Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 4Saz/9/2023 z 28. 12. 2023
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 28. decembra 2023, sp. zn. 4Saz/9/2023, ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100660.2
Správny súd v Košiciach | 4Saz/9/2023 | ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100660.2 | 2023-12-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 230 ods. 1 písm. d) SSP, § 167 SSP, § 191 ods. 1 písm. d) SSP, § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/009ce57c-40c5-43d6-9b58-d94ae7886158
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100660.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Košiciach
4Saz/9/2023
0923100660
28. 12. 2023
JUDr. Radovan Turčík
ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100660.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez cestovného dokladu, v čase podania správnej žaloby
umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom: Račianska cesta 71, 810 05
Bratislava IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice proti žalovanému: Mobilná
jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o
správnej žalobe vo veci zaistenia, na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.11.2023, č. PPZHCP-BB4-5885-015/2023-AV, takto
rozhodol:
I. U r č u j e sa, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.11.2023, č. PPZ-HCP-BB4-5885-015/2023AV, ktorým bol žalobca: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez cestovného dokladu,
zaistený, bolo nezákonné.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 07.11.2023, PPZ-HCP-BB4-5885-015/2023-AV zaistil v tento deň
účastníka konania (žalobcu) podľa ust. § 88 ods.1, písm. b) zákona o pobyte cudzincov (na účel výkonu
administratívneho vyhostenia) a stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac
do 07.12.2023, pričom ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že účastník konania/žalobca bol dňa 06.11.2023 v
čase od 05.40 hod. kontrolovaný hliadkou OO PZ Slovenská Ľupča v obci Ipeľské Predmostie, kedy
uviedol, že pochádza zo Sýrie, pričom nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť.
Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania
nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru. Z uvedeného dôvodu bolo dňa 07.11.2023 začaté konanie vo veci administratívneho
vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorého výsledkom
bolo rozhodnutie č.: PPZ-HCP-BB4-5885-012/2023-AV z toho istého dňa, ktorým bol účastník konania
z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 82 ods. 1, písm. b) zákona o pobyte cudzincov (neoprávnený pobyt na
území Slovenskej republiky) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a bol mu uložený
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (tri)
roky. Súčasne týmto rozhodnutím podľa ust. § 83 ods. 2, písm. b) zákona o pobyte cudzincov nebola
účastníkovi konania určená lehota na vycestovanie. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že neurčil Sýrsku
arabskú republiku, ako krajinu, kde má byť účastník konania vyhostený najmä pre dôvody uvedené

v § 81 zákona o pobyte cudzincov. Za týmto účelom bude oficiálnou cestou dožadovať krajiny, cez
ktorého účastník konania cestoval, za účelom prijatia späť na svoje územie. Žalovaný v rozhodnutí o
zaistení taktiež citoval ust. § 88 ods. zákona o pobyte cudzincov, na čo nadviazal svojim hodnotením,
podľa ktorého je riziko úteku v prípade účastníka konania dôvodné, keďže tento nedisponuje cestovným
dokladom, nemá udelené víza a ani nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky ani na území
iného členského štátu a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-5885-012/2023AV na výkon ktorého je zaistený, mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky. Podľa žalovaného účastník
konania v zápisniciach PPZ-HCP-BB4-5885-011/2023-AV a PPZ- HCP-BB4-5885-014/2023-AV uviedol
ako dôvod opustenia domovskej krajiny iba ekonomické dôvody. Taktiež v otázkach súvisiacich s
bezpečnostnými rizikami, ktoré by mu mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol,
že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov.
Žalovaný podľa svojich slov rozhodol o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení, nakoľko
účastník konania nemá platný cestovný doklad ani potrebné prostriedky na vycestovanie. Pokiaľ ide
o nastavenie dĺžky doby zaistenia, žalovaný poukázal na úkony, ktoré bude potrebné v tomto období
realizovať (preverovať možnosť vyhostenia účastníka konania do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny
do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme). Vo vzťahu k možnosti uplatniť namiesto
inštitútu zaistenia alternatívy vyplývajúce z ust. § 89 odsek 1 písmená a) a b) zákona o pobyte cudzincov,
žalovaný dôvodil, že „Účastník konania nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie
výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si
nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky“. Na obhajobu zaistenia
účastníka konania žalovaný uviedol, že ak by nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozhodnutia o zaistení, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a
tým by mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany
účastníka konania.
II. Priebeh správneho súdneho konania
3. Proti rozhodnutiu o svojom zaistení podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu a v nej správnemu
súdu navrhol toto rozhodnutie zrušiť a nariadiť, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Od
správneho súdu tiež žiadal, aby v prípade, ak bude prepustený zo zaistenia skôr, ako sa o správnej
žalobe rozhodne, tento určil, že rozhodnutie žalovaného o jeho zaistení bolo nezákonné. Žalobca si
zároveň uplatnil náhradu trov konania vo výške 155,04 eur.
4. Žalobca rozhodnutie o svojom zaistení zhodnotil ako také, ktoré vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, kedy žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie je podľa mienky žalobcu taktiež
nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity jeho zaistenia a tiež zisťovania prekážok jeho
vyhostenia, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca uvádza, že je sýrskym štátnym príslušníkov
a po úteku zo Sýrie tranzitoval územím viacerých krajín, avšak oprávnenie k pobytu na ich území
nemal. Podľa žalobcu žalovaný v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia nezaujal
žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon
rozhodnutia o jeho vyhostení do konkrétnej krajiny, keďže si je vedomý jeho nevyhostiteľnosti minimálne
do domovskej krajiny. Žalobca je presvedčený, že žalovaný si vzhľadom na svoju prax musel byť
vedomý aj jeho nevyhostiteľnosti do tranzitnej krajiny vzhľadom na niekoľkoročné odmietanie tranzitných
krajín preberať cudzích štátnych príslušníkov na svoje územie na základe readmisných dohôd (Turecko,
Srbsko, Maďarsko). Žalobca dôvodí, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení
ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením
čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je žalobcovi vôbec zrejmé,
kam konkrétne do ktorej tranzitnej krajiny ho žalovaný mieni vyhostiť. Žalobca pokračuje a tvrdí, že
každé obmedzenie osobnej slobody cudzieho štátneho príslušníka smie byť realizované iba za jediným
účelom, a tým je výkon rozhodnutia o odsune, ktorý musí byť navyše aj reálne zrealizovateľný, nie iba
formálny a demonštratívny, za účelom odstrašenia iných cudzích štátnych príslušníkov uvažujúcich o
tranzite Slovenskou republikou. Zaistenie preto nesmie byť svojvoľné, jeho limitom je naplnenie účelu,
teda reálnosť vyhostenia. Žalobca zopakoval, že v predmetnej veci neprichádza do úvahy jeho vrátenie
na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko po celú dobu jeho úteku zo Sýrie prechádzal
viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jeho veci neexistuje ani
najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Vo veci navyše nebolo začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie. Podľa žalobcu žalovaný
napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so
zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu
efektivity a účelnosti jeho zaistenia vzhľadom na existujúce právne aj faktické prekážky vyhostenia.
Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny
vyhostenia) je podľa názoru žalobcu to, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do
konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho
návratu do tej ktorej krajiny. V napadnutom rozhodnutí, ani v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
žalobca nevidí, ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a
vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné
dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o
neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi.
5. Na žalobnú argumentáciu reagoval žalovaný vyjadrením zo dňa 28.11.2023, kde citáciou poukázal
na znenie čl. 4 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii
osôb na spoločnej štátnej hranici a tiež na existenciu Dohody medzi Európskym spoločenstvom a
Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt a tiež aj ďalších platných readmisných
dohôd, čím sa snažil vyvrátiť námietku žalobcu, že jeho vrátenie na územie inej členskej krajiny
neprichádza do úvahy, nakoľko tam nemal pobyt a neexistuje ani najmenší predpoklad na realizáciu
jeho administratívneho vyhostenia. Žalovaný podotkol, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
bude počas doby zaistenia žalobcu preverovať možnosť jeho vyhostenia do krajiny tranzitu, resp. do
inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme. Za týmto účelom bude oficiálnou
cestou dožadovať krajiny, cez ktoré žalobca cestoval, za účelom prijatia späť na svoje územie. Žalovaný
sa taktiež odvoláva na písomnosti, na základe ktorých sa oboznámil s bezpečnostnou situáciou v Sýrskej
arabskej republike, Srbskej republike a v Maďarskej republike a ktoré sú založené v administratívnom
spise. Uvádza tiež, že pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako aj o zaistení,
bola žalobcovi poskytnutá možnosť, aby sa vyjadril k ich podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne
navrhol doplnenie, pričom žalobca sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť a nevyužil ani zákonnú
možnosť počas spracovania správnej žaloby nahliadnuť do administratívneho spisu. Žalovaný berúc do
úvahy konkrétne okolnosti žalobcu má za to, že správna žaloba o prepustenie žalobcu zo zaistenia nie
je dôvodná a vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby ju správny súd zamietol.
6. Dňa 05.12.2023 bol žalobca na základe príkazu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p. PPZHCP-BB4-5885-030/2023-AV, prepustený zo zaistenia z dôvodu podľa ust. § 90 ods. 2) písm. b, bod
1 zákona č. 404/2011 Z. z.
7. S účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle ust. § 17 písm. b) Správneho súdneho poriadku, na konanie
o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia pre územné obvody
Banskobystrického kraja, Košického kraja, Prešovského kraja a Žilinského kraja, kauzálne príslušný
Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň (01.06.2023) začal svoju činnosť.
8. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 07.11.2023, oboznámil
sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a to tak v
právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. § 134 ods.
2, písm. e) a ust. § 206 ods. 3 a 6 Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o dôvodnosti správnej
žaloby a preto potrebe stotožniť sa s návrhom žalobcu o určení rozhodnutia o jeho zaistení zo dňa
07.11.2023, za nezákonné, postupom podľa ust. § 230 ods. 1, písm. d) Správneho súdneho poriadku.
9. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 28.12.2023 so začiatkom o 12:30 hod.
pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom
ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa
tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného. Neprítomná bola aj verejnosť. Zo zápisnice
o pojednávaní konanom dňa 28.12.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137
ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok
vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Správneho súdu
v Košiciach.

10. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie
neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom,
osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
11. Podľa ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho
vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník
tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom
má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V
rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
12. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.), je policajt
oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo
výkonu trestu vyhostenia.
13. Podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
14. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
ako „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
16. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
17. Podľa ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
18. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo posúdenie toho,
či rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca zaistený bolo postihnuté takou vadou, ktorá ho robí
nezákonným.
19. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody
v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má
byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným
postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri
absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
20. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. V súvislosti s uvedeným
poukazuje správny súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „ústavný súd“)
sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o
vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.“
Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v
danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zaistenie nemôže byť svojvoľné. Jeho limitom je

práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení
musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.
21. Vo vzťahu k absencii krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený (v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení) a s tým spojenej absencii úvah o možných prekážkach jeho vyhostenia v rozhodnutí o zaistení
správny súd uvádza, že žalovaný orgán verejnej správy je v procese rozhodovania o zaistení povinný
skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či
rozhodnutie o zaistení neznamenalo neprimeraný zásah do práv účastníka, chránených inými právnymi
predpismi. Súčasťou rozhodnutia o zaistení musí byť preto aj opísanie dôvodov takéhoto zásadného
zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.
22. Povinnosť orgánu verejnej správy odôvodniť rozhodnutie o zaistení aj z hľadiska účelnosti zaistenia
nepochybne vyplýva z citovaného ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či
trvá účel zaistenia. Reálnosť vyhostenia je podmienkou zaistenia cudzinca a to z toho dôvodu, aby
sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Bolo preto povinnosťou žalovaného s riadnou starostlivosťou
pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca, kedy nielen počas trvania pozbavenia osobnej
slobody na základe rozhodnutia o zaistení, ale už od samotného počiatku, čiže už pri vydávaní takéhoto
rozhodnutia musí policajný orgán, na základe dovtedy zistených skutočností a vykonaných úkonov
naznačiť, na základe čoho sa domnieva, že účel zaistenia bude možné dosiahnuť. Ak nie je cudzinec
vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
23. Žalobca bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda
na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Bolo preto povinnosťou žalovaného orgánu verejnej
správy skúmať možnosť naplnenia účelu zaistenia, čiže či realizácii administratívneho vyhostenia
nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky rozpoznateľné už v momente rozhodovania o
zaistení. Zo správnou žalobou napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť, akým spôsobom mal žalovaný
v čase kedy zaisťoval žalobcu preukázanú jeho vyhostiteľnosť, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o
účele zaistenia. Správny súd musí konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia o zaistení žalobcu nemá,
pokiaľ ide o povinnosť orgánu verejnej správy skúmať existenciu účelu zaistenia a v nadväznosti na to
existenciu uskutočniteľnej potenciality vyhostenia, ako podmienky pre naplnenie zákonnosti zaistenia,
žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko nedáva relevantnú a zmysluplnú odpoveď na otázku, či vyhostenie
žalobcu, o zaistení ktorého žalovaný rozhodol, vôbec prichádza do úvahy.
24. Ako už bolo vyššie spomenuté, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa
07.11.2023, č. PPZ-HCP-BB4-5885-012/2023-AV nie je uvedená krajina, do ktorej má byť tento
vyhostený. Aj keď si je správny súd vedomý, že neuvedenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený,
zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 77 ods. 1 pripúšťa, túto skutočnosť nemožno chápať ako dôvod
na to, aby rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nemuselo obsahovať
relevantnú úvahu o reálnej možnosti cudzinca vyhostiť (a naplniť tak účel zaistenia).
25. Z uvedených dôvodov preto nemožno rozhodnutie žalovaného, ktorým zaistil žalobcu považovať
za zákonné, kedy odôvodnenie tohto rozhodnutia nespĺňa základnú požiadavku nevyhnutnosti
materiálnych náležitostí rozhodnutia o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia a z jeho
obsahu nie je možné zistiť naplnenie základnej podmienky pre zaistenie žalobcu, ktorou je jeho
vyhostiteľnosť.
26. Keďže sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou, podľa ktorej je rozhodnutie
žalovaného zo dňa 26.10.2023, č.: PPZ-HCP-BA12-8764-015/2023-AV o zaistení žalobcu nedostatočne
odôvodnené a z toho titulu nepreskúmateľné, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa
§ 230 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm.
d) Správneho súdneho poriadku určil, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo
nezákonné.
27. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich
náhradu priznal žalobcovi, ktorý tým, že sa vyhovelo jeho návrhu na určenie nezákonnosti správnou
žalobou napadnutého rozhodnutia, bol v konaní plne úspešný, voči žalovanému, ktorý naopak vo

veci úspech nemal. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
Správny súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP
(ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa
ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu
kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s
podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v
konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku
sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v
čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak,
že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach
a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).