{"guid": "7b5b2385-053a-471a-87a9-875f8e517178:3c2100bb-997d-424d-aa71-b744eb75dc69", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3", "spisova_znacka": "6Ssk/16/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/16/2024 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. januára 2025, sp. zn. 6Ssk/16/2024, ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3", "identifikacne_cislo": "1018200537", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3c2100bb-997d-424d-aa71-b744eb75dc69", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Ssk/16/2024\n1018200537\n30. 01. 2025\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej\nveci žalobcu: K. X., narodený XX. G. XXXX, bytom J. XXXX/X, B., právne zast.: Prosman a Pavlovič\nadvokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Sociálna\npoisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovanej z 15. februára 2018, č: 33517-2/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku\nSprávneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/35/2018-94 z 27. novembra 2023, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nII. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov kasačného konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania\n1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 27. novembra 2023,\nč. k. BA-4Sa/35/2018-94, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 33517-2/2018-BA z 15. februára 2018,\nako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 19276-16/2017BAM zo 07. novembra\n2017 a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na nové konanie. Žalovaná napadnutým\nrozhodnutím z 15. februára 2018 podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobkyne v celom\nrozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava\n19276-16/2017BAM zo 07. novembra 2017, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na náhradu\nza bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015, keď sa pri nakladaní debničiek s mäsom\npošmykol, a aby zamedzil pádu, zachytil sa o zábradlie. V čase utrpenia predmetného úrazu bol\nžiadateľ zamestnancom spoločnosti KARPATIA SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Borekova 10/10970, 821\n06 Bratislava (ďalej len ,,zamestnávateľ“).\n2. Správny súd posudzoval podanú správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi\npreskúmal napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ako aj administratívne konanie,\nktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu\nžalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia dospel k záveru,\nže správna žaloba je dôvodná.\n3. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu bolo rozhodnutie žalovanej (označené v bode 1),\nktoré odôvodnila tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a podaním určovacej žaloby na civilný\nsúd neosvedčil, že úraz, ktorý utrpel, je pracovný. Žalovaná uvedené argumentovala, že úraz môže\nurčiť za pracovný iba zamestnávateľ, pričom v prípade sporu o tejto otázke rozhoduje civilný súd na\n\npodklade určovacej žaloby podanej zamestnancom. Sama preto nemohla rozhodnúť, či je úraz žalobcu\npracovným. Kľúčovým teda pre správny súd bolo zodpovedanie otázky, či Sociálna poisťovňa, pobočka\nBratislava mala povinnosť sama rozhodnúť alebo posúdiť v rámci predbežnej otázky, či úraz žalobcu zo\n17. decembra 2015 bolo možné považovať za úraz pracovný a na základe ustálenia tejto skutočnosti\nnásledne rozhodnúť o nároku na úrazovú dávku.\n4. Správny súd poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2014 sp. zn.\nI. ÚS 87/2014-43, rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/26/2021\nz 27. apríla 2022 a sp. zn. 7Sžsk/25/2021 z 21. septembra 2022, uviedol, že žalovaná mala pravdu,\npokiaľ argumentovala, že nemôže rozhodnúť, či úraz žalobcu zo dňa 17. decembra 2015 je úrazom\npracovným, no mýlila sa v závere, že nie je na účely rozhodnutia o žiadosti žalobcu povinná urobiť\nsi o tejto skutočnosti úsudok sama. Inak povedané, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, nemohla\nv rozhodnutí o nároku na náhradu za bolesť samostatným výrokom autoritatívne určiť povahu úrazu\nžalobcu, avšak s touto skutočnosťou bola povinná sa vysporiadať postupom podľa § 198 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z.z., a teda posúdiť, či úraz možno považovať za pracovný alebo nie iba v rámci odôvodnenia\npredmetného rozhodnutia.\n5. Správnemu súdu z konania žalovanej vyplývalo, že v zmysle uvedeného ustanovenia § 198\nzákona č. 461/2003 Z.z. nepostupovala. Na jednej strane sa podľa správneho súdu žalovaná snažila\nnavodiť dojem, že vykonala rozsiahle šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci, t. j., či\núraz žalobcu možno považovať za pracovný, na druhej strane sa v skutočnosti obmedzila iba na\nsnahy skontaktovať zamestnávateľa, či jej vie na predbežnú otázku poskytnúť jednoznačnú odpoveď.\nDopytovanie zamestnávateľa má byť podľa správneho súdu určite jedným z prvých krokov, ktoré\nmôžu predbežnú otázku ustáliť, prípadne poskytnúť aspoň potrebné indície k jej vyriešeniu. Pokiaľ\nje však zamestnávateľ nekontaktný, Sociálna poisťovňa nemôže rezignovať, byť viazaná zásadou\nmateriálnej pravdy a povinnosťou zistiť skutočný stav (§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), je povinná\npodniknúť ďalšie kroky, ktoré by prispeli k objasneniu povahy úrazu, napríklad práve prostredníctvom\nvykonania dôkazov, ktoré ponúkol sám žalobca. Rovnako by mala podľa názoru správneho súdu\nSociálna poisťovňa postupovať dokonca aj v prípade, ak by zamestnávateľ vyhlásil, že úraz žalobcu\npracovný nie je. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Sžsk/25/2021 z 21. septembra 2022 bola Sociálna poisťovňa postavená pred úlohu posúdiť, či úraz,\nktorý zamestnanec utrpel, bol pracovný, a to napriek vyhláseniu zamestnávateľa, že úraz za pracovný\nnepovažuje. V uvedenom prípade bolo iniciované aj civilné súdne konanie, ktoré však bolo zastavené.\nKasačný súd konštatoval, že „bol potom správnym postup správnych orgánov, ktorí si zásadnú otázku\npredbežnú.“ Z uvedeného správny súd vyvodil záver, že predbežnú otázku posudzuje a vyhodnocuje\npredovšetkým v rámci vlastnej činnosti Sociálna poisťovňa, ktorá nemá iba slepo prevziať vyhlásenia\nzamestnávateľa, alebo bez ďalšieho vyhodnotiť jeho nekontaktnosť v neprospech žiadateľa o úrazovú\ndávku (a to aj napriek indíciám naznačujúcim, že zamestnávateľ je problémový a nedôveryhodný subjekt,\nneplniaci si zákonné povinnosti). Musí vykonať vlastné šetrenie za súčasného zohľadnenia dôkazov\npredložených účastníkom administratívneho konania v takom rozsahu, aby mohla o predbežnej otázke\nspoľahlivo a dôveryhodne rozhodnúť.\n6. S ohľadom na uvedené, ako aj na ďalšie skutočnosti uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku\nsprávneho súdu dospel tento k záveru, že rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\npodľa § 191 písm. c) SSP týkajúceho sa povinnosti Sociálnej poisťovne zaoberať sa predbežnými\notázkami, ktoré sa vyskytnú v priebehu administratívneho konania. Keďže Sociálna poisťovňa k riešeniu\npredbežnej otázky pristupovala nesprávne, v domnienke, že nie je povinná sa ňou zaoberať, sa tento\nnesprávny postup odrazil aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave, ktorý však tvorí až sekundárny\ndôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.\n7. Správny súd určil, aby Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, v novom konaní opätovne posúdila\nnárok žalobcu na náhradu za bolesť uplatnený z dôvodu úrazu zo dňa 17. decembra 2015, v rámci\nposudzovania ktorého sa primárne má zaoberať predbežnou otázkou, či úraz žalobcu zo dňa 17.\ndecembra 2015 možno považovať za pracovný, a to v intenciách definície podľa ustanovenia § 8\nods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. Pri riešení predbežnej otázky podľa názoru správneho\nsúdu má vychádzať nielen zo šetrenia zameraného na zamestnávateľa, ale má objektívne zhodnotiť\nvšetky podklady a vykonať dôkazy, ktoré môžu prispieť ku jej komplexnému posúdeniu a poskytnutiu\njednoznačnej odpovede o povahe sporného úrazu. Pokiaľ bude žalovaná vychádzať aj zo skutočnosti,\nže od zamestnávateľa nebolo možné zistiť relevantné informácie pre jeho nekontaktnosť, má náležite\nodôvodniť, ako sa toto zistenie (teda neplnenie si zákonných povinností zamestnávateľom, na ktoré\n\nžalobca nemá dosah, a to aj napriek prísľubu zamestnávateľa, že dopytované doklady doloží) odrazilo\nv spôsobe rozhodnutia o nároku žalobcu.\n8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s\npoukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal\nprávo na ich náhradu v plnom rozsahu.\nII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n9. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n10. Namietala, že správny súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci, čo je zákonný dôvod podania kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.\n11. Žalovaná dôvodila, že v zmysle zákonnej právnej úpravy, úrazové poistenie je povinné poistenie\nzamestnávateľa, ktoré ho chráni pred rizikom ekonomickej záťaže pre prípad jeho zodpovednosti\nza poškodenie zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania jeho\nzamestnancov, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce. Úrazové poistenie je\nviazané na zamestnávateľa, ktorý je v pozícii poistenca a platí si úrazové poistenie, ktoré mu povinne\nvzniká dňom, v ktorom začal zamestnávať aspoň jednu fyzickú osobu. Úrazové poistenie má v tomto\nzmysle charakter poistného systému kompenzačného charakteru, nie odškodnenie spočívajúceho v\nnáhrade škody. Nárok na úrazovú dávku v zmysle právnej úpravy môže vzniknúť len zamestnancovi\nzamestnávateľa úrazovo poisteného (§ 16 zákona) a až po splnení podmienok ustanovených zákonom\n(§ 17 ods. 1 zákona).\n12. Žalovaná ďalej uvádza, že na účely rozhodovania o úrazových dávkach je nevyhnutné rozlišovať,\nči medzi zamestnávateľom a zamestnancom je zhoda ohľadne charakteru úrazu, alebo či sú ich\nstanoviská rozdielne. Preto za týmto účelom Sociálna poisťovňa prostredníctvom pobočky kontaktovala\nvšetky dostupné inštitúcie, ktoré mohli so zamestnávateľom konať v súvislosti s jeho povinnosťami\nzamestnávateľa, príp. podnikateľského subjektu. Ani súčinnosť týchto inštitúcií však nepriniesla nové\ninformácie, či zamestnávateľ ako nositeľ úrazového poistenia, úraz zo dňa 17. decembra 2015 považuje\nza pracovný alebo nie. Bezvýsledne skončila aj komunikácia so zástupcami, resp. zamestnancami\nzamestnávateľa. Za týchto okolností žalovaná považuje otázku povahy úrazu žalobcu síce stále za\npredbežnú, avšak spornú, pričom žalovaná predmetnú otázku nie je oprávnená rozhodnúť s konečnou\nplatnosťou v dávkovom konaní, nakoľko dôsledky takéhoto úsudku by mohli podľa názoru žalovanej mať\nzároveň dosah aj na pracovnoprávny vzťah, ktorý existuje medzi zamestnávateľom a zamestnancom.\n13. Žalovaná je názoru, že pokiaľ by mala kompetenciu s konečnou platnosťou rozhodovať v rámci\npredbežnej otázky o povahe pracovného úrazu bez zohľadnenia stanoviska zamestnávateľa, ako to\nuvádza správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, mohla by nastať situácia, keď zamestnávateľ\núraz za pracovný aj formálne uznal, pričom Sociálna poisťovňa by sa od jeho stanoviska mohla odchýliť\na úraz za pracovný neuznať. V takom prípade, by zamestnanec a zamestnávateľ boli vystavení situácii,\nže by sa zamestnanec určovacou žalobou musel domáhať určenia úrazu za pracovný voči svojmu\nzamestnávateľovi aj napriek tomu, že spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom o povahe úrazu\nreálne vôbec neexistuje.\n14. Sociálna poisťovňa vzhľadom na dôkazy, ktoré si v konaní zadovážila, ako aj ktoré jej boli predložené,\nvyhodnotila, že medzi žalobcom ako zamestnancom a zamestnávateľom existuje spor, ktorý je výlučne\nsporom z pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a zamestnávateľa a neprináleží jej ako správnemu orgánu,\naby urobila konkrétny úsudok ohľadom predbežnej otázky, či predmetný úraz je pracovný, nakoľko\nto považuje za výlučne spor prameniaci z pracovnoprávneho vzťahu a nároky z týchto vzťahov\nprejednávajú a rozhodujú súdy.\n15. Žalovaná v kasačnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že správny súd sa snaží dosiahnuť\nrozhodnutie o veci, o ktorej Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodnúť. Na podporu svojho\ntvrdenia v kasačnej sťažnosti citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10Sžso/20/2016 zo dňa 27. septembra 2017 a sp. zn. 9Sžsk/99/2019 zo dňa 24. marca 2021.\n16. Ďalej v kasačnej sťažnosti poukázala na to, že celý rozsudok správneho súdu odzrkadľuje znenie\nnálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 87/2014-43 zo dňa 10. septembra 2014,\npričom rozhodnutia Sociálnej poisťovne v danej veci boli na všetkých stupňoch súdnej moci potvrdené,\nresp. žaloba zamietnutá. Až na základe nedôstojnej intervencie zo strany účastníkov daného konania\nbola vec predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na\nto, že všetky súdy, ktoré predmetné nároky prejednávali, sa zhodli na tom, že Sociálna poisťovňa nie\nje orgánom oprávneným rozhodnúť o takejto predbežnej otázke, t. j. o charaktere poistnej udalosti,\nresp. miere zavinenia na nej odkazujúc sa na fakt, že o takejto predbežnej otázke je v zmysle právnych\npredpisov kompetentný rozhodnúť len všeobecný súd v civilnom konaní na základe určovacej žaloby,\n\nna podanie ktorej Sociálna poisťovňa ani nemá vecnú legitimáciu. Tento názor Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky prezentoval aj vo svojom vyjadrení pre Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 26. marca\n2014.\n17. Žalovaná v závere zhrnula, že vzhľadom na jednotnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v tejto veci, má za to, že na uznanie úrazu za pracovný je oprávnený jedine zamestnávateľ.\nZ popísanej argumentácie je žalovanej zrejmé, že Sociálna poisťovňa iba vyhodnocuje dôkazy jej\npredložené do konania, pričom na určenie, či predmetný úraz je pracovným, oprávnená nie je. Pokiaľ\nnastane spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ide o pracovnoprávny spor, do ktorého Sociálna\npoisťovňa nie je oprávnená zasahovať formou posudzovania dôvodnosti liberácie zamestnávateľa,\nnakoľko ona nie je ani účastníkom takéhoto konania a ani nemá na tom právny záujem, a contrario je\ntakouto osobou zamestnanec, ktorý tak môže urobiť cestou civilného súdu.\n18. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok správneho\nsúdu č. k. BA-4Sa/35/2018-94 z 27. novembra 2023 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vrátil vec správnemu\nsúdu na ďalšie konanie.\n19. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vyjadril svoj nesúhlas s dôvodmi uvádzanými žalovanou\nv kasačnej sťažnosti, pridržiava sa v celom rozsahu svojich doterajších podaní a v nich obsiahnutých\ntvrdení a právnej argumentácie, a teda, že žalovaná mala povinnosť sama rozhodnúť, resp. posúdiť v\nrámci predbežnej otázky, či úraz žalobcu je možné považovať za úraz pracovný a na základe ustálenia\ntejto skutočnosti následne rozhodnúť o nároku na úrazovú dávku žalobcu. V celom ohľade sa stotožnil\ns právnym názorom, ku ktorému dospel súd v napadnutom rozsudku, a preto navrhol Najvyššiemu\nsprávnemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na\nnáhradu trov konania.\n20. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 23. februára 2024.\nIII. Posúdenie veci kasačným súdom\n21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“),\npo zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.\n1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti\n(§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, s\nprihliadnutím aj na dôvody podľa § 195 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania\ndospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej\nsprávy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej?správy, sa môže za\npodmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na?správnom súde.\n24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n25. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach.\n26. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\nIV. Aplikovaná právna úprava\n27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci je rozsudok správneho súdu, ktorý postupom\npodľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e) a § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č.\n33517-2/2018-BA z 15. februára 2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava\nč. 19276-16/2017BAM zo 7. novembra 2017 a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na\nnové konanie. Žalovaná ako odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003\nZ.z. vo veci odvolania zo dňa 21. decembra 2017, ktoré podal žalobca proti rozhodnutiu Sociálnej\npoisťovne, pobočka Bratislava č. 19276-16/2017BAM zo 7. novembra 2017 vo veci nepriznania nároku\nna náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015, zamietla v celom rozsahu a potvrdila\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny\norgán postupom podľa § 99 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení so zákonom č. 473/2004\nZ.z. rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť, v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra\n2015.\n\n28. Právne posúdenie relevantné pre rozhodnutie danej veci bolo predmetom rozhodovania Veľkého\nsenátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) vo veci vedenej\npod sp. zn. 19SVs/3/2024 týkajúcej sa rozhodovania právnej veci vedenej pod sp. zn. 7Ssk/69/2022\nna tunajšom súde. Senát 7S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „senát 7S“)\npredložil v súlade s § 22 ods. 1 písm. a/ SSP a § 466 ods. 5 písm. a/ SSP na prejednanie a rozhodnutie\nkasačnú sťažnosť veľkému senátu týkajúcu sa posúdenia otázky, či môže žalovaná ako predbežnú\notázku posudzovať charakter úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. bez účasti zamestnávateľa a\naby veľký senát podľa § 466 ods. 5 písm. a/ SSP rozhodol o kasačnej sťažnosti, ktorej hlavnú námietku\ntvorí práve uvedená právna otázka. Nakoľko sa jednalo o obdobnú právnu vec s právnou problematikou\ntotožnou ako je vec žalobcu, najvyšší správny súd v predmetnom konaní uznesením z 30. septembra\n2024 podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil konanie o kasačnej sťažnosti žalovanej do rozhodnutia\nveľkého senátu.\n29. Veľký senát rozsudkom sp. zn. 19SVs/3/2024 z 09. decembra 2024 rozhodol o?otázke nastolenej\nsenátom 7S a vec meritórne posúdil, odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie v tu prejednávanej veci\nprerušené, z uvedeného dôvodu najvyšší správny súd uznesením z 13. januára 2025 podľa?§?100 ods.\n3 v spojení s § 452 ods. 1 SSP rozhodol o pokračovaní v konaní o?kasačnej?sťažnosti žalovanej proti\nrozsudku správneho súdu z 27. novembra 2023, č. k. BA-4Sa/35/2018-94.\n30. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia\nalebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením\nvonkajších vplyvov, ktoré\na) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh\nalebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných\núloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi,\nb) fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v\npriamej súvislosti s týmito činnosťami.\n31. Podľa § 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z.z. z úrazového poistenia sa za podmienok\nustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie\nspoločenského uplatnenia.\n32. Podľa § 16 prvá veta zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý\nzamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, v\nštátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu,\nv služobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva\naspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa\nosobitných predpisov.\n33. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia\nzamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených\ntýmto zákonom.\n34. Podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je\nzamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný\núraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.\n35. Podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za\nsťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.\n36. Podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ\nalebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia\nalebo smrť poškodeného podľa osobitného predpisu.\n37. Podľa § 172 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. predmetom dávkového konania je rozhodovanie o\ndávkach.\n38. Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne\nrozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná;\ninak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá\npríslušnému orgánu podnet na začatie konania.\n39. Podľa § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako\no predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo\no osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\n40. Podľa vyššie spomínaného ust. § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. patrí nárok na náhradu poškodenému,\nktorý sa podľa § 83 cit. zák. rozumie zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ak (okrem iného) utrpel\npracovný úraz. V prerokovanej veci Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako prvostupňový orgán\nverejnej správy, rozhodovala o žiadosti žalobcu o náhrade za bolesť, pričom rozhodla, že žalobca nemá\n\nnárok na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 17. decembra 2015. Uvedené potvrdila žalovaná,\nkeď zamietla odvolanie žalobcu proti spomínanému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy.\nSvoje rozhodnutie dôvodila tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a podaním určovacej žaloby\nna civilný súd neosvedčil, že úraz, ktorý utrpel, je pracovný. Žalovaná uvedené argumentovala, že úraz\nmôže určiť za pracovný iba zamestnávateľ, pričom v prípade sporu o tejto otázke rozhoduje civilný súd na\npodklade určovacej žaloby podanej zamestnancom. V podstatnom tak žalovaná argumentovala aj svoju\nkasačnú sťažnosť podanú proti rozhodnutiu správneho súdu, ktorý sa nestotožnil s názorom žalovanej\n(viď ,,priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania“) a rozhodnutie žalovanej, ako aj\nprvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zrušil a vec jej vrátil na nové konanie.\nHlavnú námietku v prejednávanej veci tvorí teda právna otázka, či je žalovaná oprávnená v dávkovom\nkonaní riešiť charakter úrazu ako pracovného úrazu, a teda, či môže ako predbežnú otázku posudzovať\ncharakter úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z., a to aj bez účasti zamestnávateľa.\n41. Veľký senát sa odpoveďou na nastolenú právnu otázku zaoberal vo veci opísanej v bode 28 tohto\nrozhodnutia, kde v úvode svojho rozhodnutia opísal rozdielnosť judikatórnej praxe (v bodoch 10-14\nodôvodnenia).Vychádzajúc z uvedeného, veľký senát (ktorého právny názor je pre senáty najvyššieho\nsprávneho súdu podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný) v?predmetnej veci v?podstatnom dôvodil, že ,,\nokolnosť, že úraz sa považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, sama osebe neznamená, že by sa\nmusel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože toto ustanovenie\npri vymedzení pojmu pracovný úraz neodkazuje na pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka práce.\nPodľa § 14 Zákonníka práce spory z pracovnoprávnych vzťahov síce rozhodujú súdy, to však znamená,\nže súd môže rozhodovať len o tom, či sa úraz považuje za pracovný na účely pracovnoprávnych\npredpisov. Pretože však pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. nie je viazaný\nna to, či sa úraz považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, a netýka sa len osôb, ktoré sú v\npracovnoprávnych vzťahoch podľa Zákonníka práce, súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na\nzáklade § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom\nna účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Táto otázka tak nie je predbežnou otázkou, ktorej posúdenie by\npatrilo do príslušnosti iného orgánu v zmysle § 198 ods. 1 cit. zák. V dôsledku toho ani rozhodnutie súdu,\nže určitý úraz je pracovný v zmysle Zákonníka práce, nemožno považovať za rozhodnutie o predbežnej\notázke povahy tohto úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, posudzovanie tejto otázky\npatrí len organizačným zložkám žalovanej, pretože ide výlučne o (predbežnú) otázku v rámci samotného\nzákona o sociálnom poistení. Samozrejme, definície v § 8 tohto zákona a v § 195 Zákonníka práce sú si\nvecne podobné, pretože charakteristiku pracovného úrazu viažu na podobné znaky (náhle poškodenie\nzdravia vonkajšími vplyvmi pri plnení určitých úloh alebo v priamej súvislosti s nimi); toto prekrývanie\nnemusí však byť vždy úplne presné (porov. v tomto smere už poukazy na odlišnosti u Týc, J. Náhrada\nškody pri pracovních úrazech a nemocech z povolání. Praha: Práce 1983, s. 54). Ako však zdôraznil\ngenerálny prokurátor vo svojom stanovisku, neznamená to, že by rozhodnutie súdu o povahe úrazu na\npracovnoprávne účely bolo v dávkovom konaní celkom bez významu. Toto rozhodnutie by totiž tvorilo\npodklad na to, aby si organizačná zložka žalovanej urobila záver o naplnení jednotlivých znakov pojmu\npracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Organizačná zložka by tak z takéhoto rozhodnutia\nsúdu vo svojom konaní vychádzala.“\n42. Na námietku žalovanej ohľadne vplyvu jej posudzovania charakteru úrazu na účely § 8 zákona č.\n461/2003 Z.z. bez účasti zamestnávateľa na samotný pracovnoprávny vzťah k zamestnancovi, veľký\nsenát dáva odpoveď: ,, Pretože definícia pracovného úrazu v zmysle § 195 Zákonníka práce neodkazuje\nna § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., musí potom konzekventne platiť, že ani rozhodnutie organizačnej\nzložky žalovanej, ktorým posúdila úraz ako pracovný na účel úrazovej dávky, nie je rozhodnutím o\npredbežnej otázke v zmysle § 194 Civilného sporového poriadku na účely pracovnoprávnych sporov\n(porov. v tomto smere už rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 5 Cz 10/75,\njudikát R 26/1976). Dôsledkom toho potom je, že takéto rozhodnutie organizačných zložiek žalovanej\nnemôže mať vplyv v pracovnoprávnom vzťahu poškodeného zamestnanca a zamestnávateľa. Už preto\nnemožno považovať za správne úvahy v časti doterajšej judikatúry, že ak by žalovaná mohla posudzovať\ncharakter úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. bez účasti zamestnávateľa, mohlo by to mať vplyv\naj na samotný pracovnoprávny vzťah k zamestnancovi. Možno tu v plnom rozsahu odkázať na judikatúru\nvo veciach civilného sporového konania, podľa ktorej riešenie predbežnej otázky má vždy účinky len v\ntom konaní, v ktorom sa táto predbežná otázka vyriešila (porov. už rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4\nCz 94/65, judikát R 61/1965). Rovnako takéto posúdenie nemôže mať účinky voči zamestnávateľovi ani\nv iných konaniach, v ktorých by organizačné zložky z tohto pracovného úrazu voči nemu vyvodzovali\nurčité následky.“\n\n43. Zo záverov rozhodnutia veľkého senátu teda jednoznačne vyplýva, že otázka, či určitý úraz možno\npovažovať za pracovný úraz na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z.z., je otázkou samotného uvádzaného\nzákona, takže posudzovať ju patrí žalovanej. Za účelom posúdenia, či úraz je skutočne pracovným\núrazom, musí žalovaná v súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. presne a úplne zistiť skutočný\nstav veci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie (okrem dôkazov aj čestné vyhlásenia,\nvyjadrenia alebo návrhy účastníkov konania), pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôsledne všetky\nrozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania\na hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý osobitne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Z uvedeného\nvyplýva, že žalovaná nemá byť viazaná vyhlásením zamestnávateľa, že úraz nie je pracovným úrazom,\na že je v takom prípade úlohou zamestnanca, aby toto vyhlásenie zamestnávateľa vyvrátil súdnym\nrozhodnutím. V tomto smere veľký senát ďalej uvádza, že rovnako ako žalovaná nie je viazaná prejavom\nzamestnávateľa o tom, že určitý úraz nie je pracovný, nemôže byť viazaná ani jeho opačným vyhlásením,\na síce, že úraz je pracovným úrazom. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva, že\nby pre posúdenie úrazu ako pracovného úrazu malo byť rozhodujúce práve vyhlásenie zamestnávateľa.\nUstanovenie § 261 ods. 1 písm. h) cit. zák. ukladá zamestnávateľovi oznámiť žalovanej pracovný úraz,\nno nevyplýva z neho, že by toto oznámenie malo byť pre žalovanú záväzné, a ako uvádza veľký senát,\nuž vonkoncom z neho nemožno vyvodiť, že by neurobenie takéhoto oznámenia malo predstavovať pre\nžalovanú záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo.\n44. Veľký senát sa vo svojom rozhodnutí podrobne vyjadril aj k liberácii zamestnávateľa, ktorej\nneexistencia je v zmysle § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. jednou z podmienok vzniku nároku\nna úrazové dávky, a teda: ,,Takouto liberáciou však nemôže byť len samotný prejav (vyhlásenie)\nzamestnávateľa, že odmieta zodpovednosť za pracovný úraz. Naopak, zamestnávateľ musí preukázať\nzákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v\nZákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať\nsúdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej\njudikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť\ndo postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo. Samozrejme, je aj v jej\nzáujme upovedomiť zamestnávateľa o tom, že jeho zamestnanec uplatňuje nárok na úrazové dávky, a\nvytvoriť zamestnávateľovi priestor, aby prejavil, že sa chce svojej zodpovednosti zbaviť, a aby uviedol\nokolnosti, ktoré svedčia o tom, že sú splnené liberačné dôvody v zmysle § 196 ods. 1 Zákonníka práce.\nPokiaľ organizačná zložka žalovanej ním tvrdené okolnosti následným dokazovaním aj dokáže, môže\nsi v zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. urobiť sama úsudok o tom, či sa zamestnávateľovi\nliberácia podarila alebo nie. Ak žalovaná nedokáže túto otázku posúdiť sama, môže zamestnávateľovi\nodporučiť, aby sa zbavenia zodpovednosti v rámci pracovnoprávneho vzťahu domáhal na súde v\ncivilnom sporovom konaní v zhode s § 14 Zákonníka práce (napríklad žalobou o určenie, že nie je daná\njeho zodpovednosť).“ Podrobnejšie v bodoch 25-29 odôvodnenia rozsudku veľkého senátu.\n45. Najvyšší správny súd, viazaný záväzným právnym názorom veľkého senátu (§ 466 ods. 3\nSSP), aplikoval jeho závery na prejednávanú vec, pričom dospel k?záveru, že právne posúdenie\npreskúmavanej veci správnym súdom je správne a súladné so zákonom. Z týchto dôvodov potom\nnajvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n46. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP.\n47. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sa/35/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}