{"guid": "81388ee5-5483-4371-bf87-ea4d12b4db70:09163cab-bd68-49fb-840b-ac1a3b6e76b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "spisova_znacka": "19SVs/9/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR z 28. októbra 2025, sp. zn. 19SVs/9/2024, ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "identifikacne_cislo": "6020200088", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2025-10-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-440.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 440 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-440.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "nazov": "§ 462 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-a", "nazov": "§ 466 ods. 5 písm. a) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-457.odsek-1", "nazov": "§ 457 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-457.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-457"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "nazov": "§ 469 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-469", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-469"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-4", "nazov": "§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-7", "nazov": "§ 212 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-467.odsek-3", "nazov": "§ 467 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-467.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-467"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-466", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-457", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-469", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-212", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-467"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/09163cab-bd68-49fb-840b-ac1a3b6e76b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n19SVs/9/2024\n6020200088\n28. 10. 2025\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1\n\nUznesenie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: ITIMEX, a.s., IČO: 31 425 666, Kukučínova\n8, Banská Bystrica, zastúpeného: JUDr. Ondrej Zachar, advokát, Horná 65/A, Banská Bystrica, proti\nžalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o ochrane pred nečinnosťou,\no kasačnej sťažnosti žalovanej proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Sa 1/2023-46\nz 11. júna 2024, takto\nrozhodol:\nUznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Sa 1/2023-46 z 11. júna 2024 sa zrušuje a vec\nsa mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom\n1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že jej pobočka v Leviciach rozhodnutím zo 7.\njanuára 2016 predpísala žalobcovi penále za neodvedenie poistného. Toto rozhodnutie mu doručovala\nprostredníctvom poskytovateľa poštových služieb Slovenskej pošty, a.s., so službou „do vlastných rúk“ a\n„opakované doručenie“. Podľa údajov na doklade o doručení sa doručovateľ prvýkrát pokúsil o doručenie\nzásielky 13. januára 2016, kedy žalobcu nezastihol na udanej adrese. Opakovane sa pokúsil o doručenie\n14. januára 2016, kedy znova nikoho nezastihol, a tak zásielku v ten istý deň uložil na pošte Banská\nBystrica 1. Žalobca si uloženú zásielku skutočne prevzal 20. januára 2016.\n2. Dňa 3. februára 2016 podal žalobca na pošte odvolanie, ktoré adresoval pobočke žalovanej v\nLeviciach. Ústredie žalovanej mu však prípisom zo dňa 4. apríla 2016 oznámilo, že jeho odvolanie\nnemôže preskúmať, pretože bolo podané oneskorene. Vyšlo totiž z toho, že podľa § 212 ods. 4 zákona\nč. 461/2003 Z. z. sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa zásielka, ktorá je určená\ndo vlastných rúk, považovala za doručenú tretím dňom od jej uloženia po tom, čo dva pokusy o jej\ndoručenie zostali bez výsledku. Tieto účinky podľa žalovanej nastali 18. januára 2016 (pretože 17. január\n2016 bola nedeľa, porov. § 29 ods. 2 cit. zák.), a tak posledným dňom 15-dňovej odvolacej lehoty (§ 215\nods. 2 cit. zák.) bol 2. február 2016. Tento prípis bol žalobcovi doručený 11. apríla 2016.\n3. Žalobca nepodal proti tomuto prípisu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku,\nale až 29. marca 2018 sa žalobou domáhal ochrany proti nečinnosti žalovanej. Vychádzal z názoru, že\nustanovenie § 218 zákona č. 461/2003 Z. z. ukladá žalovanej rozhodnúť o každom odvolaní, a to bez\nohľadu na to, či je včasné alebo oneskorené. Okrem toho namietol, že neboli splnené podmienky na\nto, aby nastúpili účinky fikcie doručenia podľa § 212 ods. 4 cit. zák. Správny súd najskôr rozsudkom\nč. k. 28 Sa 5/2018-124 z 27. septembra 2018 tejto žalobe vyhovel a žalovanej uložil, aby konala a\nrozhodla o uvedenom odvolaní žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 9\nSžsk 24/2019 z 29. januára 2020 tento rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie so\nzáväzným právnym názorom (§ 469 SSP). Po vrátení veci správny súd rozsudkom č. k. 28 Sa 5/2020-51\nžalobu zamietol. Tunajší súd (po zrušení jeho prvšieho rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 27/2021 z 25. mája 2022\nnálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 593/2023) však ďalším rozsudkom sp. zn.\n7 Ssk 30/2023 z 31. mája 2023 zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu znova vrátil na ďalšie konanie.\n\n4. Tu napadnutým uznesením č. k. 14 Sa 1/2023-46 správny súd zaviazal žalovanú I. konať a rozhodnúť\no odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu pobočky zo 7. januára 2016, II. doručiť správnemu súdu rozhodnutie\ndo 30 dní od jeho vydania a III. zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení uzavrel, že\nnáhradné doručenie v zmysle § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prichádzalo do úvahy, len ak\nnedošlo k reálnemu doručeniu do vlastných rúk. Doručenka v prerokúvanej veci svedčí o tom, že žalobca\nrozhodnutie pobočky zo 7. januára 2016 reálne prevzal 20. januára 2016. Náhradné doručenie fikciou\npodľa citovaného ustanovenia je tak vylúčené. V tejto súvislosti správny súd odkázal aj na judikatúru\nk obdobnému ustanoveniu zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), podľa ktorej\nuprednostnenie náhradného doručenia nemožno považovať za ústavne konformné. Vzhľadom na to\ndospel k záveru, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu pobočky v zákonnej lehote. Preto žalovaná\nmala o ňom rozhodnúť a ak tak neurobila, správny súd ju na to podľa § 250 ods. 1 SSP zaviazal.\nII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto uznesenia. Nesúhlasila s\nnázorom, že fikcia doručenia je len subsidiárnym spôsobom doručenia. Naopak, pri posudzovaní účinkov\ndoručenia treba vychádzať z tej skutočnosti, ktorá nastala skôr. Ak účinky doručenia fikciou nastali skôr\nnež prevzatie písomnosti, je potrebné aj lehotu na podanie odvolania počítať od fikcie. K tomu odkázala\nna viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a správnych súdov. V prerokúvanej veci si žalobca prevzal\nrozhodnutie pobočky až potom, čo nastali účinky fikcie, a preto odvolanie podané v 15-dňovej lehote\npočítanej od prevzatia je oneskorené a žalovaná naň nemusela nijako reagovať. Okrem toho zdôraznila,\nže boli splnené podmienky fikcie podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože žalobca nijako\nnepreukázal, že by sa v mieste doručenia nezdržiaval.\n6. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Poukázal na posun názorov judikatúry, ktorá v\nsúčasnosti uprednostňuje faktické doručenie pred doručením fikciou. V prospech toho hovorí aj\nneskoršia novela § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá zakotvila prednosť faktického doručenia.\nIII. Postúpenie veci veľkému senátu\n7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte\n[§ 21 písm. a) SSP] uznesením sp. zn. 7 Ssk 75/2024 postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu,\npretože zistil, že v doterajšej judikatúre sa vyskytli protichodné názory na výklad ustanovenia § 212 ods.\n4 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2018.\n8. V rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 19/2020 najvyšší súd s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n65/2010 a judikatúru najvyššieho súdu, ktorá sa týkala obdobného ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom do 30. júna 2017, dospel k záveru,\nže náhradné doručenie aj reálne doručenie preukazuje jedna a tá istá doručenka. Z doručenky je zrejmé,\nže došlo ku konkurencii spôsobov doručovania zásielky tým, že v priebehu odbernej lehoty si adresát\nzásielku reálne prevzal. Pokiaľ doručenka, z ktorej správny orgán vychádza, preukazuje súčasne reálne\ndoručenie, správny orgán už skutočnosti týkajúce sa náhradného doručenia neskúma. Rovnako ako\nžalobca aj najvyšší súd zmienil novelizáciu § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. zákonom č. 317/2018\nZ. z. účinným od 1. januára 2019, ktorým sa aj v tomto ustanovení účinky fikcie naviazali až na vrátenie\nnedoručenej písomnosti organizačnej zložke. Zhodné názory vyjadril najvyšší súd aj v ďalšom rozsudku\nsp. zn. 7 Sžsk 109/2019.\n9. Naopak, v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 62/2019 najvyšší súd zaujal názor, že trojdňová úložná lehota podľa\n§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta\no uložení písomnosti. Táto procesná lehota končí uplynutím posledného dňa lehoty. Účelom tejto lehoty\nje dať adresátovi nielen teoretickú ale aj reálnu možnosť písomnosť si v rámci jej plynutia vyzdvihnúť,\na tak predísť fikcii doručenia. Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval\ncieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok\nadresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Preto sa\nnajvyšší súd stotožnil s postupom žalovanej, ktorá účinky doručenia písomnosti odvodzovala od fikcie\na nie od jej neskoršieho prevzatia. Zároveň priznal, že jeho názor je odlišný od iných rozhodnutí, ktoré\nvychádzali z ustanovenia § 24 ods. 2 Spr. por. Spochybnil však, že by z nálezu sp. zn. II. ÚS 65/2010\nskutočne vyplývali právne závery, že reálne prevzatie má mať prednosť pred fikciou doručenia, keďže\ntento nález vychádzal z úplne iných rozhodujúcich skutočností. Ústavnú sťažnosť proti tomuto rozsudku\nodmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú uznesením sp. zn. I. ÚS 545/2020.\n10. Diskusia na tému konkurencie účinkov doručenia fikciou a neskorším skutočným prevzatím\npísomnosti prebiehala aj na pôdoryse iných procesných kódexov. Podľa už cit. § 24 ods. 2 Spr.\npor. účinného do 30. júna 2017 platilo, že ak si adresát, ktorého sa druhýkrát nepodarilo zastihnúť,\n\nnevyzdvihne písomnosť určenú do vlastných rúk do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto\nlehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Z posledného obdobia\nmožno odkázať napríklad na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5 Svk 14/2022, v ktorom je prehľadne\nzhrnutý stav názorov judikatúry k tejto otázke a tiež existencia opačnej judikatúry. Zo všetkej citovanej\njudikatúry tak podľa tohto senátu jednoznačne vyplýva, že ak si adresát písomnosť prevzal fakticky\n(fyzicky) po tom, čo nastalo náhradné doručenie (fikciou doručenia), toto faktické prevzatie má prednosť\na právne účinky doručenia možno spájať iba s faktickým prevzatím. Tento názor považoval senát za\nustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu tak vo vzťahu k § 24 ods. 2 Spr. por., ale aj vo vzťahu k\n„právnemu režimu“ Daňového poriadku.\n11. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal\npodľa § 466 ods. 4 SSP, stotožnil s názorom žalovanej v kasačnej sťažnosti. Odkázal na právne\nzávery vyslovené v už citovanom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 62/2019 a uznesení ústavného súdu sp.\nzn. I. ÚS 545/2020 a zdôraznil, že účelom právnej fikcie je posilňovať právnu istotu. Doručenie fikciou\nje alternatívou k faktickému doručeniu a nie len jeho doplnkom, a preto fikcia nemôže byť vylúčená\nneskorším faktickým prevzatím, ak doručenka ako verejná listina preukazuje naplnenie zákonných\npodmienok fikcie. O tom svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 149/2017 Z. z., ktorá okamih nastúpenia\nfikcie posunula na moment vrátenia písomnosti, pretože dovtedajšiu úpravu vnímala ako nespravodlivú.\nAk aj došlo k judikatúrnemu posunu v tejto otázke, išlo len o reflexiu tohto vnímania.\nIV. Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu\n12. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný\nsúd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj\npredchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu\nuplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).\n13. Žalobca v prerokúvanej veci podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy - ústredia\nžalovanej, ktoré je podľa neho nečinné tým, že nekoná a nerozhoduje o jeho odvolaní proti rozhodnutiu\npobočky Levice zo 7. januára 2016 o vyrubení penále, teda v nedávkovom konaní podľa § 172\nods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Prerokúvaná vec už bola predmetom opakovaného rozhodovania\ntunajšieho súdu (rozsudky sp. zn. 7 Sžsk 27/2021 a 7 Ssk 30/2023) a tiež ústavného súdu (nález\nsp. zn. III. ÚS 593/2022). V poslednom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7 Ssk 30/2023 tunajší súd za\nkľúčovú považoval otázku, či je ústredie žalovanej nečinné v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení\núčinnom do 30. júna 2023, teda či protiprávne nepokračuje v uvedenom odvolacom konaní. Podľa\n§ 215 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie proti rozhodnutiu organizačnej zložky vo veciach\nuvedených v § 178 ods. 1 písm. a) deviatom bode (rozhodnutiu o pokute a penále) možno podať v\nlehote do 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ku ktorému dochádza zásadne doručením (§ 212\nods. 1 cit. zák.). Podľa § 217 ods. 2 cit. zák. platí, že ak o odvolaní nerozhodne organizačná zložka,\nktorá napadnuté rozhodnutie vydala, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania a so\nspisovým materiálom odvolaciemu orgánu. Odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 cit. zák. rozhodnutie\nzmení alebo zruší, ak sú na to dôvody, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n14. Z citovaných ustanovení tak možno vyvodiť, že v nedávkovom konaní podľa zákona č. 461/2003 Z. z.\nodvolací orgán protiprávne nepokračuje vtedy, ak o včas podanom odvolaní nekoná podľa § 218 cit. zák.,\nteda nerozhodne o ňom predpokladaným spôsobom (zrušenie, zmena, potvrdenie rozhodnutia, porov.\n§ 218 ods. 2). V tomto prípade je jeho nepokračovanie v konaní protiprávne a predstavuje nečinnosť v\nzmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023. Správny súd sa tak musel vo svojom\nrozhodnutí zaoberať otázkou, či žalobca podal svoje odvolanie proti rozhodnutiu pobočky zo 7. januára\n2016 včas alebo nie. Správny súd v tu napadnutom uznesení vyriešil túto otázku tak, že odvolanie bolo\npodané včas, pretože rozhodnutie bolo účinne doručené až 20. januára 2016 (osobným prevzatím).\nPritom nepovažoval za podstatné, že medzičasom (18. januára 2016) nastúpila fikcia doručenia v zmysle\n§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018. Naopak, žalovaná v\nkasačnej sťažnosti spochybňuje tento názor tvrdiac, že doručenie fikciou má v tomto prípade prednosť.\n15. Doručovanie písomností v konaní je procesný úkon orgánu verejnej moci, ktorý vedie určité konanie,\nkedy sa písomnosť presúva z jeho dispozičnej sféry do dispozičnej sféry iných osôb, aby sa mohli\noboznámiť s touto písomnosťou a jej obsahom. Doručovanie je tak svojím charakterom procesný\núkon orgánu verejnej moci rovnako, ako ním je napríklad ústne pojednávanie, vykonávanie dôkazu,\nvykonávanie obhliadky alebo vydanie rozhodnutia. Presun písomnosti z dispozičnej sféry tohto orgánu\ndo sféry inej osoby je teda úkonom, ktorý je výrazom výkonu verejnej moci týmto orgánom. Táto povaha\n(úradného) doručovania ako procesného úkonu orgánu verejnej moci nachádza svoj výraz napríklad\nvo vzťahu k cudzine (územiu cudzích štátov) - vykonávanie takého doručenia na území cudzieho štátu\n\nsa považuje za zásah do jeho suverenity (porov. v tomto smere už napr. Rubeš, J. a kol. Komentár k\nObčianskemu súdnemu poriadku. Prvý diel. SVPL : Bratislava 1958, s. 248; Bajcura, A. Právna pomoc\nv styku s cudzinou. In: Acta Facultatis Iuridicae, IV, 1980, s. 85; Báňas, P., Barica, P. Medzinárodná\nprávna pomoc v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom. In: Socialistické\nsúdnictvo, XLI, 1989, č. 8, s. 39 a 40). Preto postup doručovania ako vykonávania procesného úkonu\nupravujú príslušné procesné predpisy (porov. okrem už citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.\nz. napríklad § 105 až 116 CSP, § 24 až 26 Spr. por.), prípadne medzinárodné zmluvy (napr. Dohovor\no doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach\nvyhlásený vyhláškou č. 85/1982 Zb.) alebo právne akty Európskej únie [napríklad nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2020/1784 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych\na obchodných veciach v členských štátoch].\n16. Hoci sa jednotlivé právne úpravy v podrobnostiach môžu líšiť, v zásade sa rozlišuje doručovanie, pri\nktorom sa písomnosť presúva do dispozičnej sféry individuálne určenej osoby (adresáta), a doručenie,\npri ktorom sa písomnosť dá do dispozičnej sféry neurčitému okruhu osôb (napr. verejnou vyhláškou).\nAj vtedy, kedy sa písomnosť presúva do dispozičnej sféry individuálne určenej osoby, však ide o\ndoručovanie ako procesný úkon príslušného orgánu verejnej moci. Rôzne právne predpisy [porov.\n§ 107 ods. 1 písm. a) CSP, a to aj v spojení s § 25 SSP; § 65 ods. 1 Trestného poriadku alebo\n§ 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.] predpokladajú, že orgány verejnej moci využívajú na toto\ndoručovanie aj poštové podniky (podniky poskytujúce poštové služby v zmysle zákona č. 324/2011 Z.\nz. o poštových službách v znení neskorších predpisov) ako svoje orgány. Aj v týchto prípadoch však\npriebeh a účinky doručovania ako procesného úkonu zostávajú upravené v týchto právnych predpisoch.\nTým sa doručovanie odlišuje od samotnej poštovej služby poskytovanej poštovým podnikom, ktorá sa\noznačuje ako „dodanie poštovej zásielky“ (§ 2 ods. 1 až 4 cit. zákona č. 324/2011 Z. z., čl. 17 ods. 1\nSvetového poštového dohovoru vyhláseného vyhláškou č. 6/2024 Z. z.) a ktorá sa zásadne poskytuje v\nsúlade s poštovou zmluvou a obchodnými podmienkami (§ 2 ods. 4 cit. zákona č. 324/2011 Z. z.). Úpravu\ndoručovania príslušnými právnymi predpismi tak nemôže meniť nielen orgán verejnej moci, ktorého\npísomnosť doručuje, ale ani samotný poštový podnik alebo jeho zamestnanci. Tým, samozrejme, nie\nje vylúčené, že spôsob, akým tento podnik postupuje pri samotnom dodaní zásielky adresátovi, môže\nviesť k tomu, že predpoklady úspešného doručenia, ustanovené príslušným právnym predpisom, sa\nnenaplnia.\n17. Doručením je okamih zavŕšenia doručovania ako procesného úkonu, kedy sa písomnosť právne\núčinne dostane do dispozičnej sféry inej osoby. Tento okamih môže zodpovedať skutočnosti, čiže k\ndoručeniu dôjde, keď sa písomnosť skutočne dostane do dispozičnej sféry určitého adresáta takým\nspôsobom, že je už len na ňom, aby sa zoznámil s jej obsahom (napr. prevzatie obálky s písomnosťou\nod poštového podniku). Rovnako však okamih doručenia môže ustanoviť právny predpis, a to podľa\nokolností odchylne od očakávanej či predpokladanej skutočnosti (či už na neskorší okamih, než sa\npísomnosť dostala do dispozičnej sféry, alebo na skorší okamih), alebo dokonca aj v priamom rozpore s\nňou. Zákon v takýchto prípadoch „finguje“ doručenie v určitý deň, aj keď sa v skutočnosti nestalo (zhodne\nuž Hutta, V. Nikodým, D. Nová úprava správneho konania. Obzor : Bratislava 1970, s. 96). Preto sa\npre tento právny inštitút, popri pôvodnom označení náhradné doručenie, postupne zaužíval aj termín\n„fikcia doručenia“. Fikcia je teda zákonná konštrukcia určitého stavu (napr. doručenia písomnosti), z\nktorého sa v právnom predpise vychádza, i keď je inak zrejmé, že tento stav nezodpovedá skutočnosti\n(zhodne Ľalík, M. k článku „Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v praxi pri doručovaní\nplatobných rozkazov“. Justičná revue, 54, 2002, č. 11, s. 1289); je to právnotechnický postup, pomocou\nktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou (zhodne Bergel, J.-L.\nThéorie générale du droit. 2. vydanie. Dalloz : Paríž 1989, s. 300, citovaný v náleze českého Ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 92/01, podobne v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07\nalebo uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2004, Zo súdnej praxe 44/2008). Účelom fikcie v\npráve je vo všeobecnosti posilňovať právnu istotu (Knapp, V. Teorie práva. 1. vydanie. C.H. Beck : Praha\n1995, s. 206). Aj normy upravujúce fikciu doručenia sledujú presný praktický cieľ, a to odstrániť pre určité\nprípady hroziacu právnu neistotu, ktorú nemožno inak vhodnejšou cestou odstrániť (porov. Rubeš, J.\ncit. dielo, s. 265).\n18. Možno teda uzavrieť, že ak zákon priamo spája s určitou skutočnosťou (napríklad uložením\npísomnosti na pošte, príchodom písomnosti do poštového priečinka, uplynutím určitého času od týchto\nudalostí alebo vrátením písomnosti orgánu, ktorý ju dal doručovať) rovnaké následky, aké sa zvyčajne\nspájajú až s reálnym dodaním písomnosti do dispozičnej sféry adresáta, finguje tým jej doručenie. To\nznamená, že nastúpenie týchto skutočností je z hľadiska právnych účinkov a následkov rovnocenné\núčinkom, aké sú inak spojené s doručením, ktoré by nastalo fyzickým dodaním písomnosti adresátovi.\n\nVýnimku by mohol ustanoviť len právny predpis sám. Ak však právny predpis nič také neustanovuje,\nnemožno riadne nastúpenú fikciu doručenia stotožňovať s domnienkou, ktorú by bolo možné neskôr\nvyvracať, ani jej účinky viazať na odkladaciu či rozväzovaciu podmienku, že si adresát do určitej lehoty\npo fikcii písomnosť prevezme či neprevezme. Pokiaľ také alebo podobné výnimky nie sú ustanovené,\nprávne účinky doručenia podľa právnej fikcie a doručenia dodaním písomnosti adresátovi sú rovnaké,\nčo znamená, že rovnaké sú aj ich právne následky. Prvotným právnym následkom doručenia je\npredovšetkým samo zavŕšenie procesu doručovania ako procesného úkonu orgánu verejnej moci. To\nznamená, že povinnosť doručiť určitú písomnosť (teda vykonať procesný úkon doručovania) tento orgán\nnaplnil aj vtedy, ak k doručeniu došlo právnou fikciou. Ak sám zákon neustanovuje inak, nie je možné\núčinne doručiť tú istú písomnosť dvakrát v rôzne okamihy. Len čo bola písomnosť riadne doručená raz\n(hoci aj fikciou), je jej následné „doručovanie“ a aj dodanie adresátovi (napr. fyzickým prevzatím) bez\nprávnych účinkov (porov. podobne už rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn.\n11 Tz 208/88, judikát R 41/1989, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 33/2006, judikát R\n39/2007).\n19. Hoci judikatúra vyslovila uvedené názory v súvislosti s opakovane vykonávaným doručovaním,\nniet žiadneho dôvodu, prečo by sa nemali použiť aj v prípadoch, kedy ku „konkurencii“ doručenia\npísomnosti zákonnou fikciou a jej fyzického prevzatia dochádza v rámci toho istého procesného úkonu\njej doručovania. Zákonná povinnosť doručovať a doručiť sa totiž zásadne viaže na „písomnosť“, teda\npísomný úkon orgánu verejnej moci, a nie na „zásielku“ ako fyzický predmet dodávania adresátovi (vo\nvýsledku zhodne aj cit. judikát R 41/1989). Preto nie je rozdiel, či ku „konkurencii“ spôsobov doručenia\ntej istej písomnosti došlo vtedy, keď sa doručovala v dvoch rôznych zásielkach, alebo pri doručovaní tej\nistej zásielky. K doručeniu písomnosti môže dôjsť len raz a ak sa tak už raz stalo (napríklad zákonnou\nfikciou), nemôže sa udiať znova inou dispozíciou s tou istou zásielkou (fyzickým prevzatím). Opačný\nvýklad by totiž znamenal, že následok v podobe fikcie doručenia, ktorý kogentne ustanovuje právny\npredpis, by mohol vylúčiť svojvoľným postupom orgán verejnej moci, poštový podnik alebo dokonca sám\nadresát. Preto je v tejto súvislosti nepodstatné, či orgán verejnej moci dá písomnosť už raz doručenú\nfikciou doručovať opätovne.\n20. Rovnako nie je podstatné, či poštový podnik vo svojich obchodných podmienkach (ktoré sú len\nsúčasťou poštovej zmluvy podľa § 273 Obchodného zákonníka, porov. už cit. § 2 ods. 4 zákona č.\n324/2011 Z. z.) určuje úložnú lehotu, počas ktorej je dodávaná zásielka k dispozícii na vyzdvihnutie,\ndlhšiu než zákonná lehota, ktorej uplynutím nastáva fikcia doručenia. Takisto nemožno zákonné\nnásledky fikcie vylúčiť alebo pozmeniť tým, že poštový podnik adresátovi oznámi, že si môže vyzdvihnúť\npísomnosť v takejto úložnej lehote (podobne napr. uznesenie českého Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n3399/24), ani tým, či tam naozaj bude uložená po celú dobu (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.\nzn. 4 Tdo 72/2016). Jednak toto oznámenie nepoučuje o zákonných predpokladoch doručenia, ale len o\nmožnosti vyzdvihnúť si zásielku (a také poučenie neprekáža nastúpeniu fikcie, porov. uznesenie českého\nÚstavného súdu sp. zn. III. ÚS 319/04). Jednak by takto orgán verejnej moci, ale aj poštový podnik v\npodstate voľne mohli manipulovať následkami právnych fikcií tým, že by úložnú dobu podľa okolností\nbuď predlžoval alebo skracoval (a tým by dával adresátovi raz dlhší, raz kratší čas na prípadné „prebitie“\nuž nastúpenej fikcie doručenia). Výklad, ktorý pripúšťa takéto „prebitie“, nepodporuje, ale naopak,\nspochybňuje právnu istotu, pretože vylučuje právne následky, ktoré sú jasne predvídané vo všeobecne\nznámom a riadne vyhlásenom právnom predpise (§ 2 ods. 1 a § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky) a s ktorými všetci adresáti práva môžu\noprávnene počítať. Tieto právne následky pritom dodnes zostávajú normované vo viacerých predpisoch\nrôznych právnych odvetví (napr. § 31 ods. 2 Daňového poriadku, § 7 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v\nznení neskorších predpisov, § 18 ods. 3 a 8 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom,\n§ 266 ods. 3 a 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej\ninformačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polícii v znení\nneskorších predpisov alebo § 152a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore\nv znení neskorších predpisov).\n21. Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom vysloveným v judikatúre, že ak účastník\npreberie na pošte zásielku, ktorej obsahom je rozhodnutie správneho orgánu, oprávnene to uňho vzbudí\npresvedčenie o začiatku plynutia odvolacej lehoty, resp. že aj keď účastník prevezme písomnosť na\npošte v posledný deň úložnej lehoty, nespôsobuje to stav právnej neistoty ani prieťahy v konaní (za\nvšetky napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 1 Sžrk 6/2021). Ako už bolo zdôraznené, procesné\núkony, ich následky a účinky sú upravené v právnych predpisoch, ktoré sú vyhlásené v zbierke\nzákonov a pre ktoré platí domnienka ich všeobecnej známosti. Nie je zrejmé, na čom by mala\nbyť založená „oprávnenosť“ presvedčenia účastníka, že odvolacia lehota plynie vždy od fyzického\n\nprevzatia rozhodnutia. Ak totiž právny predpis ustanovuje, že takáto lehota plynie od „doručenia“, a\nzároveň v niektorých prípadoch doručenie finguje, potom uvedené „presvedčenie“ účastníka môže byť\nzaložené len na neznalosti alebo vedomom opomenutí takéhoto právneho predpisu. Takto nadobudnuté\n„presvedčenie“ však v žiadnom prípade nemožno považovať za oprávnené, podobne ako neznalosť\nzákona neospravedlňuje adresátov práva ani v iných prípadoch (z judikatúry tunajšieho súdu porov.\nnapr. rozsudok sp. zn. 2 Sfk 12/2022 alebo uznesenie sp. zn. 8 Stk 7/2024). Stav právnej neistoty zasa\nnemožno hodnotiť len z pohľadu časového posunu medzi okamihmi, kedy nastáva fikcia doručenia (tri\ndni) a dokedy je zásielka uložená (obvykle 18 dní). V konaniach, na ktorých sa zúčastňuje viacero\núčastníkov s protichodnými záujmami, totiž takého uprednostnenie neskoršieho doručenia u jedného\nz nich znamená zásah do právnej istoty ostatných, ktorí sa spoliehali na to, že v súlade s právnym\npredpisom doručenie nastalo už skôr (fikciou).\n22. Ako už zdôraznil predkladajúci senát, časť skoršej judikatúry považovala výklad, ktorý\nuprednostňoval reálne prevzatie zásielky, za ústavne nesúladný a odvolávala sa na judikatúru ústavného\nsúdu, osobitne na nález sp. zn. II. ÚS 65/2010. Najvyšší súd však k tomu v už cit. rozsudku sp. zn. 9 Sžsk\n62/2019 (ale aj predtým napr. v rozsudkoch sp. zn. 6 Sžrk 8/2018 alebo 6 Sžrk 6/2020) trefne zdôraznil,\nže citovaný nález sa vôbec netýkal otázky konkurencie riadne naplnenej fikcie doručenia a neskoršieho\nfyzického prevzatia písomnosti. Jeho podstatou bola prvotne otázka, či boli naplnené samotné zákonné\npredpoklady fikcie v zmysle vtedy účinného § 47 ods. 2 OSP. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu,\nže uprednostnil fikciu podľa tohto ustanovenia bez toho, aby bol skúmal tieto predpoklady. Z toho však\nnemožno vyvodiť, že by ústavný súd spochybňoval možnosť nastúpenia fikcie doručenia, ak by boli na\nto riadne splnené všetky predpoklady, ani to, že by ústavný súd chcel zrušiť takto vzniknutú fikciu, ak po\njej nastúpení adresát fyzicky prevzal doručovanú písomnosť. Ústavný súd potom v uznesení sp. zn. I.\nÚS 545/2020, ktorým odmietol ústavnú sťažnosti proti tomuto rozsudku (pozri ods. 9 tohto uznesenia),\nuzavrel, že najvyšší súd zvoleným výkladom nepoprel účel, podstatu alebo zmysel ustanovenia §\n212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Napokon aj ďalšia dostupná judikatúra ústavného súdu stabilne\npovažovala za ústavne akceptovateľné, ak sa doručenie právnou fikciou (pre ktorú boli riadne naplnené\nvšetky jej predpoklady) uprednostní pred následným fyzickým prevzatím.\n23. Už v uznesení sp. zn. II. ÚS 507/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nproti uzneseniu sp. zn. 10 Sžd 20/2011, ktorým najvyšší súd potvrdil zastavenie konania o správnej\nžalobe ako oneskorenej. Najvyšší súd vychádzal z toho, že v súlade s vtedy účinným § 24 ods. 2\nSprávneho poriadku bolo rozhodnutie správneho orgánu doručené fikciou 24. júna 2010. Hoci si ho\nžalobca neskôr počas úložnej lehoty prevzal, podľa najvyššieho súdu to na účinkoch fikcie nič nezmenilo.\nPodobne ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 247/2015 odmietol sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho\nsúdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014, ktoré potvrdilo zastavenie konania o správnej žalobe. Ani tu ústavný súd\nnevidel nič ústavne nekonformného v právnom názore najvyššieho súdu, že rozhodnutie bolo doručené\nfikciou 10. januára 2013 a jeho neskoršie prevzatie počas plynutia úložnej lehoty nemá právny význam.\nUznesením sp. zn. I. ÚS 76/2022 zasa ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku sp. zn.\n6 Sžrk 6/2020, v ktorom najvyšší súd zotrval na výklade § 24 ods. 2 Správneho poriadku účinného do\n30. júna 2017, že ak bola písomnosť už doručená fikciou, jej neskoršie faktické prevzatie počas plynutia\núložnej lehoty nemá žiadne právne následky. Na ústavnej akceptovateľnosti tohto rozsudku nezmenilo\nnič ani to, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu už existovala aj opačná judikatúra ku konkurencii\noboch spôsobov doručenia. Obdobné právne názory vyslovil ústavný súd aj vo vzťahu k iným procesným\npredpisom. Napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 518/2014 sa stotožnil s právnym názorom prokuratúry,\nktorá neakceptovala argument, že rozhodujúcim pre doručenie je faktické prevzatie, pretože odporoval\nustanoveniu § 66 ods. 3 Trestného poriadku (ktoré upravuje fikciu) a robil by úpravu doručovania\nzbytočnou. V ďalšom uznesení sp. zn. III. ÚS 318/2023 ústavný súd výslovne zdôraznil, že ak zo znenia\nzákona nevyplývajú určité predpoklady doručovania, nemožno ich dotvárať výkladom, pretože by to\nviedlo k neželanej deformalizácii noriem procesného práva. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu\nmožno dodať, že ak právny predpis vyvážil medzi procesnými právami účastníka a (verejným) záujmom\nna účinnom doručovaní, súdy nemajú rozširujúcim výkladom tieto pozície „prevyvažovať“ (nález sp. zn.\nIII. ÚS 528/2023).\n24. Rozhodnutia citované v predošlom odseku tak v zásade vyvracajú závery vyslovované skôr\ncitovanou časťou judikatúry, že požiadavka uprednostniť fyzické doručenie pred (riadne naplnenou)\nfikciou doručenia vyplýva z ústavy a je prejavom ústavne konformného výkladu príslušných zákonných\nustanovení. Naopak, z podaného prehľadu judikatúry ústavného súdu, pokrývajúcej obdobie posledných\nviac než 10 rokov, dostatočne jasne vyplýva, že takýto zjednodušený názor sa v nej nikdy nestal\nustáleným právnym názorom a ani v nej vlastne nezaznel. Počas celého tohto obdobia ústavný súd\nza ústavne akceptovateľné považoval opačné právne názory. Tieto opačné názory za akceptovateľné\n\npovažoval aj český Ústavný súd, ktorého judikatúra sa v tunajších pomeroch tradične teší obľube\n(porov. uznesenie sp. zn. I. ÚS 14/01). Rovnako opačné názory opakovane vyslovoval najvyšší súd\nvo svojich rozhodnutiach, pričom naposledy tak urobil ešte v roku 2020. Vzhľadom na to neexistuje\nžiadna ustálená judikatúra, ktorá by bola založila akési legitímne očakávanie adresátov práva, že účinky\nprávnej fikcie doručenia písomnosti budú - v rozpore s právnym predpisom - závisieť na tom, či si\nadresát túto písomnosť počas následne plynúcej úložnej doby prevezme alebo nie. Práve naopak,\nneustálená judikatúra celkom jasne bráni založeniu takého legitímneho očakávania. Navyše, veľký senát\ntunajšieho súdu už zdôraznil, že žiaden adresát právnej normy v zásade nemôže legitímne očakávať,\nže sa judikatúra nezmení alebo že veľký senát zjednotí dovtedy rozpornú rozhodovaciu prax práve na\ntakom právnom názore, ktorý mu bude viac vyhovovať (porov. rozsudok sp. zn. 1SVs/5/2022, ako aj\nuznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 131/2025).\n25. V prerokúvanej veci zákon č. 461/2003 Z. z. upravuje doručovanie písomností v § 212. Pre\ndoručovanie písomností do vlastných rúk do 31. decembra 2018 platilo, že ak nebol adresát zastihnutý,\nhoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť\npríde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ\nuloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne\npísomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj\nkeď sa adresát o uložení nedozvedel (už citovaný odsek 4). Podobne do 31. decembra 2018 platilo,\nže ak si adresát vyhradil doručovanie zásielok do poštového priečinka alebo ak si preberá zásielky\nna pošte bez prideleného priečinka, dátum príchodu zásielky sa považuje za dátum uloženia. Ak si\nadresát nevyzdvihne zásielku do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň\ndoručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (odsek 5). Mimo týchto prípadov zásadne platilo, že\nrozhodnutie je doručené, a) len čo ho účastník konania prevezme, b) pošta vrátila doporučenú zásielku\nako nedoručiteľnú alebo c) doručenie bolo zmarené účastníkom; rovnako účinky doručenia nastanú\naj vtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať (odsek 7). Ustanovenia § 212 ods. 4 a 5\nv citovanom znení celkom zreteľne priamo vyhlásili písomnosť za doručenú, hoci sa ešte nemusela\nnachádzať v dispozičnej sfére adresáta, a to aj keď sa do tohto dňa o uložení ani nedozvedel. Normovali\ntak právnu fikciu doručenia, čo je zrejmé z použitého výrazu „považuje sa za deň doručenia“.\n26. Ani ďalšie argumenty, prednášané v prospech opačného názoru, nemožno považovať za\npresvedčivé. Predovšetkým, zo znenia cit. § 212 ods. 4, 5 a 7 zákona č. 461/2003 Z. z. nemožno\nvyvodiť, že by medzi nimi existoval vzťah akejsi hierarchie či podmienenej použiteľnosti, a teda\nže by použitie ustanovení § 212 ods. 4 alebo 5 prichádzalo do úvahy až potom, čo sa vôbec\nnepodarilo naplniť podmienky § 212 ods. 7 cit. zák. Naopak, z týchto ustanovení je zrejmé, že upravujú\nniekoľko alternatívnych spôsobov doručovania a doručenia, a preto k doručeniu dôjde, ak sú naplnené\npredpoklady ktoréhokoľvek z týchto odsekov. Inak povedané, neplynie z nich, že by fingované účinky\ndoručenia písomnosti boli podmienené tým, či si ju adresát v následne plynúcej úložnej dobe prípadne\nnevyzdvihne. Preto takéto neskoršie vyzdvihnutie nemá na už vzniknutú fikciu žiadne účinky. Ďalej je\nz citovaných ustanovení zrejmé, že rozlišujú medzi doručovaním fyzickej osobe a právnickej osobe v\ntých prípadoch, kedy to samy považujú za potrebné (napr. § 212 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z.). Tam,\nkde takto samy nerozlišujú, nemožno rozlišovať ani pri ich výklade a aplikácii (lege non distinguente\nnec nostrum est distinguere). Preto nemožno ustanovenie § 212 ods. 4 cit. zák. uplatňovať odlišne voči\nfyzickým osobám a odlišne voči právnickým osobám, ak samo takéto rozlišovanie nenormuje, pretože\nby tým súd neprípustne fakticky novelizoval ustanovenie zákona (porov. nález ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 796/2016). Dôvodom pre také rozlišovanie nemôže byť paušálna úvaha, že fyzické osoby sú\ntzv. slabšími účastníkmi vo vzťahoch sociálneho poistenia. Jednak je vecou samotného zákonodarcu\nurčiť, v ktorých prípadoch možno z takéhoto postavenia vyvodzovať odlišné zaobchádzanie, a jednak\ntakýto záver ani neobstojí. Fyzickými osobami sú totiž napríklad aj samostatne zárobkovo činné osoby\n(podnikatelia, vrátane napríklad advokátov či daňových poradcov, porov. § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.), o\nktorých len zriedkavo možno uvažovať ako o slabších stranách. Konečne, nemá tu miesto ani výkladové\npravidlo in dubio mitius, ktoré na túto situáciu vôbec nie je použiteľné a vo všeobecnosti prichádza\ndo úvahy zásadne až vtedy, keď obsah normy nemožno objasniť inými výkladovými metódami (porov.\nrozsudok veľkého senátu sp. zn. 1SVs/5/2022, ods. 20, a tam citovaná judikatúra a literatúra).\n27. Na rozdiel od iných (mylne vyvodzovaných) záverov však z vyššie citovaného nálezu sp. zn. II.\nÚS 65/2010 jasne vyplýva, že fikcia doručenia môže nastať, len ak sú skutočne naplnené všetky\njej predpoklady, ktoré ustanovuje právny predpis. Tento právny názor je pritom v judikatúre prítomný\ndlhodobo a stabilne, o čom svedčia napríklad aj nálezy sp. zn. IV. ÚS 552/2013, III. ÚS 420/2018 alebo I.\nÚS 249/2021. V prerokúvanej veci rozhodné ustanovenie § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení\núčinnom do 31. decembra 2018 tak predovšetkým predpokladalo, že adresát, ktorému sa doručuje, sa\n\nzdržiava v mieste doručenia aspoň pri prvom doručovacom pokuse (k otázke, či sa tam musí zdržiavať\naj neskôr, je judikatúra protichodná, porov. na jednej strane uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Sdo\n9/2000, judikát R 15/2002, a na druhej strane rozsudok sp. zn. 2 Cdo 33/2002, judikát R 5/2006). V\nprípade právnickej osoby to znamená, že právnická osoba tam má sídlo, obchodné alebo prevádzkové\npriestory, v ktorých sa obvykle nachádza niekto, kto dokáže preberať písomnosti [inak je písomnosť\nnedoručiteľná v zmysle § 212 ods. 7 druhej možnosti cit. zák.]. Ďalej § 212 ods. 4 cit. zák. vyžaduje, aby\nsa doručovateľ pokúsil o doručenie, teda pokúsil sa adresátovi prejaviť, že mu chce odovzdať zásielku\n(inak nemožno hovoriť ani o zastihnutí). Ak na mieste nikoho nezastihol, musel adresáta „vhodným\nspôsobom“ upovedomiť o novom doručovaní v určený deň a hodinu. Citované ustanovenie na rozdiel od\nstarších úprav výslovne nevyžadovalo, aby doručovateľ takéto oznámenie urobil písomne a „zanechal“\nho na mieste doručenia; vyžadovalo sa len, aby sa tak stalo „vhodným spôsobom“. Ak doručovateľ prišiel\nv určený deň a hodinu a adresáta znova nezastihol, musel písomnosť uložiť (teda fyzicky zanechať)\nna pošte a adresáta opäť vhodným spôsobom upovedomiť, že je uložená. Na ďalší deň od uloženia\n(§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 29 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) začala plynúť\ntrojdňová lehota a jej posledný deň (na ktorého určenie sa použije cit. § 29 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.\nrovnako, porov. v tomto smere cit. judikát R 5/2006) je dňom, ku ktorému sa fingovalo doručenie uloženej\npísomnosti. Na rozdiel od upovedomenia o druhom pokuse o doručenie tu zákon výslovne ustanovoval,\nže vedomosť o tom, že písomnosť sa po druhom pokuse uložila, nie je podmienkou nastúpenia fikcie.\nV. Záver\n28. Na základe uvedeného tak nie je správny právny názor, z ktorého vychádza napadnuté uznesenie\na podľa ktorého sa lehota na podanie odvolania proti rozhodnutiu pobočky žalovanej v Leviciach zo 7.\njanuára 2016 musí počítať od 20. januára 2016, kedy si žalobca túto písomnosť vyzdvihol na pošte.\nKasačná sťažnosť žalovanej je tak v zmysle uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP aj\ndôvodná. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 466 ods. 5 písm. a) SSP uznesením (§\n457 ods. 1 SSP) zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.\n29. Správny súd tak o žalobe proti nečinnosti rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v\ntomto rozsudku (§ 469 SSP). Preto sa v ďalšom konaní bude zaoberať žalobnými námietkami, ktorými\nžalobca spochybňoval, že pri doručovaní rozhodnutia zo 7. januára 2016 boli naplnené podmienky fikcie\nustanovené v § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Až po zistení, či tieto podmienky boli alebo neboli\nnaplnené, bude možné urobiť záver, či k doručeniu naozaj došlo fikciou podľa citovaného ustanovenia,\nalebo až okamihom prevzatia tohto rozhodnutia žalobcom v zmysle § 212 ods. 7 prvej možnosti cit. zák.\n30. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3\nSSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí.\n31. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 5 : 2.\nOdlišné stanovisko sudcov JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Petry Príbelskej, PhD.\nk rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. októbra 2025\nNa podklade § 465 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) pripájame k rozsudku veľkého senátu\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28.\noktóbra 2025 (ďalej len „disentované rozhodnutie“) odlišné stanovisko, a to k jeho výroku aj odôvodneniu.\nV súdenej veci išlo o výklad na prvý pohľad jednoduchého ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom do 31. decembra 2018\nv nadväznosti na § 212 ods. 7 daného zákona.\nPodľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 „Ak nebol adresát\npísomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,\ndoručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a\nhodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a\nadresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní\nod uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení\nnedozvedel.“\nPodľa § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. „Rozhodnutie je doručené, len čo ho účastník konania\nprevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia\n\nbolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Účinky doručenia rozhodnutia nastanú aj\nvtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať.“\nV ustanovení § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 bola vo\nsvojej podstate sporná aplikácia jeho poslednej vety. Táto veta podľa nás však výslovne nerieši prípadný\nkonflikt medzi fikciou doručenia a reálnym prevzatím rozhodnutia. To znamená, že sa dá vyložiť aj tým\nspôsobom, že sa vzťahuje len na prípad, ak si adresát písomnosť vôbec nevyzdvihne. Inak povedané,\nuvedená veta pripúšťa aj výklad, v zmysle ktorého, ak by si adresát písomnosť v úložnej lehote vyzdvihol\n(a to bez ohľadu, či do troch dní od jej uloženia alebo po uplynutí týchto troch dní), došlo by k jej doručeniu\nprevzatím adresátom. Oporu tohto výkladu vidíme v prvej aliney § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003\nZ. z., podľa ktorého je rozhodnutie doručené, len čo ho účastník konania prevezme. Ekvivalent tohto\nustanovenia spájajúceho doručenie s prevzatím rozhodnutia pritom neobsahuje, resp. neobsahoval, ani\nzákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ani iné administratívne právne predpisy\nobsahujúce fikciu doručenia.\nÚčelom doručovania do vlastných rúk by primárne mala byť snaha zabezpečiť, aby adresát dostal\ndoručovanú písomnosť do svojej dispozície a mal tak objektívnu možnosť sa oboznámiť s jej obsahom.\nFikcia doručenia predstavuje umelú právnu konštrukciu, ktorá predpokladá, že k doručeniu došlo,\nhoci si adresát reálne doručovanú písomnosť neprevzal. Účelom fikcie doručenia je vytvoriť procesný\npredpoklad pre to, aby sa v konaní mohlo pokračovať, resp. aby sa toto mohlo ukončiť aj bez reálneho\nprevzatia doručovanej písomnosti adresátovi. To znamená, že reálne prevzatie doručovanej písomnosti\npredstavuje pravidlo a fikcia doručenia výnimku z tohto pravidla.\nPráve vzhľadom na teoretickú povahu fikcie, kedy k reálnemu prevzatiu a oboznámeniu sa s\ndoručovanou písomnosťou nedochádza, jej nastúpenie zákonodarca pri niektorých písomnostiach\nvýslovne vylúčil.11) Spoločným menovateľom týchto výnimiek je tak výrazný zásah do subjektívnych\npráv adresáta spojený s doručovanou písomnosťou, ktorý si vyžaduje preukázanú vedomosť adresáta\no tejto písomnosti. Hoci zákon č. 461/2003 Z. z. obdobnú úpravu neobsahuje, je potrebné poukázať na\njeho sociálny rozmer. Konanie v sociálnych veciach je konaním s tzv. slabším účastníkom, ako obdobou\nslabšej strany v civilnom procese. Aj keď v súdenej veci je žalobcom právnická osoba, na ktorú benefity\nslabšieho účastníka v zásade nedopadajú, posudzovaná právna otázka nerozlišuje medzi doručovaním\nprávnickej osobe a fyzickej osobe. Záver disentovaného rozhodnutia preto bude dopadať aj na fyzické\nosoby vo veciach sociálneho poistenia. Inštitút slabšieho účastníka je pritom premietnutím ľudskosti a\nslušnosti vo vzťahu k zdravotnému stavu, resp. sociálnemu postaveniu. Či možno od takéhoto účastníka\nkonania, napr. od osoby poberajúcej starobný alebo invalidný dôchodok, spravodlivo požadovať, aby\nsi náležite teda v súlade s disentovaným rozhodnutím vyložil znenie § 212 ods. 4 a 7 zákona č.\n461/2003 Z. z. je podľa nášho názoru absurdné. Pre takúto osobu bude totiž prevzatie písomnosti v\nzásade spojené s jej reálnym prevzatím. Nespochybňujeme racionalitu argumentácie v disentovanom\nrozhodnutí, ale vnímame ju ako „chladne formalistickú“, vystavanú primárne na pôvodnom zámere\nzákonodarcu. Domnievame sa však, že bežný adresát právnych noriem upravených v rámci sociálneho\npoistenia mohol z porovnania poslednej vety § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom\ndo 31. decembra 2018 a prvej aliney § 212 ods. 7 daného zákona dôvodne dospieť k záveru, že reálne\nprevzatie písomnosti má prednosť pred fikciou doručenia. V tejto súvislosti sa potom nedá nespomenúť\ntéza Gustava Radbrucha, podľa ktorej „Interpret může rozumět zákonu lépe, než mu rozuměl jeho\ntvůrce.“22)\nZároveň je potrebné zdôrazniť, že samotný zákonodarca posudzovaný interpretačný problém vyriešil\nnovelou zákona č. 461/2003 Z. z., zákonom č. 317/2018 Z. z. v prospech reálneho prevzatia písomnosti.\nKeďže táto novelizovaná právna úprava, ktorá je účinná aj de lege lata, logicky nemôže pôsobiť spätne,\nje v tomto smere naďalej potrebné zohľadňovať nejednotnú judikatúru správnych súdov. Pokiaľ sa však\nna výklade fikcie doručenia už vyše dve desaťročia sporia správne senáty Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, a teraz i Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, celkom zjavne nemožno hovoriť\no jednoznačnej právnej úprave zrozumiteľnej pre jej adresátov.\nV prospech právneho názoru uprednostňujúceho reálne prevzatie písomnosti pred nastúpením fikcie\ndoručenia preto svedčí aj uplatnenie výkladového pravidla in dubio mitius. Opodstatnenosť jeho aplikácie\nje daná jednak významom posudzovanej otázky, ako i charakterom právnych vzťahov upravených v\nzákone č. 461/2003 Z. z. Predovšetkým otázka posúdenia momentu doručenia písomnosti - rozhodnutia\n\norgánu verejnej správy je neoddeliteľne spojená s posúdením včasnosti riadneho opravného prostriedku\n(odvolania), ako procesnej podmienky pre podanie správnej žaloby [§ 7 písm. a) SSP], resp. s otázkou\nvčasnosti podania samotnej správnej žaloby. Ide teda o otázku prístupu k súdu, ktorý by mal byť vždy\nzrejmý dopredu, resp. predvídateľný33), a nemal by sa meniť tak, aby vo svojom výsledku znamenal\npre žalobcu denegatio iustitiae. Presne o takýto prípad ale ide v súdenej veci, kedy posúdenie včasnosti\nžalobcom podaného odvolania bude mať dopad na jeho možnosť podať následne správnu žalobu v\nsociálnych veciach. V tomto smere mal preto žalobca podľa nášho názoru legitímne očakávanie, že\nnejasné znenie právnej úpravy bude v zmysle (jasne) väčšinového judikatórneho prúdu44) vyložené\nkasačným súdom tak, aby bol následne zachovaný jeho prístup k súdu, a nie procesným labyrintom, v\nktorom sa samotný účel správneho súdnictva stráca.55)\nV prospech uplatnenia pravidla in dubio mitius hrá potom aj skutočnosť, že v rámci sociálneho poistenia\nv zásade nevznikajú administratívno-právne vzťahy, v ktorých by mali ich účastníci rozporné záujmy\nvo vzťahu k výsledku administratívnych konaní, pričom v súdenej veci je to úplne jednoznačné, keďže\nžalobca namieta jednostranný právny vzťah spočívajúci v predpísaní penále žalovanou za neodvedenie\npoistného. Preferencia reálneho prevzatia doručovanej písomnosti pred nastúpením fikcie doručovania,\nby tak vo veciach sociálneho poistenia celkom zjavne nemala dopad na právnu istotu tretích osôb, ako\nsa vo svojej argumentácii obáva veľký senát. V tejto súvislosti totiž ako keby disentované rozhodnutie\n„pozabudlo“, že predmetom jeho posudzovania je aplikácia konkrétneho § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003\nZ. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018, a nie všeobecný výklad vzťahu fikcie doručenia a reálneho\nprevzatia rozhodnutia.\nZáverom považujeme za potrebné ešte osobitne namietať súdenú vec ako vhodný „procesný podvozok“\npre judikovanie nastolenej právnej otázky. I keď plne rešpektujeme právo predkladacieho senátu, ako aj\nväčšiny veľkého senátu vyjadriť k posudzovanej právnej otázke svoj názor, (opätovne) poukazujeme na\nto, že (i) pôjde o negatívny zásah do subjektívnych práv žalobcu, ktorý mu následne môže znemožniť\nprístup k súdu, pričom ide (ii) materiálne o sociálnu vec, (iii) judikuje sa právna otázka vo vzťahu\nnormatívnemu stavu účinnému do 31. decembra 2018 s tým, že samotný zákonodarca sa následne\nvýslovne priklonil k právnej úprave preferujúcej reálne prevzatie doručovanej písomnosti pred fikciou\ndoručenia, (iv) a to všetko v procesne atypickej situácii spojenej s konaním o žalobe proti nečinnosti66).\nDomnievame sa, že uvedené bude logicky negovať aplikáciu záverov disentovaného rozhodnutia na\nfikcie doručenia de lege lata obdobne normatívne upravené77), resp. v tomto smere vyvolá snahu o\nopätovnú aktiváciu rozhodovania veľkého senátu.\n1) Napr. pri doručovaní obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného\nrozkazu podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku alebo platobného rozkazu podľa § 266 ods. 2 Civilného\nsporového poriadku.\n2) „Vůle zákonodárce není metodou výkladu, nýbrž cílem výkladu a výsledkem výkladu, výrazem pro\napriorní nezbytnost systémově-nerozporného výkladu celého právního řádu. Je proto možné konstatovat\njako vůli zákonodárce to, co nikdy jako vědomá vůle autora zákona nebylo přítomno. Interpret může\nrozumět zákonu lépe než mu rozuměl jeho tvůrce, zákon může býtmoudřejší než jeho autor on právě\nmusí být moudřejší než jeho autor.“ (Radbruch, G. Rechtsphilosophie. Studienausgabe. 2. Aufl., Hrsg. R.\nDreier, S. Paulson, Heidelberg 2003, s. 107; Holländer, P. Filosofie práva. Vydavatelství a nakladatelství\nAleš Čeněk, Plzeň 2006, s. 85 (citované podľa uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\nč. k. 2 As 109/2024 - 18 z 20. septembra 2024, ďalej citované napr. v uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. II. ÚS 81/2018-19 z 1. februára 2018.\n3) Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva dostupnosť, jasnosť a predvídateľnosť právnych ustanovení\na judikatúry zabezpečujú účinnosť práva na prístup k súdu, najmä pokiaľ ide o formálne pravidlá, lehoty\nna odvolanie a premlčacie doby (Legrand proti Francúzsku, č. 23228/08, 26. mája 2011, § 34). Ak\nsystém nebol celkovo dostatočne koherentný a jasný, nebol zabezpečený prístup sťažovateľa k súdu\n(De Geouffre de la Pradelle proti Francúzsku, č. 12964/87, 16. decembra 1992, § 35).\n4) Viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/14/2022 z 28. augusta\n2023.\n5) Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. Nad 224/2014-53\nz 9. decembra 2014 (č. 3196/2015 Sb. NSS): „Pravidla pro řízení před správními soudy nejsou\nsamoúčelná. Právě naopak, jsou ‚toliko' nástrojem k dosažení vlastního účelu správního soudnictví,\na sice nalezení práva a poskytnutí účinné ochrany subjektivním právům jednotlivce, do nichž veřejná\n\nspráva zasáhne svým jednáním v rozporu se zákonem. Procesní pravidla tak nemají být labyrintem\nplným nejasných odboček do slepých uliček, v němž se vlastní smysl soudní ochrany ztratí, nýbrž cestou,\nkterá jasně a zřetelně směřuje k cíli - k posouzení, zda hmotná subjektivní práva žalobce byla dotčena\nv rozporu se zákonem, anebo nikoli.“\n6) V súdenej veci ide o konanie proti nečinnosti, hoci žalovaná vo svojom prípise z 4. apríla 2016\nvysvetlila, že o odvolaní nekoná, pretože ho posúdila ako oneskorene podané. Tento prípis mal teda\npovahu opatrenia orgánu verejnej správy a jeho zákonnosť tak mala byť podľa rozsudku Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/27/2021 z 25. mája 2022 preskúmavaná v\nrámci všeobecnej správnej žaloby. Uvedený rozsudok, však bol nálezom Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 593/2022-29 z 7. februára 2023 zrušený s tým, že ústavný súd skonštatoval, že\nzákon konkurenciu všeobecnej správnej žaloby a žaloby proti nečinnosti výslovne nevylučuje, pričom\n„prípustnosť žaloby proti nečinnosti v okolnostiach sťažovateľkinej veci v podstate znamená konvalidáciu\nmárneho uplynutia lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby proti opatreniu (listu). Náprava\nnačrtnutého nedostatku zákonnej koncepcie prípustnosti nečinnostnej žaloby však v slovenskom\nústavnom systéme nepatrí správnemu (kasačnému) súdu. Je vyhradená zákonodarcovi, keďže medze\nzákladných práv a slobôd možno upraviť len zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy).“ Zákonodarca preto obratom\nzákonom č. 239/2023 Z. z. účinným od 1. júla 2023, doplnil legálnu definíciu nečinnosti v § 3 ods. 1\npísm. d) SSP o jej negatívne vymedzenie v časti za bodkočiarkou, podľa ktorého „nečinnosťou orgánu\nverejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej\nsprávy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia\norgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností.“\n7) Napr. § 31 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, § 18 ods. 3 zákona č. zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov, § 152a ods. 3 zákona č. zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom\na záchrannom zbore.\nJUDr. Marián Fečík\nJUDr. Petra Príbelská, PhD.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14Sa/1/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}