{"guid": "7d5611ff-6f53-4500-9746-f67a221b9ae2:24cdcc2b-6550-4176-a223-ea01901a8ce7", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1", "spisova_znacka": "4Stk/15/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/15/2025 z 22. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 22. januára 2026, sp. zn. 4Stk/15/2025, ECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1", "identifikacne_cislo": "1016201984", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Monika Valašíková PhD.", "sudca_id": 187, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-monika-valasikova-phd-187", "datum_vydania": "2026-01-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/24cdcc2b-6550-4176-a223-ea01901a8ce7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n4Stk/15/2025\n1016201984\n22. 01. 2026\nJUDr. Monika Valašiková\nECLI:SK:NSSSR:2026:1016201984.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky\nValašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila\nPavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): J.. F. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX,\nA., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát,\nso sídlom Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BAKDI21-94/2016-P zo dňa 23.08.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému\nrozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Sa/11/2023 - 118 zo dňa 13. mája 2025, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Konanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6Sa/63/2016-48 zo dňa 16.02.2022 zrušil rozhodnutie\nžalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-94/2016-P zo dňa 23.08.2016 napadnuté správnou žalobou a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods.\n1 písm. d/ a e/ SSP bolo, že podľa správneho súdu zistenie skutkového stavu bolo nedostačené pre\nriadne posúdenie veci a tiež, že rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\n2. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny\nsúd Slovenskej republiky ako súd kasačný rozsudkom č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023,\nrozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Kasačný súd\nzaviazal správny súd, aby jednoznačne vymedzil objektívnu stránku priestupku, z ktorého bol žalobca\nuznaný vinným, aby verifikoval, či skutkové okolnosti veci boli dostatočne preukázané/zistené, vyhodnotil\ndokazovanie vykonané v správnom konaní, zaoberal sa dostatočnosťou zistenia skutkových okolností\nveci, vysporiadal sa s tým, či výpovede príslušníkov Policajného zboru, z ktorých orgány verejnej správy\nvychádzali, sú pre vec právne relevantné a svoje právne závery riadne odôvodnil.\n3. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. 14Sa/11/2023 - 118 zo dňa 13.\nmája 2025 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného.\n4. Správny súd vymedzil objektívnu stránku posudzovaného priestupku, konkrétne sa venoval výkladu\npojmu „použitie“ telefónneho prístroja na účely § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o\ncestnej premávke (ďalej aj ako „zákon č. 8/2009 Z. z.“) v znení účinnom v rozhodnom čase. Podľa\nnázoru správneho súdu pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa nielen vykonávanie určitých\naktívnych činností, ako je telefonovanie alebo používanie mobilných aplikácií, ale aj uchopenie a držanie\ntelefónneho prístroja v ruke napríklad za účelom overenia, z akého dôvodu došlo k aktivácii podsvietenia\nobrazovky telefónneho prístroja (napr. pri doručení textovej správy alebo signalizácii prichádzajúceho\n\ntelefonického hovoru). V tom momente totiž dochádza jednak k rozptýleniu pozornosti vodiča a jednak\nk zníženiu až znemožneniu použitia ruky, ktorou vodič telefónny prístroj drží, na vedenie motorového\nvozidla, a tým k významnému obmedzeniu možnosti bezprostredného reagovania na prípadnú zmenu\nv dopravnej situácii. Tým dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a zvýšeniu rizika vzniku\nnapríklad kolíznych situácii, na ktoré vodič, ktorý drží v ruke telefónny prístroj, nemusí byť schopný\nadekvátne reagovať. Inak povedané, pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa tak samotné\ndržanie telefónneho prístroja, ako aj aktívne využívanie funkcií telefónneho prístroja (s výnimkou činností\nzákonom povolených, ako je použitie systému „voľné ruky“). Správny súd vzhľadom na uvedené\nskutočnosti ustálil, že držanie telefónneho prístroja vodičom počas vedenia motorového vozidla je\nčinnosťou, ktorá napĺňa znaky priestupku uvedeného v § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v\nznení účinnom v čase spáchania priestupku.\n5. K námietke žalobcu, že správne orgány postavili svoje rozhodnutia len na výpovediach policajtov,\npričom neexistuje žiaden obrazový ani zvukový záznam preukazujúci spáchanie priestupku, správy súd\npoukázal na to, že je predvídateľné, že pokiaľ nie je tento typ priestupku zdokumentovaný objektívnym\nspôsobom (videozáznam, fotografia), rozhodnutie správneho orgánu sa opiera najmä o výpoveď\npríslušníkov Policajného zboru SR. V bežných situáciách nie tento priestupok osobitne dokumentovaný\n(videozáznam, fotografia) a vierohodné svedectvo policajtov spravidla predstavuje dostatočný dôkaz o\njeho spáchaní. Pokiaľ vodič rozporuje spáchanie priestupku, je potrebné policajtov vypočuť ako svedkov,\nk čomu v predmetnom správnom konaní došlo.\n6. K otázke dôveryhodnosti výpovede policajtov ako svedkov správny súd poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28.05.2014, v ktorom Najvyšší súd uvádza:\n„Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu,\nnež ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom - v súlade so zákonom a\njeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je možné ho\nspochybňovať iba preto, že príslušník polície voči podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v\nzásade v jeho záujme usvedčiť priestupcu zo spáchania priestupku. Až v prípade, ak je inými dôkazmi\npreukázané neobjektívne a prípadne zaujaté tvrdenie príslušníka polície o ním dokumentovanom skutku,\nje potrebné v súlade so zákonom o priestupkoch a Správnym poriadkom zadovažovať a vykonať ďalšie\ndôkazy.“ V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014 Najvyšší súd\nkonštatoval: „Najvyšší súd sa taktiež domnieva, že pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží\nna tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície\nalebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za\nsúčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku\nnajmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona\no policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami\npáchania priestupkov. Ich vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku,\npre neobjektívnosť však žiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku\nzakročovali, ale objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku\nv prvom i druhom stupni, rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede\npríslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom\nkonaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“\n7. Pokiaľ žalobca spochybňoval výhľadové možnosti príslušníkov policajnej hliadky, správny súd na\nzáklade skutočností, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, nemal pochybnosti, že policajti mohli\nvidieť konanie, ktoré bolo následne vyhodnotené ako priestupok. Obaja príslušníci policajnej hliadky\nzhodne uviedli, že žalobca držal v pravej ruke mobilný telefón, ktorého obrazovka bola rozsvietená.\nUvedené pozorovali cez pravé predné okno na strane spolujazdca za šera a resp. tmy (s ohľadom na\nročné obdobie a čas, pričom je dôvodné predpokladať, že v tme bola svietiaca obrazovka telefónneho\nprístroja viditeľnejšia), dobrej viditeľnosti (bez obmedzenia zrážkami a/alebo hmlou) a zo vzdialenosti\ns dostatočným rozhľadom. Nezrovnalosť, na ktorú poukazoval žalobca, teda či dianie v motorovom\nvozidle žalobcu pozorovali počas manévru predchádzania (ktorý podľa uvedenia jedného z príslušníkov\npolicajnej hliadky trval určitý čas) alebo boli určitý čas na jeho úrovni a potom ho predbehli (ako uviedol\ndruhý z príslušníkov policajnej hliadky), nie je nevyhnutne protirečivá, keďže počas predchádzania sa\nmotorové vozidlá v istom momente nachádzajú na rovnakej úrovni, pričom dĺžka tohto momentu závisí\nod rýchlosti, ktorú obe vozidla v tomto momente dosahujú.\n8. Správny súd poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 3 As 98/2020 zo\ndňa 27.07.2022, podľa ktorého „držanie telefónu za jazdy je na rozdiel od niektorých iných dopravných\npriestupkov (napríklad určenie konkrétneho prekročenia maximálnej rýchlosti) pozorovateľné voľným\nokom a nie sú k jeho odhaleniu potrebné odborné znalosti ani zvláštne vybavenie; svedecká výpoveď\n\nzasahujúcich policajtov tak môže byť sama o sebe vierohodným dôkazom bez predloženia ďalšieho\ndôkazu.“ Výpoveď príslušníkov policajnej hliadky v spojení s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplývajú z\nadministratívneho spisu, je dostatočným podkladom pre záver, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu\nbol kladený za vinu a správne orgány nepochybili, ak na základe týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu\nza spáchanie priestupku.\n\nII. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie\n9. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len\n„sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a\ni) SSP a navrhoval, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\n10. Sťažovateľ tvrdil, že podľa jeho názoru správny súd rozhodoval spor žalobcu a žalovaného postupom\npodľa Civilného sporového poriadku a procesný postup správneho súdu v tejto veci akoby ani nebol\nvýkonom správneho súdnictva s poukazom na § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP. V napadnutom rozsudku sa\nto prejavuje najmä formuláciou vlastných skutkových záverov správneho súdu o konaní sťažovateľa,\nresp. o rozhodných skutkových okolnostiach, ktoré mali naplniť znaky skutkovej podstaty priestupku.\nFormulácia vlastných skutkových záverov správnym súdom je však následkom primárneho procesného\npochybenia správneho súdu, pričom správny súd v rozsudku dokonca uvádza, že zisťoval skutkový\nstav. Správny súd však s poukazom na § 197 SSP skutkový stav nezisťuje, správny súd vychádza zo\nskutkového stavu zisteného správnym orgánom.\n11. Za neštandardný považoval sťažovateľ myšlienkový postup správneho súdu, keď najprv určil\nobjektívnu stránku priestupku, výklad pojmu „používať telefóny prístroj“, do ktorého všeobecne\nsubsumoval právne nesprávne a v rozpore so základnými zásadami priestupkového zákona objektívne\nvnímateľné konanie osoby spočívajúce v „držaní telefónneho prístroja v ruke“ a až následne zisťoval, či\nskutkové okolnosti uvedené v administratívnom spise umožňujú správnemu súdu konanie sťažovateľa\nprávne kvalifikovať ako tento priestupok.\n12. Sťažovateľ poukázal na to, že nebol uznaný za vinného zo spáchania priestupku z dôvodu, že držal\ntelefón v ruke, ale z dôvodu, že obsluhoval mobilný telefón. Podľa jeho názoru správny súd nahradzoval\nčinnosť žalovaného a zo skutkových zistení sám ustálil skutkovú podstatu predmetného priestupku,\nže nebolo pochybností o tom, že sťažovateľ držal telefónny prístroj v ruke a že administratívny spis\nposkytuje dostatočné podklady pre záver, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu\na správne orgány nepochybili, ak na základe týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu za spáchanie\npriestupku. V uvedenom postupe videl sťažovateľ porušenie zásady nullum crimen sine lege. Sťažovateľ\nzopakoval, že nebol zo spáchania priestupku správnym orgánom uznaný vinným na tom skutkovom\nzáklade, že držal telefónny prístroj v ruke, ale že ho aj obsluhoval. Správny súd však okolnosť\nobsluhovania telefónneho prístroja sám nezisťoval a ani neverifikoval, či správny orgán pri ustálení\ntejto skutkovej okolnosti ako skutkovej okolnosti, ktorá mala naplniť objektívnu stránku predmetného\npriestupku postupoval v súlade s právom.\n13. Sťažovateľ namietal, že správny súd porušil zákaz retroaktivity. Pri určení objektívnej stránky\npriestupku prejedávaného správnym orgánom podľa zákona účinného v čase údajného spáchania\npriestupku (pojmu „používať“) použil resp. aplikoval neskorší zákon. Správny súd opomenul, že znenie\nskutkovej podstaty predmetného priestupku podľa zákona účinného v čase tvrdeného spáchania\npriestupku bolo súčasťou zákona 8/2009 Z. z. od jeho prijatia v r. 2009 a teda, že zákon musel\nbyť pripravovaný najneskôr v roku 2008. V tom čase sa pod telefónnym prístrojom považovali iné\nzariadenia ako dnes a v zásade to boli „tehly“ určené na telefonovanie. Za skutočnosť, že technický\npokrok predbehol legislatívu nemôže niesť zodpovednosť za omeškanie zákonodarcu a byť bratý za\nzodpovednosť za konanie, ktoré jednak podľa vlastnej výpovede v administratívnom konaní, nevykonal\nspôsobom aký mu bol dávaný za vinu a jednak, ktoré nemohlo byť priestupkovo postihnuteľné vzhľadom\nna znenie zákona v čase údajného spáchania priestupku. Nie je však úlohou sťažovateľa v tejto sťažnosti\nsuplovať úvahy správneho súdu, avšak procesná skutočnosť, že správny súd v súlade s rozsudkom\nkasačného súdu č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023 pri výklade pojmu „použitie“ telefónneho\nprístroja na účely § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase aplikoval\nneskorší zákon, je jednoducho neudržateľná. Má za to, že aj v tomto spočíva nesprávnosť právneho\n\nposúdenia veci správnym súdom, čo zakladá existenciu kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm.\ng) SSP.\n14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 14. 08. 2025 uviedol, že zo záverov výpovedí\npríslušníkov zasahujúcej hliadky Policajného zboru bolo náležite zistené a objasnené, že žalobca pri\nvedení motorového vozidla držal v pravej ruke telefón. Správny súd nemohol verifikovať výpoveď\nžalobcu, ktorý popiera spáchanie skutku len tvrdeniami, že nepoužíval mobilný telefón, keďže správny\norgán vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 správneho poriadku.\n15. Podľa názoru žalovaného správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, o ktoré konkrétne dôkazy\nide a v akom zmysle vzájomne sa podporujúc vytvárajú jeden celok. Pre preukázanie spáchania\npriestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme listiny alebo\nvýpovede príslušníka polície, iného svedka alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy\nnepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno\nočakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich\npríslušníkov polície.\n16. Správny orgán nemal dôvod spochybňovať tvrdenia policajtov, ktorí dokumentovali priestupok a\npovažoval ich výpovede za hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Výpoveď príslušníka\npolície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný\ndôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom v súlade so zákonom a jeho obsah nie je v rozpore\ns inými tvrdeniami preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že\npríslušník polície voči podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v zásade v jeho záujme usvedčiť\npriestupcu zo spáchania priestupku. Až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne a\nprípadne zaujaté tvrdenie príslušníka polície o ním dokumentovanom skutku, je potrebné v súlade so\nzákonom o priestupkoch a správnym poriadkom zadovažovať a vykonať ďalšie dôkazy. Pri porovnaní\nvýpovedí dvoch členov policajnej hliadky je zrejmé, že tieto ich výpovede sú v rozhodujúcich bodoch\nzhodné. Správny orgán vychádzal z úplne a nepochybne zisteného skutkového stavu preukazovaného\nv podstatnej časti zhodnými výpoveďami dvoch príslušníkov polície.\nIII. Konanie na kasačnom súde\n17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal\nrozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods.\n2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§\n442 ods.1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§\n439 ods. 1 SSP) vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu\ndospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n18. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že rozhodnutím č. ORP-P-128/\nBAIV-ODI1-2016 zo dňa 30.06.2016 správny orgán prvého stupňa Okresné riaditeľstvo policajného\nzboru v Bratislave IV, Okresný dopravný inšpektorát podľa ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) a §\n55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\npriestupkoch“) rozhodol, že sťažovateľ je vinný zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona\no priestupkoch. Priestupku sa mal dopustiť tým, že ako účastník cestnej premávky porušil § 4 ods. 2\npísm. m) zákona č. 8/2009 Z. z., keď dňa 16.02.2016 v čase o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo\nzn. A. U.X, ev. č.: A.XXXL. v Bratislave po diaľnici D1 v smere na D2, kde v km 5,500 počas vedenia\nvozidla používal telefónny prístroj. Za tento priestupok mu správny orgán prvého stupňa uložil podľa §\n22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch pokutu vo výške 30 eur a zaviazal ho uhradiť trovy konania\nvo výške 16 eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).\n19. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný\nrozhodnutím č. KRPZ-BA-KDI21-94/2016-P zo dňa 23.08.2016 odvolanie žalobcu zamietol a\nprvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že význam slova „používať“\nneznamená výlučne telefonovať, ale aj používať telefón aj na iné činnosti zahrnuté pod týmto\nslovom (napr. fotografovať, čítať text, hrať hry, nahrávať zvukový alebo zvukovo-obrazový záznam\na pod.). Používanie mobilného telefónu bolo preukázané najmä výpoveďami svedkov (dvojčlennej\npolicajnej hliadky Policajného zboru). Iné osoby prítomné neboli. V danom prípade bolo dokazovanie\nvykonané v dostatočnom rozsahu a nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy napr. dôkazy pochádzajúce\nz technického prostriedku, keďže správny orgán nemal pochybnosti o zistenom skutkovom stave.\nVýpovede oboch policajtov boli hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Uloženú sankciu\npovažoval žalovaný za primeranú.\n\nIV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu\n20. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla\na sledovať situáciu v cestnej premávke.\n21. Podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. vodič nesmie počas vedenia vozidla používať\ntelefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky“ alebo vykonávať inú obdobnú\nčinnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ozbrojené sily“), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov,\nVojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek,\nHorskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského\nspravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.\n22. Podľa § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. porušenie povinností ustanovených týmto zákonom sa\npovažuje za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky.\n23. Podľa 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo\nohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak\nnejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.\n24. Podľa § 22 ods. 2 písm. l) zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne\nzáväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.\n25. Podľa § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. l) možno\nuložiť pokutu do 100 eur.\n26. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to\nnajmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v\nžalobe ako aj s námietkami uvedenými v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu. Najvyšší správny súd\nSR po opakovanom preskúmaní, po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti\nnapadnutému rozsudku správneho súdu konštatoval, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého\nrozsudku.\n27. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne\nvýchodiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s nimi senát Najvyššieho správneho\nsúdu v celom rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne správne.\n28. Podľa sťažovateľa postup správneho súdu nebol výkonom správneho súdnictva, ale postupom podľa\nCivilného sporového poriadku, pretože správny súd formuloval vlastné právne závery a zisťoval skutkový\nstav. Sťažovateľ poukázal na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd uviedol:\n„Pri zisťovaní skutkového stavu správny súd vychádzal zo žalovaným predloženého administratívneho\nspisu.“\n29. K tomuto sťažovateľovmu tvrdeniu je potrebné uviesť, že jednak nie je presné a ani nezodpovedá\nskutočnosti. Sťažovateľ postavil svoje tvrdenie o tom, že správny súd v rozpore so zákonom nahrádzal\nčinnosť správneho orgánu, na z kontextu vytrhnutej vete. Celý odsek odôvodnenia napadnutého\nrozsudku znie: „Súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v medziach žalobných bodov, prihliadajúc na\nustanovenie § 195 SSP, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom vychádzal zo\nskutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 119 a § 135\nods. 1 SSP). Pri zisťovaní skutkového stavu správny súd vychádzal zo žalovaným predloženého\nadministratívneho spisu.“\n30. Z odôvodnenia rozsudku a ani z listín v súdnom spise nevyplýva, že by správny súd zadovažoval pre\nzistenie skutkového stavu akýkoľvek nový podklad. Správny súd reálne nezisťoval skutkový stav, ale v\nskutočnosti sa oboznámil s podkladmi, ktoré slúžili správnym orgánom na rozhodnutie vo veci, pričom\nho v intenciách žalobných námietok, medzi ktorými bola i výhrada k spoľahlivo zistenému skutkovému\nstavu, porovnal s opisom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach.\n31. Správny súd sťažovateľom tvrdeným spôsobom neporušil žiadnu zo svojich povinností a neprekročil\nrámec prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, o ktorom účastník administratívneho\nkonania (sťažovateľ) tvrdil, že ním boli jeho pra´va alebo pra´vom chra´nene´ za´ujmy porusˇene´ alebo\npriamo dotknute´ a poskytol jeho pra´vam alebo pra´vom chra´neny´m za´ujmom v intenciách zákona\n(SSP) adekvátnu súdnu ochranu.\n32. Kasačný súd dodáva, že v podmienkach konania o správnej žalobe vo veciach správneho trestania\nna rozdiel od konania o všeobecnej správnej žalobe má správny súd plnú jurisdikciu. To znamená nie\nlen to, že s poukazom na § 195 a § 198 SSP nie je za podmienok ustanovených zákonom viazaný\n\nrozsahom a do^vodmi zˇaloby a že mu zákon umožňuje preskúmať skutkový stav a rozhodnúť ako by\nmohol podlˇa osobitne´ho predpisu rozhodnu´tˇ orga´n verejnej spra´vy, ale s poukazom na § 197 SSP\nmu je tiež umožnené doplnitˇ dokazovanie vykonane´ orga´nom verejnej spra´vy. Môže tak urobiť z\nvlastného podnetu alebo na na´vrh u´cˇastni´ka konania, ktory´m vsˇak nie je viazany´.\n33. Sťažovateľ sa v ďalšej kasačnej námietke nestotožnil so správnym súdom v otázke výkladu\nustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. Nesúhlasil s tým, že správny súd pod zákonnú\nformuláciu „používať telefóny prístroj“ subsumoval konanie osoby spočívajúce v „držaní telefónneho\nprístroja v ruke“. Argumentoval, že správny súd pri určení objektívnej stránky priestupku prejedávaného\nsprávnym orgánom podľa zákona účinného v čase údajného spáchania priestupku (pojmu „používať“)\naplikoval neskorší zákon. Znenie skutkovej podstaty predmetného priestupku podľa zákona účinného\nv čase tvrdeného spáchania priestupku bolo súčasťou zákona 8/2009 Z. z. od jeho prijatia v r. 2009,\npričom v tom čase sa pod telefónnym prístrojom považovali iné zariadenia ako dnes a v zásade to boli\n„tehly“ určené na telefonovanie.\n34. Sťažovateľ sa snažil spochybňovať závery o tom, že svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods.\n2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. tvrdením, že úmysel zákonodarcu nebolo postihovať len držanie\ntelefónu bez uskutočnenia telefónneho hovoru, ale že pod pojmom používať telefóny prístroj mohol mať\nzákonodarca na mysli len telefonovanie, keďže na iné činnosti (používanie) nebolo v čase prijatia zákona\ntoto zariadenie využiteľné.\n35. Sťažovateľ sa prvotne mýlil v tvrdení, že v období prijímania právnej úpravy účinnej aj v čase\nspáchania skutku mohol mať zákonodarca pri formulovaní ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č.\n8/2009 Z. z. pod pojmom používať telefóny prístroj na mysli len telefonovanie, keďže v tomto období\nna iné účely nebol telefónny prístroj použiteľný. V čase prijímania zákona č. 8/2009 Z. z. boli bežnou\nsúčasťou života smartfóny (napr. Iphone 3G, Sony Ericsson 800P, Nokia N70, HTC TyTN II). Prvý\nsmartfón bol na trh uvedený už v roku 1994. V čase prijatia zákona č. 8/2009 Z. z. bol už známy\noperačný systém IOS a Windows. Okrem telefonovania sa telefónne zariadenia používali aj na mnohé\niné aktivity rovnako ako dnes. Už v tom čase boli etablované mnohé z dnešných aplikácií (sms, internet,\nmail, AppStore, kalendár, fotoaparát, počasie, hodiny, poznámky, kalkulačka, GPS). Vyvracia sa tým\nsťažovateľom ponúkaný zužujúci výklad relevantnej právnej normy.\n36. Kasačný súd dodáva, že ani samotný sťažovateľ neargumentoval v konaní tvrdením, že počas jazdy\nv pravej ruke držal (použijúc sťažovateľom uvedené označenie) „tehlu“ určenú jedine na telefonovanie.\nZároveň sťažovateľ dôkazne nevyvrátil svedeckými výpoveďami podložený záver, že počas jazdy držal\nv pravej ruke mobilný telefón a že tento telefón bol s rozsvieteným displejom v prevádzke.\n37. V ďalšom sa kasačný súd nestotožnil ani s námietkou sťažovateľa, že správny súd pod zákonnú\nformuláciu „používať telefóny prístroj“ nesprávne subsumoval konanie osoby spočívajúce v „držaní\ntelefónneho prístroja v ruke“.\n38. Ako vyplýva z dôkazov zabezpečených správnym orgánom, sťažovateľ nie len držal počas vedenia\nvozidla telefón, ale tomuto telefónu svietil displej, teda bol v prevádzke, čím vodiča rozptyľoval.\n39. Účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto\nzákone, je povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť\ncestnej premávky. Vodič vozidla je predovšetkým povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať\nsituáciu v cestnej premávke. Nepochybným významom zákonného zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. m)\nzákona č. 8/2009 Z. z. je zabrániť vodičovi vedúcemu motorové vozidlo vykonávať také činnosti, ktoré\nrozptyľujú jeho pozornosť a znižujú koncentráciu pri riadení vozidla.\n40. Zákonodarca striktne vymedzil, že vodič smie počas jazdy telefonovať len s použitím systému „voľné\nruky“. Okrem tejto činnosti vodič telefónny prístroj nesmie používať žiadnym iným spôsobom, pokiaľ to\nnesúvisí s vedením vozidla. Pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z.\nz. vodičovi počas vedenia vozidla zakazuje „používať telefónny prístroj“, potom vychádzajúc z (vyššie\nvysvetleného) zmyslu a účelu právnej úpravy, táto formulácia v sebe normatívne zahŕňa aj uchopenie\ntelefónneho prístroja a jeho držanie v ruke alebo manipuláciu s telefónnym prístrojom.\n41. V podmienkach súdenej veci to znamená, že je zakázané vziať telefónny prístroj do ruky, držať ho\na pri tom aktivovať jeho displej. Vodič používajúci telefón, hoci aj len z dôvodu overenia jeho funkčnosti\nalebo kvôli kontrole hlásení zobrazených na displeji, kedy drží telefónny prístroj v ruke, obmedzuje svoj\nreakčný čas a možnosť bezprostredne reagovať na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. V dôsledku\ntoho dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a k zvýšeniu rizika vzniku kolíznych situácii, na\nktoré vodič, takto rozptyľujúci svoju pozornosť, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. U sťažovateľa\nsa viditeľne znížená pozornosť pri riadení vozidla prejavila svedkami pozorovanou jazdou zo strany na\nstranu a prejazdom cez jazdné pruhy.\n\n42. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd neprisvedčil ani tvrdeniam sťažovateľa, že správny súd\nporušil zákaz retroaktivity a zásadu nullum crimen sine lege opísaným v ods. 12 a 13 odôvodnenia tohto\nrozhodnutia.\n43. Pokiaľ ide o namietané nedostatočné zistenie skutkového stavu, kasačný súd pripomína, že účelom\ndeliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu (v danom prípade\npriestupku), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne\ndelikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné\npochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní\nvykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a\nustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty správneho deliktu.\n44. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného\nsprávnym orgánom, jeho úlohou je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a\nvyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané\ndôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania\nsprávneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme\nvýpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.\n45. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, ak to bolo získané\nzákonným spôsobom. Všetky v administratívnom konaní vykonané dôkazy sú v zásade rovnocenné\na bez rozdielu slúžia ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Sťažovateľom spochybňované výpovede\npríslušníkov polície sú riadnym dôkazom. Je bez právneho významu, že príslušník polície pôvodne\nzakročoval voči podozrivému z priestupku a dokumentoval prejednávaný skutok. Pokiaľ sa nepreukáže\nopak, policajt nemá mať prečo osobný záujem na výsledku deliktuálneho konania a ako svedok je\no skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s prejednávanou vecou dozvedel, viazaný povinnosťou\nvypovedať pravdu a nič nezamlčať. Je na správnom orgáne, aby výpovede policajtov porovnal s inými\ndôkazmi a zároveň všetky dôkazy posúdil podľa svojho subjektívneho presvedčenia hodnotil jednotlivo\na v ich vzájomnej súvislosti, nie len v súlade so zákonom, ale i v súlade s pravidlami logiky.\n46. Svedok N.. V. B. v konaní pred správnym orgánom vypovedal, že dňa 16.02.2016 v čase približne o\n20:59 hod. ako šofér idúc spolu s kolegom W.. C. E. v služobnom vozidle v ľavom pruhu po diaľnici D1 v\nsmere na D2 v km 5,500. V pravom pruhu sa pohybovalo vozidlo A. ev. č. A.XXXL., ktoré jazdilo medzi\nčiarami. Nadobudli podozrenie, že vodič motorového vozidla je pod vplyvom alkoholu. Ďalej uviedol, že\nmal dobrý rozhľad a videl na vzdialenosť 3,2 metra, ako šofér (sťažovateľ) drží v pravej ruke telefón s\nrozsvieteným displejom. Svedok W.. C. E. v konaní pred správnym orgánom vypovedal, dňa 16.02.2016\nv čase približne o 20:59 hod. ako spolujazdec idúc spolu s kolegom N.. V. B. v služobnom vozidle v ľavom\npruhu po diaľnici D1 v smere na D2 v km 5,500. Pred výjazdom na Prístavný most si pri predbiehaní\nvozidla A. ev. č. A.XXXL. jazdiaceho v pravom jazdnom pruhu všimli, že vodič tohto vozidla (sťažovateľ)\ndrží v ruke telefón, na ktorom svietil displej.\n47. Výpovede oboch policajtov boli hodnoverné a v skutočnostiach rozhodných pre ustálenie skutku si\nneprotirečili a udalosti pozorované svedkami opisovali skutkovo zhodne. Líšili sa len v nepodstatných\ndetailoch. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako je opísaný orgánmi\nverejnej moci v ich rozhodnutiach a neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali ich\nvierohodnosť.\n48. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že dôkazné bremeno je povinná uniesť tá osoba, ktorá\nv administratívnom konaní prišla s určitým tvrdením. Ak nepreukáže svoje tvrdenia dôveryhodným\nspôsobom, správny orgán nie je povinný hľadať dôkazy, ktoré vyvracajú ním tvrdené a na základe\ndôkazov preukázané skutočnosti. Sťažovateľ nevyvrátil tvrdenie správnych orgánov, nepredložil dôkazy\nproti preukázaným zisteniam. Naopak podľa názoru kasačného súdu, žalovaný správny orgán\ndostatočne preukázal skutočnosť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ dňa 16.02.2016 v čase o cca\n20.59 hod. viedol motorové vozidlo zn. A. U.X ev. č.: A.XXXL. v Bratislave po diaľnici D1 v smere na D2,\nkde v km 5,500 počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj, čím ako účastník cestnej premávky\nporušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. a dopustil sa priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l)\nzákona o priestupkoch.\n49. Kasačný súd rovnako ako správny súd nemali žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové či\nprávne závery žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný a prvostupňový správny orgán vo svojich\nrozhodnutiach zhrnuli pochybenia žalobcu, vysvetlili, na základe akých skutočností k svojmu záveru\ndospeli a prezentovali aj svoje úvahy ohľadom výšky uloženej sankcie. K námietke sťažovateľa ohľadne\nporušenia jeho procesných práv, kasačný súd udáva, že z obsahu prvostupňového aj druhostupňového\nadministratívneho rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný správny orgán sa v dostatočnej miere vyrovnal\ns námietkami sťažovateľa, pričom ich aj primerane odôvodnil. U sťažovateľa neboli porušené jeho\n\nprocesné práva, mal počas celého správneho konania možnosť predkladať argumentáciu a dôkazy\nna podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Na základe vyššie uvedených\nskutočností možno konštatovať, že práva žalobcu v administratívnom konaní neboli akýmkoľvek\nspôsobom porušené a napadnuté rozhodnutia prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu\nboli vecne správne a zákonné. Rovnaký záver je možné konštatovať aj ohľadom rozsudku Správneho\nsúdu v Bratislave.\n50. Súd obranu sťažovateľa považoval za irelevantnú. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o cestnej\npremávke vyplýva, že vodič je povinný počas vedenia vozidla zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré\nby znižovalo jeho schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo. Zákon zakazuje vodičovi akýmkoľvek\nspôsobom obsluhovať mobilný telefón. Podľa názoru kasačného súdu nie je rozhodujúce, či vodič\ntelefonoval, písal správu alebo s ním vykonával inú činnosť, ale skutočnosť, že vodič mal v ruke mobilný\ntelefón počas vedenia vozidla, čo ho obmedzuje vo vedení vozidla a znižuje jeho pozornosť.\n51. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší správny súd SR podľa § 461 SSP kasačnú\nsťažnosť zamietol.\n52. O trovách súdneho konania rozhodol Najvyšší správny súd SR podľa ust. § 467 ods. 1, § 167 ods.1\ntak, že sťažovateľovi náhradu trov kasačného konania nepriznal a žalovanému ich náhrada je možná\nlen za splnenia podmienok uvedených v ust. § 168 SSP, ktoré nenastali.\n53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :\n0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}