Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 18Sas/10/2025 z 27. 5. 2026 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 27. mája 2026, sp. zn. 18Sas/10/2025, ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100526.2 Správny súd v Košiciach | 18Sas/10/2025 | ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100526.2 | 2026-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13cfcbb4-f4a2-4619-90e7-b8c6e4dfdac0 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100526.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Košiciach 18Sas/10/2025 0925100526 27. 05. 2026 JUDr. Renáta Smajdová ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100526.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Renátou Smajdovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., zastúpeného advokátom JUDr. Dávidom Kozákom, so sídlom Lipová 5152/75, 900 27 Bernolákovo, IČO: 56 055 200, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 30565-2/2025BA zo dňa 01.07.2025, na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto rozhodol: I. Návrhu na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie nevyhovuje. II. Žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník (ďalej aj „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 2197/2025SK-DvN zo dňa 22.05.2025 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca odvolanie. 3. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 30565-2/2025-BA zo dňa 01.07.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 4. Správne orgány svoje závery v podstatnej časti odôvodňovali tým, že žalobca (ktorý bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 27.03.2025 a o dávku v nezamestnanosti požiadal dňa 14.05.2024) v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nedosiahol v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t. j. v období od 27.03.2021 do 26.03.2025) potrebnú dobu poistenia najmenej 730 dní pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Pričom obdobie jeho zamestnania a poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v Holandsku v období od 11.10.2021 do 27.03.2025 mu nebolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia pre nepreukázanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie (v danom prípad Holandska) v zmysle čl. 61 základného nariadenia. II. Súdne konanie 5. Správnou žalobou elektronicky doručenou správnemu súdu dňa 06.09.2025 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobnú argumentáciu v podstatnej časti žalobca vymedzil nasledovne: - Žalobca namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne závery orgánov verejnej správy. Uvádza, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by došlo k dohode inštitúcií na strane Holandského kráľovstva a Slovenskej republiky. Uvádza, že rozhodnutie vyžadovalo zisťovanie úmyslu žalobcu, správny orgán podľa § 188 zákona o sociálnom poistení mal možnosť nariadiť ústne pojednávanie za účelom bližšieho zistenia skutkového stavu, ktoré by prispelo k objasneniu vecí, avšak túto zákonnú možnosť nevyužil. Pričom zdôraznil, že nie je možné, aby bol riadne zistený úmysel akejkoľvek osoby bez jej ústneho vypočutia, len na základe posúdenia písomných podkladov. Dokonca úmysel žalobcov nebol verifikovaný ani riadnym vyjadrením žalobcu, ani vyjadrením iných osôb. - Namieta zhodnotenie skutočností pre rozhodovanie podľa čl. 11 odsek 1 vykonávacieho nariadenia, keď sa obmedzilo len na účelové konštatovanie, že žalobca má bližší vzťah k Holandsku a na nesprávne konštatovanie, že celková prítomnosť na území iného štátu je primárnym kritériom pre určenie bydliska, čo podľa žalobcu vyvracia znenie čl. 11 odsek 2 vykonávacieho nariadenia, ktoré cituje so zdôraznením, že na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje jej úmysel. - Poukázal na postup správneho orgánu, keď uviedol, že pracovník sociálnej poisťovne mu predložil papiere k žiadosti o poskytnutie dávky, medzi ktorými bol aj formulár k určeniu centra záujmov, pričom nebol riadne poučený ako to má vyplniť a sám sa pýtal pracovníka „že nie je si istý správnosťou svojich záverov“, keďže si nepamätal všetky skutočnosti, ktoré boli potrebné pre vyplnenie formulára. Zdôraznil, že aj tento fakt ovplyvňuje nesprávnosť záverov správneho orgánu. - Uviedol, že je 28 ročným mladým občanom Slovenskej republiky a drvivú väčšinu svojho života, teda 24 rokov strávil na území Slovenskej republiky. Po absolvovaní strednej školy pracoval na Slovensku v období 2016-2018, potom študoval na Technickej univerzite v Košiciach odbor informatika (bakalárske štúdium) v rokoch 2018-2021. Následne sa z dôvodu nedostatku pracovných možností a za účelom získania finančného kapitálu pre rozbeh života rozhodol odísť na pár rokov pracovať do zahraničia. Zdôraznil, že to neznamená, že takýto odchod automaticky znamená aj zmenu bydliska vo význame základného nariadenia, respektíve stratu väzby so Slovenskou republikou. Uviedol, že v konaní nebolo nijako preukázané a sám nikde netvrdil, že sa do Holandska presťahoval natrvalo. Naopak, z jeho tvrdení vyplýva, že síce zárobkovú činnosť vykonával na území Holandského kráľovstva, ale všetky iné vzťahy, povinnosti a záujmy smerujú na územie Slovenska. Preto je podľa žalobcu nesprávny záver žalovaného, keď automaticky pristúpil ku kategorizácii žalobcu ako osoby, ktorá nemá bydlisko na Slovensku a nemá väzby so Slovenskou republikou. - V súvislosti s dĺžkou a trvalosťou prítomnosti na území Holandského kráľovstva žalobca opakovane uvádza, že v čase odchodu mal 24 rokov, od svojho narodenia sa zdržiaval výlučne na území Slovenskej republiky, po absolvovaní bakalárskeho štúdia si zvolil výkon práce v zahraničí z dôvodu lepších mzdových podmienok. Zároveň zdôraznil, že jeho pracovný pomer v Holandsku bol uzatváraný výlučne na dobu určitú, k čomu ako dôkaz pripojil k žalobe pracovné zmluvy. Opakovane uviedol, že na území Holandského kráľovstva zotrvával iba z dôvodu lepších mzdových podmienok, ktoré by mu mohli zabezpečiť možnosť osamostatnenia sa po trvalom návrate na územie Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že počas pobytu sa cielene pripravoval na návrat domov - mal uzavreté poistenie, mal zriadený sporiaci účet, mzda za prácu v Holandsku mu bola vyplácaná na slovenský bankový účet, nezmenil si trvalý pobyt, podával daňové priznania cez slovenskú spoločnosť, udržiaval sociálne väzby s komunitou, navštevoval svojich lekárov na Slovensku, v rámci možností navštevoval svojich rodičov, pravidelne navštevoval Slovensko. K týmto skutočnostiam ako dôkaz pripojil v žalobe: lekársku správu, potvrdenie o platení mzdy na slovenský účet, výpis zo slovenského sporiaceho účtu, poistenie na Slovensku, faktúru za daňové poradenstvo na Slovensku, emailovú komunikáciu k ceste na Slovensku vo februári 2022, lístky na vlak období 2022 a 2023, lístky na autobus z februára 2023, letenku z marca 2024. - V súvislosti s povahou a vlastnosťami vykonávanej činnosti, miestom vykonávania činností a jej trvalosťou žalobca uviedol, že by bolo značne náročné predpokladať, že ako absolvent vysokej školy v odbore informatika mohla byť u neho reálne prítomná ambícia vykonávať dlhodobo prácu v logistike viac ako 1500 km od svojho bydliska. Zdôraznil, že jeho činnosť v Holandsku bola viazaná na sektor logistiky bez možného kariérneho rastu a všetky zmluvy so zamestnávateľom v Holandsku boli uzatvárané na dobu určitú, aby mohol v reálnom čase posudzovať svoju aktuálnu situáciu s ohľadom na možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky. - V súvislosti s rodinným stavom a rodinnými väzbami žalobca uviedol, že na Slovensku zanechal rodičov a súrodencov, s ktorými bol v pravidelnom kontakte a podľa svojich možností (tak, aby náklady na cestovanie neboli v zjavnom nepomere s cieľom vytvoriť si úspory) ich pravidelne navštevoval. - V súvislosti s vykonávaním akejkoľvek nezárobkovej činnosti žalobca uviedol, že jeho spoločenské väzby boli počas pobytu na území Holandského kráľovstva obmedzené na okruh jeho spolupracovníkov, nezaradil sa do žiadnej komunity, v ktorej by vykonával v rámci svojho voľného času akúkoľvek nezárobkovú činnosť. Práve naopak počas svojich návratov na územie Slovenskej republiky sa zúčastňoval tréningov a školení, na preukázanie čoho pripojil k žalobe certifikát o absolvovaní školenia taktickej obrany a streľby jednotlivca zo septembra 2022. - V súvislosti s bytovou situáciou žalobca uviedol, že na území Holandského kráľovstva žil prvotne v ubytovniach, ktoré zabezpečovala pracovná agentúra a neskôr v nájme, pričom vlastné bývanie si nehľadal a nemal ambíciu zabezpečiť si stabilné bývanie v Holandsku. - V súvislosti s plnením daňových a odvodových povinností žalobca uviedol, že ide o jediné kritérium, ktoré eventuálne nasvedčuje bližšiemu vzťahu žalobcu k Holandskému kráľovstvu, keďže si plnil daňové a odvodové povinnosti na území Holandska, avšak ak by toto kritérium malo byť rozhodujúcim argumentom v prospech bližšieho vzťahu k Holandsku, poprel by sa tým účel spoločnej európskej úpravy sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu pri hodnotení tohto kritéria bolo povinnosťou správnych orgánov zohľadniť jeho osobité postavenie, keď odišiel za prácou do zahraničia v čase po skončení svojho štúdia a objektívne nemal možnosť byť v čase pred svojím odchodom v trvalom pracovnom pomere na Slovensku a plniť si svoje daňové a odvodové povinnosti na území Slovenska. Žalobca pre ozrejmenie dodal, že v čase, keď mu agentúra zabezpečovala bývanie, boli úrady sociálneho poistenia vykonávané priamo agentúrou a v období, keď býval v nájme vykonával úhrady sám. K uvedenému pripojil k žalobe ročné zúčtovanie zaplatenej dane za roky 2021 až 2024 a doklady o úhrade sociálneho poistenia v Holandskom kráľovstve. - Podľa žalobcu konštatovanie obsiahnuté v prvostupňovom aj napadnutom rozhodnutí o tom, že má bližší vzťah k Holandskému kráľovstvu a preto sa za jeho bydlisko podľa nariadenia nepovažuje Slovenská republika je nesprávne, účelové a neudržateľné. Tiež uvádza, že skutočnosti ním vyššie uvedené jasne preukazujú, že jeho väzby k Slovenskej republike boli zachované. - Uvádza, že podľa formulára U1, ktorý predložil v administratívnom konaní mu nebola priznaná dávka v nezamestnanosti v Holandsku, keďže tam na ňu nemal nárok, pričom podľa žalobcu, ak nemal priznaný nárok v Holandsku logicky by mal mať nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Namieta, že Sociálna poisťovňa mu nepriznala tento nárok na dávku nezákonným postupom a argumentáciou, ktorá nemá oporu v slovenských ani v európskych predpisoch. Podľa žalobcu je paradoxom celej situácie to, že v administratívnom spise mali správne orgány k dispozícii formulár U1 a napriek tomu sa podstatnými skutočnosťami z neho vyplývajúcimi nezaoberali, čím došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. - Žalobca navrhol, aby súd podľa § 203 SSP doplnil dokazovanie. - Na preukázanie svojej snahy o návrat na Slovensko uvádza, že si hľadal prácu na Slovensku v 05/2025 v odbore, ktorý vyštudoval a k tomu predložil emailovú komunikáciu k žiadosti o zamestnanie. - Poukazuje na to, že podľa jeho vedomostí sú správnym orgánom priznávané dávky v nezamestnanosti aj osobám, ktoré pôsobia v Holandskom kráľovstve dlhšie ako on. Taktiež poukazuje na to, že rozhodovacia prax v správnom súdnictve podporuje jeho argumentáciu, pričom cituje z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 20.03.2012 sp. zn. 4Sžso/1/2011, zo dňa 27.05.2015 sp. zn. 10Sžso/24/2014, aj z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.11.2019 sp. zn. 25Sa/14/2019. 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.10.2025 zotrval na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody zhrnul aj v reakcii na žalobné námietky žalobcu a navrhol, aby súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 7. Žalobca v replike zo dňa 23.11.2025 zotrval na dôvodnosti svojej žalobnej argumentácie. 8. Žalovaný dupliku nepodal. 9. Na pojednávaní konanom dňa 29. apríla 2026 prítomní účastníci resp. ich zástupcovia zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach. Žalobca zároveň navrhol, aby súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP a tento návrh aj s odôvodnením predložil do súdneho spisu aj písomne a krátkou cestou bol doručený aj žalovanému. III. Relevantná právna úprava 10. Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“): - Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. - Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. - Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“): - Podľa § 104 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. 12. Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“): - Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. - Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu; - Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. - Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. - Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. - Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. - Podľa článku 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov. - Podľa článku 1 písm. j) a k) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia: j/ „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva; k/ “pobyt“ znamená prechodné bydlisko. 13. Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“): - Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. - Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. IV. Posúdenie veci správnym súdom 14. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane postupu prvostupňového orgánu) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP. Po oboznámení sa so žalobou, vyjadreniami účastníkov konania a s obsahom predloženého administratívneho spisu, súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a bolo ju potrebné podľa § 190 SSP zamietnuť. 15. Predmetom preskúmania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 16. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 27.03.2025, o dávku v nezamestnanosti požiadal dňa 14.05.2024, v období posledných štyroch rokov pred podaním žiadosti o dávku nedosiahol obdobie poistenia v Slovenskej republike potrebné pre vznik nároku na dávku podľa § 104 zákona o sociálnom poistení a doby poistenia dosiahnuté žalobcom zamestnaním v inej členskej krajine EÚ (Holandsko) mu rozhodnutiami správnych orgánov v predmetnej veci neboli zohľadnené s poukazom na nesplnenie podmienok základného a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia pre takýto postup s odôvodnením, že si žalobca počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte nezachoval svoje bydlisko v zmysle obvyklého centra záujmov v Slovenskej republike. 17. Podstatným pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného preto bolo posúdenie skutkových zistení a ich právneho posúdenia vo vzťahu k jedinej spornej otázke, a to možnosti zohľadnenia doby zamestnania žalobcu v inom členskom štáte EÚ pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti s ohľadom na ustálenie bydliska žalobcu v zmysle obvyklého centra jeho záujmov v Slovenskej republike počas zamestnania v Holandsku. 18. Správny súd zdôrazňuje, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nárok na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. 19. V zmysle čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má dotknutá osoba nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov iného členského štátu, v ktorom bola naposledy zamestnaná. Ustanovenie čl. 65 ods. 2 prvá veta v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia však ustanovuje výnimku pre tých cezhraničných zamestnancov, ktorí si zachovali bydlisko v pôvodnom členskom štáte počas posledného zamestnania v inom členskom štáte. Započítanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného členského štátu teda prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak by si žalobca počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachoval svoje bydlisko v Slovenskej republike. Pričom pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum záujmov. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie. Kritéria, ktoré treba vziať pri určovaní miesta zvyčajného bydliska osoby do úvahy a ktoré boli sformulované v judikatúre súdneho dvora a sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Ide o dve základné kritéria, a to dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane I. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; II. jej rodinného stavu a rodinných väzieb; III. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; IV. v prípade študentov zdroja ich príjmov; V. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; VI. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). 20. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, dospel k záveru, že správne orgány vo vzťahu k jedinej spornej otázke v predmetnej veci (určenia bydliska v zmysle centra záujmov žalobcu) vykonali dostatočné dokazovanie, aplikovali všetky relevantné kritériá a tieto riadne vyhodnotili, dostatočne zistili skutkový stav veci a ten správne právne posúdili, keď dospeli k záveru, že žalobca nemal zachované bydlisko v zmysle centra záujmov v Slovenskej republike počas jeho zamestnania v Holandsku. 21. Žalovaný sa dôsledne a podrobne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre vyhodnotenie kritérií pre posúdenie bydliska ako centra záujmov žalobcu počas jeho zamestnania v Holandsku, dôsledne reagoval aj na odvolacie námietky žalobcu a žalobné námietky vznesené žalobcom neboli spôsobilé spochybniť správnosť a dostatočnú odôvodnenosť záverov žalovaného. Správny súd preto odkazuje na žalovaným formulované dôvody napadnutého rozhodnutia. 22. Ku kritériu dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutých štátov (v danom prípade Holandsko v. Slovensko) žalovaný uviedol, že žalobca sa v Holandsku podľa vlastného vyhlásenia zdržiaval od októbra 2021 do marca 2025, teda takmer 3,5 roka. Ak žalobca v súvislosti s hodnotením dĺžky a trvalosti jeho prítomnosti na území Holandska poukazuje na to, že v čase odchodu mal 24 rokov, od svojho narodenia je výlučne na území Slovenskej republiky, po absolvovaní bakalárskeho štúdia si zvolil výkon práce v zahraničí z dôvodu lepších mzdových podmienok, ako aj na uzatváranie pracovných zmlúv výlučne na dobu určitú, tieto skutočnosti boli vyhodnotené žalovaným. Pokiaľ ide o jeho motiváciu k odchodu do Holandska či dôvody zotrvania v Holandsku (k čomu sa súd nižšie podrobnejšie vyjadruje) tieto z hľadiska hodnotenia kritérií pre určenie bydliska podľa vykonávacieho nariadenia neboli určujúce. 23. Ďalej ku kritériu situácie žalobcu a jeho (sub)kritériám, konkrétne ku povahe a osobitným vlastnostiam vykonávanej činnosti žalovaný uviedol, že žalobca v Holandsku pracoval počas celej doby u jedného zamestnávateľa ako pracovník skladu a tento pracovný pomer bol ukončený z jeho podnetu a takúto pracovnú situáciu podľa žalovaného možno hodnotiť ako jednoznačne stabilnú. Pokiaľ žalobca v súvislosti s týmto kritériom uvádza, že by bolo značne náročné predpokladať, že ako absolvent vysokej školy v odbore informatika mohla byť u neho reálne prítomná ambícia vykonávať dlhodobo prácu v logistike viac ako 1500 km od svojho bydliska a zdôrazňuje, že jeho činnosť v Holandsku bola viazaná na sektor logistiky bez možného kariérneho rastu a všetky zmluvy so zamestnávateľom v Holandsku boli uzatvárané na dobu určitú, aby mohol v reálnom čase posudzovať svoju aktuálnu situáciu s ohľadom na možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky, takto formulovaná žalobná argumentácia nemohla spochybniť závery žalovaného. K tomu je možné dodať, že žalobca sa dobrovoľne rozhodol vykonávať prácu a zamestnať sa mimo svojej odbornosti získanej vysokoškolským štúdiom, a už z uvedeného dôvodu sa jeho argumentácia javí ako protirečivá. 24. Ku kritériu rodinnému stavu a rodinným väzbám žalovaný uviedol, že žalobca sa zdržiaval v Holandsku bez blízkych osôb a Slovensko podľa svojho vyhlásenia navštevoval 1-2 krát ročne a podľa tvrdenia v odvolaní minimálne šesť krát ročne. Žalobca v súvislosti s rodinným stavom a rodinnými väzbami uviedol, že na Slovensku zanechal rodičov a súrodencov, s ktorými bol v pravidelnom kontakte a podľa svojich možností (tak, aby náklady na cestovanie neboli v zjavnom nepomere s cieľom vytvoriť si úspory) ich pravidelne navštevoval. Žalobca zjavne práve v súvislosti s posudzovaním tohto kritéria považoval za sporný výklad článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v tom zmysle, či sa „kritérium rodinnej situácie“ týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia, ktorými sú len manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, alebo aj iných blízkych osôb. Správny súd k tejto žalobnej argumentácii, vrátane podľa žalobcu spornej otázky okruhu rodinných príslušníkov pri posudzovaní kritéria rodinnej situácie pre ustálenie bydliska a centra záujmov, uvádza, že hodnotenie rodinnej situácie nie je bez ďalšieho zúžené len na tzv. „úzku rodinu“, ale zohľadňujú sa aj väzby na iné blízke osoby, avšak rozhodným musí byť vždy samotný charakter týchto väzieb. V danom prípade záver žalovaného, že sa žalobca zdržiaval v Holandsku bez blízkych osôb touto argumentáciou žalobcu nebol rozporovaný. Pokiaľ ide o samotné väzby žalobcu na rodičov a súrodencov, ktorých ako uvádzal niekoľkokrát ročne na Slovensku navštevoval, uvedená okolnosť bola žalovaným vyhodnotená, keď uviedol, že pri posudzovaní bydliska bolo prihliadnuté na návraty žalobcu na Slovensko vo frekvencii viackrát ročne. Podľa názoru žalovaného však aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí, niekoľkokrát do roka navštívia niektoré blízke osoby na Slovensku strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Uvedené preto bez ďalšieho podľa žalovaného nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí. Správny súd považuje za potrebné k tomu dodať, že rodičia sú blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do inej krajiny a obdobné to platí aj vo vzťahu k súrodencom. Zo strany žalobcu neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že tieto jeho rodinné väzby dosahujú takú intenzitu, ktorá by mohla svedčiť o zachovaní jeho bydliska na Slovensku. 25. Ku kritériu bytovej situácie žalobcu žalovaný uviedol, že je stabilná, nakoľko žalobca nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť na bývanie na Slovensku, počas návratov a aj v súčasnosti býva u rodičov a v Holandsku býval v podnájme a dvakrát sa sťahoval. Žalovaný tak bytovú situáciu žalobcu v Holandsku hodnotil ako primeranú výkonu zamestnania. Závery žalovaného pri hodnotení tohto kritéria nebola spôsobilá spochybniť argumentácia žalobcu, že v Holandsku žil prvotne v ubytovniach, ktoré zabezpečovala pracovná agentúra a neskôr v nájme, pričom vlastné bývanie si nehľadal a nemal ambíciu zabezpečiť si stabilné bývanie v Holandsku. 26. K plneniu daňových povinností žalovaný uviedol, že žalobca bol zamestnaný v Holandsku, takže daňové povinnosti si plnil v Holandsku a preto za štát bydliska na daňové účely sa považuje Holandsko. Obdobne ani k hodnoteniu tohto kritéria zo strany žalobcu neboli uvedené argumenty, ktoré by spochybňovali závery žalovaného. 27. K ďalším skutočnostiam uvádzaným žalobcom sa žalovaný taktiež dostatočne vyjadril, keď v súvislosti s návštevami lekárov žalobcom na Slovensku zdôraznil, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby, nakoľko osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí častokrát využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku, a to jednak z finančných dôvodov, ako aj z dôvodov jazykovej bariéry. Vo vzťahu k vlastníctvu auta bankového účtu, poistenia mobilného operátora a absolvovaniu kurzov na Slovensku žalovaný zdôraznil, že na tieto skutočnosti bolo prihliadnuté, ale ako rozhodujúce kritériá boli vyhodnotené tie, ktoré vyplývajú z článku 11 odsek 1 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ žalobca v súvislosti s vykonávaním akejkoľvek nezárobkovej činnosti dôvodil, že jeho spoločenské väzby boli počas pobytu na území Holandského kráľovstva obmedzené na okruh jeho spolupracovníkov, nezaradil sa do žiadnej komunity, v ktorej by vykonával v rámci svojho voľného času akúkoľvek nezárobkovú činnosť, práve naopak počas svojich návratov na územie Slovenskej republiky sa zúčastňoval tréningov a školení, resp. uviedol, že hľadal zamestnanie na Slovensku v odbore, ktorý vyštudoval s poukazom na emailovú komunikáciu k žiadostiam o zamestnanie, správny súd uvádza, že tieto okolnosti vzhľadom na všetky skutočnosti rozhodné pre hodnotenie kritérií nemohli byť spôsobilé spochybniť závery žalovaného o bydlisku resp. centre záujmov žalobcu počas výkonu zamestnania v Holandsku. 28. Skutočnosť, že žalobca považuje a považoval aj počas svojho pobytu v Holandsku za svoj domov Slovensko, že sa na Slovensko chcel vždy vrátiť, ako aj samotné dôvody, ktoré viedli žalobcu k vycestovaniu za prácou do Holandska, nie sú podľa názoru súdu relevantné pre posudzovanie jeho bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku, nakoľko zachovanie bydliska sa hodnotí primárne na základe objektívnych kritérií vymedzených v ustanovení čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a samotný úmysel dotknutej osoby je až subsidiárnym kritériom v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia aplikovateľným, ak postupom podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nebolo možné prijať jednoznačný záver o skutočnom bydlisku žalobcu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery už formulované Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky, podľa ktorých „Až podľa čl. 11 ods. 2 citovaného nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa teda posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku. ... Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom ustanovení. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom, či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia.“ (viď. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7Ssk/47/2022 zo dňa 26. apríla 2023) 29. Vzhľadom k uvedenému neobstojí ako dôvodná ani argumentácia žalobcu o tom, že pre hodnotenie miesta bydliska sa za rozhodujúci považuje úmysel dotknutej osoby v danom prípade žalobcu, nakoľko ako to vyplýva z vyššie uvedeného, úmysel je len subsidiárnym kritériom a jeho zohľadňovanie prichádza do úvahy len ak nie je možné určiť bydlisko resp. centrum záujmov podľa primárnych kritérií podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, o akú situáciu v danom prípade nešlo, keďže bydlisko žalobcu bolo možné ustáliť a bolo ustálené podľa primárnych kritérií. 30. V súvislosti so žalobnou námietkou zisťovania skutočností pre posudzovanie bydliska len z dotazníka, pričom žalobca nebol riadne poučený ako ho má vyplniť a námietkou nevyužitia zákonnej možnosti nariadenia ústneho pojednávania zo strany správneho orgánu za účelom zisťovania stavu veci, správny súd uvádza, že vzhľadom na možnosť žalobcu sa vyjadriť k rozhodným skutočnostiam v štandardnom dotazníku s dostatočným priestorom na vymedzenie rozhodujúcich skutočností, ako aj na možnosť uviesť rozhodné skutočnosti aj v samotnom odvolaní, s ktorými sa správny orgán mal povinnosť vysporiadať a sa aj vysporiadal, táto námietka nemôže obstáť ako dôvodná. 31. Pokiaľ žalobca uviedol, že podľa jeho vedomostí sú správnym orgánom priznávané dávky v nezamestnanosti aj osobám, ktoré pôsobia v Holandskom kráľovstve dlhšie ako on a tiež poukázal na rozhodnutia kasačného súdu podľa neho podporujúce jeho argumentáciu, správny súd uvádza, že došlo k určitému posunu v judikatúre v otázke posudzovania bydliska ako centra záujmov dotknutej osoby, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného je plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít. 32. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že ak nemal priznaný nárok v Holandsku logicky by mal mať nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, správny súd zdôrazňuje, že zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia, nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala na určitú dávku nárok. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením dôb zamestnania získaných v ostatných členských štátoch) sa tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, pretože nesplní určitú podmienku v nich ustanovenú, a naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať. 33. S poukazom na uvedené správny súd návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania v správnom súdnom konaní, ako ani návrhu žalobcu na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie nevyhovel (výrok I.) a správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje závery dostatočne odôvodnil. (výrok II.) 34. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 35. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať a žalovanému výnimočne priznať, správny súd žalovanému nárok na náhradu trov voči žalobcovi nepriznal. (výrok III.) Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozhodnutia správneho súdu. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Košiciach, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).