Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/283/2020 z 3. 7. 2025 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 3. júla 2025, sp. zn. BA-2S/283/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201726.2 Správny súd v Bratislave | BA-2S/283/2020 | ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201726.2 | 2025-07-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 24 ods. 1 ZVO, § 32 ods. 2 SP, zákon č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre, § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 291/2002 Z. z., zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0634365-4854-4344-853f-d8d66b18d18b Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201726.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave BA-2S/283/2020 1020201726 03. 07. 2025 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201726.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: Štátna pokladnica, so sídlom Radlinského 32, Bratislava, IČO: 36 065 340, zastúpeného: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská 6, Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 10. decembra 2018 odoslal žalovanému oznámenie o dobrovoľnej transparentnosti ex ante vzťahujúce sa na zadávanie nadlimitnej zákazky na poskytnutie služby na predmet zákazky „Zabezpečenie servisnej podpory pre prevádzku produkčného interného informačného systému Štátnej pokladnice“, ktoré bolo zverejnené vo Vestníku verejného obstarávania č. 246/2018 zo dňa 14. decembra 2018 pod zn. 17901-DES a v Úradnom vestníku EÚ č. 2019/S 023 zo dňa 1. februára 2019 pod č. 050815. 2. Dňa 25. marca 2020 žalovaný doručil žalobcovi oznámenie o začatí konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy zo dňa 24. marca 2020, čím došlo k začatiu konania o preskúmanie úkonov žalobcu po uzavretí zmluvy. Zároveň žalobcu požiadal o predloženie kompletnej dokumentácie z predmetného verejného obstarávania v origináli. 3. Po preskúmaní žalobcom predloženej dokumentácie žalovaný zistil, že túto nie je možné považovať za kompletnú, a preto v zmysle § 173 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) dňa 29. apríla 2020 rozhodnutím č. 9982-6000/2019-OD/3 konanie prerušil a nariadil žalobcovi doručiť kompletnú dokumentáciu v origináli v lehote 15 pracovných dní odo dňa doručenia rozhodnutia. 4. Žalobca listom zo dňa 21. mája 2020 doručil žalovanému doplnenie dokumentácie. 5. Keďže žalovanému po preskúmaní doplnenej dokumentácie a poskytnutého vyjadrenia vyvstali ďalšie otázky, pre ktoré nebolo možné považovať dokumentáciu za kompletnú v zmysle § 173 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní listom zo dňa 10. júna 2020 požiadal žalobcu o predloženie ďalších dokladov, informácií, resp. odôvodnení. 6. Žalobca listom zo dňa 17. júna 2020 doručil žalovanému požadované doklady, informácie, resp. odôvodnenia. 7. Žalovaný listom zo dňa 16. júla 2020, doručeným žalobcovi dňa 17. júla 2020, v zmysle § 173 ods. 13 zákona o verejnom obstarávaní vyzval žalobcu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, a to v lehote do 10 pracovných dní od doručenia výzvy. Zároveň uviedol, že lehota podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní neplynie od vydania tejto výzvy do doručenia vyjadrenia žalobcu alebo do uplynutia lehoty na jeho doručenie, podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr. Okrem toho v zmysle § 173 ods. 14 zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom od 1. januára 2019 žalobcovi oznámil, že zistená skutočnosť uvedená vo výzve na vyjadrenie je správnym deliktom podľa § 182 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní, za ktorý zamýšľa uložiť žalobcovi pokutu vo výške 35 481,61 eur a informoval ho, že ak v lehote 10 pracovných dní od doručenia výzvy oznámi, že so všetkými zistenými skutočnosťami uvedenými vo výzve súhlasí v plnom rozsahu, pokuta, ktorá by mu bola inak uložená v plnej výške, sa zníži o 50 %. Žalobcu tiež vyzval, aby sa vyjadril k zistenej skutočnosti, že postupoval v rozpore s § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti použitia priameho rokovacieho konania neuniesol, keďže nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž, a teda dostatočne nepreukázal splnenie podmienok na použitie priameho rokovacieho konania podľa tohto ustanovenia a zároveň postupoval v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to konkrétne s princípom nediskriminácie a princípom transparentnosti tým, že uprednostnením spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s. r. o., podľa žalobcu ako jediného dodávateľa požadovaných služieb, došlo k znemožneniu potenciálnym uchádzačom uchádzať sa o získanie predmetnej zákazky, čím sa celý proces použitého postupu zadávania zákazky stal neprehľadným. 8. Žalobca listom zo dňa 29. júla 2020 požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia o ďalších 14 pracovných dní vzhľadom na nevyhnutnosť získania doplňujúcich podkladov a právnej analýzy záverov žalovaného. 9. Žalovaný listom zo dňa 31. júla 2020 oznámil žalobcovi, že súhlasí s predĺžením lehoty na doručenie vyjadrenia k zisteným skutočnostiam do 25. augusta 2020. 10. Žalobca doručil žalovanému dňa 25. augusta 2020 vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, súčasťou ktorého bol záznam z prieskumu trhu a oznámenie prevzatia záväzkov a prechodu pohľadávok. 11. Žalovaný, odbor dohľadu rozhodnutím č. 9982-6000/2019-OD/7 zo dňa 24. septembra 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 175 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní rozhodol, že žalobca svojím konaním pri zadávaní predmetnej zákazky porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, keď nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv v dôsledku, ktorých neexistuje hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že požadované služby môže poskytnúť len ním určený hospodársky subjekt, následkom čoho nepreukázal splnenie uvedených podmienok pre použitie postupu priameho rokovacieho konania, v dôsledku čoho pri zadávaní predmetnej zákazky použil postup priameho rokovacieho konania bez splnenia podmienok na jeho použitie. Súčasne konštatoval porušenie § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípu transparentnosti a princípu nediskriminácie hospodárskych subjektov, pričom uvedené porušenia zákona o verejnom obstarávaní mali vplyv na výsledok verejného obstarávania. 12. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie rozhodnutím č. 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 13. Ohľadom odvolacej námietky žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie sa nezakladá na dostatočnom skutkovom zistení okolností a správny orgán prvého stupňa mal v konaní hľadať materiálnu pravdu, poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2019, sp. zn. 2S/173/2017-344. Takisto dal do pozornosti, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie dôkazné bremeno existencie výnimočných okolností odôvodňujúcich výnimku spočíva na osobe, ktorá sa na ne chce spoľahnúť (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojenej veci C-20/01 a C-28/01, rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-318/94, C-57/94, C-250/07 a C-328/92). Konštatoval, že aj keď rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, neznamená to, že by bol povinný preukazovať splnenie podmienky na použitie priameho rokovacieho konania žalobcom, ale že má vychádzať z podkladov, ktoré na účely preukázania splnenia podmienky na použitie priameho rokovacieho konania predložil žalobca. 14. Za účelom posúdenia splnenia podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní preskúmal žalobcom predloženú dokumentáciu, ako aj administratívny spis a zistil, že pôvodná servisná zmluva označená ako zmluva o službách, zmluva o poskytovaní servisu softvéru (aplikačného a systémového) a hardvéru uzavretá v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka dňa 24. novembra 2009 je prílohou č. 5 zmluvy o dielo na zabezpečenie kontinuity prevádzky interného informačného systému Štátnej pokladnice uzavretej dňa 24. novembra 2019. Uviedol, že prílohami pôvodnej servisnej zmluvy sú aj prílohy 5A – opisy služieb, príloha 5B – zoznam produktov s cenovou kalkuláciou a príloha 5C – obchodné podmienky služieb podpory HP, ktorých obsah nebol žalobcom sprístupnený, čo žalobca v liste zo dňa 05. decembra 2019 odôvodnil ochranou skutočností súvisiacich s kybernetickou bezpečnosťou, ochranou osobných údajov, ochranou obchodného tajomstva a zaradením informačného systému štátnej pokladnice medzi prvky kritickej infraštruktúry. Ďalej poukázal na znenie preambuly uvedenej zmluvy o dielo, v zmysle ktorej malo dôjsť k upgradu systému dodaného zhotoviteľom Ministerstvu financií Slovenskej republiky na základe samostatnej zmluvy o dielo na dodávku služieb a technológií na kľúč pre systém štátnej pokladnice zo dňa 02. októbra 2002 s tým, že interný informačný systém Štátnej pokladnice tvorí neoddeliteľnú súčasť informačného systému Štátnej pokladnice. 15. Konštatoval, že žalobca následne na základe výzvy uvedenú zmluvu o dielo z roku 2002 nepredložil s tým, že tzv. informačný systém štátnej pokladnice je iný systém ako interný informačný systém štátnej pokladnice (produkčný), ich infraštruktúra (aj aplikácie) je oddelená, zmluvnými stranami boli iné subjekty a informačný systém štátnej pokladnice nesúvisí s obstarávaním predmetnej zákazky. V tejto súvislosti upozornil, že zmluvnými stranami zmluvy o dielo z roku 2002 bolo Ministerstvo financií Slovenskej republiky a Hewlett-Packard Slovakia, s.r.o. s tým, že v zmysle oznámenia prevzatia záväzkov a prechodu pohľadávok zo dňa 30. januára 2017 došlo k prechodu pohľadávok zo spoločnosti Hewlett-Packard Slovakia, s.r.o. (neskôr ako Enterprise Services Slovakia s.r.o. a v súčasnosti DXC Technology Slovakia s.r.o.) na spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. Uviedol, že žalobca následne vo vyjadrení zo dňa 21. mája 2020 opätovne tvrdil, že interný produkčný informačný systém štátnej pokladnice je iný systém ako informačný systém štátnej pokladnice, pričom metóda priameho rokovacieho konania podľa § 81 zákona o verejnom obstarávaní sa opierala o splnenie podmienky v bode b) 2 a nebola použitá s odvolaním sa na výhradné autorské práva, a preto je informácia o tom, kto je nositeľom autorských práv k systému, irelevantná. 16. Ďalej uviedol, že žalovaný sám vynakladal úsilie na zistenie skutkového stavu tak, aby mohol overiť, či na akékoľvek rozširovanie, alebo iný zásah do daných zariadení je oprávnená výlučne spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., a práve žalobca mu viaceré požadované dokumenty nesprístupnil a následne sa v liste zo dňa 17. júna 2020 vyjadril, že počas rokovacieho konania so spoločnosťou Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s. r. o. mu bolo predložené čestné vyhlásenie tejto spoločnosti, že službu HPE Datacenter Care je na Slovensku oprávnená poskytovať len ona, na základe čoho mal za to, že z technických dôvodov je možné službu zabezpečiť len od danej spoločnosti, a preto pokračoval v priamom rokovacom konaní už len na základe bodu 2 – technické dôvody a predloženie ďalších dokladov podľa bodu 3 – autorské práva, nepožadoval. Uviedol, že predmetné vyjadrenie žalobcu je v rozpore s označením jedného zo zákonných dôvodov na použitie priameho rokovacieho konania uvedených v oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante a jeho odôvodnením, pričom samotný žalobca tvrdil, že existujúce zariadenia sú pod platnou servisnou zmluvou medzi Štátnou pokladnicou a Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. (č. HP 10/064 D4), z ktorej vyplýva, že na akékoľvek rozširovanie alebo iný zásah do daných zariadení je oprávnená výlučne Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., čo však nepreukázal. 17. Vo vzťahu k splneniu podmienok pre aplikáciu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní konštatoval, že splnenie parciálnej podmienky, či ide o výhradné práva, ostáva v rovine tvrdení, nakoľko žalobca nepredložil dôkazy, z ktorých by bezpochyby vyplývali výhradné práva. V súvislosti s ďalšou parciálnou podmienkou, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania, uviedol, že z dokumentácie žalobcu nevyplýva, že by sa jej splnením vôbec zaoberal. Podotkol, že ak by sa aj preukázala existencia výhradných práv, došlo by k umelému zúženiu parametrov verejného obstarávania tým, že žalobca v minulosti akceptoval zmluvné ustanovenia zakladajúce lock-in s vedomím, že budúce zákazky týkajúce sa predmetu zmluvy nebude oprávnený zadať inému hospodárskemu subjektu. K tretej parciálnej podmienke uviedol, že ani touto sa žalobca nezaoberal, resp. iba v rovine tvrdení konštatoval jej splnenie a nepodložil to žiadnymi dôkazmi, pričom splnenie tejto parciálnej podmienky vzhľadom na nepreukázanie splnenia predošlých dvoch ani nebolo opodstatnené vyhodnocovať. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní. 18. Za účelom posúdenia splnenia podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní preskúmal predloženú dokumentáciu žalobcu, ako aj administratívny spis a zistil, že v rámci priameho rokovacieho konania bolo zo strany Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. predložené čestné vyhlásenie zo dňa 16. novembra 2018, podľa ktorého súčasťou obstarávaných služieb je tiež služba HPE Datacenter Care, ktorú je na Slovensku oprávnená poskytovať výhradne táto spoločnosť, ktorá je jediným prístupovým bodom k vyšším úrovniam proaktívnej servisnej podpory poskytovanej kompetenčnými centrami Hewlett-Packard Enterprise v zahraničí. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Brne č. j. 31 Af 17/2018-99 mal za to, že čestné vyhlásenie doterajšieho poskytovateľa servisných služieb nemožno považovať za dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz, na základe ktorého by žalobca mohol bez ďalšieho objektívneho preskúmania uvádzaných skutočností pristúpiť k priamemu rokovaciemu konaniu. Uvedené čestné vyhlásenie, ktoré si žalobca od danej spoločnosti sám vyžiadal vo výzve na priame rokovacie konanie, podľa jeho mienky nemožno považovať za dôkaz preukazujúci splnenie podmienky pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to najmä z dôvodu, že dané čestné vyhlásenie nie je doplnené o objektívne dôkazy a uvedený subjekt nemožno považovať za nestranný. Podotkol, že žalobca vyzval danú spoločnosť na priame rokovacie konanie ešte predtým, ako v dokumentácii zachytil existenciu objektívnych dôvodov na aplikáciu priameho rokovacieho konania. 19. Ďalej uviedol, že až v rámci odpovede na výzvu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v konaní žalobca predložil záznam z prieskumu trhu zo dňa 19. augusta 2020. Mal za to, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí správne poukázal na to, že v prieskume trhu spoločnosť IBM Slovensko, spol. s r. o. poskytla na otázku žalobcu, či by mohla poskytnúť totožné, resp. obdobné služby servisnej podpory pre požadované zariadenia stručnú odpoveď, že v požadovanom rozsahu nie, pričom žalobca sa touto odpoveďou ďalej nezaoberal. Preto sa stotožnil s tvrdením správneho orgánu prvého stupňa, že určitú časť, resp. rozsah služieb, by mohla zjavne poskytnúť aj predmetná spoločnosť. Rovnako sa stotožnil aj s jeho konštatovaním, že z vyjadrení spoločností Atos IT Solutions and Services s.r.o., AUTOCONT s. r. o. a EGROUP SOLUTIONS, a.s. vyplýva, že tieto spoločnosti sú autorizovanými servisnými partnermi spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., pričom predmetné služby servisnej podpory (služba HPE Datacenter Care) nemôžu poskytnúť priamo, pretože ich výhradným poskytovateľom je spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o., avšak sú schopné ich poskytovanie sprostredkovať. 20. V tejto súvislosti uviedol, že z prílohy A (popis služieb) servisnej zmluvy, ktorá je výsledkom predmetného priameho rokovacieho konania, je zrejmé, že službami Datacenter Care je položka označená ako proaktívne služby (DCC) – 24x7 x 4hod odozva, ktorá sa líši od ostatných služieb kratšou dobou odozvy a možnosťou nahlasovania požiadaviek 24 hodín 7 dní v týždni. Z dokumentácie žalobcu, z jeho vyjadrení a predložených dôkazov zistil, že tento opodstatnenosť priameho rokovacieho konania z technických dôvodov odôvodňuje tým, že iba spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia, s.r.o. je na území Slovenskej republiky oprávnená poskytovať službu podpory na úrovni Datacenter Care, avšak z ním predloženej dokumentácie nevyplýva, že by tento balík služieb/úroveň podpory bol zabezpečený už predchádzajúcou servisnou zmluvou, ktorej prílohy obsahujúce opis poskytovaných služieb žalobca nesprístupnil. Mal za to, že žalobca takisto nepreukázal, že práve služba Datacenter Care je jediným prístupovým bodom k vyšším úrovniam proaktívnej servisnej podpory poskytovanej kompetenčnými centrami Hewlett Packard Enterprise v zahraničí a že bez tejto služby nie je možný komplexný pohľad na prostredie interného informačného systému štátnej pokladnice a zabezpečenie kompatibility jednotlivých komponentov riešenia. Konštatoval, že žalobca zároveň nepreukázal, že interný produkčný systém štátnej pokladnice používaný zamestnancami Štátnej pokladnice na plnenie zverených úloh Štátnej pokladnice pre vykonávanie vlastnej internej agendy Štátnej pokladnice, je takisto súčasťou kritickej infraštruktúry štátu, a ak by to aj preukázal, je otázne, či by bolo nevyhnutné požadovať na zabezpečenie pokračovania servisnej podpory práve službu Datacenter Care s obmedzením trhu na výhradného poskytovateľa tejto služby. Podotkol, že žalobca predložil iba záznam z prieskumu trhu, kde sumarizuje odpovede oslovených IT spoločností, pričom nepredložil konkrétnu e-mailovú komunikáciu a kladené otázky boli výhradne vo vzťahu k službe podpory na úrovni Datacenter Care, ktorej nevyhnutnosť nepreukázal. 21. Mal za to, že pokiaľ žalobca nepreukázal nevyhnutnosť ním stanovenej požiadavky, v dôsledku čoho došlo k znemožneniu hospodárskej súťaže z dôvodu, že existuje jediný poskytovateľ týchto služieb, uvedené nemožno považovať za dôvod na použitie priameho rokovacieho konania, keďže technickými dôvodmi vylučujúcimi hospodársku súťaž nemožno rozumieť dôvody zvýhodňujúce konkrétny subjekt, ale musí ísť o dôvody z technického hľadiska vylučujúce hospodársku súťaž, čo však nepreukázal. V súvislosti s predloženým záznamom z prieskumu trhu a v nadväznosti na bod 50 preambuly smernice č. 2014/24/EÚ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2019, č. k. 2S/173/2017-344, v zmysle ktorého citovaná smernica predpokladá, že verejný obstarávateľ uskutoční prieskum trhu nielen na území členského štátu, kde sídli, ale aj v rámci celej EÚ. 22. Vo vzťahu k splneniu podmienok pre aplikáciu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní k splneniu parciálnej podmienky, podľa ktorej z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž, uviedol, že požiadavkou na poskytovanie služby Datacenter Care mohlo dôjsť k situácii, kedy neexistuje hospodárska súťaž, keďže túto službu na území Slovenskej republiky je údajne oprávnený poskytovať iba jeden subjekt na trhu. V súvislosti s ďalšou parciálnou podmienkou, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania, uviedol, že žalobca nepreukázal nevyhnutnosť služby Datacenter Care pre riadne plnenie predmetu zákazky. Zároveň mal za to, že ak by aj žalobca jej nevyhnutnosť preukázal, nepreukázal, že táto nevyhnutnosť nevyplývala z predchádzajúcich zmluvných vzťahov a teda že v minulosti nevytvoril lock-in. Dodal, že z dokumentácie žalobcu ani nevyplýva, že by sa splnením tejto parciálnej podmienky zaoberal. K tretej parciálnej podmienke uviedol, že ani touto sa žalobca výslovne nezaoberal, iba konštatoval, že neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada, pričom splnenie tejto parciálnej podmienky vzhľadom na nepreukázanie splnenia predošlých dvoch ani nebolo opodstatnené vyhodnocovať. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. 23. Zhodne so správnym orgánom prvého stupňa zároveň konštatoval, že žalobca postupoval v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípom transparentnosti, keď riadne a dôkladne neodôvodnil zadávanie predmetnej zákazky postupom priameho rokovacieho konania, a teda nepreukázal splnenie podmienok uvedených v § 81 písm. b) bode 2 a 3 zákona o verejnom obstarávaní. Uviedol, že žalobca súčasne svojím postupom porušil princíp nediskriminácie, nakoľko predmetné zadávanie zákazky realizoval bez riadneho verejného obstarávania, ktoré by zabezpečilo transparentnú hospodársku súťaž s účasťou väčšieho počtu hospodárskych subjektov, ktorí sa v dôsledku aplikácie priameho rokovacieho konania bez preukázania jeho oprávneného použitia, takéhoto zadávania zákazky nemohli zúčastniť a toto právo im tak bolo upreté. Uviedol, že dané porušenie zákona o verejnom obstarávaní malo vplyv na výsledok verejného obstarávania, keďže v prípade nepreukázania splnenia podmienok na použitie priameho rokovacieho konania by sa mal použiť otvorený súťažný postup verejného obstarávania, ktorého by sa mohlo potenciálne zúčastniť viacero hospodárskych subjektov schopných poskytnúť plnenie, ktoré zabezpečí žalobcom sledovaný cieľ. II. Správna žaloba 24. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, Rady Úradu pre verejné obstarávanie číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020, ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného, odboru dohľadu č. 9982-6000/2019-OD/7 zo dňa 24. septembra 2020 a priznania náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Správnu žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na riadne posúdenie veci. 25. Žalovanému vytkol procesné pochybenie spočívajúce v zmeškaní zákonnej lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že lehota na rozhodnutie vo veci začala plynúť dňa 18. júna 2020, keď žalovanému doručil kompletnú dokumentáciu, následne v období od 16. júla 2020, keď mu žalovaný doručil výzvu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným v konaní, do 25. augusta 2020, keď žalovanému doručil svoje vyjadrenie, lehota na vydanie rozhodnutia v súlade s § 173 ods. 13 zákona o verejnom obstarávaní spočívala a dňa 29. augusta 2020 žalovanému uplynula, avšak tento prvostupňové rozhodnutie vydal až dňa 24. septembra 2020. 26. Ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho návrhom na vypracovanie znaleckého posudku na preukázanie opodstatnenosti použitia priameho rokovacieho konania, obsiahnutým v jeho odvolaní, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces, a tiež nedostatočne zistil skutkový stav. Okrem toho sa žalovaný podľa jeho názoru neriadil zásadami súčinnosti účastníkov konania a materiálnej pravdy, čím dospel k neúplným a nesprávnym skutkovým záverom. Toto pochybenie videl v tom, že ním predložený záznam z prieskumu trhu na podporu svojich tvrdení o neexistencii hospodárskej súťaže z technických dôvodov a neexistencii primeranej náhrady, žalovaný vyhodnotil ako nepreukazujúci ním tvrdené skutočnosti bez toho, aby si od neho vyžiadal dodatočné vysvetlenie a bez riadneho odôvodnenia. Mal za to, že aj keď dôkazné bremeno odôvodnenia použitia priameho rokovacieho konania leží primárne na verejnom obstarávateľovi, žalovaného to nezbavuje povinnosti vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Zároveň bol toho názoru, že aj žalovaným vytýkané nedostatky pri preukazovaní splnenia podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní (informácie ohľadom využívania služieb HPE Datacenter Care) bolo možné odstrániť tým, že by si od neho žalovaný vyžiadal ďalšie podklady a informácie. Žalovaný taktiež podľa jeho mienky v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedol, že mu neboli sprístupnené prílohy predošlej servisnej zmluvy, hoci mu danú zmluvu predložil spolu s prílohami, ktoré boli anonymizované z dôvodu ochrany skutočností súvisiacich s kybernetickou bezpečnosťou, osobných údajov a obchodného tajomstva a z dôvodu zaradenia informačného systému štátnej pokladnice do kritickej infraštruktúry, pričom žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôverným charakterom týchto informácií. 27. Žalovanému tiež vytkol nesprávne právne posúdenie ním predloženej dokumentácie, podkladov a otázky naplnenia podmienok pre použitie postupu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní. Bol toho názoru, že dané podmienky boli splnené, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu princípov transparentnosti a nediskriminácie. Vyjadril sa, že aj s ohľadom na zaradenie interného informačného systému štátnej pokladnice do kritickej infraštruktúry je nutné zabezpečenie servisnej podpory pre jeho úplnú a plynulú prevádzku, pričom táto musí byť plne kompatibilná so súčasným informačným systémom, a teda je potrebné obstaranie proaktívnej služby HPE Datacenter Care 24x7 x 4hod, ktorú je schopný zabezpečovať len výrobca predmetného hardvéru, resp. jeho dcérske spoločnosti. Uviedol, že servisná podpora na požadovanej úrovni, vrátane služby HPE Datacenter Care 24x7x4hod, mu bola poskytovaná aj počas platnosti predchádzajúcej servisnej zmluvy do 31. decembra 2018. Tvrdil, že spoločnosť Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. je jediným autorizovaným poskytovateľom obstarávaných služieb tejto úrovne v Slovenskej republike. Mal za to, že naplnenie podmienok pre priame obstarávacie konanie z technických dôvodov vyplýva z ním predloženej dokumentácie, ako je čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. alebo záznam z prieskumu trhu. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 11. januára 2013, čj. 5 Afs 42/2012-53. Podotkol, že súčasťou obstarávanej služby bolo napr. automatické nahlasovanie incidentov samotným zariadením, zrýchlené riešenie eskalácií a odstránenie poruchy na mieste, vrátane výmeny vadných dielov, a to v rámci garantovanej doby odozvy a odstránenia poruchy už do 4, resp. 6 hodín, pričom takúto úroveň servisnej podpory neposkytoval žiadny iný subjekt a jej nižšia úroveň by znamenala riziko nezabezpečenia plynulého fungovania informačného systému a nefunkčnosti kritickej infraštruktúry štátu. Navyše otázku, či z technických dôvodov mohol predmetnú službu dodať len vybraný dodávateľ, považoval za odbornú otázku, ktorú je potrebné vyriešiť zodpovednou úvahou žalovaného, ktorá má byť v zmysle záverov rozhodnutia Krajského súdu v Brne sp. zn. 62Af 65/2011 - 95 zo dňa 8. februára 2013 prípadne založená aj na odbornom posúdení. Uviedol, že pokiaľ žalovaný nesúhlasil s jeho tvrdeniami a predloženými dôkazmi, mal získať odborné stanovisko alebo znalecký posudok. 28. Vo vzťahu k neexistencii primeraných alternatívnych alebo náhradných riešení, poukázal na to, že tento nedostatok bol spôsobený technickými dôvodmi spočívajúcimi v nutnosti zabezpečenia riadneho a plynulého fungovania informačného systému a rýchleho nahlasovania a odstraňovania porúch. Z ním predloženého záznamu z prieskumu trhu má vyplývať, že pre iné hospodárske subjekty bolo v podstate technicky nemožné dosiahnuť požadované ciele verejného obstarávania. Nakoľko oslovené spoločnosti nevedia, resp. nevedeli poskytovať totožné ani obdobné služby na požadovanej úrovni servisnej podpory, neexistovala podľa jeho názoru primeraná alternatíva alebo náhrada k požadovanej službe. Podľa jeho názoru žalovaný z predloženého záznamu z prieskumu trhu vyvodil nesprávne právne závery, keď sa podľa neho mal zaoberať tým, aké služby, resp. aký rozsah služieb by dokázali oslovené spoločnosti poskytnúť, a zároveň nesprávne právne posúdil tzv. princíp 3E (hospodárnosť, efektívnosť a účelnosť) zakotvený aj v zákone o verejnom obstarávaní, resp. v metodikách žalovaného, nakoľko v danom prípade nie je účelné, efektívne ani hospodárne obstarávať iné služby ako je servisná podpora v požadovanom rozsahu. Podotkol, že chýbajúca hospodárska súťaž nebola výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania, ale dôsledkom nutnej kompatibility a interoperability poskytovanej servisnej podpory s jeho zariadeniami, ktorú dokáže poskytovať na požadovanej úrovni len konkrétny subjekt. 29. Súčasne namietal, že žalovaný nepovažoval čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. za dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz, nakoľko nie je doplnené o objektívne dôkazy, pričom odignoroval predložený záznam z prieskumu trhu, ktorého závery potvrdzujú čestné vyhlásenie a skutočnosť, že iné subjekty nemali oprávnenie poskytovať požadované služby pre jeho jednotlivé zariadenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 28. júna 2017, č.j. 31 Af 35/2015-80. Doplnil, že ako dôkazy na podporu svojich tvrdení predložil aj príslušné zmluvy a relevantné vysvetlenia, z ktorých vyplýva, že na trhu z technických dôvodov neexistovala hospodárska súťaž ani primeraná alternatíva, nakoľko žiadny z oslovených subjektov nevedel poskytovať požadovanú ani obdobnú službu. Mal za to, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko ním uvedené a doložené skutočnosti popiera len na základe svojich tvrdení. 30. Vo vzťahu k údajnému nepreukázaniu, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry štátu, poukázal na prílohu č. 3 k zákonu č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kritickej infraštruktúre“), podľa ktorého sú podsektorom kritickej infraštruktúry v sektore financie aj systémy riadenia verejných financií, pričom v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“) sa systémom štátnej pokladnice rozumie aj sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných financií. 31. Žalovanému tiež vytkol, že v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil čestné vyhlásenie ako dôkaz, ktorý nie je dostatočný, nezávislý a preskúmateľný. Uviedol, že aplikácia § 32 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) nie je v zmysle § 185 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní vylúčená a podkladom pre rozhodnutie by malo byť aj čestné vyhlásenie. Napriek tomu, že dôkaz formou čestného vyhlásenia zákon o verejnom obstarávaní vylučuje ako spôsob dokazovania, podľa jeho mienky nič nebránilo žalovanému, aby verifikoval ním tvrdené skutočnosti inými dôkaznými prostriedkami, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/61/2016 z 12. júla 2018. 32. Vo vzťahu k záveru žalovaného, že nepreukázal existenciu výhradných práv v zmysle § 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, poukázal na skutočnosť, že priame rokovacie konanie začal tak z dôvodu podľa § 81 písm. b) bod 2, ako aj podľa bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní, avšak po predložení dokladu zo strany spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne danou spoločnosťou pokračoval v priamom rokovacom konaní už len podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Namietal, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach s daným vysvetlením nevysporiadal, a preto sú irelevantné aj tvrdenia žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých sa nezaoberal podmienkou chýbajúcej hospodárskej súťaže ako výsledku umelého zúženia parametrov verejného obstarávania alebo nepredložil svoju tzv. exit stratégiu z lockin režimu. 33. Napokon žalovanému vytkol nepresnosť a nejasnosť výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže sa v ňom konštatuje, že porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, pretože nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv, v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že požadované služby môže poskytnúť len ním určený hospodársky subjekt, avšak vôbec sa v ňom nespomínajú ďalšie dve kogentné podmienky na oprávnené použitie priameho rokovacieho konania. Nepresnosť a nejasnosť daného výroku videl aj v tom, že žalovaný uvádza aj porušenie bodu 3 ustanovenia § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého pri realizácii zákazky nepostupoval. Zároveň upozornil, že výrok prvostupňového rozhodnutia nemá ani oporu v jeho odôvodnení v bode 56, kde žalovaný tvrdí, že za účelom oprávneného použitia priameho rokovacieho konania je najskôr potrebné preukázať, že absencia súťaže z technických dôvodov nebola vytvorená verejným obstarávateľom a nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania, avšak vo výroku sa tieto podmienky nespomínajú. Daný výrok považoval ďalej za zmätočný, pretože nešpecifikuje určito a presne v súvislosti s akým verejným obstarávaním sa mal dopustiť porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Výrok prvostupňového rozhodnutia preto označil za nezákonný a nepreskúmateľný. III. Vyjadrenie žalovaného 34. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 03. marca 2021, v ktorom ju žiadal ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. K námietke žalobcu, že vydaním prvostupňového rozhodnutia sa dopustil porušenia lehoty v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní, uviedol, že pri lehotách uvedených v citovanom ustanovení nejde o lehoty prekluzívne, ale ide iba o lehoty poriadkové a ich nedodržanie nemá vplyv na priebeh a výsledok konania. Upozornil pritom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/35/2011 zo dňa 23. februára 2011 a sp. zn. 5Sžo/47/2011 zo dňa 31. mája 2012. Konštatoval, že zákon o verejnom obstarávaní upravuje následok spojený s nevydaním rozhodnutia v lehote podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní výlučne v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného na základe námietok, pričom následkom je tzv. fikcia zamietnutia námietok. Mal za to, že vydanie prvostupňového rozhodnutia po uplynutí lehoty podľa § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní nemá vplyv na jeho zákonnosť. 35. Žalobca sa podľa jeho názoru účelovo snaží navodiť dojem, že bol v predmetnom postupe konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného povinný (donekonečna) požadovať predloženie (možno i neexistujúcich) podkladov na preukázanie splnenia podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania, čím sa snaží preniesť dôkazné bremeno na neho. Nesúhlasil tiež s tým, že nepostupoval v úzkej spolupráci (súčinnosti) so žalobcom, keďže tento bol viackrát vyzvaný na poskytnutie, resp. doplnenie podkladov, avšak žalobca túto možnosť nevyužil. S poukazom na § 3 ods. 4 správneho poriadku uviedol, že nerozporuje svoju povinnosť spoľahlivo zistiť stav veci, avšak je zároveň povinný konať bez zbytočných prieťahov a vykonať len dôkazy, ktoré sú pre posúdenie danej veci nevyhnutné, čo plne korešponduje s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 10Sžso/21/2014 zo dňa 15. apríla 2015). 36. Ďalej uviedol, že z čestného vyhlásenia spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. ani zo záznamu z prieskumu trhu nemožno konštatovať splnenie podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní. Mal za to, že argumentácia žalobcu v tejto súvislosti nemôže obstáť, keďže nekorešponduje s konaním žalobcu pred, resp. počas priameho rokovacieho konania a konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného. Podľa jeho názoru preto nemôže obstáť argument žalobcu, že svojím postupom dodržal cieľ verejného obstarávania, ktorým je efektívne, hospodárne a účelné vynakladanie verejných prostriedkov, pričom uvedenou argumentáciou žalobca nepriamo priznáva existenciu primeranej alternatívy alebo náhrady poskytovateľa požadovanej služby. Konštatoval, že žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis. zn. 5Afs/42/2012 zo dňa 11. januára 2013, ktorý bol vydaný pred nadobudnutím účinnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/24/EÚ zo dňa 26. 2. 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice č. 2004/18/ES (ďalej len „smernica č. 2014/24/EÚ“), pričom jej transpozíciou došlo v zákone o verejnom obstarávaní k sprísneniu a upresneniu podmienky na použitie priameho rokovacieho konania, tzv. „dostupnosť z jedného zdroja“. 37. K argumentu žalobcu, že si mal v priebehu predmetného konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného zadovážiť odborné stanovisko alebo znalecký posudok, tak ako žalobca navrhoval, uviedol, že je vecou úvahy správneho orgánu, či navrhnutý dôkaz vykoná, alebo či použije pre rozhodnutie iný podklad. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/51/2011 zo dňa 16. októbra 2012, sp. zn. 5Sžp/17/2011 zo dňa 30. apríla 2012 a sp. zn. 5Sžp/3/2011 zo dňa 15. decembra 2011. Na základe záverov uvedenej judikatúry nemôže podľa jeho mienky obstáť ani argumentácia, že ak sa mu pri preskúmaní skutkového stavu javilo čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. za nedostatočné, mohol v súlade s § 34 správneho poriadku vykonať iné dôkazy ako výsluch svedkov, znalecké posudky či listiny. 38. Konštatovanie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 3, resp. bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní nemožno podľa jeho mienky považovať za zmätočné a nezákonné. Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia bezpochyby nevyplýva záver, že žalobca v ním realizovanom postupe priameho rokovacieho konania musel kumulatívne splniť podmienky nielen podľa bodu 2, ale aj podľa bodu 3 ustanovenia § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní. Trval tiež na tom, že žalobca svojím postupom pri zadávaní predmetnej zákazky postupom priameho rokovacieho konania bez preukázania splnenia podmienok na jeho použitie postupoval rovnako v rozpore s princípom transparentnosti a nediskriminácie podľa §10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a uvedené konanie malo vplyv na výsledok verejného obstarávania. 39. Mal za to, že výrok prvostupňového rozhodnutia je presný, určitý a zrozumiteľný, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, v tzv. „hlavičke“ rozhodnutia presne špecifikuje zákazku, v postupe zadávania ktorej žalobca porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní a súčasne § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, pričom explicitné neuvedenie ostatných čiastkových podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní nebolo nevyhnutné vzhľadom na kogentnosť kumulatívneho preukázania všetkých čiastkových podmienok na použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bod 2, ako aj bod 3 zákona o verejnom obstarávaní. Pre úplnosť uviedol, že žalobcom vytýkaný nedostatok vo výroku nie je vadou, ktorá by mala za následok nezákonnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. IV. Ďalšie vyjadrenia 40. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril v replike zo dňa 26. marca 2021, v ktorej zotrval na svojej žalobnej argumentácii. Argumentáciu žalovaného vo vzťahu nedodržaniu lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia považoval za nelogickú a účelovú, keďže § 185 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní ustanovuje, že § 49 správneho poriadku sa v danom prípade nepoužije. Mal za to, že žalovaný si nesprávne vykladá zmysel zásady súčinnosti v spojitosti so zásadou materiálnej pravdy a ak nepovažoval ním poskytnuté podklady za dostatočné, mohol si od neho vyžiadať doplňujúce vysvetlenia a informácie za účelom spoľahlivého zistenia stavu veci. Zastával názor, že žalovaný postupoval na úkor zásady spoľahlivo zisteného stavu veci, a to nesprávne v prospech zásady efektivity a hospodárnosti. Trval na tom, že pokiaľ žalovaný nesúhlasil s jeho tvrdeniami a dôkazmi o existencii technických dôvodov, mal získať odborné stanovisko alebo znalecký posudok. Odmietol údajné porušenie princípov zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko boli splnené všetky podmienky v zmysle § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní. Bol toho názoru, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje zákonom predpísané náležitosti a obsahuje neurčitý opis skutku, a je preto nezákonný a nepreskúmateľný. 41. Žalovaný sa v duplike zo dňa 26. apríla 2024 pridržiaval svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe, nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu v žalobe ani replike a opätovne uviedol, že žalobca sa v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, a jeho rozhodovacou praxou účelovo snaží preniesť dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania na neho. V. Konanie na správnom súde 42. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-2S/283/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 06. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 5S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 22. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v Bratislave. VI. Pojednávanie 43. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol na pojednávaní dňa 03. júla 2025 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zamestnanca žalovaného. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie vrátane postupu, ktorý prechádzal ich vydaniu, a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 44. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zhrnul argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe a v jeho ďalších podaniach. Poukázal pritom na nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaným, pričom uviedol, že v judikatúre ešte nie je jednoznačne vyriešené, či ide o lehotu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu. Zdôraznil, že informačný systém štátnej pokladnice spĺňa kritériá na zaradenie do kritickej infraštruktúry Slovenskej republiky, a to s poukazom na prílohu č. 3 zákona o kritickej infraštruktúre, v zmysle ktorej podsektorom kritickej infraštruktúry sektoru financie sú aj systémy riadenia verejných financií, pričom podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici systémom štátnej pokladnice sa rozumie sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných financií. Zároveň tvrdil, že v predmetnom konaní nebolo spochybnené, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou systému štátnej pokladnice, ako aj kritickej infraštruktúry. Poukázal tiež na rozdiel medzi dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu dôvodu na použitie priameho rokovacieho konania a dôkazným bremenom žalovaného v rámci uplatňovania sankcií. 45. Poverený zamestnanec žalovaného sa na pojednávaní v plnom rozsahu pridržiaval svojich predchádzajúcich vyjadrení. Mal za to, že žalobca nepreukázal, že interný informačný systém štátnej pokladnice patrí do kritickej infraštruktúry, pričom v prípade použitia priameho rokovacieho konania dôkazné bremeno zaťažuje subjekt, ktorý ho chce využiť. VII. Relevantné právne predpisy 46. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 47. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 48. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 49. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 50. Podľa § 10 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek, koncesií a pri súťaži návrhov postupovať podľa tohto zákona. 51. Podľa § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ musia dodržať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie hospodárskych subjektov, princíp transparentnosti, princíp proporcionality a princíp hospodárnosti a efektívnosti. 52. Podľa § 81 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní priame rokovacie konanie môže verejný obstarávateľ použiť len vtedy, ak je splnená aspoň jedna z týchto podmienok: tovar, stavebné práce alebo služby môže poskytnúť len určitý hospodársky subjekt, ak 1. predmetom zákazky je vytvorenie alebo nadobudnutie jedinečného umeleckého diela alebo umeleckého výkonu, 2. z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž a za predpokladu, že neexistuje ani žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania alebo 3. ide o výhradné práva a za predpokladu, že neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 53. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, Rady Úradu pre verejné obstarávanie číslo spisu 14365-9000/2019 zo dňa 16. novembra 2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, odboru dohľadu č. 9982-6000/2019-OD/7 zo dňa 24. septembra 2020, v ktorom podľa § 175 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní vyslovil, že žalobca svojím konaním pri zadávaní predmetnej zákazky (zabezpečenie servisnej podpory pre prevádzku produkčného interného informačného systému štátnej pokladnice) porušil § 81 písm. b) bod 2 a bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, keď nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž a taktiež nepreukázal, že požadované služby môže poskytnúť len ním určený hospodársky subjekt, následkom čoho nepreukázal splnenie uvedených podmienok pre použitie postupu priameho rokovacieho konania, v dôsledku čoho pri zadávaní predmetnej zákazky použil postup priameho rokovacieho konania bez splnenia podmienok na jeho použitie. Súčasne konštatoval porušenie § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípu transparentnosti a princípu nediskriminácie hospodárskych subjektov, pričom uvedené porušenia zákona o verejnom obstarávaní mali vplyv na výsledok verejného obstarávania. 54. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovanému konkrétne vytkol zmeškanie zákonnej lehoty na vydanie prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní. Ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho návrhom na vypracovanie znaleckého posudku. Žalovaný sa podľa jeho názoru neriadil zásadami súčinnosti a materiálnej pravdy, čím dospel k neúplným a nesprávnym skutkovým záverom. Žalovanému tiež vytkol nesprávne právne posúdenie ním predloženej dokumentácie, podkladov a otázky naplnenia podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní. Súčasne namietal, že žalovaný nepovažoval čestné vyhlásenie spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. za dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz. Nesúhlasil so záverom žalovaného o nepreukázaní, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry štátu. Mal za to, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko ním uvedené a doložené skutočnosti popiera len na základe svojich tvrdení. Vo vzťahu k záveru žalovaného, že nepreukázal existenciu výhradných práv v zmysle § 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, poukázal na skutočnosť, že po predložení dokladu zo strany spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne danou spoločnosťou pokračoval v priamom rokovacom konaní už len podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Napokon žalovanému vytkol nezákonnosť a nepreskúmateľnosť výroku prvostupňového rozhodnutia. 55. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ako aj postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia nevykazujú také vady, ktoré by zakladali dôvod na ich zrušenie. 56. Inštitút priameho rokovacieho konania v oblasti vereného obstarávania svojím procesným postupom zvyšuje predovšetkým transparentnosť zadávacieho procesu ako celku zo strany verejného obstarávateľa, a preto je potrebné ho chápať ako výnimočný inštitút vo vzťahu k iným postupom aplikujúcim sa vo verejnom obstarávaní v zmysle zákona o verejnom obstarávaní. Preukázanie existencie zákonných dôvodov na aplikáciu tohto výnimočného inštitútu spočíva na verejnom obstarávateľovi, ktorý sa rozhodne aplikovať inštitút priameho rokovacieho konania. Navyše, verejný obstarávateľ musí preukázať, že existujú zákonné podmienky na použitie tohto inštitútu už vo vzťahu k Úradu pre verejné obstarávanie, a to v príslušnom oznámení verejného obstarávateľa, ktorým informuje Úrad o príslušnom zámere. Zákonné dôvody na použitie inštitútu priameho rokovacieho konania musia existovať už v čase, keď sa verejný obstarávateľ rozhodne pre realizáciu tohto výnimočného inštitútu. Ak by sa totiž preukázalo, že verejný obstarávateľ postupoval pri použití tohto inštitútu v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, dopustil by sa svojím konaním správneho deliktu a za také konanie by mu Úrad mohol uložiť finančnú pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, sp.zn. 2Sžf/37/2012 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 108/2015). 57. Pokiaľ žalobca namietal, že správny orgán prvého stupňa vydal svoje rozhodnutie po uplynutí 30 dňovej lehoty v zmysle § 175 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní, správny súd sa stotožnil s tým, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa došlo k uvedenému procesnému pochybeniu, čo žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe ani nepoprel. Vo vzťahu k samotnej povahe predmetnej lehoty však správny súd poukazuje na skutočnosť, že právna teória aj prax rozlišuje lehoty poriadkové, ktoré majú za cieľ usmerniť konanie príslušných orgánov v rámci určitých lehôt tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a omeškaniu, bez toho, aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok konania a lehoty prepadné, prekluzívne, ktorých nedodržanie má za následok „stratu“, zánik, „prepad“ určitých práv a povinností. Na rozdiel od prvej skupiny, pri ktorej zákonodarca neuvádza následok za nedodržanie lehoty, pretože ide o lehotu poriadkovú, pri druhej skupine zreteľne určuje, že uplynutím takejto lehoty dochádza k zániku určitých práv a povinností (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. 10Sžd/14/2014). Vzhľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že v danom prípade sa jedná o poriadkovú lehotu, keďže zákon nespája s jej nedodržaním žiadne právne následky, a preto vyššie uvedené pochybenie správneho orgánu prvého stupňa nemohlo mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia a následne ani napadnutého rozhodnutia. 58. Žalobca ďalej vytkol žalovanému, Rade Úradu pre verejné obstarávanie, že sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal jeho návrhom na vypracovanie znaleckého posudku obsiahnutom v podanom odvolaní. Správny súd konštatuje, že žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v tomto smere pochybil, keď mal v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku nevykonanie daného dôkazu v napadnutom rozhodnutí odôvodniť. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci dôkazné bremeno vo vzťahu preukázaniu splnenia podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania zaťažovalo žalobcu, čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra (viď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžf/37/2012 zo dňa 19. júna 2013), pričom žalobca splnenie týchto podmienok v danom prípade nepreukázal, správny súd nepovažoval dané pochybenie za natoľko závažné, aby malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 59. Správny súd sa nestotožnil ani so žalobnými bodmi týkajúcimi sa nedostatočného zistenia skutkového stavu žalovaným. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady súčinnosti vyjadrenej v § 3 ods. 2 správneho poriadku, správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v priebehu administratívneho konania niekoľkokrát žalobcu vyzýval na doplnenie predložených dokladov a ďalších vysvetlení, a ak žalobca napriek tomu nebol schopný žalobcovi poskytnúť dostatočné vysvetlenia a adekvátne dôkazy preukazujúce splnenie podmienok na požitie priameho rokovacieho konania v zmysle § 81 písm. b) bod 2, resp. 3 zákona o verejnom obstarávaní, nemožno to pripisovať na vrub žalovanému, ktorý je navyše s poukazom na § 3 ods. 4 správneho poriadku povinný v konaní postupovať hospodárne a bez zbytočných prieťahov. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že v danom prípade dôkazné bremeno zaťažovalo primárne žalobcu, ktorý bol povinný preukázať existenciu zákonných podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania vo vzťahu k okamihu jeho začatia, a to už v oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, čo sa mu však v predmetnej veci nepodarilo, a to ani v priebehu prvostupňového a následne odvolacieho konania pred žalovaným. Preto nemožno hovoriť ani o porušení zásady materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 správneho poriadku) zo strany žalovaného. 60. Vo vzťahu k žalobcom namietanému vyhodnoteniu ním predloženého čestného vyhlásenia spoločnosti Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. žalovaným má správny súd za to, že žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presvedčivo vysvetlil, prečo tento dôkaz nemožno považovať za relevantný pre predmetnú vec. Žalovaný pritom dané čestné vyhlásenie a priori nevylúčil ako dôkaz z dôvodu, že by čestné vyhlásenie ako také nemohlo byť použité ako dôkazný prostriedok v konaní o preskúmavaní úkonov kontrolovaného po uzavretí zmluvy, ale až po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že nejde o dostatočný, nezávislý a preskúmateľný dôkaz. Dôvody vedúce žalovaného k uvedenému záveru sú pritom aj podľa mienky správneho súdu oprávnené, keďže išlo o čestné vyhlásenie subjektu, ktorý mal zjavne záujem o získanie predmetnej zákazky (a napokon ju aj získal), a teda sa nejednalo o nezávislú osobu, a zároveň nebolo doplnené o objektívne dôkazy, pričom žalobca začal priame rokovacie konanie s uvedenou spoločnosťou ešte predtým, ako mal dané čestné vyhlásenie k dispozícii. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že sám žalovaný mal tvrdenia uvedené v danom čestnom vyhlásení verifikovať ďalšími dôkaznými prostriedkami, keďže žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie splnenia podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania, žiadne dôkazné prostriedky v tomto smere neprodukoval. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca predložil žalovanému záznam z prieskumu trhu, keďže, ako správne konštatoval žalovaný, žalobca nepredložil konkrétnu e-mailovú komunikáciu so spoločnosťami, ktorých odpovede boli zahrnuté v danom zázname, a kladené otázky boli výhradne vo vzťahu k službe podpory na úrovni Datacenter Care, ktorej nevyhnutnosť žalobca ani nepreukázal. 61. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry štátu je správny súd toho názoru, že zo žalobcom citovanej prílohy č. 3 k zákonu o kritickej infraštruktúre v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici síce vyplýva, že systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry, avšak nedá sa z nich jednoznačne vyvodiť, že súčasťou kritickej infraštruktúry je aj produkčný interný informačný systém štátnej pokladnice, ktorého sa týkalo predmetné priame rokovacie konanie. Súčasne žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie sa v napadnutom rozhodnutí pomerne rozsiahlo venoval rozporuplným tvrdeniam samotného žalobcu o tom, či produkčný interný informačný systém štátnej pokladnice, ktorý je používaný zamestnancami žalovaného na plnenie zverených úloh pre vykonávanie vlastnej internej agendy žalovaného, je alebo nie je súčasťou informačného systému štátnej pokladnice, z ktorých takisto nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o tejto otázke, a teda žalobca v danom prípade nepreukázal, že produkčný interný informačný systém štátnej pokladnice je súčasťou kritickej infraštruktúry. 62. Aj vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nemohol prihliadnuť ani na žalobnú námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia žalobcom predloženej dokumentácie, podkladov a otázky naplnenia podmienok podľa § 81 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní žalovaným. Záver žalovaného, Rady Úradu pre verejné obstarávanie o nesplnení podmienok pre aplikáciu priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní pritom vychádzal z náležitého vyhodnotenia splnenia každej z kumulatívnych parciálnych podmienok obsiahnutých v citovanom zákonnom ustanovení, ktoré musia byť splnené súčasne. Správny súd je v tejto súvislosti zhodne so žalovaným toho názoru, že aj keď požiadavkou žalobcu na poskytovanie služby Datacenter Care mohlo dôjsť k situácii, kedy neexistuje hospodárska súťaž, žalobca nevyhnutnosť tejto služby pre riadne plnenie predmetu zákazky nepreukázal a pokiaľ by ju aj preukázal, nepreukázal, že táto nevyhnutnosť nevyplývala z predchádzajúcich zmluvných vzťahov so spoločnosťou Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. 63. Vo vzťahu k žalobcom namietanému záveru žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu výhradných práv v zmysle § 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní správny súd dospel k záveru, že žalovaný v tomto prípade nepochybil, keďže žalobca daný dôvod na začatie priameho rokovacieho konania uviedol vo svojom oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, a teda je zrejmé, že postup priameho rokovacieho konania zahájil aj z tohto dôvodu. Preto na tomto mieste nie je relevantné, že po predložení čestného vyhlásenia spoločnosťou Hewlett Packard Enterprise Slovakia s.r.o. preukazujúceho spôsobilosť poskytovania požadovanej služby HPE Datacenter Care výlučne danou spoločnosťou už v priamom rokovacom konaní pokračoval len z dôvodu podľa § 81 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Ani samotný žalobca pritom nerozporoval záver žalovaného, že podmienky na použitie priameho rokovacieho konania podľa § 81 písm. b) bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní v danom prípade neboli splnené. 64. Vychádzajúc z uvedených pochybení žalobcu pri použití postupu priameho rokovacieho konania pri zadávaní predmetnej zákazky je správny súd toho názoru, že správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a následne aj žalovaný, Rada Úradu pre verejné obstarávanie, v napadnutom rozhodnutí dospeli k správnemu záveru, že žalobca postupoval v rozpore s § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, a to princípom transparentnosti, keď riadne a dôkladne neodôvodnil zadávanie predmetnej zákazky postupom priameho rokovacieho konania, a teda nepreukázal splnenie podmienok uvedených v § 81 písm. b) bode 2 a 3 zákona o verejnom obstarávaní, ako aj s princípom nediskriminácie, keďže predmetné zadávanie zákazky realizoval bez riadneho verejného obstarávania, ktoré by zabezpečilo transparentnú hospodársku súťaž s účasťou väčšieho počtu hospodárskych subjektov, ktorí sa zadávania predmetnej zákazky nemohli zúčastniť a toto právo im bolo upreté, pričom dané porušenie zákona o verejnom obstarávaní malo vplyv na výsledok verejného obstarávania. 65. Správny súd napokon nevyhodnotil ako dôvodné ani žalobné body týkajúce sa nepresnosti a nezrozumiteľnosti výroku prvostupňového rozhodnutia. V danom prípade správny orgán prvého stupňa uviedol vo výroku svojho rozhodnutia porušenie podmienok na použitie postupu priameho rokovacieho konania v zmysle § 81 písm. b) bodu 2, resp. bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní spočívajúce v tom, že žalobca nepreukázal existenciu technických dôvodov, resp. výhradných práv, v dôsledku ktorých neexistuje hospodárska súťaž a skutočnosť, že požadované služby môže poskytnúť len ním určený hospodársky subjekt. Vzhľadom na to, že v prípade podmienok podľa § 81 písm. b) bodu 2 a bodu 3 zákona o verejnom obstarávaní sa jedná o kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, správny súd považoval výrok prvostupňového rozhodnutia za postačujúci, aj keď v ňom neboli uvedené ďalšie dve parciálne podmienky (podmienka, že neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a podmienka, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania), keďže už v prípade splnenia jednej z daných parciálnych podmienok dochádza k porušeniu predmetného ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Správny súd nepokladal výrok prvostupňového rozhodnutia za nepresný ani pokiaľ ide porušenie ustanovenia § 81 písm. b) bod 3 zákona o verejnom obstarávaní, keďže žalobca citované ustanovenie uviedol vo svojom oznámení o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, pričom ani samotný žalobca nepopieral, že k splneniu tam ustanovených podmienok nedošlo. Za relevantné nemožno považovať ani žalobcom namietané neoznačenie predmetnej zákazky vo výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže daná zákazka je presne a jasne označená v záhlaví prvostupňového rozhodnutia ako zabezpečenie servisnej podpory pre prevádzku produkčného interného informačného systému štátnej pokladnice. 66. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s poukazom na § 190 SSP zamietol. 67. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania. 68. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 139 ods. 4 SSP). (§ Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.