Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1T/1/2012 z 21. 8. 2013
Citácia: rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 21. augusta 2013, sp. zn. 1T/1/2012, ECLI:SK:SSPK:2013:9512100004.1
Špecializovaný trestný súd | 1T/1/2012 | ECLI:SK:SSPK:2013:9512100004.1 | 2013-08-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie
Citované ustanovenia: TZ, TP, § 145 ods. 2 písm. b) TZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e763df0b-5d46-439e-b530-673fd9d99c6f
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2013:9512100004.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Špecializovaný trestný súd
1T/1/2012
9512100004
21. 08. 2013
JUDr. Igor Králik
ECLI:SK:SSPK:2013:9512100004.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Špecializovaný trestný súd v Pezinku, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Králika a členov
senátu JUDr. Jána Buvalu a JUDr. Emila Klemaniča, v trestnej veci proti L. T. a spol., obžalovanému pre
obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20, § 144 ods. 1, ods.
2 písm. c), písm. e), s poukazom na § 138 písm. c) a § 140 písm. c) Trestného zákona a iný obzvlášť
závažný zločin, na hlavnom pojednávaní dňa 21. augusta 2013 takto
rozhodol:
Obžalovaní
L. T., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom XXX XX Q. B., D. XX, okres A., t. č. v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava,
U. P., nar. XX.XX.XXXX v U. Q., trvale bytom XXX XX C. XXX, okres U., t. č. v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody
a Ústave na výkon väzby Leopoldov,
sa

uznávajú

za vinných,

že

v presne nezistený deň koncom marca až začiatkom apríla 2010, v skorých ranných hodinách,
po predchádzajúcej slovnej vyhrážke pod vplyvom alkoholu poškodeného D. R., nar. XX.XX.XXXX,
adresovanej obžalovanému L. T., že jeho družke povie o milenkách menovaného obžalovaného, v
osobnom motorovom vozidle obžalovaného U. P. zn. Peugeot 309 striebornej farby ev. č. M. XXXDI,
po zastavení na odľahlom mieste medzi obcami R. a U. v okrese I. v smere na R. M. F. a vytiahnutí
poškodeného z vozidla, ho obžalovaný L. T. udieral kovovým obuškom o dĺžke asi 30 cm, pričom ho
zasiahol dvakrát do čelovej oblasti hlavy a najmenej dvakrát do hrudníka a ramien a potom v úmysle
usmrtiť, prikázal obžalovanému U. P., aby v tom čase na zemi sediaceho poškodeného udrel sekerou
s dĺžkou poriska asi 70 cm, na čo obžalovaný U. P. jej tupou kovovou časťou jedenkrát tzv. golfovým
úderom veľmi veľkou intenzitou udrel poškodeného do zadnej časti hlavy, v dôsledku čoho tento upadol
do hlbokého bezvedomia, následne ho obaja obžalovaní naložili do batožinového priestoru vozidla,
prikryli dekou a obžalovaný L. T. na neho nahádzal päť až desať kameňov o hmotnosti približne 5 kg,
aby sa pod nimi udusil, keď počas jazdy počuli ako poškodený zachrčal a videli vzadu zarosené okná, po
zastavení vozidla pred bytovkou obžalovaného L. T. v C. D., tento z bytu prinesenými dvomi kuchynskými
nožmi so šírkou čepele okolo 1,5 - 2 cm a dĺžkou čepele okolo 8 - 10 cm, na odľahlom mieste hneď za
obcou smerom na R. Q., bodol poškodeného do oblasti hrudníka vpravo medzi 5. a 6. rebrom, pričom
kuchynské nože takto nechal zapichnuté v tele poškodeného približne do 17.00 h, kedy už mŕtveho
poškodeného obaja obžalovaní previezli na miesto v katastri obce W. Q., ktoré vyhliadol obžalovaný U.
P., kde sa ho rozhodli zakopať, pričom pri ukladaní do provizórneho hrobu mu jeden z obžalovaných
najmenej tromi sečnými ranami ostrou časťou sekery amputoval ľavú ramennú kosť tesne nad lakťom
a skôr než ho zasypali zeminou, obaja obžalovaní na neho vyliali tri fľaše kyseliny sírovej určenej do
akumulátorov z dôvodu rýchlejšieho rozkladu tela a aby ho nevyhrabala zver a nakoniec poškodeného

zahrabali a zamaskovali suchým krovím, pričom na tomto mieste po ukázaní obžalovaným U. P. bolo
telo poškodeného aj nájdené dňa
2. marca 2011,
bezprostrednou príčinou smrti poškodeného bolo zlyhanie riadiacich a regulačných funkcií mozgu v
dôsledku trieštivých impresívnych zlomenín záhlavovej kosti a kostí spodiny lebečnej,
teda
obžalovaný L. T.
spoločným konaním iného úmyselne usmrtil a spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania surovým spôsobom,
obžalovaný U. P.
spoločným konaním iného úmyselne usmrtil,
tým

spáchali

obžalovaný L. T.
v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.1,
ods. 2 písm. b), s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona,
obžalovaný U. P.
v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.1
Trestného zákona.
Za

to

sa

odsudzujú:

Obžalovaný L. T.
podľa § 145 ods. 2, s poukazom na § 36 písm. j) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na
trest odňatia slobody vo výmere d v a d s a ť t r i rokov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci, a síce 32
ks fliaš kyseliny sírovej akumulátorovej 37 %, objemu 500 ml, uskladnenej v priestoroch Prezídia PZ,
Národnej kriminálnej agentúry, Račianska 45, Bratislava.
Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu ukladá ochranný dohľad na

t r i roky.

Obžalovaný U. P.
podľa § 145 ods. 1, s poukazom na § 36 písm. d), písm. j), písm. l), písm. n)
a s použitím § 38
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
p ä t n á s ť rokov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu ukladá ochranný dohľad na

t r i roky.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona zhabáva sekeru bez poriska.
Podľa § 83 ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom zhabanej veci stáva štát.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sú obžalovaní L. T. a U. P. povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť poškodenému T. R.Š., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom XXX XX J. č. XXX, okres Y., škodu
v sume 555,12 Eur.
odôvodnenie:
Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo v termíne 12. - 15. a 28. marca 2012, 12. decembra
2012, 11. januára 2013, 11. júna 2013 a 21. augusta 2013 po vykonaní dôkazov, a síce výsluchoch
obžalovaných L. T. a U. P., výsluchoch svedkov Q. U., A. U., D. L., L. F., D. M., F. P., T. P., L. P., C. T.,
D. T., Ľ. T., U. Q., U. P., C. F. a S. T., po prečítaní výsluchov svedkov T. R., D. Y. a T. R., po výsluchoch
znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie - L.. N. Š., U.. z odvetvia súdneho lekárstva, L.. L. Č. z
odvetvia psychiatrie, L.. L. Q. a U.. L.. G. L., K.. z odvetvia anesteziológie a resuscitácie a U.. V. W.,
U.. z odboru psychológie, po prečítaní dvoch znaleckých posudkov z odboru kriminalistickej biológie a
genetickej analýzy, zápisníc z domových prehliadok a z prehliadok iných priestorov a ostatných listinných
dôkazov, prvostupňový súd zistil nasledovné.
Pri rozhodovaní o vine a treste obžalovaných vzal súd do úvahy aj názor Najvyššieho súdu SR v
Bratislave vyjadrený v uznesení z 3. októbra 2012 sp. zn. 3 To 4/2012, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm.
b), písm. c) Trestného poriadku pôvodný rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 28.
marca 2012 č. k. PK-1T/1/2012-1098 zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vec vrátil, aby ju prvostupňový súd v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V odôvodnení
uznesenia Najvyšší súd SR konštatoval, že skutkové závery, ku ktorým dospel prvostupňový súd,
vychádzajú z nedôsledne vykonaného dokazovania, a preto sú predčasné a nepresvedčivé.
Týka sa to aj motívu v spojení s naplnením zákonného znaku vopred uváženej pohnútky. V tejto súvislosti
sa odvolací súd stotožnil s názorom prokurátora uvedenom v odvolaní, že prvostupňový súd sa bez
vykonania ďalších dostupných dôkazov uspokojil so všeobecným tvrdením obžalovaného T., že k vražde
došlo neplánovane, v dôsledku predchádzajúcej hádky s poškodeným. Pritom sa prvostupňový súd
nevysporiadal s tým, že ak by dôvodom nočnej cesty autom s poškodeným bolo jeho ubytovanie v
hoteli v R. kvôli problémom s podvedenými dedinčanmi a políciou (tvrdenie obžalovaného T.), ako
by k hotelovému ubytovaniu došlo bez dokladov, ktoré mal poškodený preukázateľne založené v
dedinskom pohostinstve. Súd žiadnym spôsobom nepreveril obhajobné tvrdenie toho obžalovaného,
že dôvodom hádky v aute cestou do R. boli vyhrážky poškodeného, že T. družke povie o jeho
milenkách. Existencia tejto skutočnosti, vrátane objasnenia možnej konkrétnej vedomosti poškodeného
R. o údajných milenkách obžalovaného T. mala byť predmetom dokazovania hneď po tomto obhajobnom
prednese.
Pre ozrejmenie motívu vražedného konania mal súd venovať oveľa väčšiu pozornosť tomu, aká bola
podnikateľská aktivita obžalovaného T., vrátane plnenia si s ňou súvisiacich odvodových a daňových
povinností, keďže išlo o oblasť, v ktorej boli činné tak obžalovaný ako aj obeť.
Pokiaľ ide o samotný priebeh vražedného útoku, súd ponechal bez povšimnutia celý rad protirečivých
dôkazov, ktoré vôbec nevyhodnotil. Vzťahuje sa to aj na smrteľné zranenie lebky poškodeného. Znalec
L.. Š., ktorý vykonal pitvu tela poškodeného R., náväzne na písomný znalecký posudok uviedol na
hlavnom pojednávaní, že zlomenina spodiny lebečnej mohla vzniknúť jedným veľmi silným úderom tupou
časťou sekery. Pre dva údery menšej intenzity svedčí šírka zlomeniny, jej zlomená stredová línia.
Odvolací súd konštatoval, že ak by zlomená stredová línia bola charakteristická len pre dva údery, tak
je spochybnená nielen výpoveď oboch obžalovaných o priebehu útoku. Súd mal znalca vyslúchnuť, či

stredová línia by vznikla aj pri jednom údere. Súčasne sa mal znalec vyjadriť aj k záveru znaleckého
posudku, že príčinou smrti poškodeného bolo násilné konanie inej osoby vo forme opakovaných úderov
pevným tupým predmetom do záhlavia.
Ďalším výsledkom takéhoto „hodnotenia“ dôkazov je záver prvostupňového súdu, že k amputácii ľavej
ramennej kosti tesne nad lakťom došlo v čase ukladania tela poškodeného do provizórneho hrobu. K
amputácii malo dôjsť podľa súdu tak, že jeden z obžalovaných najmenej tromi sečnými ranami ostrou
časťou sekery túto kosť od tela oddelil.
Prvostupňový súd prevzal tento záver z vyjadrenia znalca L.. Š. na hlavnom pojednávaní. Znalec svoj
názor odôvodnil tým, že ak by k amputácii ruky došlo pred bodným poranením, vzhľadom na masívne
krvácanie z tepny ľavej ruky došlo by k veľkej strate krvi. V miestach bodných rán by potom nebolo také
masívne krvácanie, aké bolo zistené pri pitve.
Pozornosti súdu uniklo, že obžalovaný T. vo svojej výpovedi z 19. augusta 2011 okrem zmienky o úvahe
rozdeliť telo R. po jeho usmrtení na viacero častí uviedol tiež, že „keď R. ležal bez známok života (po
údere sekerou), zobral (obžalovaný T.) od obžalovaného P. sekeru a sekol R. do ľavej ruky, ako je lakeť.
Ruku však neoddelil. Zabránila tomu bunda, ktorú mal poškodený na sebe. Obžalovaný P. mu zobral
sekeru a sekol aj on do tej istej ruky a pochopil, že sa to nedá...“.
S týmto názorom sa súd vôbec nezaoberal a jednoducho prevzal do svojho rozhodnutia názor znalca,
ktorý vychádzal z toho, že pri amputácii končatiny (ruky) vzhľadom na prerušenie tepny by nemohlo
dôjsť k tak masívnemu krvácaniu bodným rán, spôsobených s časovým odstupom následne.
Súd mal výsluchom už spomenutého znalca, vzhľadom na výpoveď obžalovaného T. zistiť, či tento
jeho záver platí aj za situácie, že k oddeleniu končatiny nedošlo (iba sekom cez odev poškodeného),
a preto nastalo masívne krvácanie až pri bodných ranách, ako to bolo zistené pri pitve, teda v čase,
keď poškodený ešte žil.
Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku síce ustáli, že obžalovaný T. spáchal uvedený čin
závažnejším spôsobom konania, a to surovým spôsobom, keďže použil voči poškodenému rôzne
spôsoby násilia vedúce k jeho smrti (úder tupou časťou sekery vykonaný obžalovaným P., údery
kovovým obuškom, hádzanie kameňov, aby sa poškodený udusil a pichnutie dvoch nožov do hrudníka
poškodeného), ale vylúčenie trýznivého spôsobu „odôvodnil“ zarážajúco zvláštne. Konkrétne uviedol,
že „...nie je dôležité, či poškodený tieto tri rôzne formy násilia pociťoval, vnímal ako bolesť, pretože
rozhodujúci je spôsob vykonania násilia a ten mal u obžalovaného L. T. súd za preukázaný“.
Odvolací súd, okrem vyslovenia pochybnosti o tom, či by členovia senátu súdu prvého stupňa zastávali
tento názor i keby boli na mieste poškodeného, konštatoval aj jeho právnu nesprávnosť.
Konanie páchateľa sa má posudzovať z hľadiska trestnoprávneho tak, aby sa všetky trestnoprávne
významné skutočnosti podriadili pod všetky ustanovenia príslušných častí Trestného zákona, ktorých
znaky vykazujú. Pri akceptácii úvahy prvostupňového súdu by potom pri preukázaní závažnejšieho
spôsobu konania surovým spôsobom podľa § 138 písm. c) Trestného zákona už nebolo potrebné
zaoberať sa dokazovaním aj trýznivého spôsobu napriek existencii skutočností potvrdzujúcich i
tento závažnejší spôsob konania. Pritom, rovnako ako v posudzovanom prípade, ide o okolnosti
charakterizujúce stupeň závažnosti činu páchateľa, premietajúci sa v konečnom dôsledku aj do výroku
o treste.
V súvislosti s konštatovaním, odvolací súd zistil, že znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie
anesteziológia a resuscitácia U.. L. na otázku - do akej miery mohol poškodený R. vnímať bolesť
spôsobenú útokom obžalovaných v znaleckom posudku odpovedal, že poškodený vnímal fyzickú bolesť,
ktorá mu bola spôsobená brutálnym zaobchádzaním.
V rozpore s uvedeným je stanovisko znalca z toho istého odboru a odvetvia L.. Q., ktorý na tú istú otázku
v znaleckom posudku odpovedal, že reakcie poškodeného nie je možné zamieňať za prejavy vnímania
bolesti na úrovni mozgovej kôry, čiže na úrovni vedomia. Obeť prežívala bolesť pred zásahom sekerou.
Príčinu týchto rozporov mal súd objasniť výsluchom oboch znalcov, a potom ustáliť, či čin bol spáchaný
aj týmto závažnejším spôsobom konania.

Až po vykonaní už uvedených dôkazov bude možné ustáliť skutočný priebeh činu u obžalovaného L. T.
aj právnu kvalifikáciu jeho konania a uložiť stavu veci a zákonu zodpovedajúci trest.
V súvislosti s obžalovaným U. P. neprichádza do úvahy zmena právnej kvalifikácie jeho konania
vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného urobené na hlavnom pojednávaní, i keby sa doplneným
dokazovaním priebeh skutku zmenil nielen v neprospech obžalovaného T..
Na druhej strane, pokiaľ ide o popis priebehu skutku, by bolo nelogické, aby vedľa seba existovali
dva možné rozdielne ustálenia priebehu skutku, a pritom by išlo o ten istý skutok spáchaný v
spolupáchateľstve.
V súvislosti s namietaným výrokom o treste u obžalovaného P. bude potrebné opätovne zvážiť, a to nielen
jednostranne v rovine počtu poľahčujúcich okolností a všeobecného konštatovania úprimnej ľútosti bez
jej konkretizovania, aj reálnu možnosť jeho resocializácie.
Prvostupňový súd sa touto otázkou „vysporiadal“ opísaním psychologického znaleckého posudku na
obžalovaného U. P. do odôvodnenia napadnutého rozsudku a konštatovaním, že skutočnosti v ňom
uvedené znalkyňa U.. W., U.. potvrdila pred súdom.
V súlade so zásadami ukladania trestov mal súd dokazovanie zamerať aj na ustálenie konkrétnych
možností nápravy obžalovaného P.. Práve v tejto súvislosti bolo potrebné, aby za pomoci uvedenej
znalkyne súd ustálil, či z hľadiska jeho vlastností, vrátane vôľových, je schopný a ochotný reštrukturovať
svoju osobnosť a do akej miery je potrebné vplývať na tento proces výkonom trestu odňatia slobody, či
už kratšieho alebo dlhšieho trvania.
Z týchto dôvodov, spočívajúcich v nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení napadnutého rozsudku a v
nevysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a potreby vykonania ďalších
dôkazov, rozhodol odvolací súd o zrušení prvostupňového rozsudku a vrátení veci Špecializovanému
trestnému súdu v Pezinku na nové konanie a rozhodnutie.
Po vykonaní doplneného dokazovania v zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR prvostupňový súd zistil
nasledovný skutkový stav. V presne nezistený deň koncom marca až začiatkom apríla 2010, v skorých
ranných hodinách, po predchádzajúcej slovnej vyhrážke pod vplyvom alkoholu poškodeného D. R.,
adresovanej obžalovanému L. T., že jeho družke povie o milenkách menovaného obžalovaného, v
osobnom motorovom vozidle obžalovaného U. P. zn. Peugeot 309 striebornej farby ev. č. M. XXXDI,
po zastavení na odľahlom mieste medzi obcami R. a U. v okrese I. v smere na R. M. F. a vytiahnutí
poškodeného z vozidla, ho obžalovaný L. T. udieral kovovým obuškom o dĺžke asi 30 cm. Zasiahol ho
dvakrát do čelovej oblasti hlavy a najmenej dvakrát do hrudníka a ramien. Potom v úmysle usmrtiť,
prikázal obžalovanému U. P., aby v tom čase na zemi sediaceho poškodeného udrel sekerou s dĺžkou
poriska asi 70 cm, na čo obžalovaný U. P. jej tupou kovovou časťou jedenkrát tzv. golfovým úderom veľmi
veľkou intenzitou udrel poškodeného do zadnej časti hlavy, v dôsledku čoho tento upadol do hlbokého
bezvedomia. Následne ho obaja obžalovaní naložili do batožinového priestoru vozidla, prikryli dekou
a obžalovaný L. T. na neho nahádzal päť až desať kameňov o hmotnosti približne päť kg, aby sa pod
nimi udusil. Keď počas jazdy počuli ako poškodený zachrčal a videli vzadu zarosené okná, po zastavení
vozidla pred bytovkou obžalovaného L. T. v C. D., tento z bytu prinesenými dvomi kuchynskými nožmi
so šírkou čepele okolo 1,5 až 2 cm a dĺžkou čepele okolo 8 až 10 cm, na odľahlom mieste hneď za
obcou smerom na R. Q., bodol poškodeného do oblasti hrudníka v pravo medzi 5. a 6. rebrom, pričom
kuchynské nože takto nechal zapichnuté v tele poškodeného približne do 17.00 h. Vtedy už mŕtveho
poškodeného obaja obžalovaní previezli na miesto v katastri obce W. Q., ktoré vyhliadol obžalovaný U.
P., kde sa ho rozhodli zakopať, pričom pri ukladaní do provizórneho hrobu mu jeden z obžalovaných
najmenej tromi sečnými ranami ostrou časťou sekery amputoval ľavú ramennú kosť tesne nad lakťom
a skôr než ho zasypali zeminou, obaja obžalovaní na neho vyliali tri fľaše kyseliny sírovej určenej do
akumulátorov z dôvodu rýchlejšieho rozkladu tela a aby ho nevyhrabala zver. Nakoniec poškodeného
zahrabali a zamaskovali suchým krovím. Na tomto mieste po ukázaní obžalovaným U. P. bolo telo
poškodeného aj nájdené dňa 2. marca 2011. Bezprostrednou príčinou smrti poškodeného bolo zlyhanie
riadiacich a regulačných funkcií mozgu v dôsledku trieštivých impresívnych zlomením záhlavovej kosti
a kostí spodiny lebečnej.

Obžalovaný L. T. na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyhlásil, že
je nevinný.
Pred súdom dokazoval, že keď bol na prvom výsluchu pred vyšetrovateľkou, tá mu mala povedať, že keď
sa prizná, tak dostane trest pod desať rokov. Potom, keď ho vypočúval vyšetrovateľ, sa ho obžalovaný
pýtal, či to stále platí, na čo mu odpovedal, že sa musí priznať k celému konaniu, ktoré sa mu kladie za
vinu. Preto sa priznal a to aj preto, lebo sa bál o svoju družku, na ktorú bol údajne robený nátlak zo strany
Q. U. a jeho brata A. U.. Podľa obžalovaného L. T. je pravda taká, že na mieste činu bol. Kritického dňa
z obce S. viezli s U. P. poškodeného D. R. do R.. Obžalovaný T. ho chcel vtedy postrašiť, lebo bol opitý
a vtedy býval poškodený agresívny. Zabiť ho nechcel. Ani to nikomu nekázal. Vytiahol obušok, ktorý
mal pri sebe, taký kovový a niekoľkokrát ho ním udrel. Potom U. P., ktorý stál vedľa so sekerou udrel
poškodeného tupou časťou sekery do zadnej časti hlavy. V tom čase poškodený už sedel po úderoch
obuškom na zemi. Poškodeného len tak myklo dopredu a potom sa zvalil na chrbát. Už nejavil známky
života. V tejto súvislosti obžalovaný T. priznal, že on povedal P., aby poškodeného udrel, ale nie aby ho
zabil. Keď potom zistili, čo sa stalo, spanikárili, nevedeli, čo majú ďalej robiť, čo sa bude teda ďalej diať.
Dokonca aj stratili kľúče od vozidla. Išlo o P. auto zn. Peugeot 309. T. sa potom rozhodol, že zájde domov
peši do C. D., čo bolo zhruba 4 km. Cestou mu mal volať P. na mobil, že kľúče našiel. Pre svoje vozidlo
išiel aj z dôvodu, že keď budú prevážať poškodeného, aby ich prípadne nezastavila policajná hliadka.
Podľa vyjadrenia obžalovaného L. T. na hlavnom pojednávaní, poškodeného D. R. naložili do
batožinového priestoru P. vozidla. T. išiel svojím vozidlom ako prvý a P. s jeho vozidlom a poškodeným za
ním. Takto po chvíľke došli pred bytovku v C. D., v ktorej býval obžalovaný T.. Tam zistili, že poškodený
zachrčal a že je zarosené okno v aute, ale podľa názoru obžalovaného T. už poškodený známky života
nejavil. Potom T. zašiel do svojho bytu pre dva kuchynské nože a keď sa presunuli na odľahlé miesto
za obcou, tieto nože pichol do poškodeného. Dôvodil to tým, aby sa netrápil v prípade, že by ešte žil.
V takomto stave poškodeného nechali so zapichnutými nožmi v batožinovom priestore vozidla celú noc
a celý deň a vo večerných hodinách ho išli zakopať. Vtedy, keď ho zakopávali, vyliali na neho kyselinu,
ktorú obžalovaný T. mal nachystanú do akumulátorov pracovných strojov.
K vzťahu k poškodenému D. R. obžalovaný T. uviedol, že mal D. rád, oslavovali spolu narodenie
obžalovaného dcéry, aj jeho narodeniny. Jeho vzťah s R. bol údajne dobrý, poškodený kúpil od neho
firmu, pretože chcel robiť s kovom. Obžalovaný mu údajne povedal, že firma má dlhy, ale poškodený
povedal, že mu to nevadí, že nemá dvestotisíc Slovenských korún, aby založil novú firmu. Poškodený
chcel u Janečka robiť ako dodávateľ. V tej súvislosti T. uviedol, že on má firmu na výkopové a kanalizačné
práce. Chodí na týždňovky. Poškodenému zabezpečil aj bývanie v jeho rodinnom dome v obci S., keď
predtým poškodený býval v B. M. R., kde mal obžalovaný sídlo svojej firmy U., s. r. o. Obžalovaný L.
T. pred súdom tiež dokazoval, že firma R., s. r. o. je firma, ktorú R. kúpil od neho. On bol už druhý
majiteľ. Pôvodne firmu kúpil obžalovaný pre to, aby mal firmu s nejakou históriou, lebo v B. U. chcel kúpiť
nehnuteľnosť, čo sa nakoniec nerealizovalo. Pôvodne sa firma zaoberala pneuservisom a v čase kúpy
mala aj neuhradené pohľadávky. Obžalovaný v tej súvislosti uviedol, že pneumatiky, ktoré mal prevziať,
nikdy fyzicky neprezval, prevzal ich len účtovne. S poškodeným D. R. sa zoznámil prostredníctvom
priateľa Q. U.. Q. U. bol jeho bývalý zamestnanec. Vlastne cez Q. U. došlo k tomu, že poškodený R.
prejavil záujem o jeho firmu. K prepisu firmy na poškodeného došlo v Čadci. K osobe poškodeného
obžalovaný T. tiež uviedol, že vedel, že mal problémy s políciou, lebo si požičiaval peniaze, nakúpil ručné
nástroje, nezaplatil za ne a dedinčanom v B. aj v S. peniaze nevrátil. Mal sa mu viackrát vyhrážať, že
jeho družke povie, že má milenky, čo obžalovaný T. aj potvrdil, že ich v skutočnosti mal.
Kritického dňa R. chcel len vystrašiť, aby sa jeho družka o tých milenkách nedozvedela. Obžalovanému
P. povedal, že pôjdu zo S. previesť poškodeného do ubytovne v R. M. F.. V priebehu cesty si urobili
prestávku, v priebehu ktorej pri vykonávaní malej potreby sa so P. dohodol, že R. vystrašia, že mu
dajú príučku, ale na spôsobe sa nedohodli. Keď poškodeného dali do batožinového priestoru P. vozidla,
zakryli ho dekou, ktorú P. bežne nosieval na zadných sedadlách. Potom na neho nahádzali kamene
podľa T. nerozmýšľali prečo to robia. Kamene hádzali na neho obaja, ale tým si obžalovaný T. nebol
celkom istý. V čase, keď už v poškodenom boli zapichnuté aj kuchynské nože a obžalovaní sa nachádzali
v byte L. T.Č. v C. D., rozmýšľali, čo sa bude ďalej diať. Vtedy ich napadlo, že bude najlepšie
poškodeného zakopať. Miesto našiel obžalovaný P., lebo to tam poznal. Poškodeného išli zakopať asi
o 17.00 h toho istého dňa. Pravdepodobne jeho motorovým vozidlom BMW išli do rodičovského domu
obžalovaného U. P. v C., odkiaľ zobrali kopáč a tri fľaše kyseliny sírovej v pollitrovom alebo 0,7 dcl balení.
Na miesto, kde ho zakopali, sa obžalovaní presunuli už dvomi autami. To svoje BMW nechal obžalovaný

T. pred domom P. babky v R. Q., čo bolo asi 500 metrov od miesta, kde zakopali poškodeného. Aj P.
auto nechali v podstate obďaleč. Na miesto, kde kopali sa dostali peši. Pri zakopávaní telo polievali
kyselinou sírovou, aby sa rozložilo a aj preto, aby ho nevyhrabala zver. Obžalovaný T. sa vyjadril aj k
vecnému dôkazu - sekere bez poriska s tým, že je to tá sekera, ktorou tupou časťou udrel obžalovaný
P. poškodeného do zadnej časti hlavy a v ten deň ju mali preto, lebo v S. rúbali poškodenému drevo.
Obžalovaný pred súdom ďalej uviedol, že o vražde povedal priateľovi Q. U.. Nejaké podrobnosti mu
však neuviedol, ale povedal mu, že jeho telo sa nachádza v jaskyni v C.. Podľa neho vzťah medzi Q.
U. a poškodeným D. R. bol neutrálny. Vlastne Polák umožnil R. bývať v B. M. R.. Oni sa poznali už
skôr. Prostredníctvom firmy poškodeného R., s. r. o. sa plánovala aj kúpa uhlia z Handlovej, ale podľa
obžalovaného T. to zostalo len v tej rovine, lebo obchod sa neuskutočnil pre problémy s dopravou.
Obžalovaný T. obchod stopol.
Obžalovaný L. T. na hlavnom pojednávaní upresnil, že kyselinu sírovú mal nakúpenú do stavebných
strojov, pretože ju potreboval dolievať do akumulátorov. Mal ju nakúpenú dávno pred skutkom a
uskladnenú hlavne u obžalovaného U. P. v jeho rodičovskom dome v C.. Na dotaz prokurátora, prečo v
prípravnom konaní uviedol, že kyselinu sírovú kupoval v deň vraždy, obžalovaný dodal, že pri výsluchu
pred vyšetrovateľom si túto skutočnosť vymyslel, aby bola jeho výpoveď autentickejšia. Rovnakou
skutočnosťou odôvodnil aj to, že vyšetrovateľovi povedal, že hrob kopal iba obžalovaný P., no v
skutočnosti ho kopali obaja, čo vlastne potvrdil pred súdom. Pred vyšetrovateľom sa bál aj priznať,
že pomáhal P. zakopávať telo a uložiť ho do hrobu. V súvislosti s použitými nástrojmi na usmrtenie
poškodeného obžalovaný T. pred súdom uviedol, že vlastníkom nožov bol on a tie pravdepodobne
odhodil. Sekeru neriešil, pretože patrila rodine U. P.. Zahodil aj svoje oblečenie a aj P. povedal, aby mu
ho doniesol, že ho zlikviduje, čo sa aj stalo. Stopy vo vozidle obžalovaného U. P. nečistil, lebo žiadne
nevidel. K úderu obžalovaným U. P. sa obžalovaný T. vyjadril tak, že P. zasadil poškodenému jednu ranu
do hlavy veľkou silou, aj ukázal akým spôsobom sa P. zahnal. Tak zboku.
Obžalovaný L. T. sa vyjadril aj k vzťahu k spoluobžalovanému U. P. v tom zmysle, že v minulosti bol veľmi
priateľský, sú akoby švagrovia, pretože obžalovaný L. T. žije so sestrou U. P., s ktorou má dve maloleté
deti. S U. P. chodievali bežne spolu na dovolenky a nepovedal by, že medzi nimi je vzťah nadriadenosti
a podriadenosti, hoci je medzi nimi šesť ročný vekový rozdiel. T. je starší ako P..
Obžalovaný L. T. vedel aj o amputovanej ruke poškodeného, ale k tomu sa vyjadril pred súdom tak,
že sa to muselo stať hneď na začiatku útoku, teda v čase, keď on išiel pre svoje auto. Podľa neho to
mohol urobiť jedine obžalovaný P.. Všimol si to vtedy, keď dávali do hrobu telo, ale P. sa na to nepýtal.
On poškodenému zasadil najviac dva údery obuškom do hlavy v prednej časti od tváre a možno dva
až tri údery do ramena a vrchnej časti hrudníka a ešte do poškodeného zapichol dva kuchynské nože.
Kufrík poškodeného, v ktorom sa nachádzali doklady od firmy R., s. r. o., po vražde dal Q. U., pretože
si ho on od neho pýtal.
Na otázku prokurátora, ktorá z troch výpovedí z prípravného konania je pravdivá, obžalovaný L. T. pred
súdom uviedol, že v poradí druhá z 31. marca 2011. Ostatné výpovede sú vymyslené s odôvodnením,
aby tie výpovede boli hodnovernejšie a aj preto, že pôvodne chcel ísť s prokurátorom na dohodu o vine
a treste.
Pri výpovedi z prípravného konania z 31. marca 2011 obžalovaný L. T. uvádzal v podstate rovnaké
skutočnosti ako pred súdom, avšak s tým rozdielom, že keď sa nachádzali na odľahlom mieste a on bil
kovovým obuškom poškodeného do hlavy, tak obžalovaný U. P. už stál vedľa nich a držal v ruke sekeru
a mal sa poškodeného opýtať „Vidíš, len sa vyhrážaj ďalej a budeš mať problémy a dávaj si pozor na
jazyk“. Obžalovaný T. mu nekázal zobrať sekeru z auta, P. sa neovládol a sám R. udrel do hlavy. Ďalší
rozdiel spočíva v tom, že pri zakopávaní mu mal práve obžalovaný P. povedať, aby pri tom telo poliali
kyselinou sírovou z dôvodu rýchlejšieho rozkladu. Rozdiel je aj v tom, že podľa výpovede z prípravného
konania, poškodeného zakopával len sám P. a obžalovaný T. ho čakal na začiatku obce Q. v uličke.
Obžalovaný L. T. vo svojej prvej výpovedi pred vyšetrovateľom, keď vypovedal už ako obvinený dňa 3.
marca 2011 uvádzal skutočnosti iba ohľadom kúpy firmy Z. P. od L. F. z I. U. R.. V tej súvislosti uviedol,
že tá firma mala dlh vo výške 100.000 Eur, ale obžalovaný ju chcel, pretože chcel mať firmu s históriou
kvôli kúpe nehnuteľnosti v B. U.. Jeho plán s kúpou nehnuteľnosti sa nepodaril a keďže o firmu mal
záujem poškodený R., spoločnosť sa previedla na neho a zmenila názov na R., s. r. o.. To bolo niekedy

v roku 2009. Poškodený D. R. sa mu priznal, že má dlhy s občanmi z obce, od ktorých si napožičiaval
peniaze, a preto sa s ním rozlúčil s tým, že chce radšej odísť do Čiech. Mal tam údajne vybavenú prácu
a žila tam jeho dcéra. Po nejakom čase mu volal U. P., ktorý mal na dom v S. hypotéku, že údajne dom
je otvorený a ľudia tam chodia kradnúť drevo. Z toho dôvodu šiel obžalovaný zobrať náhradné kľúče a
dom zamkol. R. videl naposledy na jar v roku 2010. V tej súvislosti uviedol, že D. R. nezabil, videl ho
len naposledy, keď odišiel do Čiech.
Pri poslednej výpovedi z prípravného konania z 19. augusta 2011 obžalovaný T. uviedol tretiu verziu
priebehu udalostí a podľa neho v tom čase povedal úplnú pravdu, pretože sa v ňom pohlo svedomie,
lebo vo väzbe začal chodiť na spovede a to ovplyvnilo, že sa rozhodol zmeniť výpoveď. V priebehu
spomínanej výpovede sa k usmrteniu poškodeného R. vyjadril tak, že vtedy bol R. agresívny, lebo bol
opitý a vyhrážal sa im, že ich poudáva, čím mal na mysli veci súvisiace s ekonomikou vo firme R., s. r.
o., ako aj to, že jeho družke povie o milenkách. Rovnakým spôsobom sa mu R. vyhrážal už aj niekoľko
mesiacov predtým vždy vtedy, keď mal vypité. Keďže bol cestou agresívny, pri obci R. smerom na U.,
kázal P. zastaviť vozidlo s tým, že potrebuje ísť na malú potrebu a keď boli so P. mimo vozidla, dohodli
sa, že dajú „R. dole“. Obžalovaný v tej súvislosti uviedol, že vlastne to bola spoločná myšlienka so P..
Dohodli to tak, že zájdu na nejakú odľahlú poľnú cestu a na nej T. násilím za bundu vytiahol R. z vozidla
a bil ho obuškom po hlave a keď sa im R. vyhrážal na zemi, že ich pozabíja na to U. P. ho udrel sekerou
do zadnej časti hlavy jej tupou časťou, ktorú vybral z auta bez toho, aby mu to on povedal. Po údere
poškodeného myklo dopredu a následne padol na chrbát a ostal ležať v takej polohe. Vtedy už nejavil
známky života a obaja si mysleli, že je mŕtvy. V súvislosti s Q. U., ktorý R. dobre poznal a ktorý mal
zorganizovať celý prepis firmy z T. na R., obžalovaný uviedol, že mu práve on hovoril, že by bolo dobré,
aby zabil R. a jeho telo rozdelil na viacero častí.
Pri spomínanej výpovedi z prípravného konania obžalovaný T. pokračoval ďalej tak, keď uviedol, že v
čase, keď R. už ležal bez známok života, tak od P. zobral sekeru on a sekol poškodeného do ľavej
ruky ako je lakeť. Ruku mu však neodsekol, lebo mu zabránila bunda, ktorú mal poškodený na sebe.
Následne mu sekeru zobral z ruky U. P. a sekol on do tej istej ruky poškodeného, ale potom pochopili,
že sa to nedá spraviť, tak spoločne R. naložili do kufra. Potom mal ísť pre svoje vozidlo do C. D. a U. P.
zostal čakať pri aute. Keď sa vrátil, P. mu povedal, že R. ešte chrčí, a preto ho spoločne zakryli dekou
a zahádzali kameňmi, ktoré našli na poli. Chceli, aby sa pod nimi udusil. Neboli si však istí, či je mŕtvy.
Keď prišli do C. D. k bytovke a P. mu povedal, že cestou počul chrčanie a videl v aute zarosené okná,
zistil, že poškodený ešte musí žiť. Obžalovaný T. na to uviedol, že ho musia doraziť, aby sa netrápil. Z
bytu priniesol dva kuchynské nože s dlhšou čepeľou, ktoré postupne oba bodol do R. tela z boku ako je
oblasť hrudníka. Pri druhom vpichu počul zachrčanie. Na byte sa potom rozprávali, čo urobia s telom,
kde U. P. povedal, že ho treba zakopať, že pozná dobré miesto. Išli pre lopatu a rýľ do C., kde U. P.
býval. Spoločne vykopali hrob. Potom z neho oba nože vybrali a stuhnuté telo v skrčenej polohe vložili
do hrobu a poliali kyselinou. Následne telo zakopali a obžalovaný U. P. dokončil aj maskovanie hrobu.
Nože nasekali na menšie kúsky a potom ich vyhodili. O sekeru sa mal postarať U. P.. Nasledujúci deň
spálil v S. svoje aj P. oblečenie, ktoré mali vtedy na sebe. Ku kyseline sírovej sa vyjadril tak, že táto
bola jeho a uskladnil si ju u U. P. v C.. Túto si zabezpečil s Q. U. v A. v predajni L., ako aj v W., pričom
to bol týždeň, mesiac alebo aj viac predtým než zabili R.. Práve Q. U. mu mal povedať, že keď zabijú
R. a zakopú ho, majú ho poliať kyselinou sírovou z dôvodu, aby ho nevyhrabala zver. Práve za tým
účelom uvedenú kyselinu zháňal. O vražde potom povedal bratom U., Q. U. a A. U.. Im však povedal,
že telo je schované v jaskyni pri hrade v obce C.. V tej súvislosti dodal, že Q. U. sa zaujímal, kde sú
R. osobné doklady, ktoré boli založené v potravinách v obci S., pričom niekedy začiatkom roku 2011 ich
boli spoločne vyzdvihnúť. Išlo o občiansky a vodičský preukaz D. R.. Za tie zaplatil Q. U.B. R. dlh. V ten
deň dal obžalovaný T. Q. U. aj R. kufrík, v ktorom sa nachádzali jeho firemné doklady.
Pre úplnosť treba povedať, že obžalovaný L. T. dňa 21. decembra 2011 na Úrade špeciálnej prokuratúry
GP SR pri konaní o dohode o vine a treste uviedol, že priznanie pred vyšetrovateľom urobil pod
psychickým nátlakom. Zároveň vyhlásil, že úplne popiera spáchanie skutku ako je to uvedené v obvinení.
V intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR obžalovaný L. T. na hlavnom pojednávaní
uviedol, že v deň, keď došlo ku skutku, nevedel o tom, že poškodený R. má osobné doklady založené
v dedinskom pohostinstve v S.. V ten deň sa R. ani nepýtal, či má so sebou osobné doklady. To, že
by ich mal mať pri sebe, považoval za samozrejmé. V súvislosti s jeho milenkami uviedol, že ich mal
v Č. a v U.K.. Stretával sa s nimi len príležitostne a to vtedy, keď v tých mestách pracovali. Obvykle
chodili na týždňovky asi desať chlapov. Bývali v prenajatom dome. K tým stretnutiam s milenkou z Č.

dochádzalo v tom prenajatom dome. S druhou milenkou z U. sa stretával vtedy, keď býval v C. D.. Raz
sa s ňou stretol aj v penzióne v U.. O tom, že tieto milenky mal, vedeli skoro všetci jeho spolupracovníci.
Vedel o nich aj poškodený D. R.. Obžalovaný si však nespomínal, či mu to povedal on alebo či sa R. o
milenkách dozvedel pri ich spoločnej práci. Obvykle po skončení stavebných prác zvykli robiť bašavel,
na ktorom býval prítomný aj poškodený D. R., ktorý bol tiež obžalovaného spolupracovník. Boli tam aj
tie spomínané milenky. O milenkách, pokiaľ bol obžalovaný na slobode, sa s družkou L. P. nerozprávali
a ani ona mu nespomínala, že by o nich tušila, jednoducho si verili. O svojich milenkách jej obžalovaný
povedal, až keď bol vo väzbe za tých okolností ako to jeho družka uviedla pred súdom.
Obžalovaný U. P. pred súdom podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyhlásil, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
Uviedol tiež, že po poučení predsedom senátu si je vedomý toho, že takéto vyjadrenie súd považuje
za priznanie spáchania skutku. Po súhlasnom stanovisku prokurátora súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8
Trestného poriadku uznesením rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. c),
ods. 4 Trestného poriadku prijíma. Zároveň súd vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný
U. P. priznal spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa len dôkazy k výroku o treste a k náhrade
škody. Tiež podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku bolo procesným stranám súdom oznámené, že bude
vykonaný výsluch obžalovaného U. P. k účasti spoluobžalovaného L. T. na žalovanej trestnej činnosti.
Obžalovaný U. P. na hlavnom pojednávaní vypovedal o podstatných skutočnostiach zhodne ako v
prípravnom konaní. V tej súvislosti v spontánnej časti svojej výpovede uviedol, že v kritický deň,
ktorý nevedel pomenovať, ale bolo to niekedy koncom marca až začiatkom apríla 2010 spoločne so
spoluobžalovaným L. T. a poškodeným D. R. rúbali drevo v S., kde býval poškodený. Potom mu T.
povedal, že poškodeného odvezú niekde do R. M. F.. Cestou na pokyn T. zastal na odľahlej ceste. Potom
si všimol, ako T. vyťahoval z auta poškodeného a kým sa on autom otáčal, videl ako L. T. bil D. R.
kovovým obuškom. Keď sa otočil, zastal pri nich a L. T. sa opýtal, čo sa deje. Ten mu odpovedal, aby sa
nestaral a radšej mu pomohol tým, že mal doniesť z kufra auta sekeru a aby poškodeného tou sekerou
udrel. V tejto súvislosti obžalovaný U. P. dokazoval, že to urobil, aby utíšil situáciu, a preto poškodeného
udrel tupou časťou sekery jedenkrát do zadnej časti hlavy. Poškodený v tom čase sedel na zemi. Potom
sa zvalil na chrbát. K intenzite úderu sa obžalovaný P. vyjadril tak, že ho asi udrel silno a sa mu to vymklo
spod kontroly. Podľa neho poškodeného niekoľkokrát udrel aj L. T.. Telo potom dali do kufra a odviezli
ho k bytovke, kde býval T. v C. D.. Pred bytovkou poškodeného obžalovaný T. bodol nožmi. Potom na
byte T. sa rozprávali, čo sa vlastne stalo a pri tej debate mu mal L. T. dať pokyn, aby našiel miesto, kde
poškodeného odpracú.
Na otázky prokurátora obžalovaný uviedol, že k motívu sa vyjadriť nevie, pretože T. mu iba povedal, aby
sa nestaral. V ten deň sa viezli jeho motorovým vozidlom Peugeot 309, ktoré mu za 350 Eur niekedy
predtým kúpil švagor obžalovaný L. T.. To preto, aby mohol za nimi, teda za svojou sestrou občas
dôjsť. Keď sa telo poškodeného už nachádzalo v batožinovom priestore vozidla, obžalovanému U. P. sa
zazdalo, že poškodený dýcha, čo riešil T. tak, že začal zbierať skaly a hádzal ich na telo poškodeného.
Skaly mohli byť o hmotnosti 5 kg a mohlo byť ich päť až desať kusov. On na poškodeného skaly
nehádzal, len tak stál pri aute a pozeral sa. Potom išiel T. pre svoje vozidlo a jemu to zdôvodnil tak,
že je to pre prípad až by boli cestou policajti, aby ho ako vpredu jazdiaci vedel upozorniť na prípadnú
hliadku. Keď sa dostali pred bytovku v C. D., tak sa mu zazdalo, že obžalovaný zachrčal, ale boli
určite zarosené okná. Obžalovaný T. potom doniesol nože a aj mu ich dával do ruky, aby on pichol
poškodeného, avšak P. to odmietol s tým, že nemal dôvod, aby to robil. Potom nože do poškodeného
pichol iba T.. Následne na byte sa s T. rozprávali, prečo sa to vlastne stalo, pričom švagor mu povedal,
aby sa nestaral a radšej vymyslel dobré miesto na odstránenie tela poškodeného. Jeho potom napadlo
to miesto, kde vlastne poškodeného zakopali. Rýľ a krompáč vzali z pivnice švagra a aj na miesto, kde
poškodeného zakopali, šli švagrovým autom. Potom sa vrátili pred bytovku, kde stále bolo zaparkované
jeho vozidlo s poškodeným. K vykopanému hrobu sa už vrátili obidvomi vozidlami. Pri zakopávaní D. R.
do provizórneho hrobu na neho vyliali kyselinu sírovú, ktorá patrila švagrovi T. a časť z nej mal v pivnici v
bytovke. Po určitom čase mu T.Č. hovoril, že by bolo dobré ísť skontrolovať hrob a prípadne premiestniť
telo poškodeného. On to však odmietol.
Obžalovaný U. P. sa na hlavnom pojednávaní vyjadril aj k tomu, že vie, že obžalovaný T. má firmu na
výkopové a kanalizačné práce. Pozná aj Q. U., je to kamarát jeho švagra T.. Bol aj pri stretnutí T. s U.,

kedy mu T. rozprával o zavraždení R.. Mal mu aj povedať, že je schovaný niekde v jaskyni. Jeho však
poslali pri rozhovore bokom. Keď sa všetci presúvali jeho autom zo S. po to miesto, kde začal prvý útok
na poškodeného, tak predbiehala debata medzi obžalovaným T. a poškodeným R.. Obžalovaný P. ju
veľmi nepočúval, lebo šoféroval a bolo zapnuté aj rádio. V tom čase sedel T. na sedadle spolujazdca a
R. vzadu. Ten rozhovor medzi nimi bol niekedy aj hlasnejší a padali tam aj nadávky. Podľa neho policajti
nevedeli, kde je zakopané telo poškodeného. To miesto im ukázal on, chcel sa priznať. Policajti mu
to aj radili, že potom dostane nižší trest. Obžalovaný U. P. potvrdil, že po jeho jedinom údere sekerou
do poškodeného sa tento už neprebral. V čase zakopávania poškodeného na neho naliali najviac tri
fľašky kyseliny sírovej, lebo toľko mal T. v pivnici. Ostatné fľaše s kyselinou sírovou boli uskladnené v
rodičovskom dome v C., kde obžalovaný P. býval. Doniesol ich tam obžalovaný T..
Na otázku predsedu senátu sa obžalovaný P. vyjadril tak, že nevie nič o amputovaní časti ruky
poškodeného. Tvrdil, že po údere sekerou do zadnej časti hlavy poškodeného, sekeru zahodil, otočil
sa a už sa na neho nepozeral. V čase skutku boli s poškodeným na mieste činu len oni dvaja s T.. Aj
obžalovaný P. sa vyjadril k zničeniu použitých nástrojov na usmrtenie poškodeného tak ako obžalovaný
T.. Potvrdil, že L. T. zlikvidoval nože tým, že ich polámal a potom zahodil. Sekeru zobral on domov do
C., kde porisko spálil. Po príchode domov sa ihneď prezliekol a veci, ktoré mal oblečené v čase činu,
dal do tašky a odovzdal T., ktorý ich potom zlikvidoval. K použitému nástroju - sekere bez poriska sa
vyjadril tak, že to je tá, ktorou udrel poškodeného v čase činu. Patrila do ich rodiny, pravdepodobne
otcovi. Na dotaz predsedu senátu k dĺžke poriska sa obžalovaný P. vyjadril tak, že bolo asi o 10 cm
kratšie ako stolík pre svedkov v pojednávacej miestnosti súdu, za ktorým pri výpovedi obžalovaný P.
sedel. Po zmeraní predsedom senátu bolo zistené, že stolík má 80 cm, teda dĺžka poriska bola asi 70
cm. Obžalovaný aj názorne ukázal spôsob, akým poškodeného udrel, pričom bolo možné konštatovať,
že to bol tzv. golfový úder.
Obžalovaný U. P. v prípravnom konaní bol ako obvinený vypočutý celkom trikrát, a síce 3. marca 2011,
1. apríla 2011 a 11. novembra 2011. Vo všeobecnosti možno uviesť, že všetky tieto výpovede pred
vyšetrovateľom v podstatných súvislostiach korešpondujú s výpoveďou tohto obžalovaného na hlavnom
pojednávaní. Odlišujú sa len v tom, že pred vyšetrovateľom si obžalovaný P. myslel, že T. chcel zabiť D.
R. preto, že tento mal firmu, z ktorej obžalovaný T. ťažil. Túto skutočnosť pred súdom vysvetlil tak, že pri
výsluchu mu kukláči stále opakovali meno firmy R., tak on si ten záver takto vydedukoval. V skutočnosti
však v tejto súvislosti obžalovaný P. dodal, že nevie nič o prevode obchodného podielu spoločnosti Z.
obžalovaného T. na D. R..
V prípravnom konaní bola medzi obžalovanými vykonaná aj konfrontácia (č.l. 172-180), pri ktorej v
podstate obaja obžalovaní zotrvali na svojich vtedy aktuálnych výpovediach.
Aj obžalovaný U. P. sa na dotaz predsedu senátu pri doplnení dokazovania po zrušení rozsudku vyjadril,
že nevedel, že v čase, keď došlo ku skutku, mal poškodený D. R. svoje osobné doklady založené v
dedinskom pohostinstve v S.. Nespomínal si ani na to, či sa o tých dokladoch vtedy v aute rozprávalo.
Na hlavnom pojednávaní súd vypočul celkom pätnásť svedkov.
Svedok Q. U. pred súdom dokazoval, že obidvoch obžalovaných pozná a nie je s nimi v žiadnom
príbuzenskom pomere ani v spore. O vražde mu povedal obžalovaný T. niekedy v roku 2010 až 2011
na rôznych miestach a v rôznom čase. Chválil sa tým, čo urobil, s kým a kde a povedal, že ten človek
je už odstránený. Pri ďalších stretnutiach niekedy v roku 2010 mu opakoval, že ten človek už nežije.
Bolo to stupňované aj tým, že o túto vec sa zaujímala aj polícia a aj jeho sa vypytovali, pretože pracoval
vo firme obžalovaného T.. Svedok vedel o tom, že poškodený býva v dome T. v S.. Potom zrazu mu
T. povedal, že ten človek tam už nie je a že je ukrytý niekde v skale. Likvidáciu poškodeného R. mu T.
popisoval tak, že bol bitý obuškom aj päsťami. Motívom malo byť to, že keď u nich býval, tak sa nezhodli
a že ich ohrozoval. R. mal firmu spoločne s D. L.. Veď aj svedka s R. zoznámil D. L.. Poškodeného
charakterizoval tak, že to bol jednoduchý človek z dediny, ktorý pomáhal na stavbách a opravoval autá.
Dosť pil alkohol. O zlikvidovaní poškodeného mu T. povedal prvýkrát v máji alebo v júni 2010 a druhýkrát
v auguste, v septembri alebo v novembri 2010. Keď mu obžalovaný T. rozprával, že poškodený bol
zlikvidovaný, alebo zmárnený, občas povedal, že u neho už nepracuje, lebo išiel do Čiech a svedok si
to vysvetlil tak, že T. bol jednoducho vždy rozporuplný. Svedok sa aj vyjadril k prevzatiu občianskeho

preukazu a vodičského preukazu poškodeného v potravinách v obci S., kde šiel spoločne s obžalovaným
T.. Poškodený tam mal doklady založené kvôli svojmu dlhu. Peniaze na ich vyplatenie dal svedok. T.
mu dal aj kufor s firemnými dokladmi R. preto, že sa zrejme s nimi bude dať niečo urobiť. Ku vzťahu
obžalovaného T. k poškodenému sa svedok vyjadril tak, že T. vždy o poškodenom tvrdil, že je oplzlý a
robí si čo chce. T. mu nespomínal, že chce R. odstrániť. Podľa svedka Q. U. o vykonaní vraždy vedel
aj D. L..
Svedok Q. U. ďalej dokazoval, že kufrík s dokladmi poškodeného oficiálne vydal polícii zápisnične 11.
augusta 2011, hoci na ich výzvu ho vydal už skôr, niekedy v marci alebo v apríli 2011. Už vtedy sa polícia
zaujímala o nezvestnosť poškodeného R. a podľa neho policajti vedeli každý detail a teda aj to, že kufrík
s dokladmi je u neho. Kufrík sa ku svedkovi dostal asi po troch mesiacoch od vykúpenia občianskeho
a vodičského preukazu poškodeného R.. Svedok v tejto súvislosti uviedol, že kufrík si od T. vypýtal on,
lebo už predtým za ním chodili policajti a vedeli, že má vodičský a občiansky preukaz D. R. a chceli mať
všetky doklady pokope. Policajti mu naznačili, aby ten kufrík od T. vypýtal. Predtým, ako kufrík odovzdal
polícii, ho mal doma asi jeden mesiac. Do kufríka nič nedal ani nič z neho nezobral. V podstate sa ho
ani nedotkol. Svedok po predložení kufríka odobril všetky doklady, listiny a veci tak, ako je to uvedené v
zápisnici o vydaní veci z 11. augusta 2011 (č.l. 210-211). O nákupe uhlia prostredníctvom firmy R., s. r. o.
sa svedok vyjadriť nevedel. Rovnako nevedel nič uviesť o kyseline sírovej. Aj jeho brat A. U. mu hovoril,
že vie o usmrtení poškodeného R. L. T., ako aj to, že takú správu má práve od neho. Oni navzájom
nevedeli o tom, že majú od obžalovaného T. rovnaké informácie.
Svedok Q. U. vypovedal v prípravnom konaní v podstatných skutočnostiach zhodne ako pred súdom.
V prípravnom konaní bol najprv vypočutý ako utajený svedok č. 1 a potom na vlastnú žiadosť pred
vyšetrovateľom vypovedal pod svojím menom.
Jeho brat, svedok A. U., na hlavnom pojednávaní v zhode s prípravným konaním uviedol, že
obžalovaného L. T. pozná asi od roku 2005 a obžalovaného P. len prostredníctvom obžalovaného T..
Obžalovaného L. T. poznal ako slušného chlapca, s jeho otcom prevádzkovali spoločne pohostinstvo
v obci K. a potom si obžalovaný založil firmu na stavebné práce, ktorú mu pomohol zakladať. Svedok
sa ďalej vyjadril k stretnutiu v bare B52 v Trnave, ktoré sa uskutočnilo niekedy v septembri roku 2010.
Popísal to tak, že tam bol s bratom Q. U. a D. M., nejakým S., ktorého priezvisko uviesť nevedel a bol tam
samozrejme obžalovaný T.. Ten bol vtedy vytočený a uviedol, že ak ho Y. bude hnevať, tak ho dá dole tak
ako toho D. a zakope ho v lese. Až vtedy začal svedok brať predchádzajúce reči o likvidácii poškodeného
vážne. Po konzultácii s bratom Q. U. zistil, že aj on má takého informácie priamo od obžalovaného T..
Ten mu dokonca povedal, že boli spolu mŕtvolu hľadať v nejakej skale. Brat Q. mu oznámil, že sa bojí o
život, že by ho mohol T. odstrániť ako svedka, a preto išli spoločne všetky tieto okolnosti nahlásiť polícii
niekedy v decembri roku 2010. Boli priamo na Prezídiu PZ v Bratislave, kde s nimi spísali zápisnicu
o podaní trestného oznámenia. Podľa názoru svedka polícia konala až na ich podnet. Svedok A. U.
uviedol, že od T. vedel, že ten poškodený mal nejakú firmu, na ktorú údajne obžalovaný T. páchal trestnú
činnosť. Podľa neho mal byť takto kúpený aj stroj na paženie.
Aj tento svedok bol v prípravnom konaní vypočutý najprv ako utajený svedok č. 2 a neskôr na vlastnú
žiadosť vypovedal pred vyšetrovateľom pod svojím vlastným menom. Jeho výpoveď sa v podstatných
súvislostiach zhoduje s výpoveďou, ktorú svedok urobil na hlavnom pojednávaní.
Svedok D. L. pred súdom v zhode s prípravným konaním uviedol, že poškodeného D. R. dobre poznal,
bol to jeho kamarát, robili spolu stavebné práce ako omietky a podobne a bývali spolu na chalupe
obžalovaného L. T. v obci Zubák po dobu asi štyroch týždňov. On potom pred vianočnými sviatkami
odišiel, vtedy D. R. ešte žil. Po polroku sa dozvedel, že ho hľadá polícia, ale nevedel, čo sa s ním stalo.
Pokiaľ žili zhruba jeden mesiac spolu, tak sa starali o dom obžalovaného T., rúbali drevo a robili stavebné
práce. Vie o tom, že D. R. robil pod svojou firmou pre obžalovaného T. kanalizačné práce. Poškodený
bol pod vplyvom alkoholu agresívny, inak bol normálny chlap. Svedok ďalej uviedol, že po dobu štyroch
týždňov, keď býval spoločne s poškodeným v obci S., bol zamestnaný vo firme obžalovaného T.. Na
dotaz obžalovaného L. T. svedok pred súdom uviedol, že vie o tom, že T. mal konflikt s Q. U., pretože
aj svedok mal s ním konflikt, on mal konflikt aj s políciou.

Svedok L. F. sa pred súdom vyjadroval v podstatných súvislostiach zhodne ako pred vyšetrovateľom.
Bol to práve on, ktorý obžalovanému L. T. predal jednu zo svojich dvoch firiem. Jeho účtovníčka mu
povedala, že nejaký L., ktorému tiež robila účtovníctvo, má záujem o jednu z jeho firiem, pretože sa
potrebuje zbaviť akéhosi úveru. S L. sa aj stretol v J. v Bratislave, jeho priezvisko nepozná. Ten mu však
povedal, že firma nebude pre neho, ale pre jeho kamaráta L., ktorý ju chce kúpiť kvôli tomu, že potrebuje
firmu zabehnutú s nejakou históriou s dôvodu kúpy nehnuteľnosti. Neskôr sa stretol aj s obžalovaným L.
T.. Firma, ktorú mu predal, sa zaoberala obchodovaním s pneumatikami, najmä zn. Pirelli. Firma mala aj
pohľadávky, a síce od jednej poľskej firmy, ktorá jej dlžila 900.000,-- Sk a od viacerých menších firiem,
ktoré jej spolu dlžili do 200.000,-- Sk. Obžalovaný mu tieto pohľadávky predal za 50 % cenu a svedok mal
z nich zisk maximálne 60.000,-- Sk. V tejto súvislosti svedok uviedol, že obžalovanému T. za pohľadávky
vyplatil zhruba 500.000,-- Sk a za sklad s pneumatikami, ktoré obžalovaný nechcel, čiastku 1.381.368,-Sk. Svedok tieto skutočnosti potvrdil aj po prezretí si ním predložených listinných dôkazov (č.l. 283-332).
K vyjadreniu obžalovaného L. T., že od svedka neprevzal žiadne pneumatiky v počte 140 ks a neobdržal
ani finančné prostriedky v uvedenej čiastke a ani peniaze za odpredaj pohľadávok a že všetko prevzal
len účtovne, sa svedok vyjadril tak, že obžalovaný klame.
Svedok D. M. pred súdom vypovedal v podstatných súvislostiach tak, ako pred vyšetrovateľom a
dokazoval, že obžalovaného L. T. pozná asi päť rokov. Niekedy v lete roku 2011 bol spoločne s bratmi
U. Q. a A. a samozrejme s obžalovaným L. T. v bare B52 v Trnave. L. T. tam rozprával, že ho hnevá
D. Y. a že ho vydiera a v tej súvislosti uviedol, nech si Y. dáva pozor, aby neskončil tak ako ten, ktorého
zabil. Svedok na to uviedol, že to bral na ľahkú váhu, lebo si myslel, že si túto skutočnosť obžalovaný
L. T. len vymyslel.
Aj svedkyňa F. P. vypovedala pred súdom zhodne so svojou výpoveďou z prípravného konania. Na
hlavnom pojednávaní dokazovala, že obžalovaný U. P. je jej syn a obžalovaný L. T. je druh jej dcéry,
s ktorou majú spolu dve maloleté deti. K veci uviedla, že mala vedomosť o tom, že v S. býva nejaký
muž, ktorý mal prerábať dom, ktorý patril obžalovanému L. T.. Predmetný dom obžalovaný L. T. splácal
a dotyčný muž ho prerábal a zároveň tam aj býval. Svedkyňa uviedla, že raz tam bola spolu s dcéru
zaniesť jedlo a spravili pre uvedeného muža aj nákup, lebo obžalovaný L. T. bol dlhšiu dobu preč a
nechceli si spraviť hanbu. Svedkyňa uviedla tiež, že vtedy prvýkrát uvidela spomínaného muža a tento
sa jej predstavil ako D. R.. Od ľudí z obce mala vedomosť o tom, že D. R. býval často hladný a opitý.
K osobe obžalovaného L. T. uviedla, že nebol zlý, len v poslednom období bol veľmi nervózny a chcel
prepísať na jej syna, obžalovaného U. P., skrachovanú firmu. Zároveň uviedla, že syn U. P. túžil mať
auto a prvé mu kúpil práve obžalovaný T., ktorého syn vnímal ako pána podnikateľa, lebo mal peniaze.
Brat obžalovaného U. P., svedok T. P., na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a odoprel vypovedať.
Predseda senátu podľa § 236 ods. 4 Trestného poriadku prečítal jeho výpovede z prípravného konania
z č.l. 250-251, 254-255. Pred vyšetrovateľom svedok uviedol, že obžalovaný L. T. je druh jeho sestry. K
osobe poškodeného D. R. dokazoval, že toho spoznal, keď bol spoločne so svojím bratom v S. v dome,
ktorý mal patriť obžalovanému L. T.. Párkrát mu išli zaniesť jedlo. Vozidlo zn. Peugeot 309, ktoré mal
jeho brat obžalovaný U. P., mu zaobstaral obžalovaný L. T.. Záverom svedok uviedol, že niekedy v lete
roku 2010 počul debatu, že obžalovaný L. T. chcel prepísať nejakú firmu na obžalovaného U. P., ale
nevie, či s tým brat súhlasil.
Svedkyňa L. P. - družka obžalovaného L. T. a sestra obžalovaného U. P. pred súdom uviedla, že o
milenkách obžalovaného L. T. nevedela nič, ale tušila to. Aj matka obžalovaného T. jej hovorila, že
L. musí mať nejaké milenky, keď tak chodí po večeroch preč z domu. K tomu svedkyňa uviedla, že
tomu neverila, lebo bola zaslepená. K milenkám sa jej obžalovaný L. T. v skutočnosti priznal až pri jej
návšteve vo výkone väzby 7. decembra 2012, keď jej oznámil, že mal milenky v Č. a v U.. Ich mená
nepovedal. V ten deň mu ale svedkyňa najprv oznámila, že mu bola neverná. Na to sa jej obžalovaný
k tým milenkám priznal. Ďalej uviedla, že keby aj sa o nich dozvedela v čase, keď bol obžalovaný na
slobode, nebol by to dôvod na odlúčenie, pretože ho mala rada. Majú spolu syna a dcéru. Podľa nej o
milenkách obžalovaného T. vedel aj poškodený D. R..

Súd na hlavnom pojednávaní v zmysle zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR k zisteniu motivácie
konania obžalovaného L. T., teda k existencii jeho mileniek, vypočul aj svedkov C. T. - švagrinú
obžalovaného L. T. a D. T. - brata obžalovaného L. T.. Ani jeden z menovaných svedkov nevedel uviesť
nič o jeho milenkách pričom ani jeho družka L. P. im nikdy nič takého nenaznačila.
Svedkyňa Ľ. T. - matka obžalovaného L. T. pred súdom uviedla, že o jeho milenkách nevedela nič.
Družke obžalovaného L. P. nikdy neuviedla podozrenie, že by jej syn mohol mať milenky, podľa nej si to
P. zle vysvetlila. Ona túto skutočnosť naozaj nemala odkiaľ vedieť.
Skutočnosť, či motívom usmrtenia poškodeného D. R. mohlo byť vyhrážanie sa obžalovanému T., že
jeho družke povie o jeho milenkách, súd dokazoval aj výsluchmi ďalších svedkov - spolupracovníkov
obžalovaného L. T.. V tej súvislosti na hlavnom pojednávaní vypočul svedkov U. Q., U. P., C. F. a S. T..
Súhrnne možno konštatovať, že všetci štyria menovaní uviedli, že vedeli o tom, že obžalovaný L. T. žije
s družkou, s ktorou má dve deti a v čase týždňoviek mával aj milenky. Tie mali byť v Č. a v U.. Vyjadrili
sa aj k tomu, že o milenkách obžalovaného v podstate vedeli všetci chlapi z partie, ktorá pozostáva z
jedenástich až dvanástich chlapov. Svedok U. Q. navyše uviedol, že obžalovaný L. T. mal obavu z toho,
aby sa jeho družka L. P. o tých milenkách nedozvedela, aby nemal problémy v rodine.
Postupom podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku podľa návrhu procesných strán a za súhlasu
prokurátora a obžalovaných, boli prečítané tri zápisnice o výsluchoch svedkov z prípravného konania
- T. R., D. Y. a T. R..
Poškodený T. R. (č.l. 186-187) dokazoval, že je otcom poškodeného D. R. a svojho syna naposledy
videl pred šiestimi rokmi a dovtedy nevedel, kde sa zdržiaval. Jeho syn bol rozvedený, s manželkou
nekomunikoval a ako sa dozvedel, mal problémy aj s alkoholom. K spôsobu života svojho syna sa
vyjadriť nevedel. Pripojil sa aj k náhrade škody s tým, že žiadal uhradiť trovy spojené s jeho pohrebom v
celkovej čiastke 555,12 Eur (352,80 Eur + 190,32 Eur + 12,00 Eur). V tejto súvislosti doložil aj príslušné
listinné dôkazy (č.l. 192 -193).
Pre úplnosť treba povedať, že podľa návrhu prokurátora súd predvolal poškodeného T. R. aj ako svedka.
Vzhľadom však k vyjadreniu jeho ďalšieho syna, I. R., že otcovi amputovali časť nohy a po ústavnom
liečení sa doliečuje v domácom prostredí, strany upustili od tohto výsluchu na hlavnom pojednávaní a
súhlasili s prečítaním jeho svedeckej výpovede. Na hlavnom pojednávaní potom záujmy poškodeného
hájil splnomocnenec poškodeného I. R..
Z výpovede svedka D. Y. (č.l. 225-228) vyplýva, že poškodeného D. R. spoznal prostredníctvom
obžalovaného L. T., ale bližšie sa ku skutku vyjadriť nevedel.
Svedkyňa T. R. (č.l. 268) bola manželkou poškodeného D. R.. Z jej výsluchu pred vyšetrovateľom
vyplýva, že s poškodeným mala štyri deti a od roku 2004 už spolu nebývali. Poškodený si neplnil svoju
vyživovaciu povinnosť, za čo bol aj trestne stíhaný. Uviedla tiež, že D. R. dlhoval viacerým ľuďom
peniaze, pričom ho hľadali u nej doma vrátane súdneho exekútora, ktorý tvrdil, že D. R. nespláca leasing
na auto. Svedkyňa vedela o tom, že poškodený mal nejakú firmu R., lebo k nej bola niekedy doručovaná
pošta s adresou tejto firmy.
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj výsluch znalca L.. N. Š., U.. z odboru zdravotníctva, odvetvia
súdneho lekárstva. Znalec predniesol znalecký posudok v súlade s jeho písomným vyhotovením (č.l.
514-535). Dodal, že osobne sa zúčastnil exhumácie poškodeného 2. marca 2011 v lesnom poraste
katastrálneho územia obce W. Q. na základe požiadania vyšetrovateľa.
Bezprostrednou príčinou smrti poškodeného bolo zlyhanie riadiacich a regulačným funkcií mozgu
v dôsledku trieštivých impresívnych zlomenín záhlavovej kosti a kostí spodiny lebečnej. Predmetné
poranenie poškodený utrpel v čase medzi 12. až 18. mesiacmi pred exhumáciou tela. Zhrnutím
výsledkov vonkajšej ohliadky tela poškodeného, výsledkov pitvy, analýzou zistených poranení,

poškodenia tkanív a orgánov, so zohľadnením rozsahu a stupňa posmrtných zmien a dekompozície
ustálil znalec príčinu smrti, poranenia vedúce k smrti a mechanizmus smrti tak, že trieštivé impresívne
zlomeniny záhlavovej kosti a zlomeniny spodiny lebečnej s následným poškodením tvrdej pleny
mozgovej a poškodením mozgu sú poranenia, ktoré viedli k smrti muža. Trieštivé impresívne zlomeniny
na šupine záhlavovej kosti vznikli priamym pôsobením tupého vonkajšieho mechanického násilia veľmi
veľkej intenzity, pretože došlo k prekonaniu pevnosti a súdržnosti ako aj elasticity pevných kostí vo forme
viacerých úlomkov. Zraňujúci predmet bol pevný s tvrdosťou až charakteru kovu. Po prezretí vecného
dôkazu - kovovej časti sekery bez poriska na hlavnom pojednávaní znalec uviedol, že práve toto je
zraňujúci nástroj a že týmto nástrojom jeho tupou časťou veľmi veľkou intenzitou veľmi dobre mohlo
dôjsť k vzniku poranenia spodiny lebečnej. V znaleckom posudku znalci uzavreli, že poranenie spodiny
lebečnej mohlo vzniknúť aj jedným veľmi silným úderom tupou časťou sekery. To potvrdil znalec aj pred
súdom. Zároveň zmeral veľkosť tupej časti sekery a tá je 6 x 2,5 cm. S poukazom na závery znaleckého
posudku a najmä s ohľadom na obrázok č. 3 na str. 14 posudku (č.l. 527) znalec jednoznačne potvrdil,
že zranenie spodiny lebečnej hoci o veľkosti 7 x 4,5 cm bolo spôsobené predloženou doličnou sekerou.
Totiž, pri použitom predmete väčšom ako 4 x 4 cm, zranenie kopíruje predmet a časť energie sa prenáša
na širšiu plochu, a teda môže zväčšiť obrys zraňujúceho nástroja. Znalec na upresnenie uviedol, že
v literatúre sa uvádza, že predmetom s rozmermi 4 x 4 cm a menej je možné pri údere na spodinu
lebečnú spôsobiť až prebitie lebky a pri použitých zraňujúcich predmetoch väčších ako sú 4 x 4 cm, ako
to bolo v tomto prípade, dochádza k typickým impresívnym zlomeninám, čiže k vtlačeniu kostí do lebky,
čo jednoznačne znalci zistili pri pitve. V danom prípade boli kosti vtlačené do lebky 3 až 4 mm.
Znalec na hlavnom pojednávaní v súlade so závermi znaleckého posudku ďalej dokazoval, že sekerou
bolo na telo poškodeného pôsobené viackrát, pretože našli aj amputáciu dolnej časti ramennej kosti.
Podľa nájdených vrypov na kosti znalec jednoznačne ustálil, že na túto časť tela bolo pôsobené
minimálne trikrát. Na kosti sa našli tri vrypy, čo svedčí o tom, že vznikli dvomi seknutiami sekery, ale
keďže nedošlo k oddeleniu kosti, tak tieto údery boli slabšej intenzity. Tá tretia sečná rana, následkom
ktorej došlo k oddeleniu ramennej kosti, musela byť vedená takou intenzitou akou bola vedená pri
zlomenine lebečnej kosti. Navyše, keď išlo o oblečeného poškodeného. Tieto tri sečné rany vznikli
v krátkom slede za sebou. Z morfologického charakteru zranenia znalec nevedel určiť, či vznikli
pôsobením jedného páchateľa alebo viacerých. K vzniku takéhoto zranenia mohlo najlepšie dôjsť vtedy,
keď poškodený ležal na pevnej podložke v podstate s vystretou rukou. Z praxe má znalec vedomosť o
tom, že takéto zranenia obvykle vznikajú vtedy, keď sa s telom sekundárne manipuluje pri ukladaní do
provizórneho hrobu. V súvislosti so vznikom tohto zranenia znalec na hlavnom pojednávaní konštatoval,
že pokiaľ by bolo spôsobené za života poškodeného, spôsobilo by významné krvácanie z magistrálnej
tepny a žily ramena a bezprostredne by ohrozilo život poškodeného silným krvácaním navonok a stratou
krvi s krvnej cirkulácie. Znalci detailne preštudovali zvyšky mäkkých tkanív a charakter vitálnej reakcie
na okrajoch tkanív, ako aj charakter reakcie na kosti, pričom konštatovali, že nie je možné exaktne
presne určiť časový interval vzniku tohto poranenia, avšak znalec sa pred súdom priklonil k záveru,
že najpravdepodobnejšie toto zranenie vzniklo po smrti poškodeného. Zo súdnolekárskeho hľadiska sú
takéto zranenia najtypickejšie v čase, keď páchateľ chce ukryť telo poškodeného do provizórneho hrobu
a niektorá z končatín pri stuhnutí môže prekážať pri jeho ukrytí.
Po vysvetlení znalcovi, že z priznania obžalovaného U. P. vyplynulo, že spoluobžalovaný T. na telo
poškodeného v kufri batožinového priestoru nahádzal päť až desať kameňov o hmotnosti približne 5 kg,
znalec uviedol, že takýmto mechanizmom je veľmi dobre možné spôsobiť zlomeniny rebier vľavo ako
boli nájdené pri pitve. Poranenie spôsobilo poškodenému intenzívnu bolesť a sťažilo mu vykonávanie
dýchacích pohybov. Toto poranenie však izolovane neohrozilo bezprostredne jeho život.
Pri pitve našli znalci na tele poškodeného aj dvojnásobné bodné poranenie hrudníka. Zo
záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že útočník voči telu poškodeného útočil vo
forme útoku bodnorezným alebo bodným nástrojom, ktorý predstavoval jednobritý plochý nástroj
najpravdepodobnejšie nôž s optimálnou šírkou čepele okolo 1,5 až 2 cm a dĺžkou čepele okolo 8 až 10
cm. Útočník do tela poškodeného bodol bodnorezný nástroj dvakrát. Pri bodnom poranení číslo 1. bodný
kanál prebiehal plytko cez kožu, podkožie, medzirebrové svalstvo a hrot nástroja končil v osrdečníkovom
vaku, pričom nedošlo k porušeniu celistvosti prednej plochy srdca. Bodnorezný nástroj porušil kožu,
podkožie a medzirebrové svalstvo, cievy, pohrudnicu a malú časť blany osrdečníkového vaku. Poranenie
nespôsobilo smrť poškodenému, poškodilo však závažným spôsobom jeho zdravie a to vznikom otvoru
v hrudnej stene, ktorým do pohrudničnej dutiny vnikol atmosferický vzduch (pneumothorax). Bodné

poranenie č. 2 bolo vedené cez rovnaké medzirebrie, avšak viac z pravej bočnej plochy tela, kde
bodnorezný nástroj prenikol cez kožu, podkožie svalstvo a medzirebrové svalstvo a pohrudnicu a prešiel
časťou pravých pľúc. Poranenie tiež spôsobilo vznik pneumothoraxu, ale aj aktívne krvácanie do pravej
pohrudničnej dutiny, o čom jednoznačne svedčí čierny povlak na pohrudnici pravej pohrudničnej dutiny,
ktorý vznikol hemolízou nahromadenej krvi vytečenej z pľúc do pohrudničnej dutiny. Vzhľadom na
posmrtnú dekompozíciu tkanív a orgánov poškodeného, len z pitevného nálezu nie je možné stanoviť
presnú časovú postupnosť vzniku poranenia hlavy a bodných poranení hrudníka, teda ktoré z poranení
vzniklo ako prvé a ktoré ako druhé. S istotou možno ustáliť, že obe poranenia vznikli v čase, keď
poškodený ešte žil.
V tejto súvislosti na otázku obhajcu obžalovaného T., T.. Y., znalec uviedol, že po údere sekerou do
spodiny lebečnej mohla nastať smrť do 40 až 50 minút maximálne do jednej hodiny. Či po takomto
zranení mohol poškodený zhruba po 40 minútach povedať slová „L., prečo?“ znalec uviedol, že je to
dosť málo pravdepodobné. Skôr by mohol povedať nejaké úplne nesúvislé slová.
Na dotaz predsedu senátu znalec uviedol, že na klenbe lebečnej pri pitve poškodeného nenašli znalci
žiadne zlomeniny, čo však nevylučuje pôsobenie na hlavu nejakým predmetom menšej intenzity. Na
hrudníku síce našli zlomeniny rebier, ale znalec si nemyslí, že vznikli kovovým obuškom. Skôr to svedčí
pre iný typ poranenia, napríklad tými 5 kg kameňmi. V tej súvislosti je k dobrej dispozícii lomná línia na
rebrách č. 5 až 8, čo by obušok nespôsobil.
Znalec pred súdom vôbec nevylúčil, že poškodený mohol byť v čase svojej smrti pod vplyvom alkoholu.
Zo záverov znaleckého posudku totiž vyplýva, že znalci túto skutočnosť vôbec nevedeli preveriť, pretože
nemali materiálny substrát, to znamená tkanivá, z ktorých by mohli urobiť relevantný záver.
Na konkrétnu otázku obhajcu obžalovaného T., T.. Y., znalec uviedol, že po údere sekerou došlo k
zlomeniu spodiny lebečnej, určite k otrasu mozgu a tým k dezorientácii poškodeného a istej formy
bezvedomia, čo je proces dynamický a trvá určitý čas. K mozgovej smrti určite nedošlo preto, lebo keď sa
ustálilo, že po takomto zranení nasledovali ešte bodné zranenia do hrudníka, došlo pri nich k zakrvácaniu
do hrudnej dutiny. K mozgovej smrti by mohlo dôjsť pri zlyhaní mozgovej kôry. Mozgová smrť je terminus
technicus a pri jej určení musia byť splnené určité pravidlá podľa zákonov SR. Minimálne ju musí určiť
konzílium lekárov.
Na dotaz obhajcu obžalovaného P., L.. C., či zranenia poškodeného mohli vzniknúť v poradí zlomenina
spodiny lebečnej, amputácia ľavej ruky a až potom bodné poranenia hrudníka, znalec uviedol, že
je veľmi dôležité zistenie, či poranenie má vitálnu reakciu alebo takú reakciu nemá. V znaleckom
posudku znalci ustálili, že zlomenie spodiny lebečnej a bodné poranenia vznikli pri existencii vitálnych
reakcií, to znamená za života poškodeného. Naopak, pri skúmaní amputácii ľavej ramennej kosti
takúto vitálnu reakciu nenašli, a preto ustálili, že takéto zranenie vzniklo najpravdepodobnejšie už po
smrti poškodeného. Vylúčiť sa to úplne nedá, dalo by sa to iba pri čerstvej mŕtvole. Znalec však s
pravdepodobnosťou k blížiacej sa k istote pred súdom ustálil, že amputácia ľavej ramennej kosti vznikla
až po bodnom poranení hrudníka. Jednoznačne to vysvetlil tak, že keby pripustil alternatívu obhajcu,
že amputácia ruky bola pred bodným poranením, vzhľadom na masívne krvácanie z magistrálnej tepny
ľavej ruky, by došlo k hemoragickému šoku, čo znamená k vysokej strate krvi poškodeného a tak
povediac k odkrveniu poškodeného, a potom by znalci nemohli v hrudníku po bodných poraneniach pri
pitve nájsť také masívne krvácanie ako našli. Teda, poranenie spočívajúce v amputácii ľavej ramennej
kosti vzniklo najpravdepodobnejšie ako posledné a po smrti poškodeného. Záverom výsluchu znalec
na hlavnom pojednávaní potvrdil, že anorganická kyselina nájdená pri pitve poškodeného bola kyselina
sírová.
Znalca L.. N. Š., U.. súd na hlavnom pojednávaní 12. decembra 2012 opätovne vypočul v zmysle
pokynu Najvyššieho súdu SR uvedenom v zrušujúcom uznesení. V tej súvislosti znalec opakovane
dokazoval, že zranenie stredovej línie lebky mohlo vzniknúť aj jedným veľmi silným úderom tupej časti
sekery, ktorá mu bola predložená na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní. V čase, keď vypracovávali
znalecký posudok po vykonaní pitvy poškodeného, zraňujúci nástroj nemali k dispozícii, počítali len s
alternatívou klasickej sekery. Sekera použitá na usmrtenie poškodeného nie je štandardná, je veľká a
má vyššiu hmotnosť. Zranenia spôsobené takou sekerou znalec za svojej praxe ešte nemal. Prax už
vykonáva dvadsaťdva rokov. V tej súvislosti dodal, že za týchto okolností je alternatíva dvoch úderov
do hlavy poškodeného málo pravdepodobná. Táto alternatíva by mohla byť aktuálna iba za ideálnych

podmienok, čo znamená, že by poškodený ležal dole značky, teda na bruchu, kde by bola k dobrej
dispozícii záhlavová časť, resp. spodina lebečná a dva údery by smerovali na to isté miesto, príp. veľmi
blízko seba. Pri polohe poškodeného v leže na boku, by už bol uhol dopadu sekery iný. Podľa teórie
Occamovej britvy, čo bol jeden mních žijúci v rokoch 1400 vyplýva, že najjednoduchšie riešenie je vždy
najpravdepodobnejšie. V súdnolekárskej praxi to znalcovi vždy vychádza. Znalec poukázal na svoje
vyjadrenie z hlavného pojednávania zo 14. marca 2012 (č.l. 1018-1019), kde podrobne popísal, že
zlomenina spodiny lebečnej bola masívna impresívna zlomenina, pri ktorej došlo k vtlačeniu kostí do
lebky. Aj táto skutočnosť svedčí pre to, že toto zranenie vzniklo jedným veľmi silným úderom tupou
časťou sekery. V tej súvislosti dodal, že zranenie poškodeného na spodine lebečnej teda nevzniklo vo
forme opakovaných úderov pevným tupým predmetom.
V zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR sa znalec z odvetvia súdneho lekárstva vyjadril aj k tomu, že k
amputácii ľavej ruky poškodeného došlo až na konci skutkového deja po bodnom poranení a v čase,
keď bol poškodený ukladaný do provizórneho hrobu. Zdôvodnil to tým, že na obidvoch kýpťoch ruky
nenašli pri pitve známky po vitálnom krvácaní, čo svedčí o tom, že toto zranenie vzniklo po bodnom
zranení hrudníka. Na kýpťoch ruky sa našli zranenia, ktoré svedčia o tom, že na túto časť tela bolo
pôsobené ostrou časťou sekery minimálne trikrát. Na kosti sa našli dva vrypy, čo znamená, že tieto
vnikli dvomi seknutiami sekery, ale keďže nedošlo k oddeleniu kosti, tak tieto boli slabšej intenzity.
Tá sečná rana, následkom ktorej došlo k oddeleniu ramennej kosti, musela byť vedená takou veľkou
intenzitou, akou bola vedená rana pri zlomenine lebečnej kosti. Tieto tri sečné rany vnikli v krátkom slede
za sebou a ani jedna z nich nemala vitálnu reakciu. Z morfologického hľadiska sa nedá určiť, či vnikli
pôsobením jedného páchateľa alebo viacerých. Znalec len zopakoval, že pokiaľ by toto zranenie vzniklo
zaživa, bolo by na látke odevu, ktorý mal poškodený na sebe, vidieť hnedasté až čierne sfarbenie od
krvi, čo sa nenašlo. Pokiaľ by aj znalci pripustili možnosť, že prvými dvomi sečnými ranami nemuselo
dôjsť k porušeniu celistvosti kože a kosti, muselo by však dôjsť k zmliaždeniu mäkkých tkanív a to
podkožia, podkožného tuku a svalstva s porušením jemných kapilárií. Tento proces by sa isto prejavil
vznikom hematómu, ktorý by vznikol, pokiaľ by toto zranenie bolo spôsobené zaživa a to by potom by
pri pitve našli. To krvácanie by potom vypadalo tak, ako krvácanie hrudnej dutiny na foto č. 18 (č.l.
542). Na ruke poškodeného však také krvácanie nenašli, čo jasne vidieť na priloženej fotodokumentácii.
V tej súvislosti znalec ďalej dodal, že kyselina sírová, ktorou bolo poliate telo poškodeného, určite
nespôsobila odfarbenie hematómu, ktorý na kýpťoch ruky nenašli. Zo svojej praxe znalec uviedol, že
pôsobením kyseliny sírovej by sa prípadný hematóm ešte viac zvýraznil. Ani posmrtné zmeny nemohli
prípadný hematóm vybieliť. Záverom výsluchu znalec pred súdom dodal, že rozhodujúce pre nich bolo,
že fungovalo srdce poškodeného, lebo bodné zranenie, ktoré bolo spôsobené v poradí po údere tupou
časťou sekery, bolo s vitálnou reakciou a to svedčilo o tom, že bodné poranenie bolo spôsobené zaživa.
V tom čase poškodenému musel ešte fungovať mozgový kmeň, ktorý riadi dýchanie a činnosť srdca,
lebo nájdením zakrvácania v hrudnej dutine muselo fyziologicky fungovať srdce.
Súd na hlavnom pojednávaní po zrušení rozsudku a na pokyn Najvyššieho súdu SR vykonal aj výsluchy
znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia anesteziológie a resuscitácie L.. L. Q. a U.. L.. G.
L., K.. na zistenie skutočnosti, či poškodený v čase činu vnímal fyzickú bolesť, ktorá bola spôsobená
jeho brutálnym zaobchádzaním pri jednotlivých typoch poranení.
Znalec L.. L. Q., ktorý vypracoval znalecký posudok (č.l. 1034-1045), ktorý súdu predložil obhajca
obžalovaného T., T.. Y., na hlavnom pojednávaní uviedol, že so znalcom U.. L.. G. L., K.. sa zhodli
aspoň na definícii bolesti, ktorú Svetová zdravotnícka organizácia definuje ako nepríjemnú, senzorickú
a emocionálnu skúsenosť spojenú s akútnym alebo potencionálnym poškodením tkanív alebo je
popisovaná výrazmi takéhoto poškodenia. Bolesť je vždy subjektívna, čo znamená, že musí byť
prežívaná a jedinec musí byť pri vedomí. V nadväznosti na to znalec uviedol, že zo záverov znaleckého
posudku z odvetvia súdneho lekárstva vyplynulo, že po zasadení rany do hlavy obuchom sekery
vznikli také poškodenia, ktoré viedli k hlbokému bezvedomiu a k následnej smrti poškodeného. Ak
je pacient raz v bezvedomí až na úrovni hlbokej kómy, má vyradené subjektívne vnímanie bolesti, a
teda bolesť nemôže vnímať. Následkom spomínaného zranenia už poškodený nemohol vedomie nijako
nadobudnúť. Znamená to, že ďalšie útoky a poranenia, ktoré poškodený utŕžil po zásahu sekerou do
hlavy, už vzhľadom na hlboký stupeň bezvedomia nemohol prežívať, a preto ich nemohol pociťovať
ako bolesť. Do úderu sekerou do hlavy poškodený pociťoval všetky zranenia, ako bol napríklad útok
obuškom. Znalec v tej súvislosti uviedol, že vnímanie bolesti je záležitosťou mozgovej kôry a úderom
sekerou do hlavy bola činnosť mozgovej kôry vyradená, čo potom znamená, že bolo vyradené aj

vnímanie a prežívanie bolesti. Nemožno si zamieňať fyziologické prejavy človeka, napríklad zvýšený tep,
tlak alebo akési zvukové prejavy pri spôsobení bolesti, lebo tieto prejavy vznikajú mimo mozgovej kôry
a sú automatickou reakciou organizmu na bolesť. Na porovnanie znalec uviedol, že počas operácie sa
prostredníctvom liečiv u pacienta navodí kontrolované bezvedomie. Lekár pri operačnom pri operačnom
zásahu dráždi receptory bolesti, ale organizmus pacienta na to reaguje tým, že sa mu napríklad zvýši tlak,
tep, frekvencia dýchania, ale pacient bolesť neprežíva, lebo má navodený stav bezvedomia. Obdobné
bezvedomie bolo vyvolané u poškodeného, avšak zraňujúcim nástrojom.
K znaleckému posudku U.. L.. G. L., K.., ktorý si naštudoval, znalec L.. L. Q. uviedol, že menovaný
znalec založil svoje závery prežívania bolesti poškodeného na tom, čo vyšlo z dokazovania, že po údere
sekerou pri jeho vezení v kufri vozidla mal povedať niečo ako „L., prečo?“. Znalec L.. L. Q. je však názoru,
že také slová, ktoré vzišli po údere sekerou do hlavy, následkom ktorého vzniklo u poškodeného hlboké
bezvedomie, boli len prejavom v podvedomí, teda mimo prežívania poškodeného. Znalec to prirovnal
ako keď niekto vykrikuje zo spánku a ráno si na to nepamätá. Následkom spomínaného úderu do hlavy
došlo k takej deštrukcii mozgovej kôry a jej odpojenia od ostatných častí, pri ktorých bolo vnímanie a
prežívanie poškodeného vylúčené.
Z výsluchu znalca U.. L.. G. L., K.., z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie anesteziológia a
resuscitácia, pred súdom naopak vyplynulo, že podľa jeho názoru poškodený po údere sekerou do hlavy
hneď nezomrel, lebo po vpichnutí nožmi sa pri pitve našli vitálne reakcie zakrvavenia v hrudníku, z
čoho vyplýva, že u poškodeného bol zachovaný krvný obeh. Navyše z dokazovania vyplynulo, že pri
prevoze poškodený povedal niečo ako „L., prečo?“, z čoho tiež vyplýva, že ešte žil, a preto v znaleckom
posudku ktorý vypracoval pre orgány činné v trestnom konaní (č.l. 671-683) i pred súdom ustálil, že sa
dá predpokladať, že poškodený bolesť vnímal. V tej súvislosti dodal, že bolesť je subjektívna záležitosť.
K znaleckému posudku L.. L. Q., ktorý si počas prestávky naštudoval uviedol, že jeho závery o tom,
či človek môže pri anestéze bolesť vnímať alebo nie, sú diskutabilné. On sám si pri svojej anestéze
robil vlastné merania prístrojmi a nekorešpondovalo to s tým, čo si lekári o vnímaní bolesti myslia,
teda so subjektívnymi pocitmi pacienta. Na otázku obhajcu obžalovaného T. znalec uviedol, že sa
nedá verifikovať, či človek v hlbokom bezvedomí bolesť cíti. Podľa jeho názoru poškodený v hlbokom
bezvedomí nemohol byť, pretože mal povedať niečo ako „L., prečo?“. Na otázku obhajcu obžalovaného
Strapka záverom dodal, že amputácia ruky poškodeného bola aj podľa neho vykonaná už po smrti
poškodeného, pretože pri pitve na časti amputovanej ruky neboli nájdené vitálne reakcie. Znalec sa
exaktne vyjadril, že poškodený ešte žil v čase vpichovania nožov do hrudníka, čo je jedna z najväčších
bolestí človeka.
Ostatné dôkazy, týkajúce sa skutkového stavu súd na hlavnom pojednávaní zákonným postupom
prečítal.
Postupom podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku boli prečítané znalecké posudky z odvetvia
kriminalistickej biológie a genetickej analýzy Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ (č.l. 567-576,
595-597). Z nich je zrejmé, že z výsledkov analýzy DNA vyplynulo, že poškodený D. R. bol synom T. R.
a bukálny výter R. R. svedčí o tom, že je dcérou poškodeného D. R.. Z oteru stopy č. 2 (na zaistenej
sekere) sa zistil DNA profil zhodný s porovnávacou vzorkou predloženého kostrového materiálu zo zubov
poškodeného D. R..
Postupom podľa § 269 Trestného poriadku boli prečítané listinné dôkazy a rôzne správy, ktorými sa
vykonali dôkazy. Takýmto spôsobom boli prečítané listiny predložené svedkom L. F. (č.l. 283-332),
týkajúce sa prevzatia firmy Z. P.,
s. r. o. obžalovaným L. T. a konkrétne na č.l. 294 sa nachádza
príjmový pokladničný doklad, z ktorého vyplýva, že 7. decembra 2008 L. T. prevzal od svedka hotovosť
vo výške 1.381.368,-- Sk, zápisnica o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou (č.l. 346-364), na ktorej
je zachytený hrob, teda miesto, kde bolo nájdené telo poškodeného D. R., zápisnica o ohliadke údajného
hrobu - jaskyne (č.l. 359-374), pričom táto korešponduje s výpoveďou svedkov Q. U. a A. U., zápisnica
o domovej prehliadke rodinného domu v obci S. č. 275 s fotodokumentáciou (č.l. 382-450), v ktorom
žil poškodený D. R., zápisnica o domovej prehliadke rodinného domu č. 150 (č.l. 457-480), ktorý je
rodičovským domom obžalovaného U. P., pričom na č.l. 479 je zachytená kyselina sírová, ktorú mal

uskladnenú obžalovaný L. T. u spoluobžalovaného U. P., zápisnica o prehliadke osobného motorového
vozidla Peugeot 309 (č.l. 486-504), pričom ide o vozidlo obžalovaného U. P., v ktorom v batožinovom
priestore bolo prevážané telo poškodeného a bola zistená biologická stopa z ľavého zadného sedadla a
biologická stopa časti autopoťahu, list o prehliadke mŕtveho (č.l. 505-508), záznam z pitvy (č.l. 512-513),
zápisnica o vydaní veci s fotodokumentáciou (č.l. 580-581), návrh na vydanie platobného rozkazu (č.l.
742-745), zoznam konaní, kde vystupuje poškodený D. R. v pozícii odporcu alebo obžalovaného (č.l.
746-749), úradný záznam finančnej polície (č.l. 750), výpisy z obchodného registra (č.l. 751-764), úradný
záznam finančnej polície s tabuľkami o analýze bankových účtov (č.l. 765-785), uznesenie OR PZ
Bratislava II z 10.05.2011 (č.l. 786), ďalšie listiny súvisiace s poškodeným D. R. (č.l. 787-796, 800).
Čítaním spomínaných listinných dôkazov poveril predseda senátu prokurátora.
Ďalšie listinné dôkazy postupom podľa § 269 Trestného poriadku prečítal predseda senátu, a síce
zápisnicu o použití služobného psa (č.l. 39-41), zápisnicu o zadržaní obvineného L. T.Č. (č.l. 43-51),
zápisnicu o zadržaní obvineného U. P.
(č.l. 63-70), doklady súvisiace s pohrebom poškodeného
predložené svedkom T. R. (č.l. 192-193), zápisnicu o vydaní veci (č.l. 210-211), nájomnú zmluvu
medzi prenajímateľom U. P. a L. N. (č.l. 240), predbežné vyjadrenie KEÚ PZ (č.l. 564-566), súhlas na
pochovanie poškodeného (č.l. 577-579), úradný záznam vyšetrovateľa (č.l. 686), obchodný register na
firmu R. (č.l. 698-702), obchodný register na firmu U. a údaje k osobe obžalovaného L. T. zo systému
Regob
(č.l. 706-711), údaje k osobe obžalovaného U. P. zo systému Regob (č.l. 716), správy o
povesti na obžalovaného L. T. a odpis z registra trestov (č.l. 841-844), správy o povesti na obžalovaného
U. P. a odpis z registra trestov (č.l. 846-848).
Po zrušení rozsudku a v zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR, súd prečítaním listinných dôkazov podľa
§ 269 Trestného poriadku dokazoval plnenie si odvodových a daňových povinností obžalovaného L. T. a
poškodeného D. R.. V tej súvislosti na hlavnom pojednávaní prečítal výpisy z obchodného registra firiem
L. V., s. r. o., L. V., s. r. o. a U., s. r. o. (č.l. 1210-1212), firmy Z. P., s. r. o. (č.l. 1213-1214), firmy R., s. r.
o. (1215-1217), firmy U., s. r. o., B. M. R. (č.l. 1218), správy Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočka
A. (č.l. 1226), Zdravotnej poisťovne Union Bratislava (č.l. 1228), Sociálnej poisťovne, pobočka A. (č.l.
1229), Daňového úradu A. (č.l. 1230-1232) a Zdravotnej poisťovne Dôvera, pobočka M. (č.l. 1246-1247).
Postupom podľa § 270 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu predložil procesným stranám vecné
dôkazy, a síce sekeru bez poriska a čierny kufrík obsahujúci listinné dôkazy uvedené v zápisnici o vydaní
veci ako na č.l. 210-211.
Podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku súd odmietol vykonanie iba jediného dôkazu, a síce výsluchu
svedka R. Q., ktorý navrhol obžalovaný L. T.. Podľa vyjadrenia obžalovaného sa menovaný svedok t. č.
nachádza v Ústave na výkon väzby v Bratislave a mal by sa vedieť vyjadriť ku skutočnosti, že sa mu
mal obžalovaný U. P. pochváliť, že bol pracovníkmi ÚBOKU nahováraný, aby časť viny hodil na svojho
švagra, teda spoluobžalovaného a že mu za to znížia trest. Súd odmietnutie tohto dôkazu odôvodnil
jeho nepotrebnosťou.
Po vykonaní všetkých dôkazov na hlavnom pojednávaní, po ich hodnotení jednotlivo i v súhrne, dospel
súd k nasledovným skutkovým záverom.
Súd neuveril výpovediam obžalovaného L. T.. Tento obžalovaný bol v prípravnom konaní v postavení
obvineného vypočutý celkom trikrát, pričom vždy ponúkal orgánom činným v trestnom konaní iba takú
verziu, ktorá bola v jeho prospech. Jednotlivé výpovede prispôsoboval podľa priebehu dokazovania.
Jeho posledná výpoveď z prípravného konania zo dňa 19. augusta 2011 (č.l. 164-171) bola v tom čase
podľa neho pravdivá a zdôvodňoval to tým, že sa v ňom pohlo svedomie, lebo vo väzbe začal chodiť na
spovede, čo v podstatnej miere ovplyvnilo to, že sa rozhodol vypovedať pravdu. Nakoniec i túto výpoveď
označil za nepravdivú v čase, keď na Úrade špeciálnej prokuratúry GP SR s prokurátorom konal o
dohode o vine a treste. V konaní pred súdom obžalovaný L. T. uviedol, že pravdivá je jeho výpoveď z
prípravného konania, v poradí druhá, a síce z 31. marca 2011 (č.l. 154-163). Tá v podstate korešponduje
s výpoveďou na hlavnom pojednávaní, avšak s tým rozdielom, že pred vyšetrovateľom o hádzaní
kameňov obžalovaný T. vypovedal tak, že na telo poškodeného v batožinovom priestore motorového
vozidla U. P. hádzali kamene obidvaja obžalovaní, na hlavnom pojednávaní to ale jednoznačne nevedel

potvrdiť, ohľadom zakopávania poškodeného v prípravnom konaní uviedol, že to urobil sám obžalovaný
P., pričom pred súdom obžalovaný dokazoval, že ho zahrabávali obaja. Ostatný rozpor vo výpovedi
obžalovaného T. spočíva ešte aj v tom, že na hlavnom pojednávaní prikázal spoluobžalovanému P., aby
mu pomohol a udrel sediaceho poškodeného sekerou, pričom v prípravnom konaní len dokazoval, že
počas toho, ako on bil R. kovovým obuškom, P. stál vedľa a v ruke držal sekeru a R. sa mal práve
tento obžalovaný opýtať: „Vidíš toto, len sa vyhrážaj ďalej a budeš mať problémy a dávaj si pozor na
jazyk“. Potom sa mal obžalovaný P. neovládnuť a udrieť sám od seba poškodeného do zadnej časti
hlavy tupou časťou sekery. Analýzou jednotlivých výpovedí obžalovaného L. T. súdu vychádza jediný
záver, že obžalovaný vyprodukoval štyri rôzne verzie, ktoré sa navzájom podstatne odlišovali.
Na druhej strane, obžalovaný U. P. vypovedal o spáchaní činu pred vyšetrovateľom a súdom takmer
v podstatných súvislostiach rovnako. Vypovedal, že zostal prekvapený, keď na odľahlom mieste, ktoré
mu ukázal obžalovaný T., pri otáčaní vozidlom videl ako T. kovovým obuškom bije poškodeného R..
Keď pri nich zastal, obžalovaný T. mu prikázal, aby už sediaceho R. udrel sekerou do hlavy, čo aj urobil
jej tupou časťou. Sám priznal, že to bol silný úder a že sa mu to asi vymklo z rúk, pričom pôvodne
chcel len utíšiť situáciu. Otočil sa a sekeru zahodil z rúk. Potom počul asi päť úderov a podľa neho
poškodeného bil niečím aj obžalovaný T.. Údery však nevidel. Keď obaja zistili, že poškodený nehybne
leží na zemi, spanikárili a nevedeli čo majú robiť. Telo naložili do batožinového priestoru jeho osobného
motorového vozidla, kde obžalovaný T. z poľa nanosenými kameňmi o hmotnosti asi 5 kg v počte 5
až 10 ks, tieto nahádzal na poškodeného. P. i napriek príkazu T. kamene nehádzal iba sa pozeral.
Obžalovaný T. potom zašiel peši do C. D., kde býval, čo bolo asi 4 km od miesta, kde sa skutok stal a
vrátil sa tam svojím osobným motorovým vozidlom BMW. Zdôvodnil mu to tým, aby v prípade policajnej
hliadky P. na túto vopred upozornil. Po príchode pred bytovku, v ktorej býval obžalovaný L. T. v C. D.,
obaja zistili, že poškodený zachrčal a videli zarosené okná v zadnej časti vozidla a to bol dôvod prečo
obžalovaný T. z bytu donesenými dvomi kuchynskými nožmi pichol poškodeného do hrudníka. Potom
spoločne vykopali provizórny hrob na mieste, ktoré našiel obžalovaný P., do ktorého poškodeného R.
zahrabali a zamaskovali krovím. Predtým na telo poškodeného vyliali tri fľašky kyseliny sírovej, aby sa
telo skôr rozložilo a aby ho nevyhrabala zver. Keď sa v byte obžalovaného T. obžalovaný P. pýtal, prečo
sa to všetko stalo, T. mu len odpovedal, aby sa nestaral a aby radšej hľadal miesto, kde poškodeného
zakopú.
Treba povedať, že takáto verzia, ktorú stále produkoval obžalovaný U. P., korešponduje aj s ostatným
vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní. Najmä je v súlade so znaleckým posudkom z odboru
zdravotníctva, odvetvia súdneho lekárstva, z ktorého je zrejmý mechanizmus usmrtenia poškodeného
D. R.. Bolo ním zlyhanie riadiacich a regulačných funkcií mozgu v dôsledku trieštivých impresívnych
zlomením záhlavovej kosti a kostí spodiny lebečnej. Súd nemá žiadne pochybnosti, že takéto zranenie
vzniklo jediným tzv. golfovým úderom veľmi veľkej intenzity, ktorým práve obžalovaný U. P. udrel
poškodeného. Tu treba zvýrazniť, že obžalovaný P. nikdy nepopieral, že poškodeného jedenkrát silno
udrel tupou časťou sekery do zadnej časti hlavy. Nikdy nezvaľoval tento úder na spoluobžalovaného
L. T.. Naopak na hlavnom pojednávaní ešte dodal, že to s tým úderom asi prehnal. Po ňom v tom
čase sediaci poškodený ľahol na chrbát a už sa potom nehýbal. Aj zlomeniny rebier vľavo v strednej
až prednej pazuchovej čiare veľmi dobre mohli vzniknúť zahádzaním tela poškodeného kameňmi o
hmotnosti cca 5 kg v počte 5 až 10 ks a taktiež bodné poranenie hrudníka mohlo vzniknúť pôsobením
kuchynských nožov, o ktorých v zhode vypovedal obžalovaný U. P.. Hoci aj obžalovaný L. T. uvádzal
okolnosti o hádzaní kameňov na poškodeného, avšak s tým rozdielom, že to robili obidvaja obžalovaní,
hoci vypovedal aj o bodnutí kuchynskými nožmi do poškodeného, čo urobil sám, treba mať na zreteli, že
obžalovaný T. priznal iba to, že pod ťarchou dôkazov už poprieť nemohol a určitú mieru zavinenia zvalil
aj na spoluobžalovaného P.. Obžalovaný T. popísal vo vzťahu k poškodenému iba nepodstatné násilie
spočívajúce v bití ho kovovým obuškom, čo podľa znalca nemohlo viesť k jeho smrti, lebo ani na hlave
a tele poškodeného takéto zranenia znalci nenašli. Poprel rozhodujúci úder sekerou alebo akékoľvek
násilie vo vzťahu k poškodenému týmto nástrojom. Tiež popísal násilie v podobe hádzania kameňov na
poškodeného, čo by podľa znalca smrť nespôsobilo a takisto popísal bodnutie prinesenými kuchynskými
nožmi, pričom v čase produkovania tejto verzie musel vedieť, že smrť poškodeného po údere tupou
časťou sekery do jeho zadnej časti hlavy bezpochyby nastane a smrti by sa nedalo zabrániť nijakým
ani odborným zásahom.

Pri porovnávaní pravdivosti výpovedí obidvoch obžalovaných treba povedať, že pre pravdivosť
a hodnovernosť výpovedí obžalovaného U. P. svedčí jeho priznanie k smrtiacej rane, teda k
rozhodujúcemu konaniu v rámci skutku. Preto mu súd uveril. Uveril mu potom aj to, že príkaz na udretie
sekerou dostal od spoluobžalovaného T. a tiež to, že potom sekeru zahodil, otočil sa a už na poškodenom
žiadne iné násilie nevykonával. Nič na tom nemení skutočnosť, že rozdielne od spoluobžalovaného T.
vypovedal o asi piatich úderoch, ktoré mal počuť po otočení sa a zahodení sekery, ako aj to, že pred
vykopaním provizórneho hrobu nástroje na túto činnosť, a síce lopatu a krompáč spolu s kyselinou
sírovou zobrali z T. pivnice a nie z jeho rodičovského domu v Lednici č. 150. Zo znaleckého posudku
z odvetvia súdneho lekárstva nevyplývajú iné zranenia na poškodenom ako impresívna zlomenina
spodiny lebečnej, lomná línia rebier v ľavej časti a dve bodné poranenia tiež v ľavej časti hrudníka.
Znamená to, že päť úderov, o ktorých vypovedal obžalovaný P. nemohli byť takej razancie, že by na tele
poškodeného zanechali zistiteľné zranenia, resp. išlo o iné zvuky, o ktorých sa obžalovaný P. domnieval,
že T. udiera poškodeného. Nakoniec, obžalovaný U. P. nikdy netvrdil, že by spomínané udieranie T. videl.
Za nepodstatnú považuje súd aj skutočnosť, z ktorého miesta brali obžalovaní náradie na vykopanie
provizórneho hrobu, pretože táto skutočnosť je vo vzťahu k následku irelevantná. V tejto súvislosti sa
súd ale prikláňa k verzii obžalovaného U. P., pretože provizórny hrob išli obžalovaní kopať z C. D., kde
v byte obžalovaného T. čakali a zotrvali po dobu približne 15 až 16 hodín (asi od 02.00 do 17.00 až
18.00 h), kde zvažovali ďalší postup o tom, kde ukryjú telo poškodeného, pričom počas celej tejto doby
stálo vozidlo obžalovaného U. P. zn. Peugeot 309 s naloženým mŕtvym telom poškodeného práve pred
bytovkou v C. D.. Netreba zabudnúť, že to bol práve obžalovaný U. P., ktorý sa od počiatku, od vznesenia
obvinenia, k spáchaniu trestného činu priznal a bol to on, ktorý ukázal orgánom činným v trestnom
konaní miesto, kde poškodeného spoločne zakopali. V konečnom dôsledku, na hlavnom pojednávaní
dal vyhlásenie o tom, že nepopiera spáchanie skutku a po poučení predsedom senátu si bol vedomý,
že súd jeho takéto vyhlásenie bude považovať na priznanie. To sú skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver,
že súd obžalovanému U. P. uveril. Ustálil potom, že skutok sa odohral tak, ako o tom vypovedal práve
obžalovaný U. P..
V súvislosti s výpoveďami svedkov súd uveril svedectvám Q. U. a A. U., pretože títo svedkovia pred
súdom v zhode s prípravným konaním o podstatných skutočnostiach vypovedali rovnako. Podstatou
ich výpovedí bola skutočnosť, že ako priateľom sa im obžalovaný T. zveril, že poškodený D. R.Š. je
zlikvidovaný, zmárnený, zabitý a svedkovi Q. A. dokonca ukázal aj fiktívne miesto v jaskyni pod skalou.
O týchto skutočnostiach sa svedkovia dozvedeli nezávisle od seba. Zo strachu z obžalovaného T.B. vec
oznámili polícii a spolupracovali s ňou. Za tým účelom svedok Q. U. vypýtal od obžalovaného T. kufrík
poškodeného, ktorý od spáchania skutku zostal u neho. Svedok kufrík vydal vyšetrovateľovi zápisnične
dňa 11. augusta 2011, hoci podľa jeho vyjadrenia ho polícii odovzdal už o 3 až 4 mesiace skôr. Z vyjadrení
týchto svedkov vyplýva aj vyhrážanie sa obžalovaného L. T. odstránením D. Y., čo mali svedkovia počuť
v podniku B52 v Trnave. Túto skutočnosť pred súdom v zhode s prípravným konaním potvrdil aj svedok
D. M.. Nakoniec, aj obžalovaný U. P. sa vyjadroval k jednému stretnutiu medzi ním, obžalovaným T.B. a
svedkom Q. U., pri ktorom obžalovaný T. hovoril svedkovi o usmrtení poškodeného.
Aj ostatným svedeckým výpovediam, a síce výpovediam D. L., L. F., F. P. a T. P., L. P., C. T., D. T.Č.,
Ľ. T., U. Q., U. P., C. F. a S. T., ktorých súd na hlavnom pojednávaní vypočul a tiež svedectvám T.
R., D. Y. a T. R., ktorých výpovede boli pred súdom prečítané, uveril, pretože svedkovia sa vyjadrovali
vždy k rovnakým skutočnostiam a ich výpovede navzájom na seba nadväzovali a korešpondovali
aj s inými dôkazmi zabezpečenými v trestnom spise. Na základe takéhoto vyhodnotenia dôkazov
jednotlivo i v súhrne, súd ustálil i motív konania obžalovaných. Bolo ním slovné nedorozumenie
pod vplyvom alkoholu medzi obžalovaným L. T. a poškodeným D. R. vo vozidle obžalovaného U.
P. cestou zo S. do R. M. F.. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplývalo, že poškodený rád
pil alkoholické nápoje vo väčšej miere a pod ich vplyvom býval dotieravý až agresívny. Obžalovaný
L. T. potvrdil, že vo vozidle sa mu poškodený vyhrážal, že povie jeho družke o milenkách, ktoré v
skutočnosti mal. Aj obžalovaný U. P., hoci sa venoval šoférovaniu, vo vozidle počul, že medzi nimi
došlo k hlasitému rozhovoru, ktorý sa stupňoval a lietali tam aj nadávky. Tieto skutočnosti mal súd
za preukázané aj výpoveďami svedkov L. P., C. T., D. T., Ľ. T., teda príbuzných obžalovaného T.,
z ktorých vyplýva, že menovaní nemali vedomosť o jeho milenkách, pričom družke L. P. sa o nich
obžalovaný T. zveril až pri jej návšteve vo väzbe dňa 7. decembra 2012. Ďalší svedkovia U. Q., U. P.,
C. F. a S. T. - spolupracovníci obžalovaného T., pred súdom potvrdili, že obžalovaný L. T. mal okrem
družky aj milenky a to v Č. a U. a vedeli o nich takmer všetci jeho spolupracovníci. Z uvedených

dôkazov súd vyvodil záver, že sa nepodarilo vyvrátiť tvrdenie obžalovaného T., že sa bál, že sa o
jeho milenkách dozvie jeho družka, a preto došlo k usmrteniu poškodeného. Takýto motív konania
je zrejmý u obžalovaného L. T., ktorý dal následne príkaz spoluobžalovanému P., aby odbočil na
odľahlé miesto, kde už došlo k vytiahnutiu poškodeného z vozidla obžalovaným T. a k následnému bitiu
kovovým obuškom a k násilnému konaniu, ktoré je popísané vyššie. U obžalovaného U. P. súd motív
konania videl v tom, že ako sám potvrdil, chcel utíšiť situáciu a na pokyn obžalovaného L. T. udrel
tupou časťou sekery poškodeného do zadnej časti hlavy jedenkrát silným úderom. V tejto súvislosti
súd dáva do pozornosti dominantnú osobnosť obžalovaného L. T. a naopak, prispôsobivú osobnosť
obžalovaného U. P., čo bezpochyby vyplýva zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctva odvetvia
psychológie. Navyše, keď obžalovaný U. P. videl v spoluobžalovanom T. vzor správania sa, čo pramenilo
z úspešného podnikania s preukázateľným množstvom finančných prostriedkov. Naopak, súd je názoru,
že vykonaným dokazovaním sa nepreukázala motivácia obžalovaného L. T. usmrtiť poškodeného D.
R. preto, aby ho policajtom neudal, že robí podvodné nákupy na jeho firmu. K takémuto záveru súd
nedospel napriek tomu, že mal za preukázané, že došlo k prepisu z firmy Z., s. r. o. obžalovaného T.
na poškodeného D. R. a jej premenovanie na firmu R., s. r. o. To však nestačilo na potvrdenie záverov
obžaloby, že obžalovaný T. robil podvodné nákupy cez firmu poškodeného, čo sa ničím nepotvrdilo.
Po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo i v súhrne potom vzal súd na dokázané, že obžalovaní
L. T. a U. P. v presne nezistený deň koncom marca až začiatkom apríla 2010 v skorých ranných
hodinách, po predchádzajúcej slovnej vyhrážke pod vplyvom alkoholu poškodeného D. R., adresovanej
obžalovanému L. T., že jeho družke povie o milenkách menovaného obžalovaného, v osobnom
motorovom vozidle obžalovaného U. P. zn. Peugeot 309 striebornej farby po zastavení na odľahlom
mieste medzi obcami R. a U. v okrese I. smerom na R. M. F. a vytiahnutí poškodeného z vozidla ho
obžalovaný L. T. udieral kovovým obuškom o dĺžke asi 30 cm. Zasiahol ho pri tom dvakrát do čelovej
oblasti hlavy a najmenej dvakrát do hrudníka a ramien. Potom v úmysle usmrtiť, prikázal obžalovanému
U. P., aby v tom čase na zemi sediaceho poškodeného udrel sekerou s dĺžkou poriska asi 70 cm, na čo
obžalovaný U. P. jej tupou kovovou časťou jedenkrát tzv. golfovým úderom veľmi veľkou intenzitou udrel
poškodeného do zadnej časti hlavy. V dôsledku tohto úderu poškodený upadol do hlbokého bezvedomia,
následne ho obaja obžalovaní naložili do batožinového priestoru vozidla, prikryli dekou a obžalovaný L.
T. na neho nahádzal päť až desať kameňov o hmotnosti približne 5 kg, aby sa pod nimi udusil. Keď počas
jazdy počuli ako poškodený zachrčal a videli vzadu zarosené okná, po zastavení vozidla pred bytovkou
obžalovaného L. T. v C. D., tento z bytu prinesenými dvomi kuchynskými nožmi so šírkou čepele okolo
1,5 - 2 cm a dĺžkou čepele okolo 8 - 10 cm, na odľahlom mieste hneď za obcou smerom na R. Q.,
bodol poškodeného do oblasti hrudníka vpravo medzi 5. a 6. rebrom. Kuchynské nože takto nechal
zapichnuté v tele poškodeného približne do 17.00 h, kedy už mŕtveho poškodeného obaja obžalovaní
previezli na miesto v katastri obce W. Q., ktoré vyhliadol obžalovaný U. P., kde sa ho rozhodli zakopať.
Pri ukladaní do provizórneho hrobu mu jeden z obžalovaných najmenej tromi sečnými ranami ostrou
časťou sekery amputoval ľavú ramennú kosť tesne nad lakťom a skôr než ho zasypali zeminou, obaja
obžalovaní na neho vyliali tri fľaše kyseliny sírovej určenej do akumulátorov z dôvodu rýchlejšieho
rozkladu tela a aby ho nevyhrabala zver. Nakoniec poškodeného zahrabali a zamaskovali suchým
krovím. Na tomto mieste po ukázaní obžalovaným U. P. bolo telo poškodeného aj nájdené dňa 2. marca
2011. Bezprostrednou príčinou smrti poškodeného bolo zlyhanie riadiacich a regulačných funkcií mozgu
v dôsledku trieštivých impresívnych zlomenín záhlavovej kosti a kostí spodiny lebečnej. Obžalovaní sú
teda páchateľmi obzvlášť závažného zločinu vraždy spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20, §
145 ods. 1 Trestného zákona (obžalovaný U. P.), resp. § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), s poukazom na §
138 písm. c) Trestného zákona (obžalovaný L. T.). Jednotlivé formy násilia na poškodenom a ich motívy
konania im boli preukázané priznaním samotného obžalovaného U. P., výpoveďami svedkov Q. U., A.
U., D. M., L. P., C. T., D. T., Ľ. T., U. Q., U. P., C. F. a S. T., a tiež znaleckými posudkami z odboru
zdravotníctva a farmácie, z odvetvia súdneho lekárstva a z odvetvia anesteziológie a resuscitácie a
zápisnicami o vykonaní domových prehliadok.
V nadväznosti na to, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že sa skutok stal a že ho spáchali
obžalovaní L. T. a U. P., bolo namieste zaoberať sa príčetnosťou ich konania v čase spáchania trestného
činu ako jednou za základných podmienok trestnej zodpovednosti. Zo znaleckých posudkov z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie (č.l. 608-621 na obžalovaného L. T. a č.l. 641-654 na
obžalovaného U. P.) vyplýva, že ani jeden z obžalovaných nie je postihnutý žiadnou duševnou chorobou
a netrpí ani žiadnou duševnou poruchou. U obžalovaného L. T. v prípade abnormných osobnostných

charakteristík nejde u neho o duševnú poruchu, ale o hlbšiu zmenu v emočnej sfére jeho osobnosti,
čo súvisí so sebavnímaním obžalovaného v interakciách s okolím a so svojím plytším hodnotovým
systémom. Znalci u neho nezistili závislosť od alkoholu ani od omamných látok i napriek tomu, že
konštatovali pravidelné zneužívanie marihuany a sporadické zneužívanie kokaínu. Zneužívanie oboch
omamných látok znalci klinicky vyhodnotili ako súčasť osobnostnej výbavy obžalovaného L. T.. U
obžalovaného U. P. znalci zistili, že ide nezrelú osobnosť s neutvoreným hodnotovým systémom a v
takomto kontexte ovplyvniteľnú inými osobami. Nejde pri tom o duševnú poruchu, ale o abnormný variant
nevyvinutej osobnosti. U obžalovaných nebol na čas spáchania trestného činu zistený ani krátkodobo
trvajúci chorobný duševný stav. U obžalovaného U. P. znalcami určené afektové rozrušenie nemalo
charakter klinicky zreteľa hodných psychických zmien, nešlo u obžalovaného o patologický afekt a ani
o inú poruchu afektu, ktorá by mohla mať forenzný význam. U obidvoch obžalovaných považujú znalci
ovládajúcu zložku konania v kritickom čase za zachovanú a obžalovaní mohli rozpoznať nebezpečenstvo
svojho konania pre spoločnosť v plnej miere. Obaja sú schopní chápať zmysel trestného konania a
ani jeden z nich nie je pre spoločnosť z hľadiska znalcov nebezpečný, a preto u nich nenavrhli žiadne
ochranné liečenie, či iné ochranné opatrenie.
Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prijal záver, že v čase spáchania obzvlášť závažného
zločinu boli obaja obžalovaní príčetní. Nezistilo sa nič, čo by ich zbavilo trestnej zodpovednosti. Ich
trestná činnosť im bola jednoznačne dokázaná, ako to vyplýva z predchádzajúcich častí odôvodnenia
tohto rozsudku. Nič teda nebránilo uznať ich za vinných, u obžalovaného U. P. zo spolupáchateľstva
obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 20, § 145 ods. 1 Trestného zákona, teda tak, ako to právne
posúdil v obžalobe prokurátor a u obžalovaného L. T. zo spolupáchateľstva obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 20, § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona,
teda od obžaloby miernejšie.
Obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona spácha ten, kto iného úmyselne
usmrtí. Ide o trestný čin, ktorého skutková podstata je naplnená iba v prípade úmyselného zavinenia
páchateľa. Trestný zákon rozoznáva dve formy úmyselného zavinenia - priamy a nepriamy úmysel (§
15 písm. a), b) Trestného zákona). Páchateľ koná v priamom úmysle, ak chcel spôsobom uvedeným v
Trestnom zákona porušiť alebo ohroziť chránený záujem. V prípade nepriameho úmyslu páchateľ vie,
že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že sa tak stane, je s
tým uzrozumený.
V konkrétnej trestnej veci z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaní
L. T. a U. P. v presne nezistený deň koncom marca až začiatkom apríla 2010, v skorých ranných
hodinách, po predchádzajúcej slovnej vyhrážke pod vplyvom alkoholu poškodeného D. R., adresovanej
obžalovanému L. T., že jeho družke povie o milenkách menovaného obžalovaného, v osobnom
motorovom vozidle obžalovaného U. P. zn. Peugeot 309 striebornej farby ev. č. M. XXXDI, po zastavení
na odľahlom mieste medzi obcami R. a U. v okrese I. v smere na R. M. F. a vytiahnutí poškodeného z
vozidla, ho obžalovaný L. T. udieral kovovým obuškom o dĺžke asi 30 cm. Zasiahol dvakrát do čelovej
oblasti hlavy a najmenej dvakrát do hrudníka a ramien. Potom v úmysle usmrtiť, prikázal obžalovanému
U. P., aby v tom čase už na zemi sediaceho poškodeného udrel sekerou s dĺžkou poriska asi 70 cm, na
čo obžalovaný U. P. jej tupou kovovou časťou jedenkrát tzv. golfovým úderom veľmi veľkou intenzitou
udrel poškodeného do zadnej časti hlavy. V dôsledku čoho tento upadol do hlbokého bezvedomia.
Následne ho obaja obžalovaní naložili do batožinového priestoru vozidla, prikryli dekou a obžalovaný
L. T. na neho nahádzal päť až desať kameňov o hmotnosti približne 5 kg, aby sa pod nimi udusil. Keď
počas jazdy počuli ako poškodený zachrčal a videli vzadu zarosené okná, po zastavení vozidla pred
bytovkou obžalovaného L. T. v C. D., tento z bytu prinesenými dvomi kuchynskými nožmi so šírkou
čepele okolo 1,5 - 2 cm a dĺžkou čepele okolo 8 - 10 cm, na odľahlom mieste hneď za obcou smerom na
Dolnú Breznicu, bodol poškodeného do oblasti hrudníka vpravo medzi 5. a 6. rebrom, pričom kuchynské
nože takto nechal zapichnuté v tele poškodeného približne do 17.00 h. Potom už mŕtveho poškodeného
obaja obžalovaní previezli na miesto v katastri obce W. Q., ktoré vyhliadol obžalovaný U. P., kde sa ho
rozhodli zakopať. Pri ukladaní do provizórneho hrobu mu jeden z obžalovaných najmenej tromi sečnými
ranami ostrou časťou sekery amputoval ľavú ramennú kosť tesne nad lakťom a skôr než ho zasypali
zeminou, obaja obžalovaní na neho vyliali tri fľaše kyseliny sírovej určenej do akumulátorov z dôvodu
rýchlejšieho rozkladu tela a aby ho nevyhrabala zver. Nakoniec poškodeného zahrabali a zamaskovali
suchým krovím. Bezprostrednou príčinou smrti poškodeného bolo zlyhanie riadiacich a regulačných

funkcií mozgu v dôsledku trieštivých impresívnych zlomenín záhlavovej kosti a kostí spodiny lebečnej.
Bez pochybností to vyplýva z usvedčujúcej výpovede obžalovaného U. P., zo znaleckého posudku z
odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia súdneho lekárstva, zo zápisnice o ohliadke miesta činu po
ukázaní tela poškodeného obžalovaným U. P. dňa 2. marca 2011 a aj z výpovedí svedkov Q. U. a A.
U.. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom súd ustálil, že obžalovaní sa v čase skutku dopustili obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona.
Súd nemal žiadne pochybnosti, že obžalovaní sa uvedeného obzvlášť závažného zločinu dopustili
úmyselným zavinením. U obžalovaného U. P. súd ustálil, že tento obžalovaný sa skutku dopustil formou
nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona. Totiž, z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že v kritickú dobu, keď na pokyn spoluobžalovaného L. T. odbočil na odľahlé miesto, bol prekvapený, keď
po otočení vozidlom videl, že T. bije poškodeného kovovým obuškom do hlavy a hrudníka. Z vyjadrenia
obžalovaného P. je totiž zrejmé, že s T. neboli dohodnutí na žiadnom násilí voči poškodenému. Keď pri
nich zastal, na pokyn obžalovaného L. T., aby udrel sediaceho poškodeného sekerou, obžalovaný U.
P. jej tupou časťou udrel poškodeného tzv. golfovým úderom veľmi veľkou intenzitou do zadnej časti
hlavy. Po tomto údere si poškodený ľahol na chrbát a viac sa nehýbal. Následne obžalovaný P. odhodil
sekeru a otočil sa k poškodenému chrbtom. V tejto súvislosti treba povedať, že súd mal za preukázané,
že práve táto jediná rana bola smrtiaca. Zasadil ju teda obžalovaný U. P.. Aj z jeho vyjadrenia vyplýva,
že to bol silný úder a že to asi prehnal. Niekoľkokrát zopakoval, že poškodeného usmrtiť nechcel, len
chcel utíšiť vyhrotenú situáciu medzi poškodeným a obžalovaným T.. Obžalovaný U. P. potom už žiadne
násilie smerujúce k usmrteniu poškodeného nevykonal, t. j. odmietol na neho hádzať kamene a bodnúť
kuchynské nože. Tu treba povedať, že priamy úmysel usmrtiť poškodeného u obžalovaného U. P. súd
nenašiel. Je však bezpochyby názoru, že keď obžalovaný U. P. udrel poškodeného tzv. golfovým úderom
veľmi veľkou intenzitou tupou časťou sekery o dĺžke poriska približne 70 cm do zadnej časti hlavy, musel
byť uzrozumený s tým, že touto formou násilia, hoci aj jediným úderom, mu môže spôsobiť smrť. U. P.
totiž v tejto fáze skutku útočil na tú časť tela poškodeného - jeho hlavu, v ktorej je uložený mozog, ako
jeden z najdôležitejších orgánov určených pre život človeka. O tom vedieť musel.
U obžalovaného L. T., na rozdiel od spoluobžalovaného U. P., sa zavinenie stupňovalo. Začalo vo forme
nepriameho úmyslu v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona, keď v kritickú dobu poškodeného D. R.
vytiahol z vozidla a bil kovovým obuškom do hlavy a hrudníka, pričom ho zasiahol najmenej dvakrát
do čelovej oblasti hlavy a najmenej dvakrát do hrudníka a ramien, keď sa mu tento vyhrážal, že jeho
družke povie o milenkách obžalovaného. Potom prikázal spoluobžalovanému U. P., aby v tom čase na
zemi sediaceho poškodeného udrel sekerou s dĺžkou poriska približne 70 cm, čo U. P. aj urobil. Hoci z
výpovedí obidvoch obžalovaných nevyplýva skutočnosť, že by T. dal P. konkrétny príkaz, aby ho udrel
spomínanou sekerou priamo do hlavy, súd v tejto súvislosti ustálil, že obžalovaný L. T. musel počítať s
tým, že spoluobžalovaný U. P. ho sekerou prakticky nemá kde udrieť, len to hlavy, pretože poškodený
po jeho prvotných úderoch obuškom už v tom čase bezvládne sedel na zemi. Aj obžalovaný L. T. musel
byť uzrozumený s tým, že takýmto úderom do hlavy, hoci aj jediným a tupou časťou sekery, môže dôjsť
k smrti poškodeného, pretože v hlave sa nachádzajú orgány dôležité pre život. V tomto smere súd
neuveril obhajobe obžalovaného L. T., ktorý tvrdil, že poškodeného usmrtiť nechcel a ani nedal P. pokyn,
aby ho usmrtil on a že nakoniec nie on, ale práve P. zasadil smrtiacu ranu. Naopak, súd je názoru, že
T. ako jeho „švagor“ musel vedieť, že P. jeho pokyn bude rešpektovať a splní ho, keďže sa už dlhšiu
dobu veľmi dobre poznali. Pritom T. dominancia a P. podriadenosť vyplýva aj zo znaleckých posudkov
z odvetví psychiatrie a psychológie. Navyše, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný T.
vedel, že použitá sekera nie je obyčajná, ale sekera s nadmerne veľkým toporom a poriskom, pretože v
ten deň so spoluobžalovaným U. P. a poškodeným D. R.Š. ňou rúbali v Zubáku drevo. Túto skutočnosť
ani sám nepoprel. Nebolo sporným, že po takomto údere si poškodený ľahol na chrbát a už sa nehýbal.
Následným konaním obžalovaného L. T. prerástlo jeho zavinenie z nepriameho úmyslu do úmyslu
priameho v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona. Dokazovaním totiž bolo preukázané, že to bol práve
on, ktorý nahádzal na telo poškodeného, v tom čase uložené v batožinovom priestore vozidla U. P.,
päť až desať kameňov o hmotnosti približne 5 kg. Súd v tejto súvislosti nemal žiadne pochybnosti o
tom, že toto konanie smerovalo jednoznačne k tomu, aby poškodený D. R. dokonal. Veď aj z vyjadrenia
obžalovaného U. P. vyplýva, že obžalovaný L. T. kamene hádzal preto, aby sa poškodený pod nimi
udusil. To korešponduje aj so závermi znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, že touto
formou násilia došlo k lomnej línii rebier poškodeného, čo výrazne sťažilo jeho dýchanie. Aj ďalšie
násilie zo strany obžalovaného L. T. spočívajúce v pichnutí dvoch kuchynských nožov do ľavej časti
hrudníka poškodeného v čase, keď zistili, že zachrčal a boli v aute vzadu zarosené okná, nesvedčia o

inom, len o priamom úmysle obžalovaného L. T., poškodeného usmrtiť. To nakoniec vyplývalo aj z jeho
samého vyjadrenia, že v prípade, keď ešte žil, nechcel, aby sa trápil, tak ho nožmi dorazil. Navyše, keď
z vykonaného dokazovania nevyplývala žiadna skutočnosť, že by ktorýkoľvek z obžalovaných mienil
poškodenému poskytnúť prvú pomoc, resp. zabezpečiť jeho odvoz na lekárske ošetrenie.
Súd nemal žiadne pochybnosti ani o tom, že obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 ods.
1 Trestného zákona spáchali obaja obžalovaní v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona.
Podľa tohto ustanovenia totiž, ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých
páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. Pre takúto
formu spáchania činu sa nevyžaduje predchádzajúca dohoda, stačí, že sa páchatelia svojím vedomím
konaním navzájom dopĺňali a ich zámerom potom bolo usmrtenie poškodeného. Nie je v tejto súvislosti
rozhodujúce ani to, že smrtiacu ranu zasadil len obžalovaný U. P., lebo súd nemal pochybnosti o tom,
že obžalovaný L. T. vedel, že takýto jeho príkaz spoluobžalovaný U. P. vykoná. Nakoniec, násilie L.
T. na poškodenom spočívajúce v nahádzaní kameňov a v pichnutí dvoch kuchynských nožov do tela
poškodeného smerovalo len k jedinému úmyslu a síce, že poškodeného D. R. usmrtiť chcel.
Spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy závažnejším spôsobom konania - surovým spôsobom,
je kvalifikovaným znakom skutkovej podstaty tohto obzvlášť závažného zločinu podľa ods. 2 písm.
b) s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne
preukázané, že obžalovaný L. T. pôsobil na poškodeného tromi spôsobmi násilia vedúcimi k jeho smrti.
Prvým bol jeden úder veľmi veľkou intenzitou tupou časťou sekery do zadnej časti hlavy poškodeného
obžalovaným U. P., k čomu dal spoluobžalovanému jednoznačný pokyn po jeho predchádzajúcich
úderoch do poškodeného kovovým obuškom. V tejto súvislosti nie je vôbec rozhodujúce, že smrtiaci
úder nezasadil on, ale za vyššie uvedených okolností spoluobžalovaný U. P.. Ďalším násilím bolo
už len konanie obžalovaného L. T. spočívajúce v hádzaní piatich až desiatich kameňov o hmotnosti
približne 5 kg na poškodeného z dôvodu, aby sa udusil a posledným tretím násilným konaním bolo
jeho pichnutie dvoch kuchynských nožov do ľavej časti hrudníka poškodeného v čase, keď zistili, že
zachrčal a boli zarosené v zadnej časti vozidlá okná, to preto, aby sa netrápil, pokiaľ ešte žil. Takéto
konanie obžalovaného L. T. súd vyhodnotil ako surový spôsob v zmysle § 138 písm. c) Trestného zákona.
Tento závažnejší spôsob konania sa rozhodne vymyká bežnému spôsobu páchania obzvlášť závažného
zločinu vraždy. Takéto úmyselné usmrtenie človeka je skutočne surové a vo vzťahu k hodnote ľudského
života bezohľadné a bezcitné. Za týchto okolností potom súdu nič nebránilo konanie obžalovaného L. T.
právne posúdiť i podľa ustanovenia ods. 2 písm. b), § 145 Trestného zákona.
V zmysle zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR prvostupňový súd riešil otázku, či obzvlášť
závažný zločin vraždy bol spáchaný aj trýznivým spôsobom v zmysle § 145 ods. 2 písm. b), s poukazom
na § 138 písm. c) Trestného zákona. V tej súvislosti na hlavnom pojednávaní vypočul dvoch znalcov
z odboru zdravotníctva a farmácie, z odvetvia anesteziológie a resuscitácie - L.. L. Q. a U.. L.. G. L.,
K.., ktorí podali znalecké posudky na zodpovedanie základnej otázky, či poškodený D. R. násilie zo
strany obžalovaných kritického dňa pociťoval alebo nie. Pri hodnotení tohto kvalifikačného znaku sa
súd priklonil k znaleckému posudku znalca L.. L. Q. a jeho výpovedi pred súdom. Totiž, tento znalec
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustálil, že poškodený v čase činu po údere obuchom sekery
do zadnej časti hlavy nepociťoval bolesť, pretože následkom tohto zranenia vznikli také poškodenia,
ktoré viedli k hlbokému bezvedomiu a následnej smrti poškodeného. V tom čase mal poškodený
vyradené subjektívne vnímanie bolesti, a teda bolesť vnímať nemohol. Následkom spomínaného násilia
už poškodený nemohol vedomie nijako nadobudnúť. Znamená to potom, že ďalšie útoky a poranenia,
ktoré utŕžil poškodený po zásahu sekerou do hlavy, už vzhľadom na hlboký stupeň bezvedomia nemohol
prežívať, a preto ich nemohol pociťovať ako bolesť. Do úderu sekerou poškodený pociťoval všetky
zranenia, ako napríklad útok obuškom. Takémuto záveru znalca súd uveril, lebo korešpondoval s
usvedčujúcou výpoveďou obžalovaného U. P. a bol v súlade najmä so znaleckým posudkom z odvetvia
súdneho lekárstva a výpoveďou znalca z uvedeného odvetvia L.. N. Š., U.. pred súdom.
Naopak, súd neuveril záverom znaleckého posudku z toho istého odvetvia, ktoré podal znalec U.. L.. G.
L., K.. a ktoré obhajoval aj pred súdom. Totiž, tento znalec
z odvetvia anesteziológie a resuscitácie
založil vnímanie bolesti poškodeného D. R. v čase činu na skutočnosti, že poškodený po utŕžení rany

tupou časťou sekery do hlavy a po nahádzaní kameňov na neho, aby sa pod nimi udusil, mal pri
následnom prevoze v kufri vozidla jedného z obžalovaných povedať slová „L., prečo?“. Z uvedeného
znalec vydedukoval, že v tom čase ešte poškodený žil a keď žil, tak bolesť vnímal. Tento záver znalca
však nekorešpondoval s vykonaným dokazovaním. Totiž, obaja obžalovaní pred súdom uviedli, že pri
prevoze poškodeného po spáchaní činu vo vozidle obžalovaného U. P., a najmä po zastavení vozidla
pred bytovkou obžalovaného L. T. v C. D. zistili, že poškodený zachrčal a boli vzadu zarosené okná. Ani
jeden z obžalovaných nehovoril nič o slovách, ktoré znalec U.. L.. G. L., K.. považoval za rozhodujúce.
Slová poškodeného „L., prečo?“, na ktorých menovaný znalec postavil záver o vnímaní jeho bolesti,
pred súdom nezazneli a súd ich nemal nijako za preukázané ani z výsluchov obžalovaných v prípravnom
konaní. Totiž, o slovách „L., prečo?“, vypovedal iba obžalovaný U. P. pred vyšetrovateľom dňa 3. marca
2011 (č.l. 141), pričom túto skutočnosť upresnil následne pri ďalšom výsluchu v prípravnom konaní dňa
11. novembra 2011 (č.l. 153) tak, keď uviedol, že sa k tomu už presne vyjadriť nevie, lebo bol predtým
v strese a možno to bolo len také vzdychanie poškodeného, tie slová však podľa neho padli, ale ešte
predtým, keď sa T. s poškodeným naťahovali. Aj znalec L.. N. Š., U.. z odvetvia súdneho lekárstva pred
súdom jednoznačne potvrdil, že poškodený po útoku tupou časťou sekery na zadnú časť hlavy a po
utŕžení takej masívnej impresívnej zlomeniny lebečnej kosti aká bola nájdená pri pitve, už nijako nemohol
vysloviť slová „L., prečo?“, ale len nejaké nesúvislé slová.
Z uvedených dôvodov potom prvostupňový súd spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy trýznivým
spôsobom v zmysle § 145 ods. 2 písm. b), s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona, ako to v
záverečnej reči navrhol prokurátor, neuznal.
Prvostupňový súd v súvislosti s neuznaním trýznivého spôsobu spáchania obzvlášť závažného zločinu
vraždy ešte uvádza, že s argumentáciou Najvyššieho súdu SR uvedenou v zrušujúcom uznesení na
strane 10 posledný odsek o tom, „či by členovia senátu súdu prvého stupňa zastávali tento názor i keby
boli na mieste poškodeného“, sa nevedel nijako vysporiadať, pretože takúto argumentáciu nepovažoval
za právne relevantnú, ale naopak, za neprofesionálnu a nehodnú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a
navyše spôsobilú navodenou predpojatosťou spochybniť nezávislé, nestranné a objektívne posúdenie
veci prvostupňovým súdom.
Súd po vykonanom dokazovaní nenašiel ani také dôkazy, ktoré by u obžalovaného L. T. svedčili pre
spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa
§ 144 ods. 1 Trestného zákona,
ako to vyhodnotil v obžalobe prokurátor. Súd v tejto súvislosti nemal za preukázanú žiadnu dohodu
obžalovaných usmrtiť poškodeného D. R., k čomu sa obžalovaný U. P. vyjadril tak, že na kritickom mieste
pri otáčaní vozidla bol prekvapený, keď videl, že obžalovaný L. T. bije poškodeného kovovým obuškom.
Súd nemal u obžalovaného L. T. za preukázanú ani vopred uváženú pohnútku, resp. plánovanie
usmrtenia poškodeného. Veď obžalovaný L. T. útok na poškodeného začal vytiahnutím z vozidla a
bitím kovovým obuškom, čo podľa vyjadrenia znalca z odvetvia súdneho lekárstva nezanechalo na tele
poškodeného žiadne zranenia. Motívom konania bolo len predchádzajúce slovné nedorozumenie pod
vplyvom alkoholu medzi obžalovaným L. T. a poškodeným D. R., pri ktorom poškodený obžalovanému
nadával a vykrikoval, že povie jeho družke o milenkách, čo obžalovaný T. potvrdil. Aj obžalovaný U. P.
v tejto súvislosti uviedol, že vo vozidle medzi spomínanými prebehla hádka a padali aj nadávky. Tieto
skutočnosti mal súd za preukázané aj výpoveďami svedkov L. P., C. T., D. T., Ľ. T., teda príbuzných
obžalovaného T., z ktorých vyplýva, že menovaní nemali vedomosť o jeho milenkách, pričom družke L.
P. sa o nich obžalovaný T. zveril až pri jej návšteve vo väzbe dňa 7. decembra 2012. Ďalší svedkovia
U. Q., U. P., C. F. a S. T. - spolupracovníci obžalovaného T., pred súdom potvrdili, že obžalovaný L.
T. mal okrem družky aj milenky a to v Č. a U. a vedeli o nich takmer všetci jeho spolupracovníci.
Z uvedených dôkazov súd vyvodil záver, že sa nepodarilo vyvrátiť tvrdenie obžalovaného T., že sa
bál, že sa o jeho milenkách dozvie jeho družka, a preto došlo k usmrteniu poškodeného. Ani ďalšie
konanie obžalovaného L. T. nesvedčí pre skutočnosť, že by usmrtenie poškodeného vopred pripravoval
a plánoval. Vykonaným dokazovaním bolo totiž preukázané, že keď poškodený po údere tupou časťou
sekery do zadnej časti hlavy ľahol, zostal v bezvedomí a nehýbal sa, obaja obžalovaní spanikárili, čo
bezpochyby vyplýva z výpovedí obžalovaných. Približne od 02.00 h až do 17.00 h až 18.00 h toho istého
dňa, teda približne 15 až 16 hodín v byte obžalovaného L. T. v C. D. ešte nevedeli, čo urobia s telom
poškodeného. Veď aj provizórny hrob, do ktorého poškodeného zahrabali, nemali vopred vykopaný, ale
urobili to až následne, tesne pred zakopaním poškodeného. Navyše, z vyjadrenia obžalovaného Pavla
Strapka vyplýva, že keď sa spytoval spoluobžalovaného L. T., prečo sa to všetko stalo, on mu odpovedal,
aby sa nestaral a radšej rozmýšľal nad miestom, kde skryjú poškodeného. Takéto konanie obžalovaných

podľa súdu vôbec nesvedčí pre vopred plánovanú a pripravovanú vraždu, ale práve naopak, vopred
uváženú pohnútku priam vylučuje.
Súd u obžalovaného L. T. nezistil ani také skutočnosti, že by skutok tento obžalovaný spáchal z
osobitného motívu - v úmysle zakryť iný trestný čin v zmysle
ods. 2 písm. e), § 144 Trestného
zákona, resp. v zmysle ods. 2 písm. d), § 145 Trestného zákona, s poukazom na § 140 písm. c) Trestného
zákona, ako to žaloval prokurátor v obžalobe. V zmysle obžaloby malo byť u obžalovaného L. T. motívom
vopred pripravované usmrtenie poškodeného z dôvodu, aby nevyšlo najavo využívanie poškodeného
D. R. ako bieleho koňa na podvodné nákupy cez jeho firmu R., s. r. o. Vykonaným dokazovaním
však sa tieto skutočnosti nijako nepotvrdili. Súd nezistil ani jeden podvodný nákup obžalovaného L.
T. prostredníctvom firmy poškodeného R., s. r. o. V obžalobe deklarovaný nákup uhlia na firmu R.
nebol uskutočnený, čo podľa vyjadrenia obžalovaného L. T. zastavil sám. Aj pri nákupe pažiaceho stroja
bolo dokazovaním zistené, že si ho kúpil poškodený sám na svoju firmu, aby so svojou partiou mohol
vykonávať kanalizačné práce pre obžalovaného L. T.. Nijakým dôkazom sa totiž nepreukázal úmysel
obžalovaného L. T. využívať poškodeného ako bieleho koňa a navyše, za tým účelom ho aj usmrtiť. Veď
aj kufrík s dokladmi poškodeného a vykúpený jeho vodičský a občiansky preukaz z pohostinstva v S.,
obžalovaný L. T. odovzdal svedkovi Q. U., ktorý ich následne vydal polícii. Pre tento záver svedčia aj
správy Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočka A., zdravotnej poisťovne Union, Bratislava, Sociálnej
poisťovne, pobočka A., zdravotnej poisťovne Dôvera, pobočka M. a Daňového úradu, A., ktoré si súd
vyžiadal v zmysle pokynu Najvyššieho súdu SR a z ktorých v súhrne vyplýva, že poškodený D. R.
nemal dlhy voči uvedeným inštitúciám a nič nenasvedčovalo tomu, že by obžalovaný L. T. vykonával
obchodné transakcie s úmyslom preniesť odvodovú a daňovú povinnosť na poškodeného. Naopak,
vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že útok na poškodeného sa začal pre hádku vo vozidle medzi
ním a obžalovaným L. T. v priebehu ktorej sa poškodený vyhrážal obžalovanému, že jeho družke povie
o milenkách. To však nezakladá spáchanie tohto činu z osobitného motívu v zmysle § 140 Trestného
zákona.
V súlade s uvedenými skutočnosťami súd v rozsudku upravil skutkovú vetu a právne vety. Opakovaným
výsluchom znalca z odvetvia súdneho lekárstva L.. N. Š., U.. mal súd za preukázané, že impresívna
zlomenina lebečnej kosti vznikla jedným veľmi silným úderom tupou časťou sekery. Naopak, znalec
ustálil, že toto zranenie poškodeného nevzniklo vo forme opakovaných úderov pevným tupým
predmetom. Mal tiež za preukázané, že k amputácii ľavej ruky poškodeného došlo až na konci
skutkového deja po bodnom poranení hrudníka a v čase, keď bol poškodený ukladaný do provizórneho
hrobu, lebo na obidvoch kýpťoch ruky znalci nenašli pri pitve známky po vitálnom krvácaní. Sečná rana,
následkom ktorej došlo k oddeleniu ramennej kosti, musela byť vedená takou veľkou intenzitou, akou
bola vedená rana pri zlomenine lebečnej kosti. Všetky tri sečné rany vnikli v krátkom slede za sebou a
ani jedna z nich nemala vitálnu reakciu. Z morfologického hľadiska sa nedá určiť, či vnikli pôsobením
jedného páchateľa alebo viacerých. Znalec len zopakoval, že pokiaľ by toto zranenie vzniklo zaživa,
bolo by na látke odevu, ktorý mal poškodený na sebe, vidieť hnedasté až čierne sfarbenie od krvi, čo
sa nenašlo. Pokiaľ by aj znalci pripustili možnosť, že prvými dvomi sečnými ranami nemuselo dôjsť k
porušeniu celistvosti kože a kosti, muselo by však dôjsť k zmliaždeniu mäkkých tkanív a to podkožia,
podkožného tuku a svalstva s porušením jemných kapilárií. Tento proces by sa isto prejavil vznikom
hematómu, ktorý by vznikol, pokiaľ by toto zranenie bolo spôsobené zaživa a to by potom by pri pitve
našli. To krvácanie by potom vypadalo tak, ako krvácanie hrudnej dutiny na foto č. 18 (č.l. 542). Na ruke
poškodeného však také krvácanie nenašli, čo jasne vidieť na priloženej fotodokumentácii.
V rámci úvah o postihu obžalovaných mal súd na zreteli predovšetkým účel trestu v zmysle § 34
ods. 1 Trestného zákona, teda potrebu chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť
obžalovaným v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vychovať ich k tomu, aby viedli riadny život a tým
výchovne pôsobiť aj na ostatých členov spoločnosti, najmä na ďalších možných páchateľov podobnej
trestnej činnosti a zároveň ich odradiť od páchania trestných činov.
Druh trestu tu bol daný zo zákona, teda odňatia slobody podľa § 145 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.
Pri určení výmery trestu súd na základe § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadol najmä na spôsob

spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osoby páchateľov ich pomery a možnosti ich nápravy.
Útok obžalovaných smeroval voči k najdôležitejšiemu zákonom chránenému záujmu, ktorým je ochrana
života ako jedna z najdôležitejších hodnôt spoločnosti, Uvedenú skutočnosť zákonodarca premietol aj
do prísneho trestného postihu páchateľov vyplývajúceho z ustanovenia § 145 ods. 1 Trestného zákona
a tobôž z ods. 2 spomínaného ustanovenia.
Ostatné kritériá určenia druhu trestu a jeho výmery vyplynuli konkrétne z vyššie uvedených skutkových
zistení. Súd tu vzal do úvahy najmä následnú snahu obžalovaných usmrtiť poškodeného. Ďalej súd
prihliadol na okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania obzvlášť závažného zločinu, tiež na
okolnosti, čo pôsobili na obžalovaných a rôzne sprievodné okolnosti. Súd vzal do úvahy i druh a povahu
konania obžalovaných.
Obžalovaný L. T. bol v správe o povesti z miesta bydliska hodnotený neutrálne tak, že v súčasnosti je
prihlásený k trvalému pobytu na adrese Q. B., D. XX, kde žije v spoločnej domácnosti svojich rodičov.
Má slušné vystupovanie zo strany spoluobčanov a neboli hlásené žiadne konflikty s ním. Nenavštevuje
miestne pohostinstvo a neobjavuje sa na verejnosti, nezúčastňuje sa verejných spoločenských akcií.
Nebol dôvod riešiť ho komisiou verejného poriadku. V evidencii priestupkov nemá žiaden záznam. Bol
jedenkrát súdne trestaný. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/1/2012,
ktorého podstatné časti predseda senátu prečítal na hlavnom pojednávaní dňa
12. decembra 2012
súd zistil, že obžalovaný L. T. bol doposiaľ jedenkrát súdom potrestaný, a síce rozsudkom uvedeného
súdu zo dňa 28. februára 2012 č. k. 4T/1/2012-197. Pre prečin neoprávneného užívania cudzej veci
podľa § 215 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona mu bol v rámci konania o dohode o vine a treste
uložený trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
jeden rok. Rozsudok nadobudol právoplatnosť ten istý deň, teda 28. februára 2012. Keďže obžalovaný
L. T. teraz posudzovaný skutok spáchal skôr (v presne nezistený deň koncom marca až začiatkom
apríla 2010), ako bol Okresným súdom v Trnave vyhlásený spomínaný rozsudok dňa 28. februára 2012
č. k 4T/1/2012-197, mal by súd obžalovanému L. T.B. v teraz posudzovanom prípade uložiť súhrnný
trest odňatia slobody v zmysle zásad ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona. Na základe článku
I Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 o amnestii uverejneného pod č.
1/2013 Z. z. uložený trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace, ktorého výkon bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu jeden rok sa obžalovanému Marekovi Janečkovi odpúšťa s účinkom, že sa
na neho hľadí ako keby nebol odsúdený. O tom Okresný súd v Trnave rozhodol zatiaľ neprávoplatným
uznesením z 21. júna 2013 č. k. 4T/1/2012-207 podľa § 474 Trestného poriadku, keď obdržal svoj
príslušný trestný spis dňa 13. júna 2013 od Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorému ho
zapožičal na toto prebiehajúce konanie. Špecializovaný trestný súd si však absenciu právoplatného
amnestujúceho rozhodnutia vyriešil ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku a na
predchádzajúce odsúdenie obžalovaného L. T. Okresným súdom v Trnave sp. zn. 4T/1/2012 potom
nebral zreteľ. Ustanovenie o súhrnnom treste v zmysle § 42 ods. 3 Trestného poriadku teda nepoužil,
lebo toto skoršie odsúdenie bolo takej povahy, že sa na obžalovaného L. T. hľadí, ako keby nebol
odsúdený.
Obžalovaný U. P. bol v správe o povesti z miesta bydliska tiež hodnotený neutrálne tak, že má trvalý pobyt
v obci C. č. XXX, kde žije s rodičmi, je slobodný, bezdetný a voči nemu neevidujú žiadne nedoplatky.
Jeho správanie v mieste bydliska bolo hodnotené ako dobré, prispôsobivé, pred komisiou verejného
poriadku neboli s ním riešené žiadne priestupky. Doposiaľ nebol súdom potrestaný.
V úzkej súvislosti s týmito hodnoteniami a osobnými pomermi obžalovaných súd posudzoval možnosť ich
nápravy. Tu prihliadol najmä na ich správy o povesti z miesta bydliska, vzal do úvahy aj všetky okolnosti,
ktoré vyplývali o osobách obžalovaných z trestného spisu a vychádzal aj zo záverov znaleckého
posudku z odboru psychológie. Z neho je o obžalovanom L. T. zrejmé, že napriek jeho výborným
intelektovým danostiam je jedincom slabým, neistým, nedostatočne sebavedomým, ale s vysokými
ambíciami dosahovať úspech, dokazovať a predvádzať sa ako jedinec schopný aj mimoriadnych aktivít
a činov. Túži po uznaní a po blahobyte. Má potrebu patriť medzi nebežných jedincov, ktorí si dokážu

svoj život organizovať, ktorí vzbudzujú rešpekt a obdiv. Dosahovať úspech a mať dosť prostriedkov na
pôžitkársky život sú jeho základné motivačné faktory. Má rád situácie, v ktorých sa môže preukázať ako
nie priemerný muž, ale ako niekto viac, niekto kto si môže užívať, kto dokáže to, čo iní nie, pričom má
potrebu predvádzať sa pred inými „zvyšovať si svoj kredit“. Úspešnosť jeho resocializácie závisí od jeho
aktívnej snahy uvedomiť si závažnosť svojho konania a snahy zmeniť svoj spôsob žitia. Ak sám nebude
usilovať o zmenu svojich postojov k životu, o zmenu svojej životnej zameranosti, ťažko predpokladať,
že iba pasívne u neho dôjde k úspešnej resocializácii. Vražda je najťažšie prekročenie osobnostných aj
morálnych limitov. Znamená to, že už nie je nič také silné, čo by ho zadržalo pred agresívnym zločinom.
Ak si obžalovaný L. T. nevybuduje nové silné morálne hranice a limity, nemožno vylúčiť recidívu konania.
Z psychologického znaleckého posudku na obžalovaného U. P. vyplynulo, že je ľahko ovplyvniteľný,
povrchný, nevyzná sa v tom, čo chce, o čo mu ide, na čom mu záleží, nerozlišuje čo je podstatné a čo
nie, nemá hierarchiu hodnôt, funguje len obrazovým spôsobom bez pretavovania svojich skúseností,
vnemov a pocitov cez seba, bez snahy o ich integráciu, pochopenie a vytváranie si nadhľadu. Je
senzitívny na vplyv okolia, ale nedostatočne empatický voči iným ľudom. Celkovo je osobnostne
nevyspelý, nezrelý, s nedostatočnou úrovňou identifikácie a osobnostnej zameranosti. Z hľadiska
nízkeho veku obžalovaného U. P. je u neho automaticky zvýšená možnosť resocializácie. Z hľadiska
jeho osobnostnej štruktúry, ktorá sa začala deformovať ešte pred ukončením prirodzeného vývinu,
možno však očakávať problematickejšiu resocializáciu. V priebehu obdobia puberty a adolescencie, keď
osobnosti bežne vyspievajú a zrejú do dospelého veku, keď si formujú svoje hierarchie hodnôt, životných
smerovaní, životných cieľov, keď sa ukončuje proces socializácie, teda začleňovanie do spoločnosti,
u obžalovaného došlo k najťažšieho asociálnemu správaniu, k spolupáchateľstvu na vražde. Tým boli
všetky socializačné vývinové trendy prerušené a zdeformované. Z uvedeného je možné predpokladať,
že u obžalovaného U. P. musí dôjsť k reštrukturácii osobnosti, k reštrukturácii socializačného procesu a
musí preukázať serióznu snahu o prehodnotenie svojho doterajšieho života a začať ho budovať na novo
z víziou budovania si iných kvalitnejších životných hodnôt. Vtedy možno predpokladať, že resocializácia
bude úspešná. Inak možno predpokladať, že bude pokračovať v deformovanom asociálnom životnom
smerovaní, egocentrickom, anetickom, bez zohľadňovania iných ľudí. Všetky tieto skutočnosti znalkyňa
z odvetvia psychológie U.. V. W., U.. potvrdila v priebehu svojho výsluchu pred súdom.
Jej opakovaný výsluch pred súdom nariadil v zrušujúcom uznesení Najvyšší súd SR. Znalkyňa U.. V. W.,
U.. na hlavnom pojednávaní dňa 12. decembra 2012 znovu len zopakovala, že u obžalovaného U. P. ide
o mladého muža, ktorý je vo vývoji, jeho proces identifikácie nebol ukončený, nebol dostatočne odpútaný
od rodiny, je to osobnosť, ktorá nevie odlíšiť podstatné od nepodstatného a podľa toho s kým je, tým
sa nechá ovplyvniť. Nevie sa vcítiť do pocitov iných ľudí, ide u neho o nízku úroveň socializácie, teda
začlenenia sa do spoločnosti. V súvislosti s prípadnou resocializáciou znalkyňa uviedla, že obžalovaný
najprv musí ukončiť svoj socializačný proces a až potom možno začať hovoriť o tom, aká by bola jeho
resocializácia. Vo výkone trestu odňatia slobody sú rôzne programy, ktoré by mohli takýmto ľuďom ako
je obžalovaný P. pomôcť nájsť iné životné smerovanie ako mal doteraz. Jedným z takýchto programov je
individuálna psychoterapia, ktorú zabezpečuje ústavný psychoterapeut. Podľa znalkyne je obžalovaný
P. schopný svoju osobnosť reštrukturovať. Svedčí o tom absencia patologických rysov a má preto aj
dostatočné intelektové predpoklady. Vyžaduje si to však jeho ochotu a to už je jeho vôľa. Rozhodne
však na proces reštrukturovania osobnosti obžalovaného P. musí vplývať trest odňatia slobody, ktorý
ho počas určitého času núti vykonávať určité povinnosti a je súčasťou toho uvedomovacieho procesu.
Pokiaľ by na neho takýto proces nevplýval vo výkone trestu odňatia slobody, obžalovaný Strapko nemá
také vôľové vlastnosti, ktoré by ho prinútili zmeniť svoj doterajší spôsob života. K dĺžke tohto procesu s
kumuláciou výkonu trestu odňatia slobody sa znalkyňa vyjadriť nevedela.
V nadväznosti na vyššie uvedené treba povedať, že v osobnostnej skladbe obžalovaného Mareka
Janečka boli zistené negatívne známky a jeho osobnosť je už úplne vyzretá, z čoho súd ustálil, že
možnosť jeho nápravy a prevýchovy je nepriaznivá až zlá, a preto treba na neho pôsobiť prísnym
dlhotrvajúcim trestom. U obžalovaného U. P. naopak súd došiel k záveru, že jeho osobnosť ešte nie
je vyzretá, a teda je formovateľná. Vzhľadom k vyhláseniu obžalovaného P. pred súdom, že nepopiera
spáchanie skutku a jeho samotnému doznaniu, že práve on poškodenému na pokyn spoluobžalovaného
T. obuchom sekery tzv. golfovým úderom zasadil smrtiacu ranu a tiež na jeho celkový postoj v konaní pred
súdom, došiel súd k záveru, že obžalovaný U. P. si dostatočne uvedomil nezákonnosť a nesprávnosť
svojho konania, čo v kumulácii s individuálnou psychoterapiou vo výkone trestu odňatia slobody môže

s vysokou pravdepodobnosťou zabezpečiť reštrukturovanie jeho osobnosti s následnou priaznivou
resocializáciou.
Ďalej súd zistil, že obžalovanému L. T. poľahčovalo, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny
život (§ 36 písm. j) Trestného zákona). Obžalovanému U. P. poľahčovalo, že trestný čin spáchal vo veku
blízkom veku mladistvých, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, priznal sa k spáchaniu
trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval, napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným
orgánom (§ 36 písm. d), písm. j), písm. l), písm. n) Trestného zákona).
Ani jednému z obžalovaných nepriťažovala žiadna z okolností uvedených v § 37 Trestného zákona.
Za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 umožňuje Trestný zákon dospelému
páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia
slobody na doživotie. Ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona). Vzhľadom k tomu, že
súd vzhliadol u obžalovaného L. T. jednu poľahčujúcu okolnosť a žiadnu priťažujúcu okolnosť, je to
bezpochyby prevaha poľahčujúcich okolností. Znamená to, že súd musel u obžalovaného L. T. aplikovať
zníženú hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo pri sadzbe na dvadsať
rokov až dvadsaťpäť rokov je trestná sadzba dvadsať rokov až dvadsaťtri rokov a štyri mesiace. Po
vyhodnotení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj súhrnne, pokiaľ mali význam pre výrok o treste a
slúžili v tomto smere na prospech obžalovanému L. T. i proti nemu, došiel súd k záveru, že objektívnym
vyjadrením zistenej trestnej činnosti a príslušných zákonných hľadísk je trest odňatia slobody vymeraný
obžalovanému L. T. pri hornej hranici zákonnej trestnej sadzby, a síce dvadsaťtri rokov, ukladaný podľa
§ 145 ods. 2, s poukazom na § 36 písm. j) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona. Súd u
tohto obžalovaného s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti (miernejšia právna kvalifikácia, prevaha
poľahčujúcich okolností pri výmere trestu) nezistil podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie, ako to v záverečnej reči navrhol prokurátor.
Za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 umožňuje Trestný zákon dospelému
páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov. Ak prevažuje pomer
poľahčujúcich okolností aj tu sa znižuje horná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona). Vzhľadom k tomu, že súd vzhliadol u obžalovaného U. P. štyri
poľahčujúce okolnosti a žiadnu priťažujúcu okolnosť, aj u neho to znamená prevahu poľahčujúcich
okolností. Aj u tohto obžalovaného súd musel aplikovať zníženú hornú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu, čo pri sadzbe pätnásť rokov až dvadsať rokov je trestná sadzba pätnásť
rokov až osemnásť rokov a štyri mesiace. Aj u obžalovaného U. P. po vyhodnotení všetkých okolností
prípadu jednotlivo aj súhrnne, pokiaľ mali význam pre výrok o treste a slúžili v tomto smere na prospech
tomuto obžalovanému i proti nemu, došiel súd k záveru, že objektívnym vyjadrením zistenej trestnej
činnosti a príslušných zákonných hľadísk je trest odňatia slobody vymeraný obžalovanému U. P. na
samej dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, a síce pätnásť rokov, ukladaný podľa § 145 ods. 1, s
poukazom na § 36 písm. d), písm. j), písm. l), písm. n) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného
zákona. Takéto úvahy súdu majú oporu najmä v tom, že ide o mladého ešte celkom nevyzretého jedinca,
v uvedomení si svojho násilného konania a z toho vyplývajúcich priaznivých možnostiach jeho nápravy.
Súd podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obidvoch obžalovaných zaradil na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, lebo ich odsúdil za obzvlášť
závažný zločin, ktorým trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona nepochybne je. U obžalovaného
U. P. nezistil súd také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho zaradenie do ústavu s miernejším stupňom
stráženia, než do ktorého patrí.
V súlade so zákonom je i výrok rozsudku, ktorým súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil
obžalovanému L. T. trest prepadnutia veci, a síce
32 ks fliaš kyseliny sírovej akumulátorovej 37 %,
objemu 500 ml, uskladnenej v priestoroch Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Račianska 45,
Bratislava. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že kyselina sírová, hoci o objeme

len troch fliaš, bola použitá na spáchanie trestného činu tak, že ňou obžalovaní poliali telo poškodeného
pri ukladaní do provizórneho hrobu z dôvodu, aby sa rýchlejšie rozložilo a aby ho nevyhrabala zver. Trest
prepadnutia veci môže súd uložiť len ak ide o vec patriacu páchateľovi (§ 60 ods. 5 Trestného zákona).
Dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že všetkých 32 ks fliaš kyseliny sírovej akumulátorovej 37
%, objemu 500 ml patrilo obžalovanému L. T., hoci ju mal uskladnenú v obci C. č. XXX v dome, v ktorom
býval jeho „švagor“ obžalovaný U. P. s rodičmi. Naostatok treba už len povedať, že podľa § 60 ods. 6
Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
Trestný zákon v § 76 ods. 1 ustanovuje obligatórne podmienky uloženia ochranného dohľadu
tak, že ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na
nepodmienečný trest odňatia slobody. Ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky (§ 78 ods.
1 Trestného zákona).
Po vyhodnotení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne, pokiaľ mali význam pre výrok o uložení
ochranného dohľadu obžalovaným L. T. a U. P. a slúžili im v tomto smere na prospech i proti nim,
došiel súd k záveru, že obidvom obžalovaným je potrebné uložiť podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona
obligatórne ochranný dohľad. Obidvoch obžalovaných totiž súd odsúdil za obzvlášť závažný zločin,
ktorým trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona nepochybne je a uložil im nepodmienečné
tresty odňatia slobody, a síce vo výmere dvadsaťtri rokov obžalovanému L. T. a vo výmere pätnásť
rokov obžalovanému U. P.. Podľa § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil súd ochranný dohľad obidvom
obžalovaným na najdlhšiu dobu, teda na tri roky, keď nenašiel také okolnosti, ktoré by odôvodňovali
uloženie ochranného dohľadu na kratšiu dobu.
V tejto časti však treba ešte uviesť, že podľa § 79 Trestného zákona ochranný dohľad zaniká
uplynutím času, na ktorý bol uložený, alebo dňom, ktorým nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, že sa
podmienečne prepustený osvedčil a napokon, podľa § 80 Trestného zákona súd môže upustiť od výkonu
zvyšku ochranného dohľadu, ak nepovažuje jeho ďalší výkon za potrebný.
V súlade so zákonom je i výrok rozsudku, ktorým súd podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona
zhabal sekeru bez poriska. V zmysle tohto ustanovenia, ak nebol uložený trest prepadnutia veci uvedený
v § 60 ods. 1 Trestného zákona, súd uloží zhabanie veci, ak to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo
majetku, prípadne obdobný verejný záujem. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ani jeden z
obžalovaných nebol vlastníkom sekery, pričom bolo zistené, že sekera patrí rodičom obžalovaného U.
P., najpravdepodobnejšie jeho otcovi T. P.. Preto nemohol byť obžalovaným uložený trest prepadnutia
tejto veci podľa § 60 ods. 1 Trestného zákona. Je však vo verejnom záujme, aby sekera, ktorá bola
použitá na usmrtenie poškodeného, nebola k dispozícii obžalovaným, ale ani iným osobám. Podľa § 83
ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom zhabanej sekery bez poriska stáva štát.
Poškodený T. R., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom XXX XX J. č. XXX, okres Y., včas a zákonom
predpísaným spôsobom uplatnil voči obidvom obžalovaným nárok na náhradu škody v sume 555,12 Eur.
Nárok na náhradu škody v tejto sume na hlavnom pojednávaní uplatnil za poškodeného splnomocnenec
poškodeného I. R.. Uplatnená škoda spočíva vo vynaložených nákladoch spojených s pohrebom
poškodeného D. R.. V tejto súvislosti súd zistil, že dôvod a výška tohto nároku zodpovedá zistenému
skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu, a že súvisí s trestnou činnosťou obžalovaných L. T. a
U. P.. Oni sú priamymi páchateľmi zodpovednými za spôsobenie tejto škody. Na základe toho potom
súd v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovaných L. T. a U. P. zaviazal, aby vzniknutú vyššie
uvedenú škodu poškodenému T. R. spoločne a nerozdielne zaplatili. Súd pritom nezistil žiadne dôvody
na zníženie alebo dokonca odpustenie náhrady škody.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15. dní odo dňa oznámenia rozsudku, pokiaľ sa ho
oprávnená osoba výslovne nevzdala. Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku,
ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný,
alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. V prospech obžalovaného

môžu podať odvolanie príbuzní v pokolení priamom, jeho súrodenci, manželka a družka, pokiaľ to nie
je proti jeho vôli. Poškodený môže rozsudok odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade
škody. Odvolanie proti rozsudku sa podáva prostredníctvom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
na Najvyšší súd SR v Bratislave.