Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 17Saz/12/2024 z 19. 3. 2025 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 19. marca 2025, sp. zn. 17Saz/12/2024, ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101852.3 Správny súd v Bratislave | 17Saz/12/2024 | ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101852.3 | 2025-03-19 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 47 ods. 3 SP, § 207 ods. 1 SP, § 207 ods. 2 SP, § 219 SP, § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 8 zákona č. 480/2002 Z. z., § 8 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 8 zákona č. 480/2002 Z. z., § 10 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13a zákona č. 480/2002 Z. z., § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z., § 15 ods. 3 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 6 zákona č. 480/2002 Z. z., § 10 SSP, § 13 ods. 3 SSP, § 17 SSP, § 206 ods. 3 SSP, § 206 ods. 4 SSP, § 137 ods. 4 SSP, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z., § 19 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z., § 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 219 SSP, § 175 ods. 1 SSP, § 167 ods. 1 SSP, § 168 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/483dad89-6abc-4975-923e-a62d10eee906 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101852.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave 17Saz/12/2024 0724101852 19. 03. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101852.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXX XXXX, štátna príslušnosť: C. C. D., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto E., F. G. H. X I. J. K., I. I., L. M., C., toho času: N. A. D., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková ul. č. 6, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného H.: L./XXXX- O. z X. XXXXXXXX XXXX, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný rozhodnutím H.: L./XXXX-X z X. XXXXXXXX XXXX (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi sa neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; a neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 2. Za účelom zdôvodnenia opakovanej (štvrtej) žiadosti žalobcu o azyl, ktorú podal dňa 1. júla 2024 počas svojho zaistenia, bol s ním dňa 17. júla 2024 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že o dôvodoch predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo. Do zápisnice uviedol, že v C. o konvertovaní nikdy neuvažoval a praktizoval islam až do svojho odchodu z krajiny pôvodu. Aj po príchode do Európy sa chodieval modliť do mešity tak, ako každý pravoverný moslim. Prvé stretnutie s kresťanskou vierou zažil až počas návštevy kostola v čase jeho pobytu v PT v Rohovciach. Tu sa niekoľkokrát zúčastnil na bohoslužbách, avšak keďže tieto boli v maďarskom jazyku, ich obsahu nerozumel, ale prostredie kostola malo na neho pozitívny vplyv, cítil sa pokojný. V súvislosti s jeho vierovyznaním uviedol, že všetky problémy, ktoré v predchádzajúcich konaniach uviedol, vrátane jeho hľadania políciou, si vymyslel, pretože sa bál, že ak by povedal pravdu, mohol by byť vrátený do C.. Napriek uvedenej skutočnosti sa do krajiny pôvodu odmieta vrátiť, nakoľko sa obáva, že by v súvislosti s jeho pobytom v Európe mohli mať C. vládne garnitúry podozrenie, že by mohol konvertovať z islamu na kresťanstvo, za čo by mu mohol hroziť aj trest smrti. Počas pohovoru sa žalobca vyjadril aj k svojej bisexualite, pričom potvrdil, že už ako chlapec mal počas pobytu v krajine pôvodu veľakrát sex s inými chlapcami. Zároveň doplnil, že vo vyššom veku mal pohlavný styk s mnohými mužmi a ženami ako v C., tak aj na Slovensku a inde v Európe. Napriek tomu nemal kvôli svojej bisexuálnej orientácii v C., či v iných krajinách, v ktorých pobýval, nikdy žiadne problémy. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že všetky skutočnosti uvedené žalobcom, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité najmä informácie z databázy migračného úradu ku krajine C. č. p.: H.: L./ XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX, H.: L./XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXXX XXXX, H.: L./XXXXXX-XXX zo dňa X. XXXXXXX XXXX. 4. Žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania ako aj predchádzajúcich azylových konaní žalobcu, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu ide o nehodnovernú osobu, a preto aj dôvody jeho žiadosti považoval za nehodnoverné. 5. Neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný právne odôvodnil ustanoveniami § 8, § 2 písm. d), § 2 písm. e), § 19a zákona o azyle. Poukázal, že pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žiadateľa sú základom, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať. Na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. V prípade menovaného však dôveryhodnosť jeho osoby bola výraznou mierou spochybnená, čomu nasvedčuje aj jeho vlastná výpoveď, podľa ktorej v predchádzajúcich konaniach o dôvodoch svojich žiadostí nevypovedal pravdivo a problémy ohľadom jeho vierovyznania si vymyslel. Žalovaný k tomu uviedol, že pri vstupe do azylovej procedúry, ako aj pred vykonaním samotných pohovorov, bol žalobca poučený o tom, že je povinný o dôvodoch svojej žiadosti vypovedať pravdivo a vyčerpávajúco. Nedôveryhodnosť tvrdení žiadateľa výrazne narušila schopnosť žalovaného posúdiť naozaj reálne dôvody odchodu menovaného z C. a vyhodnotenie dôvodov jeho žiadosti o azyl. V ďalšom sa žalovaný zaoberal vyhodnotením možnosti prenasledovania z náboženských dôvodov a z dôvodov príslušnosti k určitej sociálne skupine. Vzhľadom na to, že žalobca sa obával, že by v prípade návratu do C. mohol byť podozrievaný z možného konvertovania na kresťanskú vieru, žalovaný si zaistil aktuálne informácie, ktoré sa týkajú náboženskej slobody v C., vrátane konvertovania z islamskej na inú vieru, pričom následne z týchto správ citoval (Správa agentúry Európskej únie pre azyl zverejnená 12. augusta 2024, výročná správa Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov o náboženskej slobode v C.). K tomu uviedol, že moslimovia v C., ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku zväčša vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov, čo sa netýkalo žalobcu, nakoľko ako sám žalobca povedal, v krajine pôvodu bol moslimom, a o zmene svojej viery ani neuvažoval. Poukázal tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. decembra 2017 č. 60342/16 (prípad A. proti Švajčiarsku), v ktorom ESĽP potvrdil, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť C. úradov, a to aj z iných dôvodov, než z dôvodov konverzie, a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Súd uviedol, že žiadatelia o azyl, ktorí prešli na kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do C. reálne riziko zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju vieru spôsobom, ktorý by C. orgány považovali za hrozbu. Vyžaduje si to určitý stupeň verejnosti. To sa však netýka bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru, a ktorí sa nedostali do pozornosti úradov ešte aj z iných dôvodov. Podľa názoru ESĽP je C. orgánom známe, že C. štátni príslušníci sa niekedy snažia odvolávať na svoje nadobudnuté kresťanstvo, aby získali v Európe štatút utečenca. Podľa dostupných informácií, tak podľa názoru žalovaného C. režim vyvíja predovšetkým tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť v domácich kostoloch a najmä za evanjelizačné aktivity. Obyčajné konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko prenasledovania. V prípade žalobcu považoval žalovaný za podstatné to, že samotné konvertovanie bolo súčasťou vymysleného príbehu žalobcu, ktorým sa snažil zamedziť nútenému návratu do krajiny pôvodu, čo potvrdil svojou vlastnou výpoveďou. Napriek tomu, že o konvertovaní žalobca viackrát rozprával, v priebehu konania neuviedol žiaden úkon, ktorý by jeho vnútorné presvedčenie o konvertovaní potvrdzoval. Keďže k samotnému konvertovaniu v jeho prípade doposiaľ nedošlo, obava z možného prenasledovania kvôli konvertovaniu v prípade jeho návratu do C. nemôže byť opodstatnená. Žalovaný v konaní posúdil aj výpoveď žalobcu ohľadom jeho bisexuality, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na výrazné spochybnenie hodnovernosti jeho osoby, nebolo možné objektívnosť jeho výpovede v tomto smere potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak by skutočne v krajine pôvodu praktikoval intímny styk s osobami mužského aj ženského pohlavia, nemohla byť táto skutočnosť dôvodom jeho odchodu z C.. Potvrdzuje to aj výpoveď žalobcu, podľa ktorej napriek jeho sexuálnej orientácii nemal v C. nikdy žiadne problémy, pretože o týchto stykoch nikto nevedel. Žalovaný vyhodnotil žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR za účelovú, nakoľko sa ňou žalobca snaží zabrániť jeho nútenému návratu do krajiny pôvodu. Potvrdzovať to má podľa žalovaného aj skutočnosť, že počas dvoch azylových konaní v minulosti svojvoľne opustil územie SR a jedenkrát svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu na území SR zobral späť. Vo všetkých predchádzajúcich konaniach po podaní žiadosti zo Slovenska odišiel a nelegálne sa dopravil do Belgicka a Holandska, odkiaľ bol opakovane vrátený späť na územie SR. Táto skutočnosť má jasne preukazovať, že na Slovensku nehľadá žiadnu formu medzinárodnej ochrany, ale sa snaží dopraviť do takej európskej demokratickej krajiny, v ktorej by si mohol zarobiť dostatok finančných prostriedkov tak, ako to uviedol aj vo svojej výpovedi v zápisnici zo 17. júla 2024. V kontexte s touto skutočnosťou žalovaný vyhodnotil aj výpoveď žalobu o úmysle konvertovať na kresťanskú vieru a tiež o jeho sexuálnej orientácii. 6. Neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný odôvodnil tak, že sa zaoberal každým z bodov definície vážneho bezprávia uvedenom v § 2 písm. f) zákona o azyle samostatne, pričom pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu považoval v prípade žalobcu aplikáciu tejto formy trestu za vylúčenú. Ako dôvod poukázal na výpoveď žalobcu, podľa ktorej nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebolo voči nemu preukázané žiadne vedenie trestného konania, ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Zároveň žalovaný tiež dospel k záveru, že žalobcovi nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Pokiaľ sa jedná o takéto zaobchádzanie zo strany štátu, žalovaný poukázal, že žalobca nie je obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by mu trest hrozil a nehrozí mu ani trestné stíhanie. Počas pobytu v C. sa k svojej bisexuálnej identite verejne nehlásil, čo aj sám potvrdil vo výpovedi a nevzbudil žiaden záujem štátnych orgánov, či neštátnych zložiek. V súvislosti s obavou z mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo trestu zo strany neštátnych aktérov je z jeho výpovede zrejmé, že nikdy sa v C. s podobným správaním voči svojej osobe nestretol. Snaha subsumovať jeho potenciálne problémy pod uvedené zákonné ustanovenie teda nie je možné. Ďalej tiež žalovaný uviedol, že v C. v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva chápaná. Poukázal k tomu na výklad pojmu vojnový konflikt v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/12 Diakite v. Belgicko. Situácia v okrese P. a ani v samotnom meste E. nezodpovedá takejto definícii. V provincii P. bolo v časovom období od 1. apríla 2024 do 23. septembra 2024 zaznamenaných 71 udalostí (bezpečnostných incidentov). V uvedenej provincii z toho sú takéto úmrtia minimálne, pričom tieto sú výsledkom izolovaných incidentov (najmä teroristických útokov) a nie ozbrojených stretov. Takéto ojedinelé incidenty sa vyskytujú aj v rámci Európy. Podľa názoru žalovaného ani samotná hrozba teroristických útokov v C. nie je sama o sebe dôvodom na poskytnutie doplnkovej ochrany. Táto hrozba by musela byť spojená s existenciou reálnej hrozby vážneho bezprávia, takáto hrozba však v prípade žalobcu nebola preukázaná. Žalovaný preto skonštatoval, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu, resp. do miesta svojho trvalého bydliska, mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle. 7. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že neboli splnené podmienky pre udeleniu azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny z objektívnych dôvodov, lebo žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť. II. Správna žaloba 8. Žalobca sa správnou žalobou z 10. decembra 2024 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Správnu žalobu podal z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), a teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Bol toho názoru, že v jeho prípade boli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov a z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine v zmysle § 8 zákona o azyle a preto sa vzhľadom na tieto obavy nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu. 9. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný napriek jeho výpovedi o jeho presvedčení konvertovať z islamu na kresťanstvo dospel k záveru, že keďže k samotnému konvertovaniu v prípade žalobcu doposiaľ nedošlo, obava z možného prenasledovania kvôli konvertovaniu v prípade jeho návratu do C. nemôže byť opodstatnená. Taktiež za nesprávne právne posúdenie považoval aj názor žalovaného, že skutočnosť, že návšteva kresťanského kostola na Slovensku u neho vyvolala duševný pokoj, je subjektívnym stavom mysle a v ničom nenasvedčuje tomu, že by k samotnému konvertovaniu takýto stav smeroval. Poukázal, že na vstupnom pohovore so žalovaným vypovedal, že sa považuje za kresťana, chcel by sa dať pokrstiť a tým na kresťanstvo aj konvertovať. Napriek tomu, že k samotnému aktu konvertovania v podobe jeho pokrstenia ku dnešnému dňu nedošlo, jeho opakované návštevy kostola a nájdenie si priateľov medzi kresťanmi a vedenie dialógov s nimi o kresťanstve, je jednoznačne možné považovať za úkony, ktoré ku samotnému konvertovaniu smerujú. Taktiež žalobca poukázal, že v C. sa cítil byť obmedzovaný Koránom ako aj prestal praktizovať islamské náboženstvo, čo považuje za prejav odklonenia sa, resp. odpadlíctva od islamu. Bol toho názoru, že aj keby žalovaný neuznal úprimný záujem žalobcu konvertovať na kresťanstvo, nie je možné v prípade žalobcu poprieť fakt, že sa dopustil trestného činu odpadlíctva od islamu, za čo mu v C. hrozí trest smrti. Za nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti so snahou žalobcu konvertovať, považoval aj odignorovanie informácie, ktorú podal žalobca na vstupnom pohovore so žalovaným, že v čase jeho pobytu v Útvare policajného zaistenia v Sečovciach, požiadal samotných príslušníkov PZ o umožnenie krstu a zároveň ich poprosil o „zariadenie“ aktu krstu. Z uvedeného má vyplývať, že žalobca má skutočný a úprimný záujem o konvertovanie na kresťanstvo. 10. Za nesprávne právne posúdenie veci a skutočnosť, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, považoval žalobca aj žalovaným úplne odignorovaný fakt, že sám žalobca pri telefonickej komunikácii s C. ambasádou priznal, že konvertoval na kresťanstvo, čo znamená, že štátne orgány C. už disponujú informáciou o jeho konvertovaní. Nemožno už preto podľa jeho názoru vylúčiť, že vzhľadom na opakované žiadosti žalobcu o azyl v krajinách EÚ a predovšetkým vzhľadom na žalobcove priznanie sa C. štátnym orgánom ohľadom konvertovania z islamu na kresťanstvo, nebude žalobca v prípade núteného návratu do C. vypočúvaný, trestne stíhaný a potrestaný najzávažnejšou formou trestu. Bol presvedčený, že práve týmto svojim priznaním sa C. ambasáde, je vysoká pravdepodobnosť, že v prípade návratu do C., by vzbudil pozornosť C. úradov, čo by následne viedlo k jeho sledovaniu, jeho trestnému stíhaniu a nakoniec aj k potrestaniu. 11. V súvislosti s otázkou jeho prenasledovania z náboženských dôvodov, bol toho názoru, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Poukázal, že samotný žalovaný zabezpečil do administratívneho spisu informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré potvrdzujú prenasledovanie konvertitov z islamu na kresťanstvo a to nielen významných, resp. verejne sa prejavujúcich osôb, ale aj radových členov kresťanskej cirkvi, ktorých štátne orgány sledujú. Ďalej citoval z rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Sžak/5/2020 z 30. júna 2020 ohľadom úrovne dôkazov v konaní o azyle, rozsudku NS SR sp. zn. l0Sža 32/2015 z 26. augusta 2015 k prenasledovaniu z náboženských dôvodov, ako aj z rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/16/2014 z 12. augusta 2014 k vykonávaniu náboženských úkonov. 12. Ďalej za nesprávne právne posúdenie veci považoval žalobca záver žalovaného, že pre výrazné spochybnenie hodnovernosti jeho osoby, nebolo možné objektívnosť výpovede žalobcu ohľadom jeho bisexuality potvrdiť alebo vyvrátiť. Uznal, že v predchádzajúcich azylových konaniach na Slovensku vypovedal nepravdivo ohľadom jeho aktivít týkajúcich sa kresťanstva v C. a s tým súvisiacich následných problémov s políciou. Podotkol, že jeho výpovede sa nijako nemenili vo vzťahu k jeho kresťanským aktivitám na Slovensku a hlavne vo vzťahu k jeho záujmu o konvertovanie z islamu na kresťanstvo. Poukázal, že zotrvával v plnej miere na svojich výpovediach ohľadom sexuálnej orientácie, konkrétne, že je bisexuál. Bol toho názoru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí aj vysoké riziko prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Do jeho azylového konania boli zabezpečené informácie o C., ktoré potvrdzujú prenasledovanie LGBTI komunity. 13. Nesprávnym právnym posúdením žalovaného považoval aj jeho záver ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany. Žalobca bol toho názoru, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu mu hrozí uloženie trestu smrti z obidvoch dôvodov, kvôli ktorým požiadal o azyl, keďže sa dopustil trestných činov, a to jednak odpadlíctva od islamu a následne jeho snahy o konvertovanie na kresťanstvo a taktiež aj za príslušnosť k sociálnej skupine definovanej príslušnosťou k LGBTI komunite. Uvedené rovnako platí aj pokiaľ ide o hrozbu mučenia alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestu. Nestotožnil sa ani so záverom žalovaného, že žalobcovi v C. nehrozí trestne stíhanie. Z informácii o krajine pôvodu, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu žalobcu jednoznačne vyplýva riziko jeho trestného stíhania z vyššie uvedených dôvodov a v prípade väzby či výkonu trestu odňatia slobody aj mučenie a neľudské, ponižujúce zaobchádzanie, dokonca aj smrť. 14. S poukazom na medzinárodné dohovory bol žalobca toho názoru, že jeho vrátením do krajiny pôvodu by Slovenská republika závažným spôsobom porušila tieto svoje povinnosti vyplývajúce jej z medzinárodných zmluvných záväzkov ku ktorým sa zaviazala. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu 15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 20. januára 2024 navrhol súdu, aby správnu žalobu zamietol. Napadnuté rozhodnutie považoval za zákonné a správne. Vyjadril nesúhlas s námietkami žalobcu prezentovanými v správnej žalobe, pričom bol toho názoru, že v konaní bolo dostatočne preukázané že žalobcovi nehrozí zo strany štátu žiadna hrozba v podobe trestu. Poukázal, že žalobcove tvrdenia treba posudzovať individuálne. K tomu podotkol, že výpoveď žalobcu sa líši od predošlých a jeho tvrdenia navzájom nekorešpondujú. V krajine pôvodu nikdy nebol terčom prenasledovania, praktizoval islamské náboženstvo a udržiaval intímne kontakty s rôznymi mužmi a ženami. Žalobcove správanie tiež nevykazuje znaky úprimnej konverzie na iné náboženstvo. O krst prejavil záujem len v zaistení a o náboženstve, ku ktorému sa aktuálne hlási, nemá ani minimálne vedomosti. Pritom vzhľadom na vysokoškolské vzdelanie žalobcu sa dá predpokladať, že v prípade skutočného záujmu o nové náboženstvo by mohol a mal mať viac ako základné znalosti. Taktiež žalovaný poukázal na spôsob života žalobcu, ktorý by sa dal nazvať ako promiskuitný, čo samo o sebe odporuje hodnotám kresťanstva. K tomu dal do pozornosti celkové správanie žalobcu, ako je cestovanie bez povolenia po Európe a opakované žiadosti o udelenie azylu v rôznych členských štátoch EÚ, či nepočkanie na konečné rozhodnutie vo veci azylu, čo tiež má preukazovať nezáujem o medzinárodnú ochranu na Slovensku a žiadosť o azyl je len snahou odvrátiť hroziace vyhostenie z Európskej únie. 16. Žalobca na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote replikou na vyjadrenie žalovaného nereagoval. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správnych súd vychádzal 17. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 18. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 19. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 20. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 21. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 22. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 23. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 24. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 25. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 26. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 27. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 28. Podľa § 19a ods. 3 ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 29. Podľa § 19a ods. 4 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického alebo ateistického presvedčenia, účasť alebo neúčasť na náboženských obradoch, iné náboženské úkony alebo vyjadrenie názorov alebo formu osobného alebo spoločenského správania založeného na náboženskom presvedčení alebo prikázaného náboženským presvedčením, 30. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. V. Konanie na správnom súde 31. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 19. marca 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 32. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného číslo: H.: L./XXXX-X z X. XXXXXXXX XXXX, ktorým žalovaný okrem iného neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, ani neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 33. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo 4. augusta 2009). 34. Z administratívneho spisu, tak ako aj z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ide o štvrtú žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Prvé konanie v jeho prípade začalo dňa 30. apríla 2019, kedy na základe Dublinského dohovoru bol žalobca vrátený z Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „Nemecko“) z dôvodu, že na azylové konanie bola príslušná SR, nakoľko mu boli slovenským veľvyslanectvom v Teheráne udelené turistické víza. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR bol so žalobcom 24. mája 2019 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu konvertoval na kresťanstvo. Bol členom skupiny ľudí, ktorá sa snažila o šírenie kresťanstva a oslovovali ľudí, ktorí mali nejaké problémy alebo osamotených ľudí. V meste E. písali rôzne heslá a plagáty o kresťanstve. Táto skupina sa stretávala dva razy týždenne. Počas jedného stretnutia prišli za nimi neznámi ľudia, pričom sa žalobca domnieval, že to boli členovia C. tajnej polície. Podarilo sa mu utiecť, ale predpokladal, že niektorých členov skupiny zaistili. Po tomto incidente sa domov nevrátil, pretože sa obával možných komplikácií s políciou, čo sa aj následne potvrdilo, keď sa dozvedel, že ho polícia skutočne doma hľadala. Z obavy o vlastnú bezpečnosť sa rozhodol krajinu pôvodu opustiť a vycestovať do Európy, pričom počas jeho nelegálneho pobytu na území SR požiadal o medzinárodnú ochranu. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné a následne bol presunutý do PT D.. Pobytový tábor však bez upovedomenia personálu svojvoľne opustil a bez priepustky sa mimo azylového zariadenia zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe uvedenej skutočnosti bolo jeho konanie rozhodnutím migračného úradu H.: L./XXXX-X zo dňa XX. XXXXXXXXX XXXX podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené. Dňa 5. marca 2020 bol žalobca na základe Dublinského dohovoru vrátený z Belgického kráľovstva späť na územie Slovenska z dôvodu, že na konanie o azyle bola príslušná SR. Za účelom zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti o medzinárodnú ochranu bol s ním opäť vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu bola skutočnosť, ktorú už uviedol v predchádzajúcom konaní, teda jeho konvertovanie na kresťanstvo. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou upresnil, že oficiálne na kresťanstvo vlastne nikdy nekonvertoval. Bol iba členom skupiny, ktorá propagovala kresťanstvo tým, že písali pomocou spreja heslá na steny budov, metra alebo na iných viditeľných miestach a tiež lepili plagáty o kresťanstve. Ako ďalší dôvod, ktorý v prvom konaní neuviedol, bola jeho bisexualita. V predchádzajúcom konaní túto skutočnosť zamlčal, pretože sa hanbil o takejto chúlostivej záležitosti rozprávať. Rozhodnutím žalovaného č. H.: L./XXXX-X zo dňa XX. XXXXXXX XXXX mu azyl nebol udelený a zároveň mu nebola ani poskytnutá doplnková ochrana na území SR, podaná správna žaloba proti tomuto rozhodnutiu bola Krajským súdom v Bratislave zamietnutá (rozsudok č.k. 7SaZ/6/2020-42 zo dňa 4. mája 2021). Následne Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) rozsudkom sp. zn. lSak/1/2021 zo dňa 29. septembra 2021 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu porušenia procesných práv účastníka konania pred krajským súdom. V ďalšom konaní Správny súd v Bratislave rozsudkom č.k. BA-7SaZ/4/202l-164 z 21. septembra 2023 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku správny súd zaviazal žalovaného na doplnenie dokazovania. V priebehu ďalšieho správneho konania však žalobca dňa 11. augusta 2023 svojvoľne opustil N. D. a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe uvedenej skutočnosti bolo konanie vo veci žalobcovej žiadosti o udelenie azylu rozhodnutím migračného úradu H.: L./XXXX-X z X. XXXXXXXX XXXX v zmysle § 19 ods. l písm. f) zákona o azyle zastavené (právoplatné 2. januára 2024). Dňa 5. apríla 2024 bol žalobca na základe Dublinského dohovoru opäť vrátený na Slovensko a to z Holandska, lebo na konanie o žiadosti žalobcu o azyl je príslušná SR. Žalobca bol následne umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, pričom dňa 10. apríla 2024 zobral späť svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR a to z dôvodu že sa rozhodol vrátiť do krajiny pôvodu. Na základe tejto skutočnosti bolo rozhodnutím migračného úradu H.: L./XXXX-X z XX. XXXXXX XXXX v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) konanie vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavené. 35. Počas umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce dňa 1. júla 2024 opäť žalobca požiadal o udelenie azylu. Za účelom zdôvodnenia jeho štvrtej žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR bol so žalobcom 17. júla 2024 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že o dôvodoch predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo a klamal vo veľa veciach. Uviedol, že nemal nikdy v C. problémy ohľadom svojho náboženstva a klamal, lebo sa bál, že bude vrátený do C., pričom chcel nejakú formu medzinárodnej ochrany. Ďalej tvrdil, že praktizoval moslimskú vieru až do jeho odchodu z krajiny, pričom chcel by prejsť na kresťanské náboženstvo. Prvé stretnutie s kresťanskou vierou zažil až počas návštevy kostola v čase jeho pobytu v PT v Rohovciach. Tu sa niekoľkokrát zúčastnil na bohoslužbách, avšak keďže tieto boli v maďarskom jazyku, ich obsahu nerozumel, ale podľa jeho výpovede prostredie kostola malo na neho pozitívny vplyv, cítil sa pokojný. Ako dôvody pre ktoré opakovane žiada o azyl na území SR uviedol, že sa obáva o svoj život zo strany vládnej garnitúry, lebo chce konvertovať na kresťanstvo a mohol by mať z tohto dôvodu problémy. Považuje sa za kresťana a v koráne je uvedené, že keď moslim prejde na iné náboženstvo, je to neprijateľné a môže za to dostať aj trest smrti. Taktiež uviedol, že to je všetko, čo chcel doplniť, ničoho iného sa neobáva, toto je dôvod prečo žiada o azyl. K otázkam k svojej bisexualite uviedol, že nemal nikdy žiadny problém z dôvodu jeho bisexuálnej orientácie alebo z titulu vzťahov, ktoré mal s mužmi a ženami v C., keďže sa stretávali potajomky. Ďalej uviedol, že hlavným dôvodom, odchodu z C. bola túžba po lepšom, slobodnom živote. 36. V prvom rade správny súd považuje za potrebné predostrieť, že žalobca svoje tvrdenia v žiadosti o azyl nepodložil žiadnymi dôkazmi. Samotný zákon o azyle priamo predpokladá uvedenú situáciu (a teda, že sa žiadateľ o azyl nachádza v stave dôkaznej núdze), pričom podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, len ak sú splnené kumulatívne nasledovné podmienky: a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu; b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 37. Správny súd sa preto zameral na posúdenie podmienok, za splnenia ktorých možno vychádzať len z vyhlásení (resp. tvrdení) žalobcu. 38. Konanie o azyl je totiž osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera žalovanému, závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si žalovaný o žalobcovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný teda posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby. 39. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža/48/2010 z 18. mája 2010). 40. Otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení je zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2013, sp. zn. 1 Sža 10/2013). 41. Správny súd k posúdeniu dôveryhodnosti žalobcu považuje za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti. 42. Z administratívneho spisu je zrejmé, že v prejednávanom prípade bolo rozhodnuté o štvrtej žiadosti žalobcu o azyl. Žalobca v predmetnom azylovom konaní počas pohovoru 17. júla 2024 uviedol, že o dôvodoch predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo a klamal vo veľa veciach. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca bol riadne poučený o tom, že ak uvedie nepravdivé údaje, predloží falšované alebo pozmenené dokumenty, tieto skutočnosti môže migračný úrad vyhodnotiť ako priťažujúce okolnosti, ktoré môžu negatívne ovplyvniť rozhodnutie o žalobcovej žiadosti o udelenie azylu. Taktiež bol poučený o tom, že ak opustí územie Slovenskej republiky, alebo vezme svoju žiadosť o udelenie azylu späť, žalovaný jeho konanie o udelenie azylu zastaví. 43. Podľa názoru správneho súdu žalobca teda svojim vlastným konaním zadal dôvody na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby, keď v predchádzajúcich azylových konaniach na pohovoroch klamal, navyše dvakrát pred samotným ukončením azylového konania opustil územie Slovenskej republiky a svoju tretiu žiadosť o udelenie azylu vzal späť. 44. Nemožno nechať tiež bez povšimnutia skutočnosť, že vo svojej prvej žiadosti o azyl žiadateľ o svojej bisexuálnej orientácii (ani o sexuálnych stykoch s rôznymi mužmi a ženami) nič neuviedol, a v kontexte s tým, čo tvrdil vo svoje štvrtej žiadosti, a to, že v C. praktizoval moslimskú vieru až do odchodu z krajiny (chodieval do mešity, modlieval sa), taktiež že v súčasnosti chce konvertovať na kresťanstvo, sa javí súdu vysoko nelogické, keď na druhej strane žalobca poukazuje na svoju bisexualitu a promiskuitný spôsob života, čo je samo osebe v rozpore s kresťanskými hodnotami. 45. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že nemôže byť daná všeobecná dôveryhodnosť žalobcu, a preto neboli v jeho prípade kumulatívne splnené podmienky predpokladané v § 19a ods. 3 zákona o azyle, na to, aby žalobcovi stačilo pred žalovaným prezentovať len svoje tvrdenia (absentuje u žalobcu dôveryhodná výpoveď). Žalobca bol preto za daného stavu podľa názoru súdu povinný svoje tvrdenia osvedčiť, podložiť ich dôkazmi, ak chcel byť v konaní o svojej štvrtej žiadosti o azyl úspešný. Svoje tvrdenia však žiadnymi dôkazmi nepodložil. 46. Správnemu súdu sa preto javí žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu účelová, aby zabránil svojmu administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu. Z jeho celkového konania nemožno vyvodiť úprimný záujem o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky, keďže je zrejmé, že sa predovšetkým snažil o zlegalizovanie si svojho pobytu na území iných členských štátov Európskej únie (Belgicko, Holandsko), kde si po opustení Slovenskej republiky následne podával žiadosti o udelenie azylu. Potom, čo bol žalobca druhýkrát vrátený na územie Slovenskej republiky si zrejme žalobca uvedomil, že príslušným štátom na rozhodovanie o jeho žiadosti o azyl je jedine Slovenská republika, následne svoju tretiu žiadosť o azyl vzal späť, z dôvodu, že sa rozhodol vrátiť do krajiny pôvodu. Táto skutočnosť tiež potvrdzuje účelovosť žalobcovej žiadosti o medzinárodnú ochranu, lebo ak by žalobcovi hrozilo reálne prenasledovanie v zmysle definície zákona o azyle [§ 2 písm. d)] z azylovo relevantných dôvodov, prípadne by mu hrozilo vážne bezprávie, nerozhodol by sa vrátiť do C. a nezobral by svoju tretiu žiadosť o azyl späť. 47. Z pohovoru so žalobcom dňa 17. júla 2024 tiež vyplýva, že v čase, keď opustil krajinu pôvodu nemal absolútne žiadne problémy v súvislosti s kresťanstvom, všetko si vymyslel. Ako dôvody pre ktoré opakovane požiadal o azyl na území SR uviedol, že sa obáva o svoj život zo strany vládnej garnitúry, lebo chce konvertovať na kresťanstvo a mohol by mať z tohto dôvodu problémy, ničoho iného sa neobáva, toto je dôvod prečo žiada o azyl (teda ani netvrdil, že sa obáva svojho prenasledovania z dôvodu tvrdenej bisexuality). Z uvedeného tiež možno vyvodiť, že žalobca nebol utečencom v čase jeho odchodu z krajiny pôvodu, ale v jeho prípade možno hovoriť ako o žiadateľovi o azyl „sur place“. 48. Správny súd je tiež toho názoru, že žalovaný vykonal adekvátne dokazovanie ku všetkým žalobcom tvrdeným dôvodom pre udelenie azylu, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočné vecné a právne východiská pre jeho výrok. 49. Zároveň v prípade žalobcu nemožno uvažovať ani o reálnej hrozbe vážneho bezprávia po návrate do krajiny pôvodu. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase ako v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/36/2008 z 10. februára 2009). 50. Nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu však objektívne znemožnila žalovanému zistiť u žalobcu nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sža 60/2009 z 20. októbra 2009). 51. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani iným spôsobom nevyšlo v konaní pred žalovaným najavo, že by mu hrozilo reálne nebezpečenstvo vážnej ujmy, odôvodňujúce poskytnutie doplnkovej ochrany. Záver o existencii reálneho nebezpečenstva vážnej ujmy nemožno bez ďalšieho vyvodiť z ničím nepodložených tvrdení žalobcu, navyše za situácie, keď sa sám žalobca predtým rozhodol vrátiť do C. a zobral svoju tretiu žiadosť o azyl späť. Ak by mu hrozilo vážne bezprávie, nerozhodol by sa vrátiť do C., a táto hrozba nevyplýva ani z reálií o krajine pôvodu. Uvádzané náboženské dôvody a tvrdenú príslušnosť k sociálnej skupine považuje správny súd za účelové a reálne žalobcovi v krajine pôvodu nič relevantné pre poskytnutie medzinárodnej ochrany nehrozí. 52. „Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, no správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú“ (z rozsudku NS SR, sp. zn. 1Sža 48/2014). V danom prípade správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu zohľadnil všetky vyhlásenia poskytnuté žalobcom, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žalobcu, jeho postavenie a osobné pomery. Správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu, či doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie (aj otázkou dôveryhodnosti samotného žalobcu ako žiadateľa o azyl), situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil možnosť prenasledovania resp. reálnej hrozby vážneho bezprávia vo vzťahu k žalobcovi aj smerom do budúcnosti. 53. Správny súd nepovažuje žalobné námietky žalobcu za relevantné, lebo tieto sú postavené len na žalobcových tvrdeniach, žalobcovu výpoveď však za konkrétnych okolností jeho prípadu nie je možné, ako už bolo uvedené vyššie, považovať za dôveryhodnú. Z tohto dôvodu nie je možná na jeho prípad ani aplikácia rozhodnutí NS SR z ktorých žalobca v žalobe citoval. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že C. ambasáde už priznal, že konvertoval na kresťanstvo, sám uviedol, že mu odpovedali, že to nie je problém, že sa môže vrátiť. Tak ako poukázal aj žalovaný na rozhodnutie ESĽP č. 60342/16 v prípade A. proti Švajčiarsku týkajúci sa C. štátneho príslušníka, ktorý sa dovolával svojho obrátenia na kresťanskú vieru, aj správny súd odkazuje na predmetné rozhodnutie, v ktorom ESĽP dospel k záveru, že by sťažovateľovo vyhostenie do C. nepredstavovalo porušenie článku 2 a 3 Dohovoru. Okrem iného v ňom bolo tiež konštatované, že osoby, ktoré sa obrátili na kresťanskú vieru by boli vystavené riziku zlého zaobchádzania v C. iba za predpokladu, že by svoju vieru prejavovali spôsobom, ktorý by C. úrady vnímali ako hrozbu. To by však vyžadovalo určitú mieru verejnej exponovanosti, čo nebol sťažovateľov prípad. Obdobne tak nemôže ísť ani o prípad žalobcu, ktorý (ako vyplýva z pohovoru zo 17. júla 2024) nepozná žiadnu kresťanskú modlitbu, nevymenoval ani jedno Božie prikázanie, len k tomu uviedol, že keď má zlú náladu, tak sa v mysli obracia na Q. B. a myslí na neho. Nie sú teda žiadne indície, že by žalobca už na území Slovenskej republiky praktizoval svoju kresťanskú vieru pravidelne a verejne. Žalobcu teda ani nie je možné považovať za silno veriacu osobu, ktorá by považovala výkon svojho náboženského vierovyznania na verejnosti za nevyhnutný k tomu, aby jej bolo umožnené si zachovať náboženskú identitu. 54. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 219 SSP). 55. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.