{"guid": "38cdc02b-185b-4225-9855-0f4ebe6e594d:f39ffed2-f296-4145-a167-a3d7cb142f94", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2", "spisova_znacka": "1Stk/14/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/14/2024 z 26. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 26. novembra 2025, sp. zn. 1Stk/14/2024, ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2", "identifikacne_cislo": "0823100239", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Fečík", "sudca_id": 994, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-fecik-994", "datum_vydania": "2025-11-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/431", "nazov": "zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/431", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/431-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/431/#paragraf-38.odsek-1", "nazov": "§ 38 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/431/#paragraf-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/431-2002/paragraf-38"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/431#paragraf-38"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f39ffed2-f296-4145-a167-a3d7cb142f94", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n1Stk/14/2024\n0823100239\n26. 11. 2025\nJUDr. Marián Fečík\nECLI:SK:NSSSR:2025:0823100239.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.\nMariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.\nKataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: Capital Investment Cars s.r.o., so sídlom\nPalárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 787 309, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o, so sídlom Tvrdého 4,\n010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní\no správnej žalobe vo veciach správneho trestania o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n101163990/2023 z 27.4.2023, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v\nBanskej Bystrici sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 103427726/2022 z 21.12.2022\n(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 38 ods. 2 písm. a), § 38 ods. 2 písm. b) zákona č.\n431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „zákon o účtovníctve“) v nadväznosti na § 155a ods. 1 a 2 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov uložil\nžalobcovi úhrnnú pokutu vo výške 5 000 eur za správne delikty podľa:\n- § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve - správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že schválenú\núčtovnú závierku za obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 uložil do registra účtovných závierok až dňa\n15.10.2021, t. j. po lehote ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ktorý ukladá povinnosť uložiť\nschválenú účtovnú závierku za účtovné obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 najneskôr do jedného roka\npo skončení účtovného obdobia,\n- § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve - správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že neviedol\núčtovníctvo podľa § 8 zákona o účtovníctve, a toto porušenie malo vplyv na nesprávne vykázanie\nskutočností v účtovnej závierke.\n2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu včas odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol\nžalovaný rozhodnutím č. 101163990/2023 z 27.4.2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74\nods. 4 daňového poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\n3. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zopakoval skutkové zistenia prvostupňového orgánu, s ktorými\nsa v plnej miere stotožnil, a to spolu so záverom, že žalobca pri vedení účtovníctva v účtovných\n\nobdobiach rokov 2018, 2019 a 2020 porušil ustanovenia zákona o účtovníctve v nadväznosti na\npostupy účtovania tak, ako to bolo konkretizované v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný sa vyjadril\nk jednotlivým odvolacím námietkam, ktoré nepovažoval za dôvodné. Uviedol, že žalobca schválenú\núčtovnú závierku za obdobie roka 2018 neuložil do registra účtovných závierok do 31.12.2019, ale\naž dňa 15.10.2021, t. j. po lehote ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil\nsprávneho deliktu v zmysle § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve. Ďalej uviedol, že opatrenia\npodľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti\nso šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.“) sa\nuplatňovali od 12.3.2020 a žalobca mal uložiť schválenú účtovnú závierku za účtovné obdobie roka 2018\nnajneskôr do 31.12.2019, kedy ešte nebol vyhlásený núdzový stav (obdobie pandémie), teda nie v čase,\nkeď bolo platné uvedené opatrenie. Skonštatoval bezpredmetnosť námietky žalobcu o opakovanom\nvykonaní daňovej kontroly dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve za účtovné obdobia rokov\n2018, 2019 a 2020. Daňová kontrola bola začatá v súlade s daňovým poriadkom, pričom nedošlo k\nporušeniu daňového tajomstva, pretože samotná skutočnosť, že u žalobcu bude vykonávaná kontrola\ndodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve sa nepovažuje za daňové tajomstvo. K námietke žalobcu\nne bis in idem žalovaný uviedol, že je bezpredmetná, pretože žalobca mal nesprávnosť účtovania na\nzáklade zistení správcu dane odstrániť, toto však nevykonal, čím sa naďalej dopúšťal správneho deliktu.\nDodal, že prvostupňový orgán prihliadal pri uložení úhrnnej pokuty na závažnosť, mieru zavinenia, čas\ntrvania, následky a okolnosti spáchania správneho deliktu. Prihliadané bolo aj na skutočnosť, že išlo\no pochybenie za viaceré správne delikty v troch účtovných obdobiach. Miera zavinenia u spáchaného\nsprávneho deliktu bola tak v plnom rozsahu na žalobcovi a údaje, ktoré tento uviedol na porovnanie výšky\nuloženej pokuty nie sú porovnateľné, pretože každý prípad uloženia pokuty je individuálny. Prvostupňový\norgán vychádzal z konkrétnych zistení u žalobcu, preto nie je možné postupovať u rôznych daňových\nsubjektov rovnako. Keďže sa žalobca dopustil viacerých správnych deliktov vo viacerých účtovných\nobdobiach, bola mu uložená úhrnná pokuta v súlade s § 155a zákona o účtovníctve v primeranej výške 5\n000 eur. Záverom žalovaný dodal, že uložením pokuty nedošlo v žiadnom prípade k diskriminácii žalobcu\na ani k žiadnym šikanóznym postupom zo strany prvostupňového orgánu.\nII.\nKonanie pred správnym súdom\n4. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného včas správnu žalobu vo veciach správneho trestania\n(ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým\nrozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhol, aby\nsúd zmenil obe rozhodnutia orgánov verejnej správy tak, že žalobcovi uloží pokutu vo výške 759,08 eur.\n5. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že:\n- daňová kontrola bola začatá nelegitímne,\n- počas obdobia pandémie ochorenia COVID 19 platili výnimky týkajúce sa dodržiavania lehôt,\n- došlo k porušeniu zákazu ne bis in idem,\n- išlo o nedbanlivostnú chybu spôsobenú účtovníčkou,\n- pokuta bola uložená mimo bežnú prax vyrubovaných pokút za dané obdobie,\n- existuje neprimeranosť medzi uloženou pokutou a závažnosťou správneho deliktu.\n6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024\n(ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)\nzamietol ako nedôvodnú, pričom žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov\nkonania.\n7. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že:\n- žalobcom uplatnená námietka nelegitímne začatej daňovej kontroly správcom dane nebola dôvodná.\nŽalobca namietanú nezákonnosť začatej daňovej kontroly založil na tvrdení, že kontroly dodržiavania\nustanovení zákona o účtovníctve za obdobia rokov 2018, 2019 a 2020 boli ukončené a doklady boli\nprevzaté u príslušného správcu dane v súlade so zápisnicami o vykonaní úkonu, pričom s poukazom\nna § 46 ods. 4 a 6 daňového poriadku uviedol, že ide o opätovnú daňovú kontrolu. Podľa správneho\nsúdu však správca dane postupoval zákonným spôsobom, keď po zistení, že prvé oznámenia o začatí\ndaňových kontrol boli zaslané neoprávnenej osobe, vyvodil záver, že daňové kontroly neboli začaté\nv súlade so zákonom, a preto boli následne mimoriadne ukončené s tým, že aj daňové doklady boli\n\nžalobcovi riadne vrátené. Následne správca dane odstránil svoje pochybenie a začal daňové kontroly\nv súlade s daňovým poriadkom. V danom prípade preto nešlo o opätovnú daňovú kontrolu, pretože k\nlegitímnemu začatiu ukončených daňových kontrol nedošlo. Rovnako nedošlo ani k porušeniu daňového\ntajomstva, za ktoré sa nepovažuje informácia, či prebiehala daňová kontrola,\n- opomenutím konania, ku ktorému zákon zaväzoval žalobcu, bol dotknutý zákonom o účtovníctve\nchránený verejný záujem na spoľahlivom obsahu registra, ako informačného systému verejnej správy,\nz ktorého majú mať jeho používatelia možnosť získať reálne a pravdivé informácie o zverejňovaných\nskutočnostiach, čo zákon o účtovníctve v § 38 ods. 1 písmena c) definuje ako samostatný správny\ndelikt. Nemohla preto obstáť žalobná argumentácia, že od 12.3.2020 nastalo obdobie pandémie a na\npovinnosti žalobcu sa vzťahovalo ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z., keďže žalobca si\nmal uvedenú povinnosť splniť v lehote do 31.12.2019, teda ešte pred vypuknutím pandémie,\n- zákon o účtovníctve určuje povinnosť účtovnej jednotky viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú\nzávierku za každé účtovné obdobie zvlášť. Žalobca mal povinnosť každý rok samostatne viesť\núčtovníctvo v súlade s § 8 zákona o účtovníctve a povinnosť za každý rok zostavovať účtovnú\nzávierku nanovo v súlade s § 17 zákona o účtovníctve. Žalobca sa dopustil viacerých samostatných\nsprávnych deliktov, keďže porušil povinnosti vo viacerých účtovných obdobiach. Nemožno teda\nprisvedčiť argumentácii žalobcu, že sa jedná o tú istú účtovnú závierku, a tým pádom o totožný správny\ndelikt,\n- zodpovednosť žalobcu za porušenie, resp. opomenutie povinností vyplývajúcich mu zo zákona o\núčtovníctve, ktorými naplnil skutkovú podstatu správnych deliktov zmysle § 38 ods. 1 písm. c) a f)\nzákona o účtovníctve, je objektívna zodpovednosť za zistený protiprávny následok, ktorý je postihovaný\nbez ohľadu na zavinenie právnickej osoby (žalobcu) bez možnosti uplatnenia liberačných dôvodov.\nOkolnosti ospravedlňujúce, resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny význam pri otázke\nzodpovednosti za toto porušenie. Preto aj námietka žalobcu, ktorej obsahom bolo vyjadrenie, že sa\nnejedná o závažné pochybenie, ale len o nedbanlivostnú chybu vo vzťahu ku zisteným porušeniam\npovinnosti podľa zákona o účtovníctve, nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného,\n- hoci žalobca argumentoval prehľadom štatistických údajov o priemernej výške uložených pokút, jeho\nargumentácia nemala relevantnú výpovednú hodnotu, pretože neobsahovala konkrétne údaje, z ktorých\nby bolo možné zistiť, že ním poukazované štatistické údaje sa týkali prípadov, ktoré boli skutkovo\na právne zhodné s preskúmavanou vecou, a preto neboli dôkazom o tom, že sa orgány verejnej\nsprávy dopustili porušenia § 3 ods. 9 daňového poriadku. Prvostupňové rozhodnutie, ako i rozhodnutie\nžalovaného odôvodnili výšku uloženej pokuty nielen z hľadiska jej maximálnej možnej výšky v zmysle\n§ 38 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o účtovníctve, ktorá sa odvíja od výšky majetku žalobcu, ale\nprihliadli aj na ďalšie relevantné skutočnosti v zmysle § 38 ods. 7 citovaného zákona, a to na závažnosť\nzistených porušení a čas ich trvania, mieru zavinenia žalobcu, následky aj okolnosti spáchania zistených\nsprávnych deliktov,\n- orgány verejnej správy uviedli, akými ustanoveniami sa pri určení výšky pokuty riadili, aké skutočnosti\npri určení vzali do úvahy, akých správnych deliktov sa žalobca dopustil, za ktoré následne uložili\nžalobcovi úhrnnú pokutu. Žalobca porušil ustanovenie § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil\nsprávneho deliktu podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve. Žalobca v účtovných knihách\nvykazoval stav, ktorý sa nezhodoval so skutočným stavom k 31.12.2018, 31.12.2019 a 31.12.2020.\nNezaúčtovaním vlastníctva vozidiel porušil ustanovenie § 8 zákona o účtovníctve, čím sa dopustil\ntroch správnych deliktov podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve. Žalobca sa teda dopustil\nštyroch správnych deliktov, a to jedného podľa § 38 ods. 1 písmeno c) a troch podľa písm. f) zákona o\núčtovníctve. Keďže žalobca sa dopustil viac ako jedného správneho deliktu podľa zákona o účtovníctve,\nv zmysle § 155a ods. 1 a 2 daňového poriadku, mu bola uložená úhrnná pokutu podľa toho ustanovenia,\nktoré sa vzťahuje na správny delikt s najvyššou hornou hranicou sadzby pokuty,\n- za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) ktorého sa žalobca dopustil porušením povinnosti podľa\n§ 23a ods. 7 zákona o účtovníctve a podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o účtovníctve, ktorého sa\nžalobca dopustil nezaúčtovaním vlastníctva vozidiel, a teda porušil § 8 zákona o účtovníctve, bolo možné\nuložiť pokutu do 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné\nobdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods. 3, pričom hornou hranicou je suma 1 000\n000 eur. V prvostupňovom rozhodnutí bolo uvedené, že 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej v\nsúvahe zostavenej za účtovné obdobie roku 2018 predstavujú u žalobcu sumu 52 421,08 eur, za účtovné\nobdobie roku 2019 je to 58 487,50 eur a pri účtovnom období roku 2020 suma 92 625,96 eur. Preto\nsuma 92 625,96 eur predstavuje najvyššiu hornú hranicu sadzby pokuty, pod ktorú mohla byť uložená\npokuta. Prvostupňový orgán za všetky štyri správne delikty podľa § 38 ods. 1 písm. c) a f) zákona o\núčtovníctve, ktorých sa žalobca dopustil, uložil žalobcovi úhrnný trest 5 000 eur, čo bolo podľa správneho\n\nsúdu v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o účtovníctve. Správne orgány pri ukladaní\npokuty prihliadli v súlade so zákonnou dikciou k závažnosti porušenia povinností žalobcu, k miere jeho\nzavinenia, ako aj k okolnostiam, za ktorých k porušeniu došlo. Neobstoja preto tvrdenia žalobcu, že išlo\no neodôvodnene disproporcionálnu, šikanóznu a neprimerane vysokú pokutu oproti porušeniam, ktoré\nskutočne nastali, ani že jej výška je nedostatočne zdôvodnená. Takto uloženou pokutou bol naplnený\nsankčný a prevenčný účel tým, že zistené porušenia zákona boli potrestané a je v záujme žalobcu, aby\nsa v budúcnosti vyvaroval protiprávneho konania, ktoré by mohlo byť dôvodom na opakované uloženie\nsankcie. Pokiaľ žalobca namietal neprimeranosť a nezákonnosť výšky uloženej pokuty s poukazom\nna § 38 ods. 1 písm. c) v spojení s § 38 ods. 2 písm. e) zákona o účtovníctve (v znení účinnom od\n1.1.2022), je potrebné uviesť, že citované ustanovenie upravuje rozpätie od dolnej hranice pokuty 100\neur po hornú hranicu pokuty vo výške 10 000 eur v prípade, ak nie je možné zistiť celkovú sumu majetku\nalebo účtovná jednotka nevykazuje žiadny majetok. Daná právna úprava sa preto nevzťahovala na\nprejednávaný prípad, keďže žalobca vykazoval v účtovných súvahách značný majetok a pokuta bola\nuložená za viaceré správne delikty,\n- všeobecné námietky žalobcu, ktorými vyjadroval podozrenia, že správca dane uložením úhrnnej\npokuty v predmetnej výške chcel len naplniť fiškálny záujem štátu, či vyjadrenie podozrenia, že\nneprimerane vysoká pokuta môže súvisieť s predchádzajúcim miestnym zisťovaním týkajúcim sa\npreverenia odberateľsko-dodávateľských vzťahov žalobcu, kedy daňový úrad nezistil žiadne porušenia,\navšak zistil, že žalobca má značný majetok, a teda je schopný zaplatiť aj vyššiu pokutu, prípadne,\nže žalobca mal byť vyzvaný v súlade s proklientskými opatreniami a mala mu byť uložená pokuta vo\nvýške 30 eur, alebo len vo výške priemernej výšky pokuty, alebo mu správca dane ani nemusel uložiť\nžiadnu pokutu za nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ako aj ďalšie\nvšeobecné tvrdenia a konštatovania, správny súd vyhodnotil ako nedôvodné.\nIII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n8. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal voči rozsudku správneho súdu sp. zn. 3S/15/2023 z 19.6.2024\nkasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\nsprávnym súdom.\n9. Sťažovateľ nesprávne právne posúdenie spojil (i) s uloženou výškou pokuty, (ii) nerešpektovaním\nzákazu ne bis in idem a (iii) nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia\nžalovaného.\n10. Vo vzťahu k určeniu výšky pokuty, sťažovateľ poukázal, že táto nie je v súlade s bežnou praxou\nprvostupňového orgánu, ani žalovaného. Sťažovateľ si priznal svoje pochybenie, no zároveň vyzdvihoval\nfakt, že svoju chybu opravil aj bez výzvy prvostupňového orgánu, resp. že svoju povinnosť splnil\ndobrovoľne. K záveru správneho súdu o tom, že štatistiky výšky ukladaných pokút neobsahujú konkrétne\núdaje, teda, že sú príliš všeobecné, žalobca uviedol, že nedisponuje možnosťami, ako tieto údaje\nzistiť, a že na to mohol správny súd vyzvať žalovaného. Správne orgány pochybili aj v tom, že\nneuviedli metodológiu k výpočtu uloženej pokuty, ani inú dokumentáciu preukazujúcu, že rovnakým\nspôsobom postupujú v skutkovo a právne zhodných prípadoch. Sťažovateľ poukázal aj na proklientske\nopatrenia žalovaného zaoberajúce sa ukladaním účtovných závierok do Registra účtovných závierok,\nna podklade ktorých žalovaný môže vyzvať dotknutý podnikateľský subjekt na splnenie si povinnosti\nuložiť účtovnú závierku do daného registra. Následne akcentoval na to, že si túto povinnosť splnil\ndobrovoľne aj bez takejto výzvy. Ďalej predložil graf počtu podnikateľských subjektov, ktoré naposledy\npodali účtovnú závierku v rokoch 2016 až 2021. Týmto sa snažil preukázať, že totožnú povinnosť si\nnesplnili desiatky tisíc podnikateľských subjektov, preto nie je na mieste tak vysoká pokuta, aká bola\nuložená jemu. Dal do pozornosti rozhodnutie Daňového úradu v Žiline č. 100628855/2022 z 29.3.2022,\nktorým za totožné porušenie bola inému podnikateľskému subjektu uložená pokuta vo výške 100 eur.\nSťažovateľ upriamil pozornosť aj na odpovede jednotlivých správnych orgánov o počte vykonaných\nkontrol, miestnych zisťovaní a priemernej výške uložených pokút za príslušné porušenia povinností, na\npodklade ktorých chcel poukázať na neprimeranosť výšky jemu uloženej pokuty. V kasačnej sťažnosti sa\nsťažovateľ pridŕžal aj argumentácie ohľadom účelovosti kontroly, presadzovania fiškálneho záujmu štátu,\nako i neexistencie pohľadávok a z toho plynúcej nemožnosti ovplyvniť úsudok iných podnikateľských\nsubjektov.\n\n11. Porušenie zásady ne bis in idem odôvodnil sťažovateľ tým, že za uvedené porušenie zákona\no účtovníctve už bol sankcionovaný rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n100465402/2022 z 13.3.2022, potvrdzujúcim rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č.\n102291780/2021 z 16.11.2021, ako aj rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n101677262/2022 z 6.6.2022, potvrdzujúcim rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č.\n100437727/2022 z 8.3.2022.\n12. Záverom sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového\nrozhodnutia, pričom vo všeobecnosti v tomto smere poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu\nSlovenskej republiky.\n13. Na podklade všetkých vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý rozsudok\na vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhol, aby kasačný súd zmenil\nnapadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácií a v\nplnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, na základe čoho navrhol kasačnú sťažnosť ako\nnedôvodnú zamietnuť.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nSSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nžalobca ako sťažovateľ v lehote včas (§ 443 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom bol vedený nasledovnými právnymi úvahami.\nK uloženej výške pokuty\n16. Pokiaľ ide o sťažnostný bod, v rámci ktorého sťažovateľ namietal uloženú výšku pokuty, tak\nkasačný súd poukazuje na to, že v obdobnej veci Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nrozsudkom sp. zn. 2Stk/12/2024 z 29.10.2025 zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku\nSprávneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/129/2022-120 z 19.6.2024 (predmetom správneho\nsúdneho prieskumu bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100465402/2022\nz 13.3.2022, potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Žilina - pobočka Čadca č. 102291780/2021 z\n16.11.2021). Skutkové a právne okolnosti v uvedenej veci sú ekvivalentné ako v súdenej veci, pričom\nprávne posúdenie správneho súdu a kasačná sťažnosť sú vo vzťahu k posúdeniu otázky výšky uloženej\npokuty v podstate rovnaké.\n17. Kasačný súd preto v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Stk/12/2024 z 29.10.2025 a cituje z neho nasledovné:\n„22. Kasačný súd poukazuje na v tejto veci relevantné ustanovenia zákona o účtovníctve. Ustanovenie\n§ 8 ods. 1 zákona o účtovníctve zaväzuje podnikateľský subjekt viesť účtovníctvo správne, úplne,\npreukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Podľa § 8 ods. 2\nzákona o účtovníctve je účtovníctvo účtovnej jednotky správne, ak účtovná jednotka vedie účtovníctvo\nv súlade so zákonom o účtovníctve a osobitnými predpismi, ktoré sa k nemu viažu. Interpretáciou\ntohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že stačí jedno porušenie zákona o účtovníctve na to, aby\nsa účtovníctvo podnikateľského subjektu stalo nesprávnym - teda zákon porušujúcim. Vzhľadom na\nsystematickú previazanosť jednotlivých ustanovení zákona o účtovníctve je zrejmý jeho účel: vedenie\núčtovníctva spôsobom podľa § 8 zákona o účtovníctve. Zle zaúčtované vozidlá teda v zmysle vyššie\nuvedeného spôsobujú rozpor so skutočným stavom. Toto porušenie tak malo vplyv na nesprávne\nvykázanie skutočností v účtovnej závierke. Takýto rozpor je podľa § 38 ods. 1 písm. f) zákona o\núčtovníctve samostatným dôvodom na sankcionovanie podnikateľského subjektu.\n\n23. Podľa § 16 ods. 9 zákona o účtovníctve nemožno po zostavení účtovnej závierky otvárať uzavreté\núčtovné knihy s výnimkou podľa odseku 10, ktorý hovorí, že do schválenia účtovnej závierky možno\nuzavreté účtovné knihy opäť otvoriť len v tom prípade, ak sa má zabezpečiť pravdivý a verný\nobraz účtovníctva. Ustanovenie § 16 ods. 11 zákona o účtovníctve však stanovuje, že ak sa aj po\nschválení účtovnej závierky zistí neporovnateľnosť údajov s predchádzajúcim účtovným obdobím,\núčtovná jednotka ich opraví v účtovnom období, keď tieto skutočnosti zistila, a uvedie to v účtovnej\nzávierke v poznámkach. Dôvodnosť tohto postupu ďalej približuje § 16 ods. 12 zákona o účtovníctve, keď\nvymedzuje: v účtovnej jednotke účtujúcej v sústave podvojného účtovníctva sa musí dodržať zásada,\nže konečné zostatky účtov, ktoré sa vykazujú v súvahe k poslednému dňu účtovného obdobia, musia\nbyť zhodné so začiatočnými stavmi týchto účtov k prvému dňu bezprostredne nasledujúceho účtovného\nobdobia (...) Podľa § 17 ods. 8 a 9 zákona o účtovníctve je účtovná jednotka povinná uvádzať v účtovnej\nzávierke informácie podľa stavu ku dňu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje (...), informácie v\núčtovnej závierke musia byť pre používateľa užitočné, posudzujú sa z hľadiska ich významnosti a musia\nbyť zrozumiteľné, porovnateľné a spoľahlivé.\n24. Tieto ustanovenia podnikateľskému subjektu dávajú jasné inštrukcie. Po zostavení účtovnej závierky\nnemožno otvárať uzavreté účtovné knihy. Predmetný zákaz otvárania už uzavretých účtovných kníh po\nzostavení účtovnej závierky vychádza z dodržiavania bilančnej kontinuity podľa § 16 ods. 12 zákona\no účtovníctve, na ktorú poukázal aj žalovaný. Hoci zákon o účtovníctve predpokladá možnosť otvárať\nuzavreté účtovné knihy v prípade, že zostavená účtovná závierka neposkytuje verný a pravdivý obraz,\ntáto je obmedzená časom. Účtovná závierka za účtovné obdobie, v ktorom je potrebné vykonať opravy,\nešte nemôže byť schválená. Ak teda žalobca chcel robiť zmeny po schválení účtovných závierok, lebo\nmal za to, že údaje neboli porovnateľné, mohol a mal využiť inštitút poznámky v účtovnej závierke z\ntoho účtovného obdobia, v ktorom túto nezrovnalosť zistil, tak ako to predpokladá § 16 ods. 11 zákona\no účtovníctve. Keďže tak neurobil, porušil § 17 zákona o účtovníctve, čo je podľa § 38 ods. 1 písm. i)\nzákona o účtovníctve samostatným dôvodom na sankcionovanie podnikateľského subjektu.\n25. V kontexte týchto ustanovení treba vnímať aj závažnosť konania žalobcu. Podľa § 7 ods. 1 zákona\no účtovníctve: účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a\npravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej\njednotky. Vernosť a pravdivosť obrazu o podnikateľskom subjekte predstavujú nosné princípy pre\nzostavovanie účtovnej závierky a zároveň cieľ účtovníctva (podobne aj BALÁŽ, O. Zákon o účtovníctve\n- komentár, § 7. Uverejnené v ASPI pod ID: ASPI_ID KO431_a2002SK). Účtovná závierka je podľa §\n17 ods. 1 zákona o účtovníctve prvá veta štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom\núčtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú. Otváranie účtovných kníh a zmena\núčtovnej závierky po jej schválení teda inými slovami znamená, že skutočnosti, ktoré už boli predmetom\núčtovníctva, nezodpovedali zákonným atribútom - neposkytovali verný a pravdivý obraz o finančnej\nsituácii podnikateľského subjektu. Tieto skutočnosti potom nemohli byt relevantným podkladom pre\nekonomické rozhodnutia iných subjektov, pretože narušili právnu istotu používateľov účtovnej závierky,\nresp. Registra účtovných závierok, ktorý má slúžiť na zabezpečenie transparentnosti a dostupnosti\nfinančných informácií o danom podnikateľskom subjekte.\n26. Kasačný súd preto uznáva záver prvostupňového orgánu, že zverejnenie opakovane schválenej\núčtovnej závierky, ktorá nezodpovedala reálnemu stavu, mohlo mať za následok, že používatelia\núčtovnej závierky - používatelia Registra účtovných závierok nezískali potrebné informácie, resp.\nzískali mylné informácie na vytvorenie si úsudku o finančnej situácii žalobcu. To, že nesprávnosti v\núčtovnej závierke mali byť jej opätovným schválením napravené, nemôže byť posúdené ako relevantná\nskutočnosť, ak by k tejto náprave aj došlo. Relevantné z hľadiska viny žalobcu je len to, že iné subjekty\nnemali prístup k reálnym finančným informáciám o hospodárení žalobcu. Nie je pri tom dôležité, či k\nvplyvu na obchodných partnerov aj došlo, ale že k nemu dôjsť mohlo. Sťažnostný bod o neexistencii\nveriteľov, ktorí by mohli byť nesprávnymi účtovnými závierkami dotknutí, preto kasačný súd vyhodnotil\nako nedôvodný.\n27. Argumentačná línia žalobcu, že si povinnosť opravy účtovnej závierky splnil dobrovoľne, nemôže\nobstáť. Žalobca poukázal na opatrenia žalovaného, ktoré boli prijaté za účelom správneho ukladania\núčtovných závierok do Registra účtovných závierok, pretože do 31. júla 2020 nemalo uloženú\núčtovnú závierku 26 726 podnikateľských subjektov. Kasačný súd tento sťažnostný bod vyhodnotil ako\nnedôvodný, pretože v prípade žalobcu nešlo o neuloženie účtovnej závierky, ale o opätovné uloženie inej\n\núčtovnej závierky. Žalobca tiež poukazoval na to, že v jeho prípade bol sankcionovaný za nezostavenie\núčtovnej závierky. Tento záver však nie je správny. Žalobca bol sankcionovaný za to, že účtovná závierka\nnenapĺňala atribút zrozumiteľnosti.\n28. Ak by však aj išlo o prípady skutkovo podobné s prípadom žalobcu, na vyvodenie\nadministratívnoprávnej zodpovednosti a výšku pokuty nemôže mať vplyv to, že podobné nezrovnalosti\nv účtovných závierkach mali aj iné podnikateľské subjekty. Jednou zo zásad ukladania trestu podľa\nTrestného zákona, ktorá sa v zmysle § 195 písm. d) SSP aplikuje aj pri správnom trestaní, je\njeho individualizácia. Z dikcie § 34 ods. 4 Trestného zákona je nesporné, že pri určovaní sankcie\ntreba prihliadať výlučne na okolnosti daného prípadu, najmä na povahu a závažnosť porušenia,\njeho následky, osobu, ktorá delikt spáchala a jej majetkové pomery. Komparácia s inými subjektami\nby teda bola v priamom rozpore s touto zásadou, pretože by sa výška pokuty fakticky odvíjala\nod konania iných. Porušenie zákona o účtovníctve inými subjektami preto nemôže ospravedlniť ani\nznížiť závažnosť jeho porušenia žalobcom. Orgány verejnej správy sú povinné zabezpečiť individuálne\na spravodlivé sankcionovanie konkrétneho protiprávneho konania, po zohľadnení konkrétnych\nokolností prejednávaného prípadu. Úlohou orgánov verejnej správy teda nie je porovnávať správanie\npodnikateľských subjektov vo všeobecnosti a vytvoriť akýsi stred, ktorý by mal slúžiť ako meradlo pri\nvyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k účastníkom konania v jednotlivých,\nsamostatných správnych konaniach. Podstatné pre vyslovenie viny je posúdiť, či práve ten konkrétny\núčastník konania, voči ktorému bolo začaté správne konanie, porušil zákonom ustanovenú povinnosť,\nv akej miere a s akými následkami. Práve týmto postupom sa potom napĺňa aj požiadavka primeranosti\nuloženého trestu. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4/To7/2013, z 13. mája 2014:\nindividualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť\nv každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.\n29. Samotný zákon o účtovníctve stanovuje mantinely, ktoré je treba pri určovaní výšky pokuty dodržať.\nOstatné kritériá vyplývajú zo zásad správneho trestania, pričom tieto prvostupňový orgán aplikoval\na svoje úvahy žalobcovi priblížil. Dodržanie týchto aspektov a odôvodnenie postupu konajúceho\norgánu v konkrétnom prípade je plnohodnotnou garanciou rovnakého a spravodlivého zaobchádzania s\núčastníkmi správneho konania, bez potreby osobitného dokazovania, že výpočet pokuty bol identický,\nresp. podobný ako v iných prípadoch.\n30. Ani sťažnostný bod o výške pokuty nemohol kasačný súd vyhodnotiť ako dôvodný. Správny súd\nsa dostatočne vysporiadal s jej posúdením. Prvostupňový orgán aj žalovaný vysvetlili výpočet i výšku\nuloženej pokuty korektným aplikovaním § 38 ods. 2 písm. b) a c) zákona o účtovníctve. Podľa § 38 ods.\n2 písm. b): daňový úrad uloží pokutu za správny delikt podľa odseku 1 písm. b) až f) do 2 % z celkovej\nsumy majetku vykázanej 1. v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom\no položky podľa § 26 ods. 3; najviac však 1 000 000 eur, 2. vo výkaze o majetku a záväzkoch zostavenom\nza kontrolované účtovné obdobie; najviac 1 000 000 eur. Podľa § 38 ods. 2 písm. c): daňový úrad uloží\npokutu za správny delikt podľa odseku 1 písm. h) až m) do 2 % z celkovej sumy majetku vykázanej 1.\nv súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods.\n3; najviac však 100 000 eur, 2. vo výkaze o majetku a záväzkoch zostavenom za kontrolované účtovné\nobdobie; najviac však 100 000 eur. Podľa súvahy účtovnej závierky za rok 2016 bol prvostupňovým\norgánom zistený majetok netto žalobcu vo výške 1 588 539,- EUR. Keďže § 38 ods. 2 písm. b) a c)\nvymedzuje rozsah pokuty do 2% z takto zisteného majetku, maximálna možná horná hranica sadzby\npokuty predstavovala 31 770,78,- Eur.\n31. Podľa § 155a ods. 1 daňového poriadku: Tomu, kto sa dopustil viac ako jedného správneho deliktu\npodľa tohto zákona, ak ide o správny delikt, za ktorý sa ukladá pokuta, ktorej výšku možno určiť v\nrámci ustanoveného rozpätia, správca dane, ktorý je oprávnený uložiť pokutu, ak je to účelné a možné,\nuloží úhrnnú pokutu podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na správny delikt s najvyššou hornou\nhranicou sadzby pokuty; ak sú za také viaceré správne delikty horné hranice sadzieb pokút rovnaké,\núhrnná pokuta sa uloží podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na jeden z nich. Úhrnná pokuta sa\nuloží najmenej vo výške najvyššej dolnej hranice sadzby pokuty ustanovenej za správny delikt z tých\nsprávnych deliktov, ktorých sa dopustil. Podľa § 155a ods. 2 daňového poriadku: Uloženie úhrnnej pokuty\nspôsobom podľa odseku 1 sa uplatní primerane pri uložení pokút za správne delikty, ktoré sú porušením\nosobitného predpisu (odkaz na zákon o účtovníctve). Vzhľadom na to, že žalobca spáchal viac ako\njeden správny delikt, pričom v danom prípade nemožno určiť najvyššiu dolnú hranicu sadzby pokuty,\n\nprvostupňový orgán odrážajúc sa od sumy 31 770,78,- Eur, uložil žalobcovi pokutu vo výške 8 000,EUR, teda 25% z maximálnej možnej sadzby.\n32. Kasačný súd nemôže inak ako prisvedčiť správnemu súdu, ale i žalovanému, že táto suma je v plnej\nmiere zákonná, a zároveň sa javí ako zohľadňujúca okolnosti prejednávaného prípadu. Samotný spôsob\nvýpočtu stanovený zákonodarcom predpokladá, že pokuty ukladané na podklade tohto ustanovenia\nvariujú od prípadu k prípadu. Je pravdou, že prvostupňovému orgánu bolo týmto ustanovením zverené\npomerne široké diskrečné oprávnenie. Dôležité je však povedať, že diskrécia umožňuje ukladať\nsankcie v závislosti od závažnosti konania, následkov tohto konania a ich rozsahu. Reflektovaním\ntýchto aspektov kasačný súd uznáva, že pokuta uložená žalobcovi predstavuje, v zásade, len zlomok\nmaximálnej možnej sadzby. S ohľadom na majetok žalobcu a charakter porušenia zákona o účtovníctve,\nuložená pokuta neprekračuje ani primeranosť. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdeniami žalobcu o jej\nšikanóznej povahe, a to ani v porovnaní s ostatnými uloženými pokutami. Žalobca navyše nepreukázal,\nže by výška uloženej pokuty bola neprimeraná vo vzťahu k nemu samotnému. Neprimeranosť výšky\nuloženej pokuty opieral o „bežnú prax ostatných daňových subjektov“, čo na jej moderáciu nepostačuje.\nNaopak, z druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že k 31. decembru 2020 žalobca vykázal stav na\nfinančných účtoch v sume 42 118,00,- EUR, pričom stav majetku netto žalobcu bol k rovnakému dňu vo\nvýške 6 000 253,00,- EUR. Možno len súhlasiť s názorom žalovaného, prevzatým i správnym súdom,\nže pokutu vo výške 8 000,- EUR vo vzťahu k vyššie vyčíslenému majetku nemôže žalobca považovať\nza likvidačnú.\n33. V tejto súvislosti kasačný súd nemohol svoje rozhodnutie oprieť ani o štatistické údaje o priemernej\nvýške uložených pokút. Diskrečné oprávnenie orgánov verejnej správy je dané z?dôvodu, aby v?každej\njednej veci bol trest ukladaný so zreteľom na konkrétnosti prípadu, s?prihliadnutím na skutkové okolnosti\na?osobu páchateľa, s?cieľom zabezpečiť naplnenie účelu trestu, vrátane jeho prevýchovnej funkcie\n(podobne Burda, E. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H.\nBeck, 2010, s. 283-288).\n34. Z údajov o výškach pokút predložených žalobcom nebolo možné zistiť, že by sa týkali prípadov\nskutkovo a právne zhodných s prípadom žalobcu. Rovnako ani všeobecne koncipované, ničím\nnepodložené podozrenia žalobcu o účelovosti vykonanej kontroly s diskriminačným pozadím kasačný\nsúd nemohol vyhodnotiť ako spôsobujúce nezákonnosť vydaných rozhodnutí. Kasačný súd však pre\núplnosť zdôrazňuje, že ani keby žalobcom predkladané údaje boli bývali vychádzali z porušenia\nrovnakých ustanovení zákona o účtovníctve, nezakladala by výška pokuty sama osebe dôvod\npre konštatovanie nezákonnosti. Dôvodom je práve vyššie uvedená, zákonodarcom predpokladaná\ndiferenciácia medzi posudzovanými prípadmi, odrážajúc sa od majetku kontrolovaných podnikateľských\nsubjektov a počtu nimi spáchaných správnych deliktov na danom úseku. Hoci kasačný súd pripúšťa,\nže legitímne očakávania predpokladajú určitú istotu účastníkov konania, že o ich veci bude rozhodnuté\nobdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania nemožno absolutizovať, najmä\nnie v prípadoch, kde je orgánu verejnej správy daná diskrečná právomoc (podobne napr. rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Stk/11/2022, z 26. októbra 2022).\n35. Striktne vzaté, ak by prvostupňový orgán chcel uškodiť žalobcovi, mohol by, vzhľadom na\nzákonom o účtovníctve stanovené maximum, uložiť niekoľkonásobne vyššiu pokutu. Skutočnosť,\nže tak neurobil, nasvedčuje rešpektovaniu nevyhnutnosti, miernosti a vyváženosti pri vyvodzovaní\nadministratívnoprávnej zodpovednosti.\n36. Kasačný súd uzatvára, že rozhodnutia orgánov verejnej správy dali dostatočnú odpoveď na to, prečo\nvyvodili administratívnoprávnu zodpovednosť voči žalobcovi a aké skutočnosti zohľadňovali pri výške\nuloženej pokuty. Uložená pokuta nie je šikanózna, pretože je uložená v medziach zákona o účtovníctve\na daňového poriadku. Správny súd sa vyčerpávajúco zaoberal každým žalobným bodom žalobcu a\naplikáciou relevantných zákonných ustanovení dospel k záveru, ktorý sa zhoduje so závermi kasačného\nsúdu. Kasačná sťažnosť preto bola v celom rozsahu vyhodnotená ako nedôvodná.\n37. Kasačný súd na záver uvádza, že rozhodol rovnako ako v prípade konania vedeného na tunajšom\nsúde pod sp. zn. 4Stk/10/2024; rozsudok kasačného súdu sp. zn. 4Stk/10/2024 z 21. mája 2025\nvychádzal z podobného skutkového stavu, za účasti rovnakých účastníkov konania.“\n\nK porušeniu zásady ne bis in idem\n18. Zásada ne bis in idem predstavuje zákaz dvojitého, resp. opakovaného potrestania tej istej osoby za\nten istý skutok. Jedná sa o zásadu normatívne zakotvenú tak vo vnútroštátnej [napr. čl. 50 ods. 5 Ústavy\nSlovenskej republiky, § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 písm. e) a g) Trestného poriadku] ako i medzinárodnej\nprávnej úprave [napr. čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len ,,Dohovor“), čl. 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\nčl. 50 Charty základných práv Európskej únie alebo čl. 54 Schengenského dohovoru].\n19. Hoci je zásada ne bis in idem typickou trestnoprávnou zásadou, je potrebné ju aplikovať aj na\nsprávne trestanie, a to buď s odkazom na čl. 6 Dohovoru alebo v zmysle § 195 písm. c) SSP. Pod\ntrestným obvinením upraveným v čl. 6 Dohovoru sa totiž rozumie aj správny delikt [v širšom slova zmysle\nvymedzenom v § 194 SSP ako priestupok, (iný) správny delikt a sankcia za iné podobné protiprávne\nkonanie] za splnenia troch tzv. Engelovských kritérií, z ktorých rozhodujúcim je v zásade to tretie,\ntýkajúce sa druhu a stupňa závažnosti hroziacej sankcie. Znenie § 195 písm. c) SSP zasa predstavuje\nzákonodarcom ustanovenú „procesnú skratku“, na podklade ktorej sa na správne trestanie použijú aj\nzásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie,\npričom zásada ne bis in idem takúto povahu nesporne má.\n20. Aplikácia zásady ne bis i idem je spojená s kumuláciou dvoch podmienok, a to totožnej osoby a\ntotožného skutku.\n21. Kasačný súd porovnal sťažovateľom namietané rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorými bol\ntento sankcionovaný, pričom zistil, že pre uplatnenie zásady ne bis in idem nebola naplnená druhá\npodmienka spočívajúca v totožnosti skutku.\n22. V poradí prvým vydaným rozhodnutím (rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca č.\n102291780/2021/2020 zo 16.11.2021 v spojení s odvolacím rozhodnutím Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky č. 100465402/2022 z 13.3.2022, voči ktorému bola žaloba zamietnutá rozsudkom\nSprávneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/129/2022-120 z 19.6.2024 a kasačná sťažnosť žalobcu\nbola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Stk/12/2024 z\n29.10.2025) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu podľa § 38 ods. 1 písm. f)\na i) zákona o účtovníctve, ktorého sa dopustil tým, že nevedením účtovníctva v súlade so zákonom o\núčtovníctve nesprávne vykázal skutočnosti v účtovnej závierke za účtovné obdobie roka 2016.\n23. V poradí druhým vydaným rozhodnutím (rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská\nBystrica č. 100437727/2022 z 8.3.2022 v spojení s odvolacím rozhodnutím Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky č. 101677262/2022 z 6.6.2022, voči ktorému bola podaná žaloba zamietnutá\nrozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/215/2022 - 189 z 19.6.2024 a kasačná\nsťažnosť žalobcu bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Stk/10/2024 z 21.5.2025) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správnych deliktov podľa § 38\nods. 1 písm. i) a e) zákona o účtovníctve, ktorých sa dopustil tým, že v kontrolovanom účtovnom období\nroku 2017 nedodržal ustanovenie § 17 zákona o účtovníctve a neviedol účtovníctvo podľa § 8 zákona o\núčtovníctve a toto porušenie malo vplyv na nesprávne vykázanie skutočností v účtovnej závierke.\n24. V poradí tretím vydaným rozhodnutím je prvostupňové rozhodnutie v spojení s rozhodnutím\nžalovaného, ktorými bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu podľa § 38 ods. 1\npísm. c) a f) zákona o účtovníctve, ktorých sa dopustil tým, že schválenú účtovnú závierku za obdobie\nod 1.1.2018 do 31.12.2018 uložil do registra účtovných závierok až dňa 15.10.2021, t. j. po lehote\nustanovenej v § 23a ods. 7 zákona o účtovníctve, ktorý ukladá povinnosť uložiť schválenú účtovnú\nzávierku za účtovné obdobie od 1.1.2018 do 31.12.2018 najneskôr do jedného roka po skončení\núčtovného obdobia, a teda neviedol účtovníctvo podľa § 8 zákona o účtovníctve a toto porušenie malo\nvplyv na nesprávne vykázanie skutočností v účtovnej závierke.\n25. Z uvedeného je celkom zjavné, že v každom z uvedených prípadov sa jedná o odlišný skutok, pričom\ntáto odlišnosť je zrejmá nielen z vymedzenia porušených zákonných povinností, ale i z obdobia, v ktorom\nsa uvedené protiprávne konanie sťažovateľa uskutočnilo.\n\n26. Rozhodnutím žalovaného preto nemohlo dôjsť k porušeniu zásady ne bis in idem, a teda ani správny\nsúd v napadnutom rozsudku pri posudzovaní a vyhodnocovaní tohto žalobného bodu nepochybil.\nK nedostatočnému odôvodneniu administratívnych rozhodnutí\n27. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia\nžalovaného, jednalo sa o všeobecnú a bližšie nekonkretizovanú námietku, v rámci ktorej nebolo bližšie\nšpecifikované skutočnosti, s ktorými sa orgány verejnej správy v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite\nnevysporiadali.\n28. Podľa názoru kasačného súdu boli pritom tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie\nžalovaného odôvodnené akceptovateľným spôsobom, pričom samotná skutočnosť, že sťažovateľ so\nzávermi týchto rozhodnutí nesúhlasil, neznamená, že tieto neboli dostatočne odôvodnené. Kasačný súd\npreto ani tento sťažnostný bod nevyhodnotil ako dôvodný.\nV.\nZáver\n29. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej\nsťažnosti spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1\npísm. g) SSP. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n30. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP\ntak, že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal a to:\n- sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario z dôvodu jej neúspechu v konaní,\n- žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí\n(§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup.\n31. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom\nhlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/15/2023", "guid": "a1d06b0c-c5a8-401f-884d-8ca2515db3d3:573a1a6a-0d33-4c2b-b554-3b5d34d950d6", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}