Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20Sa/20/2017 z 3. 4. 2024
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 3. apríla 2024, sp. zn. TT-20Sa/20/2017, ECLI:SK:SpSBA:2024:2017200216.1
Správny súd v Bratislave | TT-20Sa/20/2017 | ECLI:SK:SpSBA:2024:2017200216.1 | 2024-04-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Dôchodky
Citované ustanovenia: § 199 ods. 3 SSP, Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (310/2006 Z. z.), zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/495595a1-c635-4e33-a4c2-742f53435fa6
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:2017200216.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
13Sa/12/2023
2017200216
03. 04. 2024
JUDr. Zuzana Korčeková
ECLI:SK:SpSBA:2024:2017200216.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zastúpeného spoločnosťou CONSU L s.r.o., Gajova 4,
Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.05.2017, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 19.10.2016 (ďalej
aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že žalobcovi (ako SZČO) povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31.08.2006, ale zaniklo dňa 30.06.2008. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie.
2. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.5.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. XXXXXX/XXXX-XX zo dňa 19.10.2016. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca, ako samostatne zárobkovo
činná osoba (držiteľ oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu) je v registri
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ktorý vedie Sociálna poisťovňa, evidovaný
od 01.01.1995. V súčinnosti s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky bolo zistené, že príjem
žalobcu z podnikania za rok 2005 bol 1 122 201,- Sk, t. j. vyšší ako zákonom ustanovená hranica
príjmu 82 800,- Sk, za rok 2006 bol 1 249 350,- Sk, t. j. vyšší ako zákonom ustanovená hranica
príjmu 91 200,- Sk. Na základe uvedeného a na základe splnenia podmienky zaradenia do okruhu
samostatne zárobkovo činných osôb (žalobca bol držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu) bol žalobca od 01.07.2006 a následne od 01.07.2007 povinne sociálne poistenou
samostatne zárobkovo činnou osobou. Dňa 04.09.2006 žalobca predložil Sociálnej poisťovni, pobočka
Trnava, Registračný list fyzickej osoby - odhlášku samostatne zárobkovo činnej osoby, s uvedením
dátumu zániku poistenia 31.08.2006. Uvedený deň zániku poistenia je totožný so zrušením povolenia
č.: XXXX/XXXX-X z 12.12.1994 vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. V období,
v ktorom sa žalobca prostredníctvom podania odhlášky domáhal zániku povinného sociálneho poistenia
samostatne zárobkovo činnej osoby, bol zánik povinného sociálneho poistenia ohraničený dňom zániku
oprávnenie na prevádzkovanie alebo výkon samostatnej zárobkovej činnosti, dňom vzniku pracovného
pomeru, v ktorom na výkon činnosti je potrebné mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak fyzická
osoba od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby,
alebo 30. júnom kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem nebol vyšší
ako 12-násobok zákonom ustanoveného minimálneho vymeriavacieho základu. Sociálna poisťovňa,
pobočka Trnava, na základe vlastného šetrenia dospela k záveru, že povinné sociálne poistenie

žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo dňa 31.08.2006, ale až 30.06.2008. Preto
vo veci sporného prípadu zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu, ako samostatne zárobkovo
činnej osoby, vydala napadnuté rozhodnutie. Slovenská lekárska komora vydala žalobcovi licenciu na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore (odboroch): všeobecné lekárstvo,
č. L1A/TN/0552/05, z 23.01.2006. V prípadoch ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má
platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má
prijem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica,
samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje.
Žalovaný mal za to, že Licencia L1A/TN/0552/05, z 23.01.2006, na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe, oprávňovala žalobcu aj po 31.08. 2006, naďalej vykonávať činnosť ako fyzická osoba. Žalobca je
od 01.09.2006 zamestnancom spoločnosti MEDIP, s.r.o., ktorej predmetom činnosti je aj poskytovanie
ambulantnej zdravotnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo. Uvedená skutočnosť nemá vplyv
na obdobie jeho povinného sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Z pojmovej
definície licencie L1A podľa Slovenskej lekárskej komory, vyplýva, že licencia L1A slúži pre lekára,
ktorý bude poskytovať samostatnú zdravotnícku prax ako fyzická osoba, a nie ako zamestnanec alebo
právnická osoba. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca ku 31.08.2006 nesplnil všetky podmienky pre
zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré stanovoval § 21 ods. 4
písm. b) zákona v znení zákona č. 310/2006 Z. z. (znenie účinné do 31.12.2010). Všetky podmienky pre
zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby žalobca v súlade s § 21 ods. 1
zákona v znení neskorších predpisov splnil až 30.06.2008, pretože za rok 2007 nedosiahol z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší príjem, ako bola zákonom ustanovená suma 97 200,Sk. Podanie odhlášky z poistenia má len deklaratórny charakter, t. j. má charakter informatívneho
oznámenia dátumu zániku povinného sociálneho poistenia. Sociálna poisťovňa, okrem napadnutého
rozhodnutia nevydala žiadne iné rozhodnutie vo veci zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu,
ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Rozhodnutie vo veci zániku, resp. vzniku poistenia pobočky
Sociálnej poisťovne v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý zákona vydávajú len v sporných prípadoch. Zákon
nestanovuje lehotu, dokedy má byť rozhodnutie v zmysle § 178 ods. 1 bod prvý zákona vydané. Keďže
podanie odhlášky z poistenia sa považuje za právny úkon a nie právny akt - spis/rozhodnutie správneho
orgánu vydané na základe zákona, odo dňa jej podania neplynie žiadna lehota na nariadenie alebo
povolenie obnovy konania, na ktorú žalobca upozornil vo svojom odvolaní. Žalobca mal možnosť vyjadriť
sa k prejednávanej veci v odvolaní proti rozhodnutiu č. XXXXX-X/XXXX-XX, čo aj urobil. Rozhodnutie
bolo žalobcovi doručené dňa 29.05.2017.
3. Správnou žalobou zo dňa 05.07.2017 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.05.2017, ako aj prvostupňového rozhodnutia.
Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého odhlásením sa zo sociálneho
poistenia s dátumom zániku poistenia 31.08.2006 žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie nezaniklo, nakoľko tento bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe L1A/TN/0552/05 z 23.01.2006 vydanej Slovenskou lekárskou komorou, ktorá žalobcovi zakladá
status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Žalovaný podľa jeho
názoru pri posudzovaní existencie sociálneho poistenia nesprávne aplikoval ustanovenie § 21 ods.4
písm. b) zákona o sociálnom poistení a nevzal do úvahy skutočnosť, že od 01.09.2006 vykonáva svoje
zdravotnícke povolanie v pracovnom pomere ako odborný zástupca v spoločnosti MEDIP, s.r.o. pre
poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo, pričom oprávnenie
na výkon odborného zástupcu získal na základe licencie L1C/TN/0552/05. Ku dňu 31.08.2006 podal
odhlášku zo sociálneho poistenia, od 01.09.2006 nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby a splnil všetky podmienky pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa
§ 21 ods.4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, zmyslom a účelom ktorého sa žalovaný neriadil, keď
nezohľadnil skutočnosť, že žalobca pôvodne mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR pod. č. 7226/1994-B dňa 12.12.1994, ktoré
bolo zrušené ku dňu 31.08.2006 rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2006/02867/
zdrav.-2 zo dňa 03.07.2006, a že vykonal aj ďalšie úkony smerujúce k materiálnemu ukončeniu výkonu
zdravotníckej praxe - zrušil svoju registráciu pre daň z príjmu a Úradom pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou mu bol zrušený kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Uviedol, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické
osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou

rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je aj udelenie oprávnenia na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej
osoby, t. j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej
osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatne zárobkovo
činnej osoby bez ohľadu na to, či činnosť na základe oprávnenia podľa osobitného predpisu vykonáva.
Nerelevantnou je preto námietka žalobcu, že zrušil registráciu pre daň z príjmu, rovnako ako jeho
odhláška z povinného poistenia, ktorá má iba deklaratórne účinky. Za osobitný predpis v súvislosti s
posudzovaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia sa považuje
aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje 4 typy licencií a v zmysle ktorého sa za oprávnenie na výkon
činnosti zakladajúcej takýto status fyzickej osoby považuje povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané podľa zákona č. 578/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu
na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do
31.12.2010 na základe povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti č. 7226/1994-B zo dňa
12.12.1994, ktoré bolo zrušené dňom 31.08.2006, rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja,
č. j. TSK/2006/02867/zdrav.-2 zo dňa 03.07.2006. V čase, kedy bolo žalobcovi zrušené povolenie na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bol však aj držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, číslo: L1A/
TN/0552/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 23.01.2006. Nakoľko žalobca bol držiteľom
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10
zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, označovanej ako L1A, ktorá sa považuje
za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie
status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, aj po 31.08.2006, kedy
mu bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, povinné nemocenské a povinné
dôchodkové poistenie mu nezaniklo dňom 31.08.2006, ale podľa § 21 ods.1 zák. č.461/2003 Z. z.
až 30.06.2008 v súvislosti so skutočnosťou, že v rozhodnom období roku 2007 nedosiahol príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného poistenia od
01.07.2008. Nakoľko podanie odhlášky žalobcu z povinného poistenia nemalo oporu v zákone, príslušná
pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná podľa § 178 ods. 1 písm. a) rozhodnúť o zániku poistenia
ako o spornom prípade, pričom sporným sa stal až po tom, ako Slovenská lekárska komora Sociálnej
poisťovni poskytla údaje o lekároch, ktorí k dátumu poskytnutia údajov (07.04.2016) mali platnú licenciu
na výkon zdravotníckej praxe.
5. Rozsudkom č. k. 20Sa/20/2017 - 87 zo dňa 29.06.2018 Krajský súd v Trnave žalobe vyhovel, žalobou
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súčasne v
konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Tento rozsudok
zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/159/2018 zo dňa 24.05.2022
a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
6. V poradí druhým rozsudkom č. k. 20Sa/20/2022 - 155 zo dňa 12.08.2022 Krajský súd v Trnave
žalobe vyhovel, žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v
celom rozsahu. Tento rozsudok zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
6Ssk/20/2023 zo dňa 30.08.2023 a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
7. Žalobca následne trval na podanej žalobe.
8. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Trnave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol
s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva
z Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov,
vrátane prejednávanej veci. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh
administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase
právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a
dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP) a dospel k záveru, že správna
žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 03.04.2024, nakoľko žiaden
z účastníkov nežiadal o nariadenie pojednávania. V súlade s § 137 ods. 4 SSP bolo oznámenie
o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania vyvesené na úradnej
tabuli a zverejnené na webovej stránke súdu.

9. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
11. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
12. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
13. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
14. Podľa § 493e SSP úč. od 01.07.2023 konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia
podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
15. Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods.
9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s
podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 21 ods. 4 cit. zák. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká
vždy
a) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. a) dňom odhlásenia sa z evidencie podľa
osobitného predpisu,
b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení,
a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v
ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa
svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c),
c) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. d) dňom vystúpenia z verejnej obchodnej
spoločnosti alebo z komanditnej spoločnosti alebo dňom výmazu verejnej obchodnej spoločnosti a
komanditnej spoločnosti z obchodného registra,
d) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. e) dňom skončenia platnosti zmluvy, na
ktorej základe vykonávala športovú činnosť,
e) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. f) dňom zániku obchodného zastúpenia.
17. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu, súčasť ktorého tvorí aj
administratívny spis žalovaného a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení súd zistil, že medzi
účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.08.2006 alebo 30.06.2008.
K tejto otázke zaujal podrobné stanovisko Najvyšší správny súd SR v rozsudku zo dňa 24.05.2022, sp.
zn. 9Sžsk/159/2018, ktorého časť odôvodnenia správny súd v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia
svojho rozhodnutia, a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu jeho záverov ako aj z dôvodu,
že kasačný súd poskytol vyčerpávajúci výklad vývoja najnovšej judikatúry v obdobných veciach.
V odôvodnení predmetného rozhodnutia Najvyšší správny súd SR uviedol: „Otázkou postavenia
(statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu
v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok 1Vs/3/2019“). Ústavná
sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004
Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov
medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].“ Jednou z podmienok na vydanie povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s
ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)],
teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia
L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie“, uvedený
v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením
§ 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).
Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv.
licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného
odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má
poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona
č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm.
a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa §
12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby
licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií
L1B a L1C. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho
povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je
ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone
zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vyberať si, v ktorom
zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom
prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť
poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv.
„návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár
- držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je
naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané
povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára
následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký
senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť
povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom,
čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej
zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti
(licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na
existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je
iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany
verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho
poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere
u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská
lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4
písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo
alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti,
ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra
2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie

zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti
založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B,
požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru
s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie
L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ,
rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá
bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa
§ 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu
s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z],
teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá
ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie
L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora
dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z.
Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov
licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje
žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu
nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením
podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať
činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ
licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k
záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku,
teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona
č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý
je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť
aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za
samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení zákona č. 310/2006 Z. z.“ Veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 k otázke
zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia
na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, §
228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status
samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho
dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania
takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár
môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe
licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako
iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Osobitný
spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
(ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až
4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa
vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného
predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.
z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej
v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v §
5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia
povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší
ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie
L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa
licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21
ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u
poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie
lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju
povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od
uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže
zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie
tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti
vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna
poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej
osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na
ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru,
t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO
- odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý
jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos
súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“)
nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo
(ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od
01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, lebo (iii) odo dňa vzniku pracovného
pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.
v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej
poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo
činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.
18. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“ O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný
súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a
suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia),
a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v
takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie
stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho
súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu
je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky
je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre
rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom

zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu
v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na
účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci
sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak,
postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu
ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne
nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej
otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované
mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach
tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej
ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako
nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia
porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je
dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o
ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa
ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie
je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu
je pre súdy záväzné.
19. Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky
kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne
zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v
odôvodnení tohto rozhodnutia. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej
výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší
správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vo výške 1 249 350,- Sk, išlo teda o sumu vyššiu ako zákonom
stanovená hranica 91 200,- Sk. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o
príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa §
5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom
do 31. decembra 2010. Kasačný súd (na rozdiel od krajského súdu) zastáva názor, že neoznámením
začatia nedávkového konania žalobcovi, žalovaná nepochybila, nakoľko na presné a úplné zistenie
skutočného stavu veci disponovala dostatkom podkladov. Aj účastníkovi konania, ktorému bolo začatie
konania oznámené až v momente doručenia prvostupňového rozhodnutia, stále zostáva zachovaná
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v
rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí s prvostupňovým konaním jeden celok.“
20. Najvyšší správny súd v druhom zrušujúcom rozsudku zo dňa 30.08.2023, sp. zn. 6Ssk/20/2023
uviedol: „Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré upozornil krajský súd v napadnutom rozsudku, rozhodnutie
pobočky žalovanej je síce stručné, ale obsahuje však všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje
dôvod, na základe ktorého žalobcovi nezaniklo povinné dôchodkové poistenie a povinné nemocenské
poistenie dňa 31.08.2006, ale dňa 30.06.2008 (držba licencie L1A a príjem v rozhodnom období).
Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003
Z. z., pričom zákon ukladá povinnosť Sociálnej poisťovni rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné,
čo bol aj prípad žalobcu. Napriek tomu, že žalobca podal Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho
poistenia ku dňu 31.08.2006, aj naďalej bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
(L1A/TN/0552/05 zo dňa 23.01.2006), o čom žalovaná nemala vedomosť. Žalobca túto skutočnosť
neoznámil, napriek tomu, že mu z § 227 ods. 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva povinnosť
preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a na zánik sociálneho poistenia.
Žalovaná sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nedozvedela od žalobcu, ale
až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa 07.04.2016. Následne po preskúmaní
skutkového stavu, pobočka žalovanej rozhodla o sociálnom poistení žalobcu ako o spornom prípade.

Konštatovania krajského súdu, že žalovaná rozhodla až po 10 rokoch od podania Registračného listu FO
- odhlášky tak v tomto smere sú nedôvodné. Zároveň najvyšší správny súd dopĺňa, že pri vyhodnocovaní
argumentácie účastníkov konania je nevyhnutné posudzovať argumenty oboch účastníkov konania
súčasne, a nie len sa prikloniť k jednej strane, bez náležitého zdôvodnenia, prečo argumentácia druhej
strany je nesprávna. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje, že je všeobecne známou skutočnosťou
vzhľadom na rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i
rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.,
podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné,
doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Rozhodnutie žalovanej teda môže byť
v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie
vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej
veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovanej a
spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej
dostatočnosti a zákonnosti. Cez prizmu tohto záveru je potom potrebné nazerať aj na nedostatky,
vytýkané žalovanej krajským súdom. Žalovaná vo svojom rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti
a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce.
Najvyšší správny súd dodáva, že uvedomujúc si znenie ustanovení § 202 ods. 2 veta prvá a § 203
ods. 2 SSP na rozhodovanie správneho súdu, je však vo všeobecnosti toho názoru, že účelovo hľadať
argumenty na to, aby sa správnej žalobe (žalobcovi) vyhovelo, nie je namieste, obzvlášť, ak je tento
zastúpený advokátom, ako je tomu v prejednávanej veci. Napriek tomu, že ide o sociálnu vec, naďalej
platí všeobecná právna zásada vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) i zásada est modus in
rebus, sunt certi denique fines (všetko má svoju mieru). Z tohto hľadiska sa rozhodnutie krajského súdu
javí ako svojvoľné a neprimerane iniciatívne (obdobne por. aj rozsudok najvyššieho správneho súdu zo
dňa 27. apríla 2023, sp. zn. 6Ssk/42/2023). Z podstaty správneho súdnictva a jeho subsidiarity, na ktoré
nadväzuje i ustálená judikatúra v tejto oblasti, imanentne vyplýva imperatív rešpektovať právoplatné
rozhodnutia orgánov verejnej správy a zdržať sa zasahovania do nich, pokiaľ sú zistené nedostatky, ktoré
nemajú vplyv na ich zákonnosť (por. R 60/2000) či postavenie účastníkov konania (por. R 103/2011), a
ich zrušenie by znamenalo len formálne zopakovanie administratívneho procesu bez odlišného výsledku
(podržanie vecnej správnosti rozhodnutia), čo by viedlo k neodôvodnenému predlžovaniu konania
a k prieťahom. Dôvodom zrušenia rozhodnutia môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na
správnosť, zákonnosť rozhodnutia (R 122/2003). Záverom najvyšší správny súd vzhľadom na napadnutý
rozsudok krajského súdu a vznesené námietky žalovanou uplatnené v kasačnej sťažnosti konštatuje,
že napadnuté rozhodnutie žalovanej je plne v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. a s požiadavkami na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to aj v zmysle ustálenej judikatúry, a nedostatky vytýkané krajským
súdom nie sú relevantné, keďže nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a jeho zákonnosť.“
21. Právnym názorom kasačného súdu v predmetnej veci je správny súd viazaný. Keďže Najvyšší
správy súd SR dvakrát preskúmal napadnuté rozhodnutie a vyčerpávajúco sa zoberal otázkou
zániku povinného poistenia žalobcu, ako aj ostatnými vznesenými námietkami žalobcu, správny súd
už nepovažuje za potrebné k nemu niečo dodávať. Žalobca po zrušení predchádzajúceho rozsudku
Krajského súdu v Trnave neprezentoval v konaní žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bol
daný dôvod odkloniť sa od právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR (citovaného vyššie).
22. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol
podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP).
23. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej
náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa §
5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§
443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu
súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).