{"guid": "13de19c7-a637-4356-acc2-38d8ea641efc:36e27235-dcc3-4894-99f0-2e8bc0f698db", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3", "spisova_znacka": "19Saz/6/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19Saz/6/2024 z 29. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. mája 2025, sp. zn. 19Saz/6/2024, ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3", "identifikacne_cislo": "0724101791", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Viktória Kurucová", "datum_vydania": "2025-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 6 ods. 2 písm. d) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-6.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 134 ods. 2 písm. d) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-1", "nazov": "§ 206 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "nazov": "§ 206 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "nazov": "§ 206 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-6", "nazov": "§ 206 ods. 6 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-206.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-206"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-241", "nazov": "§ 241 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-241", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. d) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-107.odsek-2", "nazov": "§ 107 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-107.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-107"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-107.odsek-1", "nazov": "§ 107 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-107.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-107"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-137.odsek-4", "nazov": "§ 137 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-137.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81", "nazov": "§ 81 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82", "nazov": "§ 82 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-83.odsek-1", "nazov": "§ 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-83.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-83"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-1", "nazov": "§ 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-2", "nazov": "§ 24 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-33.odsek-2", "nazov": "§ 33 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-33.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-33"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-83.odsek-8", "nazov": "§ 83 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-83.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-83"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-7", "nazov": "§ 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-28", "nazov": "§ 28 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-28", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-28"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "nazov": "§ 191 ods. 6 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "nazov": "§ 175 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-175"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-6", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-206", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-241", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-10", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-107", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-137", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-77", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-81", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-83", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-120", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-3", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-24", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-33", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-17", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-28", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-175"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/36e27235-dcc3-4894-99f0-2e8bc0f698db", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n19Saz/6/2024\n0724101791\n29. 05. 2025\nJUDr. Viktória Kurucová\nECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A.\nB., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu: D.\nX, XX, E., C., korešpondenčná adresa: F. G. XXX, XXX XX F. G., doklad totožnosti (cestovný doklad) č.:\nH., právne zastúpeného: REKEN & PARTNERS Law firm, s. r. o., so sídlom Tichá 45, Bratislava, IČO:\n36 783 188, konajúceho prostredníctvom: JUDr. Jozef Harakaľ, advokát a konateľ, proti žalovanému:\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o správnej žalobe\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. F./XXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície\nBratislava, číslo Č.: F./XXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024, vo veci žalobcu: A. B., číslo cestovného\ndokladu: H., a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie\n1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“)\nrozhodnutím č. F./XXXX-XX zo dňa 22.04.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodlo podľa\n§ 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon\nč. 404/2011 Z. z.“), že účastníka konania (žalobcu) administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej\nrepubliky podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona č. 404/2011 Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa\nneurčil krajinu, do ktorej sa účastník vyhosťuje. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.\nsprávny orgán prvého stupňa uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky\na na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov a určil podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011\nZ. z. účastníkovi konania povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od\nvykonateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní o žiadosti žalobcu o udelenie\nprechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky vzniklo dôvodné podozrenie, že\núčastník konania predložil v tomto konaní falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu\na podnikateľskej činnosti (správny orgán prvého stupňa mal preukázané, že žalobcom predložené\npotvrdenia o zostatkoch na účte nevydala príslušná banka) a na základ tejto skutočnosti začal správny\norgán prvého stupňa konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona\nč. 404/2011 Z. z. Správny orgán uviedol, že pristúpil k uloženiu zákazu vstupu na územie Slovenskej\nrepubliky a členských štátov na najdlhší možný čas, nakoľko na strane účastníka konania neboli zistené\nžiadne poľahčujúce okolnosti, pričom vzal do úvahy dôvody, pre ktoré prišlo k porušeniu zákonných\nustanovení – okolnosti, za ktorých sa účastník dostal k potvrdeniam o finančnom zabezpečení, podvodné\nkonanie účastníka konania, závažnosť porušenia zákona, rodinný a súkromný život účastníka konania,\nnezáujem dostaviť sa na správny orgán na základe predvolania, nevyjadrenie sa ku konaniu a ďalšie\n\nokolnosti konania. Podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa účastník konania je za dokumenty\ndoložené ku konaniu o udelenie prechodného pobytu zodpovedný sám a nemôže byť toto konanie\npripísané len prípadnej nevedomosti o právnych predpisoch alebo skutočnosti, že mu ich vybavila alebo\nzabezpečila iná osoba. Uložený zákaz vstupu má slúžiť preventívne, ale aj represívne. Správny orgán\nprvého stupňa skúmal aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4\na podľa § 83 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. a konštatoval, že nerozhodol o vyhostení do krajiny pôvodu,\nkde by mu hrozilo aj eventuálne riziko a účastník môže vycestovať do krajiny tranzitu, ktorejkoľvek\ntretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského\nštátu, v ktorom mu je udelené právo na pobyt alebo poskytnutá medzinárodná ochrana. Účastníkovi\nkonania ostáva aj naďalej status odídenca, pričom až do vypršania trvania doby poskytovania dočasného\nútočiska je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Správny orgán prvého stupňa sa\nzaoberal aj otázkou rešpektovania čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách\n(ďalej len „Dohovor“) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pretože\nadministratívne vyhostenie bolo vydané podľa zákona č. 404/2011 Z. z., v záujme verejného poriadku\na na zabránenie a predchádzanie opakovanému porušovaniu zákona účastníkom konania.\n2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa\n31.05.2024 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo dňa 31.07.2024. Žalobca tvrdil, že prvostupňové\nrozhodnutie bolo vydané predčasne a bez náležitého zistenia skutkového stavu a rozhodnutie nebolo\nprávnemu zástupcovi napriek žiadosti doručené. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie\nsa považuje za doručené podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) dňom vrátenia nedoručenej\nzásielky správnemu orgánu a táto skutočnosť nastala podľa prezenčnej pečiatky v administratívnom\nspise dňa 22.05.2024, pričom žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie dňa 31.05.2024,\nteda včas. V doplnení odvolania zo dňa 31.07.2024 žalobca žiadal pripojenie administratívneho spisu\nz konania o udelenie pobytu a o jeho zohľadnenie v tomto konaní. Odvolanie podal z dôvodu, že\nv prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedené, či správny orgán vzal do úvahy obmedzenie vyhostenia\nžalobcu z dôvodu poskytnutého dočasného útočiska. Žalobca tvrdil, že vo výrokovej časti absentujú\nskutky – porušenia zákona, za ktoré bolo uložené administratívne vyhostenie a zákaz vstupu, nie sú teda\nvymedzené dostatočne určito a presne tak, aby nemohli byť zamenené s inými skutkami, a preto je výrok\nneurčitý a arbitrárny. Rozhodnutie považoval za predčasné, nepreskúmateľné a nevychádzajúce zo\nspoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalobca nepredložil do konania o udelenie prechodného pobytu\nvedome žiadne falošné doklady a zostatky na bankových účtoch, ale bol uvedený do omylu a podvedený\ninou osobou (I. J.), ktorý mu sľúbil pomoc pri založení bankových účtov pred podaním žiadosti o udelenie\nprechodného pobytu na základe plnomocenstva osvedčeného u notára. Žalobca pokladal potvrdenia\nz banky, ktoré mu dal I. J., za pravé. Uvedené potvrdil aj I. J. čestným vyhlásením, ktoré žalobca\npredložil správnemu orgánu. Žalobca v konaní o udelenie prechodného pobytu nakoniec preukázal, že\npotrebnými prostriedkami disponoval a boli vložené na účty žalobcu v banke. Finančné prostriedky I.\nJ. reálne poskytol a bol ním následne uvedený do omylu. I. J. mal zároveň zabezpečiť aj preberanie\npošty pre žalobcu, čo však neurobil, a preto sa žalobca nedozvedel o výzvach správneho orgánu\na o doručení rozhodnutia. Žalobca poukázal na to, že okrem neho má na území Slovenskej republiky\nposkytnuté dočasné útočisko aj jeho manželka a ich dve maloleté deti, a preto je potrebné vykonať\ndokazovanie k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a čl. 8\nods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Prvostupňové rozhodnutie považoval žalobca za nedostatočne\nodôvodnené, pretože v ňom absentuje správna úvaha o uložených sankciách. Ustanovenie § 82 ods. 2\npísm. i) resp. § 83 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. upravuje možnosť, nie povinnosť správneho\norgánu rozhodnúť o administratívnom vyhostení. Z opatrnosti žiadal aj (i) o odpustenie zmeškania lehoty\nna podanie odvolania pre prípad, ak by správny orgán nepovažoval odvolanie zo dňa 31.05.2024 za\npodané včas, keďže až do umožnenia nahliadnutia do administratívneho spisu dňa 29.07.2024 žalobca\nnemal vedomosť o samotnom konaní o administratívnom vyhostení, a o (ii) obnovu konania, ak by\nžiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nebolo vyhovené.\n3. Rozhodnutím č. F./XXXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný\nprvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých výrokoch a odvolanie žalobcu zamietol. Odvolací orgán\nvyhodnotil odvolanie ako podané včas a prípustné. Žalovaný poukázal na to, že administratívne\nvyhostenie nie je sankciou, ale opatrením. K námietke žalobcu, že o falošných dokladoch nemal\nvedomosť uviedol, že každý cudzinec, ktorý podáva žiadosť o udelenie pobytu, má konať tak, aby vedel\ngarantovať, že všetky ním predložené doklady sú pravé a nenesú znaky falšovania alebo pozmeňovania.\nAk sú doklady vybavované inými osobami, preberá zodpovednosť ten, kto tieto doklady predkladá.\nZodpovednosť za predložené doklady do konania nesie výlučne účastník konania, pričom nie je dôležitý\n\nfakt, či účastník predložil falošné doklady úmyselne alebo nie, keďže zákon nezohľadňuje úmysel\núčastníka ani skutočnosť, kedy sa účastník o pozmenenom doklade dozvedel. Správny orgán prvého\nstupňa teda riadne a úplne zistil skutočný stav veci a na zistený stav aplikoval správne ustanovenia\nzákona. Priložené čestné vyhlásenie I. J. žalovaný neakceptoval, keďže v ňom nie sú uvedené žiadne\nkonkrétne informácie, na základe ktorých by bolo možné odstúpiť informácie v ňom uvedené na\nkonanie na inom príslušnom orgáne Policajného zboru. Stanovenú dĺžku zákazu vstupu žalovaný\npovažuje za primeranú konaniu účastníka konania. Správny orgán prvého stupňa pri rozhodovaní\no administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor, Ústavu SR a platné právne normy. Pri preskúmaní\nstavu veci v odvolacom konaní bolo zistené, že žalobca má na území SR rodinných príslušníkov,\nktorým bolo z dôvodu vojnového konfliktu v domovskom štáte – C., rovnako ako žalobcovi, udelené\ndočasné útočisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na poskytnuté dočasné útočisko nebol\nžalobca vyhostený do domovskej krajiny, ale bola mu určená ktorákoľvek iná tretia krajina, ktorá ho\npríjme. V čase rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa rodinným príslušníkom nebol udelený\nprechodný pobyt ani dočasné útočisko, a preto nemohol správny orgán prvého stupňa prihliadať na ich\nzáujmy. Pokiaľ žalobca namietal, že mu nebolo riadne zaslané oznámenie o začatí konania a predvolanie\nna vypočutie, žalovaný poukázal na to, že žalobca si zásielky obsahujúce uvedené úkony, neprevzal\nv odbernej lehote na adrese uvedenej ako korešpondenčná adresa žalobcu. Bolo povinnosťou žalobcu,\naby poštu preberal buď osobne alebo zabezpečil dôveryhodnú osobu na preberanie zásielok. Uvedené\nnámietky preto žalovaný vyhodnotil ako irelevantné. K odvolaniu podanému právnym zástupcom dňa\n31.05.2024 do konanie o žiadosti o udelenie prechodného pobytu, ku ktorému bolo pripojené z opatrnosti\naj odvolanie proti akémukoľvek rozhodnutiu správneho orgánu vo veci administratívneho vyhostenia,\nnie je správny orgán povinný akceptovať, keďže odvolanie sa podáva proti konkrétnemu rozhodnutiu\nsprávneho orgánu. Správny orgán prvého stupňa uvedené odvolanie ani neakceptoval a spis postúpil\nna odvolacie konanie. Keďže žalovaný zistil, že právny zástupca žiadal o odpustenie zmeškania lehoty\na správny orgán prvého stupňa sa uvedenou žiadosťou nezaoberal, vrátil mu vec na rozhodnutie o tejto\nžiadosti. Správny orgán dohľadal a akceptoval odvolanie zo dňa 31.05.2024, ktoré žalobca adresoval\ndo iného administratívneho spisu, ale obsahoval aj odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom\nvyhostení. Čestné vyhlásenie K. L. pripojené k doplňujúcemu vyjadreniu žalobcu zo dňa 06.11.2024\nžalovaný neakceptoval, keďže nič nemení na skutočnosti, že žalobca v konaní o udelenie prechodného\npobytu predložil falošné doklady. Žalovaný poukázal na § 1 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý\nuvádza, že tento zákon upravuje podmienky pobytu. Je povinnosťou každého cudzinca, nachádzajúceho\nsa na území Slovenskej republiky rešpektovať jej zákony a neporušovať ich, ani neohrozovať chránené\nzáujmy štátu. Žalovaný po preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je\nzákonné a vecne správne.\nII. Správna žaloba\n4. Správnou žalobou zo dňa 05.12.2024, doručenou správnemu súdu dňa 05.12.2024, sa žalobca\ndomáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, v celom rozsahu\na žiadal tiež o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca mal za to, že napadnuté\nrozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c),\nd), e), f) alebo g) SSP.\n5. Žalobca v prvom rade poukazoval na to, že prvostupňové rozhodnutie mu nebolo doručené, pretože\nsa žalobca na adrese doručovania nezdržiaval a bolo považované za doručené dňom jeho vrátenia\nsprávnemu orgánu prvého stupňa dňa 22.05.2024. Konaniu o administratívnom vyhostení predchádzalo\nkonanie o udelenie prechodného pobytu žalobcovi, v ktorom bola rozhodnutím správneho orgánu\nprvého stupňa č. F./XXXX-XX-XXX zo dňa 24.04.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie o pobyte“)\nzamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 1 písm. e) zákona č.\n404/2011 Z. z. z dôvodu, že žalobca v konaní uviedol nepravdivé údaje. Prvostupňové rozhodnutie\no pobyte za žalobcu prevzal I. J., ktorý spôsobil predloženie falošných potvrdení žalobcom správnemu\norgánu v tomto konaní. Z podanej žiadosti je zrejmé, že žalobca nemá v žiadnej inej krajine okrem C.\na Slovenska udelený pobyt, pričom na C. má trvalý pobyt a na Slovensku má tolerovaný pobyt v zmysle\nposkytnutého dočasného útočiska. Právny zástupca prevzal zastúpenie žalobcu dňa 14.05.2024 a na\nzáklade žiadosti o nahliadnutie do správneho spisu mu správny orgán prvého stupňa umožnil nahliadnuť\niba do spisu vedeného v konaní o udelenie prechodného pobytu (o ktorom mal žalobca vedomosť),\nzamlčal však pred právnym zástupcom žalobcu existenciu konania o administratívnom vyhostení.\n6. Žalobca poukázal na to, že falošné doklady predložil správnemu orgánu neúmyselne, sám bol\nuvedený do omylu a podvedený osobou I. J., ktorú splnomocnil na otvorenie bankových účtov a vloženie\nfinančných prostriedkov na tieto bankové účty v mene žalobcu. V rámci odvolacieho konania žalobca\n\npreukázal tieto skutočnosti, ako aj skutočnosť, že si následne sám založil bankové účty a vložil na nich\npotrebné finančné čiastky, čo v správnom konaní tiež preukázal.\n7. Keďže správny orgán na žiadosť žalobcu o nahliadnutie do administratívneho spisu v konaní\no administratívnom vyhostení nereagoval, žalobca bol presvedčený, že uvedené konanie neprebieha\na nebolo v ňom vydané žiadne rozhodnutie. Až po vydaní rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému\nrozhodnutiu o pobyte, z obavy, že môže byť začaté konanie o administratívnom vyhostení, opätovne\npožiada o nahliadnutie do administratívneho spisu v konaní o administratívnom vyhostení. Až na základe\ntejto žiadosti mu bolo umožnené do spisu nahliadnuť a zistil, že bolo vydané prvostupňové rozhodnutie.\nŽalobca teda podal dňa 31.07.2024 doplnenie odvolania zo dňa 31.05.2024.\n8. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím za nevykonateľné,\nkeďže žalobca na trvalý pobyt na území C., kam sa z dôvodu obavy o život a zdravie pre vojnový konflikt\nnemôže vrátiť a jediná krajina, kde má udelený iný pobyt (tolerovaný) je Slovenská republika (ďalej aj ako\n„SR“), pričom žalovaný rozhodol o zákaze vstupu na územie všetkých členských krajín. Neexistuje preto\nkrajina, kam by žalobca mohol vstúpiť resp. ktorá by mala dôvod ho prijať alebo mu poskytnúť ochranu\nbez obavy, že by mu v danom štáte nehrozil nútený návrat do krajiny pôvodu. Žalobca sa domnieva, že\nzvoleným postupom sa žalovaný snaží obísť zákaz uvedený v § 81 zákona č. 404/2011 Z. z.\n9. Zákonné náležitosti nespĺňa ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný opomenul\nv odvolacom konaní vykonať žalobcom predložené dôkazy a zároveň zistenie skutkového stavu\nnebolo postačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný nesprávne vyhodnotil, že v čase rozhodovania\nsprávneho orgánu prvého stupňa nemala manželka žalobcu a ich dve maloleté deti udelené na\núzemí SR tolerovaný pobyt. Žalobca poukázal aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr.\nrozhodnutie R 100/2015, rozsudok, sp. zn. 1Sža/13/2015 zo dňa 28.04.2015), ako aj na rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Alim proti Rusku zo dňa 27.09.2011, sťažnosť č. 39417/07.\nV odôvodnení absentuje správna úvaha o hodnotení dôkazov a dôvodov, pre ktoré žalovaný potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie, a to vo vzťahu k všetkým výrokom. Jedinou skutočnosťou, ktorou sa žalovaný\nzaoberal, je objektívna zodpovednosť žalobcu za predložené doklady. Žalovaný porušil podľa žalobcu\nzákladné pravidlá správneho konania vyplývajúce z § 5 ods. 3 a 4 Správneho poriadku. Žalovaný pri\nrozhodovaní neprihliadal ani na zákonnú povinnosť podľa § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. Žalobca\nje presvedčený, že administratívne vyhostenie a uloženie zákazu vstupu je potrebné považovať za\nsankcie, nie opatrenia, a preto boli správne orgány povinné pri ich ukladaní vychádzať zo základných\nzásad trestného konania a z princípov ukladania trestov v trestnom práve, poukazujúc aj na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžo/51/2011 a právnu teóriu. Žalovaný pochybil, keď v konaní vyhodnotil\nlen dôkazy svedčiace v neprospech žalobcu, nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a nevzal do úvahy\nžiadne zo skutočností, ktoré by mohli spôsobiť zrušenie uloženie alebo zmiernenie sankcie.\n10. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\na neobsahuje reálnu správnu úvahu, ktorá by vychádzala z vykonaných dôkazov, a preto je\nnepreskúmateľné, nezákonné, riadne neodôvodnené a arbitrárne. Príslušné predpisy boli aplikované\nformálnym spôsobom, nezodpovedajúcim zásadám správneho konania.\nIII. Vyjadrenie žalovaného\n11. Vo vyjadrení zo dňa 13.12.2024 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne\nsprávne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.\n12. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol písomnosťou zo dňa 15.03.2024 upovedomený o začatí\nkonania vo veci administratívneho vyhostenia. Žalobcovi bolo tiež umožnené, aby sa pred vydaním\nrozhodnutia mohol vyjadriť k predmetnému konaniu. Oznámenia boli žalobcovi doručené cez tzv.\nfikciu doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Ak žalobca namieta, že mu osoba poverená\npreberaním jeho pošty túto zásielku neprevzala a ani ho o jej doručovaní neinformovala, bolo\npovinnosťou žalobcu preberať poštu osobne alebo si zabezpečiť dôveryhodnú osobu na preberanie\nzásielok.\n13. Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu a vyhodnoteniu v konaní zabezpečených resp. predložených\ndôkazov žalovaný uviedol rovnaké dôvody ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Následne\nžalovaný opísal priebeh oboch správnych konaní, teda konania o žiadosti o udelenie prechodného\npobytu a konania vo veci administratívneho vyhostenia v zásade zhodne s opisom uvedeným v správnej\nžalobe.\n14. K námietke žalobcu, že o falošných dokladoch nemal vedomosť, žalovaný uviedol, že každý\ncudzinec má konať tak, aby garantoval, že všetky ním predložené doklady sú pravé a nenesú znaky\nfalšovania alebo pozmeňovania, a to aj v prípade, že sú tieto doklady vybavované a predkladané v mene\núčastníka treťou osobou. Zákon č. 404/2011 Z. z. nezohľadňuje úmysel žalobcu ani čas, kedy sa žalobca\no pozmenenom doklade dozvedel, keďže ide v tomto prípade o objektívnu zodpovednosť.\n\n15. K námietke uloženia zákazu vstupu žalovaný uviedol, že dĺžka zákazu vstupu, uložená na hornej\nhranici, je úmerná a primeraná konaniu žalobcu. Žalovaný tvrdil, že pri rozhodovaní rešpektoval Dohovor,\nÚstavu SR a platné právne predpisy. Dospel k záveru, že administratívne vyhostenie žalobcu z územia\nSR nemožno považovať za závažný zásah do jeho súkromného a rodinného života a je primeraný\nnaliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. Zohľadnenie skutočnosti, že žalobcovi a jeho rodinným\npríslušníkom je na území SR poskytnuté dočasné útočisko, spočíva v tom, že žalovaný nevyhostil\nžalobcu do jeho domovskej krajiny, ale určil mu akúkoľvek tretiu krajinu, ktorá ho príjme. Zároveň uviedol\nže nakoľko rodinní príslušníci žalobcu v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu\nnemali na území SR udelený prechodný pobyt ani dočasné útočisko, nemohol správny orgán prihliadať\nna ich záujmy.\n16. Nedošlo ani k pochybeniu pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia, keďže v tom čase ešte\nžalobca nebol zastúpený a rozhodnutie bolo doručované priamo žalobcovi. Správny orgán prvého stupňa\nnemal povinnosť následne zasielať rozhodnutie aj splnomocnenému zástupcovi, ktorý stal zástupcom\naž po vydaní napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca tvrdí, že ním splnomocnená osoba nepreberala\ndoručované zásielky a neinformovala ho o doručení zásielky, žalovaný uviedol, že bolo povinnosťou\nžalobcu, aby poštu preberal osobne alebo si zabezpečil dôveryhodnú osobu na preberanie poštových\nzásielok.\n17. Zo strany správneho orgánu nedošlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu, keďže žalobca\nsvojim konaním naplnil dôvod na aplikáciu ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z., na základe ktorých\nbolo rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení. Po získaní všetkých zadovážených dôkazov\nsprávny orgán považoval za preukázané, že žalobca predložil v konaní o udelenie prechodného pobytu\nna území SR na účel podnikania falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu\na podnikateľskej činnosti, čo bol dôvod na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm.\ni) zákona č. 404/2011 Z. z. Poukázal na to, že konanie o udelenie prechodného pobytu je právoplatne\nskončené, pričom žalobca nepodal žalobu proti druhostupňovému rozhodnutiu v tomto konaní. Uviedol,\nže žalobcovi ostáva status odídenca, pričom až do skončenia trvania doby poskytovania dočasného\nútočiska je oprávnený zdržiavať sa na území SR aj napriek rozhodnutiu o administratívnom vyhostení\na právne následky rozhodnutia o administratívnom vyhostení začnú platiť až po prípadnom ukončení\ndočasného útočiska.\n18. K námietke žalobcu, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení je uložením sankcie žalovaný\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 5Azs/125/2004 zo dňa 27.10.2004,\nv ktorom súd uviedol, že administratívne vyhostenie nie je obsahom rozhodnutím sankčnej povahy, ale\nsprávnym rozhodnutím, ktoré obsahovo vyjadruje záujem štátu na to, aby sa dotknutý cudzinec na území\nštátu nezdržiaval. Ide o správne opatrenie obmedzujúce cudzinca v slobode jeho voľného pohybu.\nIV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania\n19. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 24.01.2025 uviedol, že žalovaný uvádza\nlen skutočnosti, ktoré svedčia v neprospech žalobcu a nevysporiadava sa s námietkami uvedenými\nžalobcom v správnom konaní a v žalobe. Žalobca nepopiera, že k žiadosti o udelenie prechodného\npobytu boli priložené nepravé potvrdenia, ale opakovane vysvetlil dôvody, pre ktoré boli takéto\npotvrdenia priložené k žiadosti o udelenie pobytu a vysvetlil a preukázal, z akých dôvodov nevedel\no nepravosti týchto potvrdení. Žalobca už počas administratívnych konaní preukázal, že disponoval\ndostatočnými finančnými prostriedkami na finančné zabezpečenie pobytu a podnikateľskej činnosti\na z jeho strany nemohlo dôjsť k závažnému porušeniu právnych predpisov. Žalobca si hneď, ako\nsa dozvedel o nepravdivosti predložených potvrdení, založil v banke bankové účty, na ktoré vložil\npotrebné finančné prostriedky a túto skutočnosť preukázal prvostupňovému orgánu už 31.05.2024.\nVýpisy z bankového účtu žalobca pripojil k vyjadreniu zo dňa 24.01.2025. Žalobca poukázal na to, že\nžalobca podal žiadosť o dočasné útočisko dňa 22.04.2024, teda v rovnaký deň, keď správny orgán\nprvého stupňa vydal prvostupňové rozhodnutie, pričom o oboch veciach rozhoduje ten istý orgán.\nŽalobca sa v tento deň dostavil na správny orgán prvého stupňa, ktorý ho žiadnym spôsobom nevypočul\nv konaní o administratívnom vyhostení ani ho o tomto konaní a rozhodnutí neinformoval.\n20. V napadnutom rozhodnutí absentuje úvaha o tom, z akého dôvodu žalovaný pristúpil k rozhodnutiu\no administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu v maximálnej dĺžke. Vzhľadom na to, že\nadministratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. je rozhodnutím fakultatívnym,\nžalovaný v tomto smere svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Keďže žalobca považuje administratívne\nvyhostenie za uloženie trestu, tvrdí, že žalovaný bol povinný vychádzať z princípov ukladania trestov.\nPokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca môže vycestovať do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa žalobca\nrozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho príjme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené\nprávo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu, uvedenému tvrdeniu chýba základná logika,\n\nkeďže z územia Slovenska a členských štátov EÚ bol administratívne vyhostený a na územie C. sa\nnemôže vrátiť z dôvodu vojny.\n21. Poukázal tiež na to, že žalovaný neakceptoval ním predložený dôkaz – čestné vyhlásenie I. J., hoci\nmal tento dôkaz vykonať a vyhodnotiť. Žalobca akceptoval následok predloženia nepravdivých tvrdení\npodľa § 33 ods. 6 písm. c) zákona o pobyte cudzincov – zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného\npobytu. Rozhodnutie, ktoré je fakultatívnym, o administratívnom vyhostení a uložená zákazu vstupu však\npovažuje za arbitrárne, neodôvodnené, neprimerane prísne a bez opory vo vykonanom dokazovaní.\n22. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.02.2025 uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia zo dňa 13.12.2024.\nV. Konanie na správnom súde\n23. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo\nveciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“\n24. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi\nžaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“\n25. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely\ntohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt\ncudzincov.“\n26. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“\n27. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia\nalebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“\n28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie\no správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o\nvšeobecnej správnej žalobe.“\n29. Podľa § 241 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a\ndeň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu\nalebo iného dokladu totožnosti.“\n30. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.“\n31. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť\nalebo nedostatok dôvodov.“\n32. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej\nsprávy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.“\n33. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o\nkonaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia\nalebo opatrenia vo veci samej.“\n34. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a §\n13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného\ndospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec\nmu vrátiť na ďalšie konanie (§ 220 SSP). Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania\n(§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania, žalovaný sa k nariadeniu\npojednávania nevyjadril a zároveň nebol daný niektorý z dôvodov podľa § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP.\nDeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke\nsprávneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa\n29.05.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).\nVI. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy\n35. Podľa čl. 23 ods. 5 Ústavy SR „Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.“\n36. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „návrat\" je proces vrátenia\nsa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu\nalebo nútený návrat – do:\n- jeho krajiny pôvodu, alebo\n\n- krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o\nreadmisii či inými dojednaniami, alebo\n- inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho\nprijme.“\n37. Podľa čl. 3 ods. 4 návratovej smernice „rozhodnutie o návrate\" je správne alebo súdne rozhodnutie,\nalebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území\nneoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu.“\n38. Podľa čl. 5 návratovej smernice „Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do\núvahy:\na) najlepšie záujmy dieťaťa,\nb) rodinný život,\nc) zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny\na dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“\n39. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia\nlehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa\nštátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského\nštátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto\nkrajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých\nčlenských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“\n40. Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k\nurčitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne\nvyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom\nkonaní mu taký trest môže byť uložený.“\n41. Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti\nk určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním\nohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre\nSlovenskú republiku.“\n42. Podľa § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu,\nv ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.“\n43. Podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ak viedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo\nzavádzajúce údaje alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.“\n44. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar môže v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok\naž päť rokov.“\n45. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí.\nPolicajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia;\ntúto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a\nrodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar určí lehotu na\nvycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné v\nodôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane\npredĺžiť.“\n46. Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí.\nPolicajný útvar určí na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny lehotu na vycestovanie najmenej 7\na najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na\npredchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka\ntretej krajiny. Policajný útvar je povinný v konaní o administratívnom vyhostení písomne poučiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny o možnosti požiadať o určenie lehoty na vycestovanie. Policajný útvar určí lehotu\n\nna vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné\nv odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane\npredĺžiť.“\n47. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise\nustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.\nPrávne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa\ntohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), §\n115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.“\n48. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a\ndať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu\nrozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,\nktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť\nprávnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“\n49. Podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku „Dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania,\nsa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na\npreberanie zásielok.“\n50. Podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do\nvlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom\nupovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie\nzostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom\nupovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za\ndoručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel.“\n51. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a\nzúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k\nspôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“\nVII. Právne posúdenie veci správnym súdom\n52. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §\n10, §13 ods. 3 a § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia posúdil neformálne správnu žalobu, neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi\npodľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206\nods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.\n53. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu\nzamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých výrokoch. Prvostupňovým rozhodnutím\nsprávny orgán prvého stupňa rozhodol podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z., že žalobcu\nadministratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona č. 404/2011\nZ. z., pričom správny orgán prvého stupňa neurčil krajinu, do ktorej sa účastník vyhosťuje. Ďalej uložil\nžalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu\n5 rokov a určil mu povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od vykonateľnosti\nrozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu\nna účel podnikania na území Slovenskej republiky vzniklo dôvodné podozrenie, že účastník konania\npredložil v tomto konaní falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu a podnikateľskej\nčinnosti, a preto začal správny orgán ex offo konanie o administratívnom vyhostení.\n54. Z obsahu žalovaným predložených administratívnych spisov (vrátane administratívneho spisu vo\nveci udelenia prechodného pobytu na účel podnikania) zistil správny súd nasledovné:\n- prvostupňovým rozhodnutím o pobyte zo dňa 24.04.2024 správny orgán prvého stupňa (oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Trnava) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu\nna účel podnikania, pretože žalobca v konaní predložil nepravdivé údaje (nepravé potvrdenia banky\nvedení účtu a o disponibilnom zostatku na účte žalobcu);\n- rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, č.: F.—XXXX/XXXXXX-XXX\nzo dňa 09.07.2024 odvolací orgán odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu o pobyte zamietol\na uvedené rozhodnutie potvrdil (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie o pobyte“);\n- oznámením označeným ako „začatie správneho konania na podnet správneho orgánu“ č. F./XXXXXX zo dňa 15.03.2024 (ďalej len ako „upovedomenie o začatí konania“) (i) upovedomil správny orgán\nprvého stupňa (oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava) žalobcu o začatí konania vo veci\nadministratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky z dôvodu splnenia zákonných podmienok\npodľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. - upovedomenie o začatí konania bolo doručované\nna adresu bydliska žalobcu uvedenú v žiadosti o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila\n\nsprávnemu orgánu s vyznačením „adresát neznámy“ a zároveň bolo doručované na adresu uvedenú\nako korešpondenčná adresa v žiadosti o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu\norgánu s vyznačením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“), zároveň ho (ii) vyzval na podanie\nvyjadrenia (termín podania vyjadrenia bol určený na 18.04.2024) a (iii) poučil o právach a povinnostiach\ncudzinca v konaní o administratívnom vyhostení;\n- prvostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení zo dňa 22.04.2024 správny orgán prvého\nstupňa rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods.\n1 tretej vety zákona č. 404/2011 Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa neurčil krajinu, do ktorej\nsa účastník vyhosťuje. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. správny orgán prvého\nstupňa uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých\nčlenských štátov na dobu 5 rokov a určil podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. účastníkovi konania\npovinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od vykonateľnosti rozhodnutia\n(rozhodnutie bolo žalobcovi doručované na adresu uvedenú ako korešpondenčná adresu v žiadosti\no udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu orgánu s vyznačením „zásielka\nneprevzatá v odbernej lehote“);\n- žalobca podal dňa 31.05.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu z opatrnosti odvolanie\nproti prvostupňovému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, ktoré následne, po oboznámení sa\ns administratívnym spisom, doplnil podaním zo dňa 31.07.2024;\n- napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.11.2024 žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých\nvýrokoch a odvolanie žalobcu zamietol (rozhodnutie bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu –\nzásielku prevzal dňa 03.12.2024 a žalobcovi na adresu uvedenú ako korešpondenčnú adresu v žiadosti\no udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu orgánu s vyznačením „zásielka\nneprevzatá v odbernej lehote“);\n- proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca žalobu zo dňa 05.12.2024.\nVII.1 K námietke predčasnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení a k povahe administratívneho\nvyhostenia\n55. Podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar môže administratívne\nvyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak uviedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné\nalebo zavádzajúce údaje alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.\nPre začatie konania o administratívnom vyhostení je teda postačujúce preukázanie skutočnosti, že\nv konaní podľa zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny uviedol nepravdivé údaje resp.\npredložil falošné doklady. Zákon nestanovuje ako predpoklad administratívneho vyhostenia právoplatné\nskončenie konania podľa zákona č. 404/2011 Z. z., v ktorom boli uvedené nepravdivé, neúplné alebo\nzavádzajúce údaje alebo predložené falošné alebo pozmenené doklady. V predmetnej veci je žalobca\nštátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý inicioval konanie podľa zákona č. 404/2011 Z. z. podaním\nžiadosti o udelenie prechodného pobytu a v rámci tohto konania predložil správnemu orgánu dve\npotvrdenia o vedení účtu a o disponibilnom zostatku na bankovom účte, ktoré príslušná banka na dopyt\nsprávneho orgánu označila za nepravé. Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi súdneho konania\nsporné. V tomto smere preto nemožno prisvedčiť námietke žalobcu, že konanie a rozhodnutie vo veci\nadministratívneho vyhostenia bolo predčasné.\n56. Žalobca opakovane namietal, že administratívne vyhostenie je potrebné považovať za uloženie\nsankcie, a preto je potrebné pri rozhodovaní o ňom zohľadniť princípy ukladania trestov v trestnom práve.\nTejto námietke nemohol správny súd prisvedčiť z nasledujúcich dôvodov. Zo zákona o pobyte cudzincov\nnevyplýva, že administratívne vyhostenie je sankciou za protiprávne konanie. Priestupky a správne\ndelikty sú upravené v piatej časti druhej hlavy zákona č. 404/2011 Z. z., pričom za priestupok je podľa §\n118 ods. 1 písm. b) považované aj porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011\nZ. z. (štátny príslušník tretej krajiny je povinný uvádzať pravdivo a úplne všetky požadované údaje v\nrozsahu ustanovenom týmto zákonom) a za tento priestupok je možné uložiť pokutu až do výšky 1 600\neur. Žalovaný správne poukázal na to, že administratívne vyhostenie nie je svojou povahou rozhodnutím\nsankčnej povahy, ale je správnym rozhodnutím, ktoré obsahovo vyjadruje záujem štátu, aby sa dotknutý\ncudzinec na jeho území nezdržiaval a ide o správne opatrenie obmedzujúce cudzinca v slobode jeho\nvoľného pohybu. V prípade, ak by administratívne vyhostenie bolo sankciou, podľa zásady ne bis in\nidem by nebolo možné skutok postihnúť (aj) inou sankciou v osobitnom (priestupkovom) konaní.\nVII.2 Obmedzenia voľnej úvahy štátu pri administratívnom vyhostení, test proporcionality\n57. Žalobca namietal, že ustanovenie § 82 ods. 2 zákon č. 404/2011 Z. z. upravuje možnosť, nie\npovinnosť vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny za splnenia predpokladov tam uvedených a je\nlegitímnym očakávaním v právnom štáte, že takéto rozhodnutie nebude svojvoľné, arbitrárne, ale\nbude založené na riadne vykonanom dokazovaní a hodnotení vykonaných dôkazov a dostatočne\n\nodôvodnené. Podľa § 82 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže\nbyť fakultatívne administratívne vyhostený z dôvodov v ňom uvedených. Správny súd vyhodnotil\nuvedenú námietku ako dôvodnú. Policajný útvar môže, ale nemusí pristúpiť k administratívnemu\nvyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade naplnenia zákonných predpokladov (dôvodov\nvyhostenia). Je teda na posúdení príslušného správneho orgánu, či cieľ sledovaný uvedeným zákonným\nustanovením je možné dosiahnuť, na základe individuálneho posúdenia okolností prípadu, práve\nadministratívnym vyhostením. Svoje uváženie je správny orgán povinný vyjadriť v správnej úvahe\nobsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení v medziach zákona a jasne\nvysvetliť, na základe akých úvah a záverov v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny pristúpil\nk jeho administratívnemu vyhosteniu. Správny súd podotýka, že napriek tomu, že je vecou štátu,\nza akých podmienok pripustí pobyt cudzincov na svojom území (cudzinec nemá nárok na pobyt\nna území Slovenskej republiky), voľnú úvahu ohľadom ukončenia pobytu cudzinca nie je možné\nrealizovať arbitrárne, ale s rešpektom k základným ľudským právam a slobodám a nediskriminačne.\nAdministratívne vyhostenie spojené so zákazom vstupu, v tomto prípade uloženom v najdlhšej možnej\nzákonnej miere, môže zásadným spôsobom zasiahnuť do života vyhosťovaného cudzinca vo faktickej\naj právnej rovine (zásah do ľudských práv a slobôd). Je preto nevyhnutné vyvažovať protikladné záujmy\nštátu a cudzinca a ak v konkrétnom prípade preváži záujem na ochrane práv cudzinca, nie je možné\ncudzinca administratívne vyhostiť.\n58. Správny orgán je povinný v konaní o administratívnom vyhostení aplikovať test proporcionality\ns poukazom na to, že v európskom kontexte je proporcionalita vyjadrená v niektorých ustanoveniach\nDohovoru, konkrétne v čl. 8 až 11 Dohovoru, ktoré obsahujú nielen vymedzenie ľudských práv a slobôd,\nale aj úpravu možného zásahu do týchto práv a slobôd, ktorý je podmienený proporcionalitou zásahu\nštátu. Vo všeobecnosti test proporcionality zahŕňa test legality (k obmedzeniu môže dôjsť len na základe\nzákona), test vhodnosti (obmedzenie práva a slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ) a test\nnevyhnutnosti (k obmedzeniu práva alebo slobody má dôjsť len v nevyhnutnej miere, nie väčšej, ako je\npotrebné na dosiahnutie sledovaného účelu).\n59. Pri výkone testu proporcionality pre zásah do práv podľa čl. 8 Dohovoru je zvyčajne, popri požiadavke\nzákonnosti a sledovania legitímneho cieľa, kľúčový tretí prvok, a to nevyhnutnosť zásahu v podmienkach\ndemokratickej spoločnosti. Štát teda musí nájsť spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si záujmami\nštátu a cudzinca. Zároveň musí brať do úvahy skutočnosť, že v prípade administratívneho vyhostenia\na prípadne aj uloženia zákazu vstupu, ide tiež o zásah do práv rodinných príslušníkov cudzinca, ktorí sa\ns ním nachádzajú v štáte, z ktorého má byť vyhostený, pričom je potrebné venovať zvláštnu pozornosť\nprávam maloletých detí, u ktorých sa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa zdôrazňuje hľadisko\nnajlepšieho záujmu dieťaťa.\n60. Vo vzťahu k prejednávanej veci správny súd uvádza, že je nespochybniteľným právom štátu\nregulovať vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín na svojom území. Podľa čl. 8 Dohovoru\nvšak môže dôjsť k obmedzeniu tohto práva a je potrebné vykonať test proporcionality podľa čl. 8\nDohovoru, ktorý je vyžadovaný aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“). Aj keď čl. 8 Dohovoru neobsahuje absolútne právo žiadnej kategórie cudzincov nebyť\nvyhostený, z judikatúry ESĽP vyplýva, že existujú okolnosti, za ktorých vyhostenie cudzinca vedie k\nporušeniu čl. 8 Dohovoru (rozsudok vo veci Üner proti Holandsku zo dňa 18.10.2006, sťažnosť č.\n46410/99). V rozsudku vo veci Boultif proti Švajčiarsku zo dňa 02.08.2001, sťažnosť č. 54273/00,\nESĽP špecifikoval kritériá, ktoré majú byť použité na posúdenie toho, či je opatrenie vyhostenia\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti a primerané sledovanému legitímnemu cieľu. Správny súd\ndáva žalovanému uvedený postup do pozornosti (najmä body 49. a 50. odôvodnenia) s dôrazom na\nskutočnosť, že vo veci Boultif proti Švajčiarsku sa žiadateľ dopustil trestného činu, a napriek tomu\nESĽP po vyhodnotení všetkých individuálnych okolností veci dospel k záveru, že žiadateľ predstavoval\nlen pomerne obmedzené nebezpečenstvo pre verejný poriadok, a preto dospel k záveru, že zásah\n(vyhostenie žiadateľa) nebol primeraný sledovanému cieľu a konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru.\nO to viac je potrebné v prejednávanej veci odôvodniť, na základe akej úvahy dospel správny orgán\nk záveru, že konanie žalobcu, ktoré vo svojich dôsledkoch síce znamenalo porušenie právnych\npredpisov, avšak nie v intenzite konania, ktoré by bolo trestným činom, odôvodňuje administratívne\nvyhostenie žalobcu v súlade s čl. 8 Dohovoru. Inak povedané, z úvahy a záverov správneho orgánu\nmusí nepochybne vyplývať, že zásah do súkromnej sféry žalobcu (vrátane jeho rodinnej situácie),\nktorý administratívne vyhostenie a uloženie zákazu vstupu nepochybne predstavuje, je primeraný\nsledovanému cieľu. Rozhodnutie musí byť presvedčivé v tom zmysle, že využitie tejto krajnej možnosti,\nt. j. pristúpenie k administratívnemu vyhosteniu a uloženiu zákazu vstupu, bolo vo veci nevyhnutné a\nmá predovšetkým presvedčiť účastníka konania o správnosti postupu správneho orgánu a zákonnosti\n\njeho rozhodnutia tak, aby bolo naplnené jedno zo základných pravidiel konania, a to dôvera účastníka\nkonania v správnosť rozhodovania. V posudzovanom prípade však možno konštatovať, že odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia tieto kritériá nespĺňa.\n61. Správny orgán by mal v zmysle odporúčaní - Odporúčania CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o\ndobrej verejnej správe a jeho dodatkom – Kódexom dobrej verejnej správy a Odporúčania R (80) 2\no vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi, aj keď nezáväzných, postupovať tak, aby\ndodržal primeranú rovnováhu medzi stanoveným cieľom a akýmikoľvek negatívnymi účinkami, ktoré\nmajú ich rozhodnutia na práva alebo záujmy súkromných osôb. Z uvedeného dôvodu by malo konanie\nsprávneho orgánu byť v súlade s princípom proporcionality. Nakoľko uvedené odporúčania neupravujú\npresný postup, ako by mal správny orgán postupovať pri jeho aplikácii, je potrebné postupovať tak, aby\nboli naplnené podmienky zásahu do určitého ľudského práva alebo slobody upraveného Dohovorom.\n62. Povinnosť vždy zohľadniť v rámci administratívneho vyhostenia aj najlepší záujem maloletých detí a\nrodinný život cudzincov ukladá aj návratová smernica (bod 22. preambuly, čl. 5 písm. a) a b) návratovej\nsmernice).\nVII.3 Zásada non-refoulement a neurčenie krajiny vyhostenia\n63. Žalobca bol napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím administratívne\nvyhostený z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny, do ktorej sa účastník konania vyhosťuje.\nV odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že preskúmal\nexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 a podľa § 83 ods. 8 zákona\nč. 404/2011 Z. z. a konštatoval, že nerozhodol o vyhostení účastníka konania do krajiny, kde by mu\nhrozilo aj eventuálne riziko, a účastník teda môže vycestovať do krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej\nkrajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme alebo\nna územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú\nochranu. Poukázal na to, že účastník konania má naďalej status odídenca, pričom až do vypršania\ndoby poskytovania dočasného útočiska je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky (k\notázke vzťahu dočasného útočiska a administratívneho vyhostenia viac v bode VII.5 odôvodnenia).\nŽalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu poukazoval na to, že stav v krajine pôvodu\nžalobcu (C.), kde prebieha vojna, sa správny orgán prvého stupňa pokúsil obísť tým, že v rozhodnutí\nneurčil krajinu, do ktorej žalobcu vyhostil. Žalobca uviedol, že v žiadnej tretej krajine nemá pobyt resp.\nmožnosť žiť a nemá kam vycestovať bez toho, aby bol ohrozený jeho život a zdravie. K uvedenej\nnámietka žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol iba, že správny orgán sa zaoberal\nproblematikou existencie prekážok administratívneho vyhostenia a vzhľadom na poskytnuté dočasné\nútočisko žalobcu nevyhostil do domovskej krajiny, v ktorej prebieha vojnový konflikt, ale určil ktorúkoľvek\ntretiu krajinu, ktorá ho príjme. Žalobca následne v správnej žalobe namietal nevykonateľosť výroku\no administratívnom vyhostení bez určenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený, s uvedením, že pre neho\nneexistuje žiadna krajiny, do ktorej by mohol byť bez obáv o život a zdravie vstúpiť resp. ktorá by mala\nmať dôvod prijať ho či poskytnúť mu ochranu bez obavy, že by mu v danom štáte nehrozil nútený návrat\ndo štátu pôvodu.\n64. Správny súd uvádza, že zákonná úprava rozhodnutia o administratívnom vyhostení a možnosť\nuloženia zákazu vstupu nielen na územie Slovenskej republiky, ale aj na územie všetkých členských\nštátov, predstavuje implementáciu návratovej smernice. Návratom sa podľa čl. 3 ods. 3 návratovej\nsmernice rozumie proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o\ndobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do (i) jeho krajiny pôvodu, alebo (ii) krajiny\ntranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či\ninými dojednaniami, alebo (iii) inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne\nrozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len SDEÚ“) v rozsudku Veľkého\nsenátu zo dňa 14.05.2020 v spojených veciach C-924/19 a C-925/19 PPU uviedol, že uloženie alebo\nprehlásenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch základných znakov rozhodnutia o návrate.\nPovinnosť návratu nie je možné uložiť bez toho, aby bola určená krajiny, do ktorej sa má cudzinec vrátiť.\nTouto krajinou môže byť iba niektorá z krajín podľa čl. 3 ods. 3 návratovej smernice. Na názore, že\nv rozhodnutí o návrate musí byť určená krajina, do ktorej sa má cudzinec vrátiť, zotrval aj v rozhodnutiach\nvo veci C-673/19 zo dňa 24.02.2021 (bod 32 a 39), vo veci C-69/21 zo dňa 22.11.2022 (bod 53) a vo\nveci C-663/21 zo dňa 06.07.2023 (bod 46) /rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Azs 316/2023 zo\ndňa 09.05.2024/.\n65. Správny súd nespochybňuje znenie § 77 ods. 1 druhá veta zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého\n„V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak\nje možné takúto krajinu určiť.“ Uvedené však neznamená, že je postačujúce, ak správny orgán neurčí\nkrajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený len s uvedením, že rešpektujúc zásadu non-refoulement (§ 81\n\nzákona č. 404/2011 Z. z.), nie je možné cudzinca vyhostiť do krajiny jeho pôvodu. Tento záver vyplýva\nz čl. 3 ods. 3 a 4 návratovej smernice, ako boli vyložené SDEÚ a v tomto smere je potrebné vykladať\naj požiadavky kladené zákonom na odôvodenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Určenie\nkrajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, je podstatnou náležitosťou rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení a vo vzťahu ku konkrétne určenej krajine musí správny orgán posúdiť, či existujú skutočnosti,\nktoré by cudzincovi bránili vo vycestovaní. Iný postup je v rozpore s eurokonformným výkladom zákona.\nPrenesenie bremena určenia krajiny, do ktorej má vycestovať, na účastníka konania nezodpovedá\nprávnej úprave a napadnuté rozhodnutie, ak aj prvostupňové rozhodnutie, je potrebné v tejto časti\npokladať za nepreskúmateľné a nemajúce oporu v podkladoch rozhodnutia. Vo vzťahu k možnosti\nvycestovať do tretej krajiny, upravenej v čl. 3 ods. 3 tretia odrážka návratovej smernice, je potrebné\nzdôrazniť, že táto možnosť prichádza do úvahy len vtedy, ak sa cudzinec sám rozhodne do konkrétnej\ntretej krajiny vycestovať a táto krajina ho príjme. K zvažovaniu tejto možnosti nepostačuje, aby cudzinec\nmohol legálne do takejto tretej krajiny vycestovať, pretože kľúčová je vôľa samotného cudzinca. Výklad,\npodľa ktorého by bolo možné vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení bez určenia krajiny\nvyhostenia a o uložení zákazu vstupu na územie dotknutého štátu a všetkých členských štátov v zásade\nv každom prípade s tým, že ak sa cudzinec nechce vrátiť do štátu, v ktorom mu hrozí nebezpečenstvo\npodľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., je na ňom, aby si zaobstaral povolenie na pobyt na území\niného tretieho štátu, je vyprázdnením zásady non-refoulement a z hľadiska medzinárodných záväzkov\nSlovenskej republiky je neakceptovateľný (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Azs\n316/2023 zo dňa 09.05.2024).\n66. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že žalovaný sa s otázkou určenia krajiny,\ndo ktorej má byť žalobca vyhostený, nevysporiadal dostatočným spôsobom zodpovedajúcim právnej\núprave a judikatúre SDEÚ. V tomto smere je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok\ndôvodov.\nVII.4 Vysporiadanie sa s dôkazmi predloženými v administratívnom konaní\n67. Žalobca nepopieral, že v konaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu boli z jeho strany\npredložené dve potvrdenia o vedení účtu v banke a disponibilnom zostatku, ohľadom ktorých\nsa následne preukázalo, že nie sú pravé. Uvedené potvrdenia boli zabezpečené prostredníctvom\nsplnomocneného zástupcu žalobcu a žalobca bol v čase ich predkladania správnemu orgánu prvého\nstupňa presvedčený o ich pravosti. Žalovaný následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že\nkaždý žiadateľ o pobyt má konať tak, aby vedel garantovať, že všetky ním predložené doklady do\nkonania sú pravé a ak sú tieto doklady vybavované inými osobami, je zodpovednosťou žiadateľa,\naby tieto doklady boli zabezpečené v intenciách zákona, pričom nie je dôležité preukázanie zavinenia\nžiadateľa, ale výlučne fakt, že v konaní boli predložené falošné doklady. Účastník konania nesie\nobjektívnu zodpovednosť za predložené doklady, teda za ich pravosť a správnosť. Žalobcom predložené\nčestné prehlásenia a dodatočné preukázanie jednak dostatku disponibilných finančných prostriedkov\nv zákonom stanovenej výške a potvrdenia o založení bankových účtov a disponibilnom zostatku na\nnich, žalovaný neakceptoval s uvedením, že tieto dôkazy nič nemenia na skutočnosti, že žalobca\nv konaní o pobyte predložil falošné doklady. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že bolo\npotrebné sa so žalobcom predloženými dôkazmi vysporiadať pri rozhodovaní vo veci administratívneho\nvyhostenia najmä v rámci posúdenia, či administratívne vyhostenie za takýchto okolností sleduje právom\nstanovený cieľ a či nedochádza k väčšiemu obmedzeniu práva dotknutej osoby ako je potrebné na\ndosiahnutie účelu obmedzenia práva. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny súd\nnenachádza úvahu žalovaného, či nie sú k dispozícii miernejšie zásahy do práv žalobcu, použitím\nktorých by sa dosiahol rovnaký cieľ.\n68. Žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca, po zistení, že k došlo k predloženiu\nnepravých potvrdení, ešte pred ukončením konania o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania,\nvykonal úkony smerujúce k splneniu podmienok pre udelenie prechodného pobytu, teda uzavrel\nzmluvy o bežnom účte s bankou a na zriadené bankové účty vložil peňažné prostriedky v zákonom\nstanovenej výške za účelom preukázania finančného zabezpečenia podnikateľskej činnosti a finančného\na hmotného zabezpečenia štátneho príslušníka tretej krajiny počas jeho pobytu. Žalovaný je na účel\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení povinný vyhodnotiť aj správanie sa žalobcu potom, ako zistil,\nže v konaní o udelenie prechodného pobytu došlo z jeho strany k predloženiu nepravých potvrdení banky.\nZ postupu žalobcu, ktorý vyplýva z administratívneho spisu, je zrejmé, že podnikol kroky za čelom\nnápravy nepriaznivých následkov predchádzajúce konania a zo spisu nevyplýva, že by z jeho strany\ndošlo k opakovanému porušovaniu zákona.\n69. Zároveň žalobca zabezpečil vyhlásenie splnomocnenca I. J., v ktorom tento uviedol, že (i) prijal od\nžalobcu finančné prostriedky za účelom zabezpečenia splnenia podmienky finančného zabezpečenia\n\npodnikateľskej činnosti pre potreby konania o udelenie prechodného pobytu žalobcu, (ii) zaobstaral\nv banke dve potvrdenia a odovzdal ich žalobcovi pre účely správneho konania o pobyte, pričom žalobca\nnemal vedomosť o spôsobe vybavenia týchto potvrdení a (iii) na písomnosti doručované správnym\norgánom žalobca nemohol reagovať, pretože mu ich splnomocnenec neodovzdal. Žalobca uznal\npochybenie vo voľbe splnomocneného zástupcu pre účely zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie\no žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania a uviedol, že akceptuje následky\ntejto nesprávnej voľby a nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu o odvolaní vo veci udelenie a\nprechodného pobytu na účely podnikania. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa mu však\njaví za daných okolností veci ako neprimerane prísne. Žalovaný sa dostatočne nevysporiadal ani s\ndôkazmi predloženými žalobcom v odvolacom konaní. Uviedol, že čestné vyhlásenie I. J. predložené\nžalobcom neakceptuje, pretože neobsahuje informácie, ktoré by bolo možné postúpiť ma konanie na\ninom príslušnom orgánu Policajného zboru. Neakceptoval ani čestné vyhlásenie K. L., pretože podľa\nnázoru žalovaného obsahuje z väčšej časti len tvrdenia, ktoré mu oznámil žalobca. Uvedené čestné\nvyhlásenia však žalovaný neposúdil z hľadiska, či ich obsah má vplyv a ak áno, aký na vyhodnotenie,\nže administratívne vyhostenie je v tomto prípade primeraným prostriedkom na dosiahnutie sledovaného\ncieľa.\n70. Žalovaný na námietku žalobcu, že bolo v konaní potrebné prihliadnuť aj na subjektívne okolnosti\nna strane žalobcu, ktorí má na území Slovenskej republiky rodinných príslušníkov, ktoré majú udelené\ndočasné útočisko, uviedol, že správny orgán prvého stupňa nemohol prihliadať na ich záujmy, pretože\nv čase vydania prvostupňového rozhodnutia im nebol udelený prechodný pobyt ani dočasné útočisko.\nSprávny súd poukazuje na to, že správne konanie na prvom a druhom stupni predstavuje jeden\ncelok (princíp jednoty administratívneho konania) a ak sa odvolací orgán v rámci odvolacieho konania\nzaoberal iba skutočnosťami, ktoré existovali v čase prvostupňového konania, ale nie i tými, ktoré vyšli\nnajavo v odvolacom konaní, je potom jeho postup porušením procesných pravidiel správneho konania\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžk/40/2020 zo dňa 25.01.2021, R 42/2021). Ak teda správny\norgán neprihliadol na tolerovaný pobyt (dočasné útočisko) udelený rodinným príslušníkom žalobcu,\nktorí sa spolu s ním zdržiavajú na území Slovenskej republiky a v širšom kontexte na primeranosť\nadministratívneho vyhostenia vzhľadom na osobné a rodinné pomery žalobcu na základe skutočností,\nktoré vyšli najavo až v odvolacom konaní, porušil procesné pravidlá správneho konania.\nVII.5 Dočasné útočisko a administratívne vyhostenie\n71. Pokiaľ žalovaný uvádza, že na základe udeleného dočasného útočiska sa žalobca môže zdržiavať\nna území Slovenskej republiky aj napriek rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a právne následky\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení začnú platiť až po ukončení dočasného útočiska, uvedený\nzáver žalovaného nemá oporu v zákone a uvedené právne posúdenie nie je správne. Podľa ustanovenia\n§ 77 ods. 1 prvá veta zákona č. 404/2011 Z. z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia\nlehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa\nštátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského\nštátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V tomto smere\nupriamuje správny súd pozornosť žalovaného na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn.\n6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024, v ktorom sa Najvyšší správny súd SR k dočasnému útočisku ako\nprekážke vyhostenia vyjadril nasledujúco: „Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. sa odídenec\n(ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt\n(pozn. v znení účinnom do 30.06.2024; aktuálne upravené v ustanovení § 36 ods. 8 zákona č. 480/2002\nZ. z.). Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z. sa na neho primerane vzťahuje aj ustanovenie\n§ 22 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky,\nak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie (§ 22 ods. 1 cit. zák.)\npríkladmo odkazuje (poznámkou č. 11a) na Trestný poriadok. Právo osoby zdržiavať sa na území\nSlovenskej republiky teda nie je neobmedzené (ergo status dočasného útočiska negarantuje cudzincovi\na priori nevyhostiteľnosť) naopak, ustanovenia zákona (napr. explicitne uvedený Trestný poriadok, ale\naj iná zákonná norma) môžu jeho právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky limitovať. V súlade\ns vyššie konštatovaným potom napríklad ustanovenie § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. za jeden\nz dôvodov zániku tolerovaného pobytu stanovuje administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej\nkrajiny (text „bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený“). Zo znenia zákonnej úpravy\n(viď predošlá veta) je teda zrejmé, že procesu administratívneho vyhostenia nebráni skutočnosť, že\nsubjekt, na ktorý sa toto vyhostenie vzťahuje, má tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky.\nRovnako tak potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ o ňom bolo\n\nrozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.\nz. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým\nnásilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských\npráv v ich krajine pôvodu. Vo svojej podstate tak ide o formu poskytovania ochrany adresnej avšak\nde facto nepersonalizovanej, kde nosným kritériom jej udelenia nie je ani tak osoba cudzinca ako\nskôr priestor, ktorý cudzinec z vyššie uvedených dôvodov opúšťa. Na druhej strane je vyhostenie\nnavýsosť personalizovaný inštitút, čo je reflektované napr. v ustanovení § 82 zákona č. 404/2011 Z.\nz., ktoré asociuje dôvody administratívneho vyhostenia výlučne s konaním/nekonaním tejto osoby.\nZároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného útočiska ako prekážku\nadministratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú interpretáciu tejto\nnormy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru.“ Z uvedeného vyplýva, že popri sebe nemôžu obstať\nuvedené dva právne inštitúty, týkajúce sa možnosti resp. nemožnosti cudzinca zdržiavať sa území\nštátu. Inak povedané za aktuálneho právneho stavu, nie je možné, aby sa cudzinec mohol zdržiavať\nna území štátu na základe udeleného tolerovaného pobytu (dočasného útočiska) a zároveň bol v tom\nistom období právoplatným a vykonateľným rozhodnutím administratívne vyhostený a bol mu uložený\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného ide preto o nesprávne právne\nposúdenie pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa aj po právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia môže zdržiavať na území Slovenskej republiky na základe poskytnutého\ndočasného útočiska.\nVII.6 Nesprávny procesný postup\n72. Vzhľadom na to, že správny súd podľa § 206 ods. 3 SSP posudzuje správnu žalobu vo veci\nadministratívneho vyhostenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi,\nsprávny súd prihliadol aj na žalobcom nenamietané procesné pochybenia, ktoré zistil pri preskúmavaní\nnapadnutého rozhodnutia a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.\n73. Správny súd dospel k záveru, že v konaní došlo k porušeniu práva účastníka správneho konania\nuvedeného v § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. (resp. § 33 ods. 2 Správneho poriadku).\nUpovedomenie o začatí správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia na podnet správneho\norgánu zo dňa 15.03.2024 nemožno považovať za podanie zodpovedajúce § 120 ods. 7 zákona\nč. 404/2011 Z. z., aj keď samotné upovedomenie o začatí konania na toto ustanovenie vo svojom\nobsahu odkazuje. Upovedomením o začatí konania, ktoré je povahou upovedomením podľa § 18 ods.\n3 Správneho poriadku, sa len začína správne konanie, v rámci ktorého bude prebiehať dokazovanie.\nSprávny orgán až na podklade vykonaného dokazovania zisťuje skutočný stav veci, a preto je predčasné\nuvádzať v upovedomení o začatí konania výzvu na vyjadrenie sa k podkladom konania a spôsobu\nich zistenia a na avizovanie, že v prípade, ak sa účastník nevyjadrí, bude administratívne vyhostený\nz územie SR s uložením zákazu vstupu na územie SR a členských štátov SR. Upovedomenie podľa\n§ 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. nie je možné jednorazovo realizovať už pri upovedomení\no začatí konania, keďže v tomto štádiu už z podstaty veci nie je možné uvažovať o dokazovaní ako\no ukončenom. Takýmto spôsobom podľa názoru správneho súdu dochádza k obchádzaniu ustanovenia\n§ 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z., a teda k porušovaniu procesných práv účastníka konania, čo\nje v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Zmyslom aplikácie § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.\nz. (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku) je umožniť účastníkovi konania, aby pred vydaním rozhodnutia\nmohol uplatniť svoje námietky resp. realizovať procesné návrhy vo vzťahu k zaobstaraným podkladom\nrozhodnutia najmä za účelom, aby správne rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci.\nAk správny orgán opomenie uvedenú zákonnú povinnosť, takýmto procesným postupom dochádza\nk porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru (rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 9Sžsk/122/2018 zo dňa 20.10.2019). Uvedené platí aj pre odvolací orgán, ktorý je povinný\noboznámiť účastníka konania s ním novo vykonanými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.\nzn.3Sžo/56/2014 zo dňa 01.07.2015). Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že nie je možné zamieňať\ninštitút nazerania do spisu (§ 23 Správneho poriadku) a právo uvedené v § 33 ods. 2 Správneho poriadku,\npretože ide o dva rôzne inštitúty. Fakt, že účastník konania má právo kedykoľvek nahliadnuť do spisu,\nnezbavuje správny orgán povinnosti upovedomiť účastníka konania o tom, aby sa oboznámil s podkladmi\npre rozhodnutie (a aby prípadne navrhol ich doplnenie) po tom, čo správny orgán - podľa vlastného\nuváženia - obstaral všetky podklady potrebné pre spravodlivé a čo najobjektívnejšie rozhodnutie vo veci\n(Potásch, P. a kol. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 328).\n74. V súvislosti s § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné postupovať\nv konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých\nsa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä\n\nsa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, sa javí prinajmenšom ako neštandardný\npostup správneho orgánu, ktorý ani na opakované žiadosti právnemu zástupcu žalobcu nepotvrdil,\nže voči žalobcovi je vedené konanie vo veci administratívneho vyhostenia a nereagoval na prvotnú\nžiadosť žalobcu o možnosť nazrieť do administratívneho spisu v predmetnej veci (právny zástupca žiadal\no nahliadnutie do administratívneho spisu podaním zo dňa 31.05.2024 a až následne na základe podania\nzo dňa 24.07.2024 mu bolo umožnené nazrieť do administratívneho spisu dňa 29.07.2024).\n75. Pokiaľ ide o doručovanie prvostupňového rozhodnutia, správny orgán prvého stupňa ho doručoval\nna adresu uvedenú v žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania ako korešpondenčnú\nadresu. V doplnení odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 31.07.2024 žalobca uviedol, že\n„...Rozhodnutie bolo doručované B., pričom nakoľko si klient nevedel vyzdvihnúť Rozhodnutie počas\njeho uloženia na pošte...,“ V správnej žalobe žalobca uviedol, že prvostupňové rozhodnutie nebolo\nžalobcovi doručené z dôvodu, že sa žalobca na adrese doručovania nezdržiaval. Podľa § 24 ods. 2\nSprávneho poriadku je predpokladom účinného doručenia do vlastných rúk formou tzv. náhradného\ndoručenia skutočnosť, že sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiava. Uvedené tvrdenia žalobcu\nvzbudzujú pochybnosti o tom, že boli splnené podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia, s ktorými\nsa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. V nadväznosti na okolnosti podania bianko\nodvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu a jeho následného doplnenia zo strany žalobcu žalovaný\nv napadnutom rozhodnutí iba opísal priebeh konania v tomto štádiu, ale výslovne sa nevysporiadal\ns tým, či bolo prvostupňové rozhodnutie riadne doručené a či bolo odvolanie proti prvostupňovému\nrozhodnutiu podané včas alebo ho žalovaný pokladal za podané po lehote, ale akceptoval žiadosť\nžalobcu o odpustenie zmeškania lehoty. Pokiaľ však žalovaný pokladal odvolanie za podané oneskorene\na žalobcovi zmeškanie lehoty odpustil, v administratívnom spise absentuje rozhodnutie o návrhu na\nodpustenie zmeškania lehoty predpokladané § 28 Správneho poriadku. Napriek tomu, že žalovaný\nvrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na rozhodnutie o návrhu žalobcu na odpustenie zmeškania\nlehoty na podanie odvolania, správny orgán prvého stupňa o tejto žiadosti nerozhodol a vec odstúpil\nžalovanému s uvedením, že „na základe všetkých skutočností by sa mohlo jednať o riadne a včas podané\nodvolanie, čo však necháme na posúdenie odvolacieho orgánu.“ Hoci sa následne žalovaný podaným\nodvolaním zaoberal a meritórne o ňom rozhodol (z čoho je možné usudzovať, že ho považoval za riadne\na včas podané), je žiadúce, aby sa správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne vysporiadali\nso splnením zákonných predpokladov pre riadne a účinné podanie opravného prostriedku a rozhodli\no procesných návrhoch účastníkov konania v prípadoch, keď zákon takéto rozhodnutie predpokladá.\nVII.7 Záver\n76. Na základe vyššie uvedených skutočností, vychádzajúc zo stavu, ktorý je tu v čase vyhlásenia\nrozhodnutia (§ 206 ods. 4 SPP) súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné\npodľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP v spojení s § 241 SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na\nďalšie konanie.\n77. V ďalšom konaní žalovaný odstráni pochybenia v procesnom postupe, ktorý predchádzal vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia. Následne vykoná test proporcionality vo vyššie uvedených intenciách (bod\nVII.2 odôvodnenia), s prihliadnutím na práva rodinných príslušníkov žalobcu, nachádzajúcich sa na\núzemí SR, pričom bude osobitnú pozornosť venovať právam maloletých detí žalobcu. V prípade, ak\ndospeje k záveru o potrebe administratívneho vyhostenia žalobcu, doplní dokazovanie vo vzťahu ku\nkrajine resp. krajinách, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Pokiaľ opätovne dospeje k záveru o neurčení\nkrajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, uvedený záver musí byť riadne a presvedčivo odôvodnený,\npričom sa žalovaný vysporiada aj s príslušnou judikatúrou SDEÚ k tejto právnej otázke. Ak žalovaný\ndospeje k záveru o uložení zákazu vstupu žalobcu na územie SR prípadne členských štátov, tento\nzáver dôsledne a presvedčivo odôvodní, a to vrátane odôvodnenia určenia dĺžky zákazu vstupu. Pri\naplikovaní správnej úvahy žalovaný vezme do úvahy, že aj tam, kde vydanie rozhodnutia závisí od\nuváženia správneho orgánu, je tento orgán obmedzený zákazom svojvoľného rozhodovania, príkazom\nrozhodovať v podobných veciach obdobne a rovnakých veciach rovnako, t. j. princípom rovnosti,\nzákazom diskriminácie, príkazom zachovania ľudskej dôstojnosti a povinnosťou výslovne uviesť, aké\nkritériá v rámci svojej úvahy použil, aké dôkazy si zaobstaral a vykonal, ako ich vyhodnotil a k akým\nskutkovým a právnym záverom dospel (uznesenie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 6A 25/2002\nzo dňa 23.03.2005).\n78. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.\n79. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a žalobcovi,\nktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne\n\nvynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší\nsúdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\nKasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva\nsa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§\n443 ods. 1 SSP).\nLehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na\nkasačnom súde (§ 444 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu\nje určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}