Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 20Saz/3/2024 z 16. 8. 2024
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 16. augusta 2024, sp. zn. 20Saz/3/2024, ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100519.1
Správny súd v Košiciach | 20Saz/3/2024 | ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100519.1 | 2024-08-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 SSP, § 206 ods. 3 SSP, § 206 ods. 4 SSP, § 191 ods. 1 písm. d) SSP, § 230 ods. 1 písm. a) SSP, § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b0394ba-bcff-4dcf-9b1f-7dd9a08865a7
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100519.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Košiciach
20Saz/3/2024
0924100519
16. 08. 2024
Mgr. Roman Die
ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100519.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Romanom Die, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, trvalý pobyt: Iránska islamská republika,
bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpená: Centrum právnej pomoci,
Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej
kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko, Letisko M. R. Štefánika, 820 16 Bratislava,
vo veci správnej žaloby vo veci zaistenia o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBA7-2024/053050-030 zo dňa 05.07.2024 a o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053050-030 zo dňa 05.07.2024 o zaistení
žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, trvalý pobyt: Iránska
islamská republika, bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobkyňu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, trvalý pobyt: Iránska islamská republika,
bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
III. Žalobkyni
konania.

priznáva

voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

odôvodnenie:
I.
1. Správnou žalobou zo dňa 18.07.2024 (ďalej aj ako „žaloba“) podanou dňa 19.07.2024 a doručenou
žalovaným Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len ako „správny súd“) dňa 12.08.2024 sa žalobkyňa
domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053050-030 zo dňa 05.07.2024 o
zaistení žalobkyne (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), bezodkladného prepustenia žalobkyne zo
zaistenia a náhrady trov konania.
II.
Administratívne konanie
2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o
pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej len ako
„Zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobkyne ako žiadateľky o udelenie azylu, zároveň podľa § 88a

ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
05.10.2024 a podľa § 88a ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov rozhodol o umiestnení žalobkyne v útvare
policajného zaistenia pre cudzincov.
3. Z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným správny súd zistil, že žalobkyňa spolu so
svojim 11-ročným synom (Reazaee Kazhvan) dňa 03.07.2024 v čase o 13:30 hod. letecky pricestovala
z Istanbulu do Bratislavy, pričom pri hraničnej kontrole predložila cestovný pas Talianskej republiky
č. D. vydaný na meno: PICCOLO Beatrice, pričom pri následnej kontrole bol tento pas vyhodnotený
pre známky falšovania a pozmeňovania s pozitívnym výsledkom. Na základe uvedeného bol žalobkyni
odopretý vstup, voči rozhodnutiu o odopretí vstupu podala odvolanie, ktorému bolo rozhodnutím zo dňa
04.07.2024 vyhovené a rozhodnutie o odopretí vstupu bolo zrušené.
4. Dňa 04.07.2024 v čase o 13:40 hod. bola so žalobkyňou spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka
konania. Žalobkyňa v rámci tohto svojho vyjadrenia uviedla, že je Kurdka, z Iránu odišla kvôli tomu, že
jej hrozí smrť kvôli jej náboženstvu a národnosti, keďže momentálne panuje veľká nenávisť Iránskej
vlády voči tejto menšine. Cieľovou krajinou žalobkyne a jej maloletého syna bolo Nemecko, kde má
príbuzných. Na otázku, či chce požiadať o udelenie azylu uviedla, že nie.
5. Dňa 04.07.2024 v čase o 18:15 hod. bol plánovaný návrat žalobkyne so synom do Turecka, žalobkyňa
však odmietla vycestovať a požiadala o udelenie azylu z dôvodu, že sa bojí návratu do Turecka, mohla
by ju tam nájsť polícia z Iránu a bojí sa o svoj život ako aj o život maloletého syna. Na základe uvedeného
bola žalobkyňa so synom zadržaná, bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení, ktoré bolo
následne prerušené a žalovaný na to vydal napadnuté rozhodnutie.
III.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného
6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí úvodom zhrnul skutkový stav, ktorý je odrazom obsahu
administratívneho spisu predloženého žalovaným správnemu súdu. V ďalšom texte odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/, § 88 ods. 3, § 88a ods. 1
písm. c/, § 88a ods. 2, § 88a ods. 3, § 88a ods. 4, § 88 ods. 5, § 89 ods. 1 písm. a/, b/, § 89 ods. 3
Zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a skonštatoval, že žalobkyňa je žiadateľom o azyl,
u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho
administratívne vyhostenie, a preto nerozhodol o prepustení žalobkyne s tým, že zaistenie je v súlade
s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, počas konania sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a
rodinného života a neupieral a plne rešpektoval práva žalobkyne vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru a
mal za to, že boli splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov.
7. Následne Oznámením č. PPZ-HCP-BA7-2024/054181-001 zo dňa 10.07.2024 označeným ako:
„Oprava zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCPBA7-2024/053050-030 zo dňa 05.07.2024“ (ďalej aj ako „Oprava“) nahradil žalovaný text výroku
napadnutého rozhodnutia tak, že dôvod zaistenia žalobkyne: „podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona
o pobyte cudzincov ako žiadateľ o udelenie azylu“ nahradil dôvodom: „podľa § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu.“ Zároveň ďalej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nahradil citácie a odkazy na ust. § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov citáciami
a odkazmi na § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, pričom ďalej uviedol, že táto oprava
tvorí neoddeliteľnú súčasť napadnutého rozhodnutia, a preto je potrebné ju k nemu pripojiť s tým, že
ostatné časti napadnutého rozhodnutia zostávajú nezmenené.
IV.
Súdne konanie
8. Žalobkyňa v žalobe po tom čo poukázala na to, že spolu s ňou bol zaistený aj jej maloletý syn,
namietala, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným, žalovaný nedostatočne zistil skutkový
stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnuté rozhodnutie je citáciou zákonných ustanovení bez riadneho odôvodnenia. V tejto súvislosti

uviedla, že zákonným predpokladom pre aplikáciu § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov
je existencia rizika úteku žalobkyne, ktorý nebol splnený a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sa so splnením tohto predpokladu žalovaný nezaoberal a ani neodôvodnil konkrétnymi skutkovými
okolnosťami. Rovnako žalovaný neodôvodnil nevyhnutnosť a proporcionalitu zaistenia žalobkyne, vôbec
neuviedol, prečo považuje žiadosť žalobkyne o azyl za účelovú, či prečo má zato, že existuje riziko jej
úteku. Žalobkyňa uviedla, že požiadala o azyl na území Slovenskej republiky a aj v rámci Európskej
únie prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu. V konaní pred žalovaným počas podania
vysvetlenia dňa 04.07.2024 uviedla, že v Iráne bola prenasledovaná z dôvodu jej náboženstva a
kurdskej národnosti. Žalovaný však pohovoru so žalobkyňou ohľadom týchto skutočností už ďalej
nerozvinul, ani nepožadoval bližšie vysvetlenie a iné okolnosti ohľadom jej života v Iráne, iba následne
napadnutým rozhodnutím rozhodol o jej zaistení podľa § 88 a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov.
Zdôraznila, že o azyl požiadala ešte pred začatím konania o administratívnom vyhostení preto toto
konanie voči nej ani nemohlo byť začaté a postup žalovaného označila za nezákonný. Je si vedomá
dublinského systému, v zmysle ktorého by bola aj v prípade jej odchodu vrátená na územie Slovenskej
republiky, a preto chce vyčkať na rozhodnutie v azylovej veci, v ktorom má navyše vzhľadom na
okolnosti jej veci vysokú pravdepodobnosť priznania medzinárodnej ochrany. V prípade jej prepustenia
zo zaistenia a umiestnenia v azylovom zariadení nebude ohrozený účel zaistenia. Žalovaný podľa
žalobkyne nezisťoval splnenie všetkých základných podmienok pre jej zaistenie.
9. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax kasačného súdu v súvislosti s odôvodnením rizika úteku
žiadateľa o azyl a pokračovala s poukazom na internetové zdroje informácií o zlej bezpečnostnej situácii
v krajine pôvodu a štatistiku vedenú Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z
ktorej vyplýva, že štátnym príslušníkom Iránu bolo na území Slovenskej republiky udelených doposiaľ
41 azylov. Vo vzťahu k záveru o účelovosti žiadosti o azyl a v súvislosti s postavením žien v Iráne
žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa
09.10.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016.
Zároveň žalobkyňa poukázala na nedávne rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sak/4/2023 zo dňa 27.03.2023 a sp. zn. 2Sak/3/2023 zo dňa 27.03.2024, ktorými bolo z
dôvodu nedostatočného skúmania a vyhodnotenia prekážok administratívneho vyhostenia rozhodnuté
o nariadení prepustenia iných dvoch štátnych príslušníkov Iránu.
10. Mala tiež za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie v časti stanovenej dĺžky
doby zaistenia, keďže v zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky musí byť dĺžka zaistenia tiež
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie. Žalovaný dĺžku doby zaistenia odôvodnil formálne a nedostatočne
jednoduchým konštatovaním, že počas tejto doby bude migračný úrad posudzovať jej žiadosť o azyl.
Žalovaný rovnako nevyhodnotil možnosť aplikácie menej invazívnych prostriedkov nahradzujúcich
zaistenie. V tejto súvislosti uviedla, že ako žiadateľka o azyl má možnosť prebývať v azylovom zariadení,
kde má zároveň zabezpečené bezplatné stravovanie a lekársku starostlivosť a z tohto dôvodu bolo
možné žalobkyni uložiť napr. povinnosť hlásenia pobytu.
11. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobkyne zároveň v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
správnych súdov a kasačného súdu v otázke obmedzenia osobnej slobody rodín s maloletými deťmi,
keďže žalovaný nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobkyňa nachádza v zaistení
so svojim maloletým dieťaťom v nízkom veku, žalovaný neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej
slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 Zákona o pobyte
cudzincov a neaplikoval ani ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti poukázala
na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj kasačného súdu. Keďže žalovaný
nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletých osôb,
ktorý logicky súvisí s obmedzením osobnej slobody žalobkyne, považovala napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a teda aj nezákonné. Zaistenie žalobkyne a jej dieťaťa nie je v najlepšom záujme
dieťaťa a je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň je v rozpore s článkom
5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože vzhľadom na situáciu v Iráne nie je podľa názoru žalobkyne ani
len potenciálne možné jej vrátenie do krajiny pôvodu aj v prípade skončenia azylového konania a ani
podmienky na jej zaistenie podľa § 88a Zákona o pobyte cudzincov neboli splnené.
12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zopakoval priebeh a výsledky administratívneho konania a vyzdvihol
skutočnosť, že žalobkyňa v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že cieľom cesty bolo Nemecko a možnosť

požiadať o azyl v tom čase odmietla. Na základe uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že žalobkyňa
nemala záujem žiadať o azyl alebo jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej
republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine, teda v Turecku. Rozhodnutie požiadať o azyl na
území Slovenskej republiky učinila až v momente, keď bol naplánovaný jej odsun späť do Turecka
na účely realizácie jej odopretia vstupu na územie Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na určitý
„modus operandi“ žiadateľov o azyl, ktorí po predložení pozmeneného či falošného cestovného
dokladu a upovedomení o tom, že im hrozí zákaz vstupu do členských štátov Európskej únie na
3 až 5 rokov, títo účelovým spôsobom požiadajú o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s
cieľom zabezpečiť zastavenie konania. Účelovosť a špekulatívnosť takéhoto postupu podľa žalovaného
umocňuje skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky prichádzajú s podvodnými dokladmi zo štátov
považovaných za bezpečné krajiny (v tomto prípade išlo o Tureckú republiku) s cieľom pokračovať ďalej
do ekonomicky vyspelejších európskych štátov. Vo vzťahu k nevyužitiu alternatívnych donucovacích
opatrení žalovaný uviedol, že tieto nevyužil, keďže sa domnieval, že žalobkyňa by nezotrvala na určenom
mieste a zneužila by tento inštitút. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že žalobkyňa za svoju cieľovú
krajinu označila Nemecko, považoval žalovaný podmienku existencie rizika úteku za splnenú. Žalovaný
uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a navrhol,
aby správny súd správnu žalobu zamietol.
13. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia
podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu
a nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 16.08.2024. Pojednávania sa
nezúčastnila žalobkyňa, jej právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili,
aby súd rozhodol v ich neprítomnosti (priamo v žalobe), rovnako tak ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní aj žalovaný (vo vyjadrení k žalobe). Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s § 114 SSP
a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 SSP
rozsudok, ktorým podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného,
nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia a žalobkyni priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu trov konania.
V.
Aplikovaná právna úprava
14. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
15. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach
zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je
rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
16. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.
17. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia.
18. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny:
a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu
prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa § 88 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.
20. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
21. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak
ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
22. Podľa § 88a ods. 2, prvá veta Zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1.
23. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže
štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť:
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
24. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním
ustanoveným zákonom, ktorým je zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa
zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
25. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len ako „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely
odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
26. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
27. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa
bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na
odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
28. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice, v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s
maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
29. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len ako „Dohovor o právach
dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech
už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
alebo zákonodarnými orgánmi.
30. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také
oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú
oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

31. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.
32. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ako „Správny poriadok“), v
odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
33. Podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v
písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom
účastníkov konania.
VI.
Právne posúdenie a závery správneho súdu
34. Úvodom správny súd považuje za nevyhnutné vyjadriť sa k oprave napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Správny poriadok, tak ako iné procesné právne predpisy počíta s tým, že pri príprave
písomného vyhotovenia rozhodnutia môže vplyvom ľudského faktora dôjsť k chybám v písaní, počítaní,
či iným zrejmým nesprávnostiam. Tak ako je to pri každej ľudskej činnosti, tak aj pri príprave písomného
vyhotovenia rozhodnutia, súdy nevynímajúc, je určitá miera chybovosti prirodzeným javom. Z výroku
napadnutého rozhodnutia žalovaného (pred jeho opravou) je nesporné, že žalovaný žalobkyňu zaistil
na základe ust. § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, z čoho vyplýva, že mal ta zo, že boli
splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení, teda že v prípade žalobkyne ide o štátnu príslušníčku
tretej krajiny, ktorá bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov,
ktorá podala žiadosť o udeleniu azylu a zároveň existuje dôvodné podozrenie, že túto žiadosť podala
výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Ust. § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona
o pobyte cudzincov žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia cituje na str. 2 a 3 napadnutého
rozhodnutia a odkazuje na toto ustanovenie na str. č. 2 ako a na str. č. 4 s konštatovaním, že boli splnené
podmienky na zaistenie žalobkyne podľa tohto ustanovenia a žalobkyňa bola podľa tohto ustanovenia
zaistená s tým, že v prípade žalobkyne: „ ... ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal
žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, ... „.
35. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Sž/142/2001, podľa ktorého: „Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti
rozhodnutia je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby a nesprávnosti rozhodnutia zrejmé z kontextu
predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo právnom posúdení veci, hoci
sa javí ako zrejmý, nemožno napraviť podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok). Formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie tak,
aby na základe opravy rozhodnutia malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Takúto
zásadnú zmenu rozhodnutia je možné dosiahnuť iba postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb., t.
j. aplikáciu inštitútu preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorého uplatnenie je však
limitované lehotou troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (§ 68 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.).“
36. S ohľadom na uvedené mal správny súd za to, že v danom prípade výrok napadnutého rozhodnutia
zodpovedá jeho odôvodneniu. Žalovaný zaistenie žalobkyne odôvodňoval účelovosťou jej žiadosti o
azyl, čo svedčí o úmysle žalovaného aplikovať vyššie uvedený dôvod zaistenia a nie dôvod podľa §
88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, teda na účel zistenia tých skutočností, na ktorých bola
založená žiadosť žalobkyne o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak
existuje riziko úteku. Žiadna časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v pôvodnom znení neobsahuje
výslovný odkaz na § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, ani vyhodnotenie nevyhnutnosti
zisťovania skutočností, na ktorých bola založená žiadosť žalobkyne o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať v spojení s rizikom úteku žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie žalovaného

tvorí podľa správneho súdu jeden celok nevykazujúci formálny nedostatok - zrejmú chybu v písaní,
či inú zrejmú nesprávnosť, ktorý by bolo možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho
poriadku, tak ako to urobil žalovaný vykonanou opravou. Správny súd považuje za nevyhnutné tiež
uviesť, že skutkové dôvody zaistenia žalobkyne uvedené v napadnutom rozhodnutí sú jednak veľmi
strohé a práve vykonanou opravou docielil žalovaný vnútornú rozpornosť medzi výrokom a odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, keďže opravou žalovaný zmenil dôvod zaistenia žalobkyne, teda že boli
splnené podmienky na zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov (potreba zistenia
tých skutočností, na ktorých bola založená žiadosť žalobkyne o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku), avšak skutkové dôvody zaistenia (že v prípade
žalobkyne ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie) ponechal nezmenené. Vykonanou opravou
žalovaný nepochybne zásadne zmenil pôvodné rozhodnutie tak, že na jej základe došlo k zmene právnej
situácie založenej napadnutým rozhodnutím. Žalovaný vykonanou opravou postupom podľa § 47 ods. 6
Správneho poriadku zmenil samotnú podstatu napadnutého rozhodnutia po jeho obsahovej stránke, čo
je podľa správneho súdu, aj s ohľadom na vyššie uvedený záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
neprípustné. Ak mal žalovaný za to, že pochybil v hodnotení skutkových okolností alebo v právnom
posúdení veci, mal na odstránenie pochybenia využiť iný procesný postup. Na základe uvedeného
správny súd dospel k záveru, že uvedeným postupom žalovaný nemohol zmeniť a ani účinne nezmenil
dôvod zaistenia žalobkyne, preto na opravu zo dňa 10.07.2024 neprihliadal a preskúmaval napadnuté
rozhodnutie v jeho znení pred opravou.
37. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajnému útvaru
zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/
Zákona o pobyte cudzincov, podal žiadosť o udeleniu azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie
je možné využiť iné menej závažné prostriedky a existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o
udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pokiaľ teda policajný
útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po jeho predchádzajúcom
zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení
cudzinca, žalovaný rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/
Zákona pobyte cudzincov trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu, pričom
v rozhodnutí, v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa § 88a ods.1 písm.
c/ Zákona o pobyte cudzincov musí odôvodniť, na základe akých konkrétnych skutočností je trvanie
zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu dôvodné. V predmetnom prípade nebola
naplnená už prvá z podmienok, a to podmienka, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení podľa §
88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, bola žalobkyňa zaistená podľa § 88 ods. 1 písm.
a/ alebo b/ Zákona o pobyte cudzincov. Splnenie tejto podmienky žalovaný v napadnutom rozhodnutí
nekonštatoval a jej splnenie nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu. Už tento dôvod podľa
správneho súdu spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa však v napadnutom
rozhodnutí žiadnym spôsobom majúcim nadväznosť na skutkové zistenia nevysporiadal s možnosťou
využitia menej závažných prostriedkov na dosiahnutie účelu zaistenia, ani s tým na základe akých
skutočností mal za to, že v danom prípade existuje dôvodné podozrenie, že žalobkyňa podala žiadosť
o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie.
38. Správny súd vyhodnotil ako dôvodný tiež žalobný bod týkajúci sa nedostatočného zdôvodnenia
dĺžky doby zaistenia. Správny súd má za to, že orgán rozhodujúci o zaistení osoby je povinný náležite
zdôvodniť nielen dôvod, ale taktiež stanovenú dĺžku zaistenia, a to existujúcimi skutočnosťami v
konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú čas na zaistenie cudzinca, ktorý je na zaistenie nevyhnutne
potrebný. Nevyhnutnosť vyplýva z ust. § 88a ods. 2, prvá veta Zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na: „čas nevyhnutne potrebný“. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí stanovil dobu dĺžku doby zaistenia žalobkyne na 3 mesiace (do 05.10.2024),
pričom odôvodnenie doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje. Správny súd má za to,
že na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nestačí
strohá formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“. Z napadnutého
rozhodnutia nie je vôbec zrejmé na základe akých dôvodov dospel žalovaný k záveru, že žalobkyňu je
nevyhnutne potrebné zaistiť na dobu 3 mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou
zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia
(rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14. marca 2011).

39. Rovnako za dôvodný považoval správny súd žalobný bod súvisiaci so skutočnosťou, že žalovaný
nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobkyňa nachádza v zaistení so svojim maloletým
dieťaťom v nízkom veku, neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako
zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 Zákona o pobyte cudzincov a neaplikoval ani
ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného
zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch
rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením
čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V
tomto kontexte správny súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016, v zmysle ktorého: „správny orgán
musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie
pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej
sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri
úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt,
na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania
na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho
záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov
opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.“
40. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný na str. č. 4 konštatoval,
že počas konania o zaistení sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle
čl. 8 ods. 1 Dohovoru a práva vyplývajúce žalobkyni z tohto ustanovenia Dohovoru žalobkyni neupiera a
plne ich rešpektuje, zároveň sa však v napadnutom rozhodnutí žalovaného nenachádza žiadna zmienka
o tom, že žalobkyňa bola zaistená spolu so svojim maloletým dieťaťom. Správnemu súdu teda nie
je zrejmé, akým spôsobom sa žalovaný zaoberal vyššie uvedenou otázkou. V tejto súvislosti správny
súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem
dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa
názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej
osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza z judikovaného
právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so
zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté dieťa
je zaistené na základe samostatného rozhodnutia, v tejto súvislosti však bolo viac ako žiadúce, aby
žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobkyne
týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jej maloletého dieťaťa bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len
krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy tohto maloletého dieťaťa a či bola zachovaná
zásada celistvosti rodiny, tak aby bolo možné z napadnutého rozhodnutia vyvodiť, že bolo prihliadnuté
na záujem zachovania rodiny.
41. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného obsahuje len strohú citáciu zákonných
ustanovení a ustanovení Dohovoru bez ich zdôvodneného prepojenia na zistený skutkový stav a z
toho vyplývajúce právne závery, a to či už vo vzťahu k dôvodu nevyhnutnosti zaistenia, tak vo vzťahu
k odôvodneniu dĺžky doby zaistenia, ako aj k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života
v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru, na základe čoho možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného nespĺňa náležitosti podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku a zároveň je zaťažené vadou
nepreskúmateľnosti, na základe čoho správny súd vyhodnotil žalobný bod, resp. žalobnú argumentáciu
žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného za dôvodné.
42. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným, čo podľa
§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP zakladá dôvod na jeho zrušenie. Vzhľadom na uvedené a konštatovaný
dôvod nezákonnosti rozhodnutia správny súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby a
nevyhnutnosti postupu podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, na základe ktorého napadnuté rozhodnutie
žalovaného o zaistení žalobkyne zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne zo
zaistenia tak, ako je to uvedené vo výrokoch I. a II. tohto rozsudku.

43. O trovách konania správny súd vzhľadom na úspech žalobkyne v konaní rozhodol v súlade s ust. §
167 ods. 1 SSP vo výroku III. tak, že žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania voči žalovanému.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť.
Proti tomuto rozhodnutiu podaná kasačná sťažnosť má podľa § 446 ods. 2 písm. d/ SSP odkladný účinok.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).