Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 8Sa/1/2024 z 11. 4. 2025
Citácia: uznesenie Správneho súdu v Košiciach z 11. apríla 2025, sp. zn. 8Sa/1/2024, ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100521.2
Správny súd v Košiciach | 8Sa/1/2024 | ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100521.2 | 2025-04-11 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 97 SSP, § 98 ods. 1 písm. e) SSP, § 242 ods. 1 SSP, § 2 ods. 2 písm. o) zákona č. 543/2002 Z. z., § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4869c1ed-2e1a-4ece-a4cc-0d380bc8bf3b
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100521.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Košiciach
8Sa/1/2024
0924100521
11. 04. 2025
JUDr. Ing. Lenka Figulová
ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100521.2

Uznesenie
Správny súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: Čiperný lesník s.r.o., so sídlom Šemberova 66/9, 779
00 Olomouc, Česká republika, IČO: 03423654, právne zast. Advokátska kancelária Maslák, s. r. o.,
so sídlom Šúrska 716/5, 900 01 Modra, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor starostlivosti
o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia kraja, so sídlom
Komenského 52, 041 26 Košice, proti nečinnosti orgánu verejnej správy takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e uznesenie č. k. 8Sa/1/2024-178 zo dňa 10. marca 2025.
II. Žalobu

o d m i e t a.

III. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania

n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobcovi ako dotknutému vlastníkovi pozemkov bol Správou národného parku Muránska planina
listom zo dňa 27. októbra 2022 oznámený začiatok procesu prerokovania zámeru vyhlásenia
Chráneného areálu Stolica (ďalej aj „CHA Stolica“) v zmysle § 50 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o ochrane prírody a krajiny“). Zámer bol v
zmysle § 50 ods. 1 a ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny zverejnený verejnou vyhláškou zo dňa
10. októbra 2022 č. OU-KE-OSZP1-2022/043731 (ďalej aj „Zámer“).
2. Podľa Zámeru celková výmera CHA Stolica je 3151,805 ha, z toho na 2202,022 ha má platiť druhý
stupeň ochrany podľa § 13 zákona o ochrane prírody a krajiny (zóna D) a na výmere 949,783 ha má platiť
najprísnejší piaty stupeň ochrany podľa § 16 zákona o ochrane prírody a krajiny (zóna A). Podľa Zámeru
do navrhovanej zóny A s piatym stupňom ochrany boli zaradené pozemky žalobcu vedené na listoch
vlastníctva: č. 993, č. 2016, č. 1365, č. 1176, č. 1962, č. 260, č. 1370, č. 1371, č. 320, č. 1597, č. 1487, č.
939, č. 1375, č. 1376, č. 1394, č. 400, č. 1377, č. 1548, č. 541, č. 1380, č. 197, č. 986, č. 1383, č. 1007, č.
953 v k. ú. Čierna Lehota a na liste vlastníctva č. 1862 v katastrálnom území Rejdová. Žalobca vzniesol
k Zámeru pripomienky, pričom listom zo dňa 21. novembra 2022 oznámil, že nesúhlasí s vyhlásením
CHA Stolica na žiadnom zo svojich pozemkov. Následne žalovaný v zmysle § 50 ods. 4 zákona o
ochrane prírody a krajiny pozval listom zo dňa 21. decembra 2022 č. OU-KE-OSZP1-2022/043731-025
vlastníkov, správcov a nájomcov na prerokovanie pripomienok k Zámeru, ktoré sa konalo dňa 16. januára
2023 a na ktorom žalobca zotrval na svojom nesúhlase.
3. Z dôvodu, že žalovaný po nesúhlase žalobcu ďalej nekonal, teda v zmysle § 50 ods. 7 zákona
o ochrane prírody a krajiny nerozhodol o tom, či je nevyhnutné zaradiť pozemky žalobcu do zóny A s
piatym stupňom ochrany, podal žalobca sťažnosť proti nečinnosti žalovaného podľa zákona č. 9/2010

Z.z. o sťažnostiach v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o sťažnostiach“). Sťažnosť prešetril
žalovaný dňa 29. februára 2024 tak, že poukázal na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.
januára 2014 - § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň uviedol, že CHA Stolica sa
plne prekrýva s územím európskeho významu (ÚEV) Stolica a chráneným vtáčím územím Muránska
planina - Stolica – t. j. územiami Natura 2000, preto vzhľadom na § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody
a krajiny nebolo potrebné v konaní o vyhlasovaní CHA Stolica rozhodnúť podľa § 50 ods. 7 zákona o
ochrane prírody a krajiny.
4. Proti uvedenému vybaveniu sťažnosti podal žalobca dňa 12. marca 2024 sťažnosť, v ktorej namietal,
že § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny nesprávne odkazuje na § 50 ods. 9 zákona o
ochrane prírody a krajiny (nie § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny), navyše toto prechodné
ustanovenie uvádza, že sa nevyžaduje súhlas vlastníka a nie, že sa nevyžaduje rozhodnutie orgánu
ochrany prírody. O prešetrení tejto sťažnosti žalovaný informoval žalobcu dňa 10. mája 2024, v ktorom
uviedol, že ak neexistuje povinnosť udelenia súhlasu vlastníka, nemôže existovať ani povinnosť vydať
rozhodnutie orgánu ochrany prírody a krajiny o nahradení udelenia súhlasu vlastníka v zmysle § 50 ods.
7 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň poukázal aj na § 104g ods. 7 zákona ochrany prírody
a krajiny.
II.
Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca podal dňa 12. augusta 2024 správnu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou
sa domáhal, aby správny súd uložil žalovanému, aby v konaní vyhlasovania chráneného areálu Stolica
vedenom pod č. OSZP1-2022/043731 (nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946) konal a rozhodol podľa §
50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny o tom, či pozemky vo vlastníctve žalobcu budú zaradené
do zóny A (piaty stupeň ochrany) chráneného areálu Stolica a to v lehote do troch mesiacov od
právoplatnosti uznesenia o uložení povinnosti konať. Žalobca si zároveň uplatnil právo na náhradu trov
konania.
6. Žalobca považuje vyhlásenie CHA Stolica za tak intenzívny zásah do vlastníckeho práva, že je
potrebné skúmať, či je daný verejný záujem na vyhlásenie takéhoto bezzásahového územia a či nie
sú dostupné iné prostriedky, ktorými by sa dosiahol cieľ ochrany a zároveň by sa neobmedzovalo
vlastnícke právo žalobcu, pričom takémuto postupu zodpovedá naplnenie § 50 ods. 7 zákona o ochrane
prírody a krajiny a článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný dôvod nečinnosti neoznámil
rozhodnutím ani opatrením vydaným v priebehu administratívneho konania o vyhlasovaní chráneného
areálu Stolica, ale až v rámci prešetrenia sťažnosti žalobcu, preto sa na prípad nevzťahuje § 3 ods.
1 písm. d) časť za bodkočiarkou SSP. Žalobca v ďalšom poukázal na potrebu ústavne konformného
výkladu § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení s § 104b ods. 5 a § 104g ods. 7
zákona o ochrane prírody a krajiny a gramatický a logický výklad žalovaného považuje za neprípustný
a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Prechodné ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne,
ale doslovne, teda aj v prípade chránených území medzinárodného významu a európskej sústavy
chránených území, ak sa na nich má vyhlásiť štvrtý alebo piaty stupeň ochrany, je potrebné vydať
rozhodnutie orgánu ochrany prírody, v ktorom sa posúdi, či je na konkrétnych neštátnych pozemkoch
dôvod vyhlásiť štvrtý alebo piaty stupeň ochrany. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 50 ods.
7 zákona o ochrane prírody a krajiny nemožno chápať len ako (automatické) nahradenie súhlasu, ale
aj ako rozhodnutie o tom, či je na pozemkoch v neštátnom vlastníctve nevyhnutné vyhlásiť chránené
územia so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany v rámci naplnenia článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky. Takýto výklad plne korešponduje s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý v
prípade intenzívnych zásahov do vlastníckeho práva vyžaduje dôsledné splnenie štyroch podmienok,
a to, že ide o obmedzenie na základe zákona, vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú
náhradu.
7. Žalobca v ďalšom poukázal, že do zóny A CHA Stolica s piatym stupňom ochrany sú zaradené
aj pozemky žalobcu, ktoré nie sú súčasťou európskej sústavy chránených území ani území
medzinárodného významu a to pozemok C-KN p. č. 1332/1 a p. č. 1340/1 v k. ú. Rejdová, V tomto
prípade niet pochýb, že malo byť vydané rozhodnutie v zmysle § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody
a krajiny.

8. Vzhľadom na uvedené je žalobca toho názoru, že nie je neprípustné, aby došlo k vyhláseniu CHA
Stolica so zónou A s najprísnejším piatym stupňom ochrany na pozemkoch žalobcu bez toho, aby
žalovaný vydal o tom rozhodnutie, pričom sa na uvedené konanie vzťahuje v zmysle § 81 ods. 2 písm.
p) zákona o ochrane prírody a krajiny zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v platnom a účinnom znení (ďalej aj „správny poriadok“), a teda má mať náležitosti podľa § 47 správneho
poriadku vrátane náležitého odôvodnenia.
9. Keďže zároveň došlo k vyhláseniu CHA Stolica v rozpore s § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody
a krajiny a v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym
predpisom a to nariadením vlády Slovenskej republiky č. 380/2023 Z.z., ktorým sa vyhlasuje chránený
areál Stolica (ďalej aj „nariadenie vlády SR č. 380/2023 Z.z.“) žalobca navrhuje, aby správny súd konanie
o správnej žalobe prerušil a v zmysle článku 130 ods. 1 písm. d) v spojení s článkom 125 ods. 1 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na rozhodnutie
o súlade nariadenia s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom o ochrane prírody a krajiny.
10. Žalobca žiadal vo veci nariadil pojednávanie.
11. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 10. septembra 2024, v ktorom uviedol, že vzniká
otázka, vo vzťahu, ku ktorým pozemkom žalobcu v jeho výlučnom, resp. podielovom spoluvlastníctve
malo byť rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka/spoluvlastníka pozemku vydané. Zároveň poukázal
na to, že predmetom sťažnosti zo dňa 29. januára 2024 boli pozemky - parcely C-KN č. 5829, č. 6036,
č. 6042, č. 6156, č. 6297, č. 6302/2 v k. ú. Čierna Lehota a pozemky C-KN č. 1332/1 a č. 1340/1
v k. ú. Rejdová a následne predmetom sťažnosti proti vybaveniu pôvodnej sťažnosti zo dňa 12. marca
2024 pozemok parcely C-KN č. 6232/6 v k. ú. Čierna Lehota. Podľa názoru žalovaného tak je splnená
procesná podmienka vyčerpania dostupných právnych prostriedkov pred podaním žaloby len vo vzťahu
k týmto parcelám, a teda len vo vzťahu k týmto parcelám je potrebné zodpovedať otázku, či má alebo
nemá byť vydané rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka/spoluvlastníka pozemku.
12. V ďalšom žalovaný uviedol, že pre výklad prechodných ustanovení § 104b ods. 5 a § 104g ods.
7 zákona o ochrane prírody a krajiny je rozhodujúce ustálenie, či ide o územia medzinárodného
významu a územia (európskej) sústavy chránených území. Vychádzajúc zo zoznamu uverejneného na
webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky pozemky žalobcu nie sú uvedené
v zozname území medzinárodného významu. Následne vychádzajúc z Uznesenia vlády Slovenskej
republiky č. 636 zo dňa 09. júla 2003 všetky dotknuté pozemky žalobcu sa nachádzajú v lokalitách
územia európskej sústavy chránených území, t. j. v zozname Chráneného vtáčieho územia Muránska
planina - Stolica.
13. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z § 50 ods. 7 prvej vety zákona o ochrane prírody a krajiny
vyplýva všeobecné pravidlo, že chránené územia alebo ich zóny so štvrtým a piatym stupňom ochrany
na pozemkoch v neštátnom vlastníctve sa môžu vyhlásiť len so súhlasom ich vlastníka, teda v prípade,
ak navrhované chránené územie alebo jeho zóna so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany zasahujú do
pozemkov v neštátnom vlastníctve a ak ich vlastník nedá súhlas, potom na týchto pozemkoch chránené
územia vyhlásiť nemožno. Situáciu rieši § 50 ods. 7 tretia veta zákona o ochrane prírody a krajiny,
v zmysle ktorého ak vlastník nedá súhlas, potom na týchto pozemkoch možno vyhlásiť chránené územie
alebo zónu so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany len v prípade, ak existuje predpoklad, že by
nevyhlásením došlo k narušeniu celkovej koherencie európskej sústavy chránených území a po naplnení
tejto podmienky sa vyžaduje ďalší krok a to vydanie rozhodnutia orgánu ochrany prírody, ktorým sa
súhlas vlastníka nahradí. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody
a krajiny sa súhlas vlastníka pozemkov v neštátnom vlastníctve, do ktorých zasahuje navrhované
chránené územie alebo jeho zóna so štvrtým a piatym stupňom ochrany podľa § 50 ods. 7 zákona o
ochrane prírody a krajiny nevyžaduje, ak ide o územia medzinárodného významu a o územia sústavy
chránených území zaradené v zoznamoch schválených vládou do účinnosti zákona č. 506/2013 Z.z.
Ak sa teda nevyžaduje súhlas vlastníka, potom sa nevyžaduje ani žiadne rozhodnutie orgánu ochrany
prírody a krajiny o nahradení tohto súhlasu. Pokiaľ žalobca poukazuje na ústavno-konformný výklad
v zmysle komentárovej literatúry, uvedené žalovaný považuje za účelové, nakoľko sa komentárová
literatúra nevenuje spojitosti § 50 ods. 7 a § 104b ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny, iba izolovane
rieši situáciu, že v prípade, ak vlastník súhlas neudelí, tento je možné nahradiť rozhodnutím orgánu
ochrany prírody.

14. Podľa názoru žalovaného je tiež v tomto prípade vylúčený inštitút nečinnosti, nakoľko § 50 ods. 7
zákona o ochrane prírody a krajiny dáva orgánu ochrany prírody a krajiny len možnosť nie povinnosť
vydať rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka v prípade, ak sa podľa zákona o ochrane prírody a
krajiny takýto súhlas vyžaduje a vlastník ho neudelil. Z dôvodu fakultatívnosti takejto možnosti vydať
rozhodnutie o nahradení súhlasu je následne vylúčená aplikácia inštitútu nečinnosti.
15. Žalovaný ďalej nesúhlasil s nariadením pojednávania, nakoľko podľa jeho názoru je predmetom
výlučne právne posúdenie veci a pojednávanie nezodpovedá zásade hospodárnosti konania. Zároveň
navrhoval žalobu zamietnuť.
16. V replike zo dňa 07. októbra 2024 žalobca uviedol, že zo sťažnosti zo dňa 29. januára 2024 je
zrejmé, že žalobca nesúhlasí s vyhlásením piateho stupňa ochrany na všetkých svojich pozemkoch v
rámci chráneného areálu Stolica. Všetkým pozemkom sa žalobca venoval aj v sťažnosti proti vybaveniu
sťažnosti zo dňa 12. marca 2024.
17. Podľa názoru žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe vôbec nereagoval na tvrdenie žalobcu,
že pozemky C-KN p. č. 1332/1 a p. č. 1340/1 nie sú uvedené vo vyhláške Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky č. 439/2009 Z.z., hoci už v čase prijatia vyhlášky existovali. Z uvedeného
dôvodu sa na tieto dve parcely nesporne vyžaduje súhlas vlastníka, prípadne rozhodnutia žalovaného
o súhlase, ku ktorému doteraz nedošlo.
18. Žalobca v ďalšom zotrval na názore, že aj vo vzťahu k ďalším pozemkom žalobcu sa vyžaduje
rozhodnutie žalovaného a nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že rozhodnutie orgánu ochrany prírody
podľa § ods. 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny je len fakultatívne.
19. V závere žalobca uviedol, že rozhodnutie o súhlase s vyhlásením chráneného územia so štvrtým,
resp. piatym stupňom ochrany (ako náhrada za súhlas vlastníka) netreba chápať ako vedľajší právny
titul k vyhláseniu štvrtého alebo piateho stupňa ochrany, ktorý by nahrádzal hlavný právny titul (súhlas
vlastníka), ale ako dva možné rôzne právne podklady na vyhlásenie štvrtého alebo piateho stupňa
ochrany v prípade, ak ide o medzinárodné územia či európske chránené územia. Na takéto vyhlásenie
je preto potrebné disponovať aspoň jedným z týchto právnych podkladov a to buď súhlasom vlastníka
alebo rozhodnutím orgánu ochrany prírody o súhlase.
20. Žalobca zotrval na požiadavke nariadenia pojednávania.
21. V duplike zo dňa 14. októbra 2024 žalovaný uviedol, že v súvislosti s podmienkou vyčerpania
sťažnosti je žalobca zodpovedný za to, ako vymedzil predmet prostriedku, ktorý si zvolil pred podaním
tejto žaloby a nemôže jeho nedostatok konvalidovať odkazom na ustanovenie § 5 ods. 2 SSP. K námietke
žalobcu týkajúcej sa parciel C-KN č. 1332/1 a č. 1340/1 v k. ú. Rejdová, teda že nie sú súčasťou
chráneného vtáčieho územia žalovaný poukázal na vyjadrenie Odboru starostlivosti o životné prostredie
Okresného úradu Košice v súvislosti s vybavením sťažnosti, ktorý uviedol, že tieto parcely sa síce
nenachádzajú vo Výnose č. 3/2004-5.1 z dôvodu, že UEV Stolica do tejto časti katastrálneho územia
Rejdová nezasahuje a nenachádzajú sa ani vo Vyhláške Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky č. 439/2009 Z.z. z dôvodu, že tieto parcely vznikli odčlenením a to parcela č. 1332/1 z parcely
č. 1332 a parcela č. 1340/1 z parcely č. 1340 zápisom geometrického plánu č. 30674344-14/06 zo
dňa 13. decembra 2006. Zároveň je potrebné poukázať na to, že Chránené vtáčie územie Muránska
planina - Stolica bolo do Národného zoznamu navrhovaných chránených vtáčích území zaradené už
v roku 2003, ktorý bol schválený Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 636/2003 Z.z. zo dňa 09.
júla 2003, avšak jeho hranice boli spresnené až Vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky č. 439/2009 Z.z., ktorou bolo Chránené vtáčie územie Muránska planina - Stolica vyhlásené. V
ďalšom žalovaný poukázal na to, že tak právo na životné prostredie, ako aj vlastnícke právo sú chránené
právnym poriadkom Slovenskej republiky a žiadne z nich nie je absolútne a aj z tohto dôvodu nevidí
dôvod na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.
22. Uznesením č. k. 8Sa/1/2024-178 zo dňa 10. marca 2025 vyšší súdny úradník uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne doplniť svoje podanie doručené
správnemu súdu dňa 12. augusta 2024 o nasledujúce náležitosti žaloby podľa § 246 a § 57 SSP

v časti žalobného návrhu, t. j. návrhu, ako má súd vo veci rozhodnúť uvedením jasného, určitého
a zrozumiteľného petitu tak, aby mohol byť vykonateľný, a to: presným špecifikovaním a označením
parciel, o ktorých má žalovaný konať a rozhodnúť podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody vody a
krajiny v konaní vyhlasovania chráneného areálu Stolica vedeného pod č. OSZP1-2022/043731 (nové
č. OU-KE-OSZP1-2023/003946) v súlade s ich aktuálnym zápisom v evidencii nehnuteľností, a to
uvedením parcelného čísla, druhu a výmery, čísla listu vlastníctva, katastrálneho územia, obce a okresu,
v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza.
23. Proti uzneseniu č. k. 8Sa/1/2024-178 zo dňa 10. marca 2025 podal žalobca včas sťažnosť, v ktorej
namietal, že ak by správny súd tak, ako to požaduje v napadnutom uznesení, rozhodol o správnej
žalobe voči nečinnosti s presne identifikovanými pozemkami, nahradil by činnosť žalovaného, a teda
by rozhodol namiesto žalovaného o tom, ktoré pozemky že obcou majú byť zaradené do piateho
stupňa ochrany chráneného areálu stolica. Podľa názoru žalobcu konanie o správnej žalobe proti
nečinnosti nemôže správny súd zaviazal žalovaného, ako konkrétne má rozhodnúť a teda v tomto
prípade o, ktoré ktoré pozemky majú byť zaradené do piateho stupňa ochrany. Podľa názoru žalobcu
žalobný návrh je presný v tom smere, že sa ním v presne pomenovanej správnej žalobe a presne
pomenovanom administratívnom konaní vyžaduje, aby správny súd uložil presne definovanému a
označenému žalovanému, aby o zaradení pozemku vo vlastníctve žalobcu do piateho stupňa ochrany
chráneného územia rozhodol rozhodnutím.
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
24. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné
podmienky“).
25. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
26. Podľa § 152 ods. 1 SSP, proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba
doručiť, je prípustná sťažnosť, ak ju tento zákon nevylučuje.
27. Podľa § 159 ods. 1 SSP, o sťažnosti rozhodne správny súd, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
28. Podľa § 159 ods. 2 SSP, ak bolo napadnuté uznesenie vydané vo veci, v ktorej koná a rozhoduje
senát správneho súdu, rozhodne o sťažnosti predseda senátu. Ak bolo napadnuté uznesenie vydané
vo veci, v ktorej koná a rozhoduje sudca, rozhodne o sťažnosti sudca.
29. Podľa § 160 ods. 1 SSP, správny súd rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.
30. Podľa § 161 ods. 1 SSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, správny súd sťažnosť zamietne.
31. Podľa § 161 ods. 2 SSP, ak je sťažnosť dôvodná, správny súd napadnuté uznesenie zruší alebo
zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom správneho súdu.
32. Podľa § 160 ods. 1 SSP, proti rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok.
33. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej
správy v začatom administratívnom konaní. Žalobca podľa § 244 ods. 1, ktorý nie je orgánom verejnej
správy, sa žalobou môže domáhať aj primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku
nečinnosti orgánu verejnej správy.
34. Podľa § 242 ods. 1 SSP, odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení
povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti sa žalobou môže domáhať len prokurátor.

35. Podľa § 2 ods. 2 písm. o) zákona o ochrane prírody a krajiny, na účely tohto zákona sa považuje
za osobitne chránenú časť prírody a krajiny časť prírody a krajiny, ktorou sú chránené druhy (§ 33),
vybrané druhy rastlín a živočíchov (§ 37), chránené územia a ich ochranné pásma (§ 17 a § 24), územia
európskeho významu (§ 27), územia medzinárodného významu (§ 28b), súkromné chránené územia a
ich ochranné pásma (§ 31) a chránené stromy a ich ochranné pásma (§ 49).
36. Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy
európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu,
biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu
sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za
chránené územia:
a) chránená krajinná oblasť (§ 18),
b) národný park (§ 19),
c) prírodný park (§ 20a),
d) chránený areál (§ 21),
e) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22),
f) prírodná pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3),
g) chránený krajinný prvok (§ 25),
h) chránené vtáčie územie (§ 26),
i) obecné chránené územie.
37. Podľa § 21 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, lokalitu, spravidla s výmerou do 500 ha, na
ktorej sú biotopy európskeho významu alebo biotopy národného významu alebo ktorá je biotopom druhu
európskeho významu alebo biotopom druhu národného významu a kde priaznivý stav týchto biotopov
záleží na obhospodarovaní človekom, môže vláda nariadením vyhlásiť za chránený areál.
38. Podľa § 21 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, na území chráneného areálu platí druhý (§
13), tretí (§ 14), štvrtý (§ 15) alebo piaty (§ 16) stupeň ochrany.
39. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, stupeň ochrany chráneného areálu,
vymedzenie jeho hraníc a hraníc jeho ochranného pásma a podrobnosti o územnej ochrane chráneného
areálu a jeho ochranného pásma ustanoví vláda nariadením, ktorým sa chránený areál a jeho ochranné
pásmo vyhlasuje. Podrobnosťami o územnej ochrane sa určuje najmä územný a časový rozsah
uplatňovania zákazov a obmedzení podľa uplatňovaného stupňa ochrany (§ 13 až 16).
40. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, orgán ochrany prírody je povinný vlastníkovi,
správcovi a nájomcovi pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v
katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy79) písomne oznámiť zámer
vyhlásiť chránené územie, zóny chráneného územia alebo chránený strom (ďalej len „zámer“). Orgán
ochrany prírody je povinný oznámiť zámer na základe predloženého projektu ochrany (§ 54 ods. 13);
ak projekt predkladá organizácia ochrany prírody, orgán ochrany prírody oznámi zámer v lehote do 60
dní odo dňa jeho predloženia. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je
známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou;79a) ak ide o pozemkové spoločenstvo,
oznámenie zámeru sa doručí aj jeho štatutárnemu orgánu.
79) Napríklad zákon č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon č. 220/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov, zákon č. 364/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 326/2005 Z. z. v
znení neskorších predpisov, Stavebný zákon.
79a) § 26 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.
41. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny, vlastník, správca a nájomca dotknutého
pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia
zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.
Vlastník dotknutého pozemku má právo v tej istej lehote sa vyjadriť k možnosti riešenia spôsobu a
určenia výšky poskytnutia náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania podľa § 61 ods. 1 písm.
a) až d). Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto
ich podal; ak ide o vyjadrenie k možnosti riešenia spôsobu a určenia výšky poskytnutia náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania, orgán ochrany prírody je povinný prerokovať toto vyjadrenie
najneskôr do 60 dní a v prípade súhlasu vlastníka s navrhovaným spôsobom poskytnutia náhrady vyzvať

ministerstvo alebo ním poverenú organizáciu ochrany prírody, alebo správcu majetku štátu dotknutých
navrhovaným spôsobom náhrady, aby s vlastníkom prerokovali podmienky poskytnutia náhrady a v
prípade dohody s ním uzavreli zmluvu o budúcej zmluve o poskytnutí náhrady za obmedzenie bežného
obhospodarovania podľa § 61a až 61d.
42. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny, vlastník, správca a nájomca pozemku, ktorí
sú dotknutí podmienkami ochrany určenými v zámere, sú povinní odo dňa oznámenia zámeru až do
vyhlásenia časti prírody za chránenú bezodkladne informovať o plánovaných činnostiach, ktoré môžu
byť v rozpore s podmienkami ochrany určenými v zámere. Ak to vyžaduje záujem ochrany prírody a
krajiny, môže orgán ochrany prírody rozhodnúť o určení podmienok na vykonávanie tejto činnosti alebo
ju zakázať. Tieto podmienky platia najdlhšie do vyhlásenia časti prírody a krajiny za chránenú. Ak v
dôsledku určenia podmienok vykonávania činnosti alebo jej zákazu dochádza k obmedzeniu bežného
obhospodarovania, vzniká nárok na finančnú náhradu podľa § 61e prvým dňom po právoplatnosti
rozhodnutia orgánu ochranu prírody.
43. Podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny, chránené územia alebo ich zóny so štvrtým
stupňom ochrany a piatym stupňom ochrany na pozemkoch v neštátnom vlastníctve sa môžu vyhlásiť
len so súhlasom vlastníka pozemku. Ak vlastník pozemku nie je známy, súhlas dáva správca pozemkov
určený osobitnými predpismi.79b) Ak by nevyhlásením chráneného územia alebo jeho zóny so štvrtým
stupňom ochrany a piatym stupňom ochrany na pozemkoch v neštátnom vlastníctve došlo k narušeniu
celkovej koherencie európskej sústavy chránených území, možno súhlas vlastníka pozemku nahradiť
rozhodnutím orgánu ochrany prírody. Tým nie je dotknutá povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie
bežného obhospodarovania podľa § 61.
79b) § 34 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, § 50
ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. v znení zákona č. 499/2009 Z. z.
44. Podľa § 51 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, orgán ochrany prírody zašle do 15 dní odo dňa
nadobudnutia účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa vyhlásila ochrana osobitne
chránenej časti prírody a krajiny, podklady organizácii ochrany prírody na vykonanie jej zápisu do
štátneho zoznamu; ak sa osobitne chránená časť prírody a krajiny vyhlásila nariadením vlády, príslušným
orgánom je ministerstvo.
45. Podľa § 67 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny, okresný úrad v sídle kraja rozhoduje podľa
§ 19 ods. 5, § 22 ods. 5, § 24 ods. 13, § 50 ods. 5 a 7, § 56 ods. 4 a 5 a § 96.
46. Podľa § 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny, okresný úrad v sídle kraja oznamuje zámer
podľa § 50 ods. 1 a koná podľa § 50 ods. 4.
47. Podľa § 81 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní,112) ak tento zákon neustanovuje inak.
112) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z.
48. Podľa § 81 ods. 2 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny, všeobecné predpisy o správnom
konaní112) s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú na vyhlasovanie ochrany
osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50 okrem rozhodovania podľa § 50 ods. 5 a 7.
112) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z.
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
49. Správny súd je v zmysle ust. § 97 SSP z úradnej povinnosti povinný počas celej dĺžky súdneho
konania skúmať, či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Na
základe tohto zákonného postupu zistil, že správna žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Podanie správnej žaloby zjavne neoprávnenou osobou predstavuje taký nedostatok konania, ktorý je
neodstrániteľný a má za následok, že súd nemôže vo veci konať a vydať rozhodnutie vo veci samej, ale
musí žalobu v zmysle § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietnuť.

50. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho
konania je zrejmé a nesporné, že žalovaný verejnou vyhláškou č. OU-KE-OSZP1/2022/043731 zo
dňa 12. októbra 2022 zverejnil Zámer vyhlásiť chránený areál Stolica (CHA Stolica). Následne, po
prerokovaní pripomienok vznesených oprávnenými subjektami v zmysle § 50 ods. 4 zákona o ochrane
prírody a krajiny vláda Slovenskej republiky uznesením č. 457 zo dňa 13. septembra 2023 schválila
nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 380/2023 Z.z., ktorými sa vyhlasuje chránený areál Stolica, a
ktoré nadobudlo účinnosť 01. januára 2024.
51. Pre posúdenie tu súdenej veci je v prvom rade rozhodujúce ustáliť, akým procesným postupom
dochádza k vyhláseniu chráneného areálu, ako jedného z typov chránených území špecifikovaných v
§ 17 zákona o ochrane prírody a krajiny.
52. Postup vyhlásenia chráneného územia upravuje zákon o ochrane prírody a krajiny v § 17 a nasl.,
pričom následne postupujúc v zmysle § 21 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny chránený areál
vyhlasuje vláda nariadením. V nariadení vlády sa pritom určí stupeň ochrany chráneného areálu,
vymedzenie jeho hraníc a hraníc jeho ochranného pásma, podrobnosti o územnej ochrane chráneného
areálu a jeho ochranného pásma. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dospel k záveru, že jednak
vyhlásenie chráneného areálu je plne a výlučne v kompetencii vlády Slovenskej republiky a zároveň
je nesporné, že k vyhláseniu chráneného areálu Stolica, vrátane určenia stupňov ochrany, už došlo
nariadením vlády č. 380/2023 Z.z., s účinnosťou od 01. januára 2024.
53. V rámci procesného postupu vyhlásenia chráneného územia je zrejmá nezastupiteľná úloha
žalovaného a to jednak v súvislosti s oznamovaním zámeru vyhlásiť chránené územie (§ 50 ods. 1
v spojení s § 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny), konaním podľa § 50 ods. 4 zákona
o ochrane prírody a krajiny (§ 67 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny) a rozhodovaním
podľa § 50 ods. 5 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny (§ 67 písm. g) zákona o ochrane prírody
a krajiny). Z uvedených ustanovení na druhej strane nevyplýva, že žalovaný rozhoduje o vyhlásení
chráneného územia resp. o určení stupňa ochrany, práve naopak, možno dospieť k záveru, že ide len
o určité predbežné, parciálne kompetencie (oznámenie zámeru vyhlásiť chránené územie, prerokovanie
námietok) resp. konania (rozhodovanie v zmysle § 50 ods. 5 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny)
orgánu ochrany prírody (konkrétne okresného úradu v sídle kraja), vo vzťahu k samotnému vyhláseniu
chráneného územia nariadením vlády. Samostatnosť a osobitosť konania a rozhodovania podľa § 50
ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny aj vo vzťahu k ostatnému postupu žalovaného podľa § 50
zákona o ochrane prírody a krajiny podľa názoru správneho súdu jasne vyplýva z ustanovenia § 81 ods.
2 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny, v zmysle ktorého všeobecné predpisy o správnom konaní
(t.j. správny poriadok) s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú na vyhlasovanie
ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa § 50, okrem rozhodovania podľa § 50 ods.
5 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny.
54. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane
prírody a krajiny je samostatným konaním, spravujúcim sa ustanoveniami správneho poriadku, avšak
odlišným od ostatného postupu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa
§ 50 resp. § 21 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň, keďže § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody
a krajiny pre začatie konania podľa tohto odseku nevyžaduje podanie návrhu, možno konštatovať, že
konanie podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny začína orgán ochrany prírody a krajiny
(okresný úrad v sídle kraja) z úradnej povinnosti a to v prípade, ak vlastník pozemku, na ktorom má byť
chránené územie so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany vyhlásené, na takéto vyhlásenie neudelí
súhlas a prípadne nie je v zákone o ochrane prírody a krajiny ustanovené inak.
55. Ak teda žalobca navrhoval odstrániť nečinnosť žalovaného „v konaní vyhlasovania chráneného
areálu Stolica vedenom pod č. OSZP1-2022/043731 (nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946)“,
z administratívneho spisu je zjavné, že uvedené sa týkalo oznámenia zámeru vyhlásiť chránené územie
podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, na procesný postup ktorý sa ustanovenia
správneho poriadku nepoužijú. Zároveň de facto je nepochybné, že žalobca mal záujem na odstránení
nečinnosti v už začatom procesnom postupe vyhlasovania chráneného areálu Stolica. Aplikujúc §
81 ods. 2 písm. p) zákona o ochrane prírody a krajiny sa však správny súd nestotožnil s tvrdením
žalobcu, že priamo v tomto „konaní“ bolo povinnosťou žalovaného vydať aj rozhodnutie „o tom, či je na
vyhláseniach a stolica potrebné vyhlásiť piaty stupeň ochrany na pozemkoch vo vlastníctve, respektíve

spoluvlastníctve žalobcu v zmysle § 50 ods. 7 ZoPK“. Z dôvodov uvedených vyššie je správny súd toho
názoru, že rozhodnutie o nahradení súhlasu vlastníka pozemku má byť vydané v samostatnom konaní,
postupujúc pritom podľa ustanovení správneho poriadku.
56. V zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP sa nečinnosťou rozumie stav, keď orgán verejnej správy protiprávne
nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z
úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. Protiprávnosť nečinnosti pritom spočíva v pasivite
orgánu verejnej správy v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou konať, teda, ak mu takáto
povinnosť vyplýva z konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. V súvislosti s jednotlivými formami
nečinnosti (ako ich definuje § 3 ods.1 písm. d) SSP) je zároveň nevyhnutné definovať osobu, ktorej
svedčí aktívna legitimácia na podanie príslušnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, pričom
v zmysle § 242 ods. 1 SSP ňou v prípade už začatého administratívneho konania môže byť fyzická
alebo právnická osoba, prípadne zainteresovaná verejnosť v administratívnom konaní týkajúcom sa veci
životného prostredia a v prípade administratívneho konania, ktoré orgán verejnej správy protiprávne
z úradnej povinnosti nezačal, je na podanie správnej žaloby aktívne legitimovaný len prokurátor (§ 242
ods. 2 SSP).
57. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že na podanie správnej žaloby
proti nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v tom, že žalovaný z úradnej povinnosti nezačal
administratívne konanie o nahradenie súhlasu vlastníka podľa § 50 ods. 7 zákona o ochrane prírody
a krajiny, je aktívne legitimovaný výlučne prokurátor, správna žaloba podaná žalobcom tak bola podaná
zjavne neoprávnenou osobou, preto správny súd postupoval v zmysle § 98 ods. 1 písm. e) SSP a
správnu žalobu odmietol.
58. Záverom je potrebné dodať, že nakoľko bolo rozhodnuté o odmietnutí žaloby, správny súd
k posudzovaniu jednotlivých žalobných námietok (najmä ale nie len aplikácia § 104b ods. 5 zákona
o ochrane prírody a krajiny a návrh na konanie o súlade právnych predpisov) nepristúpil.
59. Správny súd zároveň na základe sťažnosti žalobcu zo dňa 25. marca 2025 v súlade s § 159 ods. 2
SSP a § 161 ods. 2 SSP rozhodol o zrušení uznesenia č. k. 8Sa/1/2024-178 zo dňa 10. marca 2025,
ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne
doplniť svoje podanie doručené správnemu súdu dňa 12. augusta 2024 o nasledujúce náležitosti
žaloby podľa § 246 a § 57 SSP v časti žalobného návrhu, t. j. návrhu, ako má súd vo veci rozhodnúť
uvedením jasného, určitého a zrozumiteľného petitu tak, aby mohol byť vykonateľný, a to: presným
špecifikovaním a označením parciel, o ktorých má žalovaný konať a rozhodnúť podľa § 50 ods. 7
zákona o ochrane prírody vody a krajiny v konaní vyhlasovania chráneného areálu Stolica vedeného
pod č. OSZP1-2022/043731 (nové č. OU-KE-OSZP1-2023/003946) v súlade s ich aktuálnym zápisom
v evidencii nehnuteľností, a to uvedením parcelného čísla, druhu a výmery, čísla listu vlastníctva,
katastrálneho územia, obce a okresu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. Správny súd dospel k záveru,
že nie je daný dôvod na odstránenie vady petitu žaloby tak, ako bolo žalobcovi uložené predmetným
uznesením, nakoľko zistil, že žaloba má takú vadu, ktorá je neodstrániteľná a má za následok, že správny
súd nemôže vo veci konať a vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí žalobu odmietnuť.
60. O náhrade trov správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania
nemá právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku I. nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 162 SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu v časti výrokov II. a III. je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na
Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443
ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).