Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/4/2026 z 25. 8. 2026 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 25. augusta 2026, sp. zn. 15SaZ/4/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1 Správny súd v Bratislave | 15SaZ/4/2026 | ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1 | 2026-08-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: SSP, § 191 SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, § 191 ods. 1 písm. f) SSP, § 191 ods. 1 písm. g) SSP, § 220 SSP, § 191 ods. 6 SSP, § 167 ods. 1 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/47033126-2ec2-4196-a785-aab117106181 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave 15SaZ/4/2026 0726100826 25. 08. 2026 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia a Ukrajina, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: B. C. X/XX, D., C. E., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: B. F. XXX, G. H., I. J., B., toho času: K. XX, A., D. C., zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MUPO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026, ktorým žalobcovi: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia a Ukrajina, nebol udelený azyl, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca dňa 15.07.2022 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ako vojak v zálohe by bol v prípade návratu do Ruskej federácie (ďalej len „RF“) povolaný do armády, ako aj z dôvodu nesúhlasu so súčasným politickým režimom v RF. Uviedol, že po podaní vyhlásenia bol žalobca poučený o svojich právach a povinnostiach počas konania o azyle. 3. Konštatoval, že následne bol so žalobcom dňa 29.07.2022 vykonaný vstupný pohovor a v dňoch 30.11.2022 a 20.01.2023 doplňujúce pohovory, počas ktorých žalobca objasnil dôvody svojho odchodu z RF na Ukrajinu a následne na Slovensko. Žalobca uviedol, že v RF a ani na Ukrajine nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol ani trestne stíhaný; že počas pobytu v RF, ani na Ukrajine, nemal nikdy žiadne problémy s políciou, armádou, inými štátnymi, či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami; k osobnému profilu uviedol, že sa narodil na Kryme, ktorý bol v čase jeho narodenia územno-správnou jednotkou Ukrajiny a tá bola až do roku 1991 súčasťou bývalého ZSSR; v mieste narodenia navštevoval základnú desaťročnú školu, ktorú ukončil v roku 1984; následne odišiel študovať na vojenské učilište do mesta D., tiež v bývalom ZSSR, v súčasnosti v RF, ktoré ukončil v roku 1988; v tomto roku dostal občiansky preukaz, vydaný orgánmi ZSSR, a týmto dokumentom po rozpade ZSSR nadobudol aj ruské štátne občianstvo; po skončení školy v roku 1988 hneď vstúpil do armády, kde pracoval do roku 1994 ako špecialista ochrany vojenských objektov vo funkcii veliteľa družstva a veliteľa roty; od roku 1994 pracoval ako súkromník, keď bol spoluvlastníkom firmy zaoberajúcej sa ochranou objektov, pričom predmetom ich činnosti bola montáž a servis kamerových zariadení v rôznych civilných a vojenských objektoch; v roku 2007 si ako fyzická osoba založil ďalšiu firmu, ktorá podnikala v oblasti kamiónovej nákladnej prepravy; v ruskom meste D. žil a pracoval až do roku 2018, kedy sa vrátil späť na B., pretože bol vnútorne presvedčený o tom, že k anexii Krymu (regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý domov nie je v RF, ale na Ukrajine; preto aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt, avšak podmienkou pre udelenie trvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho občianstva - toto nadobudol na základe dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby zo dňa 14.12.2021; v súvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho občianstva následne dňa 08.02.2022 podal na ruské veľvyslanectvo v Kyjeve elektronickú žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva - v súvislosti s uvedeným úkonom poukázal na to, že pri podaní žiadosti sa riadil zákonným postupom, avšak nedisponuje žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo vyhovené; vzhľadom na to, že na Ukrajine vypukol vo februári 2022 ozbrojený konflikt, sa začal obávať o svoju bezpečnosť a rozhodol sa z Ukrajiny odísť; keďže sa ruského štátneho občianstva vzdal a k tejto krajine necítil žiadne väzby, do RF sa nevrátil a vycestoval na Slovensko, kde požiadal o medzinárodnú ochranu; počas pobytu na území SR sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 4. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní žalobcovej žiadosti a ustálení totožnosti boli podstatné dva predložené dokumenty, súvisiace so vzdaním sa ruského štátneho občianstva a získaním ukrajinského štátneho občianstva - z uvedeného dôvodu boli obidva dokumenty predmetom skúmania, pričom zistil, že v prípade vzdania sa ruského občianstva postupoval žalobca štandardne, v súlade s článkom 18 a 19 zákona RF č. 62-FZ z 31.05.2002, a preto jeho tvrdenie o vykonaní tohto úkonu nespochybnil. Ďalej v prípade vydania dokumentu o získaní ukrajinského štátneho občianstva sa obrátil so žiadosťou o preverenie pravosti dokumentu na zastupiteľský úrad Ukrajiny v Bratislave, ktorý potvrdil, že uvedený dokument bol ukrajinskými štátnymi orgánmi skutočne vydaný, a preto nemal o jeho pravosti žiadnu pochybnosť. Konštatoval, že dokumenty, ktoré žalobca do konania doložil, svedčia o tom, že sa narodil na Ukrajine a ruskú štátnu príslušnosť získal automaticky po rozpade ZSSR, keďže sa v tom čase v RF fyzicky nachádzal. Ruského štátneho občianstva sa však po nadobudnutí ukrajinského štátneho občianstva vzdal, avšak dokladom o vyňatí z ruského štátneho zväzku nedisponuje, pretože na Ukrajine vypukla vojna a z krajiny všetky ruské zastupiteľské úrady odišli. K uvedenému žalobca dodal, že splnil všetky zákonné náležitosti, súvisiace s jeho žiadosťou, avšak odpoveď od kompetentných orgánov nedostal, a preto nemôže preukázať, že mu bolo ruské štátne občianstvo odňaté. Žalovaný uviedol, že keďže sa v konaní z objektívnych dôvodov nepodarilo preukázať, či aj naďalej disponuje alebo nedisponuje ruským štátnym občianstvom, pri ustálení jeho totožnosti vychádzal iba z overených dokumentov, svedčiacich o žalobcovej ukrajinskej štátnej príslušnosti. Zároveň však nevylúčil, že napriek vykonaniu krokov smerom k vzdaniu sa ruského štátneho občianstva, žalobca týmto štátnym občianstvom aj naďalej môže disponovať, a to aj napriek tomu, že na preukázanie tejto skutočnosti nejestvujú relevantné dôkazné prostriedky. 5. Po komplexnom posúdení prípadu dospel k záveru, že žalobca je preukázateľne len štátnym občanom Ukrajiny, a v takomto duchu aj posúdil dôvody jeho žiadosti (prvýkrát). Dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky ustanovené v § 8 a v § 10 zákona o azyle, a preto mu rozhodnutím ČAS: MUPO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 azyl neudelil. Zároveň v jeho prípade rozhodol o poskytnutí doplnkovej ochrany na území SR podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, a to z dôvodu existencie hrozby vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle v prípade jeho návratu na Ukrajinu, na území ktorej prebieha vojenský konflikt. Rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2023. 6. Proti uvedenému rozhodnutiu v časti o neudelení azylu žalobca podal správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS BA“). KS BA rozsudkom sp. zn. 8SaZ/3/2023 zo dňa 29.05.2023 podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,.SSP“) rozhodnutie ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 v časti o neudelení azylu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. KS BA vo svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 2 článku 1 A dokumentu UNHCR Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov: „V prípade, že osoba, ktorá má viac než jedno štátne občianstvo, znamená termín „krajina štátnej príslušnosti“ každú jednu krajinu, ktorej občianstvo má. Táto osoba sa nepovažuje za osobu zbavenú ochrany od krajiny jej štátnej príslušnosti, ak osoba sama, bez nejakej vážnej príčiny založenej na opodstatnenom strachu, nevyužila ochranu niektorej z krajín, ktorých občianstvo jej bolo uložené.“ Na základe uvedených skutočnosti KS BA považoval rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 za predčasné, bez riadnych a preukázaných záverov o občianstve žalobcu, pričom za krajinu pôvodu mal v zmysle zásady „benefit of doubt“ žalovaný považovať Ukrajinu a súčasne aj RF a jeho žiadosť o azyl posúdiť vo vzťahu k obom krajinám. 7. Proti rozsudku KS BA podal žalovaný kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“). NSS SR kasačnú sťažnosť žalovaného rozsudkom sp. zn. 2Sak/11/2023 zo dňa 30.11.2023 podľa § 461 SSP zamietol a rozhodnutie zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov aj napriek tomu, že sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že zásadu „benefit of doubt“, t. j. „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ možno uplatniť aj vo vzťahu k určeniu štátnej príslušnosti žiadateľa o azyl. Zároveň zaviazal žalovaného doplniť dokazovanie o správy o Ukrajine a objasniť, aj s poukazom na zmenu právnych predpisov Ukrajiny, ako možno získať štátne občianstvo Ukrajiny v prípade štátnych občanov RF. Ďalej uviedol, že ak sa v konaní „...bez pochybnosti preukáže, že žalobca je štátnym príslušníkom Ukrajiny, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine. V prípade, že sa preukáže, že žalobca je naďalej občanom RF, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k RF. V prípade, že sa preukáže, že žalobca je občanom Ukrajiny aj RF, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine aj k RF. V prípade, ak príslušnosť žalobcu napriek vykonanému dokazovaniu nebude možné jasne stanoviť, jeho žiadosť o azyl v zmysle bodu 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR) a tiež v zmysle § 2 písm. k) zákona o azyle žalovaný posúdi rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez štátnej príslušnosti, čo znamená, že žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu ku krajine, v ktorej mal svoje trvalé bydlisko.“ Predmetný rozsudok NSS SR nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2023. 8. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že po vrátení spisového materiálu z NSS SR dňa 25.01.2024 v ďalšom konaní pristúpil k doplneniu dokazovania v zmysle pokynov rozsudku NSS SR. Dňa 16.05.2024 vykonal doplňujúci pohovor so žalobcom. Počas neho žalobca uviedol, že ohľadom vzdania sa občianstva RF nemá odpoveď od ruských štátnych orgánov o akceptácii jeho žiadosti. Taktiež ani on nedoložil ruským štátnym orgánom žiadne ďalšie dokumenty potrebné na dokončenie procesu vzdania sa občianstva a to z dôvodu, že veľvyslanectvo RF bolo v Kyjeve v tom čase už zatvorené. Žalobca tiež uviedol, že ukrajinským štátnym orgánom nedoložil, okrem žiadosti o vzdanie sa občianstva RF, žiadne ďalšie dokumenty potrebné pre získanie ukrajinského občianstva z dôvodu, že ich od neho nikto nepožadoval; ďalej uviedol, že napriek tomu, že má ruskú národnosť, hlási sa aj k ukrajinskej národnosti, pretože sa narodil na Ukrajine; k vojenskej službe uviedol, že po ukončení profesionálnej vojenskej služby v roku 1994, nemal podpísanú s armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle čl. 57.2 zákona č. N53-FZ z 28.03.1998 o vojenskej povinnosti a vojenskej službe; v roku 2000 a 2002 bol povolaný do armády, pričom dva týždne v meste D. školil vojakov, ktorí boli vyslaní do vojny v Čečensku; ďalej uviedol, že RF napadnutím Ukrajiny spáchala teroristický čin a má agresívnu politiku voči bratským štátom; vojenskú službu odmieta z presvedčenia, ktoré podlieha rezolúcii Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“); do RF sa nemôže vrátiť ani o päť alebo šesť rokov, pretože by mu hrozilo väzenie a z väzenia by ho poslali do vojny; nechce sa zúčastňovať útoku na malý národ ako je ukrajinský; taktiež uviedol, že ak by však niekto napadol RF, so svojim synmi by išiel chrániť svoju krajinu; záverom uviedol, že veková hranica pre povolanie do armády sa zvýšila nariadením prezidenta RF 647/2022 z 27.09.2022 na 65 rokov, pričom veková hranica 55 rokov platí v dobe mieru. 9. Na základe uvedených skutočností a po komplexnom posúdení žalovaný dospel k záveru, že žalobca je len štátnym občanom RF a preto, aby mohol vo veci jeho medzinárodnej ochrany opätovne rozhodnúť, a to ako o občanovi RF, bolo podľa jeho názoru potrebné zrušiť v jeho prípade poskytnutú doplnkovú ochranu, ktorá mu bola poskytnutá ako občanovi Ukrajiny. Na základe uvedeného teda žalovaný dňa 07.06.2024 začal konanie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany v zmysle § 15b ods. 1 z dôvodu podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle, ktorá mu bola poskytnutá a následne predĺžená ako občanovi Ukrajiny. Žalovaný mal za to, že po právoplatnom skončení konania o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany, a to aj vo vzťahu k ustanoveniu § 20 ods. 4 zákona o azyle, môže dôjsť opätovne k posúdeniu dôvodov žalobcu, ako štátneho občana RF, a to tak vo vzťahu k azylu, ako aj k doplnkovej ochrane, a následne vo veci meritórne rozhodnúť. Uviedol, že keďže sa v danom prípade jednalo o predbežnú otázku podľa § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), od ktorej posúdenia záviselo rozhodnutie o azyle a doplnkovej ochrane, prerušil konanie vedené v časti o azyle do doby, kým nebude konanie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany vedené pod ČAS: MU-PO-96/2024-Ž s konečnou právoplatnosťou ukončené. Počas konania o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany predložil žalobca ako dôkaz o svojej štátnej príslušnosti Ukrajiny stanovisko Štátnej migračnej služby Ukrajiny zo dňa 07.11.2024. Podľa predmetného stanoviska žalobca nadobudol na území Ukrajiny štátne občianstvo rozhodnutím Štátnej migračnej služby vo Volynskej oblasti na základe čl. 8 zákona o občianstve Ukrajiny, a to prvýkrát dňa 19.03.2019. Dňa 25.03.2021 bolo žalobcovi toto nadobudnuté štátne občianstvo rozhodnutím Štátnej migračnej služby podľa čl. 21 zákona o občianstve z dôvodu nesplnenia záväzku o ukončení cudzieho občianstva zrušené. Konštatoval, že žalobca opätovne požiadal o štátne občianstvo dňa 16.07.2021, pričom toto občianstvo nadobudol rozhodnutím Štátnej migračnej služby dňa 14.12.2021 - do 07.11.2024 však žalobca Štátnej migračnej službe Ukrajiny nepredložil doklad o vystúpení z občianstva RF, pričom rozhodnutie o zrušení nadobudnutého občianstva Ukrajiny nebolo podľa čl. 21 zákona o občianstve doposiaľ prijaté. Po komplexnom posúdení a vyhodnotení daných skutočností žalovaný svojím rozhodnutím ČAS: MUPO-96-28/2024-Ž zo dňa 22.08.2024 rozhodol o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu. Ten svojím rozsudkom sp. zn. 19Saz/4/2024 zo dňa 17.01.2025 predmetné rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd zaviazal žalovaného opätovne sa zaoberať ustálením štátnej príslušnosti žalobcu, ďalej v prípade, pokiaľ občianstvo žalobcu „nebude opätovne možné bezpochyby ustáliť, je potrebné jeho status posúdiť v súlade s bodom 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR, 1992, Ženeva...) a s §2 písm. k) a písm. n) zákona o azyle ako osoby bez štátnej príslušnosti a posúdi dôvody pre zrušenie doplnkovej ochrany vo vzťahu ku krajne, v ktorej mal žiadateľ posledné bydlisko. Migračný úrad „po ustálení občianstva žalobcu, resp. ak dospeje k záveru, že občianstvo žalobcu napriek vykonanému dokazovaniu nie je možné bezpochyby ustáliť, opätovne posúdi, či boli dané zákonné dôvody pre začatie konania a rozhodnutie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi.“ 10. Po vrátení spisového materiálu a opätovnom komplexnom vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov žalovaný dospel k záveru, že osobu žalobcu možno považovať tak za občana RF, ako aj za občana Ukrajiny, teda za osobu s dvojitým štátnym občianstvom. V predmetnej veci žalovaný napokon po ustálení otázky štátneho občianstva dospel k záveru, že žalobcovi ako osobe s dvojitým štátnym občianstvom nie je potrebné naďalej poskytovať doplnkovú ochranu pred vážnym bezprávím, ktorému by mohol čeliť v prípade návratu na B., keďže toto mu v prípade využitia ochrany jeho druhej, ruskej štátnej príslušnosti, nehrozí. Na základe uvedeného teda žalovaný opätovne svojim rozhodnutím ČAS: MU-PO-96-77/2024-Ž zo dňa 08.08.2025 rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca žalobu na správny súd. Ten svojím rozsudkom sp. zn. 14Saz/5/2025 zo dňa 18.12.2025 predmetné rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keďže považoval postup žalovaného za právne nesprávny s tým, že v ďalšom konaní má žalovaný pokračovať v konaní o azyle, pričom ,,posudzovanie splnenia podmienok na udelenie azylu je v konaní o žiadosti o azyl primárne... Už udelená doplnková ochrana nebráni tomu, aby správny orgán rozhodol o udelení azylu... Na základe uvedených skutočností je podľa správneho súdu zrejmé, že žalovaný mal po zrušení rozhodnutia o azyle v časti výroku 1) o neudelení azylu žalobcovi KS v Bratislave pokračovať v tomto konaní a opätovne rozhodnúť o udelení, resp. neudelení azylu, ako prioritnej forme medzinárodnej ochrany, o ktorú žalobca žiadal. Až na základe rozhodnutia o udelení, resp. neudelení azylu je totiž možné pristúpiť k rozhodovaniu o sekundárnej forme medzinárodnej ochrany.“ Na základe predmetného rozsudku správneho súdu po vrátení veci dňa 25.02.2026 svojím rozhodnutím ČAS: MU-PO-96-87/2024-Ž rozhodol o zastavení konania o zrušení doplnkovej ochrany na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. d) zákona o azyle. Predmetné rozhodnutie o zastavení konania o zrušení doplnkovej ochrany nadobudlo právoplatnosť dňa 06.03.2026. 11. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dňa 12.03.2026 bol v pokračujúcom konaní o udelenie azylu so žalobcom vykonaný doplňujúci pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že jeho rodičia naďalej žijú na anektovanom Kryme, pričom obaja majú v súčasnosti ukrajinskú aj ruskú štátnu príslušnosť; jeho brat J. A. má od narodenia ukrajinskú národnosť a ukrajinské štátne občianstvo; ruské štátne občianstvo majú aj žalobcove dve deti, dcéra L. a syn G.; jeho syn absolvoval vojenskú školu v Petrohrade, ktorá trvala 5 rokov; celkovo jeho syn v armáde odslúžil 10 rokov; povolávací rozkaz sa jeho synovi G. snažili doručiť dvakrát, a to vo februári a v marci 2022, pričom pri pokuse o opustenie RF do Kazašskej republiky mu dali podpísať dokument zakazujúci výstup z RF; ohľadom súčasného stavu jeho žiadosti o vzdanie sa ruského občianstva uviedol, že ruské a ani ukrajinské štátne orgány viac nekontaktoval a ani neplánuje kontaktovať. Žalovaný poukázal na to, že podľa zabezpečených informácií o krajine pôvodu je na žalobcov majetok vyhlásený v RF konkurz. Žalobca sa k uvedenému vyjadril, že keď sa vzdal ruského občianstva, nerieši žiadne otázky týkajúce sa jeho osoby v RF, pričom do začiatku vojny všetko riešili jeho advokáti, nevie aké konania to boli. 12. K pohovoru žalobca dodal svoje písomné stanovisko, ktorým popísal svoj postoj, či už voči Ukrajine alebo RF. V stanovisku žalobca uviedol, že je občanom dvoch krajín, ktoré sú vo vojnovom konflikte; uviedol, že v prípade návratu do RF sa obáva toho, ako ho FSB prijme, pretože má brata v ukrajinskej armáde, ďalej za vyhýbanie sa mobilizácii, dezertérstvo, nevykonanie rozkazu mu hrozí trest odňatia slobody 10, resp. 15 rokov, hrozí mu riziko nútenej účasti vo vojenských akciách proti Ukrajine, ako aj páchanie zločinov proti ľudskosti, mieru a boj proti bratovi, nesúhlasí s anexiou L., v súvislosti so vzdaním sa občianstva RF môžu byt' jeho úkony v RF posúdené ako diskreditácia RF, ako aj vlastizrada a taktiež sa obával, že bude vystavený intenzívnym výsluchom FSB, psychologickému tlaku, uväzneniu, preverovaniu kontaktov na Ukrajine, obvineniu z vlastizrady z titulu, že poskytuje informácie bratovi slúžiacemu v ukrajinskej armáde; v prípade jeho návratu na B. sa obával, vzhľadom k tomu, že Ukrajina pozastavila posudzovanie občianstva občanov RF a jeho proces vzdania sa občianstva RF nebol dokončený, čím mu hrozí na Ukrajine právna neistota, že môže byť potencionálne podozrivý zo špionáže a preverovaný na spoľahlivosť, pretože má vojenskú hodnosť major, ďalej sa obával, že na Ukrajine môže byť uväznený za špionáž alebo za kolaboráciu, za čo mu hrozí až 15 rokov väzenia, keďže prebieha vojna, mohol by byť zastrelený, pretože počas vojny sú mimosúdne popravy, na Ukrajine mu hrozí mobilizácia, bol by nútený bojovať proti ruskej strane zabíjajúc vojakov, ktorí sú klamaní propagandou a tiež, že pri možnom navrátení Krymu Ukrajine silovým spôsobom.by musel bojovať proti svojim rodičom ako aj synovi, ktorý sa snaží vyhnúť vojenskej službe; záverom uviedol, že z dôvodu jeho presvedčenia a prenasledovania na základe jeho politických názorov, keďže odmieta vojnu a neuznáva anexiu Krymu, ako aj z dôvodu jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine v podobe bývalých dôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, a tiež z dôvodu odmietania vojenskej služby na základe svojho presvedčenia, mu hrozí riziko vážneho porušenia práv, čo mu podľa jeho názoru dáva právo požiadať o politický azyl v SR a na záchranu jeho života. 13. Žalovaný konštatoval, že po oboznámení sa so spisovým materiálom mu doručila splnomocnená právna zástupkyňa žalobcu dňa 31.03.2026 svoje stanovisko, v ktorom okrem iného uviedla, že žalobca je štátnym občanom dvoch štátov RF a Ukrajiny, ktoré sú vo vojnovom konflikte, napriek osvedčeniu jeho ukrajinského občianstva bol na území Ukrajiny ako občan RF, potencionálny špión, bezpečnostná hrozba, pričom Štátna migračná služba Ukrajiny mu odporučila odísť z územia Ukrajiny. Tvrdila, že napriek tomu, že má dočasne osvedčené občianstvo Ukrajiny, nie je objektívne možné zavŕšiť proces jeho plnohodnotného nadobudnutia, keďže nemôže kontaktovať' orgány RF za účelom opätovného pokusu o vzdanie sa jej občianstva, zároveň možno predpokladať, že RF by ho občianstva nezbavila, a to s prihliadnutím na jeho brannú povinnosť a vojenskú hodnosť, pričom ide o profesionálneho vojaka; poukázala na to, že žalobca sa nachádza v situácii, kedy nemôže reálne využiť ochranu ani jedného zo štátov svojej štátnej príslušnosti, pretože mu v oboch prípadoch hrozí prenasledovanie - v RF za politické postoje, odmietnutie účasti na vojenských operáciách a rodinné väzby na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl a na Ukrajine pre ruskú štátnu príslušnosť, ktorej sa objektívne nedokáže zbaviť; ďalej poukázala na to, že podľa UNHCR, pokiaľ účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s vnútorným presvedčením, politickým presvedčením žiadateľa o azyl, jeho náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo sa vyhnutie vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Uviedla, že výnimočnou situáciou sú zavrhnutiahodné operácie z pohľadu medzinárodného spoločenstva, pre ich rozpor s morálkou, t. j. činy podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle - vtedy je možné považovať trest hroziaci žiadateľovi za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe vo svetle ostatných splnených predpokladov definície za prenasledovanie. Tiež poukázala na rozsudok Správneho súdu v Košiciach zo dňa 14.07.2025, sp. zn. 15Saz/1/2025, v ktorom súd zdôraznil, že ak žiadateľ patrí k ukrajinskej národnosti alebo má blízke väzby na Ukrajinu, ktorá je v ozbrojenom konflikte s RF, ide o azylovo relevantný dôvod podľa § 8 písm. a) zákona o azyle - správny súd skonštatoval, že charakter vojnového konfliktu a neochota žiadateľa byť s ním spájaný z národnostných dôvodov musia byť riadne vyhodnotené. Ďalej poukázala na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 13Saz/4/2025 zo dňa 20.08.2025, ktorý rovnako vyhodnotil, že azylové konanie je orientované do budúcnosti a je potrebné posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie po návrate a nie to, či mal v minulosti problémy - súd zdôraznil zásadu „benefit of doubt“ a ak existujú pochybnosti treba vykladať v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu - súd dal váhu tvrdeniam žalobcu a informáciám o krajine pôvodu, podľa ktorých aj bežní občania čelia v RF trestnému stíhaniu, mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu za protivojnové názory, pobyt na Ukrajine alebo rodinné väzby na Ukrajinu. Namietala, že napriek rozsiahlemu spisovému materiálu sú zaobstarané informácie správnym orgánom kusé a nereflektujú individuálne dôvody žiadateľa. Záverom svojho stanoviska navrhla, aby žalovaný vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi udeľuje azyl podľa § 8 písm. a) zákona o azyle. 14. V súvislosti s neudelením azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že čo sa týka ustálenia štátnej príslušnosti žalobcu, možno skonštatovať, že zo samotných jeho vyjadrení, ako aj zo zabezpečených informácií, je zrejmé, že žalobca o občianstvo RF nikdy neprišiel. Rozhodnutie o uvoľnení zo štátneho zväzku s RF nikdy nedostal, pričom sám ani nesplnil zákonné podmienky pre začatie, resp. dokončenie takéhoto konania, keďže okrem elektronicky zaslanej žiadosti o vzdanie sa občianstva RF nesplnil ďalšie zákonné náležitosti a nepredložil ďalšie podklady pre úspešné dokončenie tohto procesu. Žalobca požiadal o zrušenie občianstva RF podľa č. 19 ods. 2 zákona o občianstve RF. Žalovaný odkázal na polytematickú správu ku krajine pôvodu - RF č. p.: MU- ODZS-2024/197-017 zo dňa 10.07.2024, z ktorej vyplýva, že podľa predmetného zákona a následných vyhlášok na úseku občianstva RF sa žiadosť považuje za prijatú na posúdenie odo dňa, keď osoba predloží všetky potrebné a riadne vyplnené dokumenty s vlastnoručným podpisom a dátumom. K žiadosti je ďalej potrebné podľa čl. 19 ods. 2 zákona o občianstve RF pripojiť: 1) doklad potvrdzujúci povolenie oprávneného orgánu cudzieho štátu na pobyt v tomto štáte, 2) doklad potvrdzujúci zrušenie registrácie v mieste bydliska v RF, 3) doklad potvrdzujúci, že žiadateľ má iné štátne občianstvo alebo potvrdenie o možnosti udeliť žiadateľovi iné občianstvo v prípade. že sa vzdá občianstva RF, 4) doklad od daňového úradu RF potvrdzujúci absenciu daňových nedoplatkov. 15. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že žalobca doposiaľ okrem elektronicky zaslanej žiadosti o vzdanie sa štátneho občianstva teda nepredložil príslušným orgánom RF všetky potrebné náležitosti a dokumenty vyžadované zákonom k tomu, aby mohlo vôbec začať konanie o vystúpení z občianstva RF a objektívne nedisponuje ani vyhotovením žiadosti, resp. rozhodnutím v danej veci, ktoré je výsledkom takéhoto konania v zmysle príslušnej legislatívy RF, čo aj sám svojimi vyhláseniami potvrdil. Okrem toho žalobcovi nebol jeho cestovný pas FMC64001 s platnosťou do 13.01.2023 ruskými štátnymi orgánmi odobratý, a preto na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že žalobca je preukázateľne naďalej občanom RF. 16. Čo sa týka žalobcovho ukrajinského štátneho občianstva považoval za potrebné uviesť, že Ústava Ukrajiny donedávna neumožňovala dvojité občianstvo. Bilaterálna dohoda o dvojitom občianstve medzi Ukrajinou a RF od zániku ZSSR a vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny, aj napriek určitému záujmu niektorých minulých administratív Ukrajiny o takúto zmluvu, nikdy nevznikla. Nová legislatíva, ktorá bola prijatá 18.06.2025 uznáva viacnásobné občianstvo, s výnimkou prípadov týkajúcich sa občianstva agresorských štátov. Dňa 27.01.2015, po anexii Krymu RF v roku 2014, vyhlásila Ukrajina RF za agresorský štát. Po invázii ruských jednotiek 24.02.2022 na Ukrajinu, vyhlásila Ukrajina na základe zákona Ukrajiny č. 2102-1X z 24.02.2022 o schválení dekrétu prezidenta Ukrajiny „O zavedení stanného práva na Ukrajine“ a Vyhlášky prezidenta Ukrajiny č. 64/2022 z 24.02.2022 „O zavedení stanného práva na Ukrajine“ na svojom území stanné právo, ktoré doposiaľ nebolo zrušené. 17. Ďalej žalovaný uviedol, že na účely získania ukrajinského občianstva podľa § 8 zákona o občianstve Ukrajiny na základe územného pôvodu sa predkladá jeden z nasledujúcich dokumentov: 1) vyhlásenie o uznaní sa za občana Ukrajiny, 2) záväzok ukončiť cudzie občianstvo, 3) vyhlásenie o vzdaní sa cudzieho občianstva a uznaní sa iba za občana Ukrajiny, s výnimkou osôb uvedených v štyridsiatom ôsmom bode prvej časti článku 1 tohto zákona, 4) vyhlásenie o neexistencii cudzieho občianstva. 18. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko štátnej migračnej služby Ukrajiny zo dňa 07.11.2024 - podľa uvedeného stanoviska žalobca nadobudol občianstvo dňa 19.03.2019 v zmysle § 8 ods. 1 zákona o občianstve Ukrajiny č. 65 z r. 2001. Dňa 25.03.2021 Štátna migračná služba prijala podľa § 21 zákona o občianstve Ukrajiny rozhodnutie o zrušení občianstva z dôvodu nesplnenia záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo. Druhýkrát bolo žalobcovi udelené štátne občianstvo Ukrajiny dňa 14.12.2021 na základe územného pôvodu v zmysle § 8 ods. 1 zákona o občianstve Ukrajiny, a to vydaním osvedčenia o registrácii za občana Ukrajiny. Dňa 10.02.2022 mu bol vydaný dočasný preukaz občana Ukrajiny „????????? ??????????? OT000978“ s platnosťou do 14.12.2023. Podľa ukrajinských zákonov sa osvedčenie o registrácii občana Ukrajiny a dočasný preukaz o občianstve Ukrajiny považujú za platné právne dokumenty potvrdzujúce ukrajinské občianstvo, najmä počas prechodného obdobia pred vydaním pasu alebo pred ukončením vzdania sa cudzieho občianstva. Rozhodnutie o zrušení občianstva Ukrajiny žalobcovi podľa § 21 zákona o občianstve nebolo k 07.11.2024 vydané, hoci žalobca doposiaľ ukrajinským orgánom nepreukázal splnenie záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo. Žalovaný konštatoval, že z uvedeného stanoviska štátnej migračnej služby Ukrajiny vyplýva, že Ukrajina v súčasnosti žalobcu považuje naďalej za svojho občana. Z ďalších zabezpečených dôkazných prostriedkov je podľa neho zrejmé, že registrácia za občana Ukrajiny žalobcovi nebola zrušená ani na základe zákona č. 3897-IX o právnom postavení cudzincov, ktorý bol prijatý 20.08.2024. Podľa uvedeného zákona sa posudzovanie a prijímanie žiadostí občanov RF a Bieloruskej republiky (ďalej len „Bielorusko“) pozastavuje. Občania C. M. A., ktorí nadobudli v období od 24.02.2020 ukrajinské občianstvo v súlade so zákonom o občianstve Ukrajiny, čo je teda aj prípad žalobcu, a majú povinnosť ukončiť cudzie štátne občianstvo, sú povinní predložiť doklad o zániku cudzieho občianstva do 12 mesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného práva na Ukrajine, vyhláseného 24.02.2022 dekrétom prezidenta Ukrajiny č. 64/2022 z 24.02.2022. Stanné právo nebolo doposiaľ na Ukrajine zrušené. 19. Žalovaný poukázal na to, že sám žalobca uviedol vo svojom písomnom stanovisku, ktoré doložil pri doplňujúcom pohovore dňa 12.03.2026, že je občanom RF aj Ukrajiny, čo vyplynulo aj z jeho ďalších vlastných vyjadrení v priebehu konania o udelenie azylu. Na základe vyjadrení žalobcu, ako aj vykonaným dokazovaním vo vzťahu k štátnemu občianstvu, žalovaný dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca je v súčasnosti tak občanom RF, ako aj občanom Ukrajiny, a preto bolo potrebné vyhodnotiť dôvody jeho žiadosti o azyl k obom krajinám jeho štátnej príslušnosti. 20. V súvislosti s dôvodmi žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu vo vzťahu k RF žalovaný uviedol, že žalobca podľa svojej výpovede odišiel z RF na Krym v roku 2014 za rodičmi po tom, ako sa mu nedarilo v podnikaní. Stalo sa tak teda po anexii Krymu RF. Napriek vnútornému nesúhlasu žalobcu s politikou RF a jej prezidenta, či s anexiou Krymu, na Kryme ďalej žil a podnikal, pričom sa venoval dovozu potravín. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že RF napriek jeho vnútornému nesúhlasu s politikou RF a anexiou Krymu, ihneď neopustil. Krajinu opustil až v roku 2018, pričom v júni 2019 získal prechodný pobyt na Ukrajine na dva roky a zároveň bol prvýkrát zapísaný v registri občanov Ukrajiny. 21. K jeho nesúhlasu s politikou RF, V. Putinom ako aj vojnou RF vedenou proti Ukrajine žalovaný poukázal na bod 80 príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určenie štatútu utečenca a usmernenia o medzinárodnej ochkane (prepracované vydanie z februára 2019), v zmysle ktorého „odlišné politické názory od názorov vlády nie sú samy osebe dôvodom na udelenie štatútu utečenca a žiadateľ musí preukázať, že sa obáva prenasledovania za svoje názory. To predpokladá, že žiadateľ má názory, ktoré orgány netolerujú a ktoré kritizujú ich politiku alebo metódy. Predpokladá sa, že sa takéto názory dostali do vedomia orgánov alebo že ich orgány pripisujú žiadateľovi. Politické názory učiteľa alebo spisovateľa môžu byť zreteľnejšie ako názory osoby v menej exponovanej pozícii.“ Konštatoval, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by sa jeho politické názory dostali do povedomia štátnych orgánov alebo by mu boli niekedy pripisované. V súvislosti s nimi nebol nikdy konfrontovaný zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych aktérov, a to ani sprostredkovane po opustení krajiny pôvodu, napr. cez blízku rodinu, pričom v jeho prípade nemožno hovoriť ani o tom, že je exponovanou osobou s vplyvom na užšiu či širšiu komunitu alebo spoločnosť - žalobca jeho vnútorný nesúhlas s politikou RF a prezidentom I. F. nikdy verejne nevyjadroval. Konštatoval, že žalobca svoj politický postoj nevyjadril ani pri podaní žiadosti o vzdanie sa ruského občianstva adresovanej veľvyslanectvu RF v Kyjeve dňa 08.02.2022, kde ako dôvod vzdania sa uvádzal rodinné pomery - taktiež za politický názor nemožno podľa jeho názoru považovať odmietnutie údajného povolania žalobcu do armády, a to z dôvodu podmienok, za akých mobilizácia na území RF prebieha. 22. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dňa 21.09.2022 bola v súlade s federálnymi zákonmi č. 61-FZ z 31.05.1996 „O obrane“ a č. 31-FZ z 26.02.1997 „O mobilizačnej príprave a mobilizácii v Ruskej federácii“ a č. 53-FZ z 28.03.1998 „O vojenskej povinnosti a vojenskej službe“, na území RF vyhlásená čiastočná mobilizácia. Ministerstvo obrany po vyhlásení mobilizácie začalo posielať predvolania konkrétnym záložníkom, teda tým, ktorí už slúžili a boli registrovaní ako záložný vojenský personál. Táto kategória zahŕňala mužov mladších ako 55 rokov, čo už v tom čase nebol prípad žalobcu. Poukázal tiež na článok Novaya Gazeta zverejnený 21.09.2025, v ktorom sa uvádza: „...Prekvapivo bola mobilizácia v podstate zastavená. Odvtedy nebolo prijaté ani jedno rozhodnutie o mobilizácii konkrétneho muža. Nevideli sme o tom žiadne oficiálne dokumenty. Nevideli sme ani jediné svedectvo obetí alebo príbuzných, ktorých situácia by mohla naznačovať mobilizáciu,“ povedal K. I.'L.. V skutočnosti aktivisti za ľudské práva odvtedy nezaznamenali žiadne ďalšie prípady, kedy by jednotlivci dostali predvolania a boli povolaní konkrétne na mobilizáciu, potvrdzuje D. L.. Ale práve vtedy sa začal masový nábor na front: boli predvolaní na vojenský registračný a náborový úrad pod rôznymi zámienkami - ,,na objasnenie informácií“, ,,na dohodnutie odkladu“, dokonca na diskusiu o odvode - a tam ich začali presviedčať a často aj nútiť k podpísaniu zmluvy“. 23. Podľa zákona prebieha nábor do ruskej armády troma spôsobmi a to: 1) odvodom na povinnú vojenskú službu, 2) zmluvným náborom, 3) mobilizáciou, ktorá sa aktivuje, keď prezident vyhlási mobilizáciu a občania sú bez výnimky povolávaní. 24. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že nakoľko žalobca už nepodlieha povinnej vojenskej službe a všeobecná mobilizácia v súčasnosti v RF vyhlásená nebola, pričom podľa dostupných informácií nie je plánovaná ani potrebná, v podstate sa na neho vzťahuje druhý typ mobilizácie, a to zmluvný nábor, ktorý je v súčasnosti ako je známe, najbežnejšou oficiálnou metódou mobilizácie, a to formou podpísania kontraktu. Jedná sa o najúčinnejší argument na prilákanie mužov do armády. Ruské orgány v súčasnosti zvažujú aj množstvo dodatočných stimulov, ako napríklad odpustenie úrokov z úveru. Podľa článku Rady pre zahraničnú politiku „Ukraninian Prism“ z 22.03.2024, v decembri 2023 prezident F. uviedol, že počet zmluvných vojakov v ruskej armáde je 640 000. Podpredseda Národnej bezpečnostnej rady a bývalý prezident N. G. uviedol, že v roku 2023 podpísalo zmluvy 410 000 Rusov a od začiatku roku 2024 tento počet dosiahol ďalších 53 000. Podľa podpredsedu Rady bezpečnosti Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva sú súčasné potreby ruských ozbrojených síl v plnej miere uspokojené dobrovoľníkmi a zmluvnými vojakmi, pričom od začiatku roku 2026 podpísalo zmluvy o vojenskej službe viac ako 80.000 ľudí (https://www.teraz.sk/zahľanicie/peskov-tenia-niobilizacie-nieje-na-pro/951878-clanok.html). 25. Taktiež poukázal na stanovisko manželky žalobcu (list adresovaný žalovanému dňa 11.03.2024), z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že v RF nedochádza k všeobecnej mobilizácii, ale k verbovaniu, pričom muži podpisujú s armádou RF kontrakty: „situácia v Rusku sa zhoršuje, muži sú nútení podpisovať kontrakty, chodiť na B. zabíjať ľudí za peniaze“. 26. Ďalej uviedol, že o tom. že v RF súčasná spoločensko-politická situácia nepredpokladá rozsiahlu všeobecnú mobilizáciu, ale len čiastočnú formou verbovacích kampaní a podpisovania kontraktov, svedčí napríklad článok „Mobilizácia sa začala pred tromi rokmi“ uverejnený v denníku Novaya Gazeta 21.09.2025: „Verbovanie ľudí na front ukazuje, že vláda sa stále bojí vykonať druhú vlnu otvorenej mobilizácie. Straty na fonte sú vysoké, nie je dostatok ľudí, ale reakcia verejnosti v septembri 2022 ich vystrašila. Ten exodus z krajiny - približne 900 000 ľudí, väčšinou kvalifikovaných špecialistov - bol veľkou ranou pre ekonomiku. Vlada sa obáva opakovania takéhoto návalu nespokojnosti“. 27. Vo svojom stanovisku žalobca uviedol, že ako bývalý profesionálny vojak s bohatými skúsenosťami je pre armádu zaujímavý, a preto sa ho snažia mobilizovať. V zmysle uvedeného stanoviska, ako aj jeho výpovede vo vstupnom pohovore, sa sám v minulosti podieľal na príprave personálu na účasť v čečenských vojnách. Hoci od roku 1994 nemal podpísanú žiadnu zmluvu o zálohe, v rokoch 2000 a 2002 ho povolali do školiaceho strediska v Saratove, kde po dva týždne školil študentov vysokej školy. Priamo nebol vyslaný ani sa nezúčastnil vojen v Čečensku. 28. V súvislosti s „povolaním do armády“ považoval žalovaný za potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že žalobcov syn G. A., nar. XX.XX.XXXX, je taktiež bývalý profesionálny vojak, ktorý slúžil podľa vyjadrenia žalobcu v armáde, aj spolu so štúdiom na vojenskej škole, celkovo 10 rokov. Podobne aj jemu sa v súvislosti s mobilizáciou dvakrát v roku 2022 údajne snažili doručiť povolávací rozkaz. Synovi sa povolávací rozkaz nepodarilo doručiť a doposiaľ do armády nevstúpil. Počas doplňujúceho pohovoru dňa 12.03.2026 ani vo svojom vyjadrení, priloženom k pohovoru, žalobca neuviedol, že by jeho syn v súvislosti s neprevzatím povolávacích rozkazov v súčasnosti čelil nejakým represáliám, resp. sankciám zo strany štátnych orgánov RF, a to napriek tomu, že jeho trvalé bydlisko je v meste Saratov v RF. Syn žalobcu, podobne ako samotný žalobca, je pritom taktiež bývalý profesionálny vojak, je v rovnakej situácií ako žalobca, pričom vzhľadom k veku syna možno podľa názoru žalovaného predpokladať, že zo strany ruských štátnych, resp. vojenských orgánov by mal byť o jeho osobu väčší záujem ako o samotného žalobcu. 29. Žalovaný ďalej poznamenal, že najzraniteľnejšími skupinami voči mobilizácii formou náborových kampaní, okrem brancov - hlavného zdroja regrútov pre armádu - sú tí, ktorí majú vážne finančné problémy, ako dlžníci, ktorí si vzali pôžičky a mikropôžičky. Uviedol, že podľa dostupných informácií je v súčasnosti takmer každý druhý zmluvný vojak práve takouto osobou. Pretože žalobca okrem súdnych konaní čelí konkurzu na svoj majetok, a to rozhodnutím Arbitrážneho súdu Saratovskej oblasti z 10.02.2022, nemožno podľa žalovaného vylúčiť, že sa ho vojenské orgány RF snažia kontaktovať a ponúknuť mu kontrakt práve z dôvodu jeho nesplatených pohľadávok na území RF. V tejto súvislosti považoval za potrebné tiež uviesť, že žalobca mal finančné problémy už v roku 2014, teda v čase keď odišiel za rodičmi na Krym. Konkurz na jeho majetok bol vyhlásený Arbitrážnym súdom v Saratove ešte pred inváziou ruských jednotiek na Ukrajinu. Podľa názoru žalovaného to, že by potenciálne mohol byť žalobca „vhodným adeptom“ mobilizačného náboru záložníkov práve pre jeho nesplnené finančné záväzky v RF ešte samo o sebe neznamená, že takýto kontrakt musí podpísať, resp. že bude proti svojej vôli mobilizovaný, v konečnom dôsledku to bude vždy len na jeho rozhodnutí - samozrejme je možné predpokladať, že v prípade, ak by teoreticky žalobca čelil takejto situácii a s kontraktom pre armádu RF by nesúhlasil, mohol by čeliť následkom svojich podnikateľsko-finančných aktivít a nesplatených záväzkov, ktorým však začal čeliť dávno pred vypuknutím samotného konfliktu a pred opustením územia RF, resp. L., pričom im nemožno pripisovať žiadne účelové alebo politické pozadie. 30. Žalovaný poukázal na poslednú výpoveď žalobcu zo dňa 12.03.2026 a jeho stanovisko, v ktorom žalobca uviedol, že za vyhýbanie sa mobilizácií na území RF mu podľa § 320 trestného zákona RF hrozí trest odňatia slobody v dĺžke 10 rokov, za dezertérstvo podľa čl. 338 trest odňatia slobody 15 rokov, za nevykonanie príkazu podľa článku 332 trest 10 rokov odňatia slobody. K trestným činom dezertérstva a nevykonania príkazu žalovaný uviedol, že sa jedná o vojenské trestné činy uvedené v kapitole 33 trestného zákona RF, pričom týchto trestných činov sa môže dopustiť len vojak, resp. osoby ktoré sú v zálohe, počas vojenského výcviku. Jedná sa teda o prípady, kedy má osoba podpísanú zmluvu o výkone vojenskej služby, čo však nie je žalobcov prípad. Poznamenal, že žalobca nemal s armádou od roku 1994, keď z armády odišiel, podpísaný žiadny kontrakt ani o aktívnom pobyte v zálohe. Žalobcovi preto podľa jeho názoru nehrozí žiadna sankcia za nesplnenie si povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy v takejto zálohe. Čo sa týka samotného odvodu, poukázal na článok RuNews 24 zverejnený 25.09.2025, ktorý uvádza, že podľa článku 328 ruského trestného zákona sa vyhýbanie odvodu trestá pokutou až do výšky 200 000 rubľov alebo odňatím slobody až na dva roky. Na trestné stíhanie je potrebný dôkaz o systematickom ignorovaní predvolaní. Avšak nedostavenie sa na predvolanie nezakladá trestnú zodpovednosť. Podľa článku iStories Media z 21.10.2025. bolo v prvej polovici roka 2025 odsúdených za vyhýbanie sa vojenskej službe 580 ruských občanov. Ďalší dvaja boli odsúdení za vyhýbanie sa alternatívnej civilnej službe. To je zhruba na úrovni z roku 2022, ale viac ako v rokoch 2023 a 2024. V 95 % týchto prípadov súdy uložili pokuty do výšky 100 000 rubľov (približne 1 225 dolárov). Zároveň sa zvyšuje priemerná výška pokút. Dvaja ľudia dostali skutočné tresty odňatia slobody až na jeden rok za vyhýbanie sa odvodu. Stalo sa to predtým iba raz, v roku 2022. Podľa článku 328 trestného zákona sa úmyselné vyhýbanie sa vojenskej službe vrátane pravidelného ignorovania predvolaní na vojenský úrad považuje za trestný čin. Maximálny trest podľa tohto článku je odňatie slobody až na dva roky. 31. Čo sa týka obavy žalobcu, že bude považovaný za zradcu z dôvodu zaslania žiadosti o vzdanie sa štátneho občianstva RF žalovaný uviedol, že táto samotná skutočnosť nie je v RF nijako sankcionovaná. Tvrdil, že zo žiadnych informácií o krajine pôvodu nevyplýva, že by sa osoby, ktoré sa rozhodli vzdať štátneho občianstva RF stali terčom akejkoľvek stigmatizácie. Z dostupných informácií podľa žalovaného vyplýva, že v roku 2022 bolo zrieknutie sa ruského občianstva na území RF formalizované v prípade 40 žiadateľov. Zrieknutie sa ruského občianstva je založené na dobrovoľnom prejave vôle. Ruskí občania žijúci v krajine môžu požiadať o vzdanie sa ruského občianstva na migračnom oddelení ruského ministerstva vnútra v mieste svojho bydliska. Osoby žijúce v zahraničí sa môžu obrátiť na diplomatickú misiu alebo konzulárny úrad RF v krajine svojho bydliska. Lehota na posúdenie žiadostí predložených všeobecným postupom nie je dlhšia ako jeden rok, v súlade so zjednodušeným postupom nie viac ako tri mesiace odo dňa podania žiadosti a riadne vyplnených všetkých potrebných dokladov. 32. Žalovaný nevylúčil, že v prípade návratu do RF môže žalobca potenciálne čeliť problémom. Avšak tieto podľa názoru žalovaného bude mať kvôli jeho súdnym konaniam a exekúcii, ktorá bola vyhlásená na jeho majetok 10.02.2022 Arbitrážnym súdom v Saratove pod č. A57-13079/2021. Jednou podmienkou pre zrušenie občianstva RF je totiž potrebné mať vysporiadané záväzky voči RF, a toto žalobca zrejme nemá. Ide pritom o súdne spory, ktoré mal žalobca pred príchodom na Ukrajinu v roku 2018 a k samotnej exekúcii došlo začiatkom februára 2022, teda ešte pred inváziou ruských jednotiek na Ukrajinu. Konštatoval, že tieto skutočnosti sú však z hľadiska ustanovenia § 8 zákona o azyle azylovo irelevantné. 33. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu, že v prípade návratu do RF by mohol čeliť prenasledovaniu z dôvodu jeho príslušnosti k sociálnej skupine bývalých dôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, tento dôvod podľa žalovaného taktiež nemožno vyhodnotiť ako azylovo relevantný. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS“) sp. zn. 4 Sžo KS 60/06 zo dňa 27.02.2007 a sp. zn. 1 Sža 4/07 zo dňa 18.09.2007, v ktorých NS sociálnu skupinu charakterizoval ako ,.skupinu osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná pre ľudská identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb. Spravidla preto pôjde o skupinu osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je inak v menšine.“ Taktiež poukázal aj na rozsudky NS SR sp. zn. 1 Sža/3 /2009 zo dňa 03.11.2009, sp. zn. 10Sžak/ 13 /2019 zo dňa 21.08.2019 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu (ďalej len „NSS SR“) sp. zn. 2Sak/16/2022 z 28.12.2022. 34. Žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu nemožno vyvodiť záver, že by bol prenasledovaný alebo by mu hrozilo prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine v podobe tzv. bývalých dôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, teda kvôli svojej charakteristike z povahy mu vrodených a nezameniteľných rysov, ktoré sú zásadné pre ľudskú identitu či svedomie. Podotkol, že žiadne z informácií o krajine pôvodu nenaznačujú, že by na tieto osoby bolo v RF nazerané ako na osobitnú sociálnu skupinu, odlišnú od zvyšku populácie, vnímanú ako inú a jedinečnú, s ktorou by bolo štátom alebo v spoločnosti zaobchádzané inak a ani to, že by im boli automaticky pripisované nejaké charakteristiky, pre ktoré by čelili nejakým diskriminačným opatreniam. Prípadné sankcie za odmietnutie výkonu vojenskej služby sú ukladané podľa príslušných zákonov, a to vo všeobecnosti, teda týkajú sa všetkých bez ohľadu na etnickú, sociálnu či inú charakteristiku alebo vojenskú hodnosť. Tieto osoby sú postihované rovnakým spôsobom v zmysle platnej legislatívy. Okrem toho trestné sadzby za vojenské trestné činy v RF nemožno považovať za neúmerné v porovnaní s trestnosťou takýchto činov v zmysle 10. hlavy Trestného zákona SR. Teda samé o sebe nedosahujú mieru perzekúcie. Navyše poznamenal, že podľa dostupných informácií v súčasnosti nie je v RF vyhlásená všeobecná mobilizácia a ani nie je na to vhodná spoločensko-politická konštelácia. Armáda RF v súčasnosti disponuje dostatočným počtom zazmluvnených vojakov, pričom sa sústredí najmä na zmluvný nábor, ktorý je podporený finančnými stimulmi, odpúšťaním úrokov, finančných záväzkov a pod. Bol toho názoru, že nie je preto dôvod domnievať sa, že by žalobca musel byť nútený narukovať na výkon vojenskej služby zo zálohy proti svojej vôli. Eventuálne podpísanie kontraktu preto v konečnom dôsledku zostáva na jeho rozhodnutí, a to bez ohľadu na to, či bude v tomto smere čeliť akýmkoľvek tlakom, napr. pod ťarchou svojich nevysporiadaných finančných záväzkov alebo nie. Konštatoval, že v jeho prípade teda nebola splnená podmienka naplnenia pojmových znakov definície sociálnej skupiny konkrétnym obsahom. 35. K odmietaniu potenciálnej hrozby vojenskej služby z dôvodu žalobcovho vnútorného či morálneho presvedčenia žalovaný uviedol, že tento dôvod nemožno považovať za presvedčivý. Konštatoval, že samotný žalobca bol totiž bývalý profesionálny vojak, a to podľa jeho názoru znamená, že k výkonu vojenskej služby ako takej nemal žiaden odpor, naopak, sám si vybral kariéru vojaka, za ktorého aj vyštudoval - ako uviedol žalobca, pôsobil ako špecialista ochrany vojenských objektov a v rokoch 2000 a 2002, t. j. v období druhej čečenskej vojny vo vojenskom školiacom strediska v Saratove po dva týždne školil študentov, resp. vojenský personál, ktorý mal byt' vyslaný do bojov v Čečensku. Žalovaný mal za to, že o žalobcovi nemožno hovoriť ako o pacifistovi, ktorý odmieta vojenskú službu ako takú, a to z absolútneho vnútorného presvedčenia, pričom o tom svedčia aj jeho výpovede počas pohovorov vykonaných v konaní o azyle: „Keby niekto napadol Rusko, ja by som išiel so svojim synom chrániť' svoju krajinu“. Podobne sa žalobca vyjadril vo vstupnom pohovore, keď uviedol, že „chcem žiť na Slovensku a chrániť Slovensko v prípade, že Rusko zaberie Ukrajinu a chcelo by pokračovať ďalej v obsadzovaní ďalších krajín“. Žalovaný mal za to, že v žalobcovom prípade skôr možno identifikovať obavu z reálneho zapojenia sa do bojov v rámci skutočného vojenského konfliktu. Je predsa iné byť vojakom v čase mieru, resp. pôsobiť ako školiteľ, než byť priamo účastný reálnych bojov: „Ja sa vojny obávam, viem čo je vojna, keďže som major, takže utekám pred vojnou“. Vo svojom stanovisku, ktoré dňa 12.03.2026 doložil počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol: „Zároveň som v Ukrajine zaregistrovaný na zozname brancov, o čom som sa dozvedel až vtedy, keď som odišiel z Ukrajiny... Ak by ma predsa len v Ukrajine mobilizovali, musel by som bojovať proti ruskej strane a zabíjať vojakov a miestnych obyvateľov, ktorí boli oklamaní propagandou, čo by mi morálne spôsobilo obrovskú ujmu“. Poukazovanie v tejto súvislosti na zločiny páchané ruskou armádou, či morálny problém s tým, že by mal bojovať buď proti Ukrajincom alebo Rusom, žalovaný považoval za účelové s cieľom dosiahnuť úspech v azylovom konaní. 36. Žalobca v zápisnici z pohovoru v konaní ČAS: MU-PO-96/2024-Ž o zrušenie doplnkovej ochrany zo dňa 09.05.2025 uviedol: ,,Pri prekročení ukrajinsko-slovenskej hranice mi zobrali ukrajinské povolenie na pobyt, na ktoré dali červenú pečiatku a povedali mi, že ma na Ukrajinu nepustia. Zároveň ma ukrajinský štát považuje za svojho občana. Za určitých okolností by som mohol byť odvedený na front. Mám 58 rokov, žiadam azyl a ochranu pred vojnou tri roky“. 37. Opustenie Ukrajiny dňa 15.07.2022 žalobca opísal v pohovore v konaní o predĺženie doplnkovej ochrany dňa 11.12.2023 nasledovne: „opustil som Ukrajinu 15.07.2022 cez hraničný priechod Užhorod a prišiel som na Slovensko. V ruskom pase mám výstupnú pečiatku s uvedeným dátumom. Na hranici som predložil ukrajinským policajtom ruský pas. Následne sa ma spýtali na základe čoho sa zdržiavam na území Ukrajiny. Ukázal som im povolenie, ktoré mi bolo udelené na dva roky, teda do konca roku 2023. Toto mi bolo odobraté, pretože je majetkom Ukrajiny. Policajti ma pustili von z Ukrajiny na základe ruského pasu ako cudzinca. Doklad POTVRDENIE č. 320-21 (pozn. jedná sa o Potvrdenie o registrácii osoby ako občana Ukrajiny) som považoval nie za doklad totožnosti, preto som ho zabudol ukázať ukrajinským policajtom. Oni si nepýtali iné doklady, takže som si nespomenul, že doklad POTVRDENIE č. 320-21 mám so sebou. Dali mi výstupnú pečiatku do ruského pasu a slovenskí policajti mi dali vstupnú pečiatku. Keby mi na hranici povedali, že na základe POTVRDENIA č. 320-21 som občan Ukrajiny, z krajiny by ma nepustili.“ 38. Žalovaný k tomuto konštatoval, že z konania aj výpovede žalobcu je zjavné, že sa obáva samotného povolania do vojenskej služby a nasadenia do bojov, či už na ruskej alebo ukrajinskej strane. Ako občanovi Ukrajiny by mu hrozila všeobecná mobilizácia, ktorá tam panuje v súvislosti s vojnovým stavom. Žalovaný zdôraznil tvrdenia žalobcu, že by bol ochotný chrániť a bojovať za Slovensko, keby bolo napadnuté, ale nechce bojovať za RF, lebo odsudzuje túto agresiu voči Ukrajine, ktorú považuje za svoje rodisko a domovinu, a zároveň nechce byť mobilizovaný ani do ukrajinskej armády a brániť vo vojne B., ktorá bola napadnutá. Za účelom, aby sa vyhol mobilizácii na Ukrajine, ako jej občan, čoho si bol sám žalobca vedomý a aby ju teda mohol opustiť, tak pri jej opúšťaní sa nehlásil k ukrajinskej štátnej príslušnosti, ale preukázal sa ruským pasom. Hoci je podľa žalovaného ľudsky pochopiteľné, že má obavy pred povolaním do armády v súčasnej situácii rusko-ukrajinského konfliktu a potenciálnej hrozbe zúčastniť sa priamo bojov, takéto jeho konanie svedčí skôr o účelovosti a nie je preukázaním žiadnej morálnej, svedomnej či inej výhrady voči predmetnému konfliktu, ale obyčajnej snahy vyhnúť sa priameho zapojeniu do reálnych bojov. Preto mal za to, že tento žalobcov dôvod možno taktiež vyhodnotiť ako azylovo irelevantný v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle. 39. Čo sa týka dôvodov žiadosti žalobcu o azyl vo vzťahu k Ukrajine, tie sa týkajú obavy, že by mohol byť potenciálne podozrivý zo špionáže pre RF a podrobený overovaniu spoľahlivosti, pričom by mu mohol hroziť trest odňatia slobody za špionáž a kolaboráciu podľa čl. 111-1 Trestného zákona Ukrajiny vo výmere 15 rokov a taktiež by mohol byť počas vojny mimosúdne popravený. K uvedenému žalovaný skonštatoval, že hoci chápe žalobcovu obavu o život z dôvodu prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu a zo situácie, ktorá v tejto súvislosti panuje na vojnou poznačenej Ukrajine, je však podľa jeho názoru nevyhnutné skonštatovať, že žalobca disponuje dokladmi, ako je osvedčenie o registrácii občana Ukrajiny a tiež dočasným preukazom o občianstve Ukrajiny, ktoré sú považované za platné právne dokumenty potvrdzujúce ukrajinské štátne občianstvo. Uviedol, že podľa dostupných informácií na území Ukrajiny k 29.02.2024 podľa štátnej migračnej služby Ukrajiny trvale žilo 156 191 ruských občanov a 1381 ruských občanov s povolením na dočasný pobyt. Podľa žalovaného je zrejmé, že žalobca je jedným z mnohých občanov RF žijúcich na území Ukrajiny, ktorí tu žijú s dočasnými povoleniami na pobyt. Zároveň je aj de iure momentálne občanom Ukrajiny. Tiež je podľa neho zrejmé, že v rámci prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu medzi RF a Ukrajinou osoby s iným, ako ukrajinským pasom, resp. s ruskými dokladmi, môžu byť objektom záujmu ukrajinských bezpečnostných služieb. Opätovne však podotkol, že žalobca disponuje riadnymi dokladmi, ktoré osvedčujú jeho štátnu príslušnosť k Ukrajine a podľa ukrajinskej legislatívy sa niektoré doklady, ako „Dočasný preukaz občana Ukrajiny“, dajú riadne predĺžiť aj na zastupiteľských úradoch v zahraničí. Tvrdil, že hrozba prípadného obvinenia zo špionáže je čisto subjektívny pocit žalobcu, pretože takéto obvinenie musí byť riadne preukázané aj pred súdom a z jeho výpovede žiadnym spôsobom nevyplynulo, že by takýmto hrozbám čelil, resp. že by bol s takýmito skutočnosťami na Ukrajine štátnymi alebo bezpečnostnými zložkami reálne konfrontovaný. Konštatoval, že v tomto prípade sa preto jedná len o jeho ničím nepodložené domnienky, pričom tento dôvod možno považovať za azylovo irelevantný. 40. K samotnému vojnovému konfliktu na Ukrajine považoval žalovaný za potrebné uviesť, že invázia ruskými ozbrojenými silami je odsúdená svetovým spoločenstvom a RF v tejto súvislosti čelí medzinárodným sankciám. Na druhej strane skonštatoval, že Ukrajina vedie obrannú vojnu na svojom území, ktorá je podporovaná vojensky aj finančne zo strany medzinárodného spoločenstva, pričom za týmto účelom dňa 24.02.2022 vyhlásila všeobecnú mobilizáciu, ktorá sa pravidelne predlžuje. Mobilizácia je kľúčová na doplnenie strát, rotáciu vojakov z frontovej línie a prípravu na ďalšie operácie. Vo verejných zdrojoch sa objavujú informácie o intenzívnych náborových aktivitách zo strany teritoriálnych centier, ktoré zahŕňajú aj kontroverzné metódy pri nábore bojaschopných mužov a ich doslovné odchytávanie na uliciach. Mobilizácia je preto dlhodobo citlivou témou, vzhľadom na potreby Ukrajiny neustále posilňovať svoje ozbrojené sily. Zákon o mobilizácii a usmernenie Ministerstva obrany Ukrajiny uvádzajú, že mobilizácia sa vzťahuje na občanov Ukrajiny povinných vykonávať vojenskú službu. Podľa webovej stránky Ministerstva obrany Ukrajiny podliehajú odvodu na Ukrajine podľa zákona o mobilizácii všetci muži vo veku 25 až 60 rokov, ktorí sú považovaní za spôsobilých na vojenskú službu, nespĺňajú podmienky na odklad a nie sú oslobodení na základe výhrady. Ukrajinským mužom v tomto vekovom rozmedzí je vo všeobecnosti zakázané opustiť krajinu. 41. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/33/2015 zo dňa 06.10.2015, podľa ktorého „branná povinnosť je legitímnou občianskou povinnosťou a podľa Ženevskej konvencie vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu alebo dezercia z armády napriek ich trestnosti, nepredstavuje dôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany.“ Ďalej poukázal na rozsudok NSS SR sp. zn. 2 Sak 5/2021 zo dňa 31.01.2022, v zmysle ktorého ,,Samotné plnenie brannej povinnosti nemožno bez ďalších súvislostí považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany, za predpokladu, že ide o povinnosti v regulárnej armáde demokratického právneho štátu, ktoré sú v súlade s vnútroštátnym aj medzinárodným právom, a pokiaľ prípadné odopieranie výkonu takej vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je trestané neprimeranými sankciami.“ 42. Preto podľa názoru žalovaného obava, že by žalobca mohol byť ako občan Ukrajiny v čase vojnového stavy zmobilizovaný do ukrajinskej armády v zmysle zákonov platných na Ukrajine nie je ako taká azylovo relevantným dôvodom. Podľa medzinárodného práva má každý štát právo na sebaobranu a povolávanie vlastných občanov do armády na tento účel je legitímne. Uviedol, že keďže sa Ukrajina bráni agresii, samotný odvod do jej regulárnej armády sa nepovažuje za prenasledovanie, ale za plnenie zákonnej občianskej povinnosti. Trestné stíhanie za nenastúpenie na vojenskú službu (napr. väzenie) je vnímané ako sankcia za porušenie zákona, nie ako akt prenasledovania, pokiaľ je tento zákon uplatňovaný voči všetkým občanom rovnako a sankcie nie sú neprimerané alebo diskriminačné. Podľa článku 336 Trestného zákona Ukrajiny hrozí za vyhýbanie sa mobilizácii trest od 3 do 5 rokov väzenia. Ďalej uviedol, že v praxi sa často stáva, že súdy ukladajú podmienečné tresty, najmä ak ide o prvé porušenie a páchateľ prejaví ľútosť, hoci legislatívny tlak na ukladanie nepodmienečných trestov rastie. Taktiež sa sprísňujú administratívne sankcie a pokuty za porušenie pravidiel vojenskej registrácie. Žalovaný zastával názor, že samotnú výšku trestu za vyhýbanie sa mobilizácii však v porovnaní s trestnosťou takýchto činov v zmysle 10. hlavy Trestného zákona SR nemožno považovať za neprimeranú, resp. za takú ktorá by spĺňala definíciu prenasledovania v zmysle zákona o azyle. 43. Po komplexnom posúdení žiadosti žalobcu žalovaný skonštatoval, že v jeho prípade neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do jednej z krajín svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nich bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žalovaný preto dospel k názoru, že žalobcova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Preto dôvody jeho žiadosti, v zmysle uvedeného, možno podľa názoru žalovaného považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. 44. Nad rámec uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že hoci v priebehu konania o udelenie azylu neboli identifikované dôvody prenasledovania v zmysle príslušného ustanovenia zákona o azyle a žalobca má napriek tomu obavu, že by mu na Ukrajine ako jej občanovi, mohla reálne hroziť mobilizácia a zapojenie sa do bojov v rámci rusko-ukrajinského konfliktu, tejto hrozbe sa môže vyhnúť využitím ochrany krajiny svojho prvého občianstva, a to RF. Zopakoval, že v RF v súčasnosti neprebieha všeobecná mobilizácia, ale náborová, založená na podpisovaní kontraktov s ozbrojenými zložkami RF s ponúkaním finančných a iných stimulov. V konečnom dôsledku je vždy na konkrétnom jednotlivcovi, či takýto kontrakt podpíše alebo nie. 45. Žalovaný považoval taktiež za potrebné podotknúť, že žalobca je v súčasnosti stále chránený pred povinnosťou opustiť územie SR, resp. pred vyhostením zo SR, keďže v súčasnosti je v postavení cudzinca s poskytnutou doplnkovou ochranou na území SR, a teda s udeleným prechodným pobytom na území SR. Uviedol, že doplnková ochrana mu bola na základe v tom čase dostupného vyhodnotenia jeho žiadosti a ustálenia jeho identity poskytnutá len ako občanovi Ukrajiny, a to rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2023. Doplnková ochrana mu bola poskytnutá podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu existencie hrozby vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle v prípade jeho návratu na B., na území ktorej prebieha vojenský konflikt. Následne mu bola doplnková ochrana predĺžená rozhodnutím ČAS: MU-PO-380- 18/2023-Ž zo dňa 12.02.2024 na obdobie dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia, t. j. do 22.02.2026. Podotkol, že preto v zmysle ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o azyle nie je predmetom napadnutého rozhodnutia posúdenie dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V súčasnosti prebieha konanie vo veci žalobcovej žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR. 46. K stanovisku právnej zástupkyne žalobcu žalovaný dodal, že pri poukazovaní právnej zástupkyne na rozsudky správnych súdov je potrebné skonštatovať, že z hľadiska skutkovej podstaty a dôvodov predmetných žiadostí o medzinárodnú ochranu sa jedná o iné prípady a nemožno ich považovať za totožné, resp. obdobné so žiadosťou žalobcu. Navyše v oboch prípadoch konanie o azyle stále prebieha a nebolo právoplatne vo veci rozhodnuté. Uviedol, že pri rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 15Saz/1/2025 zo dňa 14.07.2025 sú dôvody osobného a národnostného charakteru, v rámci rodiny a vzťahov v zamestnaní. Dotyčnému na Ukrajine uplynula platnosť pobytu, teda sa v nej zdržiaval nelegálne. Sám ešte neabsolvoval základnú vojenskú službu a obáva sa brannej povinnosti. Vec bola žalovanému vrátená na opätovné posúdenie, keďže rozhodnutie žalovaného bolo pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a bolo založené na nedostatočne ustálenom skutkovom stave. V prípade rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 13Saz/4/2025 zo dňa 20.08.2025 považoval za potrebné uviesť, že súd vrátil vec žalovanému na opätovné posúdenie prípadu žalobou so zohľadnením všetkých dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise preto, lebo dôvody správneho orgánu musia byť účastníkom konania zrejmé už zo samotného správneho rozhodnutia a ich nedostatok nemožno odstrániť dodatočne, napríklad doplnením či spresnením odôvodnenia vo vyjadrení k žalobe, prípadne v ďalších vyjadreniach v konaní pred správnym súdom. 47. Čo sa týka nemožnosti získania plnohodnotného štátneho občianstva Ukrajiny v súčasnej situácii žalovaný opätovne poukázal na to, že prijatím zákona č. 3897-IX z 20.08.2024 Ukrajiny o právnom postavení cudzincov je posudzovanie a prijímanie žiadostí občanov RF a Bieloruska o štátne občianstvo iba pozastavené, a to na obdobie do 12 mesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného práva vyhláseného 24.02.2022. Občania C. M. A., ktorí nadobudli v období od 24.02.2020 ukrajinské občianstvo v súlade so zákonom o občianstve Ukrajiny, čo je aj prípad žalobcu, a majú povinnosť ukončiť cudzie štátne občianstvo, sú povinní predložiť doklad o zániku cudzieho občianstva do 12 mesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného práva na Ukrajine. Podľa názoru žalovaného nie je pravda, že žalobca nemôže kontaktovať orgány RF za účelom vzdania sa občianstva RF, pričom ho RF nezbaví občianstva z dôvodu brannej povinnosti. Uviedol, že žalobca má možnosť kontaktovať ruské veľvyslanectvo v Bratislave, podobne ako ho kontaktoval vo februári 2022 v Kyjeve. V prípade žalobcu však podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že by mohlo dôjsť ku komplikácii z hľadiska pozitívneho rozhodnutia príslušných štátnych orgánov vo veci zrieknutia sa občianstva RF, a to z dôvodu prebiehajúcich obchodných sporov v jeho prípade a finančných problémov, ktoré žalobca v konaní napriek poskytnutej možnosti neozrejmil. Skutočnosť, že žalobca je bývalý profesionálny vojak, a nie profesionálny vojak, ako tvrdí právna zástupkyňa, nie je podľa názoru žalovaného zákonný dôvod, pre ktorý by nemohol kontaktovať ruské orgány, resp. pre ktorý by nemohlo byť vyhovené jeho žiadosti o zrieknutie sa občianstva RF. 48. Žalobca na Veľvyslanectve Ukrajiny v Bratislave v roku 2023 požiadal o vydanie pasu občana Ukrajiny, tento mu však nemohol byť vydaný, keďže v konaní nedoložil potrebné dokumenty. Žalobca však môže na konzulárnych a diplomatických úradoch Ukrajiny v zahraničí požiadať o predĺženie dokladu „Dočasného preukazu občana Ukrajiny“. Podľa žalovaného nie je pravda, že „Dočasný preukaz občana Ukrajiny“ je len potvrdením statusu občana. Tento dokument oficiálne potvrdzuje Štátne občianstvo Ukrajiny a vydáva sa dočasne namiesto riadneho pasu. 49. Ďalej uviedol, že nie je pravda, že žalobca nemôže využiť ochranu jedného zo štátov svojej štátnej príslušnosti, pretože by mu v oboch hrozilo prenasledovanie. V priebehu konania neboli identifikované dôvody prenasledovania z niektorých z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Poznamenal, že obavy pred všeobecnou mobilizáciou na Ukrajine, ktoré boli však vyhodnotené ako azylovo irelevantné, či obvinenia zo špionáže v prospech RF na základe ničím nepodložených vágnych vyjadrení žalobcu, môže vyriešiť presídlením do RF. Naopak, obavy z toho, že by v rámci mobilizačnej kampane bol vystavený manipulácii v súvislosti s podpisom kontraktu s armádou RF, resp. pre ničím nepodložené a nepreukázané obavy z dôvodu zastávania istých politických názorov, resp. pripisovaných politických názorov na základe nesúhlasu s ruskou agresiou na Ukrajine zas naopak môže vyriešiť presídlením sa na Ukrajinu. Zdôraznil, že žalobcove politické názory nie sú verejne známe, svoj nesúhlas s politikou RF a jej prezidentom nikdy verejne neprezentoval. Neuvádzal ich ani ako dôvod pri odovzdaní elektronického formulára o zrieknutí sa občianstva RF. Poukázal na to, že napriek nesúhlasu s politikou RF a anexiou Krymu, na anektovanom Kryme žil a podnikal, pričom ho opustil a na Ukrajinu odišiel až v roku 2018. Taktiež napriek nesúhlasu s vojenskou agresiou RF odmieta byť naverbovaný do ukrajinskej armády z obavy pred vojnou, a teda nemá záujem zapojiť sa ako bývalý profesionálny vojak do bojov a chrániť Ukrajinu. Naopak je ochotný bojovať za Slovensko, ak by ho RF teoreticky napadla. II. Správna žaloba 50. Správnou žalobou zo dňa 05.06.2026, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 08.06.2026, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026) a udelenia azylu žalobcovi in eventum zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. c) až f) SSP). 51. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný nesprávne právne posúdil otázku existencie odôvodnených obáv žalobcu z návratu do RF aj na Ukrajinu. Namietal, že pri posudzovaní rizík žalovaný vychádzal z formalistického a izolovaného hodnotenia jednotlivých okolností, pričom nerešpektoval požiadavku komplexného a individuálneho posúdenia prípadu. Nesprávne právne posúdenie sa podľa žalobcu prejavilo najmä v závere, že mu nehrozí mobilizácia ani iné formy núteného zapojenia do vojenských štruktúr RF. Mal za to, že tento záver je v rozpore s informáciami o krajine pôvodu, podľa ktorých žalobca ako „bývalý“ profesionálny vojak v hodnosti majora zostáva osobou vedenou v zálohe a patrí do okruhu osôb potenciálne využiteľných na vojenské účely. Ďalej namietal, že žalovaný zároveň nesprávne právne vyhodnotil význam výhrady svedomia žalobcu, ktorú bez akéhokoľvek relevantného podkladu označil za účelovú, hoci samotný obsah tvrdení žalobcu zodpovedá podstate výhrady svedomia v zmysle medzinárodnoprávnych štandardov. Žalovanému vytkol, že vôbec neposúdil, že vojenská agresia RF proti Ukrajine bola medzinárodným spoločenstvom označená za porušenie medzinárodného práva a že Medzinárodný trestný súd vydal zatykače na najvyšších predstaviteľov RF pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, tým pádom ignoroval ustanovenie § 2 písm. d) bod 5. zákona o azyle. Nesprávne právne posúdenie veci sa podľa žalobcu prejavilo aj vo vzťahu k Ukrajine, keď žalovaný bagatelizoval riziká vyplývajúce z postavenia žalobcu ako „bývalého“ majora ruskej armády a ignoroval jeho tvrdenia o predchádzajúcich hrozbách zo strany ukrajinských ozbrojených zložiek. Rovnako mal za to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil otázku možnosti vzdania sa občianstva RF a „zavŕšenia procesu nadobudnutia občianstva Ukrajiny“, či faktickú možnosť návratu žalobcu na Ukrajinu, keď vychádzal z čisto teoretickej existencie právneho mechanizmu bez skúmania jeho reálnej dostupnosti a efektívnosti v individuálnych podmienkach žalobcu. 52. K nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre vnútorné rozpory. Napadnuté rozhodnutie je podľa jeho názoru nepreskúmateľné, pretože žalovaný sa nevysporiadal s viacerými podstatnými tvrdeniami žalobcu a neuviedol presvedčivé dôvody, na základe ktorých dospel k svojim záverom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mu nie je zrejmé, prečo žalovaný považoval za právne nevýznamné skutočnosti, že žalobca je „bývalým“ majorom ruskej armády, že jeho brat pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách, že má ukrajinskú národnosť, že sa pokúšal vzdať občianstva RF alebo že pred odchodom z Ukrajiny čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Taktiež namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s rozporom medzi vlastnými informáciami o krajine pôvodu a svojimi závermi o neexistencii mobilizačného rizika. Bez bližšieho vysvetlenia žalovaný odmietol význam informácií poukazujúcich na pokračujúce náborové aktivity, existenciu mobilizačného dekrétu, problémy pri vzdávaní sa občianstva a osobitné postavenie osôb s vojenskou praxou. Napadnuté rozhodnutie tak podľa jeho názoru neumožňuje preskúmať, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil jednotlivé dôkazy a na základe akých úvah dospel k záveru o nedôvodnosti jeho obáv. 53. V súvislosti s nedostačujúcim zistením skutkového stavu namietal, že žalovaný nezistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre zákonné rozhodnutie, čím porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku. Žalovanému vytýkal, že zabezpečil do konania informácie o krajine pôvodu selektívne, použil iný okruh informácií o krajine pôvodu než v porovnateľných konaniach iných žiadateľov z RF – žalovaný si nezabezpečil informácie, ktoré by dávali odpoveď na otázky, čo mu hrozí v prípade jeho návratu do RF, ak by bol povolaný bojovať, a ak má súčasne občianstvo Ukrajiny a ukrajinskú národnosť, a zároveň rodinné väzby na príslušníka ukrajinskej armády – žalovaný sa nezaoberal ani tým, že RF na území Ukrajiny pácha vojnové zločiny a nezabezpečil si informácie, ktoré by mu dali odpoveď na otázku, či sa on fakticky môže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by mu hrozilo v prípade mobilizácie Ukrajinou, ak stále má občianstvo agresorského štátu, ktorého vzdanie sa nie je možné, a ak má ruský vojenský výcvik a vojenskú minulosť v agresorskom štáte. Konštatoval, že žalovaný tak neurobil napriek tomu, že opakovane poukazoval na svoje vojenské postavenie, zaradenie v zálohe, rodinné väzby na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl a ďalšie skutočnosti. Konštatoval, že žalovaný sa uspokojil s formálnymi závermi bez toho, aby riadne objasnil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti. 54. Ďalej namietal, že viaceré skutkové závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise alebo sú v rozpore s dôkazmi, ktoré sa v spise nachádzajú. Uviedol, že takýmto záverom je najmä tvrdenie, že žalobcovi nehrozí mobilizácia alebo iné formy núteného zapojenia do vojenských štruktúr RF. Podľa jeho názoru z informácií o krajine pôvodu založených v spise naopak vyplýva existencia pokračujúcich náborových aktivít, zachovanie mobilizačného dekrétu a potreba ďalšieho dopĺňania personálnych kapacít ozbrojených síl. Rovnako podľa jeho názoru nemá oporu v spise záver, že môže bez väčších ťažkostí vyriešiť svoje postavenie prostredníctvom vzdania sa občianstva RF. Informácie, ktoré si zabezpečil samotný žalovaný, naopak poukazujú na mimoriadnu komplikovanosť zdĺhavosť a nízku úspešnosť takýchto konaní. Mal za to, že v rozpore s obsahom spisu je aj bagatelizácia rizík vyplývajúcich z jeho vojenskej minulosti, jeho zaradenia v zálohe, ako aj jeho rodinných väzieb na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl. 55. V neposlednom rade žalovanému vytkol, že dlhodobo ignoruje aktuálnu judikatúru správnych súdov Slovenskej republiky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na Ukrajinu. To podľa neho spôsobuje, že po zrušujúcich rozhodnutiach súdov žalovaný opäť vydáva negatívne rozhodnutia a veci sa opätovne dostávajú do súdneho prieskumu. Žalovaný týmto koná v rozpore so zásadou hospodárnosti vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a nerešpektuje ustanovenia § 59 ods. 3 správneho poriadku a § 191 ods. 6 SSP. Poukázal na rozsudok Správneho súdu v Košiciach zo dňa 25.05.2026 sp. zn. 1Saz/1/2026 (poznamenal, že ide o konanie, ktoré je bolo súdom vrátené už po druhýkrát), z ktorého vyplýva, že správny súd považoval za nedostatočné a nesprávne posúdenie veci zo strany žalovaného, ktorý sa pri opätovnom rozhodovaní neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku. Súd prízvukoval, že pri posudzovaní žiadosti o azyl založenej na odmietnutí vojenskej služby nemožno skúmať iba formálnu existenciu brannej povinnosti alebo výšku sankcie za odmietnutie služby, ale je potrebné hodnotiť aj samotný charakter vojenského konfliktu, v ktorom by bol žiadateľ nútený pôsobiť. V tejto súvislosti súd poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej môže byť potrestanie za odmietnutie výkonu vojenskej služby samo osebe považované za prenasledovanie, pokiaľ ide o konflikt, ktorý je medzinárodným spoločenstvom odsudzovaný ako rozporný so základnými pravidlami ľudského správania. Nestačí preto konštatovať, že osoba nesúhlasí s politikou svojej vlády; rozhodujúce je, či by jej vojenská služba mohla viesť k účasti na aktivitách, ktoré sú spojené s páchaním vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti alebo iných činov odporujúcich medzinárodnému právu. Správny súd vytkol žalovanému, že charakter rusko-ukrajinského konfliktu vyhodnotil výlučne ako konflikt motivovaný geopolitickými, vojenskými a bezpečnostnými záujmami štátov, pričom opomenul vlastné podklady založené v administratívnom spise. Z tých pritom vyplývalo, že jedným z cieľov ruskej agresie je eliminácia ukrajinskej štátnosti, ukrajinskej kultúry, jazyka a samotnej existencie ukrajinského národa. Žalovaný zároveň nereflektoval všeobecne známe skutočnosti, že vojenská agresia RF proti Ukrajine bola medzinárodným spoločenstvom označená za porušenie medzinárodného práva a že Medzinárodný trestný súd vydal zatykače na najvyšších predstaviteľov RF pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Predmetný rozsudok je podľa neho významný aj tým, že zdôrazňuje potrebu individuálneho posudzovania konkrétneho prípadu. Pri hodnotení dôvodov prenasledovania nie je rozhodujúce len to, aké charakteristiky osoba skutočne má, ale aj to, aké charakteristiky jej môžu byť pripisované pôvodcom prenasledovania. Súd v tejto súvislosti pripomenul, že azylová relevancia môže vyplývať aj z prisudzovanej národnosti alebo prisudzovaných politických názorov. Z pohľadu obdobných prípadov to znamená, že nie je potrebné preukazovať, že osoba skutočne vykonávala určitú činnosť alebo zastáva konkrétne názory; postačuje, ak jej takéto postavenie alebo názory môžu byť pripisované a práve z tohto dôvodu jej hrozí nepriaznivé zaobchádzanie. Súd zároveň nepriamo odmietol selektívne hodnotenie dôkazov zo strany žalovaného. Ak správny orgán vychádza z informácií o krajine pôvodu, musí ich hodnotiť v celom kontexte a nemôže vyberať len tie skutočnosti, ktoré podporujú jeho záver, pričom ostatné podstatné informácie ignoruje. Žalobca mal za to, že predmetné rozhodnutie preto predstavuje významnú oporu pre argumentáciu, že pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu je potrebné prihliadať na všetky individuálne okolnosti žiadateľa, ich vzájomné súvislosti a na reálnu povahu rizík, ktorým by bol vystavený po návrate do krajiny pôvodu. III. Vyjadrenia účastníkov konania 56. Vo vyjadrení zo dňa 19.06.2026 žalovaný k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že podstata tejto námietky žalobcu spočíva v tom, že nesprávne právne posúdil otázku existencie odôvodnených obáv žalobcu z návratu do RF a B. a že pri posudzovaní rizík vychádzal z formalistického a izolovaného hodnotenia jednotlivých okolností, pričom nerešpektoval požiadavku komplexného a individuálneho posúdenia prípadu. K tomuto mal za to, že prípad žalobcu bol posúdený komplexne, v zmysle „odporúčaní“ súdov, na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa jeho názoru obsahuje detailné a faktami podložené skutočnosti, ktorými konfrontoval, resp. vyvracal tvrdenia prezentované žalobcom. Uviedol, že je logické, že žalobca s výrokom napadnutého rozhodnutia nesúhlasí, ale musel sa ohradiť voči tvrdeniu žalobcu v správnej žalobe, že výrok napadnutého rozhodnutia je, okrem iného, účelovo šikanózny. Námietku žalobcu, že nesprávne právne vyhodnotil, že mu nehrozí mobilizácia, ani iné formy núteného zapojenia sa do vojenských štruktúr RF považoval za neopodstatnenú. Podotkol, že napadnuté rozhodnutie v odôvodnení odkazuje na rôzne zdroje v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu založených v administratívnom spise, ktoré hovoria, že v RF nebola vyhlásená všeobecná mobilizácia a nábor do armády prebieha formou dobrovoľných kontraktov. Poukázal na to, že tieto tvrdenia sú podporené aj vyjadrením manželky žalobcu, ktorá vo svojom liste zo dňa 11.03.2024 uvádza, že: „...situácia v Rusku sa zhoršuje, muži sú nútení podpisovať kontrakty, chodiť na B. zabíjať ľudí za peniaze“. V súvislosti s výhradou svedomia žalobcu poukázal na nepopierateľný fakt, že žalobca od roku 1988 do roku 1994 bol súčasťou armády RF a pôsobil ako špecialista ochrany vojenských objektov a v roku 2000 a 2002 bol opätovne povolaný do armády, kde školil vojakov vyslaných do vojny v Čečensku. Uviedol, že v súčasnosti sa teda na žalobcu nevzťahuje povinná vojenská služba, ani mobilizácia, to znamená, že žalobca si v podstate nemá voči čomu uplatňovať výhradu vo svedomí. Tvrdil, že videl rozpor v tvrdeniach žalobcu, keď žalobca na jednej strany tvrdí, že odmieta potenciálnu hrozbu vojenskej služby z dôvodu jeho vnútorného, či morálneho presvedčenia a na strane druhej počas pohovorov konštatuje, že: „Keby niekto napadol Rusko, ja by som išiel so svojim synom chrániť svoju krajinu“ alebo „...chcem žiť na Slovensku a chrániť Slovensko v prípade, že Rusko zaberie Ukrajinu a chcelo by pokračovať ďalej v obsadzovaní ďalších krajín“. Tento rozpor vyhodnotil ako obavu z reálneho zapojenia sa do bojov v rámci skutočného vojenského konfliktu, pretože je iné byť vojakom v čase mieru, resp. pôsobiť ako školiteľ, než byť priamo účastný reálnych bojov a tiež ako účelové konanie s cieľom dosiahnuť úspech v konaní o udelenie azylu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predložil dôkaz, z ktorého vyplýva, že ako major je v ruskej armáde do veku 65 rokov v zálohe. Poukázal na to, že počas konania sa sám žalobca viackrát vyjadril, že po ukončení profesionálnej vojenskej služby v roku 1994 nemal podpísanú s armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle čl. 57.2 zákona č. N53-FZ z 28.03.1998 o vojenskej povinnosti a službe. Podľa jeho názoru článok zákona RF o vojenskej službe, na ktorý žalobca v správnej žalobe poukazuje, je interpretovaný nesprávne, nakoľko ustanovenie hovorí o „rezervnej zmluve“, ktorú je možné uzatvoriť prvýkrát na obdobie 3 rokov. Uviedol, že uzavretie takejto zmluvy je dobrovoľné, čo deklaruje článok 57.2 zákona RF o vojenskej službe a zmluvu je možné predĺžiť až do dosiahnutia vekovej hranice uvedenej v článku 57.3 zákona o vojenskej službe, na ktorý poukazuje žalobca v správnej žalobe. Tvrdil, že ak by aj žalobca v zálohe bol, v RF nebola vyhlásená všeobecná mobilizácia, ako uvádzajú správy o krajine pôvodu, RF využíva najmä vojakov, ktorí dobrovoľne uzavreli kontrakty a vojakov, na ktorých sa vzťahuje povinná vojenská služba. Taktiež je podľa jeho názoru veľmi nepravdepodobné, že ak by žalobca bol v zálohe a bol by aj mobilizovaný, že by sa v jeho veku musel zúčastniť priamych bojov. Ďalej poukázal na tvrdenie žalobcu, že nesprávne právne vyhodnotil otázku možnosti vzdania sa občianstva RF a zavŕšenia procesu nadobudnutia občianstva Ukrajiny, pretože vychádzal z čisto teoretickej existencie právneho mechanizmu bez skúmania jeho reálnej dostupnosti a efektívnosti v individuálnych podmienkach. K tomuto uviedol, že žalobca sa údajne snažil kontaktovať ruské veľvyslanectvo na Ukrajine, ale po vypuknutí konfliktu medzi RF a Ukrajinou veľvyslanectvo zatvorili. Mal za to, že žalobca má možnosť kontaktovať ruské veľvyslanectvo na území Slovenskej republiky - nedisponuje informáciou, že by tak žalobca urobil. To podľa neho znamená, že žalobca sa ani nepokúsil ukončiť proces vzdania sa občianstva RF. Poznamenal, že žalobca kontaktoval veľvyslanectvo Ukrajiny na území Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že: „...pri posudzovaní jeho prípadu nemožno vychádzať iba z teoretickej existencie určitých právnych inštitútov, ale je potrebné skúmať aj ich reálnu dostupnosť a praktickú účinnosť.“ tak podľa jeho názoru vyznieva prinajmenšom zvláštne. Vyjadrenie žalobcu, že podaniu jeho žiadosti o udelenie azylu predchádzalo, že mu Štátna migračná služba Ukrajiny odmietla vydať cestovný pas Ukrajiny a odporučila mu B. opustiť, lebo môže byť považovaný za ruského špióna, považoval za zavádzajúce, pretože žalobcovi bolo občianstvo Ukrajiny udelené dvakrát a taktiež mu k 07.11.2024 nebolo vydané rozhodnutie o zrušení občianstva Ukrajiny, hoci žalobca doposiaľ ukrajinským orgánom nepreukázal splnenie záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo a Ukrajina ho aj naďalej považuje za svojho občana. Dodal, že ak by Ukrajina považovala žalobcu za ruského špióna, s veľkou pravdepodobnosťou by mu občianstvo Ukrajiny neudelila, resp. by mu ho zrušila. K námietke nedostačujúceho zistenia skutkového stavu uviedol, že v prípade každého žiadateľa o udelenie azylu postupuje individuálne podľa konkrétnych okolností prípadu a podľa toho prispôsobuje aj informácie o krajine pôvodu. Vyjadrenie žalobcu, že nezahrnul do administratívneho spisu informácie o mučení mužov v ruských väzniciach v súvislosti s odmietnutím vojenskej služby použité v inom konaní o udelenie azylu považoval za neopodstatnené. V nadväznosti na námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že podľa žalobcu nie je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, prečo považoval za právne nevýznamné skutočnosti, že žalobca je bývalým majorom ruskej armády, že jeho brat pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách, že žalobca má ukrajinskú národnosť, že sa pokúšal vzdať občianstva RF, alebo že pred odchodom z Ukrajiny čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Podotkol, že tým, že vyhodnotil uvedené námietky v podstate v neprospech žalobcu ešte neznamená, že ich považoval za právne nevýznamné. Všetky uvedené tvrdenia boli podľa jeho názoru náležite analyzované a dôsledne vyhodnotené a napadnuté rozhodnutie obsahuje ich komplexné odôvodnenie. V súvislosti s námietkou, že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu, mal za to, že zo správ o krajine pôvodu založených v administratívnom spise jasne vyplýva, že podľa zákona RF sa nábor do ruskej armády zabezpečuje troma spôsobmi, a to odvodom na povinnú vojenskú službu, zmluvným náborom alebo mobilizáciou, ktorá sa aktivuje, keď ju prezident vyhlási. Vyhodnotil, že žalobcu by sa mohol týkať len zmluvný nábor, ktorý je však založený na dobrovoľnom podpísaní kontraktu, nakoľko žalobca už nepodlieha povinnej vojenskej službe a všeobecná mobilizácia v súčasnosti v RF nebola vyhlásená. Uznal, že RF oslovuje, resp. „láka“ na uzatvorenie kontraktov osoby, ktoré majú podlžnosti voči RF s prísľubom, že im budú odpustené. Považoval za veľmi pravdepodobné, že toto sa stalo aj v prípade žalobcu, keď ho mali v RF v byte, kde býval s manželkou hľadať neznámi muži, nakoľko podľa jeho vyjadrení a ďalších zistení žalobca okrem súdnych konaní v RF čelí konkurzu na svoj majetok, a to rozhodnutím Arbitrážneho súdu Saratovskej oblasti z 10.02.2022. Na margo uvedeného podotkol, že skutočnosť, že žalobca je dlžníkom, resp. že nemá vysporiadané finančné záležitosti voči RF je dôležitá aj z dôvodu, že práve táto skutočnosť neumožňuje žalobcovi vzdať sa občianstva RF, pretože ide o zákonnú podmienku pre dovŕšenie procesu vzdania sa občianstva RF, čo je jednoznačne uvedené v informáciách o krajine pôvodu založených v administratívnom spise. Zastával názor, že informácia o nevysporiadanej finančnej situácii žalobcu v RF mohla byť s veľkou pravdepodobnosťou dôsledkom návštevy manželky žalobcu v ich byte v RF a má vplyv aj na ukončenie procesu vzdania sa občianstva RF. Z tohto dôvodu považoval za dôležité venovať prevereniu tejto skutočnosti náležitú pozornosť. Taktiež vyjadrenie žalobcu v správnej žalobe, že neprimerane rozširuje predmet konania o ustálenie štátnej príslušnosti a opakovane zdôrazňuje formálne aspekty procesu vzdania sa občianstva RF, považoval za neopodstatnené. Tvrdil, že aj v tomto prípade išlo o dôležitý dôkaz, ktorý vyvracia tvrdenia žalobcu, že pre vzdanie sa občianstva RF urobil žalobca všetko, čo mohol. Tvrdil, že ak by proces vzdania sa RF podrobne neskúmal, logicky by nemohol vyvrátiť tvrdenia žalobcu. Ďalej nesúhlasil s tvrdením žalobcu v správnej žalobe, že nereflektuje dostatočne informácie o krajine pôvodu, z ktorých vyplýva, že vzdanie sa občianstva RF je v prípade žalobcu prakticky nevykonateľné. Poukázal na rozpor žalobcových tvrdení, teda že na jednej strane tvrdí, že podľa informácií o krajine pôvodu je získanie potrebných dokumentov spojené s výraznými praktickými prekážkami, vrátane ťažko dostupnej komunikácie s konzulárnymi úradmi, opakovanými návštevami konzulátu, ako aj značnými prieťahmi pri spracovaní a preklade dokumentácie a tak ďalej, pričom jemu vytýka, že postupuje príliš teoreticky a formalisticky a na strane druhej veľvyslanectvo RF na území Slovenskej republiky podľa jeho informácií žalobca nenavštívil, a teda sa ani nepokúsil dovŕšiť proces ukončenia občianstva RF. Nesúhlas vyjadril aj s tvrdením žalobcu, že od začiatku sa občianstva RF vzdalo približne 11 000 až 13 000 ruských občanov, pričom kladne bolo vybavených iba približne 40 žiadostí. Uviedol, že správy o krajine pôvodu uvádzajú, že 40 žiadostí bolo formalizovaných v roku 2022, na začiatku konfliktu. Ďalej uviedol, že správy neuvádzajú počet formalizovaných žiadostí v ďalších rokoch a nepodarilo sa nájsť ani informácie, ktoré by ukazovali, koľko Rusov sa dobrovoľne vzdalo svojho občianstva v rokoch 2024 alebo 2025. Taktiež nie sú dostupné informácie o dôvodoch zamietnutia žiadostí o vzdanie sa občianstva RF. Každopádne považoval toto vyjadrenie žalobcu v súvislosti s jeho konaním o udelenie azylu za irelevantné, pretože žalobca neskúsil využiť všetky možnosti pre vzdanie sa občianstva RF. V reakcii na tvrdenie žalobcu, že dlhodobo ignoruje aktuálnu judikatúru správnych súdov Slovenskej republiky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na B., čo spôsobuje, že po zrušujúcich rozhodnutiach súdov opäť vydáva negatívne rozhodnutia a veci sa opätovne dostávajú do súdneho prieskumu, uviedol, že v prípade žalobcu bolo problematické ustáliť jeho štátnu príslušnosť, čo bolo spôsobené jednak jeho vyjadreniami a jednak skutočnosťou, že dňa 25.03.2021 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zrušení občianstva Ukrajiny z dôvodu nesplnenia záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo, a teda do 14.12.2021, kedy bolo žalobcovi udelené občianstvo Ukrajiny druhýkrát, nemohol byť považovaný za občana Ukrajiny, na základe čoho bolo z jeho strany začaté konanie o zrušenie doplnkovej ochrany, ktorá mu bola poskytnutá z dôvodu vážneho bezprávia vo vzťahu k Ukrajine. V súvislosti so žalobným návrhom žalobcu, aby správny súd vydal rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušuje a žalobcovi udeľuje azyl, in eventum, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušuje a vec vracia jemu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, poznamenal, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-556/17 (Torubarov), na ktorý sa žalobca odvoláva, nie je aplikovateľný na jeho prípad. 57. Žalobca vo svojom vyjadrení (replike) zo dňa 10.07.2026 v súvislosti s tvrdením žalovaného, že jemu nehrozí riziko povolania do Ozbrojených síl RF, predložil videozáznam zachytávajúci prípady násilného zadržiavania mužov v Ruskej federácii a ich „dobrovoľných“ podpisov kontraktov na výkon vojenskej služby spolu s jeho prekladom. Ďalej predložil povolávací rozkaz doručený jeho zaťovi dňa 02.06.2026, jeho strojový preklad, sobášny list svojej dcéry preukazujúci príbuzenský vzťah s prekladom a letenku jeho zaťa, z ktorej vyplýva, že bezprostredne po doručení povolávacieho rozkazu utiekol z územia Ruskej federácie. Zároveň uviedol, že doručenie povolávacieho rozkazu sprevádzalo rozsiahle preverovanie zo strany príslušných orgánov. Predmetom vypočúvania boli najmä jeho rodinné väzby na Ukrajinu, kontakty s ukrajinskými občanmi a ďalšie skutočnosti, ktoré zjavne presahovali rámec bežného odvodového konania. Podľa jeho názoru je osobitne významné, že jeho zať dovŕšil vek 31 rokov a povinnú vojenskú službu absolvoval ešte pred začiatkom vojny - napriek tomu mu bol po skončení zamestnania, ktoré dovtedy predstavovalo prekážku výkonu vojenskej služby, doručený povolávací rozkaz. Mal za to, že tieto dôkazy priamo spochybňujú tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa mobilizácia týka výlučne mužov mladších ako 30 rokov, a aj tvrdenie žalovaného, že mobilizácia alebo nábor v Ruskej federácii neprebieha. Žalovanému vytkol, že pre tento záver neoznačil jediný relevantný zdroj informácií o krajine pôvodu, zatiaľ čo on predkladá konkrétny individuálny prípad dokumentujúci opak. Konštatoval, že záver žalovaného, že vojenskému majorovi v Ruskej federácii nehrozí žiadne riziko zo strany bezpečnostných orgánov, vrátane Federálnej bezpečnostnej služby (FSB), podľa jeho názoru predstavuje neodôvodnenú generalizáciu, ktorá ignoruje štrukturálne znaky fungovania bezpečnostného aparátu v Ruskej federácii. Namietal, že žalovaný bez akejkoľvek analytickej opory mechanicky predpokladá, že profesionálny dôstojník nie je predmetom záujmu bezpečnostných zložiek, čím sa odchyľuje od štandardu racionálneho hodnotenia rizika. Takýto záver je preto podľa jeho názoru arbitrárny a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázal na aktuálne rozhovory slovenského cestovateľa G. O., ktorý nedávno cestoval do Ruskej federácie o praktikách vypočúvania občanov únie a zisťovania, aký majú názor na „špeciálnu vojenskú operáciu“ alebo či „ľúbia Putina“, čo veľa napovie o fungovaní bezpečnostného systému tejto krajiny. Ďalej poukázal na správy Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva a ďalších medzinárodných organizácií, podľa ktorých boli zdokumentované prípady, keď rodinní príslušníci ukrajinských vojakov alebo bývalých vojakov boli vypočúvaní alebo preverovaní, počas tzv. „filtračných“ procesov boli preverované kontakty, telefóny a rodinné väzby, niektoré osoby boli zadržiavané alebo im bolo vyhrážané kvôli príbuzným pôsobiacim v ukrajinských ozbrojených silách alebo štátnych zložkách a na okupovaných územiach boli zaznamenané aj vyhrážky násilím voči rodinným príslušníkom s cieľom prinútiť osoby ku spolupráci. Z uvedeného podľa jeho názoru jasne vyplýva, že mu v Ruskej federácii hrozí minimálne vypočúvanie a zadržanie. Uviedol, že praktiky Ruskej federácie voči zadržaným a odsúdeným sú známe mučením a zlým zaobchádzaním. Medzinárodné organizácie opakovane dokumentujú bitie, elektrické šoky, psychický nátlak a iné formy násilia, najmä počas vyšetrovania alebo vo väzbe, pričom osoby stíhané za kritiku režimu podľa správ často čelia prísnejším podmienkam, opakovanej samoväzbe a disciplinárnym trestom. V nadväznosti na jeho výrok, podľa ktorého by bol ochotný brániť Ruskú federáciu či Slovenskú republiku v prípade jej napadnutia, na ktorý poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, zdôraznil, že uvedené vyjadrenie bolo žalovaným vytrhnuté z kontextu. Tvrdil, že formuloval všeobecný postoj, podľa ktorého je rozdiel brániť napadnutú krajinu, ak by sa stala obeťou nezákonnej ozbrojenej agresie a rozdiel páchať vojnové zločiny na strane agresora. Žalovanému tiež vytkol, že vo svojom vyjadrení nesprávne stotožňuje vojenskú zálohu („zapas“) s aktívnou rezervou („rezerv“). Podľa jeho názoru ide o dva odlišné právne inštitúty. Vojenskú zálohu tvoria osoby evidované pre prípad mobilizácie, zatiaľ čo aktívna rezerva pozostáva z dobrovoľných rezervistov, ktorí majú uzatvorený zmluvný vzťah s ozbrojenými silami a pravidelne absolvujú výcvik. Mal za to, že nesprávne pochopenie tejto terminológie následne viedlo žalovaného k nesprávnym záverom. Osobitne nepreskúmateľný je podľa jeho názoru záver žalovaného, že aj keby bol mobilizovaný, vzhľadom na svoj vek by sa s vysokou pravdepodobnosťou nezúčastnil priamych bojových operácií. Namietal, že žalovaný pre tento záver neoznačil jediný dôkaz ani jediný relevantný zdroj informácií o krajine pôvodu. Neexistujú verejne dostupné údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť vekovú hranicu osôb nasadzovaných do bojových operácií v Ozbrojených silách RF. Naopak, verejne dostupné informácie potvrdzujú, že spôsob nasadzovania mobilizovaných osôb závisí od aktuálnych potrieb ozbrojených síl a nemožno ho paušalizovať. V súvislosti s možnosťou kontaktovania Veľvyslanectva RF v Bratislave uviedol, že takýto postup odmieta primárne zo strachu z Ruskej federácie. Sekundárne, podstatou konania o medzinárodnej ochrane je, že štát pôvodu je pôvodcom prenasledovania. Mal za to, že za tejto situácie nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby dobrovoľne kontaktoval orgány štátu, pred ktorým žiada medzinárodnú ochranu. Podotkol, že takýto postup by bol navyše v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou samotného žalovaného, ktorý v iných konaniach kontaktovanie orgánov štátu pôvodu hodnotí ako okolnosť oslabujúcu vierohodnosť tvrdených obáv z prenasledovania. Argumentácia žalovaného je preto vnútorne rozporná. Uviedol, že na jednej strane žalovaný od neho očakáva kontakt s orgánmi Ruskej federácie, na druhej strane by túto skutočnosť mohol následne použiť ako argument proti existencii jeho odôvodnených obáv z prenasledovania. Takýto prístup nie je zlučiteľný so zásadou spravodlivého a objektívneho posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu. Uviedol, že úvaha žalovaného, podľa ktorej Ukrajina ho nepovažuje za ruského špióna len preto, že mu neodňala občianstvo, je podľa jeho názoru čisto špekulatívna a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podotkol, že zo skutočnosti, že voči nemu nebolo prijaté konkrétne opatrenie v podobe odňatia občianstva, nemožno vyvodiť záver, že ukrajinské orgány voči nemu neevidujú podozrenia alebo ho nepovažujú za bezpečnostné riziko - žalovaný nijako nepreukázal, že odňatie občianstva predstavuje nevyhnutný alebo obvyklý právny následok podozrenia zo špionáže, a preto jeho záver predstavuje len ničím nepodloženú domnienku, ktorá nemôže obstáť. Zároveň poukázal na to, že Ukrajina mu na hraniciach odňala pobytový doklad a Štátna migračná služba Ukrajiny mu odporučila z Ukrajiny odísť, lebo môže byť považovaný za ruského špióna. V súvislosti so vzdaním sa občianstva RF poukázal na reálny príbeh Tarasa, ktorý žil na Ukrajine, ale bol ruským občanom a chcel získať ukrajinské občianstvo. Aby splnil zákonné podmienky, musel sa vzdať ruského občianstva. Celý proces trval 11 rokov a zahŕňal dokonca dve súdne konania. Musel kvôli tomu vycestovať do Moldavska, pretože po prerušení diplomatických vzťahov nebolo možné podať žiadosť na území Ukrajiny. Opakovane navštíviť ruské veľvyslanectvo, predkladať potvrdenia o tom, že nemá dlhy, nie je trestne stíhaný, nie je prihlásený na trvalý pobyt a znášal obštrukcie pracovníkov ambasády, ktorí podľa jeho výpovede dokumenty „strácali" a označovali ho za „zradcu“ a „fašistu“. V neposlednom rade žalovanému vytkol, že nerešpektuje záväzné právne názory správnych súdov. Konštatoval, že žalovaný opakuje tvrdenie, že problematické ustálenie jeho štátnej príslušnosti bolo spôsobené jeho vyjadreniami. V reakcii na uvedené poukázal na to, že s týmto záverom sa Správny súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 17.01.2025 sp. zn. 19SaZ/4/2024 už jednoznačne vysporiadal, keď jeho vyjadrenia vyhodnotil ako konzistentné, logické a vierohodné. Uviedol, že žalovaný napriek tomu opätovne predkladá argumentáciu, ktorú správny súd už raz odmietol. Mal za to, že argumentácia žalovaného je zároveň vnútorne rozporná. Uviedol, že zvyšok vyjadrenia žalovaného v tomto bode je v priamom rozpore s dôvodmi, na ktorých sám žalovaný založil predchádzajúce konania o zrušení jeho doplnkovej ochrany. Tieto rozhodnutia boli následne správnymi súdmi zrušené ako nezákonné. Žalovaný tak vo svojom vyjadrení prezentuje závery, ktoré si navzájom odporujú a nezodpovedajú jeho vlastnej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Podotkol, že takýto postup vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či žalovaný pri rozhodovaní rešpektuje nielen záväzné právne názory správnych súdov, ale aj vlastné zistenia. 58. Podaním zo dňa 16.07.2026 žalobca doplnil svoje vyjadrenie, pričom poukázal na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 20Saz/3/2026 zo dňa 30.06.2026. Zastával názor, že predmetné rozhodnutie v plnom rozsahu korešponduje s jeho argumentáciou, že žalovaný opakovane nerešpektuje záväzný právny názor súdu, nielen v danom konaní, ale aj v iných konaniach žiadateľov o azyl z RF s úzkymi väzbami na Ukrajinu. 59. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplike) zo dňa 27.07.2026 uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, a preto nepovažuje za potrebné predkladať ďalšie skutkové alebo právne skutočnosti. Konštatoval, že žalobca s replikou predložil nové dôkazy, a to povolávací rozkaz doručený jeho zaťovi 02.06.2026, sobášny list svojej dcéry a letenku zaťa, ktoré majú spochybniť jeho tvrdenie, že mobilizácia v Ruskej federácii sa týka výlučne mužov do 30 rokov, pretože žalobcov zať dovŕšil vek 31 rokov a povinnú vojenskú službu absolvoval ešte pred začiatkom vojny. Túto námietku považoval za neopodstatnenú, nakoľko zo sobášneho listu jednoznačne vyplýva, že žalobcov zať sa narodil XX.XX.XXXX, a to znamená, že 31 rokov dovŕši v decembri tohto roku, a teda povolávací rozkaz bol žalobcovmu zaťovi doručený v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, že odkaz na videozáznam, ktorý má údajne zachytávať prípady násilného zadržiavania mužov v Ruskej federácii a ich následného „dobrovoľného“ podpisovania zmlúv o výkone vojenskej služby, nepovažuje za relevantný ani vierohodný dôkazný prostriedok. Podľa jeho názoru predmetnému videozáznamu chýba dostatočná dôkazná hodnota, keďže ide o zostrih záznamov zachytávajúcich neidentifikované osoby na rôznych, bližšie neurčených miestach, pričom jednotlivé zábery sa striedajú vo veľmi krátkych časových intervaloch. Tvrdil, že za týchto okolností nie je možné overiť autenticitu záznamu, identitu zachytených osôb, ani skutkové okolnosti prezentovaných udalostí, a preto z neho nemožno bez ďalšieho vyvodzovať závery relevantné pre posúdenie prejednávanej veci. Ďalej konštatoval, že nevylučuje, že v prípade návratu žalobcu do Ruskej Federácie môže potenciálne čeliť problémom, avšak tieto bude mať žalobca kvôli jeho súdnym konaniam a exekúcii, ktorá bola vyhlásená na jeho majetok 10.02.2022 Arbitrážnym súdom v Saratove pod č. A57-13079/2021 – tvrdil, že ide pritom o súdne spory, ktoré mal žalobca pred príchodom na Ukrajinu v roku 2018 a k samotnej exekúcii došlo začiatkom februára 2022, teda ešte pred inváziou ruských jednotiek na Ukrajinu. Mal za to, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by sa jeho politické názory dostali do povedomia štátnych orgánov Ruskej federácie alebo by mu boli niekedy pripisované. Tvrdil, že v súvislosti s nimi žalobca nebol nikdy konfrontovaný zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych aktérov, a to ani sprostredkovane po opustení Ruskej federácie, napr. cez blízku rodinu, pričom v jeho prípade nemožno hovoriť ani o tom, že je exponovanou osobou s vplyvom na užšiu či širšiu komunitu alebo spoločnosť. Tvrdil, že žalobca vnútorný nesúhlas s politikou RF a prezidentom I. F. nikdy verejne nevyjadroval, pričom žalobca svoj politický postoj nevyjadril ani pri podaní žiadosti o vzdanie sa ruského občianstva adresovanej veľvyslanectvu Ruskej federácie v Kyjeve dňa 08.02.2022, kde ako dôvod vzdania sa uvádzal rodinné pomery (str. 292 spis. materiálu). Konštatoval, že taktiež za politický názor nemožno považovať žalobcove odmietnutie údajného povolania do armády, a to z dôvodu podmienok, za akých mobilizácia na území RF prebieha; mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie je predmetom posúdenia vážneho bezprávia, čo nie je predmetom tohto konania. Mal za to, že v prípade žalobcu bol test primeranej pravdepodobnosti aplikovaný správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom. V súvislosti s tvrdenou obavou žalobcu z nasadenia do vojenských operácií na strane Ruskej federácie poukázal na informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise - z týchto podkladov podľa jeho názoru vyplýva, že na žalobcu sa v súčasnosti nevzťahuje povinná vojenská služba, v Ruskej federácii bola v roku 2022 vyhlásená len čiastočná mobilizácia, pričom v čase rozhodovania nebola vyhlásená ďalšia mobilizácia. Zároveň podľa jeho názoru z dostupných informácií vyplýva, že Ruská federácia zabezpečuje dopĺňanie svojich ozbrojených síl prednostne prostredníctvom dobrovoľných kontraktných vojakov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že pravdepodobnosť povolania žalobcu na výkon vojenskej služby, a tým aj jeho účasti na vojenských operáciách na strane Ruskej federácie, je veľmi nízka. Konštatoval, že aj za predpokladu čisto hypotetického scenára, že by Ruská federácia v budúcnosti vyhlásila mobilizáciu vzťahujúcu sa na skupinu osôb, do ktorej žalobca ako osoba v hodnosti majora patrí, a žalobca by bol následne mobilizovaný, naďalej by išlo len o špekulatívnu možnosť – tvrdil, že ani v takom prípade by však nebolo možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že by žalobca musel byť nasadený do priamych bojových operácií, keďže vzhľadom na jeho hodnosť a funkčné zaradenie zostáva pravdepodobnosť takéhoto vývoja naďalej veľmi nízka. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalobca do priamych bojov nebol nasadený ani v roku 2000, keď bol pripravený v zálohe a dostal mobilizačný príkaz, na základe ktorého len dva týždne ako špecialista školil vojakov v oblasti ochrany vojenských objektov. Tvrdil, že nepopiera tvrdenie žalobcu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby dobrovoľne kontaktoval orgány štátu, pred ktorým žiada medzinárodnú ochranu – uviedol, že sa však domnieva, že žalobca nekontaktoval veľvyslanectvo Ruskej federácie z dôvodu jeho nevysporiadanej finančnej situácie. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nerešpektuje právny názor správnych súdov. Záverom považoval za dôležité poukázať na skutočnosť, že podľa oficiálneho údaja zverejneného Štátnou migračnou službou Ukrajiny sa na jej území oficiálne nachádzalo 155 233 občanov Ruskej federácie (z toho 154 333 malo povolenie na trvalý pobyt). Poznamenal, že v roku 2001, kedy prebehlo posledné celoštátne sčítanie obyvateľstva na Ukrajine sa k ruskej národnosti prihlásilo približne 8,3 milióna ľudí (17,3% populácie). Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že generalizovanie prípadov občanov Ruskej federácie s väzbami na B., ktorí odmietajú vojnu by malo za následok veľký migračný tlak. Konštatoval, že práve obava z migračného tlaku bola dôvodom, že Rada Európskej únie prijala 04.03.2022 vykonávacie rozhodnutie 2022/382, ktorým sa konštatovala skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES a zaviedla sa dočasná ochrana. Uviedol, že sa domnieva, že hoci nie je možné obmedziť právo osoby podať žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky, no v prípade žalobcu je správne uvažovať o tom, aby požiadal o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, pričom práve dočasné útočisko poskytuje ochranu pred vojnou na Ukrajine z dôvodov, na ktoré sa žalobca v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu odvoláva. IV. Relevantné právne predpisy 60. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 61. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 62. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 63. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 64. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 65. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 66. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 67. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 68. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 69. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo b) nespĺňa podmienky podľa § 10. 70. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. 71. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 72. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa predpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne v časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o udelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 73. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 02.07.2026. 74. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-228-115/2022Ž zo dňa 30.04.2026, ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. 75. Na úvod považuje správny súd za potrebné uviesť, že v tomto konaní už nie je medzi účastníkmi sporné to, akej je žalobca štátnej príslušnosti – žalobca má v súčasnosti štátnu príslušnosť tak Ruskej federácie, ako aj Ukrajiny. 76. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca (dňa 15.07.2022) pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ako vojak v zálohe by bol v prípade návratu do RF povolaný do armády, ako aj z dôvodu nesúhlasu so súčasným politickým režimom v RF (teda z politických dôvodov). Žalobca uviedol, že v RF a ani na Ukrajine nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol ani trestne stíhaný; k osobnému profilu uviedol, že sa narodil na Kryme, ktorý bol v čase jeho narodenia územno-správnou jednotkou Ukrajiny a tá bola až do roku 1991 súčasťou bývalého ZSSR; v mieste narodenia navštevoval základnú desaťročnú školu, ktorú ukončil v roku 1984; následne odišiel študovať na vojenské učilište do mesta Saratov, tiež v bývalom ZSSR, v súčasnosti v RF, ktoré ukončil v roku 1988; v tomto roku dostal občiansky preukaz, vydaný orgánmi ZSSR, a týmto dokumentom po rozpade ZSSR nadobudol aj ruské štátne občianstvo; po skončení školy v roku 1988 hneď vstúpil do armády, kde pracoval do roku 1994 ako špecialista ochrany vojenských objektov vo funkcii veliteľa družstva a veliteľa roty; od roku 1994 pracoval ako súkromník, keď bol spoluvlastníkom firmy zaoberajúcej sa ochranou objektov, pričom predmetom ich činnosti bola montáž a servis kamerových zariadení v rôznych civilných a vojenských objektoch; v roku 2007 si ako fyzická osoba založil ďalšiu firmu, ktorá podnikala v oblasti kamiónovej nákladnej prepravy; v ruskom meste Saratov žil a pracoval až do roku 2018, kedy sa vrátil späť na B., pretože bol vnútorne presvedčený o tom, že k anexii Krymu (regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý domov nie je v RF, ale na Ukrajine; preto aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt, avšak podmienkou pre udelenie trvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho občianstva - toto nadobudol na základe dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby zo dňa 14.12.2021; v súvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho občianstva následne dňa 08.02.2022 podal na ruské veľvyslanectvo v Kyjeve elektronickú žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva - v súvislosti s uvedeným úkonom poukázal na to, že pri podaní žiadosti sa riadil zákonným postupom, avšak nedisponuje žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo vyhovené. K svojej vojenskej službe žalobca uviedol, že po ukončení profesionálnej vojenskej služby v roku 1994, nemal podpísanú s armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle čl. 57.2 zákona č. N53-FZ z 28.03.1998 o vojenskej povinnosti a vojenskej službe; v roku 2000 a 2002 bol povolaný do armády, pričom dva týždne v meste Saratov školil vojakov, ktorí boli vyslaní do vojny v Čečensku; ďalej uviedol, že RF napadnutím Ukrajiny spáchala teroristický čin a má agresívnu politiku voči bratským štátom; vojenskú službu odmieta z presvedčenia, ktoré podlieha rezolúcii OSN; tvrdil, že do RF sa nemôže vrátiť ani o päť alebo šesť rokov, pretože by mu hrozilo väzenie a z väzenia by ho poslali do vojny; nechce sa zúčastňovať útoku na malý národ ako je ukrajinský; taktiež uviedol, že veková hranica pre povolanie do armády sa zvýšila nariadením prezidenta RF 647/2022 z 27.09.2022 na 65 rokov, pričom veková hranica 55 rokov platí v dobe mieru. Ďalej žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že na Ukrajine vypukol vo februári 2022 ozbrojený konflikt, tak sa začal obávať o svoju bezpečnosť a rozhodol sa z Ukrajiny odísť; tvrdil, že keďže sa ruského štátneho občianstva vzdal a k tejto krajine necítil žiadne väzby, tak sa do RF nevrátil a vycestoval na Slovensko, kde požiadal o medzinárodnú ochranu; uviedol, že počas pobytu na území SR sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz. V doplňujúcom pohovore zo dňa 12.03.2026 žalobca uviedol, že jeho rodičia naďalej žijú na anektovanom Kryme, pričom obaja majú v súčasnosti ukrajinskú aj ruskú štátnu príslušnosť; jeho brat J. A. má od narodenia ukrajinskú národnosť a ukrajinské štátne občianstvo; ruské štátne občianstvo majú aj žalobcove dve deti, dcéra L. a syn G.; jeho syn absolvoval vojenskú školu v Petrohrade, ktorá trvala 5 rokov; celkovo jeho syn v armáde odslúžil 10 rokov; povolávací rozkaz sa jeho synovi G. snažili doručiť dvakrát, a to vo februári a v marci 2022, pričom pri pokuse o opustenie RF do Kazašskej republiky mu dali podpísať dokument zakazujúci výstup z RF; ohľadom súčasného stavu jeho žiadosti o vzdanie sa ruského občianstva uviedol, že ruské a ani ukrajinské štátne orgány viac nekontaktoval a ani neplánuje kontaktovať. Žalobca taktiež uviedol, že je „bývalým“ majorom ruskej armády; že jeho brat, ktorý má ukrajinskú národnosť, pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách; že pred odchodom z Ukrajiny čelil vyhrážkam zo strany ukrajinských ozbrojených zložiek; že mu stále hrozí mobilizačné riziko, nakoľko náborové aktivity pokračujú prakticky neustále. Z administratívneho spisu správny súd zistil aj to, že na žalobcov majetok bol vyhlásený v RF konkurz. 77. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. c) až f) SSP). 78. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť. 79. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle. 80. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 81. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4 ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 82. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej judikatúre kasačného súdu. 83. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). 84. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“ 85. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 86. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval, že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“ 87. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je uvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať. 88. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016). 89. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný žiadateľ o azyl. 90. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať. 91. Správny súd po dôkladnom preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj preto, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom aj skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa napokon premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s niektorými podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. 92. Správny súd najprv považuje za potrebné skonštatovať, že žalobcove tvrdenia počas celého konania vyhodnotil ako konzistentné, logické a vierohodné, pričom v nich nespozoroval žiadne závažné nezrovnalosti. Akékoľvek spochybňovanie dôveryhodnosti žalobcu a jeho tvrdení preto v tomto konaní už nie je namieste. Tvrdenia žalobcu o tom, ako by bol ochotný brániť Ruskú federáciu či Slovenskú republiku v prípade ich napadnutia, správny súd vnímal s rezervou ako žalobcove neuvážené emocionálne konštatovania v danom momente, a nie ako reálny stav – vysvetlenie žalobcu, že tým iba formuloval svoj všeobecný postoj, podľa ktorého je rozdiel brániť napadnutú krajinu ak by sa stala obeťou nezákonnej ozbrojenej agresie a rozdiel páchať vojnové zločiny na strane agresora, je podľa správneho súdu taktiež udržateľné (z doposiaľ vykonaného dokazovania je však navyše viac než zrejmé, že žalobca sa zúčastňovať vojny nechce, a to jednak z osobných, ako aj rodinných dôvodov, čo je podľa správne súdu úplne pochopiteľné). 93. Správny súd má ďalej za to, že posúdenie azylového príbehu žalobcu žalovaným je do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne (žalovaný sa evidentne zaoberal len tými dôkazmi a správami, ktoré boli v neprospech žalobcu, pričom tie, ktoré boli v prospech žalobcu buď odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal alebo ich vyhodnotil nedostatočne, respektíve v niektorých prípadoch aj nesprávne), a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach. 94. Správny súd k tomuto zdôrazňuje, že z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo žalovaný považoval za právne nevýznamné skutočnosti, že žalobca je „bývalým“ majorom ruskej armády; že žalobcov brat, ktorý má ukrajinskú národnosť, pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách; že žalobca sa pokúšal vzdať občianstva RF alebo že pred odchodom z Ukrajiny žalobca čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí prakticky len stroho skonštatoval, že tvrdenia žalobcu v tomto smere sú irelevantné, a to bez akéhokoľvek ďalšieho dôsledného zdôvodnenia, respektíve k niektorým žalovaný uviedol len nejaké svoje domnienky, ktoré v žiadnom prípade žalobcove tvrdenia relevantne nespochybnili. Správny súd má za to, že napadnuté rozhodnutie je teda nepreskúmateľné, pretože žalovaný sa nevysporiadal s viacerými podstatnými tvrdeniami žalobcu a neuviedol presvedčivé dôvody, na základe ktorých dospel k svojim záverom. Podľa správneho súdu bol žalovaný povinný sa aj týmito skutočnosťami dôsledne zaoberať, a keďže tak neurobil, tak zapríčinil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Osobitne nepreskúmateľný je podľa názoru správneho súdu záver žalovaného, že aj keby žalobca bol mobilizovaný, tak vzhľadom na svoj vek by sa s vysokou pravdepodobnosťou nezúčastnil priamych bojových operácií – správny súd tu zdôrazňuje, že žalovaný opäť iba predostiera svoje domnienky, pričom pre tento záver neoznačil jediný dôkaz ani jediný relevantný zdroj informácií o krajine pôvodu, pričom neexistujú verejne dostupné informácie, z ktorých by bolo možné vyvodiť vekovú hranicu osôb nasadzovaných do bojových operácií v ozbrojených silách RF – naopak podľa názoru správneho súdu verejne dostupné informácie potvrdzujú, že spôsob nasadzovania mobilizovaných osôb závisí od aktuálnych potrieb ozbrojených síl RF a nemožno ho paušalizovať (z informácií nachádzajúcich sa v administratívnom spise navyše podľa správneho súdu vyplýva, že náborové aktivity sa mnohokrát uskutočňujú mimo stanovených pravidiel – v určitých prípadoch sú používané aj rôzne formy psychického a fyzického nátlaku, a to aj s dopadom na rodinných príslušníkov daných osôb). 95. Správny súd ďalej uvádza, že žalovaný sa nevysporiadal ani s rozporom medzi jeho vlastnými informáciami o krajine pôvodu a jeho závermi o neexistencii mobilizačného rizika. Žalovaný bez bližšieho vysvetlenia v napadnutom rozhodnutí odmietol význam informácií poukazujúcich na pokračujúce náborové aktivity, existenciu mobilizačného dekrétu, problémy žalobcu pri vzdávaní sa občianstva a osobitné postavenie osôb s vojenskou praxou. Napadnuté rozhodnutie je tak podľa názoru správneho súdu nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé akým spôsobom žalovaný vyhodnotil jednotlivé dôkazy a na základe akých úvah dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcových obáv. Podľa správneho súdu žalovaný zistil skutkový stav nedostatočne na riadne posúdenie veci, pričom keďže sa žalovaný množstvom relevantných správ svedčiacich v prospech tvrdení žalobcu ani nezaoberal, tak uvedená skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie taktiež nepreskúmateľným – nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia správny súd videl taktiež v častých logicko-rozporných tvrdeniach žalovaného, ako aj v pomerne častých tvrdeniach žalovaného, ktoré sa zakladali len na jeho domnienkach. 96. Ďalej správny súd konštatuje, že žalovaný si nezabezpečil informácie, ktoré by dávali odpoveď na otázky, čo žalobcovi hrozí v prípade jeho návratu do RF ak by bol povolaný bojovať a ak má súčasne občianstvo Ukrajiny a ukrajinskú národnosť a zároveň rodinné väzby na príslušníka ukrajinskej armády. Správny súd konštatuje, že žalovaný sa nezaoberal ani tým, že RF na území Ukrajiny pácha vojnové zločiny a nezabezpečil si informácie, ktoré by dali odpoveď na otázku, či sa žalobca fakticky môže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by žalobcovi hrozilo v prípade mobilizácie Ukrajinou, ak stále má občianstvo RF, ktorého vzdanie sa nie je možné, a ak má ruský vojenský výcvik a vojenskú minulosť v RF. Správny súd zdôrazňuje, že žalovaný tak neurobil napriek tomu, že žalobca opakovane poukazoval na svoje vojenské postavenie, zaradenie v zálohe, rodinné väzby na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl a ďalšie skutočnosti. Podľa správneho súdu je neprípustné, aby sa žalovaný uspokojil len s formálnymi závermi (založenými mnohokrát len na domnienkach) bez toho, aby riadne objasnil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti v danom prípade. Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa správneho súdu taktiež zrejmé, že žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia nezaobstaral dostatok objektívnych informácií, pričom žalovaný vyššie uvedeným skutočnostiam evidentne nevenoval dostatočnú pozornosť. Správny súd teda konštatuje aj to, že žalovaný nezistil skutkový stav dostatočne na riadne posúdenie veci. 97. Za zmätočné a rozporné považoval správny súd aj tvrdenia žalovaného, podľa ktorých na jednej strane žalovaný v podstate s istotou tvrdí, že žalobca nebude povolaný z rôznych dôvodov do armády (a to napriek tomu, že žalovaný dôsledne neskúmal potencialitu povolania žalobcu do armády v budúcnosti, pričom žalovaného presvedčenie o tom, že žalobca nebude povolaný do armády bolo založené len na jeho domnienkach a hypotézach; navyše tu správny súd zdôrazňuje, že počas pobytu na území SR sa žalobca dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz – toto tvrdenie žalobcu žalovaný doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil, v podstate sa ním ani nezaoberal), no na druhej strane žalovaný v podstate tvrdí, že dôvodom žalobcovej azylovej žiadosti je prakticky „len“ vyhnúť sa vojenskej službe a hroziacim sankciám. Takéto vyjadrenia žalovaného považoval preto správny súd za nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť a logický rozpor. 98. Správny súd ďalej uvádza, že viaceré skutkové závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise alebo sú v rozpore s dôkazmi, ktoré sa v spise nachádzajú. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na tvrdenie žalovaného, že žalobcovi nehrozí mobilizácia alebo iné formy núteného zapojenia do vojenských štruktúr RF - podľa názoru správneho súdu z informácií o krajine pôvodu, ako aj z dôkazov založených v administratívnom a súdnom spise naopak vyplýva existencia pokračujúcich náborových aktivít (a to aj bez dodržiavania stanovených pravidiel a pod nátlakom) a potreba ďalšieho dopĺňania personálnych kapacít ozbrojených síl RF (podľa názoru správneho súdu teda nie je možné s určitosťou vylúčiť to, že žalobca bude niekedy v budúcnosti povolaný do armády, pričom správny súd opätovne poukazuje na to, že ruské štátne orgány sa už žalobcovi v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz – toto tvrdenie žalobcu doposiaľ nebolo v konaní vyvrátené a ani relevantne spochybnené). Rovnako podľa názoru správneho súdu nemá oporu v spise ani záver žalovaného, že žalobca môže bez väčších ťažkostí vyriešiť svoje postavenie prostredníctvom vzdania sa občianstva RF – podľa názoru správneho súdu informácie, ktoré si zabezpečil žalovaný, naopak poukazujú na mimoriadnu komplikovanosť a zdĺhavosť takýchto konaní. Podľa názoru správneho súdu je neprípustné zľahčovanie (zo strany žalovaného) rizík vyplývajúcich zo žalobcovej vojenskej minulosti, žalobcovho zaradenia v zálohe, ako aj žalobcových rodinných väzieb na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl – takéto konanie žalovaného je taktiež v rozpore s obsahom administratívneho, ako aj súdneho spisu. 99. Správny súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že žalobca požiadal o vzdanie sa občianstva RF, že má dlhoročnú vojenskú minulosť – bol majorom v ruskej armáde, že nereaguje na povolávacie rozkazy RF, že má brata, ktorý bojuje proti RF v ukrajinskej armáde, a pod., tak je viac než potrebné, aby žalovaný v novom konaní dôsledne preskúmal to, čo žalobcovi za také konania/skutočnosti reálne hrozí v RF a či také konania/skutočnosti môžu v budúcnosti žalobcovi v RF (v prípade jeho návratu) privodiť to, že bude zadržaný, odsúdený, respektíve stíhaný ako osoba kritizujúca režim v RF (podľa správneho súdu nemožno za súčasného stavu konštatovať, že žalobca v budúcnosti s určitosťou nebude považovaný RF za osobu, ktorá kritizovala/kritizuje režim v RF, respektíve že RF žalobcovi také názory/konanie nebude pripisovať). Uvedené je dôležité v konaní preskúmať najmä v dôsledku toho, že žalobca požiadal o azyl aj z politických dôvodov. Bude preto potrebné, aby žalovaný aj v tomto rozsahu doplnil dokazovanie a vysporiadal sa aj s týmito skutočnosťami. 100. Správny súd je taktiež toho názoru, že úvaha žalovaného, podľa ktorej Ukrajina žalobcu nepovažuje za ruského špióna, nakoľko žalobcovi neodňala (opätovne) občianstvo, je len domnienkou žalovaného, pričom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (tu treba opätovne spomenúť to, že pred odchodom z Ukrajiny žalobca čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek Ukrajiny, pričom ozbrojené zložky Ukrajiny žalobcovi na hraniciach odňali pobytový doklad a Štátna migračná služba Ukrajiny žalobcovi odporučila z Ukrajiny odísť, lebo môže byť považovaný za ruského špióna – žalovaný sa týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí v podstate vôbec nezaoberal – žalovanému sa teda doposiaľ nepodarilo tieto závažné tvrdenia žalobcu nielenže vyvrátiť ale ani len spochybniť). Podľa názoru správneho súdu nemožno v prejednávanej veci jednoznačne konštatovať ani to, že ukrajinské orgány voči žalobcovi neevidujú určité podozrenia alebo že žalobcu nepovažujú za bezpečnostné riziko, respektíve, že by tomu tak nemohlo byť v budúcnosti. V nadväznosti na uvedené skutočnosti správny súd považuje za potrebné taktiež skonštatovať, že sa nestotožňuje ani s názorom žalovaného, že žalobca nikdy neupútal pozornosť ruských štátnych orgánov (v súvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho občianstva žalobca podal dňa 08.02.2022 na veľvyslanectvo RF v Kyjeve elektronickú žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva; počas pobytu na území SR sa žalobca dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz; v tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že žalobca bol počas svojho života majorom v ruskej armáde, pričom žalobcov brat J. v súčasnosti bojuje v ukrajinskej armáde). 101. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má správny súd taktiež za to, že žalovaný si riadne nesplnil ani povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu (tak zo strany RF, ako aj zo strany Ukrajiny). Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalovaného skúmať nie len to, či ruské orgány majú v súčasnej dobe vedomosť o žalobcových aktivitách a politických názoroch (žalovaný však ani túto skutočnosť dostatočne neskúmal), ale taktiež mal žalovaný posúdiť mieru rizika, že sa o nich môžu v budúcnosti dozvedieť a následky akým by musel žalobca následne čeliť. Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalovaného taktiež si zabezpečiť informácie, ktoré by dali odpoveď na otázky, či sa žalobca fakticky môže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by žalobcovi hrozilo v prípade mobilizácie Ukrajinou, ak stále má občianstvo RF, ktorého vzdanie sa nie je možné, a ak má žalobca ruský vojenský výcvik a vojenskú minulosť v RF. 102. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má správny súd za to, že odôvodnenie žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí nie je schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je (vo vyššie uvedených prípadoch) s nimi v priamom rozpore. Správny súd zároveň poukazuje aj na to, že žalovaný podstatne porušil ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, keď pri vydávaní napadnutého rozhodnutia sa dostatočne nezaoberal aktuálnou judikatúrou správnych súdov Slovenskej republiky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na Ukrajinu. 103. Správny súd napokon opätovne považuje za potrebné žalovanému pripomenúť, že špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016). 104. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, ako aj toho, že zo strany žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd v dôsledku uvedených vád napadnutého rozhodnutia žalovaného, už neposudzoval. V dôsledku uvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e), f) a g) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. 105. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť skutkový stav veci), a to komplexne, v súlade s vyššie naznačeným smerom, a následne žalovaný posúdi žalobcom prezentované dôvody na udelenie azylu (vo vyššie naznačenom smere) a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo presvedčivé. 106. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 107. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).