{"guid": "0e739ef5-0135-47a8-bfc1-0621a2cfe59b:47033126-2ec2-4196-a785-aab117106181", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1", "spisova_znacka": "15SaZ/4/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/4/2026 z 25. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 25. augusta 2026, sp. zn. 15SaZ/4/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1", "identifikacne_cislo": "0726100826", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Filip Hudec", "datum_vydania": "2026-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. f) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "nazov": "§ 191 ods. 6 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/47033126-2ec2-4196-a785-aab117106181", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n15SaZ/4/2026\n0726100826\n25. 08. 2026\nJUDr. Filip Hudec\nECLI:SK:SpSBA:2026:0726100826.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A.\nA., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia a Ukrajina, adresa posledného trvalého\npobytu v krajine pôvodu: B. C. X/XX, D., C. E., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu:\nB. F. XXX, G. H., I. J., B., toho času: K. XX, A., D. C., zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom\nBudyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so\nsídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MUPO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu\nČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026, ktorým žalobcovi: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna\npríslušnosť: Ruská federácia a Ukrajina, nebol udelený azyl, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie\nkonanie.\nII. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo dňa 30.04.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\nžalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle.\n2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca dňa 15.07.2022 pred pracovníkmi\nOddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej\nochrany z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ako vojak v zálohe by bol v prípade návratu do Ruskej\nfederácie (ďalej len „RF“) povolaný do armády, ako aj z dôvodu nesúhlasu so súčasným politickým\nrežimom v RF. Uviedol, že po podaní vyhlásenia bol žalobca poučený o svojich právach a povinnostiach\npočas konania o azyle.\n3. Konštatoval, že následne bol so žalobcom dňa 29.07.2022 vykonaný vstupný pohovor a v dňoch\n30.11.2022 a 20.01.2023 doplňujúce pohovory, počas ktorých žalobca objasnil dôvody svojho odchodu\nz RF na Ukrajinu a následne na Slovensko. Žalobca uviedol, že v RF a ani na Ukrajine nebol členom\nžiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol ani trestne\nstíhaný; že počas pobytu v RF, ani na Ukrajine, nemal nikdy žiadne problémy s políciou, armádou, inými\nštátnymi, či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami; k osobnému profilu uviedol, že sa\nnarodil na Kryme, ktorý bol v čase jeho narodenia územno-správnou jednotkou Ukrajiny a tá bola až do\n\nroku 1991 súčasťou bývalého ZSSR; v mieste narodenia navštevoval základnú desaťročnú školu, ktorú\nukončil v roku 1984; následne odišiel študovať na vojenské učilište do mesta D., tiež v bývalom ZSSR,\nv súčasnosti v RF, ktoré ukončil v roku 1988; v tomto roku dostal občiansky preukaz, vydaný orgánmi\nZSSR, a týmto dokumentom po rozpade ZSSR nadobudol aj ruské štátne občianstvo; po skončení školy\nv roku 1988 hneď vstúpil do armády, kde pracoval do roku 1994 ako špecialista ochrany vojenských\nobjektov vo funkcii veliteľa družstva a veliteľa roty; od roku 1994 pracoval ako súkromník, keď bol\nspoluvlastníkom firmy zaoberajúcej sa ochranou objektov, pričom predmetom ich činnosti bola montáž\na servis kamerových zariadení v rôznych civilných a vojenských objektoch; v roku 2007 si ako fyzická\nosoba založil ďalšiu firmu, ktorá podnikala v oblasti kamiónovej nákladnej prepravy; v ruskom meste D. žil\na pracoval až do roku 2018, kedy sa vrátil späť na B., pretože bol vnútorne presvedčený o tom, že k anexii\nKrymu (regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý domov nie je v RF, ale\nna Ukrajine; preto aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt, avšak podmienkou pre udelenie\ntrvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho občianstva - toto nadobudol na\nzáklade dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby zo dňa 14.12.2021; v súvislosti s nadobudnutím\nukrajinského štátneho občianstva následne dňa 08.02.2022 podal na ruské veľvyslanectvo v Kyjeve\nelektronickú žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva - v súvislosti s uvedeným úkonom\npoukázal na to, že pri podaní žiadosti sa riadil zákonným postupom, avšak nedisponuje žiadnym\ndôkazným prostriedkom, ktorý by mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo vyhovené; vzhľadom na to, že\nna Ukrajine vypukol vo februári 2022 ozbrojený konflikt, sa začal obávať o svoju bezpečnosť a rozhodol\nsa z Ukrajiny odísť; keďže sa ruského štátneho občianstva vzdal a k tejto krajine necítil žiadne väzby,\ndo RF sa nevrátil a vycestoval na Slovensko, kde požiadal o medzinárodnú ochranu; počas pobytu na\núzemí SR sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane\nsnažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.\n4. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní žalobcovej žiadosti a ustálení totožnosti boli podstatné dva\npredložené dokumenty, súvisiace so vzdaním sa ruského štátneho občianstva a získaním ukrajinského\nštátneho občianstva - z uvedeného dôvodu boli obidva dokumenty predmetom skúmania, pričom zistil,\nže v prípade vzdania sa ruského občianstva postupoval žalobca štandardne, v súlade s článkom 18\na 19 zákona RF č. 62-FZ z 31.05.2002, a preto jeho tvrdenie o vykonaní tohto úkonu nespochybnil.\nĎalej v prípade vydania dokumentu o získaní ukrajinského štátneho občianstva sa obrátil so žiadosťou\no preverenie pravosti dokumentu na zastupiteľský úrad Ukrajiny v Bratislave, ktorý potvrdil, že uvedený\ndokument bol ukrajinskými štátnymi orgánmi skutočne vydaný, a preto nemal o jeho pravosti žiadnu\npochybnosť. Konštatoval, že dokumenty, ktoré žalobca do konania doložil, svedčia o tom, že sa narodil\nna Ukrajine a ruskú štátnu príslušnosť získal automaticky po rozpade ZSSR, keďže sa v tom čase v\nRF fyzicky nachádzal. Ruského štátneho občianstva sa však po nadobudnutí ukrajinského štátneho\nobčianstva vzdal, avšak dokladom o vyňatí z ruského štátneho zväzku nedisponuje, pretože na Ukrajine\nvypukla vojna a z krajiny všetky ruské zastupiteľské úrady odišli. K uvedenému žalobca dodal, že splnil\nvšetky zákonné náležitosti, súvisiace s jeho žiadosťou, avšak odpoveď od kompetentných orgánov\nnedostal, a preto nemôže preukázať, že mu bolo ruské štátne občianstvo odňaté. Žalovaný uviedol,\nže keďže sa v konaní z objektívnych dôvodov nepodarilo preukázať, či aj naďalej disponuje alebo\nnedisponuje ruským štátnym občianstvom, pri ustálení jeho totožnosti vychádzal iba z overených\ndokumentov, svedčiacich o žalobcovej ukrajinskej štátnej príslušnosti. Zároveň však nevylúčil, že\nnapriek vykonaniu krokov smerom k vzdaniu sa ruského štátneho občianstva, žalobca týmto štátnym\nobčianstvom aj naďalej môže disponovať, a to aj napriek tomu, že na preukázanie tejto skutočnosti\nnejestvujú relevantné dôkazné prostriedky.\n5. Po komplexnom posúdení prípadu dospel k záveru, že žalobca je preukázateľne len štátnym občanom\nUkrajiny, a v takomto duchu aj posúdil dôvody jeho žiadosti (prvýkrát). Dospel k záveru, že žalobca\nnespĺňa podmienky ustanovené v § 8 a v § 10 zákona o azyle, a preto mu rozhodnutím ČAS: MUPO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 azyl neudelil. Zároveň v jeho prípade rozhodol o poskytnutí\ndoplnkovej ochrany na území SR podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, a to z dôvodu existencie\nhrozby vážneho bezprávia podľa\n§ 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle v prípade jeho návratu na Ukrajinu, na území ktorej prebieha vojenský\nkonflikt. Rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2023.\n6. Proti uvedenému rozhodnutiu v časti o neudelení azylu žalobca podal správnu žalobu na Krajský súd\nv Bratislave (ďalej len „KS BA“). KS BA rozsudkom sp. zn. 8SaZ/3/2023 zo dňa 29.05.2023 podľa § 191\nods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,.SSP“) rozhodnutie ČAS:\n\nMU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 v časti o neudelení azylu zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie. KS BA vo svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 2 článku 1 A dokumentu UNHCR\nKritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku\n1967 o postavení utečencov: „V prípade, že osoba, ktorá má viac než jedno štátne občianstvo, znamená\ntermín „krajina štátnej príslušnosti“ každú jednu krajinu, ktorej občianstvo má. Táto osoba sa nepovažuje\nza osobu zbavenú ochrany od krajiny jej štátnej príslušnosti, ak osoba sama, bez nejakej vážnej príčiny\nzaloženej na opodstatnenom strachu, nevyužila ochranu niektorej z krajín, ktorých občianstvo jej bolo\nuložené.“ Na základe uvedených skutočnosti KS BA považoval rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 za predčasné, bez riadnych a preukázaných záverov o občianstve\nžalobcu, pričom za krajinu pôvodu mal v zmysle zásady „benefit of doubt“ žalovaný považovať Ukrajinu\na súčasne aj RF a jeho žiadosť o azyl posúdiť vo vzťahu k obom krajinám.\n7. Proti rozsudku KS BA podal žalovaný kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „NSS SR“). NSS SR kasačnú sťažnosť žalovaného rozsudkom sp. zn. 2Sak/11/2023 zo dňa\n30.11.2023 podľa § 461 SSP zamietol a rozhodnutie zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok\ndôvodov aj napriek tomu, že sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že zásadu „benefit of doubt“, t.\nj. „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ možno uplatniť aj vo vzťahu k\nurčeniu štátnej príslušnosti žiadateľa o azyl. Zároveň zaviazal žalovaného doplniť dokazovanie o správy\no Ukrajine a objasniť, aj s poukazom na zmenu právnych predpisov Ukrajiny, ako možno získať štátne\nobčianstvo Ukrajiny v prípade štátnych občanov RF. Ďalej uviedol, že ak sa v konaní „...bez pochybnosti\npreukáže, že žalobca je štátnym príslušníkom Ukrajiny, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí\njeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine. V prípade, že sa preukáže, že žalobca je naďalej\nobčanom RF, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu\nk RF. V prípade, že sa preukáže, že žalobca je občanom Ukrajiny aj RF, žalovaný posúdi dôvody jeho\nžiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine aj k RF. V prípade, ak príslušnosť\nžalobcu napriek vykonanému dokazovaniu nebude možné jasne stanoviť, jeho žiadosť o azyl v zmysle\nbodu 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR) a tiež v zmysle § 2 písm. k) zákona\no azyle žalovaný posúdi rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez štátnej príslušnosti, čo znamená, že\nžalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu ku krajine, v\nktorej mal svoje trvalé bydlisko.“ Predmetný rozsudok NSS SR nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2023.\n8. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že po vrátení spisového materiálu z NSS SR dňa\n25.01.2024 v ďalšom konaní pristúpil k doplneniu dokazovania v zmysle pokynov rozsudku NSS SR.\nDňa 16.05.2024 vykonal doplňujúci pohovor so žalobcom. Počas neho žalobca uviedol, že ohľadom\nvzdania sa občianstva RF nemá odpoveď od ruských štátnych orgánov o akceptácii jeho žiadosti. Taktiež\nani on nedoložil ruským štátnym orgánom žiadne ďalšie dokumenty potrebné na dokončenie procesu\nvzdania sa občianstva a to z dôvodu, že veľvyslanectvo RF bolo v Kyjeve v tom čase už zatvorené.\nŽalobca tiež uviedol, že ukrajinským štátnym orgánom nedoložil, okrem žiadosti o vzdanie sa občianstva\nRF, žiadne ďalšie dokumenty potrebné pre získanie ukrajinského občianstva z dôvodu, že ich od neho\nnikto nepožadoval; ďalej uviedol, že napriek tomu, že má ruskú národnosť, hlási sa aj k ukrajinskej\nnárodnosti, pretože sa narodil na Ukrajine; k vojenskej službe uviedol, že po ukončení profesionálnej\nvojenskej služby v roku 1994, nemal podpísanú s armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle\nčl. 57.2 zákona č. N53-FZ z 28.03.1998 o vojenskej povinnosti a vojenskej službe; v roku 2000 a\n2002 bol povolaný do armády, pričom dva týždne v meste D. školil vojakov, ktorí boli vyslaní do vojny\nv Čečensku; ďalej uviedol, že RF napadnutím Ukrajiny spáchala teroristický čin a má agresívnu politiku\nvoči bratským štátom; vojenskú službu odmieta z presvedčenia, ktoré podlieha rezolúcii Organizácie\nspojených národov (ďalej len „OSN“); do RF sa nemôže vrátiť ani o päť alebo šesť rokov, pretože by\nmu hrozilo väzenie a z väzenia by ho poslali do vojny; nechce sa zúčastňovať útoku na malý národ ako\nje ukrajinský; taktiež uviedol, že ak by však niekto napadol RF, so svojim synmi by išiel chrániť svoju\nkrajinu; záverom uviedol, že veková hranica pre povolanie do armády sa zvýšila nariadením prezidenta\nRF 647/2022 z 27.09.2022 na 65 rokov, pričom veková hranica 55 rokov platí v dobe mieru.\n9. Na základe uvedených skutočností a po komplexnom posúdení žalovaný dospel k záveru, že žalobca\nje len štátnym občanom RF a preto, aby mohol vo veci jeho medzinárodnej ochrany opätovne rozhodnúť,\na to ako o občanovi RF, bolo podľa jeho názoru potrebné zrušiť v jeho prípade poskytnutú doplnkovú\nochranu, ktorá mu bola poskytnutá ako občanovi Ukrajiny. Na základe uvedeného teda žalovaný dňa\n07.06.2024 začal konanie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany v zmysle § 15b ods. 1 z dôvodu\npodľa § 15b ods. 2 písm. a) zákona o azyle, ktorá mu bola poskytnutá a následne predĺžená ako občanovi\n\nUkrajiny. Žalovaný mal za to, že po právoplatnom skončení konania o zrušení poskytovania doplnkovej\nochrany, a to aj vo vzťahu k ustanoveniu § 20 ods. 4 zákona o azyle, môže dôjsť opätovne k posúdeniu\ndôvodov žalobcu, ako štátneho občana RF, a to tak vo vzťahu k azylu, ako aj k doplnkovej ochrane,\na následne vo veci meritórne rozhodnúť. Uviedol, že keďže sa v danom prípade jednalo o predbežnú\notázku podľa § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „správny poriadok“), od ktorej posúdenia záviselo rozhodnutie o azyle a doplnkovej ochrane, prerušil\nkonanie vedené v časti o azyle do doby, kým nebude konanie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany\nvedené pod ČAS: MU-PO-96/2024-Ž s konečnou právoplatnosťou ukončené. Počas konania o zrušení\nposkytovania doplnkovej ochrany predložil žalobca ako dôkaz o svojej štátnej príslušnosti Ukrajiny\nstanovisko Štátnej migračnej služby Ukrajiny zo dňa 07.11.2024. Podľa predmetného stanoviska žalobca\nnadobudol na území Ukrajiny štátne občianstvo rozhodnutím Štátnej migračnej služby vo Volynskej\noblasti na základe čl. 8 zákona o občianstve Ukrajiny, a to prvýkrát dňa 19.03.2019. Dňa 25.03.2021\nbolo žalobcovi toto nadobudnuté štátne občianstvo rozhodnutím Štátnej migračnej služby podľa čl.\n21 zákona o občianstve z dôvodu nesplnenia záväzku o ukončení cudzieho občianstva zrušené.\nKonštatoval, že žalobca opätovne požiadal o štátne občianstvo dňa 16.07.2021, pričom toto občianstvo\nnadobudol rozhodnutím Štátnej migračnej služby dňa 14.12.2021 - do 07.11.2024 však žalobca Štátnej\nmigračnej službe Ukrajiny nepredložil doklad o vystúpení z občianstva RF, pričom rozhodnutie o zrušení\nnadobudnutého občianstva Ukrajiny nebolo podľa čl. 21 zákona o občianstve doposiaľ prijaté. Po\nkomplexnom posúdení a vyhodnotení daných skutočností žalovaný svojím rozhodnutím ČAS: MUPO-96-28/2024-Ž zo dňa 22.08.2024 rozhodol o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi.\nVoči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote na Správny súd v Bratislave\n(ďalej len „správny súd“) správnu žalobu. Ten svojím rozsudkom sp. zn. 19Saz/4/2024 zo dňa 17.01.2025\npredmetné rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd zaviazal\nžalovaného opätovne sa zaoberať ustálením štátnej príslušnosti žalobcu, ďalej v prípade, pokiaľ\nobčianstvo žalobcu „nebude opätovne možné bezpochyby ustáliť, je potrebné jeho status posúdiť v\nsúlade s bodom 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR, 1992, Ženeva...) a s\n§2 písm. k) a písm. n) zákona o azyle ako osoby bez štátnej príslušnosti a posúdi dôvody pre zrušenie\ndoplnkovej ochrany vo vzťahu ku krajne, v ktorej mal žiadateľ posledné bydlisko. Migračný úrad „po\nustálení občianstva žalobcu, resp. ak dospeje k záveru, že občianstvo žalobcu napriek vykonanému\ndokazovaniu nie je možné bezpochyby ustáliť, opätovne posúdi, či boli dané zákonné dôvody pre začatie\nkonania a rozhodnutie o zrušení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi.“\n10. Po vrátení spisového materiálu a opätovnom komplexnom vyhodnotení všetkých zabezpečených\ndôkazov žalovaný dospel k záveru, že osobu žalobcu možno považovať tak za občana RF, ako aj za\nobčana Ukrajiny, teda za osobu s dvojitým štátnym občianstvom. V predmetnej veci žalovaný napokon\npo ustálení otázky štátneho občianstva dospel k záveru, že žalobcovi ako osobe s dvojitým štátnym\nobčianstvom nie je potrebné naďalej poskytovať doplnkovú ochranu pred vážnym bezprávím, ktorému\nby mohol čeliť v prípade návratu na B., keďže toto mu v prípade využitia ochrany jeho druhej, ruskej\nštátnej príslušnosti, nehrozí. Na základe uvedeného teda žalovaný opätovne svojim rozhodnutím ČAS:\nMU-PO-96-77/2024-Ž zo dňa 08.08.2025 rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.\n2 písm. a) zákona o azyle. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca žalobu na správny súd. Ten\nsvojím rozsudkom sp. zn. 14Saz/5/2025 zo dňa 18.12.2025 predmetné rozhodnutie žalovaného zrušil\na vec vrátil na ďalšie konanie, keďže považoval postup žalovaného za právne nesprávny s tým, že v\nďalšom konaní má žalovaný pokračovať v konaní o azyle, pričom ,,posudzovanie splnenia podmienok na\nudelenie azylu je v konaní o žiadosti o azyl primárne... Už udelená doplnková ochrana nebráni tomu, aby\nsprávny orgán rozhodol o udelení azylu... Na základe uvedených skutočností je podľa správneho súdu\nzrejmé, že žalovaný mal po zrušení rozhodnutia o azyle v časti výroku 1) o neudelení azylu žalobcovi\nKS v Bratislave pokračovať v tomto konaní a opätovne rozhodnúť o udelení, resp. neudelení azylu, ako\nprioritnej forme medzinárodnej ochrany, o ktorú žalobca žiadal. Až na základe rozhodnutia o udelení,\nresp. neudelení azylu je totiž možné pristúpiť k rozhodovaniu o sekundárnej forme medzinárodnej\nochrany.“ Na základe predmetného rozsudku správneho súdu po vrátení veci dňa 25.02.2026 svojím\nrozhodnutím ČAS: MU-PO-96-87/2024-Ž rozhodol o zastavení konania o zrušení doplnkovej ochrany\nna území SR podľa § 19 ods. 1 písm. d) zákona o azyle. Predmetné rozhodnutie o zastavení konania o\nzrušení doplnkovej ochrany nadobudlo právoplatnosť dňa 06.03.2026.\n11. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dňa 12.03.2026 bol v pokračujúcom konaní o udelenie azylu\nso žalobcom vykonaný doplňujúci pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že jeho rodičia naďalej žijú\nna anektovanom Kryme, pričom obaja majú v súčasnosti ukrajinskú aj ruskú štátnu príslušnosť; jeho\n\nbrat J. A. má od narodenia ukrajinskú národnosť a ukrajinské štátne občianstvo; ruské štátne občianstvo\nmajú aj žalobcove dve deti, dcéra L. a syn G.; jeho syn absolvoval vojenskú školu v Petrohrade, ktorá\ntrvala 5 rokov; celkovo jeho syn v armáde odslúžil 10 rokov; povolávací rozkaz sa jeho synovi G.\nsnažili doručiť dvakrát, a to vo februári a v marci 2022, pričom pri pokuse o opustenie RF do Kazašskej\nrepubliky mu dali podpísať dokument zakazujúci výstup z RF; ohľadom súčasného stavu jeho žiadosti o\nvzdanie sa ruského občianstva uviedol, že ruské a ani ukrajinské štátne orgány viac nekontaktoval a ani\nneplánuje kontaktovať. Žalovaný poukázal na to, že podľa zabezpečených informácií o krajine pôvodu\nje na žalobcov majetok vyhlásený v RF konkurz. Žalobca sa k uvedenému vyjadril, že keď sa vzdal\nruského občianstva, nerieši žiadne otázky týkajúce sa jeho osoby v RF, pričom do začiatku vojny všetko\nriešili jeho advokáti, nevie aké konania to boli.\n12. K pohovoru žalobca dodal svoje písomné stanovisko, ktorým popísal svoj postoj, či už voči Ukrajine\nalebo RF. V stanovisku žalobca uviedol, že je občanom dvoch krajín, ktoré sú vo vojnovom konflikte;\nuviedol, že v prípade návratu do RF sa obáva toho, ako ho FSB prijme, pretože má brata v ukrajinskej\narmáde, ďalej za vyhýbanie sa mobilizácii, dezertérstvo, nevykonanie rozkazu mu hrozí trest odňatia\nslobody 10, resp. 15 rokov, hrozí mu riziko nútenej účasti vo vojenských akciách proti Ukrajine, ako\naj páchanie zločinov proti ľudskosti, mieru a boj proti bratovi, nesúhlasí s anexiou L., v súvislosti so\nvzdaním sa občianstva RF môžu byt' jeho úkony v RF posúdené ako diskreditácia RF, ako aj vlastizrada\na taktiež sa obával, že bude vystavený intenzívnym výsluchom FSB, psychologickému tlaku, uväzneniu,\npreverovaniu kontaktov na Ukrajine, obvineniu z vlastizrady z titulu, že poskytuje informácie bratovi\nslúžiacemu v ukrajinskej armáde; v prípade jeho návratu na B. sa obával, vzhľadom k tomu, že Ukrajina\npozastavila posudzovanie občianstva občanov RF a jeho proces vzdania sa občianstva RF nebol\ndokončený, čím mu hrozí na Ukrajine právna neistota, že môže byť potencionálne podozrivý zo špionáže\na preverovaný na spoľahlivosť, pretože má vojenskú hodnosť major, ďalej sa obával, že na Ukrajine\nmôže byť uväznený za špionáž alebo za kolaboráciu, za čo mu hrozí až 15 rokov väzenia, keďže\nprebieha vojna, mohol by byť zastrelený, pretože počas vojny sú mimosúdne popravy, na Ukrajine\nmu hrozí mobilizácia, bol by nútený bojovať proti ruskej strane zabíjajúc vojakov, ktorí sú klamaní\npropagandou a tiež, že pri možnom navrátení Krymu Ukrajine silovým spôsobom.by musel bojovať\nproti svojim rodičom ako aj synovi, ktorý sa snaží vyhnúť vojenskej službe; záverom uviedol, že z\ndôvodu jeho presvedčenia a prenasledovania na základe jeho politických názorov, keďže odmieta vojnu\na neuznáva anexiu Krymu, ako aj z dôvodu jeho príslušnosti k určitej sociálnej skupine v podobe bývalých\ndôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, a tiež z dôvodu odmietania vojenskej služby na základe svojho\npresvedčenia, mu hrozí riziko vážneho porušenia práv, čo mu podľa jeho názoru dáva právo požiadať\no politický azyl v SR a na záchranu jeho života.\n13. Žalovaný konštatoval, že po oboznámení sa so spisovým materiálom mu doručila splnomocnená\nprávna zástupkyňa žalobcu dňa 31.03.2026 svoje stanovisko, v ktorom okrem iného uviedla, že žalobca\nje štátnym občanom dvoch štátov RF a Ukrajiny, ktoré sú vo vojnovom konflikte, napriek osvedčeniu\njeho ukrajinského občianstva bol na území Ukrajiny ako občan RF, potencionálny špión, bezpečnostná\nhrozba, pričom Štátna migračná služba Ukrajiny mu odporučila odísť z územia Ukrajiny. Tvrdila, že\nnapriek tomu, že má dočasne osvedčené občianstvo Ukrajiny, nie je objektívne možné zavŕšiť proces\njeho plnohodnotného nadobudnutia, keďže nemôže kontaktovať' orgány RF za účelom opätovného\npokusu o vzdanie sa jej občianstva, zároveň možno predpokladať, že RF by ho občianstva nezbavila,\na to s prihliadnutím na jeho brannú povinnosť a vojenskú hodnosť, pričom ide o profesionálneho\nvojaka; poukázala na to, že žalobca sa nachádza v situácii, kedy nemôže reálne využiť ochranu ani\njedného zo štátov svojej štátnej príslušnosti, pretože mu v oboch prípadoch hrozí prenasledovanie - v\nRF za politické postoje, odmietnutie účasti na vojenských operáciách a rodinné väzby na príslušníka\nukrajinských ozbrojených síl a na Ukrajine pre ruskú štátnu príslušnosť, ktorej sa objektívne nedokáže\nzbaviť; ďalej poukázala na to, že podľa UNHCR, pokiaľ účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú\nv rozpore s vnútorným presvedčením, politickým presvedčením žiadateľa o azyl, jeho náboženským\nalebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo\nsa vyhnutie vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Uviedla, že výnimočnou situáciou sú\nzavrhnutiahodné operácie z pohľadu medzinárodného spoločenstva, pre ich rozpor s morálkou, t. j. činy\npodľa § 13 ods. 2 zákona o azyle - vtedy je možné považovať trest hroziaci žiadateľovi za dezerciu alebo\nvyhnutie sa vojenskej službe vo svetle ostatných splnených predpokladov definície za prenasledovanie.\nTiež poukázala na rozsudok Správneho súdu v Košiciach zo dňa 14.07.2025, sp. zn. 15Saz/1/2025, v\nktorom súd zdôraznil, že ak žiadateľ patrí k ukrajinskej národnosti alebo má blízke väzby na Ukrajinu,\nktorá je v ozbrojenom konflikte s RF, ide o azylovo relevantný dôvod podľa § 8 písm. a) zákona o azyle\n\n- správny súd skonštatoval, že charakter vojnového konfliktu a neochota žiadateľa byť s ním spájaný z\nnárodnostných dôvodov musia byť riadne vyhodnotené. Ďalej poukázala na rozsudok Správneho súdu\nv Bratislave sp. zn. 13Saz/4/2025 zo dňa 20.08.2025, ktorý rovnako vyhodnotil, že azylové konanie je\norientované do budúcnosti a je potrebné posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie po návrate\na nie to, či mal v minulosti problémy - súd zdôraznil zásadu „benefit of doubt“ a ak existujú pochybnosti\ntreba vykladať v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu - súd dal váhu tvrdeniam žalobcu a\ninformáciám o krajine pôvodu, podľa ktorých aj bežní občania čelia v RF trestnému stíhaniu, mučeniu\nalebo neľudskému zaobchádzaniu za protivojnové názory, pobyt na Ukrajine alebo rodinné väzby na\nUkrajinu. Namietala, že napriek rozsiahlemu spisovému materiálu sú zaobstarané informácie správnym\norgánom kusé a nereflektujú individuálne dôvody žiadateľa. Záverom svojho stanoviska navrhla, aby\nžalovaný vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi udeľuje azyl podľa § 8 písm. a) zákona o azyle.\n14. V súvislosti s neudelením azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že čo\nsa týka ustálenia štátnej príslušnosti žalobcu, možno skonštatovať, že zo samotných jeho vyjadrení, ako\naj zo zabezpečených informácií, je zrejmé, že žalobca o občianstvo RF nikdy neprišiel. Rozhodnutie\no uvoľnení zo štátneho zväzku s RF nikdy nedostal, pričom sám ani nesplnil zákonné podmienky pre\nzačatie, resp. dokončenie takéhoto konania, keďže okrem elektronicky zaslanej žiadosti o vzdanie sa\nobčianstva RF nesplnil ďalšie zákonné náležitosti a nepredložil ďalšie podklady pre úspešné dokončenie\ntohto procesu. Žalobca požiadal o zrušenie občianstva RF podľa č. 19 ods. 2 zákona o občianstve RF.\nŽalovaný odkázal na polytematickú správu ku krajine pôvodu - RF č. p.: MU- ODZS-2024/197-017 zo dňa\n10.07.2024, z ktorej vyplýva, že podľa predmetného zákona a následných vyhlášok na úseku občianstva\nRF sa žiadosť považuje za prijatú na posúdenie odo dňa, keď osoba predloží všetky potrebné a riadne\nvyplnené dokumenty s vlastnoručným podpisom a dátumom. K žiadosti je ďalej potrebné podľa čl. 19\nods. 2 zákona o občianstve RF pripojiť:\n1) doklad potvrdzujúci povolenie oprávneného orgánu cudzieho štátu na pobyt v tomto štáte,\n2) doklad potvrdzujúci zrušenie registrácie v mieste bydliska v RF,\n3) doklad potvrdzujúci, že žiadateľ má iné štátne občianstvo alebo potvrdenie o možnosti udeliť\nžiadateľovi iné občianstvo v prípade. že sa vzdá občianstva RF,\n4) doklad od daňového úradu RF potvrdzujúci absenciu daňových nedoplatkov.\n15. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že žalobca doposiaľ okrem elektronicky zaslanej žiadosti o\nvzdanie sa štátneho občianstva teda nepredložil príslušným orgánom RF všetky potrebné náležitosti a\ndokumenty vyžadované zákonom k tomu, aby mohlo vôbec začať konanie o vystúpení z občianstva RF\na objektívne nedisponuje ani vyhotovením žiadosti, resp. rozhodnutím v danej veci, ktoré je výsledkom\ntakéhoto konania v zmysle príslušnej legislatívy RF, čo aj sám svojimi vyhláseniami potvrdil. Okrem toho\nžalobcovi nebol jeho cestovný pas FMC64001 s platnosťou do 13.01.2023 ruskými štátnymi orgánmi\nodobratý, a preto na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že žalobca je preukázateľne\nnaďalej občanom RF.\n16. Čo sa týka žalobcovho ukrajinského štátneho občianstva považoval za potrebné uviesť, že Ústava\nUkrajiny donedávna neumožňovala dvojité občianstvo. Bilaterálna dohoda o dvojitom občianstve medzi\nUkrajinou a RF od zániku ZSSR a vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny, aj napriek určitému záujmu\nniektorých minulých administratív Ukrajiny o takúto zmluvu, nikdy nevznikla. Nová legislatíva, ktorá\nbola prijatá 18.06.2025 uznáva viacnásobné občianstvo, s výnimkou prípadov týkajúcich sa občianstva\nagresorských štátov. Dňa 27.01.2015, po anexii Krymu RF v roku 2014, vyhlásila Ukrajina RF za\nagresorský štát. Po invázii ruských jednotiek 24.02.2022 na Ukrajinu, vyhlásila Ukrajina na základe\nzákona Ukrajiny č. 2102-1X z 24.02.2022 o schválení dekrétu prezidenta Ukrajiny „O zavedení stanného\npráva na Ukrajine“ a Vyhlášky prezidenta Ukrajiny č. 64/2022 z 24.02.2022 „O zavedení stanného práva\nna Ukrajine“ na svojom území stanné právo, ktoré doposiaľ nebolo zrušené.\n17. Ďalej žalovaný uviedol, že na účely získania ukrajinského občianstva podľa § 8 zákona o občianstve\nUkrajiny na základe územného pôvodu sa predkladá jeden z nasledujúcich dokumentov:\n1) vyhlásenie o uznaní sa za občana Ukrajiny,\n2) záväzok ukončiť cudzie občianstvo,\n3) vyhlásenie o vzdaní sa cudzieho občianstva a uznaní sa iba za občana Ukrajiny, s výnimkou osôb\nuvedených v štyridsiatom ôsmom bode prvej časti článku 1 tohto zákona,\n4) vyhlásenie o neexistencii cudzieho občianstva.\n\n18. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko štátnej migračnej služby Ukrajiny zo dňa 07.11.2024\n- podľa uvedeného stanoviska žalobca nadobudol občianstvo dňa 19.03.2019 v zmysle § 8 ods. 1\nzákona o občianstve Ukrajiny č. 65 z r. 2001. Dňa 25.03.2021 Štátna migračná služba prijala podľa\n§ 21 zákona o občianstve Ukrajiny rozhodnutie o zrušení občianstva z dôvodu nesplnenia záväzku\nukončiť cudzie štátne občianstvo. Druhýkrát bolo žalobcovi udelené štátne občianstvo Ukrajiny dňa\n14.12.2021 na základe územného pôvodu v zmysle § 8 ods. 1 zákona o občianstve Ukrajiny, a to\nvydaním osvedčenia o registrácii za občana Ukrajiny. Dňa 10.02.2022 mu bol vydaný dočasný preukaz\nobčana Ukrajiny „????????? ??????????? OT000978“ s platnosťou do 14.12.2023. Podľa ukrajinských\nzákonov sa osvedčenie o registrácii občana Ukrajiny a dočasný preukaz o občianstve Ukrajiny považujú\nza platné právne dokumenty potvrdzujúce ukrajinské občianstvo, najmä počas prechodného obdobia\npred vydaním pasu alebo pred ukončením vzdania sa cudzieho občianstva. Rozhodnutie o zrušení\nobčianstva Ukrajiny žalobcovi podľa § 21 zákona o občianstve nebolo k 07.11.2024 vydané, hoci\nžalobca doposiaľ ukrajinským orgánom nepreukázal splnenie záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo.\nŽalovaný konštatoval, že z uvedeného stanoviska štátnej migračnej služby Ukrajiny vyplýva, že\nUkrajina v súčasnosti žalobcu považuje naďalej za svojho občana. Z ďalších zabezpečených dôkazných\nprostriedkov je podľa neho zrejmé, že registrácia za občana Ukrajiny žalobcovi nebola zrušená ani\nna základe zákona č. 3897-IX o právnom postavení cudzincov, ktorý bol prijatý 20.08.2024. Podľa\nuvedeného zákona sa posudzovanie a prijímanie žiadostí občanov RF a Bieloruskej republiky (ďalej\nlen „Bielorusko“) pozastavuje. Občania C. M. A., ktorí nadobudli v období od 24.02.2020 ukrajinské\nobčianstvo v súlade so zákonom o občianstve Ukrajiny, čo je teda aj prípad žalobcu, a majú povinnosť\nukončiť cudzie štátne občianstvo, sú povinní predložiť doklad o zániku cudzieho občianstva do 12\nmesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného práva na Ukrajine, vyhláseného 24.02.2022\ndekrétom prezidenta Ukrajiny č. 64/2022 z 24.02.2022. Stanné právo nebolo doposiaľ na Ukrajine\nzrušené.\n19. Žalovaný poukázal na to, že sám žalobca uviedol vo svojom písomnom stanovisku, ktoré doložil\npri doplňujúcom pohovore dňa 12.03.2026, že je občanom RF aj Ukrajiny, čo vyplynulo aj z jeho\nďalších vlastných vyjadrení v priebehu konania o udelenie azylu. Na základe vyjadrení žalobcu, ako aj\nvykonaným dokazovaním vo vzťahu k štátnemu občianstvu, žalovaný dospel k jednoznačnému záveru,\nže žalobca je v súčasnosti tak občanom RF, ako aj občanom Ukrajiny, a preto bolo potrebné vyhodnotiť\ndôvody jeho žiadosti o azyl k obom krajinám jeho štátnej príslušnosti.\n20. V súvislosti s dôvodmi žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu vo vzťahu k RF žalovaný uviedol, že\nžalobca podľa svojej výpovede odišiel z RF na Krym v roku 2014 za rodičmi po tom, ako sa mu nedarilo v\npodnikaní. Stalo sa tak teda po anexii Krymu RF. Napriek vnútornému nesúhlasu žalobcu s politikou RF\na jej prezidenta, či s anexiou Krymu, na Kryme ďalej žil a podnikal, pričom sa venoval dovozu potravín.\nPodľa žalovaného je teda zrejmé, že RF napriek jeho vnútornému nesúhlasu s politikou RF a anexiou\nKrymu, ihneď neopustil. Krajinu opustil až v roku 2018, pričom v júni 2019 získal prechodný pobyt na\nUkrajine na dva roky a zároveň bol prvýkrát zapísaný v registri občanov Ukrajiny.\n21. K jeho nesúhlasu s politikou RF, V. Putinom ako aj vojnou RF vedenou proti Ukrajine žalovaný\npoukázal na bod 80 príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určenie štatútu utečenca a usmernenia\no medzinárodnej ochkane (prepracované vydanie z februára 2019), v zmysle ktorého „odlišné politické\nnázory od názorov vlády nie sú samy osebe dôvodom na udelenie štatútu utečenca a žiadateľ musí\npreukázať, že sa obáva prenasledovania za svoje názory. To predpokladá, že žiadateľ má názory, ktoré\norgány netolerujú a ktoré kritizujú ich politiku alebo metódy. Predpokladá sa, že sa takéto názory dostali\ndo vedomia orgánov alebo že ich orgány pripisujú žiadateľovi. Politické názory učiteľa alebo spisovateľa\nmôžu byť zreteľnejšie ako názory osoby v menej exponovanej pozícii.“ Konštatoval, že v prípade žalobcu\nnebolo preukázané, že by sa jeho politické názory dostali do povedomia štátnych orgánov alebo by\nmu boli niekedy pripisované. V súvislosti s nimi nebol nikdy konfrontovaný zo strany štátnych orgánov\nalebo neštátnych aktérov, a to ani sprostredkovane po opustení krajiny pôvodu, napr. cez blízku rodinu,\npričom v jeho prípade nemožno hovoriť ani o tom, že je exponovanou osobou s vplyvom na užšiu či širšiu\nkomunitu alebo spoločnosť - žalobca jeho vnútorný nesúhlas s politikou RF a prezidentom I. F. nikdy\nverejne nevyjadroval. Konštatoval, že žalobca svoj politický postoj nevyjadril ani pri podaní žiadosti o\nvzdanie sa ruského občianstva adresovanej veľvyslanectvu RF v Kyjeve dňa 08.02.2022, kde ako dôvod\nvzdania sa uvádzal rodinné pomery - taktiež za politický názor nemožno podľa jeho názoru považovať\nodmietnutie údajného povolania žalobcu do armády, a to z dôvodu podmienok, za akých mobilizácia na\núzemí RF prebieha.\n\n22. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dňa 21.09.2022 bola v súlade s federálnymi zákonmi č. 61-FZ z\n31.05.1996 „O obrane“ a č. 31-FZ z 26.02.1997 „O mobilizačnej príprave a mobilizácii v Ruskej federácii“\na č. 53-FZ z 28.03.1998 „O vojenskej povinnosti a vojenskej službe“, na území RF vyhlásená čiastočná\nmobilizácia. Ministerstvo obrany po vyhlásení mobilizácie začalo posielať predvolania konkrétnym\nzáložníkom, teda tým, ktorí už slúžili a boli registrovaní ako záložný vojenský personál. Táto kategória\nzahŕňala mužov mladších ako 55 rokov, čo už v tom čase nebol prípad žalobcu. Poukázal tiež na článok\nNovaya Gazeta zverejnený 21.09.2025, v ktorom sa uvádza: „...Prekvapivo bola mobilizácia v podstate\nzastavená. Odvtedy nebolo prijaté ani jedno rozhodnutie o mobilizácii konkrétneho muža. Nevideli\nsme o tom žiadne oficiálne dokumenty. Nevideli sme ani jediné svedectvo obetí alebo príbuzných,\nktorých situácia by mohla naznačovať mobilizáciu,“ povedal K. I.'L.. V skutočnosti aktivisti za ľudské\npráva odvtedy nezaznamenali žiadne ďalšie prípady, kedy by jednotlivci dostali predvolania a boli\npovolaní konkrétne na mobilizáciu, potvrdzuje D. L.. Ale práve vtedy sa začal masový nábor na front:\nboli predvolaní na vojenský registračný a náborový úrad pod rôznymi zámienkami - ,,na objasnenie\ninformácií“, ,,na dohodnutie odkladu“, dokonca na diskusiu o odvode - a tam ich začali presviedčať a\nčasto aj nútiť k podpísaniu zmluvy“.\n23. Podľa zákona prebieha nábor do ruskej armády troma spôsobmi a to:\n1) odvodom na povinnú vojenskú službu,\n2) zmluvným náborom,\n3) mobilizáciou, ktorá sa aktivuje, keď prezident vyhlási mobilizáciu a občania sú bez výnimky\npovolávaní.\n24. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že nakoľko žalobca už nepodlieha povinnej\nvojenskej službe a všeobecná mobilizácia v súčasnosti v RF vyhlásená nebola, pričom podľa dostupných\ninformácií nie je plánovaná ani potrebná, v podstate sa na neho vzťahuje druhý typ mobilizácie, a to\nzmluvný nábor, ktorý je v súčasnosti ako je známe, najbežnejšou oficiálnou metódou mobilizácie, a\nto formou podpísania kontraktu. Jedná sa o najúčinnejší argument na prilákanie mužov do armády.\nRuské orgány v súčasnosti zvažujú aj množstvo dodatočných stimulov, ako napríklad odpustenie úrokov\nz úveru. Podľa článku Rady pre zahraničnú politiku „Ukraninian Prism“ z 22.03.2024, v decembri\n2023 prezident F. uviedol, že počet zmluvných vojakov v ruskej armáde je 640 000. Podpredseda\nNárodnej bezpečnostnej rady a bývalý prezident N. G. uviedol, že v roku 2023 podpísalo zmluvy 410\n000 Rusov a od začiatku roku 2024 tento počet dosiahol ďalších 53 000. Podľa podpredsedu Rady\nbezpečnosti Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva sú súčasné potreby ruských ozbrojených síl v plnej\nmiere uspokojené dobrovoľníkmi a zmluvnými vojakmi, pričom od začiatku roku 2026 podpísalo zmluvy\no vojenskej službe viac ako 80.000 ľudí (https://www.teraz.sk/zahľanicie/peskov-tenia-niobilizacie-nieje-na-pro/951878-clanok.html).\n25. Taktiež poukázal na stanovisko manželky žalobcu (list adresovaný žalovanému dňa 11.03.2024),\nz ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že v RF nedochádza k všeobecnej mobilizácii, ale k verbovaniu,\npričom muži podpisujú s armádou RF kontrakty: „situácia v Rusku sa zhoršuje, muži sú nútení podpisovať\nkontrakty, chodiť na B. zabíjať ľudí za peniaze“.\n26. Ďalej uviedol, že o tom. že v RF súčasná spoločensko-politická situácia nepredpokladá rozsiahlu\nvšeobecnú mobilizáciu, ale len čiastočnú formou verbovacích kampaní a podpisovania kontraktov,\nsvedčí napríklad článok „Mobilizácia sa začala pred tromi rokmi“ uverejnený v denníku Novaya Gazeta\n21.09.2025: „Verbovanie ľudí na front ukazuje, že vláda sa stále bojí vykonať druhú vlnu otvorenej\nmobilizácie. Straty na fonte sú vysoké, nie je dostatok ľudí, ale reakcia verejnosti v septembri 2022\nich vystrašila. Ten exodus z krajiny - približne 900 000 ľudí, väčšinou kvalifikovaných špecialistov - bol\nveľkou ranou pre ekonomiku. Vlada sa obáva opakovania takéhoto návalu nespokojnosti“.\n27. Vo svojom stanovisku žalobca uviedol, že ako bývalý profesionálny vojak s bohatými skúsenosťami\nje pre armádu zaujímavý, a preto sa ho snažia mobilizovať. V zmysle uvedeného stanoviska, ako aj\njeho výpovede vo vstupnom pohovore, sa sám v minulosti podieľal na príprave personálu na účasť v\nčečenských vojnách. Hoci od roku 1994 nemal podpísanú žiadnu zmluvu o zálohe, v rokoch 2000 a\n2002 ho povolali do školiaceho strediska v Saratove, kde po dva týždne školil študentov vysokej školy.\nPriamo nebol vyslaný ani sa nezúčastnil vojen v Čečensku.\n\n28. V súvislosti s „povolaním do armády“ považoval žalovaný za potrebné tiež poukázať na skutočnosť,\nže žalobcov syn G. A., nar. XX.XX.XXXX, je taktiež bývalý profesionálny vojak, ktorý slúžil podľa\nvyjadrenia žalobcu v armáde, aj spolu so štúdiom na vojenskej škole, celkovo 10 rokov. Podobne aj jemu\nsa v súvislosti s mobilizáciou dvakrát v roku 2022 údajne snažili doručiť povolávací rozkaz. Synovi sa\npovolávací rozkaz nepodarilo doručiť a doposiaľ do armády nevstúpil. Počas doplňujúceho pohovoru\ndňa 12.03.2026 ani vo svojom vyjadrení, priloženom k pohovoru, žalobca neuviedol, že by jeho syn v\nsúvislosti s neprevzatím povolávacích rozkazov v súčasnosti čelil nejakým represáliám, resp. sankciám\nzo strany štátnych orgánov RF, a to napriek tomu, že jeho trvalé bydlisko je v meste Saratov v RF. Syn\nžalobcu, podobne ako samotný žalobca, je pritom taktiež bývalý profesionálny vojak, je v rovnakej situácií\nako žalobca, pričom vzhľadom k veku syna možno podľa názoru žalovaného predpokladať, že zo strany\nruských štátnych, resp. vojenských orgánov by mal byť o jeho osobu väčší záujem ako o samotného\nžalobcu.\n29. Žalovaný ďalej poznamenal, že najzraniteľnejšími skupinami voči mobilizácii formou náborových\nkampaní, okrem brancov - hlavného zdroja regrútov pre armádu - sú tí, ktorí majú vážne finančné\nproblémy, ako dlžníci, ktorí si vzali pôžičky a mikropôžičky. Uviedol, že podľa dostupných informácií\nje v súčasnosti takmer každý druhý zmluvný vojak práve takouto osobou. Pretože žalobca okrem\nsúdnych konaní čelí konkurzu na svoj majetok, a to rozhodnutím Arbitrážneho súdu Saratovskej oblasti\nz 10.02.2022, nemožno podľa žalovaného vylúčiť, že sa ho vojenské orgány RF snažia kontaktovať a\nponúknuť mu kontrakt práve z dôvodu jeho nesplatených pohľadávok na území RF. V tejto súvislosti\npovažoval za potrebné tiež uviesť, že žalobca mal finančné problémy už v roku 2014, teda v čase keď\nodišiel za rodičmi na Krym. Konkurz na jeho majetok bol vyhlásený Arbitrážnym súdom v Saratove ešte\npred inváziou ruských jednotiek na Ukrajinu. Podľa názoru žalovaného to, že by potenciálne mohol\nbyť žalobca „vhodným adeptom“ mobilizačného náboru záložníkov práve pre jeho nesplnené finančné\nzáväzky v RF ešte samo o sebe neznamená, že takýto kontrakt musí podpísať, resp. že bude proti svojej\nvôli mobilizovaný, v konečnom dôsledku to bude vždy len na jeho rozhodnutí - samozrejme je možné\npredpokladať, že v prípade, ak by teoreticky žalobca čelil takejto situácii a s kontraktom pre armádu\nRF by nesúhlasil, mohol by čeliť následkom svojich podnikateľsko-finančných aktivít a nesplatených\nzáväzkov, ktorým však začal čeliť dávno pred vypuknutím samotného konfliktu a pred opustením územia\nRF, resp. L., pričom im nemožno pripisovať žiadne účelové alebo politické pozadie.\n30. Žalovaný poukázal na poslednú výpoveď žalobcu zo dňa 12.03.2026 a jeho stanovisko, v ktorom\nžalobca uviedol, že za vyhýbanie sa mobilizácií na území RF mu podľa § 320 trestného zákona RF hrozí\ntrest odňatia slobody v dĺžke 10 rokov, za dezertérstvo podľa čl. 338 trest odňatia slobody 15 rokov, za\nnevykonanie príkazu podľa článku 332 trest 10 rokov odňatia slobody. K trestným činom dezertérstva\na nevykonania príkazu žalovaný uviedol, že sa jedná o vojenské trestné činy uvedené v kapitole 33\ntrestného zákona RF, pričom týchto trestných činov sa môže dopustiť len vojak, resp. osoby ktoré sú\nv zálohe, počas vojenského výcviku. Jedná sa teda o prípady, kedy má osoba podpísanú zmluvu o\nvýkone vojenskej služby, čo však nie je žalobcov prípad. Poznamenal, že žalobca nemal s armádou od\nroku 1994, keď z armády odišiel, podpísaný žiadny kontrakt ani o aktívnom pobyte v zálohe. Žalobcovi\npreto podľa jeho názoru nehrozí žiadna sankcia za nesplnenie si povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy v\ntakejto zálohe. Čo sa týka samotného odvodu, poukázal na článok RuNews 24 zverejnený 25.09.2025,\nktorý uvádza, že podľa článku 328 ruského trestného zákona sa vyhýbanie odvodu trestá pokutou\naž do výšky 200 000 rubľov alebo odňatím slobody až na dva roky. Na trestné stíhanie je potrebný\ndôkaz o systematickom ignorovaní predvolaní. Avšak nedostavenie sa na predvolanie nezakladá trestnú\nzodpovednosť. Podľa článku iStories Media z 21.10.2025. bolo v prvej polovici roka 2025 odsúdených\nza vyhýbanie sa vojenskej službe 580 ruských občanov. Ďalší dvaja boli odsúdení za vyhýbanie sa\nalternatívnej civilnej službe. To je zhruba na úrovni z roku 2022, ale viac ako v rokoch 2023 a 2024. V\n95 % týchto prípadov súdy uložili pokuty do výšky 100 000 rubľov (približne 1 225 dolárov). Zároveň sa\nzvyšuje priemerná výška pokút. Dvaja ľudia dostali skutočné tresty odňatia slobody až na jeden rok za\nvyhýbanie sa odvodu. Stalo sa to predtým iba raz, v roku 2022. Podľa článku 328 trestného zákona sa\númyselné vyhýbanie sa vojenskej službe vrátane pravidelného ignorovania predvolaní na vojenský úrad\npovažuje za trestný čin. Maximálny trest podľa tohto článku je odňatie slobody až na dva roky.\n31. Čo sa týka obavy žalobcu, že bude považovaný za zradcu z dôvodu zaslania žiadosti o vzdanie sa\nštátneho občianstva RF žalovaný uviedol, že táto samotná skutočnosť nie je v RF nijako sankcionovaná.\nTvrdil, že zo žiadnych informácií o krajine pôvodu nevyplýva, že by sa osoby, ktoré sa rozhodli vzdať\nštátneho občianstva RF stali terčom akejkoľvek stigmatizácie. Z dostupných informácií podľa žalovaného\n\nvyplýva, že v roku 2022 bolo zrieknutie sa ruského občianstva na území RF formalizované v prípade\n40 žiadateľov. Zrieknutie sa ruského občianstva je založené na dobrovoľnom prejave vôle. Ruskí\nobčania žijúci v krajine môžu požiadať o vzdanie sa ruského občianstva na migračnom oddelení ruského\nministerstva vnútra v mieste svojho bydliska. Osoby žijúce v zahraničí sa môžu obrátiť na diplomatickú\nmisiu alebo konzulárny úrad RF v krajine svojho bydliska. Lehota na posúdenie žiadostí predložených\nvšeobecným postupom nie je dlhšia ako jeden rok, v súlade so zjednodušeným postupom nie viac ako\ntri mesiace odo dňa podania žiadosti a riadne vyplnených všetkých potrebných dokladov.\n32. Žalovaný nevylúčil, že v prípade návratu do RF môže žalobca potenciálne čeliť problémom. Avšak\ntieto podľa názoru žalovaného bude mať kvôli jeho súdnym konaniam a exekúcii, ktorá bola vyhlásená na\njeho majetok 10.02.2022 Arbitrážnym súdom v Saratove pod č. A57-13079/2021. Jednou podmienkou\npre zrušenie občianstva RF je totiž potrebné mať vysporiadané záväzky voči RF, a toto žalobca zrejme\nnemá. Ide pritom o súdne spory, ktoré mal žalobca pred príchodom na Ukrajinu v roku 2018 a k\nsamotnej exekúcii došlo začiatkom februára 2022, teda ešte pred inváziou ruských jednotiek na Ukrajinu.\nKonštatoval, že tieto skutočnosti sú však z hľadiska ustanovenia § 8 zákona o azyle azylovo irelevantné.\n33. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu, že v prípade návratu do RF by mohol čeliť prenasledovaniu z\ndôvodu jeho príslušnosti k sociálnej skupine bývalých dôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, tento\ndôvod podľa žalovaného taktiež nemožno vyhodnotiť ako azylovo relevantný. Poukázal na rozsudky\nNajvyššieho súdu SR (ďalej len „NS“) sp. zn. 4 Sžo KS 60/06 zo dňa 27.02.2007 a sp. zn. 1 Sža\n4/07 zo dňa 18.09.2007, v ktorých NS sociálnu skupinu charakterizoval ako ,.skupinu osôb, ktorá sa\nvyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto\ncharakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná pre ľudská\nidentitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb. Spravidla preto pôjde o skupinu osôb\npodobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade\nzhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je inak v menšine.“ Taktiež poukázal aj na rozsudky NS SR sp. zn.\n1 Sža/3 /2009 zo dňa 03.11.2009, sp. zn. 10Sžak/ 13 /2019 zo dňa 21.08.2019 a rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu (ďalej len „NSS SR“) sp. zn. 2Sak/16/2022 z 28.12.2022.\n34. Žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu nemožno vyvodiť záver, že by bol prenasledovaný\nalebo by mu hrozilo prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine v podobe\ntzv. bývalých dôstojníkov, ktorí odmietajú mobilizáciu, teda kvôli svojej charakteristike z povahy mu\nvrodených a nezameniteľných rysov, ktoré sú zásadné pre ľudskú identitu či svedomie. Podotkol, že\nžiadne z informácií o krajine pôvodu nenaznačujú, že by na tieto osoby bolo v RF nazerané ako na\nosobitnú sociálnu skupinu, odlišnú od zvyšku populácie, vnímanú ako inú a jedinečnú, s ktorou by bolo\nštátom alebo v spoločnosti zaobchádzané inak a ani to, že by im boli automaticky pripisované nejaké\ncharakteristiky, pre ktoré by čelili nejakým diskriminačným opatreniam. Prípadné sankcie za odmietnutie\nvýkonu vojenskej služby sú ukladané podľa príslušných zákonov, a to vo všeobecnosti, teda týkajú sa\nvšetkých bez ohľadu na etnickú, sociálnu či inú charakteristiku alebo vojenskú hodnosť. Tieto osoby sú\npostihované rovnakým spôsobom v zmysle platnej legislatívy. Okrem toho trestné sadzby za vojenské\ntrestné činy v RF nemožno považovať za neúmerné v porovnaní s trestnosťou takýchto činov v zmysle\n10. hlavy Trestného zákona SR. Teda samé o sebe nedosahujú mieru perzekúcie. Navyše poznamenal,\nže podľa dostupných informácií v súčasnosti nie je v RF vyhlásená všeobecná mobilizácia a ani nie je na\nto vhodná spoločensko-politická konštelácia. Armáda RF v súčasnosti disponuje dostatočným počtom\nzazmluvnených vojakov, pričom sa sústredí najmä na zmluvný nábor, ktorý je podporený finančnými\nstimulmi, odpúšťaním úrokov, finančných záväzkov a pod. Bol toho názoru, že nie je preto dôvod\ndomnievať sa, že by žalobca musel byť nútený narukovať na výkon vojenskej služby zo zálohy proti\nsvojej vôli. Eventuálne podpísanie kontraktu preto v konečnom dôsledku zostáva na jeho rozhodnutí,\na to bez ohľadu na to, či bude v tomto smere čeliť akýmkoľvek tlakom, napr. pod ťarchou svojich\nnevysporiadaných finančných záväzkov alebo nie. Konštatoval, že v jeho prípade teda nebola splnená\npodmienka naplnenia pojmových znakov definície sociálnej skupiny konkrétnym obsahom.\n35. K odmietaniu potenciálnej hrozby vojenskej služby z dôvodu žalobcovho vnútorného či morálneho\npresvedčenia žalovaný uviedol, že tento dôvod nemožno považovať za presvedčivý. Konštatoval, že\nsamotný žalobca bol totiž bývalý profesionálny vojak, a to podľa jeho názoru znamená, že k výkonu\nvojenskej služby ako takej nemal žiaden odpor, naopak, sám si vybral kariéru vojaka, za ktorého aj\nvyštudoval - ako uviedol žalobca, pôsobil ako špecialista ochrany vojenských objektov a v rokoch 2000\na 2002, t. j. v období druhej čečenskej vojny vo vojenskom školiacom strediska v Saratove po dva týždne\n\nškolil študentov, resp. vojenský personál, ktorý mal byt' vyslaný do bojov v Čečensku. Žalovaný mal\nza to, že o žalobcovi nemožno hovoriť ako o pacifistovi, ktorý odmieta vojenskú službu ako takú, a\nto z absolútneho vnútorného presvedčenia, pričom o tom svedčia aj jeho výpovede počas pohovorov\nvykonaných v konaní o azyle: „Keby niekto napadol Rusko, ja by som išiel so svojim synom chrániť' svoju\nkrajinu“. Podobne sa žalobca vyjadril vo vstupnom pohovore, keď uviedol, že „chcem žiť na Slovensku\na chrániť Slovensko v prípade, že Rusko zaberie Ukrajinu a chcelo by pokračovať ďalej v obsadzovaní\nďalších krajín“. Žalovaný mal za to, že v žalobcovom prípade skôr možno identifikovať obavu z reálneho\nzapojenia sa do bojov v rámci skutočného vojenského konfliktu. Je predsa iné byť vojakom v čase mieru,\nresp. pôsobiť ako školiteľ, než byť priamo účastný reálnych bojov: „Ja sa vojny obávam, viem čo je\nvojna, keďže som major, takže utekám pred vojnou“. Vo svojom stanovisku, ktoré dňa 12.03.2026 doložil\npočas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol: „Zároveň som v Ukrajine zaregistrovaný na zozname\nbrancov, o čom som sa dozvedel až vtedy, keď som odišiel z Ukrajiny... Ak by ma predsa len v Ukrajine\nmobilizovali, musel by som bojovať proti ruskej strane a zabíjať vojakov a miestnych obyvateľov, ktorí\nboli oklamaní propagandou, čo by mi morálne spôsobilo obrovskú ujmu“. Poukazovanie v tejto súvislosti\nna zločiny páchané ruskou armádou, či morálny problém s tým, že by mal bojovať buď proti Ukrajincom\nalebo Rusom, žalovaný považoval za účelové s cieľom dosiahnuť úspech v azylovom konaní.\n36. Žalobca v zápisnici z pohovoru v konaní ČAS: MU-PO-96/2024-Ž o zrušenie doplnkovej ochrany zo\ndňa 09.05.2025 uviedol: ,,Pri prekročení ukrajinsko-slovenskej hranice mi zobrali ukrajinské povolenie na\npobyt, na ktoré dali červenú pečiatku a povedali mi, že ma na Ukrajinu nepustia. Zároveň ma ukrajinský\nštát považuje za svojho občana. Za určitých okolností by som mohol byť odvedený na front. Mám 58\nrokov, žiadam azyl a ochranu pred vojnou tri roky“.\n37. Opustenie Ukrajiny dňa 15.07.2022 žalobca opísal v pohovore v konaní o predĺženie doplnkovej\nochrany dňa 11.12.2023 nasledovne: „opustil som Ukrajinu 15.07.2022 cez hraničný priechod Užhorod\na prišiel som na Slovensko. V ruskom pase mám výstupnú pečiatku s uvedeným dátumom. Na hranici\nsom predložil ukrajinským policajtom ruský pas. Následne sa ma spýtali na základe čoho sa zdržiavam\nna území Ukrajiny. Ukázal som im povolenie, ktoré mi bolo udelené na dva roky, teda do konca roku\n2023. Toto mi bolo odobraté, pretože je majetkom Ukrajiny. Policajti ma pustili von z Ukrajiny na základe\nruského pasu ako cudzinca. Doklad POTVRDENIE č. 320-21 (pozn. jedná sa o Potvrdenie o registrácii\nosoby ako občana Ukrajiny) som považoval nie za doklad totožnosti, preto som ho zabudol ukázať\nukrajinským policajtom. Oni si nepýtali iné doklady, takže som si nespomenul, že doklad POTVRDENIE\nč. 320-21 mám so sebou. Dali mi výstupnú pečiatku do ruského pasu a slovenskí policajti mi dali vstupnú\npečiatku. Keby mi na hranici povedali, že na základe POTVRDENIA č. 320-21 som občan Ukrajiny, z\nkrajiny by ma nepustili.“\n38. Žalovaný k tomuto konštatoval, že z konania aj výpovede žalobcu je zjavné, že sa obáva samotného\npovolania do vojenskej služby a nasadenia do bojov, či už na ruskej alebo ukrajinskej strane. Ako\nobčanovi Ukrajiny by mu hrozila všeobecná mobilizácia, ktorá tam panuje v súvislosti s vojnovým stavom.\nŽalovaný zdôraznil tvrdenia žalobcu, že by bol ochotný chrániť a bojovať za Slovensko, keby bolo\nnapadnuté, ale nechce bojovať za RF, lebo odsudzuje túto agresiu voči Ukrajine, ktorú považuje za\nsvoje rodisko a domovinu, a zároveň nechce byť mobilizovaný ani do ukrajinskej armády a brániť vo\nvojne B., ktorá bola napadnutá. Za účelom, aby sa vyhol mobilizácii na Ukrajine, ako jej občan, čoho\nsi bol sám žalobca vedomý a aby ju teda mohol opustiť, tak pri jej opúšťaní sa nehlásil k ukrajinskej\nštátnej príslušnosti, ale preukázal sa ruským pasom. Hoci je podľa žalovaného ľudsky pochopiteľné,\nže má obavy pred povolaním do armády v súčasnej situácii rusko-ukrajinského konfliktu a potenciálnej\nhrozbe zúčastniť sa priamo bojov, takéto jeho konanie svedčí skôr o účelovosti a nie je preukázaním\nžiadnej morálnej, svedomnej či inej výhrady voči predmetnému konfliktu, ale obyčajnej snahy vyhnúť\nsa priameho zapojeniu do reálnych bojov. Preto mal za to, že tento žalobcov dôvod možno taktiež\nvyhodnotiť ako azylovo irelevantný v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle.\n39. Čo sa týka dôvodov žiadosti žalobcu o azyl vo vzťahu k Ukrajine, tie sa týkajú obavy, že by\nmohol byť potenciálne podozrivý zo špionáže pre RF a podrobený overovaniu spoľahlivosti, pričom\nby mu mohol hroziť trest odňatia slobody za špionáž a kolaboráciu podľa čl. 111-1 Trestného zákona\nUkrajiny vo výmere 15 rokov a taktiež by mohol byť počas vojny mimosúdne popravený. K uvedenému\nžalovaný skonštatoval, že hoci chápe žalobcovu obavu o život z dôvodu prebiehajúceho ozbrojeného\nkonfliktu a zo situácie, ktorá v tejto súvislosti panuje na vojnou poznačenej Ukrajine, je však podľa jeho\nnázoru nevyhnutné skonštatovať, že žalobca disponuje dokladmi, ako je osvedčenie o registrácii občana\n\nUkrajiny a tiež dočasným preukazom o občianstve Ukrajiny, ktoré sú považované za platné právne\ndokumenty potvrdzujúce ukrajinské štátne občianstvo. Uviedol, že podľa dostupných informácií na území\nUkrajiny k 29.02.2024 podľa štátnej migračnej služby Ukrajiny trvale žilo 156 191 ruských občanov\na 1381 ruských občanov s povolením na dočasný pobyt. Podľa žalovaného je zrejmé, že žalobca je\njedným z mnohých občanov RF žijúcich na území Ukrajiny, ktorí tu žijú s dočasnými povoleniami na\npobyt. Zároveň je aj de iure momentálne občanom Ukrajiny. Tiež je podľa neho zrejmé, že v rámci\nprebiehajúceho ozbrojeného konfliktu medzi RF a Ukrajinou osoby s iným, ako ukrajinským pasom, resp.\ns ruskými dokladmi, môžu byť objektom záujmu ukrajinských bezpečnostných služieb. Opätovne však\npodotkol, že žalobca disponuje riadnymi dokladmi, ktoré osvedčujú jeho štátnu príslušnosť k Ukrajine a\npodľa ukrajinskej legislatívy sa niektoré doklady, ako „Dočasný preukaz občana Ukrajiny“, dajú riadne\npredĺžiť aj na zastupiteľských úradoch v zahraničí. Tvrdil, že hrozba prípadného obvinenia zo špionáže\nje čisto subjektívny pocit žalobcu, pretože takéto obvinenie musí byť riadne preukázané aj pred súdom a\nz jeho výpovede žiadnym spôsobom nevyplynulo, že by takýmto hrozbám čelil, resp. že by bol s takýmito\nskutočnosťami na Ukrajine štátnymi alebo bezpečnostnými zložkami reálne konfrontovaný. Konštatoval,\nže v tomto prípade sa preto jedná len o jeho ničím nepodložené domnienky, pričom tento dôvod možno\npovažovať za azylovo irelevantný.\n40. K samotnému vojnovému konfliktu na Ukrajine považoval žalovaný za potrebné uviesť, že\ninvázia ruskými ozbrojenými silami je odsúdená svetovým spoločenstvom a RF v tejto súvislosti čelí\nmedzinárodným sankciám. Na druhej strane skonštatoval, že Ukrajina vedie obrannú vojnu na svojom\núzemí, ktorá je podporovaná vojensky aj finančne zo strany medzinárodného spoločenstva, pričom\nza týmto účelom dňa 24.02.2022 vyhlásila všeobecnú mobilizáciu, ktorá sa pravidelne predlžuje.\nMobilizácia je kľúčová na doplnenie strát, rotáciu vojakov z frontovej línie a prípravu na ďalšie\noperácie. Vo verejných zdrojoch sa objavujú informácie o intenzívnych náborových aktivitách zo strany\nteritoriálnych centier, ktoré zahŕňajú aj kontroverzné metódy pri nábore bojaschopných mužov a ich\ndoslovné odchytávanie na uliciach. Mobilizácia je preto dlhodobo citlivou témou, vzhľadom na potreby\nUkrajiny neustále posilňovať svoje ozbrojené sily. Zákon o mobilizácii a usmernenie Ministerstva obrany\nUkrajiny uvádzajú, že mobilizácia sa vzťahuje na občanov Ukrajiny povinných vykonávať vojenskú\nslužbu. Podľa webovej stránky Ministerstva obrany Ukrajiny podliehajú odvodu na Ukrajine podľa zákona\no mobilizácii všetci muži vo veku 25 až 60 rokov, ktorí sú považovaní za spôsobilých na vojenskú službu,\nnespĺňajú podmienky na odklad a nie sú oslobodení na základe výhrady. Ukrajinským mužom v tomto\nvekovom rozmedzí je vo všeobecnosti zakázané opustiť krajinu.\n41. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/33/2015 zo dňa 06.10.2015,\npodľa ktorého „branná povinnosť je legitímnou občianskou povinnosťou a podľa Ženevskej konvencie\nvyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu alebo dezercia z armády napriek ich trestnosti, nepredstavuje\ndôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany.“ Ďalej poukázal na rozsudok NSS SR sp. zn. 2 Sak\n5/2021 zo dňa 31.01.2022, v zmysle ktorého ,,Samotné plnenie brannej povinnosti nemožno bez\nďalších súvislostí považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany, za predpokladu, že ide\no povinnosti v regulárnej armáde demokratického právneho štátu, ktoré sú v súlade s vnútroštátnym\naj medzinárodným právom, a pokiaľ prípadné odopieranie výkonu takej vojenskej služby z dôvodu\nsvedomia nie je trestané neprimeranými sankciami.“\n42. Preto podľa názoru žalovaného obava, že by žalobca mohol byť ako občan Ukrajiny v čase vojnového\nstavy zmobilizovaný do ukrajinskej armády v zmysle zákonov platných na Ukrajine nie je ako taká\nazylovo relevantným dôvodom. Podľa medzinárodného práva má každý štát právo na sebaobranu a\npovolávanie vlastných občanov do armády na tento účel je legitímne. Uviedol, že keďže sa Ukrajina\nbráni agresii, samotný odvod do jej regulárnej armády sa nepovažuje za prenasledovanie, ale za\nplnenie zákonnej občianskej povinnosti. Trestné stíhanie za nenastúpenie na vojenskú službu (napr.\nväzenie) je vnímané ako sankcia za porušenie zákona, nie ako akt prenasledovania, pokiaľ je tento\nzákon uplatňovaný voči všetkým občanom rovnako a sankcie nie sú neprimerané alebo diskriminačné.\nPodľa článku 336 Trestného zákona Ukrajiny hrozí za vyhýbanie sa mobilizácii trest od 3 do 5 rokov\nväzenia. Ďalej uviedol, že v praxi sa často stáva, že súdy ukladajú podmienečné tresty, najmä ak\nide o prvé porušenie a páchateľ prejaví ľútosť, hoci legislatívny tlak na ukladanie nepodmienečných\ntrestov rastie. Taktiež sa sprísňujú administratívne sankcie a pokuty za porušenie pravidiel vojenskej\nregistrácie. Žalovaný zastával názor, že samotnú výšku trestu za vyhýbanie sa mobilizácii však v\nporovnaní s trestnosťou takýchto činov v zmysle 10. hlavy Trestného zákona SR nemožno považovať\nza neprimeranú, resp. za takú ktorá by spĺňala definíciu prenasledovania v zmysle zákona o azyle.\n\n43. Po komplexnom posúdení žiadosti žalobcu žalovaný skonštatoval, že v jeho prípade neboli\npreukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských\ndôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine\na ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do jednej z krajín svojho pôvodu,\nresp. nepreukázalo sa, že by v nich bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nŽalovaný preto dospel k názoru, že žalobcova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako\nposkytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna.\nPreto dôvody jeho žiadosti, v zmysle uvedeného, možno podľa názoru žalovaného považovať za\nirelevantné z hľadiska udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle.\n44. Nad rámec uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že hoci v priebehu konania o udelenie\nazylu neboli identifikované dôvody prenasledovania v zmysle príslušného ustanovenia zákona o azyle\na žalobca má napriek tomu obavu, že by mu na Ukrajine ako jej občanovi, mohla reálne hroziť mobilizácia\na zapojenie sa do bojov v rámci rusko-ukrajinského konfliktu, tejto hrozbe sa môže vyhnúť využitím\nochrany krajiny svojho prvého občianstva, a to RF. Zopakoval, že v RF v súčasnosti neprebieha\nvšeobecná mobilizácia, ale náborová, založená na podpisovaní kontraktov s ozbrojenými zložkami RF\ns ponúkaním finančných a iných stimulov. V konečnom dôsledku je vždy na konkrétnom jednotlivcovi,\nči takýto kontrakt podpíše alebo nie.\n45. Žalovaný považoval taktiež za potrebné podotknúť, že žalobca je v súčasnosti stále chránený pred\npovinnosťou opustiť územie SR, resp. pred vyhostením zo SR, keďže v súčasnosti je v postavení\ncudzinca s poskytnutou doplnkovou ochranou na území SR, a teda s udeleným prechodným pobytom\nna území SR. Uviedol, že doplnková ochrana mu bola na základe v tom čase dostupného vyhodnotenia\njeho žiadosti a ustálenia jeho identity poskytnutá len ako občanovi Ukrajiny, a to rozhodnutím žalovaného\nČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2023.\nDoplnková ochrana mu bola poskytnutá podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu existencie\nhrozby vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle v prípade jeho návratu\nna B., na území ktorej prebieha vojenský konflikt. Následne mu bola doplnková ochrana predĺžená\nrozhodnutím ČAS: MU-PO-380- 18/2023-Ž zo dňa 12.02.2024 na obdobie dvoch rokov od nadobudnutia\nprávoplatnosti predmetného rozhodnutia, t. j. do 22.02.2026. Podotkol, že preto v zmysle ustanovenia\n§ 20 ods. 4 zákona o azyle nie je predmetom napadnutého rozhodnutia posúdenie dôvodov pre\nposkytnutie doplnkovej ochrany. V súčasnosti prebieha konanie vo veci žalobcovej žiadosti o predĺženie\ndoplnkovej ochrany na území SR.\n46. K stanovisku právnej zástupkyne žalobcu žalovaný dodal, že pri poukazovaní právnej zástupkyne\nna rozsudky správnych súdov je potrebné skonštatovať, že z hľadiska skutkovej podstaty a dôvodov\npredmetných žiadostí o medzinárodnú ochranu sa jedná o iné prípady a nemožno ich považovať za\ntotožné, resp. obdobné so žiadosťou žalobcu. Navyše v oboch prípadoch konanie o azyle stále prebieha\na nebolo právoplatne vo veci rozhodnuté. Uviedol, že pri rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp.\nzn. 15Saz/1/2025 zo dňa 14.07.2025 sú dôvody osobného a národnostného charakteru, v rámci rodiny\na vzťahov v zamestnaní. Dotyčnému na Ukrajine uplynula platnosť pobytu, teda sa v nej zdržiaval\nnelegálne. Sám ešte neabsolvoval základnú vojenskú službu a obáva sa brannej povinnosti. Vec\nbola žalovanému vrátená na opätovné posúdenie, keďže rozhodnutie žalovaného bolo pre nedostatok\ndôvodov nepreskúmateľné a bolo založené na nedostatočne ustálenom skutkovom stave. V prípade\nrozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 13Saz/4/2025 zo dňa 20.08.2025 považoval za potrebné\nuviesť, že súd vrátil vec žalovanému na opätovné posúdenie prípadu žalobou so zohľadnením všetkých\ndôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise preto, lebo dôvody správneho orgánu musia\nbyť účastníkom konania zrejmé už zo samotného správneho rozhodnutia a ich nedostatok nemožno\nodstrániť dodatočne, napríklad doplnením či spresnením odôvodnenia vo vyjadrení k žalobe, prípadne\nv ďalších vyjadreniach v konaní pred správnym súdom.\n47. Čo sa týka nemožnosti získania plnohodnotného štátneho občianstva Ukrajiny v súčasnej situácii\nžalovaný opätovne poukázal na to, že prijatím zákona č. 3897-IX z 20.08.2024 Ukrajiny o právnom\npostavení cudzincov je posudzovanie a prijímanie žiadostí občanov RF a Bieloruska o štátne občianstvo\niba pozastavené, a to na obdobie do 12 mesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného\npráva vyhláseného 24.02.2022. Občania C. M. A., ktorí nadobudli v období od 24.02.2020 ukrajinské\nobčianstvo v súlade so zákonom o občianstve Ukrajiny, čo je aj prípad žalobcu, a majú povinnosť\n\nukončiť cudzie štátne občianstvo, sú povinní predložiť doklad o zániku cudzieho občianstva do 12\nmesiacov odo dňa ukončenia alebo zrušenia stanného práva na Ukrajine. Podľa názoru žalovaného\nnie je pravda, že žalobca nemôže kontaktovať orgány RF za účelom vzdania sa občianstva RF,\npričom ho RF nezbaví občianstva z dôvodu brannej povinnosti. Uviedol, že žalobca má možnosť\nkontaktovať ruské veľvyslanectvo v Bratislave, podobne ako ho kontaktoval vo februári 2022 v Kyjeve.\nV prípade žalobcu však podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že by mohlo dôjsť ku komplikácii z hľadiska\npozitívneho rozhodnutia príslušných štátnych orgánov vo veci zrieknutia sa občianstva RF, a to z dôvodu\nprebiehajúcich obchodných sporov v jeho prípade a finančných problémov, ktoré žalobca v konaní\nnapriek poskytnutej možnosti neozrejmil. Skutočnosť, že žalobca je bývalý profesionálny vojak, a nie\nprofesionálny vojak, ako tvrdí právna zástupkyňa, nie je podľa názoru žalovaného zákonný dôvod, pre\nktorý by nemohol kontaktovať ruské orgány, resp. pre ktorý by nemohlo byť vyhovené jeho žiadosti o\nzrieknutie sa občianstva RF.\n48. Žalobca na Veľvyslanectve Ukrajiny v Bratislave v roku 2023 požiadal o vydanie pasu občana\nUkrajiny, tento mu však nemohol byť vydaný, keďže v konaní nedoložil potrebné dokumenty. Žalobca\nvšak môže na konzulárnych a diplomatických úradoch Ukrajiny v zahraničí požiadať o predĺženie dokladu\n„Dočasného preukazu občana Ukrajiny“. Podľa žalovaného nie je pravda, že „Dočasný preukaz občana\nUkrajiny“ je len potvrdením statusu občana. Tento dokument oficiálne potvrdzuje Štátne občianstvo\nUkrajiny a vydáva sa dočasne namiesto riadneho pasu.\n49. Ďalej uviedol, že nie je pravda, že žalobca nemôže využiť ochranu jedného zo štátov svojej štátnej\npríslušnosti, pretože by mu v oboch hrozilo prenasledovanie. V priebehu konania neboli identifikované\ndôvody prenasledovania z niektorých z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Poznamenal, že\nobavy pred všeobecnou mobilizáciou na Ukrajine, ktoré boli však vyhodnotené ako azylovo irelevantné,\nči obvinenia zo špionáže v prospech RF na základe ničím nepodložených vágnych vyjadrení žalobcu,\nmôže vyriešiť presídlením do RF. Naopak, obavy z toho, že by v rámci mobilizačnej kampane bol\nvystavený manipulácii v súvislosti s podpisom kontraktu s armádou RF, resp. pre ničím nepodložené\na nepreukázané obavy z dôvodu zastávania istých politických názorov, resp. pripisovaných politických\nnázorov na základe nesúhlasu s ruskou agresiou na Ukrajine zas naopak môže vyriešiť presídlením sa\nna Ukrajinu. Zdôraznil, že žalobcove politické názory nie sú verejne známe, svoj nesúhlas s politikou RF a\njej prezidentom nikdy verejne neprezentoval. Neuvádzal ich ani ako dôvod pri odovzdaní elektronického\nformulára o zrieknutí sa občianstva RF. Poukázal na to, že napriek nesúhlasu s politikou RF a anexiou\nKrymu, na anektovanom Kryme žil a podnikal, pričom ho opustil a na Ukrajinu odišiel až v roku 2018.\nTaktiež napriek nesúhlasu s vojenskou agresiou RF odmieta byť naverbovaný do ukrajinskej armády z\nobavy pred vojnou, a teda nemá záujem zapojiť sa ako bývalý profesionálny vojak do bojov a chrániť\nUkrajinu. Naopak je ochotný bojovať za Slovensko, ak by ho RF teoreticky napadla.\nII.\nSprávna žaloba\n50. Správnou žalobou zo dňa 05.06.2026, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 08.06.2026,\nsa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-228-115/2022-Ž zo\ndňa 30.04.2026) a udelenia azylu žalobcovi in eventum zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného\na vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca mal za to, že napadnuté\nrozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo\nnedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ\nnapadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a došlo\nk podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za\nnásledok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. c) až\nf) SSP).\n51. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný nesprávne právne posúdil\notázku existencie odôvodnených obáv žalobcu z návratu do RF aj na Ukrajinu. Namietal, že pri\nposudzovaní rizík žalovaný vychádzal z formalistického a izolovaného hodnotenia jednotlivých okolností,\npričom nerešpektoval požiadavku komplexného a individuálneho posúdenia prípadu. Nesprávne právne\nposúdenie sa podľa žalobcu prejavilo najmä v závere, že mu nehrozí mobilizácia ani iné formy núteného\n\nzapojenia do vojenských štruktúr RF. Mal za to, že tento záver je v rozpore s informáciami o krajine\npôvodu, podľa ktorých žalobca ako „bývalý“ profesionálny vojak v hodnosti majora zostáva osobou\nvedenou v zálohe a patrí do okruhu osôb potenciálne využiteľných na vojenské účely. Ďalej namietal,\nže žalovaný zároveň nesprávne právne vyhodnotil význam výhrady svedomia žalobcu, ktorú bez\nakéhokoľvek relevantného podkladu označil za účelovú, hoci samotný obsah tvrdení žalobcu zodpovedá\npodstate výhrady svedomia v zmysle medzinárodnoprávnych štandardov. Žalovanému vytkol, že vôbec\nneposúdil, že vojenská agresia RF proti Ukrajine bola medzinárodným spoločenstvom označená\nza porušenie medzinárodného práva a že Medzinárodný trestný súd vydal zatykače na najvyšších\npredstaviteľov RF pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, tým pádom\nignoroval ustanovenie § 2 písm. d) bod 5. zákona o azyle. Nesprávne právne posúdenie veci sa podľa\nžalobcu prejavilo aj vo vzťahu k Ukrajine, keď žalovaný bagatelizoval riziká vyplývajúce z postavenia\nžalobcu ako „bývalého“ majora ruskej armády a ignoroval jeho tvrdenia o predchádzajúcich hrozbách\nzo strany ukrajinských ozbrojených zložiek. Rovnako mal za to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil\notázku možnosti vzdania sa občianstva RF a „zavŕšenia procesu nadobudnutia občianstva Ukrajiny“,\nči faktickú možnosť návratu žalobcu na Ukrajinu, keď vychádzal z čisto teoretickej existencie právneho\nmechanizmu bez skúmania jeho reálnej dostupnosti a efektívnosti v individuálnych podmienkach\nžalobcu.\n52. K nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre vnútorné rozpory. Napadnuté rozhodnutie je podľa\njeho názoru nepreskúmateľné, pretože žalovaný sa nevysporiadal s viacerými podstatnými tvrdeniami\nžalobcu a neuviedol presvedčivé dôvody, na základe ktorých dospel k svojim záverom. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia mu nie je zrejmé, prečo žalovaný považoval za právne nevýznamné\nskutočnosti, že žalobca je „bývalým“ majorom ruskej armády, že jeho brat pôsobí v ukrajinských\nozbrojených silách, že má ukrajinskú národnosť, že sa pokúšal vzdať občianstva RF alebo že pred\nodchodom z Ukrajiny čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Taktiež namietal, že žalovaný\nsa nevysporiadal s rozporom medzi vlastnými informáciami o krajine pôvodu a svojimi závermi o\nneexistencii mobilizačného rizika. Bez bližšieho vysvetlenia žalovaný odmietol význam informácií\npoukazujúcich na pokračujúce náborové aktivity, existenciu mobilizačného dekrétu, problémy pri\nvzdávaní sa občianstva a osobitné postavenie osôb s vojenskou praxou. Napadnuté rozhodnutie tak\npodľa jeho názoru neumožňuje preskúmať, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil jednotlivé dôkazy a na\nzáklade akých úvah dospel k záveru o nedôvodnosti jeho obáv.\n53. V súvislosti s nedostačujúcim zistením skutkového stavu namietal, že žalovaný nezistil skutkový\nstav veci v rozsahu potrebnom pre zákonné rozhodnutie, čím porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z\nustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku. Žalovanému vytýkal, že zabezpečil do konania informácie\no krajine pôvodu selektívne, použil iný okruh informácií o krajine pôvodu než v porovnateľných konaniach\niných žiadateľov z RF – žalovaný si nezabezpečil informácie, ktoré by dávali odpoveď na otázky, čo\nmu hrozí v prípade jeho návratu do RF, ak by bol povolaný bojovať, a ak má súčasne občianstvo\nUkrajiny a ukrajinskú národnosť, a zároveň rodinné väzby na príslušníka ukrajinskej armády – žalovaný\nsa nezaoberal ani tým, že RF na území Ukrajiny pácha vojnové zločiny a nezabezpečil si informácie,\nktoré by mu dali odpoveď na otázku, či sa on fakticky môže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by\nmu hrozilo v prípade mobilizácie Ukrajinou, ak stále má občianstvo agresorského štátu, ktorého vzdanie\nsa nie je možné, a ak má ruský vojenský výcvik a vojenskú minulosť v agresorskom štáte. Konštatoval, že\nžalovaný tak neurobil napriek tomu, že opakovane poukazoval na svoje vojenské postavenie, zaradenie\nv zálohe, rodinné väzby na príslušníka ukrajinských ozbrojených síl a ďalšie skutočnosti. Konštatoval, že\nžalovaný sa uspokojil s formálnymi závermi bez toho, aby riadne objasnil všetky rozhodujúce skutkové\nokolnosti.\n54. Ďalej namietal, že viaceré skutkové závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise\nalebo sú v rozpore s dôkazmi, ktoré sa v spise nachádzajú. Uviedol, že takýmto záverom je najmä\ntvrdenie, že žalobcovi nehrozí mobilizácia alebo iné formy núteného zapojenia do vojenských štruktúr\nRF. Podľa jeho názoru z informácií o krajine pôvodu založených v spise naopak vyplýva existencia\npokračujúcich náborových aktivít, zachovanie mobilizačného dekrétu a potreba ďalšieho dopĺňania\npersonálnych kapacít ozbrojených síl. Rovnako podľa jeho názoru nemá oporu v spise záver, že môže\nbez väčších ťažkostí vyriešiť svoje postavenie prostredníctvom vzdania sa občianstva RF. Informácie,\nktoré si zabezpečil samotný žalovaný, naopak poukazujú na mimoriadnu komplikovanosť zdĺhavosť a\nnízku úspešnosť takýchto konaní. Mal za to, že v rozpore s obsahom spisu je aj bagatelizácia rizík\n\nvyplývajúcich z jeho vojenskej minulosti, jeho zaradenia v zálohe, ako aj jeho rodinných väzieb na\npríslušníka ukrajinských ozbrojených síl.\n55. V neposlednom rade žalovanému vytkol, že dlhodobo ignoruje aktuálnu judikatúru správnych súdov\nSlovenskej republiky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na Ukrajinu.\nTo podľa neho spôsobuje, že po zrušujúcich rozhodnutiach súdov žalovaný opäť vydáva negatívne\nrozhodnutia a veci sa opätovne dostávajú do súdneho prieskumu. Žalovaný týmto koná v rozpore\nso zásadou hospodárnosti vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a nerešpektuje\nustanovenia § 59 ods. 3 správneho poriadku a § 191 ods. 6 SSP. Poukázal na rozsudok Správneho súdu\nv Košiciach zo dňa 25.05.2026 sp. zn. 1Saz/1/2026 (poznamenal, že ide o konanie, ktoré je bolo súdom\nvrátené už po druhýkrát), z ktorého vyplýva, že správny súd považoval za nedostatočné a nesprávne\nposúdenie veci zo strany žalovaného, ktorý sa pri opätovnom rozhodovaní neriadil záväzným právnym\nnázorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku. Súd prízvukoval, že pri posudzovaní\nžiadosti o azyl založenej na odmietnutí vojenskej služby nemožno skúmať iba formálnu existenciu\nbrannej povinnosti alebo výšku sankcie za odmietnutie služby, ale je potrebné hodnotiť aj samotný\ncharakter vojenského konfliktu, v ktorom by bol žiadateľ nútený pôsobiť. V tejto súvislosti súd poukázal\nna judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej môže byť potrestanie za\nodmietnutie výkonu vojenskej služby samo osebe považované za prenasledovanie, pokiaľ ide o konflikt,\nktorý je medzinárodným spoločenstvom odsudzovaný ako rozporný so základnými pravidlami ľudského\nsprávania. Nestačí preto konštatovať, že osoba nesúhlasí s politikou svojej vlády; rozhodujúce je, či\nby jej vojenská služba mohla viesť k účasti na aktivitách, ktoré sú spojené s páchaním vojnových\nzločinov, zločinov proti ľudskosti alebo iných činov odporujúcich medzinárodnému právu. Správny súd\nvytkol žalovanému, že charakter rusko-ukrajinského konfliktu vyhodnotil výlučne ako konflikt motivovaný\ngeopolitickými, vojenskými a bezpečnostnými záujmami štátov, pričom opomenul vlastné podklady\nzaložené v administratívnom spise. Z tých pritom vyplývalo, že jedným z cieľov ruskej agresie je\neliminácia ukrajinskej štátnosti, ukrajinskej kultúry, jazyka a samotnej existencie ukrajinského národa.\nŽalovaný zároveň nereflektoval všeobecne známe skutočnosti, že vojenská agresia RF proti Ukrajine\nbola medzinárodným spoločenstvom označená za porušenie medzinárodného práva a že Medzinárodný\ntrestný súd vydal zatykače na najvyšších predstaviteľov RF pre podozrenie zo spáchania vojnových\nzločinov a zločinov proti ľudskosti. Predmetný rozsudok je podľa neho významný aj tým, že zdôrazňuje\npotrebu individuálneho posudzovania konkrétneho prípadu. Pri hodnotení dôvodov prenasledovania nie\nje rozhodujúce len to, aké charakteristiky osoba skutočne má, ale aj to, aké charakteristiky jej môžu byť\npripisované pôvodcom prenasledovania. Súd v tejto súvislosti pripomenul, že azylová relevancia môže\nvyplývať aj z prisudzovanej národnosti alebo prisudzovaných politických názorov. Z pohľadu obdobných\nprípadov to znamená, že nie je potrebné preukazovať, že osoba skutočne vykonávala určitú činnosť\nalebo zastáva konkrétne názory; postačuje, ak jej takéto postavenie alebo názory môžu byť pripisované\na práve z tohto dôvodu jej hrozí nepriaznivé zaobchádzanie. Súd zároveň nepriamo odmietol selektívne\nhodnotenie dôkazov zo strany žalovaného. Ak správny orgán vychádza z informácií o krajine pôvodu,\nmusí ich hodnotiť v celom kontexte a nemôže vyberať len tie skutočnosti, ktoré podporujú jeho záver,\npričom ostatné podstatné informácie ignoruje. Žalobca mal za to, že predmetné rozhodnutie preto\npredstavuje významnú oporu pre argumentáciu, že pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu\nje potrebné prihliadať na všetky individuálne okolnosti žiadateľa, ich vzájomné súvislosti a na reálnu\npovahu rizík, ktorým by bol vystavený po návrate do krajiny pôvodu.\nIII.\nVyjadrenia účastníkov konania\n56. Vo vyjadrení zo dňa 19.06.2026 žalovaný k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci\nuviedol, že podstata tejto námietky žalobcu spočíva v tom, že nesprávne právne posúdil otázku\nexistencie odôvodnených obáv žalobcu z návratu do RF a B. a že pri posudzovaní rizík vychádzal\nz formalistického a izolovaného hodnotenia jednotlivých okolností, pričom nerešpektoval požiadavku\nkomplexného a individuálneho posúdenia prípadu. K tomuto mal za to, že prípad žalobcu bol posúdený\nkomplexne, v zmysle „odporúčaní“ súdov, na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe. Odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia podľa jeho názoru obsahuje detailné a faktami podložené skutočnosti, ktorými\nkonfrontoval, resp. vyvracal tvrdenia prezentované žalobcom. Uviedol, že je logické, že žalobca s\nvýrokom napadnutého rozhodnutia nesúhlasí, ale musel sa ohradiť voči tvrdeniu žalobcu v správnej\nžalobe, že výrok napadnutého rozhodnutia je, okrem iného, účelovo šikanózny. Námietku žalobcu,\n\nže nesprávne právne vyhodnotil, že mu nehrozí mobilizácia, ani iné formy núteného zapojenia sa\ndo vojenských štruktúr RF považoval za neopodstatnenú. Podotkol, že napadnuté rozhodnutie v\nodôvodnení odkazuje na rôzne zdroje v súvislosti s informáciami o krajine pôvodu založených v\nadministratívnom spise, ktoré hovoria, že v RF nebola vyhlásená všeobecná mobilizácia a nábor do\narmády prebieha formou dobrovoľných kontraktov. Poukázal na to, že tieto tvrdenia sú podporené aj\nvyjadrením manželky žalobcu, ktorá vo svojom liste zo dňa 11.03.2024 uvádza, že: „...situácia v Rusku\nsa zhoršuje, muži sú nútení podpisovať kontrakty, chodiť na B. zabíjať ľudí za peniaze“. V súvislosti s\nvýhradou svedomia žalobcu poukázal na nepopierateľný fakt, že žalobca od roku 1988 do roku 1994\nbol súčasťou armády RF a pôsobil ako špecialista ochrany vojenských objektov a v roku 2000 a 2002\nbol opätovne povolaný do armády, kde školil vojakov vyslaných do vojny v Čečensku. Uviedol, že v\nsúčasnosti sa teda na žalobcu nevzťahuje povinná vojenská služba, ani mobilizácia, to znamená, že\nžalobca si v podstate nemá voči čomu uplatňovať výhradu vo svedomí. Tvrdil, že videl rozpor v tvrdeniach\nžalobcu, keď žalobca na jednej strany tvrdí, že odmieta potenciálnu hrozbu vojenskej služby z dôvodu\njeho vnútorného, či morálneho presvedčenia a na strane druhej počas pohovorov konštatuje, že: „Keby\nniekto napadol Rusko, ja by som išiel so svojim synom chrániť svoju krajinu“ alebo „...chcem žiť na\nSlovensku a chrániť Slovensko v prípade, že Rusko zaberie Ukrajinu a chcelo by pokračovať ďalej v\nobsadzovaní ďalších krajín“. Tento rozpor vyhodnotil ako obavu z reálneho zapojenia sa do bojov v\nrámci skutočného vojenského konfliktu, pretože je iné byť vojakom v čase mieru, resp. pôsobiť ako\nškoliteľ, než byť priamo účastný reálnych bojov a tiež ako účelové konanie s cieľom dosiahnuť úspech\nv konaní o udelenie azylu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predložil dôkaz, z ktorého vyplýva, že\nako major je v ruskej armáde do veku 65 rokov v zálohe. Poukázal na to, že počas konania sa sám\nžalobca viackrát vyjadril, že po ukončení profesionálnej vojenskej služby v roku 1994 nemal podpísanú\ns armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle čl. 57.2 zákona č. N53-FZ z 28.03.1998 o\nvojenskej povinnosti a službe. Podľa jeho názoru článok zákona RF o vojenskej službe, na ktorý žalobca\nv správnej žalobe poukazuje, je interpretovaný nesprávne, nakoľko ustanovenie hovorí o „rezervnej\nzmluve“, ktorú je možné uzatvoriť prvýkrát na obdobie 3 rokov. Uviedol, že uzavretie takejto zmluvy\nje dobrovoľné, čo deklaruje článok 57.2 zákona RF o vojenskej službe a zmluvu je možné predĺžiť až\ndo dosiahnutia vekovej hranice uvedenej v článku 57.3 zákona o vojenskej službe, na ktorý poukazuje\nžalobca v správnej žalobe. Tvrdil, že ak by aj žalobca v zálohe bol, v RF nebola vyhlásená všeobecná\nmobilizácia, ako uvádzajú správy o krajine pôvodu, RF využíva najmä vojakov, ktorí dobrovoľne uzavreli\nkontrakty a vojakov, na ktorých sa vzťahuje povinná vojenská služba. Taktiež je podľa jeho názoru veľmi\nnepravdepodobné, že ak by žalobca bol v zálohe a bol by aj mobilizovaný, že by sa v jeho veku musel\nzúčastniť priamych bojov. Ďalej poukázal na tvrdenie žalobcu, že nesprávne právne vyhodnotil otázku\nmožnosti vzdania sa občianstva RF a zavŕšenia procesu nadobudnutia občianstva Ukrajiny, pretože\nvychádzal z čisto teoretickej existencie právneho mechanizmu bez skúmania jeho reálnej dostupnosti a\nefektívnosti v individuálnych podmienkach. K tomuto uviedol, že žalobca sa údajne snažil kontaktovať\nruské veľvyslanectvo na Ukrajine, ale po vypuknutí konfliktu medzi RF a Ukrajinou veľvyslanectvo\nzatvorili. Mal za to, že žalobca má možnosť kontaktovať ruské veľvyslanectvo na území Slovenskej\nrepubliky - nedisponuje informáciou, že by tak žalobca urobil. To podľa neho znamená, že žalobca sa ani\nnepokúsil ukončiť proces vzdania sa občianstva RF. Poznamenal, že žalobca kontaktoval veľvyslanectvo\nUkrajiny na území Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že: „...pri posudzovaní jeho prípadu nemožno\nvychádzať iba z teoretickej existencie určitých právnych inštitútov, ale je potrebné skúmať aj ich reálnu\ndostupnosť a praktickú účinnosť.“ tak podľa jeho názoru vyznieva prinajmenšom zvláštne. Vyjadrenie\nžalobcu, že podaniu jeho žiadosti o udelenie azylu predchádzalo, že mu Štátna migračná služba\nUkrajiny odmietla vydať cestovný pas Ukrajiny a odporučila mu B. opustiť, lebo môže byť považovaný\nza ruského špióna, považoval za zavádzajúce, pretože žalobcovi bolo občianstvo Ukrajiny udelené\ndvakrát a taktiež mu k 07.11.2024 nebolo vydané rozhodnutie o zrušení občianstva Ukrajiny, hoci\nžalobca doposiaľ ukrajinským orgánom nepreukázal splnenie záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo\na Ukrajina ho aj naďalej považuje za svojho občana. Dodal, že ak by Ukrajina považovala žalobcu\nza ruského špióna, s veľkou pravdepodobnosťou by mu občianstvo Ukrajiny neudelila, resp. by mu\nho zrušila. K námietke nedostačujúceho zistenia skutkového stavu uviedol, že v prípade každého\nžiadateľa o udelenie azylu postupuje individuálne podľa konkrétnych okolností prípadu a podľa toho\nprispôsobuje aj informácie o krajine pôvodu. Vyjadrenie žalobcu, že nezahrnul do administratívneho\nspisu informácie o mučení mužov v ruských väzniciach v súvislosti s odmietnutím vojenskej služby\npoužité v inom konaní o udelenie azylu považoval za neopodstatnené. V nadväznosti na námietku\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že podľa žalobcu nie je z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia zrejmé, prečo považoval za právne nevýznamné skutočnosti, že žalobca je\nbývalým majorom ruskej armády, že jeho brat pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách, že žalobca\n\nmá ukrajinskú národnosť, že sa pokúšal vzdať občianstva RF, alebo že pred odchodom z Ukrajiny čelil\nvyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Podotkol, že tým, že vyhodnotil uvedené námietky v podstate\nv neprospech žalobcu ešte neznamená, že ich považoval za právne nevýznamné. Všetky uvedené\ntvrdenia boli podľa jeho názoru náležite analyzované a dôsledne vyhodnotené a napadnuté rozhodnutie\nobsahuje ich komplexné odôvodnenie. V súvislosti s námietkou, že skutkový stav, ktorý vzal za základ\nnapadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu, mal za to,\nže zo správ o krajine pôvodu založených v administratívnom spise jasne vyplýva, že podľa zákona RF\nsa nábor do ruskej armády zabezpečuje troma spôsobmi, a to odvodom na povinnú vojenskú službu,\nzmluvným náborom alebo mobilizáciou, ktorá sa aktivuje, keď ju prezident vyhlási. Vyhodnotil, že žalobcu\nby sa mohol týkať len zmluvný nábor, ktorý je však založený na dobrovoľnom podpísaní kontraktu,\nnakoľko žalobca už nepodlieha povinnej vojenskej službe a všeobecná mobilizácia v súčasnosti v RF\nnebola vyhlásená. Uznal, že RF oslovuje, resp. „láka“ na uzatvorenie kontraktov osoby, ktoré majú\npodlžnosti voči RF s prísľubom, že im budú odpustené. Považoval za veľmi pravdepodobné, že toto\nsa stalo aj v prípade žalobcu, keď ho mali v RF v byte, kde býval s manželkou hľadať neznámi muži,\nnakoľko podľa jeho vyjadrení a ďalších zistení žalobca okrem súdnych konaní v RF čelí konkurzu na svoj\nmajetok, a to rozhodnutím Arbitrážneho súdu Saratovskej oblasti z 10.02.2022. Na margo uvedeného\npodotkol, že skutočnosť, že žalobca je dlžníkom, resp. že nemá vysporiadané finančné záležitosti voči\nRF je dôležitá aj z dôvodu, že práve táto skutočnosť neumožňuje žalobcovi vzdať sa občianstva RF,\npretože ide o zákonnú podmienku pre dovŕšenie procesu vzdania sa občianstva RF, čo je jednoznačne\nuvedené v informáciách o krajine pôvodu založených v administratívnom spise. Zastával názor, že\ninformácia o nevysporiadanej finančnej situácii žalobcu v RF mohla byť s veľkou pravdepodobnosťou\ndôsledkom návštevy manželky žalobcu v ich byte v RF a má vplyv aj na ukončenie procesu vzdania\nsa občianstva RF. Z tohto dôvodu považoval za dôležité venovať prevereniu tejto skutočnosti náležitú\npozornosť. Taktiež vyjadrenie žalobcu v správnej žalobe, že neprimerane rozširuje predmet konania o\nustálenie štátnej príslušnosti a opakovane zdôrazňuje formálne aspekty procesu vzdania sa občianstva\nRF, považoval za neopodstatnené. Tvrdil, že aj v tomto prípade išlo o dôležitý dôkaz, ktorý vyvracia\ntvrdenia žalobcu, že pre vzdanie sa občianstva RF urobil žalobca všetko, čo mohol. Tvrdil, že ak by\nproces vzdania sa RF podrobne neskúmal, logicky by nemohol vyvrátiť tvrdenia žalobcu. Ďalej nesúhlasil\ns tvrdením žalobcu v správnej žalobe, že nereflektuje dostatočne informácie o krajine pôvodu, z ktorých\nvyplýva, že vzdanie sa občianstva RF je v prípade žalobcu prakticky nevykonateľné. Poukázal na\nrozpor žalobcových tvrdení, teda že na jednej strane tvrdí, že podľa informácií o krajine pôvodu je\nzískanie potrebných dokumentov spojené s výraznými praktickými prekážkami, vrátane ťažko dostupnej\nkomunikácie s konzulárnymi úradmi, opakovanými návštevami konzulátu, ako aj značnými prieťahmi pri\nspracovaní a preklade dokumentácie a tak ďalej, pričom jemu vytýka, že postupuje príliš teoreticky a\nformalisticky a na strane druhej veľvyslanectvo RF na území Slovenskej republiky podľa jeho informácií\nžalobca nenavštívil, a teda sa ani nepokúsil dovŕšiť proces ukončenia občianstva RF. Nesúhlas vyjadril\naj s tvrdením žalobcu, že od začiatku sa občianstva RF vzdalo približne 11 000 až 13 000 ruských\nobčanov, pričom kladne bolo vybavených iba približne 40 žiadostí. Uviedol, že správy o krajine pôvodu\nuvádzajú, že 40 žiadostí bolo formalizovaných v roku 2022, na začiatku konfliktu. Ďalej uviedol, že správy\nneuvádzajú počet formalizovaných žiadostí v ďalších rokoch a nepodarilo sa nájsť ani informácie, ktoré\nby ukazovali, koľko Rusov sa dobrovoľne vzdalo svojho občianstva v rokoch 2024 alebo 2025. Taktiež\nnie sú dostupné informácie o dôvodoch zamietnutia žiadostí o vzdanie sa občianstva RF. Každopádne\npovažoval toto vyjadrenie žalobcu v súvislosti s jeho konaním o udelenie azylu za irelevantné, pretože\nžalobca neskúsil využiť všetky možnosti pre vzdanie sa občianstva RF. V reakcii na tvrdenie žalobcu,\nže dlhodobo ignoruje aktuálnu judikatúru správnych súdov Slovenskej republiky v azylových veciach\nžiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na B., čo spôsobuje, že po zrušujúcich rozhodnutiach\nsúdov opäť vydáva negatívne rozhodnutia a veci sa opätovne dostávajú do súdneho prieskumu, uviedol,\nže v prípade žalobcu bolo problematické ustáliť jeho štátnu príslušnosť, čo bolo spôsobené jednak\njeho vyjadreniami a jednak skutočnosťou, že dňa 25.03.2021 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o\nzrušení občianstva Ukrajiny z dôvodu nesplnenia záväzku ukončiť cudzie štátne občianstvo, a teda do\n14.12.2021, kedy bolo žalobcovi udelené občianstvo Ukrajiny druhýkrát, nemohol byť považovaný za\nobčana Ukrajiny, na základe čoho bolo z jeho strany začaté konanie o zrušenie doplnkovej ochrany, ktorá\nmu bola poskytnutá z dôvodu vážneho bezprávia vo vzťahu k Ukrajine. V súvislosti so žalobným návrhom\nžalobcu, aby správny súd vydal rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušuje a žalobcovi udeľuje\nazyl, in eventum, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušuje a vec vracia jemu na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, poznamenal, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-556/17 (Torubarov),\nna ktorý sa žalobca odvoláva, nie je aplikovateľný na jeho prípad.\n\n57. Žalobca vo svojom vyjadrení (replike) zo dňa 10.07.2026 v súvislosti s tvrdením žalovaného, že\njemu nehrozí riziko povolania do Ozbrojených síl RF, predložil videozáznam zachytávajúci prípady\nnásilného zadržiavania mužov v Ruskej federácii a ich „dobrovoľných“ podpisov kontraktov na výkon\nvojenskej služby spolu s jeho prekladom. Ďalej predložil povolávací rozkaz doručený jeho zaťovi dňa\n02.06.2026, jeho strojový preklad, sobášny list svojej dcéry preukazujúci príbuzenský vzťah s prekladom\na letenku jeho zaťa, z ktorej vyplýva, že bezprostredne po doručení povolávacieho rozkazu utiekol z\núzemia Ruskej federácie. Zároveň uviedol, že doručenie povolávacieho rozkazu sprevádzalo rozsiahle\npreverovanie zo strany príslušných orgánov. Predmetom vypočúvania boli najmä jeho rodinné väzby na\nUkrajinu, kontakty s ukrajinskými občanmi a ďalšie skutočnosti, ktoré zjavne presahovali rámec bežného\nodvodového konania. Podľa jeho názoru je osobitne významné, že jeho zať dovŕšil vek 31 rokov a\npovinnú vojenskú službu absolvoval ešte pred začiatkom vojny - napriek tomu mu bol po skončení\nzamestnania, ktoré dovtedy predstavovalo prekážku výkonu vojenskej služby, doručený povolávací\nrozkaz. Mal za to, že tieto dôkazy priamo spochybňujú tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa mobilizácia\ntýka výlučne mužov mladších ako 30 rokov, a aj tvrdenie žalovaného, že mobilizácia alebo nábor\nv Ruskej federácii neprebieha. Žalovanému vytkol, že pre tento záver neoznačil jediný relevantný\nzdroj informácií o krajine pôvodu, zatiaľ čo on predkladá konkrétny individuálny prípad dokumentujúci\nopak. Konštatoval, že záver žalovaného, že vojenskému majorovi v Ruskej federácii nehrozí žiadne\nriziko zo strany bezpečnostných orgánov, vrátane Federálnej bezpečnostnej služby (FSB), podľa\njeho názoru predstavuje neodôvodnenú generalizáciu, ktorá ignoruje štrukturálne znaky fungovania\nbezpečnostného aparátu v Ruskej federácii. Namietal, že žalovaný bez akejkoľvek analytickej opory\nmechanicky predpokladá, že profesionálny dôstojník nie je predmetom záujmu bezpečnostných zložiek,\nčím sa odchyľuje od štandardu racionálneho hodnotenia rizika. Takýto záver je preto podľa jeho\nnázoru arbitrárny a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázal na aktuálne rozhovory slovenského\ncestovateľa G. O., ktorý nedávno cestoval do Ruskej federácie o praktikách vypočúvania občanov únie\na zisťovania, aký majú názor na „špeciálnu vojenskú operáciu“ alebo či „ľúbia Putina“, čo veľa napovie\no fungovaní bezpečnostného systému tejto krajiny. Ďalej poukázal na správy Úradu vysokého komisára\nOSN pre ľudské práva a ďalších medzinárodných organizácií, podľa ktorých boli zdokumentované\nprípady, keď rodinní príslušníci ukrajinských vojakov alebo bývalých vojakov boli vypočúvaní alebo\npreverovaní, počas tzv. „filtračných“ procesov boli preverované kontakty, telefóny a rodinné väzby,\nniektoré osoby boli zadržiavané alebo im bolo vyhrážané kvôli príbuzným pôsobiacim v ukrajinských\nozbrojených silách alebo štátnych zložkách a na okupovaných územiach boli zaznamenané aj vyhrážky\nnásilím voči rodinným príslušníkom s cieľom prinútiť osoby ku spolupráci. Z uvedeného podľa jeho\nnázoru jasne vyplýva, že mu v Ruskej federácii hrozí minimálne vypočúvanie a zadržanie. Uviedol, že\npraktiky Ruskej federácie voči zadržaným a odsúdeným sú známe mučením a zlým zaobchádzaním.\nMedzinárodné organizácie opakovane dokumentujú bitie, elektrické šoky, psychický nátlak a iné formy\nnásilia, najmä počas vyšetrovania alebo vo väzbe, pričom osoby stíhané za kritiku režimu podľa správ\nčasto čelia prísnejším podmienkam, opakovanej samoväzbe a disciplinárnym trestom. V nadväznosti\nna jeho výrok, podľa ktorého by bol ochotný brániť Ruskú federáciu či Slovenskú republiku v prípade\njej napadnutia, na ktorý poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, zdôraznil, že uvedené vyjadrenie bolo\nžalovaným vytrhnuté z kontextu. Tvrdil, že formuloval všeobecný postoj, podľa ktorého je rozdiel brániť\nnapadnutú krajinu, ak by sa stala obeťou nezákonnej ozbrojenej agresie a rozdiel páchať vojnové zločiny\nna strane agresora. Žalovanému tiež vytkol, že vo svojom vyjadrení nesprávne stotožňuje vojenskú\nzálohu („zapas“) s aktívnou rezervou („rezerv“). Podľa jeho názoru ide o dva odlišné právne inštitúty.\nVojenskú zálohu tvoria osoby evidované pre prípad mobilizácie, zatiaľ čo aktívna rezerva pozostáva\nz dobrovoľných rezervistov, ktorí majú uzatvorený zmluvný vzťah s ozbrojenými silami a pravidelne\nabsolvujú výcvik. Mal za to, že nesprávne pochopenie tejto terminológie následne viedlo žalovaného k\nnesprávnym záverom. Osobitne nepreskúmateľný je podľa jeho názoru záver žalovaného, že aj keby bol\nmobilizovaný, vzhľadom na svoj vek by sa s vysokou pravdepodobnosťou nezúčastnil priamych bojových\noperácií. Namietal, že žalovaný pre tento záver neoznačil jediný dôkaz ani jediný relevantný zdroj\ninformácií o krajine pôvodu. Neexistujú verejne dostupné údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť vekovú\nhranicu osôb nasadzovaných do bojových operácií v Ozbrojených silách RF. Naopak, verejne dostupné\ninformácie potvrdzujú, že spôsob nasadzovania mobilizovaných osôb závisí od aktuálnych potrieb\nozbrojených síl a nemožno ho paušalizovať. V súvislosti s možnosťou kontaktovania Veľvyslanectva RF\nv Bratislave uviedol, že takýto postup odmieta primárne zo strachu z Ruskej federácie. Sekundárne,\npodstatou konania o medzinárodnej ochrane je, že štát pôvodu je pôvodcom prenasledovania. Mal za\nto, že za tejto situácie nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby dobrovoľne kontaktoval orgány\nštátu, pred ktorým žiada medzinárodnú ochranu. Podotkol, že takýto postup by bol navyše v rozpore\ns ustálenou rozhodovacou praxou samotného žalovaného, ktorý v iných konaniach kontaktovanie\n\norgánov štátu pôvodu hodnotí ako okolnosť oslabujúcu vierohodnosť tvrdených obáv z prenasledovania.\nArgumentácia žalovaného je preto vnútorne rozporná. Uviedol, že na jednej strane žalovaný od neho\nočakáva kontakt s orgánmi Ruskej federácie, na druhej strane by túto skutočnosť mohol následne použiť\nako argument proti existencii jeho odôvodnených obáv z prenasledovania. Takýto prístup nie je zlučiteľný\nso zásadou spravodlivého a objektívneho posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu. Uviedol, že\núvaha žalovaného, podľa ktorej Ukrajina ho nepovažuje za ruského špióna len preto, že mu neodňala\nobčianstvo, je podľa jeho názoru čisto špekulatívna a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podotkol,\nže zo skutočnosti, že voči nemu nebolo prijaté konkrétne opatrenie v podobe odňatia občianstva,\nnemožno vyvodiť záver, že ukrajinské orgány voči nemu neevidujú podozrenia alebo ho nepovažujú za\nbezpečnostné riziko - žalovaný nijako nepreukázal, že odňatie občianstva predstavuje nevyhnutný alebo\nobvyklý právny následok podozrenia zo špionáže, a preto jeho záver predstavuje len ničím nepodloženú\ndomnienku, ktorá nemôže obstáť. Zároveň poukázal na to, že Ukrajina mu na hraniciach odňala pobytový\ndoklad a Štátna migračná služba Ukrajiny mu odporučila z Ukrajiny odísť, lebo môže byť považovaný za\nruského špióna. V súvislosti so vzdaním sa občianstva RF poukázal na reálny príbeh Tarasa, ktorý žil na\nUkrajine, ale bol ruským občanom a chcel získať ukrajinské občianstvo. Aby splnil zákonné podmienky,\nmusel sa vzdať ruského občianstva. Celý proces trval 11 rokov a zahŕňal dokonca dve súdne konania.\nMusel kvôli tomu vycestovať do Moldavska, pretože po prerušení diplomatických vzťahov nebolo možné\npodať žiadosť na území Ukrajiny. Opakovane navštíviť ruské veľvyslanectvo, predkladať potvrdenia o\ntom, že nemá dlhy, nie je trestne stíhaný, nie je prihlásený na trvalý pobyt a znášal obštrukcie pracovníkov\nambasády, ktorí podľa jeho výpovede dokumenty „strácali\" a označovali ho za „zradcu“ a „fašistu“.\nV neposlednom rade žalovanému vytkol, že nerešpektuje záväzné právne názory správnych súdov.\nKonštatoval, že žalovaný opakuje tvrdenie, že problematické ustálenie jeho štátnej príslušnosti bolo\nspôsobené jeho vyjadreniami. V reakcii na uvedené poukázal na to, že s týmto záverom sa Správny\nsúd v Bratislave v rozsudku zo dňa 17.01.2025 sp. zn. 19SaZ/4/2024 už jednoznačne vysporiadal,\nkeď jeho vyjadrenia vyhodnotil ako konzistentné, logické a vierohodné. Uviedol, že žalovaný napriek\ntomu opätovne predkladá argumentáciu, ktorú správny súd už raz odmietol. Mal za to, že argumentácia\nžalovaného je zároveň vnútorne rozporná. Uviedol, že zvyšok vyjadrenia žalovaného v tomto bode je v\npriamom rozpore s dôvodmi, na ktorých sám žalovaný založil predchádzajúce konania o zrušení jeho\ndoplnkovej ochrany. Tieto rozhodnutia boli následne správnymi súdmi zrušené ako nezákonné. Žalovaný\ntak vo svojom vyjadrení prezentuje závery, ktoré si navzájom odporujú a nezodpovedajú jeho vlastnej\npredchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Podotkol, že takýto postup vyvoláva dôvodné pochybnosti o\ntom, či žalovaný pri rozhodovaní rešpektuje nielen záväzné právne názory správnych súdov, ale aj\nvlastné zistenia.\n58. Podaním zo dňa 16.07.2026 žalobca doplnil svoje vyjadrenie, pričom poukázal na rozsudok\nSprávneho súdu v Bratislave sp. zn. 20Saz/3/2026 zo dňa 30.06.2026. Zastával názor, že predmetné\nrozhodnutie v plnom rozsahu korešponduje s jeho argumentáciou, že žalovaný opakovane nerešpektuje\nzáväzný právny názor súdu, nielen v danom konaní, ale aj v iných konaniach žiadateľov o azyl z RF s\núzkymi väzbami na Ukrajinu.\n59. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplike) zo dňa 27.07.2026 uviedol, že napadnuté rozhodnutie\npovažuje za vecne správne a zákonné, a preto nepovažuje za potrebné predkladať ďalšie skutkové alebo\nprávne skutočnosti. Konštatoval, že žalobca s replikou predložil nové dôkazy, a to povolávací rozkaz\ndoručený jeho zaťovi 02.06.2026, sobášny list svojej dcéry a letenku zaťa, ktoré majú spochybniť jeho\ntvrdenie, že mobilizácia v Ruskej federácii sa týka výlučne mužov do 30 rokov, pretože žalobcov zať\ndovŕšil vek 31 rokov a povinnú vojenskú službu absolvoval ešte pred začiatkom vojny. Túto námietku\npovažoval za neopodstatnenú, nakoľko zo sobášneho listu jednoznačne vyplýva, že žalobcov zať sa\nnarodil XX.XX.XXXX, a to znamená, že 31 rokov dovŕši v decembri tohto roku, a teda povolávací\nrozkaz bol žalobcovmu zaťovi doručený v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, že odkaz na videozáznam,\nktorý má údajne zachytávať prípady násilného zadržiavania mužov v Ruskej federácii a ich následného\n„dobrovoľného“ podpisovania zmlúv o výkone vojenskej služby, nepovažuje za relevantný ani vierohodný\ndôkazný prostriedok. Podľa jeho názoru predmetnému videozáznamu chýba dostatočná dôkazná\nhodnota, keďže ide o zostrih záznamov zachytávajúcich neidentifikované osoby na rôznych, bližšie\nneurčených miestach, pričom jednotlivé zábery sa striedajú vo veľmi krátkych časových intervaloch.\nTvrdil, že za týchto okolností nie je možné overiť autenticitu záznamu, identitu zachytených osôb, ani\nskutkové okolnosti prezentovaných udalostí, a preto z neho nemožno bez ďalšieho vyvodzovať závery\nrelevantné pre posúdenie prejednávanej veci. Ďalej konštatoval, že nevylučuje, že v prípade návratu\nžalobcu do Ruskej Federácie môže potenciálne čeliť problémom, avšak tieto bude mať žalobca kvôli jeho\n\nsúdnym konaniam a exekúcii, ktorá bola vyhlásená na jeho majetok 10.02.2022 Arbitrážnym súdom v\nSaratove pod č. A57-13079/2021 – tvrdil, že ide pritom o súdne spory, ktoré mal žalobca pred príchodom\nna Ukrajinu v roku 2018 a k samotnej exekúcii došlo začiatkom februára 2022, teda ešte pred inváziou\nruských jednotiek na Ukrajinu. Mal za to, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by sa jeho\npolitické názory dostali do povedomia štátnych orgánov Ruskej federácie alebo by mu boli niekedy\npripisované. Tvrdil, že v súvislosti s nimi žalobca nebol nikdy konfrontovaný zo strany štátnych orgánov\nalebo neštátnych aktérov, a to ani sprostredkovane po opustení Ruskej federácie, napr. cez blízku rodinu,\npričom v jeho prípade nemožno hovoriť ani o tom, že je exponovanou osobou s vplyvom na užšiu či\nširšiu komunitu alebo spoločnosť. Tvrdil, že žalobca vnútorný nesúhlas s politikou RF a prezidentom I.\nF. nikdy verejne nevyjadroval, pričom žalobca svoj politický postoj nevyjadril ani pri podaní žiadosti o\nvzdanie sa ruského občianstva adresovanej veľvyslanectvu Ruskej federácie v Kyjeve dňa 08.02.2022,\nkde ako dôvod vzdania sa uvádzal rodinné pomery (str. 292 spis. materiálu). Konštatoval, že taktiež\nza politický názor nemožno považovať žalobcove odmietnutie údajného povolania do armády, a to z\ndôvodu podmienok, za akých mobilizácia na území RF prebieha; mučenie, neľudské alebo ponižujúce\nzaobchádzanie alebo trestanie je predmetom posúdenia vážneho bezprávia, čo nie je predmetom tohto\nkonania. Mal za to, že v prípade žalobcu bol test primeranej pravdepodobnosti aplikovaný správne\na v súlade so zisteným skutkovým stavom. V súvislosti s tvrdenou obavou žalobcu z nasadenia do\nvojenských operácií na strane Ruskej federácie poukázal na informácie o krajine pôvodu založené v\nadministratívnom spise - z týchto podkladov podľa jeho názoru vyplýva, že na žalobcu sa v súčasnosti\nnevzťahuje povinná vojenská služba, v Ruskej federácii bola v roku 2022 vyhlásená len čiastočná\nmobilizácia, pričom v čase rozhodovania nebola vyhlásená ďalšia mobilizácia. Zároveň podľa jeho\nnázoru z dostupných informácií vyplýva, že Ruská federácia zabezpečuje dopĺňanie svojich ozbrojených\nsíl prednostne prostredníctvom dobrovoľných kontraktných vojakov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti\ndospel k záveru, že pravdepodobnosť povolania žalobcu na výkon vojenskej služby, a tým aj jeho\núčasti na vojenských operáciách na strane Ruskej federácie, je veľmi nízka. Konštatoval, že aj za\npredpokladu čisto hypotetického scenára, že by Ruská federácia v budúcnosti vyhlásila mobilizáciu\nvzťahujúcu sa na skupinu osôb, do ktorej žalobca ako osoba v hodnosti majora patrí, a žalobca by bol\nnásledne mobilizovaný, naďalej by išlo len o špekulatívnu možnosť – tvrdil, že ani v takom prípade by\nvšak nebolo možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že by žalobca musel byť nasadený do priamych\nbojových operácií, keďže vzhľadom na jeho hodnosť a funkčné zaradenie zostáva pravdepodobnosť\ntakéhoto vývoja naďalej veľmi nízka. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalobca do priamych bojov\nnebol nasadený ani v roku 2000, keď bol pripravený v zálohe a dostal mobilizačný príkaz, na základe\nktorého len dva týždne ako špecialista školil vojakov v oblasti ochrany vojenských objektov. Tvrdil, že\nnepopiera tvrdenie žalobcu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby dobrovoľne kontaktoval\norgány štátu, pred ktorým žiada medzinárodnú ochranu – uviedol, že sa však domnieva, že žalobca\nnekontaktoval veľvyslanectvo Ruskej federácie z dôvodu jeho nevysporiadanej finančnej situácie.\nNesúhlasil s námietkou žalobcu, že nerešpektuje právny názor správnych súdov. Záverom považoval za\ndôležité poukázať na skutočnosť, že podľa oficiálneho údaja zverejneného Štátnou migračnou službou\nUkrajiny sa na jej území oficiálne nachádzalo 155 233 občanov Ruskej federácie (z toho 154 333 malo\npovolenie na trvalý pobyt). Poznamenal, že v roku 2001, kedy prebehlo posledné celoštátne sčítanie\nobyvateľstva na Ukrajine sa k ruskej národnosti prihlásilo približne 8,3 milióna ľudí (17,3% populácie).\nZ uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že generalizovanie prípadov občanov Ruskej federácie s\nväzbami na B., ktorí odmietajú vojnu by malo za následok veľký migračný tlak. Konštatoval, že práve\nobava z migračného tlaku bola dôvodom, že Rada Európskej únie prijala 04.03.2022 vykonávacie\nrozhodnutie 2022/382, ktorým sa konštatovala skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených\nosôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES a zaviedla sa dočasná ochrana. Uviedol, že\nsa domnieva, že hoci nie je možné obmedziť právo osoby podať žiadosť o udelenie medzinárodnej\nochrany na území Slovenskej republiky, no v prípade žalobcu je správne uvažovať o tom, aby požiadal\no poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, pričom práve dočasné útočisko\nposkytuje ochranu pred vojnou na Ukrajine z dôvodov, na ktoré sa žalobca v súvislosti s jeho žiadosťou\no udelenie azylu odvoláva.\nIV.\nRelevantné právne predpisy\n60. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo\nopatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.\n\n61. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1\nsa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a\nodovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.\n62. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).\n63. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).\n64. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\n65. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n66. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa\nrozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv\nalebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v\n1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,\n2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú\nvykonávané diskriminačným spôsobom,\n3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,\n4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,\n5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon\nvojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,\n6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\n67. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je\n1. štát,\n2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo\n3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú\nschopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.\n68. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\n69. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak\na) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo\nb) nespĺňa podmienky podľa § 10.\n70. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo\na zohľadní pritom\na) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o\nudelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,\nb) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť\nsubjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,\nc) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,\nd) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo\nvytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,\ne) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol\nuplatniť svoje štátne občianstvo.\n71. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania\nvychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia\no možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa\ntýchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.\n72. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa\n\npredpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne\nv časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o\nudelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona.\nV.\nPrávne posúdenie veci správnym súdom\n73. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §\n10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil\nsa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie\nžalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,\nposúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206\nods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a\ndospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko\nboli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu\na zverejnené na web stránke dňa 02.07.2026.\n74. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-228-115/2022Ž zo dňa 30.04.2026, ktorým žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle.\n75. Na úvod považuje správny súd za potrebné uviesť, že v tomto konaní už nie je medzi účastníkmi\nsporné to, akej je žalobca štátnej príslušnosti – žalobca má v súčasnosti štátnu príslušnosť tak Ruskej\nfederácie, ako aj Ukrajiny.\n76. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca (dňa 15.07.2022) pred pracovníkmi\nOddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život,\nnakoľko ako vojak v zálohe by bol v prípade návratu do RF povolaný do armády, ako aj z dôvodu\nnesúhlasu so súčasným politickým režimom v RF (teda z politických dôvodov). Žalobca uviedol, že v\nRF a ani na Ukrajine nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne\npolitické aktivity a nebol ani trestne stíhaný; k osobnému profilu uviedol, že sa narodil na Kryme, ktorý\nbol v čase jeho narodenia územno-správnou jednotkou Ukrajiny a tá bola až do roku 1991 súčasťou\nbývalého ZSSR; v mieste narodenia navštevoval základnú desaťročnú školu, ktorú ukončil v roku 1984;\nnásledne odišiel študovať na vojenské učilište do mesta Saratov, tiež v bývalom ZSSR, v súčasnosti\nv RF, ktoré ukončil v roku 1988; v tomto roku dostal občiansky preukaz, vydaný orgánmi ZSSR, a\ntýmto dokumentom po rozpade ZSSR nadobudol aj ruské štátne občianstvo; po skončení školy v\nroku 1988 hneď vstúpil do armády, kde pracoval do roku 1994 ako špecialista ochrany vojenských\nobjektov vo funkcii veliteľa družstva a veliteľa roty; od roku 1994 pracoval ako súkromník, keď bol\nspoluvlastníkom firmy zaoberajúcej sa ochranou objektov, pričom predmetom ich činnosti bola montáž\na servis kamerových zariadení v rôznych civilných a vojenských objektoch; v roku 2007 si ako fyzická\nosoba založil ďalšiu firmu, ktorá podnikala v oblasti kamiónovej nákladnej prepravy; v ruskom meste\nSaratov žil a pracoval až do roku 2018, kedy sa vrátil späť na B., pretože bol vnútorne presvedčený\no tom, že k anexii Krymu (regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý\ndomov nie je v RF, ale na Ukrajine; preto aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt, avšak\npodmienkou pre udelenie trvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho občianstva\n- toto nadobudol na základe dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby zo dňa 14.12.2021; v\nsúvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho občianstva následne dňa 08.02.2022 podal na ruské\nveľvyslanectvo v Kyjeve elektronickú žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva - v súvislosti\ns uvedeným úkonom poukázal na to, že pri podaní žiadosti sa riadil zákonným postupom, avšak\nnedisponuje žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo vyhovené.\nK svojej vojenskej službe žalobca uviedol, že po ukončení profesionálnej vojenskej služby v roku 1994,\nnemal podpísanú s armádou žiadnu zmluvu o zotrvaní v zálohe v zmysle čl. 57.2 zákona č. N53-FZ\nz 28.03.1998 o vojenskej povinnosti a vojenskej službe; v roku 2000 a 2002 bol povolaný do armády,\npričom dva týždne v meste Saratov školil vojakov, ktorí boli vyslaní do vojny v Čečensku; ďalej uviedol, že\nRF napadnutím Ukrajiny spáchala teroristický čin a má agresívnu politiku voči bratským štátom; vojenskú\nslužbu odmieta z presvedčenia, ktoré podlieha rezolúcii OSN; tvrdil, že do RF sa nemôže vrátiť ani o\npäť alebo šesť rokov, pretože by mu hrozilo väzenie a z väzenia by ho poslali do vojny; nechce sa\n\nzúčastňovať útoku na malý národ ako je ukrajinský; taktiež uviedol, že veková hranica pre povolanie do\narmády sa zvýšila nariadením prezidenta RF 647/2022 z 27.09.2022 na 65 rokov, pričom veková hranica\n55 rokov platí v dobe mieru. Ďalej žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že na Ukrajine vypukol vo februári\n2022 ozbrojený konflikt, tak sa začal obávať o svoju bezpečnosť a rozhodol sa z Ukrajiny odísť; tvrdil, že\nkeďže sa ruského štátneho občianstva vzdal a k tejto krajine necítil žiadne väzby, tak sa do RF nevrátil\na vycestoval na Slovensko, kde požiadal o medzinárodnú ochranu; uviedol, že počas pobytu na území\nSR sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili\ndoručiť v Saratove povolávací rozkaz. V doplňujúcom pohovore zo dňa 12.03.2026 žalobca uviedol, že\njeho rodičia naďalej žijú na anektovanom Kryme, pričom obaja majú v súčasnosti ukrajinskú aj ruskú\nštátnu príslušnosť; jeho brat J. A. má od narodenia ukrajinskú národnosť a ukrajinské štátne občianstvo;\nruské štátne občianstvo majú aj žalobcove dve deti, dcéra L. a syn G.; jeho syn absolvoval vojenskú\nškolu v Petrohrade, ktorá trvala 5 rokov; celkovo jeho syn v armáde odslúžil 10 rokov; povolávací rozkaz\nsa jeho synovi G. snažili doručiť dvakrát, a to vo februári a v marci 2022, pričom pri pokuse o opustenie\nRF do Kazašskej republiky mu dali podpísať dokument zakazujúci výstup z RF; ohľadom súčasného\nstavu jeho žiadosti o vzdanie sa ruského občianstva uviedol, že ruské a ani ukrajinské štátne orgány\nviac nekontaktoval a ani neplánuje kontaktovať. Žalobca taktiež uviedol, že je „bývalým“ majorom ruskej\narmády; že jeho brat, ktorý má ukrajinskú národnosť, pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách; že pred\nodchodom z Ukrajiny čelil vyhrážkam zo strany ukrajinských ozbrojených zložiek; že mu stále hrozí\nmobilizačné riziko, nakoľko náborové aktivity pokračujú prakticky neustále. Z administratívneho spisu\nsprávny súd zistil aj to, že na žalobcov majetok bol vyhlásený v RF konkurz.\n77. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, že zistenie\nskutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový\nstav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym\nspisom alebo v ňom nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci\nsamej (§ 191 ods. 1 písm. c) až f) SSP).\n78. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového\nsystému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba\nnadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o\nžiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.\n79. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať\nso žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti\nazylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal\npreto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť\no udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným\npríbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre\nniektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.\n80. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov\ntretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom\npostavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany\n(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné\nzohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným\nspôsobom a v jej kontexte.\n81. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4\nods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej\nje povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy\nobsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie\nsú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené\ntieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené\npríslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce\nsa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické\n\na prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa\nprípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo\nžiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť\nžiadateľa.\n82. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými\ndôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v\npochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej\njudikatúre kasačného súdu.\n83. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán\nnezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach\nžiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej\nujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne\nrozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné\nnásledky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom\nna štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).\n84. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky\nozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající\nv pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na\nsprávním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně\nzjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou\npravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“\n85. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,\nktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému\nzásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi\nžiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne\nžiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné\ndôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej\nnemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená\nto, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky\ndiskvalifikovala.\n86. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,\nže: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli\nnasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je\npovinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené\nnejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“\n87. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je\nuvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými\ndôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho\norgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí\nžiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú\ndobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek\ndrobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine\npôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.\n88. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech\nžiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,\nže na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s\nohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie\ndôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v\n\nbudúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v\nprospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.\n10Sža/12/2016).\n89. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých\nčiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej\nochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto,\nže existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný\nžiadateľ o azyl.\n90. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne\nposúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného\núradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu\nžalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod\naby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.\n91. Správny súd po dôkladnom preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté\nrozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj\npreto, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom\naj skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi\nnachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa napokon premietlo do jeho nedostatočného\nodôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s niektorými podstatnými skutkovými tvrdeniami\nžalobcu a predloženými dôkazmi.\n92. Správny súd najprv považuje za potrebné skonštatovať, že žalobcove tvrdenia počas celého\nkonania vyhodnotil ako konzistentné, logické a vierohodné, pričom v nich nespozoroval žiadne závažné\nnezrovnalosti. Akékoľvek spochybňovanie dôveryhodnosti žalobcu a jeho tvrdení preto v tomto konaní\nuž nie je namieste. Tvrdenia žalobcu o tom, ako by bol ochotný brániť Ruskú federáciu či Slovenskú\nrepubliku v prípade ich napadnutia, správny súd vnímal s rezervou ako žalobcove neuvážené\nemocionálne konštatovania v danom momente, a nie ako reálny stav – vysvetlenie žalobcu, že tým\niba formuloval svoj všeobecný postoj, podľa ktorého je rozdiel brániť napadnutú krajinu ak by sa stala\nobeťou nezákonnej ozbrojenej agresie a rozdiel páchať vojnové zločiny na strane agresora, je podľa\nsprávneho súdu taktiež udržateľné (z doposiaľ vykonaného dokazovania je však navyše viac než zrejmé,\nže žalobca sa zúčastňovať vojny nechce, a to jednak z osobných, ako aj rodinných dôvodov, čo je podľa\nsprávne súdu úplne pochopiteľné).\n93. Správny súd má ďalej za to, že posúdenie azylového príbehu žalobcu žalovaným je do odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne (žalovaný sa evidentne\nzaoberal len tými dôkazmi a správami, ktoré boli v neprospech žalobcu, pričom tie, ktoré boli v prospech\nžalobcu buď odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal alebo ich vyhodnotil nedostatočne, respektíve\nv niektorých prípadoch aj nesprávne), a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže\nbyť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou\nžalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach.\n94. Správny súd k tomuto zdôrazňuje, že z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo žalovaný\npovažoval za právne nevýznamné skutočnosti, že žalobca je „bývalým“ majorom ruskej armády; že\nžalobcov brat, ktorý má ukrajinskú národnosť, pôsobí v ukrajinských ozbrojených silách; že žalobca\nsa pokúšal vzdať občianstva RF alebo že pred odchodom z Ukrajiny žalobca čelil vyhrážkam zo\nstrany ozbrojených zložiek. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí prakticky len stroho skonštatoval, že\ntvrdenia žalobcu v tomto smere sú irelevantné, a to bez akéhokoľvek ďalšieho dôsledného zdôvodnenia,\nrespektíve k niektorým žalovaný uviedol len nejaké svoje domnienky, ktoré v žiadnom prípade\nžalobcove tvrdenia relevantne nespochybnili. Správny súd má za to, že napadnuté rozhodnutie je\nteda nepreskúmateľné, pretože žalovaný sa nevysporiadal s viacerými podstatnými tvrdeniami žalobcu\na neuviedol presvedčivé dôvody, na základe ktorých dospel k svojim záverom. Podľa správneho súdu\nbol žalovaný povinný sa aj týmito skutočnosťami dôsledne zaoberať, a keďže tak neurobil, tak zapríčinil\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Osobitne nepreskúmateľný je\npodľa názoru správneho súdu záver žalovaného, že aj keby žalobca bol mobilizovaný, tak vzhľadom\nna svoj vek by sa s vysokou pravdepodobnosťou nezúčastnil priamych bojových operácií – správny\n\nsúd tu zdôrazňuje, že žalovaný opäť iba predostiera svoje domnienky, pričom pre tento záver neoznačil\njediný dôkaz ani jediný relevantný zdroj informácií o krajine pôvodu, pričom neexistujú verejne dostupné\ninformácie, z ktorých by bolo možné vyvodiť vekovú hranicu osôb nasadzovaných do bojových operácií v\nozbrojených silách RF – naopak podľa názoru správneho súdu verejne dostupné informácie potvrdzujú,\nže spôsob nasadzovania mobilizovaných osôb závisí od aktuálnych potrieb ozbrojených síl RF a\nnemožno ho paušalizovať (z informácií nachádzajúcich sa v administratívnom spise navyše podľa\nsprávneho súdu vyplýva, že náborové aktivity sa mnohokrát uskutočňujú mimo stanovených pravidiel –\nv určitých prípadoch sú používané aj rôzne formy psychického a fyzického nátlaku, a to aj s dopadom\nna rodinných príslušníkov daných osôb).\n95. Správny súd ďalej uvádza, že žalovaný sa nevysporiadal ani s rozporom medzi jeho vlastnými\ninformáciami o krajine pôvodu a jeho závermi o neexistencii mobilizačného rizika. Žalovaný bez bližšieho\nvysvetlenia v napadnutom rozhodnutí odmietol význam informácií poukazujúcich na pokračujúce\nnáborové aktivity, existenciu mobilizačného dekrétu, problémy žalobcu pri vzdávaní sa občianstva a\nosobitné postavenie osôb s vojenskou praxou. Napadnuté rozhodnutie je tak podľa názoru správneho\nsúdu nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé akým spôsobom žalovaný vyhodnotil jednotlivé\ndôkazy a na základe akých úvah dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcových obáv. Podľa správneho\nsúdu žalovaný zistil skutkový stav nedostatočne na riadne posúdenie veci, pričom keďže sa žalovaný\nmnožstvom relevantných správ svedčiacich v prospech tvrdení žalobcu ani nezaoberal, tak uvedená\nskutočnosť robí napadnuté rozhodnutie taktiež nepreskúmateľným – nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia správny súd videl taktiež v častých logicko-rozporných tvrdeniach žalovaného, ako aj\nv pomerne častých tvrdeniach žalovaného, ktoré sa zakladali len na jeho domnienkach.\n96. Ďalej správny súd konštatuje, že žalovaný si nezabezpečil informácie, ktoré by dávali odpoveď\nna otázky, čo žalobcovi hrozí v prípade jeho návratu do RF ak by bol povolaný bojovať a ak má\nsúčasne občianstvo Ukrajiny a ukrajinskú národnosť a zároveň rodinné väzby na príslušníka ukrajinskej\narmády. Správny súd konštatuje, že žalovaný sa nezaoberal ani tým, že RF na území Ukrajiny pácha\nvojnové zločiny a nezabezpečil si informácie, ktoré by dali odpoveď na otázku, či sa žalobca fakticky\nmôže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by žalobcovi hrozilo v prípade mobilizácie Ukrajinou,\nak stále má občianstvo RF, ktorého vzdanie sa nie je možné, a ak má ruský vojenský výcvik a\nvojenskú minulosť v RF. Správny súd zdôrazňuje, že žalovaný tak neurobil napriek tomu, že žalobca\nopakovane poukazoval na svoje vojenské postavenie, zaradenie v zálohe, rodinné väzby na príslušníka\nukrajinských ozbrojených síl a ďalšie skutočnosti. Podľa správneho súdu je neprípustné, aby sa žalovaný\nuspokojil len s formálnymi závermi (založenými mnohokrát len na domnienkach) bez toho, aby riadne\nobjasnil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti v danom prípade. Vzhľadom na vyššie uvedené je\npodľa správneho súdu taktiež zrejmé, že žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia nezaobstaral\ndostatok objektívnych informácií, pričom žalovaný vyššie uvedeným skutočnostiam evidentne nevenoval\ndostatočnú pozornosť. Správny súd teda konštatuje aj to, že žalovaný nezistil skutkový stav dostatočne\nna riadne posúdenie veci.\n97. Za zmätočné a rozporné považoval správny súd aj tvrdenia žalovaného, podľa ktorých na jednej\nstrane žalovaný v podstate s istotou tvrdí, že žalobca nebude povolaný z rôznych dôvodov do armády (a\nto napriek tomu, že žalovaný dôsledne neskúmal potencialitu povolania žalobcu do armády v budúcnosti,\npričom žalovaného presvedčenie o tom, že žalobca nebude povolaný do armády bolo založené len na\njeho domnienkach a hypotézach; navyše tu správny súd zdôrazňuje, že počas pobytu na území SR sa\nžalobca dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili\ndoručiť v Saratove povolávací rozkaz – toto tvrdenie žalobcu žalovaný doposiaľ žiadnym relevantným\nspôsobom nevyvrátil, v podstate sa ním ani nezaoberal), no na druhej strane žalovaný v podstate tvrdí,\nže dôvodom žalobcovej azylovej žiadosti je prakticky „len“ vyhnúť sa vojenskej službe a hroziacim\nsankciám. Takéto vyjadrenia žalovaného považoval preto správny súd za nepreskúmateľné pre ich\nnezrozumiteľnosť a logický rozpor.\n98. Správny súd ďalej uvádza, že viaceré skutkové závery žalovaného nemajú oporu v administratívnom\nspise alebo sú v rozpore s dôkazmi, ktoré sa v spise nachádzajú. Správny súd v tejto súvislosti\npoukazuje najmä na tvrdenie žalovaného, že žalobcovi nehrozí mobilizácia alebo iné formy núteného\nzapojenia do vojenských štruktúr RF - podľa názoru správneho súdu z informácií o krajine pôvodu, ako\naj z dôkazov založených v administratívnom a súdnom spise naopak vyplýva existencia pokračujúcich\nnáborových aktivít (a to aj bez dodržiavania stanovených pravidiel a pod nátlakom) a potreba ďalšieho\n\ndopĺňania personálnych kapacít ozbrojených síl RF (podľa názoru správneho súdu teda nie je možné\ns určitosťou vylúčiť to, že žalobca bude niekedy v budúcnosti povolaný do armády, pričom správny\nsúd opätovne poukazuje na to, že ruské štátne orgány sa už žalobcovi v súvislosti s vyhlásenou\nmobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz – toto tvrdenie žalobcu doposiaľ\nnebolo v konaní vyvrátené a ani relevantne spochybnené). Rovnako podľa názoru správneho súdu\nnemá oporu v spise ani záver žalovaného, že žalobca môže bez väčších ťažkostí vyriešiť svoje\npostavenie prostredníctvom vzdania sa občianstva RF – podľa názoru správneho súdu informácie, ktoré\nsi zabezpečil žalovaný, naopak poukazujú na mimoriadnu komplikovanosť a zdĺhavosť takýchto konaní.\nPodľa názoru správneho súdu je neprípustné zľahčovanie (zo strany žalovaného) rizík vyplývajúcich zo\nžalobcovej vojenskej minulosti, žalobcovho zaradenia v zálohe, ako aj žalobcových rodinných väzieb na\npríslušníka ukrajinských ozbrojených síl – takéto konanie žalovaného je taktiež v rozpore s obsahom\nadministratívneho, ako aj súdneho spisu.\n99. Správny súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že žalobca požiadal o vzdanie sa občianstva RF, že\nmá dlhoročnú vojenskú minulosť – bol majorom v ruskej armáde, že nereaguje na povolávacie rozkazy\nRF, že má brata, ktorý bojuje proti RF v ukrajinskej armáde, a pod., tak je viac než potrebné, aby žalovaný\nv novom konaní dôsledne preskúmal to, čo žalobcovi za také konania/skutočnosti reálne hrozí v RF\na či také konania/skutočnosti môžu v budúcnosti žalobcovi v RF (v prípade jeho návratu) privodiť to, že\nbude zadržaný, odsúdený, respektíve stíhaný ako osoba kritizujúca režim v RF (podľa správneho súdu\nnemožno za súčasného stavu konštatovať, že žalobca v budúcnosti s určitosťou nebude považovaný RF\nza osobu, ktorá kritizovala/kritizuje režim v RF, respektíve že RF žalobcovi také názory/konanie nebude\npripisovať). Uvedené je dôležité v konaní preskúmať najmä v dôsledku toho, že žalobca požiadal o azyl\naj z politických dôvodov. Bude preto potrebné, aby žalovaný aj v tomto rozsahu doplnil dokazovanie\na vysporiadal sa aj s týmito skutočnosťami.\n100. Správny súd je taktiež toho názoru, že úvaha žalovaného, podľa ktorej Ukrajina žalobcu nepovažuje\nza ruského špióna, nakoľko žalobcovi neodňala (opätovne) občianstvo, je len domnienkou žalovaného,\npričom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (tu treba opätovne spomenúť to, že pred odchodom\nz Ukrajiny žalobca čelil vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek Ukrajiny, pričom ozbrojené zložky\nUkrajiny žalobcovi na hraniciach odňali pobytový doklad a Štátna migračná služba Ukrajiny žalobcovi\nodporučila z Ukrajiny odísť, lebo môže byť považovaný za ruského špióna – žalovaný sa týmito\nskutočnosťami v napadnutom rozhodnutí v podstate vôbec nezaoberal – žalovanému sa teda doposiaľ\nnepodarilo tieto závažné tvrdenia žalobcu nielenže vyvrátiť ale ani len spochybniť). Podľa názoru\nsprávneho súdu nemožno v prejednávanej veci jednoznačne konštatovať ani to, že ukrajinské orgány\nvoči žalobcovi neevidujú určité podozrenia alebo že žalobcu nepovažujú za bezpečnostné riziko,\nrespektíve, že by tomu tak nemohlo byť v budúcnosti. V nadväznosti na uvedené skutočnosti správny súd\npovažuje za potrebné taktiež skonštatovať, že sa nestotožňuje ani s názorom žalovaného, že žalobca\nnikdy neupútal pozornosť ruských štátnych orgánov (v súvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho\nobčianstva žalobca podal dňa 08.02.2022 na veľvyslanectvo RF v Kyjeve elektronickú žiadosť o vzdanie\nsa ruského štátneho občianstva; počas pobytu na území SR sa žalobca dozvedel, že ruské štátne orgány\nsa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací rozkaz;\nv tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že žalobca bol počas svojho života majorom v ruskej\narmáde, pričom žalobcov brat J. v súčasnosti bojuje v ukrajinskej armáde).\n101. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má správny súd taktiež za to, že žalovaný si riadne\nnesplnil ani povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu (tak zo strany RF,\nako aj zo strany Ukrajiny). Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalovaného skúmať nie len to, či\nruské orgány majú v súčasnej dobe vedomosť o žalobcových aktivitách a politických názoroch (žalovaný\nvšak ani túto skutočnosť dostatočne neskúmal), ale taktiež mal žalovaný posúdiť mieru rizika, že sa\no nich môžu v budúcnosti dozvedieť a následky akým by musel žalobca následne čeliť. Podľa správneho\nsúdu bolo povinnosťou žalovaného taktiež si zabezpečiť informácie, ktoré by dali odpoveď na otázky,\nči sa žalobca fakticky môže vrátiť na B., akým spôsobom, a ak áno, čo by žalobcovi hrozilo v prípade\nmobilizácie Ukrajinou, ak stále má občianstvo RF, ktorého vzdanie sa nie je možné, a ak má žalobca\nruský vojenský výcvik a vojenskú minulosť v RF.\n102. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má správny súd za to, že odôvodnenie žalovaného uvedené\nv napadnutom rozhodnutí nie je schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je\n(vo vyššie uvedených prípadoch) s nimi v priamom rozpore. Správny súd zároveň poukazuje aj na to,\n\nže žalovaný podstatne porušil ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, keď pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia sa dostatočne nezaoberal aktuálnou judikatúrou správnych súdov Slovenskej\nrepubliky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na Ukrajinu.\n103. Správny súd napokon opätovne považuje za potrebné žalovanému pripomenúť, že špecifikom\nazylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o\nmedzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na\nporušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom\nna postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie\ndôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v\nbudúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v\nprospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.\n10Sža/12/2016).\n104. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia, nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, toho, že skutkový\nstav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom,\nako aj toho, že zo strany žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred\norgánom verejnej správy, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, správny\nsúd v dôsledku uvedených vád napadnutého rozhodnutia žalovaného, už neposudzoval. V dôsledku\nuvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e),\nf) a g) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\n105. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie\n(riadne zistiť skutkový stav veci), a to komplexne, v súlade s vyššie naznačeným smerom, a následne\nžalovaný posúdi žalobcom prezentované dôvody na udelenie azylu (vo vyššie naznačenom smere)\na vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo\npresvedčivé.\n106. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v\nzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n107. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov\nkonania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\nPrípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a\npodáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov\nkonania. (§ 443 SSP)\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439\nods. 3 SSP)\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie\nnapadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie\nrozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva\n(ďalej len \"sťažnostné body\"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\n\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}