{"guid": "3d4af53f-e664-4190-886d-01f31571d5ff:4f842cd4-a65d-42fb-9464-bb5ababc9ede", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2", "spisova_znacka": "3Nt/6/2013", "nazov": "Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3Nt/6/2013 z 24. 7. 2013", "citacia": "uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 24. júla 2013, sp. zn. 3Nt/6/2013, ECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2", "identifikacne_cislo": "9513100090", "sud": {"guid": "sud_170", "nazov": "Špecializovaný trestný súd", "typ": "sts", "slug": "specializovany-trestny-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "datum_vydania": "2013-07-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f842cd4-a65d-42fb-9464-bb5ababc9ede", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nŠpecializovaný trestný súd\n3Nt/6/2013\n9513100090\n24. 07. 2013\nJUDr. Ján Hrubala\nECLI:SK:SSPK:2013:9513100090.2\n\nUznesenie\nŠpecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.\nJána Hrubalu a sudcov JUDr. Jána Giertliho a JUDr. Oldřicha Kozlíka, v trestnej veci odsúdeného K.B.\npre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 Trestného\nzákona, o návrhu odsúdeného K.B. na povolenie obnovy konania, na verejnom zasadnutí konanom dňa\n24. júla 2013, takto\nrozhodol:\nPodľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdeným\nK.B., nar. XX.XX.XXXX v I.B., trvale bytom I.B., N.. XXXX/XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody\nv ÚVTOS I. z a m i e t a , lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T 4/2011 z 04.04.2011 bol K.B.\nuznaný vinným z prečinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261\nods. 1 Tr. zák., za čo mu bol podľa § 345 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. z dôvodov podľa\n§ 36 písm. j), l), n) Tr. zák. a § 37 písm. h) Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák.\na § 39 ods. 4 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením podľa §\n48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym\nstupňom stráženia.\nSúčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa\nsp. zn. 7 T 185/2010 zo dňa 25.10.2010, právoplatného 25.10.2010, ktorým mu bol podľa § 345 ods. 3\nTr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 39 ods. 2 písm. d), ods.\n4 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody na 5 rokov, 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nTýmto rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa bol K.B. uznaný vinným zo zločinu krivého obvinenia\npodľa § 345 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a bol mu uložený vyššie uvedený trest. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. sa\nním tiež zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7 T 103/2010 zo dňa 25.05.2010\nvo výroku o treste, kde bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom na\nskúšobnú dobu 3 roky.\nObe tieto vyššie uvedené rozhodnutia boli výsledkom konania prokurátora a obvineného K.B. o dohode\no vine a treste, súd rozsudky schválil na verejnom zasadnutí po tom, čo obvinený súhlasne odpovedal\nna všetky zákonom predpísané otázky v rámci konania o návrhu prokurátora na schválenie dohody o\nvine a treste.\nOdsúdený K.B. doručil dňa 29.05.2013 Špecializovanému trestnému súdu žiadosť o povolenie obnovy\nkonania. Dôvodom podania návrhu o povolenie obnovy konania bol podľa odsúdeného nález Ústavného\n\nsúdu SR, „že § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorý bol použitý pri ukladaní trestu, je protiústavný“, a teda postupom\nsúdu došlo k procesnému pochybeniu. Navrhol preto, aby súd rozhodol, že uvedený rozsudok sa ruší\na „vyjme“ túto nezrovnalosť z rozsudku.\nSúd vo veci určil termín verejného zasadnutia, na ktorý predvolal odsúdeného a upovedomil o ňom\nprokurátora.\nOdsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanom návrhu. K okolnostiam\nuzavretia dohôd o vine a treste uviedol, že tieto boli výsledkom z jeho strany dobrovoľného procesu,\nnikto na neho nevyvíjal žiadny nátlak a išlo o jeho slobodne prejavenú vôľu.\nUstanovená obhajkyňa podrobne zdôvodnila svoj právny názor, podľa ktorého výklad ustanovenia §\n41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky musí byť taký, že\nstrata účinnosti čo len časti právneho predpisu je dôvodom obnovy konania ex lege a je v podstate\nobligatórnym následkom rozhodnutia Ústavného súdu SR č. PL.ÚS 106/2011, ktorým bola anulovaná\ntá časť Trestného poriadku, ktorá v rámci asperačnej zásady prikazuje súdu ukladať trest odňatia\nslobody v hornej polovici zákonom stanovenej sadzby. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s takýmto\nvýkladom, uviedla, že šesťročný trest odňatia slobody, berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu (najmä\nvýraznú prevahu poľahčujúcich okolností), je zjavne neprimeraný. Na podporu svojich tvrdení predložila\npísomnosti nazvané ako „Stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia NS SR...“ k predmetnej veci\npod č. Tpj 11/2013 a „výber zo zápisnice zo zasadnutia Celorepublikovej rady Združenia sudcov\nSlovenska...“.\nProkurátor navrhol žiadosti odsúdeného o povolenie obnovy konania nevyhovieť, pretože hoci vyššie\nuvedený nález Ústavného súdu SR je nepochybne novou skutočnosťou vo veci, nejde však o takú\nskutočnosť, ktorá by bola automaticky sama osebe dôvodom na obnovu konania. Trest sa podľa jeho\nnázoru aj po aplikácii upravenej sadzby v rámci novokoncipovanej asperačnej zásady javí byť primeraný\na v súlade so zákonom\nZ nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý\nnález bol publikovaný v Zbierke zákonov č. 428/2012 vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky na\nneverejnom zasadnutí konanom dňa 28. novembra 2012 v pléne rozhodol, že v § 41 ods. 2 zákona č.\n300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží\npáchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s\nčlánkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nĎalej rozhodol v bode 2, že vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Prešove nevyhovuje.\nPodľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o\nkonaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho\npredpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť,\nale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia,\nje dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.\nŠpecializovaný trestný súd považuje vo vzťahu k obligátornosti povolenia obnovy konania za prioritné\npoukázať na spoločné rozhodnutie ústavného súdu označené ako Účinky nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), ktorým vyslovil nesúlad právnych predpisov. Ide o spoločné\nrozhodnutie vo veciach I. ÚS 51/06 č. 26/2006, I. ÚS 60/06 č. 27/2006, I. ÚS 159/06 č. 28/2006, a I.\nÚS 320/06 č. 29/2006.\nToto spoločné rozhodnutie je rozhodujúce z hľadiska právneho posúdenia veci, či všeobecný súd môže\nalebo musí povoliť obnovu konania, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu,\nktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol\n\nvykonaný. Toto rozhodnutie (v spojení s ustanoveniami Trestného poriadku o obnove konania) je\npotrebné aplikovať aj na rozhodovanie o žiadosti odsúdeného F. o povolenie obnovy konania, a preto\nsúd považuje za potrebné uviesť nasledujúcu doslovnú citáciu časti spoločného rozhodnutia:\n„Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom\nzachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú\nsúčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto\nprípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.\nPrincíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti\nprávnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných\nrozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného\nsúdu je potrebné dať prednosť jednoznačne princípu ústavnosti za súčasného spolupôsobenia určitých\nbŕzd daných princípom právnej istoty.\nÚstava a Zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného\nsúdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu\nuverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o\nprípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené\nešte neboli.\n1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že v trestných\nveciach právoplatne skončených pred uverejnením nálezu o nesúlade právnych predpisov po uverejnení\nnálezu môže odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom\nprávoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie\ntrestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže\ndôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby.\nRovnakú možnosť však zákon nedáva poškodenému v trestnom konaní, napríklad v situácii, keď došlo\nk právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol\nneskôr vyhlásený za nesúladný.\nMožno konštatovať, že v trestnom konaní vo vzťahu voči právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne\nnásledky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc,\nnie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu\nznova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.“\nS poukazom na zvýraznenú časť rozhodnutia ústavného súdu špecializovaný trestný súd zdôrazňuje,\nže ani všeobecný súd, ani obhajcovia či odsúdení nemôžu vykladať znenie ustanovenia § 41b\nods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. ( v spojení s nálezom sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28.11.2012) tak, že\ntoto ustanovenie „prikazuje“ všeobecnému súdu povoliť obnovu konania. Formulácia ústavného súdu\n(ako je zvýraznená vyššie) je celkom jednoznačná a vôbec nepripúšťa výklad o zákonnej povinnosti\nvšeobecného súdu povoliť obnovu konania, pričom ústavný súd je jediný oprávnený poskytnúť\nautentický výklad ustanovenia zo zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov, Slová z rozhodnutia ústavného súdu...“môže odsúdený požiadať o\nobnovu konania, ... môže byť zrušené“... (použitý kondicionál) by boli úplne nadbytočné, ak by ústavný\nsúd chcel vyložiť znenie ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. ako zákonom ustanovenú\npovinnosť všeobecného súdu povoliť obnovu konania.\nV prípade, že by ústavný súd uvažoval o povinnosti všeobecného súdu povoliť obnovu konania, lebo\ntáto povinnosť je zakomponovaná v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., tak by s najväčšou\npravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, formuláciu ukladajúcu povinnosť bez použitia kondicionálov\npoužil, resp. ak by zákonodarca počítal s obligatórnym následkom zrušenia právneho predpisu vo\nforme obligatórnej obnovy konania, použil by inú legislatívnu techniku a zrušeným právnym predpisom\novplyvnené veci by „oživil“ ex lege. Keďže takú formuláciu nepoužil, logicky takej povinnosti niet.\nTeda aj ústavný súd zachováva princíp, že pri konaní o povolenie obnovy konania sa má postupovať\nvýlučne podľa Trestného poriadku a každú vec je potrebné meritórne posúdiť aj z hľadiska toho, či\nnová skutočnosť (strata účinnosti právneho predpisu) skutočne prináša takú zmenu, ktorá dôvodí iné\n\nrozhodnutie v pôvodnej veci. K úvahe oprávňujúcej zváženie tejto skutočnosti je pritom povolaný už súd\nrozhodujúci o obnove konania. Z tohto súdu - a vôbec zo súdu ako najvyššieho orgánu zákonnosti a\nústavnosti skúmajúceho vždy veci nielen z formálneho, ale aj meritórneho hľadiska - nie je možné učiniť\n„obyčajný“ diskrečnou a meritórnou právomocou uváženia neobdarený orgán, ktorého úlohou by bolo\nlen skúmanie splnenia formálnych podmienok žiadosti na obnovu konania. Z tohto pohľadu je zrejmé i to,\nže vždy ide o konanie začínajúce sa iba na návrh a jednou z oprávnených osôb na podanie príslušného\nnávrhu je odsúdený.\nV nadväznosti na spomenutú absenciu slov o povinnosti povoliť obnovu konania považuje\nŠpecializovaný trestný súd za potrebné poukázať aj na tú významnú skutočnosť, že zákonodarca v\nustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. použil v plurále slovo „ustanovenie“ (...je dôvodom\nobnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku). Znamená to, že po vyriešení otázky, či v prípade\nzrušenia právneho predpisu ide alebo nejde o novú skutočnosť (toto rieši uvedený paragraf zák. č.\n38/1993 Z. z. a dáva odpoveď, že o takúto skutočnosť jednoznačne ide), je potrebné zaoberať sa\nmeritórne tým, či táto nová skutočnosť by mohla sama o sebe alebo v spojení so skutočnosťami\nskôr známymi odôvodniť (nie „privodiť“) iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne\nuložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pomerom páchateľa, účelu trestu... Na túto\ndruhú otázku dávajú odpoveď ustanovenia Trestného poriadku v ich súhrne, berúc do úvahy všetky\naplikovateľné druhy výkladov právneho textu.\nFormulácia o použití ustanovení (Trestného poriadku) isto nie je samoúčelná. Podľa názoru\nŠpecializovaného trestného súdu takáto formulácia znamená presne to, že na súde má „prebehnúť\nriadny proces obnovy konania“ podľa všetkých na to sa vzťahujúcich ustanovení Trestného poriadku.\nTeda tak, že konanie sa začína iba na návrh na to oprávnenej osoby (§ 396 Trestného poriadku),\nmá nasledovať skúmanie podmienok obnovy konania (§ 394 Trestného poriadku), rovnako do činnosti\nsúdu treba zahrnúť aj povinnosť všeobecného súdu skúmať, či nie je dôvod na odmietnutie návrhu na\npovolenie obnovy konania (§ 399 Trestného poriadku) a použitý plurál nepochybne znamená aj postup\nsúdu aj podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku (vykonanie potrebných meritórnych vyšetrení - okrem\niného aj oboznámenie sa s relevantnými dôkazmi ohľadne uloženého trestu).\nNa margo charakteristiky každého kontradiktórneho konania je treba ešte uviesť, že v trestných veciach\nprávoplatne skončených pred uverejnením nálezu o nesúlade právnych predpisov, po uverejnení nálezu\nmôže odsúdený požiadať o obnovu konania. Takýto postup je podľa ústavného súdu súladný s ústavou\nako aj so zákonom (Trestným poriadkom). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach však ani len náznakom\nnespomína možnosť výnimky konať o povolení obnovy konania inak, ako na základe žiadosti oprávnenej\nosoby. Ak to sám ústavný súd vo svojich nálezoch „nedovolil“, hoci sa venoval aj výkladu ustanovenia\n§ 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., tak nikto iný nemá právomoc „dovykladať“ názor ústavného súdu a\nto dokonca v rozpore s publikovaným nálezom.\nAk by zákonodarca chcel, aby povolenie obnovy konania bolo obligatórne, vetná konštrukcia\nustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. by bola jednak zrejme iná, a najmä by musela byť\nprenesená aj do ustanovení Trestného poriadku, kde by muselo byť expresis verbis uvedené, že pribúda\nobligatórny dôvod obnovy konania. Zákonodarca by preto mohol a ak by chcel vyvolať stav obligatórnosti\nobnovy konania aj mal priamo zákonom prikázať už tomu súdu, ktorý pôvodne vo veci konal a rozhodoval\no vine a treste obvineného, že sa pôvodná vec „oživuje“ zo zákona, prípadne na základe návrhu.\nToto sa však neudialo, a preto niet žiadneho právneho podkladu pre úvahy o obligatórnom povolení\nobnovy konania. Naviac, ak by sa chcel dosiahnuť obligatórny nárok na obnovu konania, nemalo by\nlogiku uvažovať o súdnom medzistupni umožnenia takéhoto postupu - splnenie prieskumnej povinnosti\nohľadne formálnych podmienok obnovy by mohol skôr, efektívnejšie a i lacnejšie učiniť súd, ktorému by\nvec na základe zrušenia právneho predpisu „obživla“.\nNemožno nespomenúť aj už vyššie naznačené, že zákonodarca nielen v tejto veci, ale ani v žiadnej inej\nnemôže súdu odňať možnosť vybrať pri svojom rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení (už\nspomenutá diskrečná právomoc uváženia, ktorá sa nevzťahuje len na princípy správneho súdnictva, kde\n\nje najpodrobnejšie rozpracovaná). Týka sa to aj akýchkoľvek povoľovacích konaní, pričom skúmanie\nmerita veci musí v sebe vždy zahŕňať aj skúmanie vecnej, nielen formálnej stránky veci.\nZákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o\npostavení jeho sudcov je „obyčajným“ zákonom, nejde o ústavný zákon, ktorý by bol nadradený inému\nzákonu - Trestnému poriadku. Bol prijatý už 20. januára 1993. Keby bolo ustanovenie § 41b ods.\n1 predmetného zákona mienené ako obligatórny dôvod povolenia obnovy konania, zákonodarca by\nnepochybne v nasledujúcich devätnástich (!) rokoch (do vydania nálezu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.\nnovembra 2012) pri množstve noviel Trestného poriadku od roku 1993 do roku 2012) bol reagoval aj\nzmenou ustanovenia § 394 Trestného poriadku (podmienky obnovy konania) a aj zmenou - doplnením\nustanovenia § 396 Trestného poriadku tak, že by doplnil predmetné ustanovenia o text o povinnosť súdu\npovoliť obnovu konania po rozhodnutí ústavného súdu podľa článku 125 ústavy.\nUstanovenie § 396 ods. 1 Trestného poriadku celkom jednoznačne uvádza, že obnovu konania možno\npovoliť len na návrh oprávnenej osoby.\nCitované ustanovenie upravuje to, že:\n1. Ide o konanie, ktoré sa začína iba na základe návrhu (teda nie ex lege),\n2. Iba oprávnená osoba (nie zákon) sa môže účinne domáhať obnovy konania.\nPre logickosť úvahy, že ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nie je obligatórnym dôvodom\nna povolenie obnovy konania, svedčí aj ustanovenie § 396 ods. 2 Trestného poriadku. Zákonodarca\npamätal a aj upravil negatívny (pre už odsúdenú osobu) možný výsledok konania o povolení obnovy\nkonania, keď do zákona uviedol, že na návrh prokurátora možno konať aj o povolení konania v\nneprospech obvineného okrem prípadu, že odsúdený už zomrel.\nA napokon ani znenie ustanovenia § 396 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku, najmä znenie odseku 4 ani\nlen nenaznačuje, že by malo ísť o obligatórny postup súdu v tom, že musí povoliť obnovu konania, ak\nsa súd alebo iný štátny orgán dozvie o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy\nkonania, pričom súd je povinný túto okolnosť oznámiť prokurátorovi.\nAk by skôr spomenutý nález ústavného súdu v spojení s ustanovením § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993\nZ. z. znamenal jediný možný výklad, a to obligatórne povolenie obnovy konania, tak ustanovenie §\n396 ods. 4 Trestného poriadku je do určitej miery zmätočné alebo nadbytočné, lebo ak má súd zo\nzákona konať a povoliť obnovu konania, tak sa natíska logická otázka, načo má súd ešte predtým\noznamovať prokurátorovi skutočnosť, ktorá je už zverejnená v Zbierke zákonov a táto skutočnosť by\nmohla odôvodniť podanie návrhu na povolenie obnovy konania v prospech obvineného.\nNiet rozumného dôvodu pre postup súdu, aby inicioval konanie prostredníctvom prokurátora (ktorému\nsa tiež doručuje rozsudok, je mu právny stav veci dôkladne známy), ktorého výsledkom je podanie\nnávrhu na konanie o povolení obnovy konania v prospech obvineného, ak by mal súd povinnosť vykonať\nbezprostredne po zverejnení nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov verejné zasadnutie a obnovu\nkonania povoliť obligatórne.\nPrijatím zákona č. 38/1993 Z. z. z 20. januára 1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov nebol novelizovaný Trestný poriadok, preto nemohlo dôjsť\nk situácii, kedy iný právny predpis ruší predpis výhradne upravujúci postup súdu v konaní o povolenie\nobnovy konania. Iný právny predpis než Trestný poriadok môže byť len interpretačným pravidlom\nvýkladu špeciálneho právneho predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní (napr. už spomenutým\nstanoviskom, že strata účinnosti právneho predpisu na základe rozhodnutia Ústavného súdu je „novou\nskutočnosťou“ pri obnove konania).\n\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že súd (ktorému je doručený návrh oprávnenej osoby na konanie o povolení\nobnovy konania) je povinný zaoberať sa dôvodmi obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku.\nTakýto záver bol prijatý i na pracovnom stretnutí sudcov - predsedov trestnoprávnych kolégií a grémií\norganizovanom Ministerstvom spravodlivosti SR konanom dňa 18.6.2013, čím bolo kolektívom sudcov\ndo značnej miery modifikované vyššie uvedené stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia NS SR.\nPokiaľ ide o Združenie sudcov Slovenska, ide o stavovskú organizáciu sudcov a senát nevidí akýkoľvek\ndôvod brať do úvahy takouto organizáciou prezentovaný názor - nejde o prameň práva ani o názor\ninštitúcie, ktorá je povolaná odporúčať postupy súdov pri riešení hmotno a procesnoprávnych problémov\nv súdom riešených veciach.\nPodľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 41 ods. 2 slová v texte za\nbodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia\nslobody“ zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky\nneuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou SR, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia\ntohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\nPodľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom,\nalebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr\nneznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi\nodôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom\nnepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom\nrozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia\nsúhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by\nbolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.\nV konaní o povolenie obnovy konania sa nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného\nrozhodnutia, ale posudzuje sa výlučne otázka, či nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme\nv spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné, než pôvodné, už právoplatné rozhodnutie o\nvine a treste. Všeobecné súdy teda nemôžu iba „prevziať“ nové skutočnosti alebo dôkazy bez toho,\naby ich hodnotili vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré boli základom pôvodného rozhodnutia\no vine a treste. Nie každá nová skutočnosť alebo dôkaz sú schopné vyvolať následky upravené v\nustanovení § 394 Trestného poriadku, a práve preto musia byť nové skutočnosti alebo dôkazy súdu\nskôr neznáme podrobené súdnemu preskúmaniu tak, ako to súdu prikazuje ustanovenie § 394 ods. 1\nTrestného poriadku.\nS poukazom na vyššie uvedené tak súd nález Ústavného súdu SR považoval za novú skutočnosť\nsúdu skôr neznámu, ktorá môže byť dôvodom na obnovu konania a vzhľadom na ktorú by pôvodne\nuložený trest mohol byť v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa. Preto\npreskúmal skutočnosť, či by pôvodne uložený trest aj po predpísanej úprave trestnej sadzby bol v\nzrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.\nOdsúdený K.B. bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T 4/2011 z\n04.04.2011 uznaný vinným z prečinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev\npodľa § 261 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol aj s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 39 ods. 4 Tr. zák. uložený\nsúhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre\nvýkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nSúčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa\nsp. zn. 7 T 185/2010 zo dňa 25.10.2010, právoplatného 25.10.2010.\nRozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7 T 185/2010 z 25.10.2010, právoplatným\n25.10.2010 bol K.B. uznaný vinným zo zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., za\nčo mu bol podľa § 345 ods. 3 Tr. zák., aj s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. uložený súhrnný\n\ntrest odňatia slobody na 5 rokov, 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nV konaní Špecializovaného trestného súdu Pezinok išlo pritom už o v poradí šieste odsúdenie K.B..\nV prvom prípade (konanie Okresného súdu Stará Ľubovňa 1 T 120/05) sa na páchateľa hľadí, akoby\nnebol odsúdený. V ďalších troch prípadoch (konania Okresného súdu Stará Ľubovňa 1 T 112/08, 1 T\n169/08, 7 T 103/10) bol odsúdenému vždy uložený podmienečný trest odňatia slobody, išlo o prečiny,\nv konaniach 1 T 169/08 a 7 T 103/10 boli tresty ukladané ako súhrnné za súčasného zrušenia výroku\no treste predošlého konania.\nV poradí piatom konaní (Okresného súdu Stará Ľubovňa 7 T 185/2010) bol K.B. stíhaný a odsúdený pre\nzločin podľa § 345 ods. 1, 3 Tr. zák., kde Trestný zákon v osobitnej časti ukladá trest odňatia slobody vo\nvýmere 4 až 10 rokov. Odsúdený sa s prokurátorom dohodol a následne súd schválil postupom podľa\npríslušných ustanovení Trestného poriadku trest vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov. Tento trest bol tiež\nukladaný ako trest súhrnný, keď pôvodný trest, ktorý bol týmto rozhodnutím zrušený (tiež súhrnný),\nbol uložený za prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vo výmere\n17 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 a pol roka (konanie OS Stará\nĽubovňa 7 T 103/10).\nV posudzovanom konaní (odsúdený bol stíhaný a uznaný vinným pre prečin poškodzovania finančných\nzáujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 Tr. zák., kde zákon ukladá trest odňatia slobody\nvo výmere na 6 mesiacov až 3 roky) súd ukladal trest podľa § 345 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods.\n3 Tr. zák. z dôvodov podľa § 36 písm. j), l), n) Tr. zák. a § 37 písm. h) Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1\nTr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 39 ods. 4 Tr. zák.\nPodľa § 42 ods. 1 Tr. zák. bola u odsúdeného pri ukladaní trestu použitá sadzba v ustanovení § 345\nods. 3 Tr. zák., teda 4 až 10 rokov.\nV zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. (z dôvodov podľa § 36 písm. j), l), n) Tr. zák. a § 37 písm. h) Tr. zák.), keďže\nprevažoval pomer poľahčujúcich okolností, bola horná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby\nznížená o jednu tretinu, teda sadzba sa upravuje n 4 až 8 rokov.\nTakto znížená sadzba v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. (asperačná zásada) bola upravená na sadzbu 7\nrokov 4 mesiace až 10 rokov 8 mesiacov.\nNapokon v zmysle § 39 ods. 4 Tr. zák. (v konaní o dohode o vine a treste) súd trest odňatia slobody\nuložil znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, teda v sadzbe 4\nroky 10 mesiacov a 20 dní až 10 rokov a 8 mesiacov, pričom ale v zmysle § 42 ods. 2 Tr. zák. súhrnný\ntrest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom, t. j. 5 rokov 8 mesiacov (ktorý nebol\nukladaný za použitia asperačnej zásady).\nV konečnom dôsledku tak odsúdenému bol ukladaný trest v sadzbe 5 rokov 8 mesiacov až 10 rokov\n8 mesiacov.\nPokiaľ by sa na ukladanie trestu odsúdenému aplikovalo ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení nálezu\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.11.2012 uverejneného pod č. 428/2012 Z. z., išlo by\nu odsúdeného o sadzbu 4 roky až 10 rokov a 8 mesiacov, po znížení v zmysle § 39 ods. 4 Tr. zák. 2\nroky 8 mesiacov až 10 rokov 8 mesiacov, ale opätovne v zmysle § § 42 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest\nnesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom, t. j. 5 rokov 8 mesiacov. Preto aj za použitia\nnálezu Ústavného súdu SR by v konečnom dôsledku bol odsúdenému ukladaný trest v sadzbe 5 rokov\n8 mesiacov až 10 rokov 8 mesiacov.\n\nMožno teda konštatovať, že u tohto odsúdeného by sa po použití zmieneného nálezu Ústavného súdu\nSR situácia ohľadom ukladania trestu nijak podstatne (...“v zrejmom nepomere“...) nezmenila a to aj s\npoukazom na jeho doterajší život a odsúdenia.\nNie je tiež nezanedbateľnou skutočnosťou, že k uloženiu trestu došlo u odsúdeného (a to v oboch\nposledných posudzovaných konaniach) na základe schválenia dohody o vine a treste.\nTu je potrebné uviesť, že účelom inštitútu dohody o vine a treste je tzv. dohodnutá spravodlivosť, v\nrámci ktorej má súd obmedzené možnosti zaoberať sa skutkovým stavom veci. V zmysle § 331 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku, súd môže návrh dohody o vine a treste odmietnuť, len ak zistí závažné\nporušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda\no vine a treste je zrejme neprimeraná (ustanovenie § 334 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje tiež\nkorekcie dohody, ak ju súd nepovažuje za spravodlivú). Tu je potrebné konštatovať, že ak by čokoľvek\nz obsahu spisového materiálu indikovalo neprípustný nátlak na slobodu, vážnosť a zrozumiteľnosť vôle\nosoby, ktorej sa dohoda týka, súd by takýto stav mohol vyhodnotiť ako závažné porušenie procesných\npredpisov a navrhovanú dohodu o vine a treste by mal odmietnuť ako zrejme neprimeranú. V tejto\nsúvislosti však súd uvádza, že nič zo spisového materiálu Špeciálneho súdu BB-2 T 4/2011 takýto nátlak\nneindikuje a v tomto duchu sa vyjadruje aj samotný odsúdený\nTreba ešte dodať, že v konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť\nrozsudku vydaného v tzv. základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1\nTrestného poriadku obmedzuje predovšetkým na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové,\nskôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy pritom v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného\nporiadku nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj\nvtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri\nhodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (viď napr. rozh. Najvyššieho súdu\nSR uverejnené v Zbierke rozhodnutí pod č. R 6/1997).\nKonanie o dohode o vine a treste vrátane schválenia tejto dohody bolo legitímne a v súlade so zákonom.\nNový Trestný zákon zaviedol tzv. kontradiktórnosť konania, v rámci ktorej si strany musia niesť svoj diel\nzodpovednosti za výsledok konania. Pokiaľ sa teda obvinený rozhodne na všetkých predpísaných desať\notázok odpovedať odpoveďou „áno“, súd musí mať za to, že rozumie tejto skrátenej forme konania,\nvzdáva sa práva na dokazovanie vo veci a súhlasí s navrhovaným trestom.\nVzhľadom k špecifickosti konania o dohode o vine a treste, kontradiktórnosť trestného konania robí\nkaždú jeho stranu zodpovednú za výsledok konania. Z týchto dôvodov testu objektivity a pravdivosti\nnepodlieha kvalita priznania obvineného, ale len kvalita procesu, v rámci ktorého toto priznanie bolo\nučinené. Inak povedané orgány štátu pripravujúce a schvaľujúce dohodu sú zodpovedné len za to, aby\nobvinený porozumel tomuto druhu konania a dobrovoľne niesol jeho následky.\nKeďže v posudzovanom konaní rozsudok bol výsledkom dohodovacieho konania, kde navyše súd\nukladal trest aj podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. a v podstate v tej istej sadzbe, ako by tomu bolo aj po použití\nnálezu Ústavného súdu SR, prvostupňový súd po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností\nzamietol návrh odsúdeného o povolenie obnovy konania. V zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku\nnevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení\nso skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na\nktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa,\nuložené druhy trestov nie sú v zrejmom rozpore s účelom trestu. V týchto smeroch Špecializovaný trestný\nsúd Pezinok v rozsudku sp. zn. PK-2 T/4/2011 z 04.04.2011 vzal do úvahy, s prihliadnutím na to, že išlo\no dohodnutý trest, s ktorým odsúdený súhlasil, všetky zákonné ustanovenia a dôvody, ktoré je potrebné\npoužiť pri ukladaní trestu odsúdenému.\n\nSúd rozhodujúci o návrhu o povolenie obnovy konania teda zistil, že na zmienenom rozhodnutí netreba\nnič meniť ani doplniť a to ani vzhľadom na skôr spomenutý nález ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 a s pôvodne uloženým trestom sa v celom rozsahu stotožnil. Úplne na záver\ndodáva, že v predloženom prípade, podobne ako v pôvodnom konaní, bolo teoreticky možné znížiť trest\nlen o rozpätie štyroch mesiacov, čo z hľadiska celkovej dĺžky trestu je zníženie naozaj málo významné.\nAko však bolo uvedené, ani na takéto zníženie súd nevidel žiadny dôvod ani v rámci rozhodnutím\nÚstavného súdu zmenenej situácie.\nZ dôvodu, že špecializovaný trestný súd nepovolil obnovu konania, nebol zákonný dôvod rozhodovať\nani o väzbe odsúdeného, ani o prerušení výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu je sťažnosť prípustná. Sťažnosť sa podáva orgánu,\nproti ktorého uzneseniu smeruje (Špecializovaný trestný súd, pracovisko\nBanská Bystrica), a to do 3 (troch) dní od oznámenia uznesenia. Sťažnosť má\nodkladný účinok (§ 402 ods. 3 Tr. por.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}