Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19SaZ/1/2026 z 29. 1. 2026
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. januára 2026, sp. zn. 19SaZ/1/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100092.1
Správny súd v Bratislave | 19SaZ/1/2026 | ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100092.1 | 2026-01-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 443 ods. 5 SSP, § 221 ods. 2 SSP, zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0257d2dc-568e-49d8-9faa-31db498b99bc
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100092.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
19SaZ/1/2026
0726100092
29. 01. 2026
JUDr. Viktória Kurucová
ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100092.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:
A. B., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iracká republika, bez dokladu totožnosti, alias C.
A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12,
Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Komárno, Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru
Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, v konaní o správnej žalobe o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave nariaďuje žalovanému, aby b e z o d k l a d n e p r e p u s t i l žalobcu:
A. B. alias C. A. B. B., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov 244, 930 07, Medveďov, Slovenská republika, zo zaistenia.
II. Správny súd v Bratislave žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov
konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím D. E./XXXX-XX F. G. XX.XX.XXXX (ďalej len „rozhodnutie o zaistení zo dňa
19.12.2025“) žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o pobyte cudzincov“) ako žiadateľa
o udelenie azylu. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 19.03.2026. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca
umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.
2. Žalobca už bol prvotne zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov dňa 02.12.2025 rozhodnutím D. E./XXXX-XX zo dňa 02.12.2025 (ďalej len „rozhodnutie o
zaistení zo dňa 02.12.2025“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný,
najviac do 02.03.2026. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.12.2025. Z administratívneho
spisu nevyplýva, že by žalobca podal proti rozhodnutiu o zaistení zo dňa 02.12.2025 správnu žalobu.
3. Žalovaný rozhodnutie o zaistení zo dňa 19.12.2025 odôvodnil tým, že dňa 02.12.2025 v čase o 11.15
hod. bola hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Trnávka vyslaná na základe
žiadosti Oddelenia kriminálnej polície na ulicu Mokráň Záhon, kde sa zdržiavali dve osoby bez dokladov.
Po príchode hliadky na miesto boli osoby vyzvané na preukázanie totožnosti podľa zákona č. 171/1993 Z.
z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 173/1993 Z. z.“), ale nepredložili
žiaden doklad totožnosti. Uviedli, že pochádzajú z Iraku. Následne boli predvedené na podľa § 18
ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.. Jednou z osôb bol účastník konania. Keďže vzniklo podozrenie
z neoprávneného pobytu na území SR, účastník konania bol dňa 02.12.2025 o 13.00 hod. predvedený
podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov za účelom konania o administratívnom vyhostení. Keďže

účastník konania nedisponuje platným cestovným dokladom, jeho totožnosť je neznáma a správny
orgán vychádzal len z výpovede účastníka konania a osobných údajov, ktoré uviedol, bez preukázania
týchto skutočností dôkazmi. Účastník konania bol dňa 02.12.2025 zaistený rozhodnutím o zaistení D.
E. E./XXXX-XX podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho
vyhostenia, s dĺžkou doby zaistenia stanovenou do 02.03.2026 a bol umiestnený do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Dňa 17.12.2025 bolo správnemu
orgánu doručené oznámenie o začatí azylového konania ÚPZC Medveďov, vedeného pod sp. E./XXXXXX. Účastník konania nedisponuje cestovným dokladom, totožnosť účastníka je potvrdená len jeho
výpoveďou, nie je držiteľom platného povolenia na pobyt resp. víza vyžadovaného na oprávnený pobyt
na území Slovenskej republiky a niektorých členských štátov. Správny orgán uviedol, že v prípade
účastníka konania je odôvodnené riziko úteku resp. marenia alebo sťaženia výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení. Účastník konania bol 19.12.2025 poučený o začatí konania o zaistení
ako žiadateľa o udelenie azylu, bol oboznámený s dôvodom zaistenia a bola mu daná možnosť
vyjadriť sa ku konaniu podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania uviedol, že
sa nechce vyjadriť. Žalovaný dospel k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania
podal žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, keďže
o udelenie azylu požiadal až po zaistení na ÚPZC Medveďov v čase, keď existoval reálny predpoklad
realizácie výkonu administratívneho vyhostenia a prebiehal proces jeho návratu do domovskej krajiny.
Správny orgán preto rozhodol o zaistení účastníka konania do 19.03.2026 a počas uvedenej doby
bude migračný úrad posudzovať žiadosť účastníka o udelenie azylu. Keďže účastník konania nemá
udelený žiaden druh pobytu v Slovenskej republike ani v členských štátoch a nemá pri sebe ani žiadne
finančné zabezpečenie, správny orgán nerozhodol o prepustení účastníka konania. Správny orgán tiež
konštatoval súlad zaistenia s čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru.
4. Centru právnej pomoci bola dňa 23.12.2025 doručená žiadosť žalobcu o poskytnutie právnej pomoci.
Rozhodnutím Centra právnej pomoci D. H.-/XXXXX/XXXX-XXX/XXXX zo dňa 07.01.2026 bol žalobcovi
priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci zaistenia žalobcu na základe rozhodnutie
o zaistení zo dňa 19.12.2025. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2026.
II. Správna žaloba
5. Dňa 16.01.2026 bola žalovanému doručená žaloba žalobcu zo dňa 15.01.2026, označená ako
„Správna žaloba vo veci zaistenia podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadku o prepustenie zo zaistenia udeleného žalobcovi rozhodnutím E./XXXX-XX zo dňa 19.12.2025“,
ktorá bola predložená správnemu súdu dňa 20.01.2026.
6. V žalobe žalobca uviedol, že so zaistením nesúhlasí z dôvodu, že jeho zaistenie je za momentálneho
skutkového stavu neúčelné, a preto podáva žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP. S napadnutým rozhodnutím
nesúhlasí v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho
nedostatočné odôvodnenie.
7. Uviedol, že dňa 17.12.2025 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v tento
deň konanie aj začalo. Žalobca poukázal na to, že inštitút zaistenia je podľa práva Európskej únie
poslednou možnosťou tzv. ultima ratio, ktorú teba využiť až v prípade, ak iné možnosti nie sú
k dispozícii. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nepreukázal, že by žalobca predstavoval riziko pre
verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, alebo by hrozilo riziko úteku žalobcu. Žalovaný
iba stručne uviedol, že v prípade žalobcu existuje riziko úteku resp. marenia alebo sťaženia výkonu
rozhodnutia administratívneho vyhostenia. Žalobca považoval za nesprávny záver žalovaného, že
žalobca požiadal o udelenie azylu s úmyslom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,
pretože žalovaný nie je oprávnený posudzovať opodstatnenosť žalobcovej žiadosti o udelenie azylu.
Rozhodnutie žalobcu vychádza z nesprávneho posúdenia a nedostatočného prehodnotenia prípadu.
Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže
dochádza k obmedzeniu resp. pozbaveniu osobnej slobody človeka. Je preto potrebné zaoberať sa
každým prípadom individuálne, najmä ak sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Žalobca
uviedol, že v jeho prípade to tak nebolo a dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne bez
dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia.
8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd bezodkladne nariadil prepustenie žalobcu
zo zaistenia a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo vyčíslenej výške.
III. Vyjadrenie žalovaného
9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 17.01.2026 žiadal, aby súd žalobu zamietol
ako nedôvodnú. Poukázal na to, že už v konaní o administratívnom vyhostení bol žalobca poučený

o možnosti požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, túto možnosť však nevyužil
a žiadosť o udelenie azylu podal až v ÚPZC Medveďov. Žalovaný uviedol, že z uvedeného je zrejmé,
že žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území
Slovenskej republiky alebo v prvej bezpečnej krajine, teda v Bulharsku, cez ktorú tranzitoval. O udelenie
azylu požiadal až potom, ako bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení do jeho domovskej
krajiny, a preto sa podanie žiadosti o udelenie azylu javí ako účelové. V prípade ubytovania žalobcu
v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp.
k opusteniu územia Slovenskej republiky, a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia.
10. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nedisponuje žiadnym cestovným dokladom ani iným dokladom,
ktorý by hodnoverne preukazoval jeho totožnosť, nemá na území Slovenskej republiky žiadny druh
pobytu a žalovanému nie je známa totožnosť žalobcu. Počas konania o administratívnom vyhostení
žalobca zavádzal žalovaného tým, že mu udával falošnú identitu, ktorú si neskôr zmenil. Žalobca na
území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných ani dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie
výdavkov súvisiacich s pobytom na území Slovenskej republiky. Žalobca tiež do zápisnice uviedol, že sa
do Irackej republiky vrátiť nechce. Na základe týchto skutočností žalovaný konštatoval, že riziko úteku
je v prípade žalobcu odôvodnené, keďže ponechaním žalobcu na slobode by mu bola daná možnosť
zdržiavať sa na neznámom mieste, a tým by mal žalovaný minimálnu šancu na vykonanie opatrení
za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
Slovenskej republiky a členských štátov zo strany účastníka konania.
11. Žalovaný poukázal aj na to, že v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88a ods. 2 zákona
o pobyte cudzincov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čím dodržal zásadu primeranosti,
keďže maximálna doba zaistenia je 6 mesiacov. Účelnosť a efektívnosť, a teda aj reálna možnosť
naplnenia účelu zaistenia stále trvá. Rozhodnutie o zaistení žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci, a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého
rozhodnutia.
IV. Konanie na správnom súde
12. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri
svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“
13. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“
14. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.“
15. Podľa § 221 ods. 1 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.“
16. Podľa § 221 ods. 2 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.“
17. Podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy vec nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu
zo zaistenia.“
18. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne
príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia podľa §
221 ods. 2 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3
SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení
zo dňa 19.12.2025, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
a v súlade s § 230 ods. 2 písm. a) SSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a žalovanému nariadil,
aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia. Správny súd rozhodol vo veci na pojednávaní bez
prítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili (§ 228 v spojení s § 114
SSP) a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.01.2026 (§ 137 ods. 4 SSP).
V. Aplikovaná právna úprava
19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“

20. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“
21. Podľa článku 8 ods. 3 písm. b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013,
ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu „Žiadateľa možno zaistiť
iba: na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu,
ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa.“
22. Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Osobná sloboda sa zaručuje.“
23. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
24. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov „Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak
ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.“
25. Podľa ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov „Žiadateľ o udelenie azylu môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia
žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť
mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť
čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.“
26. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.“
27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
VI. Skutkové a právne závery správneho súdu
28. Na úvod považuje správny súd za dôležité zdôrazniť, že žalobu posúdil ako správnu žalobu podanú
podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia. Predmetom súdneho
prieskumu teda nie je preskúmanie zákonnosti samotného rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.12.2025
podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali
alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie nenapĺňalo stanovený účel, v dôsledku čoho
by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia (v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o
pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie účelu zaistenia počas celej doby zaistenia). Žaloba je síce
v úvode označená ako „Správna žaloba vo veci zaistenia podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok o prepustenie zo zaistenia udeleného žalobcovi rozhodnutím č. PPZ-HCPBA5-151-024/2025-AV zo dňa 12.19.2025“, ale toto označenie žaloby pôsobí zmätočne, keďže správna
žaloba podľa § 221 ods. 1 SSP by mala smerovať k domáhaniu sa zrušenia rozhodnutia o zaistení.
Následne v bode I. žaloby však žalobca uvádza, že podáva správnu žalobu s poukazom na ustanovenie
§ 221 ods. 2 SSP a v žalobnom návrhu žiada, aby súd nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo
zaistenia. Správny súd preto posúdil podanie žalobcu podľa jeho obsahu (§ 55 ods. 3 SSP) ako správnu
žalobu podanú podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia, nie ako
správnu žalobu o preskúmanie rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.12.2025 podľa § 221 ods. 1 SSP.
29. V tejto súvislosti správny súd odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súde SR, sp. zn.
2Sak/9/2023 zo dňa 04.08.2023, ktorý bol zverejnený aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho
správneho súdu SR č. 1/2024 pod č. 69/2023 a v ktorom Najvyšší správny súd SR konštatoval,
že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia (podanej podľa § 221 ods. 2 SSP) správne súdy
nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale najmä skúmajú, či
dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú.
30. Žalobca sa v žalobe obmedzil prevažne na argumentáciu smerujúcu voči zákonnosti rozhodnutia zo
dňa 19.12.2025, pričom námietky uvedené v žalobe spočívajú prevažne v citácii zákonných ustanovení
a vo všeobecných konštatovaniach o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom

posúdení a jeho nevyhovujúcom odôvodnení, ktoré bez ďalšieho poskytnutia konkrétnych skutočností
týkajúcich sa žalobcu a konania o jeho žiadosti o udelenie azylu nemôžu byť relevantné. Ak teda žalobca
mienil podať správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorej by bolo možné priznať úspech, jeho námietky
sa mali zamerať na tvrdenie nezákonnosti trvania zaistenia a detailnejšie odôvodnenie, že netrvá účel
zaistenia z dôvodov podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
31. Na druhej strane skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti trvania jeho zaistenia
majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť, ani s poukazom na formálnu právoplatnosť
rozhodnutia o zaistení, dôvodom pre zamietnutie správnej žaloby o prepustenie zo zaistenia bez
posúdenia v žalobe naznačených dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. Pre rozhodnutie správneho
súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po
uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku,
t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je
možné konštatovať v čase rozhodovania súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
10Sazk/13/2020 z 08.12.2020).
32. Žalobca však správne, hoci veľmi stručne, poukazoval na to, že v predmetnej veci nie je dostatočne
preukázaná existencia a trvanie dôvodov pre zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov - existencia dôvodného podozrenia, že žiadateľ o udelenia azylu podal žiadosť o udeleniu
azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Keďže však v správnej
žalobe absentujú podrobnejšie námietky týkajúce sa nezákonnosti trvania zaistenia na účel podľa § 88a
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, správny súd musel vychádzať najmä z úvah žalovaného,
vyjadrených v odôvodnení rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov
resp. z jeho vyjadrenia ku správnej žalobe a z administratívneho spisu. Správny súd sa zameral
predovšetkým na posúdenie, či tieto predstavujú dostatočné podklady pre konštatovanie naplnenia účelu
zaistenia, resp. či prípadné trvanie nezákonnosti ďalšieho zaistenia žalobcu nemôže mať pôvod už
v samotnom rozhodnutí o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Posudzujúc
správnu žalobu neformálne, správny súd pristúpil k posúdeniu námietok žalobcu uvedených v žalobe z
hľadiska, či ku dňu rozhodovania správneho súdu možno skonštatovať, že účel zaistenia podľa § 88a
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je v prípade žalobcu daný.
33. Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, zaistenie je
mimoriadny inštitút a fakticky ide o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka, a teda
o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok
prísne vymedzených nielen v zákone o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom
(napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 1Szak/6/2019).
34. Žalobca bol ako žiadateľ o udelenie azylu podľa rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.12.2025 zaistený
z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom
oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona
o pobyte cudzincov vyplývajú základné podmienky, ktorých kumulatívne splnenie umožňuje žalovanému
postupovať podľa tohto ustanovenia: (i) musí ísť o žiadateľa o azyl, (ii) ide o štátneho príslušníka tretej
krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, (iii) existuje
dôvodné podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť
jeho administratívne vyhostenie a (iv) na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej
závažné (reštriktívne) prostriedky (princíp proporcionality).
35. Prvá podmienka je v predmetnej veci splnená, keďže nie je sporné, že žalobca požiadal o azyl na
území Slovenskej republiky, a teda na účely zákona č. 480/2022 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z. z.“) sa považuje
za žiadateľa o azyl. Aj druhú podmienku je možné považovať za splnenú, keďže žalobca je štátnym
príslušníkom tretej krajiny (§ 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), ktorý bol bezprostredne predtým
zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím zo dňa 02.12.2025.
36. Vzhľadom na predmet žaloby o prepustenie zo zaistenia je potrebné predovšetkým skúmať, či je
splnená tretia podmienka, teda či existuje dôvodné podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o udeleniu
azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Z administratívneho
spisu vyplýva, že dňa 17.12.2025 začalo konanie vo veci udelenia azylu žalobcovi. Podľa ustanovenia
§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. V administratívnom spise sa okrem
oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej
a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. E./XXXX-XX zo dňa
17.12.2025 nenachádzajú žiadne podklady, z ktorých by vyplývalo, na akých skutočnostiach je založená
žiadosť žalobcu o udelenia azylu, v akom štádiu je zisťovanie týchto skutočností v azylovom konaní

a v nadväznosti na to, či existuje dôvodné podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne
s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Ani z vyjadrenia žalovaného k správnej
žalobe nie je zrejmé, či žalovaný ako príslušný policajný orgán plní povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm.
d) zákona o pobyte cudzincov a skúma, či trvá účel zaistenia žalobcu, hoci v čase predloženia správnej
žaloby a administratívneho spisu správnemu súdu trvalo konanie o azyle vo veci žalobcu vyše mesiac.
37. Správny súd konštatuje, že ani zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. E./XXXX-XX zo dňa 19.12.2025
nevyplýva, z akých dôvodov žalobca podal žiadosť o udelenie azylu. Otázky zo strany správneho orgánu
smerovali len k zisteniu, či žalobca disponuje nejakými finančnými prostriedkami a či si vie zabezpečiť
ubytovanie na území Slovenskej republiky. Správny súd tiež uvádza, že ani po vydaní rozhodnutia
o zaistení zo dňa 19.12.2025 do predloženia správnej žaloby a administratívneho spisu správnemu súdu
dňa 20.01.2026 nebola do administratívneho spisu doložená žiadna informácia o azylovom konaní vo
veci žalobcu, vrátane informácie o dôvodoch podania žiadosti o azyl žalobcom a ich prípadnom posúdení
zo strany správneho orgánu rozhodujúceho o žiadosti žalobcu o udelenie azylu v rozhodnutí o tejto
žiadosti (napr. podľa § 11 ods. 1 písm. f) veta za bodkočiarkou zákona č. 480/2002 Z. z.).
38. Najvyšší správny súd SR v rozsudku, sp. zn. 6Szak/2025 zo dňa 17.03.2025, uviedol: „Pokiaľ
totiž žalovaný nevymedzil aspoň v dostatočne primeranom rozsahu penzum skutočností týkajúcich sa
osoby žalobcu, potom nemožno ani dôkladne preskúmať, či tieto skutočnosti by bolo možné získať
aj z iných (sekundárnych) zdrojov (skutočnosti známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti,
skutočnosti získané z lustrácií, z iných zdrojov bez nevyhnutnej osobnej účasti žiadateľa a pod.), teda
zo zdrojov jestvujúcich mimo výslovne osobnú sféru samotného žalobcu, a teda bez toho, aby bol
žalobca (ako originárny pôvodca - zdroj skutočností) zaistený. Možno uviesť, že špecifikám konania o
medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené
v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci
medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať
jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej
žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré
vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1Sža 48/2014). Je síce pravdou, že vo veci
zaistenia žalobcu koná iný orgán, než orgán priamo rozhodujúci o žiadosti žalobcu o udelenie azylu,
avšak to nič nemení na tom, že dôvody zaistenia sa musia zakladať na jasne vymedzených dôvodoch
a k zaisteniu možno pristúpiť až na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Z
uvedeného je potom zrejmé, že zaistenie žiadateľa o azyl sa musí zakladať na dostatočne konkrétnych
skutočnostiach.“
39. Z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, na ktorých je založená
žalobcova žiadosť o azyl a z ktorých by bolo možné vyvodiť existenciu dôvodného podozrenia, že
žiadateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne
vyhostenie. Dôvody zaistenia sú od začiatku zaistenia nešpecifikované, bez jasne vymedzeného vzťahu
k žalobcovi. Len skutočnosť, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu až potom, ako bolo vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení resp. že pred jeho vydaním sa vyjadril, že nechce požiadať
o azyl na území Slovenskej republiky bez ďalšieho neznamená, že táto žiadosť bola žalobcom podaná
výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
40. Pokiaľ žalovaný opiera svoju argumentáciu o záver, že zaistenie je dôvodné, pretože existuje riziko
úteku žalobcu, správny súd poukazuje predovšetkým na to, že existencia rizika úteku nepatrí medzi
základné podmienky, ktorých splnenie umožňuje žalovanému postupovať podľa ustanovenia § 88a ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
41. Zároveň musí byť splnená podmienka, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť
iné menej závažné prostriedky. Vzhľadom na skutočnosť, že nebolo preukázané splnenie základného
zákonného predpokladu pre zákonnosť zaistenie žalobcu – existencia resp. trvanie dôvodov zaistenia
žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, správny súd sa nezaoberal námietkou
nevyužitia iných menej závažných prostriedkov na dosiahnutie účelu zaistenia. Pre úplnosť však správny
súd uvádza, že žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu má možnosť zabezpečenia ubytovania a ďalších
potrieb v azylovom zariadení, ktoré môže žiadateľ opustiť len na základe priepustky (§ 23a zákona
o azyle).
42. Správny súd poukazuje tiež na skutočnosť, že podľa Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (podľa preambuly) by sa štátny príslušník
tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho

na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo
rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Obdobne podľa Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní
medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) zo dňa 26.06.2013 (podľa preambuly) by konanie, v
rámci ktorého prebieha posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, navyše za bežných okolností malo
žiadateľovi o azyl poskytnúť aspoň: právo zostať v členskom štáte do vydania rozhodnutia rozhodujúcim
orgánom. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o
udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak.
43. Čo sa týka uvedenia žalovaného, že nevyužil maximálnu zákonnú dobu zaistenia (6 mesiacov),
čím dodržal zásadu primeranosti, správny súd opätovne poukazuje na to, že akékoľvek zaistenie musí
trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy kým trvajú dôvody zaistenia. Už z obsahu administratívneho
spisu a rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.12.2025 sa javí, že žalovaný neurčoval dobu zaistenia na
základe informácií obstaraných od Migračného úradu, podľa toho, aké dôvody žalobca uviedol v žiadosti
o udelenie azylu. V administratívnom spise sa ani nenachádzajú listiny, ktoré by preukazovali, že
žalovaný skúmal, či trvá účel zaistenia v tom smere, že by priebežne zisťoval stav konania o udelenie
azylu. Podľa obsahu administratívneho spisu sa skôr javí, že žalovaný nemá o dôvodoch podania
žiadosti o azyl žalobcom žiadnu vedomosť, a preto ani nemôže byť spôsobilý vyhodnotiť, či dôvody
zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov boli dané a trvajú.
44. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd o žalobe rozhodol podľa § 230 ods. 2 písm.
a) SSP a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods.1 SSP a
žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu
dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia, a to
na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ
podľa § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.