{"guid": "4d015824-d0d0-4635-96da-164b44819132:da750f93-f03d-4544-805d-1a03fa98cf4f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1", "spisova_znacka": "4Svk/3/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/3/2022 z 30. 4. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 30. apríla 2024, sp. zn. 4Svk/3/2022, ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1", "identifikacne_cislo": "1019200211", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Michal Matulník", "sudca_id": 981, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-michal-matulnik-981", "datum_vydania": "2024-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. d) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-238", "nazov": "§ 238 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-238", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-238"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-19", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-238"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da750f93-f03d-4544-805d-1a03fa98cf4f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n4Svk/3/2022\n1019200211\n30. 04. 2024\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2024:1019200211.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala\nMatulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina\nTisa, v právnej veci žalobcu: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561,\nprávne zastúpený: PROVENTUS | advokáti s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 50 145 126\nproti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 69594-14/2018/BA zo dňa 4. decembra 2018, v\nkonaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/30/2019-85\nzo dňa 26. mája 2021, takto\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. mája 2021,\nč. k. 2S/30/2019-85 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom\nzo dňa 26. mája 2021, č. k. 2S/30/2019-85, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 69594-14/2018/BA zo\ndňa 4. decembra 2018, podpísané generálnym riaditeľom\n(ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím\nžalovaného, žalovaný ako odvolací druhostupňový správny orgán v súlade s § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no slobode informácií) v rozhodnom znení\n(ďalej len „Infozákon“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“), zamietol odvolanie žalobcu ako žiadateľa proti\nrozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 69594-9/2018/BA zo dňa\n5. novembra 2018, vydaného Sociálnou poisťovňou, ústredie, podpísané riaditeľkou odboru právnej\nslužby ako prvostupňovým správnym orgánom (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) o odmietnutí\nsprístupnenia informácie požadovanej žalobcom ako žiadateľom na základe jeho žiadosti o\nsprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z., doručenej Sociálnej poisťovni zo dňa 17.\nseptembra 2018, v ktorej žiadal o sprístupnenie dokumentov, resp. informácií, a to:\na) zoznamu všetkých vecí (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného,\nkonajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá\nSociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho\nkonania) pri nárokoch na náhradu škody podľa § 238 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv rozhodnom znení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“), v ktorých\nSociálna poisťovňa vystupuje/vystupovala ako žalobca,\n\nb) všetkých súdnych rozhodnutí vo veci samej, t. j. súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho\nsúdu, prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to vo všetkých veciach zo zoznamu podľa písm.\na) vyššie,\nc) všetkých žalôb a podaní žalobcu vo veciach zo zoznamu podľa písm. a) vyššie.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nrozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP, ako aj v intenciách\nustanovení § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 12, § 17 ods. 2 zákona\nč. 211/2000 Z. z., a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, pričom uvedený záver odôvodňuje\npodľa krajského súdu existencia vady nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorou trpí preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného, ako aj nepreskúmateľnosť samotného rozhodnutia žalovaného pre nedostatok\ndôvodov v ňom uvedených.\n3. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.\nvo všeobecnosti platí, že sa sprístupňujú všetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Až\nv ďalšom štádiu, s cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej osoby ako aj práva na prístup\nk informáciám oprávnenej osoby, je nevyhnutné skúmať, či informáciu ako takú možno sprístupniť\nminimálne v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č. 211/2000 Z. z.. Ak informáciu\nnemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba informáciu nesprístupní podľa\n§ 8, § 10, § 11 citovaného zákona. Podľa názoru krajského súdu, konkrétne dikcia § 9 ods. 1 a ods.\n2 zákona č. 211/2000 Z. z. zo sprístupnenia vylučuje iba informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a\nsúkromia fyzickej osoby alebo informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, pokiaľ nebol vopred k\nsprístupneniu udelený písomný súhlas takejto dotknutej osoby alebo pokiaľ ich sprístupnenie vyslovene\nneustanovuje osobitný predpis. Pokiaľ však oprávnenou osobou je požadovaná informácia, ktorá okrem\ntohto druhu obsahuje aj iné informácie, nie je možné predmetné zákonné ustanovenie vykladať, tak\nako to urobil žalovaný, spôsobom prísne nezohľadňujúcim právo verejnosti Slovenskej republiky na\ninformácie iba s odkazom na § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.. Krajský súd tak zosumarizoval,\nže pokiaľ žalovaný rozhodol o nevyhovení sprístupniť žalobcom požadované informácie s poukazom na\npredmetné § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., a to bez ďalšieho postupu žalovaného ako\npovinnej osoby skúmať, či uvedené informácie možno sprístupniť v obmedzenom rozsahu, prípadne z\nčasti, v ktorej to osobitný predpis nezakazuje, postupoval žalovaný v rozpore so zásadou vyplývajúcou\nz § 3 ods. 1, § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. (a teda účelu aj zmyslu tohto zákona), ako aj z článku 26\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čo krajský súd považoval za chybnú aplikáciu práva na zistený\nskutkový stav. Podľa krajského súdu žalovaný z tohto dôvodu nesprávne interpretoval použitý právny\npredpis, resp. vyvodil z ním zistených skutkových záverov nesprávne právne závery, čo zakladá dôvod\nna zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.\n4. Krajský súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že ďalším zisteným nedostatkom rozhodnutia\nžalovaného, a to platí tak pre jeho prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie, je nedostatok\ndôvodov, resp. odôvodnenia týchto rozhodnutí, čo má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a je\ndôvodom na zrušenie v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Rozhodnutie žalovaného trpí nedostatkom\nvysvetlenia zákonného dôvodu, pre ktorý odmietol sprístupniť požadované informácie.\n5. Krajský súd vyhodnotil ako dôvodnú aj žalobnú námietku žalobcu, ktorou tvrdil, že žalovaný pre\npotreby sprístupnenia žalobcom požadovaných informácií nemusel vytvoriť kvalitatívne novú informáciu.\nAby spracovaním určitej informácie povinnou osobou vznikla nová informácia, predpokladá sa, že\nspracovanie bolo takej intenzity a rozsahu, že obe informácie sa budú od seba odlišovať obsahovo\ni kvalitatívne. V tejto súvislosti súd uviedol, že medzi účastníkmi napokon ani nebolo sporné, že\nžalovaný disponuje vyžiadanými informáciami, avšak s argumentom žalovaného pre nevyhovenie\nžiadosti žalobcu, že takéto informácie nemá v podobe požadovanej žalobcom, krajský súd nesúhlasil.\nStotožnil sa s tým, že žalobca nežiadal od žalovaného žiadnu informáciu, ktorá by si pred jej\nsprístupnením od žalovaného vyžadovala mimoriadny prístup - odborné posúdenie, skúmanie, analýzu,\nsyntézu, zber podkladov a ich obsahové spracovanie či interpretáciu výsledkov skúmania, a celkom\nisto by postačovalo mechanické vyhľadanie a formulovanie výsledkov tohto vyhľadávania. Uzavrel,\nže preto nemožno uvažovať o tom, že žalobca požadovanými informáciami nedisponoval a musel by\nvytvoriť nové informácie ako o zákonnom dôvode požadované informácie nesprístupniť. Dôvodom\nna nesprístupnenie informácie nie je podľa krajského súdu ani väčší rozsah informácií a tomu\nzodpovedajúca prácnosť pri zabezpečení dokumentov a ich sumarizácia. Nedostatok personálneho\n\nalebo technického vybavenia nie je vecou oprávnenej osoby a zákon č. 211/2000 Z. z. nemožno vykladať\nv tom zmysle, že sa právo na informácie má riadiť možnosťami, resp. limitami povinnej osoby zabezpečiť\nriadne a včas sprístupniť informáciu, ak ju má k dispozícii. S poukazom na § 17 ods. 2 zákona č.\n211/2000 Z. z. preto opätovne zdôraznil, že vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo\nodlišných informácií je činnosť, ktorú zákonodarca predpokladal pri vybavovaní žiadosti o sprístupnenie\ninformácie, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, ktorý práve potrebu vyhľadávania a zberu\nrôznych informácií považoval za dôvod, pre ktorý žiadosti o sprístupnenie informácií nevyhovel.\n6. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní priznal\núspešnému žalobcovi ich plnú náhradu voči žalovanému.\nII.\n7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n8. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci a pri rozhodovaní sa odchýlil od rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu (§ 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP).\n9. Sťažovateľ namietal, že sa nestotožňuje ani s jedným z uvedených dôvodov zrušenia rozhodnutia\nsťažovateľa zo strany krajského súdu. Opakovane zdôraznil, že svojím druhostupňovým rozhodnutím\nč. 69594-14/2018-BA zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o nesprístupnení požadovaných informácií\nžalobcovi z dôvodu, že by sa ich poskytnutím musela najskôr vytvoriť nová kvalitatívne odlišná\ninformácia, a to spôsobom vykonania operácií a výpočtov s určitými informáciami, navyše za\npredpokladu okamžitého prechodného navýšenia existujúcich personálnych a technických kapacít\npríslušného organizačného útvaru na vyhľadanie a spracovanie odpovede zo stoviek spisov. Nejednalo\nby sa výlučne o mechanické vyhľadanie a zhromaždenie informácií, ako si osvojil aj krajský súd.\nSťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením krajského súdu, že malo byť nesporné, že požadované\ninformácie mal sťažovateľ k dispozícii. Naopak sťažovateľ zdôraznil, že požadované informácie\nk dispozícii nemal. Ďalej sťažovateľ uviedol, že ďalším dôvodom nesprístupnenia požadovaných\ninformácií bola skutočnosť, že požadované údaje podliehali ochrane podľa zákona č. 18/2018 Z. z. o\nochrane osobných údajov a o zmene a doplnení ďalších zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon\no ochrane osobných údajov”), nakoľko sa jednalo o poskytnutie osobných údajov pri fyzických osobách\na rovnako podliehali ochrane podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého\nje obmedzené poskytovanie akýchkoľvek údajov o fyzických aj právnických osobách z informačného\nsystému Sociálnej poisťovne, bez ich súhlasu, resp. s výnimkou prípadov ustanovených všeobecne\nzáväzným právnym predpisom. Sťažovateľ s odkazom na vyššie zmienené § 170 ods. 1 a ods. 2 zákona\no sociálnom poistení, s ktorým sa podľa neho krajský súd nijako nevysporiadal, považuje napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu navyše aj za nepreskúmateľné. V zmysle uvedeného § 170 ods. 1 a 2\nzákona o sociálnom poistení je žalovaný oprávnený poskytnúť údaje o fyzických a právnických osobách\nz informačného systému Sociálnej poisťovne len so súhlasom dotknutých osôb, ak samotný zákon o\nsociálnom poistení alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Sociálna poisťovňa môže tak uvedené\núdaje bez súhlasu dotknutých fyzických a právnických osôb poskytnúť tretím osobám len v rozsahu\npotrebnom na výkon činností súvisiacich s vymáhaním a postupovaním pohľadávok. Podľa zákona\no sociálnom poistení, sú teda akékoľvek informácie z informačného systému sťažovateľa chránené\nzákonom a ich poskytnutie je možné len so súhlasom fyzických a právnických osôb, ktorých sa údaje\ndotýkajú, pričom podľa sťažovateľa ani zo zákona o sociálnom poistení a ani zo zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobode informácií nevyplýva povinnosť povinnej osoby tento súhlas získavať. Údaje, ktoré požaduje\nžalobca sú jednoznačne údajmi z informačného systému sťažovateľa, vzhľadom na čo podliehajú\nuvedenej ochrane, čomu krajský súd nevenoval žiadnu pozornosť.\n10. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti s odkazom na § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v spojení\ns ustanovením § 2 zákona o ochrane osobných údajov uviedol, že v prípade sprístupnenia žalobcom\npožadovaných informácií (pokiaľ by aj boli tieto sťažovateľom vytvorené podľa požiadavky žalobcu) by\nsa bezpochyby jednalo o poskytovanie osobných údajov, poskytovanie ktorých je obmedzené vyššie\nuvedeným zákonom. Podľa sťažovateľa z definície osobných údajov podľa zákona o ochrane osobných\núdajov vyplýva, že osobným údajom je aj meno a priezvisko, a to predovšetkým v spojitosti s ďalšími\n\núdajmi, na základe ktorých je možné identifikovať konkrétnu osobu. Keďže žalobca v predmetnej žiadosti\npožadoval okrem iného aj konajúci súd, spisovú značku veci a predmet konania - požadovanej náhrady\nškody, uvedené informácie by vo vzájomnej spojitosti jednoznačne dokázali identifikovať účastníkov\nkonania ako dotknuté osoby, pričom obsahom uvedených konaní je aj popis skutkových okolností\nprípadov, pri ktorých vznikla škoda klientom sťažovateľa, prípadne aj zdravotné diagnózy poškodených,\nkeďže sa jedná o uplatňovanie regresných nárokov podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, vzhľadom\nna čo by sa následne žalobca vedel z čiastočných informácií dopátrať k identifikovaniu konkrétnych\nfyzických osôb a ich údajov vrátane osobitných kategórií osobných údajov (údaje o zdravotnom stave)\nso zverejnených rozsudkov súdmi. Podľa sťažovateľa ide teda o osobné údaje, na základe poskytnutia\nktorých by bolo možné či už priamo, alebo nepriamo určiť osobu, no predovšetkým o údaje, ktoré\npochádzajú z informačného systému sťažovateľa údajov (sťažovateľ opäť podotýka, že § 170 ods. 1 a\n2 zákona o sociálnom poistení nechráni len osobné údaje, ale všetky údaje z informačného systému\nSociálnej poisťovne) a ich poskytnutím by došlo k zásahu do práva dotknutých osôb podľa zákona o\nsociálnom poistení a v prípade fyzických osôb aj podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií\na zákona o ochrane osobných údajov.\n11. Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že informáciami, ktoré požaduje žalobca nedisponoval a ani\nnedisponuje. Pripustil len, že eviduje údaje, z ktorých je možné vytvoriť nové požadované údaje,\nno len veľmi obtiažne, čo však zákon neukladá ako povinnosť, čo potvrdzuje aj súdna prax. V\nkonečnom dôsledku požadované informácie je možné z databázy sťažovateľa získať, avšak nie\njednoduchým mechanickým vyhľadaním a zapísaním do inej tabuľky ako uvádza krajský súd, ale\nodborným preštudovaním a preskúmaním celého spisového materiálu každého spisu sťažovateľa, ktorá\nmá 36 pobočiek (v minulosti 38) a ústredie, ktoré evidujú a riešia náhrady škody podľa § 238 zákona\no sociálnom poistení, čo by v súčasnosti predstavovalo preštudovanie a posúdenie viac ako 100 000\nspisov (poväčšine písomných, nie elektronických). V uvedenej súvislosti je sťažovateľ toho názoru,\nže krajský súd sa vlastne skutkovým stavom vôbec nezaoberal a rozhodoval len v teoretickej rovine\nexistencie databázy, z ktorej by sa dali požadované údaje jednoducho filtrovať, čo však v konaní nikde\nnie je preukázané. Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že povinnosť viesť evidenciu konaní podľa\n§ 238 zákona o sociálnom poistení neukladá zákon o sociálnom poistení, podľa ktorého sťažovateľ v\nuplatňovaní škody postupuje. Predmetná informácia teda neexistuje a nie je možné ju sprístupniť aj z\ndôvodu, že jej vznik by predstavoval náročný proces tvorby z iných informácií, teda bol by evidentne\nvytvorením kvalitatívne novej informácie.\n12. Sťažovateľ, v súvislosti s jeho námietkou ohľadom odklonu krajského súdu od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu, poukázal na podporu svojich tvrdení na niekoľko rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne sp. zn. 7Sžik/1/2017 zo dňa 24. októbra 2017, v\nktorom súd analogicky so situáciou sťažovateľa konštatoval, „...že nebola povinnosť žalovaného v\nspojení s prvostupňovým správnym orgánom sťažovateľovi požadované informácie sprístupniť, keď síce\nžiadané informácie sa u povinnej osoby nachádzajú, je však ich vyhľadávanie podstatne sťažené tým,\nže povinná osoba by mala mechanicky vyhľadávať údaje v stovkách súdnych spisov, resp. bankových\nvýpisov, tieto údaje kvalitatívne posudzovať podľa obsahu žiadosti, vyňať ich, zhromaždiť a vteliť ich do\nodpovedí na žiadosť. Takéto vynímanie informácie z veľkého súboru súdnych spisov, bankových výpisov\na ich zhromaždenie s cieľom ich poskytnutia žiadateľovi aj podľa kasačného súdu v súlade s názorom\nsprávneho súdu možno považovať za vytváranie novej informácie, keď povinná osoba s ohľadom na\nobsah zákona o slobode informácií nie je povinná vytvárať databázu informácií, ktorými v momente\npodania žiadosti nedisponuje...“. Ďalej poukázal na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Sži/5/2016 zo dňa 31. januára 2019, sp. zn. 3 Sži/4/2014 zo dňa 12.06.2014, sp. zn.\n10 Sži/2/2016 zo dňa 31. mája 2017, či sp. zn. 2 Sžo/190/2018 zo dňa 27. mája 2009, či Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 157/2019, III. ÚS 96/2010, v ktorých podľa sťažovateľa, identicky súdy\nvyhodnotili, že za okolností obdobných situácii sťažovateľa by sa jednalo o časovo a technicky náročné\nvytvorenie kvalitatívne novej informácie, čo nie je účelom a zmyslom zákona č. 211/2000 Z. z., prípadne\nsa jedná o zneužitie práva oprávnenej osoby na informácie v rozpore s týmto zákonom.\n13. Záverom sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, na základe ktorého\ntento pristúpil k zrušeniu druhostupňového rozhodnutia žalovaného a rovnako ho svojím obsahom\npovažuje za odkláňajúce sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Nakoľko sa krajský súd\nopomenul vyjadriť k podstatnej argumentácii sťažovateľa ohľadom jeho práva nesprístupniť informácie\npodľa § 170 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, má sťažovateľ za to, že napadnuté rozhodnutie\n\nkrajského súdu považuje naviac za nepreskúmateľné. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej\nrepubliky rozsudok zmenil tak, že žaloba žalobcu sa zamieta v celom rozsahu a žiaden z účastníkov\nnemá nárok na náhradu trov konania.\nIII.\n14. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril elektronicky podaním zo dňa 17. augusta 2021.\n15. Žalobca považuje rozsudok krajského súdu zo dňa 26. mája 2021, č. k. 2S/30/2019-85 za vecne\nsprávny, bez akýchkoľvek nedostatkov. Jeho odôvodnenie za zrozumiteľné, jasné, presné a vysoko\nsofistikovane reagujúce na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. V plnom rozsahu sa s\nním stotožňuje. Navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol ako nedôvodnú\na žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby kasačný súd uložil žalovanému\npovinnosť sprístupniť požadovanú informáciu v lehote do desiatich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,\nresp. aby žalovanému uložil pokutu za nesplnenie povinnosti sprístupniť ním požadované informácie.\n16. Na dôvažok považuje žalobca za potrebné vyjadriť sa ku kasačnej sťažnosti v troch bodoch, a to\nI/ ku časti týkajúcej sa tvrdenia žalovaného, že žalobcom požadované informácie nemajú pre neho\nžiadny význam, nakoľko žalovaný pri uplatňovaní regresov podľa § 238 zákona o sociálnom poistení\nkoná vlastnými zamestnancami a teda jeho činnosť nie je potrebné ani podrobovať verejnej kontrole.\nŽalobca toto tvrdenie dementuje a poukazuje, že jednak v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nie je\nžiadna oprávnená osoba povinná preukázať účel ním požadovanej informácie a tiež, že z údajov verejne\ndostupných je zrejmé, že žalovaný využíva pri uplatňovaní regresov podľa zmieneného § 238 zákona\no sociálnom poistení aj externé právne služby (platené žalovaným), neopomínajúc pri tom fakt, že\nnapokon všetci zamestnanci žalovaného sú platení z verejných prostriedkov, a preto existuje legitímny\ndôvod na verejnú kontrolu na nakladanie s verejnými prostriedkami. Žalobca II/ zároveň poukazuje na\nnekonzistentnosť informácií poskytovaných žalovaným ohľadom skutočného počtu súdnych spisov a\ntiež presvedčenie, že žalovaný musí práve aj vzhľadom na externé právne služby disponovať žalobcom\npožadovanými informáciami. V treťom bode vyjadruje žalobca zásadný nesúhlas s postojom žalovaného\ndo budúcna nevyhovieť žalobcovi sprístupneniu ním požadovaných informácií a tento považuje za\nspochybňovanie súdnej autority.\n17. Žalovaný v replike zo dňa 17.08.2021 zotrval na skutkových a právnych dôvodoch vyjadrených v\nkasačnej sťažnosti. Navyše sa vyjadril k žalobcom vytýkaným vyššie uvedeným trom bodom, pričom\nvysvetlil, že tieto sú žalobcom nesprávne interpretované a účelové. Žalovaný uviedol, že v kasačnej\nsťažnosti boli ním uvádzané iba ako podporné argumenty k zásadným argumentom, ku ktorým sa\nžalobca ani nevyjadril.\n18. V reakcii na repliku žalovaného, žalobca vo svojej duplike zo dňa 28. septembra 2021 opakovane\ntrvá na svojom pôvodnom vyjadrení, v podstatných argumentoch sa odvolávajúc na správnu žalobu v\ntejto veci ním podanú na krajský súd dňa 11. februára 2019, tvrdenia žalovaného popiera a dementuje,\na v návrhu na ďalšie kroky kasačného súdu opätovne opakuje návrhy vyslovené v bode 15 tohto\nrozhodnutia.\n19. Žalovaný v reakcii na dupliku žalobcu, podal dňa 18. októbra 2021písomné vyjadrenie, v ktorom\nzareagoval na žalobcom mu vytýkanú pasivitu vo veci ďalšieho jeho postupu ako orgánu verejnej\nsprávy a žalobcom zmienené nové podanie správnej žaloby zo dňa 20. augusta 2021 argumentujúc, že\npostupuje v súlade so zákonom.\nIV.\n20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) (ďalej len\n„Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj\nkonanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná.\n\n21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n24. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu č. k. 2S/30/2019\n- 85 zo dňa 26. mája 2021, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil rozhodnutie\nžalovaného č. 69594-14/2018/BA zo dňa 4. decembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNapadnutým rozhodnutím žalovaného, žalovaný ako odvolací druhostupňový správny orgán v súlade s\n§ 19 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám zamietol odvolanie\nžalobcu ako žiadateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 69594-9/2018/BA zo\ndňa 5. novembra 2018 o odmietnutí sprístupnenia informácie požadovanej žalobcom ako žiadateľom na\nzáklade jeho žiadosti o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z., doručenej žalovanému\ndňa 17. septembra 2018, v ktorej žiadal o sprístupnenie dokumentov, resp. informácií, a to:\na) zoznamu všetkých vecí (v rozsahu mena a priezviska/obchodného mena žalobcu a žalovaného,\nkonajúceho súdu, spisovej značky veci a predmetu konania - požadovanej náhrady škody, ktorá\nSociálnej poisťovni vznikla voči tretím osobám výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho\nkonania) pri nárokoch na náhradu škody podľa § 238 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v\nktorých Sociálna poisťovňa vystupuje/vystupovala ako žalobca,\nb) všetkých súdnych rozhodnutí vo veci samej, t. j. súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, dovolacieho\nsúdu, prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to vo všetkých veciach zo zoznamu podľa písm.\na) vyššie,\nc) všetkých žalôb a podaní žalobcu vo veciach zo zoznamu podľa písm. a) vyššie.\n25. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k\ndispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk,\npolitických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.\n26. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho\nalebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.\n27. Podľa § 9 ods. 1, prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a\nsúkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové\nzáznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len\nvtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.\n28. Podľa § 9 ods. 2, prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z. informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,\nktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba\nsprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu\ndotknutej osoby.\n29. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva\npovinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení\ntých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba\ndovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.\n30. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa\nidentifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo\n\nalebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je\nnapríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na\nzáklade jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú\nidentitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu\nalebo sociálnu identitu.\n31. Podľa § 170 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa zhromažďuje\núdaje na výkon sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia v rozsahu ustanovenom\nosobitným predpisom, na plnenie funkcie prístupového bodu podľa § 120 ods. 5 a údaje potrebné na\nhodnotenie vývoja hospodárenia Slovenskej republiky a tvorbu a hodnotenie efektívnosti a účinnosti\nverejných politík (ďalej len \"analytické údaje\") vo vlastnom informačnom systéme. Používanie údajov\nzhromaždených v informačnom systéme je výhradným právom Sociálnej poisťovne.\n32. Podľa § 170 ods. 2, prvej a druhej vety zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Sociálna\npoisťovňa môže poskytovať údaje zo svojho informačného systému len so súhlasom fyzických osôb a\nprávnických osôb, ktorých sa údaje priamo týkajú, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje\ninak. Sociálna poisťovňa môže údaje podľa odseku 1 bez súhlasu dotknutých fyzických osôb a\nprávnických osôb poskytnúť tretím osobám len v rozsahu potrebnom na výkon činností súvisiacich\ns vymáhaním a postupovaním pohľadávok a účastníkom konania o nároku na rodičovský dôchodok,\nvdovský dôchodok, vdovecký dôchodok alebo sirotský dôchodok alebo o nároku na ich výplatu, ak ide o\nosobné údaje uvedené v rozhodnutí, ktoré sú nevyhnutné na posúdenie nároku na rodičovský dôchodok,\nvdovský dôchodok, vdovecký dôchodok alebo sirotský dôchodok alebo nároku na ich výplatu.\n33. Podľa článku 26 Ústavy SR: „(1) Sloboda prejavu a?právo na informácie sú zaručené. [...] (4)\nSlobodu prejavu a?právo vyhľadávať a?šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o?opatrenia\nv?demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a?slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a?mravnosti. (5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným\nspôsobom poskytovať informácie o?svojej činnosti v?štátnom jazyku. Podmienky a?spôsob vykonania\nustanoví zákon.“\n34. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu\nžalovaného mal preukázané, že žalobca dňa 17. septembra 2018 doručil žalovanému písomnú žiadosť\no sprístupnenie informácií podľa § 14 a nasl. zákona č. 211/2000 Z. z., v ktorej požiadal o sprístupnenie\ndokumentov, resp. informácií uvedených v bode 23 pod písm. a) až c). Žalovaný o vybavení predmetnej\nžiadosti rozhodol rozhodnutím o odmietnutí sprístupnenia informácie č. 69594-9/2018/BA vypracovaným\ndňa 5. novembra 2018, doručeným žalobcovi dňa 12. novembra 2018. Voči uvedenému prvostupňovému\nrozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 27. novembra 2018 odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný\ndňa 4. decembra 2018 svojím druhostupňovým rozhodnutím č. 69594-14/2018/BA a ktorým žalovaný\nodvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu žalovaného potvrdil. Rozhodnutie\nžalovaného o odvolaní bolo žalobcovi doručené dňa 7. decembra 2012. Žalobca uvedené rozhodnutie\nžalovaného napadol správnou žalobou, o ktorej rozhodol krajský súd v konaní vedenom pod sp.\nzn. č. k. 2S/30/2019-85 rozsudkom zo dňa 26. mája 2021 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č.\n69594-14/2018/BA zo dňa 4. decembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Voči rozsudku krajského\nsúdu podal žalovaný dňa 1. júla 2021 kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie\nveci krajským súdom a odchýlenie sa od rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1\npísm. g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n2S/30/19-85 zo dňa 26. mája 2021 zmenil tak, že žaloba žalobcu sa zamieta v celom rozsahu a žiaden\nz účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.\n35. Primárnou úlohou kasačného súdu je v?medziach podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či sa\nkrajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď druhostupňové rozhodnutie žalovaného\npotvrdzujúce rozhodnutie povinnej osoby o?nesprístupnení informácií považoval za nezákonné a pre\nnedostatok dôvodov za nepreskúmateľné a či sa pri svojom rozhodovaní neodklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu.\n36. Správny súd napadnutým rozsudkom zrušil druhostupňové rozhodnutie žalovaného kvôli\nnesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným, ako aj kvôli nepreskúmateľnosti pre nedostatok\ndôvodov v ňom uvedených. Z?odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že krajský súd dospel k názoru,\n\nže žalovaný vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval ním použité ustanovenia § 9 ods. 1 a ods.\n2 zákona č. 211/2000 Z. z. o obmedzení práva oprávnenej osoby na informácie, a to tým, že sa\nokrem posúdenia rozsahu nevyhnutného obmedzenia práva na informácie nezaoberal aj otázkou\nsprístupnenia informácie oprávnenej osoby aspoň z časti, v ktorej to osobitný právny predpis (zákon o\nochrane osobných údajov) nezakazuje. Zákon č. 211/2000 Z. z. je podľa krajského súdu koncipovaný\ntak, že jeho základnou zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 1 tohto zákona, je sprístupniť v zásade\nvšetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Ak informáciu nemožno v celom jej rozsahu\nsprístupniť, potom sa sprístupnenie požadovanej informácie obmedzí. A ak zákon vyslovene určuje,\nže takúto informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, až v takomto krajnom prípade\nsa informácia nesprístupní, pričom povinná osoba je za uvedených okolností povinná dostatočne\nsvoje rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácie odôvodniť. Nedostatok dôvodov v napadnutom\nrozhodnutí žalovaného bolo druhým dôvodom rozhodnutia krajského súdu o jeho zrušení a vrátení veci\nžalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd považoval za dôvodnú aj námietku žalobcu, podľa ktorej\nžalovaný pre potreby sprístupnenia dokumentov podľa jeho žiadosti o sprístupnenie informácií nemusel\nvytvoriť kvalitatívne novú informáciu, ktorej spracovanie a intenzity by bolo takého rozsahu, že by sa táto\nnová informácia od pôvodnej líšila obsahovo i kvalitatívne.\n37. Podľa § 134 ods. 1 SSP bol krajský súd v?prerokúvanej veci zásadne viazaný dôvodmi žaloby,\nkeďže nešlo o?žiadnu z?výnimiek upravených v § 134 ods. 2 SSP. Jeho úlohou tak bolo posúdiť otázku\nnezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného len z?pohľadu žalobných bodov, ktoré žalobca v?\nžalobe uplatnil. Úlohou správneho súdu tak bolo predovšetkým preskúmať, či žalobca skutočne svojou\nžiadosťou žiadal o informácie, ktorými žalovaný disponuje a či je žalovaný povinný ich žalobcovi podľa\nzákona č. 211/2000 Z. z. poskytnúť. Na základe toho mal potom krajský súd odpovedať na otázku, či\nžalovaný v?preskúmavanom rozhodnutí správne ustálil, či takto žiadané informácie žalovaný má alebo\nnemá a súčasne, či ide o informácie právo na prístup ku ktorým sa zákon č. 211/2000 Z. z. vzťahuje.\n38. Podľa § 3 ods. 1 prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z. má totiž každý právo na prístup k?informáciám,\nktoré má povinná osoba k?dispozícii. Ustanovenie citovaného odseku 1 pokračuje v druhej vete\nformuláciou aj tzv. negatívneho vymedzenia informácie, t. j. definíciou informácie, na ktorú sa právo\nprístupu na informácie podľa citovaného zákona nevzťahuje. Ide o informácie, ktoré nie sú k dispozícii,\na za ktoré zákonodarca demonštratívnym výpočtom považuje najmä dotazy na nové informácie v\npodobe vytvárania výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických\nstanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov či vytváranie názorov. Požiadavka, aby povinná\nosoba mala žiadané informácie k?dispozícii, tak musí byť skúmaná už v?prvom kroku posudzovania\nžiadosti o?poskytnutie takýchto informácií. Ak povinná osoba zistí, že žiadané informácie vôbec nemá\nk?dispozícii, alebo ide o informácie z kategórie podľa druhej vety § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.,\nmá to podľa citovaného zákona za následok, že žiadateľovi nevznikne subjektívne právo na to, aby\nmu povinná osoba takéto informácie poskytla. To znamená, že povinná osoba môže jeho žiadosť bez\nďalšieho odmietnuť, pokiaľ nie sú dané podmienky na jej postúpenie inej povinnej osobe (§ 15 ods. 1\nzákona č. 211/2000 Z. z.). Pokiaľ povinná osoba zistí, že požadované informácie má k?dispozícii v?\nakejkoľvek súvislosti (napr. preto, že ich vytvára, zhromažďuje, vyhodnocuje alebo uchováva a prípadný\ndotaz oprávnenej osoby na ich vytvorenie možno jednoducho zabezpečiť, napríklad automatizovaným\nspôsobom ako súčasť informačných technológií), možno uvažovať nad tým, či ich sprístupneniu\nnebránia konkrétne dôvody vymedzené v § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z. z., prípadne či nie je dôvod\nna postup povinnej osoby podľa § 12 zmieneného zákona. Ako už bolo uvedené, v?tu prerokúvanej\nveci žalovaný tak vo svojom druhostupňovom rozhodnutí, ako napokon aj v prvostupňovom rozhodnutí,\nodmietol sprístupniť žalobcovi žiadané informácie s odôvodnením že ich nemá k?dispozícii. Kasačný\nsúd je toho názoru, že potom ale neprichádzalo vôbec do úvahy, aby sa žalovaný zaoberal dôvodmi\nodmietnutia sprístupnenia podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., ako to vo svojom rozhodnutí\nnaznačoval správny súd. Pokiaľ teda správny súd vytýkal žalovanému akokoľvek nesprávny právny\nnázor v?súvislosti s?týmito ustanoveniami, vytýkal mu právne posúdenie, z?ktorého preskúmavané\nrozhodnutie vôbec nevychádzalo a?ktoré tak nemohlo byť dôvodom jeho zrušenia podľa § 191 ods. 1\npísm. c) SSP.\n39. Ako žalovaný správne namieta vo svojej kasačnej sťažnosti, krajský súd sa vôbec nezaoberal\nkľúčovou právnou otázkou, ktorá tvorila aj základ správnej žaloby, a?to, či?je správny záver žalovaného,\nže žiadanými informáciami (v požadovanej forme a rozsahu) vôbec nedisponuje, resp. ide o takú\n„novú informáciu“, ktorú by žalovaný musel vytvoriť na základe konkrétnej žiadosti žalobcu. V tejto\n\nsúvislosti poukazuje kasačný súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sžo/55/2015,\nktorý uviedol, „....že povinná osoba, resp. žalovaný nie je povinný získavať, vyžadovať, zhromažďovať,\nvyhodnocovať, vyhľadávať ba dokonca spracovávať materiály požadované žiadateľom, ak sa v ich\noriginálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú a ani to, aby povinné osoby museli vykonávať\nna žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať\nvyhodnocovaciu činnosť na požiadanie.“ Ako už bolo uvedené, podľa citovaného § 3 ods. 1 zákona č.\n211/2000 Z. z. je prvotným predpokladom vzniku subjektívneho práva žiadateľa voči povinnej osobe\nna informáciu to, aby povinná osoba žiadanými informáciami disponovala. V?súvislosti s?výslovnou\npožiadavkou na poskytnutie informácií v podobe nových údajov spracovaných podľa žalobcom určených\nkritérií, kasačný súd upriamuje pozornosť správneho súdu aj na bohatú komentárovú literatúru (porov.\nnapr. Wilfing, P. Zákon o?slobodnom prístupe k?informáciám. Bratislava: VIA IURIS 2012, Ikrényi P. a?\nkol. Zákon o?slobodnom prístupe k?informáciám. Komentár. Bratislava: Wolters Kluver 2015, či Stolář, J.\n- Klinger, D. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám (veľký komentár). Košice: SOTAC, s.r.o. 2020),\nktorá sa podrobne zaoberala rozlišovaním medzi jednoduchým vyhľadaním informácií a?vytvorením\nkvalitatívne novej informácie, napr. vo forme spracovania novej databázy, či rozboru. Aj judikatúra\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v?tomto smere zdôraznila, že zákon č. 211/2000 Z. z. o?slobode\ninformácií v?žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovávať údaje do určitých databáz\nlen preto, že o?to požiada žiadateľ. Kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.\n4Sžso/31/2008, v ktorom súd skonštatoval, že „žalovaný nie je povinný vytvárať databázu informácií,\nktorými pri podaní žiadosti nedisponuje. Z logického a sémantického výkladu dotknutých ustanovení\nzákona o slobode informácií je zrejmé, že právo na prístup k informáciám sa týka len tých informácií,\nktoré má povinná osoba k dispozícii a dohodnúť si iný spôsob sprístupnenia požadovaných informácií\nprichádza do úvahy len v prípade, ak povinná osoba disponuje informáciami v požadovanom rozsahu\na štruktúre, avšak nemôže ich sprístupniť žiadateľovi ním požadovaným spôsobom, teda sa netýka\nprípadu, kedy povinný subjekt požadovanými informáciami nedisponuje. Zákon o slobode informácií\nv žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovávať údaje do určitých databáz, ak o to\npožiada žiadateľ a teda ani v predmetnej veci nemal žalovaný povinnosť takúto databázu vytvárať.“\nObdobne reagoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku, sp. zn. 7Sži/40/2014, kde uviedol, že „... oprávnené\nosoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba\nk dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba\nmusela spracovať údaje do inej formy ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej\nosobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil\nna pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o slobode informácií. Žiadosť o poskytnutie\ninformácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby\nsa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým\nvýkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu\nverejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.“\n40. V súvislosti s otázkou posúdenia, či povinná osoba má, resp. nemá k dispozícii požadovanú\ninformáciu, považuje kasačný súd za potrebné poukázať aj na Smernicu Európskeho parlamentu a\nRady (EÚ) 2019/1024 z 20. júna 2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného\nsektora, ktorá vo svojom čl. 5 ods. 1 uvádza, že „subjekty verejného sektora a verejné podniky\nsprístupňujú svoje dokumenty v akomkoľvek už existujúcom formáte alebo jazyku a pokiaľ je to\nmožné a vhodné elektronickými prostriedkami, vo formátoch, ktoré sú otvorené, strojovo čitateľné,\nprístupné, vyhľadateľné a opakovane použiteľné, spolu s ich metaúdajmi. Formát i metaúdaje spĺňajú\npodľa možnosti formálne otvorené štandardy. Zároveň v ods. 3 pokračuje, že „Z odseku 1 nevyplýva\nsubjektom verejného sektora povinnosť vytvoriť alebo upraviť dokumenty alebo poskytnúť výňatky s\ncieľom zabezpečiť súlad s uvedeným odsekom, ak by si to vyžadovalo neprimerané úsilie presahujúce\nrámec jednoduchej operácie.“ Smernica je s odkazom na ustanovenie čl. 249 Zmluvy o založení ES a\n§ 22a zákona č. 211/2000 Z. z., ako aj jeho prílohy, v celosti súčasťou slovenského právneho poriadku\na možno sa dovolávať jej prednostného účinku.\n41. K otázke zneužitia práva na prístup k informáciám, ktorého sa sťažovateľ s odkazom na početnú\njudikatúru súdov Slovenskej republiky dovoláva, kasačný súd konštatuje, že inštitút zneužitia práva na\ninformácie nie je legislatívne upravený ani v?zákone č. 211/2000 Z. z. ani v?inom právnom predpise. Je\nvšak odvoditeľný z?ústavných princípov Slovenskej republiky (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého\nSR je demokratický a?právny štát a článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie\nústavných zákonov, zákonov a?ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v?súlade\n\ns touto ústavou) a?potvrdený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít SR. Inštitút zneužitia\npráva je preto uplatniteľný pri výklade a?aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. aj bez výslovnej zákonnej\núpravy. Zneužitie práva (abusus iuris) býva vo všeobecnosti definované ako konanie zdanlivo dovolené,\nktorým má byť dosiahnutý výsledok nedovolený, pričom osobitným druhom zneužitia práva je šikanózny\nvýkon práva, spočívajúci vo výkone práva so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie\nÚstavného súdu ČR, IV. ÚS 4257/16).\n42. Zneužitie práva uznal aj Najvyšší súd SR ako zásadu aplikácie zákona č. 211/2000 Z. z. a tiež\nako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou, a?to predovšetkým v?\nrozsudku sp. zn. 3 Sži/4/2014, na ktorý odkazuje vo svojej kasačnej sťažnosti aj sťažovateľ. Podľa\ncitovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR: „Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade\nindividuálnou situáciou, kedy v?rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet\nindícií, že cieľom žiadosti o?informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Existenciu tohto reálneho\nzáujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od?formalizovaného\nprávneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať.“ Najvyšší súd SR\nďalej v rozhodnutí vymenoval aj typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia práva na\ninformácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje\nkvalita informácie nad rozsahom. Zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha\npoplatkovej povinnosti. Skutočnosť, že?informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však znamená,\nže právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané\nprevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a\nktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba\npôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a?nadmerne zamestnať\norgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o\nracionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť.“ Vychádzajúc z?vyššie uvedeného sa kasačný\nsúd stotožňuje s názorom uvedeným v citovanom rozsudku, že „povinná osoba odmietajúca prístup k?\ninformáciám z dôvodu zneužitia práva je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív\nči zámer na sprístupnení informácií, t. j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu zákona\nč. 211/2000 Z. z., ale na spôsobení ujmy povinnej osoby (sťažení či?ochromení jej chodu). Úmysel\nzneužiť právo na prístup k?informáciám musí byť zjavný a?správnymi orgánmi preukázaný nad všetku\nrozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s?poukazom na zneužitie práva je potrebné\nchápať ako riešenie ultima ratio a?ako?reštriktívne konštruovanú výnimku z?ústavou garantovaného\npráva na prístup k?informáciám.“\n43. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp.\nzn. 5Sžik/5/2020 publikovaný v Zbierke stanovísk a?rozhodnutí NSS SR č. 2/2022, ročník: I., v\nktorom konštatoval, že: „Úmysel zneužiť právo na prístup k?informáciám musí byť zjavný a správnymi\norgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s?poukazom\nna?zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a?ako reštriktívne konštruovanú\nvýnimku z?ústavou garantovaného práva na prístup k?informáciám. Veľký počet podaných žiadostí na\nvyvodenie záveru o?zneužití práva v?zmysle judikatúry nepostačuje. Podľa názoru kasačného súdu je\npotrebné prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a?kvalitu požadovaných\ninformácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich\nsprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a?ich spôsobilosť privodiť povinnej osobe\nneprimeranú ujmu v?prípade ich sprístupnenia či zmysel a hodnotu požadovaných informácií pre\nžiadateľa a výkon spoločenskej kontroly, ako aj vzťah informácií k?výkonu verejnej moci. Na konštatáciu\nzneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných\ninfožiadostí nesmie viesť a?priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o?\nodmietnutí informácií z?dôvodu zneužitia práva musí byť s?poukazom na uvedené indície a?dôkazy\ndôkladne odôvodnené.“\n44. Aby bolo možné náležite posúdiť, či v prejednávanej veci konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia\npráva na prístup k?informáciám, je podľa kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu\na?rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, či spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných\ninformácií, ale aj na úmysel žalobcu privodiť povinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich\nsprístupnenia. Odhliadnuc od kvalitatívnej náročnosti rozsahu žalobcom požadovanej informácie je\nkasačný súd toho názoru, že v uvedenom prípade ani samotná žiadosť žalobcu o sprístupnenie\n\ninformácií, ktorá je predmetom tohto konania, s?ohľadom na rozsah, kvalitu a?druh požadovaných\ninformácií, neodôvodňuje záver o?zneužití práva.\n45. Ako žalovaný správne namieta ďalej vo svojej kasačnej sťažnosti, krajský súd sa nezaoberal ani\notázkou posúdenia § 170 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom poistení vo vzťahu k zákonu č. 211/2000\nZ. z. a k zákonu o ochrane osobných údajov, resp. krajský súd sa nezaoberal posúdením vzťahu\nkolidujúcich základných práv a to pri strete práva na informácie s právom na ochranu osobnosti a\nsúkromného života, alt. s právom na ochranu osobných údajov. Kasačný súd úvodom iba poukazuje,\nže zákon č. 211/2000 Z. z. je všeobecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá\nsa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex\ngeneralis a príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám\nproblematiku poskytovania informácií upravuje. Zákon o sociálnom poistení vo svojich ustanoveniach\nupravuje otázku zhromažďovania, zverejňovania a ochrany údajov všeobecne v § 170 a § 171. Ide\nkonkrétne o úpravu utvárania a používania informačného systému a zároveň vymedzenia spôsobu\npoužívania, spracovávania a poskytovania údajov zhromažďovaných v informačnom systéme Sociálnej\npoisťovne. Údaje zo svojho informačného systému môže poskytnúť vyslovene len so súhlasom fyzických\nosôb a právnických osôb, ktorých sa údaje priamo týkajú, ak zákon o sociálnom poistení (v nasledujúcich\nodsekoch citovaného § 170 zákona o sociálnom poistení sú výnimky, ktoré sa v tu prejednávanej\nveci neuplatňujú) alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ak aj kasačný súd pripustí, že v danom\nprípade by poskytnutie požadovaných informácií podliehalo súhlasu dotknutých osôb (fyzických alebo\naj právnických), je potrebné venovať zvýšenú pozornosť právam na ochranu osobnosti fyzických osôb,\nsúkromia, ako aj osobných údajov vo vzťahu k § 9 až § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. (t. j. výnimkám z\npráva na prístup k informáciám). V zmysle § 9 tohto zákona je sprístupnenie informácií týkajúcich sa\nosobnosti, súkromia fyzickej osoby, ako aj osobných údajov podmienené predchádzajúcim súhlasom\ndotknutej osoby. V tomto kontexte kasačný súd iba uvádza, že pokiaľ ide o súhlas na spracovanie\nosobných údajov, ktorý je upravený v zákone o ochrane osobných údajov, ten sa poskytuje výlučne len\nna spracúvanie údajov vymedzených v § 3 zákona o ochrane osobných údajov. Týmto súhlasom sa\nlogicky nedáva prevádzkovateľovi podľa zákona o ochrane osobných údajov povolenie na zverejnenie/\nsprístupnenie spracúvaných údajov. Pokiaľ však ide o súhlas so sprístupnením vymedzených údajov\nv zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., je povinná osoba v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.\npovinná tento mať od dotknutej osoby pred sprístupnením informácií bez ohľadu na účel spracúvania\nosobných údajov. Možno zhrnúť, že povinná osoba disponujúca súhlasom na spracúvanie osobných\núdajov pre konkrétny špecifický účel v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nie je automaticky tiež oprávnená\ntieto osobné údaje zverejniť. Kasačný súd zároveň s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 6 Sži 9/2013, podľa ktorého „Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o sprístupnenie\ndokumentov obsahujúcich informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, povinná osoba ich podľa § 9\nods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe\npredchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo\nosobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas\ndotknutú osobu, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného\nzástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak\nsúhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.“ dodáva, že povinná\nosoba nemá povinnosť si takýto súhlas dotknutej osoby v súvislosti s podanou žiadosťou o sprístupnenie\ninformácií vyžiadať.\n46. Pokiaľ kasačný súd pokračuje vo svojej úvahe, a pripustí, že žalovaný potom, čo vylúčil výnimky\nz obmedzenia práva na prístup informáciám, je povinný postupovať v zmysle nasledujúceho § 12,\nktorého princíp „čo nie tajné, je verejné“ sa aplikuje aj na prípady obmedzenia sprístupňovania informácií\nzakotvených v iných osobitných zákonoch, dáva kasačný súd do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR, sp. zn. 10 Sžik/2/2017, v ktorom súd konštatoval: „Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ako súdu kasačného bolo posúdiť správnosť právnych záverov krajského súdu, ktorý po\npreskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného dospel k záveru, že žalovaný postupoval\nv súlade s platnou právnou úpravou, keď sťažovateľovi neposkytol informácie o „živých“ súdnych\nkonaniach v rozsahu informácie o účastníkoch týchto súdnych konaní v postavení fyzickej osoby, s\nuvedením identifikácie menom a priezviskom osoby.“ Súd sa v uvedenom rozhodnutí zaoberal naviac\naj otázkou sprístupnenia údajov o právnickej osobe. Kasačný súd v súvislosti tu citovaným rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR iba upriamuje pozornosť aj na druh a citlivosť žalobcom požadovaných informácií,\na nevyhnutnosť starostlivého zváženia povahy žalobcom požadovaných informácií v kontexte § 8 až §\n\n11 zákona č. 211/2000 Z. z., a či vo vzájomnej súvislosti (v akejkoľvek kombinácii) nie sú údaje v nich\nuvedené, spôsobilé priamo alebo nepriamo identifikovať osoby, ktorých sa tieto údaje týkajú. Prípadne,\nči aj po aplikácii § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. nebude účel požadovaných informácií úplne zmarený.\n47. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní tak bude správnu žalobu vecne prejednať a posúdiť\nargumentáciu žalobcu, ako aj žalovaného, najmä s ohľadom na posúdenie, či žalovaný požadovanou\ninformáciou disponuje alebo nie a následne či teda žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôvodnil\nnesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií v súlade s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z..\nJe potrebné zvážiť, či sama okolnosť, že žalovaný (prípadne pobočky žalovaného) síce eviduje početné\nsúdne konania o náhrade škody podľa § 238 zákona o sociálnom poistení, znamená, že žalovaný má\nk?dispozícii rozbor údajov o?týchto konaniach usporiadaných podľa žalobcom vymedzených kritérií (tak\nako sú uvedené v bode 23 tohto rozhodnutia v členení pod písm. a) až c)) alebo či by takéto usporiadanie\nexistujúcich údajov znamenalo vytváranie novej, doteraz neexistujúcej informácie (spracovanie novej\ndatabázy pri vynaložení neprimeraného úsilia nad rámec jednoduchých operácií) v?zmysle citovanej\njudikatúry a horeuvedenej smernice. Pokiaľ sa správny súd nestotožní s dôvodmi nesprístupnenia\npožadovaných informácií žalovaným a ani sám na základe vlastného dokazovania takéto dôvody nezistí,\nje povinný postupovať podľa § 193 SSP a uložiť vo výroku svojho rozsudku žalovanému ako povinnej\nosobe povinnosť, ktorá spočíva v sprístupnení požadovaných informácií. Na dôvažok je potrebné\nzohľadniť aj to, či by osobné údaje v týchto informáciách (dokumentoch) uvedené, či už jednotlivo,\nprípadne vo vzájomnej spojitosti neviedli k priamemu alebo nepriamemu identifikovaniu konkrétnych\nosôb a ich údajov, vrátane osobitných kategórií osobných údajov (údaje o zdravotnom stave), čím\nby došlo k zásahu do práva dotknutých osôb v rozpore s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z.,\nako zákona o ochrane osobných údajov a zákona o sociálnom poistení. Alternatívne zvážiť, či by aj\nnásledná selekcia a anonymizácia uvedených osobných údajov v požadovaných informáciách, neviedla\nv konečnom dôsledku k zmareniu účelu a zmyslu poskytovanej informácie, nevynímajúc od okolností\ntechnickej a personálnej náročnosti vytvorenia požadovaného výstupu.\n48. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §\n462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na\nďalšie konanie. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že od 1. júna 2023 nadobudol účinnosť\nzákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (reforma\nsúdnictva), ktorým boli zriadené Správny súd v Banskej Bystrici, Správny súd v Bratislave a Správny\nsúd v Košiciach (ďalej len „správne súdy“). V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 151/2022 Z. z., správne súdy\nzačnú svoju činnosť 1. júna 2023. Výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na\nsprávne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov.\n49. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania\n(§ 467 ods. 3 SSP).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0\n( § 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/30/2019", "guid": "a330ca44-0c99-467a-9837-b2ed87bad648:eeca922c-d220-4313-8b56-9a4b10ac175f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}