{"guid": "c4429e12-6491-465f-9fe8-d2af1061d911:d8db0505-64d3-4840-b3dd-ca6c47bb46bc", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1", "spisova_znacka": "21Saz/1/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 21Saz/1/2026 z 12. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 12. júna 2026, sp. zn. 21Saz/1/2026, ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1", "identifikacne_cislo": "0926100176", "sud": {"guid": "sud_178", "nazov": "Správny súd v Košiciach", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-kosiciach"}, "sudca": "Mgr. Bc. Marián Haladej", "sudca_id": 984, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-bc-marian-haladej-984", "datum_vydania": "2026-06-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-207.odsek-1", "nazov": "§ 207 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-207.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-207"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-207.odsek-2", "nazov": "§ 207 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-207.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-207"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-e", "nazov": "§ 134 ods. 2 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 135 ods. 2 písm. a) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "nazov": "§ 206 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "nazov": "§ 206 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-4.pismeno-d", "nazov": "§ 19a ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-4.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-7.pismeno-d", "nazov": "§ 19a ods. 7 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-7.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c,d", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c,d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-6", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-207", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-135", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-206", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-2", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-8", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-19a", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-9", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8db0505-64d3-4840-b3dd-ca6c47bb46bc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Košiciach\n21Saz/1/2026\n0926100176\n12. 06. 2026\nMgr. Bc. Marián Haladej\nECLI:SK:SpSKE:2026:0926100176.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Košiciach sudcom Mgr. Bc. Mariánom Haladejom v právnej veci žalobcu: Maria del A. B.\nA., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kolumbia, cestovný doklad č. C., t.č. Pobytový tábor Opatovská\nNová Ves, Slovenská republika, zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom\nMichalská 372/9, Bratislava, Slovenská republika, IČO: 31 807 968, proti žalovanému: Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, Slovenská republika,\nIČO: 00 151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž\nzo dňa 10.02.2026 takto\nrozhodol:\nI. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, č.\nČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž zo dňa 10.02.2026 vo veci Maria del A. B. A., číslo cestovného dokladu\nC. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nAdministratívne konanie\n1. Žalobca dňa 14.9.2024 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o\nudelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky ( ďalej aj „SR“) z\ndôvodu obavy o svoj život a život svojej rodiny, tak ako to vyplýva z predloženého administratívneho\nspisu.\n2. Za účelom posúdenia opodstatnenosti jej žiadosti o medzinárodnú ochranu bol so žalobcom dňa\n26.9.2024 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že v\nKolumbii nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie a nebol trestne stíhaný. K\ndôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že v Kolumbii spolu s manželom podnikali v oblasti podomového\npredaja prírodných produktov. Počas ich podnikania došlo k stretu s ozbrojenou skupinou s názvom\n„Los Pachencas“, ktorej mali platiť výpalné pod vyhrážkou, že ak odmietnu platiť, nájdu si jej manžela.\nPo nahlásení tohto incidentu na miestnej polícii im bolo policajtkou oznámené, že takéto vydieranie je\nbežné. Policajtka im zároveň poradila, aby vydieračom platili. Následne po ďalších vyhrážkach a nátlaku\nzo strany ozbrojenej skupiny s manželom a so synom odišli do mesta Apulo k jej matke a následne do\nobce Pandi do domu tety jej manžela, v ktorom ostali bývať až do 10.08.2024. V tento deň k nim do domu\nv obci Pandi prišli piati ozbrojení muži, ktorí sa pýtali na počet ľudí bývajúcich v dome vrátane počtu\nmaloletých detí. Manžel žalobcu im odpovedal, že tam bývajú traja, z toho jeden maloletý, ktorý je v škole.\nJej manželovi bolo oznámené, že ozbrojenci potrebujú ich syna na posilnenie jednotiek svojej armády\na že sa po neho neskôr vrátia. Okamžite sa preto rozhodli s rodinou odísť. Žalobca ďalej poukázal na\ncelkovú bezpečnostnú situáciu v krajine, ktorá sa zhoršuje od roku 2023 kedy vo voľbách vyhrala ľavica.\n\nZ uvedeného dôvodu vyjadril presvedčenie, že sťahovanie do inej časti Kolumbie by nič nevyriešilo. V\nprípade návratu do Kolumbie sa obával o svoj život, ako aj život svojej rodiny.\n3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-164-26/2024-Ž\nzo dňa 5.3.2025 ( ďalej len „rozhodnutie o neudelení azylu“) neudelilo žalobcovi a jej maloletému synovi\nazyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); neposkytlo žalobcovi doplnkovú ochranu podľa\n§ 13c ods. 2 písm. a), § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudelilo žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa\n§ 13 ods. 1 písm. b), § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytlo žalobcovi doplnkovú ochranu na účel\nzlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b), § 20 ods. 5 zákona o azyle.\n4. Rozhodnutie o neudelení azylu bolo na základe podanej žaloby žalobcu rozsudkom Správneho\nsúdu v Košiciach č.k. 9Saz/1/2025-70 zo dňa 04.07.2025 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na\nďalšie konanie. Správny súd v predmetnom rozsudku žalovanému vytkol, že z odôvodnenia rozhodnutia\no neudelení azylu nie sú rozpoznateľné žiadne bližšie úvahy, ktoré viedli k záveru, že skupina detí, ktorá\nje proti svojej vôli, resp. vzhľadom na nízky vek bez možnosti relevantného prejavenia vôle, verbovaná\nozbrojenými zločineckými skupinami, by nemohla byť považovaná za sociálnu skupinu v zmysle zákona\no azyle, rovnako mu vytkol nezohľadnenie osobitného postavenia maloletého dieťaťa. Ďalej správny súd\nv predmetnom rozsudku žalovaného zaviazal k povinnosti relevantne posúdiť, či vzhľadom na tvrdenie\nžalobcu, ňou predložené dôkazy, ako aj na informácie obsiahnuté v správe o krajine pôvodu možno tvrdiť,\nže takáto poskytnutá ochrana ( pozn. „vnútroštátna ochrana“) je účinná a teda, či možno požadovať, aby\nv okolnostiach jej životného príbehu, vrátane príbehu jej rodiny, sa o takúto ochranu zo strany krajiny\npôvodu uchádzali. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany správny súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného\nnie je jednoznačné v záveroch o existencii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného\npresídlenia žalobcu a jej maloletého syna.\n5. Po vrátení veci žalovaný dňa 7.10.2025 vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor. Z doplňujúceho\nrozhovoru vyplynulo, že od posledného pohovoru nedošlo k žiadnym zmenám, pokiaľ ide o dôvody jej\nžiadosti o azyl. Poukázal len na zhoršenie všeobecnej situácie v Kolumbii. Žalobca na podporu svojich\ntvrdení predložil dôkazy o kandidatúre jeho manžela do mestského zastupiteľstva, dokumenty o prípade\nsesternice jeho manžela, lekárske správy od psychologičky jej syna, jeho zdravotnú dokumentáciu.\nUviedol, že manžel musí navštevovať psychiatra ako následok udalostí, ktoré zažili v Kolumbii. Na\nzáklade uvedeného preto vyslovil, že sa z dôvodu obavy o jej život, ako aj život jej rodiny nechce\nv žiadnom prípade vrátiť do krajiny pôvodu.\n6. Prípisom zo dňa 31.10.2025 si žalovaný vyžiadal od Ministerstva vnútra SR, migračného úradu,\nodboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce správu o krajine pôvodu žalobcu.\n7. Žalovaný následne rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-164-62/2024-Ž zo dňa 10.02.2026 (ďalej len\n„napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi a jej maloletému synovi neudeľuje azyl podľa § 13 ods.\n1 písm. a) zákona o azyle, neposkytuje doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4\nzákona o azyle, neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona\no azyle a neposkytuje doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20\nods. 5 zákona o azyle.\n8. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol k dôvodu neudeleniu azylu podľa § 13\nods. 1 písm. a) zákona o azyle tú skutočnosť, že aby mohol byť žalobcovi udelený azyl, musí byť\nobjektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv\nz prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania\nalebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako\naj skutočnosti uvedené v § 2 písm. d), e) zákona o azyle. K azylovému dôvodu žalobcu verbovaniu\njeho syna príslušníkmi skupiny Revolučných ozbrojených skupín Kolumbie (ďalej aj „FARC“), žalovaný\nuviedol, že v azylovom konaní je dôležité precízne opísať okolnosti verbovania a prepojiť ich s dôvodmi\nprenasledovania. V prípade verbovania syna žalobcu išlo o jednu návštevu príslušníkov skupiny FARC v\nmieste bydliska, títo príslušníci ani nevedeli, či v dome žijú nejaké osoby, ktoré by mohli byť naverbované.\nTáto návšteva nebola sprevádzaná nátlakom, hrozbami alebo inými formami prenasledovania voči\nžalobcovi alebo jej synovi. Voči jej synovi nebolo použité fyzické ani psychické násilie, či rôzne\nopatrenia, ako to vyžaduje zákon o azyle. Nebolo preukázane, že syn žalobcu čelil systematickému\n\nalebo opakovanému konaniu dosahujúcemu dostatočnú intenzitu na to, aby dosiahlo úroveň a splnilo\nkritériá pre prenasledovanie, ako ho definuje § 2 písm. d) zákona o azyle. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca\npociťoval obavu o svoju alebo synovu bezpečnosť, mal sa predovšetkým pokúsiť o vnútroštátne riešenie\nsvojich problémov, ako to už predtým urobil vo vzťahu k skupine ACSN, predtým než krajinu svojho\npôvodu opustil a hľadal útočisko v inej krajine sveta. O toto sa však v kontexte s pokusom o naverbovanie\njeho syna vôbec nepokúsil, neobrátil sa so svojimi údajnými problémami na políciu či súd, nevyčerpal\nochranné mechanizmy v krajine pôvodu. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade žalobcu nič nenasvedčuje\ntomu, že v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s politickými názormi. V závere poukázal na\nnávrh Európskej komisie, podľa ktorého je Kolumbia označená za bezpečnú krajinu, v ktorej jej občanom\nvo všeobecnosti nehrozí prenasledovanie.\n9. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle po\nopätovnom posúdení žiadosti žalobcu a jej maloletého syna podľa § 2 písm. f) zákona o azyle:\n- v kolumbijskom práve je od roku 1910 trest smrti zakázaný;\n- v prípade ich návratu do krajiny pôvodu im nehrozí ani mučenie alebo neľudské, či ponižujúce\nzaobchádzanie ( pozn. z výpovede žalobcu vyplynulo, že spolu so svojou rodinou nebol nikdy vystavený\nzo strany kolumbijských štátnych úradov vystavená takémuto konaniu); nebolo preukázané, že im\nbola zo strany štátnych orgánov odmietnutá pomoc pred nezákonnými činmi súkromných osôb; vo\nvšeobecnosti je štát ochotný a schopný poskytnúť ochranu ,\n- žalobcovi spolu s jej maloletým synom nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo\nnedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho\nozbrojeného konfliktu. Vychádzajúc z viacerých informačných zdrojov o bezpečnostnej situácii vo vzťahu\nk departmentu Cundinamarca žalovaný dospel k záveru, že tento patrí k najbezpečnejším oblastiam v\nrámci celej Kolumbie, kde štátne orgány už pri náznaku prítomnosti ozbrojených skupín, napr. vyvesenie\ntransparentov, konajú a prijímajú riešenia na odstránenie hrozieb. Prítomnosť členov disidentských\nskupín FARC je tu taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské vládne dokumenty ani nezmieňujú.\nŽalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených skupín môžu vykonávať v departmente\nnelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje potrebnú úroveň na to, aby bolo možné v\nsúvislosti s departmentom Cundinamarca hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom ozbrojenom konflikte;\ntento nebol identifikovaný v tomto departmente ani OSN a Medzinárodným výborom Červeného kríža,\nči vojenským spravodajstvom. Nemožno konštatovať, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii\nCundinamarca, ktorý ani neprebieha, vyvolával na strane žalobcu riziko vážneho a individuálneho\nohrozenia života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia. Žalovaný dodal, že žalobca si\npo opustení mesta Santa Marta v decembri 2023 vybral na svoj ďalší život obec Pandi dobrovoľne. Žil\ntam spolu s rodinou bez akýchkoľvek problémov až do pokusu o naverbovanie jej syna v auguste 2024.\nPodľa názoru žalovaného, ak by žalobca vyhodnotil, že v tejto oblasti skutočne prebieha konflikt, neurobil\nby rozhodnutie presťahovať seba a svoju rodinu do tejto oblasti a tak ju vystaviť nebezpečenstvu. To\nnaznačuje tomu, že túto oblasť považoval za relatívne bezpečnú a vhodnú na svoj ďalší život. Ak by\nnedošlo k verbovaniu jej syna, s vysokou mierou pravdepodobnosti by naďalej ostal žiť v tejto oblasti;\n- žalovaný prostredníctvom platformy Európskej agentúry pre azyl v niektorých odpovedí členských\nštátov EÚ zistil, že sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie považoval za tak\nbezpečnostne rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu svojej\nprítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia v zmysle čl. 15 písm. c)\nKvalifikačnej smernice.\n10. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyleu\nžalobcu neboli splnené objektívne podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, keďže nemá\nna území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol zlúčiť, pričom\nuvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti.\n11. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20\nods. 5 zákona o azyle u žalobcu neboli splnené objektívne podmienky ani na poskytnutie doplnkovej\nochrany v zmysle § 13b zákona o azyle, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov\ns poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol zlúčiť. V závere odôvodnenia, v reakcii\nna vyjadrenie splnomocnenej právnej zástupkyne žalobcu ( ďalej len „právna zástupkyňa“ ), žalovaný\nk hrozbe prenasledovania žalobcu z dôvodu prisudzovaného politického názoru nesúhlasu ovládania\nkrajiny ozbrojenými skupinami uviedol, že žalobcu nebolo možno považovať za súčasť sociálnej skupiny\nrodičov, ktorí odmietajú alebo bránia naverbovaniu svojho dieťaťa do neštátnej ozbrojenej skupiny. Takto\n\nvymedzená sociálna skupina neexistuje a nie je možné považovať ju za sociálnu skupinu v zmysle\nzákona o azyle, žalobcu preto nemohlo hroziť ani prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k tejto sociálnej\nskupine.\n12. Žalovaný náležite posúdil aj alternatívu udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona\no azyle a uviedol, že zákon bližšie nedefinuje dôvody, kedy je možné udeliť azyl z humanitných dôvodov.\nIstý náznak v tomto smere poskytuje len Nariadenie ministra vnútra SR č. 34 z 21.2.2014 v znení\nNariadenia ministra vnútra č. 127 z 11.8.2022 o postupe migračného úradu a útvarov Policajného zboru\npri vykonávaní zákona o azyle (ďalej len „nariadenie“), ktoré v čl. 13 uvádza, že „Za humanitné dôvody,\nna základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z\ndôvodu prenasledovania, na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia, na udelenie\nazylu na účel zlúčenia rodiny, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, sa považujú\nnajmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých\nosôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy,\nprípadne až smrť.“ Pri posúdení žiadosti žalobcu o udelenie azylu z humanitných dôvodov vychádzal\nžalovaný predovšetkým zo správy z psychiatrického vyšetrenia žalobcu dňa 06.12.2025 a 30.12.2025,\nkde lekár stanovil diagnózu F43.8 (ťažký úzkostno-depresívny syndróm) a nasadil farmakologickú liečbu.\nV prípade jej maloletého syna žalovaný vychádzal z lekárskych správ od psychologičky a zdravotnej\ndokumentácie predloženej matkou z ktorých vyplývalo, že maloletý trpí bolesťami hlavy, nočnými morami\na stresom. Na základe dôsledného posúdenia všetkých okolností prípadu žalobcu a jej maloletého syna\nžalovaný neidentifikoval žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať\nprípad žalobcu za tak hodný osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov.\nV reakcii na stanovisko právnej zástupkyne žalobcu o princípe najlepšieho záujmu dieťaťa a zraniteľnosti\ndieťaťa žalovaný uviedol, že počas celého azylového konania rešpektoval princíp najlepšieho záujmu\ndieťaťa. Maloletý bol umiestnený spolu so svojimi rodičmi v azylovom zariadení určenom pre zraniteľné\nosoby, čím bola dodržaná zásada celistvosti rodiny, maloletému bol zabezpečený prístup k vzdelaniu,\nk voľnočasovým aktivitám a k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že ani v prípade tejto\nžiadosti o azyl žalobcu s jej maloletým synom nespadá pod jeden z prípadov humanitných dôvodov\nako sú uvedené v nariadení, žalovaný nepovažoval dôvod jej žiadosti o azyl za taký, ktorý by zakladal\ndôvod na udelenie azylu z humanitných dôvodov. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR\nč. 10Sžak/11/2020 zo dňa 18.11.2020 a č. 1Sžak/9/2020 zo dňa 27.10.2020.\nSprávna žaloba\n13. Správnou žalobou vo veci azylu sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného\nv časti o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátenia veci žalovanému na ďalšie\nkonanie. V žalobe vymedzil nasledovné žalobné body:\n- nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu,\n- nedostatočné zistenie skutkového stavu,\n- nesprávne právne posúdenie otázky prenasledovania žalobcu,\n- nedostatočné zistenie skutkového stavu,\n- nesprávne právne posúdenie otázky prenasledovania žalobcu,\n- nesprávne právne posúdenie príslušnosti žalobcu k sociálnej skupine,\n- nesprávne právne posúdenie možnosti vnútornej ochrany žalobcu,\n- nesprávne právne posúdenie doplnkovej ochrany,\n- nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa,\n- nepreskúmateľnosť posúdenia humanitného azylu.\n14. Žalovaný skorší zrušujúci rozsudok správneho súdu zohľadnil len formálne, jeho právne závery\nv napadnutom rozhodnutí sa v podstatných častiach nelíšili od záverov uvedených v pôvodnom\nrozhodnutí. Z porovnania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s odôvodnením pôvodného\nrozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný v podstatných častiach zopakoval rovnakú právnu\nargumentáciu, ktorá už bola správnym súdom označená za nedostatočnú. Tento postup žalobca označil\nza rozporný so zásadou viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom\nrozhodnutí. Žalovaným bol povinný v ďalšom konaní nielen odstrániť procesné nedostatky, ale aj\nrešpektovať právne závery, ktoré vyslovil správny súd pri posudzovaní veci.\n\n15. Skutková otázka „charakter konania ozbrojenej skupiny voči žalobcovi a jeho rodine“- žalobca\nopakovane uviedol, že spolu so svojou rodinou čelil vyhrážkam a nátlaku zo strany ozbrojenej skupiny\npôsobiacej v regióne jej bydliska. Žalovaný tieto tvrdenia bez podrobnejšieho skúmania kvalifikoval\nako prejav bežnej kriminality, alebo všeobecnej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Žalovaný sa\nnezaoberal tým, v akom konkrétnom kontexte k vyhrážkam dochádzalo, akým spôsobom ozbrojená\nskupina komunikovala s rodinou a aké dôsledky mohlo mať odmietnutie jej požiadaviek. Z napadnutého\nrozhodnutia nebolo zrejmé, či žalovaný skúmal širší kontext pôsobenia ozbrojených skupín v danom\nregióne, ani to, či takého konanie predstavuje súčasť systému sociálnej kontroly civilného obyvateľstva\nzo strany neštátnych ozbrojených aktérov. Skutková otázka „hrozba núteného náboru maloletého syna\nžalobcu“ žalovaný túto otázku posúdil veľmi stručne. V napadnutom rozhodnutí len uviedol, že tvrdenia\nžalobcu nie sú dostatočne konkretizované a že nejde o individuálne riziko prenasledovania. Žalovaný\nneskúmal akým spôsobom a za akých okolností ozbrojená skupina prejavila záujem o maloletého syna\nžalobcu, ani to či takého praktiky zodpovedajú známym spôsobom fungovania ozbrojených skupín\nv krajine pôvodu. Zrejmé nebolo ani to, či boli zohľadnené relevantné informácie týkajúce sa núteného\nverbovania maloletých do ozbrojených skupín. Skutková otázka „význam rodinných väzieb pri nátlaku\nzo strany ozbrojených skupín“, žalovaný sa touto otázkou podrobnejšie nezaoberal. Z napadnutého\nrozhodnutia nevyplýva, že skúmal, či ozbrojená skupina vnímala rodinu žalobcu ako jednotku, voči\nktorej uplatňovala nátlak, ani to, či práve rodinné väzby mohli byť dôvodom, pre ktorý sa rodina žalobca\ndostal do pozornosti ozbrojenej skupiny. Skutková otázka „individuálne riziká na strane maloletého\ndieťaťa ako žiadateľa o azyl“ z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či žalovaný skúmal individuálne\nriziká, ktorým by maloletý syn žalobcu mohol čeliť po návrate do krajiny pôvodu. Nezaoberal sa ani\notázkou, aký význam môže mať vek dieťaťa, sociálne prostredie alebo praktiky ozbrojených skupín\nvo vzťahu k maloletým osobám. Skutková otázka „ reálna možnosť vnútorného presídlenia“ žalovaný\nuviedol, že žalobca mal možnosť vnútorného presídlenia, pričom nezohľadnil, že žalobca sa v minulosti\nuž pokúsila presťahovať do inej časti krajiny v snahe uniknúť vyhrážkam ozbrojených skupín. V rámci\nodôvodnenia nevysvetlil, prečo by jej ďalšie presídlenie bolo účinné. Žalovaný rovnako neskúmal, či\npôsobenie ozbrojených skupín má len regionálny alebo aj širší dosah.\n16. Pri právnom posúdení skutkových okolností žalovaný nesprávne kvalifikoval konanie ozbrojených\nskupín voči žalobcu ako bežnú kriminalitu, hoci v kontexte informácií o krajine pôvodu ide o konanie, ktoré\nmôže napĺňať znaky prenasledovania v zmysle zákona o azyle. V zmysle medzinárodne uznávaného\nvýkladu azylového práva môže prenasledovanie zahŕňať aj konanie neštátnych aktérov, ak štát nie je\nschopný alebo ochotný poskytnúť ochranu. Prenasledovanie môže vyplývať aj z konania ozbrojených\nskupín, ktoré vykonávajú faktickú kontrolu nad časťou územia alebo civilného obyvateľstva.\n17. S poukazom na UNHCR HCR/GIP/02/02 žalobca uviedol, že sociálnu skupinu môžu tvoriť\nosoby, ktoré zdieľajú buď nemennú charakteristiku alebo charakteristiku tak zásadnú pre ich identitu\nalebo výkon základných práv, že od nich nemožno rozumne požadovať, aby sa jej vzdali. Podľa\nuvedeného usmernenia takouto charakteristikou môže byť aj osobný status alebo rodinná identita,\nvrátane rodičovstva, ako aj výkon alebo ochrana základných práv. V jej prípade sú splnené podmienky\nzačlenenia do určitej sociálnej skupiny, nakoľko rodičia, ktorí odmietajú naverbovanie svojich detí do\nozbrojených skupín, zdieľajú spoločnú charakteristiku vyplývajúcu z ich rodičovského statusu a z výkonu\nzákladného práva chrániť svoje deti pred násilím. Zároveň sú takouto skupinou identifikovaní a cielení\nzo strany ozbrojených skupín, ktoré sa snažia zabezpečiť nábor nových členov. Prenasledovanie tak v\ntomto prípade nie je náhodné, ale súvisí práve s príslušnosťou žalobci k tejto skupine.\n18. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje analýza bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu,\nanalýza geografického dosahu ozbrojených skupín pôsobiacich v regióne, analýza toho, či ozbrojená\nskupina, ktorá vyvíja nátlak na rodinu má regionálny alebo širší dosah a v neposlednom rade analýza\ntoho, či žalobca mal v inej časti krajiny reálnu možnosť zabezpečiť základné životné podmienky pre\nseba a svojho maloletého syna, ani to či presídlenie nebolo spojené s neprimeranými sociálnymi alebo\nekonomickými ťažkosťami. Je zrejmé, že žalovaný vychádzal len z abstraktnej predstavy o existencii\nbezpečnej alternatívy presídlenia v rámci krajiny pôvodu.\n19. Žalovaný pri posudzovaní podmienok doplnkovej ochrany aplikoval nesprávny právny test a skutkové\nokolnosti prípadu žalobcu ( pozn. vyhrážky a nátlak zo strany ozbrojenej skupiny, hrozba núteného\nnáboru maloletého syna a nedostatočná schopnosť štátu zabezpečiť účinnú ochranu pred konaním\nozbrojených skupín) nevyhodnotil komplexne a v súlade s ustanoveniami zákona o azyle, kvalifikačnej\n\nsmernice a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe uvedeného tak dospel\nk nesprávnemu právnemu záveru, že žalobcovi pri návrate do krajiny pôvodu nehrozí vážne bezprávie.\n20. Žalovaný otázku núteného náboru maloletého do ozbrojených skupín neposudzoval z perspektívy\nmaloletého, ale hodnotil ju výlučne v rámci všeobecného posúdenia žalobcu. V napadnutom rozhodnutí\nabsentuje posúdenie osobitných bezpečnostných rizík pre maloletého, jeho veku, zraniteľnosti,\npsychických a sociálnych dôsledkov návratu do prostredia v ktorom mu hrozí násilie alebo nábor do\nozbrojených skupín. V tejto súvislosti žalobca uviedla, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku\nsprávny súd žalovanému vytkol, že nezohľadnil osobitné postavenie maloletého dieťaťa a nehodnotil\ntvrdenia o hrozbe núteného náboru v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Žalovaný sa s maloletým\ndieťaťom v texte formálne vysporiadal, avšak nevykonal samostatnú, zvýšene obozretnú a dieťaťu\nprimeranú úvahu. Tento postup žalobca považoval za rozporný s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,\ns interpretačnými štandardmi Výboru pre OSN pre práva dieťaťa, ako aj medzinárodnými štandardmi\nochrany detí v azylových konaniach.\n21. Žalobca namietal záver žalovaného, že v jej prípade neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa\npre udelenie humanitného azylu. Mal zato, že tento záver nie je sprevádzaný dostatočným vysvetlením\núvah na základe ktorých k nemu žalovaný dospel. Z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný\nvyhodnotil jej individuálnu situáciu a situáciu jej maloletého syna, aké kritéria použil pri posudzovaní\nexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa nezaoberal ani otázkou,\nči kumulatívne okolnosti prípadu ( pozn. situácia maloletého dieťaťa, hrozba náboru do ozbrojenej\nskupiny, psychické dôsledky návratu do prostredia spojeného s traumou a všeobecná bezpečnostná\nsituácia) môžu predstavovať humanitné dôvody relevantné pre udelenie azylu.\n22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2026 zotrval na svojich predchádzajúcich\nprávnych argumentoch a skutkových zisteniach a navrhol žalobu zamietnuť. Ku kumulácii námietok\nnesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný s poukazom na\nrozsudok NSS SR, sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017 uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu\nnemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Považoval preto za zrejmé, že žalobcu si zvolil prístup odvolať na rôzne dôvody, aby\nzvýšila pravdepodobnosť, že správny súd bude považovať nejaký dôvod za použiteľný. Nesúhlasil s\nvyjadreniami žalobcu týkajúcimi sa nerešpektovania názoru správneho súdu vo veci nového a riadneho\nposúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na vykonanie ďalšieho pohovoru so žalobcom a vyhľadanie\nďalších a podrobnejších informácií o krajine pôvodu. Nové a konkrétnejšie zistené informácie o krajine\npôvodu - v provincii Cundinamarca je zaznamená nízka miera násilia, štátne orgány sa aktívne\nsnažia účinne bojovať proti organizovanému zločinu, štát je ochotný a schopný poskytnúť ochranu\nobyvateľom, bojuje proti únosom a terorizmu. Žalovaný v súvislosti s verbovaním maloletých osôb\nodkázal na novo zistené informácie založené do spisu z ktorých vyplýva, že nábor sa uskutočňuje\npriamym oslovením detí - takmer vždy vo veku tínedžerov s prísľubom rôznych výhod. Z uvedeného\npreto podľa žalovaného vyplýva, že incident opísaný žalobca nebol náborom v pravom slova zmysle\na žalobca len pociťoval strach z ďalšieho kontaktu s neznámymi osobami čo bolo možné riešiť s políciou,\npríslušnými organizáciami alebo vnútorným presídlením. Žalovaný nesúhlasil s definíciou sociálnej\nskupiny tak bola podaná žalobca. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru NS SR a NSS SR ( napr.\n1Sža/20/2008, 1Sža/38/2009, 1Saž/3/2009, 2Sak/17/2022);\nVo vzťahu ku krajine pôvodu uviedol, že Kolumbia je bezpečnou krajinou podľa žalovaného preukazujú\npočetné dobrovoľné a nútené návraty jej občanov. K neudeleniu humanitného azylu podľa § 9 zákona\no azyle žalovaný uviedol, že svoju správnu úvahu uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,\npričom vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR a NSS SR. Vyjadril presvedčenie, že záujem maloletého\nbol zohľadnený počas celého konania, a to predovšetkým zabezpečovaním osobitných prijímacích\npodmienok, ktoré sú mu stále poskytované. V závere žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca\nna územie SR prišiel za členom rodiny, ktorý tu mal udelený prechodný pobyt. Jej odchod z Kolumbie\npreto nebol nevyhnutý a s veľkou pravdepodobnosti ani neutekali pred prenasledovaním či pred vážnym\nbezprávím.\n23. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok verejne vyhlásil podľa\n§ 137 ods. 2 SSP dňa 12.06.2026, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa\n§ 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie\npojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.\n\nSprávny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre\nsvoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení\nrozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 22.05.2026.\nRelevantná právna úprava\n24. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom znení\n(ďalej len „SSP“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n25. Podľa § 207 ods. 1, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo\nopatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.\n26. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1\nsa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a\nodovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.\n27. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).\n28. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).\n29. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\n30. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n31. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred\nprenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.\n32. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana\npred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.\n33. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné\nalebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh\nrôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití\nfyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných\nalebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,\n3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.\nneprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za\nodmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy\nalebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti\ndeťom.\n34. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania\nalebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť\njeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom\nbode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.\n35. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie\ntrestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,\nalebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného\nnásilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\n\n36. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa\npodmienky podľa § 8.\n37. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,\nktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine\npôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\n38. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania\nvychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia\no možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa\ntýchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.\n39. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza\nz toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla\nposkytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,\nprijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným\nprávnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo\nvážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej\nochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje\nsa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.\n40. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne\ndôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\n41. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní\nnezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a 13b.\n42. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len\n„SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a\nadministratívneho vyhostenia.\n43. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a\ndeň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného\npasu alebo iného dokladu totožnosti.\n44. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach\ndieťaťa“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech\nuž uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi\nalebo zákonodarnými orgánmi.\n45. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,\nrobia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca\nalebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje\nza utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú\nochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi\nv oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými\nstranami.\n46. Podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak (c) vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci,\n(d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,\n(e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.\n\nPrávny názor správneho súdu\n47. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd na konanie o správnych\nžalobách vo veci azylu, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, včas, preskúmal\nžalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a\npreskúmal tak obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach\npodanej žaloby s použitím § 206 ods. 6 SSP, ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia\nsprávneho súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.\n48. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa\nrozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov\nverejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom,\nči príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne\na procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\núčastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia\nje podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia\n(napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015).\n49. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa\nvo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych\nnoriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo\nskutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový\nstav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k\nnej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale\nnesprávne sa interpretoval, alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne\nzávery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad\na aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či\nmechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel zákonom chráneného záujmu,\nnemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol\na zvolil výklad v duchu zákona.\n50. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.02.2026, ktoré\nžalobca napadol správnou žalobou v časti výroku, ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl ani neposkytol\ndoplnkovú ochranu.\n51. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie\nsprávnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu\npredmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite\nobjasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny\norgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac\nzodpovedali skutočnosti. Zásada materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká,\nspočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových\ntvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to\nbuď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo\naspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku\nsprávneho orgánu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013), z ktorého cit.: „nie je\nvšak povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými\nprostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.(...) Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o\nmedzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za\nkonzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto\nvýpovede vychádzať.“\n52. Inštitút azylu sa aplikuje iba v obmedzenom rozsahu, t.j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone\no azyle (rasa, náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie\npolitických práv a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia\n\nexistencia žiadateľa o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu\nprenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby. Žiadateľ o udelenie azylu musí\nmať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo nasledovať\nbezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.\n53. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení\nazylu žalobcovi ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňal podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle, konkrétne,\nže nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych\nzložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých\npolitických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by\nbol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle.\nZásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobcu je teda otázka existencie,\nresp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, a to v tom zmysle, ako ho definuje citované\nustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle.\n54. Správny súd poukazuje na definíciu pojmu prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona\no azyle, kedy pokiaľ určitú formu fyzického alebo psychického násilia chce podriadiť pod definíciu\nprenasledovania podľa citovaného zákonného ustanovenia, musí ísť o také konanie, ktoré spôsobuje\nvážne porušovanie základných ľudských práv alebo ísť o taký súbeh rôznych opatrení, ktoré postihujú\njednotlivca podobným spôsobom. Takýmto konaním je vo všeobecnosti aj konanie namierené proti\ndeťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho\nmožného prenasledovania, a to podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných\nalebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine, alebo či podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov\nv krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Rovnako s poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle,\nak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol\nvystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa aj\nz budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie sú\nzávažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. Súd\nsa stotožnil s tvrdením žalobcu, že ozbrojené konflikty v Kolumbii, v oblasti D. nie je možné chápať ako\nbežnú kriminalitu, sú spôsobilé napĺňať znaky prenasledovania, pretože zo strany žalovaného táto obava\nnebola nespochybniteľne vyvrátená. Žalobca namietal, že štát nie je schopný zabezpečiť adekvátnu\nochranu všetkým svojim obyvateľom, čo rieši rôznymi programami. Uvedené, však vonkoncom nie je\npodľa názoru súdu dostatočná a účinná ochrana. Samotný fakt, že štátne orgány nič nerobia v prípade\núnosu a výcviku maloletých detí príslušníkmi ozbrojených skupín, je to síce názor žalobcu, ale na\ndruhej strane je potrebné vnímať bezpečnostný incident, keď vtrhli ozbrojené osoby do žalobcu obydlia,\nhľadali jej syna a následne sa obrátil žalobca na bezpečnostné zložky, ktoré mali žalobcovi odporúčať,\naby zaplatil, ako prostriedok, ktorý nie je účinný pre obranu bezprávia. Je logické, že správny orgán\nnemá relevantnú možnosť zistiť skutočný stav, tým že by zistil od aktérov incidentu (nemá ani zákonné\noprávnenie), na druhej strane cez správy prostredníctvom svojich organizácií vie zistiť pohľad zvonku\nna tú-ktorú krajinu. V danom prípade aj na verejne dostupnom portáli Ministerstva zahraničných vecí a\neurópskych záležitostí SR ohľadom Kolumbie je určený 2. stupeň odporúčania cestovať, teda zvážiť\nnevyhnutnosť cestovania a to z dôvodu dlhodobo pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej situácie, ktorá je\nspôsobená ozbrojenými skupinami, organizovaného zločinu a vysokej miery násilnej kriminality. Správny\nsúd uvádza, že v konkrétnom prípade žalobcu je potrebné vyhodnotiť nielen skutočnosti svedčiace o\ntom, že v štáte existuje štátna pomoc ako aj pomoc iných organizácií v boji s týmito nežiadúcimi a dlho\npretrvávajúcimi problémami, ale relevantne posúdiť a vyhodnotiť, či vzhľadom na tvrdenia žalobcu, ako\naj na informácie obsiahnuté v správe o krajine pôvodu, možno tvrdiť, že takáto poskytovaná ochrana je\núčinná a teda, či možno od žalobcu požadovať, aby sa v okolnostiach ich životného príbehu o takúto\nochranu zo strany krajiny pôvodu viac uchádzal. Zároveň na doplnenie správny súd odkazuje na už\npredošlé zrušujúce rozhodnutie Správneho súdu v Košiciach sp.zn. 9Saz/1/2025 zo dňa 04.07.2025\nbody 40. - 42., 44., kedy podľa názoru správneho súdu dostatočne sa nevysporiadal s právnym názorom\npredošlého zrušujúceho rozhodnutia.\n55. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní podmienok doplnkovej ochrany aplikoval\nnesprávny právny test a skutkové okolnosti prípadu žalobcu (hrozba núteného náboru maloletého\nsyna a nedostatočná schopnosť štátu zabezpečiť účinnú ochranu pred konaním ozbrojených skupín,\nskutočnosť, že žalobca je matkou maloletého dieťaťa, ktorému hrozí hrozba) a tieto nevyhodnotil\n\nkomplexne a s poukazom na zákon o azyle a kvalifikačnej smernice. Žalovaný otázku núteného náboru\nmaloletého do ozbrojených skupín neposudzoval z perspektívy maloletého, ale hodnotil ju výlučne\nv rámci všeobecného posúdenia žalobcu. V napadnutom rozhodnutí absentuje posúdene osobitných\nbezpečnostných rizík pre maloletého, jeho veku, zraniteľnosti, psychických a sociálnych dôsledkov\nnávratu do prostredia, v ktorom mu hrozí násilie alebo nábor do ozbrojených skupín. V tejto súvislosti\nžalobca uviedol, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku správny súd žalovanému vytkol, že\nnezohľadnil osobitné postavenie maloletého dieťaťa a nehodnotil tvrdenia o hrozbe núteného náboru\nv kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Žalovaný sa s maloletým dieťaťom v texte formálne vysporiadal,\navšak nevykonal samostatnú, zvýšene obozretnú a dieťaťu primeranú úvahu. Podľa názoru správneho\nsúdu sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul vysporiadať, resp. zohľadniť, že podľa\n§ 2 písm. d) bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním aj akékoľvek konanie majúce za následok\nporušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku národnostného, rasového, náboženského či iného\npodtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom, t.j. proti maloletým osobám, akým je aj syn žalobcu.\nOkrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu žalobcu, spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní\ndetí, existenciu ktorého tvrdil nielen žalobca, ale ho potvrdzujú aj žalovaným v administratívnom spise\nobsiahnuté informácie o Kolumbii, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle,\no to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z toho, že by sa v budúcnosti, v prípade\njeho návratu s rodinou do Kolumbie, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať, ale dôvodil už aj svojou\nkonkrétnou skúsenosťou, kedy voči jeho synovi boli takéto praktiky skupinou FARC už aj realizované\n(pokus o regrutovanie, ktorému sa dokázal vyhnúť len tým, že žalobca s maloletým synom ušli z obce\nPandi), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v\n§ 8 písm. a) a b) zákona o azyle. Bolo práve povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj\nvo vzájomnej súvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť\nposúdiť možné dôsledky, riziká a príležitosti, ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody,\nktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v\nprípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do Kolumbie. Konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká\nvo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej\nochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je\nrozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch\nvšak musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani\nsprávny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť.\nV takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva\nkľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj\npreukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie\nopodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory Európskeho súdu pre\nľudské práva zo dňa 23.03.2016 vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), príslušné správne\norgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo\na ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu\nskutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo neoznačí za\ndôvody udelenia medzinárodnej ochrany.\n56. Žalovaný pri svojom rozhodovaní by mal zohľadniť status dieťaťa (syna žalobcu), ktorý už v spojení\nso žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii konania hrubo porušujúceho ľudské\npráva nasmerovaného voči deťom v Kolumbii (§ 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle), mal dávať\ndostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl, a to o to viac, že podľa\nkonzistentného tvrdenia žalobcu (posudzovanej v správnom konaní spolu s maloletým synom), ktoré\nžalovaný nevyvrátil, v krajine svojho pôvodu už syn žalobcu bol hľadaný za účelom jeho regrutácie\npríslušníkmi skupiny FARC v domácom prostredí, rovnako nebol preukázaný opak tvrdenia žalobcu\nzo strany žalovaného, že rodina nesúhlasila s politikou skupiny FARC a nechceli, aby maloletý syn\nvstúpil do ich radov. Správny súd konštatuje, že so skutočnosťami tvrdenými žalobcom korešpondovali\naj žalovaným zistené informácie vyplývajúce z administratívneho spisu. V dobe úteku žalobcu s rodinou\nz krajiny pôvodu, sa skupina FARC skutočne uchyľovala k rôznym nekalým praktikám, vrátane núteného\nnáboru civilných obyvateľov do svojich radov, a to aj maloletých. V predmetnej veci je významným\nopakovane vyjadrený nesúhlasný postoj žalobcu k regrutácii ich syna. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a\ndôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Žalovaný v\nnapadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení žalobcu nespochybňoval, pričom ani správny súd nedostatky\nvo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca logicky a vnútorne konzistentne prezentoval svoje tvrdenia, ktoré\n\nsa vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne\nznámymi informáciami o krajine pôvodu sa javia ako vierohodné.\n57. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní\no udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich\ndôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť\nžiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie\nžiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti\no správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 48/2012). Žalovaný však nevyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu.\nNavyše azylový príbeh žalobcu predsa nie je možné posudzovať izolovane od azylového príbehu jeho\nmaloletého syna, a to vzhľadom na vzťah rodič – dieťa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že práve pokus\no jeho verbovanie zločineckou skupinou bol dôvodom, prečo žalobca, manžel žalobcu a dieťa opustili\nkrajiny pôvodu v záujme ochrany života ich maloletého syna.\n58. Správny súd poukazuje, že z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že podľa údajov k 01.10.2024\noznámila ACSN zastavenie svojich vojenských operácii, uvedené však neobsahuje údaj o dosiahnutí\nkonečnej dohody medzi ACSN a oficiálnou vládou, z tohto dôvodu sa správny súd nestotožnil s tým,\nže požadovanie zaplatenia „vojnovej dane“ mohlo mať v rozhodnom čase iba charakter „výpalného“. Z\ntohto dôvodu by mohlo odmietnutie zaplatenia „vojnovej dane“ žalobcom vyvolať potenciálne prisúdenie\nopozitného politického názoru žalobcu zo strany ACSN.\n59. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ porušovanie ľudských práv nevzišlo od štátnych\norgánov, ale od neštátnych činiteľov, môže to byť pre udelenie azylu relevantné. V takýchto prípadoch\nby sa tieto porušenia ľudských práv mali považovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány\nbuď neochotné alebo neschopné poskytnúť ochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c) a čl. 7\nKvalifikačnej smernice). Pokiaľ teda žalovaný dospel k záveru, že dôvody žalobcu, pre ktoré žiadal\nudeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu,\ntakýto záver bez vykonania dokazovania bolo potrebné považovať za predčasný. Ak žalovaný vytkol\nžalobcovi, že sa o takúto ochranu ani nepokúsil, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte\npolitickej a bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany žalobcu zo strany štátu (napr. rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2018 zo dňa 28.03.2018).\n60. Na tomto mieste ešte správny súd k námietke žalovaného, podľa ktorej Kolumbia patrí na zoznam\nbezpečných krajín pôvodu v rámci európskeho azylového systému, a preto je podľa žalovaného\nv rozpore s logikou, aby bola žalobcovi udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany, uvádza, že\nv zmysle bodu 3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2026/464 z 24.2.2026 skutočnosť, že\ntretia krajina sa považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, či už na úrovni Únie, alebo na vnútroštátnej úrovni,\nnemôže predstavovať absolútnu záruku bezpečnosti pre štátnych príslušníkov tejto krajiny, dokonca\nani pre tých, ktorí nepatria do kategórie osôb, ktorým sa udelí výnimka pri označení uvedenej krajiny\nako bezpečnej krajiny pôvodu, a preto nezbavuje povinnosti vykonať individuálne posúdenie žiadosti\no medzinárodnú ochranu..... Členské štáty môžu uplatniť koncept bezpečnej krajiny pôvodu len vtedy,\nkeď žiadateľ nemôže v rámci individuálneho posúdenia uviesť skutočnosti, ktoré odôvodňujú, prečo\nsa na neho nevzťahuje koncept bezpečnej krajiny pôvodu, a za predpokladu, že žiadateľ je štátnym\npríslušníkom danej krajiny alebo za predpokladu, že je osobou bez štátnej príslušnosti a v minulosti mal\nv danej krajine obvyklý pobyt. Uplatňovaním konceptu bezpečnej krajiny pôvodu v rámci individuálneho\nposúdenia nie je dotknutá skutočnosť, že niektoré kategórie žiadateľov sa v tretích krajinách označených\nako bezpečné krajiny pôvodu môžu nachádzať v osobitnej situácii, a preto môžu mať opodstatnené\nobavy z prenasledovania alebo môžu čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia. Zároveň\nv zmysle bodu 19) tohto nariadenia označenie krajín ako bezpečných krajín pôvodu na úrovni Únie sa\nnedotýka pravidla stanoveného v nariadení (EÚ) 2024/1348, podľa ktorého môžu členské štáty uplatniť\nkoncept bezpečnej krajiny pôvodu len v prípade, že žiadatelia nemôžu v rámci individuálneho posúdenia\npreukázať existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali, prečo sa na nich koncept bezpečnej krajiny\npôvodu nevzťahuje.\n61. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle\nžalovaný uviedol, že department D. patrí k najbezpečnejším v rámci celej Kolumbie, prítomnosť\nčlenov disidentských skupín FARC je v departmente taká nízka, že sa o nej niektoré kolumbijské\n\nvládne dokumenty ani nezmieňujú. Žalovaný nespochybnil, že členovia niektorých ozbrojených\nskupín môžu vykonávať v departmente nelegálne aktivity, no ich prítomnosť a konanie nedosahuje\npotrebnú úroveň na to, aby v departmente D. bolo možné hovoriť o prebiehajúcom vnútroštátnom\nozbrojenom konflikte, preto nemožno konštatovať, že by to na strane žalobcu malo vyvolávať riziko\nvážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia.\nNajtrvalejším bezpečnostným problémom, ktorému Kolumbia čelí, je obmedzený dosah štátnej kontroly\na absencia akéhokoľvek monopolu na násilie. Nelegálne ozbrojené skupiny pôsobia a rozširujú sa\nv regiónoch krajiny, čo podporuje pretrvávanie ozbrojeného násilia v Kolumbii. V prvej polovici roka 2025\nzaznamenala Kolumbia prudký nárast násilia súvisiaceho s ozbrojeným konfliktom, ktorý bol spôsobený\nfragmentáciou, súperením a rozširovaním zločineckých a ozbrojených skupín súperiacich o územie\na kontrolu nad nelegálnymi ekonomikami. V roku 2025 sa humanitárna situácia výrazne zhoršila\noproti roku 2024 a rok 2025 bol najhorším rokom za posledné desaťročie, čo sa týka následkov pre\ncivilné obyvateľstvo. Situácia v Kolumbii ostáva zložitá s akútnou a viacrozmernou humanitárnou krízou\nspôsobenou územnou expanziou ozbrojených neštátnych aktérov. Zdroje naznačujú, že nelegálne\nozbrojené skupiny zvýšili svoju prítomnosť v krajine, a to aj v odľahlých oblastiach. Podľa správy\nvojenskej spravodajskej služby z júla 2025 nelegálne ozbrojené skupiny v posledných rokoch rozšírili\núzemnú prítomnosť. Podľa správy vlády o vnútornej bezpečnosti nelegálne ozbrojené skupiny za\nposledné tri roky zvýšili počet bojovníkov a rozšírili svoju územnú kontrolu. Ozbrojený konflikt sa naďalej\nprezentuje ako jeden z najväčších problémov v krajine. Kolumbia nepretržite zažíva vnútorný ozbrojený\nkonflikt od 60. rokov 20. storočia.\n62. V zmysle bodu 51) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14.5.2024 na\núčely posúdenia vážneho bezprávia by sa mali situácie, v ktorých ozbrojené sily tretej krajiny čelia jednej\nalebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo v ktorých proti sebe stoja dve alebo viaceré ozbrojené\nskupiny, považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Nie je potrebné, aby sa tento konflikt klasifikoval\nako „ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter“ v zmysle medzinárodného humanitárneho\npráva a ani nie je potrebné, aby sa okrem posúdenia úrovne násilia na dotknutom území vykonalo\nsamostatné posúdenie intenzity ozbrojených stretov, stupňa organizácie prítomných ozbrojených síl\nalebo trvania konfliktu.\n63. Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými skupinami,\nvyvoláva obavu, že žalobca by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe\nvážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov\nadministratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života\nalebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti a že dokonca tvoria väčšinu obetí konfliktu, je jednou zo\nskutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle patrí medzi formy „vážneho bezprávia“ (napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža/72/2010 zo 14.09.2010). Žalovaný teda nesprávne\na neúplne vyhodnotil podklady a správy o krajine pôvodu, keď dospel k záveru, že niet predpokladov\npre poskytnutie doplnkovej ochrany. Správny súd považuje námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný\nselektívne pracuje s informáciami o krajine pôvodu, keď pri hodnotení bezpečnostnej situácie vychádza\nprevažne z údajov o počte incidentov v provincii Cundinamarca, pričom nereflektuje širší kontext\nozbrojených konfliktov a pôsobenia neštátnych ozbrojených skupín v Kolumbii, za dôvodnú. Zároveň\ndôvodná je i tá námietka žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nezaoberal tým, do akej miery môže byť\nžalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti s odmietavým postojom k verbovaniu\nsvojho syna a rizikom postihu zo strany FARC a ale i aktivít skupiny ASCN, ktorým má platiť „vojnovú\ndaň“. Sám žalovaný na strane 14.-15. žalovaného rozhodnutia uvádza, že síce oblasť Cundinamarca\npodľa varovania oficiálnej webovej stránky departmentu upozorňovala na riziko núteného náboru\nmaloletých, obchodovania so zbraňami, na druhej strane žalovaný vyhodnotil tento department\nz podkladov ako nebezpečnejšiu oblasť v E., čo vytvára rozpor.\n64. Správny súd tu považuje za dôležité uviesť, že vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim\ns opodstatnenosťou obáv žalobcu a jeho rodiny pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov –\nskupiny FARC v Kolumbii, si žalovaný v konaní nezabezpečil dostatok informácií, resp. si nezabezpečil\nžiadne informácie súvisiace s touto otázkou, ako je zrejmé z obsahu spisu. Žalovaný mal v záujme\nčo najpresnejšieho zistenia okolností viažucich sa na tvrdenia žalobcu dbať na presnejšiu formuláciu\notázok adresovaných odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ohľadom skutočností, ktoré\nnaznačujú, že žalobca s rodinou opustil krajinu pôvodu pre dôvody uvedené v § 8 o azyle. Žalovaný\nbez zaobstarania si podkladov k predmetnej otázke konštatoval, že prekazením naverbovania syna\n\nžalobcu nemôžu byť žalobcovi skupinou FARC prisudzované politické názory nesúhlasu ovládania\nkrajiny ozbrojenými skupinami. Zistenie skutkového stavu vo vzťahu k týmto skutočnostiam považuje\nsprávny súd za nedostatočné. Žalovaný vyvodil takýto záver z hľadiska vlastnej úvahy bez zaobstarania\nsi informácií o krajine pôvodu vo vzťahu k tejto otázke. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať\nsi dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej resp. vyvracajúcej ju ako pôvod\nmožných obáv žalobcu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj týchto relevantných informácií\nidentifikovať aj v samotnom rozhodnutí. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na\nznenie § 19a ods. 7 zákona o azyle, v zmysle ktorého je pre účely zákona o azyle prenasledovaním aj\nsituácia, ak v štáte prenasledovania žiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Kolumbii, neexistuje funkčný\nmechanizmus, v ktorom by sa žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním.\nSpráva o krajine Kolumbia síce prostredníctvom niektorých informácií udáva, že vo všeobecnosti je\nštát ochotný a schopný poskytnúť ochranu, účinnosť tejto ochrany však bude závisieť od profilu osoby,\noblasti, v ktorej sa osoba nachádza a od toho, či má opodstatnený strach z dominantnej ozbrojenej\nskupiny alebo zločineckého gangu, zároveň však udáva, že spolupráca medzi bezpečnostnými silami\na nelegálnymi ozbrojenými skupinami sa znížila, ale v niektorých regiónoch boli oficiálne tolerované\nnástupnícke polovojenské skupiny\n65. Podľa názoru správneho súdu bolo preto na žalovanom, aby zistil, či žalobca s rodinou mal alebo\nmá prístup k efektívnej a účinnej ochrane v krajine pôvodu pred skupinou FARC. V tejto súvislosti\na k námietke žalovaného, že žalobca sa nepokúsil o vnútroštátne riešenie svojich problémov, a\nteda nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu, správny súd uvádza, že v prípade určenia\nmožnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je potrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo\norganizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť územia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním.\nPodľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych\nustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho\nobčianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) sa má spravidla za\nto, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania,\nmimo iné aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania\npredstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. Podľa judikatúry\nNajvyššieho správneho súdu však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na\npredchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu,\naby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom\nprípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne vyvrátil na základe relevantných informácií a\nspráv o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu\nalebo nie. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.5.2015).\n66. Nad rámec Správny súd v Košiciach uvádza, že už rozhodoval vec týkajúcu sa terajšieho manžela\nžalobcu a svojím rozsudkom sp. zn. 10Saz/1/2026 zo dňa 29.05.2026, v rozsudku zrušil rozhodnutie,\nje potrebné i v tomto kontexte zachovania rodiny posudzovať prípady: manžel, manželka a dieťa vo\nvzájomnej súvislosti.\n67. Správny súd súčasne konštatuje, že právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, t. j.\ntaké odôvodnenie, v ktorom sa správny orgán vysporiada s podstatnými námietkami účastníka vo\nveci, je jednou zo záruk spravodlivého procesu, a tak aj predpokladom zachovania princípov právneho\nštátu. Pri hodnotení preskúmateľnosti správneho rozhodnutia, je potrebné aplikovať v zásade rovnaké\nprincípy, ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí vychádzajúc z princípov právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR). Účastník\nakéhokoľvek konania, v prípade, že predloží relevantné skutočnosti, výhrady, námietky ku konaniu, ktoré\nsú právne významné, odôvodnené, má právo, aby pre prípad, že sa jeho námietkam nevyhovie, aby\nmu správny orgán vysvetlil, prečo tak postupoval, prečo sa námietkami nezaoberal, respektíve, prečo\nich tak vyhodnotil. Nie je potrebné, aby na každý argument bola účastníkovi konania daná odpoveď,\nje však nevyhnutné, aby v podstatných častiach bol postup a rozhodnutie správneho orgánu náležite\na presvedčivo odôvodnený (napr. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 175/2013 zo dňa\n19.03.2013, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/24/2013 zo 16. 04. 2014).\n68. Správny súd zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že\nsprávny súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\n\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že\nz tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na sporový proces.\n69. Podľa § 206 ods. 4 SSP správny súd vychádza podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia\nsprávneho súdu.\n70. Z uvedených dôvodov, preto správny súd žalobnému návrhu súd vyhovel, rozhodnutie žalovaného\npodľa § 191 ods.1 písm. c), d), e) SSP v spojitosti s § 220 SSP zrušil a správny súd dospel k záveru,\nže ďalšie výroky (3) a (4) žalovaného rozhodnutia sú vo funkčnej podmienenej väzbe k budúcemu\nrozhodovaniu ohľadom výrokov (1) a (2) žalovaného rozhodnutia, zrušil napadnuté rozhodnutie ako\ncelok.\n71. V ďalšom konaní sa žalovaný v zmysle vyššie uvedených právnych záverov správneho súdu zameria\nna preskúmateľné hodnotenie otázky existencie nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi,\nktorý vyjadril svoj odmietavý postoj k verbovaniu svojho syna skupinou FARC a rovnako vo vzťahu\nplateniu tzv. „vojnovej dane“ politickej strane ACSN a potenciálnej hrozby vo vzťahu k žalobcovi, pričom\nnesmie zabudnúť na vzťah rodič-dieťa nemožno posudzovať izolovane, ale vo vzťahu k najlepšiemu\nzáujmu dieťaťa. Súčasne je potrebné mať na pamäti aj aspekt zlúčenia rodiny, vo vzťahu k jej synovi\na prípadne manželovi, svoje rozhodnutie v tomto ohľade náležite zdôvodniť. Žalovaný sa zároveň\nmusí opätovne vysporiadať s existenciou vnútorného ozbrojeného konfliktu v Kolumbii, ako aj možností\nfaktickej ochrany civilistov pred násilím na účely rozhodnutia o doplnkovej ochrane, komplexne zohľadní\nvšetky okolností prípadu žalobcu, najmä tie, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu a bude\nsa zaoberať tým, do akej miery môže byť žalobca vystavený zvýšenému individuálnemu riziku v súvislosti\ns odmietavým postojom k verbovaniu syna skupinou FARC, ako i k nátlaku zo strany skupiny ACSN.\n72. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,\nktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.\n73. Podľa § 167 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú\nnáhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.\n74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom\nrozsahu, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté\nsamostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od\njeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno\nodpustiť.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o\nkonania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému\nsprávnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka\nkonania) uviesť:\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\n\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že:\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nPodanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.\nSprávny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť\npripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej\nsťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že\nsťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ\npoukáže na svoje podania pred správnym súdom.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}