{"guid": "334c8ff2-36b3-471d-858d-2caa2e26085e:af03d829-5d80-43f0-9ddd-2bed68064154", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1", "spisova_znacka": "19SaZ/5/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19SaZ/5/2025 z 18. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 18. novembra 2025, sp. zn. 19SaZ/5/2025, ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1", "identifikacne_cislo": "0725101272", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Viktória Kurucová", "sudca_id": 1004, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viktoria-kurucova-1004", "datum_vydania": "2025-11-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "nazov": "§ 206 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "nazov": "§ 206 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/95/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-e", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 95/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/95/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/95-2011/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/95/#paragraf-12.odsek-2", "nazov": "§ 12 ods. 2 zákona č. 95/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/95/#paragraf-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/95-2011/paragraf-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-171", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-171", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-171", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-170", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-170", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-170", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-169", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-169", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-169", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-7", "nazov": "§ 19a ods. 7 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-19a.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-19a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-21.odsek-3", "nazov": "§ 21 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-21.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "nazov": "§ 175 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-175"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "nazov": "§ 168 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-168"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-10", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-206", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-2", "/SK/ZZ/2011/95#paragraf-9", "/SK/ZZ/2011/95#paragraf-12", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-19a", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-21", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-175", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-168"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af03d829-5d80-43f0-9ddd-2bed68064154", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n19SaZ/5/2025\n0725101272\n18. 11. 2025\nJUDr. Viktória Kurucová\nECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:\nA. B., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine\npôvodu: obec D., C. E. XX/X, B. A., F. B., C., miesto pobytu v čase podania žaloby: Pobytový\ntábor Rohovce 324, Slovenská republika, doklad totožnosti č. XXXXXXXXX, zastúpeného: Slovenská\nhumanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 173 160 14, proti žalovanému: Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo F.: D./XXXX-X zo dňa 18.07.2025, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .\nII. Správny súd v Bratislave účastníkom konania nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom\nnepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie\n1. Rozhodnutím D./XXXX-X zo dňa 18.07.2025 žalovaný neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm.\na) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods.\n4 zákona o azyle, a to na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia\n(ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“). V rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu nebola preukázaná\nopodstatnenosť obáv z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov uvedených v § 8 zákona\no azyle. Dôvody uvedené žalobcom v žiadosti o azyl z hľadiska udelenia azylu považoval žalovaný\nza irelevantné. Z výpovede žalobcu v konaní vyplynulo že z krajiny pôvodu odišiel primárne z dôvodu\nozbrojeného konfliktu, ktorého sa na hranici bojových línií ako vojak C. armády od roku 2023 aktívne\nzúčastňoval. Prvýkrát sa žalobca do bojových línií dostal už v roku 2014.\n2. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotný ozbrojený konflikt a s tým súvisiaca nepriaznivá\nsituácia v krajine nezakladá sama o sebe relevantný dôvod pre udelenie azylu. Podľa definície pojmu\nprenasledovanie by žalobca mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania alebo trestu za\nodmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy\nalebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. Na základe informácií o situácii v krajine pôvodu (C.)\nnemôže byť vyhodnotené, že by sa žalobca vojenskej službe vyhýbal práve kvôli odmietnutiu zúčastniť\nsa na trestných činoch, ktoré sú uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle a túto alternatívu vo svojej\nvýpovedi neuviedol ani žalobca.\n3. Pojem prenasledovanie zahŕňa aj neprimerané alebo diskriminačné stíhanie alebo trest. Za dezerciu\nsíce hrozí na C. trestné stíhanie a následné potrestanie, ale za takúto trestnú činnosť hrozia na C.\nštandardné tresty porovnateľné s trestami ukladanými v iných štátoch vrátane Slovenskej republiky\n\n(resp. sú v Slovenskej republike ešte prísnejšie ako na C.). Výšku trestu, ktorý žalobcovi aj po sprísnení\ntrestných sadzieb na C. hrozí, nemožno považovať za diskriminačnú.\n4. Žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru pokiaľ ide o brannú povinnosť, z ktorej vyplýva, že\nsamotné vyhýbanie sa vojenskej službe bez ďalších špecifických dôvodov nie je relevantných dôvodom\npre udelenie azylu. Pokiaľ ide o všeobecný dosah vojnového konfliktu na osobu žalobcu a jeho\nbezpečnosť na C., nepriaznivá bezpečnostná situácia v krajine pôvodu sa považuje za dočasný jav\na reálna hrozba svojvoľného násilia počas takejto situácie je v zákone zaradená pod pojem vážne\nbezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje inštitút doplnkovej ochrany. Vo všeobecnosti povolanie do\narmády nemožno bezprostredne chápať ako prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona o azyle.\n5. Žalovaný poukázal aj na Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa konvencie\nz roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967, podľa ktorých strach z perzekúcie a potrestania za\ndezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy\nz prenasledovania v zmysle definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť\npovažovaná za utečenca iba v prípade, ak vie preukázať, že v prípade odmietnutia výkonu vojenskej\nslužby by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných\nalebo politických dôvodov. Z profilu osoby žalobcu žiadnym spôsobom nevyplýva zakorenený odpor\nk akejkoľvek brannej povinnosti a v priebehu konania nevzniesol žiadnu výhradu vo svedomí, ktorá by\nmu bránila absolvovať vojenskú službu z dôvodu vnútorného presvedčenia, spojeného s jeho rasou,\nnárodnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením. Pokus zo strany prokuratúry opätovne\nobviniť žalobcu z trestného činu dezercie nemožno považovať za prenasledovanie z politických dôvodov.\n6. Napadnutým rozhodnutím žalovaný poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka\nz dôvodu v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou v lokalite posledného pobytu žalobcu na C.\n(F. B.).\nII. Správna žaloba\n7. Správnou žalobou zo dňa 11.08.2025, podanou na poštovú prepravu dňa 25.08.2025 (zistené na\nzáklade služby „sledovanie zásielok“, poskytovanej poštovým podnikom) a doručenou správnemu súdu\ndňa 27.08.2025, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa neudelenia\nazylu žalobcovi. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore\ns administratívnymi spismi s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c), f) a g) SSP.\n8. Žalobca považoval závery žalovaného, že sa žalobca prvýkrát dostal do bojových línií už v roku 2014\npo tom, ako po skončení základnej vojenskej služby podpísal kontrakt na jej pokračovanie, v ktorom\nbolo uvedené, že v prípade vypuknutia vojnového konfliktu môže byť nasadený do prvých línií a že\nz pohovoru so žalobcom nevyplynulo, že zmluva bola sfalšovaná, ale že si bol vedomý, čo podpisuje,\nza rozporné s obsahom administratívneho spisu. Poukázal na to, že žalobca na doplňujúcom pohovore\nso žalovaným výslovne uviedol, že v jeho prípade C. armáda sfalšovala zmluvu medzi ním a armádou\no dobrovoľnom nástupe do armády. Žalobca v rámci pohovoru vysvetlil, že v roku 2014 mali na C.\nrevolúciu a taktiež v tom roku Rusko napadlo C.. Žalobca vykonával v tom čase povinnú vojenskú službu.\nPodľa vtedy platnej legislatívy C. osoby počas výkonu povinnej vojenskej služby nemali byť povolávané\nna front. Povolané mali byť len osoby, ktoré mali s armádou uzavreté zmluvy o dobrovoľnom nástupe\nna front. V rozpore s legislatívou bol však žalobca na front povolaný. Po tom, ako na fronte začali\numierať vojaci, ktorí tam v zmysle platnej legislatívy nemali vôbec byť, armáda spätne zapísala týmto\nvojakom do vojenských knižiek, že títo vojaci mali uzavretú zmluvu s armádou o dobrovoľnom nástupe\nna front. Žalobca tiež vypovedal, že nemohol ani fyzicky zmluvu podpísať, keďže on bol na fronte v G.\na H. oblasti (ako je aj uvedené vo vojenskej knižke - záznam č. 20) a štáb sa nachádzal v G.. Pokiaľ\nžalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodí, že neznalosť obsahu, nepochopenie alebo neopatrnosť\n(napr. neprečítal si zmluvu alebo si nezistil podrobnosti) nie sú dôvody, ktoré by ho zbavili zodpovednosti\nza nedodržanie zmluvných podmienok, žalobca poukazuje na to, že uvedenú zmluvu nikdy nevidel, a\nteda ju nemohol ani podpísať, a preto sú závery žalovaného v súvislosti so zmluvou o dobrovoľnom\nvstupe žalobcu do armády v úplnom v rozpore s vyjadreniami žalobcu. Žalobca uviedol, že v rozpore\ns obsahom spisu je aj záver žalovaného, že žalobca sa dostal prvýkrát do bojových línií po skončení\nzákladnej vojenskej služby. Počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že 22.04.2014 mu povinná\nvojenská služba mala skončiť, avšak tá mu bola predĺžená od 22.04.2014 do vyhlásenia mobilizácie,\no čom svedčí aj záznam na str. 26, poznámka 2 v žalobcovej vojenskej knižke. Z uvedeného teda v\nrozpore s právnym záverom žalovaného vyplýva, že žalobca sa do bojových línií dostal ešte počas\nvýkonu povinnej vojenskej služby, ktorá mu bola bez jeho súhlasu predĺžená.\n9. Žalobca tvrdí, že žalovaný nepochopil jeho azylový príbeh a zároveň došlo k podstatnému porušeniu\nustanovení Správneho poriadku, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia,\n\ntým, že žalovaný sa neoboznámil s množstvo dôkazov, ktoré žalobca do konania doložil. Žalobca v\nazylovom konaní nespochybnil skutočnosť, že sa svojou dezerciou dopustil v krajine pôvodu trestného\nčinu. Sám sa štátnym orgánom prihlásil a v plnej miere spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom\nkonaní pri vyšetrovaní a jeho stíhaní za uvedený trestný čin, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený\na trest si vykonal, resp. bolo súdom vyhlásené, že sa v skúšobnej dobe osvedčil. Žalovaný v\nkonaní však nepochopil, že dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl nebola obava z trestného stíhania\na následného potrestania za trestný čin dezercie. Dôvodom podania žiadosti o azyl žalobcom je\njeho obava z prenasledovania v podobe použitia fyzického a psychického násilia, ktorého sa na ňom\npríslušníci vojenskej prokuratúry, vojenskej polície a armády už dopustili a taktiež v podobe správnych a\npolicajných opatrení, ktoré sú diskriminačné a sú vykonávané diskriminačným spôsobom, a rovnako aj\nv neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní, ku ktorému v jeho prípade skutočne došlo. Štátne\norgány, predovšetkým vojenská prokuratúra a armáda a na ich pokyn aj vojenská polícia, majú v úmysle\nvo vyššie popísanom prenasledovaní žalobcu aj naďalej pokračovať, o čom svedčí aj obnovenie jeho\nprípadu na súde dňa 23.10.2024, ktorý bol dovtedy odložený alebo prerušený.\n10. Žalovaný opomenul únos žalobcu štátnymi orgánmi a jeho následné fyzické a psychické mučenie,\nfalšovanie dokumentov a listín týkajúcich sa žalobcu štátnymi orgánmi a armádou, neprimerané\na diskriminačné trestné stíhanie žalobcu vojenskou prokuratúrou jednak z politických dôvodov a\nrovnako aj z dôvodu snahy o duplicitné potrestanie žalobcu za dezerciu, ako pomstu za jeho\nsvojvoľné opustenie vojenskej základne a s tým spojené nevykonanie vojenskej povinnosti. Žalobca\ntvrdí, že jeho prenasledovanie zo strany vojenskej polície, vojenskej prokuratúry a C. armády je\nvedené nielen z politických dôvodov za žalobcovo nerešpektovanie vojenských príkazov, vyjadrovanie\nnesúhlasu so samotnou vojnou a postupmi C. armády vo vojne verejne pred vojenskými veliteľmi,\nči obáv vysokopostavených armádnych činiteľov zo žalobcu z dôvodu disponovania inkriminujúcimi\ninformáciami, ktoré by mohli ohroziť ich povesť a následne aj pozície a postavenie v armáde, ale aj z\ndôvodu diskriminácie žalobcu pre jeho dezerciu z armády. Žalobca uteká pred prenasledovaním jednak\nvo forme úmyselného a plne vedomého duplicitného trestného stíhania pre ten istý trestný čin dezercie,\nktorého sa na jeho osobe dopúšťajú štátne orgány, ale rovnako aj pred všetkými s tým spojenými\nopatreniami, konaniami a trestnými činmi, ktoré na žalobcovi štátne orgány páchajú, čo aj preukázal\nv konaní. Judikatúra, na ktorú v napadnutom rozhodnutí poukazuje žalovaný, je preto pre daný prípad\nirelevantná.\n11. Žalobca v žalobe opísal priebeh trestného konania v súvislosti so spáchaním trestného činu\ndezercie, za ktorý bol súdom na C. právoplatne odsúdený a trest bol vykonaný. Zároveň poukazoval\nna postup orgánov činných v trestnom konaní po tomto odsúdení, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia\npokúšali dosiahnuť, aby bol za rovnaký skutok odsúdený dvakrát, avšak súd obžalobu prokurátorov i\nvrátil s odôvodnením, že by došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“. Po rozhodnutí súdu žalobcu\nodviezli späť na prokuratúru, kde mu bol predložený nový dokument - podozrenie zo spáchania nového\ntrestného činu a to, že sa od 10.10.2017 do 21.02.2018 vyhýbal vojenskej službe. Žalobca uvádza, že\nv úradných dokumentoch, ktoré do konania predložil, sa v niektorých udáva dátum nového trestného\nstíhania za dezerciu od 11.10.2017 a v iných od 17.10.2017. Uvedené konanie voči žalobcovi prebieha\ndodnes. Uvedeným konaním sa vojenská prokuratúra a armáda dopúšťajú nerešpektovanie platnej\nlegislatívy C., konkrétne čl. 26 zákona č. 2232-XK. o vojenskej povinnosti a vojenskej službe, časť 6. V\njeho prípade teda dochádza k pokračujúcemu prenasledovaniu jeho osoby zo strany štátnych orgánov,\njednak z dôvodu dezercie žalobcu z výkonu vojenskej služby počas vojnového stavu, za čo je na C.\nv armáde považovaný za zradcu, s čím súvisí aj následný prístup ku žalobcovi vo forme mučenia\npočas jeho držby v pivničných priestoroch na prokuratúre a rovnako aj v podobe šikany, diskriminácie\na zlého zaobchádzania, ktorého sa stal obeťou po opätovnom nástupe na front v roku 2022 zo strany\narmádnych nadriadených. Za formu politického prenasledovania možno jednoznačne považovať aj\nvyhrážania sa polície a príslušníkov prokuratúry zavraždením žalobcu, ak odmietne podpísať nimi\npredkladané dokumenty, či, ako mu povedali samotní príslušníci polície a vojenskej prokuratúry počas\njeho zadržiavania v pivničných priestoroch prokuratúry, vojakov ako je on dávajú na fronte do prvej\nlínie. Zároveň sa žalobca stal subjektom prenasledovania a taktiež aj mučenia z dôvodu istej formy\npomsty štátnych orgánov za jeho kritizovanie vlády a jej politiky, za nerešpektovanie príkazov veliacich\nnadriadených podpisovať dokumenty o nezvestnosti padlých vojakov, pre nerešpektovanie príkazov\npresunúť pluk do oblastí obývaných civilným obyvateľstvom, za to, že ako seržant odmietal vyberať,\nktorí radoví vojaci z jeho čaty pôjdu do bojov a za odmietanie priamej účasti v bojoch.\n12. V súvislosti so svojim azylovým príbehom dal žalobca do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 1Sžak/5/2020 zo dňa 30.06.2020 a uplatnenie pravidla v pochybnostiach v prospech žiadateľa\no medzinárodnú ochranu. Na základe vyššie uvedeného je žalobca toho názoru, že v jeho prípade boli\n\npreukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle,\na preto sa vzhľadom na tieto obavy nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu.\nIII. Vyjadrenie žalovaného\n13. Vo vyjadrení zo dňa 19.09.2025 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne\nsprávne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.\n14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a námietke, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný\nza základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, žalovaný uviedol,\nže všetky tvrdenia žalobcu uvádzané počas pohovorov riadne konfrontoval s dôkazmi a konkrétnymi\nzáznamami vo vojenskej knižke, ktoré sú dostupné v administratívnom spise a závery žalovaného\nvychádzajú z relevantných dostupných podkladov.\n15. Žalovaný postupoval podľa § 34 ods. 5 a § 32 ods. 1 SP, v priebehu konania boli všetky dôkazy,\nktoré sú súčasťou administratívneho spisu riadne preskúmané a vyhodnotené v súlade s procesnými\npredpismi. Žalovaný neopomenul žiadny z predložených dôkazov, posudzoval ich vo vzájomných\nsúvislostiach s prihliadnutím na ich význam pre posúdenie celkového skutkového stavu, čo viedlo\nk právnym záverom zhrnutým v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\n16. Konanie opisované žalobcom ako dôvody politického prenasledovania je postavené na konaní\nvojenských a štátnych orgánov voči žalobcovi, ktoré je viazané na výkon jeho vojenskej služby a s tým\nsúvisiacou dezerciou. K žalobcom uvádzaným obavám z trestného stíhania za dezerciu žalovaný\npripomenul v administratívnom spise dostupné rozhodnutie Najvyššieho súdu C. v prípade žalobcu\na dodržanie princípu „ne bis in idem“, zakotvenom aj v C. trestnom práve a poriadku. V konaní neboli\npreukázané také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že problémy žalobcu\ntýkajúce sa jeho prenasledovania súvisia s azylovo relevantnými dôvodmi. Žalovaný zohľadnil, že nie\nje možné vylúčiť, že v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu resp. do regiónu, z ktorého\nžalobca pochádza a kde mal posledný trvalý pobyt, by žalobca nebol vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia z dôvodu individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného\nnásilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ako je uvedené v § 2 písm.\nf) bod 3. zákona o azyle, a preto žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka.\nIV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania\n17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 16.10.2025 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19.09.2025 uviedol, že\nvyjadrenie žalovaného, že tvrdenia žalobcu, uvádzané počas pohovorov, riadne konfrontoval s dôkazmi\na konkrétnymi záznamami vo vojenskej knižke, považuje za veľmi vágne, bez poukázania na konkrétne\ndôkazy a záznamy vo vojenskej knižke, ktoré podľa žalovaného svedčia o správnosti napadnutého\nrozhodnutia. Žalovaný sa nevyjadril a nevysvetlil rozpory medzi výpoveďou žalobcu na pohovoroch\nso žalovaným a medzi právnymi závermi žalovaného uvádzanými v napadnutom rozhodnutí. Žalobca\nzotrval na tvrdení, že záznamy vo vojenskej knižke boli sfalšované, rovnako ako zmluva uzavretá\nmedzi ním a C. armádou o dobrovoľnom nástupe žalobcu do armády. Žalobca zdôraznil, že dôvodom\njeho žiadosti o azyl je jeho politické prenasledovanie štátnymi orgánmi C. a armádou pre žalobcove\ninformácie, znalosti a dôkazy, jednak o porušovaní zákonov a legislatívy C. štátnymi orgánmi a armádou,\nza jeho vedomosti a dôkazy o falšovaní úradných dokumentov, listín a dokladov, za žalobcove vedomosti\no páchaní vojnových zločinov C. armádou dokonca voči vlastným príslušníkom, teda C. vojakom, ale\ntaktiež aj za verejné vyjadrovanie svojich názorov žalobcom pred v súčasnej dobe už veliteľmi C. armády\nna vojnu a všetky „zverstvá“ páchané na radových vojakoch a rovnako aj občanoch samotnou armádou.\nRovnako je dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl na Slovensku aj jeho odôvodnená obava z opatrení,\nkonaní a trestných činov, ktoré na žalobcovi štátne orgány páchajú v podobe únosov, fyzického a\npsychického mučenia. Všetky tieto trestné činy, ktorých sa štátne orgány a armáda na žalobcovi dopustili,\noficiálne schovávajú pod dôvod trestného stíhania za dezerciu, pričom však aj v súvislosti s dezerciou je\ndokázaná snaha štátnych orgánov o duplicitné potrestanie žalobcu za tento čin. Za právne irelevantné\npovažoval žalobca aj poukazovanie žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu C. v súvislosti s\ndodržiavaním princípu „ne bis in dem“ na C., keďže z originálov dôkazov žalobcu jednoznačne vyplýva,\nže minimálne v súčasnej dobe je tento princíp v trestných konaniach zásadným spôsobom porušovaný,\no čom svedčí aj duplicitné trestné stíhanie žalobcu. Nepriame odvolávanie sa žalovaného na to, že\nbola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana a z tohto dôvodu je jeho bezpečnosť zaistená, považuje\nžalobca v jeho prípade za nepostačujúce. Po skončení vojny na C., teda zániku dôvodov na udelenie\ndoplnkovej ochrany, bude žalobca nútený sa do krajiny pôvodu vrátiť. Žalobca je však presvedčený, že\nštátne orgány a C. armáda budú pokračovať v jeho prenasledovaní minimálne z dôvodu snahy pomstiť\nsa žalobcovi za jeho dezerciu, ale rovnako aj z obavy pred informáciami a dôkazmi proti nim, ktorými\nžalobca disponuje.\n\n18. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.11.2025 (duplike) uviedol, že v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia a vyjadrení k žalobe uviedol všetky relevantné skutkové a právne okolnosti potrebné na\nposúdenie veci.\nV. Konanie na správnom súde\n19. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach\nazylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“\n20. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“\n21. Podľa § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona\nrozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“\n22. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“\n23. Podľa § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.“\n24. Podľa § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej\nžalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej\nsprávnej žalobe.“\n25. Podľa § 190 SSP „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje\nk záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“\n26. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§\n10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu\nžalovaného dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Správny súd\nrozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca uviedol, že súhlasí\ns rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril\na súd neidentifikoval ani iný dôvod pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu\nv lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.11.2025 (§ 137\nods. 4 SSP).\nVI. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy\n27. Podľa § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o\nudelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie\ndoplnkovej ochrany.“\n28. Podľa § 2 písm. a), b), c), d) a f) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie\na) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,\nb) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve\n[Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky č. 319/1996 Z. z.)] alebo v osobitnom predpise (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky)\nc) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,\nd) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných\nľudských práv [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným\nspôsobom, ktoré spočíva najmä v\n1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,\n2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú\nvykonávané diskriminačným spôsobom,\n3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,\n4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste.\nf) vážnym bezprávím\n1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,\n2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo\n3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia\npočas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“\n29. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje\ninak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do\ntohto štátu.“\n\n30. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle „Ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza\nz toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla\nposkytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,\nprijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným\nprávnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo\nvážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná a žiadateľ má prístup k takej\nochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje\nsa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.“\n31. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle „Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1\npísm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to\nneplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.\n32. Podľa čl. I písm. A. bodu 2. Dohovoru o právnom postavení utečencov (ďalej len „Dohovor“)\nv znení Protokolu z roku 1967 „Na účely tohto dohovoru sa pojem \"utečenec\" vzťahuje na ktorúkoľvek\nosobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových,\nnáboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo\nzastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta\nochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho\ndoterajšieho pobytu a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade\nosoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem \"štát, ktorého štátne občianstvo má\" vzťahuje\nna všetky štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú\nochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených\nobavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.“\n33. Podľa čl. 9 ods. ods. 2 písm. e) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách\npre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie\nmedzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú\nochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica 2011/95/EÚ“) „Činy prenasledovania,\nako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu stíhania alebo potrestania kvôli\nodmietnutiu vykonania vojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že vykonávanie vojenskej služby by\nzahŕňalo trestné činy alebo akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12\nods. 2.“\n34. Podľa čl. 12 ods. ods. 2 smernice 2011/95/EÚ „Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez\nštátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať\nsa:\na) že sa dopustili trestného činu proti mieru, vojnových zločinov alebo trestných činov proti ľudskosti\npodľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch;\nb) že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako v ňom\nboli prijatí ako utečenci, čo znamená čas vydania povolenia na pobyt na základe priznania postavenia\nutečenca; najmä neľudské činy, aj keď sú spáchané s údajne politickým cieľom, môžu byť klasifikované\nako vážne nepolitické trestné činy;\nc) že sú vinní za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú\nuvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov.\nVII. Právne posúdenie veci správnym súdom\n35. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §\n10, § 13 ods. 3 a § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia posúdil neformálne správnu žalobu, neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi\npodľa § 206 ods. 3 SSP, vychádzajúc zo stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa\n§ 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.\n36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, v časti, v ktorej žalovaný neudelil\nžalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže v tomto rozsahu žalobca správnou\nžalobou napadol rozhodnutie žalovaného.\n37. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore\ns administratívnym spisom. Nesprávnym právnym posúdením je podľa žalobcu záver žalovaného\nvyjadrený v napadnutom rozhodnutí (str. 3 a str. 8), týkajúci sa podpisu zmluvy o pokračovaní vojenskej\nslužby žalobcu v roku 2014, v ktorej bolo uvedené, že v prípade vypuknutia vojnového konfliktu môže\nbyť žalobca nasadený do prvých línií, s tvrdením žalobcu uvedeným v administratívnom konaní, že\nzmluva medzi ním a armádou bola sfalšovaná, žalobca ju fyzicky nepodpísal a žalobca bol v roku 2014\nv rozpore s vtedy platnou legislatívou povolaný na front. Žalovaný nesprávne vyhodnotil aj záznamy\n\nvo vojenskej knižke žalobcu, ktoré boli podľa tvrdenia žalobcu tiež sfalšované. Hoci povinná vojenská\nslužba mala žalobcovi skončiť 22.04.2014, bola mu nezákonne predĺžená až do vyhlásenia mobilizácie.\nŽalobca uviedol, že sa obáva prenasledovania v podobe použitia fyzického a psychického násilia,\nktorého sa už v minulosti na ňom dopustili vojenské orgány činné v trestnom konaní, a v podobe\nsprávnych a policajných opatrení, ktoré boli vykonané diskriminačným spôsobom. Uskutočnil sa pokus\no jeho opätovné odsúdenie za ten istý skutok, pričom príslušné orgány v uvedenom konaní aj naďalej\npokračujú (obnovené konanie v roku 2024). Tvrdil tiež, že sa stal subjektom prenasledovania z dôvodu\npomsty štátnych orgánov za jeho kritiku vlády a jej politiky, za nerešpektovanie príkazov presunúť pluk\ndo oblastí obývaných civilným obyvateľstvom, za odmietnutie vybrať radových vojakov z jeho čaty,\nktorí mali ísť do bojov a za odmietnutie priamej účasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu\no umlčanie zo strany jeho bývalých nadriadených o zločinoch spáchaných v rámci výkonu činnosti\nv armáde (napríklad informácie o vyvážaní vojakov, odmietajúcich bojovať, v noci na mínové pole).\nŽalobca uvedené skutočnosti považuje za politické prenasledovanie a tvrdí, že je daný dôvod pre\nudelenie azylu podľa § 8 písm. a) zákona o azyle.\n38. Správny súd poukazuje v úvode na skutočnosť, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky je upravené v zákone o azyle. Pre udelenie azylu sa vyžaduje splnenie podmienok taxatívne\nuvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona o azyle. Podľa čl. 1 písm. A bodu. 2 Dohovoru\nmusí osoba (aby bola považovaná za utečenca) spĺňať kumulatívne nasledujúce prvky definície\nutečenca: (i) musí sa nachádzať mimo krajiny pôvodu, (ii), mať odôvodnený strach, (iii) hroziaca ujma\ndosahuje intenzitu prenasledovania (iv) neexistuje dostupná ochrana v krajine pôvodu, (v) osoba je\nprenasledovaná z azylovo relevantných dôvodov a (iv) nevzťahuje sa na ňu vylučovacia klauzula (čl.\nI písm. F Dohovoru, § 13 ods. 2 zákona o azyle). Okrem splnenia ostatných uvedených podmienok\nmusia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu\n„utečenec“ podľa čl. 1 Dohovoru) z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských\ndôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa\njednotlivec nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom\nvymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak\nv medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v\nobmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto\ninštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom\nudelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti\ndefinovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch\nprípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode\nz krajiny pôvodu (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sža/41/2009 zo\ndňa 04.08.2009 a rozsudok, sp. zn. 10Sžak/17/2019 zo dňa 15.11.2019). Azyl je výnimočný inštitút\nkonštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje\noprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 6Sak/2/2024 zo dňa 11.09.2024).\n39. Správny súd tiež uvádza, že branná povinnosť a povinná vojenská služba patria k základným\npovinnostiam štátneho občana. Snaha vyhnúť sa nástupu na vojenskú službu a dezercia nie sú dôvodom\npre udelenie medzinárodnej ochrany, a to ani vtedy, ak by bol výkon vojenskej služby spojený s rizikom\núčasti na bojových akciách vo vojnovom konflikte. Branná povinnosť je totiž sama o sebe legitímnou\npožiadavkou každého štátu, ktorá je kladená na jeho občanov. Ak teda občan plní brannú povinnosť\na v rámci mobilizácie sa zapojí do ozbrojeného konfliktu, v ktorom je ohrozená zvrchovanosť a územná\ncelistvosť brániaceho sa štátu (čo je aj prípad krajiny pôvodu žalobcu v aktuálne prebiehajúcom\nvojnovom konflikte), ide o plnenie občianskej povinnosti voči štátu a vyžadovanie plnenia tejto povinnosti\nzo strany štátu nie je považované za prenasledovanie podľa zákona o azyle, pokiaľ ide o plnenie\ntejto povinnosti v riadnej armáde demokratického právneho štátu, ktorá je v súlade s vnútroštátnym\naj s medzinárodným právom a pokiaľ prípadné odopretie výkonu tejto povinnosti nie je neprimerane\ntrestané. Brannú povinnosť spojenú s účasťou na ozbrojenom konflikte však je potrebné posúdiť aj\nz pohľadu možného prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov podľa § 8 zákona o azyle, ktorý\nmusí byť vykladaný v súlade s čl. 9 smernice 2011/95/EÚ. Podľa čl. 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/\nEÚ môžu byť za prenasledovanie považované aj „stíhania alebo potrestania kvôli odmietnutiu vykonania\nvojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že vykonávanie vojenskej služby by zahŕňalo trestné činy\nalebo akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12 ods. 2“. Vylučujúca\nklauzula podľa čl. 12 ods. 2 smernice 2011/95/EÚ sa vzťahuje na trestné činy proti mieru, vojnové zločiny,\n\ntrestné činy proti ľudskosti, vážne nepolitické zločiny a na činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami\nOrganizácie spojených národov.\n40. Správny súd poukazuje aj na bod 171. Príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určovanie\npostavenia utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967, týkajúcich sa postavenia\nutečencov (ďalej len „Príručka UNHCR“), ktorý poskytuje jeden z výkladov Dohovoru, a z ktorého\nvychádza aj zákon o azyle: „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek úprimné, je dostatočným\ndôvodom pre nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutiu sa nástupu na\nvojenskú službu. Nestačí, že osoba nesúhlasí so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej\nvojenskej akcie. Ak je však typ vojenskej akcie, s ktorou nechce byť jednotlivec spájaný, odsudzovaný\nmedzinárodným spoločenstvom, ako odporujúci základným pravidlám ľudského správania, mohol by sa\ntrest za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek\ndefinície, sám o sebe považovať za prenasledovanie.“\n41. Správny súd dáva do pozornosti aj Smernicu k medzinárodnej ochrane č. 10 zo dňa 12.12.2014:\nŽiadosti o priznanie právneho postavenia utečenca súvisiace s výkonom vojenskej služby v zmysle\nčlánku 1A ods. 2 Dohovoru a jeho Protokolu z roku 1967 (ďalej len „Smernica č. 10“). Uvedená Smernica\nč. 10 dopĺňa Príručku UNHCR k postupom a kritériám pre určovanie právneho postavenia utečencov\npodľa Dohovoru. V časti III. písm. A. bod 5. Smernice č. 10 sa uvádza: „Podľa Charty OSN ako aj\npodľa medzinárodného obyčajového práva majú štáty právo na sebaobranu. Štáty sú oprávnené žiadať\nod svojich občanov výkon vojenskej služby pre vojenské účely, pričom toto oprávnenie samo o sebe\nneporušuje práva jednotlivca. Štáty môžu tiež trestať osoby, ktoré dezertujú alebo sa vyhýbajú vojenskej\nslužbe z iného, než legitímneho dôvodu svedomia za predpokladu, že ukladané tresty a súvisiace\npostupy sú v súlade s medzinárodným právom. Vojenský odvod a vojenská služba sú všeobecne\noprávnené, ak spĺňajú nasledujúce kritériá: sú uložené zákonom, sú vykonávané spôsobom, ktorý nie\nje diskriminačný alebo svojvoľný, sú preskúmateľné súdom a funkcie a výcvik brancov vychádzajú\nz vojenských potrieb a plánov.“\n42. Podľa bodu 170. Príručky UNHCR „Existujú však aj prípady, keď nutnosť vykonávať vojenskú\nslužbu môže byť jediným dôvodom na udelenie štatútu utečenca, t. j. keď osoba môže preukázať, že\nvykonávanie vojenskej služby by si vyžadovalo jej účasť na vojenských akciách, ktoré by boli v rozpore\ns jej skutočnými politickými, náboženskými alebo morálnymi presvedčeniami alebo s platnými dôvodmi\nsvedomia.“ V predmetnej veci je podstatné uviesť, že žalobca počas konania neuvádzal dôvody pre\nodmietnutie výkonu vojenskej služby, ktoré by bolo možné považovať za dôvody výhrady svedomia\nodvodené z výkladu práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Žalobca v rámci vstupného\npohovoru žiadateľa o azyl dňa 04.03.2025 k dôvodom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu uviedol,\nže o azyl žiada z dôvodu, že na C. je vojna a je prenasledovaný, pretože odišiel z armády. Obáva\nsa, že by po návrate do krajiny pôvodu išiel do väzenia, keďže odišiel z vojenskej služby a následne\nby ho vo väzení týrali alebo zabili resp. by ho poslali na front (pohovor zo dňa 21.05.2025). Ako\ndôvody pre dezerciu v roku 2014 uviedol, že nesúhlasil s postupom nadriadených, odmietal podpisovať\nsprávy, týkajúce sa, podľa jeho vyjadrenia, nepravdivých skutočností o úmrtiach vojakov, mal psychické\nproblémy spojené s jeho nasadením na frontovej línii a nebolo mu umožnené navštíviť príbuzných (matku\nv čase jej hospitalizácie). Obdobné dôvody uviedol vo vzťahu k dezercii, ktorej sa dopustil v roku 2024.\n43. Proces rozhodovania o žiadosti o medzinárodnú ochranu zahŕňa jednak zistenie skutkových\nokolností a jednak právne posúdenie toho, či sú splnené podmienky pre poskytnutie medzinárodnej\nochrany. Keďže žiadateľ v mnohých prípadoch z objektívnych dôvodov nie je schopný dokázať alebo\nvyvrátiť určité tvrdenia presvedčivým dôkazom, individuálne skutkové okolnosti vyplývajú spravidla\nz jeho výpovede. Hodnotenie dôveryhodnosti výpovede žiadateľa by malo predchádzať vecnému\nposúdeniu žiadosti. Dôveryhodnosť žalobcu sa, vychádzajúc z obsahu administratívneho a súdneho\nspisu, nejaví medzi účastníkmi súdneho konania ako sporná. Žalovaný sa touto otázkou v napadnutom\nrozhodnutí detailnejšie nezaoberal, z obsahu odôvodnenia je však možné vyvodiť záver, že príbeh\nžalobcu sa žalovanému nejavil ako pochybný. Z výpovede žalobcu a podkladov pre rozhodnutie však\nžalovaný vyvodil iné závery ako žalobca.\n44. Vzhľadom na žalobcom tvrdený azylový dôvod – prenasledovanie z politických dôvodov, správny\nsúd v prvom rade poukazuje na to, že azyl môže byť udelený žiadateľovi, ktorý má v krajine\npôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov.\nZ administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nebol v krajine pôvodu politicky aktívny v takom rozsahu,\naby bolo možné konštatovať, že bol azylovo relevantným spôsobom prenasledovaný pre zastávanie\nurčitých politických názorov podľa § 8 písm. a) zákona o azyle. Žalobca v konaní neprezentoval\nžiadne konkrétne politické presvedčenie, nikdy nebol členom politickej strany alebo organizácie a nebol\nani inak politicky aktívny. Žalobca za azylovo relevantný dôvod považuje skutočnosť, že podľa jeho\n\ntvrdenia mal byť duplicitne trestne stíhaný za ten istý skutok – dezerciu, ako aj súvisiace opatrenia\na konanie, ktorého sa voči nemu dopúšťali orgány činné v trestnom konaní na C., pričom žalobca je\npresvedčený, že uvedené konanie by po jeho návrate do krajiny pôvodu pokračovalo. Žalobca tvrdil, že\nbol prenasledovaný z dôvodu pomsty štátnych orgánov za jeho kritický postoj k vláde a jej politike, za\nnerešpektovanie príkazov nadriadených, za odmietnutie vybrať vojakov, ktorí mali ísť do priamych bojov\na za odmietnutie priamej účasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu zabezpečiť jeho mlčanie\no veciach, ktoré mali byť podľa vyjadrenia žalobcu v rozpore s právom a týkali sa výkonu vojenskej\nslužby.\n45. Žalobca za jeden z dôvodov podania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany označil skutočnosť,\nže orgány činné v trestnom konaní ho neprimerane a diskriminačne trestne stíhali, pričom sa pokúšali aj\no duplicitné trestné stíhanie a potrestanie žalobcu za dezerciu. Vo všeobecnosti je možné konštatovať,\nže trestné stíhanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v krajine pôvodu nie je samo o sebe dôvodom pre\nudelenie azylu. Trestné stíhanie by muselo mať relevantné prvky prenasledovania podľa § 8 písm. a)\nzákona o azyle. Samotný žalobca v správnej žalobe uvádza, že v azylovom konaní ani raz nespochybnil\nskutočnosť, že sa svojou dezerciou dopustil v krajine pôvodu trestného činu. Príručka UNHCR v bode\n169. uvádza, že „Dezertér alebo osoba, ktorá sa vyhýba vojenskej službe, môže byť tiež považovaná\nza utečenca, ak sa preukáže, že by bola za vojenský priestupok potrestaná neprimerane prísnym\ntrestom z dôvodu svojej rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo\npolitického názoru. To isté by platilo, ak by sa preukázalo, že má opodstatnený strach z prenasledovania\nz uvedených dôvodov nad rámec trestu za dezerciu.“ Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru,\nže trestné stíhanie žalobcu za dezerciu nesúviselo s jeho rasou, národnostnou alebo náboženskou\npríslušnosťou, s dôvodmi zastávania určitých politických názorov ani s príslušnosťou k určitej sociálnej\nskupine. Podľa vyjadrenia žalobcu pôvodom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu nebolo samotné\ntrestné stíhanie, ale obava z prenasledovania v podobe použitia násilia, ktorého sa na ňom príslušníci\nvojenskej polície, vojenskej prokuratúry a armády už dopustili a v podobe správnych a policajných\nopatrení, ktoré sú diskriminačné. Štátne orgány majú záujem v tomto konaní podľa vyjadrenia žalobcu\npokračovať, keďže jeho prípad bol na súde obnovený dňa 23.10.2024. Uvedené konanie orgánov\nverejnej moci žalobca považuje za politické prenasledovanie. Správny súd sa preto ďalej zaoberal\nposúdením, či žalovaný správne vyhodnotil, že konanie vyššie uvedených orgánov činných v trestnom\nkonaní v krajine pôvodu žalobcu nemožno považovať za prenasledovanie z politických dôvodov.\n46. Vo vzťahu k prenasledovaniu ako jedného z imanentných znakov pre naplnenie definície utečenca,\nžalobca vyvodzoval svoje prenasledovanie (v dôsledku uplatňovania politických práv a slobôd) z jeho\ntrestnoprávneho postihu diskriminačným konaním C. orgánov činných v trestnom konaní, spôsobom\nvážne porušujúcim jeho základné ľudské práva. Po dezercii v roku 2014 sa žalobca v roku 2017 sám\ndostavil pred orgány činné v trestnom konaní a následne uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste,\nktorú schválil súd rozhodnutím zo dňa 10.10.2017 a žalobcovi bol uložený za trestný čin podľa čl.\n407 ods. 3 trestného zákona C. trest odňatia slobody na dva roky so skúšobnou dobou jeden rok.\nŽalobca neuvádzal, že by v tomto právoplatne skončenom trestnom konaní poukazoval na sfalšovanú\nzmluvu alebo sfalšované záznamy v jeho vojenskej knižke. Pokiaľ žalobca tvrdí, že následne bol\norgánmi činnými v trestnom konaní účelovo podaný návrh na obnovu konania za účelom zmeny právnej\nkvalifikácie skutku, za ktorý už bol odsúdený, správny súd uvádza, že zo spisu vyplynulo, že žalobca\nmal v tejto situácii k dispozícií účinné prostriedky súdnej ochrany (sám žalobca na strane 7 správnej\nžaloby uviedol, že súd vrátil prokurátorovi obžalobu s odôvodnením, že by došlo k porušeniu zásada\n„ne bis in idem“, keďže žalobca bol za dezerciu takmer za celé uvedené obdobie už odsúdený). Preto je\nmožné, poukazujúc na §19a ods. 7 zákona o azyle, skonštatovať, že aj v prípade vyhodnotenia žalobcom\ntvrdeného konania C. orgánov činných v trestnom konaní ako diskriminačného resp. vykazujúceho prvky\nnásilia či protiprávnosti (čo namietal žalobca), ochrana bola žalobcovi v krajine pôvodu poskytnutá,\na to prostredníctvom účinného súdneho systému, ktorý nie je len dočasný a žalobca mal k takejto\nochrane prístup. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že C. je členom Rady Európy, a preto podlieha\naj jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva, pred ktorým by sa aj žalobca mohol domáhať ochrany,\nak by došlo k porušeniam jeho práv postupmi a rozhodnutiami C. štátnych orgánov. Správnemu súdu\nv danom prípade preto neprináleží preskúmavať postupy C. orgánov činných v trestnom konaní, ktoré\nboli účinne preskúmané C. súdmi, vo vzťahu ku ktorým nemal v konečnom dôsledku žalobca žiadne\nvýhrady, naopak, sám žalobca potvrdil, že súdy mu ochranu poskytli.\n47. Žalobca v žalobe aj počas administratívneho konania uviedol, že bol prenasledovaný z dôvodu\npomsty štátnych orgánov za jeho kritický postoj k vláde a jej politike, za nerešpektovanie príkazov\nnadriadených, za odmietnutie vybrať vojakov, ktorí mali ísť do priamych bojov a za odmietnutie priamej\núčasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu zabezpečiť jeho mlčanie o veciach, ktoré mali\n\nbyť podľa vyjadrenia žalobcu v rozpore s právom a týkali sa výkonu vojenskej služby. Uvedené dôvody\nmôžu byť považované za prenasledovanie iba v prípade, ak by išlo o taký typ vojenskej akcie, ktorý je\nodsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako odporujúci základným pravidlám ľudského správania\nresp. ak by žalobca bol v rámci výkonu vojenskej služby nútený ku konaniu, ktoré by mohlo napĺňať\nskutkovú podstatu trestných činov proti mieru, vojnových zločinov, trestných činov proti ľudskosti,\nvážnych nepolitických zločinov a na činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených\nnárodov.\n48. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len\n„SDEÚ“) zo dňa 26.02.2015 vo veci C-472/13 (I. H. J. proti Nemeckej spolkovej republike), v ktorom\nSDEÚ v bodoch 42. až 44. uviedol: „42. Na druhej strane treba uviesť, že v súlade s článkom 4 ods. 3\npísm. a) smernice 2004/83 treba takúto dôležitosť pripísať aj okolnosti, že štát alebo štáty, ktoré vedu\noperácie, postihujú vojnové zločiny. Skutočnosť, že v právnom poriadku týchto štátov existujú právne\npredpisy trestajúce vojnové zločiny a súdy zabezpečujúce ich účinný postih, vedie k malej hodnovernosti\ntvrdenia, že vojak jedného z týchto štátov by mohol byť privedený k spáchaniu takýchto zločinov, a na\ntakúto skutočnosť teda v žiadnom prípade nemožno neprihliadať. 43. Z toho vyplýva, že za takýchto\nokolnosti prináleží tomu, kto ma záujem o priznanie postavenia utečenca na základe článku 9 ods. 2\npísm. e) smernice 2004/83 (pozn. aktuálne čl. 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ), aby s dostatočnou\nhodnovernosťou preukázal, že jednotka, ku ktorej patrí, vedie operácie, ktoré sú jej pridelené, alebo\nich viedla v minulosti, za takých podmienok, že je vysoko pravdepodobne, že dochádza ku konaniam\ntakej povahy, aké sú uvedené v tomto ustanovení. 44. Po tretie, keďže akty prenasledovania, o ktoré\nsa opiera žiadateľ o postavenie utečenca, musia podľa týchto ustanovení smernice 2004/83 vyplývať\nz jeho odmietnutia vykonania vojenskej služby, toto odmietnutie musí predstavovať jediný prostriedok\numožňujúci tomuto žiadateľovi vyhnúť sa účasti na namietaných vojnových zločinoch. V tejto súvislosti\nmusí posúdenie, ktoré majú vykonať vnútroštátne orgány, v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. c) smernice\n2004/83 zohľadniť najmä skutočnosť, že v tomto prípade sa žiadateľ nielenže dobrovoľne zaviazal do\nslužby v ozbrojených silách, hoci už boli zapojené do konfliktu v Iraku, ale navyše si v týchto ozbrojených\nsilách po tom, čo v rámci nich absolvoval svoj prvý pobyt v tejto krajine, obnovil svoj záväzok.“\n49. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že nie sú k dispozícii žiadne správy, že by\nna území C. boli zo strany C. armádnych jednotiek páchané vojnové zločiny a že z hľadiska C.\nide o obrannú vojnu, v ktorej sa vo všeobecnosti dodržiavajú medzinárodné štandardy týkajúce sa\nvedenia vojny. Uviedol tiež, že žalobca ako dôvod vyhýbania sa vojenskej službe kvôli odmietnutiu\nzúčastniť sa trestných činov uvedených v § 13 ods. 2 zákona o azyle, vo svojej výpovedi neuviedol.\nZ administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v rámci pohovoru dňa 04.03.2025 uviedol, že počas\nvýkonu vojenskej služby v roku 2014 im dávali podpisovať rôzne dokumenty, že vojaci nezomreli, ale sú\nnezvestní. Tvrdil tiež, že muži, ktoré odmietli bojovať, boli v noci naložení do áut a odvezení na mínové\npole, aby tam zomreli. Telá mŕtvych bol zákaz priviezť. Uviedol, že v každej vojenskej časti to bolo tak,\nže ak niekto odmietol bojovať, bol zlikvidovaný. Počas doplňujúceho pohovoru dňa 21.05.2025 uviedol,\nže „Keďže začali zomierať vojaci, ktorí mali povinnú vojenskú službu, vedenie to chcelo zamlčať, nútili\nnás podpísať dokumenty o tom, že títo vojaci zmizli bez stopy...Keby sme o týchto zločinoch vypovedali,\nboli by sme prenasledovaní... nesúhlasil som s vedením môjho štátu, kritizoval som ich, kritizoval\nsom tiež vojenské vedenie, lebo páchali trestné činy, a to tak, že umiestňujú vojakov v obciach, čo je\npríčinou zabíjania civilistov.“ Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že žalobca s dostatočnou\nhodnovernosťou nepreukázal, že jednotka, ku ktorej patril, vedie operácie alebo ich viedla v minulosti,\nza takých podmienok, resp. že by príslušníci C. armády boli vedení alebo nútení ku konaniam takej\npovahy, aké sú uvedené v čl. 9 ods. ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ. Žalobca nakoniec ani netvrdil,\nže bol nútený k vykonávaniu takýchto činov, tvrdí iba svoju vedomosť o nich. Z podkladov rozhodnutia\nzároveň nevyplýva, že dezercia bola jediným prostriedkom, ktorý umožňoval žalobcovi vyhnúť sa účasti\nna namietaných konaniach, ktoré by mohli mať podľa jeho tvrdenia povahu v zmysle čl. 9 ods. ods.\n2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal, že by sa predtým, než\ndezertoval, pokúsil vyhnúť sa účasti na ním tvrdených konaniach, ktoré majú spadať pod čl. 9 ods.\nods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ, prostredníctvom využitia dostupných a účinných vnútroštátnych\nprostriedkoch, ani netvrdil, že dezercia bola jediným prostriedkom, ako sa vyhnúť účasti na namietaných\nčinoch.\n50. Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností konštatuje, že žalobcom uvádzané dôvody\npodania žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine\npôvodu z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálne skupine, alebo existencie\nprenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu. Podľa správneho súdu\n\nv kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie medzinárodnej ochrany bol žalovaným dostatočne\nzistený skutkový stav a zistené skutočnosti boli správne vyhodnotené. Žalovaný pri posudzovaní prípadu\npostupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky podstatné vyhlásenia\nžalobcu, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, jeho postavenie a osobné pomery. Rozhodnutie\nzodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. V postupe žalovaného neboli zistené také procesné\npochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného\nsprávny súd uzavrel, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, na zistený stav správne aplikoval\nustanovenia zákona o azyle a dospel k správnemu záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky. Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n51. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca nežiadal preskúmať napadnuté rozhodnutie v časti\nposkytnutia doplnkovej ochrany, pričom súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tejto\nčasti ani nie je možný s ohľadom na znenie § 21 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozhodnutie\nministerstva o neudelení azylu v časti o poskytnutí doplnkovej ochrany nie je preskúmateľné správnym\nsúdom.\n52. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP. Žalobca v konaní\nnemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov súdneho konania nevznikol. Vo vzťahu k žalovanému,\nktorý bol v konaní pred správnym súdom úspešný, správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by\nbolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\nKasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva\nsa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§\n443 ods. 1 SSP).\nLehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na\nkasačnom súde (§ 444 SSP).\nZmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu\nje určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\n\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}