Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3T/33/2013 z 14. 5. 2014 Citácia: rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 14. mája 2014, sp. zn. 3T/33/2013, ECLI:SK:SSPK:2014:9513100183.2 Špecializovaný trestný súd | 3T/33/2013 | ECLI:SK:SSPK:2014:9513100183.2 | 2014-05-14 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Hospodárske trestné činy Citované ustanovenia: § 50 ods. 1 TZ, § 49 ods. 1 písm. a) TZ, § 36 TZ, § 38 ods. 3 TZ, § 38 ods. 2 TZ, § 333 ods. 2 TZ, TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/72f180d4-99cb-4542-b4e8-09f21d552f8c Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2014:9513100183.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Špecializovaný trestný súd 3T/33/2013 9513100183 14. 05. 2014 JUDr. Ján Hrubala ECLI:SK:SSPK:2014:9513100183.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Samosudca Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica JUDr. Ján Hrubala, v trestnej veci obžalovaného Mgr. H. V., stíhaného pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. mája 2014 takto rozhodol: obžalovaný Mgr. H. V., nar. XX.XX.XXXX v V., trvale bytom R. D., F. XXX/X, je v i n n ý, ž e v období od 21. mája 2012 do dňa 10. júna 2012 v Bratislave v priestoroch Akadémie Policajného zboru na Sklabinskej ulici č. 1, v kancelárii rektora tejto akadémie, odovzdal plk. prof. Ing. Y. F., CSc., rektorovi Akadémie PZ v Bratislave, finančnú hotovosť vo výške 2.000,- € ako úplatok určený pre presne neidentifikovateľný subjekt, ktorým mohla byť len osoba priamo prijímajúca úplatok alebo právnická osoba Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Sklabinská č. 1 Bratislava, ktorej je osoba prijímajúca úplatok štatutárnym zástupcom, ako právnická osoba prijímajúca „sponzorský dar“ nešpecifikovaný žiadnym účtovným dokladom alebo iným, či už jednostranným alebo viacstranným právnym úkonom v súvislosti so zabezpečením prijatia dcéry svojho známeho R. G. H. G. na štúdium na Akadémiu Policajného zboru v Bratislave v školskom roku 2012/2013, teda inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo poskytol úplatok a spáchal taký čin voči verejnému činiteľovi, čím spáchal prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Za to sa odsudzuje: Podľa § 333 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd určuje skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. odôvodnenie: Dňa 16.10.2013 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej „prokurátor“) podal na Špecializovaný trestný súd Pezinok obžalobu na Mgr. H. V., nar. XX.XX.XXXX, v ktorej ho vinil zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pričom skutku sa mal obvinený dopustiť na nasledovnom skutkovom základe : v období od 28. mája 2012 do dňa 10. júna 2012 v Bratislave v priestoroch Akadémie Policajného zboru na Sklabinskej ulici č. 1, v kancelárii rektora tejto akadémie, odovzdal plk. prof. Ing. Y. F., CSc., rektorovi Akadémie PZ v Bratislave, finančnú hotovosť vo výške 2.000,- € ako úplatok v súvislosti so zabezpečením prijatia dcéry svojho známeho H. G. na štúdium na Akadémiu Policajného zboru v Bratislave v školskom roku 2012/2013. Vzhľadom k tomu, že išlo o obžalobu pre trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov, vec postupom podľa § 241 Trestného poriadku preskúmal samosudca. Ten vo veci dňa 28.10.2013 vydal trestný rozkaz, pričom zároveň obvinenému zaslal aj výzvu na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov pre prípad, že trestný rozkaz sa nestane právoplatným a vo veci sa bude konať na hlavnom pojednávaní. Trestným rozkazom bola uznaná vina v zmysle obžaloby a bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní dva roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní tri roky. Voči tomuto trestnému rozkazu podala bližšie nešpecifikovaný odpor prokurátorka a tiež obvinený, ktorý v rámci odporu stručne uviedol, že „finančnú hotovosť neposkytol ako úplatok“. Obvinený tiež v rámci hlavného pojednávania navrhol vypočuť svedka V. R., katolíckeho duchovného, pôsobiaceho v rámci Akadémie Policajného zboru v Bratislave a to k okolnostiam, ktoré sa týkajú rozsahu poskytovania pastoračnej činnosti a financovania priestorov pre túto činnosť. Samosudca vlastnou prieskumnou činnosťou zistil, že v súvisiacej veci sa vedie trestné konanie i proti obvinenému plk. prof. Ing. Y. F., CSc. a to pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné. Zistil tiež, že v súvislosti s touto vecou dňa 04.12.2013 bola na vyššie menovanú osobu podaná obžaloba, ktorá sa vedie na tunajšom súde pod sp.zn. PK-2T 52/2013. V rámci tejto obžaloby je v jej skutkovej vete opísaný v podstate identický skutok, ako v obžalobe, ktorou sa súd zaoberal v tomto konaní s tým, že v konaní PK-2T 52/2013 je obžalovaná vyššie uvedená podľa prokurátora úplatok prijímajúca osoba. Zistil tiež, že v súvisiacej veci bol v trestnej veci vedenej na tunajšom súde pod. sp.zn. PK-1T 32/2013 ohľadne obvineného H. U., nar. XX.XX.XXXX vydaný trestný rozkaz, ktorým bol H. U. uznaný z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- eur spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere troch mesiacov. Vo veci obvineného U., kde voči trestnému rozkazu nebol podaný odpor a vec sa stala právoplatnou dňa 27.11.2013, išlo takisto o konanie, v rámci ktorého menovaná osoba mala plk. Ing. Y. F., CSc. odovzdať úplatok, v tomto prípade vo výške 3.000,- eur, v súvislosti so zabezpečením prijatia syna obvineného H. U. na štúdium na Akadémii Policajného zboru v Bratislave v školskom roku 2012/2013 (vyššie opísaná obžaloba i trestný rozkaz boli zaradené do spisového materiálu). Podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania. Podľa odseku 3 toho istého ustanovenia Trestného poriadku, ak sú podmienky spoločného konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby. Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Podľa § 18 ods. 2 Trestného poriadku spoločné konanie o trestnom čine, o ktorom by mal konať samosudca a o trestnom čine, o ktorom by mal konať senát, vykoná senát. Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade bol samosudca toho názoru, že sú splnené podmienky na spoločné konanie vo veci a aj vzhľadom k tomu, že v tomto prípade v zmysle doterajšej súdnej praxe by sa na spoločnom konaní v rámci trestných činov korupcie, ktoré sú akýmsi zrkadlovým obrazom dávania a prijímania úplatku, konať spoločne aj malo, samosudca dňa 16.01.2014 zaslal riadiacemu predsedovi senátu tunajšieho súdu 2T a predsedníčke senátu 2T JUDr. Ružene Sabovej, ktorej bola pridelená vec pod sp.zn. PK-2T 52/2013, prípis, ktorý nazval „podnet na spojenie vecí“, v rámci ktorého bolo podrobne vysvetlené, z akých dôvodov by predmetná vec obvinených V. a F. mala byť prejednávaná v rámci spoločného konania. Predsedníčkou senátu 2T bolo samosudcovi senátu 3T, ktorý mal pridelenú trestnú vec obvineného V., dňa 26.03.2014 oznámené, že v rámci prerokovania predmetného návrhu na neverejnom zasadnutí konanom v ten istý deň, nebolo pristúpené k spojeniu vecí PK-2T 52/2013 a BB-3T 33/2013 na spoločné konanie. Z tohto dôvodu samosudca senátu 3T tunajšieho súdu dňa 20.04.2014 určil termín hlavného pojednávania na dni 13. a 14.05.2014, v rámci ktorého hlavného pojednávania rešpektoval všetky návrhy strán v konaní na vykonanie dokazovania a z vlastnej iniciatívy predvolal tiež svedka Ing. J. F., nar. XX.XX.XXXX. Samosudca len podotýka, že aplikovanie inštitútu spojenia či vylúčenia veci je vecou úvahy sudcu určeného rozvrhom práce sa takouto eventualitou zaoberať, ide o rozhodnutie v konaní týkajúce sa len jeho vedenia, ktoré nie je možné nijak vynucovať, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok, v zásade sa týka sa len efektívnej organizačnej logiky vedenia trestných vecí, a tak mu nič nebránilo vo veci konať na hlavnom pojednávaní a vysporiadať sa s dôkaznou situáciou, ako bola prezentovaná v jemu pridelenom spisovom materiály. To okrem iného znamenalo vypočúvanie jednotlivých osôb v procesných postaveniach, ktoré im prináležali v tejto prejednávanej trestnej veci. --------------------------------------------------------------------------Na hlavnom pojednávaní vo vyššie uvedených dňoch tak súd vypočul ako obžalovaného Mgr. H. V., a ako svedkov H. G., Mgr. R. G., prof. Ing. Y. F., CSc., PaeDr. V. R., Ing. J. F. a prečítal všetky listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise. Išlo predovšetkým o listinné dôkazy, ktoré dokladovali nájdenie rôznych odpoveďových formulárov a testov z prijímacích pohovorov Akadémie Policajného zboru v priestoroch súkromného podnikateľského subjektu, vydanie peňazí z trezoru svedka prof. F. zo dňa 30.06.2012 a výpisy z obchodných registrov podnikateľských subjektov, v priestoroch ktorých sa našli niektoré listinné dôkazy dokumentujúce (ako vyplynie z ďalšieho textu odôvodnenia tohto rozsudku) personálne prepojenie osôb z týchto podnikateľských subjektov s osobami, ktoré pôsobia na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. I keď nejde o dôkazné prostriedky v zmysle ako ich chápe Trestný poriadok, vzhľadom k špecifikám tejto veci v rámci jej delenia v prípravnom konaní súd v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní oboznámil tiež všetky procesné rozhodnutia vo veci týkajúce sa trestného stíhania Mgr. H. V., prof. F., Ing. F. aj Ing. R., prečítal tiež znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu prof. Y. F., ktorý v tejto veci bol vypočutý ako svedok a prečítal tiež na hlavnom pojednávaní prokurátorom doložené listiny, ktoré sa týkali identifikácie odpoveďového hárku i testu, ktorý v rámci prijímacieho konania mala vyplniť H. G. a ktoré listiny boli nájdené v priestoroch podnikateľského subjektu HB Team s.r.o. Bratislava. Obžalovaný Mgr. H. V. na hlavnom pojednávaní obdobne, ako aj v rámci prípravného konania nepoprel, že by rektorovi Akadémie Policajného zboru prof. F. odovzdal sumu 2.000,- eur. Vyslovene mu však povedal, že ide o sponzorský dar, ktorý venuje na zariadenie pastoračnej miestnosti Akadémie Policajného zboru v rámci internátu školy. S rektorom akadémie sa stretával pomerne často a dopredu sa ohlásil aj v rámci návštevy, ktorej skúmanie bolo predmetom tohto trestného stíhania. Podľa jeho názoru táto návšteva prebehla dňa 21. mája a v rámci nej mal úmysel odovzdať sponzorský dar na vyššie uvedenú pastoračnú miestnosť. Motívom takéhoto konania bolo to, že túto miestnosť zariadil katolícky duchovný akadémie V. R. a on tiež chcel pomôcť, aby miestnosť mohla slúžiť na rôzne rozhovory, prednášky, pozeranie filmov a podobne. Vnútornú povinnosť dať sponzorský dar cítil aj z dôvodu, že ako policajný duchovný mal pomerne vysoký príjem, pričom naznačoval, že toto bolo aj predmetom závisti zo strany ostatných či už zamestnancov akadémie alebo iných policajtov, prípadne duchovných. Rozhovor s rektorom trval zhruba pätnásť minút, pritom on sám ho rozdelil na dve časti. Debata o sponzorskom dare prebehla v rámci „prvej časti“ tohto rozhovoru. V rámci druhej časti rozhovoru si dovolil spýtať sa, ako budú prebiehať prijímacie skúšky na akadémii, nakoľko v predchádzajúcom roku prijímačky neboli. Spomenul tiež, že má kamaráta, takisto duchovného, R. G., ktorého to zaujíma, pretože sa mu dcéra hlási na Akadémiu Policajného zboru. Rektor prof. F. mu opísal základné skutočnosti týkajúce sa prijímacích pohovorov a v súvislosti s dcérou R. G. uviedol, že „uvidíme, čo sa dá robiť“. Pokiaľ ide o zúčtovanie ním poskytnutého daru, obžalovaný tvrdil, že žiadal doklad o prevzatí, rektor mal však naponáhlo a povedal, že to dá dodatočne. O sponzorskom dare nebola spísaná žiadna zmluva. Podľa jeho názoru, rektor bol zaskočený, že takýto dar poskytol. Pokiaľ však ide o formálne záležitosti týkajúce sa potvrdenia prevzatia sponzorského daru, odpovede obžalovaného neboli jednoznačné, pričom zdôrazňoval predovšetkým to, že on zmluvu ani doklad o odovzdaní peňazí nepotreboval. Obžalovaný jednoznačne potvrdil, že má vedomosť o tom, aké účtovné doklady sa používajú pri odovzdaní a prijímaní peňazí, presne vedel, čo znamená tzv. príjmový a výdavkový doklad, pričom opakovane potvrdil, že „žiadal nejaký doklad“. Rektor F.iadny takýto doklad nevystavil a ani nikoho nežiadal o jeho prinesenie. V súvislosti s H. G., ktorú v rámci rozhovoru s rektorom F. spomenul, uviedol, že nemá vedomosť o tom, s akým výsledkom prebehli prijímacie pohovory. Rektor mu tieto pohovory len všeobecne popísal, pričom on svojmu priateľovi R. G. následne povedal, čo sa má dievča učiť, hoc „je samá jednotkárka, snáď to zvládne“. Svedkyňa H. G. potvrdila, že v predmetnom období sa zúčastnila prijímacích pohovorov na Akadémii Policajného zboru, v tejto súvislosti si už však takmer na nič nepamätá. Vie len, že ju neprijali. Ona nemala k dispozícii žiadne otázky ani okruhy, s nikým sa o prijímacích pohovoroch nerozprávala a rodičia jej nedávali žiadne rady, nevysvetľovali jej, čo sa má učiť, ani nijak inak nezasahovali do priebehu jej prípravy na prijímacie pohovory. Nedávali jej žiadne odporúčania ani rady, ona si všetko zvykne vybavovať sama. Obžalovaného ani rektora Akadémie Policajného zboru, prípadne iné osoby pôsobiace na tejto akadémii, nepozná. Nevedela si spomenúť, aké otázky mala v teste, v predmetnom období sa zúčastnila viacerých prijímacích pohovorov. Obdobne nič bližšie k veci neuvádzal ani svedok Mgr. R. G.. Tento potvrdil, že je priateľom obžalovaného a informoval ho, že jeho dcéra má záujem študovať na policajnej akadémii. On si ani nepamätá, ako na toto obžalovaný reagoval, neposkytol žiadne peniaze v súvislosti s vybavením prijatia jeho dcéry na Akadémiu Policajného zboru. Obžalovaného o zistenie žiadnych informácii nežiadal a tento ho ani o ničom neinformoval. „Nevie o tom“, že by ho obžalovaný inštruoval v súvislosti s prípravami na prijímacie pohovory, pripustil, že mu mohol povedať, že otázky budú zverejnené na internete. Dcére hovoril, že sa má pripravovať, ale nekonkretizoval, v čom. Radil jej, aby sa pripravovala v rámci všeobecných okruhov a myslí si, že tam boli aj nejaké otázky z chémie a ekonomiky. Ako svedok trestnú činnosť tak svoju, ako aj obžalovaného Mgr. H. V. popieral aj svedok prof. Ing. Y. F., CSc. Podľa jeho vyjadrenia pán V. ho nikdy neuplácal, on od neho nikdy žiadne peniaze nepýtal a peniaze, ktoré mu dal, „použil s formulkou, ktorá znela asi takto: pán rektor, priniesol som Ti sponzorský dar na pastoračnú miestnosť“. Svedok potvrdil tú okolnosť, že obžalovaný mu v súvislosti s pastoračnou miestnosťou odovzdal nejakú obálku, on však ani nevedel, čo v tej obálke je (niekoľko málo minút predtým však v rámci výsluchu uvádzal, že mu dal „peniaze“). Nepamätá si, kedy presne zistil čo bolo v obálke, pričom zdôrazňoval, že tam mohli byť aj iné predmety „úpis, zlaté prúty, modrý Maurícius ...“. On o prevzatí obálky obžalovanému žiadne potvrdenie nedal. Nebol by to pre neho problém, ale takýto systém o prevzatí sponzorského daru na akadémii neexistoval. Svedok sa nejednoznačne vyjadroval k tomu, či obžalovaný chcel alebo nechcel potvrdenie, v zásade uvádzal, že obžalovaný od neho vyslovene potvrdenie žiadne nežiadal. O poskytnutí „obálky“ nikoho neinformoval, túto skutočnosť nikomu nenahlásil, obálku mal jednoducho v trezore. Spomína si však, že v rámci nejakej porady hovoril o tom, že majú sponzorské peniaze a keďže chceli osláviť 20. výročie založenia akadémie a v tejto súvislosti spomenul, že „máme sponzorské peniaze“. Kolegovia na to však nijak nereagovali. Jeho názor je ten, že sponzorský dar on ako štatutárny orgán nemusí nikde nahlásiť, pričom tú skutočnosť, že podľa jeho verzie priebehu udalostí bol sponzorský dar určený konkrétne na pastoračnú miestnosť a on ho kolegom spomenul v rámci financovania osláv 20. výročia školy, nijakým spôsobom nekomentoval ani nevysvetľoval. O zaúčtovaní finančného daru podľa jeho tvrdení „nemal žiadnu predstavu“. V tejto súvislosti ako listinný dôkaz bola prečítaná zápisnica o vydaní veci zo dňa 30.06.2012, ktorá dokumentuje výzvu na vydanie finančných prostriedkov definovaných ako finančné prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti týkajúcej sa vybavenia prijatia uchádzačov o štúdium na Akadémiu Policajného zboru (ďalej aj „APZ“)... ktorú mal prevziať od osôb H. V. pre vybavenie prijatia na štúdium na APZ pre osobu pod priezviskom G. a od osoby pod priezviskom U. pre jeho syna H. U.. Ako vyplýva zo zápisnice, v tom čase vyzvaná osoba bola poučená podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku, pričom táto osoba v súvislosti s úkonom vykonávaným podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku vydala viacero kusov konkrétne definovaných bankoviek v konečnom nominálnom súčte 5.000,- eur. Zápisnica o vydaní veci obsahuje aj nečitateľný podpis plk. prof. Ing. Y. F. a označenia a podpisy prítomných osôb pri úkone. Svedok oboznámenie tohto listinného dôkazu okomentoval tak, že skutočnosti uvedené v tejto zápisnici sa nezakladajú na pravde, on túto zápisnicu nepodpisoval a o jej podpise nič nevie, nie si je vedomý podpisovania tejto zápisnice. Neskôr tieto vyjadrenia spresnil v tom zmysle, že on priebeh úkonu ako taký nespochybňuje, netvrdí, že zápisnica o vydaní veci je sfalšovaná, na okolnosti tohto úkonu si však nepamätá, nakoľko bol v zlom zdravotnom stave (v tejto súvislosti bol vyhotovený aj prečítaný znalecký posudok, ktorý dokumentuje isté zdravotné ťažkosti v tom čase podozrivej osoby prof. Ing. Y. F., sám znalec však uvádza, že nie je možné objektivizovať situáciu, kedy k týmto zdravotným problémom došlo). Pokiaľ ide o rozhovor týkajúci sa známeho obžalovaného R. G. a jeho dcéry, tento rozhovor mal predchádzať odovzdaniu sponzorského daru. Malo ísť o výmenu všeobecných informácií, obžalovaný o tej uchádzačke hovoril, že je to dobrá študentka, pričom on si „nepamätá, nehovorí, že nie, že by si to meno niekde značil“. Svedok nijakým spôsobom nevysvetľoval, prečo by si vôbec mal značiť meno nejakej uchádzačky, ktorú spomenul obžalovaný. Zdôrazňoval len toľko, že si nepamätá, či si to meno poznačil, hoci toto nevylučoval. Sponzorský dar mu odovzdal „pri odchode z kancelárie“, pričom nevylúčil, že použil slová „uvidíme, čo sa dá robiť“. Vo všeobecnosti skonštatoval, že „ak niekto prišiel a zaujímal sa, ako tomu študentovi pomôcť nie nekalým spôsobom, tak sme pomáhali ... . Prebrali sme otázky, vyskúšali, natrénovali ...“. Tento svedok v rámci svojej výpovede zdôrazňoval i to, že tá študentka nebola hlavná téma rozhovoru, pričom on nevie, ako dopadlo prijímacie konanie H. G.. Vo všeobecnosti však dôrazne poprel akékoľvek ovplyvňovanie výsledkov prijímacích pohovorov. Počas výkonu jeho funkcie on nikdy nežiadal nikoho o to, aby prijali niekoho na vysokú školu. Poprel, že by kohokoľvek žiadal o pozmenenie výsledkov prijímacích pohovorov alebo nejaký iný s týmto súvisiaci zásah. Táto výpoveď bola vo výraznom rozpore s výpoveďou svedka Ing. J. F., ktorý vo všeobecnosti a naozaj veľmi podrobne popísal, akým spôsobom participoval na ovplyvnení výsledkov prijímacích pohovorov na Akadémiu Policajného zboru. V priebehu prijímacích pohovorov po tom, čo sa ho vtedajší rektor prof. F. v súvislosti s odovzdaním otázok snažil ovplyvniť i predtým, ho rektor každý deň pred začatím prijímacích pohovorov navštívil s tým, že mu ukázal zoznam desiatich až dvanástich ľudí, ktorí boli „pre akadémiu dôležití a ktorých bolo treba prijať“. Rektor sa ho pýtal, či je to možné nejak zabezpečiť, na čo on odpovedal, že systém je naozaj rigidný a v zásade sa to dá urobiť len tak, že sa vymenia tak testy, ako aj odpoveďové hárky u tých osôb, ktoré mali byť prijaté. V konečnom dôsledku takýto príkaz od rektora akadémie on aj dostal a každý deň zabezpečil výmenu testov a odpovedí hárkov u tých osôb, ktoré mená boli uvedené na lístku prevzatom od rektora akadémie. Je potrebné zdôrazniť, že tento svedok aj na hlavnom pojednávaní, podobne ako aj v prípravnom konaní, vypovedal naozaj konzistentne, jeho verbálny i neverbálny prejav pôsobil dôveryhodne a súd nemal dôvod neveriť, že prijímacie pohovory na Akadémiu Policajného zboru prebiehali tak, ako to tento svedok opisoval. Zjednodušene povedané, u osôb, u ktorých bolo potrebné zabezpečiť prijatie na školu, sa vymenili odpoveďové hárky i testy takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku ten ktorý uchádzač, ohľadne ktorého mal záujem rektor, „prešiel“ výberovým konaním. Originálne odpoveďové hárky i testy, teda tie listiny, ktoré sa v rámci prijímacích pohovorov u rektorom vybratých osôb vymieňali za dopredu vyplnené odpoveďové hárky s príslušnými testami, tento svedok potom odovzdal v kancelárii kvestora školy Ing. A. R. s tým, že by mali byť skartované. Takýto postup zvolil z toho dôvodu, nakoľko on skartovačku nemal. Spisový materiál tiež obsahuje zápisnicu o vykonaní prehliadky iných priestorov alebo pozemkov zo dňa 28.06.2012 v priestoroch podnikateľského subjektu HB TEAM, s.r.o. Krížna ul. Bratislava, v rámci ktorej prehliadky boli zaistené viaceré testy i odpoveďové hárky (spolu 29 kusov testov i 29 odpoveďových hárkov) s konkrétne označenými kódmi tak u formulárov ako aj testov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prehliadka sa týkala podnikateľských priestorov, ktoré využívajú viaceré podnikateľské subjekty, medzi inými aj podnikateľské subjekty ENEREAL, s.r.o. a NET PROFIT, s.r.o., v ktorých vystupuje aj kvestor akadémie Ing. A. R., resp. J. R.. V osobe Ing. A. R. ide o osobu, ktorú spomínal svedok Ing. F. ako osobu, ktorej odovzdal predmetné testy i odpoveďové hárky, pričom podľa výpovede svedka F. k jednotlivým kódovým označeniam nebol technický problém priradiť meno toho ktorého uchádzača. Svedok naozaj dôveryhodným spôsobom vysvetlil, že pokiaľ v prokurátorom predložených dôkazoch na hlavnom pojednávaní ako osoba pod kódovým označením XXXXRXXXXX je uvedená H. G., toto je informácia dôveryhodná, nakoľko z technického hľadiska nebolo žiadnym problémom definovať jednotlivé osoby a priradiť ich k tým ktorým kódovým označeniam listín. Je teda potrebné zhrnúť, že predmetný odpoveďový hárok i test takéhoto kódového označenia bol zaistený v priestoroch, v rámci ktorých podnikal aj kvestor akadémie, ktorému tieto hárky odovzdal svedok Ing. F.. Vzhľadom k takto zisteným skutočnostiam, ako aj vzhľadom k tomu, že túto okolnosť žiadna zo strán žiadnym spôsobom nenamietala, súd nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy týmto smerom (niet žiadneho logického dôvodu sa domnievať, že by napr. výsluch svedka R., ktorý ako obvinený trestnú činnosť nepopiera, vyššie opísané skutočnosti akokoľvek spochybnil), a mal za preukázané tú skutočnosť, že v rámci zaistených predmetov vo vyššie uvedenom podnikateľskom subjekte bol zaistený aj test a odpoveďový hárok, ktorý spracovala H. G. (č. l. 233 a 256 spisu, kód osoby XXXXRXXXXX). Dokladuje to nielen výpoveď svedka F. objasňujúca jednoduchosť takejto technickej identifikácie, ktorú aj on orgánom činným v trestnom konaní umožnil, ale aj prokurátorom na hlavnom pojednávaní predložené listiny kópie listín z vyšetrovacieho spisu predloženého v rámci konania PK-2T 52/2013, najmä „Priradenie kódových označení k menu uchádzača“ (č. l. 552 spisu). V súvislosti s menami a konkrétnym menom H. G. svedok F. uviedol, že na niektoré mená, ktoré boli na lístkoch odovzdávaných rektorom F., si vie spomenúť, na niektoré mená si spomenúť nevie. Pokiaľ ide o H. G., on si pamätá tak, že toto meno na rektorom odovzdanom zozname bolo, nakoľko osobu menom G. si pamätá ako zamestnanca akadémie. Aj u tejto osoby (urobil to zhruba v tridsiatich prípadoch) urobil teda obvyklý úkon, o ktorý ho žiadal rektor akadémie, teda, že vymenil uchádzačkou odovzdaný odpoveďový formulár za ním spracovaný formulár tak, aby uchádzačka splnila podmienky a prijímací pohovor absolvovala úspešne. Pokiaľ ide o ostatné dôkazy vykonané vo veci, tieto predmetnú situáciu dokresľovali už len v menej podstatných detailoch. Vo veci vypočutý svedok V. R. nevylúčil, resp. potvrdil, že obžalovaný Mgr. H. V. sa zaujímal o pastoračnú miestnosť, pričom vysvetlil i to, akým spôsobom k jej zariadeniu prispel on. Jednoducho nakúpil nábytok, ktorým túto miestnosť vybavil, žiadne peniaze akadémii nedával, pričom nepredkladal ani žiadne doklady týkajúce sa nákupu tohto nábytku, resp. nežiadal od akadémie doklady potvrdzujúce darovanie tohto nábytku. --------------------------------------------------------------------------- Za takto popísanej dôkaznej situácie je evidentné, že súd bol postavený predovšetkým pred úlohu objektivizovať skutkový stav veci. Je totiž nesporné, že ak by zo strany obžalovaného bol naozaj dávaný sponzorský dar na pastoračnú miestnosť bez akéhokoľvek súvisu s vybavovaním úspešného prijatia H. G. na Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, samotné formálne nedostatky účtovného charakteru, spočívajúce najmä v účtovnom nedokladovaní tejto finančnej operácie, by samy o sebe nemohli znamenať uznanie viny a odsúdenie kohokoľvek z aktérov za akýkoľvek korupčný trestný čin (nešlo by o protiprávne konanie s trestno-právnymi následkami). Na druhej strane, ak by bolo dokazovaním preukázané, že ku skutku došlo tak, ako to v skutkovej vete uvádza prokurátor, nebolo by sporu o tom, že obžalovaný Mgr. H. V. pácha ten trestný čin, za ktorý ho prokurátor v obžalobe viní. Dokonca je jedno i to, či je úplatok určený rektorovi Akadémie Policajného zboru ako fyzickej osobe alebo Akadémii Policajného zboru ako osobe právnickej na akýkoľvek účel. Podľa § 131 ods. 2 Trestného zákona sa totiž úplatkom na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Z hľadiska právnej kvalifikácie je teda úplne jedno, komu je plnenie v konečnom dôsledku určené, v tomto prípade je pri eventuálnom uznaní viny dôležité preukázať len to, či vec alebo plnenie, na ktoré nie je právny nárok, ako také existuje a či je poskytnuté v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu - teda či existuje príčinná súvislosť medzi odovzdaním veci alebo plnenia a obstarávaním veci všeobecného záujmu v tomto prípade verejným činiteľom (§ 333 ods. 1, 2 Trestného zákona). Samozrejme, i keď to priamo z gramatického výkladu vyššie uvedenej skutkovej podstaty nevyplýva, súvislosťou s obstaraním veci všeobecného záujmu, zachovajúc definíciu tohto pojmu v zmysle § 131 ods. 1 Trestného zákona ako záujmu presahujúceho rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, sa rozumie obstarávanie (vybavovanie, lobovanie...) veci súvisiacej s individuálnym prospechom tej osoby, ktorá vo veci vystupuje ako vec alebo plnenie dávajúci subjekt, resp. veci súvisiacej s prospechom individuálne identifikovaného subjektu, v mene ktorého vec alebo plnenie dávajúca osoba koná, v mene ktorého sa „prihovára“ a pod. Inak povedané, skutkovú podstatu trestného činu podplácania podľa § 333 Trestného zákona nemožno otrocky gramaticky vysvetľovať tak, že nie je povolený žiadny „sponzorský“ dar (plnenie, na ktoré nie je právny nárok) súvisiaci s pomocou pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu. Nemôže byť sporu o tom, že rôzne účelovo v prospech verejného záujmu určené a náležitým spôsobom dokumentované dary či dotácie sú v súlade so zákonom. Rovnako však nemôže byť sporu o tom, že akýkoľvek „príhovor za hoc ako dobrú a na prijatie spôsobilú uchádzačku o prijatie na akúkoľvek školu“ v prospech verejného záujmu nie je - naopak, ide o prezentáciu záujmu výrazne individuálneho, v súvislosti s ktorým akýkoľvek a komukoľvek určený dar nie je v súlade so zákonom a obnáša so sebou i trestno-právne následky. Text skutkovej podstaty § 333 Trestného zákona dokonca (na rozdiel od skutkovej podstaty uvedenej v § 332 Trestného zákona, kde je v súvislosti s tým, komu sa dáva, výslovne uvedené ... aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti...) ani neuvádza, že súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu musí byť akýkoľvek návod alebo nabádanie na konanie v rozpore so zákonom - postačí len preukázanie existencie veci všeobecného záujmu, v rámci ktorej vybavovania sa prezentujú záujmy individuálne, poskytnutie veci alebo plnenia, na ktoré nie je právny nárok a preukázanie súvislosti medzi týmito krokmi. Podplácajúci teda nemusí, na rozdiel od popisu objektívnej stránky (konania) trestného činu podľa § 332 Trestného zákona, vec alebo plnenie, na ktoré nie je právny nárok, dávať s tým, aby niekto porušil predpisy svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. O tom, „ako sa to vybaví“, nemusí mať predstavu vôbec žiadnu - zákonodarca za pre vec rozhodujúcu považuje zákaz vo vyššie popísanej súvislosti poskytnúť akýkoľvek dar ako plnenie, na ktoré nie je právny nárok (analogicky viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2To 1/2012 - zaoberá sa síce rozdielmi v interpretovaní §§ 328 a 329 Trestného zákona, ale tu uvedené závery a prezentovanie rozdielov medzi prijímaním úplatku vo veciach súvisiacich s obstarávaním veci všeobecného záujmu a vo veciach ostatných, je potrebné aplikovať aj v tomto prípade). Zhrnúc doteraz uvedené teda ten, kto úplatok dáva, ho môže dať aj v súvislosti s akýmkoľvek druhom charitatívnej činnosti, dôležitá je súvislosť s „vybavovanou“ vecou. Inak a zjednodušene povedané, ak dávam majetkové či nemajetkové plnenie niekomu, hoc aj určené na sponzoring detského domova, ktorému osoba prijímajúca plnenie pomáha, pokiaľ sa preukáže príčinná súvislosť s vybavovaním veci, na ktorú inak nie je právny nárok, ide o úplatok a v konečnom dôsledku o korupčný trestný čin, ktorý pácha jednak osoba úplatok dávajúca a jednak osoba úplatok prijímajúca. V tomto prípade „právny nárok“ na prijatie H. G. na štúdium na Akadémiu Policajného zboru neexistuje a neexistuje ani právny nárok na akúkoľvek pomoc tejto osobe. Je síce možné za účtovného priznania takejto transakcie niekomu zaplatiť za to, že bude osobu uchádzajúca sa o štúdium doučovať, prípadne nejako inak jej pomáhať v príprave, nie je však možné odovzdať akékoľvek plnenie s hoc i nepriamym, ale inak zrozumiteľným odkazom, aby sa podnikli hoc aj dopredu nešpecifikované kroky smerujúce k ovplyvneniu prijímacích pohovorov, resp. k akémukoľvek inému zásahu do týchto pohovorov. Pokiaľ ide o termín „obstarávanie veci všeobecného záujmu“, nie je potrebné podrobnejšie rozvádzať, že v tomto prípade niet žiadnych pochybností o tom, že riadny chod prijímacích pohovorov na akúkoľvek školu je vecou všeobecného záujmu ako záujmu, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti a do zabezpečenia a aplikácie takéhoto záujmu nie je možné nijakým spôsobom zasahovať. Ešte raz, zhrnúc vyššie uvedené, je teda možné jednoducho konštatovať, že v súvislosti s „lobovaním“ prípadne akýmkoľvek iným popisovaním vhodnosti toho či onoho kandidáta a uchádzača o štúdium na prijímacích pohovoroch nie je možné poskytovať žiadne majetkové či nemajetkové plnenie, nie je možné sponzorovať ten či onen subjekt, teda nie je možné vyvíjať žiadne s týmto súvisiace aktivity. Ako už bolo uvedené, je jedno, komu je plnenie, na ktoré nie je právny nárok, určené. Ak sa súvislosť preukáže, odovzdávateľ plnenia sa dopúšťa trestného činu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona, pričom ak konanie smeruje voči verejnému činiteľovi, čím rektor APZ nesporne je, aj podľa § 333 ods. 2 Trestného zákona. Keďže v tomto prípade nebolo pochybností o tom, že k odovzdaniu priamo majetkového plnenia došlo, čo nespochybnila žiadna zo zúčastnených strán, bolo úlohou súdu predovšetkým vyriešiť otázku, či toto odovzdanie akýmkoľvek spôsobom súviselo s nadchádzajúcimi prijímacími pohovormi, ktoré sa týkali H. G.. Na základe vykonaného dokazovania a to aj bez toho, aby sa súd zaoberal stavom konania spred vylúčenia veci Mgr. V. zo spoločného konania (ktoré vylúčenie súd bral ako fakt, ktorého vhodnosť či nevhodnosť, keďže ide o fakultatívne umožnené a nie obligatórne prikázané postupy, v tomto štádiu konania už neposudzoval), možno konštatovať, že v tejto veci prokurátor uniesol dôkazné bremeno a vyššie popisovanú príčinnú súvislosť preukázal. Vykonané dokazovanie však nespochybnilo tú okolnosť, že obžalovaný naozaj poskytnuté plnenie mohol viazať na „dovybavenie“ pastoračnej miestnosti, čo v konečnom dôsledku súd premietol aj do úpravy skutkovej vety. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, táto okolnosť v súvislosti s vinou, resp. jej uznaním, nehrá žiadnu podstatnú okolnosť a možno ku nej prihliadnuť nanajvýš pri úvahách o druhu a výmere trestu. Podľa názoru súdu je teda evidentné a bolo preukázané, že prof. Ing. Y. F. obžalovaný poskytol hotovosť vo výške 2.000,- eur ako sumu určenú či už priamo pre osobu prijímajúcu úplatok alebo právnickú osobu Akadémie Policajného zboru v Bratislave, pričom toto poskytnuté plnenie súviselo so zabezpečením prijatia dcéry známeho obžalovaného R. G. H. G.. Obžalovaný Mgr. H. V. sa tohto trestného činu dopustil minimálne v nepriamom úmysle, teda v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona minimálne vedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. V osobe obžalovaného totiž ide o vzdelaného človeka, ktorý si musí byť vedomý následkov svojej komunikácie. Samotné poskytnutie sponzorského daru spojené so spomenutím H. G., ako jednej z uchádzačiek o štúdium na Akadémii Policajného zboru, v rámci jednej návštevy síce samo o sebe nemožno vyhodnotiť ako poskytnutie úplatku, avšak okolnosti prípadu, ako boli dokumentované v rámci vykonaného dokazovania, oprávňujú súd dospieť k záveru, že „sponzorský dar“ určený či už priamo rektorovi alebo akadémii, jednoznačne súvisel s lobovaním za H. G.. Obžalovaný si síce nemusel byť vedomý toho, akým spôsobom rektor prijatie tejto uchádzačky zariadi a o tomto nemusel mať žiadnu predstavu, v každom prípade však motívom jeho návštevy, okrem iného, bol aj pokus o „prihovorenie sa“ za túto uchádzačku o štúdium. Práve osoba takého vzdelania, aké dosiahol obžalovaný, si musí byť vedomá toho, že rektor vysokej školy nemá žiadne iné než v zásade nezákonné prostriedky na to, aby prijatie uchádzačky, ktorej meno bolo spomenuté, zabezpečil. Toto tvrdenie platí dokonca i pre prípad, že by rektor naozaj napríklad v rámci odvolacieho konania mal možnosť subjektívne rozhodnúť o prijatí či neprijatí toho ktorého uchádzača. Aj pri takomto rozhodovaní totiž nesmie a nemôže byť ovplyvnený žiadnym subjektívnym prezentovaním situácie zo strany tretieho subjektu. --------------------------------------------------------------------------K záveru, ktorý bol vyššie prezentovaný, súd viedli predovšetkým nasledovné skutočnosti. Niet sporu o tom, že v období, ktoré je uvedené v skutkovej vete aj tohto rozsudku, došlo k návšteve obžalovaného rektora Akadémie Policajného zboru prof. Y. F.. Ani jedna zo strán v konaní nespochybňovala ani tú skutočnosť, že v rámci tejto návštevy obžalovaný odovzdal rektorovi obálku, v ktorej bolo 2.000,- eur. Nikto nespochybňoval ani to, že v rámci tejto návštevy sa spomínala dcéra známeho obžalovaného R. G. H. G., ktorá sa hlásila na štúdium na Akadémii Policajného zboru a chystala sa na prijímacie pohovory. To, čo jednotlivé strany v konaní interpretovali rozdielne, boli pohnútky a konkrétne okolnosti súvisiace s odovzdaním sumy 2.000,- eur. Je evidentné a bolo preukázané, že odpoveďový hárok a test H. G. bol nájdený medzi listinnými dôkazmi zabezpečenými pri vyššie uvedenej prehliadke iných priestorov. Všetky tieto testy a odpoveďové hárky podľa pre súd dôveryhodnej výpovede svedka Ing. F. boli testami a odpoveďovými hárkami, ktoré sa týkali uchádzačov, ktorých mená mu rektor predtým odovzdal ako mená osôb, u ktorých je potrebné zabezpečiť prijatie. Za tejto situácie niet sporu o tom, že v prípade všetkých týchto osôb sa nie zákonným spôsobom zasahovalo do prijímacieho konania. Pokiaľ k takejto situácii došlo, niet dôvodu neveriť svedkovi Ing. F., že k týmto zásahom došlo u osôb, u ktorých mal rektor prof. Ing. Y. F., CSc. bližšie nešpecifikovaný záujem tieto osoby uprednostniť a zabezpečiť ich prijatie na vysokú školu. Ak medzi týmito osobami bola i H. G., čo bolo preukázané, je evidentné, že rektor akadémie vyvíjal aktivity v prospech tejto osoby. Ako vyplynulo z dokazovania, jediným kauzálnym dôvodom týchto aktivít bola a mohla byť jedine návšteva a aktivita obžalovaného v období, ako to on sám popisoval a ako je to uvedené aj v skutkovej vete tohto rozsudku. Niet žiadneho iného rozumne vysvetliteľného dôvodu, ktorý by inak objektivizoval zásah do spracovania testov tak, ako ho opisoval svedok F. aj u H. G.. Tento zásah sa evidentne udial na podnet rektora prof. F. a to po tom, čo ho navštívil obžalovaný. Obžalovaný teda preukázateľne loboval v prospech H. G. a i keď, ako už bolo uvedené, nemusel chcieť, aby priamo došlo k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom a v konečnom dôsledku nemusel chcieť, aby došlo k výmene testov (o scenári dokonca nemusel byť vôbec informovaný), minimálne musel vedieť, že pokiaľ sa takýmto spôsobom za kohokoľvek prihovára, svojim konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, je s týmto uzrozumený. Odpoveď na otázku, „prečo o tom musel vedieť“, dávajú predovšetkým okolnosti prípadu, ako boli dokázané a to tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne. Aj v tomto prípade k predmetnému a vyššie formulovanému záveru možno dospieť aj bez toho, že by súd nejakým výraznejším spôsobom spochybňoval skutočnosti uvádzané jednak obžalovaným a jednak svedkom Y. F.. Ani jeden z nich totiž nespochybnil to, že po odprezentovaní H. G. ako dcéry dobrého kamaráta R. G. zaznela zo strany rektora akadémie odpoveď „uvidíme, čo sa dá urobiť“. Už táto odpoveď sama o sebe navodzuje stav, že obidve komunikujúce osoby si boli vedomé lobovania v prospech konkrétnej uchádzačky o štúdium na vysokej škole a to nie zákonným spôsobom. Ešte raz je potrebné zdôrazniť, že akékoľvek subjektívne ovplyvňovanie výsledkov prijímacích pohovorov nie je prípustné, pričom vyššie uvedenými osobami prezentované okolnosti súvisiace s akýmkoľvek typom doučovania alebo informovania o otázkach, okruhoch a podobne, súd považoval za absolútne nepresvedčivé. Vo vzťahu k H. G. a jej príprave na prijímacie pohovory nielenže nedošlo k žiadnym aktivitám či už zo strany obžalovaného alebo zo strany rektora, ale ani informácie, ktoré obžalovaný od rektora obdržal, neboli k H. G. prenesené. Sám obžalovaný ju v podstate ani nepoznal, pričom svedok R. G. v podstate spochybnil to, že by ho obžalovaný o čomkoľvek, čo od rektora zistil, informoval. Za tejto situácie len naozaj okrajovo vyznievajú viaceré rozpory tak v rámci jednotlivých výpovedí, ako aj rozpory medzi jednotlivými výpoveďami navzájom. Ako bolo vyššie uvedené, H. G. na skúšky nikto nepripravoval, nikto ju neinformoval o okruhoch a v tomto smere zo strany žiadneho zo zainteresovaných osôb nebola vyvinutá žiadna aktivita. Táto svedkyňa zdôrazňovala, že na prijímacie pohovory sa pripravovala sama, jej rodičia ju o ničom neinformovali a nedávali jej žiadne rady v súvislosti s tým, ako a na čo sa má pripravovať. R. G. podľa jeho vlastného vyjadrenia od obžalovaného nežiadal zistenie žiadnych informácií ohľadne prijímacieho konania na policajnej akadémii. Nemá vedomosť o odovzdaní sponzorského daru, pričom podľa jeho vlastného vyjadrenia dcéru inštruoval o tom, aby sa pripravovala v rámci všeobecných okruhov a „myslí si, že tam bola aj chémia alebo ekonomika“, pričom jeho vlastná dcéra toto tvrdenie poprela. Samotný obžalovaný viaceré rozhodné skutočnosti opisuje inak ako svedok R. G., pričom podľa jeho verzie priebehu udalostí on bol akousi prevodnou pákou informácií medzi rektorom a R. G., ktorému informácie o prijímacích pohovoroch boli určené. Ako je však vyššie uvedené, toto sám R. G. poprel a žiadne zo zistených informácií obžalovaným sa nedostali ani k dcére R. G. H. G.. Za situácie, kedy základnou odpoveďou na debatu o prijímacích pohovoroch, na ktoré sa chystá H. G., je veta „uvidíme, čo sa dá robiť“, nemožno predpokladať nič iné, len to, že v rámci rozhovoru muselo dôjsť k prezentáciám a prosbám smerujúcim k rektorovi, ktoré súviseli s ovplyvnením výsledkov prijímacích pohovorov. Ako už bolo uvedené, nedošlo k žiadnemu doučovaniu, „trénovaniu“ uchádzačky H. G. a nedošlo ani k akýmkoľvek náznakom preukazujúcim snahu pomôcť pri prijímacích pohovoroch takýmto spôsobom. Naopak, došlo k tomu, že test H. G. bol nájdený medzi tými testami, ktoré Ing. F. vymenil a ktoré testy sa týkali osôb, na ktorých mal rektor záujem a u ktorých vyvíjal aktivity smerujúce k nezákonnému ovplyvneniu prijímacích pohovorov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na spôsob odpovede svedka F. na otázku, či si meno H. G. zaznačil - tento odpovedal, že si na to nepamätá, ale nevylučuje to. V každom prípade výsledky dokazovania preukázali, že si toto meno zaznačiť musel, nakoľko neexistuje žiadna iná kauzálna súvislosť preukazujúca dôvod nájdenia testu tejto osoby medzi testami, ktorých výsledky boli vyššie popísaným spôsobom ovplyvňované. Inak povedané, prof. Ing. Y. F., CSc. preukázateľne vyvíjal aktivity v prospech H. G., pričom tieto aktivity preukázateľne vyvíjal na základe informácie od obžalovaného Mgr. H. V.. Bol to obžalovaný, ktorý meno H. G. prof. F. spomenul, pričom spomenutie tohto mena v tejto súvislosti bolo jediným dôvodom aktivít prof. F. v prospech H. G.. Iný scenár skúmaného vývoja udalostí vzhľadom k zistenému nie je možný. Ako už bolo uvedené, obžalovaný a priori nemôže niesť následky konania rektora APZ, pričom posúdenie zákonnosti či nezákonnosti konania rektora ani nebolo a nemohlo byť predmetom tohto trestného konania, v rámci ktorého bol vynesený tento rozsudok. V každom prípade však pre túto vec je dôležité to, že prof. F. preukázateľne začal konať po tom, čo sa meno H. G. dozvedel práve od obžalovaného. Vzhľadom k zisteným okolnostiam, ktoré nepreukázali žiadne aktivity súvisiace s legálnou pomocou pre uchádzačku H. G., obžalovaný si musel byť vedomý toho, že vec „vybavuje“ v prospech H. G. a bol uzrozumený s tým, že rektor akadémie využije všetky, hoc aj nezákonné prostriedky na to, aby ovplyvnil výsledky prijímacích pohovorov. Za tejto situácie je potom úplne jedno, či k rozhovoru o H. G. došlo pred alebo po tom, čo bol poskytnutý „sponzorský dar“. Nikým nespochybňovaná odpoveď „uvidíme, čo sa dá robiť“ nemôže byť vysvetlená ako akýsi „únik rektora“, ako sa to snažil obžalovaný, ale práve naopak, ide o odpoveď, ktorá logicky reflektuje požiadavku. Niet pritom sporu ani o tom - a opäť to nikto zo zainteresovaných nespochybňuje že táto požiadavka súvisela s H. G. a týkala sa jej prijímacích pohovorov. Nejasné odpovede viacerých vo veci vypočutých osôb (výnimkou bol jedine svedok F. a čiastočne svedok R. a svedkyňa G.), vyhýbanie sa konkrétne formulovaným odpovediam na konkrétne formulované či už uzatvorené alebo otvorené otázky, rozpory medzi výpoveďami obžalovaného a svedka F. pokiaľ ide o chronológiu priebehu rozhovoru, sú potom naozaj už len doplňujúcimi faktami, ktoré dokumentujú nevierohodnosť viacerých častí výpovedí tak obžalovaného ako aj svedka F., pričom toto konštatovanie sa týka aj svedka G.. Za situácie, kedy si oslovená osoba v pozícii rektora vysokej školy zapíše meno uchádzačky, ktoré je spomenuté v rámci rozhovoru s osobou, ktorá uchádzačku prezentuje ako dcéru jeho dobrého priateľa, na obsah prezentácie tejto dcéry odpovie „uvidíme, čo sa dá robiť“ a neskôr podľa jedného z vypočutých svedkov a listinných dôkazov zabezpečených vo veci preukázateľne vyvíja aktivity v prospech tejto osoby, je podľa názoru súdu jednoznačne možné dospieť k záveru, že príčinná súvislosť medzi ovplyvňovaním obstarania veci všeobecného záujmu a poskytnutými peniazmi existuje. Za najpravdepodobnejšiu verziu priebehu udalostí súd považuje tú, že jednoducho došlo k odovzdaniu sumy 2.000,- eur a táto bola určená pre rektora APZ za ním poskytnuté služby súvisiace s uprednostnením uchádzačky o štúdium na APZ H. G., vzhľadom k tomu však, že nešlo o jedinú možnú interpretáciu priebehu udalostí, ako už bolo uvedené, súd skutkovú vetu upravil spôsobom, ako je to precizované vo výrokovej časti tohto rozsudku. Teda nevylúčil, že motívom obžalovaného naozaj mohlo byť použitie poskytnutých peňazí na zabezpečenie a dozariaďovanie pastoračnej miestnosti, poskytnutie tejto sumy však evidentne malo súvis s rozhovorom týkajúcim sa priebehu prijímacích pohovorov. Tento záver odôvodňujú tak skutočnosti ako sú formulované vyššie, ale aj okolnosti súvisiace so spôsobom dokumentovania, resp. nedokumentovania tejto finančnej transakcie. I keď spracovanie darovacej zmluvy nemusí byť práve jednoduchým právnym úkonom, v každom prípade vypísanie príjmového či výdavkového dokladu je úkonom, ktorý trvá niekoľko sekúnd a u osôb, ktoré boli aktérmi prokurátorom žalovaného konania, nemožno pochybovať o ich mentálnej kapacite takýto úkon zvládnuť. Spočíva vo vyplnení spolu troch kolóniek na jednoduchom tlačive, pričom však, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, nedostatočné, resp. žiadne účtovné krytie tejto finančnej transakcie zďaleka nie je jediným a určite nie najdôležitejším faktom, ktorý súd doviedol k záveru, ako je vyššie formulovaný a ktorý záver sa premietol aj do skutkovej a právnej vety tohto rozsudku. Tieto fakty vyplývajú predovšetkým z vyššie uvedených analýz priebehu relevantného stretnutia, pričom na záver tejto časti rozsudku je ešte potrebné spomenúť i to, že súd nemal žiadny dôvod spochybňovať trestnoprávnu relevantnosť úkonu, ktorý je dokumentovaný na č. l. 155 spisu, teda zápisnicu o vydaní veci dôležitej pre trestné konanie v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku. Možno len konštatovať, že tento úkon bol vykonaný v súlade s Trestným poriadkom, pri úkone došlo k výzve na vydanie veci, pričom táto vec bola dostatočne jasne špecifikovaná. Ani samotný v tomto konaní svedok prof. Ing. Y. F., CSc. netvrdí, že ide o zápisnicu, ktorá by bola sfalšovaná, i keď rôznym spôsobom v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní vypovedá o okolnostiach súvisiacich s týmto úkonom. V každom prípade však neexistuje žiadna pochybnosť, ktorá by relevantnosť tohto úkonu akýmkoľvek spôsobom narúšala, úkon je podpísaný prítomnými osobami i osobou, ktorej sa tento úkon týka. Pokiaľ by aj bolo pravdou, že prof. Ing. Y. F., CSc. si na tento úkon nepamätá, nič to nemení na tom, že k nemu došlo, pričom osoba vyzvaná na vydanie veci odovzdala zo svojho vlastného trezoru 5.000,- eur, ktoré mala prevziať od H. V. a osoby pod priezviskom U.... Opäť len dokresľujúco vyznieva fakt, že trestný rozkaz týkajúci sa obvineného H. U., nar. XX.XX.XXXX sa stal preukázateľne právoplatným, čo okrem iného znamená i to, že obvinený H. U. v rámci kontradiktórneho konania nijak nespochybnil skutkové zistenia ako boli definované obžalobou (ide o obdobný prípad ako u H. V.) a prijal jemu uložený trest. Okolnosť, že prof. Ing. Y. F. v rámci úkonu dňa 30.06.2012 o 16.30 hod. mohol trpieť nejakou chorobou, hoc aj obmedzujúcou jeho intelektuálny výkon, súd v rámci tejto veci považoval za irelevantnú, resp. za vec, ktorá nijakým zásadným spôsobom nemôže spochybniť vyššie uvedené skutočnosti. Nemôže byť totiž sporu o tom, že v trezore, ktorý sa nachádzal v kancelárii rektora sa nachádzalo práve 5.000,eur, o ktoré bol požiadaný. Za irelevantnú súd považuje i tú skutočnosť, že vydané nominálne hodnoty bankoviek nie sú totožné s údajmi, ktoré vo svojej výpovedi uvádzal obžalovaný V. (ten uviedol, že do obálky dal štyri päťstoeurové bankovky). Nikto z vypovedajúcich osôb totiž nespochybňoval to, že sumu 2.000,- eur rektor akadémie prof. F. naozaj prevzal, pričom ani on sám súdu nedal dôvod domnievať sa, že by čokoľvek s týmito peniazmi v prospech akadémie urobil. Aj sám potvrdil, že ich mal naďalej v trezore, tu takáto suma ako súčasť požadovanej sumy orgánmi činnými v trestnom konaní aj reálne bola nájdená a teda niet dôvodu reálne sa nedomnievať, že ide o peniaze poskytnuté obžalovaným V., hoc aj v bankovkách inej nominálnej hodnoty, než on sám uvádzal (mimochodom nejde o jediný rozpor vo výpovediach a zistených skutočnostiach, ako to je vyššie uvedené). Takže aj keby išlo o úkon, respondentom ktorého by bola osoba, ktorej rozpoznávacie schopnosti boli výrazne minimalizované (čo sa v súčasnosti už nedá zistiť), nešlo by o úkon, ktorý nemá procesnú relevanciu, pričom v rámci tohto úkonu na mieste, ktoré je v súlade s tvrdeniami svedka F. aj v rámci tohto konania, boli nájdené peniaze, ktorých časťou bola aj suma, o ktorej obžalovaný i svedok F. v rámci tohto konania hovoria a ktorú nijakým spôsobom nespochybňujú. Možno považovať naozaj za zvláštne, že plk. prof. Ing. Y. F., CSc. ako rektor Akadémie Policajného zboru a vysokoškolsky i akademicky vzdelaná osoba po výzve na vydanie veci tak, ako je definovaná v rámci zápisnice (finančné prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti týkajúce sa vybavenia prijatia uchádzačov o štúdium ... aj v súvislosti s osobou menom G. ...) dobrovoľne a bez akýchkoľvek problémov vydáva požadovanú hotovosť a napríklad neuvádza, že takúto hotovosť síce má, ale v prípade H. V. nejde o úplatok súvisiaci s prijatím osoby menom G., ale o sponzorský dar. Pri úvahách o vine však hodnotenie tejto neštandardnosti reakcie rektora Akadémie Policajného zboru nezohralo zvlášť významnejšiu úlohu, nakoľko naozaj nie je vylúčené, že k takejto reakcii mohlo dôjsť v rámci silného emočného vypätia vyplývajúceho zo situácie a na spôsob reakcie mohla mať vplyv aj znalcom špecifikovaná mozgová príhoda. Predmetnú okolnosť súd v konečnom dôsledku vyhodnotil podľa zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ V. (obsah vyššie popísaného úkonu nemožno považovať za priznanie sa prof. F. k prevzatiu úplatku v tomto konaní), vina obžalovaného V. bola prioritne založená na iných, vyššie popísaných okolnostiach, avšak aj tento úkon dokladuje nespochybniteľnú skutočnosť - že v trezore rektora policajnej akadémie sa nachádzala suma, ktorú mu odovzdal obžalovaný pred vyše mesiacom, táto suma nijakým spôsobom nebola zdokladovaná a za celý čas od jej prevzatia nedošlo k jej zúčtovaniu. Z týchto dôvodov súd formuloval skutkovú vetu tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a konanie kvalifikoval ako trestný čin podplácania podľa § 333 ods. 1, 2 Trestného zákona. --------------------------------------------------------------------------Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu za spáchaný skutok, súd prihliadol ku všetkým, doteraz uvedeným skutočnostiam, spôsobu spáchania trestného činu, k stupňu závažnosti takého konania, ako i k charakteristike osoby páchateľa a jeho minulosti. V súvislosti s typovou závažnosťou trestného činu podplácania (predtým typová spoločenská nebezpečnosť trestného činu) je potrebné zdôrazniť, že nebezpečenstvo korupcie ako protispoločenského javu zdôrazňuje nielen náš Trestný zákon a vnútroštátne predpisy ako celok, ale aj Medzinárodný trestnoprávny dohovor o korupcii, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 375/2002 Z. z. Je nesporné, že korupcia, či už formou podplácania alebo prijímania úplatkov, ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a v konečnom dôsledku ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií i morálne základy spoločnosti. O to viac tieto tvrdenia platia v súvislosti s korupciou osôb, ktoré zabezpečujú dôležité úlohy spoločnosti ako spoločenstva ľudí, ktoré si stanovuje spoločné pravidlá zabezpečujúce jej riadne fungovanie. Závažnosť tohto protispoločenského javu zákonodarca odzrkadľuje aj v stanovených trestných sadzbách pre jednotlivé trestné činy korupcie, ktoré naozaj možno považovať za trestné sadzby prísne. Prísnosť týchto sadzieb však odráža naliehavú spoločenskú potrebu tento jav všetkými možnými prostriedkami vrátane prostriedkov represívnych potierať. Pokiaľ ide o závažnosť spáchaného trestného činu pre spoločnosť z hľadiska individuálneho (hodnotenie osoby páchateľa, okolnosti spáchania toho ktorého trestného činu...), súd uvádza, že obžalovaný je z miesta svojho bydliska hodnotený ako osoba, ktorá doteraz priestupkovo riešená nebola a obžalovaný nebol doteraz ani súdom trestaný. V konečnom dôsledku túto okolnosť vyhodnotil ako okolnosť poľahčujúcu podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Podľa § 38 ods. 2, 3, 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. V tomto prípade je základná trestná sadzba, v rámci ktorej súd ukladá trest odňatia slobody, dva roky až päť rokov rokov, sadzba po úprave v zmysle vyššie uvedených ustanovení Trestného sa upravuje tak, že horná hranica trestnej sadzby sa znižuje o jednu tretinu. V súvislosti s výmerou uloženého trestu odňatia slobody je potrebné poukázať predovšetkým na ustanovenia Trestného zákona, ktoré upravujú základné zásady ukladania sankcií. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že im zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na ich prevýchovu a k tomu, aby viedli riadny život. Súčasne má iných odradiť od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa ods. 4 § 34 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Prihliadnuc ku všetkým týmto uvedeným skutočnostiam súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Má za to, že takto určený a vymeraný trest v dostatočnom rozsahu splní účel tak, ako je definovaný vyššie uvedenými ustanoveniami Trestného zákona, vrátane účelu generálnej prevencie. I keď výška úplatku nie je v tomto prípade zanedbateľná (v zásade však ide o okolnosť, ktorá závažnosť skutku ovplyvňuje len minimálne), súd nemohol nebrať do úvahy na hlavnom pojednávaní zistené okolnosti, v rámci ktorých nebol jednoznačne preukázaný priamy úmysel dosiahnuť podplácajúcim želaný stav - prijatie uchádzačky o štúdium H. G. - za cenu porušenia zákonom uložených povinností u podplácaného. V osobe obžalovaného ide o vzdelaného človeka, do spáchania tohto skutku sa neocitol v situáciách, ktoré mali za následok či už trestnoprávny alebo iný sankčný postih, v zásade niet dôvodu očakávať recidívu a aj preto niet dôvodu ukladať iný, než najnižší možný trest v rámci sadzby ustanovenej zákonom. Z rovnakých dôvodov boli splnené aj podmienky na podmienečný odklad výkonu uloženého trestu odňatia slobody. S prihliadnutím na všetky doteraz uvedené skutočnosti možno totiž dôvodne mať za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Napriek takémuto stavu, vyššie popísanej zmene skutkovej vety a následku trestného činu súd nedospel k záveru, že by sa nejako zvlášť zmenila pre uloženie trestu relevantná skutková a právna situácia, ktorú konštatoval v rámci trestného rozkazu. Jeho vyššie uvedené úvahy súvisiace s nepreukázaním priameho úmyslu páchateľa a premietnutie možnosti, že úplatok nemusel byť určený do „súkromného vrecka“ uplácanej osoby (nie je s absolútnou istotou vylúčené, že sa navrhovalo využitie úplatku na účel, ktorý možno považovať za všeobecno-prospešný) do skutkovej vety rozsudku ho však priviedli k záveru, že uvedené skutočnosti by sa mali premietnuť do uloženia kratšej skúšobnej doby, než aká bola stanovená v trestnom rozkaze. Súd tak aj učinil a výkon trestu odňatia slobody odložil na najkratšiu možnú skúšobnú dobu. Na margo prokurátorom navrhovaného uloženia peňažného trestu súd uvádza, že na uloženie takéhoto trestu, vzhľadom k uloženiu trestu odňatia slobody, neboli splnené podmienky a to tak v zmysle § 56 ods. 1 Trestného zákona ako ani v zmysle v zmysle § 56 ods. 2 Trestného zákona. Využitie ustanovenia § 56 ods. 2 Trestného zákona je totiž možné len v situáciách, kedy sa za prečin vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá, čo nebol tento prípad, uloženie peňažného trestu podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona zase predpokladá získanie alebo snahu o získanie majetkového prospechu. Je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že motívom a pohnútkou v tomto rozsudku uvedeného trestného činu nebola materiálne zameraná ziskuchtivosť a obžalovaný ním ani nezískal ani sa nesnažil získať majetkový prospech. Z týchto dôvodov súd ohľadne viny a trestu rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje v lehote 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. O odvolaní rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.