Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-47Sa/4/2023 z 23. 4. 2026
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 23. apríla 2026, sp. zn. TT-47Sa/4/2023, ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200275.2
Správny súd v Bratislave | TT-47Sa/4/2023 | ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200275.2 | 2026-04-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku, zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cc6d54d-c71a-47c7-bfee-85f7856ce5ce
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200275.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
TT-47Sa/4/2023
1023200275
23. 04. 2026
Mgr. Juraj Marko
ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200275.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom
Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 14.12.2022 a prvostupňového rozhodnutia, ktoré
tomuto rozhodnutiu predchádzalo, takto
rozhodol:
I. právny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaná, ako odvolací orgán, na základe podaného odvolania zo strany žalobcu, rozhodnutím
č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 14. decembra 2022 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“), potvrdila
prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo
dňa 23. septembra 2022, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení (ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“) od 1. marca 2022 zanikol nárok na
materské.
2. Nárok na materské bol žalobcovi priznaný od 15. februára 2022 rozhodnutím č. XXX-XXXXXX-XXXX/
XXXX zo dňa 22. februára 2022, s tým, že materské sa bude poskytovať v priznanej výške po dobu,
kým budú splnené podmienky nároku na túto dávku, vrátane podmienky starostlivosti o dieťa.
3. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo následne zistené, že dňa 25. februára 2022
zamestnávateľ žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky,
prostredníctvom Registračného listu FO – prihláška, oznámil Sociálnej poisťovni vznik povinného
nemocenského poistenia žalobcu od 1. marca 2022.
4. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako prvostupňový orgán, následne pristúpila k vydaniu
rozhodnutia č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 23. septembra 2022, ktorým podľa § 51 ods. 2
zákona rozhodla, že žalobcovi od 1. marca 2022 zanikol nárok na materské. Svoje rozhodnutie Sociálna
poisťovňa odôvodnila tým, že žalobca neposkytoval v období od 1. marca 2022, kedy začal vykonávať
zárobkovú činnosť v pracovnom pomere so 40 hodinovým týždenným pracovným časom a s príjmom
na úrovni 2 100 EUR mesačne, starostlivosť o dieťa v nevyhnutnom rozsahu tak, aby tým splnil
podmienky nároku na materské. Zároveň nemalo dôjsť na strane žalobcu pri výkone zárobkovej činnosti

ani k zásadnému zníženiu príjmu, čiže nedošlo ani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského
poistenia.
5. Žalovaná, ako odvolací orgán sa na základe žalobcom podaného odvolania s prvostupňovým
rozhodnutím stotožnila a v napadnutom rozhodnutí skonštatovala, že prvostupňové rozhodnutie č.
XXX-XXXXXX- D. zo dňa 23. septembra 2022 vychádza z dôsledne došetreného skutkového stavu
a s odkazom na príslušné rozhodnutia súdov v obdobných veciach prvostupňový orgán aplikoval
zákonným spôsobom príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení. Na základe uvedeného
žalovaná odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
II.
Žaloba
6. Správnou žalobou zo dňa 17.02.2023, doručenou Krajskému súdu v Bratislave 20.02.2023, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa
14. decembra 2022. Žalobca uvedené rozhodnutie považuje za nezákonné z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnej aplikácii relevantných noriem, upravujúcich nárok
na materské, na skutkový stav a nemá obsahovať ani riadne odôvodnenie.
7. Žalobca v podanej žalobe argumentuje tým, že pojem starostlivosť o dieťa nemá mať vlastnú
legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia. Tento pojem má byť však definovaný v § 3 ods. 3
zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku (ďalej ako „zákon o rodičovskom príspevku“), podľa
ktorého „riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme
všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena
dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.“
Ďalej podľa § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku možno riadnu starostlivosť poskytovať dieťaťu
osobne, pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, ba dokonca aj pomocou právnickej osoby. Pre účely
priznania nároku na materské je podľa žalobcu pojem starostlivosti o dieťa obsiahnutý v § 49 zákona o
sociálnom poistení potrebné vykladať v súlade s jeho definíciou podľa § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom
príspevku. Žalobca sa odvoláva na princíp terminologickej jednoty podľa ktorého je nutné rovnaké pojmy
používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Z uvedeného teda podľa žalobcu
neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti
o dieťa osobne, pričom starostlivosť je podľa neho možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb,
ako sú napríklad starí rodičia dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné.
8. Na podporu uvedenej argumentácie, žalobca odkazuje aj na zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na
dieťa, ktorý v § 7 definuje, že oprávnená osoba má nárok na prídavok, ak sa stará o nezaopatrené
dieťa. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že prídavok na dieťa sa poskytuje oprávnenej osobe
aj keď vykonáva zárobkovú činnosť, nakoľko výška prídavku na dieťa by rozhodne nepostačovala na
zabezpečenie riadnej starostlivosti v zmysle vyššie uvedenej zákonnej definície.
9. Právne predpisy Slovenskej republiky teda nijakým spôsobom podľa žalobcu nelimitujú vykonávanie
zárobkovej činnosti vo vzťahu k výkonu starostlivosti o dieťa. Žalobca navyše zdôraznil, že povaha jeho
práce mu umožňuje poskytovať dieťaťu osobnú starostlivosť aj počas pracovnej doby.
10. V napadnutom rozhodnutí má podľa žalobcu absentovať akékoľvek hodnotenie jeho vyjadrenia, v
ktorom opísal povahu a spôsob výkonu jeho práce, ako aj nedostatočné vyrovnanie sa so skutočnosťou,
že matka dieťaťa (jeho manželka) začala od 1.3.2022 vykonávať zárobkovú činnosť, na základe čoho
má byť zrejmé, že došlo k zmene osoby vykonávajúcej prevažne starostlivosť o dieťa z matky na otca.
Na základe uvedeného, s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžo 74/2016, podľa
žalobcu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nemohlo byť dostatočne odôvodnené, keď v odôvodnení
žalovaná len stroho (bez uvedenia ďalších skutočností) konštatuje, že sa mal žalobca prestať ako
poistenec starať o dieťa.
11. Žalobca poukázal aj na údajne diskriminačný rozmer postupu Sociálnej poisťovne, keď mu nepriznala
príspevok len z dôvodu, že ako muž - otec začal vykonávať zárobkovú činnosť, pričom má byť všeobecne

známe, že v prípade žien (matiek) Sociálna poisťovňa bežne rozhoduje o poskytnutí príspevku, aj keď
vykonávajú pracovnú/zárobkovú činnosť.
12. Žalobca tiež poukázal na vyjadrenie žalovanej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého žalovaná neskúma striktne len zákonom stanovené podmienky vzniku nároku na materské, ale
že prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Žalobca má za to, že práve po preskúmaní
všetkých okolnosti (výkon zárobkovej činnosti jeho manželky, práca formou home-office, povaha práce,
flexibilný pracovný čas) má byť zrejmé, že on ako otec vykonáva osobne starostlivosť o dieťa.
Zároveň však žalobca uviedol, že toto vyjadrenie žalovanej môže znamenať nezákonný postup sociálnej
poisťovne z dôvodu prekračovania jej právomocí, nakoľko v zmysle čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky
môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.
13. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil
a priznal mu nárok na všetky dávky materského v pôvodne priznanej výške od 15.2.2022 do zániku
nároku na materské.
III.
Konanie pred správnym súdom
14. Na základe výzvy súdu zo dňa 08.02.2024, žalovaná, v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa
22.02.2024, stručne zhrnula obsah podanej správnej žaloby a doterajší priebeh administratívneho
konania, vrátane odôvodnenia prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia, pričom zotrvala na
svojom právnom názore, že na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktickú starostlivosť
o dieťa. Takýto záver vyplýva podľa žalovanej z ustanovenia § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši
prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec
prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov
dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona o sociálnom
poistení by podľa žalovanej nemalo logiku a bolo by nadbytočné. Formulácia slov uvedených v prvej
vete § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení: „Iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa...“, neumožňuje
podľa názoru žalovanej iný logický ani gramatický výklad, ako ten, že je nevyhnutné, aby starostlivosť
dieťaťu poskytovala osoba, ktorá sa stará o dieťa a v tejto súvislosti si uplatnila nárok na materské, keďže
uvedený právny predpis ďalej neuvádza, že túto starostlivosť je možné poskytovať aj inou osobou.
15. K námietke žalobcu, že na posúdenie pojmu starostlivosť o dieťa by sa malo vychádzať z definície
tohto pojmu uvedenej v zákone o rodičovskom príspevku, žalovaná poukázala na skutočnosť, že
materské a rodičovský príspevok sú rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované,
podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje,
ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Medzi právnymi predpismi upravujúcimi dávku materskej,
resp. rodičovského príspevku neexistuje podľa žalovanej vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu
predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočností nie je podľa
žalovanej daný právny základ pre analogické použitie ustanovení zákona o rodičovskom príspevku,
resp. iného špeciálneho predpisu na materské, a teda ani vysvetľovanie zákonom zavedeného pojmu
starostlivosť ako riadna starostlivosť.
16. K námietke žalobcu ohľadom rozdielneho posudzovania nárokov na materské matiek a otcov
žalovaná uviedla, že každý nárok posudzuje individuálne s prihliadnutím na okolnosti prípadu, pričom
pri posudzovaní nároku na materské matiek v porovnaní s posudzovaním nároku na materské otcov
nedochádza k porušeniu normatívu zákazu diskriminácie, nakoľko aj pri posudzovaní nároku na
materské matiek sa skúma splnenie všetkých zákonom vyžadovaných podmienok nároku, bez ktorých
splnenia nie je možné nárok priznať.
17. Čo sa týka argumentácie žalobcu výkonom pracovnej činnosti matky dieťaťa, žalovaná uviedla, že
matka síce od marca 2022 opäť začala vykonávať pracovnú činnosť, avšak je zrejmé, že jej výkon
zárobkovej činnosti a rozsah poskytovanej starostlivosti o dieťa ňou alebo akoukoľvek treťou osobou
(právnickou či fyzickou), stále umožňoval výkon zárobkovej činnosti žalobcu v plnom pracovnom pomere
(40 hodín týždenne), čo má byť v rozpore so splnením podmienky starostlivosti o dieťa na priznanie

a udržanie nároku na materské žalobcom. Z uvedeného má byť zrejmé, že pokiaľ žalobca osobne
vykonával prácu na úrovni 8 hodín denne, v tomto časovom rozsahu sa nevenuje osobnej starostlivosti
o dieťa. V tomto čase (výkon zárobkovej činnosti v rozsahu 8 hodín denne) teda nespĺňa podmienku
osobnej starostlivosti o dieťa. Následná starostlivosť o dieťa, ktorá nasleduje po výkone zárobkovej
činnosti žalobcu, alebo jej predchádza, má byť podľa žalovanej štandardnou starostlivosťou, ktorú by
mal poskytovať každý rodič svojmu dieťaťu v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ukladá rodičovskú povinnosť rodičom
sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa.
18. Žalovaná tiež poznamenala, že od opätovného výkonu zárobkovej činnosti už niet akého príjmu u
žalobcu materským nahrádzať, nakoľko od marca 2022 opäť pracoval a dosahoval dokonca vyšší príjem,
ako v predchádzajúcom zamestnaní pred uplatnením nároku na materské. Pôvodne priznané materské
za týchto podmienok už malo stratiť svoj kompenzačný účel, ktorý je vo vykrytí straty príjmu na strane
navrhovateľa, ktorá mala nastať z dôvodu začatia poskytovania starostlivosti dieťaťu vo zvýšenej miere
ako pred uplatnením nároku na materské.
19. Postupy Sociálnej poisťovne mala podľa žalovanej akceptovať už aj rozsiahla súdna prax,
a to na úrovni Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, pričom žalovaná poukázala na závery Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp. zn.
9Sžsk/98/2020 zo dňa 27. októbra 2021, ako aj na závery Najvyššieho súdu SR v rozsudkoch sp. zn.
9Sžsk/53/2020 zo dňa 30. júna 2021 a 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30. júna 2021.
20. Na záver sa žalovaná vyjadrila aj k žiadosti žalobcu, aby súd rozhodol o priznaní dávky materské
žalobcovi od 15. februára 2022, tak že takýto návrh žalobcu má byť v rozpore s definovanou
právomocou správneho súdu, do ktorej nespadá rozhodovanie o nemocenských dávkach v zmysle
zákona. O nemocenských dávkach (vrátane rozhodnutia o nároku na materské) má rozhodovať Sociálna
poisťovňa, pričom na úrovni prvostupňového orgánu rozhodujú príslušné pobočky Sociálnej poisťovne
a následne v druhom stupni Sociálna poisťovňa, ústredie (§ 178 ods. 1 písm. a) bod. 2 a § 179 ods. 1
písm. b) bod. 2 zákona o sociálnom poistení).
21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu zo dňa 17.
februára 2023 zamietol.
22. Na základe výzvy súdu zo dňa 05.08.2024, k uvedenému vyjadreniu žalovanej, doručil správnemu
súdu svoje vyjadrenie zo dňa 12.09.2024 žalobca, v ktorom uviedol, že žalovaná vo svojich tvrdeniach
nemala nijak vyvrátiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v podanej správnej
žalobe.
23. Žalovaná mala naopak pochybiť, keď žiadnym spôsobom nepreskúmala, či starostlivosť o dieťa
žalobca riadne vykonáva (čo mal vo svojich vyjadreniach riadne preukázať) alebo, či pracovné
podmienky, ktoré si ešte pred nástupom do zamestnania mal žalobca dohodnúť tak, aby starostlivosť o
dieťa mohol vykonávať, spĺňali podmienky na výkon starostlivosti o dieťa. Žalobca má za to, že nikde
nemalo byť postupom Sociálnej poisťovne preukázané, že by prestal vykonávať starostlivosť o dieťa.
24. Žalobca plne súhlasí s výkladom sociálnej poisťovne, že je potrebné aby otec dieťaťa fakticky
poskytoval dieťaťu starostlivosť, pričom žalovaná uvádza aj príklad kedy otec dieťaťa prerušuje svoju
pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného
procesu. Otec dieťaťa preberá na seba tú časť starostlivosti o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia
poskytovala matka. Vo vyššie uvedenom príklade mala žalovaná presne opísať žalobcovu situáciu, ktorú
mal vo svojich vyjadreniach jasne opísať, že jeho pracovná náplň a dohodnuté pracovné podmienky
(napríklad dohoda s nadriadenou, že pondelky riadne nepracoval, nemal žiadne stretnutia a pod, a
ktoré neboli formálne premietnuté v pracovnej zmluve) mu dovoľovali prevziať starostlivosť o dieťa,
keď bola matka v práci (každý pondelok), ako aj 2x týždenne vykonávala pohotovosť navyše mimo
Bratislavského kraja, takže dochádzanie tiež zabralo značný čas. Je teda podľa žalobcu logické, že
počas výkonu práce matky (zubná lekárka) musel prevziať starostlivosť tak, ako to opisuje vo svojom
príklade sama žalovaná. Starostlivosť mal však vykonávať aj počas dní kedy matka nebola v práci,
resp. na pohotovosti, pretože mu to dohodnuté pracovné podmienky dovoľovali. Žalobca má za to, že
podmienka individuálneho posúdenia nebola v konaní naplnená, nakoľko aj v s samotnom v rozhodnutí

správneho orgánu má absentovať akékoľvek hodnotenie jeho vyjadrenia, v ktorom popisuje povahu a
spôsob výkonu jeho práce, ako aj vyrovnanie sa so skutočnosťou, že matka dieťaťa (jeho manželka)
začala od 1.3.2022 vykonávať zárobkovú činnosť.
25. Žalobca v ďalšom uviedol, že nijakým spôsobom nespochybňuje, že materské a napr. rodičovský
príspevok sú rozdielne dávky na splnenie ktorých sú potrebné rozdielne skutočnosti. Žalobca mal len
poukázať na to, že pojem „starostlivosť o dieťa" alebo „výkon starostlivosti o dieťa" je používaný naprieč
právnym poriadkom Slovenskej republiky a priamo predpokladá výkon zárobkovej činnosť prípadne
zamestnaneckého pomeru. Takto má byť definovaný v zákone o rodičovskom príspevku, zákone o
rodinnom prídavku, ale aj zákonníku práce (napr. 5 týždňov dovolenky má rodič, ktorý sa trvale stará o
dieťa) a pod. Len výklad pojmu „starostlivosť o dieťa" žalovanej sa má líšiť od výkladu, ktorý používajú iné
právne normy. V zmysle princípu terminologickej jednoty je podľa žalobcu nutné rovnaké pojmy používať
v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom.
26. Žalobca má tiež za to, že nikde v zákone nie je uvedené, že pre priznanie materského je potrebná
absencia príjmu, prípadne, že je zakázané aby sa počas poberania materského príjem navýšil. To by
podľa žalobcu viedlo k paradoxu, že by matke, ktorá pred tehotenstvom vykonávala pracovnú činnosť
za minimálnu mzdu, mal zaniknúť ihneď nárok na materské, pretože by si našla lepšie platenú prácu,
z ktorej by mala vyšší príjem.
27. Ak by žalovaná riadne individuálne vyhodnotila všetky skutočnosti musela by prísť podľa žalobcu na
to, že v jeho prípade došlo k zásadným zmenám pri výkone starostlivosti (matka začala pracovať a on
zmenil prácu práve z dôvodu, aby mu umožňovala starostlivosť o dieťa), že sa o dieťa fakticky osobne
staral, a že spĺňal všetky podmienky nevyhnutné na poskytnutie materského.
28. Pred verejným vyhlásením rozsudku, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa
ustanovenia § 137 ods. 4 SSP, bolo uvedené vyjadrenie žalobcu zaslané na vedomie žalovanej, pričom
žalovaná svoje právo vyjadriť sa nevyužila.
IV.
Relevantné právne predpisy
29. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z
krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov, a to: z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave
na Správny súd v Bratislave.
30. Podľa § 6 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych
veciach.
31. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o
veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.
32. Podľa § 49 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a
ktorý bol v posledných dvoch rokoch pred dňom, od ktorého žiada o priznanie materského, nemocensky
poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.
33. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu,
ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o
dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa
poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku
na materské.
py.svg" \* MERGEFORMATINET
V.
Právne posúdenie správneho súdu

34. Správny súd na úvod konštatuje, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Trnave. Na
základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel z Krajského súdu
v Trnave výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane
prejednávanej veci.
35. Správny súd v Bratislave, teda ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa
ustanovenia § 10 a § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako
„SSP“), preskúmal napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho
konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti
druhostupňového rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej
osoby v sociálnych veciach (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), bez nariadenia
pojednávania, za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP, a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.
36. Predmetom prieskumu v tejto veci bola zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej, ktorým
potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXX-XXXX/
XXXX zo dňa 23. septembra 2022, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona o
sociálnom poistení od 1. marca 2022 zanikol nárok na materské.
37. Zo skutkového stavu, tak ako bol ustálený pred správnym súdom, na základe administratívneho
spisu a zhodných tvrdení účastníkov konania, vyplýva, že nárok na materské bol žalobcovi priznaný
od 15. februára 2022 rozhodnutím č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 22. februára 2022 s tým,
že materské sa bude poskytovať v priznanej výške po dobu, kým budú splnené podmienky nároku
na túto dávku, vrátane podmienky starostlivosti o dieťa. Z informačného systému Sociálnej poisťovne
bolo následne zistené, že dňa 25. februára 2022 zamestnávateľ žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, prostredníctvom Registračného listu FO – prihláška, oznámil
Sociálnej poisťovni vznik povinného nemocenského poistenia žalobcu od 1. marca 2022. Sociálna
poisťovňa, pobočka Bratislava, ako prvostupňový orgán, následne pristúpila k vydaniu rozhodnutia č.
XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 23. septembra 2022, ktorým podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom
poistení rozhodla, že žalobcovi od 1. marca 2022 zanikol nárok na materské. Svoje rozhodnutie Sociálna
poisťovňa odôvodnila tým, že žalobca neposkytoval v období od 1. marca 2022, kedy začal vykonávať
zárobkovú činnosť v pracovnom pomere so 40 hodinovým týždenným pracovným časom a s príjmom
na úrovni 2 100 EUR mesačne, starostlivosť o dieťa v nevyhnutnom rozsahu tak, aby tým splnil
podmienky nároku na materské. Zároveň nemalo dôjsť na strane žalobcu pri výkone zárobkovej činnosti
ani k zásadnému zníženiu príjmu, čiže nedošlo ani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského
poistenia.
38. Ako predmet sporu správny súd ustálil splnenie podmienky zániku nároku na materské na strane
žalobcu podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, t.j. či sa žalobca prestal starať
o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav. Pre posúdenie tohto sporu je podľa
správneho súdu rozhodujúce ustálenie výkladu pojmu „starostlivosti o dieťa“ použitého v uvedenom
ustanovení zákona o sociálnom poistení.
39. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu týkajúcej sa údajne
nesprávneho právneho posúdenia veci žalovanou, keď žalovaná pri svojom prvostupňovom ako aj
napadnutom rozhodnutí vychádzala z výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“ (použitom v ustanovení § 51
a 49 zákona o sociálnom poistení) tak, že pod týmto pojmom je potrebné rozumieť osobnú starostlivosť
o dieťa a nie riadne zabezpečenie starostlivosti aj prostredníctvom tretích osôb. Tak ako to žalovaná
uviedla v napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí, výklad tohto pojmu, ktorý v napadnutom, ako aj
prvostupňovom rozhodnutí zaujala, vychádza z konštantnej judikatúry na úrovni Najvyššieho správneho
súdu SR, na ktorú pri svojej rozhodovacej činnosti aj poukázala.
40. Nakoľko je právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR podľa ustanovenia § 469 SSP viazaný
aj správny súd rozhodujúci v tejto právnej veci, správny súd v ďalšom odôvodnení, týkajúceho sa výkladu
uvedeného pojmu „starostlivosť o dieťa“ podľa zákona o sociálnom poistení, odkazuje na právne závery

Najvyššieho správneho súdu SR uvedené v rozsudku, sp. zn. 7 Sžsk 50/2020 z 27. októbra 2021,
uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 5/2022.
41. V tomto smere Najvyšší správny súd SR zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť
o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t.j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať,
pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti,
a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme
miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 toho istého zákona, ktoré rieši prerušenie starostlivosti
o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho
posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných
dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa,
respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, predmetné ustanovenie § 51 zákona by stratilo
svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu
z § 3 ods. 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého
sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“
riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, Najvyšší
správny súd SR konštatuje, že zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem
„prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť,
čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj
starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3
ods. 1 písm. a), 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku účinné do 31. decembra 2010).
42. Najvyšší správny súd SR upriamuje pozornosť aj na to, že materské ako nemocenská dávka
vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok
majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Poisťovací systém nemocenského poistenia (v ktorom má
svoj základ materská dávka) je pritom príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej
činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými
povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu
zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu získa teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí
poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské
poistenie) a dôjde k sociálnej udalosti v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. V
tomto systéme sa teda uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory
(pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok, resp. prídavok na dieťa) je systém, v rámci ktorého,
ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky, pričom strata výkonu
zárobkovej činnosti sa nevyžaduje. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa tiež nevyžaduje plnenie
odvodovej povinnosti a nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích
právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia
pre všetkých.
43. Na základe uvedenej argumentácie, na účel vzniku, resp. zániku nároku na materské je potrebné
pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49, resp. 51 zákona o sociálnom poistení vykladať autonómne
a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona o rodičovskom
príspevku v znení účinnom od 1. januára 2011.
44. Rovnaký záver o potrebe autonómneho výkladu pojmu „starostlivosti o dieťa“ podľa § 49, resp. 51
zákona o sociálnom poistení sa vzťahuje aj na argument žalobcu, ktorý poukázal na zákon č. 600/2003
Z. z. o prídavku na dieťa, ktorý v § 7 definuje, že oprávnená osoba má nárok na prídavok, ak sa stará
o nezaopatrené dieťa. Prídavok na dieťa je totiž rovnako ako rodičovský príspevok štátna sociálna
dávka (na rozdiel od materskej, ktorá je nemocenskou dávkou vyplácanou na základe nemocenského
poistenia), ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa a
na čiastočnú úhradu školských potrieb na účel podpory plnenia školských povinností nezaopatreného
dieťaťa (§ 1 ods. 2 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa). Pre rozdiel a potrebu rozlišovania medzi
materským, ako nemocenskou dávkou vyplácanou na základe nemocenského poistenia a prídavkom
na dieťa, ako štátnou sociálnou dávkou, viď argumentáciu vyššie.
45. Z uvedeného výkladu teda jednoznačne vyplýva, že autonómny výklad pojmu „starostlivosti o dieťa“
podľa zákona o sociálnom poistení má svoje opodstatnenie, a to predovšetkým vzhľadom na osobitný

charakter dávky materskej, ako dávky vyplývajúcej z nemocenského poistenia, nárok na ktorú je
podmienený existenciou nemocenského poistenia a vznikom sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej
dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti (kompenzačný účel nemocenského poistenia).
46. Ak teda žalovaná pri svojom prvostupňovom, ako aj napadnutom rozhodnutí vychádzala z výkladu
pojmu „starostlivosť o dieťa“ (použitom v ustanovení § 51 a 49 zákona o sociálnom poistení) tak, že pod
týmto pojmom je potrebné rozumieť osobnú starostlivosť o dieťa a nie riadne zabezpečenie starostlivosti
aj prostredníctvom tretích osôb, takýto výklad žalovanej bol na základe vyššie uvedenej argumentácie
v súlade zo zákonom. Na základe uvedenej argumentácie je naopak možné skonštatovať, že výklad
príslušných ustanovení zákona žalobcom, podľa ktorého právne predpisy Slovenskej republiky nijakým
spôsobom nelimitujú vykonávanie zárobkovej činnosti vo vzťahu k výkonu starostlivosti o dieťa, nie je
správny.
47. V ďalšom žalobca namietal, že žalovaná sa nedostatočne zaoberala tým, že povaha jeho práce
mu napriek jeho výhradám k zákonnej povinnosti osobne sa starať o dieťa, umožňuje poskytovať
dieťaťu osobnú starostlivosť aj počas pracovnej doby. Ani s týmto argumentom žalobcu sa správny súd
nestotožnil. Žalovaná podľa názoru správneho súdu v prvostupňovom, ako aj v napadnutom rozhodnutí
dostatočne zrozumiteľným a logickým spôsobom odôvodnila, na základe čoho dospela k záveru, že
žalobca v súvislosti s jeho pracovným vyťažením a pracovnými podmienkami nespĺňa podmienku
osobnej starostlivosti o dieťa.
48. Žalovaná v súvislosti s argumentom žalobcu, že má prispôsobené pracovné podmienky tak, aby
mohol počas pracovnej doby poskytovať dieťaťu osobnú starostlivosť, správne v napadnutom rozhodnutí
poukázala na rozsudok sp. zn. 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30. júna 2021, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že je právne bezvýznamné tvrdenie žalobcu, že po prevzatí dieťaťa do starostlivosti
mal možnosť práce z domu v kombinácii s flexibilným pracovným časom. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukázal na to, že pokiaľ bol týždenný pracovný úväzok žalobcu 40 hodín, čo je neznížený
pracovný úväzok zamestnanca (ktorý bol dohodnutý u žalobcu aj pred prevzatím dieťaťa), potom je pre
posúdenie osobnej starostlivosti o dieťa právne irelevantné, či prácu vykonával v domácom prostredí
alebo priamo u zamestnávateľa v jeho sídle. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v tomto rozsudku
k záveru, že pokiaľ výkonu práce musel žalobca sústredene venovať určitý čas, či už to bolo priamo na
pracovisku alebo v domácom prostredí (pri dohodnutom pracovnom úväzku to bolo 8 hodín denne), nie
je reálne uvažovať o tom, že by sa v pracovnom čase, kedy sa musel žalobca plnohodnotne venovať
výkonu svojej práce, mohol aj plnohodnotne starať o dieťa.
49. Závery Najvyššieho súdu SR v uvedenom rozhodnutí žalovaná v napadnutom rozhodnutí správne
aplikovala aj na skutkový stav v tejto právnej veci, keď uviedla, že v konaní bolo preukázané, že u
žalobcu došlo od 1. marca 2022 k výkonu zárobkovej činnosti v rozsahu 40 hodín týždenne, pričom prácu
vykonáva striedavo doma a u zamestnávateľa. Bez ohľadu na to, či žalobca prácu vykonáva v domácom
prostredí alebo u zamestnávateľa, stále ide o výkon pracovnej činnosti v rozsahu 40 hodín týždenne
- je to čas venovaný práci, nie starostlivosti o dieťa (bez ohľadu na to, kde prácu práve vykonáva).
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ žalobca osobne vykonáva prácu na úrovni 8 hodín denne, v tomto
časovom rozsahu sa nevenuje osobnej starostlivosti o dieťa. V tomto čase (výkon zárobkovej činnosti v
rozsahu 8 hodín denne) teda nespĺňa podmienku osobnej starostlivosti o dieťa.
50. Žalovaná teda v napadnutom rozhodnutí, na základe vyššie uvedeného, v rozpore s tvrdením
žalobcu, riadne odôvodnila, prečo podmienku osobnej starostlivosti o dieťa žalobca nespĺňa (keďže
vykonáva pracovnú činnosť v rozsahu 40 hodín týždenne (8 hodín denne), bez ohľadu na skutočnosť,
akou formou túto pracovnú činnosť vykonáva).
51. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaná na podporu svojej argumentácie vzala do úvahy len
výkon pracovnej činnosti manželky v zamestnaneckom pomere vo Family dental care v rozsahu 6
hodín týždenne a nebrala do úvahy výkon práce na zubnej pohotovosti v SK dental clinic v rozsahu
minimálne 16 hodín týždenne (výkon činnosti na základe živnostenského oprávnenia), správny súd túto
námietku považuje za irelevantnú. Žalovaná na podporu svojej argumentácie v napadnutom rozhodnutí
totiž neodkazovala na časový rozsah výkonu pracovnej činnosti manželky žalobcu, ale výšku príjmu
z vykonávania tejto zárobkovej činnosti vo výške 12 EUR až 126 EUR mesačne, čo malo potvrdiť
vyššie uvedené závery žalovanej, že pri takto nastavenej zárobkovej činnosti manželky žalobcu je

možné opodstatnene konštatovať, že o dieťa sa nestará navrhovateľ na dennej báze tak, ako to
vyžaduje splnenie podmienok nároku na materské (ale existuje predpoklad, že sa o dieťa stará naďalej
matka dieťaťa/manželka žalobcu). Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že k záveru o nesplnení
podmienky osobnej starostlivosti o dieťa zo strany žalobcu žalovaná dospela na základe výkonu jeho
pracovnej činnosti v rozsahu 40 hodín týždenne (viď argumentáciu vyššie), pričom argument výškou
príjmu manželky žalobcu mal uvedený záver iba potvrdiť. Pokiaľ by žalovaná v napadnutom rozhodnutí
skutočne nezobrala do úvahy úplný rozsah výkonu pracovnej činnosti manželky žalobcu, nič to nemení
na tom, že samotný žalobca nespĺňa podmienku osobnej starostlivosti o dieťa, keďže vykonáva pracovnú
činnosť v rozsahu 40 hodín týždenne. Bez ohľadu na rozsah výkonu pracovnej činnosti manželky žalobcu
je rovnako zrejmé, tak ako to uvádza žalovaná v napadnutom rozhodnutí, jej výkon zárobkovej činnosti a
rozsah poskytovanej starostlivosti o dieťa ňou alebo akoukoľvek treťou osobou (právnickou či fyzickou),
stále umožňoval výkon zárobkovej činnosti žalobcu v plnom pracovnom pomere (40 hodín týždenne), čo
je v rozpore so splnením podmienky starostlivosti o dieťa na priznanie a udržanie nároku na materské
žalobcom.
52. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu
žalovanej vyplývajúceho z údajne všeobecne známeho rozhodovania o priznaní príspevku matkám
vykonávajúcim pracovnú činnosť. Keďže žalobca v tejto námietke použil termín „príspevok“, nie je
zrejmé, akého príspevku sa má táto údajne diskriminačná rozhodovacia činnosť týkať, resp. či mienil
namietať rozhodovaciu činnosť pri priznávaní nároku na materskú (predmet tohto súdneho konania),
ako nemocenskej dávky. V každom prípade takýto diskriminačný postup žalovanej nie je správnemu
súdu z úradnej činnosti známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o
diskriminácii na základe pohlavia nepredložil ani neoznačil. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že
dôvodom rozhodnutia o zániku jeho nároku na materské (nie na rodičovský príspevok) v tomto prípade
nie je samotný výkon pracovnej činnosti ako taký, ale jej rozsah, v spojení s ďalšími okolnosťami tohto
prípadu. Pokiaľ mal žalobca v úmysle poukázať na priznávanie rodičovského príspevku bez ohľadu na
vykonávanie a rozsah vykonávanej pracovnej činnosti, správny súd opätovne pripomína, že rodičovský
príspevok je štátna sociálna dávka, ktorej podmienky priznania a jej účel je odlišný od materskej, ako
dávky nemocenského poistenia (viď argumentáciu vyššie). Prípadné rozdiely v rozhodovacej praxi pri
priznávaní nároku na rodičovský príspevok a dávku materskej, nie sú teda spôsobené diskrimináciou,
ale rozdielnymi zákonnými podmienkami pre ich priznávanie.
53. Žalobca tiež namietal údajne nezákonný postup žalovanej, keď v napadnutom rozhodnutí uviedla,
že neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok, ale prihliada aj na všetky okolnosti
daného prípadu, čím prekračuje svoju právomoc. Ani túto námietku správny súd nepovažuje za
relevantnú. Žalovaná síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skutočne uviedla, že okrem splnenia
zákonom stanovených podmienok prihliada aj na všetky okolnosti daného prípadu, v samotnom
odôvodnení však žalovaná neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo prekročenie jej právomoci,
resp. posudzovanie iných okolností prípadu, ako splnenie zákonom stanovených podmienok pre
priznanie, resp. zánik nároku na materské. Správny súd súhlasí so žalobcom, že žalovaná by pri
rozhodovaní mala skúmať výlučne splnenie zákonom stanovených podmienok a neprihliadať pri svojom
rozhodovaní na iné skutočnosti, ako tie, ktoré so splnením zákonom stanovených podmienok súvisia.
Z napadnutého rozhodnutia, tak ako je uvedené vyššie, však vyplýva, že žalovaná tak aj pri rozhodovaní
v tomto prípade postupovala. Žalovanou deklarované prihliadanie na iné okolnosti okrem splnenia
zákonom stanovených podmienok je teda iba dôsledkom nesprávnej formulácie zo strany žalovanej,
ktoré ale nemá za následok nezákonnosť jej postupu, nakoľko prekročenie jej právomoci z ďalšieho
obsahu odôvodnenia nevyplýva a žalobca na žiadne prekročenie právomoci žalovanou okrem uvedenej
formulácie ani nepoukázal.
54. Nakoľko žalobca v podanej žalobe neuviedol iné ako vyššie uvedené žalobné body, ktoré by
spochybňovali zákonnosť napadnutého rozhodnutia a správny súd v rozhodnutiach, ani v postupe ktorý
predchádzal ich vydaniu, nevzhliadol iné vady, na ktoré by mal ako súd neviazaný žalobnými bodmi podľa
ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP prihliadnuť ex offo, napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie
žalovanej je potrebné považovať za vydané v súlade so zákonom a vecne správne. Správny súd preto
správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 190 SSP zamietol.
55. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanej
právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol na strane

žalovanej dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo
na priznanie náhrady trov konania nevzniklo.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho
súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná
na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie
advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).