{"guid": "5a44a4f2-f921-4829-8743-8af5b9955523:84335d66-fd83-4472-b9bc-7cd3e2bd4329", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1", "spisova_znacka": "BB-28Sa/5/2020", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-28Sa/5/2020 z 28. 4. 2026", "citacia": "uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici z 28. apríla 2026, sp. zn. BB-28Sa/5/2020, ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1", "identifikacne_cislo": "6020200088", "sud": {"guid": "sud_177", "nazov": "Správny súd v Banskej Bystrici", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-banskej-bystrici"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2026-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Nečinnosti orgánu verejnej správy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-4", "nazov": "§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-212"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/84335d66-fd83-4472-b9bc-7cd3e2bd4329", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Banskej Bystrici\n14Sa/1/2025\n6020200088\n28. 04. 2026\nJUDr. Peter Kvietok\nECLI:SK:SpSBB:2026:6020200088.1\n\nUznesenie\nSprávny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Kvietkom, v právnej veci žalobcu:\nITIMEX, a. s., so sídlom Kukučínova č. 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 425 666, právne zastúpeného:\nJUDr. Ondrej Zachar, advokát, so sídlom Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 069 599, proti\nžalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO:\n30 807 484, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto\nrozhodol:\nI. Správnu žalobu zamieta.\nII. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Sociálna poisťovňa pobočka Levice rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07. januára\n2016 predpísala žalobcovi penále v sume 20.720,22 eur. Rozhodnutie bolo doručené prostredníctvom\npošty na doručenku do vlastných rúk s obsiahnutými údajmi o prevzatí zásielky dňa 20. januára 2016,\no neúspešnom pokuse o doručenie zásielky s výzvou na opakované doručenie dňa 13. januára 2016,\no opakovanom doručovaní 14. januára 2016 a o dni uloženia zásielky dňa 14. januára 2016. Žalobca\npodal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podaním zo dňa 3. februára 2016 doručeným\nprvostupňovému správnemu orgánu dňa 05. februára 2016. Odvolanie bolo podané na poštovú prepravu\ndňa 03. februára 2016.\n2. Žalovaný žalobcovi oznámil listom zo dňa 04. apríla 2016, že žalobca podal odvolanie po uplynutí\nzákonnej 15-dňovej lehote odo dňa oznámenia prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že\nprvostupňové rozhodnutie zo dňa 07. januára 2016 bolo žalobcovi doručované opakovane, doporučene\ndo vlastných rúk, čo Slovenská pošta žalobcovi oznámila a zároveň zásielku uložila na pošte dňa\n14. januára 2016. Žalovaný poukázal na znenie § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom\npoistení, podľa ktorého ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý,\nhoci sa v mieste doručenie zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť\npríde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ\nuloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne\npísomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď\nsa adresát o uložení nedozvedel. Pre počítanie lehôt platí § 29 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení a § 122 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého lehota určená podľa dní začína\ndňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Ak posledný deň lehoty\npripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný\ndeň. Zásielka bola uložená 14. januára 2016, preto sa za deň doručenia považuje deň 18. január\n2016, keďže dňa 17. januára 2016 bola nedeľa. Prvostupňové rozhodnutie po márnom uplynutí 15dňovej lehoty na podanie odvolania nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. februára 2016,\nkeďže posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol deň 02. február 2016. Zákon o sociálnom\npoistení nedovoľuje žalovanému preskúmať rozhodnutie na základe oneskorene podaného odvolania.\n\nPrávoplatné rozhodnutie je teda záväzné, nezmeniteľné a preto aj nenapadnuteľné riadnym opravným\nprostriedkom.\n3. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29. marca 2018 domáhal, aby správny súd uložil žalovanému\npovinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Levice\nč. k. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07. januára 2016 v lehote 10 dní od právoplatnosti jeho\nrozhodnutia. Zároveň žiadal, aby súd žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca\nďalej uviedol, že pred podaním žaloby vyčerpal prostriedok nápravy podaním sťažnosti na nečinnosť\nžalovaného podľa zákona č. 9/2010 Z. z., čo však neviedlo žalovaného ku konaniu.\n4. Podľa podanej správnej žaloby je žalovaný nečinný z dôvodu, že nerozhodol o odvolaní žalobcu\nproti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Levice č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07.\njanuára 2016. Prvostupňový správny orgán postúpil žalobcovo odvolanie žalovanému, avšak žalovaný\no ňom nerozhodol, čím žalobcovi odňal právo konať a domáhať sa svojho práva pred príslušným\norgánom a zároveň domáhať sa preskúmania rozhodnutia súdom. Podľa tvrdenia žalobcu, prvostupňové\nrozhodnutie napadol odvolaním v zákonom stanovenej lehote. Prvostupňové rozhodnutie prevzal dňa\n20. januára 2016 a lehota na podanie odvolania uplynula dňa 04. februára 2016. Odvolanie podal na\npoštovú prepravu dňa 03. februára 2016, čím bola dodržaná zákonná lehota na podanie odvolania.\n5. Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne preskúmal splnenie podmienok pre uplatnenie fikcie\ndoručenia. Zákonná konštrukcia náhradného doručenia vychádza z toho, že adresát sa v čase\ndoručenia v mieste doručenia zdržiaval. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup\npri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ust. § 212 ods. 4 zákona osvedčuje pravdivosť toho, čo je\nv nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že adresát sa v mieste\ndoručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takom\nprípade je povinnosťou rozhodujúceho orgánu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je\npovinnosťou sťažovateľa, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho\nprípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržoval (žalobca pritom\npoukázal na rozhodnutie NS SR 6CdO 239/2011). Podľa žalobcu teda nebola splnená podmienka\npre aplikáciu fikcie doručenia a to, aby bol adresát poštovým doručovateľom vhodným spôsobom\nupovedomený o tom, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu.\n6. Žalovaný nerozhodol o odvolaní žalobcu, ale mu zaslal vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom zahrnul svoje\ndomnienky a úvahy bez možnosti žalobcu právne relevantne sa voči nemu brániť. Takýmto postupom\nžalovaný odňal žalobcovi akékoľvek právo na využitie prostriedkov procesnej právnej obrany.\n7. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (napr. III.ÚS/282/08, I.ÚS/225/08) je nečinnosťou pasivita orgánu verejnej správy vo veciach,\nktoré mu boli predložené na rozhodnutie aj keď niet zákonnej prekážky alebo faktickej prekážky, aby\nrozhodli. V predmetnom prípade takáto prekážka nebola daná. Paušálny odkaz, že zákon žalovanému\nnedovoľuje preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe oneskorene podaného odvolania je\nnekonkrétny, vágny a nepravdivý, nemajúci oporu v žiadnom konkrétnom ustanovení zákona. Takýto\npostup je v rozpore s § 218 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého má povinnosť odvolanie preskúmať\na rozhodnúť o ňom.\n8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na to, že žalovaný nesprávne\ntvrdí, že zákon o sociálnom poistení mu neukladá povinnosť preskúmať oneskorene podané odvolanie\na rozhodnúť o ňom vo forme rozhodnutia. Odvolanie bolo doručené prvostupňovému správnemu orgánu,\nktorý ho ako také posúdil a odstúpil vec na rozhodnutie žalovanému. Ďalší procesný postup upravuje §\n218 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je žalovaný povinný rozhodnúť o podanom odvolaní.\nŽalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava 1S/37/2011 z 7. novembra 2013 a Krajského\nsúdu Košice 9Sa/2/2017 z 8. decembra 2017. Z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že\naplikovať ustanovenia náhradného doručenia možno iba v prípade, že nedošlo k reálnemu doručeniu.\nNáhradné doručenie je len subsidiárnym prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť\nvždy riadne preukázané, spravidla vyžaduje ďalšie dokazovanie. Uprednostnenie náhradného doručenia\nna základe toho istého dôkazného prostriedku nemožno považovať za ústavne konformné podľa článku\n152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nSprávny súd v tej súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/81/2015 zo dňa\n\n21. januára 2017, v ktorom konštatoval, že je vylúčené aplikovať inštitút náhradného doručenia v prípade,\nže si adresát zásielku osobne prevzal na pošte. Taký postup by bol v rozpore s účelom a zmyslom\nustanovenia upravujúceho inštitút náhradného doručenia, ako aj v rozpore s princípom právnej istoty.\nNajvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal aj na nález Ústavného súdu SR II ÚS/65/2010- 49.\nŽalovanému sa rozhodnutie nevrátilo ako neprevzaté v odbernej lehote, žalobca má preto nepochybne\nza to, že odvolanie podával v lehote. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní poukázal\nna to, že žalovaný vo svojom vyjadrení poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z roku 2011\na 2012, pričom najvyšší súd sa od tejto svojej rozhodovacej praxe odklonil tak, ako je to vyjadrené\nv rozhodnutí sp. zn.: 3Sžf/29/2016 zo dňa 23. novembra 2017. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp.\nzn. 1Sžk/16/2017, ktoré bolo síce vydané v daňovom konaní, ale pri obdobne právnej úprave ho možno\npoužiť aj na prejednávanú vec, pričom z tohto rozhodnutia vyplýva, že oznámenie o tom, že odvolanie\nbolo podané oneskorene, nespôsobuje žiadne ukončenie konania a poukázal tiež na to, že bolo práve\nna voľbe žalobcu, či zvolí ako prostriedok právnej ochrany žalobu o nečinnosť žalovaného alebo požiada\no preskúmanie listu, ktorý bol žalobcovi zaslaný ako vyjadrenie k podanému opravnému prostriedku.\n9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobcovi bolo rozhodnutím pobočky Sociálnej\npoisťovne Levice č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07. januára 2016 predpísané za obdobie\nfebruár 2010 a marec 2010 penále v sume 20.720,22 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca\nodvolanie, ktoré bolo prvostupňovému správnemu orgánu doručené dňa 5. februára 2016 a na poštu\npodané dňa 03. februára 2016. Žalovaný listom č. 29488-2/2016-BA zo dňa 4. apríla 2016 označeným\nako „Vyjadrenie k odvolaniu“ oznámil žalobcovi, že lehota na podanie odvolania uplynula dňa 02.\nfebruára 2016 a prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. februára 2016. Následne\ndňa 25. apríla 2016 bola prvostupňovému správnemu orgánu doručená žiadosť o obnovu konania od\nžalobcu, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 07. januára 2016 tak, že žiadosti nebolo vyhovené. Odvolanie\nproti prvostupňovému rozhodnutiu bolo žalovaným zamietnuté. K žalobným námietkam nezákonnosti\nžalovaný uviedol, že účinky doručenia podľa § 212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení nastanú tretí\ndeň od uloženia písomnosti na pošte bez ohľadu na skutočnosť, či si adresát uloženú písomnosť\nvyzdvihne po uplynutí troch dní od uloženia alebo nevyzdvihne vôbec. Vyzdvihnutie zásielky po troch\ndňoch od jej uloženia už nemá vplyv na účinky doručenia podľa tohto ustanovenia zákona. Sociálna\npoisťovňa vychádza z doručenky ako relevantného dôkazu, ktorý preukazuje doručenie písomnosti.\nÚdaje v nej uvedené považuje za správne, kým sa nepreukáže opak. Teda osobitne neskúma, či sa\núčastník konania v čase doručovania písomnosti v mieste doručenia zdržiaval. Z doručenky rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu zo dňa 07. januára 2016 vyplýva, že u žalobcu bol vykonaný\nneúspešný pokus doručenia dňa 13. januára 2016. Druhý opakovaný pokus bol takisto neúspešný\na uskutočnil sa dňa 14. januára 2016 a v tento deň bola písomnosť uložená na pošte. Tretí deň pripadol\nna deň pracovného pokoja, a preto posledný deň trojdňovej lehoty skončil dňa 18. januára 2016, ktorý\nje aj dňom doručenia. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/109/2011 zo\ndňa 23. júna 2011, podľa ktorého pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje\nzásadne doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielateľovi. Na doručenke v predmetnej veci boli\nvšetky potrebné údaje na to, aby sa zásielka považovala za doručenú v súlade s § 212 ods. 4 zákona\no sociálnom poistení.\n10. Žalovaný ďalej uviedol, že zákon o sociálnom poistení v rámci odvolacieho konania (§ 214 a nasl.)\nneukladá žalovanému povinnosť preskúmať oneskorene podané odvolanie a rozhodnúť o ňom vo\nforme rozhodnutia. Keďže odvolanie bolo podané po uplynutí lehoty na jeho podanie, nebolo možné\nho kvalifikovať ako odvolanie a nemohlo byť vybavené postupom, ktorý je určený pre preskúmanie\nneprávoplatných rozhodnutí (§ 218 zákona o sociálnom poistení). Práve odvolanie, ktoré bolo žalobcom\npodané oneskorene, predstavuje zákonnú prekážku na to, aby Sociálna poisťovňa – ústredie ako\nodvolací orgán mohla konať a rozhodovať. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobu zamietol. Na\npojednávaní žalovaný zdôraznil, že žalobca mení dôvody, pre ktoré považuje postup žalovaného za\nnesprávny. Žalobca až v žalobe tvrdil, že mu nebolo doručené prvostupňové rozhodnutie fikciou. Na\ndoručenke s prvostupňovým rozhodnutím je jasne a zrozumiteľne uvedené, že žalobca nebol zastihnutý,\nčo znamená, že sa v mieste zdržiaval a doručenka túto skutočnosť osvedčila. Žalobca po pojednávaní\npodaním zo dňa 26. septembra 2018 doplnil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/29/2016\nzo dňa 18. októbra 2017, ktoré sa týka inštitútu náhradného doručenia, bolo predmetom zasadnutia\nSprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa konalo dňa 14. mája 2018, kde bolo\nvo výsledku prijaté rozhodnutie, že toto rozhodnutie nebude zverejnené ako judikát v zbierke súdnych\n\nrozhodnutí a stanovísk NS SR. Z toho žalovaný vyvodil, že Správne kolégium Najvyššieho súdu SR\nnezdieľa rovnaký právny názor ako ten, ktorý bol vyjadrený v tomto rozhodnutí.\n11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec\nprejednal na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná. Rozsudkom č. k.\n28Sa/5/2018-124 zo dňa 27. septembra 2018 rozhodol tak, že uložil žalovanému konať a rozhodnúť\no odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. XXX-XXXXXXXXXXXXXX/XX zo dňa 7. januára 2016 v lehote 30 dní. Rozhodnutie odôvodnil tým, že nečinnosťou orgánu\nverejnej správy nie je len absencia konania stanoveného zákonom ale aj taký jeho postup, ktorý je\nv rozpore so zákonom stanoveným postupom. Podľa zákona o sociálnom poistení je povinnosťou\nžalovaného rozhodnúť o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu pobočky sociálnej poisťovne.\nŽiadny iný postup pre prípad podaného odvolania tento zákon neupravuje. Zároveň sa správny súd\nvysporiadal s námietkami týkajúcimi sa nesprávneho posúdenia včasnosti podaného odvolania proti\nprvostupňovému správnemu rozhodnutiu, resp. k sporu účastníkov konania o výklad § 12 ods. 4 zákona\no sociálnom poistení s tým, že ak bola zásielka doručená do vlastných rúk, odpadá dôvod doručenia\nrozhodnutia nahrádzať fikciou, tiež že z textu\n§ 212 ods. 1, 3 a 4 zákona o sociálnom poistení\nnemožno dospieť k tomu, že náhradné doručenie fikciou podľa ods. 4 je alternatívou doručenia do\nvlastných rúk, a teda ide o dva popri sebe stojace spôsoby doručenia, nakoľko by to bolo v rozpore\nso samou podstatou fikcie doručenia. Okrem toho, pokiaľ právny predpis umožňuje dvojaký výklad,\nčo z podaní účastníkov je zrejmé, je v súlade s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky potrebné aplikovať ústavne konformný výklad, a teda aby bol uprednostnený ten, ktorý\nzabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.\n12. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.: 9Sžsk/24/2019 zo dňa 29. januára 2020 zrušil\nrozsudok Krajského súdu Banská Bystrica a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým,\nže sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu, že žalovaný je povinný rozhodnúť o oneskorene\npodanom odvolaní. Zákon o sociálnom poistení neukladá odvolaciemu orgánu povinnosť rozhodnúť\no odvolaní, ktoré považuje za podané oneskorene (resp. neukladá mu povinnosť takéto odvolanie\nzamietnuť). Žalovaný preto nepochybil, keď iba neformálnym spôsobom (listom) oznámil účastníkovi\nkonania, že jeho odvolanie je podané oneskorene. V režime predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy\npodľa Občianskeho súdneho poriadku mal žalobca, ktorý neformálny list žalovaného prevzal ešte dňa\n11. apríla 2016, zákonnú možnosť, v zmysle zásady, že každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach\nukrátený rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, domáhať sa ochrany na správnom súde\npodaním návrhu na preskúmanie takého rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že samotnú otázku včasnosti podaného odvolania\nv predmetnom konaní (o nečinnosti správneho orgánu), nepovažoval za rozhodujúcu, a preto sa\nk argumentácii krajského súdu a účastníkov konania k tejto problematike, bližšie nevenoval. Považoval\nvšak za potrebné poznamenať, že otázku prednosti v prípade konkurencie (kolízie) zákonnej fikcie\ndoručenia rozhodnutia a faktického prevzatia zásielky účastníkom konania v odbernej lehote v priebehu\nadministratívneho konania, by bol oprávnený riešiť práve ten správny súd, ktorý by konal a rozhodoval\nv rámci súdneho prieskumu. Otázka posúdenia žalobcom tvrdenej nečinnosti žalovaného nie je otázkou\nrozhodnou ani predbežnou a krajský súd sa ňou v rámci konania o nečinnosti správneho orgánu zaoberal\nnadbytočne.\n13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd správny bol podľa § 469 SSP viazaný právnym\nnázorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 9Sžsk/24/2019. Z predloženého\nadministratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že na podanie žalobcu zo dňa 03.\ndecembra 2016 označené ako „odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č.\nXXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07. januára 2016, ktoré bolo doručené pobočkou v Leviciach\n05.02.2016, žalovaný ako odvolací správny orgán reagoval listom zo dňa 4. apríla 2016, ktorý žalobca\nprevzal dňa 11. apríla 2016 podľa bodu 27 a 31 rozsudku NS SR sp. zn.: 9Sžsk/24/2019: „Žalovaná tým,\nže hoci len neformálne účastníka konania de facto informovala, že jeho podanie (odvolanie) považuje\nza oneskorene podané, a preto o ňom rozhodovať nebude (čo súčasne znamená, že rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu považuje za právoplatné), nebola nečinná, na podanie účastníka\nkonania reagovala v primeranej lehote a ani úradný postup, ktorý zvolila po podaní odvolania zo\ndňa 03. februára 2016 účastníkom konania (žalobkyňou), nebol v rozpore so zákonom stanoveným\npostupom, či je povinnosťami vyplývajúcim jej ako správnemu orgánu z vtedy platnej právnej úpravy.\nPretože z legislatívnej úpravy uvedenej v zákone o sociálnom poistení povinnosť žalovaného rozhodnúť\n\no oneskorene podanom odvolaní nie je možné vyvodiť, nemožno za daných okolností bez ďalšieho\nskonštatovať nečinnosť žalovaného, spočívajúcu v porušení jeho zákonnej povinnosti. Neuplatnenie,\nči opomenutie možnosti podať žalobu o preskúmanie neformálneho oznámenia žalovaného zo strany\nžalobkyne, resp. uplynutie zákonnej lehoty pre realizáciu takéhoto úkonu, nemožno dodatočne zhojiť\npodaním žaloby o nečinnosť správneho orgánu za okolností, keď žalovaná po podaní opravného\nprostriedku účastníkom konania nezostala nečinná, ale tohto účastníka úradne informovala, z akých\ndôvodov o jeho oneskorenom odvolaní nie je možné rozhodnúť, pričom rozhodnutie správneho orgánu\nprvého stupňa je podľa jej názoru potrebné považovať za právoplatné“.\n14. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 28Sa/5/2018 zo dňa 27. septembra\n2018, správny súd vec opätovne prejednal a oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnil na\núradnej tabuli súdu dňa 05. novembra 2020. Správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu\nvysloveným v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/24/2019, novým rozhodnutím zo dňa 12. novembra 2020 pod\nč. k. 28Sa/5/2020- 51, žalobu ako nedôvodnú zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal.\nSprávny súd dodal, že ochrana pred nezákonnosťou spočívajúcou v nečinnosti orgánu verejnej správy\npred správnym súdom je na mieste v prípadoch, v ktorých je zákonom stanovený postup, ktorým je orgán\nverejnej správy povinný sa riadiť. Nie je možné sa jej domáhať z dôvodu, že neformálny postup orgánu\nverejnej správy nebol súladný so zákonom v tých prípadoch, keď správny orgán nemá žiadnu zákonom\nstanovenú povinnosť konať, alebo upravený postup, a teda povinnosť týmto postupom sa riadiť.\n15. Žalobca sa včas podanou kasačnou sťažnosťou domáhal zrušenia rozsudku č. k. 28Sa/5/2020- 51\nzo dňa 12. novembra 2020 a vrátenie veci na ďalšie konanie. Žalobca zotrval na svojich doterajších\ntvrdeniach a zopakoval, že v jeho prípade neboli naplnené podmienky, aby sa rozhodnutie pobočky\npovažovalo za doručené fikciou, a tak je toto rozhodnutie naďalej neprávoplatné. Najvyšší správny súd\nSlovenskej republiky ako súd kasačný, kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP zamietol dňa 25.\nmája 2022 rozsudkom sp. zn.: 7Sžsk/27/2021, s tvrdením, že žalobca nedôvodne vytýka správnemu\nsúdu nesprávne právne posúdenie a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Kasačný súd znova\npoukázal na právnu úpravu uvedenú v § 59 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom\nporiadku), ktorá obdobne príslušným správnym orgánom povinnosť rozhodnúť o oneskorene podanom\nodvolaní neukladá. Napriek tomu, že aplikácia ustanovení Správneho poriadku v konaní o sociálnom\npoistení je podľa § 172 zákona č. 461/2003 Z. z. vylúčená, úmyslom kasačného súdu bolo poukázať\nna tú skutočnosť, že vybavenie opravného prostriedku podaného účastníkom konania oneskorene\nprostredníctvom neformálneho listu nie je ojedinelou či atypickou záležitosťou charakteristickou len pre\nkonania pred žalovanou, ale ide o štandardnú a bežnú prax tých odvolacích správnych orgánov, ktoré\nsa spravujú obdobnou právnou úpravou obsiahnutou aj v zákone o sociálnom poistení.\n16. Žalobca proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súd SR podal ústavnú sťažnosť, doručenú\nÚstavnému súdu SR dňa 26. septembra 2022, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného\npráva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť Najvyššieho správneho súd\nSR na ďalšie konanie. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti bola námietka, podľa ktorej sa správne\nsúdy nevysporiadali s otázkou včasnosti podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu a s tým\nsúvisiaca námietka o potrebe priorizácie všeobecnej správnej žaloby, pred žalobou proti nečinnosti.\nPodľa názoru ústavného súdu platí, že ak možno ochranu toho istého subjektívneho práva dosiahnuť\nviacerými typmi konaní v správnom súdnictve, voľba konkrétneho z nich je zverená do dispozičnej\nsféry žalobcu. Aby správny súd mohol konkurenciu správnych žalôb neakceptovať, musí na to existovať\nvýslovná zákonná opora. V prejednávanom prípade takejto zákonnej opory niet. Tým, že správne\nsúdy priorizovali využitie všeobecnej správnej žaloby na úkor žaloby proti nečnosti podstatne limitovali\nmožnosť procesnej obrany žalobcu. Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 593/2022-29 zo dňa\n7. februára 2023, ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom Najvyššieho správneho súd SR zo dňa\n25. mája 2022 bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR)\na na spravodlivé súdne konanie. Porušenia sa správne súdy dopustili tým, že poskytnutie ochrany v\nsprávnom súdnictve viazali bez náležitej opory v zákonnej úprave, na určitý žalobný typ (všeobecná\nsprávna žaloba) a odmietli dať odpoveď na otázku, ktorá bola pre poskytnutie súdnej ochrany kardinálna.\nSprávne súdy priorizovali využitie všeobecnej správnej žaloby na úkor žaloby proti nečinnosti. Včasnosť\npodaného odvolania je tak podstatný pre záver o tom, či administratívne konanie bolo právoplatne\nukončené a či je odvolací orgán v tomto prípade nečinný. Povinnosťou správneho súdu bolo na túto\nrozhodujúcu otázku poskytnúť relevantnú odpoveď.\n\n17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný viazaný (podľa § 134 zákona č.\n314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov) právnym názorom\nústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. III. ÚS 593/2022, ktorým ústavný súd zrušil predchádzajúci\nrozsudok kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/27/2021 zo dňa 25. mája 2022 v tejto veci, preskúmal napadnutý\nrozsudok v celom rozsahu a predchádzajúce konanie pred správnym súdom. Kasačný súd uviedol, že\nnapadnutý rozsudok správneho súdu, hoci vychádzal zo záväzného právneho názoru kasačného súdu\nsp. zn. 9Sžsk/24/2019, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm.\ng) SSP. Kasačná sťažnosť tak bola vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462\nods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 7Ssk/30/2023 zo dňa 31. mája 2023 napadnutý rozsudok Krajského súdu\nv Banskej Bystrici č. k. 28Sa/5/2020-51 zo dňa 12. novembra 2020 zrušil a vec vrátil správnemu súdu\nna ďalšie konanie. Správny súd tak mal povinnosť o správnej žalobe rozhodnúť znova, viazaný právnym\nnázorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP) a v náleze sp. zn. III. ÚS 593/2022. Kasačný súd\nzdôraznil, že Národná rada Slovenskej republiky síce 03. mája 2023 schválila zákon, ktorým sa v reakcii\nna tento nález mení definícia nečinnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP a ktorý má nadobudnúť\núčinnosť 1. júla 2023. V prerokúvanej veci však žalobca svoju žalobu podal ešte dňa 29. marca 2018 a\nvtedajšia právna úprava (ako ju vyložil aj ústavný súd vo svojom náleze) nevylučovala možnosť domáhať\nsa ochrany proti nečinnosti aj bez predošlého prieskumu prípisu žalovaného. Tým žalobcovi zakladala\nsubjektívne právo, aby súd jeho žalobu prejednal a rozhodol o nej bez ohľadu na toto obmedzenie, ako\nto napokon vo svojom zrušujúcom náleze uviedol aj ústavný súd. Aplikácia novo schváleného zákona,\nktorý by toto právo obmedzoval, by tak v tomto prípade predstavovala neprípustný retroaktívny zásah\ndo práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd\npoznamenal, že rozhodol rozsudkom podľa § 457 ods. 1 SSP, pretože kasačná sťažnosť smerovala voči\nrozsudku. Túto formu rozhodnutia však správny súd zvolil nesprávne, pretože podľa § 249 a 250 SSP\nmal o žalobe proti nečinnosti rozhodnúť (vo veci samej) uznesením. Aj tento nedostatok mal správny\nsúd pri novom rozhodovaní napraviť.\n18. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sa/5/2020-51 zo dňa 12. novembra\n2020, správny súd vec opätovne prejednal a oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnil\nna úradnej tabuli súdu dňa 23. mája 2024. Správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu\nvysloveného v rozsudku sp. zn.: 7Ssk/30/2023 zo dňa 31. mája 2023 a v náleze Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 593/2022, novým rozhodnutím (uznesením) pod č. k. 14Sa/1/2023-46\nzo dňa 11. júna 2024, žalovanému uložil povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti\nrozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. k. 700-1310014816-GCO4/16 zo dňa 07. januára\n2016 v lehote do 30 dní od právoplatnosti predmetného unesenia. Zároveň správny súd žalovanému\nuložil povinnosť doručiť Správnemu súdu v Banskej Bystrici rozhodnutie vo veci odvolania žalobcu proti\nrozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. k. 700-1310014816-GCO4/16 zo dňa 07. januára\n2016 v lehote 30 dní odo dňa jeho vydania a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu\ndôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti\nuznesenia o výške trov konania. Správny súd v odôvodnení uznesenia č. k. 14Sa/1/2023- 46 zo dňa 11.\njúna 2024 uviedol, že náhradné doručenie v zmysle § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prichádzalo\ndo úvahy, len ak nedošlo k reálnemu doručeniu do vlastných rúk. Doručenka v prerokúvanej veci\nsvedčí o tom, že žalobca rozhodnutie pobočky zo 7. januára 2016 reálne prevzal dňa 20. januára\n2016. Náhradné doručenie fikciou podľa citovaného ustanovenia je tak vylúčené. V tejto súvislosti\nsprávny súd odkázal aj na judikatúru k obdobnému ustanoveniu zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(Daňový poriadok), podľa ktorej uprednostnenie náhradného doručenia nemožno považovať za ústavne\nkonformné. Vzhľadom na to dospel k záveru, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu pobočky v\nzákonnej lehote. Preto žalovaný mal o ňom rozhodnúť, a ak tak neurobil, správny súd ho na to podľa\n§ 250 ods. 1 SSP zaviazal.\n19. Žalovaný sa včas podanou kasačnou sťažnosťou domáhal zrušenia uznesenia č. k. 14Sa/1/202346 zo dňa 11. júna 2024 a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Žalovaný nesúhlasil\ns názorom, že fikcia doručenia je len subsidiárnym spôsobom doručenia. Naopak, pri posudzovaní\núčinkov doručenia treba vychádzať z tej skutočnosti, ktorá nastala skôr. Ak účinky doručenia fikciou\nnastali skôr než prevzatie písomnosti, je potrebné aj lehotu na podanie odvolania počítať od fikcie.\nK tomu odkázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a správnych súdov. V prerokúvanej veci si\nžalobca prevzal rozhodnutie pobočky až potom, čo nastali účinky fikcie, a preto odvolanie podané v 15\ndňovej lehote počítanej od prevzatia je oneskorené a žalovaný naň nemusel nijako reagovať. Okrem\n\ntoho žalovaný zdôraznil, že boli splnené podmienky fikcie podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.,\npretože žalobca nijako nepreukázal, že by sa v mieste doručenia nezdržiaval.\n20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom\nsenáte [§ 21 písm. a) SSP] uznesením sp. zn. 7Ssk/75/2024 zo dňa 25. septembra 2024 postúpil vec\nna rozhodnutie veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pretože zistil, že\nv doterajšej judikatúre sa vyskytli protichodné názory na výklad ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č.\n461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2018 a akýmkoľvek rozhodnutím vo veci by sa tak odklonil\nminimálne od jedného z už vyslovených právnych názorov.\n21. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal\npodľa § 466 ods. 4 SSP, stotožnil s názorom žalovaného v kasačnej sťažnosti. Odkázal na právne\nzávery vyslovené v už citovanom rozsudku sp. zn. 9Sžsk/62/2019 a uznesení Ústavného súdu sp.\nzn. I. ÚS 545/2020 a zdôraznil, že účelom právnej fikcie je posilňovať právnu istotu. Doručenie fikciou\nje alternatívou k faktickému doručeniu a nie len jeho doplnkom, a preto fikcia nemôže byť vylúčená\nneskorším faktickým prevzatím, ak doručenka ako verejná listina preukazuje naplnenie zákonných\npodmienok fikcie. O tom svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 149/2017 Z. z., ktorá okamih nastúpenia\nfikcie posunula na moment vrátenia písomnosti, pretože dovtedajšiu úpravu vnímala ako nespravodlivú.\nAk aj došlo k judikatúrnemu posunu v tejto otázke, išlo len o reflexiu tohto vnímania.\n22. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 19SVs/9/2024\nzo dňa 28. októbra 2025 Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Sa/1/2023-46 zo dňa\n11. júna 2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 466 ods. 5\npísm. a) SSP, s tvrdením, že nie je správny právny názor, z ktorého vychádza napadnuté uznesenie a\npodľa ktorého sa lehota na podanie odvolania proti rozhodnutiu pobočky žalovaného v Leviciach zo dňa\n07. januára 2016 musí počítať odo dňa 20. januára 2016, kedy si žalobca túto písomnosť vyzdvihol na\npošte. Kasačná sťažnosť žalovaného tak v zmysle uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP\nbola dôvodná. Zároveň veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky poznamenal, že\nsprávny súd tak o žalobe proti nečinnosti rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v\ntomto rozsudku (§ 469 SSP). Preto sa v ďalšom konaní bude zaoberať žalobnými námietkami, ktorými\nžalobca spochybňoval, že pri doručovaní rozhodnutia zo dňa 07. januára 2016 boli naplnené podmienky\nfikcie ustanovené v § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.. Až po zistení, či tieto podmienky boli\nalebo neboli naplnené, bude možné urobiť záver, či k doručeniu naozaj došlo fikciou podľa citovaného\nustanovenia, alebo až okamihom prevzatia tohto rozhodnutia žalobcom v zmysle § 212 ods. 7 prvej\nmožnosti cit. zákona.\n23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom\n24. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n25. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n26. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy v začatom administratívnom konaní.\n27. Podľa § 245 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý podľa žalobcu má povinnosť vydať\nrozhodnutie alebo opatrenie, vykonať úkon alebo začať z úradnej povinnosti administratívne konanie.\n28. Podľa § 249 SSP, ak správny súd po preskúmaní nezistí nečinnosť žalovaného, uznesením žalobu\nzamietne.\n\n29. Podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon o sociálnom\npoistení), na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom\nkonaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného\ndôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.\n30. Podľa § 172 ods. 2 prvej vety zákona o sociálnom poistení, v konaní vo veciach sociálneho poistenia\na vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o\nprávach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych\nvzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.\n31. Podľa § 179 ods. 1, písm. b) zákona o sociálnom poistení, do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať\nv druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky.\n32. Podľa § 186 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podanie sa posudzuje podľa obsahu. Z podania\nmusí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka, čo sa navrhuje, a musí byť podpísané a označené\ndátumom podania.\n33. Podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú\nrozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).\n34. Podľa § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné\nrozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne\nzložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.\n35. Podľa § 212 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje\ndoručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho\noznámenia.\n36. Podľa § 212 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje\ndoručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a\npoznámkou \"do vlastných rúk\". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia\na) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,\nb) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,\nc) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) o uložení pokuty\na penále,\nd) o prerušení konania,\ne) o zastavení konania.\n37. Podľa § 212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom do 31.12.2018), ak nebol adresát\npísomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,\ndoručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a\nhodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a\nadresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní\nod uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení\nnedozvedel.\n38. Podľa § 213 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno\nodvolať, je právoplatné.\n39. Podľa § 214 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, proti rozhodnutiu organizačnej zložky Sociálnej\npoisťovne má účastník konania právo podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak sa\núčastník konania nevzdal odvolania písomne alebo ústne do zápisnice.\n40. Podľa § 215 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, odvolanie možno podať v lehote do 30 dní odo\ndňa oznámenia rozhodnutia; odvolanie proti rozhodnutiu vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a)\nôsmom bode a deviatom bode možno podať v lehote do 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia.\n\n41. Podľa § 215 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, včas podané odvolanie má odkladný účinok, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\n42. Podľa § 217 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak o odvolaní nerozhodne organizačná zložka\nSociálnej poisťovne, ktorá napadnuté rozhodnutie vydala, predloží odvolanie spolu s výsledkami\ndoplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď\nmu odvolanie došlo.\n43. Podľa § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie\nv celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.\n44. Podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie\nzmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n45. Správny súd v Banskej Bystrici viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v uznesení\nsp. zn.: 19SVs/9/2024 zo dňa 28. októbra 2025, vec opätovne posúdil a prejednal.\n46. V posudzovanej veci sa žalobca podanou správnou žalobou domáhal ochrany pred nečinnosťou\nžalovaného. Žalovaný je v zmysle Správneho súdneho poriadku orgánom verejnej správy, ktorému\nzákon o sociálnom poistení zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach právnických\na fyzických osôb, keď v § 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení stanovil, že v konaniach vo\nveciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia, rozhoduje o právach\na povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov\nstarobného dôchodkového sporenia, v rozsahu upravenom týmto zákonom, sociálna poisťovňa.\nNečinnosť orgánu verejnej správy ako negatívny a nezákonný jav nastáva v prípade, ak tento orgán vo\nveci nekoná, t. j. je pasívny, aj keď podľa zákona má povinnosť konať. Nečinnosť orgánu verejnej správy\nje pritom spojená už z povahy veci s plynutím lehôt, v rámci ktorých má orgán verejnej správy uskutočniť\nadministratívne konanie, resp. vydať konečné rozhodnutie alebo opatrenie. Ide o lehoty upravené buď v\nzákone, alebo ak takto upravené nie sú, je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť v lehote primeranej,\nresp. vydať rozhodnutie včas a bez zbytočných prieťahov (§ 3 ods. 4 Správneho súdneho poriadku).\nK prieťahom dochádza aj vtedy, ak orgán verejnej správy síce koná, ale nedodržuje lehoty určené pre\nprocesné úkony, a to spravidla pre rozhodnutie vo veci.\n47. Spornou právnou otázkou v tomto konaní je včasnosť podaného odvolania proti rozhodnutiu\nSociálnej poisťovne pobočka Levice č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 07. januára 2016. Po\npreskúmaní predmetnej veci dospel správny súd k záveru, že z administratívneho spisu je preukázané,\nže rozhodnutie bolo doručené prostredníctvom pošty na doručenku do vlastných rúk s obsiahnutými\núdajmi o tom, že dňa 13. januára 2016 sa doručovateľ (Slovenská pošta, a.s.), prostredníctvom ktorého\ndoručovala žalovaná Sociálna poisťovňa, prvýkrát pokúsil o doručenie zásielky formou „do vlastných rúk“\nna adresu sídla žalobcu. Dňa 14. januára 2016 (štvrtok) sa uskutočnil druhý pokus o doručenie. Z dôvodu\nnezastihnutia adresáta (žalobcu) bola zásielka uložená na pošte. V dňoch 15. január 2016 až 17. január\n2016 plynula trojdňová úložná lehota podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení účinnom do 31. decembra 2018 (piatok, sobota, nedeľa). Dňa 18. januára 2016 (pondelok) bol\nteda posledným dňom trojdňovej lehoty od uloženia zásielky. Dňa 20. januára 2016 (streda) si žalobca\nzásielku na pošte fyzicky prevzal v rámci 7 dňovej odbernej lehoty, ktorú určil odosielateľ. Žalobca podal\nodvolanie proti rozhodnutiu dňa 03. februára 2016. Ak sa lehota na podanie odvolania v rámci 15 dňovej\nlehoty počíta odo dňa fikcie doručenia, teda odo dňa 18. januára 2016, tak posledný deň na podanie\nodvolania pripadol na deň 02. februára 2016. Ak by sa lehota počítala odo dňa fyzického prevzatia, a to\nodo dňa 20. januára 2016, lehota by uplynula dňa 04. februára 2016. Vzhľadom na uvedené Sociálna\npoisťovňa zamietla odvolanie žalobcu ako oneskorene podané z dôvodu, že boli splnené podmienky\nfikcie doručenia a zároveň žalobca nijako nepreukázal, že by sa v mieste doručenia nezdržiaval. Žalobca\nnamietal, že rozhodujúcim dňom pre plynutie lehoty má byť deň reálneho oboznámenia sa s obsahom\nrozhodnutia (t. j. deň 20. január 2016). Vyššie uvedený skutkový stav jasne definuje kolíziu medzi\nprávnou fikciou doručenia, ktorá nastala dňa 18. januára 2016 a reálnym fyzickým prevzatím zásielky\nžalobcom dňa 20. januára 2016.\n48. Správny súd sa v predmetnej veci prioritne zaoberal otázkou účinkov doručenia predmetného\nrozhodnutia v administratívnom konaní, a to najmä s ohľadom na aplikáciu právnej fikcie doručenia\n\nv prípade právnických osôb. V tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru\nNajvyššieho súdu SR - uznesenie sp. zn. 1 MCdo/2/2010 zo dňa 29. februára 2012, ktorý aplikoval\nv tom čase účinný § 48 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je fikcia\ndoručenia ako právny inštitút výnimočným nástrojom, ktorého použitie je viazané na striktne splnenie\nvšetkých zákonom ustanovených podmienok. V samotnom uznesení je uvedené nasledovné: „Právna\nfikcia doručenia - použitá aj v ustanovení § 48 ods. 2 O.s.p. - ako nástroj odmietnutia reality právom\nje nástrojom výnimočným. Aby fikcia doručenia mohla naplniť svoj účel (dosiahnutie právnej istoty),\nmusí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti\nsplnené, nie je súd oprávnený naplnenie fikcie doručenia konštatovať (porovnaj čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom\nč. 23/1991 Zb.). Z ustanovenia § 48 ods. 1 O.s.p. nevyplýva súdu povinnosť doručovať písomnosť,\nktorá je určená právnickej osobe, mimo sídla právnickej osoby a to na adresu štatutárneho orgánu\n(konateľa). Ustanovenie § 48 ods. 1 O.s.p. nerieši otázku miesta doručovania, ale otázku oprávnenia\npreberať (prijímať) písomnosti, ktoré sú určené právnickým osobám, t. j. určuje podmienky účinnosti ich\ndoručenia (prevzatia): podľa povahy doručovaných písomností (či ide o písomnosti určené do vlastných\nrúk alebo o ostatné písomnosti) vo vzťahu k vymedzeným kategóriám fyzických osôb - prijímateľov\n(pracovník oprávnený za právnickú osobu prijímať písomnosti; ten, kto je oprávnený za právnickú\nosobu konať; a ktorýkoľvek pracovník právnickej osoby, ktorý písomnosť prijme). Pokiaľ ide o miesto\ndoručovania, zo zákonnej úpravy doručovania právnickej osobe vychodí, že písomnosť (rozhodnutie)\nsa nedoručuje na adresu toho, kto je oprávnený za právnickú osobu konať (§ 48 ods. 1 O.s.p.), ale\n(iba) na adresu právnickej osoby (§ 48 ods. 2 O.s.p.). Ani v prípade, že nie je možné doručiť písomnosť\nprávnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je\nzapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa (§ 48 ods. 2 O.s.p.), súd nemá povinnosť písomnosť\n(ešte) doručovať na adresu osoby, ktorá je jej štatutárnym orgánom (konateľom).“ Správny súd v\nnadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že právna úprava doručovania právnickým osobám i v súčasnosti\nvychádza z princípu formálnej viazanosti na adresu sídla zapísanú vo verejnom registri. Zodpovednosť\nza funkčnosť tejto adresy a zabezpečenie preberania písomností pritom znáša samotná právnická\nosoba. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd ani správny orgán nie sú povinní\nzisťovať či vyhľadávať inú adresu, vrátane adresy štatutárneho orgánu, ani v prípade, ak doručenie na\nadresu sídla nie je úspešné. Za tejto situácie je preto právne významné výlučne to, či bolo doručovanie\nrealizované v súlade so zákonom na adresu sídla zapísanú v registri, a nie to, či sa adresát s obsahom\nzásielky fakticky oboznámil.\n49. Pre doplnenie právneho výkladu fikcie doručenia správny súd poukazuje aj na uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/113/2019 zo dňa 30. januára 2020. Hoci sa toto rozhodnutie\ntýka doručovania písomností fyzickým osobám, jeho závery sú plne aplikovateľné aj na doručovanie\nprávnickým osobám. V uvedenom uznesení sa uvádza nasledovné: „...samotná strana sporu znáša\nzodpovednosť za to, či sa jej úradná písomnosť doručí, alebo nie, s čím sú následne spojené ďalšie\ndôsledky (použitím fikcie doručenia), že sa o prebiehajúcom spore nedozvie, resp. sa o ňom dozvie\naž v štádiu exekučného konania, a stratí tak možnosť vyjadriť sa v konaní a ovplyvniť tak možný\nvýsledok sporu. Preto je na zodpovednosti fyzickej osoby, či zmenu svojho pobytu oznámi príslušným\norgánom - aby mohla byť vyznačená v registri obyvateľov Slovenskej republiky - alebo nie, kedy sa však\nsama svojim nedbalým (prípadne nezodpovedným) konaním vystaví možným negatívnym dôsledkom,\nktoré sú s tým spojené. Tu nachádza svoje vyjadrenie aj zásada právo patrí bdelým („vigilantibus iura\nscripta sunt\"). O to prísnejšie treba na predmetnú zásadu a aj na zodpovednosť strany sporu prihliadať\nv tých prípadoch, kedy strana zmení adresu svojho bydliska počas prebiehajúceho sporu, o ktorom\nmá vedomosť, avšak zmenu bydliska neoznámi orgánu, ktorý vedie register obyvateľov Slovenskej\nrepubliky, a ani konajúcemu súdu. ... Rovnako tak sa nemôže strana, ktorej bola písomnosť doručená\npoužitím fikcie doručenia v súlade so zákonom, dovolávať, že o podmienkach doručovania a následkoch\nneprevzatia písomnosti nevedela. Tu nachádza vyjadrenie ďalšia právna zásada, a to zásada „ignorantia\niuris non excusat“, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté predovšetkým v ustanovení § 15 zákona\nč. 400/2015 Z. z. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd aj na znenie čl. 11 ods. 2 Základných princípov\nCivilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa predpokladá, že každá fyzická osoba konajúca ako\nstrana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby\nschopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenie právnych\nnoriem obsiahnutých v tomto zákone. Predmetné závery vyplývajú aj z odbornej literatúry, v ktorej\nje prezentovaný názor, že adresy uvedené v § 106 C.s.p. je nevyhnutné vnímať ako tzv. povinné\ndoručovacie adresy. Súd bude povinný preveriť skutočný trvalý pobyt žalovaného ako fyzickej osoby a\n\npísomnosti v súlade s § 106 doručovať na toto miesto. Na tieto povinné doručovacie adresy je možné\ndoručiť písomnosti prostredníctvom fikcie doručenia. Prísnosť fikcie doručenia vyjadruje zodpovednosť\nstrany za účinky doručenia. Za danej konštrukcie sa vychádza zo zásady, že pokiaľ strana včas neoznámi\nsúdu skutočnosti, ktoré majú význam pre doručovanie písomností, a napríklad sa odsťahuje, bude mu na\nzáklade zákonnej fikcie doručované na doručovaciu adresu, ktorú má uvedené v konkrétnom verejnom\nregistri. Týmto sa výrazným spôsobom zvyšuje efektivita pri doručovaní súdnych písomností (Kotrecová,\nA., In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 389). Vo vzťahu k uplatneniu fikcie doručenia\nzastáva odborná literatúra názor, že fikcia doručenia nastupuje v prípade, ak fyzická osoba, ktorej bola\ndoručená písomnosť, túto neprevzala. V tomto prípade je zrejmé, že k skutočnému doručeniu nedošlo,\navšak pre účely príslušného konania sa doručenie finguje. Adresát zásielky, ale ani nikto iný, nie je\noprávnený dovolávať sa toho, že zásielka nebola doručená, lebo právna fikcia je silnejšia ako skutočnosť.\nPodľa ustanovenia § 111 ods. 3 platí, že v prípade, ak písomnosť nemožno doručiť na adresu uvedenú\nv § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o\ntom nedozvedel. Civilný sporový poriadok teda vôbec nereflektuje na skutočnosť, či sa adresát v mieste\ndoručenia zdržiaval, alebo nie. Namiesto toho vychádza z presvedčenia, že pre doručenie nemôže a\nnesmie byť významné, kde sa adresát skutočne zdržuje, a nastoľuje sa zásada, že každý adresát je\nzodpovedný za evidovanú adresu v príslušnom registri, ako aj za ochranu vlastných záujmov, a že je\npreto povinný si zabezpečiť prijímanie písomností na evidovanej adrese bez ohľadu na to, na akej adrese\nsa skutočne zdržuje (Gešková, K. , In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,\nJ., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 412).“\n50. Z citovaného uznesenia je zrejmé, že zodpovednosť za doručenie písomnosti nesie samotná\nstrana konania, a to vrátane negatívnych dôsledkov spojených s aplikáciou fikcie doručenia. Uvedené\nnachádza svoje vyjadrenie v zásadách „vigilantibus iura scripta sunt“ a „ignorantia iuris non excusat“,\nz ktorých vyplýva povinnosť účastníka dbať o ochranu svojich práv a zároveň znášať následky svojej\nprocesnej pasivity alebo nedbanlivosti. Z uvedeného zároveň vyplýva, že právna úprava doručovania\nneprihliada na to, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava alebo či sa s obsahom zásielky\nreálne oboznámil. Rozhodujúca je existencia zákonom predpokladaných podmienok doručovania na\nevidovanú adresu, pričom účinky doručenia nastupujú aj prostredníctvom právnej fikcie bez ohľadu\nna skutočnú vedomosť adresáta. Za tejto situácie správny súd uzatvára, že z doručenky obsiahnutej\nv administratívnom spise má za preukázané, že doručovanie bolo realizované v súlade so zákonom\nna adresu sídla žalobcu zapísanú v obchodnom registri a boli splnené podmienky pre uplatnenie fikcie\ndoručenia. Účinky doručenia tak nastali riadne a zákonným spôsobom, pričom žalobca musí znášať\nnásledky toho, že si nezabezpečil preberanie písomností na tejto adrese.\n51. Na tomto mieste sa správny súd zaoberal námietkou žalobcu, podľa ktorej sa členovia\npredstavenstva v čase doručovania rozhodnutia nachádzali na zahraničnej služobnej ceste. Žalobca\nzároveň namietal, že ak doručenka neobsahuje údaj o tom, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval,\nnie je osvedčené splnenie podmienok náhradného doručenia. V takom prípade je podľa žalobcu\npovinnosťou rozhodujúceho orgánu vykonať šetrenie na overenie splnenia tejto podmienky, pričom nie\nje povinnosťou adresáta navrhovať dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase doručovania v\nmieste doručenia nezdržiaval. K uvedenej námietke správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 278/2011-13 zo 16. júna 2011, v ktorom sa uvádza nasledovné:\n„dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval, zaťažuje\nadresáta...Čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však\nna unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz\npreukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.“ V nadväznosti na citovaný nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky je potrebné konštatovať, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že\nsa adresát v mieste doručovania nezdržiaval, jednoznačne zaťažuje samotného adresáta, teda v danom\nprípade žalobcu. Žalobca však v konaní nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že členovia\njeho predstavenstva sa v čase doručovania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zdržiavali mimo sídla\nspoločnosti, napríklad z dôvodu služobnej cesty. Na podporu tohto tvrdenia nepredložil žiadne objektívne\ndôkazy, ktoré by hodnoverne preukazovali ich neprítomnosť v relevantnom čase, pričom samotné\ntvrdenie bez ďalšieho dôkazného podkladu na unesenie dôkazného bremena nepostačuje. Rovnako\nnemožno prisvedčiť ani argumentácii žalobcu, podľa ktorej v prípade, ak doručenka neobsahuje údaj o\ntom, že sa adresát v mieste doručovania zdržiaval, vzniká povinnosť správneho orgánu túto skutočnosť\ndodatočne zisťovať. Takýto výklad je v rozpore s vyššie uvedeným právnym názorom ústavného súdu,\n\npodľa ktorého je to práve adresát, kto musí aktívne preukázať opak prezumovaného stavu, teda že sa\nv mieste doručovania nezdržiaval. Pokiaľ tak žalobca neurobil a nepredložil žiadne relevantné dôkazy,\nnemožno jeho tvrdenia považovať za právne významné ani spôsobilé spochybniť účinky fikcie doručenia.\n52. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nerozhodol o jeho odvolaní, ale mu zaslal iba vyjadrenie, čím mu\nmal odňať možnosť procesnej obrany. Správny súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Podľa zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je riadne a včasné podanie odvolania zákonnou podmienkou\npre jeho vecné preskúmanie. V prípade, ak je odvolanie podané oneskorene, nevzniká žalovanému\npovinnosť rozhodnúť o ňom meritórne, keďže na takéto odvolanie sa neprihliada. Zo spisového materiálu\nvyplýva, že žalobca podal odvolanie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Za tejto situácie žalovaný\npostupoval v súlade so zákonom, keď o odvolaní nerozhodoval ako o riadnom včas podanom opravnom\nprostriedku. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi zaslal vyjadrenie k jeho podaniu, nemožno vykladať ako\nodňatie práva na procesnú obranu, ale len ako informatívnu reakciu na podanie, ktoré nespĺňalo zákonné\nnáležitosti riadneho opravného prostriedku. Za tohto stavu nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný\nsvojím postupom porušil procesné práva žalobcu.\n53. Na základe doposiaľ uvedeného možno záverom zhrnúť, že zákonná fikcia doručenia podľa §\n212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení účinného do 31. decembra 2018 predstavuje objektívny\nprocesnoprávny fakt, ktorý nastáva bez ohľadu na subjektívnu vedomosť adresáta. V prípade, ak boli\nkumulatívne splnené zákonné podmienky, teda uloženie zásielky a márne uplynutie trojdňovej lehoty od\njej uloženia, považuje sa písomnosť za doručenú. Z toho zároveň vyplýva, že neskoršie fyzické prevzatie\npísomnosti v 7 dňovej odbernej lehote, ktorú určil odosielateľ, nemá vplyv na už nastúpené účinky fikcie\ndoručenia v zmysle § 212 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2018. Prevzatie\nzásielky dňa 20. januára 2016 preto nemohlo spätne negovať účinky doručenia, ktoré nastali už dňa 18.\njanuára 2016, pričom lehota na podanie odvolania začala plynúť nasledujúci deň, teda dňa 19. januára\n2016. V tejto súvislosti je potrebné opäť zdôrazniť aj postavenie žalobcu ako právnickej osoby, ktorá\nnesie zodpovednosť za zabezpečenie riadneho preberania pošty na adrese svojho sídla. Skutočnosť,\nže adresát nebol pri doručovaní na adrese sídla zastihnutý a zásielka bola vyzdvihnutá až po vzniku\nfikcie doručenia, ide preto na jeho procesnú ťarchu. Podmienky pre vznik fikcie doručenia boli v danom\nprípade splnené, keďže zásielka bola doručovaná na adresu sídla spoločnosti v súlade so zákonom,\nboli vykonané dva pokusy o doručenie a adresát bol riadne upovedomený o jej uložení. Za tejto situácie\nje nepochybné, že nastala fikcia doručenia, a to dňa 18. januára 2016, pričom posledným dňom na\npodanie odvolania v zákonnej pätnásťdňovej lehote bol deň 02. február 2016. Odvolanie podané dňa\n03. februára 2016 je preto potrebné považovať za oneskorene podané. Zároveň je nutné uviesť, že platí\nprezumpcia správnosti doručovania, podľa ktorej sa údaje uvedené na doručenke považujú za pravdivé,\npokiaľ obsahuje všetky relevantné náležitosti, ako sú dátumy pokusov o doručenie, poznámka o uložení\nzásielky či podpis doručovateľa alebo adresáta. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno o tom, že\ndoručovanie neprebehlo riadne resp. že pošta nepostupovala správne, zaťažuje výlučne žalobcu.\n54. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v konaní nebola zistená nečinnosť, ktorá\nby zakladala dôvodnosť podanej správnej žaloby. Žalovaný nebol povinný rozhodovať o oneskorene\npodanom odvolaní, v dôsledku čoho nebol povinný ani vydať vo veci rozhodnutie, a preto jeho postup\nnemožno považovať za nečinnosť v zmysle príslušných ustanovení správneho súdnictva. Z uvedených\ndôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 249 SSP zamietol.\n55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že podľa § 167 ods. 1 SSP\nnepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní. Žalovanému\norgánu verejnej správy správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže to nemožno\nspravodlivo požadovať (§ 168 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo\nrozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).\nKasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu\nv Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).\nKasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).\n\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:\na) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi\ndoručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov\npodľa § 440 sa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí\nbyť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ\nalebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,\nalebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).\nKasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden\nrovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden\nrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie\npodania na trovy toho, kto podanie urobil.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:cd682091-619b-40cd-993f-5bfb0d5b107f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.593.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 593/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 593/2022 z 7. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-07", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.593.2022.1"}, {"guid": "ussr:4f3931bc-8792-4b40-bd52-2a90c7251a6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.545.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 545/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 545/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.545.2020.1"}, {"guid": "ussr:a706e2c3-a747-4414-919b-f2bfea8ef661", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 278/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 278/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a706e2c3-a747-4414-919b-f2bfea8ef661"}, {"guid": "7140389b-9ca4-4890-8e2d-3c39f2e60c7f:9f416760-451d-4d7a-9b18-2385e967f55c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7108205791.1", "spisova_znacka": "1MCdo/2/2010", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/2/2010 z 29. 2. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-02-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7108205791.1"}, {"guid": "eeebcc71-a186-42c9-a848-d58f8043736f:8708223b-c9d2-4b89-b4e2-ca2ca50ee181", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100111.2", "spisova_znacka": "14Sa/1/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 14Sa/1/2025 z 30. 5. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100111.2"}, {"guid": "4ef344c8-0780-4963-89f7-77ef9fe576f5:e0781873-9999-407e-8a51-eaea75c1f347", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3020200060.1", "spisova_znacka": "28Sa/5/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 28Sa/5/2020 z 23. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-04-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200060.1"}, {"guid": "1612dc5a-f4db-4ddc-81b0-ecc0034b0854:6351748f-eb56-46bb-a83b-21d730cb3cbf", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6018200214.3", "spisova_znacka": "28Sa/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Sa/5/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6018200214.3"}, {"guid": "b206f663-02eb-4f36-8eca-34bdba3b3ea2:2cf9a447-23d0-446c-a96d-64a2a9eb76b5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7017200067.3", "spisova_znacka": "9Sa/2/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Sa/2/2017 z 7. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-12-07", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017200067.3"}], "citovane_v": []}