Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 21Saz/1/2026 z 12. 6. 2026 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 12. júna 2026, sp. zn. 21Saz/1/2026, ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1 Správny súd v Košiciach | 21Saz/1/2026 | ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1 | 2026-06-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 SSP, § 207 ods. 1 SSP, § 207 ods. 2 SSP, § 134 ods. 2 písm. e) SSP, § 135 ods. 2 písm. a) SSP, § 206 ods. 3 SSP, § 206 ods. 4 SSP, § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z., § 8 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 7 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z., § 9 zákona č. 480/2002 Z. z., § 220 SSP, § 191 ods. 1 písm. c) SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8db0505-64d3-4840-b3dd-ca6c47bb46bc Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Košiciach 21Saz/1/2026 0926100176 12. 06. 2026 Mgr. Bc. Marián Haladej ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Bc. Mariánom Haladejom v právnej veci žalobcu: Maria del A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kolumbia, cestovný doklad č. C., t.č. Pobytový tábor Opatovská Nová Ves, Slovenská republika, zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava, Slovenská republika, IČO: 31 807 968, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, Slovenská republika, IČO: 00 151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž zo dňa 10.02.2026 takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, č. ČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž zo dňa 10.02.2026 vo veci Maria del A. B. A., číslo cestovného dokladu C. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Žalobca dňa 14.9.2024 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky ( ďalej aj „SR“) z dôvodu obavy o svoj život a život svojej rodiny, tak ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu. 2. Za účelom posúdenia opodstatnenosti jej žiadosti o medzinárodnú ochranu bol so žalobcom dňa 26.9.2024 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že v Kolumbii nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie a nebol trestne stíhaný. K dôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že v Kolumbii spolu s manželom podnikali v oblasti podomového predaja prírodných produktov. Počas ich podnikania došlo k stretu s ozbrojenou skupinou s názvom „Los Pachencas“, ktorej mali platiť výpalné pod vyhrážkou, že ak odmietnu platiť, nájdu si jej manžela. Po nahlásení tohto incidentu na miestnej polícii im bolo policajtkou oznámené, že takéto vydieranie je bežné. Policajtka im zároveň poradila, aby vydieračom platili. Následne po ďalších vyhrážkach a nátlaku zo strany ozbrojenej skupiny s manželom a so synom odišli do mesta Apulo k jej matke a následne do obce Pandi do domu tety jej manžela, v ktorom ostali bývať až do 10.08.2024. V tento deň k nim do domu v obci Pandi prišli piati ozbrojení muži, ktorí sa pýtali na počet ľudí bývajúcich v dome vrátane počtu maloletých detí. Manžel žalobcu im odpovedal, že tam bývajú traja, z toho jeden maloletý, ktorý je v škole. Jej manželovi bolo oznámené, že ozbrojenci potrebujú ich syna na posilnenie jednotiek svojej armády a že sa po neho neskôr vrátia. Okamžite sa preto rozhodli s rodinou odísť. Žalobca ďalej poukázal na celkovú bezpečnostnú situáciu v krajine, ktorá sa zhoršuje od roku 2023 kedy vo voľbách vyhrala ľavica. Z uvedeného dôvodu vyjadril presvedčenie, že sťahovanie do inej časti Kolumbie by nič nevyriešilo. V prípade návratu do Kolumbie sa obával o svoj život, ako aj život svojej rodiny. 3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-164-26/2024-Ž zo dňa 5.3.2025 ( ďalej len „rozhodnutie o neudelení azylu“) neudelilo žalobcovi a jej maloletému synovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); neposkytlo žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. a), § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudelilo žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b), § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytlo žalobcovi doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b), § 20 ods. 5 zákona o azyle. 4. Rozhodnutie o neudelení azylu bolo na základe podanej žaloby žalobcu rozsudkom Správneho súdu v Košiciach č.k. 9Saz/1/2025-70 zo dňa 04.07.2025 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd v predmetnom rozsudku žalovanému vytkol, že z odôvodnenia rozhodnutia o neudelení azylu nie sú rozpoznateľné žiadne bližšie úvahy, ktoré viedli k záveru, že skupina detí, ktorá je proti svojej vôli, resp. vzhľadom na nízky vek bez možnosti relevantného prejavenia vôle, verbovaná ozbrojenými zločineckými skupinami, by nemohla byť považovaná za sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle, rovnako mu vytkol nezohľadnenie osobitného postavenia maloletého dieťaťa. Ďalej správny súd v predmetnom rozsudku žalovaného zaviazal k povinnosti relevantne posúdiť, či vzhľadom na tvrdenie žalobcu, ňou predložené dôkazy, ako aj na informácie obsiahnuté v správe o krajine pôvodu možno tvrdiť, že takáto poskytnutá ochrana ( pozn. „vnútroštátna ochrana“) je účinná a teda, či možno požadovať, aby v okolnostiach jej životného príbehu, vrátane príbehu jej rodiny, sa o takúto ochranu zo strany krajiny pôvodu uchádzali. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany správny súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je jednoznačné v záveroch o existencii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného presídlenia žalobcu a jej maloletého syna. 5. Po vrátení veci žalovaný dňa 7.10.2025 vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor. Z doplňujúceho rozhovoru vyplynulo, že od posledného pohovoru nedošlo k žiadnym zmenám, pokiaľ ide o dôvody jej žiadosti o azyl. Poukázal len na zhoršenie všeobecnej situácie v Kolumbii. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil dôkazy o kandidatúre jeho manžela do mestského zastupiteľstva, dokumenty o prípade sesternice jeho manžela, lekárske správy od psychologičky jej syna, jeho zdravotnú dokumentáciu. Uviedol, že manžel musí navštevovať psychiatra ako následok udalostí, ktoré zažili v Kolumbii. Na základe uvedeného preto vyslovil, že sa z dôvodu obavy o jej život, ako aj život jej rodiny nechce v žiadnom prípade vrátiť do krajiny pôvodu. 6. Prípisom zo dňa 31.10.2025 si žalovaný vyžiadal od Ministerstva vnútra SR, migračného úradu, odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce správu o krajine pôvodu žalobcu. 7. Žalovaný následne rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž zo dňa 10.02.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi a jej maloletému synovi neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, neposkytuje doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytuje doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 8. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol k dôvodu neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle tú skutočnosť, že aby mohol byť žalobcovi udelený azyl, musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako aj skutočnosti uvedené v § 2 písm. d), e) zákona o azyle. K azylovému dôvodu žalobcu verbovaniu jeho syna príslušníkmi skupiny Revolučných ozbrojených skupín Kolumbie (ďalej aj „FARC“), žalovaný uviedol, že v azylovom konaní je dôležité precízne opísať okolnosti verbovania a prepojiť ich s dôvodmi prenasledovania. V prípade verbovania syna žalobcu išlo o jednu návštevu príslušníkov skupiny FARC v mieste bydliska, títo príslušníci ani nevedeli, či v dome žijú nejaké osoby, ktoré by mohli byť naverbované. Táto návšteva nebola sprevádzaná nátlakom, hrozbami alebo inými formami prenasledovania voči žalobcovi alebo jej synovi. Voči jej synovi nebolo použité fyzické ani psychické násilie, či rôzne opatrenia, ako to vyžaduje zákon o azyle. Nebolo preukázane, že syn žalobcu čelil systematickému alebo opakovanému konaniu dosahujúcemu dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo kritériá pre prenasledovanie, ako ho definuje § 2 písm. d) zákona o azyle. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca pociťoval obavu o svoju alebo synovu bezpečnosť, mal sa predovšetkým pokúsiť o vnútroštátne riešenie svojich problémov, ako to už predtým urobil vo vzťahu k skupine ACSN, predtým než krajinu svojho pôvodu opustil a hľadal útočisko v inej krajine sveta. O toto sa však v kontexte s pokusom o naverbovanie jeho syna vôbec nepokúsil, neobrátil sa so svojimi údajnými problémami na políciu či súd, nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade žalobcu nič nenasvedčuje tomu, že v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s politickými názormi. V závere poukázal na návrh Európskej komisie, podľa ktorého je Kolumbia označená za bezpečnú krajinu, v ktorej jej občanom vo všeobecnosti nehrozí prenasledovanie. 9. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle po opätovnom posúdení žiadosti žalobcu a jej maloletého syna podľa § 2 písm. f) zákona o azyle: - v kolumbijskom práve je od roku 1910 trest smrti zakázaný; - v prípade ich návratu do krajiny pôvodu im nehrozí ani mučenie alebo neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie ( pozn. z výpovede žalobcu vyplynulo, že spolu so svojou rodinou nebol nikdy vystavený zo strany kolumbijských štátnych úradov vystavená takémuto konaniu); nebolo preukázané, že im bola zo strany štátnych orgánov odmietnutá pomoc pred nezákonnými činmi súkromných osôb; vo všeobecnosti je štát ochotný a schopný poskytnúť ochranu , - žalobcovi spolu s jej maloletým synom nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Vychádzajúc z viacerých informačných zdrojov o bezpečnostnej situácii vo vzťahu k departmentu Cundinamarca žalovaný dospel k záveru, že tento patrí k najbezpečnejším oblastiam v rámci celej Kolumbie, kde štátne orgány už pri náznaku prítomnosti ozbrojených skupín, napr. vyvesenie transparentov, konajú a prijímajú riešenia na odstránenie hrozieb. Prítomnosť členov disidentských skupín FARC je tu taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne dokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu vykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň na to, aby bolo možné v súvislosti s departmentom Cundinamarca hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte; tento nebol identifikovaný v tomto departmente ani OSN a Medzinárodným výborom Červeného kríža, či vojenským spravodajstvom. Nemožno konštatovať, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii Cundinamarca, ktorý ani neprebieha, vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho a individuálneho ohrozenia života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalovaný dodal, že žalobca si po opustení mesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj ďalší život obec Pandi dobrovoľne. Žil tam spolu s rodinou bez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jej syna v auguste 2024. Podľa názoru žalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt, neurobil by rozhodnutie presťahovať seba a svoju rodinu do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. To naznačuje tomu, že túto oblasť považoval za relatívne bezpečnú a vhodnú na svoj ďalší život. Ak by nedošlo k verbovaniu jej syna, s vysokou mierou pravdepodobnosti by naďalej ostal žiť v tejto oblasti; - žalovaný prostredníctvom platformy Európskej agentúry pre azyl v niektorých odpovedí členských štátov EÚ zistil, že sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie považoval za tak bezpečnostne rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia v zmysle čl. 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice. 10. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyleu žalobcu neboli splnené objektívne podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol zlúčiť, pričom uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti. 11. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol zlúčiť. V závere odôvodnenia, v reakcii na vyjadrenie splnomocnenej právnej zástupkyne žalobcu ( ďalej len „právna zástupkyňa“ ), žalovaný k hrozbe prenasledovania žalobcu z dôvodu prisudzovaného politického názoru nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami uviedol, že žalobcu nebolo možno považovať za súčasť sociálnej skupiny rodičov, ktorí odmietajú alebo bránia naverbovaniu svojho dieťaťa do neštátnej ozbrojenej skupiny. Takto vymedzená sociálna skupina neexistuje a nie je možné považovať ju za sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyle, žalobcu preto nemohlo hroziť ani prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k tejto sociálnej skupine. 12. Žalovaný náležite posúdil aj alternatívu udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle a uviedol, že zákon bližšie nedefinuje dôvody, kedy je možné udeliť azyl z humanitných dôvodov. Istý náznak v tomto smere poskytuje len Nariadenie ministra vnútra SR č. 34 z 21.2.2014 v znení Nariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022 o postupe migračného úradu a útvarov Policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle (ďalej len „nariadenie“), ktoré v čl. 13 uvádza, že „Za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia, na udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť.“ Pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov vychádzal žalovaný predovšetkým zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa 06.12.2025 a 30.12.2025, kde lekár stanovil diagnózu F43.8 (ťažký úzkostno-depresívny syndróm) a nasadil farmakologickú liečbu. V prípade jej maloletého syna žalovaný vychádzal z lekárskych správ od psychologičky a zdravotnej dokumentácie predloženej matkou z ktorých vyplývalo, že maloletý trpí bolesťami hlavy, nočnými morami a stresom. Na základe dôsledného posúdenia všetkých okolností prípadu žalobcu a jej maloletého syna žalovaný neidentifikoval žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať prípad žalobcu za tak hodný osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov. V reakcii na stanovisko právnej zástupkyne žalobcu o princípe najlepšieho záujmu dieťaťa a zraniteľnosti dieťaťa žalovaný uviedol, že počas celého azylového konania rešpektoval princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Maloletý bol umiestnený spolu so svojimi rodičmi v azylovom zariadení určenom pre zraniteľné osoby, čím bola dodržaná zásada celistvosti rodiny, maloletému bol zabezpečený prístup k vzdelaniu, k voľnočasovým aktivitám a k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že ani v prípade tejto žiadosti o azyl žalobcu s jej maloletým synom nespadá pod jeden z prípadov humanitných dôvodov ako sú uvedené v nariadení, žalovaný nepovažoval dôvod jej žiadosti o azyl za taký, ktorý by zakladal dôvod na udelenie azylu z humanitných dôvodov. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR č. 10Sžak/11/2020 zo dňa 18.11.2020 a č. 1Sžak/9/2020 zo dňa 27.10.2020. Správna žaloba 13. Správnou žalobou vo veci azylu sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v časti o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe vymedzil nasledovné žalobné body: - nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu, - nedostatočné zistenie skutkového stavu, - nesprávne právne posúdenie otázky prenasledovania žalobcu, - nedostatočné zistenie skutkového stavu, - nesprávne právne posúdenie otázky prenasledovania žalobcu, - nesprávne právne posúdenie príslušnosti žalobcu k sociálnej skupine, - nesprávne právne posúdenie možnosti vnútornej ochrany žalobcu, - nesprávne právne posúdenie doplnkovej ochrany, - nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa, - nepreskúmateľnosť posúdenia humanitného azylu. 14. Žalovaný skorší zrušujúci rozsudok správneho súdu zohľadnil len formálne, jeho právne závery v napadnutom rozhodnutí sa v podstatných častiach nelíšili od záverov uvedených v pôvodnom rozhodnutí. Z porovnania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s odôvodnením pôvodného rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný v podstatných častiach zopakoval rovnakú právnu argumentáciu, ktorá už bola správnym súdom označená za nedostatočnú. Tento postup žalobca označil za rozporný so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Žalovaným bol povinný v ďalšom konaní nielen odstrániť procesné nedostatky, ale aj rešpektovať právne závery, ktoré vyslovil správny súd pri posudzovaní veci. 15. Skutková otázka „charakter konania ozbrojenej skupiny voči žalobcovi a jeho rodine“- žalobca opakovane uviedol, že spolu so svojou rodinou čelil vyhrážkam a nátlaku zo strany ozbrojenej skupiny pôsobiacej v regióne jej bydliska. Žalovaný tieto tvrdenia bez podrobnejšieho skúmania kvalifikoval ako prejav bežnej kriminality, alebo všeobecnej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Žalovaný sa nezaoberal tým, v akom konkrétnom kontexte k vyhrážkam dochádzalo, akým spôsobom ozbrojená skupina komunikovala s rodinou a aké dôsledky mohlo mať odmietnutie jej požiadaviek. Z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, či žalovaný skúmal širší kontext pôsobenia ozbrojených skupín v danom regióne, ani to, či takého konanie predstavuje súčasť systému sociálnej kontroly civilného obyvateľstva zo strany neštátnych ozbrojených aktérov. Skutková otázka „hrozba núteného náboru maloletého syna žalobcu“ žalovaný túto otázku posúdil veľmi stručne. V napadnutom rozhodnutí len uviedol, že tvrdenia žalobcu nie sú dostatočne konkretizované a že nejde o individuálne riziko prenasledovania. Žalovaný neskúmal akým spôsobom a za akých okolností ozbrojená skupina prejavila záujem o maloletého syna žalobcu, ani to či takého praktiky zodpovedajú známym spôsobom fungovania ozbrojených skupín v krajine pôvodu. Zrejmé nebolo ani to, či boli zohľadnené relevantné informácie týkajúce sa núteného verbovania maloletých do ozbrojených skupín. Skutková otázka „význam rodinných väzieb pri nátlaku zo strany ozbrojených skupín“, žalovaný sa touto otázkou podrobnejšie nezaoberal. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že skúmal, či ozbrojená skupina vnímala rodinu žalobcu ako jednotku, voči ktorej uplatňovala nátlak, ani to, či práve rodinné väzby mohli byť dôvodom, pre ktorý sa rodina žalobca dostal do pozornosti ozbrojenej skupiny. Skutková otázka „individuálne riziká na strane maloletého dieťaťa ako žiadateľa o azyl“ z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný skúmal individuálne riziká, ktorým by maloletý syn žalobcu mohol čeliť po návrate do krajiny pôvodu. Nezaoberal sa ani otázkou, aký význam môže mať vek dieťaťa, sociálne prostredie alebo praktiky ozbrojených skupín vo vzťahu k maloletým osobám. Skutková otázka „ reálna možnosť vnútorného presídlenia“ žalovaný uviedol, že žalobca mal možnosť vnútorného presídlenia, pričom nezohľadnil, že žalobca sa v minulosti už pokúsila presťahovať do inej časti krajiny v snahe uniknúť vyhrážkam ozbrojených skupín. V rámci odôvodnenia nevysvetlil, prečo by jej ďalšie presídlenie bolo účinné. Žalovaný rovnako neskúmal, či pôsobenie ozbrojených skupín má len regionálny alebo aj širší dosah. 16. Pri právnom posúdení skutkových okolností žalovaný nesprávne kvalifikoval konanie ozbrojených skupín voči žalobcu ako bežnú kriminalitu, hoci v kontexte informácií o krajine pôvodu ide o konanie, ktoré môže napĺňať znaky prenasledovania v zmysle zákona o azyle. V zmysle medzinárodne uznávaného výkladu azylového práva môže prenasledovanie zahŕňať aj konanie neštátnych aktérov, ak štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu. Prenasledovanie môže vyplývať aj z konania ozbrojených skupín, ktoré vykonávajú faktickú kontrolu nad časťou územia alebo civilného obyvateľstva. 17. S poukazom na UNHCR HCR/GIP/02/02 žalobca uviedol, že sociálnu skupinu môžu tvoriť osoby, ktoré zdieľajú buď nemennú charakteristiku alebo charakteristiku tak zásadnú pre ich identitu alebo výkon základných práv, že od nich nemožno rozumne požadovať, aby sa jej vzdali. Podľa uvedeného usmernenia takouto charakteristikou môže byť aj osobný status alebo rodinná identita, vrátane rodičovstva, ako aj výkon alebo ochrana základných práv. V jej prípade sú splnené podmienky začlenenia do určitej sociálnej skupiny, nakoľko rodičia, ktorí odmietajú naverbovanie svojich detí do ozbrojených skupín, zdieľajú spoločnú charakteristiku vyplývajúcu z ich rodičovského statusu a z výkonu základného práva chrániť svoje deti pred násilím. Zároveň sú takouto skupinou identifikovaní a cielení zo strany ozbrojených skupín, ktoré sa snažia zabezpečiť nábor nových členov. Prenasledovanie tak v tomto prípade nie je náhodné, ale súvisí práve s príslušnosťou žalobci k tejto skupine. 18. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje analýza bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, analýza geografického dosahu ozbrojených skupín pôsobiacich v regióne, analýza toho, či ozbrojená skupina, ktorá vyvíja nátlak na rodinu má regionálny alebo širší dosah a v neposlednom rade analýza toho, či žalobca mal v inej časti krajiny reálnu možnosť zabezpečiť základné životné podmienky pre seba a svojho maloletého syna, ani to či presídlenie nebolo spojené s neprimeranými sociálnymi alebo ekonomickými ťažkosťami. Je zrejmé, že žalovaný vychádzal len z abstraktnej predstavy o existencii bezpečnej alternatívy presídlenia v rámci krajiny pôvodu. 19. Žalovaný pri posudzovaní podmienok doplnkovej ochrany aplikoval nesprávny právny test a skutkové okolnosti prípadu žalobcu ( pozn. vyhrážky a nátlak zo strany ozbrojenej skupiny, hrozba núteného náboru maloletého syna a nedostatočná schopnosť štátu zabezpečiť účinnú ochranu pred konaním ozbrojených skupín) nevyhodnotil komplexne a v súlade s ustanoveniami zákona o azyle, kvalifikačnej smernice a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe uvedeného tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobcovi pri návrate do krajiny pôvodu nehrozí vážne bezprávie. 20. Žalovaný otázku núteného náboru maloletého do ozbrojených skupín neposudzoval z perspektívy maloletého, ale hodnotil ju výlučne v rámci všeobecného posúdenia žalobcu. V napadnutom rozhodnutí absentuje posúdenie osobitných bezpečnostných rizík pre maloletého, jeho veku, zraniteľnosti, psychických a sociálnych dôsledkov návratu do prostredia v ktorom mu hrozí násilie alebo nábor do ozbrojených skupín. V tejto súvislosti žalobca uviedla, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku správny súd žalovanému vytkol, že nezohľadnil osobitné postavenie maloletého dieťaťa a nehodnotil tvrdenia o hrozbe núteného náboru v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Žalovaný sa s maloletým dieťaťom v texte formálne vysporiadal, avšak nevykonal samostatnú, zvýšene obozretnú a dieťaťu primeranú úvahu. Tento postup žalobca považoval za rozporný s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, s interpretačnými štandardmi Výboru pre OSN pre práva dieťaťa, ako aj medzinárodnými štandardmi ochrany detí v azylových konaniach. 21. Žalobca namietal záver žalovaného, že v jej prípade neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre udelenie humanitného azylu. Mal zato, že tento záver nie je sprevádzaný dostatočným vysvetlením úvah na základe ktorých k nemu žalovaný dospel. Z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil jej individuálnu situáciu a situáciu jej maloletého syna, aké kritéria použil pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa nezaoberal ani otázkou, či kumulatívne okolnosti prípadu ( pozn. situácia maloletého dieťaťa, hrozba náboru do ozbrojenej skupiny, psychické dôsledky návratu do prostredia spojeného s traumou a všeobecná bezpečnostná situácia) môžu predstavovať humanitné dôvody relevantné pre udelenie azylu. 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2026 zotrval na svojich predchádzajúcich právnych argumentoch a skutkových zisteniach a navrhol žalobu zamietnuť. Ku kumulácii námietok nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný s poukazom na rozsudok NSS SR, sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017 uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval preto za zrejmé, že žalobcu si zvolil prístup odvolať na rôzne dôvody, aby zvýšila pravdepodobnosť, že správny súd bude považovať nejaký dôvod za použiteľný. Nesúhlasil s vyjadreniami žalobcu týkajúcimi sa nerešpektovania názoru správneho súdu vo veci nového a riadneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na vykonanie ďalšieho pohovoru so žalobcom a vyhľadanie ďalších a podrobnejších informácií o krajine pôvodu. Nové a konkrétnejšie zistené informácie o krajine pôvodu - v provincii Cundinamarca je zaznamená nízka miera násilia, štátne orgány sa aktívne snažia účinne bojovať proti organizovanému zločinu, štát je ochotný a schopný poskytnúť ochranu obyvateľom, bojuje proti únosom a terorizmu. Žalovaný v súvislosti s verbovaním maloletých osôb odkázal na novo zistené informácie založené do spisu z ktorých vyplýva, že nábor sa uskutočňuje priamym oslovením detí - takmer vždy vo veku tínedžerov s prísľubom rôznych výhod. Z uvedeného preto podľa žalovaného vyplýva, že incident opísaný žalobca nebol náborom v pravom slova zmysle a žalobca len pociťoval strach z ďalšieho kontaktu s neznámymi osobami čo bolo možné riešiť s políciou, príslušnými organizáciami alebo vnútorným presídlením. Žalovaný nesúhlasil s definíciou sociálnej skupiny tak bola podaná žalobca. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru NS SR a NSS SR ( napr. 1Sža/20/2008, 1Sža/38/2009, 1Saž/3/2009, 2Sak/17/2022); Vo vzťahu ku krajine pôvodu uviedol, že Kolumbia je bezpečnou krajinou podľa žalovaného preukazujú početné dobrovoľné a nútené návraty jej občanov. K neudeleniu humanitného azylu podľa § 9 zákona o azyle žalovaný uviedol, že svoju správnu úvahu uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR a NSS SR. Vyjadril presvedčenie, že záujem maloletého bol zohľadnený počas celého konania, a to predovšetkým zabezpečovaním osobitných prijímacích podmienok, ktoré sú mu stále poskytované. V závere žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca na územie SR prišiel za členom rodiny, ktorý tu mal udelený prechodný pobyt. Jej odchod z Kolumbie preto nebol nevyhnutý a s veľkou pravdepodobnosti ani neutekali pred prenasledovaním či pred vážnym bezprávím. 23. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP dňa 12.06.2026, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa § 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania. Správny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre svoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 22.05.2026. Relevantná právna úprava 24. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „SSP“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 207 ods. 1, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 26. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 27. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 28. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 29. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 30. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 31. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. 32. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. 33. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 34. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 35. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 36. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8. 37. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 38. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 39. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. 40. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 41. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a 13b. 42. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. 43. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 44. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 45. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 46. Podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak (c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, (d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, (e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Právny názor správneho súdu 47. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd na konanie o správnych žalobách vo veci azylu, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby s použitím § 206 ods. 6 SSP, ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 48. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015). 49. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval, alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel zákonom chráneného záujmu, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 50. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.02.2026, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku, ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl ani neposkytol doplnkovú ochranu. 51. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti. Zásada materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013), z ktorého cit.: „nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.(...) Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.“ 52. Inštitút azylu sa aplikuje iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa, náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby. Žiadateľ o udelenie azylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo nasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu. 53. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu žalobcovi ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňal podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle, konkrétne, že nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Zásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobcu je teda otázka existencie, resp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, a to v tom zmysle, ako ho definuje citované ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle. 54. Správny súd poukazuje na definíciu pojmu prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, kedy pokiaľ určitú formu fyzického alebo psychického násilia chce podriadiť pod definíciu prenasledovania podľa citovaného zákonného ustanovenia, musí ísť o také konanie, ktoré spôsobuje vážne porušovanie základných ľudských práv alebo ísť o taký súbeh rôznych opatrení, ktoré postihujú jednotlivca podobným spôsobom. Takýmto konaním je vo všeobecnosti aj konanie namierené proti deťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho možného prenasledovania, a to podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov v krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Rovnako s poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle, ak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa aj z budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že ozbrojené konflikty v Kolumbii, v oblasti D. nie je možné chápať ako bežnú kriminalitu, sú spôsobilé napĺňať znaky prenasledovania, pretože zo strany žalovaného táto obava nebola nespochybniteľne vyvrátená. Žalobca namietal, že štát nie je schopný zabezpečiť adekvátnu ochranu všetkým svojim obyvateľom, čo rieši rôznymi programami. Uvedené, však vonkoncom nie je podľa názoru súdu dostatočná a účinná ochrana. Samotný fakt, že štátne orgány nič nerobia v prípade únosu a výcviku maloletých detí príslušníkmi ozbrojených skupín, je to síce názor žalobcu, ale na druhej strane je potrebné vnímať bezpečnostný incident, keď vtrhli ozbrojené osoby do žalobcu obydlia, hľadali jej syna a následne sa obrátil žalobca na bezpečnostné zložky, ktoré mali žalobcovi odporúčať, aby zaplatil, ako prostriedok, ktorý nie je účinný pre obranu bezprávia. Je logické, že správny orgán nemá relevantnú možnosť zistiť skutočný stav, tým že by zistil od aktérov incidentu (nemá ani zákonné oprávnenie), na druhej strane cez správy prostredníctvom svojich organizácií vie zistiť pohľad zvonku na tú-ktorú krajinu. V danom prípade aj na verejne dostupnom portáli Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR ohľadom Kolumbie je určený 2. stupeň odporúčania cestovať, teda zvážiť nevyhnutnosť cestovania a to z dôvodu dlhodobo pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej situácie, ktorá je spôsobená ozbrojenými skupinami, organizovaného zločinu a vysokej miery násilnej kriminality. Správny súd uvádza, že v konkrétnom prípade žalobcu je potrebné vyhodnotiť nielen skutočnosti svedčiace o tom, že v štáte existuje štátna pomoc ako aj pomoc iných organizácií v boji s týmito nežiadúcimi a dlho pretrvávajúcimi problémami, ale relevantne posúdiť a vyhodnotiť, či vzhľadom na tvrdenia žalobcu, ako aj na informácie obsiahnuté v správe o krajine pôvodu, možno tvrdiť, že takáto poskytovaná ochrana je účinná a teda, či možno od žalobcu požadovať, aby sa v okolnostiach ich životného príbehu o takúto ochranu zo strany krajiny pôvodu viac uchádzal. Zároveň na doplnenie správny súd odkazuje na už predošlé zrušujúce rozhodnutie Správneho súdu v Košiciach sp.zn. 9Saz/1/2025 zo dňa 04.07.2025 body 40. - 42., 44., kedy podľa názoru správneho súdu dostatočne sa nevysporiadal s právnym názorom predošlého zrušujúceho rozhodnutia. 55. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní podmienok doplnkovej ochrany aplikoval nesprávny právny test a skutkové okolnosti prípadu žalobcu (hrozba núteného náboru maloletého syna a nedostatočná schopnosť štátu zabezpečiť účinnú ochranu pred konaním ozbrojených skupín, skutočnosť, že žalobca je matkou maloletého dieťaťa, ktorému hrozí hrozba) a tieto nevyhodnotil komplexne a s poukazom na zákon o azyle a kvalifikačnej smernice. Žalovaný otázku núteného náboru maloletého do ozbrojených skupín neposudzoval z perspektívy maloletého, ale hodnotil ju výlučne v rámci všeobecného posúdenia žalobcu. V napadnutom rozhodnutí absentuje posúdene osobitných bezpečnostných rizík pre maloletého, jeho veku, zraniteľnosti, psychických a sociálnych dôsledkov návratu do prostredia, v ktorom mu hrozí násilie alebo nábor do ozbrojených skupín. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku správny súd žalovanému vytkol, že nezohľadnil osobitné postavenie maloletého dieťaťa a nehodnotil tvrdenia o hrozbe núteného náboru v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Žalovaný sa s maloletým dieťaťom v texte formálne vysporiadal, avšak nevykonal samostatnú, zvýšene obozretnú a dieťaťu primeranú úvahu. Podľa názoru správneho súdu sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul vysporiadať, resp. zohľadniť, že podľa § 2 písm. d) bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním aj akékoľvek konanie majúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku národnostného, rasového, náboženského či iného podtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom, t.j. proti maloletým osobám, akým je aj syn žalobcu. Okrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu žalobcu, spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu ktorého tvrdil nielen žalobca, ale ho potvrdzujú aj žalovaným v administratívnom spise obsiahnuté informácie o Kolumbii, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle, o to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z toho, že by sa v budúcnosti, v prípade jeho návratu s rodinou do Kolumbie, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať, ale dôvodil už aj svojou konkrétnou skúsenosťou, kedy voči jeho synovi boli takéto praktiky skupinou FARC už aj realizované (pokus o regrutovanie, ktorému sa dokázal vyhnúť len tým, že žalobca s maloletým synom ušli z obce Pandi), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle. Bolo práve povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj vo vzájomnej súvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť posúdiť možné dôsledky, riziká a príležitosti, ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do Kolumbie. Konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 23.03.2016 vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany. 56. Žalovaný pri svojom rozhodovaní by mal zohľadniť status dieťaťa (syna žalobcu), ktorý už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii konania hrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom v Kolumbii (§ 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle), mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl, a to o to viac, že podľa konzistentného tvrdenia žalobcu (posudzovanej v správnom konaní spolu s maloletým synom), ktoré žalovaný nevyvrátil, v krajine svojho pôvodu už syn žalobcu bol hľadaný za účelom jeho regrutácie príslušníkmi skupiny FARC v domácom prostredí, rovnako nebol preukázaný opak tvrdenia žalobcu zo strany žalovaného, že rodina nesúhlasila s politikou skupiny FARC a nechceli, aby maloletý syn vstúpil do ich radov. Správny súd konštatuje, že so skutočnosťami tvrdenými žalobcom korešpondovali aj žalovaným zistené informácie vyplývajúce z administratívneho spisu. V dobe úteku žalobcu s rodinou z krajiny pôvodu, sa skupina FARC skutočne uchyľovala k rôznym nekalým praktikám, vrátane núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov, a to aj maloletých. V predmetnej veci je významným opakovane vyjadrený nesúhlasný postoj žalobcu k regrutácii ich syna. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení žalobcu nespochybňoval, pričom ani správny súd nedostatky vo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca logicky a vnútorne konzistentne prezentoval svoje tvrdenia, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu sa javia ako vierohodné. 57. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 48/2012). Žalovaný však nevyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu. Navyše azylový príbeh žalobcu predsa nie je možné posudzovať izolovane od azylového príbehu jeho maloletého syna, a to vzhľadom na vzťah rodič – dieťa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že práve pokus o jeho verbovanie zločineckou skupinou bol dôvodom, prečo žalobca, manžel žalobcu a dieťa opustili krajiny pôvodu v záujme ochrany života ich maloletého syna. 58. Správny súd poukazuje, že z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že podľa údajov k 01.10.2024 oznámila ACSN zastavenie svojich vojenských operácii, uvedené však neobsahuje údaj o dosiahnutí konečnej dohody medzi ACSN a oficiálnou vládou, z tohto dôvodu sa správny súd nestotožnil s tým, že požadovanie zaplatenia „vojnovej dane“ mohlo mať v rozhodnom čase iba charakter „výpalného“. Z tohto dôvodu by mohlo odmietnutie zaplatenia „vojnovej dane“ žalobcom vyvolať potenciálne prisúdenie opozitného politického názoru žalobcu zo strany ACSN. 59. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ porušovanie ľudských práv nevzišlo od štátnych orgánov, ale od neštátnych činiteľov, môže to byť pre udelenie azylu relevantné. V takýchto prípadoch by sa tieto porušenia ľudských práv mali považovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány buď neochotné alebo neschopné poskytnúť ochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c) a čl. 7 Kvalifikačnej smernice). Pokiaľ teda žalovaný dospel k záveru, že dôvody žalobcu, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu, takýto záver bez vykonania dokazovania bolo potrebné považovať za predčasný. Ak žalovaný vytkol žalobcovi, že sa o takúto ochranu ani nepokúsil, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte politickej a bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany žalobcu zo strany štátu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2018 zo dňa 28.03.2018). 60. Na tomto mieste ešte správny súd k námietke žalovaného, podľa ktorej Kolumbia patrí na zoznam bezpečných krajín pôvodu v rámci európskeho azylového systému, a preto je podľa žalovaného v rozpore s logikou, aby bola žalobcovi udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany, uvádza, že v zmysle bodu 3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2026/464 z 24.2.2026 skutočnosť, že tretia krajina sa považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, či už na úrovni Únie, alebo na vnútroštátnej úrovni, nemôže predstavovať absolútnu záruku bezpečnosti pre štátnych príslušníkov tejto krajiny, dokonca ani pre tých, ktorí nepatria do kategórie osôb, ktorým sa udelí výnimka pri označení uvedenej krajiny ako bezpečnej krajiny pôvodu, a preto nezbavuje povinnosti vykonať individuálne posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu..... Členské štáty môžu uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len vtedy, keď žiadateľ nemôže v rámci individuálneho posúdenia uviesť skutočnosti, ktoré odôvodňujú, prečo sa na neho nevzťahuje koncept bezpečnej krajiny pôvodu, a za predpokladu, že žiadateľ je štátnym príslušníkom danej krajiny alebo za predpokladu, že je osobou bez štátnej príslušnosti a v minulosti mal v danej krajine obvyklý pobyt. Uplatňovaním konceptu bezpečnej krajiny pôvodu v rámci individuálneho posúdenia nie je dotknutá skutočnosť, že niektoré kategórie žiadateľov sa v tretích krajinách označených ako bezpečné krajiny pôvodu môžu nachádzať v osobitnej situácii, a preto môžu mať opodstatnené obavy z prenasledovania alebo môžu čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia. Zároveň v zmysle bodu 19) tohto nariadenia označenie krajín ako bezpečných krajín pôvodu na úrovni Únie sa nedotýka pravidla stanoveného v nariadení (EÚ) 2024/1348, podľa ktorého môžu členské štáty uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len v prípade, že žiadatelia nemôžu v rámci individuálneho posúdenia preukázať existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali, prečo sa na nich koncept bezpečnej krajiny pôvodu nevzťahuje. 61. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že department D. patrí k najbezpečnejším v rámci celej Kolumbie, prítomnosť členov disidentských skupín FARC je v departmente taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne dokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu vykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň na to, aby v departmente D. bolo možné hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte, preto nemožno konštatovať, že by to na strane žalobcu malo vyvolávať riziko vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Najtrvalejším bezpečnostným problémom, ktorému Kolumbia čelí, je obmedzený dosah štátnej kontroly a absencia akéhokoľvek monopolu na násilie. Nelegálne ozbrojené skupiny pôsobia a rozširujú sa v regiónoch krajiny, čo podporuje pretrvávanie ozbrojeného násilia v Kolumbii. V prvej polovici roka 2025 zaznamenala Kolumbia prudký nárast násilia súvisiaceho s ozbrojeným konfliktom, ktorý bol spôsobený fragmentáciou, súperením a rozširovaním zločineckých a ozbrojených skupín súperiacich o územie a kontrolu nad nelegálnymi ekonomikami. V roku 2025 sa humanitárna situácia výrazne zhoršila oproti roku 2024 a rok 2025 bol najhorším rokom za posledné desaťročie, čo sa týka následkov pre civilné obyvateľstvo. Situácia v Kolumbii ostáva zložitá s akútnou a viacrozmernou humanitárnou krízou spôsobenou územnou expanziou ozbrojených neštátnych aktérov. Zdroje naznačujú, že nelegálne ozbrojené skupiny zvýšili svoju prítomnosť v krajine, a to aj v odľahlých oblastiach. Podľa správy vojenskej spravodajskej služby z júla 2025 nelegálne ozbrojené skupiny v posledných rokoch rozšírili územnú prítomnosť. Podľa správy vlády o vnútornej bezpečnosti nelegálne ozbrojené skupiny za posledné tri roky zvýšili počet bojovníkov a rozšírili svoju územnú kontrolu. Ozbrojený konflikt sa naďalej prezentuje ako jeden z najväčších problémov v krajine. Kolumbia nepretržite zažíva vnútorný ozbrojený konflikt od 60. rokov 20. storočia. 62. V zmysle bodu 51) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14.5.2024 na účely posúdenia vážneho bezprávia by sa mali situácie, v ktorých ozbrojené sily tretej krajiny čelia jednej alebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo v ktorých proti sebe stoja dve alebo viaceré ozbrojené skupiny, považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Nie je potrebné, aby sa tento konflikt klasifikoval ako „ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter“ v zmysle medzinárodného humanitárneho práva a ani nie je potrebné, aby sa okrem posúdenia úrovne násilia na dotknutom území vykonalo samostatné posúdenie intenzity ozbrojených stretov, stupňa organizácie prítomných ozbrojených síl alebo trvania konfliktu. 63. Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými skupinami, vyvoláva obavu, že žalobca by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov administratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti a že dokonca tvoria väčšinu obetí konfliktu, je jednou zo skutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle patrí medzi formy „vážneho bezprávia“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža/72/2010 zo 14.09.2010). Žalovaný teda nesprávne a neúplne vyhodnotil podklady a správy o krajine pôvodu, keď dospel k záveru, že niet predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Správny súd považuje námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný selektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, keď pri hodnotení bezpečnostnej situácie vychádza prevažne z údajov o počte incidentov v provincii Cundinamarca, pričom nereflektuje širší kontext ozbrojených konfliktov a pôsobenia neštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii, za dôvodnú. Zároveň dôvodná je i tá námietka žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu svojho syna a rizikom postihu zo strany FARC a ale i aktivít skupiny ASCN, ktorým má platiť „vojnovú daň“. Sám žalovaný na strane 14.-15. žalovaného rozhodnutia uvádza, že síce oblasť Cundinamarca podľa varovania oficiálnej webovej stránky departmentu upozorňovala na riziko núteného náboru maloletých, obchodovania so zbraňami, na druhej strane žalovaný vyhodnotil tento department z podkladov ako nebezpečnejšiu oblasť v E., čo vytvára rozpor. 64. Správny súd tu považuje za dôležité uviesť, že vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim s opodstatnenosťou obáv žalobcu a jeho rodiny pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov – skupiny FARC v Kolumbii, si žalovaný v konaní nezabezpečil dostatok informácií, resp. si nezabezpečil žiadne informácie súvisiace s touto otázkou, ako je zrejmé z obsahu spisu. Žalovaný mal v záujme čo najpresnejšieho zistenia okolností viažucich sa na tvrdenia žalobcu dbať na presnejšiu formuláciu otázok adresovaných odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ohľadom skutočností, ktoré naznačujú, že žalobca s rodinou opustil krajinu pôvodu pre dôvody uvedené v § 8 o azyle. Žalovaný bez zaobstarania si podkladov k predmetnej otázke konštatoval, že prekazením naverbovania syna žalobcu nemôžu byť žalobcovi skupinou FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania krajiny ozbrojenými skupinami. Zistenie skutkového stavu vo vzťahu k týmto skutočnostiam považuje správny súd za nedostatočné. Žalovaný vyvodil takýto záver z hľadiska vlastnej úvahy bez zaobstarania si informácií o krajine pôvodu vo vzťahu k tejto otázke. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať si dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej resp. vyvracajúcej ju ako pôvod možných obáv žalobcu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj týchto relevantných informácií identifikovať aj v samotnom rozhodnutí. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie § 19a ods. 7 zákona o azyle, v zmysle ktorého je pre účely zákona o azyle prenasledovaním aj situácia, ak v štáte prenasledovania žiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Kolumbii, neexistuje funkčný mechanizmus, v ktorom by sa žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním. Správa o krajine Kolumbia síce prostredníctvom niektorých informácií udáva, že vo všeobecnosti je štát ochotný a schopný poskytnúť ochranu, účinnosť tejto ochrany však bude závisieť od profilu osoby, oblasti, v ktorej sa osoba nachádza a od toho, či má opodstatnený strach z dominantnej ozbrojenej skupiny alebo zločineckého gangu, zároveň však udáva, že spolupráca medzi bezpečnostnými silami a nelegálnymi ozbrojenými skupinami sa znížila, ale v niektorých regiónoch boli oficiálne tolerované nástupnícke polovojenské skupiny 65. Podľa názoru správneho súdu bolo preto na žalovanom, aby zistil, či žalobca s rodinou mal alebo má prístup k efektívnej a účinnej ochrane v krajine pôvodu pred skupinou FARC. V tejto súvislosti a k námietke žalovaného, že žalobca sa nepokúsil o vnútroštátne riešenie svojich problémov, a teda nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu, správny súd uvádza, že v prípade určenia možnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je potrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo organizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť územia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním. Podľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) sa má spravidla za to, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania, mimo iné aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania predstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na predchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu, aby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom prípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne vyvrátil na základe relevantných informácií a správ o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu alebo nie. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.5.2015). 66. Nad rámec Správny súd v Košiciach uvádza, že už rozhodoval vec týkajúcu sa terajšieho manžela žalobcu a svojím rozsudkom sp. zn. 10Saz/1/2026 zo dňa 29.05.2026, v rozsudku zrušil rozhodnutie, je potrebné i v tomto kontexte zachovania rodiny posudzovať prípady: manžel, manželka a dieťa vo vzájomnej súvislosti. 67. Správny súd súčasne konštatuje, že právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, t. j. také odôvodnenie, v ktorom sa správny orgán vysporiada s podstatnými námietkami účastníka vo veci, je jednou zo záruk spravodlivého procesu, a tak aj predpokladom zachovania princípov právneho štátu. Pri hodnotení preskúmateľnosti správneho rozhodnutia, je potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy, ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí vychádzajúc z princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR). Účastník akéhokoľvek konania, v prípade, že predloží relevantné skutočnosti, výhrady, námietky ku konaniu, ktoré sú právne významné, odôvodnené, má právo, aby pre prípad, že sa jeho námietkam nevyhovie, aby mu správny orgán vysvetlil, prečo tak postupoval, prečo sa námietkami nezaoberal, respektíve, prečo ich tak vyhodnotil. Nie je potrebné, aby na každý argument bola účastníkovi konania daná odpoveď, je však nevyhnutné, aby v podstatných častiach bol postup a rozhodnutie správneho orgánu náležite a presvedčivo odôvodnený (napr. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2013 zo dňa 19.03.2013, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/24/2013 zo 16. 04. 2014). 68. Správny súd zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na sporový proces. 69. Podľa § 206 ods. 4 SSP správny súd vychádza podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu. 70. Z uvedených dôvodov, preto správny súd žalobnému návrhu súd vyhovel, rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods.1 písm. c), d), e) SSP v spojitosti s § 220 SSP zrušil a správny súd dospel k záveru, že ďalšie výroky (3) a (4) žalovaného rozhodnutia sú vo funkčnej podmienenej väzbe k budúcemu rozhodovaniu ohľadom výrokov (1) a (2) žalovaného rozhodnutia, zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok. 71. V ďalšom konaní sa žalovaný v zmysle vyššie uvedených právnych záverov správneho súdu zameria na preskúmateľné hodnotenie otázky existencie nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi, ktorý vyjadril svoj odmietavý postoj k verbovaniu svojho syna skupinou FARC a rovnako vo vzťahu plateniu tzv. „vojnovej dane“ politickej strane ACSN a potenciálnej hrozby vo vzťahu k žalobcovi, pričom nesmie zabudnúť na vzťah rodič-dieťa nemožno posudzovať izolovane, ale vo vzťahu k najlepšiemu záujmu dieťaťa. Súčasne je potrebné mať na pamäti aj aspekt zlúčenia rodiny, vo vzťahu k jej synovi a prípadne manželovi, svoje rozhodnutie v tomto ohľade náležite zdôvodniť. Žalovaný sa zároveň musí opätovne vysporiadať s existenciou vnútorného ozbrojeného konfliktu v Kolumbii, ako aj možností faktickej ochrany civilistov pred násilím na účely rozhodnutia o doplnkovej ochrane, komplexne zohľadní všetky okolností prípadu žalobcu, najmä tie, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu a bude sa zaoberať tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu syna skupinou FARC, ako i k nátlaku zo strany skupiny ACSN. 72. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde. 73. Podľa § 167 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom rozsahu, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.