Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-4Sa/96/2020 z 30. 7. 2025 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 30. júla 2025, sp. zn. BA-4Sa/96/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201421.1 Správny súd v Bratislave | BA-4Sa/96/2020 | ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201421.1 | 2025-07-30 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z., § 191 ods. 1 písm. c) SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, § 191 ods. 6 SSP, § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4bb8649-c701-4696-8b0b-d0af7ae0f260 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201421.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave BA-4Sa/96/2020 1020201421 30. 07. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201421.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY -2- Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXX XXXX, bytom C. A. X, XXX XX D., práv. zast.: N-advokát, s. r. o., AK so sídlom Lovinského 4408/22, 811 04 Bratislava, IČO: 51 098 636, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Michala Navrátila, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/20205/10048-2 Zv zo dňa 14. augusta 2020, takto rozhodol: -2- I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/20205/10048-2 Zv zo dňa 14. augusta 2020, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie hmotnej núdze, náhradného výživného a štátnych sociálnych dávok č. BA3/OHNNV/ŠŠD_BA_I_A_III/ SOC/2020/159256-5 zo dňa 29. júna 2020 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobkyni súd p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. odôvodnenie: -8- I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie hmotnej núdze, náhradného výživného a štátnych sociálnych dávok (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. BA3/OHNNV/ŠŠD_BA_I_A_III/SOC/ 2020/159256-5 zo dňa 29. júna 2020 podľa § 2, § 8 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“ alebo „zákon č. 417/2013 Z. z.“) a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o životnom minime“) rozhodol o žiadosti žalobkyne z 26. mája 2020 o pomoc v hmotnej núdzi tak, že žalobkyni nepriznal pomoc v hmotnej núdzi, nakoľko nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi a nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi. Vo svojom odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobkyňa ako žiadateľka o pomoc v hmotnej núdzi si neuplatnila zákonný nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 6 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi. 2. Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla, že si nie je vedomá svojho pochybenia, že ju nikto neupozornil na taký postup a opätovne žiada o prejednanie veci. 3. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok ako druhostupňový správny orgán (ďalej aj ako „žalovaný“) svojím rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/20205/10048-2 Zv zo dňa 14. augusta 2020 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi, nakoľko nemá splnené zákonné podmienky pre vznik nároku. Žalobkyňa ako žiadateľka predložila potvrdenie o úhrade nákladov spojených s bývaním, potvrdenie Sociálnej poisťovne o poberaní invalidného dôchodku v sume 146,50 eur mesačne s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 45 %. Žalobkyňa na výzvu prvostupňového správneho orgánu dňa 9. júna 2020 doručila nájomnú zmluvu o prenájme 1 postele v dvojposteľovej izbe a potvrdenie Sociálnej poisťovne, že od 1. januára 2020 do 31. mája 2020 nebola žiadateľkou ani poberateľkou dávky v nezamestnanosti. Zo spisového materiálu a z databázy Sociálnej poisťovne žalovanému vyplynulo, že žalobkyňa bola zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľmi: E. F., s miestom podnikania G. X, A. H., od 9. januára 2018 do 14. januára 2019 a od 15. januára 2019 do 31. decembra 2019 a I. J., s miestom podnikania Odborárska 1281/40, Bratislava, od 5. februára 2020 do 31. marca 2020, t. j. v posledných 3 rokoch mala žalobkyňa odpracovaných viac ako 24 mesiacov, čo bol zákonný predpoklad pre nárok na dávku v nezamestnanosti. Na podklade potvrdenia Sociálnej poisťovne, že od 1. januára 2020 do 31. mája 2020 žalobkyňa nemala vyplatenú dávku v nezamestnanosti a ani nebola evidovaná ako žiadateľka o túto dávku, žalovaný dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi. II. Správna žaloba a jej dôvody 4. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 12. októbra 2020 sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobkyňa považovala rozhodnutie za nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. a), c), d, f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). 5. Poukázala, že je od apríla 2020 až do času doručenia správnej žaloby v hmotnej núdzi podľa § 2 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z., keď v dôsledku pandémie COVID-19 dňa 31. marca 2020 stratila príjem z práce ňou predtým vykonávanej na základe dohody o pracovnej činnosti. Domácnosť tvorí iba ona sama žalobkyňa ako jednotlivec, pričom jej jediným príjmom ostal len invalidný dôchodok priznávaný vo výške 146,50 eur mesačne. Žalobkyňa si nevie alebo nemôže zabezpečiť príjem alebo si zvýšiť príjem, pretože nemá iný majetok ani iné majetkové práva a nemá ani nároky v zmysle § 6 zákona o hmotnej núdzi. Je toho názoru, že naopak spĺňa všetky podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi podľa zákona o hmotnej núdzi a jej nárok vznikol v kalendárnom mesiaci, v ktorom si ho uplatnila (§ 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z.). 6. Rozhodnutia oboch stupňov považovala žalobkyňa za nezákonné, pričom svoje námietky formulovala v piatich bodoch. V prvom bode žalobkyňa namietala, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu ohľadom výšky životného minima v čase rozhodovania o odvolaní. Žalovaný mal podľa zásady jednotnosti aplikovať už opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj ako „MPSVaR SR“) č. 174/2020 Z. z., podľa ktorého s poukazom na § 2 písm. a) zákona o životnom minime patrí žalobkyni suma 214,83 eur mesačne a nie suma 210,20 eur ako uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí. V ďalšom bode žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktoré má spočívať v tom, že podľa názoru žalovaného žalobkyňa nemá splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi, lebo žalobkyňa má nárok v zmysle § 6 písm. c) zákona č. 417/2013 Z.z., a to nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa k tomu dala do pozornosti, že s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) bod 3, § 19 ods. 1 a § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) a na skutočnosť že bola zamestnaná na základe dohody o pracovnej činnosti pri poberaní invalidného dôchodku, na účely poistenia v nezamestnanosti nebola zamestnancom (nebola povinne poistená v nezamestnanosti) ako aj nebola v rozhodnom období dobrovoľne poistená v nezamestnanosti. Bola preto toho názoru, že v rozhodnom období, nebola poistená v nezamestnanosti viac ako 24 mesiacov a podľa § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. jej nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Ďalej žalobkyňa namietala, že žalovaný nesprávne právne posúdil aj podmienku hmotnej núdze v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. v spojení s požiadavkou na materiálne posudzovanie hmotnej núdze vyplývajúcou z § 2 zákona č. 417/2013 Z. z. a na materiálne posudzovanie výšky príjmu v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 417/2013 Z. z. a aj odpočítania negatívneho vymedzenia príjmu podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 417/2013 Z. z. Zo strany žalovaného došlo ku posúdeniu podmienky hmotnej núdze len formalisticky bez skutočného materiálneho zisťovania, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa uvedenú podmienku nespĺňa už „iba“ preto, že má nárok na dávku v nezamestnanosti, hoci podľa právneho názoru žalobkyne, na túto dávku nárok nemá. Pre správne (materiálne) posúdenie nároku mal žalovaný s poukazom na ustanovenie 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. vykonať porovnanie súhrnu príjmu a potenciálneho príjmu žalobkyne s vtedy aktuálnou výškou životného minima. Poukázala, že aj keby mala nárok na dávku v nezamestnanosti, čo nemala a nemá, tak by jej potenciálne príjmy boli len niekoľko eur, ktoré by nepochybne ani len hypoteticky nepresiahli 40 eur mesačne, keďže výška dávky v nezamestnanosti sa určuje podľa § 108 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. len ako 50 % denného vymeriavacieho základu. Žalobkyňa ďalej vyjadrila názor, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, najmä časť o tvrdení, že žalobkyňa údajne nie je v hmotnej núdzi, keď si je schopná zvýšiť príjem uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa nebola zamestnancom na účely poistenia v nezamestnanosti a teda jej nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti a rovnako tak nie je jasné, ako dospel žalovaný k záveru, že by príjmy žalobkyne, hoc aj údajné potenciálne príjmy mohli v súhrne dosahovať výšku životného minima v danom čase. Napadnuté rozhodnutie žalobkyňa tiež považovala za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, lebo bola toho názoru, že v jeho odôvodnení absentuje súhrn príjmov, ktorými má byť dosahovaná suma životného minima. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobkyne 7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 12. januára 2021 navrhol súdu zamietnuť žalobu a zároveň žalobkyni nepriznať náhradu trov právneho zastúpenia. Zhrnul priebeh administratívneho konania a následne vyjadril nesúhlas s jednotlivými námietkami žalobkyne. Poukázal, že rozhodoval v zmysle opatrenia č. 183/2019 Z. z. a nie podľa opatrenia č. 174/2020 Z. z. z dôvodu, že v čase podania žiadosti žalobkyne o pomoc v hmotnej núdzi, t. j. k 26. máju 2020 bola výška životného minima upravená opatrením MPSVaR SR č. 183/2019 Z. z., v zmysle ktorého predstavovalo sumu 210,20 eur mesačne. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle dôvodovej správy k § 6 zákona č. 417/2013 Z.z. sa v predmetnom ustanovení zákona taxatívne vymedzujú nároky, ktoré je občan povinný uplatniť si pred tým ako požiada o pomoc v hmotnej núdzi. Nárok na dávku v nezamestnanosti je zákonným nárokom, ktorý má prednosť pred dávkou v hmotnej núdzi. O nároku na dávku v nezamestnanosti vydáva v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutie. Sociálna poisťovňa oznamuje žiadateľovi skutočnosť vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti resp. nepriznaní dávky v nezamestnanosti doručením rozhodnutia. Na základe výzvy žalobkyňa dňa 9. júna 2020 predložila úradu zmluvu o prenájme 1 postele v dvojposteľovej izbe a potvrdenie Sociálnej poisťovne, že od 1. januára 2020 do 31. mája 2020 nemala vyplatenú dávku v nezamestnanosti a ani nie je evidovaná ako žiadateľka o dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa nemala splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi, a preto odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie úradu potvrdil. S poukazom na § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. žalovaný tiež dal do pozornosti, že žalobkyňa bola dňa 26. mája 2020 poučená, že pred podaním žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi je občan povinný uplatniť si nároky, ktorými si môže zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, pričom nárok na účely zákona č. 417/2013 Z.z. je aj dávka v nezamestnanosti. Súčasne bola žalobkyňa poučená, že žiadateľ pomoci v hmotnej núdzi je povinný preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi (príjmové) a na výzvu úradu predložiť doklady potrebné na rozhodnutie o nároku na pomoc v hmotnej núdzi. K tomu opakovane poukázal na potvrdenie Sociálnej poisťovne, že od 1. januára 2020 do 31. mája 2020 žalobkyňa nebola poberateľkou a žiadateľkou dávky v nezamestnanosti, a preto nemala splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi. Z odôvodnenia rozhodnutia je podľa žalovaného jednoznačne zrejmé, z akého dôvodu nebola priznaná pomoc v hmotnej núdzi. 8. Žalobkyňa vo svojej replike zo dňa 17. apríla 2021 zotrvala na podanej žalobe a považovala vyjadrenie žalovaného za nedôvodné. Zopakovala svoju argumentáciu a právny názor prezentovaný v žalobe vo vzťahu k jednotlivým tvrdeniam žalovaného uvedených v jeho vyjadrení. Okrem iného tiež poukázala, že žalovaný sa snažil nesprávne ospravedlniť tú skutočnosť zjavnú z administratívneho spisu, že žalobkyňa zjavne nemala (a nemá) v čase vydania napadnutého rozhodnutia nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný v tomto ohľade, čo do podstaty dôvodí tým, že o nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje Sociálna poisťovňa, pobočka, nie žalovaný, teda žalobkyňa údajne o takúto dávku v nezamestnanosti mala požiadať Sociálnu poisťovňu, pobočka, a počkať na jej rozhodnutie o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, s čím žalobkyňa nesúhlasila. Prezentovala názor, že otázka existencie alebo neexistencie nároku žalobkyne v zmysle § 6 písm. c) zákona č. 417/2013 Z. z., a to v danom prípade nároku na dávku v nezamestnanosti, je otázkou predbežnou podľa § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, teda v okolnostiach konkrétneho prípadu si mal žalovaný o tejto otázke urobiť úsudok sám. Zopakovala, že na základe dohôd o pracovnej činnosti vôbec nebola povinne poistená v nezamestnanosti, keďže jej je a bol priznaný invalidný dôchodok, a teda v rozhodnom období posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola povinne poistená v nezamestnanosti najmenej dva roky. Nárok na dávku v nezamestnanosti jej tak za žiadnych okolností nemohol vzniknúť, a teda neexistuje, žiaden právny ani rozumný dôvod, pre ktorý by mala podať zjavne nedôvodnú a bezúspešnú žiadosť o uplatnenie dávky v nezamestnanosti. 9. Žalovaný v duplike zo dňa 16. decembra 2022 zotrval v celom rozsahu na svojom vyjadrení k žalobe. Doplnil, že žalobkyni nebola priznaná pomoc v hmotnej núdzi, nie z dôvodu, že by príjem členov domácnosti dosahoval sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom. V správnom konaní bolo preukázané, že príjem žalobkyne predstavoval na účely zákona č. 417/2013 Z.z. sumu vo výške 109,87 eur (75% z invalidného dôchodku) t.j. uvedená suma nedosahuje sumu životného minima stanovenú Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 183/2019 Z.z. o úprave súm životného minima, v zmysle ktorého predstavovalo sumu vo výške 210,20 eur mesačne t.j. argumentácia žalobkyne o vydaní napadnutého rozhodnutia na základe neúčinného právneho predpisu neobstojí, nakoľko dôvodom nepriznania pomoci v hmotnej núdzi bola skutočnosť, že žalobkyňu nebolo možné považovať za fyzickú osobu v hmotnej núdzi a nebolo možné jej poskytovať pomoc v hmotnej núdzi nakoľko si neuplatnila zákonný nárok na dávku v nezamestnanosti. Poukázal, že priamo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia je uvedené, že z databázy Sociálnej poisťovne bolo preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti u zamestnávateľa E. F., G. X, A. H. od 9. januára 2018 do 14. januára 2019 a od 15. januára 2019 do 31. decembra 2019 a u zamestnávateľa I. J., D. E., K. XXXX/XX od 5. februára 2020 do 31. marca 2020, tj. viac ako 24 mesiacov, teda je zákonný predpoklad pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Posúdenie príjmov a možnosti uplatnenia nárokov žiadateľa patrí medzi základné skutočnosti potrebné k posúdeniu hmotnej núdze žiadateľa. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 10. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. 12. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 14. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 15. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. 17. Podľa § 6 písm. c) zákona č. 417/2013 Z. z. nárok na účely tohto zákona sú dávky sociálneho poistenia okrem predčasného starobného dôchodku, dôchodky starobného dôchodkového sporenia okrem predčasného starobného dôchodku, dôchodky doplnkového dôchodkového sporenia, dávky sociálneho zabezpečenia, rodičovský príspevok, opakované príspevky na podporu náhradnej starostlivosti. 18. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. fyzická osoba a členovia domácnosti nie sú v hmotnej núdzi, aj keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom,3) ak si majetkom alebo uplatnením nárokov môžu zabezpečiť základné životné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu. 19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká fyzickej osobe v hmotnej núdzi, ak spĺňa podmienky ustanovené v § 10 až 14 a úhrn súm uvedených v § 10 ods. 2, 3, 5 a 8, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 je vyšší ako úhrn súm príjmu podľa § 4. Nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká najskôr v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa tento nárok uplatnil. 20. Podľa § 20 zákona č. 417/2013 Z. z. nárok na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi a osobitného príspevku vzniká splnením podmienok pre vznik nároku a uplatnením nároku. 21. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 62 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní, ak v odseku 3, § 19 ods. 1 a v § 28 ods. 2 písm. a) nie je ustanovené inak. 22. Podľa § 104 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. 23. Podľa § 6 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. 24. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak. 25. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. 26. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 3 zákona č. 461/2003 Z. z. zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ktorá má priznaný invalidný dôchodok. 27. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 28. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 15Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami bola dňa 31. októbra 2023 náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa. 29. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach [§ 134 ods. 2 písm. d) SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP], na prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne ako aj poverená zástupkyňa žalovaného a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 30. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. 31. Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne zotrval na žalobných dôvodoch a žalobnom návrhu ako aj na písomnom vyjadrení v predmetnej veci. Osobitne zdôraznil, že rozhodnutie žalovaného bolo nesprávne právne posúdené, ako aj trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Svoju argumentáciu podporil aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/28/2016 z 31. októbra 2017. Poverená zástupkyňa žalovaného zotrvala na písomných vyjadreniach vo veci. Na doplnenie uviedla, že v § 8 zákona č. 417/2013 Z.z. sú uvedené podmienky, kedy sa členovia domácnosti nepovažujú za osoby v hmotnej núdzi a to aj v prípade, keď ich príjem nedosahuje sumu životného minima. Je to predovšetkým vtedy, keď si môžu uplatniť svoje zákonné nároky, ktoré majú prednosť pred poskytnutím dávky v hmotnej núdzi. Takýmto nárokom je aj dávka v nezamestnanosti, pričom bolo preukázané, že žalobkyňa si nárok na dávku v nezamestnanosti neuplatnila, čo medzi účastníkmi ani nebolo sporné. Z uvedeného dôvodu nedošlo k splneniu podmienok na vznik nároku. 32. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava bolo rozhodnuté o nepriznaní pomoci v hmotnej núdzi žalobkyne, ktorá nie je fyzickou osobou v hmotnej núdzi a nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi. 33. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k záveru, že žalobkyňa si neuplatnila zákonný nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 6 písm. c) zákona č. 417/2013 Z. z. a z tohto dôvodu neboli splnené zákonné podmienky nároku na pomoc v hmotnej núdzi a táto jej preto nebola priznaná. 34. Zo spisov (ktorých súčasťou je aj administratívny spis žalovaného) vyplýva, že žalobkyňa dňa 26. mája 2020 požiadala o pomoc v hmotnej núdzi. Bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 146,50 eur a zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti u zamestnávateľa E. F., G. X, A. H. od 9. januára 2018 do 14. januára 2019 a od 15. januára 2019 do 31. decembra 2019 a u zamestnávateľa I. J., D. E., K. XXXX/XX od 5. februára 2020 do 31. marca 2020. Tieto skutočnosti ani neboli sporné medzi účastníkmi konania. 35. Ako zásadnú právnu otázku v danom prípade bolo potrebné posúdiť, či žalobkyňa splnila podmienky pre nárok na dávku v nezamestnanosti podľa predpisov upravujúcich sociálne poistenie, a ak nie, či v takom prípade bol žalovaný resp. prvostupňový správny orgán oprávnený nepriznať žalobkyni pomoc v hmotnej núdzi na základe predloženého potvrdenia zo Sociálnej poisťovne o tom, že žalobkyňa nie je žiadateľkou ani poberateľkou dávky v nezamestnanosti. 36. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí o nároku na dávku v nezamestnanosti ako o predbežnej otázke vyslovil záver, že je daný zákonný predpoklad pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti a to na tom skutkovom základe, že žalobkyňa bola zamestnaná na dohodu o pracovnej činnosti u zamestnávateľa E. F., G. X, A. H. od 9. januára 2018 do 14. januára 2019 a od 15. januára 2019 do 31. decembra 2019 a u zamestnávateľa I. J., D. E., K. XXXX/XX od 5. februára 2020 do 31. marca 2020, a teda že v posledných troch rokoch mala odpracovaných viac ako 24 mesiacov. 37. Žalovaný však opomenul vziať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa bola aj poberateľkou invalidného dôchodku, a preto je jej povinné nemocenské poistenie spochybnené a to s poukazom na § 6, § 19 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a ) a § 4 ods. 1 písm. b) bod 3. zákona č. 461/2003 Z.z., z ktorých vyplýva, že na účely poistenia v nezamestnanosti žalobkyňa nebola zamestnancom (nebola povinne poistená v nezamestnanosti). Žalovaný si mal podľa názoru správneho súdu za daného stavu vyžiadať od Sociálnej poisťovne vyjadrenie, či žalobkyňa bola v rozhodnom období poistená v nezamestnanosti. 38. Potvrdenie Sociálnej poisťovne o tom, že žalobkyňa nie je žiadateľkou ani poberateľkou dávky v nezamestnanosti je nedostatočný podklad na to, aby si žalovaný vedel predbežne posúdiť, či je odôvodnené predpokladať, že žalobkyni vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 zákona o sociálnom poistení. 39. K tvrdeniam žalovaného, že Sociálna poisťovňa oznamuje žiadateľovi skutočnosť vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti resp. nepriznanie dávky v nezamestnanosti doručením rozhodnutia, sa žiada uviesť, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 417/2013 Z.z. nevyplýva, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nepriznaní dávky v nezamestnanosti (resp. o zamietnutí žiadosti o uvedenú dávku) je nevyhnutné na preukázanie skutočnosti, že žiadateľ o dávku v hmotnej núdzi nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, a teda že si uplatnením uvedeného nároku nemôže zabezpečiť základné životné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu. Obdobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už judikoval, že žiadosť o dávku v hmotnej núdzi preto nemožno zamietnuť len na základe skutočnosti, že žiadateľ o dávku nepredložil orgánu verejnej správy také doklady, ktorých predloženie zákon výslovne neukladá [pozri druhú právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2013, sp. zn. 7 Sžso 15/2012 publikovaného ako judikát pod č. R 56/2015]. 40. Pokiaľ teda žalobkyňa ako žiadateľka o dávku v hmotnej núdzi nebola poistená v nezamestnanosti najmenej dva roky v posledných štyroch rokoch, nemohla mať ani nárok na dávku, v danom prípade dávku v nezamestnanosti, v zmysle § 6 písm. c) zákona č. 417/2013 Z.z. Následkom toho je skutočnosť, že si žalobkyňa nemôže uplatnením predmetnej dávky zabezpečiť základné životné podmienky a riešiť hmotnú núdzu, keďže jej nárok na uvedenú dávku nevznikol. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. preto nie je možné aplikovať v prípade, ak je zrejmé, že nárok na dávku nevznikol, čo je potrebné považovať za predbežnú otázku podľa § 40 ods. 1 správneho poriadku, ktorej posúdenie musí vyplývať z odôvodnenia rozhodnutia. 41. Správny súd k tomu poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. októbra 2017, sp. zn. 1Sžso/28/2016, ktorý v obdobnom prípade uviedol: „23. Odvolací súd poukazuje na to, že slovo „nárok“, ktoré zákonodarca v aplikovanom ustanovení použil, označuje v právnom jazyku také právo, ktoré je právne vymožiteľné. Výklad, podľa ktorého by mala osoba v hmotnej núdzi a všetky s ňou spolu posudzované osoby požiadať o všetky plnenia uvedené v § 9 ods. 2, a to aj v prípade, ak je takáto žiadosť celkom zjavne bez šance na úspech, by bol nepochybne nesprávny a šikanózny. Naopak, do úvahy tu prichádza len uplatnenie skutočných nárokov, čiže takých, ktoré reálne povedú k dosiahnutiu príjmov, ktorými je možné zabezpečiť si základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi. Ak je zrejmé, že podanie žiadosti vyvolá konanie, ktorého výsledkom bude rozhodnutie o nepriznaní dávky, treba mať za to, že nejde o nárok, ktorého uplatnenie má na účely § 9 zákona o hmotnej núdzi predchádzať. O tom, či takýto nárok existuje, si musí urobiť úsudok orgán, ktorý posudzuje hmotnú núdzu žiadateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu je takýto výklad zákona nevyhnutný aj bez aplikácie neskoršieho upresnenia právnej úpravy, proti čomu brojil v odvolaní žalovaný. 24. Obdobný právny názor je inými slovami vyjadrený aj v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1Sžso/48/2013 z 12.08.2014, 10Sžso/36/2014 z 21. januára 2015. 25. V prejednávanom prípade nie je z odôvodnení vydaných rozhodnutí zrejmé, na základe akých úvah dospeli správne orgány oboch stupňov k záveru, že manžel žalobkyne mal nárok na dávku v nezamestnanosti a dávku garančného poistenia. Ide pritom o predbežnú otázku v zmysle § 40 Správneho poriadku, o ktorej si mohol a mal urobiť úsudok konajúci správny orgán.“ 42. Okrem uvedeného, správny súd je tiež toho názoru, že ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. je potrebné vykladať materiálne a nie formalisticky. To znamená, uvedenú zákonnú fikciu nenachádzania sa v hmotnej núdzi je možné uplatniť len v prípade, ak majetkom alebo uplatnením nárokov by si fyzická osoba a členovia jej domácnosti aj skutočne mohli zabezpečiť základné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu (definovanú v § 2 zákona č. 417/2013 Z. z.), t. j. použitím majetku a uplatnením nárokov by príjmy fyzickej osoby a členov domácnosti bez akýchkoľvek pochybností presahovali sumu životného minima ustanovené osobitným predpisom. Ak by použitie majetku a uplatniteľné nároky boli nepatrnej hodnoty, bolo by potrebné skutočné zisťovanie hmotnej núdze podľa § 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z., a tieto by boli zarátané ako potenciálne príjmy a až následne by bolo možné vyhodnotiť, či sa fyzická osoba nachádza v stave hmotnej núdze (s následným nárokom na pomoc), alebo nie. 43. Námietku, že žalovaná rozhodla podľa neúčinného predpisu správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo podľa § 9 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z. nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká najskôr v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa tento nárok uplatnil. Keďže žalobkyňa si uplatnila nárok na pomoc v hmotnej núdzi dňa 26. mája 2020, správne k tomuto dňu posudzovali správne orgány oboch stupňov aj splnenie podmienok pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi. V danom čase bolo účinné Opatrenie MPSVaR č. 183/2019 Z. z. o úprave súm životného minima, pričom opatrenie č. 174/2020 Z.z. o úprave súm životného minima nadobudlo účinnosť až 1. júla 2020. 44. Preto správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny trpiace rovnakými vadami, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci a podľa § 191 ods.1 písm. e) SSP pre nedostačujúce zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci, zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v naznačenom smere. 45. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 46. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd priznal úspešnej žalobkyni podľa § 167 ods.1 SSP, pričom o ich výške bude v zmysle ustanovenia § 175 ods. 2 citovaného zákona rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: -2- Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).