Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 16SaZ/4/2025 z 16. 10. 2025 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 16. októbra 2025, sp. zn. 16SaZ/4/2025, ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101053.1 Správny súd v Bratislave | 16SaZ/4/2025 | ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101053.1 | 2025-10-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, § 207 ods. 1 SSP, § 207 ods. 2 SSP, § 134 ods. 2 písm. e) SSP, § 6 ods. 2 písm. d) SSP, zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle, § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13a zákona č. 480/2002 Z. z., § 13c ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13c ods. 4 písm. b) zákona č. 480/2002 Z. z., § 191 ods. 6 SSP, § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9253968c-0c6c-4a7f-8d6b-bfaa120ec843 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101053.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave 16SaZ/4/2025 0725101053 16. 10. 2025 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101053.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXX XXXX, štátny príslušník C. A. D., adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: E. F., E. F., E. G., C. H. C., C. A. D., toho času Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného I.: J./XXXX-X z 3. júna 2025, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu I.: J./XXXX-X z 3. júna 2025, ktorým nebola žalobcovi: A. B., narodený XX. XXXXX XXXX, bez dokladu totožnosti, poskytnutá doplnková ochrana, a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. I.: J./XXXX-X z 3. júna 2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) neposkytol žalovaný doplnkovú ochranu žalobcovi podľa § 13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu, že nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť. 2. Žalovaný úvodom skutkovo zhrnul, že žalobca dňa 25. januára 2024 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, lebo v krajine pôvodu býva v hraničnej oblasti s Afganistanom, ktorú Taliban neustále bombarduje. Pri bombardovaní boli zabití jeho rodičia a preto sa rozhodol z C. utiecť. V rámci vstupného pohovoru vykonaného za účelom zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu dňa 8. februára 2024 žalobca uviedol, že sa cíti byť ohrozený, lebo odmietol vstúpiť do hnutia Taliban, ktoré pôsobí v oblasti jeho bydliska. V období posledných štyroch až piatich rokov pred odchodom žalobcu z krajiny pôvodu za ním prichádzali členovia Talibanu aby sa k nim pridali, no z dôvodu že odmietli, ho viackrát zbili s tým, že si to mal rozmyslieť. Vo februári 2022 vybuchol dom v ktorom býval s rodinou a zomreli v ňom jeho brat, jeho dcéra a syn, 2 deti bratovej dcéry a jej manžel. Sám žalobca utrpel poranenie ruky, nosa a zadnej časti hlavy. Doteraz trpí bolesťami hlavy a počuje iba na pravé ucho. Na následky výbuchu neskôr nepriamo zomreli na infarkt aj žalobcovi rodičia. Z výbuchu domu žalobca vidí hnutie Taliban, pretože sa domnieva, že to bola z ich strany pomsta za to, že sa k nemu nechceli pridať. 3. Žalovaný prvýkrát rozhodol o žiadosti žalobcu dňa 18. júna 2024 rozhodnutím č. I.: J./XXXX-X tak, je žalobcovi nebol udelený azyl a zároveň mu nebola poskytnutá ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky. Voči uvedenému rozhodnutiu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol Správny súd v Bratislave 22. októbra 2024 rozsudkom sp. zn. 19SaZ/2/2024-45 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) tak, sa ho zrušil vo výroku číslo II., ktorým nebola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. V zmysle rozsudku správneho súdu bol so žalobcom dňa 20. januára 2025 vykonaný doplňujúci pohovor, v ktorom uviedol, že sa pridržiava dôvodov uvedených v predchádzajúcom konaní a predložil fotografie, ktoré majú dokazovať výbuch rodinného domu. Zároveň uviedol, že okrem Talibanu sa obáva aj organizácií Al-Kájda a Daeš (Islamský štát) ktoré v Pakistane taktiež pôsobia. 5. Žalovaný úvodom zhrnul východiská pre poskytnutie doplnkovej ochrany a ozrejmil jej zmysel a účel, pričom v súvislosti s rozsudkom správneho súdu uviedol, že pokiaľ ide o poskytovanie doplnkovej ochrany, tak žalovaný nemá žiaden dôvod spochybňovať dôveryhodnosť žalobcu na základe ním prezentovaného azylového príbehu, pretože pokiaľ ide o potenciálne uloženie trestu smrti, respektíve mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, tak žalobca sám uviedol, že v Pakistane nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam vážne bezprávie malo hroziť. Pokiaľ ide o vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, tak v tom prípade ide o taký typ násilia, ktorému môže osoba čeliť, pričom nie je podstatné, či ide o osobu vyhodnotenú ako dôveryhodnú alebo nedôveryhodnú. Hrozba násilia sa dá v takom prípade preukázať objektívne a je rovnaká pre každú osobu. Žalovaný nezakladá v tomto prípade vyhodnotenie reálnej hrozby vážneho bezprávia na dôveryhodnosti žiadateľa. 6. Keďže zákon o azyle v § 13a v spojení s § 2 presne definuje, za akých podmienok je možné poskytnúť žalobcovi doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky, žalovaný posúdil každý dôvod individuálne a jednotlivo. 7. Pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade žalobcu je aplikácia vylúčená, pretože podľa vlastných tvrdení nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebolo voči nemu vedené trestné stíhanie ani sa nedopustil žiadneho trestného činu. 8. Žalobcovi nehrozí ani mučenie či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Ústava Pakistanu zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Pokiaľ sa jedná o takéto zaobchádzanie zo strany štátu, žalobca nie je obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by mu trest hrozil a nehrozí mu ani trestné stíhanie. Čo sa týka neštátnych aktérov, z jeho výpovede je zrejmé, že nikdy sa s podobným správaním voči svojej osobe nestretol. 9. Vo vzťahu k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný uviedol, že v Pakistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného práva. Avšak, na základe výkladu pojmu vojnový konflikt ktorý poskytlo rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-285/12 Diakite v. Belgicko sa má za vnútroštátny ozbrojený konflikt považovať situácia, pokiaľ ozbrojené sily štátu čelia jednej alebo viacerým ozbrojeným skupinám, alebo pokiaľ sa stretnú proti sebe dve alebo viaceré ozbrojené skupiny, pričom nie je potrebné, aby sa tento konflikt mohol kvalifikovať ako ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter v zmysle medzinárodného humanitárneho práva, ani, aby intenzita ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl alebo doba trvania konfliktu boli posúdené inak ako úroveň násilia na dotknutom území. Z tohto uhla pohľadu sa situácia v niektorých pohraničných oblastiach, napríklad aj v provincii H. C., z ktorej žalobca pochádza, dala považovať za ozbrojený konflikt. Z uvedeného dôvodu je žalovaný toho názoru, že by tu mohol žalobca čeliť reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktoré môže zahŕňať aj útoky podobné tomu, aký sa mal udiať rodine žalobcu. To potvrdzuje aj zistenie zo služby Prieskumník Projektu údajov o miestach a udalostiach ozbrojených konfliktov (ACLED), podľa ktorého došlo v oblasti G. na prelome rokov 2024 a 2025 k dvom incidentom, ktoré boli spojené s ozbrojenými útokmi so štyrmi obeťami. Obete boli hlásené aj v roku 2023. 10. Po preverení dostupných informácií o rôznych regiónoch Pakistanu bolo preukázané, že existujú oblasti, kde situácia ozbrojeného konfliktu nepretrváva a dochádza v nich len k výnimočným útokom, ktorých štatisticky počet obetí nie je vyšší od obetí terorizmu a útoku v Európe. V niektorých nie sú útoky zaznamenané vôbec a tieto regióny sú absolútne bezpečné. 11. Vychádzajúc z ustanovenia § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle musia byť naplnené všetky skutočnosti alternatívnej ochrany, to znamená, že doplnková ochrana sa poskytne len v prípade, ak žiadateľ nemohol využiť účinnú ochranu v inej časti krajiny pôvodu. Základným predpokladom je, aby mohol žiadateľ do bezpečnej časti krajiny vstúpiť a usadiť sa v nej. To je v Pakistane bežné, nie je potrebné žiadne povolenie na presťahovanie sa do inej časti krajiny a cestovanie po drvivej väčšine územia je úplne voľné a bez obmedzení na cestách. Druhým predpokladom je účinný prístup k ochrane v danej časti krajiny. 12. Žalovaný detegoval regióny, kde vládne úplne normálna bezpečnostná situácia bez akýchkoľvek útoku zo strany Talibanu, Al-Kájdy alebo Islamského štátu. Jedná sa o oblasť Jammu a Kašmír resp. Gilgit-Baltistan. Tu podľa ACLED došlo v období na prelome rokov 2024 a 2025 k minimu incidentov spojených s ozbrojenými útokmi a nebola tu evidovaná žiadna obeť. Rovnako tu absolútne nepôsobia vyššie zmienené ozbrojené skupiny. V oblastiach ako sú Pandžáb a hlavné mesto Islamabád dochádza taktiež k minimu útokov s minimom obetí. Pakistan ako celok je zložený z rôznych etník, ktoré v ňom nažívajú relatívne bez problémov pričom takáto multikultúrna spoločnosť je aj v uvedených oblastiach. Podľa dostupných správ je úroveň bezpečnosti v týchto regiónoch oveľa vyššia, aj keď prítomnosť pakistanských vládnych budov, štátnych úradníkov a cudzincov robí najmä Islamabad vysoko profilovým terčom teroristických útokov. Napriek tomu je tam bezpečnostná situácia na štandardnej úrovni. Útoky v Islamabade sú výnimočné a počítajú sa rádovo v jednotkách ročne. Rovnako je tomu aj v oblastiach Jammu a Kašmír resp. Gilgit-Baltistane. V Pandžábe sú útoky síce častejšie, no nejedná sa o útoky hnutia Taliban, ale skôr o profilované politické útoky. V Pandžábe a rovnako aj v Islamabade nepôsobia organizácie Taliban, Al-Kájda ani Islamský štát, hoci tu určité zastúpenie môžu mať, obavy žalobcu pred týmito organizáciami sú v uvedených regiónoch irelevantné. 13. Posledným predpokladom pri využití vnútornej ochrany sú všeobecné okolnosti prevládajúce vo vymedzených častiach krajiny pôvodu a osobné pomery žiadateľa. Ako bolo uvedené, ide o multikultúrne oblasti, kde nedochádza k útokom Talibanu, nie sú tam správy o politicky motivovanom násilí a všeobecná bezpečnostná situácia je tam približne na úrovni Európy. Pokiaľ ide o osobu žalobcu a jeho osobné pomery, ide o mladého muža, ktorý nemá problémy začleniť sa do spoločnosti prakticky kdekoľvek vrátane Európy. Má pracovné návyky ako aj ďalšie schopnosti. Na základe pohovoru je zrejmé, že nepatrí do žiadnej zo zraniteľných skupín a to aj napriek tomu, že uvádza isté zdravotné ako aj psychické problémy, ktorými trpí v súvislosti s útokom na rodinný dom. Z lekárskych správ, ktoré žalovaný zaobstaral do konania vyplýva, že žalobca netrpí žiadnymi zásadnými zdravotnými problémami, ktoré by ho mali nejakým spôsobom výraznejšie obmedzovať. V Pakistane nejde o kmeňovú spoločnosť ako je tomu v susednom Afganistane, a najmä v rámci veľkých miest ide o modernú multikultúrnu spoločnosť s fungujúcimi aspektami života modernej mestskej spoločnosti. 14. Zo správy Ministerstva vnútra Spojeného Kráľovstva o internej relokácii z apríla 2023 vyplýva, že je vo všeobecnosti pravdepodobné, že osoba obávajúca sa praktík štátnych a neštátnych aktérov sa môže vnútorne presťahovať do inej oblasti Pakistanu, najmä do väčších miest a oblastí ako sú Karáči, Láhaur a Islamabad. Pakistan je rozmanitá spoločnosť s odhadovaným celkovým počtom obyvateľov takmer 243 miliónov. Krajina je rozdelená na 4 provincie, 2 spravované oblasti a územie hlavného mesta Islamabadu. na území Pakistanu sa nachádza množstvo mestských centier a veľkých miest s počtom obyvateľov od jedného do viac ako 17 miliónov. Karáči, Islamabad a Láhaur sú etnicky a nábožensky rôznorodé oblasti. Pandžáb je najhustejšie osídlenou provinciou. Všetky uvedené lokality sú vhodné na presídlenie so zachovanou slobodou pohybu určitými obmedzeniami (vstup môže byť obmedzený z bezpečnostných dôvodov do niektorých oblastí). Rovnaké závery vyplývajú aj zo správy Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálie z januára 2022. 15. Žalovaný sa zaoberal mieru rizika v prípade návratu žalobcu do oblastí Pandžábu, Gilgit-Baltistanu, Jammu a Kašmíru, či Islamabadu, pričom je zrejmé, že hoci týchto provinciách môže byť miera kriminality zvýšená, nejde o také ohrozenie, ktoré by sa dalo zaradiť pod pojem neselektívne násilie. Jedná sa o cielené útoky na oponentov teroristických skupín alebo o snahu získať výkupné. Nedochádza tu priamo k ozbrojeným stretom, ktoré by postihovali civilné obyvateľstvo. Je potrebné zamerať sa na štruktúru útokov a celkové pôsobenie teroristov v regióne a samotnú mieru ohrozenia civilného obyvateľstva, či už zo strany armády, teroristických skupín alebo z dôvodu zaplatenia sa civilného obyvateľstva do vojenských akcií. Samotnú zvýšenú mieru nebezpečenstva v súvislosti s ojedinelými bojovými operáciami, ktoré nie sú namierené voči náhodným cieľom, samu osebe nemožno považovať za reálnu hrozbu vážneho bezprávia, keďže nejde o reálnu hrozbu, alebo akcie, ktoré majú svojho konkrétneho adresáta. Žalobca k takejto skupine osôb nepatrí. V jeho prípade samotné teoretické nebezpečenstvo nedosahuje takú vysokú úroveň, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade jeho návratu do určitej časti krajiny pôvodu by zo samotného dôvodu jeho prítomnosti v nej čelil reálnemu riziku utrpenia alebo vážneho bezprávia. 16. Žalovaný dodal, že si do konania zabezpečil aj odpovede členských štátov Európskej únie, z ktorých vyplynulo, že pakistanská vláda a pakistanské autority sú vo všeobecnosti považované za aktéra ochrany a pre bežných občanov Pakistanu existuje reálna alternatíva vnútroštátnej ochrany. Výnimky tvoria iba niektoré špecifické profily ako LGBTI osoby, Hazari, ženy a niektoré náboženské profily, do ktorých však žalobca nepatrí. Postup, ktorý zvolil obžalovaný prípade žalobcu je teda súlade s rozhodovacou praxou členských štátov Európskej únie, čo je jedným zo základných prvkov spoločného azylového systému. 17. Vo vzťahu k stanovisku právnej zástupkyne žalobcu ktorý žalovanému zaslala po oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom žalovaný uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením, že by žalobcovi v prípade návratu do jeho miesta pôvodu hrozilo reálna hrozba vážneho bezprávia, avšak bolo identifikovaných hneď niekoľko regiónov, do ktorých sa môže bezpečne presídliť. Vo vzťahu k potenciálnym rizikám, na ktoré poukázala je potrebné uviesť, že nie sú tak závažné, aby žalobcu akokoľvek obmedzovali v normálnom živote v týchto regiónoch a, pre ktoré by mu tam mala hroziť reálna hrozba vážneho bezprávia. 18. Záverom a nad rámec z uvedených dôvodov žalovaný dodal, že bolo zo stanoviska Slovenskej informačnej služby č. G./XXX-XXX-X/XXXX z 27. decembra 2024 zistené, že žalobca, ktorý vystupoval aj pod inou identitou, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku terorizmu, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní a podporovaní. V doplňujúcom pohovore dostal priestor sa k tejto informácii vyjadriť, pričom ju poprel. II. Správna žaloba 19. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších zákonov (ďalej len „SSP“), navrhujúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 20. Žalobca úvodom zrekapituloval skutkový stav, ktorý sa nelíši od toho uvedeného žalovaným v napadnutom rozhodnutí, a teda, že o udelenie medzinárodnej ochrany žiada z obavy o svoj život pred hnutím Taliban, pretože do neho nechce vstúpiť, v dôsledku čoho došlo k výbuchu jeho rodinného domu a zavraždeniu šiestich členov jeho rodiny. Žalobca bol zo strany Talibanu aj viackrát zbitý no polícia tieto incidenty nerieši zo strachu z hnutia Taliban. Nakoľko hnutie Taliban operuje v rôznych častiach Pakistanu, ani po presídlení v rámci krajiny pôvodu by sa necítil bezpečne. 21. Žalobca ďalej zhrnul konanie o udelenie azylu, ktoré sa začalo na základe jeho žiadosti z 25. januára 2024, pričom poukázal na rozsudok správneho súdu, ktorým bolo zrušené prvé rozhodnutie žalovaného vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu, v ktorom vytkol žalovanému, že pochybil pri zisťovaní informácií o krajine pôvodu a aj pri vyhodnocovaní zistených skutočností jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. 22. V zmysle právneho názoru vysloveného správnym súdom sa mal žalovaný zaoberať otázkou dôveryhodnosti žalobcu a umožniť mu odstrániť rozpory v jeho výpovedi vo vzťahu k zisteným informáciám o krajine pôvodu. Po novom vyhodnotení otázky dôveryhodnosti žalobcu, doplnení aktuálnych informácií o krajine pôvodu aj z iných zdrojov, vrátane zistenia štandardu dodržiavania ochrany základných ľudských práv a slobôd krajine pôvodu, a po ich vyhodnotení v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami a individuálne vo vzťahu k žalobcovi opätovne posúdi, či azylový príbeh žalobcu vo svetle aktuálnych informácií o krajine pôvodu neoprávňuje žalobcu na poskytnutie doplnkovej ochrany. 23. Žalobca nad rámec uvedeného dodal, že dňa 4. októbra 2024 v čase od 22:25 hod. prišla do pobytového tábora Rohovce, kde bol v tom čase umiestnený, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, ktorá ho zaistila z dôvodu, že má údajne ohrozovať bezpečnosť štátu, čo vyplýva z utajovanej písomnosti č. G./XX-X-XX-XX/XXXX-X, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba. Od uvedeného momentu sa žalobca nachádza v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. 24. Dňa 20. januára 2025 vykonal žalovaný so žalobcom doplňujúci pohovor v rámci ktorého žalobca vyjadril svoje obavy z radikálnych skupín v Pakistane, konkrétne Al-Kájda, Daeš a Tarrek, a to aj v prípade jeho vnútorného presídlenia, pretože tieto skupiny operujú v rámci celého územia Pakistanu. Žalobca doložil do konania fotografie seba po výbuchu a bratovho syna, ktorý pri výbuchu zahynul, správu z konzultácie s klientom zo 16. júna 2023 a správu zo psychologického vyšetrenia z 21. januára 2025. 25. Vo vzťahu k formám vážneho bezprávia vymedzeným v § 2 písm. f) zákona o azyle žalobca konštatoval, že možno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že hrozbu vážneho bezprávia v prvej forme, t. j. uložení trestu smrti alebo jeho výkone, možno v prípade žalobcu vylúčiť. 26. Hrozbe vážneho bezprávia druhej forme však možno mať určité pochybnosti, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, či zo strany radikálnych skupín pôsobiacich v Pakistane mu nehrozí mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Pakistanský Taliban, Islamský štát a iné radikálne skupiny operujú po celom území Pakistanu. Pakistanský ale aj afganský Taliban bežne praktizujú popravy a extrémne tresty pre tých, ktorí sa odmietnu pripojiť. Pakistanský Taliban už aplikoval taktiku analogickú tomu afganskému, pričom viacerí svedkovia hovoria, že každý, kto odmietol pripojenie alebo podporu, čelil hrozbám, únosom alebo vraždám. Podľa článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach existencia vážnych a preukázateľných dôvodov vedúcich k presvedčeniu, že osoba bude v krajine pôvodu vystavená nebezpečenstvu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zakladá zodpovednosť štátu nevyhostiť resp. nevrátiť takúto osobu do krajiny pôvodu. 27. Pokiaľ ide o tretiu formu vážneho bezprávia spočívajúcu vo vážnom a individuálnom ohrození života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, žalobca je toho názoru, že argumentácia žalovaného je zmätočná a vzájomne si protirečivá. Žalovaný totiž na jednej strane tvrdí, že v Pakistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný konflikt, na druhej strane potvrdzuje, že situácia v niektorých pohraničných oblastiach Pakistanu, aj v regióne, z ktorého pochádza žalobca, by sa dala za ozbrojený konflikt považovať a žalobca by tu čelil hrozbe vážneho bezprávia. Žalovaný ďalej uvádza, že v Pakistane existujú územia, kde takýto stav nepretrváva a kde dochádza len k výnimočným útokom, ktorých obete sa rovnajú počtom obetí teroristických útokov v Európe. Takýmito regiónmi sú oblasť Jammu a Kašmír, Gilgit Balistan, či Pandžáb alebo hlavné mesto Islamabad. 28. Žalobca následne, vychádzajúc z informácií o krajine pôvodu, ktoré do konania zabezpečil samotný žalovaný, poukázal na situáciu v provincii H. C., ktorej sa za rok 2024 uskutočnila väčšina útokov rôznej povahy, pričom oblasť F. patrí medzi oblasti najviac zasiahnuté terorizmom. Zakázaný pakistanský Taliban zriadil v polovici roku 2023 novú základňu v provincii H. C., aj v dôsledku čoho začali teroristi z pakistanského Talibanu predstavovať väčšiu hrozbu pre bezpečnosť Pakistanu. Hrozba teroristických útokov v rámci celého Pakistanu je veľmi vysoká, najrizikovejšie oblasti sú pakistansko-afganská hranica, pakistansko-iránska hranica, provincia H. C., provincia Balúčistan, Kašmír, provincia Sindh. Pakistanský Taliban teda operuje v rámci celého územia Pakistanu. Freedom House vo svojej správe uvádza, že pakistanské úrady z bezpečnostných dôvodov bežne bránia vnútornému pohybu v niektorých častiach krajiny. 29. Žalobca následne poukázal na bezpečnostnú situáciu v roku 2025, z ktorej vyplývajú strety medzi pakistanskými a afganskými bezpečnostnými silami a útoky voči policajtom. Žalobca taktiež poukázal na počty incidentov a úmrtí na prelome rokov 2024 a 2025 v jednotlivých provinciách Pakistanu. Žalobca dodal, že nejestvuje jediný subjekt, ktorému by bola zverená právomoc rozhodovať o tom, či ide o situáciu ozbrojeného konfliktu, pričom za ozbrojený konflikt sa v medzinárodnom práve rozumie konflikt medzi vojakmi viacerých štátov alebo medzi vojakmi, paramilitaristickými organizáciami alebo povstalcami v rámci jedného štátu. Ozbrojený konflikt teda existuje už vtedy, keď vojaci alebo paramilitaristické skupiny disponujúce aspoň regionálne obmedzenou mocou hrozia, že svoju moc využijú. 30. Vo vzťahu k schopnosti pakistanských bezpečnostných zložiek poskytovať ochranu civilnému obyvateľstvu žalobca uviedol, že Pakistan historicky toleruje niektoré militantné skupiny, čo oslabuje prísnosť protiteroristických opatrení. Po auguste 2021 kedy vládu v Afganistane prevzal Taliban, došlo v Pakistane exponenciálne mu nárastu útokov. Len v roku 2024 bolo zaznamenaných 444 útokov z takmer 1600 obeťami; bezpečnostné jednotky utrpeli približne 685 mŕtvych, čo je najviac za posledných 10 rokov. Z dostupných informácií tiež vyplýva, že v pohraničných oblastiach s Afganistanom ma pakistanský Taliban voľný pohyb, nakoľko polície je preťažená. S ohľadom na uvedené je bezpredmetné zisťovať od ostatných členských štátov názor, na schopnosť polície v Pakistane poskytnúť svojim obyvateľom ochranu pred neštátni pôvodcovia vážneho bezprávia. 31. Čo sa týka možnosti vnútorného presídlenia žalobcu do oblastí Jammu a Kašmír, Balistan, Pandžáb alebo Islamabád, žalobca je toho názoru, že z informácií zabezpečených žalovaným vyplýva, že v týchto oblastiach dochádzalo za sledované obdobie k incidentom, ktoré netreba bagatelizovať. Žalobca následne vybral informácie týkajúce sa bezpečnostnej situácie v jednotlivých provinciách za rok 2025, z ktorých vyplýva, že napríklad provincia Jammu a Kašmír je naďalej vystavená vysokému riziku útokov, či už zo strany militantov alebo cezhraničných infiltrácií. Pokračujúce násilie má vážny vplyv na životy civilistov v tomto regióne, ktorý je už dlhodobo ohrozený v dôsledku politických a etnických napätí. Situácia v uvedenej provincii sa pravdepodobne nezlepší v krátkodobom horizonte. Bezpečnostná situácia v oblasti teda zostáva veľmi napätá, a to nielen kvôli bojom medzi Pakistanom a Indiou, ale aj kvôli neustálym hrozbám teroristických skupín. V provincii Gilgit-Balistan operujú militantné skupiny, ktoré sa zameriavajú na útoky proti vláde, armáde a občas aj proti civilistom. Napätie medzi šiitmi a sunnitmi môže viesť k násilným incidentom, ktoré ovplyvnia miestnu bezpečnosť. V niektorých odľahlejších častiach provincie je prítomnosť vlády a bezpečnostných síl obmedzená, čo vytvára priaznivé podmienky pre operácie militantov a miestne ozbrojené skupiny. Regionálne politické napätie, prítomnosť teroristických skupín a náboženské napätia budú pokračovať v uplatňovaní stability v oblasti aj v roku 2025. Čo sa týka hlavného mesta Pakistanu, Islamabadu, je bezpečnostná situácia v porovnaní s inými regiónmi Pakistanu relatívne stabilná. Pakistan čelí neustálym hrozbám zo strany teroristických skupín, ktoré môžu cieliť na vládne inštitúcie, diplomatické misie alebo verejné miesta v Islamabade. Aj keď v posledných rokoch došlo k zníženiu počtu útokov v hlavnom meste, teroristické organizácie ako Tehrik-i-Taliban Pakistan a iné islamistické skupiny predstavujú stále riziko. Mesto sa nachádza v dosahu rôznych militantných teroristických skupín. V Pandžábe prebehlo množstvo preventívnych prehliadok a simulovaných cvičení v reakcii na nárast teroristických útokov v susednej provincii H. C.. Tendencia rastu úmrtnosti Pandžáb počas roku 2024 narástla o 23 % oproti roku 2023, no v apríli 2025 sa militantná aktivita znížila o 20 % oproti marcu a bližšie oblasti Pandžáb hlásili len nízku intenzitu útokov a mierne obete. 32. Žalobca je toho názoru, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Žalovaný totiž nesprávne vyhodnotil informácie o krajine pôvodu a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o neexistencii vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi v krajine pôvodu dôvodne hrozí. Žalobcovi na celom území Pakistanu dôvodne hrozí vážne bezprávie zo strany Talibanu, prípadne ďalších militantných skupín, pričom štát nie je schopný poskytnúť svojim občanom ochranu pred ich násilným konaním, hoci sa o to pokúša. Situáciu v krajine možné považovať za ozbrojený konflikt. Žalovaný aktivity a útoky Talibanu neúmerne zľahčuje. O uvedenom svedčí aj odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky necestovať do Pakistanu. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že pri súčasnej situácii v Pakistane je nežiaduce požadovať jeho vycestovanie do akejkoľvek z oblastí krajiny pôvodu. Navyše, po prežití tragédie, ktorú má na svedomí Taliban, sa žalobcovi jeho krajina pôvodu spája s traumou a strachom, preto je pre neho nepredstaviteľné, aby sa do nej vrátil a viedol riadny život. Takisto pociťuje nedôveru voči štátnym orgánom, ktoré nie sú schopné poskytnúť ochranu pred teroristickou skupinou a túto potrestať za vraždu jeho rodinných príslušníkov. 33. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vidí žalobca v nerešpektovaní právneho názoru správneho súdu, pretože žalovaný nedostatočne posúdil, či je ochrana zo strany štátu pred svojvoľným konaním militantných hnutí skutočne účinná a poskytovaná na území celého Pakistanu, najmä čo sa týka osôb v postavení žalobcu. 34. Žalobca badá nedostatočné zistenie skutkového stavu v tom, že žalovaný pri posúdení možnosti vnútorného presídlenia žalobcu vychádza len zo správy Ministerstva vnútra Spojeného kráľovstva o internej relokácií a správy Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálie v roku 2022 a 2023, ktoré sú neaktuálne a nezohľadňujú profil žalobcu, ktorý bol verbovaný zo strany militantných hnutí. Pre osoby spojené alebo verbované militantnými skupinami je pohyb v rámci krajiny extrémne rizikový, čo podporuje tvrdenie o zložitej možnosti bezpečného presídlenia. 35. Žalobca sa napokon vyjadril aj k údajnému dôvodnému podozreniu z vykonávania aktivít na úseku terorizmu vrátane účasti na terorizme pričom zdôraznil, že k 3. aprílu 2024 (ku obdobiu príchodu žalobcu na územie Slovenskej republiky) Slovenská informačná služba ani vojenské spravodajstvo Slovenskej republiky nedisponovali takýmito informáciami o žiadateľovi. Je vysoko nepravdepodobné že by sa následne žalobca mohol podieľať na vykonávaní takýchto aktivít, keďže bol nepretržite umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Pokiaľ by aj bol páchateľom takejto činnosti, počas jeho 5 mesačného pobytu v otvorenom tábore by s istotou ušiel z územia Slovenskej republiky, respektíve ako sám uviedol, z Pakistanu by vôbec neodišiel. III. Vyjadrenie žalovaného a ďalšie podania účastníkov konania 36. Na výzvu správneho súdu zaslal žalovaný vyjadrenie k správnej žalobe, v ktorom ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa žalovaný vôbec nezaoberal s možnosťou vážneho bezprávia, ktoré by žalobcovi hrozilo zo strany neštátnych pôvodcov, t. j. radikálnych skupín pôsobiacich v Pakistane, žalovaný uvádza, že v prípadoch prenasledovania alebo vážneho bezprávia zo strany neštátnych subjektov posúdil, či existuje ochrana podľa podmienok čl. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „Kvalifikačná smernica“). Žalovaný zdôraznil, že pakistansky právny systém je formovaný tromi hlavnými vplyvmi, islamským právom, anglickým zvykovým právom a miestnymi zvykovými postupmi, funguje podľa zákonných zákonov aj šaríe. Pakistanská ústava bola navrhnutá tak, aby nastolila právny štát, zabezpečila jeho presadzovanie a regulovala riadenie inštitucionálneho rámca krajiny, ako aj uznanie základných práv ľudí. Pakistan má kodifikovaný trestný zákonník do ktorého sú postupne implementované ustanovenia potrebné na boj s terorizmom pričom v septembri 2024 federálny kabinet schválil novelu protiteroristického zákona z roku 1997, ktorou sa zvyšujú právomoci bezpečnostných síl v protiteroristických operáciách. Zo správy EUAA o Pakistane z decembra 2024 vyplýva, že Islamabad mal značný policajný zbor, ale čelil obmedzeným zdrojov vrátane nízkych platov a nedostatočného vybavenia, čo ovplyvnilo jeho efektivitu. Podobným nedostatkom čelili aj policajné zbory v Karáči, Pandžábe a H. C.. Reakcia polície na zločiny bola často nekonzistentná a bezpečnostné sily boli častým cieľom teroristických útokov. Zo správy ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálie z apríla 2025 vyplýva, že Pakistan nemá žiadne zákony ani politiku, ktoré by bránili prístupu k štátnej ochrane na základe pohlavia, etnickej príslušnosti alebo náboženstva. Pakistanskí občania majú prístup k možnostiam nápravy prostredníctvom polície a súdnictva. Možnosti však môžu byť na individuálnej úrovni obmedzené socio-kultúrnymi bariérami, nedostatočným množstvom zdrojov a nedostatkom politickej vôle. 37. Žalovaný je toho názoru, že aj napriek mnohým výzvam, ktorým čelia orgány presadzovania práva a súdnictvo v Pakistane, nemožno vyvodiť záver o ich všeobecné neúčinnosti a strate integrity. V konaní nebolo preukázané, že by štát, ktorého je žalobca štátnym príslušníkom, nebol schopný alebo ochotný zabrániť ujme spôsobenej neštátnymi subjektmi, v danom prípade radikálnymi skupinami, ktoré majú v rôznych častiach Pakistanu rôznu intenzitu a operabilitu. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že sa s konaním rovnajúcim sa mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v Pakistane nestretol, a v otázke pomoci pred reálnou hrozbou vážneho bezprávia sa na štátne orgány neobrátil. Žalovaný preto uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca po návrate do Pakistanu čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. 38. Žalovaný ďalej nesúhlasil s námietkou žalobcu, že by sa nedostatočne vysporiadal s otázkou možnosti vnútorného presídlenia, pretože si na tieto účely zaobstaral dostatočné množstvo informácií o krajine pôvodu a posúdil každé kritérium možnosti vnútorného presídlenia jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, rešpektujúc inštruuje akcie správneho súdu. Žalovaný vyhodnotil alternatívu vnútorného presídlenia v krajine pôvodu na základe dôkladnej analýzy bezpečnostnej situácie v jednotlivých častiach Pakistanu, vrátane dostupnosti vnútorného presunu, účinnosti takéhoto riešenia a možnosti vnútornej ochrany. V tomto kontexte prihliadol aj na osobný a zdravotný stav žalobcu. 39. Z aktuálnej správy austrálskeho Ministerstva zahraničných vecí a obchodu s apríla 2025 vyplýva, že vnútorná migrácia je bežná a rozšírená, pretože ľudia sa pravidelne sťahujú, aby hľadali lepšie pracovné a vzdelávacie príležitosti. Veľké mestské centrá, ako sú Islamabad, Karáči a Láhaur, majú etnicky a nábožensky rozmanité obyvateľstvo a ponúkajú anonymitu ľuďom utekajúcim pred násilím zo strany neštátnych aktérov. Polícia nie je dobre koordinovaná cez hranice provincii. Pokiaľ ide o zaobchádzanie štátnych orgánov s Repatriovaný mi osobami, pri návrate do krajiny sú vo všeobecnosti spracovaní ako všetci ostatní občania. Imigrační úradníci niekedy po návrate vedú pohovor s neúspešnými žiadateľmi o azyl, ale vo všeobecnosti i zdržia iba v prípade, že pred odchodom spáchali trestný čin v Pakistane alebo, ak ich doklady totožnosti boli zapísané v pakistanskej národnej biometrickej databáze. Repatriovaný občania sa zvyčajne dokážu reintegrovať do pakistanskej komunity bez následkov vyplývajúcich z ich pokusu o migráciu, hoci nedobrovoľní navrátilci, ktorý sa zadlžili na financovanie svojej migrácie, čelia vyššiemu riziku finančných ťažkostí a niekedy aj rodinnej hanbe. 40. Žalovaný záverom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-901/19, Elgafaji, v ktorom Súdny dvor poskytol usmernenie k posudzovaniu „vážne a individuálne hrozby “ a uviedol, že násilie, ktoré spôsobuje vážne a individuálne ohrozenie života alebo osoby žiadateľa, sa opisuje ako všeobecné, čo je pojem, ktorý znamená, že sa môže vzťahovať na osoby bez ohľadu na ich osobné okolnosti, osobnú situáciu. V tomto kontexte musí byť pojem individuálne chápaný ako pojem pokrývajúci bezprávie smerujúce proti civilným osobám bez ohľadu na ich totožnosť, pokiaľ miera všeobecného násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny prípadne do predmetného regiónu by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelil reálnemu riziku utrpenia vážneho ohrozenia uvádzanému v článku 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice. 41. V replike sa žalobca v celom rozsahu pridržal svojej argumentácie obsiahnutej v podanej správnej žalobe a teda, že jeho prípadný návrat do Pakistanu, ako aj vnútorné presídlenie do inej oblasti, nie je možný z dôvodu mimoriadne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v celej krajine pôvodu, ktorá pre neho predstavuje vážne individuálne ohrozenie života v dôsledku svojvoľného násilia prebiehajúceho počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Súčasne platí, že štát nie je schopný poskytnúť žalobcovi účinnú ochranu pred neštátnym pôvodcom vážneho bezprávia, čo v zásade potvrdil aj žalovaný, ktorý uviedol, že polícia v Pakistane čelí závažným obmedzeniam v dôsledku nedostatku zdrojov, materiálneho vybavenia, nízkym platom príslušníkov a korupcii. 42. V duplike žalovaný zotrval na doterajšom vyjadrení k správnej žalobe, v ktorej uviedol všetky relevantné skutkové a právne okolnosti pričom navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Relevantná právna úprava Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). Podľa čl. 8 ods. 1 Kvalifikačnej smernice, ako súčasť posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak má žiadateľ v niektorej časti krajiny pôvodu a) neopodstatnenú obavu z prenasledovania alebo nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo b) prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, ako sa vymedzuje v článku 7 a môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 13c ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak a) žiadateľ má viac štátnych občianstiev a odmieta ochranu štátu, ktorého je štátnym občanom, pričom nejde o štát podľa § 13a, b) žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa, alebo c) žiadateľ pred vstupom na územie Slovenskej republiky spáchal iný čin, ako je uvedený v odseku 2, ktorý je podľa osobitného predpisu trestným činom, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, a krajinu pôvodu opustil len z dôvodu, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. V. Skutkové a právne závery správneho súdu 43. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 44. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 16. októbra 2024, nakoľko boli splnené podmienky podľa §137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 45. Predmetom prieskumu je rozhodnutie žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle, teda z dôvodu, že žalobca nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu ktorým je Pakistan alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť. 46. Správny súd úvodom uvádza, že napadnuté rozhodnutie je v poradí už druhým rozhodnutím žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, pričom prvé rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom správneho súdu a vrátené na ďalšie konanie, v ktorom mal žalovaný žalobcu opätovne vypočuť na účely ozrejmenia jeho azylového príbehu a ustálenia jeho dôveryhodnosti, pričom v novom konaní si mal zabezpečiť informácie týkajúce sa Pakistanu a posúdiť podmienky pre priznanie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle resp. detegovať niektorú z negatívnych podmienok pre jej neposkytnutie podľa § 13c uvedeného zákona. Osobitne správny súd poukazuje na bod 44 odôvodnenia rozsudku správneho súdu, v ktorom ozrejmil kritériá ktoré musí žalovaný posúdiť a optiku ktorou má v novom konaní nahliadať na možnosť žalobcu usadiť sa v inej časti krajiny pôvodu. 47. Z administratívneho spisu vyplýva, že po vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie, ten rešpektoval právny názor správneho súdu v tom smere, že vykonal so žalobcom doplňujúci pohovor, počas ktorého sa žalobca vyjadril, že zotrváva na všetkých dôvodoch svojej žiadosti o azyl, ktoré uviedol pri predchádzajúcom pohovore (dňa 8. februára 2024) a teda, že v prípade návratu do Pakistanu sa obáva Talibanu, s ktorým mal problémy. Do konania doložil fotografie, na ktorých sa nachádza on sám po výbuchu a bratov syn, ktorý pri výbuchu zahynul (so žalobcom žili spoločne v jednom dome). Žalobca uviedol, že jeho obavy z Talibanu sa vzťahujú na celý Pakistan, pričom sa obáva aj radikálnych skupín Al-Kájda, Daeš a Tarrek, ktoré sú silnejšie ako vláda a pakistanská tajná služba. V prípade návratu by ho Taliban, resp. všetky uvedené radikálne skupiny, ktoré medzi sebou spolupracujú, prenasledovali, pretože sa ku nim odmietol pridať. 48. Žalovaný do konania zabezpečil aktuálne informácie týkajúce sa krajiny pôvodu žalobcu spracované predovšetkým na podklade správy EUAA Country Focus Pakistan z decembra 2024 a zamerané na otázky vnútropolitickej a bezpečnostnej situácie v jednotlivých častiach Pakistanu, činnosti Talibanu, AlKájdy a Islamského štátu a ich prípadnej koordinácie a možnosti cestovania a presídlenia v rámci krajiny. 49. Do konania boli zaobstarané aj odpovede členských štátov Európskej únie na Query č. PCY.2024.016 z júla 2024 týkajúce sa možnosti poskytovania ochrany pakistanskými autoritami a vnútorného presídlenia. 50. V nadväznosti na žalobcom doloženú aktuálnu správu zo psychologického vyšetrenia žalobcu z 21. januára 2025 so záverom, že u neho badať prítomnosť posttraumatickej stresovej poruchy, vyžiadal žalovaný od Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (kde bol žalobca v tom čase zaistený) informácie o jeho zdravotnom stave. Zo stanoviska všeobecného lekára pre dospelých vyplýva, že zdravotný stav žalobcu bo vyhovujúci, počas pobytu sa nesťažoval na žiadne psychické problémy alebo problémy so sluchom. U žalobcu nebolo badať žiadne indikátory nasvedčujúce, že by trpel posttraumatickou stresovou poruchou. V tejto súvislosti bol dňa 25. februára 2025 vyšetrený psychiatrom s nasadením medikamentóznej liečby a konštatovaním, že žalobca nemá poruchy vnímania no v popredí je prítomné subdepresívne ladenie. 51. V administratívnom spise sa nachádza aj stanovisko Slovenskej informačnej služby z 27. decembra 2024 o osobe žalobcu, v zmysle ktorého predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku terorizmu vrátane informácií o jeho účasti na terorizme, jeho financovaní a podporovaní. Keďže však napadnuté rozhodnutie resp. neposkytnutie doplnkovej ochrany nie je založené na dôvode podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle a teda že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a hoci sa žalobca ako aj žalovaný okrajovo k dôvodom uvedeným v jeho neutajovanej časti vyjadrili, správny súd sa touto otázkou nebude bližšie zaoberať. 52. Ako už správny súd naznačil vyššie, z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný, riadiac sa právnym názorom správneho súdu, doplnil do konania určité podklady potrebné pre posúdenie splnenia podmienok na udelenie doplnkovej ochrany resp. jej neudelenie, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že sa žalovaný právnym názorom správneho súdu riadil v jeho celosti, keďže nad rámec odôvodnenia obsiahnutého v prvom zrušenom rozhodnutí, v tom novom iba aktualizoval informácie o krajine pôvodu z polytematickej správy zo 7. marca 2025 [ods. 3) na str. 4] aj o odpovede členských štátov (str. 7), skonštatoval, že žalobca netrpí žiadnymi zásadnými zdravotnými problémami (záver str. 5) a že medzičasom bolo žalovanému doručené utajované stanovisko podľa ktorého žalobca predstavuje bezpečnostné riziko (str. 7). Na tomto aktualizovanom skutkovom základe žalovaný opätovne skonštatoval, že hoci by bol žalobca v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu [čím by spĺňal dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a v spojení s § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle] a to v pohraničných oblastiach, kde dochádza k útokom stúpencov Talibanu na štátne ozbrojené zložky (a tieto útoky by sa dali považovať za ozbrojený konflikt), pričom takáto situácia pretrváva aj v provincii H. C., z ktorej pochádza žalobca, v Pakistane sú konkrétne regióny, v ktorých nie sú útoky Talibanu resp. ich prítomnosť zaznamenané vôbec a možno ich považovať za bezpečné. Práve do týchto oblastí sa žalobca môže bezpečne presídliť, čo v zmysle § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle vylučuje možnosť poskytnúť mu doplnkovú ochranu. 53. Napriek umožneniu žalobcovi opätovne ozrejmiť okolnosti jeho azylového príbehu a doplneniu nových informácií o krajine pôvodu týkajúcich sa bezpečnostnej situácie a možnosti cestovania a presídlenia sa v rámci Pakistanu, je správny súd toho názoru, že žalovaný ani v novom konaní nezabezpečil dostatok informácií a neposúdil všetky aspekty potrebné pre konštatovanie záveru, že sú naplnené negatívne podmienky pre neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle, ktoré je potrebné vykladať v súlade s čl. 8 Kvalifikačnej smernice. 54. Správny súd pritom žalovanému priblížil východiská posudzovania možnosti presídlenia sa, keď uviedol, že žalovaný musí vyhodnotiť faktickú a právnu reálnosť, primeranosť, rozumnosť a zmysluplnosť tohto riešenia a za týmto účelom sa vysporiadať s dostupnosťou, celkovými pomermi panujúcimi v krajine pôvodu, osobnými pomermi žiadateľa, účinnosťou vnútroštátnej ochrany a postavením žiadateľa po jeho presune z hľadiska rešpektovania základných práv v mieste, kde žalovaný tvrdí, že má možnosť sa bezpečne usadiť. Inými slovami, možnosť sa usadiť má byť posudzovaná v nadväznosti na konkrétne zistenia o vymedzených častiach krajiny pôvodu (a to nielen týkajúce sa bezpečnostnej situácie) a nemá ísť len domnelé presvedčenie žalovaného, že vzhľadom na osobnosť žalobcu ten nebude mať problém sa usadiť, či už v rámci vymedzených oblastí krajiny pôvodu alebo hocikde inde. Žalobca totiž potrebuje z odôvodnenia rozhodnutia, o. i., porozumieť, aké má skutočné možnosti v prípade jeho návratu do konkrétnej bezpečnej časti krajiny sa v nej adaptovať a začať nový život. 55. V zmysle ods. 27 recitálu Kvalifikačnej smernice, vnútorná ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno reálne očakávať, že sa tu usadí. Podobné predpoklady sú ustanovené aj v čl. 8 Kvalifikačnej smernice, podľa ktorej môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak v niektorej časti krajiny pôvodu nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo ak má prístup k ochrane proti vážnemu bezpráviu alebo môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí. Správny súd s ohľadom na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje predovšetkým tú časť uvedených ustanovení, ktoré z pojednávajú o potrebe žalovaného skúmať, či bude žalobca vo vymedzenej časti krajiny prijatý a či je reálne možné očakávať, že sa tam usadí. 56. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžak/14/2019 z 22. októbra 2019, (v ktorom riešil obdobný prípad žiadateľa pakistanskej národnosti o poskytnutie doplnkovej ochrany) konštatoval, že s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Nejvyššího správniho súdu Českej republiky, je pri posudzovaní možnosti vnútroštátnej ochrany nevyhnutné zhodnotiť predovšetkým reálnosť a to faktickú i právnu, primeranosť, rozumnosť a zmysluplnosť tohto riešenia, pričom splnením podmienok alternatívy vnútroštátnej ochrany je potrebné zaoberať sa v každom jednotlivom prípade dôkladne a detailne (napr. rozsudok sp. zn. 4 Azs 99/2007 zo dňa 24.01.2008, sp. zn. 5 Azs 40/2009, či zo dňa 16. 10. 2020, č. j. 5 Azs 73/2019-61). Najvyšší súd v tejto súvislosti odkázal na usmernenie UNHCR (https://www.unhcr.org/ media/guidelines-international-protection-no-4-internal-flight-or-relocation-alternative-within), v zmysle ktorého, je potrebné vykonať test relevancie a test primeranosti alternatívy vnútorného presídlenia. 57. Podobne ako v zmienenom prípade, zatiaľ čo napadnuté rozhodnutie v zásade dáva uspokojivé odpovede na otázky testu relevancie, t. j. či sú žalovaným vybrané oblasti prakticky, bezpečne a legálne dostupné, kto je pôvodcom prenasledovania a aké je riziko vystavenia reálnej hrozby vážneho bezprávia, závery týkajúce sa osobných pomerov žalobcu a všeobecných okolností prevládajúcich vo vybraných častiach Pakistanu sú povrchné a príliš zjednodušujúce situáciu žalobcu (že sa jedná o mladého muža, nepatriaceho do žiadnej zo zraniteľných skupín ktorý nemá problém začleniť sa do spoločnosti prakticky kdekoľvek). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by si žalovaný na zodpovedanie otázky relevancie presídlenia vôbec zabezpečil dostatok informácií, pričom aj otázka, položená príslušnému Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalobcu, či sa osoby, ktoré sa v rámci Pakistanu sťahujú, stretávajú s nejakými problémami resp. obmedzeniami, je vágna a napokon, jej odpoveď v polytematickej správe zo 7. marca 2025 úplne absentuje. 58. Konštatovanie o primeranosti alternatívy vnútroštátneho presídlenia si vyžaduje dôkladnejšiu analýzu práve za pomoci usmernenia UNHCR (uvedomujúc si nezáväznosť tohto dokumentu, ale aj jeho prínos, spočívajúci v poskytnutí odporúčaní správnym orgánom a súdom pri posudzovaní alternatívy vnútroštátneho presídlenia). Usmernenie UNHCR zdôrazňuje potrebu posúdiť osobné pomery žiadateľa (vek, pohlavie, zdravotný stav, rodinnú situáciu a vzťahy, etnické, kultúrne alebo náboženské zmýšľanie, profesijné pozadie a možnosti), existenciu predošlého prenasledovania (a z neho vyvstávajúce následky v podobe psychickej traumy), bezpečnosť vybranej oblasti a napokon dodržiavanie ľudských práv a socio-ekonomické podmienky. Pokiaľ ide o preskúmanie úrovne dodržiavania ľudských práv, ak je rešpektovanie základných ľudských práv, najmä nederogovateľných ľudských práv vo vybranej oblasti zjavne problematické, vnútorné presídlenie nemôže byť považované za rozumnú alternatívu. To však neznamená, že pozbavenie akéhokoľvek občianskeho, politického, sociálneho, či hospodárskeho ľudského práva vo vybranej oblasti automaticky vylučuje alternatívu vnútorného presídlenia. Je potrebné zhodnotiť, či práva, ktoré nebudú rešpektované, sú pre žiadateľa natoľko zásadné, že pre ich pozbavenie nebude možné považovať vnútorné presídlenie za rozumnú alternatívu. Rovnako nemožno vnútorné presídlenie považovať za rozumnú alternatívu, ak by žiadateľ po presídlení vo vybranej oblasti nemal mať prístup k obžive, ubytovaniu alebo zdravotnej starostlivosti. Aj tu však možno rešpektovať určité zhoršenie životného štandardu alebo ekonomického postavenia. Podmienky v konkrétnej časti krajiny pôvodu musia spĺňať štandardy na relatívne normálny život, ktorý sa posudzuje v kontexte krajiny pôvodu ako celku. Nemožno však akceptovať, pokiaľ by bol žiadateľovi o medzinárodnú ochranu v danej časti krajiny odmietnutý prístup k pozemkom, zdrojom a ochrane, pretože nepatrí k určitej skupine. Nemožno taktiež spravodlivo požadovať, aby sa osoba presídlila do slumov alebo oblastí s ťažkými životnými podmienkami. Preukázanie uvedeného pritom leží na pleciach žalovaného. Z údajov obsiahnutých v kapitole 7. Správy EUAA o Pakistane z decembra 2024 pritom možno vyabstrahovať informácie o socioekonomických podmienkach a humanitárnej situácii v Pakistane, z ktorých možno vyvodiť závery, či sú životné podmienky osôb žijúcich v Pakistane uspokojivé, či majú prístup k základným potrebám ako je jedlo, pitná voda a prístrešie. 59. Z administratívneho spisu ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný si od samotného žalobcu zabezpečil aspoň základný rozsah informácií týkajúcich sa jeho osobnej a rodinnej situácie, zdravotného stavu, ako aj stručné informácie týkajúce sa jeho vzdelania a pracovných skúseností. Vo vzťahu k zisteným informáciám však následne nevykonal šetrenie, či žalobcovi niektorá z vymedzených bezpečných častí Pakistanu reálne ponúka možnosť usadiť sa a či takéto presídlenie možno od žalobcu rozumne a spravodlivo očakávať. Všeobecné konštatovanie, že v prípade vymedzených oblastí sa jedná o multikultúrne regióny, v ktorých by nemal mať žalobca problém sa usadiť, nie je v zmysle usmernenia UNHCR a napokon ani správneho výkladu čl. 8 ods. 1 Kvalifikačnej smernice a § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle, dostačujúce. 60. Správny súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj ku námietke žalobcu, že protirečivé a sú vyjadrenia žalovaného, ktorý síce konštatoval, že niektoré oblasti Pakistanu sú postihnuté vnútorným ozbrojeným konfliktom, avšak sú tam aj oblasti (Jammu a Kašmír, Gilgit Balistan, Pandžáb či Islamabád) kde takýto stav nepretrváva a kde dochádza k útokom výnimočne a to v počte obetí teroristických útokov podobnom Európe. 61. Správny súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, a napokon aj žalovaného, že na definovanie situácie ako ozbrojeného konfliktu (či už vnútroštátneho alebo medzinárodného) nie je potrebné akékoľvek rozhodnutie OSN a nie je nevyhnutné, aby boli splnené kritériá ozbrojeného konfliktu podľa medzinárodného humanitárneho práva. Na účely definovania situácie ako ozbrojeného konfliktu v zmysle článku 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice totiž postačuje, aby došlo ku konfrontácii dvoch alebo viacerých ozbrojených skupín bez ohľadu na to, či sú do takejto konfrontácie alebo nie sú zapojené štátne ozbrojené sily (v predmetnom prípade by pritom išlo o stret tak štátnych a neštátnych ozbrojených skupín). Nie je nevyhnutné vykonať samostatné posúdenie intenzity ozbrojených konfrontácií, úrovne organizácie zapojených ozbrojených síl alebo dĺžky trvania konfliktu. Na druhej strane by mohol byť akceptovateľný aj záver žalovaného, že vnútroštátny ozbrojený konflikt prebieha iba v pohraničných oblastiach s Afganistanom, teda iba na určitej časti územia Pakistanu. Správny súd je však toho názoru, že naplnenie kritérií ozbrojeného konfliktu definovaných v kvalifikačnej smernici možno badať na celom území Pakistanu, hoci je pravdou, že vychádzajúc z informácií o krajine pôvodu sa intenzita útokov v jednotlivých oblastiach diametrálne líši. Samotné definovanie situácie medzi ozbrojenými skupinami a štátnymi ozbrojenými zložkami v rámci celého Pakistanu ako vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu však nezakladá záver, že žalobcovi by v prípade jeho návratu hrozilo vážne bezprávie podľa § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle na celom jeho území. 62. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-901/19, Elgafaji, existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia. Ku posúdeniu rizika reálnej hrozby vážneho bezprávia pozri napríklad aj rozsudok Európskeho súdi pre ľudské práva F.G. proti Švédsku, Sťažnosť č. 43611/11, z 23. marca 2016, body 115. 63. Práve pre posúdenie miery rizika hrozby vážneho bezprávia (primeranej miery pravdepodobnosti) sa dostávajú do popredia ukazovatele ako intenzita a organizácia útokov, rozloha postihovaných území ako aj charakter cieľov a napokon aj počet civilných obetí vo vzťahu k počtu obyvateľov danej oblasti krajiny. Z informácií uvedených v správe EUAA o Pakistane z decembra 2024 z ktorej čerpal aj žalovaný pri vypracúvaní polytematickej správy a ktorá je verejne dostupná (https://euaa.europa.eu/ publications/coi-report-pakistan-country-focus) vyplýva, že napríklad už iba v Pandžábe (str. 56 a nasl.) ako najľudnatejšom regióne Pakistanu žije približne 127 miliónov ľudí, pričom v meste Láhaur, ktoré je druhým najväčším mestom v Pakistane, žije takmer 14 miliónov obyvateľov. Hoci sa do oblasti čiastočne rozšíril dosah Talibanu (najmä do oblasti hraničiacej s H. C.), v niektorých lokalitách sa neprihlásil ku žiadnym útokom, resp. v januári 2024 sa objavila správa, že sa útokmi bude zameriavať na príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní. Napriek uvedenému bol Pandžáb považovaný za relatívne kľudný, pričom v roku 2023 boli v rámci ozbrojených útokov zabití dvaja civilisti. Ostatné obete boli zaznamenané medzi ozbrojenými zložkami, ktoré sú primárnym cieľom týchto útokov. Medzitým však protiteroristický úrad (CTD) vykonal bezpečnostné operácie vo viacerých mestách provincie, ktoré viedli k zatknutiu desiatok podozrivých členov rôznych militantných skupín vrátane Talibanu, Al-Kájdy a Islamského štátu. Už iba na tomto základe je možné dospieť k záveru, že v uvedenej časti Pakistanu s ohľadom na jeho rozlohu a počet obyvateľov v pomere s počtom civilných obetí ako aj s ohľadom na ciele útokov militantných skupín, je miera pravdepodobnosti, že bude žalobca postihnutý vážnym bezprávím zanedbateľná. Na uvedenom nič nemenia ani žalobcom predostreté údaje, že za rok 2024 bolo zaznamenaných 9 civilných obetí, čo značí nárast militantnej činnosti (ktorá sa napokon v roku 2025 mierne znížila). V marci 2025 bol opätovne zaznamenaný nárast militantných útokov so 67 obeťami na civilnom obyvateľstve ako následku cielených bezpečnostných operácií CTD, avšak jednalo sa o zmienenú oblasť hraničiacu s H. C.. Ku podobným záverom o nízkej miere pravdepodobnosti hrozby vážneho bezprávia možno dospieť napríklad aj v prípade Islamabadu, kde odhadom žije 2,36 miliónov obyvateľov s evidovaním žiadnej obete na civilnom obyvateľstve ako následku ozbrojených útokov (bez rozlišovania pôvodu týchto útokov) a Gilgit-Baltistanu, kde žije 2,3 milióna obyvateľov v pomere k 25 civilným obetiam. 64. Správny súd pre úplnosť uvádza, že pre aplikáciu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle sa nepredpokladá kumulatívne splnenie podmienky neexistencie hrozby reálneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu a súčasne aj existencia prístupu žiadateľa o medzinárodnú ochranu k ochrane pred vážnym bezprávím. Pokiaľ totiž žalovaný dospeje k záveru, že v určitej časti krajiny pôvodu reálne nehrozí žiadateľovi o medzinárodnú ochranu v prípade jeho presídlenia vážne bezprávie, posudzovanie možnosti prístupu k ochrane sa stáva irelevantným. Preto hoci aj žalobca žalovanému vyčítal, že nezohľadnil skutočnosti naznačujúce, že štát nie je schopný poskytnúť žalobcovi účinnú ochranu pred neštátnym pôvodcom vážneho bezprávia (v dôsledku nedostatku zdrojov, materiálneho vybavenia, nízkym platom príslušníkov a korupcii), nemožno opomenúť skutočnosť, že žalovaný primárne dospel k záveru, že vo vymedzených oblastiach vážne bezprávie žalobcovi nehrozí. 65. Na základe vyššie prezentovaných skutočností správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodov podľa 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP, v dôsledku čoho dospel k záveru o potrebe ho opätovne zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 66. V ďalšom konaní žalovaný (pre značný odstup času) opätovne doplní aktuálne informácie o krajine pôvodu z relevantných a dôveryhodných zdrojov (ako ho už raz inštruoval správny súd v bode 45 rozsudku), vrátane zistenia štandardu dodržiavania ochrany základných ľudských práv a slobôd v krajine pôvodu (v záujme posúdenia primeranosti alternatívy vnútroštátneho presídlenia podľa usmernenia UNHCR), a po ich vyhodnotení v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami a individuálne vo vzťahu k žalobcovi, opätovne posúdi, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle, alebo naopak sú dané negatívne podmienky podľa 13c ods. 4 písm. b) uvedeného zákona. 67. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 68. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na ich úplnú náhradu podľa § 167 ods. 1 SSP. 69. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 1 SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].