{"guid": "4f386275-db28-4ad1-ad2a-bd27a896dce1:1cecb254-4079-4284-a1e2-a122831cb97c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1", "spisova_znacka": "19SVs/5/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/5/2024 z 30. 4. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR z 30. apríla 2025, sp. zn. 19SVs/5/2024, ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1", "identifikacne_cislo": "5019200005", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2025-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-b", "nazov": "§ 466 ods. 5 písm. b) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282", "nazov": "zákon č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-14.odsek-2", "nazov": "§ 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/282/#paragraf-14.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/282-2015/paragraf-14"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-466", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/282#paragraf-14"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cecb254-4079-4284-a1e2-a122831cb97c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n19SVs/5/2024\n5019200005\n30. 04. 2025\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSSR:2025:5019200005.1\n\nUznesenie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov (sťažovateľov): 1. I.. F. Q., nar. XX. N. XXXX,\nbytom W. XXXX/X, XXX XX . C. L., 2. I.. T. T., nar. XX. J. XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX C. L.,\nobaja právne zastúpení: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad,\nproti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky (pôvodne: Ministerstvo\ndopravy a výstavby Slovenskej republiky), so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, za účasti\nďalších účastníkov konania: 1. R. Q., nar. XX. R. XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX C. L., 2. D. D., nar.\nXX. L. XXXX, bytom W. XX/XXXX, XXX XX. C. L., 3. I.. U. W., nar. XX. J. XXXX, bytom S. X, XXX XX\nC. L., 4. Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29154/2018/SV/84401 zo dňa 8. novembra 2018, v konaní o\nkasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/3/2019-184 zo dňa 24.\nnovembra 2020, na základe postúpenia veci veľkému senátu uznesením Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/19/2021 zo dňa 28. marca 2024 takto\nrozhodol:\nVec sa vracia senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 8S.\nodôvodnenie:\nI. Dôvody postúpenia veci veľkému senátu\n1. K postúpeniu veci veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako\n„veľký senát“) podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) pristúpil senát 8S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj ako „predkladajúci senát“) po tom, čo pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti žalobcov\ndospel k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn.\n8Sžk/20/2019 zo dňa 30.03.2022 (ďalej aj ako „odlišný rozsudok“).\n2. Právnou otázkou, pri ktorej riešení sa chcel predkladajúci senát odchýliť od odlišného rozsudku, je,\nči a v akom rozsahu ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z.\nz. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vyvlastňovaní“) zakladajú\nprávomoc správnych súdov preskúmavať v správnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby\nčiastkový výrok o náhrade za vyvlastnenie.\n3. Vec bola postúpená veľkému senátu uznesením sp. zn. 4Sžk/19/2021 z 28. marca 2024.\nII. Opis preskúmavanej veci\n4. Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“\nalebo „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. OU-ZA-OVBP2/V/2018/005567-023/DAA zo dňa\n29. júna 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o návrhu Železníc Slovenskej republiky\n(ďalej aj ako „vyvlastniteľ“ alebo „ďalší účastník v 4. rade“) na vyvlastnenie pozemkov - odňatím\n\nvlastníckeho práva k pozemkom, resp. k jeho častiam, za účelom realizácie stavby „Modernizácia\nželezničnej trate Žilina - Košice, úsek trate Liptovský Mikuláš - Poprad - Tatry (mimo)“ v k. ú. C. L. tak, že:\n- v zmysle § 13 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní vyvlastnil vo verejnom záujme v rozsahu geometrických\nplánov č. 204-5/2013 zo 7. februára 2013, č. 204-9/2013 z 26. februára 2013, č. 204-73/2012 z 28.\nfebruára 2013, č. 204-74/2012 z 26. marca 2013, č. 204-75/2012 z 30. apríla 2013 a č. 204-76/2012 z 24.\nmája 2013, trvalým odňatím vlastníckeho práva v prospech vyvlastniteľa pozemky bližšie špecifikované\npod položkou č. 1 až 5 patriace žalobcom a ďalším účastníkom konania v 1. až 3. rade (ďalej aj\n„doterajší vlastníci“ alebo aj „vyvlastňovaní“), zároveň rozšíril vyvlastnenie o nevyužiteľné pozemky\nbližšie špecifikované na str. 10. predmetného rozhodnutia a\n- v zmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní určil za vyvlastnené pozemky náhradu bližšie\nšpecifikovanú na str. 11 predmetného rozhodnutia podľa trhovej ceny - všeobecnej hodnoty určenej\nznaleckým posudkom č. 42/2017 zo 14. marca 2017 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva\nŽilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „znalecký posudok č. 42/2017“), ktorú má doterajším vlastníkom\nvyvlastniteľ vyplatiť v lehote 30 dni odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia o\nvyvlastňovaní.\nS písomnou námietkou prednesenou na ústnom pojednávaní ohľadom neprimeranosti výšky náhrady za\nvyvlastňované pozemky podľa znaleckého posudku č. 42/2017 a požiadavkou na vyššiu náhradu podľa\nnimi predloženého znaleckého posudku boli vyvlastňovaní odkázaní na súd bez prerušenia konania v\nzmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní.\n5. Vyvlastňovaní podali proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolania, v ktorých okrem iného namietali\nvýšku náhrady určenej znaleckým posudkom č. 42/2017, ktorý predložil vyvlastniteľ. Náhrada\nnezodpovedá výške primeranej ceny za vyvlastňované pozemky. Argumentovali vlastným znaleckým\nposudkom č. 114/2016, vypracovaným I.. L. F., s ktorým sa podľa nich správny orgán prvého stupňa\ndostatočne nevysporiadal, ďalšie dokazovanie vo vzťahu k výške primeranej náhrady nevykonal a\nbez opory v zákone sa jednostranne priklonil k cene predloženej vyvlastniteľom, pričom v ďalšom\nvyvlastňovaných odkázal na civilné konanie. Takto prijatým záverom správny orgán prvého stupňa hrubo\nporušil ich práva v prospech vyvlastniteľa, keďže mali za to, že z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona\no vyvlastňovaní nevyplýva, že by znalecký posudok predložený vyvlastniteľom mal mať prednosť pred\nnimi predloženým znaleckým posudkom.\n6. Žalovaný rozhodnutím č. 29154/2018/SV/84401 zo dňa 8. novembra 2018 (ďalej aj ako\n„preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie vyvlastňovaných a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.\nPoukázal na to, že nie je oprávnený rozhodovať o námietke týkajúcej sa vyššej náhrady za vyvlastnenie\na s požiadavkou na vyššiu náhradu ako stanovenú vo vyvlastňovacom konaní odkázal vyvlastňovaných\nna súd so žalobou smerujúcou proti vyvlastniteľovi. Žalovaný vnímal znalecký posudok ako dôkaz, ktorý\nsprávny orgán nehodnotí z hľadiska obsahovej správnosti, ale len z hľadiska, či úvahy znalca nie sú\nv rozpore so zásadami logiky a skutkovým stavom tak, ako sa tento javí z dôkazov vykonaných pred\nsprávnym orgánom. Ďalej žalovaný uviedol, že vyvlastňovaní ako účastníci konania sa môžu v súlade s §\n14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní domáhať preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní na základe\nžaloby podanej v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. V poučení uviedol,\nže jeho rozhodnutie je preskúmateľné súdom v zmysle SSP. Na preskúmanie rozhodnutia o vyvlastnení\nv časti výroku o určení výšky náhrady za vyvlastnenie je podľa § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní\npríslušný súd.\n7. Preskúmavané rozhodnutie napadli žalobcovia správnou žalobou, v ktorej zopakovali argumentáciu\nz administratívneho konania. Táto nesmerovala k výške náhrady za vyvlastnené pozemky, ale k tomu,\nže predloženým znaleckým posudkom č. 114/2016 spochybnili dôkaz vyvlastniteľa o určení primeranej\nvýšky náhrady podľa zákona o vyvlastňovaní.\n8. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/3/2019-184 zo dňa 24. novembra\n2020 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. Pripomenul dôvodovú správu k\nzákonu o vyvlastňovaní, ktorá k ustanoveniu § 14 v spojení s § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák. uvádza, že\n„ide o analógiu s Trestným poriadkom tzn., že ak vyvlastnený podá odvolanie iba proti výroku o náhrade,\nodvolací orgán odvolanie zamietne; bez ohľadu na to, či sa vyvlastnený obráti so žalobou na súd alebo\nnie, rozhodnutím o vyvlastnení určenú náhradu vyvlastniteľ vždy vyvlastnenému poskytne. Uvedené\nriešenie bolo prijaté z dôvodu, že prax ukázala, že rozhodovanie vo veciach náhrady je v sporných\nprípadoch nad rámec možností vyvlastňovacieho orgánu.“\n9. Podľa správneho súdu predmetom odvolacieho správneho konania môžu byť len výroky o vyvlastnení\npodľa § 13 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, nie výrok o určení primeranej náhrady podľa § 13 ods. 3\ncit. zák., keďže v zmysle § 14 ods. 2 veta druhá cit. zák. je na preskúmavanie výrokov podľa § 13\nods. 3 príslušný civilný súd, a to na základe žaloby podanej v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia\n\nprávoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Práve o námietkach takéhoto charakteru sa musí konať na\nzáklade samostatnej žaloby, na podanie ktorej boli žalobcovia v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 písm.\na) cit. zák. odkázaní v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Z uvedených dôvodov ani žalovaný\nako odvolací orgán už nemohol prihliadať na námietky týkajúce sa vyššej náhrady než priznanej na\npodklade znaleckého posudku v prvostupňovom rozhodnutí. Keďže k prieskumu námietok ohľadne\nvyššej náhrady, a to ani procesného charakteru, žalovaný nie je legitimovaný, nemôžu potom tvoriť ani\npredmet správneho súdneho prieskumu.\n10. Vzhľadom na vyššie uvedené mal správny súd za to, že nemohol posúdiť dôvodnosť žalobných\nnámietok týkajúcich sa výroku o určení náhrady, a to ani pokiaľ išlo o námietky spornosti primeranej\nnáhrady plynúcej zo znaleckých posudkov. Tiež mu neprináležalo vysporiadať sa s námietkou ohľadom\npochybenia správneho orgánu, pokiaľ tento nevykonal ďalšie dokazovanie v otázke primeranej náhrady,\nale bez opory v zákone sa jednostranne priklonil k cene predloženej vyvlastniteľom, keďže táto námietka\nsa týka procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu výroku napadnutého rozhodnutia o priznanej\nnáhrade, ktorý nemôže byť predmetom súdneho prieskumu. Namietané pochybenie podľa správneho\nsúdu nie je procesnou vadou s vplyvom na výrok rozhodnutia žalovaného, ktorý súd preskúmava z\nhľadiska zákonnosti v tomto súdnom konaní, t. j. na výrok o vyvlastnení.\n11. Svoje úvahy správny súd finalizoval sumarizujúcou konštatáciou, že žalovaný má podľa § 14 ods.\n1 zákona o vyvlastňovaní právomoc len na meritórne preskúmanie výrokov podľa § 13 ods. 2 cit.\nzák., nemá však právomoc posudzovať zákonnosť výroku správneho orgánu prvého stupňa o priznanej\nnáhrade za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 cit. zák., a v tomto rozsahu potom prieskumnú právomoc\nnemá ani správny súd v správnom súdnom konaní.\n12. Žalobcovia (ďalej aj ako „sťažovatelia“) podali proti napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť,\npožadujúc zrušenie tohto rozsudku z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vrátenie\nveci správnemu súdu na ďalšie konanie. Namietli, že správny súd sa nevysporiadal s ich skutočnou\nnámietkou, ktorou nebola samotná výška (dostatočnosť) primeranej náhrady za prechod vlastníckeho\npráva, ale nezákonnosť procesného postupu správnych orgánov, akým k určeniu výšky primeranej\nnáhrady správne orgány v priebehu konania dospeli. Pripomenuli, že správnemu orgánu boli zo strany\nvyvlastniteľa a sťažovateľov predložené dva znalecké posudky, v ktorých bola primeraná náhrada\nvypočítaná rôzne. Vzhľadom na spornosť výšky primeranej ceny sa správny orgán nemohol prikloniť\nbez ďalšieho k posudku vyvlastniteľa a sťažovateľov odkázať na súd, pretože tak by mohol učiniť iba v\nprípade, ak by zistená primeraná výška náhrady bola nesporná a sťažovatelia by napriek tomu žiadali\nuhradiť vyššiu sumu. Keďže však vyvlastniteľom tvrdená výška primeranej náhrady bola v dôsledku\ndruhého znaleckého posudku sporná, bolo podľa sťažovateľov povinnosťou správneho orgánu túto\npochybnosť odstrániť.\n13. Žalovaný poukázal na vlastné predchádzajúce vyjadrenia, stotožnil sa s napadnutým rozsudkom a\nkasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.\n14. Ďalší účastníci konania v 1. až 4. rade sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.\n15. Predkladajúci senát zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenými\nosobami (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má\npredpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP).\nIII. Argumentácia predkladajúceho senátu\n16. Predmetom posudzovania v preskúmavanej veci je otázka výkladu ustanovení § 13 ods. 3 písm. a)\nv spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, konkrétne to, či a v akom rozsahu tieto ustanovenia\nzakladajú právomoc správnych súdov preskúmavať na základe všeobecnej správnej žaloby čiastkový\nvýrok o náhrade za vyvlastnenie vo vyvlastňovacom konaní. Doterajšia rozhodovacia činnosť kasačného\nsúdu stihla k uvedenej otázke formulovať rozličné stanoviská.\n17. Predkladajúci senát identifikoval rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2019\nzo dňa 30. marca 2022, v ktorom senát v obdobnej veci (vyvlastnenie iných pozemkov pre účely\ntotožnej stavby), s totožným odôvodnením rozsudku správneho súdu (Krajský súd v Žiline sp. zn.\n30S/54/2018 zo dňa 19. marca 2019) vo vzťahu k právnej otázke riešenej v tomto uznesení sformuloval\nv bode 35 nasledujúci právny názor: „Najvyšší správny súd sa v tejto súvislosti stotožnil so závermi\nkrajského súdu, ktorý námietku ohľadne výšky určenej primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho\npráva vyhodnotil ako nedôvodnú. Nad rámec dôvodov vedúcich k takémuto záveru, ktoré krajský súd\npodrobne vysvetlil v bodoch 35 až 37 kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku poukazuje najvyšší\nsprávny súd aj na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn.\n4Sžk/13/2018 z 8. októbra 2019 uzavrel, že „V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia\nvýšky náhrady za predmet vyvlastnenia zdôrazňuje, že právne predpisy neumožňujú správnemu orgánu\n\nvo vyvlastňovacom konaní revidovať zákonnosť a správnosť znaleckého posudku ... Správny orgán\npreto mohol iba akceptovať závery znaleckého posudku a primeranú náhradu určiť na základe týchto\nzáverov.“. Za zmienku taktiež stojí skutočnosť, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nevytýka znaleckým\nposudkom znalca Svrčeka obsahové nedostatky (spočívajúce napr. v nesprávnosti zvolenej metódy\nstanovenia ceny), ale ich len konfrontuje s existenciou iného znaleckého posudku, ktorého závery majú\nbyť pre žalobkyňu výhodnejšie. Otázka výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (resp. jej\nprieskumu) je však v intenciách § 13 ods. 3 písm. b) text za bodkočiarkou zákona č. 282/2015 Z. z. („s\npožiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd“)\na § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. zverená do kompetencie civilného súdu. Krajský súd teda dospel\nk správnemu záveru, keď konštatoval deficit svojej kompetencie preskúmať výrok o určení náhrady za\nobmedzenie vlastníckeho práva.“\n18. Na opačnej strane judikatórneho spektra identifikoval predkladajúci senát rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu sp. zn. 1Sžk/42/2021 zo dňa 23. februára 2022, v ktorom kasačný súd v bodoch 25 a 26\nuviedol: „Čo sa však týka podania správnej žaloby na preskúmanie výrokov rozhodnutia o náhrade za\nvyvlastnenie, kasačný súd sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu, že výroky o náhrade za\nvyvlastnenie nie je možné napadnúť správnou žalobou, pretože je v právomoci civilného súdu rozhodnúť\no vyššej náhrade bez toho, aby sa právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení rušilo. Podľa názoru kasačného\nsúdu tá skutočnosť, že je možné podať civilnú žalobu v zmysle § 4a ods. 4 z. č. 175/1999 Z. z. (resp.\npodľa všeobecnej úpravy zákona o vyvlastnení v § § 13 ods. 3 písm. a/., časť vety za bodkočiarkou),\nnevylučuje podanie správnej žaloby v zmysle Správneho súdneho poriadku. Túto možnosť zakotvuje §\n14 ods. 2 a 3 zákona o vyvlastňovaní (...)“\n19. V podobnom duchu formuloval Najvyšší správny súd svoje závery aj v rozsudku sp. zn. 8Sžk/28/2019\nzo dňa 30. septembra 2021, keď v bodoch 30 a 31 uviedol: „Kasačný súd ďalej aj v nadväznosti na vyššie\nuvedené ako i svoje závery týkajúce sa preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy o určení\nvýšky náhrady za vyvlastnenie v správnom súdnom preskúmavacom konaní poukazuje na to, že takéto\npreskúmanie rozhodnutia pochopiteľne nemôže byť „bezobsažné“, t. j. v konaní pred správnym súdom\nžalobca musí mať možnosť namietať nedostatky, ktorými bolo zaťažené konanie a rozhodovanie orgánu\nverejnej správy o určení výšky náhrady za vyvlastnenie. Ide však predovšetkým o vady týkajúce sa\npostupu správneho orgánu, ktoré by mali vplyv na zákonnosť výroku o určení náhrady za vyvlastnenie,\nmedzi ktoré patrí napr. neobstaranie zákonom stanovených podkladov pre rozhodnutie, či nedodržanie\nprocesného postupu s tým spojeného (zabezpečenie odborného vyjadrenia alebo vysvetlenia znalca)\na pod. Napokon žalobca v tomto smere vytýkal orgánu verejnej správy viacero pochybení týkajúcich\nsa nezákonnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia, avšak posúdenie námietky, ktorou s poukazom na\nním predložený znalecký posudok spochybňoval výšku náhrady za vyvlastnenie, resp. domáhal sa jej\nnavýšenia, a ktorú ako dôvodnú vyhodnotil krajský súd v kontexte nedostatočne zisteného skutkového\nstavu zákonodarca v ust. § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. preniesol do civilného sporového\nkonania, t. j. správny orgán ju nebol oprávnený riešiť v administratívnom - vyvlastňovacom konaní\nspôsobom uvedeným v rozhodnutí krajského súdu (...)“\n20. Vychádzajúc z uvedeného prezentoval následne predkladajúci senát záver o potrebe odchýlenia\nsa od právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2019 zo\ndňa 30. marca 2022, v ktorom kasačný súd v kontexte odôvodnenia správneho súdu vo všeobecnosti\nskonštatoval správnosť záveru o deficite právomoci správneho súdu preskúmať výrok o určení\nnáhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, pretože otázka prieskumu výšky náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva je v intenciách § 13 ods. 3 písm. b) text za bodkočiarkou zákona č. 282/2015 Z. z.\n[pozn. predkladajúceho senátu - správne ide o ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a)] a § 14 ods. 2 cit. zák.\nzverená do kompetencie civilného súdu.\n21. Predkladajúci senát sa naopak názorovo priklonil k argumentácii iného senátu kasačného súdu\nobsiahnutej v rozsudku sp. zn. 8Sžk/28/2019 zo dňa 30. septembra 2021 a v súlade s touto doplnil,\nže žalobca môže v správnom súdnom konaní v rámci vymedzených žalobných bodov namietať určité\nprocesné pochybenia orgánu verejnej správy, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť výroku o určení\nnáhrady za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák. K takýmto procesným pochybeniam\nmožno podľa predkladajúceho senátu zaradiť vady týkajúce sa postupu orgánu verejnej správy pri\nvydávaní rozhodnutia ako napr. to, že orgán verenej správy nepostupoval v konaní v úzkej súčinnosti s\núčastníkmi konania, že odňal účastníkom konania možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, že\nnezaobstaral zákonom požadované podklady potrebné pre rozhodnutie, že nedodržal postup v zmysle\n§ 4 ods. 4 cit. zák., prípadne že výrok jeho rozhodnutia neobsahoval zákonom predpísané náležitosti\na pod.\n\n22. Predkladajúci senát mal tiež za to, že pokiaľ by účastník konania alebo iná oprávnená osoba\nnamietala skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku priloženého k návrhu podľa § 9 ods. 2\npísm. f) cit. zák. aj po uplatnení postupu v § 4 ods. 4 cit. zák. orgánom verejnej správy ako vyvlastňovacím\norgánom, ktorý zabezpečí odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca na náklady vyvlastniteľa, orgán\nverejnej správy nemá následne inú možnosť ako odkázať vyvlastneného bez prerušenia konania na\ncivilný súd v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) veta za bodkočiarkou cit. zák. Je tomu tak preto, že odborné\nzávery znaleckého posudku, prípadne iných znaleckých posudkov predložených do konania, orgán\nverejnej správy nemôže svojím vlastným posúdením nahrádzať, prípadne ich inak modifikovať.\n23. Predkladajúci senát tiež skonštatoval, že prieskum výroku rozhodnutia o náhrade za vyvlastnenie\npodľa § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní v správnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby\nnevylučuje zároveň aj podanie civilnej žaloby v civilnom sporovom konaní podľa § 13 ods. 3 písm. a)\nveta za bodkočiarkou cit. zák., keď s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie vyvlastňovací\norgán odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd. V praxi by to konkrétne znamenalo,\nže výrok o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe v zmysle § 13 ods. 2 cit. zák. nadobudne\npo rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu právoplatnosť, pričom vyvlastňovaný, ktorý nie je\nspokojný s náhradou za vyvlastnenie, má možnosť podať žalobu na civilný súd bez nutnosti toho, aby\nvyvlastňovací orgán musel prerušiť správne vyvlastňovacie konanie, pokiaľ vyvlastňovaný takýto nárok\nv konaní uplatní. Žaloba by tak smerovala proti vyvlastniteľovi (nie proti orgánu verejnej správy), pričom\nvyvlastňovaný by sa v žalobe mohol domáhať už iba zvýšenia náhrady (rozdielu) oproti náhrade určenej\nv právoplatnom rozhodnutí o vyvlastnení.\n24. Na podporu záverov, ku ktorým má záujem sa prikloniť, poukázal predkladajúci senát aj na\nrozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho\nsúdu (ďalej aj ako „kompetenčný senát“) sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25. januára 2023, ktorý\nv bode 9 z ustanovení zákona o vyvlastňovaní vyabstrahoval, že „nárok na zaplatenie náhrady za\nvyvlastnenie je vo svojej podstate súkromnoprávnym nárokom na plnenie, ktorý vzniká medzi pôvodným\nvlastníkom alebo iným oprávneným z príslušného práva (vyvlastneným) a novým vlastníkom, resp. tým,\nkto bude mať z vyvlastnenia prospech (vyvlastniteľom). To napokon zodpovedá aj ustanoveniu § 128\nods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré možnosť vyvlastnenia za náhradu upravuje ako súčasť obsahu\nvlastníckeho práva vlastníka a nárokov, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú. O tomto súkromnoprávnom\nnároku však na základe § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 282/2015 Z. z. rozhoduje v prvom rade vyvlastňovací\norgán, ktorým je podľa § 7 cit. zák. okresný úrad v sídle kraja. Okresný úrad je orgánom štátnej správy\n(porov. § 2 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy), v dôsledku čoho je\npodľa § 4 písm. a) SSP orgánom verejnej správy a jeho rozhodnutia a opatrenia môžu byť podľa §\n2 ods. 1 a § 6 SSP predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Z § 18 ods. 1 zákona č. 282/2015\nZ. z. napokon vyplýva, že vo vyvlastňovacom konaní sa postupuje podľa zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, takže jeho výsledkom je rozhodnutie\nv zmysle § 3 ods. 1 písm. b) SSP. Výrok tohto rozhodnutia o náhrade za vyvlastnenie je potom v zmysle\nvýslovného ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. preskúmateľný v správnom súdnictve na\nzáklade žaloby, ktorou je všeobecná správna žaloba podľa § 177 a nasl. SSP (porov. už cit. rozsudok\nnajvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/29/2019).“ (pozn. predkladajúceho senátu - išlo o citovaný\nrozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/28/2019 z 30. septembra 2021). V podobnom\nzmysle koncipoval svoj záver už kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\nako „Najvyšší súd“) v rozhodnutí sp. zn. 1KO/13/2020 z 25. novembra 2020, ktorý v bode 14 uviedol, že\nz ustanovení zákona o vyvlastňovaní vyplýva „súdny prieskum na základe podanej správnej žaloby, a\nto rozhodnutia vo vzťahu k výroku rozhodnutia o vyvlastnení podľa ust. § 13 ods. 2 zákona č. 282/2015\nZ. z., ale aj rozhodnutia vo vzťahu k výroku o finančnej náhrade podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015\nZ. z. Výrok rozhodnutia o finančnej náhrade v zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. je možné\npreskúmať na základe podanej správnej žaloby s poukazom na § 14 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č.\n282/2015 Z. z., v rozsahu námietok vyplývajúcich z ust. § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z., podľa ktorého\nak najneskôr pri prerokovaní návrhu vyvlastniteľa na vyvlastnenie na ústnom pojednávaní účastník\nkonania alebo iná oprávnená osoba namietne skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku\npriloženého k návrhu podľa § 9 ods. 2 písm. f), vyvlastňovací orgán zabezpečí odborné vyjadrenie alebo\nvysvetlenie znalca na účel posúdenia skutočností, ktoré sú dôležité na rozhodnutie o sume náhrady za\nvyvlastnenie.“\n25. Predkladajúci senát pripomenul, že na závery vyjadrené v rozhodnutí kompetenčného senátu\nNajvyššieho súdu sp. zn. 1KO/13/2020 následne nadviazal kasačný súd rozsudkom sp. zn.\n8Sžk/28/2019 zo dňa 30. septembra 2021, keď uviedol, že ustanovenie § 4 ods. 4 zákona o\nvyvlastňovaní predstavuje osobitný procesný mechanizmus uplatňujúci sa v prípade namietania\n\nskutočností, ktoré sú obsahom znaleckého posudku a ktorý zakotvuje povinnosť orgánu verejnej správy\nzabezpečiť odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca, ak vyvlastňovaný nesúhlasí s výškou náhrady\nza vyvlastnenie určenou znaleckým posudkom. Súčasne skonštatoval, že v opačnom prípade, ak by\norgán verejnej správy prehodnocoval závery znaleckých posudkov sám, vyššie cit. ustanovenie by\nstratilo svoj zmysel, pretože celé dokazovanie vo vzťahu k otázke určenia výšky náhrady za vyvlastnenie\nby sa namiesto v konaní pred civilnými súdmi realizovalo v administratívnom konaní.\n26. Záverom judikatórneho exkurzu k spornej otázke dal predkladajúci senát do pozornosti, že\n„v podstate súkromnoprávny nárok na náhradu za vyvlastnenie sa môže stať predmetom dvoch\nsamostatných súdnych konaní - na jednej strane ho možno uplatniť v civilnom sporovom konaní podľa\n§ 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. v takom rozsahu, v akom o ňom nebolo rozhodnuté v\nrozhodnutí o vyvlastnení. V tomto prípade ide o typický príklad tzv. následnej (konzekutívnej, delenej)\nprávomoci, kedy právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku vzniká až potom, čo vo veci\nrozhodol orgán verejnej správy. Na druhej strane však môže byť tento nárok aj predmetom správneho\nsúdneho konania v rozsahu, v akom bol priznaný rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu, pretože toto\nrozhodnutie možno preskúmať na základe správnej žaloby...“ (sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25.\njanuára 2023, bod 9). Tento záver korešponduje s výkladovým prístupom predkladajúceho senátu k\nustanoveniam § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, nakoľko kompetenčný\nsenát v tom istom rozhodnutí ďalej bližšie upresňuje, že „koniec koncov, tak ako v správnej žalobe môže\nžalobca ako žalobný bod namietať, že určité procesné pochybenia orgánu verejnej správy sú relevantné\npráve preto, že vyústili do nízkej vyvlastňovacej náhrady, tak zasa v žalobe o zaplatenie vyššej náhrady\npodľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. možno namietať, že príliš nízka vyvlastňovacia\nnáhrada bola práve dôsledkom takýchto procesných pochybení.“ (sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25.\njanuára 2023, bod 9). Predkladajúci senát zastal názor, že uvedený prístup tzv. duálnej súdnej ochrany\nbol vo vzťahu k výroku o náhrade za vyvlastnenie v zmysle § 13 ods. 3 písm. a) cit. zák., keď súdna\nochrana je poskytovaná ako civilnými súdmi na základe civilnej žaloby, tak aj správnym súdnictvom na\nzáklade všeobecnej správnej žaloby, vyjadrený aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu sp. zn.\n1Sžk/42/2021 a sp. zn. 8Sžk/28/2019, z ktorých predkladajúci senát vychádzal a ku ktorým má záujem\nsa prikloniť.\n27. Napriek tomu, že predkladajúci senát si bol vedomý existencie až dvoch rozhodnutí kompetenčného\nsenátu (1KO/13/2020, 18Skomp/9/2022) vyjadrujúcich sa k spornej otázke formulovanej v bode 2.\ntohto uznesenia, považoval za potrebné vec predložiť veľkému senátu, a to najmä z dôvodu naplnenia\npožiadavky právnej istoty adresátov súdneho rozhodnutia, nakoľko vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho\nsprávneho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2019 zo dňa 30. marca 2022 ide pri predkladanej veci o obdobnú vec,\na to vyvlastnenie iných pozemkov pre účely totožnej stavby (viď bod 4. tohto uznesenia).\nIV. Právne posúdenie a rozhodnutie veľkého senátu\n28. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil so spisovým materiálom\nNajvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sžk/19/2021, dôvodmi odlišného rozsudku a rozsudkov, ku ktorým\nmá záujem sa predkladajúci senát prikloniť a na svojom neverejnom zasadnutí dňa 30. apríla 2025\njednomyseľne dospel k záveru, že vec je potrebné vrátiť predkladajúcemu senátu bez meritórneho\nrozhodnutia spornej otázky, a to najmä vzhľadom na špecifiká veci predloženej veľkému senátu.\n29. Hoci z pohľadu požiadaviek Správneho súdneho poriadku boli formálne splnené predpoklady na\npredloženie veci veľkému senátu postupom podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP, t. j. existujú rozhodnutia\nkasačného súdu, od ktorých má prekladajúci senát záujem sa v rozhodujúcej otázke odchýliť, ide\nz hľadiska materiálnej podstaty kauzy o obdobu kompetenčného konfliktu medzi civilným súdom a\nsprávnym súdom podľa § 18 ods. 4 SSP, čo vyplýva aj z formulácie spornej otázky - či a v akom rozsahu\nustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní\npozemkov a stavieb zakladajú právomoc správnych súdov preskúmavať v správnom súdnictve na\nzáklade všeobecnej správnej žaloby čiastkový výrok o náhrade za vyvlastnenie. Veľký senát pripomína,\nže v doterajšom konaní nedošlo k formálnemu predloženiu veci na rozhodnutie kompetenčnému senátu,\nnakoľko v rámci inštančného postupu nebola doposiaľ spochybnená právomoc správneho súdu.\n30. Podľa § 8 ods. 1 SSP ak odsek 2 neustanovuje inak, kompetenčné spory medzi súdmi, ak je sporné,\nči vec patrí do správneho súdnictva, rozhoduje kompetenčný senát podľa § 11 Civilného sporového\nporiadku.\n31. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj\nako „CSP“) spory o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi rozhoduje kompetenčný senát najvyššieho\nsúdu a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len \"najvyšší správny súd\") podľa tohto\nzákona. Rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a orgány verejnej moci viazané.\n\n32. Podľa § 18 ods. 4 SSP ak súd postúpi vec správnemu súdu, ktorý s tým nesúhlasí z dôvodu, že\nnejde o vec patriacu do správneho súdnictva, správny súd ju predloží na rozhodnutie kompetenčnému\nsenátu najvyššieho správneho súdu, ktorého rozhodnutím sú súdy viazané.\n33. Podľa § 466 ods. 3 SSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty\nnajvyššieho správneho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní\nchce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu.\n34. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.\n35. Na vysvetlenie veľký senát pripomína, že pri používaní termínu „kompetenčný senát“ a odkaze na\njeho rozhodnutia v ďalšom texte tohto uznesenia má na mysli nielen kompetenčný senát Najvyššieho\nsúdu a Najvyššieho správneho súdu kreovaný podľa právnej úpravy CSP a SSP účinnej od 01.08.2021,\nkedy došlo k prvému kroku inštitucionálneho vyčlenenia správneho súdnictva ako osobitnej sústavy\nvšeobecného súdnictva zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (pozri zákon č.\n423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva), ale aj\nkompetenčný senát Najvyššieho súdu podľa právnej úpravy CSP a SSP účinnej do 31.07.2021.\n36. Veľký senát stál pred dilemou, či v situácii, keď o určitej spornej otázke, vygenerovanej\nkompetenčným sporom medzi civilným súdom a správnym súdom v inom konaní, už meritórne judikoval\nkompetenčný senát (1KO/13/2020, 18Skomp/9/2022), je potrebné, alebo vôbec možné, aby k rovnakej\nspornej otázke zaujímal meritórne stanovisko aj veľký senát v rámci svojej pôsobnosti danej mu\npríslušnými ustanoveniami SSP, a to najmä so zreteľom na text právnej normy ustanovenia § 18 ods. 4\nSSP, podľa ktorého rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy viazané.\n37. Pátrajúc po odpovedi na otázku, či pri kategórii záväznosti, s ktorou pracuje právna norma\nustanovenia § 18 ods. 4 SSP, ide o záväznosť inter partes, t. j. len vo vzťahu k sváriacim sa\nsúdom, ktorých sa konkrétny kompetenčný konflikt priamo dotkol, alebo má táto záväznosť aj charakter\nzáväznosti precedenčnej pro futuro a in generalia, t. j. aj pre akékoľvek súdy, ktoré by sa pri výkone svojej\nprávomoci s rovnakou spornou otázkou stretli, nenašiel veľký senát v doterajšej rozhodovacej praxi\nNajvyššieho súdu, Najvyššieho správneho súdu ani Ústavného súdu Slovenskej republiky primeranú\nargumentačnú odozvu.\n38. V snahe zodpovedať vyššie nastolenú otázku považuje veľký senát za potrebné pozastaviť sa\nnad charakterom záväznosti súdnych rozhodnutí. Záväznosť rozhodnutia znamená, že rozhodnutie má\nnormatívne ustanovené účinky. Slovenská judikatúra ako i právna teória rozoznávajú dva základné typy\nzáväznosti rozhodnutí najvyšších súdov, a to záväznosť precedenčnú (judikatórnu) a záväznosť kasačnú\n(inštančnú), pričom v praxi môže mať to isté rozhodnutie znaky oboch typov záväznosti.\n39. Základným znakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje hranice veci, v ktorej bolo rozhodnutie\nvydané, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne obdobných\nprípadov. I keď rozhodnutia najvyšších súdov v slovenskom právnom poriadku nemožno chápať tak ako\nje v aglo-americkom právnom systéme vnímaný precedens, predsa len aj tieto rozhodnutia predstavuje\nurčité východisko pre rozhodovanie všeobecných súdov alebo súdov správneho súdnictva v Slovenskej\nrepublike v iných, skutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadoch. Pre precedenčnú\nzáväznosť je typické aj to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšieho stupňa nepodriadiť sa právnemu\nnázoru vyššieho stupňa vtedy, keď - reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej\nveci - náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne\ns rozhodnutím vyššieho súdu (judikátom najvyššieho súdu) zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého\npolemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie\nzodpovedajúci podstate prejednávanej veci.\n40. Účinky kasačnej záväznosti sú výrazne iné. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru\nNajvyššieho súdu alebo Najvyššieho správneho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho\nzrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní nižšieho súdu výrazne prísnejšie, než v prípade\nprecedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím alebo kasačným\nsúdom platí normatívne ustanovená zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom\nvysloveným dovolacím alebo kasačným súdom. Hoci ani kasačná záväznosť nie je absolútna, môže byť\nprekonaná len v normatívne alebo judikatórne ustanovených prípadoch a v žiadnom prípade nie iba na\nzáklade vlastného uváženia nižšieho súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/12/2016\nzo dňa 31.03.2016 alebo uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 232/2022 zo\ndňa 03.05.2022).\n41. Záväznosť rozhodnutia kompetenčného senátu a záväznosť rozhodnutia veľkého senátu však v sebe\nkompilujú prvky tak precedenčnej ako i kasačnej záväznosti.\n\n42. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že kompetenčný senát nerozhoduje vo veci samej ale len\no „právomoci súdu“. Záväznosť rozhodnutia kompetenčného senátu je výslovne a špeciálne pre toto\nsenátne teleso upravená v § 11 ods. 1 CSP a § 18 ods. 4 SSP. Táto záväznosť je ekvivalentom kasačnej\nzáväznosti, hoci rozhodnutie kompetenčného senátu nie je spojené s kasáciou, t. j. zrušením súdneho\nrozhodnutia. Ani rozhodnutiu kompetenčného senátu však nemožno ubrať precedenčnú záväznosť vo\nvzťahu k ďalším obdobným veciam.\n43. Rozhodnutie veľkého senátu vo veci samej [§ 466 ods. 5 písm. a) SSP] zrušujúce alebo\nmeniace kasačnou sťažnosťou napadnuté súdne rozhodnutie je spojené s kasačnou záväznosťou\ndanou ustanovením § 469 SSP. Táto dopadá tak na správny súd ako aj na orgán verejnej správy.\nKaždé rozhodnutie veľkého senátu je však súčasne nadané aj osobitnou precedenčnou záväznosťou\nupravenou v § 466 ods. 3 SSP, v zmysle ktorej môže byť rozhodnutie veľkého senátu „prekonané“ v inej\nveci len následne vydaným rozhodnutím veľkého senátu.\n44. Napriek uvedeným rozdielom v právnej úprave však možno dospieť k záveru, že rozdiel\nmedzi precedenčnou záväznosťou rozhodnutia kompetenčného senátu a precedenčnou záväznosťou\nrozhodnutia veľkého senátu z materiálneho hľadiska nie je daný. Z dôvodu právnej istoty a\npredvídateľnosti práva neoddeliteľne spojených s ústavne konformným výkladom by totiž senát\nNajvyššieho súdu alebo Najvyššieho správneho súdu mal v prípade úmyslu odchýliť sa od\nprávneho názoru vyjadreného v rozhodnutí kompetenčného senátu tiež postúpiť vec na rozhodnutie\nkompetenčnému senátu. Inak povedané, mal by sa aplikovať rovnaký postup ako pri veľkom senáte.\n45. V snahe o korektné interpretačné uchopenie ustanovenia § 18 ods. 4 SSP a zodpovedanie z\nneho vyplývajúcej otázky právnej povahy záväznosti rozhodnutí kompetenčného senátu sa veľký senát\nzameral aj na ideu materiálneho právneho štátu. Jednou z jej axióm je dôraz na stabilitu rozhodovacej\nčinnosti orgánov aplikácie práva. Adresát právnych noriem v materiálnom právnom štáte oprávnene\npredpokladá, že ak súdy na určitú spornú právnu otázku dali už skôr konkrétnu odpoveď, tak v jeho\nprípade, vymedzenom rovnakými alebo obdobnými skutkovými okolnosťami, vecnými súvislosťami a\nrovnakou spornou právnou otázkou, budú súdy postupovať rovnako alebo obdobne.\n46. Aj podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25) „neoddeliteľnou súčasťou\nprincípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem\niného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú\nkonať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr.\nII. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty,\nže na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď\n(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty\nmusí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako\naj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,\nako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne\nodlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej\nskutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.\nÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných\nsúdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť\nidenticky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú\nk naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).“\n47. Princíp právnej istoty našiel svoje pozitívno-právne vyjadrenie v ustanovení čl. 2 ods. 2 Civilného\nsporového poriadku, podľa ktorého „právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že\njeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak\ntakej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor\nbude rozhodnutý spravodlivo.“\n48. Vo vyššie uvedenej súvislosti poukazuje veľký senát podporne, t. j. ako na interpretačnú inšpiráciu,\nna právny názor Ústavného súdu Českej republiky. Tento sa vyjadroval k právnej povahe rozhodnutí\nzvláštního senátu, ktorý je v podmienkach Českej republiky inštitucionálnou obdobou kompetenčného\nsenátu podľa CSP/SSP. V náleze sp. zn. IV. ÚS 1743/10 zo dňa 23.11.2010 vyslovil, že „závěr, dle\nněhož by rozhodnutí ve věcech kompetenčních sporů měla právní účinky toliko inter partes, by vedl\nk absurdním důsledkům. Vedl by ke stavu, v němž by orgány rozhodující takové spory opakovaně\njudikovaly v obdobných případech identická stanoviska, vedl by ke stavu ohrožení právní jistoty při\n\nuplatňování pravomoci ze strany orgánů soudní moci a orgánů veřejné správy, vedl by k neúměrnému\nprodlužování soudního řízení, vedl by k chaosu a entropii.“\n49. Z doposiaľ prezentovaného veľkému senátu vyplýva, že pri odpovedi na otázku, či rozhodnutie\nkompetenčného senátu o spornej kompetenčnej otázke má mať iba účinky inter partes, alebo\nprecedenčne dopadá na všetky rovnaké alebo obdobné prípady pro futuro, je právnu normu ustanovenia\n§ 18 ods. 4 SSP ústavnoprávne konformné interpretovať v intenciách smerujúcich k napĺňaniu princípu\nprávnej istoty, teda tak, že rozhodnutím kompetenčného senátu nie sú viazané len súdy, ktoré sa dostali\ndo procesného dotyku so spornou otázkou (t. j. súdy prejednávajúce konkrétnu spornú vec, ktoré sa\nstali sporovými stranami pred kompetenčným senátom), ale všetky súdy, ktorým je alebo v budúcnosti\nbude na prejednanie a rozhodnutie predložená totožná sporná kompetenčná otázka. Inak by totiž podľa\nveľkého senátu strácalo zmysel inštitucionálne ukotvenie kompetenčného senátu a jeho pôsobenie na\nprocesnom pomedzí všeobecného a správneho súdnictva, s primárnym cieľom postupnej eliminácie\nsporných kolíznych otázok pri výklade právomoci a kompetencie jednotlivých zložiek všeobecnej sústavy\nsúdov a tiež s cieľom prispievať k aplikačnému zjednocovaniu rozhodovacej činnosti súdov konajúcich\npodľa rôznych procesných kódexov.\n50. Precedenčná záväznosť rozhodnutí kompetenčného senátu i vo vzťahu k rozhodovacej činnosti\nveľkého senátu dáva zmysel aj z hľadiska zohľadnenia jeho inštitucionálneho ukotvenia, spôsobu\nkreácie a zloženia, keď kompetenčný senát vykonáva svoju pôsobnosť nielen na procesnej platforme\nCivilného sporového poriadku, ale aj v správnom súdnom konaní na základe Správneho súdneho\nporiadku, je tvorený paritným zastúpením sudcov oboch vrcholných súdnych telies v sústave\nvšeobecného súdnictva, a to štyrmi sudcami Najvyššieho súdu a štyrmi sudcami Najvyššieho správneho\nsúdu (podľa právnej úpravy účinnej do 31.07.2021 bol zložený zo siedmich sudcov, a to troch sudcov\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu, troch sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a\njedného sudcu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu). Takisto okruh subjektov aplikácie práva,\nktoré sa naň môžu obrátiť, je podstatne širší ako pri veľkom senáte, na ktorý sa pri postupe podľa § 22\nods. 1 písm. a) SSP môžu obrátiť iba kasačné senáty Najvyššieho správneho súdu.\n51. Zohľadniac ekvivalentnú precedenčnú záväznosť rozhodnutí kompetenčného senátu a veľkého\nsenátu, s prihliadnutím na princípy právnej istoty a predvídateľnosti práva obsiahnuté v potrebe ústavne\nkonformného výkladu, bolo preto potrebné dôjsť k záveru, že právny názor vyslovený v rozhodnutí\nkompetenčného senátu by sa nemal „prelamovať“, ale ani „potvrdzovať“ rozhodnutím veľkého senátu\nNajvyššieho správneho súdu v rámci posudzovania predbežnej otázky. Inými slovami rozhodnutia\nkompetenčného senátu a veľkého senátu majú obdobný charakter, čo znamená, že ak určitá právna\notázka bola už posúdená kompetenčným senátom vo vzťahu k právomoci súdu, nie je (aj pri naplnení\ndôvodov daných v § 22 ods. 1 SSP) nevyhnutné ju predložiť na rozhodnutie veľkému senátu.\nKompetenčný senát a veľký senát totiž nepôsobia ako konkurenti, ale partneri a vzájomný rešpekt\ntýchto vrcholných senátnych telies najvyšších súdov vrátane akceptácie rozhodovania kompetenčného\nsenátu zo strany veľkého senátu by mal byť imanentnou súčasťou súdnej kultúry, resp. právnej praxe\nvo všeobecnosti.\n52. Navrátiac sa k podstate, teda k spornej otázke, ktorá podnietila predkladajúci senát predložiť\nvec veľkému senátu, sa veľký senát zameral na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti\nkompetenčného senátu (viď bližšie body 23. a 25. tohto uznesenia). Vychádzajúc z nich dospel k záveru\no dôvodnosti redukcie vlastnej prieskumnej pôsobnosti v tejto veci v podstate len na posúdenie, či vo\nveci predloženej postupujúcim senátom na rozhodnutie veľkému senátu sa skutočne jedná iba o totožnú\nspornú, povahou kompetenčnú právnu otázku, ku ktorej sa už v iných konaniach vyjadril kompetenčný\nsenát postupom podľa § 18 ods. 4 SSP.\n53. Veľký senát dospel k záveru, že otázka, či a v akom rozsahu ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a)\nv spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní zakladajú právomoc správnych súdov preskúmavať v\nsprávnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby čiastkový výrok o náhrade za vyvlastnenie,\nje otázka týkajúca sa právomoci a príslušnosti súdov.\n54. Kompetenčný senát nastavil už v uznesení sp. zn. 1KO/13/2020 zo dňa 25.11.2020 a následne\nv uznesení sp. zn. 18Skomp/9/2022 zo dňa 25.01.2023 potvrdil a bližšie objasnil jasné kritériá\npre posúdenie, za akých okolností konkrétnej veci je daná právomoc správnych súdov na základe\nvšeobecnej správnej žaloby preskúmavať výrok správneho orgánu týkajúci sa náhrady za vyvlastnenie\nv intenciách ustanovení § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní. Ako\nbolo vysvetlené vyššie, veľký senát sa nepovažuje za subjekt, ktorý by bol zákonodarcom zamýšľaný\nalternovať, dopĺňať či revidovať rozhodnutia a v nich obsiahnuté právne názory kompetenčného senátu,\nak sporná otázka nevybočuje z definičného rámca kompetenčného sporu. Keďže k zodpovedaniu inej\notázky nebol veľký senát v tomto konaní predkladajúcim senátom vyzvaný, dospel k záveru o potrebe\n\nvrátenia veci späť predkladajúcemu senátu, ktorého úlohou bude so zreteľom na konkrétny obsah\nodvolacích námietok v administratívnom konaní a žalobných námietok uplatnených v správnej žalobe\nsám posúdiť otázku ne/existencie právomoci správnych súdov v danej veci, t. j. sám zaujať k spornej\notázke relevantné stanovisko, vychádzajúc pritom z vyššie citovaných rozhodnutí kompetenčného\nsenátu, ktorými je s poukazom na prijaté závery viazaný.\n55. Len pre úplnosť veľký senát dopĺňa, že o uznesení kompetenčného senátu sp. zn. 1KO/13/2020\nzo dňa 25. novembra 2020 mal kasačný súd vedomosť už pri rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn.\n8Sžk/20/2019 a jeho rozsudok sp. zn. 8Sžk/20/2019 zo dňa 30. marca 2022 tak sám osebe predstavuje\nodklon od právnych záverov kompetenčného senátu. Z uvedenej skutočnosti okrem iného vyplýva\ndôvodnosť predloženia veci veľkému senátu postupujúcim senátom, ktorý tak správne identifikoval\nrozdielnosť nielen rozhodovacej praxe kasačných senátov medzi sebou navzájom, ale aj vo vzťahu k\nrozhodovacej činnosti kompetenčného senátu.\n56. Z vyššie uvedených dôvodov veľký senát postupom podľa § 466 ods. 5 písm. b) bod 2. SSP\nvec vrátil predkladajúcemu senátu 8S Najvyššieho správneho súdu. Bez ohľadu na tento záver\npoukazuje veľký senát na to, že práve v podmienkach predloženej veci bol prvýkrát konfrontovaný s\nnevyhnutnosťou komplexného právneho posúdenia záväznosti rozhodnutí kompetenčného senátu vo\nvzťahu ku kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu, resp. ich právnej relevancie a rozsahu\nzáväznosti pre kasačné konanie, ako aj posúdením samotných inštitucionálnych, resp. právnych vzťahov\nkompetenčného senátu a veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu (k tomu pozri napr. aj body\n27, 35, 36 a 50 tohto uznesenia). Z týchto dôvodov potom veľký senát - a to aj v spojení so\nskutočnosťami uvedenými v bode 54 tohto rozhodnutia - vníma predloženie veci veľkému senátu zo\nstrany predkladajúceho kasačného senátu ako legitímne a užitočné.\n57. Toto rozhodnutie prijal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom\nhlasov 7:0.\nI. Právny názor vyslovený v rozhodnutí kompetenčného senátu by sa nemal „prelamovať“, ale\nani „potvrdzovať“ rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu v rámci posudzovania\npredbežnej otázky. Rozhodnutia kompetenčného senátu a veľkého senátu majú obdobný charakter, čo\nznamená, že ak určitá právna otázka bola už posúdená kompetenčným senátom vo vzťahu k právomoci\nsúdu, nie je (aj pri naplnení dôvodov daných v § 22 ods. 1 SSP) nevyhnutné ju predložiť na rozhodnutie\nveľkému senátu.\nII. Veľký senát nie je povolaný alternovať, dopĺňať či revidovať rozhodnutia a v nich obsiahnuté právne\nnázory kompetenčného senátu, ak sporná otázka nevybočuje z definičného rámca kompetenčného\nsporu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}