Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/3/2026 z 2. 6. 2026
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 2. júna 2026, sp. zn. 15SaZ/3/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1
Správny súd v Bratislave | 15SaZ/3/2026 | ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1 | 2026-06-02 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: SSP, § 191 SSP, § 220 SSP, § 191 SSP, § 167 SSP, zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da604a6d-c4c9-4a4a-932c-cc770c321790
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
15SaZ/3/2026
0726100327
02. 06. 2026
JUDr. Filip Hudec
ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. A.,
nar. XX.XX.XXXX v obci B. C., provincia D., Afganská islamská republika, afganská štátna príslušnosť,
národnosť tadžická, bez cestovných dokladov alebo dokladov totožnosti, posledný pobyt v krajine
pôvodu: mesto E., provincia D., Afganistan, t.č. na základe povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora
Rohovce na adrese: D. XX/X, XXX XX D., A. F., zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska
1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu
ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026, ktorým žalobcovi: A. A., nar. XX.XX.XXXX, afganská
štátna príslušnosť, bez cestovných dokladov alebo dokladov totožnosti, ID osoby: XXXXXX, nebola
poskytnutá doplnková ochrana, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I.
Predchádzajúce rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave a kasačného súdu, priebeh administratívneho
konania a dôvody napadnutého rozhodnutia
1. Konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany sa začalo dňa 30.07.2024, kedy
žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. Išlo o druhú
žalobcovu žiadosť o medzinárodnú ochranu. Prvýkrát žalobca požiadal o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany v roku 2018, pričom mu bola žalovaným poskytnutá doplnková ochrana
na 1 rok, ktorá mu bola predĺžená v roku 2020 na obdobie 2 rokov – žalovaný žalobcovi poskytol
doplnkovú ochranu z dôvodu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v regióne žalobcovho bydliska v krajine
jeho pôvodu, pričom žalovaný dospel k záveru, že existuje reálne riziko, že by v prípade návratu žalobcu
do krajiny jeho pôvodu žalobca čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 480/2002
Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon
o azyle“) (viď. rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-260-36/2018-Ž zo dňa 27.09.2019). Doplnková
ochrana žalobcovi zanikla dňa 24.10.2022, nakoľko žalobca nepodal žiadosť o jej predĺženie.
2. O žalobcovej druhej žiadosti o medzinárodnú ochranu žalovaný rozhodol rozhodnutím ČAS: MUPO-133-24/2024-Ž zo dňa 25.10.2024 tak, že podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalobcovi
neudelil azyl a podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú

ochranu. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí zo dňa 25.10.2024 konštatoval (okrem iného), že žalobca
by mohol byť v krajine jeho pôvodu v prípade jeho návratu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia
z dôvodu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, avšak zároveň
považoval za preukázané, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 25.10.2024 podal žalobca správnu žalobu.
Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15Saz/12/2024 – 33 zo dňa 25.02.2025 rozhodol o predmetnej
správnej žalobe žalobcu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
Voči predmetnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 15Saz/12/2024 – 33 zo dňa 25.02.2025
podal žalobca včas kasačnú sťažnosť.
3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025
rozhodol tak, že v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25.10.2024 ohľadom neudelenia
azylu kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol a v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z
25.10.2024 ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.
15Saz/12/2024-33 z 25.02.2025 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v tejto časti zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky k časti týkajúcej sa doplnkovej ochrany (časť B/ K neposkytnutiu doplnkovej ochrany) uviedol
nasledovné:
„34. Vo vzťahu k druhému napadnutému výroku ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší
správny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o
azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto
inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny
pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery
určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010). Najvyšší správny súd mal z histórie
žalobcu obsiahnutej v kompletnom administratívnom spise žalovaného preukázané, že žalobcovi bola
pôvodne rozhodnutím žalovaného z 27. septembra 2019 poskytnutá doplnková ochrana po dobu
jedného roka a rozhodnutím z 21. októbra 2020 táto bola predĺžená na ďalšie dva roky a zanikla dňa 24.
októbra 2022, keď žalobca už v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadosť o predĺženie doplnkovej
ochrany. V tu prejednávanej veci sám žalovaný uznal, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že
by v prípade návratu do krajiny pôvodu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený. Mal
za to, že Taliban ako hnutie ovládajúce Afganistan sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne
a nepodlieha žiadnym zákonom či nariadeniam. Napriek oficiálnym stanoviskám ústredného vedenia
Talibanu možno pozorovať nerešpektovanie týchto nariadení zo strany provinčných a okresných vodcov,
respektíve regionálnych buniek Talibanu, pričom rovnako je to aj s rešpektovaním Šárie, islamského
práva, o ktorú sa Taliban opiera ako o jediný pilier svojho konania - aj túto si každý veliteľ interpretuje
po svojom. Rovnako uvádzal, že afganskú spoločnosť by bolo možné charakterizovať ako neustále
premenlivú formu anarchie, ktorá absolútnym spôsobom nerešpektuje základné ľudské práva, a teda
obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane pociťovať väčšina ľudí žijúcich pod
nadvládou Talibanu, ktorý vážnym a nevyberavým spôsobom zasahuje do rodinného života týchto
ľudí a zámerne vyvoláva u nich strach a obavu o bezpečie tak, aby sa plne podriadili ich záujmom.
Preto konštatoval, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že takáto svojvôľa by mohla v budúcnosti
znamenať neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie voči osobe žalobcu, prípadne jeho trest. Na
základe uvedeného teda dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, respektíve
do provincie Baghlan, berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia
medzinárodnej ochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia, a preto by
za štandardných okolností žalobcovi na území Slovenskej republiky prináležalo poskytnutie doplnkovej
ochrany.
35. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca by síce spĺňal podmienky pre poskytnutie doplnkovej
ochrany, avšak žalovaný na základe uplatnenia tzv. vylučovacej klauzuly (doložky o vylúčení) plynúcej
z § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. [(porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych
príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany,

o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu
poskytovanej ochrany (prepracované znenie)] žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,
dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
36. V kontexte na uvedené považuje najvyšší správny súd podporne odkázať aj na závery vychádzajúce
z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa už k pojmu „nebezpečenstvo pre
spoločnosť“ vyjadroval vo viacerých svojich rozhodnutiach. V prvom rade je potrebné uviesť, že
opatrenie (v tu prejednávanej veci majúce formu neposkytnutia doplnkovej ochrany) možno prijať
len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne
závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom
sa nachádza. V rámci posúdenia existencie tohto nebezpečenstva prináleží príslušnému orgánu, aby
posúdil všetky okolnosti daného individuálneho prípadu (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023,
C-402/22 Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid proti M. A., bod 54). Totiž už zo samotného
znenia článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95/EÚ, ktorá má svoju „vnútroštátnu podobu“ v
§ 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy,
ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny „predstavuje“ nebezpečenstvo pre spoločnosť členského
štátu, v ktorom sa nachádza, čo naznačuje, že toto nebezpečenstvo musí byť skutočné a aktuálne,
pričom príslušnému orgánu pri uplatňovaní tohto ustanovenia prináleží, aby v každom jednotlivom
prípade vykonal posúdenie všetkých okolností tohto prípadu; súčasne za týmto účelom musí mať k
dispozícii všetky relevantné informácie a na ich základe vykonať vlastné posúdenie všetkých skutočností
dotknutého prípadu s cieľom určiť význam svojho rozhodnutia a uviesť jeho úplné odôvodnenie. Medzi
okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, ak zistenie
skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov
spoločnosti v prípade dotknutého jednotlivca znamená tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní,
ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo, môže sa stať, že samotné správanie v minulosti spĺňa
podmienky takéhoto nebezpečenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 02. mája 2018, spojené veci
C-331/16 a C-366/16 K. a H. F., bod 56). Rovnako platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom
času od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, tým viac je príslušný
orgán povinný zohľadniť najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň,
keď má rozhodnúť o prípadnom odňatí postavenia utečenca, existuje skutočné a dostatočne závažné
nebezpečenstvo (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22 XXX proti Commissaire général
aux réfugiés et aux apatrides, bod 64). Rovnako Súdny dvor Európskej únie v posledne zmieňovanom
rozsudku apelujúc na dodržiavanie zásady proporcionality zdôraznil, že táto zahŕňa vyváženie na
jednej strane nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť
členského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou
2011/95/EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej
smernice. V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom
Únie a najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených utečencom
a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany spoločnosti členského
štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza (rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22
XXX proti Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides, body 67 a 68; porovnaj tiež rozsudok zo
06. júla 2023, C- 663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA).
37. V tomto smere najvyšší správny súd ďalej uvádza, že vyššie zmieňované rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie (C-402/22 a C-8/2022 a prípadne porovnaj tiež rozsudok zo 06. júla 2023,
C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA) sa vecne zaoberali výkladom článku
14 ods. 4 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ, podľa ktorého členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo
odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi
súdnym orgánom, keď po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný
trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu. V tu prejednávanej veci
v tejto časti (rozumej čo do posúdenia splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany) nemal
žalobca postavenie utečenca a nešlo o zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia
priznaného utečencovi, avšak vzhľadom na to, že tak článok 14 ods. 4 písm. b/, ako aj článok 17
ods. 1 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ používajú totožný pojem „nebezpečenstvo pre spoločnosť“, súd
nevidí dôvod dávať vymedzeniu tohto pojmu v režime článku 17 ods. 1 písm. d/ iný význam, než
mu dal Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k tomu pojmu v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b/
menovanej smernice. Aj podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na účely výkladu
určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí,
a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 20. októbra 2022, C-825/21 Centre

public d’action sociale de Liege). Z uvedeného je potom zrejmé, že aj na účely spresnenia rozsahu
pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95 sa teda
zdá byť nevyhnutné zohľadniť znenie tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právne
predpisy, ktorých je súčasťou (analogicky pozri v tomto zmysle už zmieňovaný rozsudok C-381/18 a
C-382/18). Len pre úplnosť možno len dodať, že vo vzťahu k vecnej priliehavosti vyššie uvádzaných
rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (v kontexte na výklad článku 14 ods. 4 písm. b/ smernice
2011/95/EÚ) v tomto prípade nie je relevantným ani rozlišovanie medzi statusom utečenca a osobou
oprávnenou na doplnkovú ochranu, keďže z bodu 39 odôvodnenia smernice 2011/95/EÚ vyplýva jasná
požiadavka, aby sa osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytli rovnaké práva a výhody, aké
majú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti. Z
uvedeného je zrejmé, že normotvorca Únie chcel zaviesť jednotné postavenie v prospech všetkých
osôb oprávnených na priznanie medzinárodnej ochrany, pričom smernica 2011/95/EÚ definuje osobu
s postavením medzinárodnej ochrany ako osobu, ktorej bolo priznané postavenie utečenca alebo
doplnková ochrana. Uvedené potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie, keď skonštatoval, že akémukoľvek
rozhodnutiu o vylúčení osoby z postavenia utečenca musí predchádzať úplné posúdenie všetkých
okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky s tým, že takáto
požiadavka sa musí prebrať na rozhodnutia o vylúčení z doplnkovej ochrany (rozsudok z 13. septembra
2018, C-369/17 Shajin Ahmed proti Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal, body 49 a 50).
38. Podporne možno tiež odkázať na
- znenie článku 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o
práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia
členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/
EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, podľa
ktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so
zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy,
ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení a tiež na
- znenie článku 27 ods. 2 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29.
apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci
územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS,
68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/
EHS, podľa ktorého osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a
dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré
sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú
neprijateľné
s tým, že podľa názoru najvyššieho správneho súdu tieto závery [okrem iného potvrdené napríklad
v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 12. decembra 2019, C-381/18 a C-382/18 G.S. a V.G.
proti Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, bod 53, podľa ktorého cit.: „ (...) občana Únie, ktorý
využil svoje právo na voľný pohyb, a niektorých jeho rodinných príslušníkov možno považovať za
hrozbu pre verejný poriadok len vtedy, keď ich individuálne správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a
dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského
štátu.“] možno aplikovať aj na účely tu prejednávanej veci. S ohľadom na požiadavku tvorby jednotného
európskeho systému upravujúceho celkové postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny v európskom
priestore, či už v kontexte na ich postavenie ako utečencov, prípadne osoby, ktoré inak potrebujú
medzinárodnú ochranu (smernica 2011/95/EÚ), alebo ako osoby s pobytovými oprávneniami (smernica
2004/38/ES), alebo napríklad ako osoby personálne spadajúce pod regulačný režim Smernice Rady
2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny, sa nemožno domnievať, že aj s ohľadom na vzájomnú
previazanosť judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a jej konzistentnosť v kontexte na cudzineckú
politiku ako takú, použitie výrazu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ namiesto odkazu na „verejný
poriadok“ („verejná bezpečnosť“) nevyhnutne naznačuje voľbu stanoviť podstatne odlišný prístup, než
je prístup stanovený v týchto aktoch a súvisiacej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
39. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný na základe aplikácie tzv. vylučovacej klauzuly plynúcej
z § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. (porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ) žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,
dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po
tom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich
znaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený:

- v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/63/2017
ako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstva
spolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca
bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých
- v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021
uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým,
že žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere
troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
40. V tomto smere je potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného
je zrejmé, že prvé odsúdenie žalobcu nebolo prekážkou poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi i
napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v prípade zločinu prevádzačstva ide o tak
nebezpečné (závažné) konanie, ktoré je dostačujúce na vylúčenie žiadateľa z poskytovania doplnkovej
ochrany. Žalovaný rozhodnutím z 27. septembra 2019 žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu po dobu
jedného roku s tým, že ďalším rozhodnutím z 21. októbra 2020 na žiadosť žalobcu rozhodol o predĺžení
poskytnutia doplnkovej ochrany na dobu dvoch rokov. Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol
o poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení
žalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania
klásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti
v podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo
spáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej
následného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo
pre spoločnosť. Čo sa týka druhého a závažnejšieho skutku žalobcu, nakoľko tento smeroval voči telu
iného, ktorým inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, najvyšší správny súd aj s odkazom
na východiská vyslovené v predchádzajúcich bodoch 36 a 37 tohto rozsudku uvádza, že k tomuto
skutku došlo dňa 30. januára 2021, pričom platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od
odsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä
vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o (ne)poskytnutí
doplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom
toto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne a k prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné
posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky
len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním
trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup. V tomto prípade
za zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov
vymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Trest pod spodnou
hranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a oľutoval ho a rovnako prihliadol
aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a poškodeným,
z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu, keď existujú vážne dôvody
domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Posúdenie, či
je možné tento dôvod na vylúčenie uplatniť, záleží na minulom a aktuálnom správaní osoby, ale v
konečnom dôsledku je to prospektívne posúdenie rizika s tým, že uplatnenie takéhoto opatrenia bude
častokrát vyžadovať zapojenie ďalších orgánov, ktoré môžu mať prístup k relevantným informáciám.
V tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody
a v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného
správania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem
iných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci
za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn.
8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza do úvahy
za predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal
polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane
nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského
štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/
EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice.
V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a

najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o
medzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany
spoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza. V tomto
smere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024,
ktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustil z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu
a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený
bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o
prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu,
že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania
trestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp.
zn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, pričom prokurátor sa po
vyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania sťažnosti. Podľa názoru súdu práve
takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade
a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v
súvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody. V závere dáva najvyšší
správny súd žalobcovi do pozornosti, že ak by mu bola v ďalšom štádiu poskytnutá doplnková ochrana,
tak zákon č. 480/2002 Z.z. dáva právomoc žalovanému zrušiť doplnkovú ochranu (okrem iného) aj z
dôvodu, že nadobudne dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť
(§ 15b ods. 2 písm. b/ v spojení s § 13c ods. 2 písm. e/ menovaného zákona).
42. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny v časti, v ktorej posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom neudelenia azylu, a
preto kasačnú sťažnosť žalobcu v tejto časti ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. Vo
vzťahu k rozhodnutiu žalovaného ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší správny súd z
dôvodov vyššie uvedených využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania
podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia správneho súdu postupom podľa §
462 ods. 2 SSP zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného z 25. októbra 2024,
číslo ČAS: MU-PO-133- 24/2024-Ž v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
43. Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu, v ďalšom
konaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku opätovne preskúma splnenie podmienok
pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku
dňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí
možnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“
4. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú
ochranu.
5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c
ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že
trest smrti ani jeho výkon žalobcovi v nijakom prípade nehrozia, pretože nijakým spôsobom neporušil
zákon a nevykonal žiadne skutky, za ktoré by mohol byť bezpečnostnými zložkami a príslušníkmi
Talibanu trestaný akoukoľvek formou trestu; rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol aj to, že
žalobcovi ani po opätovnom vyhodnotení azylového príbehu v kombinácii s dostupnými informáciami o
krajine pôvodu nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Konštatoval,
že je pravda, že v Afganistane prebiehal dlhé roky otvorený ozbrojený konflikt medzi Západom
podporovanou vládou a Talibanom, avšak po stiahnutí sa spojeneckých vojsk z územia Afganistanu
a následnom prevrate Talibanu z augusta 2021 už patrí absolútna väčšina krajiny pod kontrolu tohto
radikálneho hnutia, a to znamená, že vo väčšine provincií, vrátane provincie Baghlan, odkiaľ žalobca
pochádza a kde počas svojho pobytu v Afganistane žil, už žiadny ozbrojený konflikt neprebieha.
Uviedol, že konkrétne v provincii D. sú správy o tom, že občas dochádza k nejakým bezpečnostným
incidentom, najmä pokiaľ ide o jednorazové incidenty spôsobené Islamským štátom - provincia G.
(ISKP) a inými militantnými skupinami oponujúcimi Talibanu, nie však v takej veľkej miere, aby o ich
výskyte mohol hovoriť ako o výskyte vážneho bezprávia. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, tak uviedol, že aj po aktuálnom posúdení relevantných
skutočností možno skonštatovať, že podľa všetkých dostupných informácií, ktoré si v priebehu konania
zaobstaral, nemožno ani teraz s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu

žalobcu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený – Taliban, ako hnutie aj naďalej
ovládajúce Afganistan, sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym
zákonom či nariadeniam - rovnako, ako v čase vydania predchádzajúceho rozhodnutia. Konštatoval, že
napriek oficiálnym stanoviskám ústredného vedenia Talibanu možno pozorovať nerešpektovanie týchto
nariadení zo strany provinčných a okresných vodcov, resp. regionálnych buniek Talibanu a rovnako je to
aj s rešpektovaním Šárie, islamského práva, o ktorú sa Taliban opiera ako o jediný pilier svojho konania aj túto si každý veliteľ interpretuje po svojom; aj na prelome rokov 2025 a 2026 by sa afganská spoločnosť
dala charakterizovať ako neustále premenlivá forma anarchie, ktorá absolútnym spôsobom nerešpektuje
základné ľudské práva. Mal za to, že obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane
pociťovať väčšina ľudí žijúcich pod nadvládou Talibanu - Taliban totižto vážnym a nevyberavým
spôsobom zasahuje do rodinného života týchto ľudí a zámerne vyvoláva u nich strach a obavu o
bezpečie tak, aby sa plne podriadili ich záujmom. Preto konštatoval, že nemožno s dostatočnou istotou
vylúčiť, že takáto svojvôľa by mohla v budúcnosti znamenať neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie
voči osobe žalobcu, prípadne jeho trest. Na základe uvedeného teda dospel ku s predchádzajúcim
rozhodnutím totožnému záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu, resp. do provincie
D., berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia medzinárodnej
ochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia. Uviedol, že preto by
za štandardných okolností žalobcovi na území SR prináležalo poskytnutie doplnkovej ochrany. Tvrdil,
že aj po preskúmaní kasačným súdom definovaných pripomienok sa pridržiava svojho pôvodného
hodnotenia, nakoľko aj po vzatí do úvahy všetkých úvah kasačného súdu existujú podľa jeho názoru
dôvody na neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Konštatoval,
že podľa tohto ustanovenia ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie,
že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť – uviedol, že vzhľadom na to teda pristúpil k
aplikácii inštitútu vylúčenia z medzinárodnej ochrany.
6. Uviedol, že keďže podľa názoru kasačného súdu nemožno žalobcu vyhodnotiť ako nebezpečného
pre spoločnosť automaticky len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní,
tak za účelom posúdenia toho, či žalobca predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné
nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, resp. toho, či žalobca má tendenciu
pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo - teda za účelom
prospektívneho posúdenia rizika, ustanovil rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-53/2024-Ž zo dňa
01.10.2025 do azylového konania znalkyňu A. H., MSc - znalkyňa je zapísaná v zozname znalcov
a tlmočníkov Ministerstva spravodlivosti SR v odbore klinická psychológia dospelých. Konštatoval, že
úlohou znalkyne bolo vykonať so žalobcom odborné vyšetrenie a v nadväznosti naňho vypracovať
a následne písomne podať znalecký posudok k nasledujúcim otázkam: 1. Aká je všeobecná
charakteristika a štruktúra osobnosti žalobcu? 2. Možno na žalobcovom správaní identifikovať známky
nezvládania návalov negatívnych emócii a hnevu, zvýšenú mieru výbušnosti a neschopnosť kontrolovať
svoje správanie, pokiaľ ide o tieto situácie? 3. Nakoľko sa v minulosti dopustil žalobca dvoch trestných
činov, pričom najmä ten druhý mohol mať súvislosť s charakteristikami uvedenými v bode 2, aká je
prognóza do budúcnosti, pokiaľ ide o jeho ďalšiu recidívu? 4. Uveďte iné dôležité zistenia znalca, ktoré
môžu byť relevantné pre azylové konanie.
K uvedenému konštatoval, že všeobecná charakteristika a štruktúra osobnosti žalobcu je podľa
znalkyne „charakterizovaná nižšou mierou osobnostnej zrelosti, oslabenou reguláciou afektu a zníženou
kapacitou zvládania stresu. Kognitívne fungovanie sa pohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez
prítomnosti závažného kognitívneho deficitu, avšak so sklonom k jednoduchšiemu, menej flexibilnému
spracovávaniu informácií. V rozhodovacích procesoch je prítomná nekonzistentnosť v zapájaní emócií
do myslenia, čo vedie ku kolísaniu medzi kontrolovanejším a impulzívnejším spôsobom reagovania
v závislosti od miery aktuálnej záťaže. Osobnostné fungovanie je výrazne ovplyvnené vývinovým a
sociálnym kontextom, v ktorom prebiehala jeho primárna socializácia.“
Na druhú otázku znalkyňa odpovedala, že „u žiadateľa možno identifikovať situačne podmienené
zlyhania regulácie negatívnych emócii a hnevu, najmä v kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej
záťaže. Nejde však o trvalo zvýšenú výbušnosť ani stabilnú neschopnosť kontroly správania. V bežných,
štruktúrovaných a predvídateľných situáciách má tendenciu agresívne impulzy kontrolovať a tlmiť.
V záťažových situáciách subjektívne prežívaných ako ohrozujúce, nespravodlivé alebo týkajúce sa
ochrany blízkych osôb môže dochádzať k dočasnému oslabeniu sebaregulačných mechanizmov a k
reaktívnym, menej primeraným emočným alebo behaviorálnym reakciám. Tento spôsob reagovania
je ovplyvnený aj vývinovým a socializačným kontextom, v ktorom mohli byť fyzicky obranné reakcie

vnímané ako prípustný spôsob riešenia ohrozenia. Celkovo ide o situačne podmienenú afektívnu
dysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania.“
Pokiaľ ide o prognózu ďalšej recidívy v budúcnosti, znalkyňa konštatovala, že „riziko opakovania
agresívneho správania sa javí ako stredné a situačne podmienené. Druhý trestný čin je psychologicky
zrozumiteľný v kontexte oslabených sebaregulačných mechanizmov pri nadlimitnej emočnej a
interpersonálnej záťaži a korešponduje s charakteristikami uvedenými v bode 2. Nejde však o prejav
trvalo agresívnej alebo antisociálne orientovanej osobnostnej štruktúry. Prognóza do budúcnosti závisí
najmä od miery kumulácie stresorov, stability životných podmienok, administratívnej a existenčnej istoty
a dostupnosti vonkajších oporných štruktúr. V stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je
pravdepodobnosť recidívy významne nižšia.“
7. Podľa jeho názoru z vyššie uvedeného vyplýva, že nezvládanie hnevu a návalov negatívnych emócii
u žalobcu nemožno označiť za jeho stabilný osobnostný rys - to znamená, že takéto správanie nie je
jeho trvalou a nemennou povahovou črtou, v rámci ktorej by z charakteru svojej povahy automaticky
strácal kontrolu nad svojim správaním; zároveň však možno odôvodnene predpokladať, že takéto
správanie sa môže u žalobcu vyskytnúť v situáciách, ktoré sú sprevádzané nervozitou, neistotou,
stresom a tzv. nadlimitnou emočnou interpersonálnou záťažou. Konštatoval, že takéto situácie môžu v
živote dospelého človeka pri bežnom živote nastať takmer každý deň, nielen pri potenciálnom výkone
povolania, ale aj pri bežných každodenných aktivitách. To podľa jeho názoru znamená, že v živote
žalobcu môže kedykoľvek nastať situácia, pri ktorej nebude schopný regulovať svoje správanie a existuje
predpoklad toho, že môže znova emočne vybuchnúť – mal za to, že nedá sa so stopercentnou istotou
vylúčiť, že takéto situácie nenastanú. Navyše podotkol, že v prípade žalobcu je situácia oproti štandardu
ešte podstatne komplikovanejšia, a to preto, lebo žalobca je dvakrát trestaný a nemá žiadne vzdelanie
– to podľa jeho názoru znamená, že pri potenciálnom hľadaní zamestnania a ďalšej integrácii bude
mať problémy uplatniť sa na trhu práce - uvedenej skutočnosti neprispieva ani fakt, že je cudzinec
pochádzajúci z odlišnej kultúrnej a civilizačnej vrstvy, čo môže v kombinácii s dvojnásobným potrestaním
odňatím slobody a absentujúcim vzdelaním ešte umocniť problémy s uplatnením. Tvrdil, že je na mieste
predpokladať, že takéto situácie následne môžu žalobcu stavať do pozícii, v ktorých bude pravidelne
vystavovaný stresu, neistote či nervozite a navyše, žalobca má maloletého syna a partnerku, ktorá
je podľa posledných dostupných informácii z decembra 2025 nezamestnaná. To podľa jeho názoru
znamená, že nátlak bude ešte o to intenzívnejší, nakoľko žalobca bude pociťovať tlak vychádzajúci
z povinnosti postarať sa o svoju rodinu, čo sa mu vzhľadom na vyššie uvedené nemusí podariť
podľa predstáv – tvrdil, že všetky tieto faktory len násobia možné riziko prichádzania do kontaktu so
situáciami, ktoré budú sprevádzané už spomínanou nadlimitnou emočnou a interpersonálnou záťažou,
a preto podľa jeho názoru existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre
spoločnosť.
8. Konštatoval, že keďže u žalobcu trvalá agresívna osobnostná dispozícia ako forma trvalej osobnostnej
štruktúry nie je prítomná, znalkyňa v odpovedi na štvrtú otázku odôvodňuje, aký je zdroj žalobcovho
správania a čo je príčinou jeho reakcií. Príčinou je „najmä vývinový a sociálny kontext žiadateľa,
ktorý bol dlhodobo poznačený násilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných štruktúr.
Uvedené okolnosti mohli viesť k čiastočnej normalizácii agresívnych alebo fyzicky obranných reakcií
ako funkčného spôsobu reagovania na ohrozenie, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám
v záťažových a subjektívne ohrozujúcich situáciách, najmä v kontexte interpersonálnych konfliktov
a existenčného tlaku, najmä vývinový a sociálny kontext žiadateľa, ktorý bol dlhodobo poznačený
násilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných štruktúr. Uvedené okolnosti mohli viesť k
čiastočnej normalizácii agresívnych alebo fyzicky obranných reakcií ako funkčného spôsobu reagovania
na ohrozenie, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám v záťažových a subjektívne ohrozujúcich
situáciách, najmä v kontexte interpersonálnych konfliktov a existenčného tlaku." V tejto súvislosti
konštatoval, že pri posudzovaní žalobcu v kontexte možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany nie je
úlohou správneho orgánu určiť, čo je príčinou existencie vážnych dôvodov domnievať sa, že dotyčný
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, ale vyhodnotiť, či existujú, alebo neexistujú vážne dôvody
domnievať sa, že dotyčný predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Z dostupných informácii podľa
jeho názoru jasne vyplýva, že žalobca svojim správaním predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť,
a to bez ohľadu na to, či za predmetné jeho reakcie môže vývinový a sociálny kontext, ktoré ho počas
dospievania formovali, alebo čokoľvek iné. Zdôraznil, že na základe uvedených informácií, nejde len
o opatrenie všeobecnej prevencie oddelené od podrobnosti prípadu. Aplikovanie vylučovacej klauzuly

vychádza výlučne z prognóz týkajúcich sa osobného správania sa daného jednotlivca a z vyhodnotenia
rizika, či je možné odôvodnene predpokladať, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
9. Uviedol, že kasačný súd vo svojom rozsudku poukazuje na fakt, že pre správny orgán by mal byť
smerodajný vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu. K tomuto uviedol (žalovaný), že keďže žalobca
hneď v deň prepustenia na slobodu požiadal o medzinárodnú ochranu, nie je možné skúmať jeho
správanie v čase od prepustenia z nápravnovýchovného zariadenia po požiadanie o medzinárodnú
ochranu. Uviedol, že preto sa zaoberal žalobcovým správaním počas výkonu jeho trestu – konštatoval,
že tým, že bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu údajne preukázal, že sa polepšil a že
v budúcnosti povedie riadny život. K tomuto uviedol, že to, že sa počas výkonu trestu žalobca správal
bezproblémovo však v kontexte vyhodnocovania možnej nebezpečnosti pre spoločnosť v azylovom
konaní nič neznamená. Konštatoval, že v nápravnovýchovnom prostredí, kde platí prísny režim a
odsúdení sú povinní dodržiavať pravidlá, je motiváciou každého väzňa k vzornému správaniu vidina
skoršieho prepustenia. Mal za to, že keďže v znaleckom posudku sa jasne uvádza, že nezvládanie
hnevu a návalov negatívnych emócii u žalobcu nemožno označiť za jeho stabilný osobnostný rys,
je možné predpokladať, že počas pobytu vo väzení bol pod neustálym dohľadom príslušníkov Zboru
väzenskej a justičnej stráže schopný kontrolovať svoje správanie, nakoľko sa chcel čo najrýchlejšie
dostať na slobodu, resp. sa obával priamej reakcie zo strany prítomných príslušníkov poriadkových
útvarov, ktorú by nejaký emočný výbuch spôsobil. Tvrdil, že neexistujú však žiadne tendencie, ktoré
by negovali zo znaleckého posudku vyplývajúce dôvodné podozrenie, že pokiaľ by bol na slobode
bez permanentného dohľadu vystavený nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaži, mohol by svojim
správaním predstavovať nebezpečenstvo pre spoločnosť.
10. Ďalej konštatoval, že podľa pokynov kasačného súdu mal povinnosť zohľadniť princíp proporcionality
a prípad vyhodnotiť aj zohľadňujúc tento inštitút. Uviedol, že rozhodnutie o vylúčení z medzinárodnej
ochrany je podľa európskeho azylového práva proporčné vtedy, keď nebezpečenstvo, ktoré predstavuje
dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, prevažuje
nad právami, ktoré mu musia byť poskytnuté v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez
štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo
osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany z 13. decembra 2011.
Pri vyhodnocovaní proporcionality je potrebné posúdiť mieru závažnosti spáchaného skutku, od
ktorého správny orgán odvodzuje potencionálne nebezpečenstvo pre spoločnosť. Uviedol, že v tomto
konkrétnom prípade ublíženia na zdraví by vylúčenie z možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany
vychádzajúce z nezvládnutých kumulatívnych stresových situácii, ktoré môžu, ale nemusia nastať,
mohlo byť v porovnaní s hroziacim vážnym bezprávím v krajine pôvodu považované za disproporčné
v prípade, keby ide len o jednoduché napadnutie inej osoby s minimálnymi následkami. Tvrdil, že
útok, ku ktorému došlo v prípade žalobcu, však nemal za následky len malé zranenia, ako napr. pár
modrín a odrenín, pričom išlo o ťažké ublíženie na zdraví, kedy žalobca napadol poškodenú osobu
tým spôsobom, že ho otvoreným vreckovým nožom s dĺžkou čepele približne 8cm porezal na ľavom
ramene a bodol ho do brušnej steny vľavo, čím mu spôsobil bodné poranenie brucha v ľavom hornom
kvadrante pod rebrovým oblúkom o veľkosti 2,5 cm, s bodným kanálom prenikajúcim do brušnej
dutiny celou hrúbkou steny brušnej dutiny, bodné poranenie na vonkajšej ploche ramena ľavej hornej
končatiny o veľkosti 3 cm s bodným kanálom do hĺbky 5 cm až k ramennej kosti, prederavenie ľavej
obličky s krvácaním do brušnej dutiny, prederavenie tenkého čreva, poúrazový šok stredne ťažkého
stupňa, tržnú ranu v temennej oblasti hlavy vpravo a otras mozgu, vyžadujúce si operačné zákroky s
trvalým odstránením ľavej obličky a zašitím tenkého čreva a následnú intenzívnu lekársku starostlivosť
v trvaní 9 dní a dočasnú pracovnú neschopnosť v trvaní takmer 4 mesiacov. Uviedol, že v prípade,
že by v budúcnosti u žalobcu došlo ku kumulácii stresových faktorov (čo sa síce nemusí, ale s veľkou
pravdepodobnosťou môže stať), môže mať správanie žalobcu negatívne závažný dopad na iných
občanov SR, a teda na spoločnosť ako takú. Mal za to, že vylúčenie žalobcu z doplnkovej ochrany z
dôvodu, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, je teda v tomto prípade proporčné.
11. Konštatoval, že samotné rozhodnutie o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre poskytnutie
medzinárodnej ochrany, resp. že je z jej poskytnutia vylúčený, nie je rozhodnutím o jeho vyhostení,
vrátení alebo vydaní do krajiny jeho pôvodu; ide o rozhodnutie, ktoré vylučuje osobu žalobcu výlučne
z požívania medzinárodnej ochrany, nakoľko jej podľa jeho názoru nie je hodný. Tvrdil, že tieto otázky
sú v kompetencii iných orgánov SR a sú predmetom postupu podľa inej právnej úpravy a nie zákona o

azyle. Je na príslušnom orgáne, aby vyhodnotil, či v osobnej situácii žalobcu je možný a zrealizovateľný
jeho návrat do krajiny jeho pôvodu, resp. či existujú zákonné prekážky jeho vyhostenia alebo vydania.
Posudzovanie týchto otázok teda presahuje rámec predmetného konania a samotného účelu zákona o
azyle a nemožno sa naň odvolávať v konaní o azyle za účelom dosiahnutia legalizácie pobytu. Tvrdil,
že by to znamenalo obchádzanie na to určenej zákonnej úpravy pobytu cudzincov na území SR v konaní o azyle ide primárne o posúdenie skutočnosti, či je žiadateľ oprávnený na udelenie azylu
alebo poskytnutie doplnkovej ochrany alebo nie je, resp. či je potrebné ho z možnosti poskytnutia
medzinárodnej ochrany vylúčiť. Ďalej konštatoval, že právna zástupkyňa žalobcu sa pred vydaním
napadnutého rozhodnutia oboznámila s obsahom spisového materiálu a následne zaslala stanovisko
k prípadu - v ňom poukázala na skutkový stav daného prípadu, na informácie o krajine pôvodu
žalobcu, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, na aktuálny právny rámec, ale aj na konštatovania
kasačného súdu, ktoré boli obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30,06.2025. Uviedol,
že právna zástupkyňa žalobcu pri svojej argumentácii citovala časť rozsudku kasačného súdu, ktorá
hovorí, že pri vylúčení z doplnkovej ochrany kvôli nebezpečenstvu pre spoločnosť musí správny orgán
brať do úvahy „najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, kedy má
rozhodnúť o neposkytnutí doplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo
pre spoločnosť, pričom toto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne, a k prijatiu takéhoto záveru
musí predchádzať úplné posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a
nemožno ho prijať automaticky len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní,
a navyše, ak medzi spáchaním trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je
dlhší časový odstup.“ Taktiež poukázal na kasačným súdom ustanovenú povinnosť vyhodnotiť prípad z
hľadiska proporcionality a na fakt, že žalobca bol z výkonu trestu podmienečne prepustený. Konštatoval,
že so všetkými týmito argumentami sa vysporiadal v napadnutom rozhodnutí a aj po ich vyhodnotení sa
pridržiava názoru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, a preto je potrebné aplikovať
vylučovaciu klauzulu.
12. Záverom konštatoval, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité informácie z verejne
dostupných zdrojov, ako aj z materiálu „Krajina: Afganistan - Správa o krajine - polytematická“, vedenom
v jeho internej databáze pod č. p.: MU-ODZS-2025/000203-020 zo dňa 24.06.2025, materiálu „Krajina:
Afganistan - Správa o krajine - polytematická“, vedenom v jeho internej databáze pod č. p.: MUODZS-2025/000203-026 zo dňa 01.08.2025 a materiálu „Krajina: Afganistan - Správa o krajine monotematická“, vedenom v jeho internej databáze pod č. p.: MU-ODZS-2025/000203-032 zo dňa
20.10.2025.
II.
Žaloba
13. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 04.03.2026 sa žalobca v zákonom
stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie, a to z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že
skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je
v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.
14. Žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že žalovaný opäť dospel k záveru,
že sa v jeho prípade jedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, na základe čoho
pristúpil k jeho vylúčeniu z medzinárodnej ochrany v zmysle § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Bol
toho názoru, že žalovaný nevyhodnotil možnosti uplatnenia doložky o vylúčení komplexne a správne a
nezohľadnil pri tom princíp proporcionality.
15. Konštatoval, že zo znaleckého posudku č. 45/2025 znalca z odboru klinickej psychológie, odvetvia
klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality, A. H., I., ktorý je súčasťou administratívneho
spisu vyplýva, že jeho osobnostná štruktúra je charakterizovaná nižšou mierou osobnostnej zrelosti,
oslabenou reguláciou afektu a zníženou kapacitou zvládania stresu; jeho kognitívne fungovanie sa
pohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez prítomnosti závažného kognitívneho deficitu so sklonom
k jednoduchšiemu, menej flexibilnému spracovávaniu informácií; jeho osobnostné fungovanie je výrazne
ovplyvnené vývinovým a sociálnym kontextom, v ktorom prebiehala jeho primárna socializácia; možno
uňho identifikovať situačne podmienené zlyhania regulácie negatívnych emócií a hnevu, a to najmä

v kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaže - nejde však o trvalo zvýšenú výbušnosť
ani stabilnú neschopnosť kontroly správania; celkovo ide v jeho prípade o situačne podmienenú
afektívnu dysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania;
riziko opakovania jeho agresívneho správania sa javí ako stredné a situačne podmienené; druhý
trestný čin ním spáchaný je psychologicky zrozumiteľný v kontexte jeho oslabených sebaregulačných
mechanizmov pri nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaži a korešponduje s charakteristikami
uvedenými v posudku - nejde však o prejav trvalo agresívnej alebo antisociálne orientovanej osobnostnej
štruktúry; v stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je pravdepodobnosť jeho recidívy
významne nižšia; za relevantné pre azylové konanie možno považovať najmä jeho vývinový a sociálny
kontext, ktorý bol dlhodobo poznačený násilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných
štruktúr, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám; taktiež je relevantná administratívna a
existenčná neistota spojená s jeho pobytovým a právnym postavením, ktorá predstavuje dlhodobý
zdroj chronickej záťaže, zvyšuje vnútorné napätie a oslabuje toleranciu frustrácie; v jeho prípade sú
identifikovateľné aj určité protektívne faktory, najmä absencia psychotickej symptomatiky a zachované
kognitívne schopnosti.
16. Mal za to, že z predmetného posudku, ako ani z iných písomností, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu, a to aj v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, nevyplýva záver o jeho nebezpečnosti pre spoločnosť a o tom, že by mala byť v jeho prípade
uplatnená vylučovacia klauzula, a preto bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nemá
oporu v administratívnom spise.
17. Ďalej uviedol, že z predmetného posudku podľa jeho názoru nevyplýva, že by nebol schopný
kontrolovať svoje správanie v situáciách v bežnom živote, pričom zo znaleckého posudku vyplýva,
že v jeho prípade zohráva úlohu aj administratívna a existenčná neistota spojená s jeho
pobytovým a právnym postavením, pričom v stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je
pravdepodobnosť recidívy významne nižšia. Poukázal na to, že podľa nového zákona o medzinárodnej
ochrane, ktorý by mal nadobudnúť účinnosť od 12.06.2026, sa bude doplnková ochrana poskytovať na
dobu neurčitú, čím sa odstráni jej administratívne náročné predlžovanie a zároveň sa zjednotí pobytový
status osôb s azylom a doplnkovou ochranou na trvalý pobyt. Bol toho názoru, že aj táto skutočnosť
prispeje k väčšej istote nie len v jeho živote. Považoval za neopodstatnené, aby žalovaný opieral záver o
jeho nebezpečnosti pre spoločnosť tým, že bude mať problémy s integráciou a pri hľadaní si zamestnania
a bude tak vystavený stresu, neistote a nervozite. Uviedol, že pracoval a aj v súčasnosti pracuje a
práve aj jeho vôľa postarať sa o partnerku a maloletého syna je jeho motiváciou, aby viedol riadny
život, pričom v porovnaní s inými žiadateľmi o azyl má výhodu v ovládaní slovenského jazyka, ako aj
v tom, že na Slovensku žije od roku 2017, čo môže, spolu aj s jeho statusom osoby s poskytnutou
doplnkovou ochranou, uľahčiť jeho vstup na trh práce a jeho integráciu. Konštatoval aj to, že nielen z
rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ale aj zo zákona o azyle vyplýva, že pre
správny orgán je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia a nie deň, kedy žiadateľ o medzinárodnú
ochranu požiadal – preto argument žalovaného, že jeho (bezproblémové) správanie po prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody nemohol skúmať, nemôže obstáť. Rovnako podľa jeho názoru nemôže
obstáť ani tvrdenie žalovaného, že sa vo výkone správal bezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel
čo najrýchlejšie dostať na slobodu alebo sa obával reakcie zo strany prítomných príslušníkov, ktorú by
nejaký výbuch spôsobil. Poukázal na to, že tým, že bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený sa
jeho „záväzok" správať sa v súlade so zákonom neskončil – bola mu v súvislosti s jeho podmienečným
prepustením určená súdom skúšobná doba, pričom jeho motiváciou viesť riadny život je najmä jeho
maloletý syn a partnerka.
18. Ďalej mal za to, že žalovaný sa nezaoberal jeho bezproblémovým správaním po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody, nevysporiadal sa so skutočnosťou, že po tomto prepustení bol konfrontovaný s
viacerými stresovými faktormi, akými boli rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.10.2024, ktorým mu nebol
udelený azyl a ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana, či rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo
dňa 25.02.2025, č. k. 15Saz/12/2024-33, ktorým súd zamietol správnu žalobu proti tomuto negatívnemu
rozhodnutiu. Je podľa jeho názoru zrejmé, že od podania jeho žiadosti o azyl až do súčasnosti, t. j.
dlhodobo žije pod stresom a v neistote, no napriek tomu žalovaný tvrdí, že je pri kumulácii stresových
faktorov pre spoločnosť nebezpečný. Bol toho názoru, že v zmysle znaleckého posudku, ako aj v súlade
s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v jeho veci neboli splnené podmienky
na jeho vylúčenie z poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle, a

teda, že sa v jeho prípade nejedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Mal
za to, že v konaní nebolo preukázané, že by mal tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Nariadenie pojednávania nepožadoval.
III.
Vyjadrenia účastníkov konania
19. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 02.04.2026. Uviedol, že pri posudzovaní
prípadu žalobcu bol zohľadnený princíp proporcionality, a dostatočne odôvodnil, že vylučovacia klauzula
nebola uplatnená len ako opatrenie všeobecnej prevencie oddelené od podrobností prípadu, ale
vychádzal najmä z prognóz týkajúcich sa osobného správania sa daného jednotlivca a z vyhodnotenia
rizika, či je možné odôvodnene predpokladať, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Podotkol, že od 12.06.2026 vzniká Slovenskej republike povinnosť uplatňovať nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14. mája 2024 o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať
štátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na priznanie postavenia osôb s
udelenou medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na
doplnkovú ochranu a pre obsah udelenej ochrany, ktorým sa mení smernica Rady 2003/109/ES a zrušuje
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ. Konštatoval, že toto nariadenie v článku 17
ods. 4 stanovuje, že: „Hneď ako rozhodujúci orgán na základe posúdenia závažnosti trestných činov
alebo iných činov, ktoré dotknutá osoba spáchala, a individuálnej zodpovednosti tejto osoby, pri ktorom
zohľadní všetky okolnosti súvisiace s týmito trestnými činmi alebo uvedenými činmi a so situáciou tejto
osoby, stanoví, že sa uplatňuje jedno alebo viacero z príslušných kritérií vylúčenia stanovené v odsekoch
1 alebo 2, rozhodujúci orgán vylúči žiadateľa z postavenia osoby s doplnkovou ochranou bez toho,
aby vykonal posúdenie proporcionality spojené s obavami z vážneho bezprávia.“ Zotrval na svojom
vyjadrení, že v prípade žalobcu nie je možné skúmať jeho správanie v čase od prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody, nakoľko o udelenie azylu požiadal v deň jeho podmienečného prepustenia z
výkonu trestu odňatia slobody. S týmto vyjadrením sa podľa jeho názoru stotožnil aj Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 z 30.06.2025 v bode 40. Ďalej uviedol,
že mal možnosť skúmať správanie žalobcu a vyhodnotiť, či žalobca predstavuje skutočné, existujúce
a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť najmä počas pobytu žalobcu vo výkone trestu
odňatia slobody, čo na účel aplikácie vylučovacej klauzuly, aj vzhľadom na uvedené v bode 4 vyjadrenia
k správnej žalobe, nepovažoval za objektívne. Uviedol, že pri posudzovaní uplatnenia vylučovacej
klauzuly vzal preto do úvahy aj predošlé odsúdenie žalobcu za zločin prevádzačstva a tiež aj stav po
podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko rozhodnutím ČAS: MUPO-133-53/2024-Ž zo dňa 01.10.2025 (teda po podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu
odňatia slobody) ustanovil znalca A. H., MSc. za účelom vykonania odborného vyšetrenia žalobcu a
vypracovania znaleckého posudku. Mal za to, že skutočnosť, že žalobca už bol v minulosti odsúdený
za iný trestný čin, ako aj závery znaleckého posudku sú podľa jeho názoru dostatočným podkladom, že
žalobca predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť podľa §
13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Do pozornosti správneho súdu dal nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky I. ÚS 509/2022, v ktorom ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie o podmienečnom prepustení
závisí na uvážení súdu, či iného orgánu a kritériá pre také rozhodnutie by nemali byť príliš prísne, ale
realistické a mali by byť vykladané tak, aby táto možnosť bola otvorená všetkým odsúdeným spĺňajúcim
minimálne záruky vedenia riadneho života v budúcnosti. Ďalej dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Urtos/1/2019, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „Podmienečné
prepustenie bude odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti existuje
odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život, a že pre spoločnosť tu nie
je príliš veľké riziko jeho recidívy.“ Na základe uvedeného je podľa jeho názoru možné dospieť k záveru,
že splnenie podmienok pre podmienečné prepustenie nie je dostatočným podkladom pre vyhodnotenie,
že v prípade žalobcu nemôže existovať dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre
spoločnosť. Považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca bol uznesením sp. zn.
8PP/40/2024 zo dňa 29.07.2024 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom mu
súd určil skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Konštatoval, že podmienečné prepustenie však neznamená
ukončenie výkonu trestu, to znamená, že žalobca si trest ešte „neodpykal“, pričom k tomu dôjde až po
skončení skúšobnej doby, ak sa žalobca osvedčí. Uviedol, že zárukou, že žalobca bude viesť riadny
život je jeho čestné prehlásenie, pričom v zmysle vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu postačujú
minimálne záruky, a v prípade, že tento sľub poruší, bude nútený vykonať zvyšok uloženého trestu.
Taktiež konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, aj Okresný súd Trnava

v uznesení sp. zn. 8PP/40/2024 zo dňa 29. júla 2024, ktorým žalobcu podmienečne prepustil z výkonu
trestu odňatia slobody pripustil, že určité riziko recidívy žalobcu, aj napriek jeho výroku v uvedenom
uznesení, existuje. Vyjadrenie žalobcu, že „...pracoval a aj v súčasnosti pracuje a práve aj jeho vôľa
postarať sa o partnerku a maloletého syna je jeho motiváciou, aby viedol riadny život.“ považoval
za tendenčné a účelové. Uviedol, že žalobca vykonával vzhľadom na jeho vzdelanie iba príležitostné
práce najmä v stavebníctve a gastronómii, pričom podľa žalobcovho vyjadrenia v rámci odborného
vyšetrenia za účelom vypracovania znaleckého posudku, je jeho partnerka aktuálne bez pracovného
zaradenia a v súčasnosti je aj on sám bez pracovného pomeru, s plánom hľadať si zamestnanie v
blízkom období. Poznamenal, že žalobca od príchodu na územie Slovenskej republiky v roku 2017
strávil takmer polovicu času vo výkone trestu odňatia slobody. Bol toho názoru, že práve aj tieto faktory
zvyšujú mieru pravdepodobnosti páchania ďalšej trestnej činnosti žalobcom, a to najmä vzhľadom na
závery znaleckého posudku. Mal za to, že z požiadavky, aby žalobca predstavoval skutočné, existujúce
a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti vyplýva, že
musí ísť o také správanie žalobcu, ktoré porušuje právne normy štátu. V opačnom prípade by išlo o
správanie bez právneho významu. Uviedol, že v prípade žalobcu uplatnil vylučovaciu klauzulu, pretože
žalobca bol právoplatne odsúdený za zločin prevádzačstva v roku 2017 a následne bol právoplatne
odsúdený za zločin ublíženia na zdraví v roku 2022. Konštatoval, že hoci ako vyplýva z rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/2/2016-21, že „už zo samotnej právnej kvalifikácie zločinu
prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona pramení jeho vysoký stupeň nebezpečenstva pre
spoločnosť, nakoľko ochrana spoločnosti pred prevádzačstvom a najmä pred príchodom nebezpečných
nepreverených osôb z krajín, kde pôsobia teroristické organizácie, je jednou z najväčších priorít nielen
SR, ale aj celej Európskej únie. Osoby podieľajúce sa na tejto činnosti musia byť považované za
osoby, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť. V prípade prevádzačstva ide o závažnú
trestnú činnosť, na základe ktorej sa prepravujú na územie SR osoby, ktoré sa vyhnú bezpečnostnej
kontrole na našom území a prítomnosť týchto osôb môže predstavovať bezpečnostné riziko, čím je
naplnený faktor nebezpečenstva pre spoločnosť.“, žalobcovi bola predĺžená doplnková ochrana, keďže
podľa európskej judikatúry samotné právoplatné odsúdenie žalobcu nie je postačujúce na uplatnenie
vylučovacej klauzuly. Tvrdil, že nakoľko žalobca bol v roku 2022 opäť právoplatne odsúdený, je jeho
správanie možné považovať za ohrozenie bezpečnosti spoločnosti, čo bolo v prípade žalobcu podporené
aj znaleckým posudkom č. 45/2025 vypracovaným znalkyňou v odbore psychológia A. H., MSc. Záverom
podotkol, že vylúčenie žalobcu z ochrany automaticky neznamená jeho vyhostenie z územia Slovenskej
republiky. Konštatoval, že ide o deklaratórny právny akt, že žalobca nie je hodný ochrany, pričom konanie
o administratívnom vyhostení je samostatným konaním upraveným v § 77 zákona č. 404/2011 Z. z. o
pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnuté
rozhodnutie považoval za vecne správne a zákonné. Žiadal žalobu zamietnuť. Nežiadal o nariadenie
pojednávania.
IV.
Relevantné právne predpisy
20. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
21. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
22. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
23. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).
24. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

25. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.
26. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom
zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného,
číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho
cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.
27. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
28. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
29. Podľa § 13c ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné
podozrenie, že žiadateľ
a) sa dopustil trestného činu proti mieru, trestného činu vojnového alebo trestného činu proti ľudskosti
podľa medzinárodných dokumentov,
b) spáchal obzvlášť závažný zločin,
c) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov,
d) predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo
e) predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
30. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza
z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla
poskytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát
alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo
vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov
predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana jej účinná a nie je iba
dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z
dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.
V.
Posúdenie veci správnym súdom
31. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil
sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,
posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206
ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a
dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko
boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu
a zverejnené na web stránke dňa 15.04.2026.
32. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž
zo dňa 03.02.2026, ktorým žalovaný žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle
neposkytol doplnkovú ochranu.
33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Nesprávne právne posúdenie videl žalobca

v tom, že žalovaný opäť dospel k záveru, že sa v jeho prípade jedná o osobu, ktorá predstavuje
nebezpečenstvo pre spoločnosť. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nevyhodnotil možnosti uplatnenia
doložky o vylúčení komplexne a správne a nezohľadnil pri tom princíp proporcionality. Podľa žalobcu zo
znaleckého posudku č. 45/2025 vypracovanom znalkyňou z odboru psychológia A. H., I., ako ani z iných
písomností, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a to aj v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, nevyplýva záver o jeho
nebezpečnosti pre spoločnosť a o tom, že by mala byť v jeho prípade uplatnená vylučovacia klauzula,
a preto bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v administratívnom spise. Žalobca
nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že jeho (bezproblémové) správanie po prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody nemohol skúmať; žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že sa vo výkone trestu
odňatia slobody správal bezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel čo najrýchlejšie dostať na slobodu
alebo že sa obával reakcie zo strany prítomných príslušníkov, ktorú by nejaký jeho výbuch spôsobil.
Žalobca mal za to, že žalovaný sa nezaoberal jeho bezproblémovým správaním po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že po tomto prepustení bol konfrontovaný s
viacerými stresovými faktormi, akými boli rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.10.2024, ktorým mu nebol
udelený azyl a ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana, či rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo
dňa 25.02.2025, č. k. 15Saz/12/2024-33, ktorým súd zamietol správnu žalobu proti tomuto negatívnemu
rozhodnutiu. Žalobca bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by mal tendenciu pokračovať
v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
34. Správny súd úvodom považuje za potrebné skonštatovať, že v predchádzajúcom konaní, ako aj
v tomto konaní, bolo ustálené, že žalobca by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohol byť
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania alebo trestu; iné formy vážneho bezprávia žalobcovi v prípade jeho návratu do krajiny
pôvodu nehrozia – uvedené skutočnosti medzi účastníkmi tohto konania sporné neboli.
35. Sporným medzi účastníkmi tohto konania bolo to, či žalobca predstavuje alebo nepredstavuje
nebezpečenstvo pre spoločnosť a v nadväznosti na uvedené aj to, či žalovaný v prípade žalobcu mal
alebo nemal pristúpiť k aplikácii inštitútu vylúčenia z medzinárodnej ochrany. Okrem uvedeného správny
súd zameral svoju pozornosť taktiež na to, či žalovaný v predmetnej veci postupoval pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia v súlade s pokynmi a právne záväznými názormi Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky uvedenými v rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, ktorými bol viazaný.
36. V nadväznosti na uvedené správny súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na znenie časti
odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, v ktorej kasačný súd uviedol právne záväzné názory k prejednávanej veci a uložil žalovanému
pokyny, ktorými bol žalovaný následne viazaný:
„39. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný na základe aplikácie tzv. vylučovacej klauzuly plynúcej
z § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. (porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ) žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,
dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po
tom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich
znaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený:
- v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/63/2017
ako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstva
spolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca
bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých
- v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021
uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým,
že žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere
troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
40. V tomto smere je potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného
je zrejmé, že prvé odsúdenie žalobcu nebolo prekážkou poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi i
napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v prípade zločinu prevádzačstva ide o tak
nebezpečné (závažné) konanie, ktoré je dostačujúce na vylúčenie žiadateľa z poskytovania doplnkovej

ochrany. Žalovaný rozhodnutím z 27. septembra 2019 žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu po dobu
jedného roku s tým, že ďalším rozhodnutím z 21. októbra 2020 na žiadosť žalobcu rozhodol o predĺžení
poskytnutia doplnkovej ochrany na dobu dvoch rokov. Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol
o poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení
žalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania
klásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti
v podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo
spáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej
následného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo
pre spoločnosť. Čo sa týka druhého a závažnejšieho skutku žalobcu, nakoľko tento smeroval voči telu
iného, ktorým inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, najvyšší správny súd aj s odkazom
na východiská vyslovené v predchádzajúcich bodoch 36 a 37 tohto rozsudku uvádza, že k tomuto
skutku došlo dňa 30. januára 2021, pričom platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od
odsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä
vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o (ne)poskytnutí
doplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom
toto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne a k prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné
posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky
len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním
trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup. V tomto prípade
za zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov
vymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Trest pod spodnou
hranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a oľutoval ho a rovnako prihliadol
aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a poškodeným,
z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu, keď existujú vážne dôvody
domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Posúdenie, či
je možné tento dôvod na vylúčenie uplatniť, záleží na minulom a aktuálnom správaní osoby, ale v
konečnom dôsledku je to prospektívne posúdenie rizika s tým, že uplatnenie takéhoto opatrenia bude
častokrát vyžadovať zapojenie ďalších orgánov, ktoré môžu mať prístup k relevantným informáciám.
V tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody
a v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného
správania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem
iných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci
za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn.
8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza do úvahy
za predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal
polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane
nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského
štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/
EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice.
V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a
najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o
medzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany
spoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza. V tomto
smere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024,
ktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustil z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu
a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený
bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o
prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu,
že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania
trestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp.
zn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, pričom prokurátor sa po
vyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania sťažnosti. Podľa názoru súdu práve

takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade
a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v
súvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody. V závere dáva najvyšší
správny súd žalobcovi do pozornosti, že ak by mu bola v ďalšom štádiu poskytnutá doplnková ochrana,
tak zákon č. 480/2002 Z.z. dáva právomoc žalovanému zrušiť doplnkovú ochranu (okrem iného) aj z
dôvodu, že nadobudne dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť
(§ 15b ods. 2 písm. b/ v spojení s § 13c ods. 2 písm. e/ menovaného zákona).
43. Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu, v ďalšom
konaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku opätovne preskúma splnenie podmienok
pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku
dňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí
možnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“
37. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, ako aj s obsahom
súdneho spisu vrátane rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky a po komplexnom preskúmaní celej prejednávanej veci, správny súd konštatuje, že
žalobu žalobcu a jeho námietky v žalobe vznesené považuje za dôvodné. Navyše správny súd považuje
za potrebné skonštatovať aj to, že podľa jeho názoru žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia
nepostupoval v súlade s pokynmi a právne záväznými názormi kasačného súdu, ktorými bol viazaný.
38. Správny súd konštatuje, že kasačný súd v bode 40. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025
zo dňa 30.06.2025 jasne a zreteľne uviedol, že „Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol o
poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení
žalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania
klásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti
v podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo
spáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej
následného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo
pre spoločnosť.“, a preto je podľa názoru správneho súdu nepochopiteľné, že žalovaný pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia v rozpore s pokynom a právne záväzným názorom kasačného súdu
opätovne prihliadal na predmetné odsúdenie žalobcu za zločin prevádzačstva. Tento nesprávny postup
žalovaného pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, ktorý bol v rozpore s pokynom a právne záväzným
názorom kasačného súdu, vyplýva podľa názoru správneho súdu nielen priamo z napadnutého
rozhodnutia ale navyše aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe, pričom v podstate priamo zakladá
nenáležité právne posúdenie veci žalovaným. S prihliadnutím na vyššie uvedený záväzný právny
názor kasačného súdu možno podľa názoru správneho súdu zároveň v prejednávanej veci v tomto
smere ustáliť, že žalobca minimálne do dňa spáchania zločinu ublíženia na zdraví nepredstavoval
nebezpečenstvo pre spoločnosť.
39. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na to, že žalovaný pri vydávaní napadnutého
rozhodnutia zjavne nepostupoval v súlade ani s ďalším pokynom kasačného súdu, a to konkrétne
s pokynom uvedeným v bode 43. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025,
v ktorom kasačný súd uviedol, že „Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom
najvyššieho správneho súdu, v ďalšom konaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku
opätovne preskúma splnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom
si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku dňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom
osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí možnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“ Podľa správneho
súdu kasačný súd uložil žalovanému (v bodoch 40., 41. a 43.) nielen úlohu posudzovať správanie
žalobcu do jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vrátane jeho správania počas výkonu jeho
trestu (prepustený dňa 29.07.2024) ale aj po jeho prepustení do vydania nového rozhodnutia (teda do
vydania napadnutého rozhodnutia – do dňa 03.02.2026). Uvedené pochybenie žalovaného pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia podľa správneho súdu taktiež priamo zakladá nenáležité právne posúdenie
veci žalovaným.
40. Správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že z informácií nachádzajúcich sa
v administratívnom a súdnom spise vyplýva, že žalobca po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
(dňa 29.07.2024) vedie riadny život a jeho správanie počas súdom určenej skúšobnej doby v súvislosti
s jeho podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody je plne v súlade so zákonom.

41. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sa nestotožňuje s viacerými názormi
žalovaného uvedenými v napadnutom rozhodnutí a považuje ich za tendenčné a účelové.
42. Správny súd uvádza, že v administratívnom konaní ustanovená znalkyňa v predmetnom znaleckom
posudku k žalobcovej osobe neuviedla, že by sa riziko opakovania agresívneho správania žalobcu javilo
ako vysoké, pričom k takému správaniu žalobcu by mohlo podľa jej názoru dôjsť len vo výnimočnom
situačne podmienenom prípade. Znalkyňa taktiež konštatovala, že kognitívne fungovanie žalobcu sa
pohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez prítomnosti závažného kognitívneho deficitu, avšak
so sklonom k jednoduchšiemu, menej flexibilnému spracovávaniu informácií; konštatovala aj to, že
u žalobcu možno identifikovať situačne podmienené zlyhania regulácie negatívnych emócii a hnevu,
najmä v kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaže, pričom nejde však o trvalo zvýšenú
výbušnosť ani stabilnú neschopnosť kontroly správania - v bežných, štruktúrovaných a predvídateľných
situáciách má žalobca tendenciu agresívne impulzy kontrolovať a tlmiť; v záťažových situáciách
subjektívne prežívaných ako ohrozujúce, nespravodlivé alebo týkajúce sa ochrany blízkych osôb môže
dochádzať k dočasnému oslabeniu sebaregulačných mechanizmov a k reaktívnym, menej primeraným
emočným alebo behaviorálnym reakciám - celkovo však u žalobcu ide o situačne podmienenú afektívnu
dysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania; žalobca nemá
trvalo agresívnu alebo antisociálne orientovanú osobnostnú štruktúru; v žalobcovom prípade prognóza
do budúcnosti závisí najmä od miery kumulácie stresorov, stability životných podmienok, administratívnej
a existenčnej istoty a dostupnosti vonkajších oporných štruktúr, pričom v stabilnom, predvídateľnom a
štruktúrovanom prostredí je pravdepodobnosť recidívy žalobcu významne nižšia.
43. S prihliadnutím na uvedené podľa názoru správneho súdu z predmetného znaleckého posudku
nevyplýva, že by žalobca nebol schopný kontrolovať svoje správanie v bežnom živote. Čo sa
týka záťažových situácií, tak je nesporné, že žalobca sa v nich po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody (dňa 29.07.2024) už viackrát nachádzal (podľa žalovaného v podstate denne), pričom ich ustál
a jeho správanie bolo v súlade so zákonom - argument žalovaného, že žalobca je nebezpečný pre
spoločnosť tým, že bude mať problémy s integráciou a pri hľadaní si zamestnania a bude tak vystavený
stresu, neistote a nervozite, považuje správny súd preto za neopodstatnený a nepreukázaný. Správny
súd mal za preukázané, že žalobca po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody pracoval a neustále
sa naďalej snaží uplatniť na trhu práce. Podľa správneho súdu sa žalobca evidentne snaží po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody (dňa 29.07.2024) o postaranie sa o jeho partnerku a maloletého syna,
pričom uvedené je jeho hlavnou motiváciou, aby viedol riadny život, čo sa mu v období po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody (dňa 29.07.2024) zatiaľ darí – žalobca navyše ovláda slovenský
jazyk a je na Slovensku už zorientovaný, čo mu v budúcnosti môže uľahčiť prístup k práci a jeho
integráciu (a to o to viac, keď mu žalovaný poskytne doplnkovú ochranu). Podľa názoru správneho
súdu nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že žalobca sa vo výkone trestu odňatia slobody správal
bezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel čo najrýchlejšie dostať na slobodu alebo sa obával reakcie
zo strany príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorú by nejaký jeho výbuch spôsobil – takéto
konštatovanie žalovaného považuje správny súd za absolútne nepreukázané a účelové – správny súd
má za preukázané, že žalobca sa správal bezproblémovo nielen počas výkonu trestu odňatia slobody
(za spáchaný zločin ublíženia na zdraví) ale aj po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (dňa
29.07.2024) až po súčasnosť.
44. Napokon správny súd poukazuje aj na viaceré konštatácie kasačného súdu nachádzajúce sa
v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, z ktorých podľa názoru správneho súdu
nepriamo vyplýva odporúčanie kasačného súdu žalovanému, aby nevylúčil žalobcu z medzinárodnej
ochrany.
„40. ... V tomto prípade za zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej
sadzby 4 roky až 8 rokov vymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia
trestu. Trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a
oľutoval ho a rovnako prihliadol aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu
medzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. ... v tu
prejednávanej veci za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla
2024, sp. zn. 8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený
z výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza

do úvahy za predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.“
„41. ... V tomto smere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp.
zn. 8PP/40/2024, ktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne
prepustil z výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak
vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený
predpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš
veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia
slobody bude postačujúca najmä z dôvodu, že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu
odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania trestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava
v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní
štyroch rokov, pričom prokurátor sa po vyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania
sťažnosti. Podľa názoru súdu práve takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality
môže v tomto prejednávanom prípade a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať
práve skúšobná doba určená súdom v súvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu
odňatia slobody. ... “
Z uvedeného podľa názoru správneho súdu vyplýva taktiež to, že žalobca vo výkone trestu odňatia
slobody (za spáchaný zločin ublíženia na zdraví) plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom pre
spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy – uvedené bolo napokon naplnené žalobcom aj v
období po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (teda aj v období po 29.07.2024).
45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je správny súd toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by žalobca mal tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje
nebezpečenstvo pre spoločnosť (žalobca sa od spáchania predmetného zločinu ublíženia na zdraví,
ku ktorému navyše došlo za špecifických skutkových okolností a predchádzajúcej interpersonálnej
komunikácie medzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú
obavu, správa bezproblémovo a vedie riadny život), a preto keď žalovaný žalobcu napadnutým
rozhodnutím vylúčil z medzinárodnej ochrany, tak vec nesprávne právne posúdil. Správny súd však
v tejto súvislosti žalobcu dôrazne upozorňuje, že aj keď mu bude v ďalšom štádiu doplnková ochrana
žalovaným poskytnutá, tak v prípade, ak žalobca následne opätovne závažne poruší zákon, tak mu
žalovaný v zmysle zákona poskytnutú doplnkovú ochranu môže zrušiť a s prihliadnutím aj na doterajší
skutkový stav už mu následne nikdy nemusí byť doplnková ochrana na území Slovenskej republiky
poskytnutá.
46. Vzhľadom k uvedenému, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie
žalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026 podľa § 191 ods. 1 písm. c), f) v spojení
s § 220 SSP pre nesprávne právne posúdenie a pre dôvod, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za
základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, zrušil a
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
47. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).