{"guid": "a17245c6-fab4-48bf-b330-74f7b384541e:7aa523e1-9c47-492e-9ec3-869b9d89a524", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3", "spisova_znacka": "7Ssk/51/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/51/2023 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. januára 2025, sp. zn. 7Ssk/51/2023, ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3", "identifikacne_cislo": "5022200055", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "Mgr. Michal Novotný", "sudca_id": 522, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-michal-novotny-522", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-h", "nazov": "§ 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-16", "nazov": "§ 16 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-16", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "nazov": "§ 83 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-83"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-99", "nazov": "§ 99 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-99"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-109.odsek-1", "nazov": "§ 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-109.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-172", "nazov": "§ 172 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-172", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-172"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "nazov": "§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "nazov": "§ 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-4", "nazov": "§ 195 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-196.odsek-7", "nazov": "§ 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-196.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-196"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198", "nazov": "§ 198 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-198"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-1", "nazov": "§ 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-209"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-4", "nazov": "§ 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-209"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-14", "nazov": "§ 14 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-14", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-226", "nazov": "§ 226 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-226", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-226"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-3", "nazov": "§ 466 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-13", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-16", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-83", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-99", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-109", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-172", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-195", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-196", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-198", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-209", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-14", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-17", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-226", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-466", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7aa523e1-9c47-492e-9ec3-869b9d89a524", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n7Ssk/51/2023\n5022200055\n30. 01. 2025\nMgr. Michal Novotný\nECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca\nspravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Michal Matulník, PhD., a JUDr. Martin Tiso ako členovia\nsenátu vo veci žalobcu: S. S., H.. XX. U. XXXX, H. C. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária\nJUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., IČO: 36 866 849, Potočná 2835/1A, Čadca, proti žalovanej: Sociálna\npoisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 7. februára 2022,\nč. 4403-2/2022-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 22 Sa\n3/2022 z 15. decembra 2022 takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Krajského v Žiline sp. zn. 22 Sa 3/2022 z 15. decembra 2022 sa mení tak, že sa zrušuje\nrozhodnutie žalovanej zo 7. februára 2022, č. 4403-2/2022-BA, a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom,\nako aj kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie a konanie pred správnym súdom\n1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od roku 2015 v pracovnom pomere u\nspoločnosti M-HUNT s.r.o., Čadca, v dôsledku čoho bol aj povinne nemocensky poistený, zároveň nemal\nv tomto období žiadne živnostenské oprávnenie ani iné oprávnenie na podnikanie. Dňa 22. januára 2016\nnevykonával prácu u tejto spoločnosti, ale v obci Bílá (Česká republika) pracoval pre Jána Semančíka,\nktorý bol od r. 1992 držiteľom živnostenského oprávnenia na činnosť „pilčík, približovanie a ťažba dreva\nkoňmi a lesným kolesovým traktorom“. Ján Semančík mal v tejto obci pracovať na základe zmluvy s\nOpavsko-ostravským biskupstvom v lese pri ťažbe dreva a žalobca mal po dohode s ním robiť obdobné\nčinnosti koňmo. Počas práce sa však kôň zľakol, stal neovládateľným a pritlačil žalobcovi pravú ruku,\nktorú sa nepodarilo zachrániť ani okamžitými lekárskymi zákrokmi vo Fakultnej nemocnici v Ostrave\n(ČR) a ktorá zostala nehybná. Ešte počas pobytu v nemocnici žalobca požiadal o nemocenské dávky\nz pracovného pomeru u M-HUNT, s.r.o. Náhradu za bolesť, ktorú pri úraze vytrpel, lekár ohodnotil 260\nbodmi.\n2. Nato žalobca 13. apríla 2017 požiadal pobočku žalovanej vo Zvolene o priznanie náhrady za\nbolesť (bolestného). K žiadosti pripojil okrem iného aj dohodu o vykonaní práce („Dohoda o provedení\npráce“), ktorá podľa záhlavia bola spísaná na predtlači v českom jazyku a uzavretá medzi ním ako\nzamestnancom a Jánom Semančíkom ako zamestnávateľom podľa „§ 75 zákoníku práce“. Podľa jej\nobsahu mal žalobca od 21. januára 2016 vykonávať „ťažbu z koňom“ (sic!); ďalšie predtlačené údaje\n(odmena, ďalšie podmienky) neboli vyplnené. V jej záhlaví a päte sa udávalo, že bola podpísaná 20.\njanuára 2016 žalobcom a Jánom Semančíkom. Ten však vo vyjadrení z 12. júna 2017 poprel, že by\nbol zamestnávateľom žalobcu, pretože ten mal pracovať na základe živnostenského oprávnenia, ktoré\nsi mal zadovážiť; zároveň J. Semančík doplnil, že predtlačenú dohodu o vykonaní práce podpísal až\n\npo úraze na žiadosť sestry žalobcu. Nato pobočka rozhodnutím z 19. júna 2017 nepriznala žalobcovi\nbolestné, pretože v čase úrazu nebol zamestnancom J. Semančíka v zmysle § 16 zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. U svojho zamestnávateľa M-HUNT s.r.o. mal v\nten deň dovolenku a podľa vyjadrenia samotného J. Semančíka mal uňho pracovať ako živnostník.\n3. Žalobca v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu namietol, že na rozdiel od J. Semančíka živnostenské\noprávnenie nikdy nemal, a priložil čestné vyhlásenia troch osôb, že v čase úrazu bol jeho zamestnancom;\ntvrdenie, že dohoda bola podpísaná až následne, poprel. Ústredie žalovanej však rozhodnutím z 22.\naugusta 2017 zamietlo toto odvolanie. Stotožnilo sa so záverom, že žalobca mal pomáhať kamáratovi\na mal živnosť, navyše za záväzné považovalo vyhlásenie J. Semančíka, že nebol zamestnávateľom.\nSprávnu žalobu žalobcu proti tomuto rozhodnutiu zamietol Krajský súd v Žilina rozsudkom sp. zn. 28\nSa 15/2017. Pripomenul žalobcovi, že v žiadosti o výplatu nemocenského uviedol ako zamestnávateľa\nlen M-HUNT s.r.o. Dohoda o vykonaní práce podľa správneho súdu nevyhovovala náležitostiam § 226\nZákonníka práce, a preto ju považoval za právne neexistentnú. Žalovanej síce vytkol, že v zmysle §\n198 zákona č. 461/2003 Z. z. mala sama posúdiť existenciu pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a J.\nSemančíka, ale stotožnil sa s tým, že neprihliadla na čestné vyhlásenia. Čestné vyhlásenie totiž môže\npredložiť len účastník konania a žalobca tieto osoby nenavrhol vypočuť ako svedkov; navyše čestné\nvyhlásenia neopisovali, čo svedkovia vnímali. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9\nSžsk 88/2018 zamietol žalobcovu kasačnú sťažnosť, pretože sa stotožnil s týmto rozsudkom správneho\nsúdu.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 159/2020 z 22. októbra 2020 vyslovil,\nže uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené žalobcovo ústavné právo, a zrušil ho. V\nodôvodnení nálezu dospel k názoru, že dohoda o vykonaní práce „bola uzavretá 20. januára 2016“ a\njej predmetom «bola práca „ťažba s koňom“, termín začatia prác 21. januára 2016, pričom z obsahu\ndohody nie je možné určiť výšku odmeny ani dobu či rozsah vykonávaných prác». Na základe toho\nuzavrel, že „je s poukazom na § 17 ods. 3 Zákonníka práce neudržateľný a arbitrárny právny záver\nkrajského súdu, že ide o dohodu, ktorá právne neexistuje“ a že „na takýto dôkaz nie je možné prihliadať\nako na relevantný dôkaz preukazujúci uzavretie pracovnoprávneho alebo obdobného pomeru medzi\nžalobcom“. Za nepodstatné považoval, čo bolo uvedené v žiadosti o nemocenské, či bol živnostníkom\nalebo či bol údaje o ňom boli evidované v registroch žalovanej. Zdôraznil, že „imperfektnosť dohody...\nnemôže byť sťažovateľovi na ujmu“, a sám J. Semančík pripustil, že práca sa mala vykonáva na živnosť,\nteda za odplatu, nie ako priateľská výpomoc. Ústavný súd sa počudoval nad tým, prečo žalovaná (aj s\nohľadom na čestné vyhlásenia) nevykonala dokazovanie na objasnenie povahy ich právneho vzťahu,\nhoci jej to ukladá § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. Záver o tom, že tento vzťah nebol pracovnoprávny, tak\npovažoval za arbitrárny a predčasný. Na záver okrem odkazu na obsah čestných vyhlásení zdôraznil,\nže pri jeho posúdení treba „brať do úvahy všetky preukázané skutočnosti, ktoré relevantným spôsobom\nozrejmujú úmysly strán, ako aj to, že prípadné nesplnenie oznamovacích povinností zamestnávateľom\nvo vzťahu k Sociálnej poisťovni a neúplnosť dohody o vykonaní práce, ktorú nespôsobil zamestnanec,\nmu nemôže byť na ťarchu“.\n5. Nato najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 112/2020 z 30. júna 2021 zrušil rozhodnutie ústredia z\n22. augusta 2017. V odôvodnení však okrem cit. nálezu odkázal aj na svoju judikatúru, podľa ktorej je\nvyjadrenie zamestnávateľa o povahe úrazu pre žalovanú záväzné. Pobočka vo Zvolene (po zrušení jej\npôvodného rozhodnutia z 19. júna 2017 rozhodnutím ústredia z 12. augusta 2021) pokračovala v konaní\na vypočula ako svedkov B.. R. a P.. M. (dve z osôb, ktorých čestné vyhlásenia žalobca predložil). Ďalej\nvyžiadala informáciu od Českej správy sociálneho zabezpečenia, či dohoda o vykonaní práce zakladala\núčasť na českom sociálnom poistení, a Inšpektorátu práce pre Moravskosliezsky a Olomoucký kraj, či\ndohoda spĺňala náležitosti podľa českých predpisov. Ďalej vyzvala žalobcu, aby podal žalobu o určenie,\nže jeho úraz je pracovným úrazom, čo ten odmietol. Novým rozhodnutím zo 14. decembra 2021 pobočka\nznova vyslovila, že žalobca nemá nárok na bolestné. V odôvodnení zdôraznila, že nález ústavného súdu\nnevyslovil, že by žalobca mal tento nárok, ale vytkol len predčasnosť záverov. Preto pobočka doplnila\ndokazovanie výsluchom svedkov, ktorí nepotvrdili existenciu pracovnoprávnej dohody medzi žalobcom\na J. Semančíkom, len ho predpokladali na základe informácií od iných. Ani české orgány nepotvrdili, že\nby dohoda datovaná 20. januárom 2016 zakladala znaky závislej práce, a navyše ani nebola prihlásená\nna poistenie. Konečne, pobočka uzavrela, že žalobca nepodal v zmysle § 14 Zák. práce žalobu o určenie\npovahy úrazu na súd, ktorý je oprávnený rozhodovať spory z pracovnoprávnych vzťahov.\n6. Napriek opätovnému odvolaniu žalobcu ústredie žalovanej preskúmavaným rozhodnutím zo 7.\nfebruára 2022 potvrdilo rozhodnutie pobočky. Na odôvodnenie odkázalo na zrušujúci rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 112/2020 a na jeho judikatúru, podľa ktorej spor o určenie\npracovnoprávneho vzťahu je pracovnoprávny spor a podľa § 14 Zák. práce patrí do právomoci súdu.\n\nNesúhlasilo s názorom, že by ústavný súd záväzne potvrdil existenciu pracovnoprávneho vzťahu.\nŽalovaná podľa cit. judikatúry nie je oprávnená rozhodovať v sporoch z prácovnoprávnych vzťahov, a\npreto by sa úraz žalobcu z 21. januára 2016 mohol považovať za pracovný, len ak by J. Semačník\ntúto jeho povahu uznal. Pretože ten zodpovednosť odmietol, ani žalovaná nemohla žalobcovi priznať\nnároky z neho. Žalobca mal možnosť takúto žalobu podať, pretože ho na to pobočka vyzvala, no vedome\nto odmietol. Zároveň však dodala, že ku dňu úrazu nebol prihlásený ako zamestnanec J. Semančíka.\nVýpovede svedkov podľa nej nemohli spochybniť jeho stanovisko, ktorým neuznal úraz za pracovný, ani\nokolnosť, že žalobca nepodaním žaloby na súd zmaril možnosť takého posúdenia.\n7. Správny súd tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 22 Sa 3/2022 zamietol správnu žalobu, ktorú\nžalobca podal proti tomuto rozhodnutiu. V odôvodnení na úvod zdôraznil, že žalovaná rozsiahlo\ndoplnila dokazovanie, no stotožnil sa s jej záverom, že aj napriek tomu zostalo sporné, či žalobca bol\nzamestnancom J. Semančíka a či úraz 21. januára 2016 bol pracovný. V zhode s právnym názorom\nvyjadreným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 112/2020 žalovaná mala dať žalobcovi príležitosť, aby podal\nurčovaciu žalobu v civilnom sporovom konaní na súd; pritom ho poučila, že ak ju nepodá a J. Semančík\nneuzná úraz za pracovný, bude ho považovať za nepracovný. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že\nžalovaná nemôže o týchto otázkach rozhodovať sama, a keďže charakter právneho vzťahu medzi nimi\nzostal sporný, mohol o nich rozhodnúť len súd. Dôvodom, prečo tak žalovaná nemôže rozhodovať, je\n(zhodne s judikatúrou) aj to, že J. Semančík nie je účastníkom konania a nemožno tak určovať jeho práva\na povinnosti. Správny súd nesúhlasil ani s tým, že by otázku pracovnoprávneho vzťahu záväzne posúdil\nuž ústavný súd. Ten len vytkol predčasný a arbitrárny záver, že taký vzťah neexistoval, a uložil súdom\na žalovanej opätovne sa zaoberať relevantnými dôkazmi. Dohodu z 20. januára 2016, na ktorú ústavný\nsúd odkazoval, pritom J. Semančík podľa vlastného vyjadrenia podpísal až po úraze na naliehanie sestry\nžalobcu. V skutočnosti vzťah medzi ním a žalobcom mal byť vzťahom dvoch živnostníkov. Správny súd\nznova zopakoval, že žalobca neudal J. Semančíka ako zamestnávateľa ani v žiadosti o nemocenské.\nBolo však jeho povinnosťou preukázať, že medzi ním a žalobcom existoval pracovnoprávny vzťah, čo\nsa mu nepodarilo. Pokiaľ žalovaná nedala žalobcovi príležitosť, aby bol prítomný pri výsluchu svedkov,\npovažoval to správny súd za formálne pochybenie, ktoré nie je dôvodom zrušenia jej rozhodnutia.\nII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej\n8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho\nzmeny tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Po zopakovaní priebehu\nkonania zotrval na názore, že v čase úrazu pracoval u J. Semančíka v zmysle dohody o vykonaní\npráce z 20. januára 2016. Ak žalovaná túto okolnosť neuznala, nerešpektovala právny názor ústavného\nsúdu. Jej postup navyše svedčil o tom, že nemala v úmysle vykonať žiadne dokazovanie, pretože\nsa jasne vyjadrila, že ak žalobca nepodá určovaciu žalobu na súd, posúdi úraz ako nepracovný. Až\nnásledne predsa len vypočula svedkov, žalobcovi však neumožnila, aby bol prítomný pri ich výsluchu.\nŽalobca zopakoval, že mal uzavretú dohodu s podnikateľom J. Semančíkom, no sám živnostníkom\nnebol. Žalovaná to však „znegovala“ a uverila radšej jemu. Žalobca zotrval aj na pravdivosti predložených\nčestných vyhlásení. Vykonané dôkazy podľa neho dostatočne jasne preukazujú, že bol zamestnaný u J.\nSemančíka, ktorého tvrdenia sú účelové. K tvrdeniam správneho súdu o tom, ako sú vyplnené tlačivá,\nžalobca zdôraznil, že v danom čase bol v kritickom stave a nepremýšľal nad všetkými byrokratickými\nsúvislosťami. Navyše, sama okolnosť, že bol v pracovnom pomere k M-HUNT s.r.o., nevylučovala\nexistenciu iného pracovnoprávneho vzťahu. Jeho práca pre J. Semančíka sa vyznačovala všetkými\nznakmi závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, no ten ho neprihlásil na poistenie u\nžalovanej. Pretože existencia pracovnoprávneho vzťahu je dostatočne dokázaná, znamená to, že výzva\nžalovanej na podanie určovacej žaloby je neprípustná.\n9. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zopakovala, že posudzovanie charakteru pracovného\núrazu, resp. všeobecne existencie pracovnoprávneho vzťahu patrí do právomoci súdu. Odkázala aj na\njudikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej je vyjadrenie zamestnávateľa k charakteru pracovného úrazu\npre žalovanú záväzné.\nIII.\nPosúdenie veci kasačným súdom\n10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym\nsúdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods.\n2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). Kvôli vylúčeniu členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej z dôvodu podľa\n§ 87 ods. 2 SSP na jej miesto v súlade s rozvrhom práce nastúpil JUDr. Michal Matulník, PhD.\n\n11. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými rozhodovala o nároku\nžalobcu na náhradu za bolesť (bolestné). Podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. patrí nárok na túto\nnáhradu (upravenú inak v zákone č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov) poškodenému, ktorým sa podľa § 83 cit. zák.\nrozumie zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ak (okrem iného) utrpel pracovný úraz. Podľa §\n8 cit. zák. je pracovným úrazom podľa tohto zákona poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby\nspôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré\n(okrem iného) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v\npriamej súvislosti s takýmto plnením, pre plnenie pracovných úloh a pri odvracaní škody hroziacej\nzamestnávateľovi. Náhrada za bolesť je podľa § 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. úrazovou\ndávkou, o ktorej sa podľa § 172 ods. 4 cit. zák. rozhoduje v dávkovom konaní, ktoré je upravené v §\n172 a nasledujúcich uvedeného zákona. Podľa § 198 ods. 1 cit. zák. vo všeobecnosti platí, že ak sa\nv konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka\njeho rozhodnutím viazaná; inak si môže o takejto otázke urobiť úsudok. Podľa odseku 2 tohto paragrafu\nsi organizačná zložka nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný\nčin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\n12. Žalovaná aj správny súd v tejto súvislosti vyšli z názoru, že otázka, či úraz možno považovať za\npracovný, je predbežnou otázkou vyplývajúcou z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle § 198 zákona\nč. 461/2003 Z. z., o ktorej patrí rozhodovať súdu. Preto uzavreli, že vyjadrenie zamestnávateľa o\ntejto otázke je pre žalovanú rozhodujúce a ak žalobca chce, aby sa úraz posúdil ako pracovný, musí\npodať žalobu na súd v civilnom sporovom konaní podľa § 316 a nasl. CSP. Týmito otázkami sa však\nmedzičasom zaoberal vo svojej rozhodovacej praxi aj veľký senát tunajšieho súdu, ktorý v rozsudku sp.\nzn. 19 SVs 3/2024 vyslovil, že ani znenie § 83, ani znenie § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. pri vymedzení\npojmu či už poškodeného alebo pracovného úrazu neodkazujú na akýkoľvek iný právny predpis alebo\nna akýkoľvek právny vzťah, o ktorom by patrilo rozhodovať inému príslušnému orgánu. Ustanovenie § 8\ncit. zák. pri vymedzení pojmu pracovný úraz neodkazuje na pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka\npráce, a preto súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá\nprávomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom na účely § 8 zákona č. 461/2003\nZ. z. Posudzovanie tejto otázky patrí len organizačným zložkám žalovanej, pretože ide výlučne o\n(predbežnú) otázku v rámci samotného zákona o sociálnom poistení. Takéto rozhodnutie organizačných\nzložiek žalovanej nemôže mať žiaden vplyv na pracovnoprávny vzťah poškodeného zamestnanca a\nzamestnávateľa a nemá voči zamestnávateľovi účinky ani v iných konaniach, v ktorých by organizačné\nzložky z tohto pracovného úrazu voči nemu vyvodzovali určité následky.\n13. Podľa veľkého senátu tak otázka, či určitý úraz možno považovať za pracovný úraz na účely § 8\nzákona č. 461/2003 Z. z., je otázkou samotného zákona o sociálnom poistení, takže žalovaná je povinná\nposúdiť túto otázku predbežne v každom konaní, kde pracovný úraz je podmienkou priznania určitej\ndávky. Žalovaná ju v takomto prípade musí posúdiť v celom rozsahu a musí ustáliť, či úraz skutočne je\npracovným úrazom. Na ten účel musí súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. presne a úplne\nzistiť skutočný stav veci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 tohto\nparagrafu môžu byť podkladom rozhodnutia okrem dôkazov napríklad aj čestné vyhlásenia, vyjadrenia\nalebo návrhy účastníkov konania, a podľa jeho odseku 4 musí organizačná zložka pri posudzovaní veci\nobjasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech\nalebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý osobitne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Z citovaných ustanovení\ntak vyplýva, že žalovaná nie je viazaná vyhlásením zamestnávateľa, že úraz nie je pracovným úrazom,\na preto nemôže vyžadovať od zamestnanca, aby toto vyhlásenie zamestnávateľa vyvrátil súdnym\nrozhodnutím. Takýmto postupom sa totiž tomuto vyhláseniu priznávajú účinky prezumpcie (domnienky),\nčo nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov, ani požiadavke rovnako dôsledne objasňovať\nvšetky skutočnosti, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka. Týmto rozhodnutím veľkého\nsenátu je tu konajúci senát podľa § 466 ods. 3 SSP viazaný.\n14. Žalovaná spolu so správny súdom však uvedené úvahy rozšírili aj ďalej, keď (vychádzajúc v\npodstate z tej istej judikatúry najvyššieho súdu, ktorá sa týkala posudzovania povahy pracovných\núrazov) opakovane zdôrazňovali, že už samu otázku, či medzi žalobcom a J. Semančíkom existoval\npracovnoprávny vzťah, žalovaná nie je oprávnená riešiť, pretože jej riešenie podľa § 14 Zák. práce a §\n316 a nasl. CSP patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní. Zo znenia už cit. ustanovenia §\n198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je však práve naopak zrejmé, že dovoľuje organizačným zložkám\nžalovanej urobiť si predbežný úsudok práve o takej otázke, ktorej zodpovedanie síce podmieňuje\nrozhodnutie v konaní, no nepatrí do jej kompetencie [pre obdobne znejúce ustanovenie § 40 zákona č.\n\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) porov. Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký\nJ., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 4. vydanie. Praha : C. H. BECK, 2022, s. 381 a 382]. Môže\nísť teda tak o otázky, ktorých rozhodnutie patrí do príslušnosti iných orgánov verejnej správy, ale aj do\nprávomoci súdov v civilnom sporovom konaní, prípadne civilnom mimosporovom konaní. To napokon\npodporuje aj znenie § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré vyslovene zakazuje organizačnej zložke\nurobiť si predbežný úsudok práve o niektorých otázkach, ktoré patria do právomoci súdov v trestnom\nkonaní, orgánov verejnej správy, prípadne (civilných) súdov (znova porov. už cit. rozsudok veľkého\nsenátu 19 SVs 3/2024).\n15. Prekonaním skoršej judikatúry najvyššieho súdu vyššie citovanými právnymi názormi veľkého senátu\ntak do značnej miery padá opora aj pre záver žalovanej, že sama nie je oprávnená posúdiť existenciu\nči neexistuje pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a J. Semančíkom. Na základe cit. § 198 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z. z. organizačné zložky žalovanej sú oprávnené (a v miere, v akej je to potrebné\npre konanie, aj povinné) urobiť si predbežný úsudok o tom, či takýto pracovnoprávny vzťah existuje.\nTento úsudok musí byť (rovnako ako iné časti rozhodnutia) založený na riadne zistených skutočnostiach,\nmusí mať oporu v právnych predpisoch (porov. cit. § 195 ods. 1 a 4 a § 209 ods. 1 cit. zák.) a musí\nbyť odôvodnený v súlade s požiadavkami § 209 ods. 4 cit. zák. Ani ústavný súd v náleze sp. zn. II.\nÚS 159/2020 nemal žiadne pochybnosti o tom, že žalovaná môže a má túto otázku posúdiť. V čase\njeho rozhodovania mu totiž bolo známe, že otázka pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a J.\nSemančíkom je sporná aj medzi nimi samými. Napriek tomu sa však v odôvodnení otázkou existencie\ntohto vzťahu sám zaoberá, vyčíta žalovanej, že nevykonala potrebné dokazovanie na objasnenie jeho\npovahy, a za arbitrárny a predčasný považoval aj jej záver, že o taký vzťah nejde. Nevyhnutným\npredpokladom týchto úvah však bolo, že považoval žalovanú (jej organizačnú zložku) za oprávnenú a\npovinnú urobiť si o týchto otázkach úsudok. Ak by si ho urobiť nemohla a nesmela, logicky by jej nemohol\nústavný súd vyčítať, že jej záver o tom je arbitrárny a predčasný. Pokiaľ teda žalovaná aj správny súd\nv tu prerokúvanej veci naďalej zastávali názor, že ak je existencia pracovnoprávneho vzťahu sporná,\nžalovaná nie je oprávnená túto spornosť riešiť a musí odkázať poškodeného zamestnanca na civilné\nsporové konanie, nie je ich názor ani v zhode s právnym názorom ústavného súdu.\n16. Ak teda organizačná zložka žalovanej kvôli svojmu nesprávnemu názoru na výklad § 8 a aj §\n198 zákona č. 461/2003 Z. z. priznala vyhláseniam a prejavom zamestnávateľa iný (väčší) význam\nv konaní než ostatným dôkazom, potom nehodnotila všetky rozhodné skutočnosti rovnako dôkladne\na každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Takýto postup predstavuje\npodstatnú vadu konania v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP, čo by samo osebe postačovalo na zrušenie\npreskúmavaného rozhodnutia. Vzhľadom na trvanie a doterajší priebeh konania pred organizačnými\nzložkami žalovanej však kasačný súd považuje za potrebné upriamiť ich pozornosť aj na ďalšie zásadné\notázky, ktorým v doterajšom konaní nebola venovaná náležitá pozornosť. Predovšetkým treba uviesť,\nže podľa zisteného skutkového stavu sa úraz, ktorý žalobca považuje za pracovný, stal v Českej\nrepublike, hoci žalobca mal (nesporne) bydlisko v Slovenskej republike a v čase úrazu bol podľa\nskutkového stavu v pracovnom pomere zamestnanca s miestom výkonu práce v Slovenskej republike\n(M-HUNT, s.r.o.). Napriek tomuto cezhraničnému skutkovému stavu sa žalovaná v doterajšom konaní\nvôbec nezaoberala otázkou rozhodného práva a použiteľných právnych predpisov, hoci opakovane\ncitovala (slovenský) Zákonník práce a žalobcu odkazovala na konanie pred slovenskými súdmi.\nMožno predpokladať, že otázku použiteľných právnych predpisov považovala za jednoznačnú. Dávky\nv súvislosti s pracovnými úrazmi podľa čl. 3 ods. 1 písm. f) nariadenia Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia totiž patria do vecnej pôsobnosti\nkoordinácie a žalobca bol zamestnancom v štáte svojho bydliska (Slovenská republika), kde zjavne\nvykonával podstatnú časť svojej činnosti, takže či už by sa jeho pomer k J. Semančíkovi posúdil ako\npomer zamestnanca alebo ako výkon samostatnej zárobkovej činnosti, podliehal by právnym predpisom\nSlovenskej republiky [čl. 13 ods. 1 písm. a), resp. ods. 3 cit. nariadenia v spojení s čl. 14 ods. 5 až 11\nnariadenia č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004].\n17. To však samo osebe ešte neurčuje, akým právnym poriadkom sa spravuje vzťah medzi žalobcom a J.\nSemančíkom, v rámci ktorého žalobca ťažil drevo a utrpel sporný úraz. Tento vzťah bol v každom prípade\nzmluvným vzťahom, v dôsledku čoho sa naň vzťahuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č.\n593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Podľa čl. 3 ods. 1 tohto nariadenia sa zmluva\nspravuje predovšetkým právnym poriadkom, ktorý si (výslovne alebo inak jasne) zvolia zmluvné strany.\nAk si strany právny poriadok nezvolia, určuje sa rozhodný právny poriadok subsidiárne podľa čl. 4 ods.\n1, pokiaľ čl. 5 až 8 neustanovujú niečo iné. Predmetom sporu v prerokúvanej veci medzi žalobcom a J.\nSemančíkom je predovšetkým otázka, akú povahu mala činnosť žalobcu pri ťažbe dreva - či išlo o výkon\nzávislej práce alebo o poskytovanie služby. Pre tieto prípady sa totiž rôznia kolízne pravidlá v nariadení\n\nč. 593/2008: podľa čl. 8 ods. 2 sa (za chýbajúcej voľby rozhodného práva) individuálne pracovné zmluvy\nspravujú (na prvom mieste) právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu\nna základe zmluvy. Na druhej strane, podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) cit. nar. sa zmluva o poskytovaní služieb\nspravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu (čl. 19) poskytovateľa služieb. V prerokúvanej\nveci to teda znamená, že právny vzťah pri výkone práce žalobcu 21. januára 2016 by sa mohol spravovať\nčeským právnym poriadok, ak by išlo o pracovnú zmluvu (pretože miestom výkonu práce mala byť Česká\nrepublika, kde v tom čase býval a pracoval aj J. Semančík - pozri jeho vyjadrenie zo 7. októbra 2021),\nalebo slovenským právnym poriadkom, ak by šlo o zmluvu o poskytnutí služby (pretože miesto obvyklého\npobytu žalobcu bolo v Slovenskej republike). Okrem toho by vzhľadom na formuláciu samotnej dohody\nz 20. januára 2016 (český jazyk, odkaz na český Zákonník práce a pod.) prichádzala do úvahy aj voľba\npráva Českej republiky (porov. už odpoveď Inšpektorátu práce v Banskej Bystrici z 29. septembra 2021\nv administratívnom spise).\n18. Vo vzťahu k týmto otázkam však kasačný súd - v zhode s nálezom ústavného súdu - považuje\nskutkové zistenia žalovanej naďalej za nedostatočné a jej závery za predčasné. Žalovaná ani v novom\nkonaní neurobila kľúčové zistenia k okolnostiam vzniku dohody z 20. januára 2016, ktorú žalobca\npredložil, ani k okolnostiam vzniku ich právneho vzťahu. Podľa už cit. § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ. z. má však žalovaná zistiť skutkový stav a na ten účel podľa cit. § 195 ods. 2 a § 196 ods. 1 a 7 tohto\nzákona nielen vykonať potrebné dôkazy, ale aj hodnotiť ich podľa svojej úvahy. Podľa judikatúry záver,\nktorý si konajúci orgán urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky\nzískané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia tohto orgánu a jeho logického\nmyšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak\nčiastkové, jednak komplexné závery o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré\nsú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má súd za preukázané a\nktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu by okrem ľudských a odborných\nskúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických\nzásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho\nvýznam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, konajúci orgán hodnotí jednak\nizolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.\nVýsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností\n(porov. vo všeobecnosti napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Organizačná zložka\nžalovanej potom v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysvetliť, čo zistila z navzájom rozporných\ndôkazných prostriedkov a prečo jeden z nich považovala za dôveryhodnejší a dala mu prednosť pred\niným (porov. už cit. § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.).\n19. V preskúmavanom rozhodnutí sa pobočka aj ústredie žalovanej v podstate obmedzili na\nzreprodukovanie stanoviska J. Semančíka, ktorý poprel uzavretie dohody pred vykonaním práce a\nnadväzne na to poprel aj existenciu pracovnoprávneho vzťahu. Naproti tomu žalobca tvrdil, že k jej\npodpisu došlo ešte pred začatím vykonania práce (čomu inak prima facie svedčil aj samotný obsah\nlistiny obsahujúcej túto dohodu). Napriek zjavnému rozporu žalovaná ďalej nezisťovala nielen to, kedy\na ako konkrétne malo podľa jednotlivých aktérov dôjsť k podpisu (teda ako a kedy mala J. Semančíka\nvyhľadať sestra žalobcu), ale (vzhľadom na neúplnosť dohody) nezisťovala vôbec podrobnosti o tom,\nna čom sa vlastne žalobca a J. Semančík konkrétne dohodli. Žalobca nemal živnostenské oprávnenie,\nnapriek tomu sa ocitol s koňom na ťažbe dreva v Českej republike. Je teda zrejmé, že mu niekto\n(J. Semančík?) nejako musel vysvetliť, kde, kedy a za akých podmienok (bezplatne či za odmenu?)\nbude pracovať, a žalobca s týmito podmienkami musel súhlasiť. Ako už konštatoval aj ústavný súd v\ncitovanom náleze, je nanajvýš pravdepodobné, že práca sa mala vykonať za odmenu, pretože aj sám\nJ. Semančík tvrdil, že žalobca mal pracovať ako živnostník (teda podnikateľ, ktorý spravidla cieli na\ndosahovanie zisku, porov. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalovaná však tvrdenia J. Semančíka, že\nvychádzal zo živnostenského oprávnenia žalobcu, bližšie neozrejmila (z čoho J. Semančík nadobudol\ntoto presvedčenie, ak žalobca živnostenské oprávnenie nemal?) a následne ani nezhodnotila z pohľadu\nvierohodnosti. Podobne žalovaná riadne nezistila na akom základe už v minulosti žalobca prípadne\nkonal obdobné práce pre J. Semančíka.\n20. Až na základe riadneho zistenia všetkých okolností toho, ako, kedy a na čom sa vlastne žalobca a J.\nSemančík dohodli v súvislosti s prácou, ktorá sa mala vykonať v Bílej 21. januára 2016, a okolností, za\nakých došlo k podpisu listiny „dohoda o provedení práce“ (ktorá, ako uviedol ústavný súd, nateraz celkom\nzreteľne existuje ako riadne podpísaná listina s pomerne jasným obsahom), bude možné zhodnotiť\nskutočný obsah právneho vzťahu, ktorý medzi nimi vznikol. Na základe toho potom bude potrebné ustáliť,\nči na účely určenia rozhodného práva bude podstatný obsah tejto listiny ako dôkaz prípadnej voľby\npráva, alebo pôjde o individuálnu pracovnú zmluvu alebo o zmluvu o poskytnutí služby v zmysle čl. 4 ods.\n\n1 písm. b) a čl. 8 nariadenia č. 593/2008. Táto otázka predstavuje pomerne komplikovaný kvalifikačný\nproblém medzinárodného práva súkromného (porov. všeobecne Csach, K. Širicová, Ľ. Júdová, E. Úvod\ndo štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. Bratislava : Wolters Kluwer 2018, s. 52 a\nnasl.). Keďže kolízne pravidlá tu vyplývajú z právneho aktu Európskej únie (nariadenia), možno v zásade\nvychádzať z ním opakovane zdôrazňovaného autonómneho významu pojmov používaných v nariadení\nč. 593/2008 (porov. z posledného obdobia všeobecne napr. rozsudok zo 14. septembra 2023, C-821/21,\nClub La Costa a i.; k výkladu pojmu „individuálna pracovná zmluva“ porov. napr. rozsudok z 13. júla\n1993, C-125/95, Mulox IBC, ods. 10, 11, 14 až 16 a v nich citovanú prejudikatúru). Na ich základe potom\ntreba posúdiť, či dojednanie, ktoré medzi sebou urobili J. Semančík a žalobca, spadá podľa cit. čl. 8\nalebo čl. 4 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.\n21. Až na základe ustálenia právneho poriadku, podľa ktorého sa má ich vzťah spravovať, potom možno\nrobiť závery o tom, či je toto dojednanie úplné (teda či obsahuje všetky zákonné náležitosti), či je formálne\nplatné (teda či zodpovedá príslušnej forme pre toto dojednanie) a tiež, aké sú následky nedodržania\ntýchto náležitostí alebo formy (porov. čl. 10 až 12 nariadenia č. 593/2008). Pre poriadok treba v tejto\nsúvislosti upozorniť, že podľa § 75 českého Zákonníka práce (č. 262/2006 Zb.) v znení účinnom k 21.\njanuáru 2016 dohoda o vykonaní práce musí obsahovať určenie rozsahu práce a dobu, na akú sa\nuzatvára (pričom môže ísť aj o neurčitý čas, porov. Bělina, M. Drápaj, L. a kol. Zákoník práce. Komentář.\n3. vydanie. C. H. BECK : Praha 2019, s 458 a 459), ďalej odporúčanou náležitosťou je aj odmeňovanie\n(§ 138). Dohoda síce podľa § 77 ods. 1 cit. zákonníka musí byť uzavretá písomne, nedodržanie čoho\nznamená jej neplatnosť, ale zásadne neplatnosť relatívnu (porov. Bělina, M. Drápal, L. a kol. cit. dielo, s.\n145), ktorej sa podľa § 20 tohto zákonníka nemožno dovolávať potom, čo sa už začalo s plnením (teda\nzačala sa vykonávať práca). Tým sa právna úprava podľa českého práva dosť podstatne odlišuje od\ndohody o vykonaní práce podľa slovenských predpisov, ktorá podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce (č.\n311/2001 Z. z.) musí byť písomná pod sankciou absolútnej neplatnosti. Okrem toho však aj ustanovenie\n§ 19 ods. 3 českého Zák. práce chráni zamestnanca pri prípadnej neplatnosti pracovnoprávneho úkonu\nobdobne ako ustanovenie § 17 ods. 3 slovenského Zák. práce, na ktoré odkázal aj ústavný súd.\n22. Podľa úvodom cit. § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. patrí nárok na náhradu za bolesť (bolestné) zásadne\npoškodenému, teda aj zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16, ak utrpel pracovný úraz (§ 83 cit.\nzák.). Podľa § 16 cit. zák. je povinne úrazovo poistený zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu\nfyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu. Z citovaných ustanovení tak\nvyplýva, že ak zamestnávateľ zamestnáva čo len jediného zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu,\nje povinne úrazovo poistený, a ak tento zamestnanec utrpí pracovný úraz, je poškodeným v zmysle\n§ 83 cit. zák. Poznámka pod čiarou k odkazu 38 v ustanovení § 16 síce odkazuje len na Zákonník\npráce, sama osebe však nie je súčasťou právneho predpisu a má len informatívnu hodnotu (porov. bod\n47 Legislatívnotechnických pokynov - prílohy č. 2 Legislatívnych pravidiel Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, č. 19/1997 Z. z.). Vzhľadom na vyššie citované koordinačné pravidlá nariadenia č. 883/2004\nmôžu slovenským právnym predpisom vo veciach sociálneho zabezpečenia v dôsledku pracovných\núrazom podliehať aj osoby zamestnané v cudzine. Preto sa musí pojem „pracovnoprávne vzťahy“ v\nzmysle § 16 a 83 zákona č. 461/2003 Z. z. vykladať tak, že môže ísť aj pracovnoprávny vzťah podľa iného\nprávneho poriadku, ak svojím obsahom typovo zodpovedá pracovnoprávnemu vzťahu upravenému\nslovenským Zákonníkom práce.\n23. Vzhľadom na zásadnú obsahovú podobnosť dohody o „provedení práce“ podľa § 75 českého Zák.\npráce a dohody o vykonaní práce podľa § 226 slov. Zák. práce tak možno aj takúto dohodu považovať za\npracovnoprávny vzťah na účely cit. § 16 a 83 zákona č. 461/2003 Z. z. Ak by sa teda ukázalo, že žalobca\nu J. Semančíka skutočne pracoval v takom právnom vzťahu, ktorý zodpovedá dohode o vykonaní práce\npodľa českého Zákonníka práce, bol by zamestnancom v zmysle citovaných ustanovení. Ak v tomto\npracovnoprávnom vzťahu za okolností uvedených v § 8 cit. zák. utrpel poškodenie zdravia, išlo by v\njeho prípade o pracovný úraz, na základe ktorého by bol poškodeným podľa cit. § 83 tohto zákona. Ako\nuviedol už ústavný súd, sama okolnosť, že ho zamestnávateľ neprihlásil do registra u žalovanej, nie je v\ntomto zmysle podstatná, keďže nároky na dávky vznikajú naplnením zákonných podmienok (§ 109 ods.\n1 cit. zák.), medzi ktorými nie je evidovanie žalobcu v registri. Už len v záujme úplnosti kasačný súd\nzdôrazňuje, že okolnosť, koho žalobca uviedol ako zamestnávateľa pri žiadosti o výplatu nemocenského,\nv tejto súvislosti nie je podstatná. Jednak je predmetom tohto konania nárok na bolestné ako dávku\núrazového poistenia [§ 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z.], nie nárok na dávku nemocenského\npoistenia [§ 13 ods. 1 cit. zák.]. Jednak bol však podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. zák. účinného k 21.\njanuáru 2016 povinne nemocensky poistený len zamestnanec podľa § 4 ods. 1, teda fyzická osoba v\nprávnom vzťahu, ktorý jej zakladal právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods.\n2 a 3. Nepravidelný príjem zakladal postavenie zamestnanca len na účely dôchodkového poistenia v\n\nzmysle § 4 ods. 2 cit. zák. V prerokúvanej veci je od počiatku zrejmé, že práca vykonávaná žalobcom\n21. januára 2016 v Českej republike nemala zakladať pravidelný mesačný príjem, a preto nemohla ani\nzakladať nemocenské poistenie, z ktorého by si žalobca mohol uplatňovať nárok na nemocenské dávky.\nIV.\nZáver\n24. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že v konaní žalovanej\ndošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť\npreskúmavaného rozhodnutia, čo zakladalo dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 191 ods. 1 písm. g)\nSSP. Okrem toho však žalovaná napriek právnemu názoru ústavného súdu nevykonala dôkazy do tej\nmiery, aby zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, čo odôvodňovalo jeho\nzrušenie aj podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Ak správny súd žalobu žalobcu zamietol, jeho rozsudok sám\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Preto ho kasačný súd\npodľa § 462 ods. 2 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie\nžalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie.\n25. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku\n(§ 469 SSP). Úlohou žalovanej v novom konaní - ako to plynie aj z cit. nálezu sp. zn. II. ÚS 159/2020 bude predovšetkým doplniť dokazovanie (napr. výsluchom Z.. D. a S.. Q., na ktorých žalobca odkazoval\nuž v pôvodnej žiadosti o bolestné) na podrobné zistenie toho, ako a na čom sa vlastne dohodli žalobca\na J. Semančík predtým, než žalobca odišiel do Bílej vykonávať prácu, pri ktorej sa mu stal úraz. Pri\ntomto dokazovaní sa žalovaná zameria na zistenie rozhodných znakov, ktoré jej umožnia posúdiť jednak\ncharakter takto založeného právneho vzťahu (aký mal byť rozsah práce, kto určil miesto a zodpovednosť\nza výkon práce, kto mal poskytnúť pracovné prostriedky, kto zodpovedal za bezpečnosť práce - k\ntomu porov. aj zápisnicu o školení o BOZP založenú v administratívnom spise, ako bola dohodnutá\nodmena a kto ju mal vyplatiť). Ďalej doplní dokazovanie na objasnenie vzniku listiny „Dohoda o provedení\npráce“ (vrátane výsluchu sestry žalobcu), vrátane zistenia, prečo J. Semančík takúto dohodu vlastne\npodpísal, ak podľa neho nemal záujem založiť pracovnoprávnym vzťah. Takto zistené poznatky spoločne\ns doterajšími podkladmi konania (samotné znenie dohody, výpovede doteraz vypočutých svedkov a\npod.) žalovaná vyhodnotí podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa vyššie (porov. ods. 18 tohto\nrozsudku) vysvetlených zásad voľného hodnotenia dôkazov. Po takomto vyhodnotení ustáli, či vzťah\nmedzi žalobcom a J. Semančíkom napĺňa znaky pracovnoprávneho vzťahu podľa rozhodného práva, či\njeho úraz možno považovať za pracovný úraz v zmysle § 8 cit. zák. a jeho za poškodeného v zmysle §\n83 cit. zák., a to všetky v zmysle právnych názorov vyjadrených v tomto rozsudku.\n26. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na\nkrajskom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak žalobcovi,\nktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu\ntrov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej.\n27. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}