Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/20/2021 z 12. 11. 2025
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 12. novembra 2025, sp. zn. BA-5S/20/2021, ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200147.2
Správny súd v Bratislave | BA-5S/20/2021 | ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200147.2 | 2025-11-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 71 zákona č. 222/2004 Z. z., § 191 ods. 1 písm. c) SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/330ccbee-5b15-4b3a-bc38-0ba96978ab47
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200147.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
BA-5S/20/2021
1021200147
12. 11. 2025
JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.
ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200147.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M.
(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v
právnej veci žalobcu: Kapsen A&A s.r.o. v likvidácii, so sídlom ul. 29. augusta 1524/24, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 47 981 121, zastúpený: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom Povoznícka 18, 841
03 Bratislava – mestská časť Lamač, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101912088/2020 zo dňa 04.12.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) oznámil dňa 04.04.2019 žalobcovi výkon daňovej
kontroly na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“), o. i. aj za zdaňovacie obdobie marec 2018.
2. S odkazom na nahliadnutie do inej daňovej kontroly žalobcu za iné zdaňovacie obdobie – 09/2018
možno z administratívneho spisu vyvodiť, že dňa 27.03.2019 sa vykonal výsluch A. B., bývalej konateľky
spoločnosti AMIZ Invest s. r. o., so sídlom Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, IČO: 50 406 736
(ďalej len „spoločnosť AMIZ“), ktorá potvrdila, že spolupracovali so žalobcom, pričom obchody prebiehali
tak, že žalobca ich telefonicky kontaktoval so záujmom o auto, spoločnosť AMIZ sa autá snažila nájsť
a následne ich odovzdali, pričom na spoločnosť AMIZ nebolo vedené žiadne auto. Potvrdila vystavenie
faktúr. K otázke, akým spôsobom vie spoločnosť AMIZ preukázať (okrem faktúry), že skutočne došlo
k nákupu a dodaniu fakturovaných áut svedok uviedol, že to nevie preukázať, pretože v čase výsluchu
nebola konateľkou spoločnosti AMIZ. K otázke, prečo spoločnosť AMIZ nepodala žiadne daňové
priznanie DPH za zdaňovacie obdobie roka 2018 uviedla, že došlo zjavne k omylu. Z administratívneho
spisu vyplýva, že spoločnosť AMIZ bola zo strany správcu dane opakovane vyzývaná na predloženie
písomností, avšak neúspešne. Vypočutie pani A. B. sa zopakovalo aj dňa 17.12.2019, pričom nevedela
predložiť účtovné doklady spoločnosti AMIZ a predložila odovzdávajúci protokol.
3. Správca dane vydal dňa 01.04.2020 protokol z daňovej kontroly na DPH za kontrolované zdaňovacie
obdobia – február 2018, marec 2018, apríl 2018, máj 2018, jún 2018, júl 2018 a október 2018. Žalobca
sa v stanovenej lehote k protokolu nevyjadril.

4. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100995951/2020 zo dňa 05.06.2020 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie
obdobie marec 2018. Správca dane sa zameral na splnenie hmotnoprávnych podmienok pri odpočte
DPH a ustálil, že žalobca ako dôkaz reálneho obstarania tovaru predložil dodávateľské faktúry, avšak
žiadne iné relevantné dôkazy preukazujúce reálne prijatie tovaru a služieb od dodávateľa – spoločnosti
AMIZ nepredložil. Správca dane mal za to, že žalobca dostatočne a jednoznačne dôkazmi nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných na dodávateľských faktúrach.
5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 09.07.2020, pričom namietol (i)
porušenie zásad daňového konania, (ii) nesprávne zistenie skutkového stavu veci, (iii) nesprávne právne
posúdenie veci a nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, (iv) nepreskúmateľnosť prvostupňového
rozhodnutia a (v) nerešpektovanie žiadosti o prerušenie daňovej kontroly a prerušenie daňového
konania.
6. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 101912088/2020 zo dňa 04.12.2020
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že
správca dane získal dostatočné penzum dôkazov na vyslovenie svojho záveru.
7. K výsluchu konateľky spoločnosti AMIZ žalovaný uviedol, že žalobca sa dňa 17.12.2019 tohto
výsluchu nezúčastnil a mal v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)
právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, klásť svedkom otázky
a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené vyjadrenia k nim – žalobca však svoje právo počas daňovej
kontroly nevyužil.
8. Výpoveď pani A. B. nepovažoval správca dane za dostatočnú vo vzťahu k preukázaniu skutočností
na posúdenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre potreby daňovej kontroly. Ako žalobca, tak ani
dodávateľ nepredložili relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálne dodanie tovarov. Žalobca nemal
informácie o pôvode motorových vozidiel, nemal informácie o režime, žalobca si nepreveril, či bola
spoločnosť AMIZ vlastníkom daných vozidiel. Ďalej žalovaný uviedol, že spoločnosť AMIZ nepodala
daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2018.
II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
9. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 31.01.2021 (ďalej len „žaloba“),
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia a
ich zrušenia. Žalobca namietol (i) porušenie zásad daňového konania a porušenie práv žalobcu, (ii)
nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu, (iii) nevysporiadanie sa s námietkami žalobcu,
nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi a nesprávne zhodnotenie vykonaných dôkazov, (iv) nesprávne
právne posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenie práva na odpočet dane a nesprávne právne
posúdenie unesenia dôkazného bremena a (v) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia –
jeho nepreskúmateľnosť.
10. Žalobca poukázal na to, že správca dane nahliadol do administratívneho spisu k daňovej kontrole
za zdaňovacie obdobie 09/2018, ktorého súčasťou bola aj zápisnica o výsluchu bývalej konateľky
spoločnosti AMIZ. Žalobca namietol využitie tohto dôkazu, pričom mal za to, že bol získaný v rozpore so
všeobecne záväznými predpismi. O vykonaní tohto dôkazu žalobca nemal vedomosť a nemohol sa ho
zúčastniť, čím došlo k porušeniu jeho práv. Žalobca namietol, že nebol vykonaný výsluch danej osoby
v predmetnom zdaňovacom období, čím došlo k porušeniu zásad daňového konania, a preto došlo
k nedostatočnému a nesprávne zistenému skutkovému stavu, keď vykonali dôkazy týkajúce sa iného
zdaňovacieho obdobia, kde sa svedok vyjadroval k iným obchodom. Aj napriek tomu mal žalobca za to,
že správcovi dane bolo výpoveďou potvrdené, že dodávateľ vykonával pre žalobcu obchodné transakcie
týkajúce sa predaja osobných automobilov pre žalobcu. Svedkyňa potvrdila vystavenie faktúr, potvrdila
poznanie žalobcu a obchodné vzťahy. K výpovedi zo dňa 17.12.2019 žalobca uviedol, že bola potvrdená
spolupráca so žalobcom, ako aj popísaný spôsob spolupráce. Žalobca tak vyčerpal svoje možnosti

ohľadom preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, a preto nedokáže pochopiť, ako
mohli orgány finančnej správy zotrvať na tom, že žalobca nepreukázal dôkazmi reálnosť zdaniteľných
plnení.
11. Žalobca namietol, že orgány finančnej správy počas daňovej kontroly ani raz nevypočuli súčasného
konateľa spoločnosti AMIZ, a teda nevyužili všetky prostriedky na zabezpečenie účelu daňovej kontroly.
Orgány finančnej správy ďalej porušili zásadu nestrannosti, keď prehliadli alebo nevzali do úvahy
skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu. Podľa názoru žalobcu samotná výpoveď bývalej konateľky
spoločnosti AMIZ je dôkazom o preukázaní reálnosti zdaniteľných plnení, pričom skutočnosť, že
dodávateľ nepredložil relevantné doklady nemôže ísť na vrub žalobcu.
12. Žalobca ďalej namietol, že správca dane riadne nešpecifikoval svoje pochybnosti, pričom žalobca sa
mohol vyjadriť až k protokolu, pričom vyjadrenia žalobcu neboli brané v úvahu a správca dane obratom
rozhodol a nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré žalobca navrhoval. Žalobca namietol to, že orgány finančnej
správy nemali dostatočné informácie na preverenie pôvodu vozidiel, pretože majú prístup do rôznych
databáz.
13. Žalobca bol toho názoru, že správcovi dane sa nepodarilo vyvrátiť tvrdenia žalobcu predložené
listinnými dôkazmi, vyjadreniami žalobcu a dodávateľa. Žalobca v konaní objasnil a preukázal priebeh
obchodnej spolupráce s dodávateľom, predložil rad súvisiacich a vzájomne prepojených dôkazov, pričom
orgány finančnej správy opomenuli tieto závery zohľadniť. Žalobca uviedol, že žalovaný nemal snahu
preskúmať správnosť postupu správcu dane a len všeobecne konštatoval, že správca dane postupoval
pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacom konaní v súlade so zákonom.
14. Žalobca mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno, disponoval faktúrou vystavenou podľa § 71
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
DPH“), splnil podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, konateľ žalobcu, ako aj bývalá konateľka dodávateľa svojou
výpoveďou potvrdili reálnosť zdaniteľných obchodov.
15. Následne žalobca namietol závery žalovaného ohľadom povinnosti vlastníkov vozidiel pri
prihlasovaní vozidiel do evidencie vozidiel. Žalobca nemal možnosť zabezpečiť dôkazy preukazujúce
nadobudnutie motorových vozidiel dodávateľom a uvedené ani nie je predmetom daňovej kontroly.
Skutočnosť, že dodávateľ žalobcu správcovi dane uvedené dôkazy nepredložil, nemôžu ísť na jeho
ťarchu. Žalobca uviedol, že z dôvodu, že spoločnosť AMIZ previedla motorové vozidlá na žalobcu,
nevznikla povinnosť dodávateľa prihlásiť motorové vozidlá na jeho meno, pretože vlastníctvo prešlo na
žalobcu a následne na konečného klienta. Zároveň ani skutočnosť, že dodávateľ nie je evidovaný ako
držiteľ nie je relevantné pre daňovú kontrolu. Z dokazovania vyplynulo, že motorové vozidlá sú evidované
na konečných držiteľov automobilov na základe faktúr vystavených žalobcom pre jeho odberateľov. Ďalej
žalobca poukázal na úpravu pri nákupe a predaji ojazdených automobilov podľa § 66 zákona o DPH.
16. Ďalej žalobca namietol záver o tom, že nepriznanie nároku na odpočet DPH bol naviazaný na
to, že žalobca nepredložil dôkazy o spôsobe prihlásenia automobilu a zmluvu, ktorá by preukazovala,
že vlastnícke právo k automobilu nadobudol jeho dodávateľ. Žalobca zhrnul, že preukázal splnenie
podmienok na odpočítanie DPH a závery orgánov finančnej správy sú nesprávne.
III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania
17. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 25.03.2021, pričom zotrval na tom, že v rámci
daňovej kontroly postupoval v súlade s daňovým poriadkom, pričom mohol s odkazom na § 24
ods. 4 daňového poriadku použiť aj dôkaz – výsluch bývalej konateľky spoločnosti AMIZ z iného
kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. Žalovaný zopakoval, že svedok nepreukázal svoje tvrdenia
žiadnymi relevantnými dôkazmi a uzavrel, že síce svedok potvrdzoval nákup a predaj vozidiel, tvrdil,
že faktúry vystavil, ale nevedel žiadne skutočnosti relevantne potvrdiť. Informácie o dovoze áut z iných
krajín, z rôznych bazárov a súkromných osôb, bez bližšej špecifikácie nemožno považovať za relevantné
dôkazy. Žalovaný uviedol, že žalobca mohol získať o jednotlivých úkonoch informácie nahliadnutím do

spisu. Súčasne uviedol, že žalobcovi boli zasielané upovedomenia o ústnych pojednávaniach s pani B.,
ale sa na nich nezúčastnil, a teda svoje práva nevyužil.
18. Žalovaný zotrval na tom, že pani B. nepreukázala, že ojazdené automobily boli v preverovanom
zdaňovacom období marec 2018 žalobcovi dodané spoločnosťou AMIZ. Pani B. predložila iba doklady
o tom, že všetky doklady spoločnosti AMIZ odovzdala občanovi Rumunska ako novému konateľovi.
V čase obchodných vzťahov bola konateľkou pani B., a preto mala mať podľa žalovaného vedomosť
o transakciách.
19. Žalovaný uviedol, že správca dane nemal k dispozícii žiadne doklady o zahraničných dodávateľoch,
faktúry, dodacie listy a iné doklady, ktoré by preukazovali, v ktorom štáte a od koho spoločnosť AMIZ
automobily nakupovala, a preto ani nebolo objektívne možné vyhľadať informácie o dodávateľoch.
Správca dane a žalovaný nemá možnosť osloviť zahraničné daňové správy s požiadavkou o preverenie
dodávateľov, ak nevie uviesť predmet preverenia z dôvodu absencie dôkazov.
20. Žalovaný konštatoval, že žalobca predložil faktúry, ale dané nepostačovalo. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz, ktorý by reálne preukázal dodanie automobilov od spoločnosti AMIZ. Spoločnosť AMIZ
nepodala daňové priznania, posledné za rok 2016. Žalovaný uviedol, že správca dane zaslal pánovi
Stefanovi Iliemu (nový konateľ spoločnosti AMIZ) výzvu zo dňa 20.11.2020, táto sa vrátila ako
neprevzatá. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
21. Žalobca zaslal k vyjadreniu žalovaného repliku zo dňa 20.04.2021, pričom zotrval na svojej žalobnej
argumentácii.
22. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
23. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec
náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-5S/20/2021.
24. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako
vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na § 191 ods. 1 písm.
c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
25. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 12.11.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.
26. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.
27. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
32. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
36. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť
údajov riadne preukázal.
37. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.
38. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, na podklade ktorého žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom orgány finančnej
správy vyrubili žalobcovi rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2018 v sume 4.500,00
eur. Úlohou správneho súdu tak bolo, na podklade žalobných námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej
správy postupovali v súlade so zákonom o DPH, ustálenou súdnou praxou a či ich závery, týkajúce sa
vyrubenia dane má oporu v administratívnom spise.
Všeobecne k východiskám odpočítania dane
39. Správny súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych
záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (pozri napríklad
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022
alebo sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom
konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia
materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva
ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok

odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového
podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza
z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.
40. V zmysle zákona o DPH sa za hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane považujú (i) existencia
zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb
daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať daň z pridanej
hodnoty má dve povinnosti, a to (i) povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť
tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet dane z pridanej hodnoty za splnenia zákonom
stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno
daňového subjektu.
41. Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami
správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené
dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia
daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú
výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022 zo dňa 07.02.2023). Riadne zistenie
a ustálenie skutkového stavu, ktoré má správca dane za preukázané a skutočností, ohľadne ktorých
existujú pochybnosti, nepochybne nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu
preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty. Správca dane musí pomenovať svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal
rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má
doložiť ďalšími dôkazmi.
K námietke žalobcu ohľadom využitia dôkazov z inej daňovej kontroly žalobcu
42. Žalobca namietol, že správca dane využil poznatky z inej daňovej kontroly žalobcu – za zdaňovacie
obdobie september 2018, čo žalobca považoval za nezákonné. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil
správny súd ako nedôvodnú.
43. Ako to správne uviedol aj žalobca v žalobe, podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku možno za
dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Aj dôkaz,
získaný v rámci inej daňovej kontroly žalobcu možno považovať za dôkaz, ktorý môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane.
44. Problematike využitia dôkazov z inej daňovej kontroly sa venoval aj kasačný súd, ktorý uviedol,
že nie je vylúčené, aby ako dôkaz v daňovej kontroly nemohli byť použité ako podklady aj listiny z
daňovej kontroly iných subjektov, keďže tieto dôkazy spĺňajú podmienku dôkazu podľa § 24 ods. 4
daňového poriadku (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžfk/76/2020 zo dňa 02.02.2022). Z administratívneho spis súčasne vyplýva, že výsluch bývalej
konateľky spoločnosti AMIZ sa vykonal dňa 27.03.2019 (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu september
2018), pričom zo zápisnice z tohto výsluchu vyplýva, že upovedomenie o vypočutí tohto svedka bolo
žalobcovi doručené dňa 05.03.2019, pričom sa žalobca výsluchu nezúčastnil, a teda nevyužil svoje
právo. Žalobca tak mal objektívne vedomosť o predmetnom výsluchu, preto nemožno konštatovať
porušenie jeho procesných práv.
K námietke žalobcu o preukázaní reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení
45. Žalobca ďalej namietol, že zo strany žalobcu došlo k preukázaniu reálneho uskutočnenia
zdaniteľných plnení, pričom vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa
názoru žalobcu preukázala aj výpoveď bývalej konateľky spoločnosti AMIZ. Uvedenú žalobnú námietku
vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.
46. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že bývalá konateľka spoločnosti AMIZ
síce potvrdila obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak táto bola potvrdená len vo všeobecnej rovine s

tým, že všetky doklady boli odovzdané novému konateľovi – pánovi Iliemu. Súčasne z administratívneho
spisu vyplýva, že žalobca v rámci daňovej kontroly síce predložil faktúry, avšak tieto neboli podporené
žiadnym ďalším dôkazom, ktorý by preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov. Tvrdenia žalobcu, ako aj
bývalej konateľky spoločnosti AMIZ tak nepreukázali reálnosť deklarovaných obchodov.
47. Z administratívneho spisu súčasne vyplýva, že správca dane opakovane vyzýval aj spoločnosť AMIZ
na predloženie relevantných dôkazov, avšak neúspešne. Tu je potrebné uviesť, že výzva spoločnosti
AMIZ bola adresovaná aj priamo novému konateľovi tejto spoločnosti, a to pánovi Stefan Ilie do
Rumunska, o čom svedčí aj doručenka v administratívnom spise zo dňa 20.11.2020. Zo strany
spoločnosti AMIZ, ako aj zo strany konateľa tejto spoločnosti však nebola vo vzťahu k správcovi dane
vyvinutá žiadna aktivita. Na podklade uvedeného tak správny súd konštatuje, že správca dane vykonal
všetky potrebné úkony k tomu, aby bol zistený skutkový stav dostatočne, a preto mu nemožno vytknúť
pochybenie (a teda sa snažil skontaktovať aj s novým konateľom spoločnosti AMIZ). Naopak, žalobca
v rámci konania nevyvinul dostatočnú aktivitu na to, aby preukázal svoje tvrdenia – o čom svedčí aj to,
že sa v rámci daňovej kontroly nevyjadroval a nepredkladal dôkazy.
48. Ako to uviedol správny súd vyššie, v prípade preukázania hmotnoprávnych podmienok je dôkazné
bremeno na daňovom subjekte – v danom prípade na žalobcovi, ktorý však okrem faktúr v rámci
daňovej kontroly nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH,
má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva
v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok, po
ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly,
čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať
skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré
vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, predložených dokladoch alebo údajoch v nich
uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na
vyjadrenie k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov, či objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods.
5 daňového poriadku). Ak tak správca dane urobí, je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp.
ich korigovať) na strane daňového subjektu. Ten je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí
a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku; rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. 11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS
401/09 zo dňa 16.12.2009).
49. Správny súd akcentuje, že pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane
nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne
preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane
súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne
realizované plnenia. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný
v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený
uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžf/26/2014 zo dňa 17.09.2015). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ
dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
K námietke žalobcu, že správca dane nešpecifikoval svoje pochybnosti
50. Žalobca namietol, že správca dane nešpecifikoval svoje pochybnosti, pričom žalobca sa mohol
vyjadriť až k protokolu a na vyjadrenia žalobcu nebolo prihliadnuté. Uvedenú žalobnú námietku
vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.
51. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd konštatuje, že oznámením zo dňa 05.02.2020
správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 03.03.2020 sa u správcu dane uskutoční ústne pojednávanie
vo veci oboznámenia s priebehom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia 02/2018, 03/2018, 04/2018,
05/2018, 06/2018, 07/2018 a 10/2018. Súčasne bol žalobca oboznámený aj s tým, že sa v rámci daňovej
kontroly môže vyjadrovať. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 17.02.2020. Žalobca sa
uvedeného ústneho pojednávania nezúčastnil. Nemožno tak súhlasiť so žalobcom, že by správca dane

nešpecifikoval svoje pochybnosti – žalobca bol opakovane zo strany správcu dane informovaný o svojom
postupe, avšak žalobca bol v rámci daňovej kontroly pasívny, pričom aj v prípade, ak odkazuje na to, že
sa mohol vyjadriť až k protokolu a na toto vyjadrenie nebolo prihliadnuté, tak uvedené tvrdenie je zjavne
nesprávne – žalobcovi bol doručený dňa 09.04.2020, pričom sa v stanovenej lehote nevyjadril, a preto
nebolo ani objektívne možné, aby správca dane na dané vyjadrenie prihliadol.
52. Správca dane žalobcovi poskytoval priestor na uplatnenie jeho procesných práv, tieto však žalobca
z vlastnej pasivity nevyužil – to, že žalobca nevyužil svoje procesné práva nemôže ísť na vrub správcu
dane. Žalobná námietka tak bola vyhodnotená ako nedôvodná.
Záverom
53. Po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu správny súd uzatvára, že žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno, ktoré bolo v prípade preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na ňom ako
na daňovom subjekte. Žalobca v rámci daňovej kontroly preložil výlučne listinné doklady, ktoré však
neboli žiadnym relevantným spôsobom potvrdené. Ak žalobca odkazuje na to, že predmetné motorové
vozidlá boli ďalej prevedené na nových majiteľov, o čom svedčia aj informácie z evidencie motorových
vozidiel, tu správny súd uvádza, že žalovaný nespochybnil, že motorové vozidlá boli evidované na
držiteľov v zmysle vystavených faktúr žalobcom, avšak uvedené žiadnym spôsobom nepreukázalo
preverovaný vzťah – spoločnosť AMIZ ako dodávateľ a žalobca ako odberateľ. V rámci daňovej kontroly
tak neboli predložené relevantné dôkazy preukazujúce reálne prijatie tovar od dodávateľa – spoločnosti
AMIZ pre žalobcu.
54. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane
a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol
55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
56. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho
doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).