{"guid": "8bba65b7-23e2-470f-8714-ea3d5f87b01f:d5b5e0dd-c990-4821-a38d-d96dd48f977e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1", "spisova_znacka": "5Svk/1/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/1/2025 z 18. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 18. novembra 2025, sp. zn. 5Svk/1/2025, ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1", "identifikacne_cislo": "5022200260", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2025-11-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "nazov": "§ 462 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50", "nazov": "zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-34.odsek-2", "nazov": "§ 34 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-34.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-140c.odsek-5", "nazov": "§ 140c ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-140c.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-140c"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/24", "nazov": "zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/24", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/24-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/24/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 zákona č. 24/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/24/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/24-2006/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-34", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-140c", "/SK/ZZ/2006/24#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d5b5e0dd-c990-4821-a38d-d96dd48f977e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n5Svk/1/2025\n5022200260\n18. 11. 2025\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSSR:2025:5022200260.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry\nPríbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra\nMacha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom\nRovniankova č. 1667/14, 851 02 Bratislava, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne\nzastúpený: Tkáč & Partners, s. r. o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto,\nIČO: 53 929 691, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky,\nso sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, IČO: 54 669 464, za účasti ďalšieho účastníka:\nMONET 1840, s. r. o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 50 535 463, právne zastúpený:\nTOMANÍČEK & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO:\n47 239 000, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej\npolitiky č. OU-ZA-OVBP2-2022/011721-002 zo dňa 21. februára 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti\nproti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/108/2022 zo dňa 15. augusta 2024,\ntakto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. ZA-30S/108/2022 zo dňa 15. augusta 2024 a vec vracia Správnemu súdu v Banskej Bystrici na\nďalšie konanie.\nII. Návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania sa zamieta.\nodôvodnenie:\nI. Konanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Mesto Žilina (ďalej len „stavebný úrad\" alebo „prvostupňový orgán\") rozhodnutím\nč.\n5966/2021-193143/2021-SÚ-AD zo dňa 30. novembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\")\nnepriznalo žalobcovi postavenie účastníka konania podľa § 34 ods. 1 a 2 zákona č. 50/1976 Zb. o\núzemnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon\") v územnom konaní vedenom na\nstavebnom úrade pod č. s. 5966/2021-SÚ-AD, v ktorom sa na návrh navrhovateľa spoločnosti iProperty\nŽilina s. r. o. (v súčasnosti MONET 1840, s. r. o.), (ďalej aj „ďalší účastník\") rozhodovalo o umiestnení\nstavby „Polyfunkčný objekt Kuzmányho ulica, Žilina\".\n2. Prvostupňový orgán vzhľadom na znenie § 34 ods. 1 stavebného zákona a v ňom uvedeného odkazu\n1g) na osobitný predpis - § 24 až § 27 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné\nprostredie (ďalej aj „zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie\") konštatoval, že zainteresovaná\nverejnosť môže v územnom konaní podľa stavebného zákona predkladať námietky a pripomienky k\nnavrhovanej činnosti, teda má postavenie účastníka konania len v prípade, ak navrhovaná činnosť\npodlieha posudzovaniu podľa zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Z predloženého\n\nstanoviska Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie - na úseku EIA č.\nOU-ZA-OSZP3-2019/027816-002Hnl zo dňa 15. júla 2019 (ďalej len „stanovisko Okresného úradu\nŽilina\") vyplynulo, že navrhovaná činnosť na základe údajov uvedených v projektovej dokumentácii\nnedosahovala hodnoty stanovené v prílohe č. 8 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie,\na preto nebola predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie. Z uvedených dôvodov nebolo\nmožné žalobcovi priznať postavenie účastníka konania ako zainteresovanej verejnosti podľa § 34 ods.\n1 stavebného zákona.\n3. Stavebný úrad zároveň uviedol, že dňa 4. novembra 2021 bol Odboru posudzovania vplyvov\nna životné prostredie doručený list Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len\n„Ministerstvo životného prostredia SR\") č. 11295/2021-11.1.2/fr 60057/2021 zo dňa 3. novembra 2021,\nktorým Ministerstvo životného prostredia SR informovalo stavebný úrad o začatí konania o podnete\nžalobcu podľa § 19 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Stavebný úrad napriek\ndoručenému listu Ministerstva životného prostredia SR s poukazom na znenie § 140c ods. 5 stavebného\nzákona pokračoval v konaní.\n4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad\nŽilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj „odvolací orgán\"), rozhodnutím č. OU-ZAOVBP2-2022/011721-002 zo dňa 21. februára 2022 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho orgánu\"), ktorým\nodvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\nII. Konanie pred správnym súdom\n5. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský\nsúd v Žiline, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia odvolacieho orgánu spolu s prvostupňovým\nrozhodnutím a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania\npráva na náhradu trov konania a priznania odkladného účinku správnej žalobe.\n6. Na základe § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu\nv Žiline, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne na Správny súd v Banskej\nBystrici vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola\nna základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v\nBanskej Bystrici pod sp. zn. ZA-30S/108/2022.\n7. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd\") rozsudkom\nZA-30S/108/2022 zo dňa 15. augusta 2024, rozhodol tak, že žalobu v zmysle § 190 zákona\n162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP\") zamietol ako nedôvodnú.\n\nsp.\n\nzn.\nč.\n\n8. K žalobcom vznesenej námietke nesprávneho právneho posúdenia, správny súd uviedol, že v prípade\nrozhodovania o umiestnení stavieb v územnom konaní stavebný zákon pre účely tohto konania výslovne\nako lex specialis k všeobecnej úprave účastníctva v správnom konaní podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny\nporiadok\"), priznáva postavenie účastníka územného konania aj tomu, komu toto postavenie vyplýva z\nosobitného predpisu, s odkazom pod čiarou na ustanovenia § 24 až § 27 zákona o posudzovaní vplyvov\nna životné prostredie, teda aj zainteresovanej verejnosti, ktorej vzniklo postavenie účastníka konania,\nak predkladala svoje námietky a pripomienky v rámci posudzovania vplyvov alebo zisťovacieho konania\npodľa zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V tomto prípade boli konajúce orgány pri\nposudzovaní účastníctva žalobcu v územnom konaní o umiestnení stavby povinné vyhodnotiť splnenie\nosobitných podmienok, vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 1 stavebného zákona v nadväznosti na\npodmienky účastníctva v povoľovacom konaní odvodeného od účasti žalobcu získanej v konaní podľa\nzákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.\n9. Nakoľko mal správny súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že podľa stanoviska\nOkresného úradu Žilina navrhovaná činnosť „Polyfunkčný objekt Kuzmányho ulica, Žilina\" nepodliehala\nposudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie\n(keď nespĺňala kritériá uvedené v prílohe č. 8 tohto zákona), stotožnil sa so záverom, že žalobcovi\nnevzniklo právo na predkladanie námietok a pripomienok v rámci posudzovania vplyvov. Stanovisko\n\nOkresného úradu Žilina bolo z hľadiska ďalšieho konania pre prvostupňový orgán i odvolací orgán\nzáväzné. Žalobca vzhľadom na uvedené v územnom konaní v postavení zainteresovanej verejnosti\nnesplnil podmienku účastníctva podľa § 34 ods. 1 a 2 stavebného zákona.\n10. Správny súd návrh odvolacieho orgánu a ďalšieho účastníka konania na prerušenie správneho\nsúdneho konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol, keď ani po viacerých žiadostiach\no súčinnosť nemal preukázané, že konanie o podnete č. 11295/2021-11.1.2/fr60057/2021 bolo do dňa\nkonania pojednávania ukončené a správny súd v tomto štádiu konania s poukazom na ustanovenie §\n135 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny súd vychádza zo stavu v čase právoplatnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy, ani nevzhliadol dôvod na jeho prerušenie.\n11. Správny súd v kontexte uvedeného zároveň poukázal na to, že odvolací orgán správne uviedol,\nže ak by Ministerstvo životného prostredia SR v priebehu odvolacieho (územného) konania do\njeho právoplatného skončenia, v konaní o podnete žalobcu podľa § 19 zákona o posudzovaní\nvplyvov na životné prostredie vydalo rozhodnutie, v ktorom by určilo, že stavba, ktorá je predmetom\nneskončeného územného konania, nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, dôvody, pre ktoré bol\nžalobca vylúčený z územného konania, boli dôvodné a rozhodnutie o vylúčení žalobcu opodstatnené.\nOdvolací orgán podľa správneho súdu správne uviedol, že ak by Ministerstvo životného prostredia SR\nsvojím rozhodnutím (po právoplatnom skončení odvolacieho konania) určilo, že navrhovaná činnosť\nposudzovaniu podlieha, boli by splnené zákonné predpoklady zakotvené v § 140b ods. 7 stavebného\nzákona na obnovu územného konania, podľa § 62 a nasl. správneho poriadku.\nIII. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov\n12. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP,\nv ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie\nkonanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.\n13. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho orgánu. V tomto smere dodal, že správny súd len\nprevzal závery odvolacieho orgánu, hoci tieto tvrdenia nie sú podložené obsahom administratívneho\nspisu.\n14. Ďalej namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil postavenie sťažovateľa ako\nzainteresovanej verejnosti, a rovnako nesprávne právne posúdil záujem, ktorý svojou žalobou ochraňuje.\nPodľa sťažovateľa je z napadnutého rozsudku zrejmé, že je diskriminačne založený na účelovom\nposudzovaní žaloby ako individuálnej subjektívnej žaloby podľa § 178 ods. 1 SSP a nie ako žaloby\nzainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP. V tejto súvislosti namietal, že správny súd neuviedol\na neaplikoval § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. Toto sťažovateľ vyhodnotil ako závažné procesné\npochybenie, ktoré vyústilo do denegatio iustitiae.\n15. Pokiaľ správny súd v bode 47. napadnutého rozsudku vytýkal všeobecnosť žalobných námietok,\nsťažovateľ poukázal na úpravu § 58 a § 59 SSP, prostredníctvom ktorej je možné nezrozumiteľné, alebo\nneúplné podanie opraviť. Správny súd ho mal preto vyzvať na doplnenie žaloby s konkrétnou inštrukciou\ntak, aby správna žaloba bola pre súd zrozumiteľná, jasná a konkrétna. K uvedenému postupu správneho\nsúdu však nedošlo, a preto sťažovateľ prezumoval, že žaloba nebola nezrozumiteľná.\n16. Sťažovateľ ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09, ktorým malo dôjsť k\nextenzívnemu výkladu postavenia účastníka konania, a rovnako tak na rozhodnutia Najvyššieho Súdu\nSR sp. zn. 5Sžp/41/2009, sp. zn. 3Sžp/30/2009 a sp. zn. 5Sžp/21/2012, pričom uviedol, že správny súd\nsa s judikatúrou, od ktorej odvodzoval nárok na účastníctvo v administratívnom konaní, nevysporiadal.\n17. Sťažovateľ ďalej rozporoval právne posúdenie správneho súdu v bode 53. napadnutého rozsudku.\nNeprerušením administratívneho konania podľa sťažovateľa prvostupňový a rovnako aj odvolací orgán\nkonali predčasne, keďže z rozhodnutia Ministerstva životného prostredia SR mohli vyplynúť skutočnosti\nmajúce podstatný vplyv pre administratívne konanie. Uvedený postup preto sťažovateľ hodnotí v\nrozpore so znením § 29 správneho poriadku. Postup odvolacieho orgánu nemožno konvalidovať ani\nargumentáciou, že v konaní je možné podať návrh na obnovu konania, keďže tento môže podať len\n\núčastník konania, a to v lehote do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa sťažovateľa preto\nsprávny súd uvedeným postupom konvalidoval znemožnenie prístupu zainteresovanej verejnosti k\núčasti na konaní vo veciach životného prostredia.\n18. Ďalej sťažovateľ namietal, že správne orgány nepostupovali v zmysle princípov dobrej verejnej\nsprávy. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/38/2015 a sp. zn.\n10Asan/3/2017. Taktiež odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 1/2014 zaoberajúce\nsa jazykovým výkladom v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažovateľ tvrdil, že správne orgány uplatnili\niba gramatický výklad bez použitia iných druhov právneho výkladu. Rovnako poukázal na smernicu\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/825 zo dňa 28. februára 2024, v zmysle ktorej nie je možné\npovažovať odkopírovanie zámeru za posúdenie vplyvov na životné prostredie správnym orgánom.\n19. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou:\n„Či neprerušenie administratívneho konania podľa stavebného zákona do času rozhodnutia iného\nadministratívneho konania o podnete podľa zákona EIA, a teda aj Smernice EIA, ktoré môže mať priamo\nvplyv na vznik účastníctva konania zainteresovanej verejnosti je v súlade s právom EÚ.\"\n20. Žalovaný a ďalší účastník sa vo vyjadreniach ku kasačnej sťažnosti stotožnili s napadnutým\nrozsudkom správneho súdu, a preto navrhli, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako\nnedôvodnú.\nIV. Právne posúdenie veci kasačným súdom\n21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že\nkasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou\n(§ 442\nods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné\nnariadiť pojednávanie. Kasačný súd konal s účastníkom konania, ktorý podal kasačnú sťažnosť, a ďalej\ntými účastníkmi, ktorí boli účastníkmi konania pred správnym súdom (§ 448 SSP). Po preskúmaní\nnapadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel kasačný súd k záveru, že\nkasačná sťažnosť je dôvodná.\n22. Kľúčovou námietkou sťažovateľa, ktorú kasačný súd vzhliadol ako dôvodnú bolo, že správne orgány,\na rovnako ani správny súd, neprerušili administratívne konanie do rozhodnutia o predbežnej otázke,\nhoci nepochybne túto povinnosť mali.\n23. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že prvostupňový a odvolací orgán odvodzovali\nnepriznanie účastníctva sťažovateľovi zo záverov založených stanoviskom Okresného úradu Žilina,\nodboru starostlivosti o životné prostredie - na úseku EIA č. OU-ZA-OSZP3-2019/027816-002Hnl zo dňa\n15. júla 2019, z ktorého vyplynulo, že navrhovaná činnosť na základe údajov uvedených v projektovej\ndokumentácii nedosahovala hodnoty stanovené v prílohe č. 8 zákona o posudzovaní vplyvov na\nživotné prostredie, a teda nebola predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie. Na základe\nuvedeného stanoviska dospeli správne orgány k záveru, že nebolo možné žalobcovi priznať postavenie\núčastníka konania ako zainteresovanej verejnosti podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona.\n24. Sťažovateľ v rámci začatého administratívneho konania podal dňa 2. augusta 2021 na Ministerstvo\nživotného prostredia SR podnet, ktorého doručením sa začalo konanie podľa § 19 ods. 3 zákona o\nposudzovaní vplyvov na životné prostredie. V tomto konaní malo Ministerstvo životného prostredia\nSR rozhodnúť, či navrhovaná činnosť „Polyfunkčný objekt Kuzmányho ulica, Žilina\", ktorá nedosahuje\nprahové hodnoty uvedené v prílohe č. 8 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie,\npodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona. Kasačný súd zhodne so sťažovateľom dospel k záveru,\nže vyhodnotením tejto otázky mohlo byť priamo dotknuté účastníctvo sťažovateľa v územnom konaní.\nKasačný súd preto predmetné konanie o podnete na Ministerstve životného prostredia SR považuje\nza predbežnú otázku. Predbežnou otázkou rozumieme takú otázku, od posúdenia ktorej závisí\nriešenie prejednávanej veci. Výsledok posúdenia predbežnej otázky je teda nevyhnutným predpokladom\nrozhodnutia vo veci, ktorá je predmetom konkrétneho správneho konania. Je pritom nepochybné, že\nrozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR, vydané v rámci konania o podnete môže prelomiť\nzávery vyslovené stanoviskom Okresného úradu Žilina.\n\n25. V súvislosti s nastolenou predbežnou otázkou je podstatné zohľadniť obligatórny procesný postup,\nktorý určuje imperatív v prvej vete § 29 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého: „Správny\norgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania\nvyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania, alebo ak účastník konania nemá zákonného\nzástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon.\"\nZákonodarca tak vyjadril explicitne povinnosť správneho orgánu prerušiť konanie, ak sa začalo konanie\no predbežnej otázke, a teda nepripúšťa žiadne výnimky, ktoré by boli založené napríklad na správnej\núvahe konajúceho správneho orgánu.\n26. Je zrejmé, že prvostupňový a rovnako aj odvolací orgán prejavili snahu vysporiadať sa s otázkou\nneprerušenia administratívneho konania. V tomto smere uviedli v zásade zhodnú argumentáciu\npoukazujúc predovšetkým na ustanovenie § 140c ods. 5 stavebného zákona, v zmysle ktorého: „Ak\nvo vzťahu k predmetu územného konania o umiestnení stavby, územného konania o využití územia,\nstavebného konania alebo kolaudačného konania bolo ku dňu jeho začatia už začaté a právoplatne\nneukončené konanie podľa osobitného predpisu, stavebný úrad do dňa jeho právoplatného ukončenia\nsvoje konanie preruší.\" Odkazujúc na uvedené ustanovenie stavebného zákona, správne orgány dospeli\nk záveru, že nemajú povinnosť prerušiť administratívne konanie, keďže sťažovateľ doručil podnet\nMinisterstvu životného prostredia SR viac ako 2 roky po začatí územného konania. Kasačný súd však\nupriamuje pozornosť na skutočnosť, že predmetom prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia\nodvolacieho orgánu nebolo územné konanie ako také (teda jeho predmet), ale otázka účastníctva\nv územnom konaní, ktorého procesnoprávne aspekty vychádzajú zo správneho poriadku. Uvedená\nargumentácia správnych orgánov, ktorú si napokon nekriticky osvojil aj správny súd preto nebola\nsprávna. Naopak, bolo povinnosťou už prvostupňového orgánu prerušiť správne konanie v zmysle § 29\nods. 1 správneho poriadku až do vydania právoplatného rozhodnutia Ministerstva životného prostredia\nSR, v ktorom by bol prijatý záver, či navrhovaná činnosť podlieha posudzovaniu podľa zákona o\nposudzovaní vplyvov na životné prostredie. Nemožno sa pritom stotožniť s názorom odvolacieho orgánu,\nže by prerušením konania došlo k neodôvodnenej nečinnosti, keďže zo správneho poriadku jasne\nvyplýva, že počas prerušenia konania lehota na vydanie rozhodnutia neplynie (§ 29 ods. 5 správneho\nporiadku). Kasačný súd sa vzhľadom na konštatované pochybenia správnych orgánov preto stotožňuje\nso sťažovateľom aj v tom, že uvedený procesný postup nezodpovedá princípom dobrej verejnej správy.\n27. Rovnako tak neobstojí argumentácia správneho súdu v bode 53. napadnutého rozsudku, ktorou\nsprávny súd vyjadril snahu vysporiadať sa s návrhom odvolacieho orgánu a ďalšieho účastníka konania\nna prerušenie konania. Dôvodom pre zamietnutie návrhu na prerušenie konania nemôže byť skutočnosť,\nže dožadovaný orgán opakovane na žiadosti o súčinnosť nereagoval, v dôsledku čoho nemal správny\nsúd za preukázané, že konanie o podnete bolo ukončené. Správny súd žiadosťou o poskytnutie\nsúčinnosti, adresovanou Ministerstvu životného prostredia SR, uložil tomuto orgánu štátnej správy\npovinnosť (§ 102 ods. 1 SSP), pričom plnenie tejto povinnosti mohol správny súd vynucovať uložením\nporiadkovej pokuty\n(§ 78 ods. 1 písm. b) SSP). Správny súd preto mal k dispozícií procesné\nprostriedky, ktorými mohol zistiť stav konania o podnete pred Ministerstvom životného prostredia SR,\npričom ani túto skutočnosť nemožno vyhodnotiť ako dôvod pre neprerušenie konania.\n28. Neobstojí pritom ani argument prevzatý z rozhodnutia odvolacieho orgánu, v zmysle ktorého, môže\nsťažovateľ pri splnení zákonných predpokladov podať návrh na obnovu konania podľa § 62 správneho\nporiadku. Akceptovaním uvedeného postupu by v okolnostiach preskúmavaného prípadu dochádzalo\npriamo k nedôvodnému obchádzaniu povinnosti prerušenia konania podľa § 29 správneho poriadku.\nKasačný súd preto zaujal názor, že zamietnutie návrhov na neprerušenie správneho súdneho konania\nbolo rovnako nedostatočne odôvodnené.\n29. Ďalej sťažovateľ v časti C kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie k aplikácií\nrozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09, vo vzťahu k extenzívnemu výkladu účastníka konania.\nRovnako namietal, že sa správny súd nevysporiadal s rozsudkami Najvyššieho súdu SR vo veciach sp.\nzn. 5Sžp/41/2009, sp. zn. 3Sžp/30/2009 a sp. zn. 5Sžp/21/2012, od ktorých sťažovateľ odvodzoval svoj\nnárok na účastníctvo v predmetnom územnom konaní. Podľa kasačného súdu bolo úlohou správneho\nsúdu aspoň v stručnosti uviesť, prečo (ak vôbec) je uvedená argumentácia sťažovateľa nesprávna,\nzvlášť v prípade, ak ide o judikatúru, ktorá sa týka otázok účastníctva. Kasačný súd preto aj túto námietku\nuvedenú v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako dôvodnú.\n\n30. Kasačný súd podrobil prieskumu aj ostatnú časť kasačnej sťažnosti, ktorej námietky však vyhodnotil\nďalej ako nedôvodné. Sťažovateľ v časti A kasačnej sťažnosti namietal, že jeho správna žaloba nebola\nvyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti. Tvrdil, že správny súd posúdil jeho žalobu ako\nžalobu právnickej osoby podľa § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP. Kasačný súd sa však s uvedenou\nkasačnou námietkou nestotožnil. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd opakovane\nuvádzal, že sťažovateľ je zainteresovanou verejnosťou (k tomu pozri napr. bod 44. napadnutého\nrozsudku: „Správny súd vzhľadom na uvedené v predmetnej veci skúmal, či žalobcovi v postavení\nzainteresovanej verejnosti prislúchalo postavenie účastníka konania...\"). V tomto smere kasačný súd\nkonštatuje, že z § 139 ods. 2 SSP, ako ani z inej normy nevyplýva povinnosť správneho súdu v\nrozsudku odcitovať znenie všetkých ustanovení, ktorých všeobecné východiská v rozsudku použije\n(teda aj prípadne § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a § 42 SSP). Z tohto dôvodu je neopodstatnená aj\nnámietka sťažovateľa, že absencia vyššie uvedených ustanovení SSP spôsobuje nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozsudku.\n31. Z napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že správny súd si bol vedomý predmetu\nsúdneho prieskumu, ktorým bolo predovšetkým zodpovedanie otázky, či sťažovateľovi v postavení\nzainteresovanej verejnosti prislúchalo postavenie účastníka konania v územnom konaní, pričom správny\nsúd pri preskúmaní veci použil príslušné právne normy s ohľadom vznesené žalobné námietky\nsťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti. Správny súd teda nerozporoval postavenie sťažovateľa ako\nzainteresovanej verejnosti a rovnako nerozporoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej\nžaloby. Zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľovým námietkam nebolo vyhovené, nie je možné vyvodiť,\nže by si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako zainteresovaná verejnosť v\noblasti ochrany životného prostredia.\n32. Ďalej sťažovateľ v časti B kasačnej sťažnosti namietal, že argumentácia správneho súdu ohľadom\nvšeobecnosti žalobných dôvodov neobstojí, keďže správny súd mohol vyzvať na odstránenie vád\npodania. Vzhľadom k tomu, že správna žaloba predstavuje podanie vo veci samej, kasačný súd\nupriamuje pozornosť predovšetkým na znenie § 59 SSP. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy\nvtedy, ak z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje alebo je neúplné či\nnezrozumiteľné. Táto situácia nenastáva, ak žaloba obsahuje náležitosti podľa § 182 ods. 1 SSP, teda aj\ndôvody žaloby. Samotná kvalita predostretých žalobných bodov je teda priamo závislá od sťažovateľa.\nSprávny súd je v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami a je v\ndispozícii sťažovateľa tieto konkretizovať. Ak žalobné body formuluje len všeobecne a v nekonkrétnej\nrovine, toto nie je nedostatok žaloby z pohľadu jej náležitostí a nie je dôvodom na odstraňovanie jej vád.\nV tom prípade súd meritórne prejedná vec v zmysle takto uplatnených žalobných bodov (k tomu pozri\nnapr. rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 1Azs 28/2004-41).\n33. Kasačný súd konštatuje, že uvedené východiská sú aplikovateľné tak pri žalobcovi so žalobnou\nlegitimáciou podľa § 178 ods. 1 SSP, ako aj podľa § 178 ods. 3 SSP. Aj v prípade namietaného porušenia\nverejného záujmu v oblasti životného prostredia musí byť správna žaloba dostatočne konkrétna po\nskutkovej aj právnej stránke [§ 182 ods. 1 písm. e) SSP], nestačí len všeobecný nesúhlas s postupom\nsprávnych orgánov. Správny súd nekonštatoval, že by zo správnej žaloby nebolo zrejmé, čo sa ňou\nsleduje, ani že by bola neúplná, nezrozumiteľná alebo úmysel sťažovateľa nejasný, ako sa snažil\ninterpretovať sťažovateľ, preto nebol dôvod na aplikáciu § 59 SSP. Správny súd v tu prejednávanej\nveci nemal povinnosť vyhľadávať konkrétne dôvody nezákonnosti a určovať tak rozsah preskúmavania\nzákonnosti rozhodnutia správnym súdom (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 644/2024). Preto námietky sťažovateľa o jeho diskriminácii a odmietnutí spravodlivosti v\ntomto kontexte vyhodnotil kasačný súd ako plne nedôvodné.\n34. V ostatnej časti kasačnej sťažnosti neidentifikoval kasačný súd také námietky, ktoré by odôvodňovali\nkonštatovanie ďalších procesných pochybení, či nesprávneho právneho posúdenia. Išlo v prevažnej\nmiere o všeobecne formulované námietky, obsahujúce množstvo teoretických východísk, ktoré však\npriamo napadnutý rozsudok nenapádali. Keďže uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ ani\nnekonkretizoval, aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva táto nesprávnosť (§ 440\nods. 2 SSP), kasačný súd tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.\n35. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na podanie prejudiciálnej otázky, kasačný súd uvádza, že podľa\nčl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ platí, že ak sa otázka výkladu zmlúv podľa ods. 1 položí v konaní\n\npred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok\npodľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. Proti rozhodnutiu\nkasačného súdu nie je prípustný opravný prostriedok okrem ústavnej sťažnosti, a preto sa naň vzťahuje\ntáto povinnosť (SD EÚ Križan a i. z 15. januára 2013, C-416/10, bod 72.). Judikatúra Súdneho dvora EÚ\nvšak z nej pripúšťa tri výnimky, keď: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie\npráva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne\nuplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair).\n36. Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou práva Únie, ktorú žiadal sťažovateľ navrhovanou\nprejudiciálnou otázkou vyriešiť výkladom vnútroštátneho práva, ktorým kasačný súd vyhovel kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa, odpadla. V prejednávanej veci tak posúdenie otázky nastolenej sťažovateľom\nstratilo svoju relevanciu, čím kasačný súd dospel k záveru, že je splnená výnimka z povinnosti v zmysle\nčl. 267 ods. 3 ZF EÚ (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora Consorzio Italian Management a Catania\nMultiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod 33. a 35.).\n37. Záverom kasačný súd považuje za potrebné upozorniť správny súd, že jeho úlohou v ďalšom\nkonaní bude rovnako opätovne posúdiť, na ktorý orgán štátnej správy prešla rozhodovacia pôsobnosť\nz pôvodného odvolacieho orgánu (§ 180 ods. 3 SSP). Kasačný súd má v tomto smere pochybnosť,\nči správny súd konal so správnym účastníkom konania na strane žalovaného, keď už v rámci\nsvojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe opakovane uviedol, že v obdobných konaniach prešla\nrozhodovacia pôsobnosť na regionálne úrady Úradu pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej\nrepubliky. Kasačný sud v tomto smere odkazuje na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR\nsp. zn. 7Svk/23/2024 zo dňa 15. augusta 2025: „Počas konania pred správnym súdom nadobudol 1.\napríla 2024 účinnosť zákon č. 46/2024 Z. z., ktorým sa menil a doplnil okrem iného aj zákon č. 608/2003\nZ. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie. Podľa § 4a písm. a) cit. zák.\núčinného až do 31. marca 2025 vykonával „regionálny úrad Úradu pre územné plánovanie a výstavbu\nSlovenskej republiky\" [porov. leg. skratku v § 1 ods. 1 písm. d) cit. zák.] štátnu správu v druhom stupni\nvo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni rozhodovala obec ako stavebný úrad (v zmysle\nstavebného zákona), a to namiesto okresného úradu v sídle kraja [porov. § 4 ods. 1 písm. b) prvý bod cit.\nzák. účinného do 31. marca 2024]. Tým rozhodovacia pôsobnosť pôvodného žalovaného Okresného\núradu Trenčín, odboru výstavby a bytovej politiky, prešla na regionálny úrad. Hoci jeho postavenie nie\nje upravené úplne jasne (porov. terminologickú mätež v § 7 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom\nplánovaní), je vypočítaný v samostatnom písmene § 1 ods. 1 a jeho pôsobnosť je osobitne upravená\nv § 4a zákona č. 608/2003 Z. z. Preto je samostatným (miestnym) orgánom štátnej správy, odlišným\nod samotného úradu pre územné plánovanie a výstavbu (§ 34a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Regionálny úrad ako orgán štátnej správy je tak v\nzmysle § 4 písm. a) SSP aj orgánom verejnej správy, ktorý podľa § 35 ods. 1 SSP má vždy procesnú\nsubjektivitu, teda spôsobilosť byť účastníkom konania, aj keď nemá právnu subjektivitu na účely iných\nprávnych odvetví (napr. nie je právnickou osobou v zmysle súkromného práva). Podľa § 180 ods. 1 a\n3 SSP sa tak od 1. apríla 2024 regionálny úrad považuje za žalovaného (porov. zhodne napr. rozsudok\nsp. zn. 7 Svk 25/2024).\"\n38. Kasačný súd preto aj v zmysle aktuálne účinnej právnej úpravy dodáva, že ako účastník konania\nna strane žalovaného by mal byť správne uvedený Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu\nŽilina, do ktorého právomoci v skutkových a právnych okolnostiach veci prešlo od 1. apríla 2025\nrozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiam stavebného úradu, ktorým je obec, a to s poukazom na § 12\npísm. b), § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 25/2025 Z. z. Stavebný zákon a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, keďže v posudzovanej veci bolo stavebným úradom mesto Žilina.\nV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov\n39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa\nustanovenia § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu bude\nv ďalšom konaní vysporiadať sa s otázkou účastníctva v konaní pred súdom, tak ako naznačil kasačný\nsúd v bodoch 37. a 38. a rovnako vysporiadať sa so sťažovateľovou argumentáciou, namietajúcou\nneprerušenie konania, v kontexte záverov prijatých kasačným súdom.\n\n40. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods.\n3 SSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0\n147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.\n\n(§", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "30S/108/2022", "guid": "b9fa0953-ef58-4156-841d-f8fd591e6df1:22529f6b-fe82-49d2-944f-4e2ae24eba92", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}