Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/21/2021 z 18. 12. 2025
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 18. decembra 2025, sp. zn. BA-2S/21/2021, ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200146.3
Správny súd v Bratislave | BA-2S/21/2021 | ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200146.3 | 2025-12-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 71 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5892cc49-6170-499e-ac5f-d5b2b6499a03
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200146.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
BA-2S/21/2021
1021200146
18. 12. 2025
Mgr. Jana Ondrejková
ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200146.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov
senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M., v
právnej veci žalobcu: Kapsen A&A s.r.o. v likvidácii, so sídlom ul. 29. augusta 1524/24, Banská Bystrica,
IČO: 47 981 121, zastúpený advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, so sídlom Povoznícka 18, Bratislava,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101912505/2020 zo dňa 04. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) na základe oznámenia o daňovej kontrole zo
dňa 04. apríla 2019 začal dňa 13. mája 2019 u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty
(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobia február, marec, apríl, máj, jún, júl a október 2018. Žalobca
si v zdaňovacom období jún 2018 uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených
spoločnosťou AMIZ Invest s. r. o., so sídlom Karpatské námestie 10A, Bratislava, IČO: 50 406 736
(ďalej len „spoločnosť AMIZ“).
2. S odkazom na nahliadnutie do spisu inej daňovej kontroly žalobcu za iné zdaňovacie obdobie –
september 2018 možno z administratívneho spisu vyvodiť, že dňa 27. marca 2019 sa vykonal výsluch
A. B., bývalej konateľky spoločnosti AMIZ, ktorá potvrdila, že spolupracovali so žalobcom, pričom
obchody prebiehali tak, že žalobca ich telefonicky kontaktoval so záujmom o auto, spoločnosť AMIZ
sa autá snažila nájsť a následne ich odovzdali, pričom na spoločnosť AMIZ nebolo vedené žiadne
auto. Potvrdila vystavenie faktúr. K otázke, akým spôsobom vie spoločnosť AMIZ preukázať (okrem
faktúry), že skutočne došlo k nákupu a dodaniu fakturovaných áut svedkyňa uviedla, že to nevie
preukázať, pretože v čase výsluchu nebola konateľkou spoločnosti AMIZ. K otázke, prečo spoločnosť
AMIZ nepodala žiadne daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobia roka 2018 uviedla, že došlo zjavne
k omylu. Z administratívneho spisu vyplýva, že spoločnosť AMIZ bola zo strany správcu dane opakovane
vyzývaná na predloženie písomností, avšak neúspešne. Vypočutie pani A. B. sa zopakovalo aj dňa 17.
decembra 2019, pričom nevedela predložiť účtovné doklady spoločnosti AMIZ a predložila odovzdávací
protokol.

3. Správca dane vydal dňa 01. apríla 2020 protokol z daňovej kontroly na DPH za kontrolované
zdaňovacie obdobia - február 2018, marec 2018, apríl 2018, máj 2018, jún 2018, júl 2018 a október
2018. Žalobca sa v stanovenej lehote k protokolu nevyjadril.
4. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100994961/2020 zo dňa 05. júna 2020 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 17.883,33 eur na DPH za zdaňovacie
obdobie jún 2018. Zameral sa na splnenie hmotnoprávnych podmienok pri odpočte DPH a ustálil,
že žalobca ako dôkaz reálneho obstarania tovaru predložil dodávateľské faktúry, avšak žiadne iné
relevantné dôkazy preukazujúce reálne prijatie tovaru a služieb od dodávateľa - spoločnosti AMIZ
nepredložil. Mal za to, že žalobca dostatočne a jednoznačne dôkazmi nepreukázal uskutočnenie
zdaniteľných obchodov deklarovaných na dodávateľských faktúrach.
5. Na podklade žalobcom podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 101912505/2020 zo dňa
04. decembra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Uviedol, že správca dane získal dostatočné penzum dôkazov na vyslovenie svojho záveru.
6. K výsluchu konateľky spoločnosti AMIZ uviedol, že žalobca sa dňa 17. decembra 2019 tohto výsluchu
nezúčastnil, pričom mal v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)
právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, klásť svedkom otázky
a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené vyjadrenia k nim - žalobca však svoje právo počas daňovej
kontroly nevyužil.
7. Výpoveď pani A. B. nepovažoval za dostatočnú vo vzťahu k preukázaniu skutočností na posúdenie
uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre potreby daňovej kontroly. Mal za to, že ako žalobca, tak ani
dodávateľ nepredložili relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálne dodanie tovarov. Konštatoval,
že žalobca nemal informácie o pôvode motorových vozidiel, nemal informácie o režime ich nákupu
spoločnosťou AMIZ a nepreveril si, či bola spoločnosť AMIZ vlastníkom, resp. držiteľom daných vozidiel.
Ďalej uviedol, že spoločnosť AMIZ nepodala daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018.
II.
Správna žaloba
8. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
101912505/2020 zo dňa 04. decembra 2020, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č.
100994961/2020 zo dňa 05. júna 2020 a priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu. Správnu
žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s
administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej.
9. Poukázal na to, že správca dane nahliadol do administratívneho spisu k daňovej kontrole za
zdaňovacie obdobie september 2018, ktorého súčasťou bola aj zápisnica o výsluchu bývalej konateľky
spoločnosti AMIZ. Mal za to, že tento dôkaz bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými predpismi,
o jeho vykonaní nemal vedomosť a nemohol sa ho zúčastniť, čím došlo k porušeniu jeho práv. Namietol,
že nebol vykonaný výsluch danej osoby v predmetnom zdaňovacom období, čím došlo k porušeniu
zásad daňového konania, a preto konanie trpí vadou nedostatočného a nesprávne zisteného skutkového
stavu, keď boli vykonané dôkazy týkajúce sa iného zdaňovacieho obdobia, kde sa svedkyňa vyjadrovala
k iným obchodom. Aj napriek tomu mal za to, že danou výpoveďou bolo potvrdené, že dodávateľ pre
neho vykonával obchodné transakcie týkajúce sa predaja osobných automobilov. Podotkol, že svedkyňa
potvrdila vystavenie faktúr, potvrdila poznanie žalobcu a obchodné vzťahy. K výpovedi zo dňa 17.
decembra 2019 uviedol, že bola potvrdená spolupráca s ním, ako aj popísaný spôsob spolupráce.
Vyčerpal tak svoje možnosti ohľadom preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, a
preto nedokáže pochopiť, ako mohli orgány finančnej správy zotrvať na tom, že nepreukázal reálnosť
zdaniteľných plnení.

10. Namietol, že orgány finančnej správy počas daňovej kontroly ani raz nevypočuli súčasného konateľa
spoločnosti AMIZ, a teda nevyužili všetky prostriedky na zabezpečenie účelu daňovej kontroly. Orgány
finančnej správy ďalej podľa jeho mienky porušili zásadu nestrannosti, keď prehliadli alebo nevzali
do úvahy skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Bol toho názoru, že samotná výpoveď bývalej
konateľky spoločnosti AMIZ je dôkazom o preukázaní reálnosti zdaniteľných plnení, pričom skutočnosť,
že dodávateľ nepredložil relevantné doklady nemôže ísť na vrub žalobcu.
11. Ďalej namietol, že správca dane riadne nešpecifikoval svoje pochybnosti, pričom sa mohol vyjadriť
až k protokolu, jeho vyjadrenia neboli brané do úvahy, správca dane obratom rozhodol a nevykonal
ďalšie ním navrhované dôkazy. Namietol, že orgány finančnej správy nemali dostatočné informácie na
preverenie pôvodu vozidiel, hoci majú prístup do rôznych databáz. Bol toho názoru, že správcovi dane
sa nepodarilo vyvrátiť jeho tvrdenia predložené listinnými dôkazmi, vyjadreniami žalobcu a dodávateľa.
Tvrdil, že v konaní objasnil a preukázal priebeh obchodnej spolupráce s dodávateľom, predložil rad
súvisiacich a vzájomne prepojených dôkazov, pričom orgány finančnej správy opomenuli tieto závery
zohľadniť. Uviedol, že žalovaný nemal snahu preskúmať správnosť postupu správcu dane a len
všeobecne konštatoval, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacom konaní
v súlade so zákonom.
12. Mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno, disponoval faktúrou vystavenou podľa § 71 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), splnil
podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, preukázal reálnosť
zdaniteľných obchodov, pričom jeho konateľ, ako aj bývalá konateľka dodávateľa svojou výpoveďou
potvrdili reálnosť zdaniteľných obchodov.
13. Následne namietol závery žalovaného ohľadom povinnosti vlastníkov vozidiel pri prihlasovaní
vozidiel do evidencie vozidiel. Tvrdil, že nemal možnosť zabezpečiť dôkazy preukazujúce nadobudnutie
motorových vozidiel dodávateľom a uvedené ani nie je predmetom daňovej kontroly. Skutočnosť, že
dodávateľ žalobcu správcovi dane uvedené dôkazy nepredložil, nemôže ísť na jeho ťarchu. Uviedol, že
z dôvodu, že spoločnosť AMIZ obratom previedla motorové vozidlá na žalobcu, nevznikla dodávateľovi
povinnosť prihlásiť motorové vozidlá na jeho meno, pretože vlastníctvo prešlo na žalobcu a následne
na konečného klienta. Zároveň ani skutočnosť, že dodávateľ nie je evidovaný ako držiteľ, nepovažoval
za relevantnú pre daňovú kontrolu. Podotkol, že motorové vozidlá sú evidované na konečných držiteľov
automobilov na základe ním vystavených faktúr pre jeho odberateľov. Ďalej poukázal na úpravu pri
nákupe a predaji ojazdených automobilov podľa § 66 zákona o DPH.
14. Ďalej namietol záver, že nepriznanie nároku na odpočet DPH bolo naviazané na to, že nepredložil
dôkazy o spôsobe prihlásenia automobilu a zmluvu, ktorá by preukazovala, že vlastnícke právo k
automobilu nadobudol jeho dodávateľ. Zhrnul, že preukázal splnenie podmienok na odpočítanie DPH a
závery orgánov finančnej správy sú nesprávne.
III.
Vyjadrenie žalovaného
15. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 07. apríla 2021, v ktorom žiadal
žalobu zamietnuť. Zotrval na tom, že správca dane v rámci daňovej kontroly postupoval v súlade s
daňovým poriadkom, pričom mohol s odkazom na § 24 ods. 4 daňového poriadku použiť aj dôkaz výsluch bývalej konateľky spoločnosti AMIZ z iného kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. Zopakoval,
že svedkyňa nepreukázala svoje tvrdenia žiadnymi relevantnými dôkazmi a uzavrel, že síce svedkyňa
potvrdzovala nákup a predaj vozidiel, a tvrdila, že faktúry vystavila, ale nevedela žiadne skutočnosti
relevantne potvrdiť. Mal za to, že informácie o dovoze áut z iných krajín, z rôznych bazárov a od
súkromných osôb, bez bližšej špecifikácie nemožno považovať za relevantné dôkazy. Podotkol, že
žalobca mohol získať o jednotlivých úkonoch informácie nahliadnutím do spisu. Súčasne uviedol, že
žalobcovi boli zasielané upovedomenia o ústnych pojednávaniach s pani B., ale sa na nich nezúčastnil,
a teda svoje práva nevyužil.
16. Zotrval na tom, že pani B. nepreukázala, že ojazdené automobily boli v preverovanom zdaňovacom
období jún 2018 žalobcovi dodané spoločnosťou AMIZ. Pani B. predložila iba doklady o tom, že všetky

doklady spoločnosti AMIZ odovzdala občanovi Rumunska ako novému konateľovi. V čase obchodných
vzťahov bola konateľkou pani B., a preto mala mať podľa žalovaného vedomosť o transakciách.
17. Uviedol, že správca dane nemal k dispozícii žiadne doklady o zahraničných dodávateľoch, faktúry,
dodacie listy a iné doklady, ktoré by preukazovali, v ktorom štáte a od koho spoločnosť AMIZ automobily
nakupovala, a preto ani nebolo objektívne možné vyhľadať informácie o dodávateľoch. Správca dane
a žalovaný nemá možnosť osloviť zahraničné daňové správy s požiadavkou o preverenie dodávateľov,
ak nevie uviesť predmet preverenia z dôvodu absencie dôkazov.
18. Konštatoval, že žalobca predložil faktúry, ale dané nepostačovalo. Žalobca podľa jeho mienky
nepredložil jediný dôkaz, ktorý by reálne preukázal dodanie automobilov od spoločnosti AMIZ.
Spoločnosť AMIZ nepodala daňové priznania, posledné podala za rok 2016. Uviedol, že správca dane
zaslal pánovi Stefanovi Iliemu (nový konateľ spoločnosti AMIZ) výzvu zo dňa 20. novembra 2020, avšak
táto sa vrátila ako neprevzatá.
IV.
Replika žalobcu
19. Žalobca v replike zo dňa 27. apríla 2021 zotrval na svojej žalobnej argumentácii.
20. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.
V.
Konanie na správnom súde
21. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende
z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym
súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-2S/21/2021. V súlade s platným
a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 6. júna 2023 v zmysle § 51
ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 3S Správneho súdu v Bratislave a následne
bola dňa 21. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu
v Bratislave.
VI.
Pojednávanie
22. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol na pojednávaní dňa 18. decembra 2025 rozsudkom, ktorý
verejne vyhlásil v neprítomnosti účastníkov konania. Právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť
neospravedlnil. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednával
v jeho neprítomnosti. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správcu dane vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, z dôvodov uplatnených
v správnej žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
VII.
Relevantné právne predpisy
23. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
26. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
28. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
29. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
32. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť
údajov riadne preukázal.
33. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.
34. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
35. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

38. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
VIII.
Posúdenie veci správnym súdom
39. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného
č. 101912505/2020 zo dňa 04. decembra 2020, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie
správcu dane č. 100994961/2020 zo dňa 05. júna 2020 o vyrubení rozdielu dane v sume 17.883,33 eur
na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 žalobcovi. Úlohou správneho súdu bolo na podklade žalobných
námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade so zákonom o DPH, ustálenou
súdnou praxou a či ich závery týkajúce sa vyrubenia dane majú oporu v administratívnom spise.
40. Správny súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych
záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (pozri napríklad
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022
alebo sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26. októbra 2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom
konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia
materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva
ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok
odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového
podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza
z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.
41. V zmysle zákona o DPH sa za hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane považujú (i) existencia
zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb
daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať daň z pridanej
hodnoty má dve povinnosti, a to (i) povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť
tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet dane z pridanej hodnoty za splnenia zákonom
stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno
daňového subjektu.
42. Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami
správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy
nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového
subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú
schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022 zo dňa 07. februára 2023). Riadne zistenie a
ustálenie skutkového stavu, ktorý má správca dane za preukázaný a skutočností, ohľadne ktorých
existujú pochybnosti, nepochybne nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu
preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty. Správca dane musí pomenovať svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal
rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má
doložiť ďalšími dôkazmi.
43. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že správca dane nezákonne využil poznatky z inej daňovej kontroly
žalobcu - za zdaňovacie obdobie september 2018, správny súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako
to správne uviedol aj žalobca, podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku možno za dôkaz použiť všetko,
čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo
nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Aj dôkaz, získaný v rámci inej
daňovej kontroly žalobcu pritom možno považovať za dôkaz, ktorý môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane.

44. Problematike využitia dôkazov z inej daňovej kontroly sa venoval aj kasačný súd, ktorý uviedol, že
nie je vylúčené, aby ako dôkaz v daňovej kontrole nemohli byť použité aj listiny z daňovej kontroly iných
subjektov, keďže tieto dôkazy spĺňajú podmienku podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku (k tomu pozri
napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/76/2020 zo dňa 02.
februára 2022). Z administratívneho spisu súčasne vyplýva, že výsluch bývalej konateľky spoločnosti
AMIZ bol vykonaný dňa 27. marca 2019 (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu september 2018), pričom zo
zápisnice z tohto výsluchu vyplýva, že upovedomenie o vypočutí tohto svedka bolo žalobcovi doručené
dňa 05. marca 2019, avšak žalobca sa výsluchu nezúčastnil, a teda nevyužil svoje právo. Žalobca tak mal
objektívne vedomosť o predmetnom výsluchu, a preto nemožno konštatovať porušenie jeho procesných
práv.
45. Žalobca ďalej namietol, že z jeho strany došlo k preukázaniu reálneho uskutočnenia predmetných
zdaniteľných plnení, pričom uskutočnenie daného zdaniteľného plnenia preukázala aj výpoveď
bývalej konateľky spoločnosti AMIZ. Uvedenú žalobnú námietku správny súd rovnako vyhodnotil ako
nedôvodnú. Z administratívneho spisu je zrejmé, že bývalá konateľka spoločnosti AMIZ síce potvrdila
obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak táto bola potvrdená len vo všeobecnej rovine s tým, že všetky
doklady boli odovzdané novému konateľovi - pánovi Iliemu. Súčasne z administratívneho spisu vyplýva,
že žalobca v rámci daňovej kontroly síce predložil faktúry, avšak tieto neboli podporené žiadnym ďalším
dôkazom, ktorý by preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov. Tvrdenia žalobcu, ako aj bývalej konateľky
spoločnosti AMIZ tak nepreukázali reálnosť deklarovaných obchodov.
46. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane opakovane vyzýval aj spoločnosť AMIZ
na predloženie relevantných dôkazov, avšak neúspešne. Tu je potrebné uviesť, že výzva spoločnosti
AMIZ bola adresovaná aj priamo novému konateľovi tejto spoločnosti pánovi C. A. do Rumunska, o čom
svedčí aj doručenka v administratívnom spise zo dňa 20. novembra 2020. Zo strany spoločnosti AMIZ,
ako aj zo strany konateľa tejto spoločnosti však nebola vo vzťahu k správcovi dane vyvinutá žiadna
aktivita. Na podklade uvedeného správny súd konštatuje, že správca dane vykonal všetky potrebné
úkony k tomu, aby bol skutkový stav zistený dostatočne (snažil skontaktovať aj s novým konateľom
spoločnosti AMIZ), a preto mu nemožno vytknúť pochybenie. Naopak žalobca v rámci daňového konania
nevyvinul dostatočnú aktivitu na to, aby preukázal svoje tvrdenia - o čom svedčí aj to, že sa v rámci
daňovej kontroly nevyjadroval a nepredkladal dôkazy.
47. Ako to uviedol správny súd vyššie, v prípade preukázania hmotnoprávnych podmienok je dôkazné
bremeno na daňovom subjekte - v danom prípade na žalobcovi, ktorý však okrem faktúr v rámci
daňovej kontroly nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH,
má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva
v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok, po
ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly,
čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať
skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré
vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, predložených dokladoch alebo údajoch v nich
uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na
vyjadrenie k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov, či objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods.
5 daňového poriadku). Ak tak správca dane urobí, je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp.
ich korigovať) na strane daňového subjektu. Ten je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí
a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku; rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn.
III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).
48. Správny súd akcentuje, že pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane
nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne
preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane
súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, a teda daňový subjekt musí preukázať,
že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne
realizované plnenia. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný
v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť
si odpočítanie dane z tohto dokladu (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/26/2014 zo dňa 17. septembra 2015). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné

kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ
dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
49. Správny súd napokon vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že správca dane
nešpecifikoval svoje pochybnosti, pričom žalobca sa mohol vyjadriť až k protokolu a na jeho vyjadrenia
nebolo prihliadnuté. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd konštatuje, že oznámením
zo dňa 05. februára 2020 správca dane informoval žalobcu, že dňa 03. marca 2020 sa u správcu
dane uskutoční ústne pojednávanie vo veci oboznámenia s priebehom daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobia február, marec, apríl, máj, jún, júl a október 2018. Súčasne bol žalobca oboznámený s tým,
že sa v rámci daňovej kontroly môže vyjadrovať. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa
17. februára 2020. Žalobca sa však daného ústneho pojednávania nezúčastnil. Nemožno tak súhlasiť
s tvrdením žalobcu, že by správca dane nešpecifikoval svoje pochybnosti - žalobca bol opakovane zo
strany správcu dane informovaný o svojom postupe, avšak žalobca bol v rámci daňovej kontroly pasívny,
pričom aj jeho tvrdenie, že sa mohol vyjadriť až k protokolu a na toto vyjadrenie nebolo prihliadnuté, je
zjavne nesprávne - žalobcovi bol protokol doručený dňa 09. apríla 2020, pričom sa v stanovenej lehote
nevyjadril, a preto správca dane na dané vyjadrenie objektívne nemohol prihliadnuť. Správca dane teda
žalobcovi poskytoval priestor na uplatnenie jeho procesných práv, tieto však žalobca z vlastnej pasivity
nevyužil, čo nemôže ísť na vrub správcu dane.
50. Správny súd uzatvára, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré bolo v prípade
preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na ňom ako na daňovom subjekte. Žalobca v rámci
daňovej kontroly preložil výlučne listinné doklady, ktoré však neboli žiadnym relevantným spôsobom
potvrdené. Ak žalobca odkazuje na to, že predmetné motorové vozidlá boli ďalej prevedené na nových
majiteľov, o čom svedčia aj informácie z evidencie motorových vozidiel, tu správny súd uvádza, že
žalovaný nespochybnil, že motorové vozidlá boli evidované na držiteľov v zmysle vystavených faktúr
žalobcom, avšak uvedené žiadnym spôsobom nepreukázalo preverovaný vzťah - spoločnosť AMIZ ako
dodávateľ a žalobca ako odberateľ. V rámci daňovej kontroly tak neboli predložené relevantné dôkazy
preukazujúce reálne prijatie tovaru od dodávateľa - spoločnosti AMIZ pre žalobcu.
51. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby,
a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.
52. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno od žalobcu spravodlivo
požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania, pričom tomuto žiadne trovy konania ani nevznikli.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0
139 ods. 4 SSP).

(§

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.