{"guid": "2b9618b9-2f86-4de1-8196-ee763d50df90:ca5b81b4-3664-40e1-8cb4-a43086b96fa9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1", "spisova_znacka": "2Sfk/33/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/33/2022 z 30. 4. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. apríla 2024, sp. zn. 2Sfk/33/2022, ECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1", "identifikacne_cislo": "3021200234", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2024-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43", "nazov": "§ 43 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-45", "nazov": "§ 45 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-45", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-14", "nazov": "§ 69 ods. 14 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-14", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-69"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-43", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-45", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-69"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca5b81b4-3664-40e1-8cb4-a43086b96fa9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n2Sfk/33/2022\n3021200234\n30. 04. 2024\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSSR:2024:3021200234.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána\nTrenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej\nveci žalobcu (v konaní sťažovateľ): STEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom Partizánska 73, 957 01 Bánovce\nnad Bebravou, IČO: 36 338 435, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom\nKaradžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35 906 464 a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o.,\nso sídlom Špitálska 43, 811 08 Bratislava, IČO: 36 855 995, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100838079/2021 zo dňa 17.\nmája 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/78/2021\nz 8. decembra 2021, ECLI:SK:KSTN:2021:3021200234.3, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Konanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu\nSTEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom Partizánska 73, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 338 435\n(v období od 02.03.2005 do 27.06.2022 VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o.) daňovú kontrolu dane z pridanej\nhodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2013 až december 2013.\n2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a nadväzujúceho vyrubovacieho konania správca dane\nrozhodnutím č. 100733808/2019 zo dňa 26.03.2019 (ďalej ako „v poradí prvé rozhodnutie správcu\ndane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2013 rozdiel dane v sume 54 338,79 eur\nna DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 102179720/2019 zo dňa 17.09.2019 v\nporadí prvé rozhodnutie správcu dane z dôvodu nepreskúmateľnosti a zmätočnosti zrušil a vec vrátil\nprvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Daňové konanie bolo v období od 10.04.2020 do 30.09.2020 prerušené na základe žiadosti žalobcu\nv zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti\nv súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID19 v znení neskorších predpisov.\n4. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 101735723/2020 zo dňa 12.11.2020 (ďalej aj ako\n„prvostupňové rozhodnutie“ alebo „v poradí druhé rozhodnutie správcu dane“), ktorým opätovne\nžalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2013 vyrubil rozdiel dane vo výške 54 338,79 eur na DPH.\nSprávca dane neuznal žalobcovi oslobodenie od DPH (i) podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu\nodberateľom STEELBANKS Kft., VIK-VAS HOUSE Kft. a NON-ELECTRIC COLLING Kft. a (ii) podľa §\n45 zákona o DPH pri trojstrannom obchode odberateľovi NON-ELECTRIC COLLING Kft.\n\n5. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100838079/2021 zo dňa 17.05.2021 (ďalej aj ako\n„preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) v poradí druhé rozhodnutie správcu dane\npotvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V zhode so správcom dane ustálil, že deklarovaní odberatelia\nboli do obchodného reťazca vložení s cieľom podvodným spôsobom zneužiť systém neutrality DPH,\na teda dodávky tovaru boli spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, o ktorom žalobca mal\nalebo mohol vedieť. Sporné transakcie boli orgánmi finančnej správy posúdené ako dodanie tovaru v\ntuzemsku, nakoľko reálna existencia tovaru nebola spochybnená a žalobca si v súvislosti s výrobou\ntovaru (betonárskej ocele) uplatňoval odpočítanie DPH v tuzemsku.\nII. Konanie pred správnym súdom\n6. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej sa domáhal priznania\nodkladného účinku správnej žalobe a zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v § 191\nods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „SSP“).\n7. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) po priznaní odkladného účinku správnej\nžalobe uznesením zo dňa 29.9.2021 následne rozsudkom č. k. 13S/78/2021 z 8. decembra\n2021, ECLI:SK:KSTN:2021:3021200234.3 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“), žalobu žalobcu ako\nnedôvodnú zamietol.\n8. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd poukázal na ustanovenia § 43 a § 45 zákona\no DPH a na podmienky, za splnenia ktorých je dodanie tovaru oslobodené od DPH. Skonštatoval,\nže žalobcovi nemohol byť priznaný nárok na oslobodenie od DPH za dodanie tovaru z tuzemska do\niného členského štátu EÚ (ďalej aj ako „IČS“) podľa dotknutých ustanovení, keďže v posudzovanom\nprípade boli sporné plnenia spojené s podvodným konaním a daňovým únikom. V súvislosti s dodaním\ntovaru do IČŠ akcentoval, že prevzatie tovaru nepotvrdili deklarovaní odberatelia, ale tretie osoby a ako\npríjemcovia sú na dokladoch okrem deklarovaných odberateľov uvedené aj tretie subjekty. Vykládky\ntovaru sa uskutočnili na rôznych dodacích adresách, a to bez uvedenia, o aké dodacie miesta vo vzťahu\nk deklarovanému odberateľovi sa jedná a aká osoba v mene odberateľa tovar prevzala.\n9. Správny súd ďalej kladúc dôraz na samotné zistenia týkajúce sa deklarovaných odberateľov podotkol,\nže dokazovaním bolo preukázané, že ide o problematické, ekonomicky nečinné a nekontaktné subjekty,\nktoré majú virtuálne sídla na rovnakých adresách, sú personálne prepojené a nepodnikajú v hutníckom\npriemysle a stavebníctve. Závery daňových orgánov, že sporní odberatelia boli účelovo vložení do\nobchodného reťazca s cieľom podvodným spôsobom zneužiť systém neutrality DPH, považuje správny\nsúd za opodstatnené. Nemá pritom pochybnosti, že v posudzovanom prípade boli sporné plnenia\nspojené s podvodným konaním a daňovým únikom, a tiež že žalobca pri dodržaní podnikateľskej\nobozretnosti mohol a mal zistiť, že sa účastní tohto daňového podvodu. Vzhľadom na tieto skutočnosti\npreto žalobcovi nemohlo byť priznané oslobodenie od dane.\n10. Vo vzťahu k samotným žalobným námietkam správny súd uzavrel, že daňové orgány správne\ninterpretovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia § 43 a § 45 zákona o DPH, a teda sa nestotožnil s\ntvrdením žalobcu, že splnil zákonné podmienky pre oslobodenie od DPH. V posudzovanom prípade\npodľa správneho súdu nebola splnená podmienka dodania zdaniteľného plnenia žalobcom práve\nodberateľovi deklarovanému na vystavenej faktúre.\n11. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného zdôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného,\nsprávny súd skonštatoval, že z napadnutého rozhodnutia sú nadovšetko zrejmé dôvody nepriznania\noslobodenia od DPH žalobcovi, teda že žalobcom deklarovaní odberatelia v Maďarsku neprevzali tovar\ndeklarovaný na sporných faktúrach, čím neboli splnené predpoklady ustanovené § 43 a § 45 zákona\no DPH.\n12. Podľa správneho súdu nie je pravdou, že v rozhodnom období roku 2013 neexistovali relevantné\npochybnosti o riadnom fungovaní maďarských odberateľov, a že tieto skutočnosti vyšli najavo až v roku\n2016, pretože znaky neštandardného obchodovania sa prejavovali už od jeho počiatku. Správny súd\nmá za to, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na účely riadneho zistenia skutkového stavu,\npričom z administratívneho spisu nezistil, že by išlo o dokazovanie s prvkami šikanózneho konania a\nzaujatosti, ako tvrdí žalobca. Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré žalobca navrhol vykonať, tieto by podľa názoru\nsprávneho súdu nevyvrátili a neobjasnili spornú skutočnosť, kto dodaný tovar prevzal, iba by preukázali\nreálne dodanie tovaru do Maďarska, ktoré však nebolo sporným.\n13. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa neúmernej dĺžky daňovej kontroly správny súd po zohľadnení\nprerušení na základe žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) skonštatoval, že\ndaňová kontrola trvala 353 dní, a teda bola ukončená v zákonom stanovenej 1-ročnej lehote.\n\nIII. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov\nA/\n14. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods.\n1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. f) SSP (porušenie práva na\nspravodlivý súdny proces), požadujúc zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu\nna ďalšie konanie.\n15. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body:\n- sťažovateľ všeobecne uvádzajúc požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, resp.\nna následky nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia namieta nesprávny procesný postup\nsprávneho súdu, ktorý má podľa neho spočívať v nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti (svojvoľnosti)\nnapadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukazuje na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nkomentárovú literatúru, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodovaciu činnosť\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n- v rozhodnom období (rok 2013) boli odberatelia sťažovateľa v zmysle všetkých dostupných registrov\na databáz riadne fungujúce, ekonomicky činné a dôveryhodné spoločnosti, pričom neexistovali žiadne\npochybnosti o tom, že by tieto nepodnikali v súlade so zákonom. Sťažovateľ disponuje komplexnou\ndokumentáciou k sporným dodávkam tovaru (faktúry, dodacie listy a medzinárodné nákladné listy) (ďalej\nlen „CMR“), ktorú správcovi dane počas daňovej kontroly aj predložil. Na základe tohto preto z jeho\nstrany nedošlo k zanedbaniu zákonných povinností,\n- riadnu ekonomickú činnosť a dôveryhodnosť svojich odberateľov opiera aj o činnosť maďarskej\ndaňovej správy, ktorá nemala podozrenie na daňové podvody u maďarských odberateľov. Nie je preto\nmožné od neho spravodlivo požadovať podozrievanie svojich odberateľov z podvodu. V tomto ohľade\nzdôrazňuje, že dodávky tovaru sporným odberateľom uvádzal v súhrnných výkazoch, a teda maďarská\ndaňová správa mala mať relevantné informácie k činnosti jeho odberateľov,\n- preverovanie odberateľov sťažovateľa bolo v Maďarsku zverené spoločnosti INNOREG Kft., pričom\ntáto mala v rámci služieb obchodného zástupcu preverovať a vyberať zákazníkov v iných štátoch, kde\nsťažovateľ nemá vlastnú sieť kontaktov,\n- dôveryhodnosť odberateľov a ich dostatočné preverenie odôvodňuje aj tým, že ani iné významné\nspoločnosti obchodujúce s identickými odberateľmi nevyhodnotili týchto obchodných partnerov ako\npodozrivých. S uvedenou skutočnosťou sa však žalovaný ako ani správny súd nevysporiadali, čo\nsa sťažovateľovi javí ako účelové vyhodnocovanie dôkazov. Žalovaný vzal do úvahy len priťažujúce\nskutočnosti a okolnosti a celkom ignoroval tie, ktoré by potvrdzovali zákonný postup sťažovateľa,\n- závery správneho súdu ohľadom ekonomickej nečinnosti, nedôveryhodnosti a nekontaktnosti\nodberateľov nemožno aplikovať na skutkový stav v priebehu roka 2013, pretože dotknuté skutočnosti\nvyšli najavo až v roku 2016 a neskôr. Sťažovateľ má za to, že v roku 2013 vykonával obchody s činnými a\nkontaktnými odberateľmi, ktorí si objednali tovar a zaň aj riadne zaplatili. Z napadnutého rozsudku nie je\nzrejmé, z akých dôvodov sťažovateľ mohol a mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvode. Zistenie týkajúce\nsa neodvedenia dane v štáte dodania tovaru odberateľmi nemôže slúžiť ako dôvod na vymáhanie takto\nneodvedenej dane od sťažovateľa,\n- závery správneho súdu nekorešpondujú so skutkovým stavom zisteným počas administratívneho\nkonania, čo spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku. Správny súd pri rozhodovaní vychádzal\nz nesprávneho skutkového stavu, svoje závery podoprel skutočnosťami relevantnými pre rok 2016 a\nneuviedol, prečo vec neposudzoval na základe skutočností relevantných pre rok 2013, teda obdobie, v\nktorom sa uskutočnili sporné obchody,\n- zo znenia § 45 zákona o DPH nevyplýva, že pri oslobodení od dane pri trojstrannom obchode sa\nmusí preukazovať dodanie tovaru 2. odberateľovi. Pre uplatnenie oslobodenia sú dôležité skutočnosti\nuvedené v bode 1. až 3. § 45 zákona o DPH a súčasne musí byť zrejmá dohodnutá odplata za dodanie\ntovaru 2. odberateľovi, názov alebo meno a adresa 2. odberateľa,\n- má za to, že splnil všetky podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane aj podľa § 45 zákona o DPH\n(trojstranný obchod) a opakovane menuje doklady, ktoré predložil k daňovej kontrole na ich preukázanie.\nĎalej uvádza, že poskytol aj iné dokumenty, než umožňuje zákon o DPH, a to zmluvu o dodaní tovaru,\ndodací list a zálohovú faktúru,\n- namieta aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 písm. a) a b) zákona o DPH a poukazuje na to, že správca\ndane a žalovaný si museli byť vedomí, že toto ustanovenie nemožno aplikovať vo vzťahu k oslobodenej\nintrakomunitárnej dodávke. Na tieto skutočnosti však správny súd neprihliadal a neposudzoval, či sú\nsplnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia,\n- ku konštatácii správneho súdu o tom, že vykládka tovaru bola deklarovaná na rôznych dodacích\nadresách bez uvedenia, o aké dodacie miesta vo vzťahu k deklarovanému odberateľovi ide, sťažovateľ\n\nuvádza, že takáto povinnosť mu nevyplýva zo žiadnych právnych predpisov. Vysvetľuje, že v praxi\nje bežné, ak spoločnosť nedisponujúca vlastnými skladovacími priestormi objedná dodanie tovaru na\nmiesto odlišné od jej reálneho sídla. V danom prípade bol tovar dodávaný na adresu spoločnosti\nFERROPORT Kft., ktorá disponuje masívnymi skladovacími priestormi využívanými množstvom\nspoločností práve na uskladnenie tovaru, jeho vykládku a prekládku za účelom ďalšieho transportu.\nUvedené preto nemôže vzbudzovať pochybnosti o objednávateľoch tovaru a signalizovať možnosť\npodvodu,\n- v tejto súvislosti poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa\n19.08.2010 a uvádza, že nemal možnosti a nebol oprávnený zisťovať vzťah jeho odberateľov k miestam\nvykládky tovaru. Zo skutkového stavu je však podľa jeho názoru zrejmé, že tovar obdržali deklarovaní\nodberatelia, a to preto, že z ich strany neprišli žiadne reklamácie a za tovar riadne zaplatili. Sťažovateľ\nsa preto nemal dôvod domnievať, že konaním jeho odberateľov bude spáchaný podvod na DPH (k tomu\nuvádza aj rozhodnutia SD EÚ C-492/2013, Traum EOOD v spojitosti s C 201/08 a na C-277/14 PPUH\nStehcemp),\n- sťažnostné body uzaviera námietkou vo vzťahu k neúmernej dĺžke daňovej kontroly, jej prerušeniu\na nedostatočnému odôvodneniu jej prerušenia (trvajúcemu na základe žiadostí o MVI viac ako dva\nroky). Poukazuje na nariadenie o administratívnej spolupráci, v zmysle ktorého sú dožiadané orgány\npovinné poskytnúť informácie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Nedodržanie tejto lehoty\npritom nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, pričom zároveň dochádza k narušeniu princípu proporcionality,\nv zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť\nnutnosť prerušenia daňovej kontroly, a zároveň aj obsah a povahu informácií, ktoré môžu byť potenciálne\nzískané prostredníctvom MVI.\nB/\n16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich záveroch, zreprodukoval zistenia\nobsiahnuté už v napadnutom rozhodnutí a uzavrel, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje\nza súladný s platnými právnymi predpismi a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.\nIV. Právne posúdenie veci kasačným súdom\n17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal\nnapadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP),\npričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.\n1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná\n(§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu\njednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol\ntýmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2024.\n18. Kasačný súd po preskúmaní súdneho a administratívneho spisu konštatuje, že žalovaný a správca\ndane založili svoje rozhodnutia so záverom nepriznania práva na oslobodenie od DPH na účasti žalobcu\nna obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Daňový podvod odborná literatúra definuje\nako „Úmyselné protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu\niného alebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní, čím nepríde k správnemu\nzisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu a\nobohateniu osoby páchajúcej daňový podvod.“ (Rakovský, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti\ndaní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 95). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu\nSR a Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pojem daňový podvod sa stabilne používa na označenie situácie,\nkeď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú\npovinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia.\n19. Uvedenému popisu v prejednávanej veci korešponduje situácia, keď správca dane identifikoval\ndaňový únik na strane konečných odberateľov sťažovateľa v Maďarsku (spoločností STEELBANKS Kft.,\nVIK-VAS HOUSE Kft. a NON-ELECTRIC COLLING Kft), pokiaľ išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru\ndo IČŠ a deklarovaného druhého maďarského odberateľa (spoločnosti NON-ELECTRIC COLLING Kft.)\nv prípade trojstranného obchodu. Sťažovateľ si pritom uplatňoval oslobodenie od dane z deklarovaných\nobchodov v zmysle § 43 a § 45 zákona o DPH, avšak preukázateľne mimo rámca bežných obchodných\npodmienok, keď deklarované zdaniteľné plnenia vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých\nbolo podľa žalovaného a správneho súdu možné pri bežnej obozretnosti podnikateľa ustáliť, že jediným\núčelom zapojenia deklarovaných odberateľov v obchodnom reťazci bolo práve narušenie neutrality DPH\na získanie daňovej výhody.\n20. Konajúci senát kasačného súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu sťažnostných bodov spochybňujúcich\nvyššie predostreté závery žalovaného a správneho súdu v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na\nrozsudok senátu 1S kasačného súdu vo veci tých istých účastníkov sp. zn. 1Sfk/40/2022 zo dňa\n\n29.02.2024, týkajúcej sa tej istej daňovej kontroly u sťažovateľa, avšak zdaňovacieho obdobia august\n2013. Obe prejednávané veci sú pritom založené na skutkovo totožných okolnostiach posudzovaných\nobchodných prípadov (intrakomunitárne dodanie totožného tovaru do identického IČŠ - Maďarska,\nza rovnakých skutkových okolností, resp. okolností založených na identickom obchodnom modeli, v\nodberateľskom reťazci subjektov opakovane figurujúcich v rôznych variáciách v rámci jednotlivých\nkontrolovaných zdaňovacích období (mesiacov) roku 2013.\n21. Kasačný súd označeným rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu, pričom i sťažnostné body\ntejto kasačnej sťažnosti sú rovnaké ako v prejednávanom prípade, ktorý sa týkal určenia rozdielu v\nsume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2013. Senát 2S kasačného súdu ďalej\ncituje z menovaného rozsudku, sp. zn. 1Sfk/40/2022 zo dňa 29.02.2024, s ktorým sa v celom rozsahu\nstotožňuje (pozn. stotožňuje sa i s vyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu\nz materiálneho hľadiska; hoci nešlo v oboch prípadoch o obsahovo identické odôvodnenie rozhodnutia,\ntam citované vysporiadanie sa s onou námietkou senátom 1S kasačného súdu je plne aplikovateľné i\nna tu posudzovanú vec):\n„37. Kasačný súd uvádza, že si je plne vedomý toho, že integrálnou súčasťou základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo\ndňa 03.07.2003, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04 zo dňa 19.05.2004).\nSúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004).\n38. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku\nsprávneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.\nZákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia\nrozhodnutia, kedy rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných\nprocesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku). Správny súd však v zmysle judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania\npredostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\n(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko).\n39. Správny súd v intenciách citovaných záverov postupoval. Správny súd sa vecne vysporiadal s\npodstatou žalobnej argumentácie a posúdil tak uskutočnenie podvodu na DPH, ako aj vedomosť\nsťažovateľa o ňom. Vzhľadom k viacerým zúčastneným subjektom, správny súd nepochybil, keď detailne\nnerozoberal každú jednu obchodnú transakciu, ale vec preskúmal komplexne a zameral sa na celkový\nobchodný model. Napadnutý rozsudok preto vadou nepreskúmateľnosti netrpí. Vzhľadom k rozsahu\nzistených skutočností kasačný súd zvolil v danej veci obdobný prístup.\n40. V tomto kontexte preto podľa názoru kasačného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa o\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, keďže z jeho obsahu je zjavné, že\nním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti. Správny súd zrozumiteľne uviedol dôvody,\npre ktoré zamietol žalobu sťažovateľa a jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné či\nneodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu obsahuje stručné zhrnutie\npodstatných argumentov sťažovateľa a žalovaného, prehľad dotknutých právnych noriem, ako aj\nposúdenie skutkových a právnych záverov správnym súdom. Kasačný súd má v tejto súvislosti za to,\nže správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami\nsťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré odôvodnil, pričom dospel k správnym\nzáverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia\nsprávcu dane.\n41. Skôr ako kasačný súd pristúpil k posúdeniu veci samej, zaoberal sa prvotne namietanou neúmernou\ndĺžkou daňovej kontroly, a tiež údajným nedostatočným odôvodnením prerušenia daňovej kontroly.\nSprávny súd sa zaoberal námietkou týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a jej prerušenia a konštatoval\nže táto bola ukončená v zákonnej lehote. Správny súd sa pritom zaoberal aj dôvodnosťou prerušenia\ndaňovej kontroly, keďže bolo potrebné získať informácie prostredníctvom MVI. Kasačný súd si z\nadministratívneho spisu overil že daňová kontrola bola na základe MVI prerušená od 25.11.2015 do\n\n03.05.2016 a následne od 04.07.2016 do 19.12.2017, kedy lehoty na výkon daňovej kontroly neplynuli.\nSprávca dane preveroval obchodné reťazce, v rámci ktorých bol tovar sťažovateľom dodávaný z\ntuzemska do IČS (Česka a Maďarska). Vzhľadom na tento cezhraničný rozmer a viaceré spoločnosti\nzúčastnené v tomto obchodnom reťazci, ako aj potrebu riadneho zistenia skutkového stavu, kasačný súd\npotvrdzuje vecnú a časovú súvislosť MVI s preverovaným podvodom na DPH. Daňová kontrola pritom\nzačala dňa 19.03.2015, bola ukončená dňa 30.01.2018, čo po zohľadnení jej prerušení predstavuje 353\ndní, a preto bola ukončená v zákonom stanovenej 1 ročnej lehote.\n42. V kontexte tejto námietky dáva kasačný súd do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo\nveci C-186/20 - Hydina SK. Súdny dvor dal v tomto rozhodnutí na otázky položené Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky odpoveď, v zmysle ktorej: 36. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010,\nani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia\nniektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či\nuž pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. 37. Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu,\ndo ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto\nčlánkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to\nani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho\nčlenského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. 43. Okrem toho\ntoto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly,\nak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže\nodvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa\njej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“\n43. Na základe uvedeného preto platí, že daňový subjekt sa nemôže dovolávať nezákonnosti daňovej\nkontroly z dôvodu jej neprimeranej dĺžky, ktorá súvisí s MVI podľa vyššie uvedeného nariadenia, a\nrovnako sa daňový subjekt nemôže z tohto dôvodu dovolávať nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly.\n44. Kasačný súd teda v zhode so správnym súdom konštatuje, že daňová kontrola bola ukončená v\nzákonnej ročnej lehote, pričom bola dôvodne a zákonne prerušená. Táto námietka sťažovateľa je preto\nnedôvodná.\n45. Kasačný súd po vyriešení týchto otázok pristúpil k vecnému prieskumu a skúmal, či závery daňových\norgánov a správneho súdu o tom, že sa sťažovateľ zúčastnil na zdaniteľných plneniach poznačených\npodvodom, o ktorých v prípade zdaniteľných plnení na výstupe, teda v prípade oslobodenia od dane\npodľa § 43 zákona o DPH sťažovateľ vedel, mal alebo mohol vedieť.\n46. K neuznaniu oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do IČS došlo z toho titulu, že\nzdaniteľné plnenia sú poznačené podvodom na DPH a že nedošlo k prevodu práva nakladať s tovarom\nako vlastník na odberateľov. Z tohto dôvodu sa kasačný súd nebude jednotlivo venovať podmienkam\noslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH vo vzťahu k intrakomunitárnym dodávkam.\n47. Podvodné konanie je vymedzené v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veciach\nC-439/04 Kittel a C-440/04 Recolta Recycling). Daňové orgány pritom preukázali skutočnosť, že\nsťažovateľ vedel, resp. mal vedieť, že sa svojim konaním zapojil do reťazca plnení poznačených\npodvodom.\n48. Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované\nna princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový\nsubjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na\npodvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak o daňovom podvode vedieť mal alebo mohol, a to\nv dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou\na starostlivosťou.\n49. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo)\npožadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode\n(rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 52; vo\nveci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11\na C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od\ndaňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie\nSúdneho dvora EÚ vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 59). Ani pri tejto\npožiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť\nuskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na\nneho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC Paper\nConsult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa\n3.09.2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 57). Na druhej\nstrane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského\n\nsubjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na\ndaňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový\nsubjekt vedel, mal alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho\ndvora EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.09.2020, body 53, 54, 56 a 58).\n50. Jednoducho povedané, pri úvahe, či možno daňovému subjektu odoprieť nárok na odpočítanie DPH\nalebo na oslobodenie od DPH z dôvodu jeho zapojenia do podvodného reťazca na DPH, treba skúmať\nnaplnenie podmienok, ktorými sú (i) existencia podvodu, (ii) existencia skutkových okolností svedčiacich\no možnej vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na daňovom podvode a (iii) neexistencia\ndostatočných rozumných opatrení, ktorými by daňový subjekt svojej účasti na podvode zabránil.\n51. V prípade dokazovania existencie podvodu na DPH a vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na\ndaňovom podvode leží dôkazné bremeno na správcovi dane, pričom ho nemožno prenášať na daňový\nsubjekt. Daňový subjekt má možnosť sa brániť tým, že preukáže, že prijal dostatočné opatrenia, ktoré od\nneho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti\nna daňovom podvode.\n52. Podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nič nebráni tomu, aby sa dodávateľovi zamietlo\npriznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci EÚ, ak sa s ohľadom na objektívne\nskutočnosti preukáže, že tento si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania,\nalebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal\nnadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie\njeho vlastnej účasti na tomto podvode (rozsudok SD EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona, bod 55).\n53. Zároveň aj v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ od daňového subjektu možné očakávať,\naby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré\nuskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo\nveci Teleos z 27.09.2007, C-409/04).\n54. Kasačný súd konštatuje, že závery správneho súdu a daňových orgánov nie sú v rozpore s\nvyššie uvedenou judikatúrou. Podvod na DPH v danom prípade daňové orgány preukázali zákonne\nzískanými dôkazmi a zistenými skutočnosťami a vedomosť sťažovateľa o účasti na podvode preukázali\nskutočnosťami, ktoré sťažovateľ vedel, vedieť mohol alebo vedieť mal v rozhodnom období. Sťažovateľ\ntak nebol zaťažený dôkazným bremenom, či vedel o neplnení si daňových povinností svojich odberateľov\nalebo ďalších spoločností v obchodných reťazcoch. Daňové orgány a správny súd skutočnosti o tom, že\nodberatelia sťažovateľa a iné spoločnosti v obchodných reťazcoch si neplnia daňové povinnosti uvádzali\nvýlučne vo vzťahu k naplneniu podmienky existencie podvodu. Inak povedané, týmito skutočnosťami\nsprávca dane a žalovaný preukazovali a v konečnom dôsledku aj preukázali daňový podvod. V\nobchodných reťazcoch správca dane skúmal, či došlo k narušeniu neutrality DPH, resp. daňovému\núniku. Daňové orgány v preverovaných reťazcoch identifikovali a preukázali narušenie neutrality DPH a\nrozhodnutia žalovaného ako i správcu dane obsahujú podrobné odôvodnenie vrátane uvedenia dôkazov\na podkladov, na základe ktorých narušenie neutrality DPH vyplynulo, pričom na ne kasačný súd v plnej\nmiere odkazuje.\n55. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že daňové orgány v predmetnom konaní\ndostatočným spôsobom preukázali, že predmetné plnenia vykazovali viacero neštandardných znakov,\nz ktorých bolo možné zistiť, že deklarovaní odberatelia boli do obchodných reťazcov účelovo vložení\ns cieľom podvodným spôsobom zneužiť systém neutrality DPH a že v posudzovanom prípade boli\nzdaniteľné plnenia spojené s podvodným konaním a daňovým únikom v štáte dodania. Z vykonaného\ndokazovania bezpochyby vyplýva, že deklarovaní odberatelia boli do obchodných reťazcov vložení\núčelovo, a síce za účelom zneužitia neutrality DPH. Uvedenému pritom nasvedčujú mnohé skutočnosti.\n...\n59. V prípade dodávok tovaru do Maďarskej republiky sa sťažovateľ nikdy neubezpečil, že odberatelia\nuvedení na objednávkach sú aj skutočnými nadobúdateľmi tovaru, a to aj napriek tomu že na súvisiacich\ndokladoch boli o prijímateľoch tovaru nejednoznačné informácie. Už táto okolnosť mala pritom sama o\nsebe v sťažovateľovi vyvolať otázky ohľadom podozrivých okolnostiach obchodov. Napriek tomu, a to aj\ns prihliadnutím na to, že sťažovateľ využil na sprostredkovanie obchodov v Maďarsku ďalšiu spoločnosť,\nnikdy priamo nekomunikoval s deklarovanými odberateľmi, nedopytoval sa prečo sa vykládky tovaru\nuskutočňovali na rovnakých adresách aj napriek rôznym odberateľom, pričom na objednávkach a\nďalších dokladoch boli ako príjemcovia tovaru uvedené aj ďalšie maďarské subjekty. Sťažovateľ\ntiež neskúmal, prečo za viacero odberateľov vystupovali rovnaké kontaktné osoby, u ktorých nebolo\npreukázané v akom vzťahu boli voči jednotlivým maďarským spoločnostiam.\n60. Ďalšiu dôležitú okolnosť predstavuje prevzatie tovaru, ktoré je označené pečiatkami rôznych\nmaďarských spoločností, pričom sťažovateľ neobjasnil o aké spoločnosti sa jedná. Aj táto skutočnosť\n\npritom zakladá vedomosť sťažovateľa o podozrivých okolnostiach deklarovaných obchodov. Sťažovateľ\nvšak ani len nevyvinul snahu odstrániť vady potvrdení o prevzatí tovaru. Naproti tomu, sťažovateľ sa\nani v prípade týchto zistených nezrovnalostí nesnažil o priamu komunikáciu s maďarskými odberateľmi.\nNemal s nimi dokonca uzatvorené písomné zmluvy, čo je prinajmenšom vzhľadom na komoditu a objem\ndodávok neobvyklé, najmä v prípade, ak ide o nových obchodných partnerov. Na uvedenom nič nemení\nani tvrdenie sťažovateľa, že s deklarovanými maďarskými odberateľmi obchodovali aj ďalšie významné\nslovenské obchodné spoločnosti.\n61. Kasačný súd v zhode s daňovými orgánmi a správnym súdom konštatuje, že deklarovaní odberatelia\nvykazovali radu pochybných znakov. Okrem sídiel na rovnakých, väčšinou virtuálnych adresách,\nprevzatia tovaru, ktoré bolo označené pečiatkami rôznych maďarských spoločností až po spôsob\núhrad, ktoré boli vykonávané vkladom v hotovosti na účet sťažovateľa tými istými osobami avšak v\nmene viacerých odberateľov a mnohé ďalšie skutočnosti podrobne popísané v rozhodnutiach daňových\norgánov.\n62. Všetky vyššie uvedené skutočnosti boli pritom sťažovateľovi známe už v čase uskutočnenia\nzdaniteľných plnení, teda v roku 2013. Preto pokiaľ sa jedná o naplnenie podmienky vedomosti\nsťažovateľa o podvode na DPH, kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, ako aj\ndaňových orgánov, že sťažovateľ o podvode na DPH mal alebo mohol vedieť. Sťažovateľ pritom súčasne\nneučinil dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti\nna daňovom podvode. Sťažovateľ bol skúseným a etablovaným obchodníkom v danom odvetví, a preto\nmohol podozrivé okolnosti odhaliť.\n63. Správny súd pritom v napadnutom rozsudku síce nie tak rozsiahlym a detailným spôsobom (ako\nfinančné orgány), ale za to jasne a výstižne popísal rozpory vyplývajúce z predložených dokladov, zistený\nskutkový stav, ako aj neštandardné znaky, ktoré predmetné zdaniteľné plnenia vykazovali. Tieto pritom\nplne korešpondujú so skutkovým stavom zisteným počas daňovej kontroly, ako aj s administratívnym\nspisom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že správny súd sa v prvom rade\nzaoberal nesúladom predložených dokladov a rozpormi, ktorými sú deklarované obchody poznačené.\n64. Kasačný súd ďalej dodáva, že správny súd ako aj daňové orgány dostatočne odôvodnili, prečo\nzistené okolnosti považujú za neštandardné v bežnej obchodnej praxi. Ide predovšetkým o okolnosti\ntýkajúce sa spôsobu výberu odberateľov, personálnej prepojenosti, nezrovnalostí na súvisiacich\ndokladoch, priebehu týchto obchodov, a tiež spôsobu úhrad za faktúry. Všetky tieto skutočnosti pritom\nmali v sťažovateľovi vzbudiť pochybnosti a podozrenia. Sťažovateľ uvádza, že si svojich odberateľov\npreveril v dostupných registroch a databázach a disponuje komplexnou dokumentáciou k preverovaným\nobchodom, čo sťažovateľ považuje za dostatočné overenie. S uvedeným sa však nemožno stotožniť. Už\nlen overením z dostupných registrov mohol sťažovateľ nadobudnúť pochybnosti o svojich odberateľoch,\nkeďže išlo o spoločnosti bez histórie obchodovania s hutníckym materiálom, častokrát o spoločnosti s\npredmetom podnikania nesúvisiacim s predmetnými dodávkami, mali rovnaké sídla, častokrát virtuálne.\nNapriek tomu s nimi sťažovateľ uzatváral obchody značnej hodnoty. A to aj po tom, ako zistil viaceré\nrozpory na objednávkach, prepravných dokladoch a tiež napriek podozrivej e-mailovej komunikácii.\nPochybnosti u neho mala vzbudiť aj skutočnosť, že vzhľadom na objem a značnú hodnotu obchodov\nnemal s odberateľmi uzatvorené písomné zmluvy. Sťažovateľ tak mal dostatok informácií, ktoré v\nňom mali vzbudiť dôvodné podozrenia. Námietky sťažovateľa, že svojich odberateľov preveril, pričom\nskutočnosti, že títo sú problémoví, vyšli najavo až v roku 2016 preto nemožno akceptovať. Vzhľadom\nna uvedené nemožno prijať ani záver, že sťažovateľ prijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že\nplnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.\n65. Sťažovateľ však namieta, že zistenie, že odberatelia neodviedli v štáte dodania tovaru daň, čo bolo\nzistené až v roku 2016, nemôže slúžiť na preukázanie jeho vedomosti o existencii daňového podvodu,\nprípadne na preukázanie toho, že o existencii daňového podvodu vedieť mal a mohol. Preto podľa\njeho názoru nie je možné, aby slovenské daňové orgány začali vymáhať daň od riadne ekonomicky\nčinného a rentabilného podniku na Slovensku. Argumentuje tým, že sťažovateľ v čase uskutočnenia\nsporných obchodov nemohol vedieť o tom, že jeho odberatelia neodvedú v štáte dodania tovaru daň,\na preto nemohol a ani nemal ako vedieť, že sa zúčastňuje na podvode, pričom sa jedná o základnú\npodmienku, ktorá musí byť preukázaná, ak chce správca dane nepriznať oslobodenie od dane. S\nuvedenou námietkou sa kasačný súd nestotožňuje.\n66. Kasačný súd k tomu uvádza, že žalovaný a správny súd odôvodňujú skutočnosť, že sťažovateľ mal\na mohol vedieť, že sa zúčastňuje na podvode, len skutočnosťami, ktoré sú popísané vyššie (najmä v\nbodoch 58. až 65. tohto rozsudku) a ktoré boli sťažovateľovi známe už v roku 2013.\n67. Preto nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že správny súd svoje závery oprel len o skutočnosti\nrelevantné pre rok 2016. Táto námietka sťažovateľa je preto nedôvodná.\n\n68. Informácie a dôkazy, ktoré boli získané v roku 2016 a neskôr (neplnenie si daňových povinností\ndeklarovanými odberateľmi, nepodávanie daňových priznaní, nepriznanie a neplatenie DPH, daňové\núniky v Česku a Maďarsku) na základe MVI sú podstatné vo vzťahu k preukázaniu existencie daňového\npodvodu a narušenia neutrality DPH. Naproti tomu, skutočnosti známe sťažovateľovi už v roku 2013\npreukazujú, že sťažovateľ vedieť mal a mohol o podvode na DPH, a to už v rozhodnom období. Napriek\ntomu sťažovateľ neprijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude\nviesť k jeho účasti na daňovom podvode.\n69. Neskoršie skutočnosti, ktoré správca dane zistí počas daňovej kontroly (napríklad neodvedenie\ndane odberateľom daňového subjektu a pod.) a o ktorých daňový subjekt nemohol v rozhodnom období\nobjektívne vedieť, sú dôležité pre unesenie dôkazného bremena správcu dane. Správca dane môže\naj týmito skutočnosťami preukázať existenciu daňového podvodu a narušenie neutrality DPH. Ak tieto\nskutočnosti nastali až po rozhodnom období, takéto skutočnosti nemôžu preukazovať to, či daňový\nsubjekt mal alebo mohol vedieť o existencii daňového podvodu. Na druhú stranu, skutočnosti práve z\nrozhodného obdobia sú pre správcu dane dôležité na posúdenie a preukázanie toho, či daňový subjekt\nmal alebo mohol vedieť o existencii daňového podvodu a či v súvislosti s nimi prijal dostatočné opatrenia\nna to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.\n70. Pokiaľ sťažovateľ namieta aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH a uvádza, že aplikácia\ntohto ustanovenia je v rozpore s judikatúrou SD EÚ, táto námietka neobstojí.\n71. V prvom rade kasačný súd konštatuje, že v danom prípade neboli aplikované podmienky inštitútu\nručenia za daň v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o DPH. Neuznanie nároku na oslobodenie od\ndane a ručenie za daň sú dva samostatné právne inštitúty, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax SD EÚ\n(rozsudok SD EÚ zo dňa 13. 3. 2014, C-107/13, FIRIN, EU:C:2014:151, bod 28, rovnako stanovisko\nzo dňa 19. 12. 2013, EU:C:2013:872, bod 18). Tieto inštitúty sa navyše aplikujú v rôznych daňových\nkonaniach. Inštitút ručenia za daň treba zásadne odlišovať od inštitútu neuznania oslobodenia dane.\nNeuznanie nároku na oslobodenie sa totiž aplikuje vo vyrubovacom konaní, ktoré je osobitným konaním\npričom v ňom dochádza k určeniu správnej výšky dane daňového subjektu. Naopak inštitút ručenia\nza daň sa použije v štádiu platenia dane. Predstavuje zvláštny prípad ručenia ako inštitútu, ktorý má\nzabezpečiť zaplatenie dane. Z týchto dôvodov je potrebné dôsledne odlišovať oslobodenie od dane od\nručenia za daň.\n72. Vyššie uvedené preto znamená, že inštitút ručenia za daň a ustanovenia s tým súvisiace nie je\nmožné vo veci sťažovateľa použiť, keďže v tomto prípade ide o neuznanie oslobodenia od dane vo\nfáze vyrubovacieho konania, a nie o štádium platenia dane. Kasačný súd dodáva, že v tomto prípade\nustanovenia o ručení za daň použité ani neboli. Preto túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú.\n73. Ohľadom záveru správneho súdu a daňových orgánov, že v danom prípade nebolo prevedené\nprávo nakladať s tovarom ako vlastník na deklarovaných odberateľov kasačný súd považuje za potrebné\nzájsť nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu. V danom prípade si sťažovateľ\nuplatňoval právo na oslobodenie od DPH za takých okolností, že dodávaný tovar skutočne opustil územie\nSlovenskej republiky, avšak dokumenty (objednávky, CMR a súvisiace doklady o prevzatí tovaru), ktoré\npredložil k výkonu daňovej kontroly obsahovali vecné nesprávnosti. Sťažovateľ preto mal alebo mohol\nvedieť, že zatajuje totožnosť skutočných odberateľov s cieľom narušiť neutralitu DPH, čím sa zúčastnil\nna daňovom podvode. V tejto súvislosti SD EÚ v rozhodnutí vo veci C-285/09, R. uviedol, že predloženie\nfalošných faktúr alebo falošných dokumentov, ako aj akákoľvek iná manipulácia s dôkazmi môžu brániť\nsprávnemu vyberaniu dane a následne správnemu fungovaniu spoločného systému DPH. Právo Únie\ntak nebráni, aby členské štáty považovali predloženie nepravdivých faktúr za daňový podvod. (rozsudok\nSD EÚ vo veci C-285/09, R., bod 49).\n74. Ak bol teda daňovému subjektu odopretý nárok na oslobodenie dane z dôvodu, že bolo preukázané,\nže daňový subjekt vedel, mal alebo mohol vedieť, že sa svojim konaním zúčastní na plneniach, ktoré\nsú súčasťou daňového podvodu, tak strata tohto nároku znamená, že predmetné plnenia sa stávajú\nplne zdaniteľnými. Je tomu tak preto, že plnenie, ktoré je predmetom dane v zmysle zákona o DPH,\nje vždy zdaniteľným plnením, pokiaľ nie je oslobodené od dane. Z tohto dôvodu bol preto sťažovateľ\n„dodanený“ v tuzemsku.\n75. Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, treba uviesť, že nebráni tomu, aby dodávateľ, ktorý sa zúčastňuje\nna podvode, bol povinný zaplatiť a posteriori DPH z dodávky v rámci Spoločenstva, ktorú vykonal, ak jeho\núčasť na podvode je určujúcim prvkom, ktorý treba zohľadniť pri skúmaní proporcionality vnútroštátneho\nopatrenia.\n76. Záverom kasačný súd dodáva, že závery správneho súdu v napadnutom rozsudku nie sú\nspochybnené zásadami právnej istoty ani zásadou ochrany legitímnej dôvery. Týchto zásad sa totiž\n\nnemôže dovolávať zdaniteľná osoba, ktorá sa zámerne zúčastnila daňového podvodu a uviedla tak do\nrizika fungovanie spoločného systému DPH.“\n22. S poukazom na vyššie uvedené a po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne\ntaké relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu, Najvyšší\nsprávny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n23. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.\n1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania\nprislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených\npodmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd\núčastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\n24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :\n0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13S/78/2021", "guid": "b9010298-d860-43e6-aa8e-6ef80cf16fc6:75a361e7-cf91-42d8-a24c-b9947e8c0bfb", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}