{"guid": "a6286f6b-b9fa-435a-b80a-5b4bbf6995c3:18a0bb25-b70f-45d2-ae97-74c2ce010ab9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4", "spisova_znacka": "19SVs/3/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2024 z 9. 12. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 9. decembra 2024, sp. zn. 19SVs/3/2024, ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4", "identifikacne_cislo": "8021200107", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2024-12-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "nazov": "§ 462 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-99", "nazov": "§ 99 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-99"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "nazov": "§ 83 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-83"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-h", "nazov": "§ 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-13.odsek-3.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198.odsek-1", "nazov": "§ 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-198"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198.odsek-2", "nazov": "§ 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-198.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-198"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-109.odsek-1", "nazov": "§ 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-109.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-110.odsek-1", "nazov": "§ 110 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-110.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-110"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-110.odsek-2", "nazov": "§ 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-110.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-110"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-231.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 231 ods. 1 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-231.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-231"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-14", "nazov": "§ 14 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195", "nazov": "§ 195 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-195", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-196", "nazov": "§ 196 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-196", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-196"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-99", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-83", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-13", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-198", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-109", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-110", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-231", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-14", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-195", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-196"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18a0bb25-b70f-45d2-ae97-74c2ce010ab9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4/text", "citacie_n": 13, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n19SVs/3/2024\n8021200107\n09. 12. 2024\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSSR:2024:8021200107.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Marián Trenčan ako predseda\nsenátu, Viola Takáčová, Jana Martinčeková, Petra Príbelská ako členky senátu, Michal Novotný (sudca\nspravodajca), Marián Fečík a Peter Potásch ako členovia senátu vo veci žalobkyne: S. M., nar. XX. B.\nXXXX, D. XX, zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31,\nTrnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie\nrozhodnutia z 23. decembra 2020, č. 82557-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 z 13. januára 2022 takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 z 13. januára 2022 sa mení tak, že sa zrušujú\nrozhodnutie ústredia žalovanej z 23. decembra 2020, č. 82557-2/2020-BA, a rozhodnutie pobočky\nžalovanej v Prešove z 2. októbra 2020, č. 8311-108/2020-PO, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie\nkonanie.\nII. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100% trov kasačného konania, ako aj konania\npred správnym súdom.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom\n1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy z\n30. apríla 2016 zamestnankyňou zamestnávateľa Q.. P. T., L.., v pohostinskom zariadení v Prešove.\nNáplňou práce bola „barmanka/čašníčka“, čo zahŕňalo čapovanie nápojov a obsluhu zákazníkov. Podľa\nopisu pracovných činností z 1. januára 2015 bolo jej úlohou okrem iného odomknúť pohostinské\nzariadenie, kontrolovať pokladnicu, kontrolovať pivnicu, zabezpečiť čistotu a odložiť prázdne sudy po\nich vyčapovaní. V opise bolo vyslovene uvedené, že plné sudy nemá dvíhať ani nosiť, pretože ich k\nvýčapu nosia zamestnanci pivovaru.\n2. Dňa 15. júla 2016 žalobkyňa pracovala na svojom pracovisku, kde podľa nej utrpela pracovný úraz,\nkeď manipulovala s plnými sudmi, aby mohla ďalej čapovať. V ten istý deň večer a 16. júla 2016 vyhľadala\nlekársku pohotovostnú službu, kde sa sťažovala na to, že ju pri dvíhaní ťažkého bremena seklo v\nkrčnej chrbtici. Takisto oznámila zástupkyni zamestnávateľa, že kvôli seknutiu v chrbte nepríde do práce.\nNásledne 19. júla 2016 jej praktická lekárka vystavila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti\nod 18. júla 2016, a to najskôr kvôli chorobe - poškodeniu krčných nervových koreňov. Neskôr sa\nžalobkyňa podrobila ďalšiemu odbornému neurologickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo, že jej zdravotný\nstav je dôsledkom úrazu. Na základe toho praktická lekárka zmenila dôvod pracovnej neschopnosti na\npracovný úraz - úrazové natrhnutie krčnej medzistavcovej platničky. Na podnet žalobkyne úraz preveril\naj inšpektorát práce, ktorý však v zázname z 15. novembra 2016 uzavrel, že sa nepodarilo bezpečne\nzistiť, či ide o pracovný úraz. Zamestnávateľ žalobkyne odmietal akúkoľvek zodpovednosť zaň, pretože\nsa podľa neho nestal, a počas celého konania poukazoval na rôzne rozpory v jej správaní a výpovediach.\n\n3. Žalobkyňa už 24. augusta 2017 požiadala o úrazový príplatok za obdobie práceneschopnosti od\n18. júla 2016 až do 17. júla 2017, v dôsledku čoho pobočka žalovanej v Prešove začala obstarávať\nurčité podklady týkajúce sa sporného úrazu. Dňa 24. júna 2019 žalobkyňa požiadala túto pobočku aj o\npriznanie náhrady za bolesť (bolestného), ktorú vytrpela pri tomto úraze. Na preukázanie svojho nároku\njej praktická lekárka 11. septembra 2019 vystavila posudok, ktorým jej bolesť ohodnotila na 15 bodov.\nPosudková lekárka pobočky vo svojom posudku zo 7. októbra 2019 nemala proti tomuto ohodnoteniu\nnámietky. Keďže medzičasom správny súd svojím rozsudkom č. k. 8Sa/31/2018-82 zrušil rozhodnutia\nžalovanej, ktoré sa týkali úrazového príplatku, pobočka aj v konaní o bolestnom vykonala dokazovanie\nvýsluchom viacerých svedkov, ktorí boli 15. júla 2016 prítomní v pohostinstve, kde malo dôjsť k úrazu\nžalobkyne. Podobne vykonala dokazovanie spismi inšpektorátu práce, ako aj vyžiadaním vyjadrenia jej\npraktickej lekárky a zamestnávateľa.\n4. Rozhodnutím z 2. októbra 2020, č. 8311-108/2020-PO, pobočka v Prešove vyslovila, že žalobkyňa\nnemá nárok na náhradu za bolesť. V odôvodnení zhrnula vykonané dôkazy a uzavrela, že žalobkyňa\nnepreukázala, že jej úraz z 15. júla 2016 je pracovným úrazom, a preto nie je poškodenou z úrazového\npoistenia podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Jej\nzamestnávateľ odmietal zodpovednosť za tento úraz a podľa pobočky išlo o pracovnoprávny vzťah\nmedzi ním a žalobkyňou. Preto sa mala žalobkyňa žalobou na (civilnom) súde domáhať, aby súd\nurčil, že zamestnávateľ za jej úraz zodpovedá. Pobočka nie je oprávnená na takéto určenie, hoci aj z\nvykonaného dokazovania bolo možné uzavrieť, že taký úraz utrpieť mohla. Záverom zdôraznila, že jej\naž do rozhodovania nebol predložený záznam o pracovnom úraze zamestnávateľa.\n5. Ústredie žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 23. decembra 2020 nevyhovelo odvolaniu\nžalobkyne, aj keď formálne zmenilo výrok prvostupňového rozhodnutia. Rovnako ako pobočka v\nodôvodnení svojho rozhodnutia podalo prehľad doterajšieho priebehu konania a osobitne odkázalo na\nprejav právneho zástupcu žalobkyne, že napriek výzve nebude podávať žalobu o určenie, či sporný\núraz je pracovným úrazom. Ústredie zdôraznilo, že za pracovný úraz podľa § 195 ods. 1 Zákonníka\npráce zodpovedá zamestnávateľ a spory medzi ním a zamestnancom podľa § 14 Zák. práce naďalej\nprejednávajú a rozhodujú súdy. Preto len civilný súd môže záväzne určiť, či úraz žalobkyne z 15.\njúla 2016 je pracovným úrazom. Žalovaná však nemá oprávnenie vyvolať takýto spor. Podľa § 198\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. môže len prerušiť konanie, ak sa takýto spor začal. V tejto súvislosti\nodkázalo aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej spory z pracovnoprávnych\nvzťahov, akým je aj spor o charakter úrazu, patria do právomoci civilných súdov. Napriek tomu však\npobočka vykonala obsiahle dokazovanie, ktoré však nevyvrátilo vyhlásenie zamestnávateľa, že sporný\núraz žalobkyne nie je pracovným úrazom. Takéto vyhlásenie je podľa žalovanej pre jej rozhodovanie\nzáväzné, na čom najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zotrval aj napriek medzičasom vydanému nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 87/2014. Na základe toho sa ústredie stotožnilo s\nprávnym záverom pobočky, že sa nepodarilo vyvrátiť obsah vyhlásenia zamestnávateľa, ktorý pracovný\núraz z 15. júla 2016 neuznal za pracovný úraz. Tento charakter úrazu tak nemožno preukázať ani\ntvrdením posudkovej lekárky, ani závermi inšpektorátu práce.\n6. Správny súd napadnutým rozsudkom č. k. 3Sa/5/2021-70 zamietol správnu žalobu žalobkyne proti\ntomuto rozhodnutiu. V odôvodnení zdôraznil, že úrazovo poistený je zamestnávateľ, hoci poškodeným\nje jeho zamestnanec, a zamestnávateľ objektívne zodpovedá za pracovný úraz. Správny súd odkázal na\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/99/2019, v ktorom tento súd zotrval na názore, že stanovisko\nzamestnávateľa o povahe pracovného úrazu je pre žalovanú rozhodujúce a záväzné. Žalovaná nie je\noprávnená s konečnou platnosťou vyriešiť otázku, či úraz je úrazom pracovným, pretože by to mohlo\nmať dôsledky aj na pracovnoprávny vzťah poškodeného a jeho zamestnávateľa. Také rozhodnutie môže\nurobiť len všeobecný súd v pracovnoprávnom spore, kde sú obaja účastníkmi s rovným postavením.\nAk zamestnávateľ odmietne zodpovednosť, musí túto otázku považovať za spornú a jeho stanovisko\nmožno zmeniť len rozhodnutím súdu. V tejto súvislosti správny súd vytkol žalobkyni, že napriek\nkvalifikovanému zastúpeniu takúto žalobu nepodala. Správny súd však odkázal aj na dokazovanie, ktoré\nžalovaná vykonala a ktoré zhodnotila v odôvodnení rozhodnutí. Osobitne zdôraznil, že v čase úrazu\nbola žalobkyňa sama, nikto ju pri ňom nevidel, v správe pre zamestnávateľa neuviedla, že by utrpela\núraz, a zamestnávateľ nepredložil hlásenie o pracovnom úraze. Takisto odkázal aj na opis pracovných\nčinností, v ktorých bolo zamestnancom zakázané dvíhať a posúvať sudy. Správny súd považoval\nvykonané dôkazy za zákonné a riadne vyhodnotené, pričom úvaha bola v odôvodnení rozhodnutia\nriadne vysvetlená. Hoci žalovaná považovala za rozhodujúce vyhlásenie zamestnávateľa, podľa súdu\nsvoj záver oprela aj o iné vykonané dôkazy. Pokiaľ žalobkyňa so závermi žalovanej nesúhlasila, mohla\nsa na všeobecnom súde domáhať určenia, že úraz je pracovný. Za podstatný tak správny súd považoval\nzáver žalovanej, že sa nevyvrátilo vyhlásenie zamestnávateľa, že úraz žalobkyne z 15. júla 2016 nie\n\nje pracovný. Naopak, nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že bolo úlohou zamestnávateľa obrátiť sa\nna civilný súd, ak sa chcel zbaviť svojej zodpovednosti, pretože taký záver bol v rozpore s ustálenou\njudikatúrou najvyššieho súdu.\nII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej\n7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa\nzrušia rozhodnutia žalovanej, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasila\ns názorom správneho súdu, že existencia pracovného úrazu nebola preukázaná. V tomto smere\npredložila jednak potvrdenie všeobecnej lekárky o práceneschopnosti, no poukázala aj na obsah\nvýpovedí jednotlivých svedkov, ktorí však vypovedali až po štyroch rokoch od sporného úrazu. Z ich\nvýpovedí je dostatočne zrejmé, že úraz sa stal, aj keď žalobkyňu priamo nevideli. Rovnako žalobkyňa\nnahlásila svoje zranenie aj osobe poverenej zamestnávateľom. Žalovaná mala už počas konania voľným\nzhodnotením viacerých dôkazov možnosť usúdiť, že sporný úraz je úrazom pracovným. Žalobkyňa\nnesúhlasila s tým, že by žalovaná takýto úsudok nemohla urobiť. Pojem pracovného úrazu totiž definuje\n§ 8 zákona č. 461/2003 Z. z., takže spor o to, či úraz je pracovným úrazom podľa tejto definície, nie je\nsúkromnoprávnym sporom. Naopak, o tejto otázke podľa § 172 ods. 2 cit. zák. rozhodujú organizačné\nzložky žalovanej v konaní vo veciach sociálneho poistenia. Aj z citovaného nálezu ústavného súdu\njednoznačne vyplýva, že žalovaná musí takúto predbežnú otázku vyriešiť. Pokiaľ žalovaná opiera svoje\nrozhodnutie o ničím nepodložené tvrdenie bývalého zamestnávateľa žalobkyne, koná protizákonne.\n8. Žalovaná vo vyjadrení navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože sa stotožnila so závermi\nsprávneho súdu.\nIII. Postúpenie veci veľkému senátu\n9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte\n[§ 21 písm. b) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023] dospel pred rozhodnutím jednomyseľne k záveru,\nže v otázke, či je žalovaná oprávnená v dávkovom konaní riešiť charakter úrazu ako pracovného úrazu,\nvyslovila doterajšia judikatúra rozličné názory.\n10. Už v rozsudku sp. zn. 9So/91/2009 najvyšší súd vytkol žalovanej, že sa bez opory v zákone alebo v\nrozhodnutí súdu cítila byť viazaná názorom zamestnávateľa o miere spoluzavinenia pracovného úrazu\npoškodeným zamestnancom a že názor navrhovateľa ako ďalšieho účastníka konania považovala za\nprávne bezvýznamný. Tým totiž podľa najvyššieho súdu porušila ustanovenie § 173 ods. 3 zákona č.\n461/2003 Z. z., podľa ktorého majú všetci účastníci konania rovnaké práva a povinnosti. V rozsudku\nsp. zn. 9Sžso/44/2011 zasa najvyšší súd vyjadril názor, že ak zamestnávateľ neuzná úraz za pracovný,\nmôže sa zamestnanec obrátiť na súd. Rozhodnutie o takejto otázke totiž patrí do jeho právomoci podľa §\n14 Zákonníka práce. Pokiaľ však zamestnávateľ výslovne uzná charakter úrazu ako pracovného úrazu,\ntakéto vyhlásenie je pre žalovanú záväzné. Približne v tom istom období najvyšší súd v rozsudku sp. zn.\n9Sžso/19/2012 vyslovil, že žalovaná nie je povinná vyčerpávajúco skúmať či určitý úraz je pracovným\núrazom, pretože rozhodnúť o takejto otázke prináleží iba všeobecnému súdu. Pokiaľ poškodený napriek\npoučeniu žalovanej nepodal žalobu o určenie, že úraz je pracovný, žalovaná správne úrazovú dávku\nnepriznala. Tento rozsudok však zrušil ústavný súd už cit. nálezom sp. zn. I. ÚS 87/2014, v ktorom\nvýslovne nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, že zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom\npoistení nevyplýva oprávnenie žalovanej rozhodovať o tom, či úraz bol pracovným úrazom. Ak totiž\nžalovaná rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, musí sa podľa ústavného súdu v rámci predbežnej otázky\nvyrovnať s tým, či došlo k pracovnému úrazu. Posúdenie takejto otázky nemôže byť svojvoľné, ale jej\nrozhodnutie musí byť úplné, presvedčivé a vzbudzovať dôveru v spravodlivosť. Okrem toho dodal, že\npredmetom určovacej žaloby môže byť len právo alebo právny vzťah, nie aj právna skutočnosť, akou\nje pracovný úraz.\n11. Ani ďalšia judikatúra (po vydaní tohto nálezu) neviedla k celkom jasnému vyriešeniu uvedených\notázok. V rozsudku sp. zn. 7So/14/2015 najvyšší súd uzavrel, že žalovaná nie je oprávnená rozhodnúť\no okolnostiach zodpovednosti za vznik pracovného úrazu; pretože však v čase jej rozhodovania už\nprebiehalo občianske súdne konanie, bol aj jej úsudok o tejto otázke predčasný. V ďalšom rozsudku sp.\nzn. 1Sžso/74/2015 najvyšší súd vyslovil, že žalovaná nie je oprávnená určovať mieru zavinenia žalobcu\nako zamestnanca, pretože tá vyplýva z pracovnoprávnych vzťahov medzi ním a zamestnávateľom.\nPreto samotné zistenie žalovanej, že zamestnanec porušil predpisy ohľadne bezpečnosti a ochrany\nzdravia pri práci, nezakladá jej oprávnenie, aby vstúpila do pozície zamestnávateľa. Je totiž len jeho\nprávo domáhať sa úplne alebo čiastočne zbavenie zodpovednosti za poškodenie zdravia zamestnanca\nv zmysle § 196 Zák. práce. V rozsudku sp. zn. 10Sžso/20/2016 najvyšší súd aj s odkazom na judikatúru\njeho občianskoprávneho kolégia zdôraznil, že žalovaná si môže urobiť úsudok o predbežnej otázke,\nakou je aj miera zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz, no nie je oprávnená samostatným\nrozhodnutím vysloviť, či o taký úraz ide (podobne aj rozsudok sp. zn. 10Sžso/74/2015).\n\n12. O hlbší rozbor uvedenej problematiky sa pokúsil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7Sk/29/2019. V\nňom na úvod poznamenal, že zákonom č. 461/2003 Z. z. boli okrem iného zrušené ustanovenia § 198\nods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce a takto zrušeným náhradám za stratu na zárobku, resp. na\ndôchodku zodpovedali po novom dávky úrazového poistenia upravené v zákone o sociálnom poistení.\nNová právna úprava už nemá charakter odškodnenia v podobe náhrady škody, ale je založená na\npoistnom systéme s tým, že o jednotlivých nárokoch od 1. januára 2004 rozhoduje žalovaná. Tá si\nposudzuje ako predbežnú otázku, či došlo k pracovnému úrazu, no nerozhoduje o tom (s odkazom na\njudikatúru občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu). Ak teda poškodený nepodá žalobu o určenie,\nže úraz je pracovný, potom si žalovaná o tejto otázke urobí predbežný úsudok. Dôkazné bremeno, že sú\nsplnené podmienky nároku na dávku, je na tom, kto si ju uplatnil. Ďalším rozsudkom sp. zn. 9Sk/25/2019\nzasa najvyšší súd nadviazal na názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sžso/44/2011, keď dospel k názoru,\nže žalovaná nemôže sama posúdiť mieru zodpovednosti zamestnanca na pracovnom úraze, ak sám\nzamestnávateľ spoluzodpovednosť zamestnanca odmieta.\n13. Na rozsudok sp. zn. 7Sk/29/2019 nadviazal najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/99/2019, ktorý\ncitoval aj správny súd v tu prerokúvanej veci. V ňom najvyšší súd vyslovil, že úrazové poistenie\nvzniká zamestnávateľovi a nárok na úrazové dávky môže vzniknúť jeho zamestnancovi až po\nsplnení zákonných podmienok (§ 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Preto zotrval na názore,\nže stanovisko zamestnávateľa o povahe úrazu je pre žalovanú rozhodujúce a záväzné bez ohľadu\nna jej vlastný úsudok. Ak zamestnávateľ uzná úraz za pracovný a žalovaná s tým súhlasí, prizná\npríslušnú úrazovú dávku. Ak však zamestnávateľ túto povahu neuzná, ide o otázku spornú, ktorú\nnemôže žalovaná rozhodnúť s konečnou platnosťou v dávkovom konaní. Dôsledky jej úsudku by\nmohli mať dosah na pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Len civilný\nsúd konajúci v pracovnoprávnych sporoch môže určiť, či poškodenie zdravia je pracovným úrazom, a\nzáver, ku ktorému dospeje, je spojený so všetkými právnymi následkami aj v rovine úrazových dávok.\nTakéto rozhodnutie je potom záväzné aj pre žalovanú. Žalovaná musí dbať na to, že úrazovú dávku\nmôže zamestnancovi priznať, len ak je daná zodpovednosť poisteného zamestnávateľa. Oprávnenie\nzamestnávateľa rozhodnúť o kvalifikovaní úrazu ako pracovného podľa najvyššieho súdu vyplýva aj z\njeho oprávnenia viesť evidenciu úrazu. Jeho stanovisko k povahe úrazu možno zmeniť iba vyvolaním\npracovnoprávneho sporu, v ktorom súd určí právnu skutočnosť - poškodenie zdravia zamestnanca za\npracovný úraz. Ak poškodený zamestnanec neiniciuje takéto konanie, potom v konaní o úrazovej dávke\nnepreukázal skutočnosť rozhodujúcu pre nárok na dávku. Svoje názory najvyšší súd znova oprel aj o\njudikatúru v občianskoprávnych veciach a považoval ho aj za súladný s citovaným nálezom ústavného\nsúdu. Podľa neho opísaný záver nemožno považovať za svojvoľné vytvorenie si úsudku o predbežnej\notázke, ale za dôsledok dôkazného bremena, ktoré zaťažuje poistenca. Pokiaľ by mohla žalovaná\nposúdiť charakter úrazu, vzniklo by riziko, že o tej istej otázke by mohla rozhodnúť odlišne než všeobecný\nsúd.\n14. Tunajší súd sa vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal uvedenými otázkami v rozsudkoch sp. zn.\n9Sk/4/2021 a 7Sžsk/26/2021. V nich v podstate odkázal na cit. nález sp. zn. I. ÚS 87/2014, že žalovaná\nsa musí v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže\npracovný úraz ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy\npre priznanie úrazovej dávky. To, či došlo k pracovnému úrazu, teda žalovaná posudzuje ako otázku\npredbežnú (§ 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ale nerozhoduje o tom. Pretože v daných veciach v\nčase rozhodovania žalovanej nebolo právoplatného rozsudku o určení, že sporný úraz sa má považovať\nza úraz pracovný, žalovaná si túto otázku vyhodnotila samostatne na základe znaleckého posudku, ktorý\nposudzoval vzťah medzi mechanizmom vzniku zranenia a následkami. Po takomto posúdení žalovaná\nv oboch týchto veciach dospela k záveru, že sporný pracovný úraz nemohol byť pracovným úrazom.\nTunajší súd sa s jej záverom stotožnil a považoval ho za správny. K podobnému záveru dospel aj v\nrozsudku sp. zn. 7Sžsk/25/2021, hoci v jeho odôvodnení čiastočne odkazoval aj na skoršie rozsudky z\nroku 2019 a na názor, podľa ktorého žalovaná nemôže sama posúdiť charakter úrazu ako pracovného.\n15. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal\npodľa § 466 ods. 4 SSP, stotožnil s názorom vyjadreným v uznesení o postúpení veci veľkému senátu.\nSúhlasil s tým, že zákon č. 461/2003 Z. z. pri vymedzení pracovného úrazu neodkazuje na Zákonník\npráce, takže zákonodarca nemal zámer obe definície prepojiť. Ani charakter úrazu ako pracovného\npodľa Zákonníka práce neznamená, že ide o pracovný úraz podľa zákona č. 461/2003 Z. z., a preto\nrozhodnutie súdu o charaktere úrazu podľa Zákonníka práce nie je vyriešením predbežnej otázky na\núčely cit. zákona. Takéto rozhodnutie tvorí podklad na to, aby si žalovaná urobila záver o naplnení znakov\npojmu pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Rovnako generálny prokurátor súhlasil\ns tým, že vyhlásenie zamestnávateľa, že úraz nie je pracovný, nemôže byť pre žalovanú záväzné.\n\nPodobne neohlásenie pracovného úrazu zamestnávateľom neznamená, že nešlo o pracovný úraz, a\nžalovaná musí sama zistiť jeho okolnosti. V závere generálny prokurátor zdôraznil, že je aj záujmom\nzamestnanca, aby o jeho nároku na úrazovú dávku bolo rozhodnuté čo najskôr.\nIV. Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu\n16. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný\nsúd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj\npredchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu\nna uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).\n17. V prerokúvanej veci žalovaná ako inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia rozhodovala\no žiadosti žalobkyne o náhrade za bolesť. Podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. patrí nárok na túto\nnáhradu (upravenú inak v zákone č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov) poškodenému, ktorým sa podľa § 83 cit. zák.\nrozumie zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ak (okrem iného) utrpel pracovný úraz. Podľa §\n8 cit. zák. je pracovným úrazom podľa tohto zákona poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby\nspôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré\n(okrem iného) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v\npriamej súvislosti s takýmto plnením, pre plnenie pracovných úloh a pri odvracaní škody hroziacej\nzamestnávateľovi. Náhrada za bolesť je podľa § 13 ods. 3 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. úrazovou\ndávkou, o ktorej sa podľa § 172 ods. 4 cit. zák. rozhoduje v dávkovom konaní, ktoré je upravené v §\n172 a nasledujúcich uvedeného zákona. Podľa § 198 ods. 1 cit. zák. vo všeobecnosti platí, že ak sa\nv konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka\njeho rozhodnutím viazaná; inak si môže o takejto otázke urobiť úsudok. Podľa odseku 2 tohto paragrafu\nsi organizačná zložka nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný\nčin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\n18. Ustanovenie § 198 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje oprávnenia organizačnej\nzložky žalovanej pri posudzovaní predbežných otázok. Zo znenia odseku 1 tohto paragrafu je však\nzrejmé, že ide len o predbežné otázky, ktoré by inak patrili do príslušnosti iných orgánov. Aj podľa\nnázorov doktríny k obdobnému ustanoveniu § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov predbežnou otázkou v zmysle tohto ustanovenia je taká otázka,\nktorej zodpovedanie síce podmieňuje rozhodnutie v správnom konaní, no nepatrí do kompetencie\nsprávneho orgánu (porov. Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký J., Medžová, D. Správny\nporiadok. Komentár. 4. vydanie. Praha : C. H. BECK, 2022, s. 381 a 382). Môže ísť vo všeobecnosti\no otázky, ktorých rozhodnutie môže patriť do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní, civilnom\nmimosporovom konaní, ale aj do príslušnosti iných orgánov verejnej správy. To napokon podporuje aj\nznenie § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré vyslovene zakazuje organizačnej zložke urobiť si\npredbežný úsudok práve o niektorých otázkach, ktoré patria do právomoci súdov v trestnom konaní,\norgánov verejnej správy, prípadne (civilných) súdov. Otázka, o ktorej vôbec nepatrí rozhodovať inému\norgánu verejnej moci, ale len samotnej žalovanej, tak striktne vzaté nie je predbežnou otázkou podľa\ncitovaného § 198 zákona č. 461/2003 Z. z. Preto toto ustanovenie organizačnú zložku ani neobmedzuje\nv posudzovaní takejto otázky ako predbežnej v tom zmysle, že od jej posúdenia je závislý obsah\nrozhodnutia organizačnej zložky vo veci samej.\n19. Podľa už opakovane citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 87/2014 je predovšetkým\npotrebné zaoberať sa tým, na aké právne skutočnosti viaže zákon vznik nároku na určitú dávku. Podľa\n§ 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo všeobecnosti platí, že nárok na (okrem iného) úrazovú\ndávku vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak zákon neustanovuje inak.\nPodobne aj podľa § 17 ods. 1 cit. zák. nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa\nmá zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Už\ncitovaný § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. čo do rozsahu a obsahu náhrady za bolesť (bolestné) odkazuje\nna osobitný predpis, takže podmienkou vzniku tohto nároku upravenou samotným zákonom o sociálnom\npoistení je v zásade len to, že musí vzniknúť poškodenému (v tom zmysle, ako je tento pojem vymedzený\nv citovanom § 83). Ako už bolo uvedené, toto ustanovenie pri vymedzení poškodeného odkazuje na\njeho postavenie zamestnanca zamestnávateľa v zmysle § 16 a na to, že utrpel (okrem iného) pracovný\núraz, ktorého pojem zasa vymedzuje znenie § 8 zákona č. 461/2003 Z. z.\n20. Ani znenie § 83, ani znenie § 8 tohto zákona však pri vymedzení pojmu či už poškodeného alebo\npracovného úrazu neodkazujú na akýkoľvek iný právny predpis alebo na akýkoľvek právny vzťah, o\nktorom by patrilo rozhodovať inému príslušnému orgánu. Osobitne tieto ustanovenia nijako neodkazujú\nna pojem pracovného úrazu podľa Zákonníka práce, ani na pojem zodpovednosť zamestnávateľa\nzaň podľa pracovnoprávnych predpisov. Pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z.\n\nz. je tak definovaný len znakmi, ktoré sú vymedzené v už cit. § 8, nie však tým, či takýto úraz je\nzároveň aj pracovným úrazom podľa Zákonníka práce. Rovnako toto ustanovenie pri vymedzení okruhu\nosôb, ktorým sa pracovný úraz môže prihodiť, neodkazuje na pojem zamestnanca podľa Zákonníka\npráce, ale na pojem zamestnanca zamestnávateľa podľa § 16 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa tohto\nustanovenia je totiž povinne úrazovo poistený nielen zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu\nfyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce, ale\naj v štátnozamestnaneckom pomere podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, v členskom pomere,\nktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, v zmysle Obchodného zákonníka, v služobnom\npomere podľa zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry; rovnako\nje poistený aj ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu. Okrem toho však ustanovenie § 8 ods. 1\npísm. b) v spojení s § 17 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozširuje nárok na úrazové dávky z úrazového\npoistenia aj na osoby uvedené v § 17 ods. 2 cit. zákona. Pojem pracovného úrazu podľa § 8 zákona\nč. 461/2003 Z. z. sa tak neobmedzuje len na úrazy, ktoré sa môžu prihodiť v rámci právnych vzťahov\nupravených Zákonníkom práce.\n21. Inak povedané, okolnosť, že úraz sa považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, sama osebe\nneznamená, že by sa musel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z.,\npretože toto ustanovenie pri vymedzení pojmu pracovný úraz neodkazuje na pojem pracovného úrazu\npodľa Zákonníka práce. Podľa § 14 Zákonníka práce spory z pracovnoprávnych vzťahov síce rozhodujú\nsúdy, to však znamená, že súd môže rozhodovať len o tom, či sa úraz považuje za pracovný na účely\npracovnoprávnych predpisov. Pretože však pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z.\nnie je viazaný na to, či sa úraz považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, a netýka sa len osôb, ktoré\nsú v pracovnoprávnych vzťahoch podľa Zákonníka práce, súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch\nna základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom\nna účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Táto otázka tak nie je predbežnou otázkou, ktorej posúdenie by\npatrilo do príslušnosti iného orgánu v zmysle § 198 ods. 1 cit. zák. V dôsledku toho ani rozhodnutie súdu,\nže určitý úraz je pracovný v zmysle Zákonníka práce, nemožno považovať za rozhodnutie o predbežnej\notázke povahy tohto úrazu na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, posudzovanie tejto otázky\npatrí len organizačným zložkám žalovanej, pretože ide výlučne o (predbežnú) otázku v rámci samotného\nzákona o sociálnom poistení. Samozrejme, definície v § 8 tohto zákona a v § 195 Zákonníka práce sú si\nvecne podobné, pretože charakteristiku pracovného úrazu viažu na podobné znaky (náhle poškodenie\nzdravia vonkajšími vplyvmi pri plnení určitých úloh alebo v priamej súvislosti s nimi); toto prekrývanie\nnemusí však byť vždy úplne presné (porov. v tomto smere už poukazy na odlišnosti u Týc, J. Náhrada\nškody pri pracovních úrazech a nemocech z povolání. Praha: Práce 1983, s. 54). Ako však zdôraznil\ngenerálny prokurátor vo svojom stanovisku, neznamená to, že by rozhodnutie súdu o povahe úrazu na\npracovnoprávne účely bolo v dávkovom konaní celkom bez významu. Toto rozhodnutie by totiž tvorilo\npodklad na to, aby si organizačná zložka žalovanej urobila záver o naplnení jednotlivých znakov pojmu\npracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Organizačná zložka by tak z takéhoto rozhodnutia\nsúdu vo svojom konaní vychádzala.\n22. Pretože definícia pracovného úrazu v zmysle § 195 Zákonníka práce neodkazuje na § 8 zákona\nč. 461/2003 Z. z., musí potom konzekventne platiť, že ani rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej,\nktorým posúdila úraz ako pracovný na účel úrazovej dávky, nie je rozhodnutím o predbežnej otázke v\nzmysle § 194 Civilného sporového poriadku na účely pracovnoprávnych sporov (porov. v tomto smere\nuž rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 5 Cz 10/75, judikát R 26/1976).\nDôsledkom toho potom je, že takéto rozhodnutie organizačných zložiek žalovanej nemôže mať vplyv v\npracovnoprávnom vzťahu poškodeného zamestnanca a zamestnávateľa. Už preto nemožno považovať\nza správne úvahy v časti doterajšej judikatúry, že ak by žalovaná mohla posudzovať charakter úrazu na\núčely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. bez účasti zamestnávateľa, mohlo by to mať vplyv aj na samotný\npracovnoprávny vzťah k zamestnancovi. Možno tu v plnom rozsahu odkázať na judikatúru vo veciach\ncivilného sporového konania, podľa ktorej riešenie predbežnej otázky má vždy účinky len v tom konaní,\nv ktorom sa táto predbežná otázka vyriešila (porov. už rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cz 94/65,\njudikát R 61/1965). Rovnako takéto posúdenie nemôže mať účinky voči zamestnávateľovi ani v iných\nkonaniach, v ktorých by organizačné zložky z tohto pracovného úrazu voči nemu vyvodzovali určité\nnásledky.\n23. Otázka, či určitý úraz možno považovať za pracovný úraz na účely § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., je\ntak otázkou samotného zákona o sociálnom poistení, takže posudzovať ju patrí žalovanej. Ako uviedol\nuž ústavný súd v citovanom náleze I. ÚS 87/2014, jej povinnosťou je posúdiť túto otázku predbežne\nv každom konaní, kde pracovný úraz je podmienkou priznania určitej dávky. Žalovaná ju v takomto\nprípade musí posúdiť v celom rozsahu a musí ustáliť, či úraz skutočne je pracovným úrazom. Na\n\nten účel musí súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. presne a úplne zistiť skutočný stav\nveci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 tohto paragrafu môžu\nbyť podkladmi rozhodnutia okrem dôkazov napríklad aj čestné vyhlásenia, vyjadrenia alebo návrhy\núčastníkov konania, a podľa jeho odseku 4 musí organizačná zložka pri posudzovaní veci objasňovať\nrovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v\nneprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka hodnotí dôkazy\npodľa svojej úvahy, a to každý osobitne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Z citovaných ustanovení\ntak vyplýva opak právneho názoru, vyjadreného v časti doterajšej judikatúry, že žalovaná má byť\nviazaná vyhlásením zamestnávateľa, že úraz nie je pracovným úrazom, a že je v takom prípade úlohou\nzamestnanca, aby toto vyhlásenie zamestnávateľa vyvrátil súdnym rozhodnutím. Obdobná úprava bola\ntotiž naposledy obsiahnutá v ustanovení § 7 vyhlášky Ústrednej rady odborov, Ministerstva zdravotníctva\na Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 7/1962 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nzákona o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania, podľa ktorého platilo, že invalidný dôchodok\npri pracovnom úraze sa vymeriaval na základe dokladu o zodpovednosti podniku za pracovný úraz,\nktorým bolo vyhlásenie podniku o uznaní tejto zodpovednosti, dohoda medzi podnikom a poškodeným\nalebo právoplatné rozhodnutie rozhodcovského orgánu alebo súdu. Neskoršie úpravy však takéto\nustanovenie neprevzali.\n24. Rovnako ako žalovaná nie je viazaná prejavom zamestnávateľa o tom, že určitý úraz nie je pracovný,\nresp. že neuznáva úraz za pracovný úraz, nemôže byť viazaná ani jeho opačným vyhlásením, že\núraz je pracovným úrazom. Ako už bolo zdôraznené, ani ustanovenie § 8, ani ustanovenie § 83\nzákona č. 461/2003 Z. z. neustanovujú, že by pre posúdenie úrazu ako pracovného úrazu alebo\nurčitej osoby ako poškodeného malo byť rozhodujúce práve vyhlásenie zamestnávateľa, a ustanovenia\nskorších predpisov, ktoré vyhláseniu zamestnávateľa prisudzovali takéto účinky, neboli prevzaté do\nnovších právnych predpisov. Záver o viazanosti či neviazanosti organizačnej zložky žalovanej prejavom\nzamestnávateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 231 ods. 1 písm. h) cit. zák., na ktorý tiež\nodkazovala časť doterajšej judikatúry. Toto ustanovenie totiž ukladá zamestnávateľovi oznámiť žalovanej\npracovný úraz, no nevyplýva z neho, že by toto oznámenie malo byť pre žalovanú záväzné, a už\nvonkoncom z neho nemožno vyvodiť, že by neurobenie takéhoto oznámenia malo predstavovať pre\nžalovanú záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo (podobne už Týc, V. cit.\ndielo, s. 62 a 63). To isté platí, aj pokiaľ ide o argumenty doterajšej judikatúry ustanoveniami zákona\nč. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. V dôsledku toho tak charakter úrazu musí\nžalovaná ustáliť sama a jednotlivé dôkazy musí pritom hodnotiť voľne, no racionálne a logicky v súlade\nso zákonom.\n25. Tak ako § 8 a § 83 zákona č. 461/2003 Z. z. pri vymedzení pojmov pracovný úraz a poškodený\nneodkazujú na Zákonník práce, neodkazujú pri tomto vymedzení ani na zodpovednosť zamestnávateľa\npodľa Zákonníka práce (prípadne iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy vypočítané v\n§ 16 a § 17 ods. 2 cit. zák.). Inak povedané, citované ustanovenia neustanovujú, že pracovným úrazom\nje taký úraz, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá, alebo že poškodeným je zamestnanec, za ktorého\núraz zodpovedá zamestnávateľ. To znamená, že posúdenie úrazu ako pracovného úrazu a určitého\nzamestnanca ako poškodeného týmto pracovným úrazom na účely citovaných ustanovení zákona č.\n461/2003 Z. z. nepredpokladá, že by malo byť pozitívne ustálené, že je daná napríklad zodpovednosť\nzamestnávateľa v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Napokon, Zákonník práce v tomto prípade sám\nvychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo v zásade znamená, že ten zodpovedá za\nkaždý pracovný úraz, ktorý spĺňa určené znaky a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca.\nV dôsledku toho tak za prejudiciálnu otázku v zmysle § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., od ktorej riešenia\nby bolo závislé rozhodnutie žalovanej v dávkovom konaní, nemožno bez ďalšieho považovať ani otázku,\nči je skutočne daná zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz.\n26. Tomu neodporuje ani ustanovenie § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého nárok na\núrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia\nalebo smrť poškodeného (s odkazom na ustanovenie § 196 ods. 1 Zákonníka práce). Podľa § 196 ods.\n1 Zákonníka práce v zásade platí, že zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti (za pracovný úraz), ak\npreukáže, že jedinou príčinou škody bolo buď zavinené nedodržanie určitých predpisov na zaistenie\nbezpečnosti a ochranu zdravia pri práci zo strany zamestnanca, prípadne privodenie si pracovného\núrazu vplyvom alkoholu alebo omamných látok. Z formulácie „zbavenie sa zodpovednosti“ je zrejmé,\nže ide o liberáciu spod inak objektívnej zodpovednosti, teda ide o okolnosti, ktoré môže na svoju\nobranu uplatniť sám zamestnávateľ. Zo znenia cit. § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je potom\nzrejmé, že jednou z podmienok vzniku (a nie až podmienkou zániku) nároku na úrazové dávky je\nneexistencia liberácie (zbavenia sa zodpovednosti) zamestnávateľa za pracovný úraz. Inak povedané,\n\núčinné zbavenie sa tejto zodpovednosti je negatívnou podmienkou vzniku nároku na dávku, ktorá\nmusí byť takisto splnená, aby tento nárok vznikol (porov. § 109 ods. 1 cit. zák.). Poškodenému teda\nnevznikne nárok na úrazovú dávku, hoci by boli splnené aj všetky ostatné zákonné podmienky, ak\nsa zamestnávateľ týmto spôsobom účinne zbavil svojej zodpovednosti. Ak sa zamestnávateľ tejto\nzodpovednosti nezbavil, nemožno uvažovať o naplnení negatívnej podmienky cit. § 110 ods. 2 zákona.\nZ toho potom vyplýva, že nie je povinnosťou zamestnanca (poškodeného) domáhať sa a dokazovať,\nže zamestnávateľ za poškodenie zdravia zodpovedá. Ako bolo uvedené v predošlom odseku, takéto\n(pozitívne) vyslovenie zodpovednosti zamestnávateľa nie je podmienkou nároku na úrazové dávky.\nNaopak, je vecou zamestnávateľa liberovať sa (zbaviť sa zodpovednosti) a tým v zmysle cit. § 110 ods.\n2 vylúčiť vznik tohto nároku.\n27. Takouto liberáciou však nemôže byť len samotný prejav (vyhlásenie) zamestnávateľa, že odmieta\nzodpovednosť za pracovný úraz. Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto\nliberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č.\n461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka\npráce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno\nsúhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015),\nže organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho\nuplatniť jeho liberačné právo. Samozrejme, je aj v jej záujme upovedomiť zamestnávateľa o tom, že jeho\nzamestnanec uplatňuje nárok na úrazové dávky, a vytvoriť zamestnávateľovi priestor, aby prejavil, že sa\nchce svojej zodpovednosti zbaviť, a aby uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sú splnené liberačné\ndôvody v zmysle § 196 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ organizačná zložka žalovanej ním tvrdené\nokolnosti následným dokazovaním aj dokáže, môže si v zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\nurobiť sama úsudok o tom, či sa zamestnávateľovi liberácia podarila alebo nie. Ak žalovaná nedokáže\ntúto otázku posúdiť sama, môže zamestnávateľovi odporučiť, aby sa zbavenia zodpovednosti v rámci\npracovnoprávneho vzťahu domáhal na súde v civilnom sporovom konaní v zhode s § 14 Zákonníka\npráce (napríklad žalobou o určenie, že nie je daná jeho zodpovednosť).\n28. Ak však zamestnávateľ vôbec nevyužije svoje právo liberovať sa v rámci dávkového konania (teda\nje nečinný alebo výslovne prejaví, že uznáva svoju plnú zodpovednosť) alebo ak sa mu liberácia v rámci\ntohto konania nepodarí (teda ním tvrdené skutočnosti sa dokazovaním nedokážu alebo organizačná\nzložka na ich základe postupom podľa cit. § 198 nezistí, že by boli splnené zákonné predpoklady\nliberácie v zmysle § 196 ods. 1 Zák. práce), a ak ani nepodá uvedenú žalobu, ktorou by sa domáhal\nzbavenia zodpovednosti, nemôže žalovaná vychádzať z toho, že negatívna podmienka § 110 ods. 2\nzákona č. 461/2003 Z. z. je naplnená a nárok na úrazové dávky nevzniká. Naopak, nezostane jej\nnič iné než vychádzať z toho, že táto negatívna podmienka sa nenaplnila a nárok na úrazové dávky\nvznikol, ak sú splnené aj ostatné zákonné podmienky. Len v záujme úplnosti však treba dodať, že ak\norganizačná zložka žalovanej v dávkovom konaní postupom podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\npredbežne posúdi, že sa zamestnávateľovi podarila liberácia spod zodpovednosti za pracovný úraz, ani\npoškodenému zamestnancovi nič nebráni, aby sa v zmysle § 14 Zákonníka práce v civilnom sporovom\nkonaní domáhal opačného záveru (napríklad žalobou o určenie, že zamestnávateľ za jeho pracovný\núraz zodpovedá). Všetky uvedené závery platia rovnako aj pre ustanovenie § 111 ods. 2 cit. zák., ktoré\nobmedzuje sumu dávky, ak sa zamestnávateľ zbaví svojej zodpovednosti len sčasti v zmysle § 196 ods.\n2 cit. zák.\n29. Takýto výklad - okrem toho, že je v súlade so znením jednotlivých ustanovení zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení - viac zodpovedá aj účelu, ktorý sa sledoval prenosom odškodňovania za\npracovné úrazy a choroby z povolania zo zamestnávateľa na žalovanú. Zmyslom tohto prenosu totiž\nbolo zlepšenie postavenia zamestnancov, keďže namiesto uplatňovania náhrady škody voči svojmu\nzamestnávateľovi (so všetkými rizikami platobnej neschopnosti, náročnosťou a zdĺhavosťou súdneho\nkonania) sa tieto nároky uplatňujú voči žalovanej (u ktorej je zamestnávateľ poistený), ktorá o nich\nrozhodne v relatívne neformálnom dávkovom konaní. Tomuto účelu by celkom odporovalo, ak by\nzamestnávateľ mohol zmariť nárok svojho zamestnanca na získanie týchto dávok, ktorých účelom je\npráve finančne plniť pri úraze utrpenom pri výkone zamestnania [porov. § 2 písm. c) zákona č. 461/2003\nZ. z.], len tým, že jednoducho vyhlási, že svoju zodpovednosť odmieta, a zamestnanec by následne mal\nuplatňovať svoje práva proti nemu na súde. Tým sa totiž zamestnanec dostáva do rovnakej situácie,\nv akej bol, keď odškodnenie za pracovné úrazy a choroby z povolania v celom rozsahu zabezpečovali\nsami zamestnávatelia. Napokon, ako naznačil aj generálny prokurátor, časové hľadisko rozhodovania\nžalovanej tu má mimoriadny význam aj preto, že práce neschopný zamestnanec spravidla zostáva bez\nprostriedkov na svoje živobytie.\n\n30. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyšla z právneho názoru, že povaha úrazu, ktorý údajne\nutrpela žalobkyňa 15. júna 2016, je predbežnou otázkou v zmysle § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorej\nriešenie patrí do právomoci súdov na základe § 14 Zákonníka práce. Ako bolo vysvetlené v predošlom\ntexte, takýto názor je nesprávny, pretože otázka, či tento úraz je pracovným úrazom v zmysle § 8 cit.\nzák., je otázkou samotného zákona o sociálnom poistení a jej posúdenie tak patrí organizačným zložkám\nžalovanej. V dôsledku tohto nesprávneho názoru sa však organizačné zložky považovali za viazané\nprejavom zamestnávateľa žalobkyne Q.. T., L.., že sporný úraz nie je pracovným úrazom. Hoci aj vykonali\nurčité dokazovanie, jeho výsledky pomeriavali vždy len voči tomuto vyhláseniu zamestnávateľa. Takýmto\npostupom tomuto vyhláseniu v podstate priznali účinky prezumpcie (domnienky), ktorú sa dokazovaním\nsnažili len vyvracať. Takýto postup však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov, ako vyplýva\nz cit. § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., ale ani požiadavke rovnako dôsledne objasňovať všetky\nskutočnosti, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka, vyjadrenej v cit. § 195 ods. 4 tohto zák.\nPokiaľ totiž organizačná zložka žalovanej kvôli svojmu nesprávnemu názoru na výklad § 198 cit. zák.\npriznala vyhláseniu zamestnávateľa, ktorý ani nebol prítomný, keď sa úraz mal stať, iný (väčší) význam\nv konaní než ostatným dôkazom, potom nehodnotila všetky rozhodné skutočnosti rovnako dôkladne a\nkaždý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Porušenie zákonných ustanovení o\ndokazovaní sa považuje za tzv. inú podstatnú (procesnú) vadu, teda za podstatné porušenie ustanovení\no konaní [porov. obdobne vo vzťahu k pojmu „inej vady konania“ v skôr účinnom ustanovení § 241\nods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku napr. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 591/2012 a\nnaň nadväzujúce rozhodnutia, ktoré sú v tomto zmysle použiteľné aj pre konanie pred orgánmi verejnej\nsprávy]. Vzhľadom na to, že toto porušenie sa prejavilo celkom mylným prístupom k hodnoteniu dôkazov,\nmohlo mať toto porušenie za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci.\nV. Záver\n31. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že v konaní žalovanej\ndošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť\npreskúmavaného rozhodnutia. To zakladalo dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 191 ods. 1 písm. g)\nSSP. Ak správny súd žalobu žalobkyne zamietol, jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 466\nods. 5 písm. a) SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie\nžalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky z 2. októbra 2020 v súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec\njej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie.\n32. Organizačné zložky žalovanej sú v ďalšom konaní viazané právnymi názormi vyslovenými v tomto\nrozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). To v prerokúvanej veci znamená, že budú otázky týkajúce sa\ntvrdeného úrazu žalobkyne 15. júla 2016 posudzovať samostatne a nebudú sa cítiť viazané prejavom\njej zamestnávateľa, že tento úraz nie je pracovným úrazom. Preto vyhodnotia doteraz vykonané\ndokazovanie dôsledne podľa zásad ustanovených v cit. § 195 ods. 4 a § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003\nZ. z. a podľa potreby ho doplnia tak, aby v súlade s § 195 ods. 1 cit. zák. presne a úplne zistili skutočný\nstav veci v rozsahu potrebnom pre svoje rozhodnutie. Organizačné zložky žalovanej následne podľa\ncitovaných ustanovení zhodnotia, či žalobkyňa 15. júla 2016 skutočne utrpela tvrdený úraz, a ak áno,\nako, kedy a kde ho utrpela a či takto zistené skutočnosti napĺňajú jednotlivé znaky pojmu pracovný úraz,\nako ich vymedzuje opakovane citované a vyložené ustanovenie § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., a tiež\nvytvoria zamestnávateľovi priestor na prípadnú liberáciu. Následne ustália, aké mal tento pracovný úraz\nnásledky, či žalobkyňu možno považovať za poškodenú podľa § 83 cit. zák. a či sú na základe toho\nsplnené podmienky nároku na náhradu za bolesť, podľa čoho potom rozhodnú o žiadosti žalobkyne o\njej výplatu.\n33. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na\nsprávnom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak žalobkyni,\nktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu\ntrov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej.\n34. Tento rozsudok prijal veľký senát pomerom hlasov 7 : 0 (jednomyseľne).\nI. Pojem pracovného úrazu na účely zákona č. 461/2003 Z. z. je definovaný len znakmi, ktoré sú\nvymedzené v § 8 tohto zákona, nie tým, či takýto úraz je zároveň aj pracovným úrazom podľa Zákonníka\npráce. Ak sa úraz považuje za pracovný podľa Zákonníka práce, samo osebe to neznamená, že by sa\nmusel považovať za pracovný úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z.\nII. Súd rozhodujúci v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc\nrozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným úrazom podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Túto otázku\npatrí posudzovať len organizačným zložkám Sociálnej poisťovne, pretože ide výlučne o (predbežnú)\notázku v rámci samotného zákona o sociálnom poistení.\n\nIII. Podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je účinné zbavenie zodpovednosti zamestnávateľa\nnegatívnou podmienkou vzniku nároku na dávku (porov. § 109 ods. 1 cit. zák.). Poškodenému teda\nnevznikne nárok na úrazovú dávku, hoci by boli splnené aj všetky ostatné zákonné podmienky, ak sa\nzamestnávateľ účinne zbavil svojej zodpovednosti (liberoval).\nIV. Liberáciou nemôže byť len prejav zamestnávateľa, že odmieta zodpovednosť za pracovný úraz;\nnaopak, musí preukázať, že sú splnené podmienky liberácie. Ak zamestnávateľ nevyužije právo\nliberovať sa v dávkovom konaní alebo ak sa mu liberácia v rámci tohto konania nepodarí a ani nepodá\nžalobu, ktorou by sa domáhal zbavenia zodpovednosti v civilnom sporovom konaní, bude žalovaná\nvychádzať z toho, že negatívna podmienka podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. nenastala a\nnárok na úrazové dávky vznikol, ak sú splnené ostatné zákonné podmienky.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Sa/5/2021", "guid": "cd63a16c-d27c-4831-a5ed-b0492691eec2:d1bbbf19-3c73-42ae-ba5d-903ee6592113", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 87/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "6cda426d-f1d5-4083-9dbb-87b3b4f2e688:64608848-a010-46a1-94a6-0a0b4bad4e68", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1", "spisova_znacka": "7Sk/29/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/29/2019 z 24. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1"}, {"guid": "20e7c99c-c95f-4c2a-a524-bfedd5189350:3c933d6b-51d4-4eb6-8754-fee08506a3b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1011200567.3", "spisova_znacka": "7So/14/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/14/2015 z 28. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1011200567.3"}, {"guid": "fd0e8427-a754-4cda-a1c7-e1a3b4d8ec85:69f1e73f-7578-46ab-8dbd-efab516a3cea", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:7020200453.1", "spisova_znacka": "9Sk/4/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sk/4/2021 z 25. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7020200453.1"}, {"guid": "2b442c5d-d661-476d-936c-83dfe594e396:bb0ef229-4696-4460-913e-a1b2472c297e", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Sa/5/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/5/2021 z 23. 11. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-11-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2b442c5d-d661-476d-936c-83dfe594e396:bb0ef229-4696-4460-913e-a1b2472c297e"}], "citovane_v": [{"guid": "663c7639-9c88-4650-9b98-473a02a67e94:dccb26ea-54da-46d6-9c22-599b089f0607", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1318202708.2", "spisova_znacka": "1CdoPr/9/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/9/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1318202708.2"}, {"guid": "e7bbe8d2-feae-4aad-b3e1-93bb24820585:358d3528-a265-4bd3-9883-675c30a981be", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200358.1", "spisova_znacka": "7Ssk/59/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/59/2025 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:7022200358.1"}, {"guid": "a8fbb80d-b3e1-462d-aeff-6b75c8c4c5ce:3a669857-4c22-4239-802d-19bb732833d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100124.1", "spisova_znacka": "7Ssk/30/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/30/2025 z 15. 8. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100124.1"}, {"guid": "c0f61288-0089-46a8-9466-8bdb62ed9b4b:532a0cf4-3c7b-4631-b798-b7ed55cc8922", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200540.1", "spisova_znacka": "6Ssk/41/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/41/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200540.1"}, {"guid": "a17245c6-fab4-48bf-b330-74f7b384541e:7aa523e1-9c47-492e-9ec3-869b9d89a524", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3", "spisova_znacka": "7Ssk/51/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/51/2023 z 30. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200055.3"}, {"guid": "7b5b2385-053a-471a-87a9-875f8e517178:3c2100bb-997d-424d-aa71-b744eb75dc69", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3", "spisova_znacka": "6Ssk/16/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/16/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200537.3"}, {"guid": "b9622722-34a0-4401-8aee-e2ae7c6a8a88:263c2532-5534-4389-9257-e6903eaec15b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200109.3", "spisova_znacka": "7Ssk/23/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/23/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200109.3"}, {"guid": "ac432369-4295-410e-991d-403444f4ec06:9e901f78-c76f-4327-8a0b-d61ef2465fa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200108.3", "spisova_znacka": "7Ssk/50/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/50/2023 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8021200108.3"}, {"guid": "f9da9089-d118-4c57-8d32-33ca6fa190af:8528c62c-1c0f-43cb-acea-3c0718acc373", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200106.5", "spisova_znacka": "PO-4Sa/5/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-4Sa/5/2021 z 29. 7. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200106.5"}, {"guid": "aa8964c9-93fe-45e0-a5be-8db076624b2b:3bc72943-8415-4856-989b-d7a7a2fe1a18", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100124.2", "spisova_znacka": "25Sas/7/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Sas/7/2024 z 11. 2. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100124.2"}, {"guid": "4100d390-e5db-44fa-a494-84030025a34c:8ad77a03-b482-4a07-9264-5d330a739668", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3519201406.2", "spisova_znacka": "17CoPr/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoPr/1/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3519201406.2"}, {"guid": "f51c78ca-236b-40f9-9343-5b170fad8ade:9eb29405-7210-43e6-a1b9-d5b8ee81514d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3118201817.2", "spisova_znacka": "8CoPr/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoPr/6/2025 z 13. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-01-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3118201817.2"}]}