Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/71/2025 z 28. 5. 2026 Citácia: rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 28. mája 2026, sp. zn. 5Sfk/71/2025, ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200213.1 Najvyšší správny súd SR | 5Sfk/71/2025 | ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200213.1 | 2026-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: SSP, § 461 SSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 19 zákona č. 222/2004 Z. z., § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., § 44 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 61 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 61 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 69 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 69 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99ae2de3-f102-4b08-a2e8-3085cf62658a Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200213.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Najvyšší správny súd SR 5Sfk/71/2025 7020200213 28. 05. 2026 JUDr. Petra Príbelská ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200213.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. Marek Radačovský, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, správca konkurznej podstaty úpadcu: RB, Veľké Kapušany s.r.o., IČO: 36 602 809, so sídlom Veľké Kapušany, ul. Zelená 273/36, právne zastúpený: Advokátska kancelária ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53 540 964, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100475703/2020 zo dňa 20. februára 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/75/2020 zo dňa 31. júla 2025, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Košice (ďalej len ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2011 január 2011, február 2011, marec 2011, apríl 2011, máj 2011, júl 2011, august 2011, november 2011, december 2011. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 102102712/2018 zo dňa 23. októbra 2018. Daňová kontrola bola začatá dňa 11. novembra 2014. Správca dane daňovú kontrolu prerušil z dôvodu potreby získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu, a to na základe: · rozhodnutia správcu dane č. 9810401/5/395835/2015 - prerušenie od 4. marca 2015 do 12. júna 2016; · rozhodnutia správcu dane č. 103794453/2016 - prerušenie od 30. augusta 2016 do 22. marca 2018; · rozhodnutia správcu dane č. 100762341/2018 - prerušenie od 20. apríla 2018 do 26. apríla 2018; · rozhodnutia správcu dane č. 100909564/2018 - prerušenie od 10. mája 2018 do 1. júla 2018. 2. Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole, ako aj ďalších podkladov administratívneho spisu vydal rozhodnutie č. 102187885/2019 zo dňa 18. septembra 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 88.476,57 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011. 3. Správca dane na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia získaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca si v príslušnom zdaňovacom období neoprávnene uplatnil právo na oslobodenie od dane v zmysle ustanovení § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“), pretože zdaniteľné obchody s hutným materiálom s maďarským odberateľom INKURENCIA Kft. sa uskutočnili v reťazci dodávateľov a odberateľov, o ktorom žalobca vedel alebo mohol vedieť, že je poznačený podvodným konaním vo vzťahu k DPH. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100475703/2020 zo dňa 20. februára 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. II. Konanie pred správnym súdom 5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. Žalobca sa zároveň domáhal priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ako aj priznania odkladného účinku správnej žalobe. 6. Následne bol uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 32K 3/2020 z 23. júna 2020 vyhlásený na majetok spoločnosti RB, Veľké Kapušany s.r.o. konkurz a za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený JUDr. Marek Radačovský (konajúci v mene žalobcu). Správca konkurznej podstaty žalobcu, v súlade s § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, predložil 24. augusta 2020 Krajskému súdu v Košiciach súhlas na pokračovanie v súdnom konaní. Preto Krajský súd v Košiciach a následne aj Správny súd v Košiciach pokračovali v konaní so správcom konkurznej podstaty žalobcu. 7. Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Košiciach svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Košiciach. 8. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. KE-7S/75/2020 zo dňa 31. júla 2025 rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú. 9. Správny súd uviedol, že totožnú vec týkajúcu sa toho istého žalobcu, totožného predmetu konania, už prejednal v konaní vedenom pod sp. zn. KE-7S/80/2020, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie november 2011 v sume 168.081,35 €. Správny súd preto, aplikujúc § 140 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie rozsudku sp. zn. KE-7S/80/2020 zo dňa 18. júla 2024 (ďalej aj „odkazovaný rozsudok“), v ktorom správny súd prezentoval nasledovné závery. 10. K trvaniu daňovej kontroly správny súd uviedol, že samotná dĺžka daňovej kontroly vrátane prerušenia, prekračujúca zákonnú lehotu podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, nevyvoláva nezákonnosť daňovej kontroly. Správca dane daňovú kontrolu prvýkrát prerušil odo dňa 4. marca 2015. Keďže sa jednalo o prvé prerušenie daňovej kontroly správny súd nezistil, že by správca dane požadoval informácie v rozpore s požiadavkou efektivity (požadovanie tých istých informácií opakovane, požadovanie informácií po častiach). Jednalo sa o pomerne dlhé prerušenie, ktoré sa týkalo viacerých žiadostí o MVI realizovaných vo vzťahu k Maďarskej republike, Rakúskej spolkovej republike a Českej republike. Správca dane počas prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal aktivitu k urýchleniu poskytnutia informácií. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že prvé prerušenie daňovej kontroly bolo zákonné. 11. Podľa názoru správneho súdu daňová kontrola je síce vykonávaná správcom dane, avšak je zároveň vykonávaná konkrétnymi zamestnancami správcu dane poverenými na výkon príslušnej daňovej kontroly. Preto až v prípade, ak je príslušná odpoveď doručená príslušným zamestnancom povereným na výkon daňovej kontroly, možno konštatovať, že na strane správcu dane odpadli dôvody na prerušenie daňovej kontroly. K opačnému záveru by bolo možné dospieť iba v prípade, ak by bol čas od doručenia odpovede na žiadosť o MVI po doručenie tejto odpovede samotným zamestnancom povereným na výkon daňovej kontroly zrejme neprimeraný. Avšak k takémuto zrejme neprimeranému časovému presahu vo veci nedošlo. Zároveň žalobca v žalobných bodoch nevytýkal, že časový úsek od 10. júna 2016 do 13. júna 2016 nemá byť zohľadnený v rámci prvého prerušenia daňovej kontroly. Na základe uvedeného, ak by aj vo vzťahu k tejto otázke prijal správny súd opačný záver, nemohol by na túto skutočnosť prihliadnuť pri svojom rozhodovaní. 12. Vo vzťahu k druhému prerušeniu daňovej kontroly správny súd uviedol, že reťazec dodania medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou City-Star Point Kft. bol jedným z reťazcov, ktorý bol relevantný pre účely daňovej kontroly, a preto informácie z MVI boli relevantné pre účely daňovej kontroly. Na základe uvedeného správny súd považoval žiadosť o MVI zo dňa 23. augusta 2016 za účelnú. Zároveň správny súd hodnotil, či správca dane nemal v súlade s požiadavkou efektivity požiadať o príslušné informácie skoršou žiadosťou o MVI v rámci prvého prerušenia daňovej kontroly. V tejto súvislosti uviedol, že v rámci prvého prerušenia daňovej kontroly žiadal správca dane o informácie týkajúce sa samotnej obchodnej spoločnosti City-Star Point Kft. Následne dospel správca dane k záveru o potrebe podať žiadosť o MVI taktiež vo vzťahu k obchodnej spoločnosti MAX BB Trade Kft. V tejto súvislosti správca dane v žiadosti o MVI výslovne uviedol, že obchodná spoločnosť City-Star Point Kft. je nekontaktná a nekomunikuje s maďarskou daňovou správou, pričom je potrebné preveriť miesto vykládky tovaru (adresu skladu alebo logistického centra). Aj z uvedeného možno určiť, že žiadosť o MVI zo dňa 23. augusta 2016 reagovala na informácie zistené v rámci predchádzajúceho prerušenia daňovej kontroly. Správny súd preto nepovažoval podanie tejto žiadosti o MVI až počas druhého prerušenia daňovej kontroly za postup, ktorý by odporoval požiadavke efektivity pri výkone daňovej kontroly. Správca dane počas prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal aktivitu k urýchleniu poskytnutia informácií. 13. K tretiemu prerušeniu daňovej kontroly správny súd uviedol, že žiadosť o MVI neobsahovala takú požiadavku na poskytnutie informácie alebo otázku, ktorú by bolo možné hodnotiť ako účelne položenú na základe predchádzajúcich výsledkov realizovanej MVI. V tejto súvislosti nebolo možné prihliadnuť na požadované informácie týkajúce sa obchodných spoločností Inkurencia Kft. a Acelkér Kft., keďže tieto mali byť správne realizované prostredníctvom samostatných žiadostí o MVI. Správny súd v tejto súvislosti uzavrel, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané bez materiálnej väzby na zákonný dôvod prerušenia daňovej kontroly predpokladaný zákonom. Preto účinky prerušenia daňovej kontroly na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 18. apríla 2018 nenastali. 14. V rámci štvrtého prerušenia daňovej kontroly maďarská daňová správa vyjadrila ochotu poskytnúť správcovi dane dodatočné informácie týkajúce sa obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. aj po tom, ako správcovi dane odoslala predchádzajúcu odpoveď vo veci obsahovo obdobnej žiadosti o MVI. Podľa názoru správneho súdu príslušná ochota daňovej správy členského štátu o možnosti poskytnutia ďalších informácií mohla správcovi dane indikovať, že predchádzajúce poskytnutie odpovede bolo neúplné. Keďže táto žiadosť o MVI zo dňa 4. mája 2018 smerovala k vyplneniu potenciálnej medzery v rámci už poskytnutých informácií, nebolo možné podanie takejto žiadosti hodnotiť ako požadovanie informácií po častiach (tzv. kúskovanie). Pri posudzovaní času, kedy odpadli dôvody prerušenia daňovej kontroly, správny súd zistil, že v administratívnom spise sa nenachádza údaj o tom, kedy bola konečná odpoveď vo veci žiadosti o MVI zo dňa 4. mája 2018 doručená zamestnancom správcu dane povereným na výkon daňovej kontroly. V administratívnom spise teda chýba akýkoľvek podklad, podľa ktorého možno usúdiť ako bol stanovený dátum 2. júla 2018 ako deň, kedy odpadol dôvod prerušenia daňovej kontroly. Takýto chýbajúci podklad v administratívnom spise nemohol byť preto posudzovaný na ťarchu žalobcu. 15. Na druhej strane odpovede, ktoré boli získané pri MVI, obsahujú údaj o dátume ich odoslania orgánom maďarskej daňovej správy. V prípade odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. (teda tej odpovede, ktorá mala byť odoslaná neskôr) sa jednalo o dátum 20. júna 2018. Žalobca v správnej žalobe namietal účelnosť štvrtého prerušenia daňovej kontroly. Preto správny súd v tomto žalobnom bode videl potrebu posúdiť trvanie dôvodov prerušenia daňovej kontroly počas štvrtého prerušenia daňovej kontroly. Keďže v administratívnom spise chýbal údaj o doručení odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. správcovi dane, tak je potrebné odvíjať odpadnutie dôvodu na prerušenie daňovej kontroly od dátumu odoslania odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. Na základe uvedeného správny súd určil, že dôvod na prerušenie daňovej kontroly trval najneskôr ku dňu odoslania tejto odpovede, t. j. 20. júna 2018. 16. Správny súd po posúdení jednotlivých prerušení daňovej kontroly následne vyhodnotil dĺžku trvania daňovej kontroly ako celku. Vo veci trvala daňová kontrola, vrátane jednotlivých prerušení, 1444 dní. Tento časový úsek je potrebné znížiť o dĺžku trvania jednotlivých prerušení daňovej kontroly, ktoré správny súd posúdil ako zákonné, a to o obdobie, počas ktorého trval na strane správcu dane dôvod na prerušenie daňovej kontroly: prvé prerušenie 467 dní, druhé prerušenie 570 dní a štvrté prerušenie 42 dní. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že daňová kontrola bez prerušenia trvala 365 dní. Daňová kontrola bola teda podľa správneho súdu ukončená v lehote podľa § 46 ods. 12 prvá veta daňového poriadku. Na druhej strane, bola celková dĺžka trvania daňovej kontroly na samej hranici rozumnej prípustnosti toho, koľko môže daňová kontrola trvať. Preto okrem okolností jednotlivých prerušení daňovej kontroly posudzoval správny súd zároveň aj to, či bola daňová kontrola ako celok proporcionálna z hľadiska individuálnych okolností daňovej veci (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/33/2019). Z dôvodu vysokej závažnosti pochybností správcu dane, preverovania viacerých zahraničných prvkov s vysokou zložitosťou, viacerých zdaňovacích období a viacerých pochybností správny súd uzavrel, že napriek dĺžke, ktorou sa vrátane prerušení vyznačovala daňová kontrola, túto nemožno považovať za neproporcionálnu. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20, HYDINA SK s.r.o. 17. Žalobca namietal, že správca dane opakovane požadoval pri výmene informácií tie informácie, ktorými mal disponovať z iných daňových kontrol. Na druhej strane žalobca podľa správneho súdu neuviedol, o ktoré konkrétne duplicitné informácie by sa malo jednať. Správny súd posúdil jednotlivé prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na informácie, ktorými disponoval z administratívneho spisu. Žalobný bod, ktorý bol takto všeobecne formulovaný, považoval správny súd za nedôvodný. Vo vzťahu k požiadavke na obsahové náležitosti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly podľa správneho súdu nenastala situácia, kedy by sa žalobca v priebehu daňovej kontroly neúspešne domáhal zistenia identity dodávateľov alebo zdaňovacích období, na ktoré sa vzťahovali jednotlivé žiadosti o MVI. Žalobca zároveň v správnej žalobe konkrétne nenamietal takýto nedostatok rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly. Na základe uvedeného mal správny súd za to, že rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly netrpia takouto vadou, pre ktorú by ich bolo potrebné považovať za nezákonné. 18. K zániku práva vyrubiť daň správny súd uviedol, že § 46 ods. 10 daňového poriadku odkazuje na primerané použitie celého § 61 daňového poriadku, a teda nielen na použitie dôvodov prerušenia stanovených v § 61 ods. 1 daňového poriadku. Zároveň § 61 ods. 5 daňového poriadku stanovuje, že dôsledkom prerušenia daňového konania je neplynutie lehôt podľa daňového poriadku, čo v sebe zahŕňa taktiež lehotu pre zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku. Skutočnosť, že daňová kontrola je činnosťou správcu dane a nemá charakter daňového konania si vyžiadala explicitné zakotvenie možnosti prerušenia daňovej kontroly za primeraného použitia § 61 daňového poriadku. V uvedenom však správny súd nevidel rozdiel, ale práve naopak potvrdenie ekvivalentnej aplikácie § 61 daňového poriadku pri prerušení daňovej kontroly tak, ako je tomu pri prerušení daňového konania. Použitie slovného spojenia „sa primerane použije“ nie je také, aby vystavilo rozsah tohto pojmu za hranicu, za ktorou by sa pre aplikáciu príslušného ustanovenia vyžadovalo použitie iných ako štandardných výkladových metód. Preto na vec nebolo nutné uplatňovať výklad in dubio pro mitius. Rovnako správny súd konštatoval, že k vyrubeniu dane žalobcovi došlo pred uplynutím lehoty pre zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku. 19. Správny súd ďalej vyhodnocoval skutočnosť, že žalobcovi bolo vo vzťahu k jeho odberateľovi Acelkér Kft. odmietnuté priznanie práva na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu z dôvodu účasti na daňovom podvode. Tento dôvod bol v rozhodnutí správcu dane ako aj v preskúmavanom rozhodnutí vyjadrený dostatočne jasne a určito, a teda zo strany žalovaného nedošlo k zmiešavaniu tohto dôvodu s inými dôvodmi na prípadné nepriznanie takéhoto práva na oslobodenie od dane žalobcovi. Správny súd dospel k záveru, že vykonané dokazovanie bolo dostatočné na prijatie záveru o tom, že na úrovni obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. sa vyskytol daňový únik za obdobie roku 2011, ktorý nebol výsledkom bežného podnikateľského zlyhania, ale predstavoval podvodné konanie na úrovni tejto obchodnej spoločnosti. Z týchto dôvodov považoval splnenie podmienky objektívnej stránky testu daňového podvodu žalovaným za preukázanú. 20. Správny súd ďalej vo vzťahu k objektívnej stránke testu daňového podvodu uviedol, že k daňovému úniku došlo na úrovni obchodnej spoločnosti Inkurencia Kft. v roku 2011. Keďže sa pri Inkurencia Kft. jednalo o priameho odberateľa žalobcu bolo nepochybné, že dodania žalobcu bezprostredne súviseli s dodaniami na tomto článku reťazca. Podľa názoru správneho sudu dokazovanie vykonané v administratívnom konaní bolo dostatočné na prijatie záveru o tom, že na úrovni obchodnej spoločnosti Inkurencia Kft. sa vyskytol daňový únik za obdobie roku 2011, ktorý nebol výsledkom bežného podnikateľského zlyhania, ale predstavoval podvodné konanie na úrovni tejto obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti správny súd prihliadol taktiež na to, že v prípade Acelkér Kft. a Inkurencia Kft. sa jednalo o personálne prepojené obchodné spoločnosti. Z týchto dôvodov považoval splnenie podmienok objektívnej stránky testu daňového podvodu žalovaným za preukázané. 21. Správny súd ďalej posudzoval, či indikátory podvodného konania, ktoré sa vyskytli na úrovni Inkurencia Kft., možno podradiť do rozsahu subjektívnej stránky testu daňového podvodu aj vo vzťahu k Acelkér Kft. Z hľadiska personálneho prepojenia tieto obchodné spoločnosti spájala osoba konateľa Tótha Bálinta. Žalobca preto mohol na základe primeranej opatrnosti predpokladať, že v prípade, ak uvedená osoba konateľa v prípade jednej z týchto obchodných spoločností koná spôsobom, ktorý vyvoláva podozrenie z možného podvodného konania, potom môže k takémuto konaniu pristúpiť aj v prípade druhej obchodnej spoločnosti. Dôvodnosť tohto podozrenia bola daná aj z dôvodu, že povaha obchodných transakcií (Acelkér Kft. a Inkurencia Kft. vystupovali na pozícii odberateľov žalobcu) bola v prípade oboch spoločností totožná. Preto pokiaľ by ten istý konateľ mal dve rozdielne spoločnosti - ktoré by sa zúčastňovali na úplne odlišných zdaniteľných obchodoch, potom by bolo na mieste zvážiť nakoľko rizikové konanie na jednej z týchto spoločností môže skutočne viesť k podozreniu o rizikovom správaní na druhej z týchto spoločností. Pokiaľ sa však jedná o dve obchodné spoločnosti v prakticky totožnom postavení obchodujúce v príbuznom segmente, tak obava z rizika vzniku daňového úniku u jednej z týchto spoločností (pri totožnosti konateľa), nemôže byť racionálne oddelená od obavy z vzniku rizika daňového úniku taktiež u druhej z týchto spoločností. Zároveň obchodné transakcie uskutočňované žalobcom vo vzťahu k týmto spoločnostiam spája aj časová súvislosť. Dodania žalobcu voči spoločnosti Inkurencia Kft. a obchodnej spoločnosti Acelkér Kft. prebiehali v blízkom časovom intervale a tiež súbežne v určitých zdaňovacích obdobiach. 22. Správny súd mal za to, že platobná disciplína, resp. jej nedodržanie (obzvlášť systematického a opakujúceho sa charakteru) určitým daňovým subjektom voči vlastným dodávateľom alebo odberateľom indikuje riziko, že daňový subjekt obdobným spôsobom nedodržiava ani daňovú disciplínu z hľadiska plnenia si vlastných daňových povinností. Postúpenia pohľadávok podľa súdu umožnili, aby pohľadávky žalobcu voči Inkurencia Kft. nemuseli byť uhradené priamo touto spoločnosťou, avšak namiesto príslušných pohľadávok bola žalobcovi hradená odplata za ich postúpenie (zo strany postupníkov). V tomto smere preto podľa správneho súdu obstojí konštatovanie žalovaného, že za tovar neplatili odberatelia, ale iné spoločnosti bez obchodného vzťahu so žalobcom, a to druhí, resp. tretí odberatelia. Správny súd sa ďalej zaoberal dôvodmi, pre ktoré bolo možné postupovanie považovať za znak rizikovosti daňového podvodu. Z uvedeného podľa správneho súdu vyplynul záver, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o vzniku daňového úniku na úrovni obchodnej spoločnosti Inkurencia Kft. v dôsledku jej možného podvodného konania. Žalovaný tým uniesol dôkazné bremeno, čím v administratívnom konaní došlo k prenosu dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu. 23. K objasneniu skutkového stavu správny súd uviedol, že nezistil, že by k porušeniu procesných práv malo dôjsť. Právna argumentácia žalobcu sa počas administratívneho konania v prvom rade koncentrovala na splnenie hmotnoprávnych podmienok uskutočnenia zdaniteľných obchodov na jeho strane. Táto skutočnosť nebola sporná v reťazcoch dodania, kde sa vyskytovali spoločnosti Acelkér Kft. a Inkurencia Kft. V reťazci dodania voči spoločnosti GOLD STEEL Kft. boli vykonané relevantné dôkazy týkajúce sa pohybu tovaru (vo veci bolo žalobcom spochybnené iba nadväzujúce právne posúdenie žalovaného). Žalobca vo vzťahu ku zisteniam o daňovom podvode tvrdil, že žalovaný dostatočne nepreukázal vznik daňového podvodu, avšak konkrétne kroky smerujúce k predchádzaniu jeho účasti na daňovom podvode neoznačil. Správny súd konštatoval, že nezistil vykonávanie dôkazov len v neprospech žalobcu. Zároveň žalobca bližšie nekonkretizoval ako k takémuto porušeniu jeho práv malo vo veci dôjsť. Na tomto základe správny súd nepovažoval tento žalobný bod za dôvodný. Na záver správny súd k dodaniu tovaru odberateľovi žalobcu uviedol, že žalobca neformuloval také žalobné body, ktoré by bolo možné považovať za námietky, ktoré by sa vzťahovali k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným, založenému na nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva podľa § 43 zákona o DPH. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 24. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), h), f) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáhal priznania práva na náhradu trov kasačného konania. 25. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil zákonnosť tretieho prerušenia daňovej kontroly. Žiadosť sa týkala konateľa Tótha Bálinta, a bola realizovaná už v rámci druhého prerušenia daňovej kontroly. Takéto nezákonné prerušenie teda nevyvolávalo účinky prerušenia daňovej kontroly, keďže absentoval relevantný zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly. V tomto smere namietal aj vnútornú rozpornosť prijatých záverov správneho súdu, keďže správny súd nemôže na jednej strane tvrdiť, že účinky tretieho prerušenia daňovej kontroly nenastali a zároveň dospieť k záveru, že prerušenie daňovej kontroly na základe rovnakej žiadosti o MVI bolo zákonné v rozsahu siedmich dní. Podľa sťažovateľa správny súd zároveň pochybil aj pri hodnotení zákonnosti štvrtého prerušenia daňovej kontroly, keďže sám bez opory v administratívnom spise určil okamih ukončenia prerušenia daňovej kontroly, čím suploval činnosť správcu dane. Zároveň sa v tejto súvislosti nevysporiadal s otázkou neúplnosti administratívneho spisu. 26. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd sa odklonil od rozhodovacej činnosti rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/33/2019, pričom svoje úvahy podriadil odlišnému stanovisku v uvedenej veci. 27. Podľa sťažovateľa správcom dane zvolené prostriedky spôsobili to, že daňová kontrola spolu s prerušeniami trvala 1444 dní, čo je spolu viac ako štvornásobné prekročenie hmotnoprávnej lehoty na jej vykonanie (spolu s prerušením), pričom minimálne v treťom a v štvrtom prerušení daňovej kontroly správca dane zvolil prostriedky, ktoré neviedli k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, pričom zvolené prostriedky vytvorili nedovolené prieťahy. Správny súd zároveň vôbec neskúmal požiadavku účelnosti daňovej kontroly. Zároveň vyhodnotenie proporcionality a zákonnosti trvania daňovej kontroly v prejednávanej veci je nedostatočne odôvodnené. 28. Ďalej namietal, že správcovi dane nič nebránilo, aby už v prvej žiadosti o MVI, v záujme zachovania zásady efektívnosti daňovej kontroly, kumuloval a jasne vymedzil všetky požiadavky pre orgány maďarskej finančnej správy a tieto následne pretavil do svojich záverov. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/54/2018. Rovnako správny súd nesprávne právne posúdil vec a zároveň sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď dospel k záveru, že opakované podávanie žiadosti o MVI nepredstavuje tzv. „kúskovanie žiadosti o MVI“. Sťažovateľ v tomto kontexte poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/3/2018. Správny súd sa rovnako odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku sp. zn. 19SVs/4/2023 (bod. 23. odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly nepredstavujú dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej kontroly. Podľa záverov kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoň identifikáciu zahraničného dodávateľa/odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI týka. 29. Správny súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Právne posúdenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku správnym súdom a výklad tejto normy v časti „sa primerane použije § 61“ je podľa sťažovateľa zjavne extenzívny. daňový poriadok totiž vo svojom ustanovení § 61 ods. 5 výslovne zakotvil neplynutie lehôt podľa daňového poriadku výlučne pre daňové konanie a pre prípad jeho prerušenia. Podľa ustanovenia § 69 ods. 1 daňového poriadku je jasne zadefinovaná doba, po uplynutí ktorej správca dane nemôže vyrubiť daň ani rozdiel dane podľa osobitných predpisov. Táto lehota je 5 rokov od konca roka v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. V prejednávanej veci, s poukazom na zdaňovacie obdobie, bol posledným dňom pre vyrubenie dane deň 31. december 2016. Sťažovateľ uzavrel, že ak správca dane nie je schopný uzatvoriť daňovú kontrolu a následne vyrubiť daň ani v benevolentne stanovenej lehote, nemôže si správca dane pomáhať účelovým prerušovaním daňovej kontroly a navyše s pomocou len primeraného použitia ustanovenia o následkoch prerušenia vyrubovacieho konania. Použitie ustanovenia o prerušení vyrubovacieho konania na daňovú kontrolu vnímal sťažovateľ ako neakceptovateľné. 30. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom nesprávne právne posúdil dôkazné bremeno správcu dane a žalobcu pri realizácii tzv. Axel - Kittel testu, pričom hodnotenie tohto testu a jeho jednotlivých zložiek je nedostatočné a napadnutý rozsudok je tiež nedostatočne odôvodnený vo vzťahu k záveru o splnení podmienok vymedzených v tomto teste. Rovnako tak, podľa sťažovateľa, neobsahuje konkrétne a ucelené vyhodnotenie Axel - Kittel testu ani rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, čo sa snažil napraviť správny súd opätovným suplovaním úloh daňových orgánov. 31. Správca dane, žalovaný a ani správny súd vôbec neuvádzajú, z akého titulu nastal daňový únik a aká je vlastne jeho výška. Správny súd zmätočne uvádza, že daňové orgány identifikovali daňový únik v rámci reťazca, no sám pripúšťa, že nie je známa výška a ani dôvod tohto údajne existujúceho daňového úniku. Rovnako tak je nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie záveru, že daňový únik bol spojený s plneniami dodanými sťažovateľom, keď z administratívneho spisu nevyplývajú dôkazy o príčinnej súvislosti medzi daňovým únikom a plneniami. 32. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správca dane nepreukázal, že spoločnosť Acelkér Kft. obchodovala výlučne so sťažovateľom. Tieto otázky ani správca dane v rámci realizovanej MVI nepreveroval a nezisťoval za dané zdaňovacie obdobie existenciu iných partnerov tejto spoločnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k záveru o existencii podvodného konania, ktorý má byť založený na diskrepancii v cene tovarov nie je presvedčivé a je nedostatočné, a to najmä v spojitosti s tým, že spoločnosť Acelkér Kft. mala s nadobudnutým tovarom obchodovať až po jeho dodaní, čo je v celom rozsahu mimo vplyvovej sféry sťažovateľa. Žiadne ďalšie dôkazy ohľadom existencie podvodného konania správny súd neidentifikoval. Všeobecný záver správneho súdu o tom, že daňový subjekt, na ktorého následné obchodovanie nemal sťažovateľ žiaden vplyv obchodoval s tovarom v cenách, ktoré mu vytvorili účtovnú stratu sám o sebe neznamená, že ide o prvok podvodného obchodovania, ako to uvádza nesprávne správny súd. Ak by aj bol pripustený záver o tom, že obchodovanie v neskoršom stupni reťazca s nižšími cenami je indikáciou o podvodnom konaní, tak samotné podvodné konanie musí byť správcom dane preukázané. Rovnako podľa sťažovateľa nedošlo k preukázaniu existencie daňového úniku ani v prípade spoločnosti Inkurencia Kft., keďže odpoveď na žiadosť o MVI vo vzťahu k danej obsahuje len informáciu o nezaplatenej dane z pridanej hodnoty, pričom nebolo dokázané, že tieto daňové nedoplatky súviseli práve s dodaniami žalobcu v prospech tejto spoločnosti. Podľa sťažovateľa je už z obsahu samotného MVI zrejmé, že daňové nedoplatky predstavujú nepochybne zanedbateľnú sumu oproti hodnote dodaných tovarov. 33. K subjektívnej stránke daňového podvodu sťažovateľ uviedol, že úvaha správneho súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti sťažovateľa o možnom daňovom podvode je nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že pohľadávky, ktoré daňový subjekt na základe dodania tovaru nadobudol, úspešne neskôr speňažil na základe zmlúv o ich odplatnom postúpení, čo napokon správny súd identifikoval ako bežný postup. Rovnako záver správneho súdu o tom, že započítavanie pohľadávok medzi žalobcom a jeho odberateľom nemožno považovať za bežné konanie je teda nedostatočne odôvodnený a neudržateľný. Napokon sa podľa sťažovateľa daňové orgány a ani správny súd vôbec nezaoberali opatreniami, ktoré sťažovateľ prijal na zamedzenie toho, aby sa čo i len nevedome nestal súčasťou daňového podvodu. 34. V závere svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že mu správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. V tomto smere uviedol, že ešte v správnej žalobe namietol porušenie zásady neutrality DPH a tým aj porušenie zákazu dvojitého zdanenia, keďže tá istá dodávka tovaru je predmetom dane po vydaní napadnutého rozhodnutia na Slovensku ako aj následne u konečného spotrebiteľa v Maďarsku, pričom uvedenej argumentácii sa správny súd vôbec nevenoval. 35. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej predošlej argumentácii, pričom stotožňujúc sa so závermi napadnutého rozsudku správneho súdu navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 37. Kasačný súd zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia už boli skutkovo a právne obdobné veci, vedené pred kasačným súdom sp. zn. 4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025 (zdaňovacie obdobie február 2011), sp. zn. 3Sfk/2/2026 zo dňa 25. marca 2026 (zdaňovacie obdobie august 2013), sp. zn. 3Sfk/35/2025 zo dňa 25. marca 2026 (zdaňovacie obdobie júl 2011), sp. zn. 3Sfk/3/2025 zo dňa 25. marca 2026 (zdaňovacie obdobie december 2011), sp. zn. 3Sfk/1/2025 zo dňa 25. marca 2026 (zdaňovacie obdobie november 2011), sp. zn. 1Sfk/6/2026 zo dňa 21. mája 2026 (zdaňovacie obdobie marec 2011), pričom vyrubenie dane v daných veciach je založené na obdobnom skutkovom základe, na obdobnej právnej argumentácii finančných orgánov, obdobnom právnom posúdení správnym súdom a pri uplatnení takmer totožných námietok sťažovateľa ako v prejednávanej veci. 38. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať. 39. Vo vyššie uvedených konaniach, vedených pred kasačným súdom, ktoré spočívali na obdobnom skutkovom a právnom základe, považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k obdobným sťažnostným bodom za nedôvodnú a kasačné sťažnosti sťažovateľa zamietol. Kasačný súd sa s odôvodneniami týchto rozsudkov v celom rozsahu stotožňuje, poukazuje na ne, pričom v zmysle § 464 ods. 2 SSP už ďalšie dôvody neuvádza. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov 40. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 41. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.