Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-8SaZ/4/2020 z 13. 7. 2023 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 13. júla 2023, sp. zn. BA-8SaZ/4/2020, ECLI:SK:SpSBA:2023:1020200951.4 Správny súd v Bratislave | BA-8SaZ/4/2020 | ECLI:SK:SpSBA:2023:1020200951.4 | 2023-07-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 13 ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z., § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z., § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 9 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19b zákona č. 480/2002 Z. z., zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z., § 23 ods. 3 SP, § 2 zákona č. 215/2004 Z. z., § 2 zákona č. 215/2004 Z. z., § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., § 206 ods. 3 SSP, § 206 ods. 4 SSP, § 206 ods. 6 SSP, § 220 SSP, § 191 ods. 1 písm. d) SSP, § 191 ods. 4 SSP, § 1 ods. 1 SP, § 32 ods. 1 SSP, § 32 ods. 2 SSP, § 46 SSP, § 47 ods. 3 SSP, § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z., § 19a ods. 9 zákona č. 480/2002 Z. z., zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, § 191 ods. 4 SSP, § 191 ods. 6 SSP, § 145 ods. 1 SSP, § 438 ods. 1 SSP, § 444 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0339bec8-c3ad-48ad-a174-40f0f0c679be Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1020200951.4 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave BA-8SaZ/4/2020 1020200951 13. 07. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:1020200951.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, povolenie na pobyt č. RG2918744, prechodne bytom: C. XXX, zastúpený: Slovenská humanitná rada, o. z. so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 173 160 14 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: A./XXXXX zo dňa 27.5.2020 o nepredĺžení doplnkovej ochrany, takto rozhodol: I. Rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: A./XXXXX zo dňa 27.5.2020, ktorým nepredĺžil doplnkovú ochranu žalobcu: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, povolenie na pobyt č. RG2918744 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania, o ktorých rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 6.7.2020 žiadal, aby správny súd rozhodnutie Ministerstva vnútra, migračný úrad ČAS:A./XXXX-X zo dňa 27.5.2020 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnil tým, že žalobcovi bolo dňa 4.6.2020 doručené rozhodnutie žalovaného ČAS: A./XXXX-X zo dňa 27.5.2020, v ktorom žalobcovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 o azyle nepredlžil doplnkovú ochranu. Žiadateľ je na Slovensku od roku 2005. Na Slovensku má priateľku, slovenskú občianku, s ktorou má syna B. B. B., nar. X.XX.XXXX. Má vlastnú firmu Barbita s.r.o., IČO: 52008517. Žalobca požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život z dôvodu, že by bol nútený narukovať do sýrskej armády, čím by sa podieľal na vojnových trestných činoch či trestných činoch proti ľudskosti, ktorých sa vláda C. al B. dopúšťa a z dôvodu, že v meste Aleppo, odkiaľ pochádza, je stále nepokojná situácia. Žiadateľ požiadal dňa 15.3.2019 o predĺženie doplnkovej ochrany. Avšak migračný úrad rozhodnutím ČAS:A./XXXX-X D. dňa 3.9.2019 rozhodol o nepredlžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 o azyle (ďalej len „zákon o azyle"). Žiadateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.10.2019, sp. zn. 8SaZ/9/2019 rozhodol, že rozhodnutie ČAS:A./XXXXX zo dňa 3.9.2019 zrušuje a vec vracia migračnému úradu na ďalšie konanie. Hlavným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia migračného úradu ČAS:A./XXXX-X krajským súdom, bolo že v administratívnom spise a následne aj v samotnom rozhodnutí správneho orgánu absentovala akékoľvek informácia o obsahu stanoviska Slovenskej informačnej služby k predĺženiu doplnkovej ochrany. Výsledkom tohto konania je v súčasnosti napádané rozhodnutie žalovaného ČAS: A.- XX/XXXX-X zo dňa 27.5.2020, v ktorom žalovaný opäť nepredĺžil žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle a v uvedenom rozhodnutí opäť absentujú informácie o obsahu stanoviska Slovenskej informačnej služby. Žalobca má naďalej za to, že spĺňa podmienky v zmysle § 13a zákona o azyle pre udelenie/predlženie doplnkovej ochrany, lebo sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestu a zároveň sa jedná o vážne a individuálne ohrozenie jeho života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, a to prevažne zo strany štátu, z dôvodov, že sa vyhýbal vojenskej službe, je navrátilec (žiadateľ o azyl) a zároveň býval v meste Aleppo. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného a) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, c) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, d) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Rozhodnutie žalovaného je založené na, pravdepodobne negatívnom, stanovisku Slovenskej informačnej služby. V rozhodnutí sa uvádza: „Dňa 11.2.2020 bolo migračnému úradu pod č.p. E./XX-X-XX-X/XXXX-X doručené príslušné stanovisko Slovenskej informačnej služby, s ktorým sa oboznámil a ktoré v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ustanovenia § l3c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Nakoľko uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností, nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností.“ Na základe týchto informácii je možné sa domnievať, že žalovaný a pravdepodobne aj SIS považuje žalobcu za osobu nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a teda že stanovisko SIS obsahovalo pravdepodobne nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Žalobcovi však informácia o tom, prečo ho SIS považuje za nebezpečného, nebola v žiadnej forme sprístupnená. Žalobca si nie je vedomý žiadneho konania, ktoré by mohlo viesť k záveru, že môže byť považovaný za osobu nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Na Slovensku žije od roku 2005, má priateľku slovenskú občianku, s ktorou má syna a na Slovensku podniká. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že bol žalobca v minulosti odsúdený za zločin prevádzačstva spolupáchateľstvom, za ktorý bol odsúdený na 7 rokov odňatia slobody. Avšak žalobca bol po 5 rokoch podmienečne prepustený na slobodu z dôvodu, že bolo možné očakávať, že ďalej povedie riadny život. Svoj čin oľutoval a trest si odpykal. Ak žalovaný (prípadne SIS) počas správneho konania zistil informácie, ktoré mali za následok, že je žalobca považovaný za nebezpečného, mal byť s nimi žalobca konfrontovaný a mať možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne objasniť ďalšie relevantné skutočnosti, či predložiť iné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca zároveň poukazuje na to, že keďže žalobcovi nebol sprístupnený obsah samotného vyjadrenia SIS v žiadnej forme, môže sa len domnievať, že sa jedná o negatívne stanovisko k predĺženiu doplnkovej ochrany žalobcu a teda sa opakovane jedná o nejednoznačne formulované rozhodnutie. Správny orgán žalobcovi nedal možnosť oboznámiť sa a následne sa vyjadriť k tak zásadnej informácii, na základe ktorej je považovaný za nebezpečného, čím porušil práva účastníka konania v zmysle správneho poriadku aj v zmysle čl. 46, 47 a 48 Ústavy Slovenskej republiky, a žalovaný nemohol presne a úplne zistiť skutočný stav veci a teda ani rozhodnutie správneho orgánu nemohlo vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. K konaní, ktoré viedlo k vydaniu napádaného rozhodnutia žalovaného, zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V zmysle doterajšej judikatúry k téme utajovaných informácii a ich sprístupňovania je možné konštatovať, že aj v prípade, ak sa jedná o národnú bezpečnosť je potrebné umožniť účastníkovi konania sa vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom a uplatniť svoje právo na účinný prostriedok nápravy, aby bol zachovaný princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní ako základných práv na spravodlivé súdne konanie. Ak sa utajovaná informácia účastníkovi konania v nijakom rozsahu nesprístupňuje, jedná sa o porušenie práv v zmysle správneho poriadku, ústavného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 vyjadriť sa k vykonaným dôkazom aj práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces v zmysle čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Žalobca na podporu svojich tvrdení pripojil relevantnú judikatúru: Rozsudok AI Nashif proti Bulharsku zo dňa 20.6.2002, sťažnosť Č. 50963/99, Rozhodnutie NSSR 10Sžak/ll/2017 zo dňa 6.8.2017, Nález US PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, Nález ÚS ČR sp.zn PI. ÚS 11/2000 z 12.7.2001 (č. 322/2001 Zb., Nl13/23 SbNU 105). Žalobca žiadal, aby mu bolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá tvorí podklad pre napádané rozhodnutie žalovaného (prípadne aspoň v čiastočnej miere), aby mal možnosť vyjadriť sa k jej obsahu, nakoľko žalobca má právo vedieť, čo mu je kladené za vinu resp. čo obsahuje utajovaná informácia, aby boli zachované jeho práva na spravodlivý proces a práva sa voči týmto informáciám účinne brániť. Žiadal súd, aby sa oboznámil s utajovanou informáciou, ktorá viedla k vydaniu napádaného rozhodnutia o nepredĺžení doplnkovej ochrany. Nakoľko bez posúdenia, či existujú dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukazovali ohrozenie národnej bezpečnosti a posúdením nakoľko sú tieto informácie relevantným dôkazom o tom, že žalobca je osobou ohrozujúcou bezpečnosť Slovenska nie je možné posúdiť zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca sa zároveň úplne stotožňuje s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, z ktorého vychádza aj napádané rozhodnutie, môže byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR v tejto veci podal aj sťažnosť na Ústavný súd, sp. zn. 10Sžak/ll/2019 zo dňa 21.8.2019, evidenčné číslo Ústavného súdu 1799/2019, nakoľko sa domnieva, že § 13c ods. 4 písm. d) a § 19 ods. 9 a § 20 ods. 3 zákona o azyle môžu byť v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. l, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Rozhodnutie Ústavného súdu má zásadný vplyv aj na aktuálne konanie a teda aj na napádané rozhodnutie žalovaného. Poukázal na zásadu non refoulment a rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 22.8.2017, sp.zn. 1Sžak/ll/2017 zo dňa 22.8.2017. Správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, ak sa nezaoberal otázkou, či môže byť žalobca navrátený/vyhostený do krajiny pôvodu, ak by mu nebola predlžená doplnková ochrana a to v zmysle zásady non refoulement podľa čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov a podľa čl. 19 Charty základných práv Európskej únie. Poukázal na informácie o krajine pôvodu. Nemožno predpokladať nejaké ďalšie konanie, v ktorom by sa rozhodovalo o vyhostení žalobcu. Bolo preto potrebné v tomto konaní posúdiť, či existujú prekážky jeho vyhostenia, okrem už vyššie uvedeného aj s ohľadom na rodinný život žalobcu, ktorý má na Slovensku článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 9 a 10 Dohovoru o právach dieťaťa. V čase keď rozhodoval Okresný súd Prešov o vyhostení žalobcu, žalobca ešte nemal syna a preto bolo potrebné v tomto konaní posúdiť okrem zásady non refoulment aj právo na rodinný a súkromný život žalobcu a práva jeho dieťaťa. Žalovaný však len skonštatoval, že rozhodnutím o nepredlžení doplnkovej ochrany nie je zasahované do rodinného života žalobcu, čím vec nesprávne právne posúdil. Žalobca má v zmysle vyššie uvedených skutočností za to, že zistenie skutkového stavu správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, žalovaný vec nesprávne právne posúdil a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 2. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril tak, že dňa 15.3.2019 požiadal žalobca podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle pred pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR a ako dôvody uviedol, že v jeho krajine naďalej pretrváva vojnový stav a on sa nemôže vrátiť domov. Doplnková ochrana bola žalobcovi prvýkrát poskytnutá rozhodnutím migračného úradu ČAS: A./XXXX-X D. dňa 15.3.2018 podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu splnenia podmienok podľa § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle. Migračný úrad v súvislosti s opätovným vyhodnotením jeho žiadosti vyžiadal dňa 25.3.2019 v zmysle § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle stanovisko od Slovenskej informačnej služby, ktoré mu bolo pod č.p. E./XXX-X-XXX/XXXX-X dňa 30.4.2019 doručené. Nakoľko ide o informácie, ktoré podliehajú utajeniu podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), nie je súčasťou spisového materiálu, ktorý obsahuje len úradný záznam o tom, že táto informácia je evidovaná v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Migračný úrad následne rozhodnutím ČAS: A./XXXX-X zo dňa 3.9.2019 nepredĺžil menovanému doplnkovú ochrana podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo „o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky“, bolo vydané vyššie uvedené rozhodnutie migračného úradu. Proti uvedenému rozhodnutiu podala právna zástupkyňa žalobcu správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. 8SaZ/9/2019-30 zo dňa 30.10.2019 uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (rozsudok nadobudol dňa 8.11.2019 právoplatnosť). Migračný úrad následne rozhodnutím ČAS: A./XXXX-X D. dňa 27.5.2020 nepredĺžil menovanému doplnkovú ochrana podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Žalovaný si pred vydaním rozhodnutia zabezpečil všetky relevantné podklady k rozhodnutiu, vykonal opätovne dňa 20.2.2020 so žalobcom pohovor a dňa opätovne vyžiadal v súlade s ustanovením § 19a ods. 9 a § 19b stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva (ďalej len „SIS“), ktoré bolo žalovanému doručené dňa 11.2.2020 pod č. p. E./XX-X-XX-X/XXXX-X. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo „o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky“, bolo vydané vyššie uvedené rozhodnutie migračného úradu. Následne právna zástupkyňa podala proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: A./XXXX-X zo dňa 27.5.2020 o nepredĺžení doplnkovej ochrany správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave, nakoľko je toho názoru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Taktiež uviedla, že zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Režim utajovaných skutočností, ktorý právna zástupkyňa napáda, však podlieha zákonným obmedzeniam. V súvislosti s procesnými oprávneniami účastníkov konania už zákon č. 71/1967 Zb. správny poriadok podľa § 23 ods. 3 stanovuje isté obmedzenia: „Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti.“ Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že bezpečnostný záujem je nadradený nad všeobecné zásady správneho konania. V zmysle zákonnej úpravy je zrejmé, že režim utajovaných skutočností podlieha istým obmedzeniam. Zákon o ochrane utajovaných skutočností v § 2 písm. a) vymedzuje utajované skutočnosti a v § 2 písm. f) tiež oprávnené osoby, právnické osoby a fyzické osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona o utajovaných skutočnostiach. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach). Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach). Z uvedených skutočností vyplýva, že sudca v predmetnom konaní je oprávnenou osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Zákonná úprava je vo svojej podstate založená na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby, pričom zákon o ochrane utajovaných skutočností, ako aj zákon o Slovenskej informačnej službe vychádza z potreby nesprístupnenia týchto informácií tretím osobám. K ich preskúmaniu sú v zmysle právnej úpravy oprávnené súdy a ich sprístupnenie tretej strane podlieha zákonným obmedzeniam. V súvislosti s transpozíciou čl. 23 ods. 1 písm. b) revidovanej procedurálnej smernice žalovaný poznamenáva, že predmetné ustanovenie bolo transponované do § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. Správna žaloba pritom neobsahuje informáciu, či právna zástupkyňa požiadala v predmetnom prípade SIS o vydanie súhlasu s jednorazovým oboznámením sa s utajovanými skutočnosťami, preto konštatovanie o porušení alebo obmedzení procesných práv žalobcu nepovažuje žalovaný za opodstatnené. V rámci súčasnej zákonnej úpravy pri použití § 13c ods. 4 písm. d) v spojení s § 20 ods. 3 zákona o azyle nie sú už pre migračný úrad (na rozdiel od úpravy zákona o azyle napadnutej pred ústavným súdom) podstatné dôvody, na základe ktorých spravodajská služba nesúhlasí s predĺžením doplnkovej ochrany, podstatná je len existencia stanoviska obsahujúceho nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. Zo strany SIS ide o „záväzné“ stanovisko, ktoré je žalovaný povinný rešpektovať. 3. Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 SSP). 4. Podľa § 206 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 5. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 6. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 8. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 9. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 10. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 11. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ. 12. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 13. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Podľa čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom. 15. Podľa čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon. 16. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. 17. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. 18. Podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. 19. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. 20. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. 21. Podľa § 91 ods. 1 zák. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. 22. Podľa § 13a zákona o azyle Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods. 4. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu. 24. Podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1. 25. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 26. Rozhodnutím zo dňa 27.05.2020, ČAS: A./XXXX-X F. nepredĺžil žalobcovi doplnkovú ochranu, ktorá mu bola poskytnutá rozhodnutím Migračného úradu ČAS: A./XXXX-X D. dňa 15.03.2018, právoplatným dňa 21.03.2018. Rozhodnutie žalovaný odôvodnil ust. § 13a, 13b a 13c ods. 4 písm. d/, § 19a ods. 9, § 19b a § 20 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“) . 27. Žalovaný na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že dňa 25.03.2019 si v súlade s ust. § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle opätovne vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Dňa 11.02.2020 bolo Migračnému úradu pod č.p. E./XX-X-XX-X/XXXX-X doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré podlieha utajeniu v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností, nie je súčasťou spisového materiálu žalobcu, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností a migračný úrad je ho v zmysle zákona povinný rešpektovať. Z uvedeného dôvodu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti. 28. Vo vzťahu k tejto forme medzinárodnej ochrany (doplnkovej ochrane) súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. 29. Správny súd uznesením č.k. 8SaZ/4/2020 – 57 zo dňa 22.10.2020 prerušil konanie podľa ust. § 100 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku do právoplatného skončenia konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 15/2020, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie správneho súdu a túto si správny súd nemôže posúdiť sám. 30. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023 rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon č. 124/2022 Z.z. s účinnosťou k 1. júnu 2022 novelizoval zákon o azyle v časti napadnutého § 19a ods. 9. Táto novelizácia sa však nedotkla obsahového znenia napadnutého ustanovenia, ale len jeho označenia. Z materiálneho hľadiska tým nedošlo k zmene predmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto § 19a ods. 9 stáva § 19a ods. 10 zákona o azyle. Podľa dôvodovej správy zákona č. 198/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o azyle“) sa základ napadnutých ustanovení (t.j. § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10) týka doplnenia nového dôvodu na neudelenie azylu na účel zlúčenia rodiny a nového dôvodu na neposkytnutie doplnkovej ochrany v prípade, ak stanovisko Slovenskej informačnej služby alebo stanovisko Vojenského spravodajstva obsahuje nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany. Dôvodová správa k novele zákona o azyle uvádza, že „Spravodajské služby budú pri spracovaní predmetného stanoviska (obsahujúceho súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany) posudzovať nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva.“. Stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva tým vytvára dodatočný dôvod na neudelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany, v Slovenskej republike. S týmto dôvodom na neudelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany, prepracovaná procedurálna smernica explicitne neráta. Je však nepochybné, že tento sekundárny akt EÚ nemôže prekročiť rámec primárnej delegácie, ktorý je v čl. 72 ZFEÚ výslovne limitovaný. Podľa tohto ustanovenia totiž s ohľadom na „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ nemôže byť „dotknutý výkon právomocí členských štátov vo veci udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti“. Výnimka národnej bezpečnosti je aj v prepracovanej procedurálnej smernici na viacerých miestach reflektovaná (napr. v čl. 23 ods. 1, čl. 26 ods. 6, čl. 31 ods. 8). Členské štáty sa teda môžu od ustanovení smernice odchýliť a upraviť prísnejšie podmienky na udeľovanie azylu, resp. doplnkovej ochrany. S ohľadom na výnimku národnej bezpečnosti je však nevyhnutné dodržiavať podmienky, ktoré stanovuje právo EÚ. Prísnejšia národná úprava totiž nesmie brániť efektívnemu výkonu práva EÚ na národnej úrovni. Právo EÚ je teda rozhodné pre posúdenie prísnejšieho národného režimu týkajúceho sa minimálneho rámca azylovej politiky. Práve preto je v intenciách čl. 51 ods. 1 charty možné skonštatovať aplikovateľnosť charty s ohľadom na napadnuté ustanovenia zákona o azyle. Špecifikom tejto úpravy je, že na základe stanoviska podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle ministerstvo ako správny orgán podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 10 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Takéto negatívne stanovisko je následne podľa § 13c ods. 4 písm. d) rozhodné pre ministerstvo pre neposkytnutie doplnkovej ochrany. Aplikáciou týchto ustanovení tak môže dôjsť k obmedzeniu základného práva účastníka správneho konania a následne potenciálne aj súdneho konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), čo súčasne implikuje možnú nerovnosť postavenia účastníka v konaní pred správnymi orgánmi a pred správnymi súdmi (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktoré v zmysle zákona o azyle môžu preskúmať rozhodnutie ministerstva o neudelení doplnkovej ochrany. Napadnuté ustanovenia (§ 19a ods. 10 a § 13c ods. 4) boli do zákona o azyle doplnené zákonom č. 198/2018 Z.z. s účinnosťou od 20. júla 2018. Negatívne stanovisko Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva sa tým stalo dôvodom na neposkytnutie doplnkovej ochrany. Podľa dôvodovej správy k uvedenej novele zákona o azyle sa spravodajské služby stali oprávnené posúdiť nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Ochrana verejnej bezpečnosti prostredníctvom ochrany utajovaných skutočností pred nepovolanými osobami nepochybne spadá do legitímnych cieľov, ktorých naplnenie môže byť dôvodom na obmedzenie ústavou garantovaných justičných práv, ktoré tvoria referenčný rámec tohto návrhu na začatie konania. Napadnuté ustanovenia zákona o azyle výrazným spôsobom limitujú možnosť oboznámiť žiadateľa o doplnkovú ochranu s dôvodmi týkajúcimi sa ich verejnej nebezpečnosti v stanovisku spravodajských služieb. Toto stanovisko následne tvorí základ pre rozhodnutie ministerstva o udelení doplnkovej ochrany. Obmedzená možnosť oboznámiť sa s odôvodnením stanoviska spravodajských služieb sa v správnom konaní vzťahuje aj na samotné ministerstvo, resp. jeho zamestnancov, na ktorých sa podľa § 34 a § 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností nevzťahuje osobitný režim prístupu k utajovaným informáciám (t.j. oprávnené osoby s osobitným postavením a iné oprávnené osoby). Zákonne súladná je aj situácia, v ktorej by osoba žiadajúca o doplnkovú ochranu či jej advokát, nedostali vôbec žiadne informácie, ktoré spravodajské služby viedli k vydaniu negatívneho stanoviska podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle. Preto je legitímne a vo verejnom záujme chrániť utajované skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by mohol ohroziť životné záujmy nielen nášho štátu, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú mimo procesu takého utajovania. Na druhej strane sa však musí zabrániť neprimerane voľnej, ba až svojvoľnej úprave ochrany utajovaných skutočností vo vzťahu k posudzovaným žiadateľom o doplnkovú ochranu. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania. Menej invazívnu alternatívu k úplnému nesprístupneniu dôvodov, pre ktoré vydala Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo predmetné negatívne stanovisko, by mohla predstavovať možnosť sa s odôvodnením oboznámiť aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Pre zachovanie ústavnej súladnosti § 19a ods. 10 by sa relevantné skutočnosti mali v nevyhnutnom rozsahu sprístupniť aj žiadateľovi prostredníctvom predmetného stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, t.j. aspoň s podstatou dôvodov týkajúcej sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, a to spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií (porovnaj s PL. ÚS 8/2016, bod 112). Stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva by teda už nemohlo obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré viedli k negatívnemu stanovisku spravodajských služieb týkajúceho sa ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky. Takéto opatrenie by zabezpečilo ochranu časti utajovaných skutočností a súčasne by sa tým splnil nevyhnutný rámec uplatňovania ústavou garantovaných práv. To by umožnilo dotknutým osobám brániť svoje záujmy za podstatne lepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava. Absolútna ochrana jedného ústavného záujmu (bezpečnosť štátu), ktorou sa poprie iný ústavne relevantný záujem (právo na spravodlivý súdny proces), je v demokratickom a právnom štáte neprípustná. Keďže § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle od správneho orgánu požaduje bezvýhradnú akceptáciu negatívneho stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, toto ustanovenie nespĺňa predpoklady najmenej invazívneho prostriedku na ochranu bezpečnosti Slovenskej republiky, a tým nevyhnutnosti pri obmedzovaní predovšetkým základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, tak ako ich v rámci čl. 6 ods. 1 dohovoru stabilizovane interpretuje ústavný súd. Na základe uvedeného je obe napadnuté ustanovenia možné označiť ako ústavne nesúladné. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky budú naďalej pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane zabezpečené obligatórnym vyžiadaním si stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva (§ 19a ods. 9 zákona o azyle v redukovanom znení). Rozdiel oproti skoršej (ústavne nesúladnej) zákonnej úprave spočíva v tom, že meritórne rozhodujúci orgán (Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) bude zvažovať relevantné aplikačné kritérium [„nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky“ na základe týmto nálezom nedotknutej úpravy § 13 ods. 5 písm. a), resp. § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle] autonómne, teda bez viazanosti stanoviskom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. To umožní nielen reálny presun rozhodovania vo veci samej na orgán verejnej správy, ktorému je v správnom konaní zákonom kompetenčne zverený, ale aj naplnenie materiálnej možnosti súdnosprávneho prieskumu takého rozhodnutia, aktuálne eliminovanej kogentným znením § 13 ods. 5 písm. c) a § 13c ods. 4 písm. a) zákona o azyle (absolutizujúcim pre rozhodovanie v azylovom konaní stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva ako fakticky meritórne rozhodujúceho orgánu). Prieskum správneho súdu získa svoj reálny podklad doplnením zákonnej úpravy popísaným v predchádzajúcom bode v obligatórnej časti (vo väzbe na bod 74 tohto odôvodnenia), prípadne aj v ďalších ústavným súdom skôr naznačených súvislostiach. 31. Ústavný súd Slovenskej republiky v inom náleze sp. zn. PL. ÚS ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 2. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. V návrhu doručenom ústavnému súdu 30. mája 2016 najvyšší súd spochybňuje ústavnú a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého policajný útvar môže vydávať rozhodnutia, ktorých odôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez toho, aby dotknutá osoba bola oboznámená aspoň s podstatou dôvodov, na ktorých policajný útvar založil svoje rozhodnutie, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti ju nemôže oboznámiť s presnými a úplnými dôvodmi. V návrhu doručenom ústavnému súdu 28. augusta 2017 najvyšší súd spochybňuje ústavnú a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutého ustanovenia zákona o azyle, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa najvyššieho súdu zásada rovnosti účastníkov konaní je narušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou spisu a ani správny orgán utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme nesprístupňuje. K rovnakej situácii podľa najvyššieho súdu dochádza aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu vydaného podľa napadnutej právnej úpravy, pretože súd účastníkovi konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia (utajovanú skutočnosť). Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“. Štát nemôže pod ohrozenie národnej bezpečnosti podradiť akékoľvek konanie alebo správanie osoby, ktoré sa mu nepozdáva (C.G a ostatní proti Bulharsku). Ak by oboznámenie účastníka s plným znením utajovanej skutočnosti v konaní malo znamenať popretie tohto základného účelu zákona o utajovaných skutočnostiach, možno podľa názoru Najvyššieho správneho súdu akceptovať, že správny orgán rozhodujúci o verejných subjektívnych právach účastníkovi konania oznámia len pre riadenie relevantný obsah takej skutočnosti, a to v primeranej forme (napr. anonymizované či súhrnné údaje a pod.). Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle sa umožní ministerstvu odôvodňovať rozhodnutia vydané v konaní o azyle iba skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky v prípadoch, ak účastník konania je nebezpečný pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Prístup k utajovaným skutočnostiam bude mať len súd. Podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba nemôže procesne oponovať tvrdeniu policajného útvaru, resp. Slovenskej informačnej služby, že jeho/jej pobyt podľa napadnutého ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, resp. poskytnutie azylu, doplnkovej ochrany alebo dočasného útočiska podľa napadnutého ustanovenia zákona o azyle je nebezpečný(-á) pre Slovenskú republiku. Táto procesná nemožnosť má podľa najvyššieho súdu predstavovať ústavne a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie základných procesných práv dotknutej osoby a vzhľadom na jeho/jej prípadné rodinné väzby na Slovensku ústavne a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie aj jeho/jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. V posudzovanej veci napadnutá právna úprava vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich z operatívnej činnosti jednotlivých zložiek policajného zboru, resp. zo spravodajskej činnosti SIS, a preto je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Dikcia napadnutých zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná, že neumožňuje taký posun výkladu s ohľadom na základné právo. Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava predstavuje zásah do základného práva každého vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 od. 2 ústavy, ale aj porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obdobne aj porušením práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Obe uvedené ústavou chránené hodnoty predstavujú nevyhnutný základ demokratickej spoločnosti, základnú podmienku pre jej rozvoj a pre rozvoj každého jednotlivca. Napadnutá právna úprava zbavuje dotknuté osoby akejkoľvek možnosti procesne oponovať tvrdeniu policajného orgánu, resp. SIS, že jeho/jej pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku. Dôležitosť sledovania legitímneho cieľa nemôže ospravedlniť/opodstatniť zásah do základných procesných práv dotknutých osôb. Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt – základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03). Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Penarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok 66 Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337). V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že určité informácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť najmä vzhľadom na naliehavé dôvody súvisiace s bezpečnosťou štátu (rozsudok G. B. B. C. H. I. proti J. a Komisii, už citovaný, bod 342). Podľa Súdneho dvora by bolo v rozpore so základným právom na účinný prostriedok nápravy, pokiaľ by súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a z dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa nemohli vyjadriť (rozsudok Európska komisia proti Írsku a i., C-89/08 P, EU:C:2009:742, bod 52 a tam citovaná judikatúra). Podľa Súdneho dvora ak za výnimočných okolností vnútroštátny orgán nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá svoje rozhodnutie, odvolávajúc sa na dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu, príslušný súd dotknutého členského štátu musí mať k dispozícii a musí použiť postupy a pravidlá procesného práva, ktoré umožnia po prvé skĺbiť legitímne záujmy bezpečnosti štátu týkajúce sa povahy a zdrojov informácií, ku ktorým sa prihliadalo pri prijímaní takého rozhodnutia, a po druhé dostatočne zaručiť jednotlivcom dodržanie ich procesných práv, akým je právo byť vypočutý a zásada kontradiktórnosti (obdobne rozsudok Súdneho dvora G. a Al Barakaat International Foundation proti Rade EÚ a Komisii, už citovaný, bod 344; rozsudok ZZ proti Secretary of 67 State for the Home Department, C-300/11, EU:C:2013:363, bod 57). Aj podľa v tomto náleze už uvádzanej judikatúry ESĽP v prípadoch, keď je národná bezpečnosť „v stávke“ (when national security is „at stake“), štát musí zabezpečiť, aby dotknutá osoba mala prístup k účinnému opravnému prostriedku a spravodlivému súdnemu konaniu. To podľa ESĽP v sebe zahŕňa aj zachovanie určitej miery kontradiktórnosti konania, a to aj v prípade, ak časť alebo všetky dôkazy podliehajú utajeniu. Podľa ESĽP cudzinec s legálnym pobytom na území členského štátu Rady Európy už požíva určité záruky v čase prijatia opatrenia o vyhostení, najmä tie, ktoré poskytuje čl. 3 dohovoru (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a čl. 8 dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), v spojení s čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom). Berúc do úvahy uvedené práva priznané cudzincom, čl. 1 protokolu č. 7 bol pridaný do systému dohovoru v záujme poskytnúť minimum záruk takýmto osobám v prípade vyhostenia z územia zmluvného štátu. Pojem „vyhostenie“ v zmysle čl. 1 protokolu č. 7 je podľa ESĽP autonómny pojem, ktorý je nezávislý od akejkoľvek definície obsiahnutej vo vnútroštátnom práve. Prijatím čl. 1 protokolu č. 7 obsahujúceho záruky osobitne vzťahujúce sa na konania o vyhostení cudzincov štáty jasne vyjadrili svoj úmysel nezahrnúť takéto konania do rámca čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Maaouia Kaya proti Francúzsku, cit. vyššie, bod 37). Napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle sa nemôžu in abstracto dostať do priamej súvislosti s čl. 8 ods. 1 dohovoru a byť s ním v nesúlade, napadnutá právna úprava v okolnostiach posudzovaného prípadu nemôže byť in abstracto v nesúlade ani s čl. 13 dohovoru. 32. Nosná námietka žalobcu spočívala v odopretí možnosti oboznámiť sa s dôvodmi nepredĺženia doplnkovej ochrany. Žalovanému z ust. § 19a ods. 9 zákona o azyle vyplývala povinnosť vyžiadať si v predmetnej veci o. i. stanovisko SIS, ktoré si vyžiadal a bolo mu doručené dňa 11.02.2020 pod č.p. SIS-65/51-V-34-2/2020-S, ako utajovaná skutočnosť v zmysle zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Žalovaný postupom podľa tohto zákona, nemohol umožniť žalobcovi oboznámiť sa s jeho obsahom. Nakoľko uvedené stanovisko s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované na migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Stanovisko SIS je migračný úrad v zmysle zákona povinný rešpektovať. Z takejto formulácie, nevyplýva žiadna informácia smerom navonok, nie je zrejmé ani to, či doručené stanovisko SIS bolo pozitívnym či negatívnym, teda či obsahuje súhlas alebo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. I keď sa s poukazom na v napadnutom rozhodnutí aplikované ust. § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle možno domnievať, že obsahovalo nesúhlas s predĺžením žalobcovi poskytnutej doplnkovej ochrany, zostala táto skutočnosť len v rovine úvah a domnienok. Súd poznamenáva, že každé administratívne rozhodnutie musí byť formulované tak, aby bolo jednoznačné a nedovoľovalo jeho svojvoľný, či neurčitý výklad. 33. Keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z ustanovení zákona č. 480/2002 Z.z. azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 10 o v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“), ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 15.03.2023 vyhlásil za nesúladné s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, správny súdu súd napadnuté rozhodnutie podľa § 220 a § 191 ods. 1 písm. a) SSP zrušil a postupom podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 34. Úlohou žalovaného bude v zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 SSP opätovne vyhodnotiť situáciu žalobcu s ohľadom na jeho tvrdenia o tom, že je na Slovensku od roku 2005, má priateľku, slovenskú občianku, s ktorou má syna, má vlastnú firmu Barbita s.r.o., IČO: 52008517, či je daná obava o život z dôvodu, že by bol nútený narukovať do sýrskej armády, čím by sa podieľal podľa svojich tvrdení na vojnových trestných činoch, či trestných činoch proti ľudskosti, ktorých sa vláda C. al B. dopúšťa a z dôvodu, že v meste Aleppo, odkiaľ pochádza, je stále nepokojná situácia, podľa žalobcu sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a zároveň sa jedná o vážne a individuálne ohrozenie jeho života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, a to prevažne zo strany štátu, z dôvodov, že sa vyhýbal vojenskej službe, je navrátilec (žiadateľ o azyl) a zároveň býval v meste Aleppo. Súčasne sa vysporiada aj s tým, že bol žalobca v minulosti odsúdený za zločin prevádzačstva spolupáchateľstvom, za ktorý bol odsúdený na 7 rokov odňatia slobody, avšak žalobca bol po 5 rokoch podmienečne prepustený na slobodu z dôvodu, že bolo možné očakávať, že ďalej povedie riadny život, svoj čin oľutoval a trest si odpykal aj s poukazom na zásadu ne bis in idem a čl. 8 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 35. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia, na ktoré poukazoval aj ústavný súd vo svojich nálezoch a to veci A a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 19. 2. 2009, sťažnosť č. 3455/05, v ktorej ESĽP judikoval, že v prípade, ak vyhostenie cudzinca alebo odopretie vstupu môže zasiahnuť do jeho rodinného života, štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby dotknutá osoba mohla účinne napadnúť rozhodnutie o vyhostení a aby toto rozhodnutie preskúmal orgán, ktorý poskytuje záruky nestrannosti a nezávislosti a ktorý má prístup ku všetkým relevantným aspektom rozhodnutia. 36. Vo vzťahu k zásahu do rodinného života z dôvodov národnej bezpečnosti musia členské štáty zabezpečiť, aby tento zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu, a aby existovala naliehavá spoločenská potreba („pressing social need“) národnej bezpečnosti, odôvodňujúca zásah do rodinného života (C.G a ostatní proti Bulharsku, bod 46 rozsudku, alebo Kaushal a i. proti Bulharsku). 37. Najvyšší správny súd Českej republiky vo veci sp. zn. 6Azs 142/2006 z 20. júna 2007 uviedol, že principiálne nemožno pripustiť myšlienku, že by adresát verejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho práva a povinnosti, nemal možnosť sa zoznámiť s dôvodmi, ktoré k rozhodnutiu viedli. Ak by oboznámenie účastníka konania s plným znením utajovanej skutočnosti malo predstavovať popretie základného účelu zákona o utajovaných skutočnostiach, možno podľa názoru Najvyššieho správneho súdu akceptovať, že správny orgán rozhodujúci o verejných subjektívnych právach účastníka konania oboznámi účastníka konania s relevantným obsahom takejto skutočnosti, a to v primeranej forme. 38. O trovách konania úspešného žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 a 2 SSP, ktorý mal vo veci úspech a rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. a) SSP. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu. (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania náležitostí (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).