Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-4Sa/22/2020 z 30. 5. 2025
Citácia: uznesenie Správneho súdu v Bratislave z 30. mája 2025, sp. zn. BA-4Sa/22/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200435.1
Správny súd v Bratislave | BA-4Sa/22/2020 | ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200435.1 | 2025-05-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Správne právo – Nezákonný zásah orgánu verejnej správy
Citované ustanovenia: SSP, § 252 ods. 2 SSP, § 493e SSP, § 3 ods. 1 písm. c) SSP, § 3 ods. 1 písm. e) SSP, § 6 ods. 1 SSP, § 31 ods. 3 SSP, § 252 ods. 1 SSP, § 254 SSP, § 262 ods. 1 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ff85910-126e-44ef-a475-54e1840b52cd
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200435.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
BA-4Sa/22/2020
1020200435
30. 05. 2025
JUDr. Michaela Stankociová
ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200435.1

Uznesenie
Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: MEDICOPHARM s.r.o., so sídlom Sliezska 9,
Bratislava, IČO: 46 138 331, zastúpený advokátskou kanceláriou Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom
Kálov 1, Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32,
Bratislava, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podanou podľa ustanovenia § 252 a nasl.
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2023 (ďalej len
„SSP“) dňa 13. marca 2020, sa žalobca domáha, aby správny súd (i) zakázal žalovanému pokračovať
v zatajovaní informácií a neposkytovaní žalobcovi relevantných odpovedí na jeho otázky, a to najmä
v nesprístupňovaní mien zamestnancov správcu dane, ktorí sa podieľali na príprave stanovísk
a vyjadrení správcu dane v rámci prvostupňového konania vedeného Daňovým úradom Bratislava,
proti žalobcovi ako kontrolovanému subjektu, ako aj mien zamestnancov správcu dane, ktorí sa
podieľali na príprave rozhodnutia č. XXXXXXXXX/XXXX vydaného v rámci tohto konania a mien
zamestnancov správcu dane, s ktorými boli tieto stanoviská a vyjadrenia v rámci celého konania
akýmkoľvek spôsobom konzultované, a to tak po stránke hmotnoprávnej ako aj procesnoprávnej
a zároveň, (ii) uložil žalovanému povinnosť sprístupniť žalobcovi presný menovitý zoznam všetkých
zamestnancov, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na príprave stanovísk a vyjadrení správcu
dane v rámci prvostupňového konania vedeného Daňovým úradom Bratislava, v ktorom má žalobca
postavenie účastníka konania – kontrolovaný daňový subjekt, ako aj uviesť presné mená a priezviská
všetkých zamestnancov, s ktorými boli tieto vyjadrenia a stanoviská správcu dane v rámci tohto konania
akýmkoľvek spôsobom konzultované.
2. Namietaný iný zásah žalovaného má teda spočívať v postupe žalovaného, ktorý ani napriek
viacnásobnej výzve a žiadosti o poskytnutie informácií v podobe mien zamestnancov žalovaného
participujúcich na rozhodnutí, tieto žalobcovi neposkytol, resp. najprv sa nevyjadril vôbec a následne
žiadosť žalobcu zamietol bez vážneho objektívneho dôvodu na základe nepravdivého tvrdenia
o nepreukázaní právneho zastúpenia.
3. Žalobca skutkovo dôvodil, že u neho správca dane vykonal daňovú kontrolu na dani vyberanej
zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2016, ktorá bola zavŕšená vydaním rozhodnutia č. XXXXXXXXX/
XXXX z 12. decembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým správca dane rozhodol o vyrubení dane
v sume 281.667,03 eur na dani vyberanej zrážkou za rok 2016. V nadväznosti na vydané rozhodnutie
preto adresoval žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácie zo 6. februára 2020, týkajúcej sa
mien a priezvisk zamestnancov žalovaného, ktorí akokoľvek participovali na vydaní rozhodnutia. Keďže

na žiadosť žalobcu nebolo zo strany žalovaného nijako reagované, po uplynutí päťdňovej lehoty mu
adresoval urgenciu, prostredníctvom ktorej opätovne žiadal žalovaného o poskytnutie skôr požadovanej
informácie v lehote 5 dní. Ani na urgenciu však žalovaný nijako nereagoval. Až dňa 28. februára 2020, t. j.
po viac ako 20 dňoch žalovaný oznámil, že nedisponuje písomným ani ústnym plnomocenstvom žalobcu
ako daňového subjektu uvedeného advokátskej kancelárii Hronček & Partners, s.r.o. a že pisateľ nie je
osobou, ktorá je oprávnená konať v mene žalobcu, na základe čoho žiadosti o sprístupnenie informácie
nemožno vyhovieť.
4. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný predmetným plnomocenstvom disponuje, keďže toto mu bolo
predložené ku odvolaniu voči rozhodnutiu žalovaného. Konanie žalovaného preto označil za obštrukčné
a snažiace sa vyhnúť relevantnému obsahovému zodpovedaniu žiadosti žalobcu o oznámenie mien
jeho zamestnancov.
5. Žalobca svoju žiadosť o poskytnutie mien zamestnancov odôvodňoval s poukazom na možné
porušenie zásady dvojinštančnosti konania, pretože pokiaľ existuje dôvodné podozrenie, že na
odvolacom orgáne budú rozhodovať tie isté osoby ako v rámci prvostupňového konania, nesplní svoj
účel. Aj samotná konzultácia vyjadrení a stanovísk zamestnancov prvostupňového orgánu s pracovníkmi
odvolacieho orgánu, je v rozpore s objektívnosťou rozhodovania a v rozpore s princípmi právnej istoty
a princípom nemo iudex in causa sua.
6. Pokiaľ by aj mal žalovaný výslovne za to, že informáciami o menách zamestnancov žalovaného
participujúcich na rozhodnutí nemôže žalobca disponovať, mal sa s tým vysporiadať v rámci poskytnutej
odpovede, resp. na základe ktorého predpisu usudzuje, že na sprístupnenie takýchto informácií nemá
právny nárok. Žalobca je toho názoru, že práve poskytnutím požadovaných údajov by bolo preukázané,
že sa jedná o zamestnancov toho istého správcu dane, ktorý v tom čase rozhodoval v rámci odvolacieho
konania.
7. Žalobca dodal, že mu bolo znemožnené získať informácie o zamestnancoch správcu dane
podieľajúcich sa na vyhotovení rozhodnutia, čím mu bolo znemožnené účinne sa domáhať nápravy.
Zároveň mu týmto konaním bolo odňaté právo na spravodlivé konanie. Porušenie dvojinštančnosti
konania má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
8. Na výzvu správneho súdu sa ku žalobe vyjadril žalovaný, ktorý ju považoval za nedôvodnú,
v dôsledku čoho ju navrhol zamietnuť. Žalovaný úvodom ozrejmil, že výzvu žalobcu zo 6. februára 2020
nepovažoval za žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „zákon
o slobodnom prístupe k informáciám“), keďže táto nebola tak označená a 5 dňová lehota, ktorú si žalobca
vymienil na poskytnutie informácie, nebola súladná s uvedeným zákonom. Výzvu teda posudzoval podľa
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej len „Daňový poriadok“). Žalovaný taktiež
poukázal na Oznámenie o spôsobe vybavenia podnetu z 23. apríla 2020, sp. zn. Kd 126/20/1100-6,
v ktorej Krajská prokuratúra Bratislava riešila podnet súvisiaci s nevybavením výzvy žalobcu zo 6.
februára 2020 s konštatovaním, že sa nejedná o žiadosť v režime zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Na tomto základe žalovaný odpovedal žalobcovi listom č. kancel.riad./XXXXXX/XXXX
z 25. februára 2020, v ktorom uviedol, že nedisponuje plnomocenstvom žalobcu udeleného advokátskej
kancelárii, ktorá výzvu spísala a žalovanému zaslala.
9. Vo vzťahu k spornému plnomocenstvu žalovaný uviedol, že toto bolo skutočne pripojené ku odvolaniu
voči rozhodnutiu, avšak zaregistrované bolo až dňa 2. marca 2020, t. j. v rámci zákonnej lehoty podľa
§ 73 ods. 2 Daňového poriadku, avšak po vybavení výzvu žalobcu zo 6. februára 2020, ku ktorej došlo
ešte 25. februára 2020. Inými slovami, v deň, kedy došlo k vybaveniu žiadosti žalobcu, t. j. 25. februára
2020, podľa údajov aktuálnych k uvedenému dňu, nebolo plnomocenstvo ešte zaregistrované.
10. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca dňa 4. júna 2020 opätovne požiadal o sprístupnenie
informácií (tentokrát už výslovne v režime zákona o slobodnom prístupne k informáciám) týkajúcich
sa zamestnancov žalovaného, ktoré mu žalovaný dňa 16. júna 2020 sprístupnil listom č. kancel.riad./
XXXXXX/XXXX.

11. Žalovaný zároveň upriamil pozornosť na právoplatne skončené konanie na Krajskej prokuratúre
Bratislava, v ktorom bol podnet žalobcu odložený. Prokurátor zároveň zaujal postoj k žalobcom
namietanému porušeniu zásady dvojinštančnosti konania tak, že z predkladacej správy nevyplýva, že by
boli také konzultácie vykonané. Za zavádzajúce preto označil tvrdenia žalobcu o účelovom neposkytnutí
požadovaných informácií. Žalobca najprv podal dve žiadosti v zmysle Daňového poriadku, následne
podal podnet na Krajskú prokuratúru v Bratislave, ktorý bol však odložený a záverom podal dve žiadosti
podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
12. Záverom žalovaný upozornil, že vo vzťahu k žalobcom vymedzenému žalobnému návrhu podľa § 252
ods. 2 SSP sa môže domáhať iba určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu, pokiaľ podanie
žaloby nebolo počas jeho trvania objektívne možné a súčasne je potrebné preukázať, že podanie žaloby
je potrebné na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. Podľa žalovaného nie sú splnené tieto
podmienky.
13. Ku vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca správnemu súdu repliku, v ktorej zdôraznil potrebu
dôsledne odlišovať postup získania informácií podľa ustanovení zákona o slobodnom prístupe
k informáciám a ako účastník konania postupom podľa ustanovení Daňového poriadku. Sprístupnenie
informácií je podľa názoru žalobcu jeho základným právom ako účastníka konania a preto nebol povinný
sa týchto informácií domáhať postupom podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tvrdenia,
že žalobca zneužíva svoje subjektívne práva je preto zavádzajúce. Žalobca sa pritom oznámenia
mien všetkých zamestnancov, ktorí sa akokoľvek podieľali na príprave vyjadrení a stanovísk, domáhal
z dôvodu transparentnosti daňového konania. Žalobca ako účastník konania je oprávnený vedieť, aké
konkrétne osoby rozhodujú vo veci, ktorá sa ho bezprostredne týka.
14. Žalobca ďalej uviedol, že medzičasom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„Finančné riaditeľstvo“) ako dovolací orgán dňa 16. októbra 2020 vydalo rozhodnutie č. XXXXXXXXX/
XXXX, ktorým potvrdilo prvostupňové rozhodnutie žalovaného. Z obsahu odôvodnenia druhostupňového
rozhodnutia vyplýva, že postup žalovaného v rámci prvostupňového daňového konania vychádzal
z presných pokynov Finančného riaditeľstva obsiahnutých v Metodickom pokyne Finančného riaditeľstva
k zdaňovaniu príjmov plynúcich poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo
zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov, odpovede Ministerstva financií SR č. A.-XXX a Finančného riaditeľstva SR č.
XXXXX/XXXX. Je pravdou, že metodický pokyn nie je úkonom priamej konzultácie, na druhej strane,
akýkoľvek pokyn zo strany odvolacieho orgánu, pokiaľ sa zamestnanci žalovaného v podstatnej časti
riadili najmä takýmto pokynom, môže predstavovať zásah do jeho rozhodovacej činnosti, naznačujúc,
že zamestnanci nekonali a nepostupovali v daňovom konaní samostatne, ale svoje jednotlivé úkony,
kroky, stanoviská a vyjadrenia či aj samotné rozhodnutie konzultovali so zamestnancami Finančného
riaditeľstva, ktorí tieto interné akty vydali.. Žalobca namietal, že metodický pokyn alebo akékoľvek
iné usmernenie nepredstavuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorým by bol žalovaný viazaný.
Prioritným zdrojom konania a rozhodovania majú byť práve všeobecne záväzné právne predpisy.
Žalobca vyjadril domnienku, že výslovný záznam, že by boli zamestnanci žalovaného koordinovaní
zo strany zamestnancov Finančného riaditeľstva v administratívnom spise nemôže byť, pretože by
evidentne došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Žalobca preto navrhol, aby správny súd
vypočul zamestnankyne žalovaného, ktoré viedli daňové konanie.
15. Vo vzťahu k splneniu obligatórnych podmienok na podanie žaloby podľa § 252 ods. 2 SSP žalobca
uviedol, že táto bola podaná podľa ods. 1 citovaného ustanovenia, pretože podľa jeho názoru namietaný
iný zásah trvá, keďže mená zamestnancov mu neboli skutočne oznámené, ale žalovaný iba formalisticky
uviedol mená, ktoré boli žalobcovi známe z jednotlivých podaní žalovaného, ústnych pojednávaní alebo
rozhodnutí, keďže tieto osoby viedli daňové konanie.
16. V reakcii na repliku žalobcu zaslal žalovaný správnemu súdu dupliku, v ktorej opätovne poukázal na
právoplatne skončené konanie na Krajskej prokuratúre Bratislava, v ktorom prokurátor podnet žalobcu
odložil. Ten, okrem iného skonštatoval, že všeobecný interný predpis (metodický pokyn) a označené
písomnosti nadriadených orgánov vyprodukované pred začatím daňovej kontroly nepredstavujú úkony
priamej konzultácie.

17. Žalovaný taktiež upriamil pozornosť na žalobcom naformulovaný žalobný návrh, ktorým sa domáha
uloženia zákazu žalovanému zatajovať sprístupnenie informácií a neposkytnutí relevantných informácií.
Požadované informácie boli medzičasom žalobcovi sprístupnené. Namietaný iný zásah už teda netrvá.
18. Záverom žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré vymedzuje pôsobnosť
a úlohy Finančného riaditeľstva, okrem iného aj zabezpečovanie jednotného uplatňovania osobitných
predpisov a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v oblasti daní, poplatkov
a colníctva a navrhuje ich zmeny. Vydávanie interných riadiacich aktov, odporúčaní a stanovísk je
prirodzeniu činnosťou Finančného riaditeľstva, ktorá mu vyplýva priamo zo zákona.
Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania
správneho súdu, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v
znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy
správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy
faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným
zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného
predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby priamo dotknuté.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 31 ods. 3 SSP, žaloba okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 musí obsahovať aj
náležitosti ustanovené osobitne pre určitý druh konania uvedený v § 6 ods. 2.
Podľa § 252 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej
správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.
Podľa § 254 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená
na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej správy priamo
zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho následkami.
Podľa § 262 ods. 1SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby podľa § 252 ods. 1,
uznesením zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu, a ak je to možné, uloží mu
povinnosť obnoviť stav pred zásahom. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný
je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť oznámenie o tom, že splnil zákaz pokračovať v inom
zásahu a obnovil stav pred zásahom, ak mu takáto povinnosť bola uložená.
Podľa § 262 ods. 2 SSP vo výroku uznesenia podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie žalovaného,
označenie alebo opis iného zásahu s jeho prípadným číslom, uložený zákaz s povinnosťou obnoviť stav
pred zásahom, ak táto povinnosť bola uložená, a primeranú lehotu na splnenie zákazu, prípadne na
obnovenie stavu pred zásahom; dĺžkou lehoty navrhnutou žalobcom správny súd nie je viazaný. Na
návrh žalovaného môže správny súd uznesením predĺžiť lehotu určenú na splnenie zákazu, prípadne
na obnovenie stavu pred zásahom; navrhnutou dĺžkou lehoty správny súd nie je viazaný.
Podľa § 261 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju zamietne.
19. Správny súd v Bratislave v prvom rade odkazuje na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“), ktorým boli

zriadené správne súdy (medzi nimi aj Správny súd v Bratislave), ktoré v zmysle ustanovenia § 3 ods.
1 citovaného zákona začali svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o správnych
súdoch zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna
2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave
na Správny súd v Bratislave.“ Správny súd v Bratislave teda začal konať vo všetkých veciach v ktorých
je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, v ktorých do 31. mája 2023 konali krajský súd,
Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Trnave.
20. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná na Krajskom súde v
Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 4Sa/22/2020. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto
veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“). Vec bola náhodným výberom
pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej konal a rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou
s predponou BA-4Sa/22/2020.
21. Právna úprava obsiahnutá v Správnom súdnom poriadku definuje pojem zásah v ustanovení §
3 ods. 1 písm. e) (legálna definícia iného zásahu), v zmysle ktorého má iný zásah orgánu verejnej
správy na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia čisto faktickú povahu, čiže pri ňom neprebehlo
žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia orgánu
verejnej správy na mieste samom.
22. Faktický postup znamená, že sa jedná o priame bezprostredné konanie, ktoré jednak v procesnej
rovine nemá povahu administratívneho konania a súčasne po formálnej stránke nemá charakter
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Pri inom zásahu sa vyžaduje priame dotknutie
na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb.
V zásade ide o úkony, ktoré sú záväzné pre osoby, voči ktorým smerujú, a tieto osoby sú povinné
na ich základe niečo konať, nejakej činnosti sa zdržať alebo nejaké konanie strpieť, a to na základe
určitého nariadenia alebo príkazu. Judikatúra Najvyššieho súdu SR pojem „zásah“ definovala ako
aktívne konanie vykazujúce znaky bezprostredného „zásahu“ „pokynu“ alebo „donútenia“ zameraného
priamo proti poškodenému, resp. proti nemu priamo vykonaného.
23. Naproti tomu zásahom nie je vydanie alebo nevydanie právneho predpisu, či rozhodnutia správneho
orgánu alebo nečinnosť orgánu verejnej správy (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Sžz/3/2010). Ide tiež o postup, ktorý nie je založený na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy,
ale spočíva vo faktickej činnosti proti dotknutej osobe a realizuje sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti.
24. Pod pojem zásah teda spadá veľké množstvo faktických činností správnych orgánov, ku ktorým
sú oprávnené na základe rôznych zákonov. Ide o úkony neformálne, pre ktoré môžu a aj nemusia
byť stanovené pravidlá, napr. faktické pokyny (typické v doprave), bezprostredné zásahy (pri ohrození,
pri demonštrácii, príkazy na zjednanie nápravy), zaisťovacie úkony atď.; teda všeobecne úkony, ktoré
nie sú vykonané formou rozhodnutí, ale napriek tomu sú záväzné pre osoby voči ktorým smerujú,
a tie sú povinné na ich základe niečo konať, nejakej činnosti sa zdržať alebo nejaké konanie strpieť,
a to na základe ako písomného, tak i faktického (ústneho či inak vyjadreného) pokynu či príkazu.
Okrem neformálnosti samotného zásahu je neformálne i donútenie v prípade nerešpektovania pokynu
či príkazu, hoci i donútenie je zahrnuté pod legislatívnu skratku „zásah“ (pozri rozhodnutie Nejvyššího
správního soudu ČR, sp zn. 2Aps/3/2004).
25. Otázku povahy iného zásahu riešil aj veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky,
ktorý v uznesení sp. zn. 19SVs/1/2022 zo dňa 29. marca 2023 skonštatoval: „Naopak, iný zásah sa
takisto musí dotknúť práv, povinností a právom chránených záujmov. Na rozdiel od opatrenia však nie
je vyjadrený slovami alebo znakmi, ktorými by sa vyslovilo, ako sa takéto dotknutie prejavuje. Iný zásah
podľa vymedzenia v § 3 písm. e) časti vety pred bodkočiarkou SSP spočíva vo faktickom postupe či
úkone, teda úkone, ktorý priamo zasahuje primárne do faktického stavu a pri ktorom dotknutie práv,
povinností alebo právom chránených záujmov je len odrazom (reflexiou) faktickej zmeny, ku ktorej
iným zásahom došlo. Okrem toho inému zásahu nepredchádza žiadne formalizované administratívne
konanie, v ktorom by sa skúmalo a posudzovalo, aký má byť obsah iného zásahu. Naopak, jeho obsah
je spravidla výsledkom okamžitej úvahy orgánu verejnej správy pri jeho uplatnení [porov. v tomto smere

napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžk 3/2019 a uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 2 Sžk
20/2019 (uverejnené ako judikát 19/2022 ZNSS) alebo 4 Sžk 29/2019].“.
26. Správny súd s odkazom na vyššie uvedené vymedzenie iného zásahu považuje úvodom za potrebné
zodpovedať kľúčovú právnu otázku, či žalobcom v žalobe vymedzené (ne)konanie žalovaného má alebo
nemá povahu iného zásahu orgánu verejnej správy, resp., či sa žalobca skutočne prostredníctvom svojej
žaloby domáha súdnej ochrany proti inej aktivite orgánu verejnej správy (materiálna stránka verejnej
správy) a či žalobcom označený orgán verejnej správy skutočne takúto aktivitu vykonal (formálna stránka
verejnej správy).
27. Z citovaného ustanovenia § 252 ods. 1 SSP zároveň vyplýva, že pre poskytnutie súdnej ochrany pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je nevyhnutné kumulatívne splnenie podmienok, a to aby
išlo o zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím resp. opatrením (z čoho vyplýva subsidiarita
zásahovej žaloby vo vzťahu k všeobecnej správnej žalobe), zásah bol zameraný proti žalobcovi alebo v
jeho dôsledku priamo proti nemu vykonaný, zásah trvá alebo hrozí jeho opakovanie, žaloba bola podaná
do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa žalobca o zásahu dozvedel, a súčasne nie neskôr ako dva roky
od vykonania zásahu.
28. K načrtnutej subsidiarite žaloby proti inému zásahu, správny súd uvádza, že ju identifikoval
už Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď v uznesení sp. zn. 6Sžk/30/2020 z 2. decembra 2020
skonštatoval (body 33. a 34.), že „ochrana poskytovaná v rámci správneho súdnictva voči inému
zásahu orgánu verejnej správy je vo svojej podstate subsidiárna vo vzťahu k ochrane poskytovanej
voči rozhodnutiam a opatreniam orgánov verejnej správy. Táto skutočnosť vyplýva aj zo systematického
zaradenia tzv. zásahovej žaloby medzi osobitné konania do štvrtej časti SSP, ale aj jej označenia
ako žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Je potrebné uviesť, že správne konania
vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia,
ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci
vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy.“
29. To, že „žaloba proti inému zásahu má subsidiárnu povahu voči žalobám smerujúcim proti
rozhodnutiam alebo opatreniam, a preto nedopadá ani na procesný postup vedúci k vydaniu týchto
rozhodnutí alebo opatrení“, následne zopakoval aj kasačný súd v uznesení sp. zn. 2Sžk/20/2019 zo
dňa 26. januára 2022. Doplnil však súčasne, že „ide o plnohodnotný žalobný typ podľa SSP, ktorého
cieľom je pokryť formy činnosti verejnej správy, ktoré by inak ušli súdnemu prieskumu, ak by sa na ne
nazeralo iba cez rámec žaloby proti rozhodnutiu alebo opatreniu. Stav, v ktorom by faktické zásahy
orgánov verejnej správy (verejnej moci) do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických
osôb unikali súdnemu prieskumu, by bol len sťažka akceptovateľný z pohľadu právnych štandardov
vytvorených na podklade medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.“
30. S konkretizáciou na prejednávanú vec, za predmet prieskumu žalobca označil iný zásah, ktorý má
spočívať v nekonaní žalovaného, resp. v nereagovaní na výzvy žalobcu spôsobom, ako si žalobca
predstavoval a teda v konečnom dôsledku v neposkytnutí dopytovaných informácií v podobe mien
všetkých zamestnancov žalovaného, ktorí sa mali akokoľvek zúčastňovať na procese vyhotovovania
vyjadrení a rozhodnutia žalovaného, pričom zároveň žiadal, aby správny súd zaviazal žalovaného tieto
mená žalobcovi oznámiť.
31. Správny súd z vyjadrení účastníkov konania ako aj z pripojených listinných príloh skutkovo
ustálil, že žalobca písomnou žiadosťou zo 6. februára 2020 a nadväzujúcou urgenciou požiadal
žalovaného o poskytnutie informácií v podobe mien všetkých zamestnancov žalovaného akokoľvek
participujúcich na príprave rozhodnutia č. XXXXXXXXX/XXXX. V písomnej odpovedi č. kancel.riad./
XXXXXX/XXXX z 25. februára 2020 mu žalovaný oznámil, že pre poskytnutie takýchto údajov
nedisponuje plnomocenstvom udeleným právnemu zástupcovi, ktorý v mene žalobcu tieto informácie
žiadal. Žalobca následne písomnou žiadosťou výslovne podanou v režime zákona o slobodnom
prístupe k informáciám opätovne požiadal dňa 4. júna 2020 o sprístupnenie informácií týkajúcich sa
zamestnancov žalovaného, ktoré mu žalovaný dňa 16. júna 2020 sprístupnil listom č. kancel.riad./
XXXXXX/XXXX. Žalobca však ani s takto poskytnutou informáciou nebol spokojný, keďže mená
zamestnancov ktoré mu boli poskytnuté, priamo vyplývali z rozhodnutí alebo iných prípisov, ktoré

mu boli zo strany žalovaného zaslané. Žalobca sa pritom predovšetkým domáhal oznámenia mien
zamestnancov, ktorí sa na procese rozhodovania podieľali nepriamo a to svojimi stanoviskami alebo
vyjadreniami.
32. Správny súd nebude (a v konaní pred samosudcom ani nemôže) zaujímať akékoľvek stanovisko
ku vhodnosti či správnosti postupu vyžadovania informácii, či už v režime zákona o slobodnom
prístupe k informáciám alebo v režime Daňového poriadku, pretože pre konštatovanie, či namietané
neposkytnutie požadovaných informácie na žiadosť žalobcu bolo alebo nebolo iným zásahom, je táto
skutočnosť irelevantná. Rovnako nebude zaujímať závery vo vzťahu k potrebe striktného dodržania
dvojinštančnosti konania, ktoré v rámci vyjadrenia a repliky obšírne rozvinuli obaja účastníci konania
a značne sa tým odchýlili od primárneho predmetu prieskumu (hoci správny súd rozumie, že uvedenou
argumentáciou sa snažili podtrhnúť potrebu ich získania).
33. Uvedomujúc si, že to bol žalobca, ktorý sa na žalovaného opakovane obrátil písomnými žiadosťami
o poskytnutie informácií, je z podstaty veci vylúčené, aby sa konanie (ktoré sa následne prejavilo
v podobe písomného oznámenia o nedostatku právneho zastúpenia) alebo aj údajné nekonanie (keď
prvá žiadosť žalobcu zostala bez odozvy) nadväzujúce priamo na tieto žiadosti, prejavilo voči žalobcovi
ako iný zásah a teda úkon faktickej povahy bez predchádzajúceho administratívneho konania. Je
evidentné, že v nadväznosti na písomné žiadosti podané žalobcom, musel žalovaný posúdiť splnenie
podmienok za ktorých by eventuálne prístup k požadovaným informáciám žalobcovi umožnil (na čo si
nevyhnutne musel zadovážiť aspoň minimálne skutkové podklady, na ktoré následne aplikoval príslušné
predpisy) a teda určitú podobu administratívneho konania vykonal.
34. Hoci sa „zatajovanie informácií“, ako tento procesný postup označuje žalobca, môže javiť ako
faktické konanie, nie je tomu tak, pretože neposkytnutie požadovaných informácií je až reakciou na
podnet žalobcu. Napokon je potrebné si uvedomiť, že žalovaný nezostal úplne nečinný. Neposkytnutie
informácií bez ďalšieho a oznámenie v listinnej podobe, prečo informácie napriek písomnej žiadosti
neposkytne, nemožno stotožňovať. Žalobca totiž v listinnej podobe obdržal vyrozumenie, prečo mu
požadované informácie nie je možné oznámiť. Za iný zásah v posudzovanej veci nemožno považovať
stav, kedy žalovaný na procesný úkon žalobcu (podanie) nereaguje podľa sťažovateľových predstáv,
napr. neprihliada na určité podanie, nevysporiada sa s jeho obsahom a pod.
35. Vo svetle vyššie uvedených právnych východísk dospel správny súd k záveru, že namietané
neoznámenie požadovaných informácií nie je možné chápať ako iný zásah (faktický postup) orgánu
verejnej správy pri výkone verejnej správy, pretože ho je možné posudzovať buď ako nečinnosť (vo
vzťahu k prvej žiadosti, na ktorú žalovaný nereagoval) resp. ako výsledok procesnej rozhodovacej
činnosti orgánu verejnej správy v podobe opatrenia (v zmysle legálnej definície upravenej v § 3 ods. 1
písm. c) SSP), ktorým žalovaný napokon vybavil žiadosti žalobcu o oznámenie informácií tak, že pre
absenciu plnomocenstva ich žalobcovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) neoznámil.
36. V tejto súvislosti sa správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorého „správny súdny poriadok tým, že zaviedol pojem „opatrenie orgánu verejnej
správy“, jednoznačne prelomil dovtedy nejednoznačnú prax súdov a vyriešil dovtedy pretrvávajúcu
problematiku viacerých administratívnych konaní, ktorých výsledkom nie je rozhodnutie, ale je ním
opatrenie orgánu verejnej správy. Z hľadiska procesu prijatia je opatrenie, podobne ako rozhodnutie,
výsledkom administratívneho správneho konania. Predmetom prieskumu zo strany správnych súdov
budú predovšetkým opatrenia, ktorými sa administratívne konanie končí, pritom nie je v tomto
rozhodujúce ako je uvedené rozhodnutie správneho orgánu označené (list, oznámenie, opatrenie či
rozhodnutie a podobne). Samotná formálna štruktúra opatrení je v aplikačnej praxi rôznorodá, pretože
nie je vo všeobecnosti normatívne upravená. Opatrenia môžu mať aj povahu vykonania zápisu do
určitého verejného registra. I keď sa takýto zápis sám osebe môže javiť ako faktický úkon, ak je
tento výsledkom administratívneho (registračného, evidenčného) konania, je potrebné považovať ho
za opatrenie. Nevyhovujúce opatrenia by mali zároveň obsahovať aj odkaz na príslušné zákonné
ustanovenie alebo stručné odôvodnenie, tak aby bolo možné zistiť, prečo nebolo návrhu vyhovené,
pretože v opačnom prípade by sa nedalo zabrániť arbitrárnosti orgánu verejnej správy pri ich vydávaní.
Nie je pritom rozhodujúce podľa akého právneho predpisu správny orgán postupoval. Nie je preto
rozhodujúce, či pri jeho vydaní procesne postupoval správny orgán podľa ustanovení Správneho
poriadku alebo podľa iného právneho predpisu.“ (pozri bod 31 uznesenia Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky 4Svk/61/2022 z 1. decembra 2023).

37. Záverom správny súd dodáva, že nesmie vo vzťahu k účastníkom zvolenému prostriedku súdnej
nápravy zaujať žiadne iné hodnotiace stanovisko ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený
správne, pričom ho nesmie v konaní upozorňovať na prípadnú nevhodnosť ním zvoleného prostriedku
súdnej ochrany, resp. mu radiť iný konkrétny prostriedok. Sám žalobca si zvolil ako prostriedok ochrany
žalobu proti inému zásahu, vo vzťahu k čomu následne naformuloval žalobné body ako aj žalobný
návrh. Správny súd preto nevidel dôvod na prípadné odstraňovanie vád žaloby z dôvodu, že mu nebolo
zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, alebo ide o žalobu neúplnú alebo nezrozumiteľnú, keďže
jeho vôľa bola v obsahu žaloby formulovaná jednoznačne. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“), podľa ktorého
„žalobným návrhom žalobkyňa (sťažovateľka) presne formuluje svoje požiadavky voči žalovanému a
to takým spôsobom, aby v ňom súd mal jasne ohraničený predmet konania, za jeho rámec zásadne
ísť nesmie. Žalobkyňa tak sama určuje predmet súdneho prieskumu ako aj prostriedok súdnej nápravy.
Správny súd tak správne uviedol, že súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k zvolenému
prostriedku súdnej nápravy účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko a hodnotenie, iba to, či tento
prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom
zachovania postavenia nestranného súdneho orgánu (dominus litis) ani nesmie v konaní upozorňovať
na nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy, poprípade sformulovať iný požadovaný
petit“(pozri bod 35 rozhodnutia NSS SR sp. zn. 4 Svk/61/2022 z 1. decembra 2023).
38. Na základe uvedeného nezostalo správnemu súdu iné ako konštatovať, že v prejednávanom prípade
bol právny prostriedok súdnej ochrany žalobcom zvolený nesprávne. Obiter dictum možno dodať, že
súdneho prieskumu opatrenia je možné domáhať sa všeobecnou správnou žalobou (v rámci ktorej
správny súd následne posúdi, či má za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu a jeho prieskum
nie je vylúčený podľa ustanovenia § 7 písm. e) SSP) prípadne by bolo možné namietaný procesný postup
žalovaného ako súčasť administratívneho konania preskúmať v rámci druhostupňového rozhodnutia
Finančného riaditeľstva zo dňa 16. októbra 2020 č. XXXXXXXXX/XXXX, a nie žalobou podľa druhej hlavy
štvrtej časti Správneho súdneho poriadku t. j. v rámci osobitného konania o žalobe proti inému zásahu
orgánu verejnej správy. Navyše, ani v prípade zásahovej žaloby by nebolo možné žalobnému návrhu
vyhovieť tak, ako ho žalobca naformuloval v žalobe, lebo podoba výrokov v správnom súdnictve nie je
ponechaná na voľnú úvahu účastníkov konania, ale vyplýva priamo zo Správneho súdneho poriadku.
39. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná, keďže popisované konanie žalovaného nie je iným zásahom. V nadväznosti na uvedené
žalobu uznesením podľa § 261 SSP zamietol.
40. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa
§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa
§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho
doručenia (§ 493e v spojení § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto uzneseniu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP, § 446 ods. 2 písm.
a) SSP a contrario).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).