Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/277/2021 z 28. 5. 2026 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 28. mája 2026, sp. zn. BA-1S/277/2021, ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201657.1 Správny súd v Bratislave | BA-1S/277/2021 | ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201657.1 | 2026-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 69 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., § 493e SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/453b0191-7dc2-4688-80cd-a03359da0b88 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201657.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave BA-1S/277/2021 1021201657 28. 05. 2026 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201657.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY BA-1S/277/2021 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Heleny Marcinkechovej, v právnej veci žalobcu: STAR CENTRUM spol. s r. o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 35 855 410, zastúpený: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 55 792 031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101255403/2021 zo dňa 19. júla 2021, takto rozhodol: BA-1S/277/2021 I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101255403/2021 zo dňa 19. júla 2021 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 100452312/2021 zo dňa 17. marca 2021 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: BA-1S/277/2021 I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca podal dňa 26. augusta 2013 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume X XXX,XX eur. V nadväznosti na to vykonal Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, pričom protokol z daňovej kontroly č. 9104408/5/4727871/2014/Ráš zo dňa 30. októbra 2014 (ďalej len „protokol“) bol žalobcovi doručený dňa 03. novembra 2014. 2. Vo vyrubovacom konaní vydal správca dane rozhodnutie č. 102746282/2019 zo dňa 28. novembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie o určení rozdielu dane“), proti ktorému žalobca podal odvolanie. Po podaní odvolania správca dane rozhodnutím č. 100310581/2020 zo dňa 30. januára 2020 zrušil rozhodnutie o určení rozdielu dane a zároveň rozhodnutím č. 100309769/2020 zo dňa 30. januára 2020 zastavil odvolacie konanie vo veci určenia rozdielu dane (ďalej len „rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania“) z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Táto lehota uplynula dňa 31. decembra 2019. 3. Správca dane rozhodnutím č. 100452312/2021 zo dňa 17. marca 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) priznal žalobcovi úrok v sume XXX,XX eur zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 1 536,64 eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013 podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Konštatoval, že v danej veci nebolo vydané právoplatné rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní uplatneného nadmerného odpočtu. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2013 mal byť podľa jeho názoru vrátený najneskôr do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o zastavení odvolacieho konania (právoplatnosť nadobudlo dňa 18. marca 2020), ak ho nebolo možné použiť podľa § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku, pričom lehota na jeho vrátenie uplynula dňa 28. marca 2020 a nadmerný odpočet vo výške 1 536,64 eur bol žalobcovi vrátený až dňa 12. marca 2021. 4. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na podklade ktorého žalovaný rozhodnutím č. 101255403/2021 zo dňa 19. júla 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení zhrnul obsah prvostupňového rozhodnutia, priebeh predchádzajúceho daňového konania a obsah odvolania daňového subjektu, ktorý namietal najmä nesprávne určenie obdobia, za ktoré mu bol priznaný úrok z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, a domáhal sa priznania úroku už od pôvodnej lehoty splatnosti nadmerného odpočtu do dňa jeho vyplatenia. Za rozhodujúcu otázku odvolacieho konania považoval posúdenie, či bol úrok podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku priznaný za správne časové obdobie a v správnej výške. V tejto súvislosti vychádzal z toho, že po zrušení rozhodnutia o určení rozdielu dane a po zastavení odvolacieho konania z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane vznikla správcovi dane povinnosť vrátiť nadmerný odpočet bezodkladne, najneskôr do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o zastavení odvolacieho konania, ak ho nebolo možné použiť podľa § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku. Konštatoval, že rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania bolo žalobcovi doručené dňa 17. februára 2020 a právoplatnosť nadobudlo dňa 18. marca 2020, pričom desaťdňová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 28. marca 2020. Za rozhodné obdobie pre priznanie úroku preto považoval čas od nasledujúceho dňa po márnom uplynutí tejto lehoty až do dňa skutočného vrátenia nadmerného odpočtu, t. j. obdobie od 29. marca 2020 do 12. marca 2021, čo predstavovalo 349 dní. 5. Neakceptoval argumentáciu žalobcu, podľa ktorej mal byť úrok priznaný už od pôvodnej lehoty splatnosti nadmerného odpočtu po podaní daňového priznania. Vychádzal pritom z toho, že správca dane v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začal daňovú kontrolu, a preto sa pôvodná lehota podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) neuplatnila, keďže ďalší procesný postup sa viazal na vykonanie daňovej kontroly, jej výsledok a následné vyrubovacie konanie. 6. K námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane nezaslal výzvu na odstránenie nedostatkov daňového priznania, žalovaný uviedol, že takýto postup neprichádzal do úvahy, pretože podané daňové priznanie neobsahovalo nedostatky brániace jeho riadnemu spracovaniu. Daňové priznanie preto správca dane spracoval bez potreby postupu podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH a dôvodom nevrátenia nadmerného odpočtu v pôvodnej lehote neboli vady priznania, ale začatie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku. 7. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nečinnosť, prieťahy, účelovosť postupu správcu dane, porušovanie viacerých ustanovení daňového poriadku a zákona o DPH, ako aj závery vyvodzované z judikatúry týkajúcej sa pasivity správcu dane, žalovaný tieto tvrdenia nepovažoval pre posúdenie otázky priznania úroku za rozhodujúce. V tejto súvislosti poukázal aj na procesnú aktivitu samotného žalobcu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, najmä na podávanie námietok zaujatosti, rozsiahle vyjadrenia a podania, ktoré podľa jeho názoru prispeli k dĺžke konania. 8. Pri výpočte úroku vychádzal z § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku, podľa ktorých sa úrok priznáva za každý deň omeškania aj pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Vzhľadom na to, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 28. marca 2020 predstavovala 0,00 %, a jej trojnásobok nedosiahol 10 %, bola použitá ročná úroková sadzba 10 %. Súčasne uviedol, že úrok sa zaokrúhľuje podľa § 161 daňového poriadku na desiatky eurocentov nadol. II. Žaloba 9. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutia považoval za nezákonné najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj pre nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami, dôkazmi a právnou argumentáciou uplatnenou v odvolacom konaní. Namietal tiež, že skutkové okolnosti významné pre rozhodnutie neboli správnymi orgánmi posúdené úplne a v potrebných súvislostiach. 10. Za nosnú žalobnú námietku označil nesprávne určenie časového obdobia, za ktoré mu bol priznaný úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu. Namietal, že správca dane aj žalovaný vychádzali z nesprávneho právneho záveru, keď úrok priznali len za obdobie od 29. marca 2020 do 12. marca 2021, teda za 349 dní, hoci podľa jeho názoru mu patrí kompenzácia za celé obdobie, počas ktorého nemohol s finančnými prostriedkami zodpovedajúcimi nadmernému odpočtu disponovať, teda za celé obdobie ich zadržovania. Podľa žalobcu je rozhodujúce, že nárok na úrok nemožno viazať iba na neskorší procesný moment, z ktorého vychádzali správne orgány, ale na omnoho skorší okamih. V tejto súvislosti tvrdil, že úrok mal byť priznaný už odo dňa, keď mal byť nadmerný odpočet podľa všeobecnej zákonnej lehoty obvykle vrátený, prípadne najneskôr odo dňa, keď došlo k zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane. Poukazoval tiež na to, že neskoršie rozhodnutia správcu dane o zrušení rozhodnutia o určení rozdielu dane a o zastavení konania mali podľa jeho názoru iba deklaratórny význam a nemohli založiť až nový okamih vzniku práva na úrok. 11. V nadväznosti na uvedené namietal, že správne orgány nevysvetlili, prečo považovali za rozhodné práve obdobie od 29. marca 2020 do 12. marca 2021 a na základe akých konkrétnych právnych úvah dospeli k záveru, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula práve dňa 28. marca 2020. Podľa žalobcu z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva zrozumiteľný logický ani právny postup, ktorým by bolo možné preskúmať, prečo správne orgány naviazali začiatok úročenia práve na právoplatnosť neskorších procesných rozhodnutí a nie na skorší okamih vyplývajúci zo zákona a z priebehu daňového konania. 12. Ďalej uviedol, že vznik jeho nároku na úrok treba posudzovať v spojení s právnou úpravou vrátenia nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH a s právnou úpravou prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa daňového poriadku. Tvrdil, že po uplynutí lehoty na vyrubenie rozdielu dane už správca dane nemohol ďalej zadržiavať nadmerný odpočet a bol povinný ho bezodkladne vrátiť. Ak tak neurobil, podľa žalobcu nastal stav omeškania správcu dane so všetkými dôsledkami vrátane povinnosti priznať úrok za celé obdobie neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov. 13. Za významnú považoval aj argumentáciu založenú na zásade daňovej neutrality, efektivity, ekvivalencie a proporcionality. Tvrdil, že pri zadržovaní nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vzniká daňovému subjektu hospodárske znevýhodnenie spočívajúce v nemožnosti disponovať vlastnými finančnými prostriedkami, ktoré musí byť kompenzované zaplatením úroku za celé obdobie zadržania. Podľa žalobcu nie je rozhodujúce len to, že správca dane bol oprávnený začať daňovú kontrolu, ale aj to, že bol povinný konať bez prieťahov a v zákonných lehotách. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyvodzoval, že počiatočným okamihom pre výpočet úroku má byť deň, keď mal byť nadmerný odpočet podľa všeobecnej zákonnej lehoty obvykle vrátený, a nie až neskorší okamih odvodený od právoplatnosti rozhodnutí vydaných po vykonaní daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Zdôrazňoval, že podľa tejto judikatúry musí byť daňovému subjektu kompenzované celé obdobie, počas ktorého nemohol s predmetnými peňažnými prostriedkami disponovať. 14. Zároveň namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí náležite nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Tvrdil, že žalovaný iba formálne reprodukoval časť jeho odvolania, avšak neuviedol dostatočné úvahy k rozhodujúcim otázkam, najmä k otázke začiatku a rozsahu úročenia, k významu uplynutia lehoty na vyrubenie dane, ani k jeho argumentácii vychádzajúcej z vnútroštátnej a európskej judikatúry. Za nepreskúmateľné považoval aj to, že v rozhodnutí žalovaného absentuje riadne zhodnotenie ním predložených dôkazov a právne relevantných súvislostí. Súčasne namietal zákonnosť celej daňovej kontroly. 15. V žalobe ďalej uviedol, že žalovaný sa dostatočne nevysporiadal ani s jeho námietkami týkajúcimi sa prieťahov a nečinnosti správcu dane v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní, vrátane námietok týkajúcich sa vybavovania námietok zaujatosti. Tvrdil, že správca dane nekonal bezodkladne, nerešpektoval zákonné lehoty a nepostupoval tak, aby vec vybavil bez zbytočných prieťahov, hoci práve tieto okolnosti mali podľa jeho názoru zásadný význam pre posúdenie, odkedy a v akom rozsahu mu patrí úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu. Osobitne namietal záver žalovaného, podľa ktorého mal žalobca vlastný podiel na prieťahoch v konaní tým, že podával námietky zaujatosti voči pracovníkom správcu dane. Podľa žalobcu nemožno výkon jeho procesných práv vyhodnocovať v jeho neprospech a zodpovednosť za nečinnosť, prieťahy a nedodržanie zákonných lehôt prenášať na daňový subjekt. Tvrdil, že aj pri existencii takýchto námietok boli správne orgány povinné o nich rozhodnúť zákonným spôsobom a v primeranom čase, pričom prípadné pochybenia v tomto smere nemožno použiť ako dôvod na obmedzenie jeho nároku na úrok. 16. Ďalšiu podstatnú žalobnú námietku založil na tvrdení, že v dôsledku dlhodobého zadržiavania nadmerných odpočtov sa dostal do druhotnej insolventnosti a následne aj do omeškania s úhradou neskorších daňových povinností. Namietal, že správca dane voči nemu následne uplatnil úroky z omeškania za zdaňovacie obdobia roku 2015, pričom tieto úroky boli podľa jeho tvrdenia vyrubené až v roku 2020 a následne kompenzované s jeho nadmernými odpočtami. Podľa žalobcu je takýto postup v rozpore so zásadou daňovej neutrality, proporcionality a reciprocity, keďže na jednej strane správca dane od daňového subjektu vyberá úroky za celé obdobie omeškania, no na druhej strane mu nepriznáva úrok za celé obdobie, počas ktorého mu zadržiaval jeho finančné prostriedky. V tejto súvislosti osobitne namietal aj rozdielnosť úrokovej sadzby uplatňovanej správcom dane voči daňovému subjektu a sadzby priznávanej daňovému subjektu pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Poukazoval na to, že správca dane si voči nemu uplatnil úrok vo výške 15 % ročne podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku, zatiaľ čo žalobcovi priznal úrok iba vo výške 10 % ročne podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, a to navyše len za obmedzené obdobie. Takýto stav považoval za rozporný so zásadou ekvivalencie, efektivity, reciprocity, ako aj s ochranou majetkových práv a princípom rovnosti v právach. Ďalej poukazoval na iné obdobné prípady rozhodovania správcu dane vo veciach subjektov, v ktorých je konateľom A. A., najmä na prípad spoločnosti Energetic Systems, s.r.o. Z tejto rozhodovacej činnosti vyvodzoval, že správca dane a žalovaný postupujú nejednotne, nepredvídateľne a pri skutkovo obdobných veciach vytvárajú neodôvodnené rozdiely, či už pri určení počtu dní úročenia alebo úrokovej sadzby, čím dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zásady podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku, podľa ktorej pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nemajú vznikať neodôvodnené rozdiely. 17. V časti žaloby označenej ako „právne posúdenie veci s prejudiciálnymi otázkami žalobcu“ rozsiahlo poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH a nároku na úroky z omeškania. Z týchto vyvodzoval, že počiatočným okamihom pre výpočet úroku má byť deň, keď mal byť nadmerný odpočet podľa všeobecnej zákonnej lehoty obvykle vrátený, a že daňovému subjektu musí byť kompenzované celé obdobie, počas ktorého nemohol disponovať svojimi finančnými prostriedkami. Zdôrazňoval tiež prednosť práva Únie pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom vnútroštátne ustanovenia nemožno vykladať spôsobom popierajúcim zásady daňovej neutrality, efektivity a ekvivalencie. V tejto súvislosti sformuloval nasledujúce prejudiciálne otázky, ktoré predkladá na posúdenie vnútroštátnemu súdu: „Dá sa považovať nerovné správanie Slovenskej republiky prostredníctvom Finančnej správy SR k daňovému subjektu (žalobcovi), vo veci vyrubenia úroku 15% p.a., orgánom Finančnej správy (správcom dane) za omeškania s úhradou daňovej povinností na daní z pridanej hodnoty za zdaniteľne obdobia z roku 2015 s vyúčtovaním úroku 12.03.2020 jednotlivými rozhodnutiami správcom dane (za uvedené obdobia – rozhodnutia o povinností uhradenia úroku žalobcom, vyššie uvedenej žaloby) a na druhej strane Finančná správa SR (správca dane) za omeškanie s vrátením nadmerného odpočtu žalobcovi za zdaniteľné obdobie apríl 2013 (od 24. 07.2013 do 12.03.2021) nepriznal úrok správca dane žalobcovi za uvedené celé obdobie zadržovaných finančných prostriedkov z nadmerného odpočtu, ale správca dane priznal úrok 10% p.a. len za čas od 29.03.2020 do 12.03.2021, t.j. 349 dní; za konanie finančných orgánov v zásade daňovej neutrality, ekvivalencie a efektivity a reciprocity úrokovej percentuálnej miery, pri daní z pridanej hodnoty ? Ak Finančná správa SR (správca dane) používa úrokovú mieru za omeškanie so zapletením daňovej pohľadávky, úrokovú sadzbu 15% p.a.; nemala by Finančná správa SR (správca dane) v zásade ekvivalencie a reciprocity na nepoškodzovania daňových subjektov na hospodárskom konaní a ekonomickej činností, priznávať rovnakú percentuálnu mieru s 15% p.a. sadzbou; na odškodnenie daňových subjektov, zo zadržovaných finančných prostriedkov z nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (a daňového konania), aby nedochádzalo k škodám na majetku daňového subjektu; žalobcu?“. III. Vyjadrenie žalovaného 18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 08. decembra 2021, pričom ju navrhol zamietnuť a nepriznať trovy konania a právneho zastúpenia. K námietke žalobcu o nedodržaní zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly uviedol, že daňová kontrola bola začatá v deň uvedený v oznámení o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 09. októbra 2013, t. j. dňa 24. októbra 2013, daňová kontrola bola prerušená od 18. septembra 2014 do 16. októbra 2014, čoho následkom bol dátum posledného možného dňa na ukončenie daňovej kontroly 22. novembra 2014, pričom protokol bol žalobcovi doručený dňa 03. novembra 2014, čím bola v zákonnej lehote daňová kontrola ukončená. 19. K námietke žalobcu o nedodržaní lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania uviedol, že správca dane peňažnú sumu z nadmerného odpočtu vo výške 1 536,64 eura dňa 12. marca 2021 vrátil, a to vrátane úrokov z oneskorene vyplateného nadmerného odpočtu, suma úroku bola na účet žalobcu poukázaná dňa 29. apríla 2021. Konštatoval, že vo veci priznania úroku správca dane postupoval tak, ako pri priznaní úroku pri zastavení vyrubovacieho konania z dôvodu nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly, t. j. ak správca dane nedodrží 10-dňovú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu od právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia, tak prizná daňovému subjektu úrok podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. 20. K námietke žalobcu o priznanom úroku za nesprávne časové obdobie zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 79 ods. 3 daňového poriadku a žalobcovi priznal úrok za časové obdobie od 29. marca 2020 vrátane do 12. marca 2021 vrátane, t. j. 349 dní, a to s ročnou úrokovou sadzbou 10 % za každý deň omeškania. Ostatné námietky uvedené v podanej žalobe sú podľa jeho názoru právne irelevantné, nemajú žiaden skutkový ani právny súvis s prejednávanou vecou a z toho dôvodu sa k nim nevyjadril. IV. Replika žalobcu 21. Žalobca v replike zo dňa 07. januára 2022 zotrval na podanej žalobe a v reakcii na vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že žalovaný na neho nesprávne prenáša zodpovednosť za prieťahy v daňovom konaní. V súvislosti s ním podanou námietkou zaujatosti v rámci daňovej kontroly poukázal aj na interné metodické akty finančnej správy, najmä interný riadiaci akt IRA č. XX/XXXX/XXXXXXXX a akt č. XX/ XXXX, z ktorých podľa neho vyplýva, že vznesenie námietky zaujatosti nie je dôvodom na prerušenie daňovej kontroly ani na zmeškanie lehoty na vydanie protokolu. Opätovne spochybnil určenie časového obdobia, za ktoré mu správca dane priznal úrok zo sumy nadmerného odpočtu, a poukázal na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, a to aj vo vzťahu k výške priznaného úroku. 22. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril. V. Konanie na správnom súde 23. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/277/2021. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu. VI. Pojednávanie 24. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré prechádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 28. mája 2026 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. VII. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 26. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 29. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 30. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 31. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30. júna 2025 ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 32. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31. decembra 2024 daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, c) platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur. 33. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom do 30. decembra 2013 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 34. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 35. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31. decembra 2025 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 36. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom 31. decembra 2021, o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. 37. Podľa § 85ke zákona o DPH, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 38. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného č. 101255403/2021 zo dňa 19. júla 2021 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane č. 100452312/2021 zo dňa 17. marca 2021, ktorým bol žalobcovi priznaný úrok v sume 146,60 eur zo sumy nadmerného odpočtu vo výške X XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013 podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. 39. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 40. Z administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca podal dňa 26. augusta 2013 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 1 536,64 eur. Správca dane v zákonnej lehote začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na jeho vrátenie; po jej skončení vydal vo vyrubovacom konaní rozhodnutie o určení rozdielu dane v roku 2019, ktoré však bolo v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím zo dňa 30. januára 2020 (právoplatným dňa 18. marca 2020), pričom odvolacie konanie bolo k rovnakému dňu zastavené z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 12. marca 2021. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bol žalobcovi priznaný úrok zo sumy nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013. 41. Medzi stranami nebolo sporné, či má byť žalobcovi priznaný úrok zo sumy nadmerného odpočtu, ani to, že správca dane nevydal rozhodnutie, ktorým by priznal alebo nepriznal nadmerný odpočet. Sporným je určenie obdobia, za ktoré mala byť určená suma úroku. Žalobca určil úrok za obdobie od 29. marca 2020 (po uplynutí lehoty 10 dní odo dňa 18. marca 2020, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania) do 12. marca 2021, kedy došlo k vráteniu nadmerného odpočtu. Žalobca tvrdí, že úrok mal byť určený za obdobie začínajúce už dňa 25. októbra 2013, kedy mu vzniklo právo na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 daňového poriadku, t. j. už odo dňa, keď mal byť nadmerný odpočet podľa všeobecnej zákonnej lehoty obvykle vrátený, prípadne najneskôr odo dňa, keď došlo k zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane. Úlohou správneho súdu tak bolo, na podklade žalobných námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, ustálenou súdnou praxou a či ich závery, týkajúce sa určenia obdobia, za ktoré bol priznaný úrok, majú oporu v administratívnom spise. 42. Úvodom správny súd konštatuje, že podľa jeho názoru nie je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov ani pre nezrozumiteľnosť, nakoľko z jeho obsahu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je zrejmé, ako zistený skutkový stav veci správca dane i žalovaný posúdili. Aj keď toto právne posúdenie vyvoláva otázky, ktoré napokon súd analyzuje nižšie, samotné odôvodnenie ponúka jasné právne úvahy daňových orgánov vo vzťahu k aplikácii § 79 zákona o DPH a § 79 ods. 3 daňového poriadku a určenia obdobia, za ktoré bol priznaný úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Konštatovanie nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu je vyhradené prípadom, kedy odôvodnenie rozhodnutia bráni správnemu súdu rozhodnutie preskúmať. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť však súdna prax nepovažuje rozhodnutie, ak je rozpor odstránený výkladom, t. j. ak nebudú po interpretácii napadnutého rozhodnutia ako celku s prihliadnutím na úkony orgánu verejnej správy a účastníkov konania pochybnosti o jeho význame. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je v zásade vyhradená absolútnemu nedostatku odôvodnenia alebo absencii skutočností, ktoré viedli orgán k rozhodnutiu. Nedostatok dôvodov je postavený na nedostatku dôvodov skutkových, nie na čiastkových nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia. (B., C., D., E., F., E., D., G. G. H.. I. I. J.. H.. J.: K. L. B., XXXX, I. XXX). V posudzovanom prípade správny súd takéto nedostatky neidentifikoval v rozsahu, ktorý by odôvodňoval jeho zrušenie z dôvodu nepreskúmateľnosti. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom o veci žalovaný rozhodol, odôvodnenie je súladné s výrokom rozhodnutia, úvahy sú dostatočne jasné a zrozumiteľné. 43. Na tomto mieste správny súd uvádza, že akékoľvek námietky žalobcu týkajúce sa zákonnosti daňovej kontroly nie sú relevantné pre posúdenie otázky obdobia, za ktoré mal byť určený úrok z nadmerného odpočtu. Otázka zákonnosti daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania, je otázkou, ktorá by mohla byť relevantná vo vzťahu k posudzovaniu skutkových a právnych okolností zákonnosti rozhodnutia, ktorým by došlo k vyrubeniu rozdielu dane. V tomto prípade je však predmet súdneho prieskumu vymedzený napadnutým rozhodnutím o určení úroku po tom, ako boli v roku 2020 vydané rozhodnutia správcu dane o zrušení rozhodnutia o určení rozdielu dane a o zastavení odvolacieho konania. Žalovaný preto podľa názoru správneho súdu nebol povinný odpovedať rozsiahlo na námietky žalobcu týkajúce sa zákonnosti daňovej kontroly, jednotlivých úkonov realizovaných počas daňovej kontroly, vykonávania dôkazov a pod. 44. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa správny súd zameral na vyhodnotenie námietky nesprávneho právneho posúdenia otázky určenia lehoty, kedy sa správca dane dostal do omeškania s vrátením nadmerného odpočtu, resp. určenia obdobia, za ktoré mal byť úrok žalobcovi priznaný. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane dospel k záveru, že tieto je potrebné zrušiť ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. 45. Pri posudzovaní nároku na kompenzáciu zadržania nadmerného odpočtu DPH je treba si uvedomiť, kedy dochádza k vzniku omeškania s vrátením odpočtu. Právnu úpravu lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu DPH stanovuje zákon o DPH, ktorý ukladá správcovi dane, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, vrátiť daňovému subjektu nadmerný odpočet dane, ktorý nemožno odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti, v nasledujúcom zdaňovacom období do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 79 ods. 1 zákona o DPH). Ak však daňový úrad vo všeobecnej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly (§ 79 ods. 6 zákona o DPH). Vrátenie odpočtu po uplynutí uvedených lehôt sa považuje za oneskorené. 46. Na účely zákona o DPH sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 47. V žalobcovom prípade k uvedenej zákonom predpokladanej situácii nedošlo, pretože žiadnym právoplatným rozhodnutím správcu dane nebol určený nadmerný odpočet. Dôkazná situácia, tak ako vyplýva z administratívneho spisu, preukazuje, že k ukončeniu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2013 došlo podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku doručením protokolu zo dňa 30. októbra 2014, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 03. novembra 2014. Správca dane nadmerný odpočet nevrátil podľa § 79 ods. 6 práva veta zákona o DPH, keďže daňovou kontrolou nebol zistený nadmerný odpočet, resp. nárok žalobcu na jeho vrátenie. Naopak, ako vyplýva z protokolu, správca dane zistil daňovou kontrolou rozdiel dane vo výške 1 536,64 eur. Nemožno preto automaticky a bez ďalšieho súhlasiť so žalobcom, že by malo dôjsť k vráteniu nadmerného odpočtu podľa všeobecnej zákonnej lehoty na obvyklé vrátenie daňového preplatku (§ 79 ods. 1 a 2 daňového poriadku), resp. na vrátenie nadmerného odpočtu po podaní daňového priznania, resp. po ukončení kontroly (§ 79 ods. 1 zákona o DPH). 48. V prípade, že by sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2013 skončila u žalobcu v roku 2014 „bez nálezu“ (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by správca dane v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH automaticky povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcom uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Rozhodnutie o určení rozdielu dane z roku 2019 bolo v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím zo dňa 30. januára 2020 a po zániku práva vyrubiť daň uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške vrátený dňa 12. marca 2021. Zrušením vydaného rozhodnutia o vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v roku 2014 a vrátením odpočtu v roku 2021 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené, aj keď nebol nadmerný odpočet určený právoplatným rozhodnutím. 49. Správny súd súhlasí so žalovaným, že § 79 zákona o DPH neupravuje lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu v posudzovanom prípade, kedy bolo v odvolacom konaní vydané rozhodnutie, ktorým bolo zrušené rozhodnite o vyrubení rozdielu dane a zastavené odvolacie konanie z dôvodu, že uplynula lehota na vyrubenie dane, resp. že došlo k preklúzii práva vyrubiť dať podľa § 69 daňového poriadku. Na tomto mieste je však potrebné pripomenúť potrebu eurokonformného výkladu príslušných ustanovení daňového poriadku i zákona o DPH v súlade so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vo veci sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30. júla 2019 uviedol: 50. „29. Kasačný súd upozorňuje na nutnosť tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá interpretuje článok 183 Smernice o DPH. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú bezpochyby právne záväzným výkladom Smernice o DPH a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov EÚ. V zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom (vrátane judikatúry Súdneho dvora) sú orgány verejnej moci povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z právneho poriadku EÚ, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 51. 30. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Kovozber, ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že: „...Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.„ V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (Enel Maritsa Iztok, body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32), pričom konštatoval, že „v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmernéhoodpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania„ (bod 24). Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). 31. Kasačný súd je v nadväznosti na uvedené toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko bol žalobcovi nadmerný odpočet vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do 10. dňa od skončenia daňovej kontroly. Právny názor sťažovateľa o neoprávnenosti nároku žalobcu na úrok zo zadržanej sumy nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly sa teda nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH.“. 52. Ak neexistuje explicitná právna úprava reagujúca na situáciu v posudzovanom prípade, bolo potrebné aplikovať analogicky čo najbližšie ustanovenia existujúcej právnej úpravy v súlade so smernicou o DPH. Priznanie úroku z nadmerného odpočtu až od uplynutia lehoty 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o zastavení odvolacieho konania (právoplatnosť nadobudlo dňa 18. marca 2020), t. j. od 29. marca 2020, je podľa názoru správneho súdu nesprávnym právnym posúdením povinnosti správcu dane kompenzovať žalobcovi zadržiavaný nadmerný odpočet. 53. Správnemu súdu nie je zrejmé, ako sa správca dane a žalovaný vysporiadali s otázkou časovej kolízie aplikácie § 79a zákona o DPH účinného od 01. januára 2017 na posudzovaný prípad. I keď v tomto prípade nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet právoplatným rozhodnutím, s cieľom eurokonformného výkladu prichádza do úvahy aj aplikácia § 79a zákona o DPH. Súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa 11. júna 2025, ktorý sa vyjadril aj k aplikácii zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 z 30. októbra 2019, podľa ktorého (stanoviska) nie je § 85ke druhá veta zákona o DPH v súlade s právom Európskej únie (najmä s uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber) a na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky: „S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska je preto potrebné nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej rozhodovacej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora aj napriek absencii relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy v rozhodnom období. Pri rozhodovaní o veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Na základe sporného stanoviska najvyššieho súdu je možné len vziať do úvahy zákonodarcom prejavenú vôľu v neskoršom právnom predpise (výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov kontroly, počas ktorej sa nadmerný odpočet neúročí, teda obsah § 79a) ako vhodný pomocný ukazovateľ pre úvahy a všeobecný rámec pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci aktuálnej judikatúry Súdneho dvora. Nie je však možné § 79a zákona o DPH priamo aplikovať, brať za právny základ rozhodnutia s poukazom na stanovisko najvyššieho súdu.“ 54. Správca dane a následne ani žalovaný nevzali v rámci právneho posúdenia do úvahy, že to boli práve daňové orgány, ktoré spôsobili, že k vyrubeniu dane po skončení daňovej kontroly v roku 2014 došlo až v roku 2019. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí explicitne priznáva, že nesprávnym postupom správcu dane, resp. jeho nekonaním došlo k zániku práva vyrubiť daň, ktorá bola zistená daňovou kontrolou. 55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 56. V ďalšom konaní bude úlohou finančných orgánov znova prejednať vec žalobcu, a v rámci viazanosti názorom správneho súdu mu poskytnúť relevantné a preskúmateľné odpovede na všetky jeho podstatné námietky. Orgány finančnej správy opätovne rozhodnú o nároku žalobcu, pričom sa musia vysporiadať s podstatnými okolnosťami, na ktoré správny súd poukázal v tomto rozsudku. Orgány finančnej správy tak budú povinné vyhodnotiť, na základe akého právneho predpisu, resp. právnej normy má žalobca nárok na úrok/kompenzáciu za zadržiavaný nadmerný odpočet a svoj záver riadne a presvedčivo odôvodnia. 57. Vo vzťahu k časti žaloby označenej ako „právne posúdenie veci s prejudiciálnymi otázkami žalobcu“ správny súd uvádza, že otázky formulované žalobcom nie sú v tomto štádiu konania relevantné pre možnosť správneho súdu vyhodnotiť právne posúdenie realizované daňovými orgánmi v preskúmavaných rozhodnutiach a správny súd tieto otázky ani neposúdil ako potrebné na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie. Zároveň je potrebné uviesť, že z obsahu podania nie je možné vyvodiť návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, preto o takomto návrhu ani nerozhodoval. 58. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu správny súd proti žalovanému priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. 59. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: BA-1S/277/2021 Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.