Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/10/2021 z 29. 4. 2026
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 29. apríla 2026, sp. zn. KE-7S/10/2021, ECLI:SK:SpSKE:2026:7021200052.2
Správny súd v Košiciach | KE-7S/10/2021 | ECLI:SK:SpSKE:2026:7021200052.2 | 2026-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 191 SSP, § 190 SSP, § 168 SSP, § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z., § 140 ods. 3 písm. f) zákona č. 582/2004 Z. z., § 104 zákona č. 582/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5ed6a31-3e86-4c1c-9217-b20f72492cb2
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:7021200052.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Košiciach
KE-7S/10/2021
7021200052
29. 04. 2026
Mgr. Roman Die
ECLI:SK:SpSKE:2026:7021200052.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Romana Dieho (sudca spravodajca)
a členov senátu, JUDr. Andrey Darákovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu: CASSARUS
s. r. o., IČO: 36 572 969, so sídlom Železničiarska 24, Prešov, právne zastúpeného: IURISTICO s. r.
o., so sídlom Cimborkova 13, Košice, IČO: 36 572 969, za ktorú, okrem iných, koná advokát a konateľ
JUDr. Matej Kukura, PhD., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 537463/2020 zo dňa 23.11.2020, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému voči žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj ako „krajský súd“)
dňa 26.01.2021 sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného č. 537463/2020 zo
dňa 23.11.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Mesta
Košice (ďalej aj ako „správca dane“) č. MK/B/2020/242213/MK/B/2020/00200326/09 zo dňa 25.05.2020
(ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“). Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia a náhrady trov konania.
2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu správneho
súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
aj ako „správny súd“). Z uvedeného dôvodu bolo rozhodovanie o predmetnej správnej žalobe žalobkyne,
v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023
vrátane jeho dodatkov, pridelené náhodným výberom senátu správneho súdu „6S“, ktorý sa v tejto veci
stal zákonným sudcom.
II. Administratívne konanie
3. Na základe žalobcom podaného daňového priznania k dani z nehnuteľností vydal správca dane
prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Zákon o miestnych daniach“), § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice
č. 132 o miestnych daniach v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „VZN č. 132“), vyrubil žalobcovi
daň z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roku 2020 v sume 50 829,12 Eur. Uvedenú sumu tvorila:

- daň z pozemkov v sume 912,87 Eur
- zastavané plochy a nádvoria podľa § 6 ods. 1 písm. c) Zákona o miestnych daniach vo výmere 5291,00
m2, so základom dane 28 095,21 Eur a daňou 351,15 Eur,
- ostatné plochy podľa § 6 ods. 1 písm. c) Zákona o miestnych daniach vo výmere 8463,00 m2, so
základom dane 44 938,53 Eur a daňou 561,72 Eur,
- daň zo stavieb v sume 49 916,256 Eur
- samostatne stojace garáže podľa § 10 ods. 1 písm. d) Zákona o miestnych daniach, so základom dane
51,00 m2 a daňou 102,00 Eur,
- stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu podľa § 10 ods. 1
písm. h) Zákona o miestnych daniach so základom dane 3421,00 m2 a daňou 25 657,50 Eur,
- ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. i) Zákona o miestnych daniach so základom dane 640,00 m2
a daňou 2 240,00 Eur,
- viacúčelové stavby podľa § 12 ods. 6 Zákona o miestnych daniach so základom dane 3231,00 m2
a daňou 21 916,756 Eur.
4. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedol, že daň z nehnuteľností
mu bola prvostupňovým rozhodnutím vyrubená v rozpore s § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach,
keďže pri vyrubení dane správca dane vychádzal zo sadzieb, ktoré nie sú v súlade s § 12 ods. 2 Zákona
o miestnych daniach, pretože ročná sadzba dane ustanovená v § 6 ods. 1 písm. h) VZN č. 132 presiahla
10-násobok ročnej sadzby dane ustanovenej v § 6 ods. 1 písm. f) VZN č. 132.
5. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, v ktorom citoval ustanovenia
§ 10 ods. 1, § 12 ods. 1 a 2 a § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach a odkazujúc na tieto
ustanovenia uviedol, že ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa § 12 ods. 1 Zákona o miestnych daniach
môže správca dane všeobecne záväzným nariadením (ďalej aj ako „VZN“) v obci, alebo v jej jednotlivej
časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť (s účinnosťou od 1. januára príslušného
zdaňovacieho obdobia) a môže ustanoviť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb, pričom
v ustanovení § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach je možnosť úpravy ročnej sadzby dane obmedzená
vzájomným rozpätím sadzieb a to tak, že žiadna z určených ročných sadzieb dane zo stavieb nesmie
presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby zo stavieb, určenej správcom dane vo VZN. Zároveň,
v prípade, ak bola najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie
roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej ustanovenej sadzby dane zo stavieb, musí byť pri stanovení
ročných sadzieb dane podľa ustanovenia § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach dodržané, že
násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší, ako násobok
ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu.
V rámci ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) až g) VZN č. 132 v znení platnom pre zdaňovacie obdobie
roku 2013 správca dane ustanovil minimálnu ročnú sadzbu dane vo výške 0,200 Eur/m2 (pre stavby
uvedené v § 6 ods. 1 písm. b/ VZN č. 132) a maximálnu ročnú sadzbu dane vo výške 5,500 Eur/m2
(pre stavby uvedené v § 6 ods. 1 písm. f/ VZN č. 132). Rozpätie najvyššej a najnižšej ročnej sadzby
dane zo stavieb pre rok 2013 teda predstavovalo 27,5- násobok (čím bol násobok znížený z 35,20 –
násobku, ktorý existoval v roku 2012.) V ustanovení § 6 ods. 1 písm. a) až i) VZN č. 132 v znení platnom
pre aktuálne zdaňovacie obdobie roku 2020, správca dane ustanovil minimálnu ročnú sadzbu dane vo
výške 0,500 Eur/m2 (pre stavby uvedené v § 6 ods. 1 písm. f/ VZN č. 132) a maximálnu ročnú sadzbu
vo výške 8,500 Eur/m2 (pre stavby uvedené v § 6 ods. 1 písm. h/ VZN č. 132). Rozpätie najvyššej
a najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb pre rok 2020 teda predstavuje 17 – násobok, čim bol, v súlade
s ustanovením § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach, násobok sadzieb znížený z 27,5 – násobku
v roku 2013. Zároveň ešte neuplynula lehota podľa § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach na
zosúladenie násobku sadzieb s násobkom uvedeným v § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach (10 –
násobok), ktorý sa musí dosiahnuť najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie
roku 2024. Z vyššie uvedeného bolo podľa žalovaného zrejmé, že správca dane ustanovil ročné sadzby
dane zo stavieb v platnom VZN č. 132 v súlade so Zákonom o miestnych daniach. Preto námietku
žalobcu, že ročné sadzby dane sú určené vo VZN č. 132 nesprávne a že bolo porušené ustanovenie
§ 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach, vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný záverom skonštatoval,
že VZN č. 132 v znení platnom a účinnom pre zdaňovacie obdobie roku 2020 je záväzné nielen pre
daňové subjekty, ale i pre správcu dane, ktorým je v danom prípade Mesto Košice. Preto je správca
dane povinný pri výpočte dane z nehnuteľností (v predmetnom prípade zo stavieb) použiť ročné sadzby
dane zo stavieb, určené v tomto VZN.

III. Konanie pred krajským súdom a správnym súdom
6. Žalobca inicioval predmetné správne súdne konanie podaním správnej žaloby o preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, v ktorej po krátkom zhrnutí skutkového stavu uviedol, že daň bola
vyrubená podľa novelizovaného VZN č. 132, a to podľa sadzieb zvýšených a novourčených pre rok
2020 uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 325 prijatým na jeho XI. zasadnutí dňa 12.–
13. decembra 2019, pričom podľa VZN č. 132 na relevantné obdobie je najnižšia ročná sadzba dane zo
stavieb určená pre stavby hromadných garáži umiestnených pod zemou v II. kategórii (§ 6 ods. 1 písm.
f/ VZN č. 132) v sume 0,500 Eur/m2 ročne. Preto pri limite maximálne 10-násobku tejto najnižšej sadzby
dane zo stavieb v danom VZN pre dané územie nemohla sadzba dane za akýkoľvek iný druh stavby
určená týmto VZN č. 132 presiahnuť sadzbu 5,000 Eur/ m2 ročne. VZN č. 132 v relevantnom znení je
tak pri určení sadzby dane zo stavieb na rok 2020 pre stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú
činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou v
II. kategórii (§ 10 ods. 1 písm. h/ Zákona o miestnych daniach) a pre viacúčelové stavby (§ 12 ods. 6
Zákona o miestnych daniach), v rozpore so zákonom. Potom sú aj sadzby podľa výmeru pre tieto stavby
(7,500 Eur/m2 pre stavby a 6,783 Eur/m2 ročne), v rozpore so zákonom, pretože na území Mesta Košice
presahujú sadzbu maximálne prípustnú, ktorá je určená v súlade s § 12 ods. 2 Zákona o miestnych
daniach (5,000 Eur/m2 ročne). A teda i výsledne určená daň z týchto dotknutých stavieb je nezákonná
a nesprávna.
7. Žalobca v ďalšom texte správnej žaloby namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného
a správcu dane z dôvodu, že sa vecou ako takou dostatočne nezaoberali. Namietal tiež, že nebol
oboznámený s podkladmi a prepočtami uvedených rozhodnutí. Poukázal na rozdielnosť znenia § 104f
ods. 3 a § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach, ku ktorej uviedol, že rozdiel je v ich znení, čo
musí nevyhnutne vyjadrovať aj iný obsah oboch ustanovení. Zatiaľ čo § 104f ods. 3 Zákona o miestnych
daniach výslovne uvádzal, že je možné meniť sadzby v ďalších zdaňovacích obdobiach tak (a teda na
viackrát), aby sa vždy znižoval násobok najvyššej sadzby dane zo stavieb oproti najnižšej sadzbe dane
zo stavieb, a pri porušení mala platiť sadzba podľa § 12 ods. 1 Zákona o miestnych daniach, ustanovenie
§ 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach prikázalo uvedené zosúladiť najneskôr pre zdaňovacie
obdobie roku 2024. Z tohto znenia podľa žalobcu vyplýva, že ustanovenie § 104g ods. 3 Zákona o
miestnych daniach sa vzťahuje len na sadzby, ktoré boli stanovené alebo pretrvali v rozpore s novou
právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach už v zdaňovacom
období roku 2013. Práve tieto sadzby majú byť zosúladené so zákonom najneskôr pri určení sadzieb
dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024. To však podľa žalobcu neznamená, že by iné
úpravy predchádzajúce roku 2024 nemuseli rešpektovať aktuálnu právnu úpravu § 12 ods. 2 Zákona
o miestnych daniach. Žalobca mal za to, že tým, že zákonodarca reflektoval problém s nadmerným
rozptylom sadzieb dane zo stavieb v rámci úprav jednotlivých VZN obcí, uznal problém legitimity takýchto
rozptylov ako neželanú a bezbrehú nerovnosť medzi subjektami na jej území. Je potom potrebné
a dôvodné vykladať ním prijaté prechodné ustanovenie § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach
umožňujúce výnimku z pravidla povinnosti dodržiavania rozptylu sadzieb dane maximálne 10-násobku
medzi najmenšou a najväčšou pre rôzne typy stavieb čo najzužujúcejšie. Obec má tak podľa žalobcu
na výber ponechať sadzby z roku 2013 aj s daným rozptylom bez zmeny (zmeniť ich musí najneskôr
pre zdaňovacie obdobie roku 2024 pri znížení násobku oproti pôvodnej úprave VZN), alebo ich zmeniť
(navýšiť), avšak vtedy je už viazaná povinnosťou dodržať zákonom stanovený rozptyl, t. j. najvyššia
sadzba dane zo stavieb nesmie presahovať najnižšiu sadzbu dane zo stavieb viac ako desať násobne.
Iný výklad by sa podľa žalobcu dostal do rozporu s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Z rovnakého prístupu
pritom vychádzalo aj Mesto Košice, ktoré novelizovanú úpravu VZN č. 132 (zvýšenie sadzieb) prijímalo
s vedomím, že násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou je pri dani zo stavieb 9,44 (teda v rámci
zákonného limitu podľa § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach). Zrejme teda pri prijímaní novely VZN
č. 132 došlo k omylu. Tento násobok (9,44) je totiž daný pri porovnaní sadzby 0,900 €/ m2 (omylom
posúdenej) ako najnižšej a sadzby 8,500 €/m2 ročne ako najvyššej. V skutočnosti však ako najnižšia
sadzba bola sadzba pre stavby hromadných garáží umiestnené pod zemou, kde sa uplatňuje sadzba
0,500 €/m2 ročne. Najvyššia sadzba preto nemôže presiahnuť 10-násobok tejto sadzby, t. j. sadzbu
5,000 €/m2.
8. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že došlo k prekročeniu zákonného limitu podľa § 12 ods.
2 Zákona o miestnych daniach úpravou VZN č. 132 pre rok 2020, na základe čoho prichádza do úvahy

buď to priamo neaplikovanie novelizovanej právnej úpravy VZN č. 132, prípadne vyvolanie konania o
súlade VZN č. 132 so Zákonom o miestnych daniach a za tým účelom navrhol konanie o predmetnej
správnej žalobe prerušiť. Súčasne žalobca navrhol vyvolať konanie o súlade citovaných ustanovení
Zákona o miestnych daniach s označenými článkami ústavy a za tým účelom konanie o predmetnej
správnej žalobe prerušiť. V záverečnej časti podanej správnej žaloby žalobca vo všeobecnosti poukázal
na potrebu dodržiavania zásad proporcionality, účelu právnej normy, rovnosti subjektov, ochrany
vlastníckeho práva, udržateľnosti myšlienky o existencii podstatných lokálnych rozdielov, ochrany
legitímnych očakávaní, zabráneniu vytvárania prekážok vnútorného trhu a práva na dobrú verejnú
správu.
9. Žalovaný v rámci vyjadrenia k správnej žalobe reagoval na žalobné námietky žalobcu s tým, že mal
za to, že v napadnutom rozhodnutí sa náležitým spôsobom vysporiadal tak s odvolacími námietkami
žalobcu, ako aj s celkovým právnym posúdením predmetnej právnej veci, a to najmä s poukazom na
platnú právnu úpravu ustanovení § 12 ods. 2 a § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach. Mal za to,
že aplikácia uvedených ustanovení Zákona o miestnych daniach je jednoznačná, nesporná a vyplýva
priamo zo zákona, kedy ustanovenia § 12 ods. 2 umožňuje správcovi dane upraviť ročnú sadzbu dane zo
stavieb podľa odseku 1 (v obci, v jednotlivej časti obce, v jednotlivom katastrálnom území) vo všeobecne
záväznom nariadení s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia a určiť rôzne sadzby
dane pre jednotlivé druhy stavieb (podľa delenia v § 10 ods. 1), pričom sadzba určená správcom dane
nesmie presiahnuť 10 – násobok najnižšej sadzby určenej správcom dane vo všeobecne záväznom
nariadení, ak § 104g ods. 3 neustanovuje inak. Ustanovenie § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach
ustanovuje inak v prípade, ak bola najvyššia sadzba dane zo stavieb, ktorú správca dane ustanovil na
zdaňovacie obdobie roku 2013 (ktorý zákonodarca určil ako základ pre porovnanie rozpätia sadzieb z
dôvodu, že ide o prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. decembra 2013) väčšia ako 10 –
násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb. Správca dane zosúladí násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri
sadzbách na zdaňovacie obdobie roku 2024 takom prípade správca dane zosúladí násobok s § 12 ods.
2 najneskôr pri sadzbách na zdaňovacie obdobie roku 2024; zosúlaďovanie násobku prebieha podľa
pravidla: násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší, ako
násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu
obdobiu; ustanovenie § 104f ods. 4 sa neuplatňuje. Tiež mal za to, že postupoval v súlade s § 74 ods. 2
Daňového poriadku, keďže po podanom odvolaní nevyšli najavo žiadne skutkové, ani právne okolnosti,
neuplatnené žalobcom (daňovým subjektom), ktoré by mali podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, na
ktoré by bol žalovaný (odvolací orgán) povinný pri rozhodovaní prihliadnuť. Zhromažďovanie príslušných
„dobových úprav VZN č. 132“ a realizácia výpočtov nie je podľa žalovaného vykonávaním dokazovania,
keďže v prípade všeobecne záväzných nariadení ide o druh právnej normy a jej aplikáciu na základe
skutkových okolností vo vzťahu k platným ustanoveniam Zákona o miestnych daniach. Uvedené „dobové
úpravy VZN č. 132“, t. j. znenie VZN č. 132 platné v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, boli potrebné
pre posúdenie, či správca dane dodržal pravidlo pri ustanovovaní ročných sadzieb dane zo stavieb
na jednotlivé zdaňovacie obdobia (roky 2012, 2013 a 2020), ktoré je uvedené v ustanovení § 104g
ods. 3 Zákona o miestnych daniach. Keďže v danom prípade v rámci odvolacieho konania nešlo o
dokazovanie, ale žalovaný v rámci odvolacieho konania skúmal dodržanie právnych noriem (vrátane
VZN) zo strany správcu dane, žalovaný nemal povinnosť oboznamovať daňový subjekt tak, ako to tvrdí
žalobca v podanej žalobe. K výkladu ustanovení § 12 ods. 2 a § 104g. ods. 3 Zákona o miestnych
daniach žalobcom žalovaný uviedol, že ak by mala byť teória žalobcu správna a ak by správca dane
neponechal až do roku 2024 násobok sadzieb vyšší ako 10, ale chcel by ho znížiť a mohol by tak
urobiť iba raz rovno na 10 – násobok podľa § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach, nemala by
žiadny praktický význam existencia dôvetku ustanovenia § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach o
tom, že násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako
násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu
obdobiu. Nesprávnosť názoru žalobcu potvrdzuje aj skutočnosť, že ustanovenie § 104f ods. 3 Zákona
o miestnych daniach, ktoré predchádzalo ustanoveniu § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach a
platilo od 01.12.2012 do 30.11.2013, pojednávalo o postupnom znižovaní násobku sadzieb. Nebola ním
však ustanovená lehota, v ktorej malo byť znižovanie ukončené. Žalovaný poukázal tiež na stanoviská
Ministerstva financií Slovenskej republiky, podľa ktorých bolo zámerom ministerstva uvedenou úpravou
prechodného ustanovenia § 104f ods. 3 a 4 citovaného zákona vytvoriť pre mestá a obce určitý časový
priestor na postupné znižovanie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb a dane
z bytov, ktoré má zabrániť prípadným negatívnym vplyvom na vlastné príjmy obcí a ich fungovanie.
V uvedenej súvislosti žalovaný citoval z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Sžf/53/2016 zo dňa 31.01.2019 a sp. zn. 3Sžfk/14/2017 zo dňa 21.03.2018 a poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 5/2012, ktorý bol v súvislosti s problematikou
normotvornej právomoci obcí vydaný dňa 22.01.2014. Žalovaný záverom svojho vyjadrenia zaujal
všeobecné stanovisko k potrebe dodržiavania zásad, na ktoré žalobca vo všeobecnej rovine poukázal
v záverečných častiach podanej správnej žaloby a navrhol správnu žalobu zamietnuť.
10. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 24.11.2021, v ktorej poukázal na potrebu
aplikácie výkladu podľa zásady in dubio mitius (contra fiscum) –
v pochybnostiach
miernejšie. Na podporu použitia výkladu in dubio mitius, ktorý je zrejme smerný i pre potrebu a spôsob
použitia ostatných výkladových metód, odkázal na rozhodnutia vrcholných súdov SR a ČR. V ďalšom
tohto vyjadrenia žalobca poukázal na rozdiely v textovom znení ustanovení § 104f ods. 3 a § 104g ods. 3
Zákona o miestnych daniach a za významné označil, že ustanovenie § 104g ods. 3 už neobsahuje slovné
spojenie „pri každej ďalšej zmene sadzby v nasledujúcich obdobiach“. Zotrval na námietke, že nebol
oboznámený s výsledkami dokazovania a spochybnil aplikovateľnosť záverov z rozsudkov Najvyššieho
súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení. V záverečnej časti žalobca opätovne
poukázal na zásady, ktoré spomenul v závere podanej správnej žaloby a mierne svoju argumentáciu
v tejto časti rozvinul.
11. K replike žalobcu sa po výzve krajského súdu vyjadril žalovaný, ktorý v rámci tohto písomného
podania adresovaného krajskému súdu zotrval na svojej argumentácii uvedenej v napadnutom
rozhodnutí a vo vyjadrení k predmetnej správnej žalobe a opätovne navrhol správnu žalobu zamietnuť.
12. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach následne už konal vo
veci senát správneho súdu 6S.
13. Po vykonaní prvotných úkonov podľa § 103 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok a splnení podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok, bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 29.04.2026, ktorého sa po riadnom
predvolaní podľa § 108 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, zúčastnila
právna zástupkyňa žalobcu, ako aj zástupkyňa žalovaného. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní
zopakovala argumentáciu uvedenú v podanej správnej žalobe a vo vyjadrení s tým, že túto argumentáciu
vlastnými slovami rozvinula, nemeniac však jej podstatu. Zástupkyňa žalovaného taktiež zotrvala na
argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí a vyjadrení k správnej žalobe s tým, že v historickom
kontexte opísala priebeh zákonných zmien upravujúcich sadzby dane zo stavieb a poukázala tiež na
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj aktuálnu judikatúru Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky s tým, že pokiaľ bolo úmyslom žalobcu spochybniť zákonnosť sporného VZN
č. 132, mal na to využiť iné prostriedky, napr. podnet na prokuratúru, prípadne iniciovať konanie na
Ústavnom súde Slovenskej republiky, na čo právna zástupkyňa žalobcu reagovala, že tieto prostriedky
buď nie sú adekvátne v porovnaní so súdnym konaním, alebo žalobca priamo nedisponuje možnosťou
iniciovať konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V rámci záverečného návrhu právna
zástupkyňa žalobcu zotrvala na podanej žalobe a návrhoch v nej uvedených, rovnako tak zástupkyňa
žalovaného zotrvala doterajšej argumentácii a žiadala správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
14. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
o všeobecnej správnej žalobe, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a administratívneho spisu,
preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, na základe čoho na pojednávaní dňa
29.04.2026 vyhlásil rozsudok, ktorým predmetnú správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému
voči žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
IV. Relevantná právna úprava
15. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, konania začaté a neskončené do
30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f
tým nie je dotknuté.
16. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom napadnutého
rozhodnutia iniciovaného predmetnou správnou žalobou podanou žalobcom, správny súd na

tomto mieste poukazuje na prislúchajúce ustanovenia Správneho súdneho poriadku, konkrétne na
ustanovenia § 2, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. a/, § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len ako „SSP“).
17. Podľa § 191 ods. 1 písm. SSP v znení účinnom do 30.06.2023, správny súd rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
18. Podľa § 190 SSP, Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
19. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
20. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej
aj ako „Zákon o miestnych daniach“), ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj začatý
m2 zastavanej plochy.
21. Podľa § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach, ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku
1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo
jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1.
januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením
podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území
určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane
zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby
dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10
ods. 1, ak § 104g ods. 3 neustanovuje inak.
22. Podľa § 104f ods. 3 Zákona o miestnych daniach, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako
10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do
30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích
obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo
stavieb ustanovená v § 12 ods. 1.
23. Podľa § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená
správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo
stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo
stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné
zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie
predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje.
24. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
V. Právne posúdenie a závery správneho súdu

25. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť VZN č. 132 a z toho vyplývajúcu nezákonnosť
sadzieb uvedených v prvostupňovom rozhodnutí, a to z dôvodu nedodržania podmienok uvedených
v ustanovení § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach v spojení s § 104g ods. 3 Zákona o miestnych
daniach. V zásade celá základná žalobná argumentácia žalobcu smerovala k výkladu a aplikácii
ustanovenia § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach v spojení s § 104g ods. 3 Zákona o miestnych
daniach a k odôvodneniu tohto výkladu a aplikácie zo strany daňových orgánov. V danom prípade tak
neboli sporné vstupné hodnoty výmery plôch stavieb v m2, či základ dane.
26. Správny súd na tomto mieste považuje za nevyhnutné uviesť, že k výkladu a aplikácii § 12 ods. 2
Zákona o miestnych daniach v spojení s § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach sa pomerne jasne
a zrozumiteľne vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch, na ktoré poukázal žalovaný
vo svojom vyjadrení k správnej žalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky v IX. bode rozsudku sp.
zn. 2Sžf/53/2016 zo dňa 31.01.2019 uviedol: „Ako správne zohľadnil krajský súd, zásadný význam v
prejednávanej veci má práve ustanovenie § 104g ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z., ktoré upravuje spôsob
zníženia násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb s § 12 ods. 2 uvedeného
zákona, ak je vyšší ako 10-násobok (čo je aj prípad žalobcu), a to v lehote 10 rokov. Posledným rokom
na úpravu zosúladenia násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb s § 12 ods. 2
zákona č. 582/2004 Z. z., ak je vyšší ako 10-násobok, je rok 2023 pri schvaľovaní všeobecne záväzného
nariadenia na rok 2024. V roku 2024 už bude možné uplatniť iba 10-násobok medzi najvyššou a
najnižšou sadzbou dane zo stavieb. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že zákonom č. 582/2004 Z. z.
nie je určené, či znižovanie násobku má správca dane vykonať postupne, rovnomerne alebo naraz. Je
na rozhodnutí obce, ako a kedy zníženie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb
upraví vo všeobecne záväznom nariadení, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné
zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie
predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu.“ Podobne v bode č. 35 rozsudku sp. zn. 3Sžfk/14/2017
zo dňa 21.03.2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol: „Oproti § 104f ods. 3 sa § 104g ods.
3 líši tým, že už upravuje spôsob zníženia násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo
stavieb s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach, ak je vyšší ako 10-násobok, a to v lehote 10 rokov.
Posledným rokom na úpravu zosúladenia násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo
stavieb s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach, ak je vyšší ako 10-násobok je rok 2023 pri schvaľovaní
všeobecne záväzného nariadenia na rok 2024. V roku 2024 už bude možné uplatniť iba 10-násobok
medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb. Ako už bolo uvedené, zákonom o miestnych
daniach nie je určené, či znižovanie násobku má správca dane vykonať postupne, rovnomerne alebo
naraz. Je na rozhodnutí obce, ako a kedy zníženie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane
zo stavieb upraví vo všeobecne záväznom nariadení, pričom násobok ustanovený správcom dane na
príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie
obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu.“
27. S vyššie uvedenými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) sa
plne stotožnil aj správny súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Žalobca v rámci správneho súdneho
konania neposkytol správnemu súdu dôvody na to, nezohľadniť vyššie uvedené závery Najvyššieho
súdu a takéto dôvody nezistil ani správny súd v rámci vlastného právneho posúdenia predmetnej
veci. Pokiaľ žalobca spochybňoval aplikovateľnosť záverov uvedených rozsudkov na predmetný prípad,
správny súd uvádza, že z odôvodnenia uvedených rozsudkov zreteľne vyplýva, že Najvyšší súd v nich
podal výklad aplikácie ustanovení § 12 ods. 2 v spojení s § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach,
čo plne zodpovedá prejednávanej právnej veci. Správny súd má za to, že z ustanovení § 104f ods. 3
a § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach vyplýva jasný zámer zákonodarcu postupne korigovať
sadzby dane zo stavieb do primeraného stavu súladného s ustanovením § 12 ods. 2 Zákona o miestnych
daniach, berúc zároveň na zreteľ prípadné náhle negatívne dopady na príjmy miest a obcí z miestnych
daní. Ak v ustanovení § 104f ods. 3 Zákona o miestnych daniach zákonodarca počítal s postupným
znižovaním rozdielu medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane (výslovným uvedením slovného
spojenia „pri každej ďalšej zmene sadzby dane“) bez toho, aby zosúladenie s § 12 ods. 2 Zákona
o miestnych daniach časovo ohraničil, správny súd nevidel logiku a zmysel v tom, aby sa ustanovenie
§ 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach, v ktorom práve zákonodarca určil a časovo ohraničil
dokedy majú správcovia dane (mestá a obce) zosúladiť sadzby dane zo stavieb s ustanovením § 12
ods. 2 Zákona miestnych daniach, malo vykladať žalobcom naznačeným spôsobom, teda bez možnosti
postupného znižovania sadzieb dane na úroveň súladnú s § 12 ods. 2 Zákona o miestnych daniach.
Formulácia zákonodarcu v ustanovení § 104g ods. 3 Zákona o miestnych daniach je podľa správneho

súdu jasná, pomerne dobre zrozumiteľná a zároveň obmedzujúca výkladové rozdiely. Zákonodarca
jasne stanovil, že v prípade, že je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na
zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane
zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie
obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie
nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce
tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Zo znenia: „pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné
zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie
predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu“, podľa správneho súdu vyplýva presne to, čo vyplýva
podľa žalobcu zo znenia: „pri každej ďalšej zmene sadzby dane“, teda možnosť postupného znižovania
sadzieb dane zo stavieb, resp. rozdielu medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane a túto postupnú
možnosť zmien sadzieb dane zo stavieb ponecháva plne na rozhodnutí správcu dane (obce/mesta).
S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že žalovaný, ako aj správca dane, správne právne
vec posúdili, ak pri vyrubení dane z nehnuteľností žalobcovi na zdaňovacie obdobie 2020 vychádzali zo
sadzieb určených vo VZN č. 132. Záverom tejto časti správny súd uvádza, že v predmetnom správnom
súdnom konaní bolo jeho úlohou vyhodnotiť len zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp.
postup daňových orgánov pred jeho vydaním a nie súlad VZN č. 132 so Zákonom o miestnych daniach.
28. Vyššie uvedené závery, či už Najvyššieho súdu alebo správneho súdu pomerne jasne a
zrozumiteľne, aj keď možno inou konštrukciou slov, formuloval aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí,
z ktorého bolo podľa správneho súdu jednoznačne zrejmé, aké skutočnosti boli podkladom jeho
rozhodnutia, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, aké právne predpisy aplikoval pri
svojom rozhodovaní a v neposlednom rade tiež to, ako po právnej stránke vyhodnotil predmetnú
právnu vec. Požiadavky žalobcu na uvádzanie rôznych výkladových metód zo strany žalovaného, či
neobmedzený prieskum prvostupňového rozhodnutia, sa s ohľadom na zložitosť predmetnej veci a
výkladovú jednoznačnosť aplikovaných ustanovení Zákona o miestnych daniach, vyhodnotil správny súd
ako neopodstatnené, rovnako tak ako žalobný bod, v rámci ktorého žalobca namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
29. V súvislosti s námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s podkladmi napadnutého rozhodnutia
sa správny súd stotožnil s odôvodnením žalovaného, podľa ktorého nevykonával dokazovanie, keďže
všeobecne záväzné nariadenia, ktoré „zhromažďoval“ pre potreby svojho rozhodnutia, sú druhom
právnej normy, ktoré žalovaný aplikoval pre potrebu posúdenia, či správca dane dodržal pravidlo pri
ustanovovaní ročných sadzieb dane zo stavieb za jednotlivé zdaňovacie obdobia. V danom prípade
tak aj podľa správneho súdu nebolo zo strany žalovaného vykonávané dokazovanie, keďže žalovaný
oboznámením sa so všeobecne záväznými nariadeniami preveroval dodržanie zákonných podmienok
správcom dane, ktoré v rámci odvolania namietal práve žalobca. Podľa správneho súdu nešlo o nové
skutkové okolnosti zistené žalovaným, o ktorých by bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia povinný
žalobcu oboznámiť, ale len o vyhodnocovanie odvolacích námietok, preto správny súd aj tento žalobný
bod ohľadne porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vyhodnotil ako nedôvodný.
30. Pokiaľ žalobca navrhoval iniciovanie konania o súlade VZN č. 132 so Zákonom o miestnych daniach,
správny súd uvádza, že konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej
časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi
predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, je samostatným typom konania
upraveným v SSP v § 357 SSP až 367 SSP. Podľa § 359 ods. 1 SSP má aktívnu žalobnú legitimáciu
na iniciovanie takéhoto konania prokurátor. Keďže žalobca procesný postup iniciovať konanie podľa
§ 357 SSP podnetom na prokuratúru nevyužil a podanou správnou žalobou sa domáhal len súdneho
prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, nebolo úlohou a ani zákonnou možnosťou
správneho súdu iniciovať takéto konanie pred správnym súdom. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy
SR rozhoduje Ústavný súd SR aj o súlade všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 so zákonmi.
Z obsahu správnej žaloby nie je zrejmé akého vyvolania akého konania sa žalobca domáhal. Ak bolo
cieľom žalobcu, aby správny súd vyvolal konanie o súlade VZN č. 132 so Zákonom o miestnych daniach
na Ústavnom súde SR, mal tento svoj návrh jasne formulovať. V tejto súvislosti však správny súd uvádza,
že s ohľadom na vyššie uvedené, teda na skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť podania podnetu
na prokuratúru a prípadného prieskumu zákonnosti VZN č. 132 správnym súdom a tiež na samotný
„rozmer“ predmetného právneho problému, berúc na zreteľ kritériá, ktoré načrtol Ústavný súd SR vo
svojom náleze PL. ÚS 5/2012 zo dňa 22.01.2014, v bode III.2 tohto nálezu, správny súd nevidel dôvod

iniciovať konanie na Ústavnom súde SR. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že neboli
splnené podmienky na prerušenie konania.
31. Pokiaľ žalobca navrhol vyvolať konanie o súlade ním citovaných ustanovení Zákona o miestnych
daniach s ním označenými článkami Ústavy SR, správny súd uvádza, že touto problematikou sa Ústavný
súd SR veľmi podrobne zaoberal v už spomenutom náleze PL ÚS 5/2012 zo dňa 22.01.2014 a správny
súd tak nevidel dôvod opätovne iniciovať konanie na Ústavnom súde SR, preto aj v tomto prípade dospel
k záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania.
32. Záverom správny súd dodáva, že pokiaľ žalobca v záverečnej časti podanej správnej žaloby vo
všeobecnosti poukazoval na potrebu dodržiavania zásad proporcionality, účelu právnej normy, rovnosti
subjektov, ochrany vlastníckeho práva, udržateľnosti myšlienky o existencii podstatných lokálnych
rozdielov, ochrany legitímnych očakávaní, zabráneniu vytvárania prekážok vnútorného trhu a práva na
dobrú verejnú správu, porušenie týchto zásad v žalobcom uvedenom všeobecnom smere správny súd
v danom prípade neidentifikoval.
33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval pri vydaní
napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi
a v danom prípade nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného, na základe čoho správny súd správnu žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú
zamietol.
34. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní
ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené
trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok
na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.
35. Senát 6S správneho súdu vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Sťažnostné body možno meniť len do
uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.