{"guid": "b37d6914-b0a7-4f5d-97f9-a60aa81d6e47:b8fa5f7b-337d-4552-b9fe-5c3db2dbc943", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3", "spisova_znacka": "BA-2S/49/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/49/2020 z 6. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 6. novembra 2024, sp. zn. BA-2S/49/2020, ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3", "identifikacne_cislo": "1020200289", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Lucia Tóth", "sudca_id": 971, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lucia-toth-971", "datum_vydania": "2024-11-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2022/151", "nazov": "zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2022/151", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/151-2022"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b8fa5f7b-337d-4552-b9fe-5c3db2dbc943", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-2S/49/2020\n1020200289\n06. 11. 2024\nJUDr. Lucia Tóth\nECLI:SK:SpSBA:2024:1020200289.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu\nMgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu AUTO ROTOS - ROZBORA\ns.r.o., so sídlom: Račianska 184/B, 831 05 Bratislava, IČO: 35 918 519, právne zastúpený: LEGAL &\nCORP s. r. o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102837240/2019 zo dňa 10.12.2019, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd konanie v časti preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej\nrepubliky č. MF/018514/2019-77 zo dňa 07.11.2019 z a s t a v u j e.\nII. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 10283740/2019\nzo dňa 10.12.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nIII. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 9104405/5/4411765/2013/Sia zo\ndňa 01.10.2013 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2009 rozdiel dane z\npridanej hodnoty vo výške 4.085,- eur. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný\nrozhodnutím č. 1100302/1/3164/2014/1042 zo dňa 07.01.2014 (ďalej len „vyrubovacie rozhodnutie“)\nodvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil.\n2. Proti vyrubovaciemu rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu. Krajský súd v Bratislave\nuznesením č. k. 1S/53/2014-70 zo dňa 13.05.2014 odložil vykonateľnosť (ďalej len „uznesenie o odložení\nvykonateľnosti“) vyrubovacieho rozhodnutia podľa vtedy účinného § 250c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Bratislave\nrozsudkom č. k.: 1S/53/2014-106 zo dňa 28.01.2016, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na\nďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžf/58/2016 zo dňa 24.07.2017\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobca tak bol povinný vyrubenú\ndaň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 uhradiť. Oznámením o použití nadmerného\nodpočtu zo dňa 06.12.2017 správca dane oznámil žalobcovi, že nadmerný odpočet, ktorý mu bol\npriznaný za obdobie jún 2017, bude použitý okrem iného i na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku\nvyplývajúceho z rozhodnutia č. 9104405/5/4411765/2013/Sia zo dňa 01.10.2013.\n\n3. Správca dane rozhodnutím č. 100629620/2019 zo dňa 13.03.2019, vyrubil žalobcovi úrok z omeškania\nvo výške X.XXX,XX eura za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty dane za zdaňovacie obdobie október\n2009 od 06.02.2014 do dňa 01.12.2017, t. j. do dňa použitia nadmerného odpočtu dane z pridane\nhodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Proti prvostupňovému\nrozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 101904693/2019 zo dňa 08.08.2019\n(ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) vyhovel odvolaniu žalobcu, zrušil prvostupňové rozhodnutie a\nvec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Ako dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia žalovaný\nuviedol, že správca dane pri vyrubení úroku z omeškania nezohľadnil odkladný účinok vykonateľnosti,\no ktorom rozhodol Krajský súdu v Bratislave uznesením o odklade vykonateľnosti.\n4. Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „MF SR“) z vlastného podnetu mimo odvolacieho\nkonania vydalo rozhodnutie č. MF/018514/2019-77 zo dňa 07.11.2019, ktorým druhostupňové\nrozhodnutie zrušilo a vec vrátilo žalovanému na ďalšie konanie.\n5. Žalovaný rozhodnutím č. 102837240/2019 zo dňa 10.12.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\npotvrdil prvostupňové rozhodnutie.\nII.\nPodstatné zhrnutie argumentov žalobcu\n6. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 12.02.2020, ktorou navrhol\nzrušiť napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím č. MF/018514/2019-77 zo dňa 07.11.2019.\nŽalobca v priebehu konania vzal žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia MF SR č.\nMF/018514/2019-77 zo dňa 07.11.2019 späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť.\n7. Žalobca v správnej žalobe namietal to, že pred vydaním rozhodnutia správcu dane o vyrubení úroku z\nomeškania nebol nijako upovedomený správcom dane o začatí konania o vyrubení úroku z omeškania,\nnebola mu daná možnosť sa vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia, predložiť dôkazy na svoju\nobranu, a teda mu nebola poskytnutá žiadna možnosť využívať svoje procesné práva a brániť svoje\nsubjektívne práva a záujmy v rámci daňového konania pred vydaním rozhodnutia správcu dane o\nvyrubení úroku z omeškania, pričom napadnutým rozhodnutím, žalovaný ako aj rozhodnutie MF SR\ntakéto konanie správcu dane aprobovalo. Uvedenú námietku žalobca uviedol aj v svojom odvolaní proti\nrozhodnutiu správcu dane o vyrubení úroku z omeškania, pričom žalovaný a ani MF SR sa s touto\nnámietkou nijako nevysporiadali. Uvedené podľa žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nžalovaného aj rozhodnutia MF SR\n8. Žalobca ďalej spochybnil, či mal správca dane dostatok podkladov pre vydanie napadnutého\nrozhodnutia, pretože predmetný daňový administratívny spis, na ktorý sa správca dane v rozhodnutí\nodvolával, sa nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo žalobcovi\nzrejmé, z akých podkladov správca dane reálne vychádzal. Takýto postup predstavuje vadu, ktorá\nmohla mať za následok nesprávnosť jeho rozhodnutia, pričom žalovaný a ani MF SR sa tejto námietke\nžalobcu nijako nevenovali, čím žalovaný porušil povinnosť riadne odôvodňovať rozhodnutia orgánov\nverejnej správy. Žalobca taktiež poukázal na porušenie zásad správneho trestania a zásady primeranosti\nukladania trestov, pretože mu napadnutým rozhodnutím bolo bez riadneho konania odňaté právoplatne\nuznané právo.\n9. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil právne účinky uznesenia o odložení\nvykonateľnosti, ktorým súd odložil vykonateľnosť vyrubovacieho rozhodnutia správcu dane vo vzťahu\nk výpočtu úroku z omeškania. Tým, že správnej žalobe bol priznaný odklad vykonateľnosti Krajským\nsúdom v Bratislave až do právoplatného skončenia správneho súdneho konania, do jeho právoplatného\nskončenia nebol žalobca povinný zaplatiť správcovi dane vyrubený rozdiel DPH, čo znamená, že\nsplatnosť daňového nedoplatku bola posunutá až do právoplatného skončenia správneho súdneho\nkonania. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že sa dostal do omeškania so zaplatením daňového nedoplatku,\nkeď táto povinnosť podľa jeho tvrdenia vznikla až právoplatným skončením správneho súdneho konania.\nIde o výklad v neprospech žalobcu, čo je ústavne neprípustné ako aj v rozpore so zásadami správneho\nkonania (v pochybnostiach v prospech páchateľa a zákaz analógie v neprospech obvineného).\n\n10. Žalobca namietal, že správca dane vyrubil úrok z omeškania napriek tomu, že mu to §156 ods.\n8 písm. a) Daňového poriadku nedovoľoval, pretože uplynulo viac ako 5 rokov od uloženia povinnosti\nzaplatiť vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty. Povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel DPH vzniká\ndňom vydania vyrubovacieho rozhodnutia správcu dane (t.j. 02.10.2013 ) a nie dňom uplynutia paričnej\nlehoty na jej „dobrovoľné“ zaplatenie (t.j. v tomto prípade do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti\nVyrubovacieho rozhodnutia Správcu dane - viď výrok tohto rozhodnutia). Povinnosť zaplatiť vyrubenú\ndaň vzniká už dňom vydania rozhodnutia, a nie márnym uplynutím paričnej lehoty na jej „dobrovoľnú“\núhradu (tzn. že povinnosť trvá, len nie je spojená s možnosťou jej vymoženia prostredníctvom daňovej\nexekúcie).\n11. Správca dane a žalovaný (ako aj MF SR) nesprávne právne aplikovali § 156 ods. 8 písm. a) Daňového\nporiadku. Aplikovali výklad, ktorý zasahuje do základných práv žalobcu, keď pojem „povinnosť zaplatiť\ndaň“ stotožnili s pojmom „uplynutie paričnej lehoty na dobrovoľnú úhradu povinnosti“. Takýto výklad\nprávnych predpisov je opäť v rozpore s ústavnou povinnosťou vykladať právne predpisy v súlade s\nvyššie uvedenou zásadou „v pochybnostiach miernejšie“ ako aj so zásadou zákazu výkladu právnych\npredpisov a ich analógie v neprospech obvineného.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n12. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 03.06.2020 uviedol, že dôvody uvedené v žalobe žalobcu sú\nvo všeobecnej rovine, nepoukazujú na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov, žalobca\nvo svojej žalobe nevyvracia výsledky zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly vykonanej správcom dane,\nale snaží sa poukazovaním na všeobecné procesné pochybenia správcu dane o zrušenie napadnutého\nrozhodnutia. Správca dane postupoval v súlade s § 156 daňového poriadku, keď vyrubil úrok z\nomeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti až do\ndňa platby, kedže § 156 daňového poriadku neobsahuje právnu úpravu nevyrubenia úroku.\n13. V tomto prípade splatnosť dane nastala 06.02.2014, t. j. päť rokov od konca roka 2014\nje 31.12.2019 a správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v sume\nX.XXX,XX eura za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej správcom dane rozhodnutím\nč. 9104405/5/4411765/2013/2013/Sia zo dňa 01.10.2013 za zdaňovacie obdobie október 2009 v\nustanovenej lehote a v ustanovenej výške.\nIV.\nPosúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov\n14. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych\nsúdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného\nzriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy\nzačnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods.\n1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy\nvo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu\nv Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná\nprávna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola náhodným spôsobom pridelená senátu 4S a je\nvedená pod sp. zn.: BA-2S/49/2020. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho súdu\nv Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení predsedníčka\nsenátu JUDr. Lucia Tóth a členovia senátu Mgr. Milada Artnerová a JUDr. Martin Hraboš.\n15. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté\nrozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali\nz obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“)\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n16. Správny súd v Bratislave podanú správnu žalobu prejednal a rozsudok verejne vyhlásil na\nnariadenom pojednávaní dňa 06.11.2019, pretože boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 1 písm. a)\nSSP.\n\n17. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom od\n01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení\núčinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n18. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n19. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,\nak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v\nlehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane\na) daň alebo rozdiel dane\nb) preddavok na daň\nc) splátku dane\nd) vybraný preddavok na daň\ne) daň vybranú zrážkou\nf) zrazenú sumu na zabezpečenie dane\n20. Podľa § 250c ods. 1 OSP, žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť rozhodnutia správneho\norgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť účastníka môže predseda senátu\nuznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia\nhrozila závažná ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.\n21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia a administratívnym spisom musel správny\nsúd prisvedčiť žalobnej námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia.\n22. Rozsudkom sp. zn. 3Sfk/96/2022 zo dňa 27.02.2024 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nv obdobnej veci rovnakých účastníkov vyslovil právny záver, že žalobca bol povinný zaplatiť úrok za\nnezaplatenie dane od momentu, kedy mu táto povinnosť vznikla, to znamená, že bol povinný uhradiť\núrok z omeškania i za obdobie trvania odkladu vykonateľnosti, keďže v konečnom dôsledku bola jeho\nžaloba zamietnutá. Napriek skutočnosti, že ide o rozhodnutie kasačného súdu, správny súd má za to,\nže sa v uvedenej veci nejedná o ustálenú rozhodovaciu prax a vo veci dospel k odlišnému právnemu\nposúdeniu veci.\n23. V právnej teórii a súdnej praxi možno rozlišovať dva typy záväznosti súdnych rozhodnutí kasačného\nsúdu - kasačnú (inštančnú - v tej istej veci) a precedenčnú (argumentačnú, judikatórnu - v obdobných\nveciach). Zásadné rozdiely medzi týmito dvoma druhmi záväznosti súdnych rozhodnutí sa prejavujú v\npovinnosti súdov aplikovať závery prezentované v rozhodnutiach kasačného súdu a zároveň určujú limity\npotenciálneho odklonu od týchto rozhodnutí. V prejedávanej veci ide síce o preskúmavanie napadnutého\nrozhodnutia v obdobnej veci rovnakých účastníkov konania, avšak nejedná sa o rozhodnutie v tej\nistej veci, z čoho vyplýva, že správny súd nebol viazaný rozhodnutím kasačného súdu. V prípade\nprecedenčnej záväznosti, na rozdiel od kasačnej, je odklon za splnenia jasných požiadaviek prípustný.\nV uvedenej veci sa však nejedná ani o precedenčnú záväznosť rozhodnutia kasačného súdu.\nPrecedenčné účinky kasačného rozhodnutia je možné pripísať iba právnemu názoru vyjadrenému\nvo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivých rozhodnutiach, ak neboli neskôr\nspochybnené alebo bolo na nich nadviazané. Za precedenčné účinky je možné považovať aj ustálenosť\nvysloveného právneho názoru komunikovanú kasačným súdom napr. publikáciou v oficiálnej zbierke\nrozhodnutí kasačného súdu. Za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu možno, okrem opakovane\nvyjadrených názorov vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu, tiež považovať najmä rozhodnutia\nveľkého senátu kasačného súdu, rozhodnutia kasačného súdu a stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov publikované v Zbierke stanovísk a\nrozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V súlade s princípom kompetenčnej\nkontinuity je za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu potrebné považovať aj právne názory\nobsiahnuté v rozhodnutiach a stanoviskách správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nspred 1. augusta 2021 a jeho predchodcov. Rozhodnutie stojace na začiatku totiž nemusí vyjadrovať\n\nustálený právny názor kasačného súdu v celej jeho komplexnosti a ustálenosti, ktoré môže nadobudnúť\naž konfrontovaním s ďalšími obdobnými prípadmi a s prístupmi jednotlivých senátov kasačného súdu.\nZa ustálený právny názor kasačného súdu je preto potrebné považovať práve taký právny názor a\nv takom znení, ako obstál v týchto ďalších justičných konfrontáciách. Za ustálenú rozhodovaciu prax\nnie je považovaná ani rozhodovacia činnosť justičných orgánov iných štátov, vrátane rozhodovacej\nčinnosti Najvyššieho správneho súdu Českej republiky či Ústavného súdu Českej republiky (z dôvodu\nabsencie právomoci na území Slovenskej republiky). Hoci tieto rozhodnutia môžu byť pre kasačný\nsúd inšpiratívne, svojim odôvodnením presvedčivé a tak kasačný súd ako aj správne súdy z nich\nmôžu pri svojom rozhodovaní podporne vychádzať (uznesenie NSS SR sp. zn. 2Sžfk/45/2020 zo\ndňa 24.11.2020), avšak nie sú týmito rozhodnutiami viazané. Správny súd taktiež v odôvodnení tohto\nrozsudku poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, avšak vyslovené právne závery\nuvádza ako zdroj možnej úvahy pri posudzovaní prejednávanej veci.\n24. K uvedenému rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/96/2022 zo\ndňa 27.02.2024 pripojila členka senátu JUDr. Anita Fillová odlišné stanovisko, v ktorom vyslovila názor,\nže v prípade, ak súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, dochádza k zmrazeniu jeho\núčinkov a z uvedeného dôvodu, i po zamietnutí žaloby, nie je možné žalovanému priznať nárok na\núrok z omeškania za obdobie, kedy bola vykonateľnosť rozhodnutia odložená, a to až do právoplatného\nrozhodnutia vo veci.\n25. Zásadnou právnou otázkou v prejednávanej veci teda bolo posúdenie účinkov inštitútu odkladu\nvykonateľnosti podľa § 250c OSP a jeho vplyv na existenciu právoplatného rozhodnutia, to znamená\nposúdenie, či v čase, keď bola súdom odložená vykonateľnosť vyrubovacieho rozhodnutia, bol žalobca\nv omeškaní s úhradou pohľadávky a žalovanému vznikol nárok na úrok z omeškania z nezaplatenej\ndane už od dátumu právoplatnosti, resp. prvotnej vykonateľnosti rozhodnutia. Správny súd sa priklonil\nk právnemu názoru vyslovenému JUDr. Anitou Fillovou, a poukazuje na celý rozsah jej odlišného\nstanoviska pripojeného k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sfk/96/2022 zo dňa\n27.02.2024, avšak predovšetkým na nasledovné body:\n9. Zastávam názor, že pojem „vykonateľnosť“ uvedený v Občianskom súdnom poriadku v ustanoveniach\no správnom súdnictve je pojmom autonómnym a nie je možné ho zamieňať s vykonateľnosťou ako\npojmom v iných súdnych systémoch, nepríbuzných typom poskytovanej ochrany správnemu súdnictvu.\nMožnosť nariadiť odklad vykonateľnosti predstavuje spôsob, akým správny súd mohol poskytovať\ndočasnú ochranu v správnom súdnictve. Nie však len ochranu proti bezprostrednej (faktickej) realizácii\nžalobou napadnutého správneho aktu, ale i ochranu proti jeho iným právnym účinkom.\n10. Podľa môjho názoru, opak netvrdí ani väčšinou citovaná vec sp. zn. 6 Sžf 18/2010, rozhodnutá v\nSprávnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, hoci táto vec nie celkom presne definuje, aké\núčinky sú dotknuté odkladom vykonateľnosti a aké nie. V každom prípade toto citované rozhodnutie\nvýslovne argumentuje, že s pojmom vykonateľnosti len ako exekučnej vykonateľnosti správneho\nrozhodnutia v správnom súdnictve si „vystačiť nemožno“. Ďalej uvádza, že žalobcovi totiž nie vždy ide\niba o odklad exekúcie, ale častokrát o odloženie iných právnych účinkov správneho rozhodnutia“. Záver\nsenátu vo veci sp. zn. 6 Sžf 18/2010 je zrejmý: „Podľa názoru odvolacieho súdu sa súdom povolený\nodkladný účinok žaloby podanej na súde vzťahuje na právny stav založený napadnutým správnym\nrozhodnutím so všetkými právnymi konzekvenciami, a nie teda iba na exekučnú vykonateľnosť.“\n11. Máme teda k dispozícii súdne rozhodnutie vrcholného orgánu správneho súdnictva, ktoré pojem\n„odklad vykonateľnosti“ vykladá inak, ako je prípadne vykladané v civilnom súdnictve. Aj preto nie je\ndôvod odkazovať na civilnú judikatúru a prax civilných súdov.\n12. Prístup senátu vo veci sp. zn. 6Sžf 18/2010 je vhodnejší o to viac, že v správnom súdnictve\nmôže byť potrebné poskytovať i dočasnú ochranu proti takým aktom výkonu verejnej správy,\nktoré nemajú bezprostrednú exekučnú vykonateľnosť, ale majú aj iné právne účinky (zakazujúce,\noprávňujúce).Typicky ide o stavebné povolenie či odobratie vodičského oprávnenia, alebo neudelenie\noprávneného pobytu na území. Podľa môjho názoru neplatí, že by počas účinnosti Občianskeho\nsúdneho poriadku nebolo možné poskytovať žalobcom dočasnú ochranu proti takýmto typom správnych\naktov.\n\n24. Na záver musím uviesť, že nedokážem akceptovať, a to práve pre potrebu efektívnej súdnej ochrany\njednotlivca proti moci, že žalobca v tejto veci si podaním žaloby vlastne zhoršil svoju pozíciu. Keby\nnepožiadal o odklad vykonateľnosti, nebol by povinný platiť úrok z omeškania v takej výške, aká nakoniec\nnastala. V konečnom dôsledku si žalobca vlastne priťažil, keď (úspešne) žiadal správny súd o odklad\nvykonateľnosti správnej žaloby, než keby dlžnú sumu na dani fisku hneď zaplatil a čakal, ako dopadne\nsprávno-súdne konanie o jeho žalobe. Naviac, žalobca o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vo výške\nminimálne 15 % ročne z vyrubenej dane aj za obdobie priznania odkladu vykonateľnosti správnej\nžalobe, v prípade ak bude v konaní neúspešný, nemal a nemohol v dobrej viere mať vedomosť, čo\nrovnako ovplyvnilo moje rozhodnutie v danej veci (následok názoru väčšiny senátu môže byť v niektorých\nprípadoch pomerne tvrdý).\n25. Ústavnoprávne však podľa mojej mienky nie je obhájiteľné pripustiť, že dočasná ochrana\nposkytovaná za režimu Občianskeho súdneho poriadku by mala byť slabšia než tá, ktorá je poskytovaná\nza režimu Správneho súdneho poriadku, keď ústavné východiská správno-súdnej ochrany zostali\nnezmenené (čl. 46 ods. 2 Ústavy). Je dočasná ochrana v správnom súdnictve podriadená úvahe\nzákonodarcu, ako ju textovo nakonfiguruje, alebo podlieha ústavným príkazom, aby bola efektívna? Ak\ndnes už znenie úpravy odkladného účinku v Správnom súdnom poriadku vyhovie ústavnej požiadavke\nefektívnej správno-súdnej ochrane, znamená to, že úprava odkladu vykonateľnosti v Občianskom\nsúdnom poriadku v oblasti správneho súdnictva bola potenciálne ústavne problematická? Myslím\nsi, že odpoveď na tieto dve otázky je záporná, pričom k zápornej odpovedi na druhú z nich sa je\npotrebné dopracovať i výkladom pojmu „odklad vykonateľnosti“ v Občianskom súdnom poriadku v oblasti\nsprávneho súdnictva tak, ako je prezentovaný v tomto odlišnom stanovisku.\n27. Podľa mojej mienky nesvedčí efektívnej správno-súdnej ochrane taký výklad jej jednotlivých\ninštitútov, ktorý má potenciál odrádzať (por. chilling effect) potenciálnych žalobcov od ich využitia, resp.\nich (úspešného) domáhania sa. To je možná odpoveď na mnou položenú otázku z úvodu tohto odlišného\nstanoviska: poskytovanie dočasnej správno-súdnej ochrany nemá priniesť žalobcovi zhoršenie jeho\npozície, než ktorú mal v čase podávania správnej žaloby.\n26. Okrem vyššie prijatého právneho názoru JUDr. Anity Fillovej, správny súd poukazuje na skutočnosť,\nže Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právny štát. S uvedeným\npotom súvisia i základne princípy, ktorých bezpodmienečné dodržanie je v materiálnom právnom štáte\nvyžadované, a to predovšetkým princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred\nnepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku\nsa spoliehali. V prípade, že rozhodnutím orgánu verejnej správy sú tieto princípy narušené, je úlohou\nsprávneho súdu poskytnúť subjektu priamo dotknutému takýmto rozhodnutím náležitú právnu ochranu.\nSprávne súdnictvo je tak neoddeliteľným súčasťou materiálneho právneho štátu, ktoré poskytuje\nochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických a právnicky osôb a zohráva dôležitú úlohu,\nktorá mu priamo vyplýva z § 5 ods. 2 SSP, a predovšetkým z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n27. Legitímne očakávanie žalobcu a jeho relevancia v tom smere, že v prípade odkladu vykonateľnosti\nnie je v omeškaní s platením dane, bolo zdôraznené i absenciou zákonnej úpravy následkov\npriznaného odkladného účinku v Daňovom poriadku. Na aplikačné problémy poukazuje aj skutočnosť, že\nprvostupňové rozhodnutie správcu dane bolo primárne zrušené žalovaným, práve z dôvodu rozhodnutia\no odklade vykonateľnosti, z čoho vyplýva, že ani samotný žalovaný v predmetnej veci nekonal\npresvedčivo a konzistentne, vychádzajúc z ustálenej praxe správcu dane v obdobných prípadoch.\nPrávna úprava v Českej republike, na ktorú poukázala časť senátu Najvyššieho správneho súdu\nSR v rozsudku 3Sfk/96/2022 zo dňa 27.02.2024, túto absenciu právnej úpravy napravila zavedením\ntzv. úroku z posečkáni. Český zákonodarca v §157a v spojení s § 253 zákona č. 280/2009 Sb.\nDaňový řád zaviedol jasné a presne definované podmienky a výšku úroku v prípade „posečkáni“\ns úhradou dane z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania. Správny súd preto nepovažuje za súladné\ns princípmi právnej istoty a legitímneho očakávania (na ktoré musí správny súd prihliadať) poukázať na\nmožné vyriešenie aplikačných problémov súvisiacich s následkami priznaného odkladu vykonateľnosti\nvyrubovacieho rozhodnutia (ako uviedol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.\n3Sfk/96/2022 zo dňa 27.02.2024) a zároveň preniesť (bez zodpovedajúcej zmeny právnej úpravy) tieto\naplikačné problémy na ťarchu žalobcu.\n\n28. Na tomto mieste správny súd poukazuje i na zásadu in dubio mitius, ktorá orgánom verejnej\nmoci prikazuje v situácii nejednoznačnosti právnej normy, ktorá objektívne ponúka viac možných\nvýkladových variant, vychádzať z výkladovej varianty v prospech adresáta právnej normy, v tomto\nprípade v prospech daňového subjektu/žalobcu. Štát, resp. v jeho zastúpení žalovaný, ani v takejto\nsituácií nemôže rezignovať na dodržiavanie princípov materiálneho právneho štátu a ochranu práv\na oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.\n29. Priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom\nchránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť,\nže ani záujem štátu o realizáciu príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený\ndodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde\nprávo umožňuje rozdielny druh výkladu, nemožno pri riešení prípadu obísť skutočnosť, že na poli\nverejného práva (do ktorého daňové právo nesporne patrí) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon\nexpressis verbis umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z\ntejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní\nčasti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných\npráv a slobôd. Je teda nutné rešpektovať, že v prípade pochybností sú orgány verejnej moci povinné\npostupovať miernejšie, t. j. v zmysle zásady in dubio mitius (Rakovský, P. Daňový podvod a zneužižie\npráva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 11).\n30. Bolo preto podstatné zvážiť, či v takejto situácii, boli očakávania žalobcu spojené s pozastavením\nvykonateľnosti nepodložené alebo založené na dôvodoch, ktoré neobstoja. V prípade, ak súd po\nzhodnotení finančnej situácie žalobcu, dospel k záveru, že okamžitým výkonom vyrubovacieho\nrozhodnutia by mohlo dôjsť k neschopnosti žalobcu uhrádzať záväzky z pracovnoprávnych vzťahov,\nk prepúšťaniu zamestnancov, a v konečnom dôsledku aj k ukončeniu jeho podnikateľskej činnosti,\na z uvedeného dôvodu odložil vykonateľnosť vyrubovacieho rozhodnutia, je nutné prijať záver, že\nsa žalobca dôvodne domnieval, že pohľadávku voči správcovi dane nie je povinný počas odkladu\nvykonateľnosti plniť, resp. že sa neplnením tejto pohľadávky nemôže dostať do omeškania. Odklad\nvykonateľnosti rozhodnutia plní významnú ochrannú a preventívnu funkciu v záujme predchádzania\nprotiprávneho stavu, ktorý by výkon neskôr zrušeného rozhodnutia mohol nezvratne spôsobiť. Nie je\npreto možné akceptovať prístup, keď priznaním odkladu vykonateľnosti, ktorý ma zabrániť negatívnym\nvplyvom preskúmavaného rozhodnutia na žalobcu, dôjde v konečnom dôsledku k zhoršeniu jeho\npostavenia z dôvodu, že uplatnil svoje ústavne právo na súdnu ochranu.\n31. Účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti je minimalizovať škodlivé následky, to znamená\nminimalizovať zásah do práv a oprávnených záujmov v dôsledku vydaného správneho rozhodnutia.\nTento účel môže byť naplnený iba v prípade, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti správneho\nrozhodnutia pôsobí v čo najširšom význame. Zdôrazňovanie formálneho zachovania právoplatnosti\ntakéhoto rozhodnutia (to znamená i povinnosti uhradiť pohľadávku riadne a včas) predstavuje prílišný\nformalizmus, ktorý ale pozabúda na účel, ktorý má byť sledovaný priznaním odkladu vykonateľnosti.\nV prípade, ak by súd akceptoval takýto formalistický prístup, tak síce na jednej strane poskytol dočasnú\nochranu súdu žalobcovi, ktorá by však na druhej strane viedla k zhoršeniu jeho postavenia.\n32. Otázku charakteru a účinku rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správcu dane\nposudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 2Sžfk/15/2016 zo dňa 17.04.2019.\nV uvedenom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie správcu dane (išlo o\nprípad započítania nedoplatku na dani, s preplatkom na dani v čase odloženej vykonateľnosti\nrozhodnutia, ktorou bol nedoplatok vyrubený), pretože dospel k záveru, že: „legislatívna úprava inštitútu\nodkladu vykonateľnosti nasvedčuje tomu, že správny súd do účinkov právoplatnosti preskúmavaného\nrozhodnutia zasahuje v značnom rozsahu sistáciou, „zmrazením“ právneho stavu. Žalobcovi totiž nie\nvždy ide iba o odklad exekúcie, ale častokrát o odloženie iných právnych účinkov správneho rozhodnutia.\nÚčelom žiadosti účastníka o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu je nesporne to, aby\nsúd zabránil akýmkoľvek právnym dôsledkom, ktoré vyplývajú z právoplatnosti správneho rozhodnutia“\n33. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3752/2019\nzo dňa 28.11.2019, kde Ústavný súd Českej republiky rozhodujúc o odklade vykonateľnosti rozsudku\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky, Mestského súdu v Prahe a rozhodnutia Ministerstva\nvnútra Českej republiky z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti uviedol nasledovné:\n\n7. K pojmu \"vykonatelnost rozhodnutí\" ve smyslu § 79 odst. 2 zákona o Ústavním soudu je vhodné\nučinit několik poznámek. Úpravu institutu vykonatelnosti je možno najít v jednotlivých procesních řádech.\nZákladem tohoto institutu je vlastnost rozhodnutí spočívající v možnosti nechat mocensky vynutit\npovinnosti, které takové rozhodnutí ukládá (exekuční vykonatelnost; vykonatelnost \"v užším smyslu\").\nTím se však institut vykonatelnost nevyčerpává, jelikož existuje i úprava vykonatelnosti rozhodnutí,\nkterá neukládají povinnost [srov. § 161 odst. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád,\nve znění pozdějších předpisů (dále jen \"o. s. ř.\"); § 54 odst. 7 zákona č. 250/2002 Sb., soudní řád\nsprávní, ve znění pozdějších předpisů]. Rozhodnutí, která neukládají povinnost, jsou představována\nnapř. rozsudky statusovými, určovacími, právotvornými, ale také např. všemi rozsudky zamítavými.\nVykonatelnost rozhodnutí, která neukládají povinnost, se projevuje tím, že osoby a orgány, na které se\nvztahují subjektivní meze právní moci těchto rozhodnutí, jsou povinny taková rozhodnutí respektovat a\nřídit se jimi (srov. komentář k § 161 o. s. ř. in Lavický, P. a kol. Občanský soudní řád. Praktický komentář.\n1. vydání. Praha: Wolters Kluwer. 2016). Na druhou stranu na mnoha místech právního řádu se pojmu\nvykonatelnosti užívá v jeho \"užším smyslu\" (ve smyslu exekuční vykonatelnosti) a vedle toho se zmiňují\ntakové pojmy jako jiné právní účinky rozhodnutí (srov. např. § 74 odst. 2 a 3 zákona č. 500/2004 Sb.,\nsprávní řád) či právní moc rozhodnutí (srov. např. § 243 nebo § 248 odst. 2 o. s. ř.), případně se liší výkon\na jiné právní následky rozhodnutí (§ 73 odst. 2 zákona č. 150/2002 Sb., soudní řád správní). Nauka\nsprávního práva pak pojednává o vykonatelnosti správního rozhodnutí (\"v širším smyslu\") jako vlastnosti\nspočívající v účinnosti rozhodnutí neboli způsobilosti vyvolávat jím předvídané právní následky, a vedle\ntoho zná i vykonatelnost správního rozhodnutí (\"v užším smyslu\") jako exekuční vykonatelnost (srov.\nHendrych D. Správní právo. Obecná část. 5. rozšířené vydání. Praha: C. H. Beck. 2003. s. 344).\n8. Účelem institutu odkladu vykonatelnosti dle § 79 odst. 2 zákona o Ústavním soudu je vytvoření\nčasového prostoru pro posouzení ústavní stížnosti tak, aby před rozhodnutím Ústavního soudu nedošlo\nk nevratným krokům, po nichž by se rozhodování Ústavního soudu stalo jen \"akademickým cvičením\"\na ochrana ústavně zaručených základních práv a svobod by byla toliko iluzorní (usnesení ze dne 11.\n10. 2006 sp. zn. IV. ÚS 581/06; rozhodnutí Ústavního soudu jsou dostupná z http://nalus.usoud.cz).\nAby mohl Ústavní soud efektivně plnit svou roli soudního orgánu ochrany ústavnosti (čl. 83 Ústavy)\na aby mohl účinně poskytovat ochranu základním právům a svobodám, je nezbytné vykládat pojem\n\"vykonatelnost\" v § 79 odst. 2 zákona o Ústavním soudu tak, že nezahrnuje jen vykonatelnost \"v užším\nsmyslu\" (exekuční vykonatelnost u těch rozhodnutí, která ukládají povinnost), ale i vykonatelnost \"v\nširším smyslu\" (projevující se jinými účinky rozhodnutí, resp. povinností osob a orgánů, které jsou\nrozhodnutím vázány, taková rozhodnutí respektovat a řídit se jimi u těch rozhodnutí, kterými nejsou\nukládány povinnosti). Odklad vykonatelnosti dle § 79 odst. 2 zákona o Ústavním soudu lze pak vyjádřit\njako sistaci napadených rozhodnutí, která z formálního hlediska zůstanou i nadále pravomocná, ex\ntunc se však pozastavují ty jejich účinky, které pozastavit lze (Filip, J.; Holländer, P.; Šimíček, V.\nZákon o Ústavním soudu. Komentář. 2. přepracované a rozšířené vydání. Praha: C. H. Beck. 2007. s.\n624, bod 6.). Postupem času se Ústavní soud přiklonil k interpretaci institutu vykonatelnosti \"v širším\nsmyslu\" (Wagnerová, E.; Dostál, M.; Langášek, T.; Pospíšil, I. Zákon o Ústavním soudu s komentářem.\nPraha: ASPI. 2007. s. 430, bod 9.). V posuzované věci ústavní stížností napadená rozhodnutí neukládala\npovinnost (Ministerstvo vnitra rozhodlo o zastavení řízení, správní soudy vydaly zamítavé rozsudky),\ncož však vzhledem k výše uvedenému není samo o sobě na překážku vyhovění návrhu na odložení\nvykonatelnosti napadených rozhodnutí.\n34. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto postupom\n§ 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.\nV novom konaní žalovaný nanovo posúdi vznik a obdobie, za ktorý bol žalobca povinný uhradiť úrok\nz omeškania za nezaplatenie dane, pričom bude viazaný právnym názorom správneho súdu.\n35. Keďže správny súd dospel k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a potrebe jeho\nzrušenia, považoval za nadbytočné sa v podrobnostiach zaoberať ostatnými žalobnými dôvodmi,\npretože výsledok ich posúdenia by nemal vplyv na záver o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.\n36. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania v celom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne\nvyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.\n\n37. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.\n4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom\nSprávneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho\ndoručenia /§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP/.\nZmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nKasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}