Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. TN-11S/21/2023 z 27. 11. 2024
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2024, sp. zn. TN-11S/21/2023, ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200049.2
Správny súd v Banskej Bystrici | TN-11S/21/2023 | ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200049.2 | 2024-11-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 59 zákona č. 355/2007 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2cae3998-32f9-47d0-a40f-2cf0b5838ef9
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200049.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Banskej Bystrici
TN-11S/21/2023
3023200049
27. 11. 2024
JUDr. Katarína Kochan Morová
ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200049.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan
Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobkyne: A.
B., nar. XX. XX. XXXX, podnikajúca pod obchodným menom A. B. BioTina, Tematínska 1997/7, 915 01
Nové Mesto nad Váhom, IČO: 50 423 606, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky, Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. ÚVZSR/OLP/5406/32302/2022 zo dňa 15. 11. 2022, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a .
II. Žalobkyni ani žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie a rozhodnutia orgánov verejnej správy
1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Trenčíne (ďalej aj len „RÚVZ“) v dňoch
03. 09. 2021 a 26. 10. 2021 vykonal podľa zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej
len „zákon č. 355/2007 Z.z.“) v predajni BioTina, C. D. E. XX, F. A. F. G. štátny zdravotný dozor
zameraný na kontrolu dodržiavania opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej
aj „ÚVZ SR“) pri ohrození verejného zdravia vydaných všeobecne záväznými právnymi predpismi podľa
§ 59b zákona č. 355/2007 Z.z. - vyhláškou č. 240/2021 V.v. SR a vyhláškou č. 253/2021 V.v. SR, a tým
na kontrolu dodržiavania nariadených opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. Na
základe nedostatkov zistených pri výkone štátneho zdravotného dozoru, zaznamenaných v zápisniciach
z výkonu štátneho zdravotného dozoru zo dňa 03. 09. 2021 a 26. 10. 2021, bola žalobkyňa listom zo dňa
14. 12. 2021 upovedomená o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty za iný správny delikt
podľa § 57 ods. 33 písm. b) zákona č. 355/2007 Z.z. z dôvodu nesplnenia opatrení pri ohrození verejného
zdravia nariadených ÚVZ SR.
2. Po vyjadrení žalobkyne k upovedomeniu o začatí správneho konania RÚVZ rozhodnutím
č. RUVZ/2022/00364-002 zo dňa 23. 03. 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobkyni
pokutu vo výške 200 eur podľa § 57 ods. 42 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z. za to, že ako
prevádzkovateľka predajne BioTina, C. D. E. XX, F. A. F. G. sa dopustila správneho deliktu na úseku
verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. b) zákona č. 355/2007 Z.z. tým, že:
- prevádzkovala predajňu BioTina, C. D. E. XX, F. A. F. G. v rozpore s nariadenými opatreniami ÚVZ SR
podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. všeobecne záväzným právnym predpisom podľa §
59b zákona č. 355/2007 Z.z., čím si nesplnila povinnosť podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/200
Z.z., nakoľko:

- pri výkone štátneho zdravotného dozoru v predmetnej predajni dňa 03. 09. 2021 bol vstup a pobyt vo
vnútorných priestoroch prevádzky umožnený osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest,
- na ozname pri vstupe do interiérových priestorov prevádzky neboli v plnom rozsahu uvedené povinnosti
dodržiavania opatrení podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č. 240/2021 V.v. ÚVZ SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia
pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok, uverejnenej dňa 12. augusta 2021 vo
Vestníku vlády SR, ročník 31 (ďalej len „vyhláška č. 240/2021“), čo je v rozpore s § 2 ods. 3 písm. a),
e) vyhlášky č. 240/2021, dňa 26. 10. 2021 počas výkonu Štátneho zdravotného dozoru v predmetnej
predajni boli opakovane zistené porušenia plnenia opatrení uvedených v § 2 ods. 3 písm. a), e) t. č.
platnej vyhlášky č. 253/2021 V.v. ÚVZ SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia
k obmedzeniam prevádzok, uverejnenej dňa 7. októbra 2021 vo Vestníku vlády SR, ročník 31 (ďalej
len “vyhláška č. 253/2021“), a to umožnenie vstupu a pobytu osôb v predmetnej predajni bez prekrytia
horných dýchacích ciest, ako i nezabezpečenie oznamu pri vstupe do interiérových priestorov predajne
s označením povinností podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č. 253/2021.
3. RÚVZ uviedol, že výkonom štátneho zdravotného dozoru v predmetnej predajni dňa 03. 09.
2021 bolo zistené, že vstup a pobyt vo vnútorných priestoroch predmetnej predajne bol umožnený
osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest, nakoľko v čase začiatku výkonu štátneho zdravotného
dozoru prítomná osoba - ako poverená osoba počas krátkodobej neprítomnosti prevádzkovateľky A.
B. BioTina (ďalej aj „prevádzkovateľka“) a súčasne otvorenej predajne (prítomná zákazníčka) - nemala
prekryté horné dýchacie cesty. Následne počas výkonu dozoru vstúpila do predajne a pohybovala
sa v interiéri prevádzkovateľka predajne bez prekrytia horných dýchacích ciest až do doby výzvy zo
strany pracovníkov RÚVZ. Súčasne bol prítomný jeden zákazník bez prekrytia horných dýchacích ciest.
Uvedeným konaním došlo k porušeniu § 2 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 240/2021. Na ozname pri vstupe
do interiérových priestorov prevádzky nebola uvedená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest a
povinnosť zachovávania odstupov v radoch osôb minimálne 2 m, čo je v rozpore s § 2 ods. 3 písm. e)
vyhlášky č. 240/2021. Pri výkone štátneho zdravotného dozoru v predmetnej predajni BioTina dňa 26.
10. 2021 bolo zistené, že v čase dozoru boli v predajni 2 osoby bez prekrytia horných dýchacích ciest
(následne iba s čiastočným prekrytím horných dýchacích ciest jednou osobou), čo je v rozpore s § 2
ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 253/2021. Pri vstupe do interiérových priestorov nebola na ozname uvedená
povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, použitia dezinfekcie, ako i informácia o maximálnom
možnom počte zákazníkov v predajnej miestnosti v súlade s § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 253/2021,
čo je v rozpore s § 2 ods. 3 písm. e) vyhlášky č. 253/2021.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/5406/32302/2022 zo dňa 15. 11. 2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že prvostupňové
rozhodnutie je riadne odôvodnené, skutočnosti a podklady, na základe ktorých bola pokuta uložená,
boli dostatočne opísané a zistené, a teda skutkový stav bol náležite zistený, skutková podstata
správneho deliktu naplnená. Z hľadiska zavinenia na uloženie pokuty za porušenie povinností
stanovených zákonom č. 355/2007 Z.z. postačuje preukázanie objektívneho skutku, ktorým sú
naplnené znaky správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva. Na žalobkyňu sa vzťahuje
objektívna zodpovednosť za zistené skutočnosti a zodpovedá za ne bez ohľadu na mieru zavinenie.
Žalobkyňa bola zodpovedná za svoje konanie i konanie prítomnej osoby v prevádzke. Pri určení výšky
pokuty sa prihliadalo na závažnosť, spôsob, čas trvania, následky protiprávneho konania. Žalovaný
odvolacie námietky žalobkyne považoval za nemajúce vplyv na skutkové zistenia a bezvýznamné pre
posúdenie predmetnej veci. Námietka o neakceptovateľnosti interpretácie právnej normy je všeobecná
a nekonkrétna; povinnosti, ktoré možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd, sú priamo zakotvené v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR.
RÚVZ vydal prvostupňové rozhodnutie v súlade so zákonom č. 355/2007 Z. z. a vyhláškami vydanými
ÚVZ SR ako všeobecne záväznými právnymi predpismi podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z.z., ktorými sa
nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok, a to v žiadnom prípade
nie je možné považovať za formalizmus. Na konanie žalobkyne sa neaplikuje zákon o priestupkoch,
pretože konaním žalobkyňa spáchala iný správny delikt podľa § 57 ods. 33 písm. b) zákona č. 355/2007
Z. z. Po preskúmaní úradného postupu RÚVZ nebolo zistené žiadne porušenie zákona, ktoré by
spôsobilo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vydaním prvostupňového rozhodnutia po uplynutí
lehoty neboli poškodené žiadne ďalšie práva a právom chránené záujmy žalobkyne a nedodržanie lehoty
na rozhodnutie nespôsobilo nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Od 12. marca 2020 od 06:00 hod
bola na území Slovenskej republiky vyhlásená mimoriadna situácia (krízová situácia) z dôvodu ohrozenia

verejného zdravia II. stupňa v dôsledku infekčného ochorenia COVID-19. Podľa § 3 ods. 1 zákona č.
42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva sa mimoriadnou situáciou rozumie obdobie ohrozenia alebo
obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo majetok, ktorá je vyhlásená
podľa tohto zákona, počas nej sa vykonávajú opatrenia na záchranu života, zdravia alebo majetku, na
znižovanie rizík ohrozenia alebo činnosti nevyhnutné na zamedzenie šírenia a pôsobenia následkov
mimoriadnej udalosti. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020, ktorým bola
vyhlásená mimoriadna situácia, v časti C ukladá síce členom vlády, predsedom ostatných ústredných
orgánov štátnej správy a ministrovi vnútra úlohy v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou, avšak v
čase vyhlásenej mimoriadnej situácie si všetky orgány aj naďalej plnia svoje zákonné úlohy a vykonávajú
svoju činnosť. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ samotný zákon č. 355/2007 Z. z. ani zákon č. 42/1994
Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva nevylučuje, aby mal aj po vyhlásení mimoriadnej situácie ÚVZ SR
pôsobnosť na nariaďovanie opatrení, je daná pôsobnosť ÚVZ SR nariaďovať opatrenia pri ohrození
verejného zdravia podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. aj po vyhlásení mimoriadnej situácie.
Správna žaloba – žalobné body a vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
5. Správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého
rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
prvostupňovým orgánom aj žalovaným. Uviedla, že žalovaný (ako aj Vláda Slovenskej republiky)
označili COVID-19 za jediný (a žiaden iný) dôvod nielen na vyhlásenie mimoriadnej situácie, ale
aj na vyhlásenie jednotlivých núdzových stavov v Slovenskej republike od roku 2020. Aj žalovaný
sám uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že „Od 12. marca 2020 od 6:00 hod bola na
území Slovenskej republiky vyhlásená mimoriadna situácia (krízová situácia) z dôvodu ohrozenia
verejného zdravia II. stupňa v dôsledku infekčného ochorenia COVID-19.“. Podľa žalobkyne vyhlásenie
predstavuje len moment, avšak mimoriadna situácia (krízová situácia) v tom čase trvala a stále trvá.
Tzv. pandémiou COVID-19 odôvodnil žalovaný každé prijaté opatrenie, každú uloženú povinnosť, ako
aj každé obmedzenie základného práva alebo slobody, detto ako Vláda Slovenskej republiky tzv.
pandémiou COVID-19 odôvodnila každé vyhlásenie a trvanie núdzového stavu od roku 2020. Vyplýva
to aj z odpovede RÚVZ zo dňa 26. 10. 2021 na žiadosť žalobkyne o sprístupnenie informácií podľa
infozákona, resp. jednotlivé opatrenia, vyhlášky žalovaného od roku 2020 týkajúce sa tzv. pandémie
COVID-19, resp. uznesenia Vlády Slovenskej republiky odôvodnené tzv. pandémie COVID-19. Žalovaný
prehliadol existenciu právneho predpisu, ktorého aplikácia sa vyžaduje v prípade existencie verejného
ohrozenia. V podmienkach Slovenskej republiky je relevantným predpisom ústavný zákon č. 227/2002
Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v
znení neskorších ústavných zákonov (ďalej len „zákon o bezpečnosti štátu“). Z hľadiska hierarchie
právnych predpisov v (materiálnom) právnom štáte nie je možné v prípade verejného ohrozenia aplikovať
tzv. bežný zákon (v konkrétnom prípade zákon č. 355/2007 Z.z.) a nadradiť ho nad ústavný zákon.
Žalovaný už tri dni pred dňom vyhlásenia mimoriadnej situácie, ako aj následne, vydával v súvislosti s
tzv. pandémiou COVID-19 opatrenia, neskôr vyhlášky. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 19/2009 z 26. 01. 2011 je vyjadrené, že „Právny štát je viazaný právom.“. Pokiaľ by
v podmienkach Slovenskej republiky neexistoval právny predpis formálne rovnakej právnej sily ako
Ústava SR, v prípade verejného ohrozenia by prichádzali do úvahy opatrenia prijímané tzv. bežným
zákonodarstvom, pokiaľ by samozrejme boli ústavne konformné. A contrario, právna úprava, ktorá rieši
krízové situácie, existuje. Vzhľadom na argumentáciu tzv. pandémiou COVID-19 mal byť počas trvania
mimoriadnej (krízovej) situácie v podmienkach Slovenskej republiky aplikovaný výlučne jeden právny
predpis, a to zákon o bezpečnosti štátu, nie zákon č. 355/2007 Z.z., ani žiadny iný zákon a už vôbec
nie podzákonné právne predpisy vydávané žalovaným. Od marca 2020, okrem období kedy trvali v
Slovenskej republike jednotlivé núdzové stavy, išlo o „zastieranie“ existencie núdzového stavu z dôvodov
uvedených vyššie. Inými slovami, v uvedenom období išlo o núdzový stav de facto, nie o núdzový stav de
iure. Právne predpisy uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa nedokazujú (§ 186 ods. 1
CSP) s poukazom taktiež na rímskoprávnu zásadu iura novit curia (k zásade iura novit curia žalobkyňa
poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 84/2002 z 03. 07. 2003 a sp.
zn. I. ÚS 59/2000 z 20. 12. 2001). Preto nie je potrebné poukazovať obšírne na relevantnú právnu úpravu
riešiacu postup orgánov verejnej moci počas krízových situácií, ktorou sa mal (a stále má) žalovaný
riadiť. Podľa Sváka (2011) „Štátne orgány sú podľa čl. 2 ods. 2 ústavy povinné konať výlučne na základe
ústavy a v jej medziach. Skutočnosť, že štátny orgán predpokladá, že jeho konanie je v súlade s ústavou,
nestačí na to, aby takéto konanie bolo zákonné alebo opodstatnené, ak súdy zistia, hoc aj dodatočne, že
príslušné právo je potrebné vykladať a aplikovať iným spôsobom.“ Podľa názoru vysloveného v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 48/1999 z 20. 12. 1999 „Ústavný súd je toho názoru,
že uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa rozhoduje o vine.“.
Podľa žalobkyne konanie žalovaného bolo od počiatku nielen nezákonné, ale aj protiústavné, postup
žalovaného bol arbitrárny – svojvoľný.
6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že žalobkyňa mala
zabezpečiť, aby boli počas prevádzkovania predmetnej prevádzky dodržané všetky nariadené opatrenia
vyplývajúce z vyhlášky č. 240/2021 a z vyhlášky č. 253/2021. Žalovaný poukázal na závery vyslovené
Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021-143 z 01. 12. 2021.
Posúdenie veci správnym súdom
7. S účinnosťou od 01. 06. 2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Trenčíne ako správneho súdu na
Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z.z., v dôsledku čoho
je predmetná vec vedená na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-11S/21/2023. Správny
súd o správnej žalobe vo veciach správneho trestania rozhodol postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil dôvod pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP.
Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej
stránke správneho súdu dňa 19. 11. 2024. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. 11. 2024 (§ 137
ods. 3 SSP). Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho, ako aj s obsahom administratívneho
spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie aj postup orgánov verejnej správy
v zmysle podanej správnej žaloby v zmysle § 194 a nasl. SSP za použitia § 177 a nasl. SSP v rozsahu
žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) aj v zmysle § 134 ods. 2 písm. a), b), pričom nezistil dôvody,
pre ktoré by mal postupovať v zmysle § 195 SSP, a dospel k záveru, že žalobu žalobkyne je potrebné
zamietnuť podľa § 190, nakoľko nie je dôvodná.
8. Žalobkyňa v správnej žalobe v podstate namietala nedostatok právomoci žalovaného vydávať
opatrenia v prípade existencie verejného ohrozenia počas krízovej situácie. Správny súd uvádza, že
právnym základom pre vydávanie vyhlášok ÚVZ SR na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4
zákona č. 355/2007 Z.z. v zmysle čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky je ustanovenie § 59b zákona č.
355/2007 Z.z., ktoré v ods. 1 uvádza, že v prípade, ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48
ods. 4 daného zákona na celom území Slovenskej republiky, určitej časti územia alebo pre skupinu inak
ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR
alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Ustanovenie
§ 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. všeobecne zveruje ÚVZ SR oprávnenie na nariadenie
opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrení pri ohrozeniach verejného zdravia podľa §
48 ods. 4 tohto zákona, pričom konkrétny spôsob výkonu daných opatrení je predmetom osobitnej úpravy
ďalších ustanovení zákona č. 355/2007 Z.z., a to v danom prípade § 59b, ktorý upravuje samotné vydanie
vyhlášok na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 (ods. 1), ich vzťah k osobitnému právnemu
predpisu o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (ods. 2), ich označenie a spôsob publikácie (ods. 3),
nadobudnutie účinnosti (ods. 4) a zabezpečenie čo najdôslednejšej materiálnej publicity týchto vyhlášok
ako normatívnych aktov (ods. 5 a 6). Predmetné ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo
zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15. 10. 2020,
čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na nariadenie opatrení
podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z.
9. Ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z.z. už bolo predmetom prieskumu pred Ústavným súdom
SR, ktorý nálezom PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021, publikovaným v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR pod č. 6/2021, vyslovil:
I. Úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy SR, zákonom zriadené orgány
štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy (vyhlášky).
II. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované vo Vestníku vlády Slovenskej
republiky.

10. Vzhľadom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo
dňa 01. 12. 2021 niet pochýb o právomoci ÚVZ SR vydávať vyhlášky v súvislosti so šírením ochorenia
COVID-19, pričom ani ústavný zákon o bezpečnosti štátu neobsahuje (ani v čase vydania vyhlášok č.
240/2021 a č. 253/2021 neobsahoval) ustanovenie, ktoré by túto právomoc ÚVZ SR počas núdzového
stavu vylučovalo. Navyše, predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom v zmysle § 7 písm. c)
SSP nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, teda ani vyhlášky ÚVZ SR, keďže SSP ohľadne ich
prieskumu neustanovuje výnimku (výnimkou sú všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských
častí a samosprávnych krajov, ktorých prieskum je upravený v samostatnom konaní v § 357 až § 367).
Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedeného nebude venovať bližšiu pozornosť námietkam žalobkyne
týkajúcim sa právomoci ÚVZ SR vydávať opatrenia počas krízovej situácie (núdzového stavu) spojenej
s pandémiou COVID-19. To, že žalobkyňa nesúhlasí s dôvodom vyhlásenia núdzového stavu na území
Slovenskej republiky v marci 2020, ani s opatreniami prijatými ÚVZ SR počas núdzového stavu, resp.
mimoriadnej situácie za účelom zamedzenia šírenia ochorenia COVID-19, nie je zákonným dôvodom,
aby nesplnila nariadené opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia
COVID-19, ktoré boli obsahom vyhlášok ÚVZ SR č. 240/2021 (účinnej od 16. 08. 2021) a č. 253/2021
(účinnej od 11. 10. 2021).
11. Žalobkyňa s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/1999 zo dňa 20. 12. 1999
argumentovala, že „uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa
rozhoduje o vine“, avšak bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia tejto námietky. Ústavný súd SR sa
v predmetnej veci zaoberal trestným stíhaním za skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia, teda niet
žiadneho zjavného súvisu medzi vecou riešenou Ústavným súdom SR a predmetnou vecou žalobkyne.
Správny súd nezistil, že by v predmetnej veci žalobkyne bol naplnený niektorý z dôvodov podľa § 195
SSP. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je zásadne ovládaný dispozičnou zásadou.
Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi
nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP, ktorých naplnenie v predmetnej veci
správny súd neidentifikoval). Správny súd nie je oprávnený za žalobkyňu všeobecne uplatnené dôvody
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia konkretizovať podľa zistení z obsahu administratívneho spisu a
napadnutých rozhodnutí, ani žalobné dôvody nezákonnosti podľa týchto zistení dopĺňať. Z toho plynie,
že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti v rámci žalobných bodov neumožňujú správnemu súdu
uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby
je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).
12. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd v postupe a v úvahách RÚVZ ani žalovaného,
obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych rozhodnutiach, a v ich právnom posúdení veci
nezistil nedostatky namietané žalobkyňou, ani nedostatky podľa § 134 ods. 2 písm. a), b) a § 195 SSP,
ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutí, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
13. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá
v konaní nebola úspešná, nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň správny súd nezistil, že by
boli splnené podmienky na priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému podľa § 168 SSP.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Kasačnú sťažnosť je
potrebné podať na Správny súd v Banskej Bystrici v lehote 30 dní od doručenia rozsudku. O kasačnej
sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte rovnopisov s prílohami
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník
konania dostal jeden rovnopis s prílohami.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.