Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 13Saz/13/2023 z 29. 11. 2023 Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. novembra 2023, sp. zn. 13Saz/13/2023, ECLI:SK:SpSBA:2023:0723101270.1 Správny súd v Bratislave | 13Saz/13/2023 | ECLI:SK:SpSBA:2023:0723101270.1 | 2023-11-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle, § 229 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf32e656-d138-4e4c-aa94-1d632d2fde1d Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:0723101270.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Správny súd v Bratislave 13Saz/13/2023 0723101270 29. 11. 2023 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2023:0723101270.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové zámky, so sídlom Bitúnková 8, Nové Zámky, o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 20.11.2023 (žalovanému dňa 13.11.2023) sa žalobca domáhal svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA-12-3092-025/2023-AV zo dňa 11.10.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 88a ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu najdlhšie do 11.01.2024 z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, keďže už bol zaistený na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.07.2023. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalobca požiadal o azyl dňa 02.08.2023 a žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu až dňa 11.10.2023, teda viac ako 2 mesiace potom, ako žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Je nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zák. o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie, že žiadosť o azyl bola výlučne účelová, a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie tieto atribúty riadneho odôvodnenia nespĺňa, a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. 3. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že v jeho veci neboli zistené, či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovej doby zaistenia. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Je nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Žalovaný síce v rozhodnutí uviedol, že v stanovenej dobe migračný úrad bude konať, avšak v zmysle zákona o azyle má migračný úrad na rozhodnutie v azylovom konaní lehotu 6 mesiacov od začatia azylového konania, pričom žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným účinkom, a že je teda oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci - počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu (§ 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle). V záujme presvedčivosti rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody jednotlivca v správnom konaní nemala v jeho odôvodnení absentovať zmienka o vyššie uvádzaných súvislostiach medzi zákonom o pobyte cudzincov a azylovým konaním a právnymi účinkami rozhodnutí v nich vydávaných. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia však nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca mal za to, že žalovaný nepostupoval v konaní zákonným spôsobom, pretože zanedbal svoje povinnosti v zmysle Správneho poriadku a zákona o pobyte cudzincov, nevykonal dostatočné dokazovanie vo veci, ktoré by smerovalo aj k okolnostiam v prospech žalobcu, najmä s ohľadom na to, či ide o zraniteľnú osobu, u ktorej by predĺženie zaistenia nebolo zákonne možné a tým je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Žalobca mal za to, že v tomto prípade tomu tak nebolo a dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia. 4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zaistením žalobcu žalovaný smeroval k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. Dobu zaistenie stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Vychádzal zo skutočnosti všeobecne známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Rozhodnutie o zaistení je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je SR viazaná. 5. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 10.07.2023 hliadka OO PZ Štúrovo zadržala žalobcu, ktorý bol následne predvedený pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobcu v informačných systémoch polície s negatívnym výsledkom. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom dňa 11.07.2023 spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia. V tejto zápisnici žalobca uviedol, že z domovskej krajiny vycestoval legálne do Turecka, kde si našiel prevádzača. V Grécku ho chytili policajti a zobrali mu odtlačky. Ďalej pokračoval cez Macedónsko, Srbsko a Maďarsko až na Slovensko. Ďalej chce ísť do Francúzska, nechce zostať na Slovensku. Nevie a ani nechce si zabezpečiť ubytovanie na Slovensku. Nemá finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania. Nemá v úmysle požiadať o azyl v SR. Do domovskej krajiny sa nechce vrátiť, nakoľko sa tam bojí o život. 6. Žalovaný dňa 11.07.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod č. PPZ-HCP-BA12-3092-010/2023-AV a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.10.2023. 7. Dňa 11.10.2023 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov. V tejto zápisnici žalobca opäť opísal svoju cestu na územie SR. Zopakoval, že ďalej chce ísť do Francúzska, nechce zostať na Slovensku. Nevie si zabezpečiť ubytovanie na Slovensku. Nemá finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania. O azyl požiadal dňa 02.08.2023, aby mohol mať lepší život. 8. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-3092-025/2023-AV zo dňa 11.10.2023 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o azyl a podľa § 88a ods. 2 zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 11.01.2024. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal doterajší priebeh administratívneho konania. Ďalej uviedol, že žalobca požiadal dňa 02.08.2023 o udelenie azylu na území SR. Žalovaný mal za to, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Žalobca dňa 11.07.2023 v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA12-3092- 006/2023AV, na otázku „či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky“ odpovedal „nie“. Taktiež sa vyjadril, že z Marockého kráľovstva odišiel kvôli ekonomickej situácií. Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, žalovaný nerozhodol o jeho prepustení a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. Zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný práva žalobcu vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Žalovaný podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmal, či trvá účel zaistenia žalobcu. Žalovaný mal za to, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je účelová, s cieľom zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pri hodnotení účelnosti zaistenia žalovaný vychádzal najmä z výpovede žalobcu evidovanej v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA12-3092-006/2023-AV, kde uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z dôvodu, že chce zarobiť viac peňazí a mať sa lepšie. Následne uviedol, že by chcel ísť do Nemecka, kde si chce nájsť nejakú prácu. Žalobcovi bola daná možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, na čo vypovedal, že nežiada o azyl a v prípade prepustenia by pokračoval do Nemecka. Následne po zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov požiadal o azyl s odôvodnením obavy o svoj život, čo pred žalovaným nevypovedal. Žalobca cestoval viacerými členskými štátmi EÚ, ktoré sú bezpečné krajiny a v žiadnom štáte nepodal žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život. Žiadosť podal až po zadržaní na území Slovenskej republiky a začatí konania vo veci administratívneho vyhostenia na územie Marockého kráľovstva, čo je jeho domovská krajina. Na základe uvedeného žalovaný nepovažoval žiadosť žalobcu o udelenie azylu za dôvodnú, ale iba ako prostriedok, ktorý by zmaril proces administratívneho vyhostenia. 9. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z .z. o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. 10. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 11. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 12. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 13. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 15. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 16. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12. 17. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 18. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 19. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 22. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] na prejednanie veci, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správnej žalobe nemožno vyhovieť. 25. O žalobe súd rozhodol na pojednávaní nariadenom na deň 29.11.2023 (§ 228 SSP) v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupov podľa § 114 SSP, ktorí boli na pojednávanie riadne predvolaní a svoju neúčasť ospravedlnili. 26. Žalobca sa žalobou domáhal prepustenia zo zaistenia. Účelom správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení alebo predĺžení zaistenia bolo síce súladné so zákonom (resp. nebolo preskúmané súdom, lebo nebola podaná správna žaloba), avšak následné trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. Napriek tomu, že žalobca namietal v žalobe najmä nedostatky vzťahujúce sa primárne na rozhodnutie o predĺžení zaistenia, ktoré (zrejme) nebolo správnou žalobou (podľa § 221 ods. 1 SSP) napadnuté, z jeho argumentácie bolo možné (vzhľadom na neformálnosť jej posudzovania podľa § 206 ods. 3 SSP) abstrahovať namietanie neúčelnosti trvajúceho zaistenia žalobcu. V súlade s § 134 ods. 2 psím. e) SSP súd v predmetnej veci nebol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. 27. Súd predovšetkým poukazuje na to, že „v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale hodnotia postup polície v konaní o správnom vyhostení a najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sak 7/2023 zo dňa 1. júna 2023). Keďže žalobca sa v konaní domáha iba prepustenia zo zaistenia, a nie aj zrušenia rozhodnutia o zaistení, súd sa nezaoberal žalobnými námietkami smerujúcimi výlučne proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 11.10.2023. 28. Žalobca namietal, že žalovaný sa vôbec nezaoberal uložením menej prísneho donucovacieho opatrenia, avšak v rozhodnutí o zaistení žalovaný načrtol zákonnú úpravu § 89 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na ktorú nadviazal, že u žalobcu je podozrenie, že podal žiadosť o azyl účelovo, preto nerozhodol o prepustení žalobcu a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. Tým, že žalobca je žiadateľom o azyl, nebolo možné uňho overovať zabezpečenie bývania ani finančné zabezpečenie (§ 89 ods. ods. 3 zákona o pobyte cudzincov veta prvá za bodkočiarkou). Napriek tomu žalovaný v priebehu administratívneho konania skúmal jednak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky, ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia, pričom žalobca uviedol, že nevie a ani nechce si zabezpečiť ubytovanie na Slovensku. Nemá finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania. 29. Žalobca namietal, že žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu viac ako 2 mesiace po tom, čo žalobca požiadal o udelenie azylu. K tomu súd uvádza, že podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.09.2014, sp. zn. 1 Sža 29/2014: „Pokiaľ žiadosť o udelenie azylu je podaná účelovo, iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení, a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.“ 30. Ak by aj postup žalovaného spočívajúci v tom, že o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov rozhodol až na konci lehoty zaistenia na základe predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného (vychádzajúc zrejme z ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) nebol úplne korektný, súd v konaní o zaistení vychádza zo stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia (súdu), a ten je taký, že žalobca dňa 11.10.2023 vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.01.2024. Maximálna lehota na zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov teda nebola prekročená. 31. Žalobca tiež namietal, že nebola dostatočne preukázaná účelovosť jeho žiadosti o azyl. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013 „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) z 30. mája 2013 vo veci Arslan proti Polícii Českej republiky, a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“ Podľa rozsudku kasačného súdu sp. zn. 10Szak/10/2017 z 20. júna 2017 alebo rozsudku sp. zn. 1Sak/1/2022 z 25. januára 2022 „...podaním žiadosti o azyl pominul dôvod zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa) a nastali nové skutkové okolnosti, s ktorými bol žalovaný povinný sa vysporiadať, a to buď okamžitým prepustením sťažovateľa na slobodu alebo v prípade, ak mal za to, že u sťažovateľa je daný dôvod zaistenia ako žiadateľa o azyl, vydaním nového rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov.“ 32. Žalobca bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dňa 02.08.2023 žalobca požiadal o azyl v Slovenskej republike. Žalovaný nerozhodol o okamžitom prepustení žalobcu zo zaistenia, ale vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu. Účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že u cudzinca, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Citované ustanovenie obsahuje zároveň ďalšie podmienky alebo predpoklady, ktoré musia byť v čase rozhodovania o zaistení cudzinca naplnené, ktorými sú, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov (pričom v priebehu tohto zaistenia sa skúmal účel zaistenia cudzinca, ktorým je jeho vyhostiteľnosť), a nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky (k tomu viď ods. 28. odôvodnenia rozsudku). 33. Predpokladom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je podľa názoru správneho súdu vznik špecifického stavu, ktorý je zapríčinený podaním žiadosti o udelenie azylu cudzincom, zo správania ktorého možno dôvodne predpokladať, že ju podal iba so zámerom oddialiť alebo úplne zmariť jeho administratívne vyhostenie. Tým, že naplnenie účelu zaistenia je determinované pretrvávajúcim postojom cudzinca – žiadateľa o azyl ku podanej žiadosti, je primárne na cudzincovi, aby až do momentu rozhodnutia o nej minimálne tvrdil, že uňho nastali také okolnosti, ktoré mali za následok, že o udelenie azylu žiada v úprimnej snahe zotrvania na území Slovenskej republiky. Účel zaistenia podľa vyššie citovaného ustanovenia je teda daný v období, kedy migračný úrad posudzuje jeho žiadosť o udelenie azylu a zároveň neboli zistené skutočnosti, že by cudzinec prejavil úprimnú snahu zotrvania na území Slovenskej republiky. Správny súd je toho názoru, že v prípade zaistenia podľa citovaného ustanovenia sa v priebehu zaistenia neskúma aj vyhostiteľnosť cudzinca [ktorá sa mala skúmať v priebehu predošlého zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov], pretože tá sa momentom podanej žiadosti o udelenie azylu stala až druhoradým účelom a do poľa záujmu sa (prípadne) dostane opätovne až po rozhodnutí migračného úradu o nej. Vo vzťahu k vyhosteniu cudzinca sa v čase rozhodovania o zaistení skúma iba splnenie podmienky, či je cudzinec zaistený buď podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Inými slovami, zo znenia ustanovenia nevyplýva, že by sa tieto dva účely mali v prípade trvania zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov kumulovať. 34. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol na území SR zadržaný dňa 10.07.2023. V zápisnici o padaní vyjadrenia zo dňa 11.07.2023 uviedol, že chce pokračovať do Francúzska, nechce zostať na Slovensku, nemá na území Slovenska žiadnych príbuzných. Vo C. si chce nájsť prácu. Nechce požiadať v SR o azyl. Na otázku, či mu v krajine pôvodu hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných, náboženských alebo iných dôvodov uviedol, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, bojí sa tam o život. Aj v zápisnici o padaní vyjadrenia zo dňa 11.10.2023 žalobca uviedol, že chce pokračovať do Francúzska, nechce zostať na Slovensku. O azyl požiadal z dôvodu, že chce mať lepší život. Bolo vecou správnej úvahy žalovaného, či dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Túto svoju správnu úvahu však musel riadne zdôvodniť. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu odôvodnil podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie práve poukazom na konanie a vyjadrenia žalobcu po tom, čo bol zadržaný na území SR teda, že požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, že nechce požiadať o azyl na území SR. Tu však súd opätovne pripomína, že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, a teda ani to, či je rozhodnutie o zaistení dostatočne odôvodnené. Napriek tomu však možno konštatovať, že vzhľadom na vyššie uvedené, správna úvaha žalovaného v rozhodnutí o zaistení nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu, ani zo samotnej žaloby nevyplýva, že by podanie žiadosti žalobcu o udelenie azylu v SR bolo motivované napr. nejakou podstatnou zmenou politickej, či inej situácie v krajine pôvodu žalobcu, a teda žalobcom tvrdené dôvody udelenia azylu zjavne museli existovať už v čase vstupu žalobcu na územie EÚ. Napriek tomu žalobca nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej z krajín EÚ cez ktoré prechádzal (Grécko, Maďarsko) a ani v Slovenskej republike bezprostredne po zadržaní, hoci bol na túto možnosť dopytovaný. 35. Ako už bolo uvedené vyššie súdy v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia skúmajú iba to, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. Dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že u cudzinca, ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Súd dospel k záveru, že tento dôvod u žalobcu naďalej trvá. Taktiež súd konštatuje, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia o zaistení je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietnuť. 36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP) a podáva sa na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).