{"guid": "aae3fb27-c6f5-4f4c-b761-23a2f5b997d0:da604a6d-c4c9-4a4a-932c-cc770c321790", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1", "spisova_znacka": "15SaZ/3/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15SaZ/3/2026 z 2. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 2. júna 2026, sp. zn. 15SaZ/3/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1", "identifikacne_cislo": "0726100327", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Filip Hudec", "sudca_id": 968, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-filip-hudec-968", "datum_vydania": "2026-06-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-c,f", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-1.pismeno-c,f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-6", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191/.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167/.odsek-1", "nazov": "§ 167 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167/.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da604a6d-c4c9-4a4a-932c-cc770c321790", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n15SaZ/3/2026\n0726100327\n02. 06. 2026\nJUDr. Filip Hudec\nECLI:SK:SpSBA:2026:0726100327.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. A.,\nnar. XX.XX.XXXX v obci B. C., provincia D., Afganská islamská republika, afganská štátna príslušnosť,\nnárodnosť tadžická, bez cestovných dokladov alebo dokladov totožnosti, posledný pobyt v krajine\npôvodu: mesto E., provincia D., Afganistan, t.č. na základe povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora\nRohovce na adrese: D. XX/X, XXX XX D., A. F., zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska\n1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nMigračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu\nČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026, ktorým žalobcovi: A. A., nar. XX.XX.XXXX, afganská\nštátna príslušnosť, bez cestovných dokladov alebo dokladov totožnosti, ID osoby: XXXXXX, nebola\nposkytnutá doplnková ochrana, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nPredchádzajúce rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave a kasačného súdu, priebeh administratívneho\nkonania a dôvody napadnutého rozhodnutia\n1. Konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany sa začalo dňa 30.07.2024, kedy\nžalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. Išlo o druhú\nžalobcovu žiadosť o medzinárodnú ochranu. Prvýkrát žalobca požiadal o udelenie azylu alebo\nposkytnutie doplnkovej ochrany v roku 2018, pričom mu bola žalovaným poskytnutá doplnková ochrana\nna 1 rok, ktorá mu bola predĺžená v roku 2020 na obdobie 2 rokov – žalovaný žalobcovi poskytol\ndoplnkovú ochranu z dôvodu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v regióne žalobcovho bydliska v krajine\njeho pôvodu, pričom žalovaný dospel k záveru, že existuje reálne riziko, že by v prípade návratu žalobcu\ndo krajiny jeho pôvodu žalobca čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 480/2002\nZ.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon\no azyle“) (viď. rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-260-36/2018-Ž zo dňa 27.09.2019). Doplnková\nochrana žalobcovi zanikla dňa 24.10.2022, nakoľko žalobca nepodal žiadosť o jej predĺženie.\n2. O žalobcovej druhej žiadosti o medzinárodnú ochranu žalovaný rozhodol rozhodnutím ČAS: MUPO-133-24/2024-Ž zo dňa 25.10.2024 tak, že podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalobcovi\nneudelil azyl a podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú\n\nochranu. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí zo dňa 25.10.2024 konštatoval (okrem iného), že žalobca\nby mohol byť v krajine jeho pôvodu v prípade jeho návratu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia\nz dôvodu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, avšak zároveň\npovažoval za preukázané, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\nProti predmetnému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 25.10.2024 podal žalobca správnu žalobu.\nSprávny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15Saz/12/2024 – 33 zo dňa 25.02.2025 rozhodol o predmetnej\nsprávnej žalobe žalobcu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.\nVoči predmetnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 15Saz/12/2024 – 33 zo dňa 25.02.2025\npodal žalobca včas kasačnú sťažnosť.\n3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025\nrozhodol tak, že v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25.10.2024 ohľadom neudelenia\nazylu kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol a v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z\n25.10.2024 ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.\n15Saz/12/2024-33 z 25.02.2025 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v tejto časti zrušil a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie.\nV odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyšší správny súd Slovenskej\nrepubliky k časti týkajúcej sa doplnkovej ochrany (časť B/ K neposkytnutiu doplnkovej ochrany) uviedol\nnasledovné:\n„34. Vo vzťahu k druhému napadnutému výroku ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší\nsprávny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť\nsubsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú\nochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o\nazyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto\ninštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny\npôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie\ninštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery\nurčujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010). Najvyšší správny súd mal z histórie\nžalobcu obsiahnutej v kompletnom administratívnom spise žalovaného preukázané, že žalobcovi bola\npôvodne rozhodnutím žalovaného z 27. septembra 2019 poskytnutá doplnková ochrana po dobu\njedného roka a rozhodnutím z 21. októbra 2020 táto bola predĺžená na ďalšie dva roky a zanikla dňa 24.\noktóbra 2022, keď žalobca už v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadosť o predĺženie doplnkovej\nochrany. V tu prejednávanej veci sám žalovaný uznal, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že\nby v prípade návratu do krajiny pôvodu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený. Mal\nza to, že Taliban ako hnutie ovládajúce Afganistan sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne\na nepodlieha žiadnym zákonom či nariadeniam. Napriek oficiálnym stanoviskám ústredného vedenia\nTalibanu možno pozorovať nerešpektovanie týchto nariadení zo strany provinčných a okresných vodcov,\nrespektíve regionálnych buniek Talibanu, pričom rovnako je to aj s rešpektovaním Šárie, islamského\npráva, o ktorú sa Taliban opiera ako o jediný pilier svojho konania - aj túto si každý veliteľ interpretuje\npo svojom. Rovnako uvádzal, že afganskú spoločnosť by bolo možné charakterizovať ako neustále\npremenlivú formu anarchie, ktorá absolútnym spôsobom nerešpektuje základné ľudské práva, a teda\nobavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane pociťovať väčšina ľudí žijúcich pod\nnadvládou Talibanu, ktorý vážnym a nevyberavým spôsobom zasahuje do rodinného života týchto\nľudí a zámerne vyvoláva u nich strach a obavu o bezpečie tak, aby sa plne podriadili ich záujmom.\nPreto konštatoval, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že takáto svojvôľa by mohla v budúcnosti\nznamenať neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie voči osobe žalobcu, prípadne jeho trest. Na\nzáklade uvedeného teda dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, respektíve\ndo provincie Baghlan, berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia\nmedzinárodnej ochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia, a preto by\nza štandardných okolností žalobcovi na území Slovenskej republiky prináležalo poskytnutie doplnkovej\nochrany.\n35. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca by síce spĺňal podmienky pre poskytnutie doplnkovej\nochrany, avšak žalovaný na základe uplatnenia tzv. vylučovacej klauzuly (doložky o vylúčení) plynúcej\nz § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. [(porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych\npríslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany,\n\no jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu\nposkytovanej ochrany (prepracované znenie)] žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,\ndôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n36. V kontexte na uvedené považuje najvyšší správny súd podporne odkázať aj na závery vychádzajúce\nz rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa už k pojmu „nebezpečenstvo pre\nspoločnosť“ vyjadroval vo viacerých svojich rozhodnutiach. V prvom rade je potrebné uviesť, že\nopatrenie (v tu prejednávanej veci majúce formu neposkytnutia doplnkovej ochrany) možno prijať\nlen vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne\nzávažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom\nsa nachádza. V rámci posúdenia existencie tohto nebezpečenstva prináleží príslušnému orgánu, aby\nposúdil všetky okolnosti daného individuálneho prípadu (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023,\nC-402/22 Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid proti M. A., bod 54). Totiž už zo samotného\nznenia článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95/EÚ, ktorá má svoju „vnútroštátnu podobu“ v\n§ 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy,\nak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny „predstavuje“ nebezpečenstvo pre spoločnosť členského\nštátu, v ktorom sa nachádza, čo naznačuje, že toto nebezpečenstvo musí byť skutočné a aktuálne,\npričom príslušnému orgánu pri uplatňovaní tohto ustanovenia prináleží, aby v každom jednotlivom\nprípade vykonal posúdenie všetkých okolností tohto prípadu; súčasne za týmto účelom musí mať k\ndispozícii všetky relevantné informácie a na ich základe vykonať vlastné posúdenie všetkých skutočností\ndotknutého prípadu s cieľom určiť význam svojho rozhodnutia a uviesť jeho úplné odôvodnenie. Medzi\nokolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, ak zistenie\nskutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov\nspoločnosti v prípade dotknutého jednotlivca znamená tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní,\nktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo, môže sa stať, že samotné správanie v minulosti spĺňa\npodmienky takéhoto nebezpečenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 02. mája 2018, spojené veci\nC-331/16 a C-366/16 K. a H. F., bod 56). Rovnako platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom\nčasu od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, tým viac je príslušný\norgán povinný zohľadniť najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň,\nkeď má rozhodnúť o prípadnom odňatí postavenia utečenca, existuje skutočné a dostatočne závažné\nnebezpečenstvo (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22 XXX proti Commissaire général\naux réfugiés et aux apatrides, bod 64). Rovnako Súdny dvor Európskej únie v posledne zmieňovanom\nrozsudku apelujúc na dodržiavanie zásady proporcionality zdôraznil, že táto zahŕňa vyváženie na\njednej strane nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť\nčlenského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou\n2011/95/EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej\nsmernice. V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom\nÚnie a najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených utečencom\na do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany spoločnosti členského\nštátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza (rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22\nXXX proti Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides, body 67 a 68; porovnaj tiež rozsudok zo\n06. júla 2023, C- 663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA).\n37. V tomto smere najvyšší správny súd ďalej uvádza, že vyššie zmieňované rozsudky Súdneho\ndvora Európskej únie (C-402/22 a C-8/2022 a prípadne porovnaj tiež rozsudok zo 06. júla 2023,\nC-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA) sa vecne zaoberali výkladom článku\n14 ods. 4 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ, podľa ktorého členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo\nodmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi\nsúdnym orgánom, keď po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný\ntrestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu. V tu prejednávanej veci\nv tejto časti (rozumej čo do posúdenia splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany) nemal\nžalobca postavenie utečenca a nešlo o zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia\npriznaného utečencovi, avšak vzhľadom na to, že tak článok 14 ods. 4 písm. b/, ako aj článok 17\nods. 1 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ používajú totožný pojem „nebezpečenstvo pre spoločnosť“, súd\nnevidí dôvod dávať vymedzeniu tohto pojmu v režime článku 17 ods. 1 písm. d/ iný význam, než\nmu dal Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k tomu pojmu v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b/\nmenovanej smernice. Aj podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na účely výkladu\nurčitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí,\na ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 20. októbra 2022, C-825/21 Centre\n\npublic d’action sociale de Liege). Z uvedeného je potom zrejmé, že aj na účely spresnenia rozsahu\npojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95 sa teda\nzdá byť nevyhnutné zohľadniť znenie tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právne\npredpisy, ktorých je súčasťou (analogicky pozri v tomto zmysle už zmieňovaný rozsudok C-381/18 a\nC-382/18). Len pre úplnosť možno len dodať, že vo vzťahu k vecnej priliehavosti vyššie uvádzaných\nrozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (v kontexte na výklad článku 14 ods. 4 písm. b/ smernice\n2011/95/EÚ) v tomto prípade nie je relevantným ani rozlišovanie medzi statusom utečenca a osobou\noprávnenou na doplnkovú ochranu, keďže z bodu 39 odôvodnenia smernice 2011/95/EÚ vyplýva jasná\npožiadavka, aby sa osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytli rovnaké práva a výhody, aké\nmajú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti. Z\nuvedeného je zrejmé, že normotvorca Únie chcel zaviesť jednotné postavenie v prospech všetkých\nosôb oprávnených na priznanie medzinárodnej ochrany, pričom smernica 2011/95/EÚ definuje osobu\ns postavením medzinárodnej ochrany ako osobu, ktorej bolo priznané postavenie utečenca alebo\ndoplnková ochrana. Uvedené potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie, keď skonštatoval, že akémukoľvek\nrozhodnutiu o vylúčení osoby z postavenia utečenca musí predchádzať úplné posúdenie všetkých\nokolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky s tým, že takáto\npožiadavka sa musí prebrať na rozhodnutia o vylúčení z doplnkovej ochrany (rozsudok z 13. septembra\n2018, C-369/17 Shajin Ahmed proti Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal, body 49 a 50).\n38. Podporne možno tiež odkázať na\n- znenie článku 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o\npráve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia\nčlenských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/\nEHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, podľa\nktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so\nzásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy,\nku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení a tiež na\n- znenie článku 27 ods. 2 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29.\napríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci\núzemia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS,\n68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/\nEHS, podľa ktorého osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a\ndostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré\nsú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú\nneprijateľné\ns tým, že podľa názoru najvyššieho správneho súdu tieto závery [okrem iného potvrdené napríklad\nv rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 12. decembra 2019, C-381/18 a C-382/18 G.S. a V.G.\nproti Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, bod 53, podľa ktorého cit.: „ (...) občana Únie, ktorý\nvyužil svoje právo na voľný pohyb, a niektorých jeho rodinných príslušníkov možno považovať za\nhrozbu pre verejný poriadok len vtedy, keď ich individuálne správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a\ndostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského\nštátu.“] možno aplikovať aj na účely tu prejednávanej veci. S ohľadom na požiadavku tvorby jednotného\neurópskeho systému upravujúceho celkové postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny v európskom\npriestore, či už v kontexte na ich postavenie ako utečencov, prípadne osoby, ktoré inak potrebujú\nmedzinárodnú ochranu (smernica 2011/95/EÚ), alebo ako osoby s pobytovými oprávneniami (smernica\n2004/38/ES), alebo napríklad ako osoby personálne spadajúce pod regulačný režim Smernice Rady\n2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny, sa nemožno domnievať, že aj s ohľadom na vzájomnú\npreviazanosť judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a jej konzistentnosť v kontexte na cudzineckú\npolitiku ako takú, použitie výrazu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ namiesto odkazu na „verejný\nporiadok“ („verejná bezpečnosť“) nevyhnutne naznačuje voľbu stanoviť podstatne odlišný prístup, než\nje prístup stanovený v týchto aktoch a súvisiacej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.\n39. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný na základe aplikácie tzv. vylučovacej klauzuly plynúcej\nz § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. (porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ) žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,\ndôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po\ntom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich\nznaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený:\n\n- v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/63/2017\nako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstva\nspolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca\nbol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia\nslobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých\n- v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021\nuznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým,\nže žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere\ntroch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\n40. V tomto smere je potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného\nje zrejmé, že prvé odsúdenie žalobcu nebolo prekážkou poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi i\nnapriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v prípade zločinu prevádzačstva ide o tak\nnebezpečné (závažné) konanie, ktoré je dostačujúce na vylúčenie žiadateľa z poskytovania doplnkovej\nochrany. Žalovaný rozhodnutím z 27. septembra 2019 žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu po dobu\njedného roku s tým, že ďalším rozhodnutím z 21. októbra 2020 na žiadosť žalobcu rozhodol o predĺžení\nposkytnutia doplnkovej ochrany na dobu dvoch rokov. Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol\no poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení\nžalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania\nklásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti\nv podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo\nspáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej\nnásledného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo\npre spoločnosť. Čo sa týka druhého a závažnejšieho skutku žalobcu, nakoľko tento smeroval voči telu\niného, ktorým inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, najvyšší správny súd aj s odkazom\nna východiská vyslovené v predchádzajúcich bodoch 36 a 37 tohto rozsudku uvádza, že k tomuto\nskutku došlo dňa 30. januára 2021, pričom platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od\nodsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä\nvývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o (ne)poskytnutí\ndoplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom\ntoto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne a k prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné\nposúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky\nlen s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním\ntrestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup. V tomto prípade\nza zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov\nvymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Trest pod spodnou\nhranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a oľutoval ho a rovnako prihliadol\naj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a poškodeným,\nz ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba\nbez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu, keď existujú vážne dôvody\ndomnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Posúdenie, či\nje možné tento dôvod na vylúčenie uplatniť, záleží na minulom a aktuálnom správaní osoby, ale v\nkonečnom dôsledku je to prospektívne posúdenie rizika s tým, že uplatnenie takéhoto opatrenia bude\nčastokrát vyžadovať zapojenie ďalších orgánov, ktoré môžu mať prístup k relevantným informáciám.\nV tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody\na v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného\nsprávania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem\niných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci\nza zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn.\n8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu\ntrestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza do úvahy\nza predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal\npolepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.\n41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane\nnebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského\nštátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/\nEÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice.\nV rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a\n\nnajmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o\nmedzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany\nspoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza. V tomto\nsmere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024,\nktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustil z výkonu\ntrestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu\na ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený\nbude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o\nprípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu,\nže ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania\ntrestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp.\nzn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, pričom prokurátor sa po\nvyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania sťažnosti. Podľa názoru súdu práve\ntakéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade\na zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v\nsúvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody. V závere dáva najvyšší\nsprávny súd žalobcovi do pozornosti, že ak by mu bola v ďalšom štádiu poskytnutá doplnková ochrana,\ntak zákon č. 480/2002 Z.z. dáva právomoc žalovanému zrušiť doplnkovú ochranu (okrem iného) aj z\ndôvodu, že nadobudne dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť\n(§ 15b ods. 2 písm. b/ v spojení s § 13c ods. 2 písm. e/ menovaného zákona).\n42. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne\nsprávny v časti, v ktorej posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom neudelenia azylu, a\npreto kasačnú sťažnosť žalobcu v tejto časti ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. Vo\nvzťahu k rozhodnutiu žalovaného ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší správny súd z\ndôvodov vyššie uvedených využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania\npodľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia správneho súdu postupom podľa §\n462 ods. 2 SSP zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného z 25. októbra 2024,\nčíslo ČAS: MU-PO-133- 24/2024-Ž v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n43. Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu, v ďalšom\nkonaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku opätovne preskúma splnenie podmienok\npre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku\ndňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí\nmožnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“\n4. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“) žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú\nochranu.\n5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c\nods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že\ntrest smrti ani jeho výkon žalobcovi v nijakom prípade nehrozia, pretože nijakým spôsobom neporušil\nzákon a nevykonal žiadne skutky, za ktoré by mohol byť bezpečnostnými zložkami a príslušníkmi\nTalibanu trestaný akoukoľvek formou trestu; rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol aj to, že\nžalobcovi ani po opätovnom vyhodnotení azylového príbehu v kombinácii s dostupnými informáciami o\nkrajine pôvodu nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu\nsvojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Konštatoval,\nže je pravda, že v Afganistane prebiehal dlhé roky otvorený ozbrojený konflikt medzi Západom\npodporovanou vládou a Talibanom, avšak po stiahnutí sa spojeneckých vojsk z územia Afganistanu\na následnom prevrate Talibanu z augusta 2021 už patrí absolútna väčšina krajiny pod kontrolu tohto\nradikálneho hnutia, a to znamená, že vo väčšine provincií, vrátane provincie Baghlan, odkiaľ žalobca\npochádza a kde počas svojho pobytu v Afganistane žil, už žiadny ozbrojený konflikt neprebieha.\nUviedol, že konkrétne v provincii D. sú správy o tom, že občas dochádza k nejakým bezpečnostným\nincidentom, najmä pokiaľ ide o jednorazové incidenty spôsobené Islamským štátom - provincia G.\n(ISKP) a inými militantnými skupinami oponujúcimi Talibanu, nie však v takej veľkej miere, aby o ich\nvýskyte mohol hovoriť ako o výskyte vážneho bezprávia. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského\nalebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, tak uviedol, že aj po aktuálnom posúdení relevantných\nskutočností možno skonštatovať, že podľa všetkých dostupných informácií, ktoré si v priebehu konania\nzaobstaral, nemožno ani teraz s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu\n\nžalobcu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený – Taliban, ako hnutie aj naďalej\novládajúce Afganistan, sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym\nzákonom či nariadeniam - rovnako, ako v čase vydania predchádzajúceho rozhodnutia. Konštatoval, že\nnapriek oficiálnym stanoviskám ústredného vedenia Talibanu možno pozorovať nerešpektovanie týchto\nnariadení zo strany provinčných a okresných vodcov, resp. regionálnych buniek Talibanu a rovnako je to\naj s rešpektovaním Šárie, islamského práva, o ktorú sa Taliban opiera ako o jediný pilier svojho konania aj túto si každý veliteľ interpretuje po svojom; aj na prelome rokov 2025 a 2026 by sa afganská spoločnosť\ndala charakterizovať ako neustále premenlivá forma anarchie, ktorá absolútnym spôsobom nerešpektuje\nzákladné ľudské práva. Mal za to, že obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane\npociťovať väčšina ľudí žijúcich pod nadvládou Talibanu - Taliban totižto vážnym a nevyberavým\nspôsobom zasahuje do rodinného života týchto ľudí a zámerne vyvoláva u nich strach a obavu o\nbezpečie tak, aby sa plne podriadili ich záujmom. Preto konštatoval, že nemožno s dostatočnou istotou\nvylúčiť, že takáto svojvôľa by mohla v budúcnosti znamenať neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie\nvoči osobe žalobcu, prípadne jeho trest. Na základe uvedeného teda dospel ku s predchádzajúcim\nrozhodnutím totožnému záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu, resp. do provincie\nD., berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia medzinárodnej\nochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia. Uviedol, že preto by\nza štandardných okolností žalobcovi na území SR prináležalo poskytnutie doplnkovej ochrany. Tvrdil,\nže aj po preskúmaní kasačným súdom definovaných pripomienok sa pridržiava svojho pôvodného\nhodnotenia, nakoľko aj po vzatí do úvahy všetkých úvah kasačného súdu existujú podľa jeho názoru\ndôvody na neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Konštatoval,\nže podľa tohto ustanovenia ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie,\nže žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť – uviedol, že vzhľadom na to teda pristúpil k\naplikácii inštitútu vylúčenia z medzinárodnej ochrany.\n6. Uviedol, že keďže podľa názoru kasačného súdu nemožno žalobcu vyhodnotiť ako nebezpečného\npre spoločnosť automaticky len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní,\ntak za účelom posúdenia toho, či žalobca predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné\nnebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti, resp. toho, či žalobca má tendenciu\npokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo - teda za účelom\nprospektívneho posúdenia rizika, ustanovil rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-53/2024-Ž zo dňa\n01.10.2025 do azylového konania znalkyňu A. H., MSc - znalkyňa je zapísaná v zozname znalcov\na tlmočníkov Ministerstva spravodlivosti SR v odbore klinická psychológia dospelých. Konštatoval, že\núlohou znalkyne bolo vykonať so žalobcom odborné vyšetrenie a v nadväznosti naňho vypracovať\na následne písomne podať znalecký posudok k nasledujúcim otázkam: 1. Aká je všeobecná\ncharakteristika a štruktúra osobnosti žalobcu? 2. Možno na žalobcovom správaní identifikovať známky\nnezvládania návalov negatívnych emócii a hnevu, zvýšenú mieru výbušnosti a neschopnosť kontrolovať\nsvoje správanie, pokiaľ ide o tieto situácie? 3. Nakoľko sa v minulosti dopustil žalobca dvoch trestných\nčinov, pričom najmä ten druhý mohol mať súvislosť s charakteristikami uvedenými v bode 2, aká je\nprognóza do budúcnosti, pokiaľ ide o jeho ďalšiu recidívu? 4. Uveďte iné dôležité zistenia znalca, ktoré\nmôžu byť relevantné pre azylové konanie.\nK uvedenému konštatoval, že všeobecná charakteristika a štruktúra osobnosti žalobcu je podľa\nznalkyne „charakterizovaná nižšou mierou osobnostnej zrelosti, oslabenou reguláciou afektu a zníženou\nkapacitou zvládania stresu. Kognitívne fungovanie sa pohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez\nprítomnosti závažného kognitívneho deficitu, avšak so sklonom k jednoduchšiemu, menej flexibilnému\nspracovávaniu informácií. V rozhodovacích procesoch je prítomná nekonzistentnosť v zapájaní emócií\ndo myslenia, čo vedie ku kolísaniu medzi kontrolovanejším a impulzívnejším spôsobom reagovania\nv závislosti od miery aktuálnej záťaže. Osobnostné fungovanie je výrazne ovplyvnené vývinovým a\nsociálnym kontextom, v ktorom prebiehala jeho primárna socializácia.“\nNa druhú otázku znalkyňa odpovedala, že „u žiadateľa možno identifikovať situačne podmienené\nzlyhania regulácie negatívnych emócii a hnevu, najmä v kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej\nzáťaže. Nejde však o trvalo zvýšenú výbušnosť ani stabilnú neschopnosť kontroly správania. V bežných,\nštruktúrovaných a predvídateľných situáciách má tendenciu agresívne impulzy kontrolovať a tlmiť.\nV záťažových situáciách subjektívne prežívaných ako ohrozujúce, nespravodlivé alebo týkajúce sa\nochrany blízkych osôb môže dochádzať k dočasnému oslabeniu sebaregulačných mechanizmov a k\nreaktívnym, menej primeraným emočným alebo behaviorálnym reakciám. Tento spôsob reagovania\nje ovplyvnený aj vývinovým a socializačným kontextom, v ktorom mohli byť fyzicky obranné reakcie\n\nvnímané ako prípustný spôsob riešenia ohrozenia. Celkovo ide o situačne podmienenú afektívnu\ndysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania.“\nPokiaľ ide o prognózu ďalšej recidívy v budúcnosti, znalkyňa konštatovala, že „riziko opakovania\nagresívneho správania sa javí ako stredné a situačne podmienené. Druhý trestný čin je psychologicky\nzrozumiteľný v kontexte oslabených sebaregulačných mechanizmov pri nadlimitnej emočnej a\ninterpersonálnej záťaži a korešponduje s charakteristikami uvedenými v bode 2. Nejde však o prejav\ntrvalo agresívnej alebo antisociálne orientovanej osobnostnej štruktúry. Prognóza do budúcnosti závisí\nnajmä od miery kumulácie stresorov, stability životných podmienok, administratívnej a existenčnej istoty\na dostupnosti vonkajších oporných štruktúr. V stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je\npravdepodobnosť recidívy významne nižšia.“\n7. Podľa jeho názoru z vyššie uvedeného vyplýva, že nezvládanie hnevu a návalov negatívnych emócii\nu žalobcu nemožno označiť za jeho stabilný osobnostný rys - to znamená, že takéto správanie nie je\njeho trvalou a nemennou povahovou črtou, v rámci ktorej by z charakteru svojej povahy automaticky\nstrácal kontrolu nad svojim správaním; zároveň však možno odôvodnene predpokladať, že takéto\nsprávanie sa môže u žalobcu vyskytnúť v situáciách, ktoré sú sprevádzané nervozitou, neistotou,\nstresom a tzv. nadlimitnou emočnou interpersonálnou záťažou. Konštatoval, že takéto situácie môžu v\nživote dospelého človeka pri bežnom živote nastať takmer každý deň, nielen pri potenciálnom výkone\npovolania, ale aj pri bežných každodenných aktivitách. To podľa jeho názoru znamená, že v živote\nžalobcu môže kedykoľvek nastať situácia, pri ktorej nebude schopný regulovať svoje správanie a existuje\npredpoklad toho, že môže znova emočne vybuchnúť – mal za to, že nedá sa so stopercentnou istotou\nvylúčiť, že takéto situácie nenastanú. Navyše podotkol, že v prípade žalobcu je situácia oproti štandardu\nešte podstatne komplikovanejšia, a to preto, lebo žalobca je dvakrát trestaný a nemá žiadne vzdelanie\n– to podľa jeho názoru znamená, že pri potenciálnom hľadaní zamestnania a ďalšej integrácii bude\nmať problémy uplatniť sa na trhu práce - uvedenej skutočnosti neprispieva ani fakt, že je cudzinec\npochádzajúci z odlišnej kultúrnej a civilizačnej vrstvy, čo môže v kombinácii s dvojnásobným potrestaním\nodňatím slobody a absentujúcim vzdelaním ešte umocniť problémy s uplatnením. Tvrdil, že je na mieste\npredpokladať, že takéto situácie následne môžu žalobcu stavať do pozícii, v ktorých bude pravidelne\nvystavovaný stresu, neistote či nervozite a navyše, žalobca má maloletého syna a partnerku, ktorá\nje podľa posledných dostupných informácii z decembra 2025 nezamestnaná. To podľa jeho názoru\nznamená, že nátlak bude ešte o to intenzívnejší, nakoľko žalobca bude pociťovať tlak vychádzajúci\nz povinnosti postarať sa o svoju rodinu, čo sa mu vzhľadom na vyššie uvedené nemusí podariť\npodľa predstáv – tvrdil, že všetky tieto faktory len násobia možné riziko prichádzania do kontaktu so\nsituáciami, ktoré budú sprevádzané už spomínanou nadlimitnou emočnou a interpersonálnou záťažou,\na preto podľa jeho názoru existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre\nspoločnosť.\n8. Konštatoval, že keďže u žalobcu trvalá agresívna osobnostná dispozícia ako forma trvalej osobnostnej\nštruktúry nie je prítomná, znalkyňa v odpovedi na štvrtú otázku odôvodňuje, aký je zdroj žalobcovho\nsprávania a čo je príčinou jeho reakcií. Príčinou je „najmä vývinový a sociálny kontext žiadateľa,\nktorý bol dlhodobo poznačený násilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných štruktúr.\nUvedené okolnosti mohli viesť k čiastočnej normalizácii agresívnych alebo fyzicky obranných reakcií\nako funkčného spôsobu reagovania na ohrozenie, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám\nv záťažových a subjektívne ohrozujúcich situáciách, najmä v kontexte interpersonálnych konfliktov\na existenčného tlaku, najmä vývinový a sociálny kontext žiadateľa, ktorý bol dlhodobo poznačený\nnásilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných štruktúr. Uvedené okolnosti mohli viesť k\nčiastočnej normalizácii agresívnych alebo fyzicky obranných reakcií ako funkčného spôsobu reagovania\nna ohrozenie, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám v záťažových a subjektívne ohrozujúcich\nsituáciách, najmä v kontexte interpersonálnych konfliktov a existenčného tlaku.\" V tejto súvislosti\nkonštatoval, že pri posudzovaní žalobcu v kontexte možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany nie je\núlohou správneho orgánu určiť, čo je príčinou existencie vážnych dôvodov domnievať sa, že dotyčný\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, ale vyhodnotiť, či existujú, alebo neexistujú vážne dôvody\ndomnievať sa, že dotyčný predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Z dostupných informácii podľa\njeho názoru jasne vyplýva, že žalobca svojim správaním predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť,\na to bez ohľadu na to, či za predmetné jeho reakcie môže vývinový a sociálny kontext, ktoré ho počas\ndospievania formovali, alebo čokoľvek iné. Zdôraznil, že na základe uvedených informácií, nejde len\no opatrenie všeobecnej prevencie oddelené od podrobnosti prípadu. Aplikovanie vylučovacej klauzuly\n\nvychádza výlučne z prognóz týkajúcich sa osobného správania sa daného jednotlivca a z vyhodnotenia\nrizika, či je možné odôvodnene predpokladať, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n9. Uviedol, že kasačný súd vo svojom rozsudku poukazuje na fakt, že pre správny orgán by mal byť\nsmerodajný vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu. K tomuto uviedol (žalovaný), že keďže žalobca\nhneď v deň prepustenia na slobodu požiadal o medzinárodnú ochranu, nie je možné skúmať jeho\nsprávanie v čase od prepustenia z nápravnovýchovného zariadenia po požiadanie o medzinárodnú\nochranu. Uviedol, že preto sa zaoberal žalobcovým správaním počas výkonu jeho trestu – konštatoval,\nže tým, že bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu údajne preukázal, že sa polepšil a že\nv budúcnosti povedie riadny život. K tomuto uviedol, že to, že sa počas výkonu trestu žalobca správal\nbezproblémovo však v kontexte vyhodnocovania možnej nebezpečnosti pre spoločnosť v azylovom\nkonaní nič neznamená. Konštatoval, že v nápravnovýchovnom prostredí, kde platí prísny režim a\nodsúdení sú povinní dodržiavať pravidlá, je motiváciou každého väzňa k vzornému správaniu vidina\nskoršieho prepustenia. Mal za to, že keďže v znaleckom posudku sa jasne uvádza, že nezvládanie\nhnevu a návalov negatívnych emócii u žalobcu nemožno označiť za jeho stabilný osobnostný rys,\nje možné predpokladať, že počas pobytu vo väzení bol pod neustálym dohľadom príslušníkov Zboru\nväzenskej a justičnej stráže schopný kontrolovať svoje správanie, nakoľko sa chcel čo najrýchlejšie\ndostať na slobodu, resp. sa obával priamej reakcie zo strany prítomných príslušníkov poriadkových\nútvarov, ktorú by nejaký emočný výbuch spôsobil. Tvrdil, že neexistujú však žiadne tendencie, ktoré\nby negovali zo znaleckého posudku vyplývajúce dôvodné podozrenie, že pokiaľ by bol na slobode\nbez permanentného dohľadu vystavený nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaži, mohol by svojim\nsprávaním predstavovať nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n10. Ďalej konštatoval, že podľa pokynov kasačného súdu mal povinnosť zohľadniť princíp proporcionality\na prípad vyhodnotiť aj zohľadňujúc tento inštitút. Uviedol, že rozhodnutie o vylúčení z medzinárodnej\nochrany je podľa európskeho azylového práva proporčné vtedy, keď nebezpečenstvo, ktoré predstavuje\ndotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, prevažuje\nnad právami, ktoré mu musia byť poskytnuté v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a\nRady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez\nštátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo\nosôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany z 13. decembra 2011.\nPri vyhodnocovaní proporcionality je potrebné posúdiť mieru závažnosti spáchaného skutku, od\nktorého správny orgán odvodzuje potencionálne nebezpečenstvo pre spoločnosť. Uviedol, že v tomto\nkonkrétnom prípade ublíženia na zdraví by vylúčenie z možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany\nvychádzajúce z nezvládnutých kumulatívnych stresových situácii, ktoré môžu, ale nemusia nastať,\nmohlo byť v porovnaní s hroziacim vážnym bezprávím v krajine pôvodu považované za disproporčné\nv prípade, keby ide len o jednoduché napadnutie inej osoby s minimálnymi následkami. Tvrdil, že\nútok, ku ktorému došlo v prípade žalobcu, však nemal za následky len malé zranenia, ako napr. pár\nmodrín a odrenín, pričom išlo o ťažké ublíženie na zdraví, kedy žalobca napadol poškodenú osobu\ntým spôsobom, že ho otvoreným vreckovým nožom s dĺžkou čepele približne 8cm porezal na ľavom\nramene a bodol ho do brušnej steny vľavo, čím mu spôsobil bodné poranenie brucha v ľavom hornom\nkvadrante pod rebrovým oblúkom o veľkosti 2,5 cm, s bodným kanálom prenikajúcim do brušnej\ndutiny celou hrúbkou steny brušnej dutiny, bodné poranenie na vonkajšej ploche ramena ľavej hornej\nkončatiny o veľkosti 3 cm s bodným kanálom do hĺbky 5 cm až k ramennej kosti, prederavenie ľavej\nobličky s krvácaním do brušnej dutiny, prederavenie tenkého čreva, poúrazový šok stredne ťažkého\nstupňa, tržnú ranu v temennej oblasti hlavy vpravo a otras mozgu, vyžadujúce si operačné zákroky s\ntrvalým odstránením ľavej obličky a zašitím tenkého čreva a následnú intenzívnu lekársku starostlivosť\nv trvaní 9 dní a dočasnú pracovnú neschopnosť v trvaní takmer 4 mesiacov. Uviedol, že v prípade,\nže by v budúcnosti u žalobcu došlo ku kumulácii stresových faktorov (čo sa síce nemusí, ale s veľkou\npravdepodobnosťou môže stať), môže mať správanie žalobcu negatívne závažný dopad na iných\nobčanov SR, a teda na spoločnosť ako takú. Mal za to, že vylúčenie žalobcu z doplnkovej ochrany z\ndôvodu, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, je teda v tomto prípade proporčné.\n11. Konštatoval, že samotné rozhodnutie o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre poskytnutie\nmedzinárodnej ochrany, resp. že je z jej poskytnutia vylúčený, nie je rozhodnutím o jeho vyhostení,\nvrátení alebo vydaní do krajiny jeho pôvodu; ide o rozhodnutie, ktoré vylučuje osobu žalobcu výlučne\nz požívania medzinárodnej ochrany, nakoľko jej podľa jeho názoru nie je hodný. Tvrdil, že tieto otázky\nsú v kompetencii iných orgánov SR a sú predmetom postupu podľa inej právnej úpravy a nie zákona o\n\nazyle. Je na príslušnom orgáne, aby vyhodnotil, či v osobnej situácii žalobcu je možný a zrealizovateľný\njeho návrat do krajiny jeho pôvodu, resp. či existujú zákonné prekážky jeho vyhostenia alebo vydania.\nPosudzovanie týchto otázok teda presahuje rámec predmetného konania a samotného účelu zákona o\nazyle a nemožno sa naň odvolávať v konaní o azyle za účelom dosiahnutia legalizácie pobytu. Tvrdil,\nže by to znamenalo obchádzanie na to určenej zákonnej úpravy pobytu cudzincov na území SR v konaní o azyle ide primárne o posúdenie skutočnosti, či je žiadateľ oprávnený na udelenie azylu\nalebo poskytnutie doplnkovej ochrany alebo nie je, resp. či je potrebné ho z možnosti poskytnutia\nmedzinárodnej ochrany vylúčiť. Ďalej konštatoval, že právna zástupkyňa žalobcu sa pred vydaním\nnapadnutého rozhodnutia oboznámila s obsahom spisového materiálu a následne zaslala stanovisko\nk prípadu - v ňom poukázala na skutkový stav daného prípadu, na informácie o krajine pôvodu\nžalobcu, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, na aktuálny právny rámec, ale aj na konštatovania\nkasačného súdu, ktoré boli obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30,06.2025. Uviedol,\nže právna zástupkyňa žalobcu pri svojej argumentácii citovala časť rozsudku kasačného súdu, ktorá\nhovorí, že pri vylúčení z doplnkovej ochrany kvôli nebezpečenstvu pre spoločnosť musí správny orgán\nbrať do úvahy „najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, kedy má\nrozhodnúť o neposkytnutí doplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo\npre spoločnosť, pričom toto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne, a k prijatiu takéhoto záveru\nmusí predchádzať úplné posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a\nnemožno ho prijať automaticky len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní,\na navyše, ak medzi spáchaním trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je\ndlhší časový odstup.“ Taktiež poukázal na kasačným súdom ustanovenú povinnosť vyhodnotiť prípad z\nhľadiska proporcionality a na fakt, že žalobca bol z výkonu trestu podmienečne prepustený. Konštatoval,\nže so všetkými týmito argumentami sa vysporiadal v napadnutom rozhodnutí a aj po ich vyhodnotení sa\npridržiava názoru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, a preto je potrebné aplikovať\nvylučovaciu klauzulu.\n12. Záverom konštatoval, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité informácie z verejne\ndostupných zdrojov, ako aj z materiálu „Krajina: Afganistan - Správa o krajine - polytematická“, vedenom\nv jeho internej databáze pod č. p.: MU-ODZS-2025/000203-020 zo dňa 24.06.2025, materiálu „Krajina:\nAfganistan - Správa o krajine - polytematická“, vedenom v jeho internej databáze pod č. p.: MUODZS-2025/000203-026 zo dňa 01.08.2025 a materiálu „Krajina: Afganistan - Správa o krajine monotematická“, vedenom v jeho internej databáze pod č. p.: MU-ODZS-2025/000203-032 zo dňa\n20.10.2025.\nII.\nŽaloba\n13. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 04.03.2026 sa žalobca v zákonom\nstanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie\nkonanie, a to z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že\nskutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je\nv rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.\n14. Žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že žalovaný opäť dospel k záveru,\nže sa v jeho prípade jedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, na základe čoho\npristúpil k jeho vylúčeniu z medzinárodnej ochrany v zmysle § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Bol\ntoho názoru, že žalovaný nevyhodnotil možnosti uplatnenia doložky o vylúčení komplexne a správne a\nnezohľadnil pri tom princíp proporcionality.\n15. Konštatoval, že zo znaleckého posudku č. 45/2025 znalca z odboru klinickej psychológie, odvetvia\nklinická psychológia dospelých a psychológia sexuality, A. H., I., ktorý je súčasťou administratívneho\nspisu vyplýva, že jeho osobnostná štruktúra je charakterizovaná nižšou mierou osobnostnej zrelosti,\noslabenou reguláciou afektu a zníženou kapacitou zvládania stresu; jeho kognitívne fungovanie sa\npohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez prítomnosti závažného kognitívneho deficitu so sklonom\nk jednoduchšiemu, menej flexibilnému spracovávaniu informácií; jeho osobnostné fungovanie je výrazne\novplyvnené vývinovým a sociálnym kontextom, v ktorom prebiehala jeho primárna socializácia; možno\nuňho identifikovať situačne podmienené zlyhania regulácie negatívnych emócií a hnevu, a to najmä\n\nv kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaže - nejde však o trvalo zvýšenú výbušnosť\nani stabilnú neschopnosť kontroly správania; celkovo ide v jeho prípade o situačne podmienenú\nafektívnu dysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania;\nriziko opakovania jeho agresívneho správania sa javí ako stredné a situačne podmienené; druhý\ntrestný čin ním spáchaný je psychologicky zrozumiteľný v kontexte jeho oslabených sebaregulačných\nmechanizmov pri nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaži a korešponduje s charakteristikami\nuvedenými v posudku - nejde však o prejav trvalo agresívnej alebo antisociálne orientovanej osobnostnej\nštruktúry; v stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je pravdepodobnosť jeho recidívy\nvýznamne nižšia; za relevantné pre azylové konanie možno považovať najmä jeho vývinový a sociálny\nkontext, ktorý bol dlhodobo poznačený násilím, ohrozením a absenciou stabilných socializačných\nštruktúr, čo je významné pre porozumenie jeho reakciám; taktiež je relevantná administratívna a\nexistenčná neistota spojená s jeho pobytovým a právnym postavením, ktorá predstavuje dlhodobý\nzdroj chronickej záťaže, zvyšuje vnútorné napätie a oslabuje toleranciu frustrácie; v jeho prípade sú\nidentifikovateľné aj určité protektívne faktory, najmä absencia psychotickej symptomatiky a zachované\nkognitívne schopnosti.\n16. Mal za to, že z predmetného posudku, ako ani z iných písomností, ktoré sú súčasťou\nadministratívneho spisu, a to aj v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky, nevyplýva záver o jeho nebezpečnosti pre spoločnosť a o tom, že by mala byť v jeho prípade\nuplatnená vylučovacia klauzula, a preto bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nemá\noporu v administratívnom spise.\n17. Ďalej uviedol, že z predmetného posudku podľa jeho názoru nevyplýva, že by nebol schopný\nkontrolovať svoje správanie v situáciách v bežnom živote, pričom zo znaleckého posudku vyplýva,\nže v jeho prípade zohráva úlohu aj administratívna a existenčná neistota spojená s jeho\npobytovým a právnym postavením, pričom v stabilnom, predvídateľnom a štruktúrovanom prostredí je\npravdepodobnosť recidívy významne nižšia. Poukázal na to, že podľa nového zákona o medzinárodnej\nochrane, ktorý by mal nadobudnúť účinnosť od 12.06.2026, sa bude doplnková ochrana poskytovať na\ndobu neurčitú, čím sa odstráni jej administratívne náročné predlžovanie a zároveň sa zjednotí pobytový\nstatus osôb s azylom a doplnkovou ochranou na trvalý pobyt. Bol toho názoru, že aj táto skutočnosť\nprispeje k väčšej istote nie len v jeho živote. Považoval za neopodstatnené, aby žalovaný opieral záver o\njeho nebezpečnosti pre spoločnosť tým, že bude mať problémy s integráciou a pri hľadaní si zamestnania\na bude tak vystavený stresu, neistote a nervozite. Uviedol, že pracoval a aj v súčasnosti pracuje a\npráve aj jeho vôľa postarať sa o partnerku a maloletého syna je jeho motiváciou, aby viedol riadny\nživot, pričom v porovnaní s inými žiadateľmi o azyl má výhodu v ovládaní slovenského jazyka, ako aj\nv tom, že na Slovensku žije od roku 2017, čo môže, spolu aj s jeho statusom osoby s poskytnutou\ndoplnkovou ochranou, uľahčiť jeho vstup na trh práce a jeho integráciu. Konštatoval aj to, že nielen z\nrozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ale aj zo zákona o azyle vyplýva, že pre\nsprávny orgán je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia a nie deň, kedy žiadateľ o medzinárodnú\nochranu požiadal – preto argument žalovaného, že jeho (bezproblémové) správanie po prepustení z\nvýkonu trestu odňatia slobody nemohol skúmať, nemôže obstáť. Rovnako podľa jeho názoru nemôže\nobstáť ani tvrdenie žalovaného, že sa vo výkone správal bezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel\nčo najrýchlejšie dostať na slobodu alebo sa obával reakcie zo strany prítomných príslušníkov, ktorú by\nnejaký výbuch spôsobil. Poukázal na to, že tým, že bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený sa\njeho „záväzok\" správať sa v súlade so zákonom neskončil – bola mu v súvislosti s jeho podmienečným\nprepustením určená súdom skúšobná doba, pričom jeho motiváciou viesť riadny život je najmä jeho\nmaloletý syn a partnerka.\n18. Ďalej mal za to, že žalovaný sa nezaoberal jeho bezproblémovým správaním po prepustení z výkonu\ntrestu odňatia slobody, nevysporiadal sa so skutočnosťou, že po tomto prepustení bol konfrontovaný s\nviacerými stresovými faktormi, akými boli rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.10.2024, ktorým mu nebol\nudelený azyl a ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana, či rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo\ndňa 25.02.2025, č. k. 15Saz/12/2024-33, ktorým súd zamietol správnu žalobu proti tomuto negatívnemu\nrozhodnutiu. Je podľa jeho názoru zrejmé, že od podania jeho žiadosti o azyl až do súčasnosti, t. j.\ndlhodobo žije pod stresom a v neistote, no napriek tomu žalovaný tvrdí, že je pri kumulácii stresových\nfaktorov pre spoločnosť nebezpečný. Bol toho názoru, že v zmysle znaleckého posudku, ako aj v súlade\ns rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v jeho veci neboli splnené podmienky\nna jeho vylúčenie z poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle, a\n\nteda, že sa v jeho prípade nejedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Mal\nza to, že v konaní nebolo preukázané, že by mal tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Nariadenie pojednávania nepožadoval.\nIII.\nVyjadrenia účastníkov konania\n19. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 02.04.2026. Uviedol, že pri posudzovaní\nprípadu žalobcu bol zohľadnený princíp proporcionality, a dostatočne odôvodnil, že vylučovacia klauzula\nnebola uplatnená len ako opatrenie všeobecnej prevencie oddelené od podrobností prípadu, ale\nvychádzal najmä z prognóz týkajúcich sa osobného správania sa daného jednotlivca a z vyhodnotenia\nrizika, či je možné odôvodnene predpokladať, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\nPodotkol, že od 12.06.2026 vzniká Slovenskej republike povinnosť uplatňovať nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14. mája 2024 o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať\nštátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na priznanie postavenia osôb s\nudelenou medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na\ndoplnkovú ochranu a pre obsah udelenej ochrany, ktorým sa mení smernica Rady 2003/109/ES a zrušuje\nsmernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ. Konštatoval, že toto nariadenie v článku 17\nods. 4 stanovuje, že: „Hneď ako rozhodujúci orgán na základe posúdenia závažnosti trestných činov\nalebo iných činov, ktoré dotknutá osoba spáchala, a individuálnej zodpovednosti tejto osoby, pri ktorom\nzohľadní všetky okolnosti súvisiace s týmito trestnými činmi alebo uvedenými činmi a so situáciou tejto\nosoby, stanoví, že sa uplatňuje jedno alebo viacero z príslušných kritérií vylúčenia stanovené v odsekoch\n1 alebo 2, rozhodujúci orgán vylúči žiadateľa z postavenia osoby s doplnkovou ochranou bez toho,\naby vykonal posúdenie proporcionality spojené s obavami z vážneho bezprávia.“ Zotrval na svojom\nvyjadrení, že v prípade žalobcu nie je možné skúmať jeho správanie v čase od prepustenia z výkonu\ntrestu odňatia slobody, nakoľko o udelenie azylu požiadal v deň jeho podmienečného prepustenia z\nvýkonu trestu odňatia slobody. S týmto vyjadrením sa podľa jeho názoru stotožnil aj Najvyšší správny\nsúd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 z 30.06.2025 v bode 40. Ďalej uviedol,\nže mal možnosť skúmať správanie žalobcu a vyhodnotiť, či žalobca predstavuje skutočné, existujúce\na dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť najmä počas pobytu žalobcu vo výkone trestu\nodňatia slobody, čo na účel aplikácie vylučovacej klauzuly, aj vzhľadom na uvedené v bode 4 vyjadrenia\nk správnej žalobe, nepovažoval za objektívne. Uviedol, že pri posudzovaní uplatnenia vylučovacej\nklauzuly vzal preto do úvahy aj predošlé odsúdenie žalobcu za zločin prevádzačstva a tiež aj stav po\npodmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko rozhodnutím ČAS: MUPO-133-53/2024-Ž zo dňa 01.10.2025 (teda po podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu\nodňatia slobody) ustanovil znalca A. H., MSc. za účelom vykonania odborného vyšetrenia žalobcu a\nvypracovania znaleckého posudku. Mal za to, že skutočnosť, že žalobca už bol v minulosti odsúdený\nza iný trestný čin, ako aj závery znaleckého posudku sú podľa jeho názoru dostatočným podkladom, že\nžalobca predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť podľa §\n13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. Do pozornosti správneho súdu dal nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky I. ÚS 509/2022, v ktorom ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie o podmienečnom prepustení\nzávisí na uvážení súdu, či iného orgánu a kritériá pre také rozhodnutie by nemali byť príliš prísne, ale\nrealistické a mali by byť vykladané tak, aby táto možnosť bola otvorená všetkým odsúdeným spĺňajúcim\nminimálne záruky vedenia riadneho života v budúcnosti. Ďalej dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Urtos/1/2019, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „Podmienečné\nprepustenie bude odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti existuje\nodôvodnený predpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život, a že pre spoločnosť tu nie\nje príliš veľké riziko jeho recidívy.“ Na základe uvedeného je podľa jeho názoru možné dospieť k záveru,\nže splnenie podmienok pre podmienečné prepustenie nie je dostatočným podkladom pre vyhodnotenie,\nže v prípade žalobcu nemôže existovať dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre\nspoločnosť. Považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca bol uznesením sp. zn.\n8PP/40/2024 zo dňa 29.07.2024 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom mu\nsúd určil skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Konštatoval, že podmienečné prepustenie však neznamená\nukončenie výkonu trestu, to znamená, že žalobca si trest ešte „neodpykal“, pričom k tomu dôjde až po\nskončení skúšobnej doby, ak sa žalobca osvedčí. Uviedol, že zárukou, že žalobca bude viesť riadny\nživot je jeho čestné prehlásenie, pričom v zmysle vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu postačujú\nminimálne záruky, a v prípade, že tento sľub poruší, bude nútený vykonať zvyšok uloženého trestu.\nTaktiež konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, aj Okresný súd Trnava\n\nv uznesení sp. zn. 8PP/40/2024 zo dňa 29. júla 2024, ktorým žalobcu podmienečne prepustil z výkonu\ntrestu odňatia slobody pripustil, že určité riziko recidívy žalobcu, aj napriek jeho výroku v uvedenom\nuznesení, existuje. Vyjadrenie žalobcu, že „...pracoval a aj v súčasnosti pracuje a práve aj jeho vôľa\npostarať sa o partnerku a maloletého syna je jeho motiváciou, aby viedol riadny život.“ považoval\nza tendenčné a účelové. Uviedol, že žalobca vykonával vzhľadom na jeho vzdelanie iba príležitostné\npráce najmä v stavebníctve a gastronómii, pričom podľa žalobcovho vyjadrenia v rámci odborného\nvyšetrenia za účelom vypracovania znaleckého posudku, je jeho partnerka aktuálne bez pracovného\nzaradenia a v súčasnosti je aj on sám bez pracovného pomeru, s plánom hľadať si zamestnanie v\nblízkom období. Poznamenal, že žalobca od príchodu na územie Slovenskej republiky v roku 2017\nstrávil takmer polovicu času vo výkone trestu odňatia slobody. Bol toho názoru, že práve aj tieto faktory\nzvyšujú mieru pravdepodobnosti páchania ďalšej trestnej činnosti žalobcom, a to najmä vzhľadom na\nzávery znaleckého posudku. Mal za to, že z požiadavky, aby žalobca predstavoval skutočné, existujúce\na dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti vyplýva, že\nmusí ísť o také správanie žalobcu, ktoré porušuje právne normy štátu. V opačnom prípade by išlo o\nsprávanie bez právneho významu. Uviedol, že v prípade žalobcu uplatnil vylučovaciu klauzulu, pretože\nžalobca bol právoplatne odsúdený za zločin prevádzačstva v roku 2017 a následne bol právoplatne\nodsúdený za zločin ublíženia na zdraví v roku 2022. Konštatoval, že hoci ako vyplýva z rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/2/2016-21, že „už zo samotnej právnej kvalifikácie zločinu\nprevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona pramení jeho vysoký stupeň nebezpečenstva pre\nspoločnosť, nakoľko ochrana spoločnosti pred prevádzačstvom a najmä pred príchodom nebezpečných\nnepreverených osôb z krajín, kde pôsobia teroristické organizácie, je jednou z najväčších priorít nielen\nSR, ale aj celej Európskej únie. Osoby podieľajúce sa na tejto činnosti musia byť považované za\nosoby, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť. V prípade prevádzačstva ide o závažnú\ntrestnú činnosť, na základe ktorej sa prepravujú na územie SR osoby, ktoré sa vyhnú bezpečnostnej\nkontrole na našom území a prítomnosť týchto osôb môže predstavovať bezpečnostné riziko, čím je\nnaplnený faktor nebezpečenstva pre spoločnosť.“, žalobcovi bola predĺžená doplnková ochrana, keďže\npodľa európskej judikatúry samotné právoplatné odsúdenie žalobcu nie je postačujúce na uplatnenie\nvylučovacej klauzuly. Tvrdil, že nakoľko žalobca bol v roku 2022 opäť právoplatne odsúdený, je jeho\nsprávanie možné považovať za ohrozenie bezpečnosti spoločnosti, čo bolo v prípade žalobcu podporené\naj znaleckým posudkom č. 45/2025 vypracovaným znalkyňou v odbore psychológia A. H., MSc. Záverom\npodotkol, že vylúčenie žalobcu z ochrany automaticky neznamená jeho vyhostenie z územia Slovenskej\nrepubliky. Konštatoval, že ide o deklaratórny právny akt, že žalobca nie je hodný ochrany, pričom konanie\no administratívnom vyhostení je samostatným konaním upraveným v § 77 zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnuté\nrozhodnutie považoval za vecne správne a zákonné. Žiadal žalobu zamietnuť. Nežiadal o nariadenie\npojednávania.\nIV.\nRelevantné právne predpisy\n20. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa\nmôže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných\norgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.\n21. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1\nsa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a\nodovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.\n22. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).\n23. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).\n24. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\n\n25. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n26. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom\nzruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného,\nčíslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho\ncestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.\n27. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne\ndôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\n28. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie\n1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,\n2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo\n3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia\npočas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\n29. Podľa § 13c ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné\npodozrenie, že žiadateľ\na) sa dopustil trestného činu proti mieru, trestného činu vojnového alebo trestného činu proti ľudskosti\npodľa medzinárodných dokumentov,\nb) spáchal obzvlášť závažný zločin,\nc) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov,\nd) predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo\ne) predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n30. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza\nz toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla\nposkytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát\nalebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo\nvážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov\npredstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana jej účinná a nie je iba\ndočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z\ndôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.\nV.\nPosúdenie veci správnym súdom\n31. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §\n10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil\nsa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie\nžalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,\nposúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206\nods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a\ndospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko\nboli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia\nrozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu\na zverejnené na web stránke dňa 15.04.2026.\n32. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž\nzo dňa 03.02.2026, ktorým žalovaný žalobcovi podľa § 13c ods. 2 písm. e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle\nneposkytol doplnkovú ochranu.\n33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého\nrozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Nesprávne právne posúdenie videl žalobca\n\nv tom, že žalovaný opäť dospel k záveru, že sa v jeho prípade jedná o osobu, ktorá predstavuje\nnebezpečenstvo pre spoločnosť. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nevyhodnotil možnosti uplatnenia\ndoložky o vylúčení komplexne a správne a nezohľadnil pri tom princíp proporcionality. Podľa žalobcu zo\nznaleckého posudku č. 45/2025 vypracovanom znalkyňou z odboru psychológia A. H., I., ako ani z iných\npísomností, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a to aj v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, nevyplýva záver o jeho\nnebezpečnosti pre spoločnosť a o tom, že by mala byť v jeho prípade uplatnená vylučovacia klauzula,\na preto bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v administratívnom spise. Žalobca\nnesúhlasil s tvrdením žalovaného, že jeho (bezproblémové) správanie po prepustení z výkonu trestu\nodňatia slobody nemohol skúmať; žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že sa vo výkone trestu\nodňatia slobody správal bezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel čo najrýchlejšie dostať na slobodu\nalebo že sa obával reakcie zo strany prítomných príslušníkov, ktorú by nejaký jeho výbuch spôsobil.\nŽalobca mal za to, že žalovaný sa nezaoberal jeho bezproblémovým správaním po prepustení z výkonu\ntrestu odňatia slobody a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že po tomto prepustení bol konfrontovaný s\nviacerými stresovými faktormi, akými boli rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.10.2024, ktorým mu nebol\nudelený azyl a ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana, či rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo\ndňa 25.02.2025, č. k. 15Saz/12/2024-33, ktorým súd zamietol správnu žalobu proti tomuto negatívnemu\nrozhodnutiu. Žalobca bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by mal tendenciu pokračovať\nv budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n34. Správny súd úvodom považuje za potrebné skonštatovať, že v predchádzajúcom konaní, ako aj\nv tomto konaní, bolo ustálené, že žalobca by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohol byť\nvystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania alebo trestu; iné formy vážneho bezprávia žalobcovi v prípade jeho návratu do krajiny\npôvodu nehrozia – uvedené skutočnosti medzi účastníkmi tohto konania sporné neboli.\n35. Sporným medzi účastníkmi tohto konania bolo to, či žalobca predstavuje alebo nepredstavuje\nnebezpečenstvo pre spoločnosť a v nadväznosti na uvedené aj to, či žalovaný v prípade žalobcu mal\nalebo nemal pristúpiť k aplikácii inštitútu vylúčenia z medzinárodnej ochrany. Okrem uvedeného správny\nsúd zameral svoju pozornosť taktiež na to, či žalovaný v predmetnej veci postupoval pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia v súlade s pokynmi a právne záväznými názormi Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky uvedenými v rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, ktorými bol viazaný.\n36. V nadväznosti na uvedené správny súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na znenie časti\nodôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky, v ktorej kasačný súd uviedol právne záväzné názory k prejednávanej veci a uložil žalovanému\npokyny, ktorými bol žalovaný následne viazaný:\n„39. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný na základe aplikácie tzv. vylučovacej klauzuly plynúcej\nz § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. (porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ) žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,\ndôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po\ntom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich\nznaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený:\n- v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/63/2017\nako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstva\nspolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca\nbol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia\nslobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých\n- v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021\nuznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým,\nže žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere\ntroch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\n40. V tomto smere je potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného\nje zrejmé, že prvé odsúdenie žalobcu nebolo prekážkou poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi i\nnapriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v prípade zločinu prevádzačstva ide o tak\nnebezpečné (závažné) konanie, ktoré je dostačujúce na vylúčenie žiadateľa z poskytovania doplnkovej\n\nochrany. Žalovaný rozhodnutím z 27. septembra 2019 žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu po dobu\njedného roku s tým, že ďalším rozhodnutím z 21. októbra 2020 na žiadosť žalobcu rozhodol o predĺžení\nposkytnutia doplnkovej ochrany na dobu dvoch rokov. Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol\no poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení\nžalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania\nklásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti\nv podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo\nspáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej\nnásledného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo\npre spoločnosť. Čo sa týka druhého a závažnejšieho skutku žalobcu, nakoľko tento smeroval voči telu\niného, ktorým inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, najvyšší správny súd aj s odkazom\nna východiská vyslovené v predchádzajúcich bodoch 36 a 37 tohto rozsudku uvádza, že k tomuto\nskutku došlo dňa 30. januára 2021, pričom platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od\nodsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä\nvývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o (ne)poskytnutí\ndoplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom\ntoto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne a k prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné\nposúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky\nlen s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním\ntrestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup. V tomto prípade\nza zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov\nvymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Trest pod spodnou\nhranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a oľutoval ho a rovnako prihliadol\naj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a poškodeným,\nz ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba\nbez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu, keď existujú vážne dôvody\ndomnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Posúdenie, či\nje možné tento dôvod na vylúčenie uplatniť, záleží na minulom a aktuálnom správaní osoby, ale v\nkonečnom dôsledku je to prospektívne posúdenie rizika s tým, že uplatnenie takéhoto opatrenia bude\nčastokrát vyžadovať zapojenie ďalších orgánov, ktoré môžu mať prístup k relevantným informáciám.\nV tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody\na v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného\nsprávania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem\niných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci\nza zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn.\n8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu\ntrestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza do úvahy\nza predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal\npolepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.\n41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane\nnebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského\nštátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/\nEÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice.\nV rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a\nnajmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o\nmedzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany\nspoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza. V tomto\nsmere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024,\nktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustil z výkonu\ntrestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu\na ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený\nbude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o\nprípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu,\nže ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania\ntrestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp.\nzn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, pričom prokurátor sa po\nvyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania sťažnosti. Podľa názoru súdu práve\n\ntakéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade\na zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v\nsúvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody. V závere dáva najvyšší\nsprávny súd žalobcovi do pozornosti, že ak by mu bola v ďalšom štádiu poskytnutá doplnková ochrana,\ntak zákon č. 480/2002 Z.z. dáva právomoc žalovanému zrušiť doplnkovú ochranu (okrem iného) aj z\ndôvodu, že nadobudne dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť\n(§ 15b ods. 2 písm. b/ v spojení s § 13c ods. 2 písm. e/ menovaného zákona).\n43. Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu, v ďalšom\nkonaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku opätovne preskúma splnenie podmienok\npre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku\ndňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí\nmožnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“\n37. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, ako aj s obsahom\nsúdneho spisu vrátane rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025 Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky a po komplexnom preskúmaní celej prejednávanej veci, správny súd konštatuje, že\nžalobu žalobcu a jeho námietky v žalobe vznesené považuje za dôvodné. Navyše správny súd považuje\nza potrebné skonštatovať aj to, že podľa jeho názoru žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia\nnepostupoval v súlade s pokynmi a právne záväznými názormi kasačného súdu, ktorými bol viazaný.\n38. Správny súd konštatuje, že kasačný súd v bode 40. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025\nzo dňa 30.06.2025 jasne a zreteľne uviedol, že „Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol o\nposkytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení\nžalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania\nklásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti\nv podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo\nspáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej\nnásledného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo\npre spoločnosť.“, a preto je podľa názoru správneho súdu nepochopiteľné, že žalovaný pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia v rozpore s pokynom a právne záväzným názorom kasačného súdu\nopätovne prihliadal na predmetné odsúdenie žalobcu za zločin prevádzačstva. Tento nesprávny postup\nžalovaného pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, ktorý bol v rozpore s pokynom a právne záväzným\nnázorom kasačného súdu, vyplýva podľa názoru správneho súdu nielen priamo z napadnutého\nrozhodnutia ale navyše aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe, pričom v podstate priamo zakladá\nnenáležité právne posúdenie veci žalovaným. S prihliadnutím na vyššie uvedený záväzný právny\nnázor kasačného súdu možno podľa názoru správneho súdu zároveň v prejednávanej veci v tomto\nsmere ustáliť, že žalobca minimálne do dňa spáchania zločinu ublíženia na zdraví nepredstavoval\nnebezpečenstvo pre spoločnosť.\n39. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na to, že žalovaný pri vydávaní napadnutého\nrozhodnutia zjavne nepostupoval v súlade ani s ďalším pokynom kasačného súdu, a to konkrétne\ns pokynom uvedeným v bode 43. odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025,\nv ktorom kasačný súd uviedol, že „Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom\nnajvyššieho správneho súdu, v ďalšom konaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku\nopätovne preskúma splnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom\nsi zaobstará aj aktuálne (relevantné ku dňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom\nosoby žalobcu a komplexne vyhodnotí možnosti uplatnenia doložky o vylúčení.“ Podľa správneho\nsúdu kasačný súd uložil žalovanému (v bodoch 40., 41. a 43.) nielen úlohu posudzovať správanie\nžalobcu do jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vrátane jeho správania počas výkonu jeho\ntrestu (prepustený dňa 29.07.2024) ale aj po jeho prepustení do vydania nového rozhodnutia (teda do\nvydania napadnutého rozhodnutia – do dňa 03.02.2026). Uvedené pochybenie žalovaného pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia podľa správneho súdu taktiež priamo zakladá nenáležité právne posúdenie\nveci žalovaným.\n40. Správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že z informácií nachádzajúcich sa\nv administratívnom a súdnom spise vyplýva, že žalobca po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody\n(dňa 29.07.2024) vedie riadny život a jeho správanie počas súdom určenej skúšobnej doby v súvislosti\ns jeho podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody je plne v súlade so zákonom.\n\n41. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sa nestotožňuje s viacerými názormi\nžalovaného uvedenými v napadnutom rozhodnutí a považuje ich za tendenčné a účelové.\n42. Správny súd uvádza, že v administratívnom konaní ustanovená znalkyňa v predmetnom znaleckom\nposudku k žalobcovej osobe neuviedla, že by sa riziko opakovania agresívneho správania žalobcu javilo\nako vysoké, pričom k takému správaniu žalobcu by mohlo podľa jej názoru dôjsť len vo výnimočnom\nsituačne podmienenom prípade. Znalkyňa taktiež konštatovala, že kognitívne fungovanie žalobcu sa\npohybuje v pásme širšej populačnej normy, bez prítomnosti závažného kognitívneho deficitu, avšak\nso sklonom k jednoduchšiemu, menej flexibilnému spracovávaniu informácií; konštatovala aj to, že\nu žalobcu možno identifikovať situačne podmienené zlyhania regulácie negatívnych emócii a hnevu,\nnajmä v kontexte nadlimitnej emočnej a interpersonálnej záťaže, pričom nejde však o trvalo zvýšenú\nvýbušnosť ani stabilnú neschopnosť kontroly správania - v bežných, štruktúrovaných a predvídateľných\nsituáciách má žalobca tendenciu agresívne impulzy kontrolovať a tlmiť; v záťažových situáciách\nsubjektívne prežívaných ako ohrozujúce, nespravodlivé alebo týkajúce sa ochrany blízkych osôb môže\ndochádzať k dočasnému oslabeniu sebaregulačných mechanizmov a k reaktívnym, menej primeraným\nemočným alebo behaviorálnym reakciám - celkovo však u žalobcu ide o situačne podmienenú afektívnu\ndysreguláciu, nie o stabilnú výbušnosť alebo trvalý vzorec nekontrolovaného správania; žalobca nemá\ntrvalo agresívnu alebo antisociálne orientovanú osobnostnú štruktúru; v žalobcovom prípade prognóza\ndo budúcnosti závisí najmä od miery kumulácie stresorov, stability životných podmienok, administratívnej\na existenčnej istoty a dostupnosti vonkajších oporných štruktúr, pričom v stabilnom, predvídateľnom a\nštruktúrovanom prostredí je pravdepodobnosť recidívy žalobcu významne nižšia.\n43. S prihliadnutím na uvedené podľa názoru správneho súdu z predmetného znaleckého posudku\nnevyplýva, že by žalobca nebol schopný kontrolovať svoje správanie v bežnom živote. Čo sa\ntýka záťažových situácií, tak je nesporné, že žalobca sa v nich po prepustení z výkonu trestu odňatia\nslobody (dňa 29.07.2024) už viackrát nachádzal (podľa žalovaného v podstate denne), pričom ich ustál\na jeho správanie bolo v súlade so zákonom - argument žalovaného, že žalobca je nebezpečný pre\nspoločnosť tým, že bude mať problémy s integráciou a pri hľadaní si zamestnania a bude tak vystavený\nstresu, neistote a nervozite, považuje správny súd preto za neopodstatnený a nepreukázaný. Správny\nsúd mal za preukázané, že žalobca po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody pracoval a neustále\nsa naďalej snaží uplatniť na trhu práce. Podľa správneho súdu sa žalobca evidentne snaží po prepustení\nz výkonu trestu odňatia slobody (dňa 29.07.2024) o postaranie sa o jeho partnerku a maloletého syna,\npričom uvedené je jeho hlavnou motiváciou, aby viedol riadny život, čo sa mu v období po prepustení\nz výkonu trestu odňatia slobody (dňa 29.07.2024) zatiaľ darí – žalobca navyše ovláda slovenský\njazyk a je na Slovensku už zorientovaný, čo mu v budúcnosti môže uľahčiť prístup k práci a jeho\nintegráciu (a to o to viac, keď mu žalovaný poskytne doplnkovú ochranu). Podľa názoru správneho\nsúdu nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že žalobca sa vo výkone trestu odňatia slobody správal\nbezproblémovo len z dôvodu, lebo sa chcel čo najrýchlejšie dostať na slobodu alebo sa obával reakcie\nzo strany príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorú by nejaký jeho výbuch spôsobil – takéto\nkonštatovanie žalovaného považuje správny súd za absolútne nepreukázané a účelové – správny súd\nmá za preukázané, že žalobca sa správal bezproblémovo nielen počas výkonu trestu odňatia slobody\n(za spáchaný zločin ublíženia na zdraví) ale aj po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (dňa\n29.07.2024) až po súčasnosť.\n44. Napokon správny súd poukazuje aj na viaceré konštatácie kasačného súdu nachádzajúce sa\nv odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, z ktorých podľa názoru správneho súdu\nnepriamo vyplýva odporúčanie kasačného súdu žalovanému, aby nevylúčil žalobcu z medzinárodnej\nochrany.\n„40. ... V tomto prípade za zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej\nsadzby 4 roky až 8 rokov vymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia\ntrestu. Trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby odôvodnil tým, že žalobca sa ku skutku priznal a\noľutoval ho a rovnako prihliadol aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu\nmedzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. ... v tu\nprejednávanej veci za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla\n2024, sp. zn. 8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený\nz výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza\n\ndo úvahy za predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním\npreukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.“\n„41. ... V tomto smere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp.\nzn. 8PP/40/2024, ktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne\nprepustil z výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak\nvzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený\npredpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš\nveľké riziko jeho recidívy. Pôjde o prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia\nslobody bude postačujúca najmä z dôvodu, že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu\nodôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania trestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava\nv menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní\nštyroch rokov, pričom prokurátor sa po vyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania\nsťažnosti. Podľa názoru súdu práve takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality\nmôže v tomto prejednávanom prípade a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať\npráve skúšobná doba určená súdom v súvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu trestu\nodňatia slobody. ... “\nZ uvedeného podľa názoru správneho súdu vyplýva taktiež to, že žalobca vo výkone trestu odňatia\nslobody (za spáchaný zločin ublíženia na zdraví) plnením svojich povinností a svojím správaním\npreukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom pre\nspoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy – uvedené bolo napokon naplnené žalobcom aj v\nobdobí po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (teda aj v období po 29.07.2024).\n45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je správny súd toho názoru, že v konaní nebolo\npreukázané, že by žalobca mal tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje\nnebezpečenstvo pre spoločnosť (žalobca sa od spáchania predmetného zločinu ublíženia na zdraví,\nku ktorému navyše došlo za špecifických skutkových okolností a predchádzajúcej interpersonálnej\nkomunikácie medzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú\nobavu, správa bezproblémovo a vedie riadny život), a preto keď žalovaný žalobcu napadnutým\nrozhodnutím vylúčil z medzinárodnej ochrany, tak vec nesprávne právne posúdil. Správny súd však\nv tejto súvislosti žalobcu dôrazne upozorňuje, že aj keď mu bude v ďalšom štádiu doplnková ochrana\nžalovaným poskytnutá, tak v prípade, ak žalobca následne opätovne závažne poruší zákon, tak mu\nžalovaný v zmysle zákona poskytnutú doplnkovú ochranu môže zrušiť a s prihliadnutím aj na doterajší\nskutkový stav už mu následne nikdy nemusí byť doplnková ochrana na území Slovenskej republiky\nposkytnutá.\n46. Vzhľadom k uvedenému, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie\nžalovaného ČAS: MU-PO-133-64/2024-Ž zo dňa 03.02.2026 podľa § 191 ods. 1 písm. c), f) v spojení\ns § 220 SSP pre nesprávne právne posúdenie a pre dôvod, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za\nzáklad napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, zrušil a\nvec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n47. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v\nzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov\nkonania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\n\nPrípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a\npodáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov\nkonania. (§ 443 SSP)\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439\nods. 3 SSP)\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie\nnapadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie\nrozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva\n(ďalej len \"sťažnostné body\"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a223848e-38ad-42f5-8855-7c4f285a7ebb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.509.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 509/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 509/2022 z 1. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-01", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.509.2022.2"}, {"guid": "f48742c2-e6f8-4ec3-93b6-3f897df74852:e21ed344-d925-41c1-be84-a2ab7842576c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101750.1", "spisova_znacka": "6Sak/2/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/2/2025 z 30. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101750.1"}, {"guid": "b95963ee-0802-4ea9-83e1-ae8e758682d6:cce92733-cdb5-4a7c-99b2-745f2eec0ee0", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101750.1", "spisova_znacka": "15Saz/12/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15Saz/12/2024 z 25. 2. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101750.1"}, {"guid": "df7a1943-dcec-4536-808c-5e0e480fd658:3f4c697e-8d8e-45ee-b95f-d77611f87322", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7016200438.1", "spisova_znacka": "5Saz/2/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/2/2016 z 18. 7. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200438.1"}], "citovane_v": []}