{"guid": "d96d41ef-66e2-4169-b7c9-6d24fe126bd0:2df6e789-ca98-4464-879d-db0998c63d7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1", "spisova_znacka": "1Szak/4/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Szak/4/2024 z 19. 12. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024, ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1", "identifikacne_cislo": "0924100737", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Fečík", "sudca_id": 994, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-fecik-994", "datum_vydania": "2024-12-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-4", "nazov": "§ 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-81", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2df6e789-ca98-4464-879d-db0998c63d7b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n1Szak/4/2024\n0924100737\n19. 12. 2024\nJUDr. Marián Fečík\nECLI:SK:NSSSR:2024:0924100737.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.\nMariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Kataríny\nCangárovej, PhD., LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): S. T., nar. XX. C. XXXX, štátny príslušník\nTadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. Q. XXXXXXX,\nnaposledy bytom G. G. XX, T., A., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou,\nso sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného\nzboru Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV z 18. septembra 2024 o predĺžení lehoty\nzaistenia žalobcu, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č.\nk. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k.\n8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV\nz 18. septembra 2024 zrušuje a nariaďuje, aby bol sťažovateľ S. T., nar. XX. C. XXXX, štátny príslušník\nTadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. Q. XXXXXXX, toho\nčasu umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,\nbezodkladne prepustený zo zaistenia.\nII. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na správnom súde.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 31/2023 z 24. januára 2024 (ďalej\naj „rozhodnutie o neprípustnosti extradície“) podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil\nuznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Ntc/5/2022 z 10. novembra 2023 a podľa § 509 ods.\n1 Trestného poriadku vyslovil, že vydanie žalobcu ako vyžiadanej osoby do Tadžickej republiky nie je\nprípustné a súčasne podľa § 506 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku per analogiam žalobcu prepustil\nz vydávacej väzby.\n2. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20. marca 2024 podľa § 82 ods. 2 písm.\na) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej\nrepubliky na územie Ukrajiny (pozn. bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky),\npretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a žalobcovi uložil\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10\n\nrokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Proti uvedenému\nrozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície\nPolicajného zboru Prešov ako odvolací orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk z 17. mája\n2024 tak, že zmenilo prvú vetu výroku, kde vypustilo, že sa žalobca vyhosťuje na územie Ukrajiny,\nv ostatnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo. Rozhodnutie žalovaného č.\nPPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20. marca 2024 v spojení s odvolacím rozhodnutím č. PPZ-HCPPO2-38-004/2024-Sk z 17. mája 2024 (ďalej spolu len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“)\nnadobudli právoplatnosť 28. mája 2024.\n3. Žalovaný ďalej rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20. marca 2024 (ďalej len\n„rozhodnutie o zaistení“) podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4, 5 zákona č. 404/2011\nZ. z. rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný\nčas, najviac do 20. júla 2024.\n4. Správny súd v Košiciach (ďalej len „Správny súd“) rozsudkom č. k. 1Saz/3/2024-47 z 18. apríla 2024\nsprávnu žalobu žalobcu podanú proti rozhodnutiu o zaistení ako nedôvodnú zamietol. Proti danému\nrozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom\nsp. zn. 6Szak/2/2024 z 12. júna 2024 ako nedôvodnú zamietol.\n5. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18. júla 2024 (ďalej len „prvé rozhodnutie o\npredĺžení zaistenia“) podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. predĺžil zaistenie žalobcu, pričom stanovil\ndĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. septembra 2024, pričom\ndôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a tiež v potrebe\nzabezpečenia jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu.\n6. Správny súd rozsudkom č. k. 15Saz/3/2024-80 z 13. augusta 2024 správnu žalobu žalobcu podanú\nproti prvému rozhodnutiu o predĺžení zaistenia ako nedôvodnú zamietol. Proti danému rozsudku\npodal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.\n6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 ako nedôvodnú zamietol.\n7. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV zo dňa 18. septembra 2024 (ďalej aj „druhé\nrozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol o predĺžení lehoty\nzaistenia žalobcu o 6 mesiacov, t. j. do 20. marca 2025 v súlade s § 88 ods. 4 tretia veta zákona č.\n404/2011 Z. z. na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v\nÚtvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).\n8. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:\n- účel zaistenia naďalej trvá, pričom žalobca v procese výkonu administratívneho vyhostenia z územia\nSlovenskej republiky dostatočne nespolupracoval. Uvedené vyplýva aj z výpovedí žalobcu (viď zápisnice\no podaní vysvetlenia z 18. júla 2024 a z 18. septembra 2024), ktorý vylúčil akúkoľvek spoluprácu\nv procese vybavovania náhradného cestovného dokladu a podmienil svoje vycestovanie z územia\nSlovenskej republiky len do krajín, ktoré sám určí,\n- k otázke vymazania záznamu v databáze SIS II, vloženého Nemeckom, žalovaný uviedol, že ide\no logický následok a procesný postup, kedy po odovzdaní účastníka konania na územie Slovenskej\nrepubliky v rámci dublinského transferu bol tento záznam po určitej dobe zneplatnený, pretože pre\núzemie Nemecka stratil význam a je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť vyhostenie žalobcu\nz územia Európskej únie,\n- pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia z dôvodu, že zastupiteľský úrad Tadžickej republiky nevydal\nžalobcovi náhradný cestovný doklad. Tento zastupiteľský úrad však nie je pasívny a komunikuje so\nštátnymi orgánmi Slovenskej republiky, preto žalovaný považoval vystavenie náhradného cestovného\ndokladu pre žalobcu za reálne. Zároveň žalovaný poukázal na to, že prebieha proces komunikácie\nmedzi ÚPZC Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia\nPolicajného zbor (ďalej len „ÚHCP P PZ Bratislava“) a jednotlivými oslovenými štátmi o možnosti prijatia\nžalobcu na ich územie, a preto je potrebné počkať na odpovede z týchto krajín, pričom ku dňu vydania\ndruhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia bolo oslovených 57 štátov, z toho zo 6 štátov bola\ndoručená negatívna odpoveď a na odpoveď zo zvyšných štátov sa stále čaká,\n- predĺženie lehoty zaistenia je nevyhnutné pre zabezpečenie kontinuálnosti vyhosťovacieho konania,\nk predĺženiu lehoty zaistenia o 6 mesiacov žalovaný pristúpil z dôvodu, že ide o mimoriadne náročný a\nkomplikovaný proces administratívneho vyhostenia, ktorý si vzhľadom na obťažnosť úkonov, ktoré je v\n\nkonaní potrebné vykonať, s určitosťou vyžaduje dlhšie časové obdobie a následne špecifikoval úkony,\nktorých vykonanie je nutné pre administratívne vyhostenie žalobcu,\n- prepustenie žalobcu zo zaistenia by predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný\nporiadok a súčasne by to znamenalo aj nerešpektovanie zákonov Slovenskej republiky ohľadom\nzdržiavania sa na jej území, a žalobca by pokračoval v páchaní priestupku na úseku pobytu. Preto mal\nžalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah\ndo práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcovi,\n- v danom prípade nie je možné aplikovať uloženie iných opatrení namiesto zaistenia (hlásenie pobytu\nalebo zloženie peňažnej záruky) podľa § 89 ods. 1 písmena a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., a to s\nohľadom na § 89 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého tieto opatrenia nie je možné uložiť, ak\nide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona\nč. 404/2011 Z. z. Naliehavý právny záujem je daný aj v tom, že je potrebné, aby žalobca vycestoval z\núzemia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase.\nII. Konanie pred Správnym súdom\n9. Žalobca sa správnou žalobou z 10. októbra 2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a zároveň\nžiadal, aby Správny súd nariadil žalovanému jeho bezodkladne prepustenie zo zaistenia a priznal mu\nnáhradu trov konania.\n10. Žalobca v žalobe namietal, že:\n- opakované predĺženie jeho zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je\nzlučiteľný s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu\nnemôže naplniť účel a to výkon jeho administratívneho vyhostenia. Takýto výklad vyplýva napríklad aj z\nrozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 41Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017,\n- pred konaním o administratívnom vyhostení prebiehalo v súvislosti s jeho osobou konanie o jeho\nvydanie do Tadžickej republiky, ktoré skončilo vydaním rozhodnutia o neprípustnosti extradície a toto\nrozhodnutie založil Najvyšší súd Slovenskej republiky na teste vážnych dôvodov, ktorý umožňuje určiť\nmieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby v cieľovom štáte. Následne rozhodnutím\nministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 28. februára 2024 nebolo povolené vydanie žalobcu na\ntrestné stíhanie do Tadžickej republiky,\n- jeho vyhostenie nie je reálne možné v kontexte s uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci neprípustnosti extradície a to tak do Tadžickej republiky, ako aj do akéhokoľvek iného\nštátu, z ktorého by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo\nmožné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj za porušenie\nzákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.,\n- z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žiadosť o prijatie žalobcu bola zaslaná 57 štátom, ku dňu podania\nsprávy bolo evidovaných 6 zamietajúcich odpovedí a ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného žiadna\nďalšia odpoveď nepribudla. Nedošlo teda k žiadnemu posunu vo veci administratívneho vyhostenia\nžalobcu od prvého rozhodnutia o predĺžení zaistenia. Tento skutkový stav preto indikuje bez akýchkoľvek\npochybností nevyhostiteľnosť žalobcu,\n- dňa 9. apríla 2024 požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov prostredníctvom\nMinisterstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky o vydanie náhradného\ncestovného dokladu, avšak tento mu doposiaľ vydaný nebol,\n- predĺženie lehoty zaistenia žalobcu o pol roka nezodpovedá zákonnosti obmedzenia osobnej slobody\nna nevyhnutný čas.\n11. K predmetnej správnej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním z 18. októbra 2024, v ktorom uviedol, že:\n- len bod 6 žaloby namieta nezákonnosť napadnutého druhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia\na to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a § 191\nods. 1 písm. f) SSP. Žalobca však neuviedol, k akému konkrétnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci v rozhodnutí žalovaného malo dôjsť, pričom súdne rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje, s\nprejednávanou vecou buď vôbec nesúvisia, alebo sú účelovo interpretované,\n- všetky skutočnosti namietané žalobcom už boli predmetom predchádzajúcich súdnych konaní a v tejto\nsúvislosti žalovaný poukázal na rozsudky sp. zn. 1Saz/3/2024 z 18. apríla 2024, sp. zn. 6Szak/2/2024\nz 12. júna 2024, sp. zn. 15Saz/3/2024 z 13. augusta 2024, sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024,\nsp. zn. 17Saz/3/2024 z 11. júla 2024 a sp. zn. 17Saz/3/2024 z 19. septembra 2024,\n\n- žalobca nebol vyhostený na územie Tadžickej republiky, takže žalovaný rešpektoval rozhodnutie\nneprípustnosti extradície,\n- celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, pričom žalobcovi bolo\nzaistenie predĺžené iba na dobu 6 mesiacov, a teda zo zákonom povolenej doby žalovaný vyčerpal iba\npolovicu,\n- k predĺženiu lehoty zaistenia pristúpil výlučne zo zákonných dôvodov a to z dôvodu, že žalobca\nnespolupracoval v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu ako aj z dôvodu, že žalobcovi\nnebol k danému dňu vystavený náhradný cestovný doklad zo strany zastupiteľského úradu,\n- tvrdenia žalobcu o jeho nevyhostiteľnosti nie sú pravdivé, prípravné činnosti v rámci vyhosťovacieho\nkonania vrcholia a prepustením žalobcu na slobodu by došlo k zmareniu vyhostenia, dňa 17. októbra\n2024 žalovaný písomne požiadal ÚPZC Sečovce o zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania,\na to v súlade s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11.\nseptembra 2024, s určením primeranej lehoty na odpoveď a upozornením, že v prípade, ak sa oslovené\nštáty v primeranej lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím žalobcu udelený nebol.\n12. Žalovaný v následnom podaní z 22. októbra 2024, predloženom na výzvu Správneho súdu, poukázal\nna úkony vykonávané v predmetnej veci, pričom uviedol, že dňa 11. októbra 2024 zaslal ÚPZC Sečovce\nžiadosť o poskytnutie informácie o vykonaných úkonoch v rámci vyhosťovacieho konania č. PPZ-HCPPO9-3-123/2024-AV a následne dňa 17. októbra 2020 zaslal ÚPZC Sečovce žiadosť o spracovanie\na zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania už osloveným štátom z dôvodu právnej istoty a\nzachovávania zákonnosti. Dňa 18. októbra 2024 ÚPZC Sečovce doručil žalovanému odpoveď č. PPZHCP-SE5-50- 227/2024-ZC, že od 2. júla 2024 ÚPZC Sečovce na základe pokynu riaditeľa ÚHCP P\nPZ Bratislava začal zasielať žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka\nTadžickej republiky na územie oslovených krajín Oddeleniu vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava\na je s ním v priebežnom kontakte o stave týchto žiadostí. Zároveň dňa 18. októbra 2024 ÚPZC\nSečovce spracoval urgenciu vybavovania náhradného cestovného dokladu zaslanú Útvaru policajného\nzaistenia pre cudzincov Medveďov. Na žiadosť žalovaného o poskytnutie informácie mu bola dňa 21.\noktóbra 2024 zo strany Odboru vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava poskytnutá odpoveď, že na\nMinisterstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky bol zaslaný list spolu so\nžiadosťami o posúdenie možnosti prijatia žalobcu na územie vybraných štátov a to Arménskej republiky,\nAzerbajdžanskej republiky, Gruzínskej republiky, Kazašskej republiky, Kirgizskej republiky, Moldavskej\nrepubliky, Uzbeckej republiky a Švédskeho kráľovstva (štáty určené s ohľadom na geografickú, jazykovú,\nkultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu), pričom\ntieto žiadosti budú zaslané diplomatickou cestou príslušným štátom v najbližších dňoch. Žalovaný bol\ntiež informovaný, že uvedená žiadosť bude zaslaná aj do ďalších štátov, na územie ktorých je možné\nzvážiť vyhostenie menovanej osoby.\n13. Správny súd rozsudkom č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)\nžalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.\n14. Správny súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že:\n- splnenie podmienky nespolupráce žalobcu tak, ako to vyžaduje tretia veta § 88 ods. 4 zákona č.\n404/2011 Z. z., vyplýva z vyjadrení žalobcu do zápisnice č. PPZ-HCP-PO9-3-082/2024 AV z 18. júla\n2024, aj č. PPZ-HCP-PO9-3-112/2024 AV z 18. septembra 2024, v ktorých sa žalobca jednoznačne\nvyjadril, že v žiadnom prípade nie je ochotný spolupracovať v procese vystavenia náhradného\ncestovného dokladu. Zároveň skutočnosť, že do dnešného dňa nebol vydaný náhradný cestovný doklad,\nje zrejmá a nie je ani medzi účastníkmi konania sporná. Správny súd mal preto za preukázané, že je\nmožné dôvodne predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho\nvyhostenia sa tento proces predĺži nad základnú dĺžku trvania zaistenia podľa § 88 ods. 4 prvej vety\nzákona č. 404/2011 Z. z. a preto osobitné podmienky pre predĺženie lehoty zaistenia posúdil ako splnené,\n- vo vzťahu k účelnosti a efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia aj v nadväznosti na rozhodnutie o\nneprípustnosti extradície odcitoval Správny súd z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024,\n- k námietke žalobcu, že vyhostenie do akéhokoľvek iného štátu by založilo riziko, že by mohol\nbyť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za\nobchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenie zákazu uvedeného v\n§ 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., Správny súd uviedol, že ide len o dohady žalobcu, ktoré nie\nsú podložené žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami či dôkazmi a preto sa táto námietka v aktuálnom\n\nštádiu konania javí ako predčasná, pretože zatiaľ nedošlo ani len k ustáleniu štátu, do ktorého má\nbyť žalobca vyhostený. Správny súd však k tomu zároveň dodal, že uvedené nezbavuje žalovaného\npovinnosti dôsledne skúmať, aké štáty ÚPZC Sečovce selektuje na účel ich oslovenia so žiadosťami o\nprijatie žalobcu a v prípade, ak dospeje k záveru, že u oslovovaných štátov existuje dôvodná pochybnosť\no miere dodržiavania ľudských práv a slobôd a medzinárodnej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, v takom prípade takéto úkony nebude možné považovať vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu zaistenia\nza účelné,\n- vo vzťahu k rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/7/2016 a sp. zn.\n1Szak/1/2017 skonštatoval, že nevzhliadol konkrétny súvis so závermi tam uvedenými a prejednávanou\nvecou, keďže dané rozhodnutia obsahovali iba všeobecné ustálenie záveru, že rozhodnutie o zaistení,\nresp. obmedzení osobnej slobody musí byť účelné a efektívne,\n- posúdiac kritérium efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia dospel k záveru, že vo veci administratívneho\nvyhostenia sú naďalej vykonávané konkrétne, cielené a adresné úkony smerujúce k ustáleniu štátu\nvyhostenia žalobcu, a tieto vyplývajú z informácií o vykonaných úkonoch poskytnutých ÚPZC Sečovce\nz 4. septembra 2024, resp. z 11. októbra 2024,\n- hoci zaslanie urgencii už osloveným štátom so stanovením lehoty na vyjadrenie Najvyšší správny súd\nSlovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 neodporučil, toto ani pri\nzachovaní podmienky jeho efektívnosti nevylúčil. Správny súd sa preto s takýmto postupom stotožnil z\ndôvodu potreby odstrániť akékoľvek pochybnosti o tom, či bol náležite ustálený štát, do ktorého by bolo\nmožné žalobcu vyhostiť,\n- žalovaný ďalej po podaní žaloby Správnemu súdu predložil listiny, z ktorých vyplynulo, že ÚPZC\nSečovce oslovuje ďalšie štáty na účel určenia štátu, do ktorého by bolo možné žalobcu vyhostiť,\npričom 18. októbra 2024 a 28. októbra 2024 rozoslal žiadosti dvom rôznym skupinám štátov. Kým v\nsúvislosti so žiadosťami zaslanými 18. októbra 2024 išlo o štáty určené s ohľadom na geografickú,\njazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu\nžalobcu, v prípade žiadostí z 28. októbra 2024 takéto vymedzenie dôvodov určenia oslovených štátov\nabsentovalo a to s odkazom na záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024. Správny súd v tejto súvislosti predovšetkým\nupriamil pozornosť na to, že účelom vykonávaných krokov, vrátane zasielaných žiadostí je ustáliť\nštát, do ktorého by bolo možné žalobcu vyhostiť s cieľom riadneho naplnenia výkonu rozhodnutia\no administratívnom vyhostení, preto žiaden štát a priori nemožno vylúčiť z okruhu potenciálnych,\npre vyhostenie do úvahy pripadajúcich krajín za predpokladu, že oslovený štát napĺňa princíp non\nrefoulement vyplývajúci z čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, resp. vyvodzovaného\ntiež zo znenia čl. 3 Dohovoru a do právneho poriadku Slovenskej republiky premietnutého v podobe\n„prekážok administratívneho vyhostenia“ vyplývajúcich z § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. Správny súd\npreto nevzhliadol dôvod nezákonnosti ďalšieho trvania zaistenia žalobcu a uvedené kroky smerujúce\nk zabezpečeniu administratívneho vyhostenia žalobcu posúdil tak, že ich je možné považovať za\nvykonané v medziach ich efektívnosti,\n- uviedol, že je síce pravdou, že intenzita vykonávaných úkonov v porovnaní s obdobím pred vydaním\nrozhodnutia žalovaného je nižšia, avšak podľa názoru Správneho súdu nie je pre posúdenie zákonnosti\ndruhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúce len to, či a koľko úkonov správne orgány\nvo veci vykonali, ale je potrebné prihliadnuť aj na povahu týchto úkonov a to spôsobom, či možno\nurčitý záver vyvodiť bezprostredne po ich vykonaní alebo naopak je plynutie času žiadúce. Správny súd\nzdôraznil, že administratívne vyhostenie predstavuje proces, nie časový okamih, ktorého časové limity\nsú presne určené a garantované zákonom č. 404/2011 Z. z. Zároveň je však potrebné administratívne\nvyhostenie vnímať ako zákonnú možnosť danú orgánom verejnej správy zo strany zákonodarcu na to,\naby v tomto období v maximálnej možnej a prípustnej miere, s ohľadom na splnenie podmienok účelnosti\na efektívnosti, prijímali všetky kroky smerujúce k riadnemu dosiahnutiu účelu zaistenia, čo je v tomto\nprípade administratívne vyhostenie žalobcu. Správny súd však nevzhliadol žalobcom tvrdenú nečinnosť\norgánov verejnej správy vyvolávajúcu neefektívnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu,\n- v zmysle § 206 ods. 4 SSP je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného rozhodujúci stav veci\nv čase vyhlásenia alebo v čase vydania rozhodnutia správneho súdu, avšak je právom aj povinnosťou\nsprávneho súdu plne prihliadať aj na úkony, ktoré žalovaný vykonal po podaní žaloby,\n- dospel k záveru, že Tadžická republika napriek prvotnej nespolupráci sa v súčasnosti javí ako\nkontaktná, a teda možnosť zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je reálna,\n- vyvodil účelnosť a efektívnosť druhého predĺženia lehoty zaistenia zo žalovaným vykonaného testu\nproporcionality. Prepustenie žalobcu zo zaistenia by totiž predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť\nštátu alebo verejný poriadok. Na základe vyššie uvedeného sa Správny súd stotožnil so záverom\n\nžalovaného, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do\npráv žalobcu, čím je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty jeho zaistenia. Podľa Správneho súdu tiež\nnevznikla pochybnosť o existencii alternatívnych spôsobov na dosiahnutie sledovaného cieľa, pretože v\nzmysle § 89 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. zaistenie nemožno nahradiť uložením niektorej z povinností\npodľa § 89 ods. 1 daného zákona, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa\n§ 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b) tohto zákona,\n- skonštatoval, že aj keď jednotlivé materiálne podmienky zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia môžu\nsamy o sebe, v izolovanej podobe, vyvolávať určitú mieru pochybností o ich naplnení, pokiaľ ide\no účelnosť a efektívnosť, zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia je potrebné posudzovať v kontexte\nvšetkých preukázaných skutočností, pričom konečný obraz v prospech zákonnosti predĺženia lehoty\nzaistenia dotvára v rozhodujúcej miere práve aplikovaný test proporcionality,\n- záverom poukázal na to, že pri posudzovaní primeranosti predĺženia lehoty zaistenia prihliadol na\ncelkové okolnosti veci, teda na osobu žalobcu a špecifiká jeho prípadu, ako aj na úkony vykonávané vo\nveci administratívneho vyhostenia žalobcu, ich početnosť, náročnosť a trvanie, pričom dospel k záveru,\nže lehotu 6 mesiacov možno považovať za primeranú a nevybočujúcu z medzí zákonnosti, pretože\nsamotný zákon č. 404/2011 Z. z. umožňuje predĺžiť lehotu zaistenia až o 12 mesiacov, pričom táto\nmaximálna lehota nebola prekročená.\nIII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n15. Proti rozsudku Správneho súdu č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 podal v zákonnej lehote\nkasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\npodľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pričom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho\nsúdu zmenil tak, že nariadi žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, a priznal mu proti\nžalovanému plnú náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania.\n16. Sťažovateľ v rámci sťažnostných bodov namietal predovšetkým, že:\n- rozhodnutie žalovaného je nezákonné, okrem iného z dôvodu, že jeho administratívne vyhostenie\nnie je možné reálne vykonať, keďže výsledkom tohto administratívneho vyhostenia nemôže byť\nprivodenie stavu, kedy hrozí nebezpečenstvo, že by žalobca mohol byť z tretieho štátu, do ktorého by\nbolo realizované jeho administratívne vyhostenie, následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné\nstíhanie. Takýto postup by bol v skutočnosti obchádzaním rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Tost 31/2023 z 24. januára 2024, keďže žalobcovi by v takom prípade hrozilo\nneľudské zaobchádzanie a mučenie zo strany príslušných orgánov Tadžickej republiky. Toto rozhodnutie\nnespochybniteľným spôsobom rozhodlo o prekážkach vyhostenia žalobcu do Tadžickej republiky a\npolicajný útvar nie je oprávnený prekážky takéhoto vyhostenia posudzovať,\n- poukázal na ustanovenie § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., z ktorého vyplýva, že cudzinca nemožno\nadministratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu, v ktorom by mu hrozilo\nmučenie, kruté a neľudské zaobchádzanie,\n- efektívnymi úkonmi, ktoré majú smerovať k realizácií rozhodnutia o administratívnom vyhostení\nžalobcu, nie sú také úkony, ktorými sa zisťuje možnosť realizácie rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení žalobcu do krajín, pri ktorých hrozí, že by žalobca mohol byť následne vydaný na trestné\nstíhanie do Tadžickej republiky,\n- vo vzťahu k súčasnému stavu je zásadným posúdenie, či príslušné orgány vykonávali efektívne úkony,\nktoré by boli spôsobilé viesť k realizácií rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. V tejto\nsúvislosti je zásadným referenčný rámec stanovený obdobím od 18. júla 2024 do 18. septembra 2024,\nkedy vydal žalovaný druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia s osobitným prihliadnutím na závery,\nktoré vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024\nz 11. septembra 2024.\n- z obsahu spisu žalovaného vyplýva, že ďalšie úkony nemožno považovať, ani za efektívne, ani za\ntaké, ktoré odôvodňujú taký zásadný zásah do osobnej slobody, akým nepochybne zaistenie žalobcu je.\nVyjadrenie žalovaného k správnej žalobe obsahuje jediný konkrétny údaj a to konštatovanie, že sa dňa\n17. októbra 2024 písomne obrátil na ÚPZC Sečovce so žiadosťou o spracovanie a zaslanie urgencie\nv rámci vyhosťovacieho konania. Samotné toto konštatovanie nevypovedá nič o tom, aké úkony ÚPZC\nSečovce a iné orgány vykonali od 18. júla 2024 do 18. septembra 2024, keďže dátum výzvy žalovaného\nÚPZC Sečovce predchádza jeden deň vyhotoveniu podania žalovaného predloženého Správnemu\nsúdu. Súčasťou listín, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, je stanovisko ÚPZC Sečovce, z\nktorého vyplýva, že sa žalovaný 21. októbra 2024 obrátil na Odbor vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ\n\nBratislava so žiadosťou o poskytnutie informácie, aké procesné úkony boli z jeho strany vykonané vo\nvzťahu k žalobcovi, pričom z odpovede vyplýva, že tento orgán zaslal na Ministerstvo zahraničných vecí\na Európskych záležitostí Slovenskej republiky list, spolu so žiadosťami o posúdenie možnosti prijatia\nžalobcu na ich územie. Žalovaný nepredložil v konaní pred Správnym súdom žiadne dôkazy, ktoré by\npreukazovali efektívne úkony, ktoré by boli vykonané vo veci realizácie administratívneho vyhostenia\nžalobcu medzi 18. júlom 2024 a 18. septembrom 2024, čo je doba predĺženia zaistenia žalobcu prvým\nrozhodnutím o predĺžení zaistenia,\n- z listín predložených žalovaným vzťahujúcich sa k správnej žalobe žalobcu vyplynulo, že postup\nsprávneho orgánu nepreukazuje, „že s náležitou starostlivosťou počas doterajšieho obmedzenia osobnej\nslobody podnikol kroky smerujúce k naplneniu účelu obmedzenia osobnej slobody žalobcu“ (rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/8/2023 zo dňa 31. júla 2023). Vzhľadom\nna uvedené je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezlučiteľné s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„Dohovor“).\n17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 5. decembra 2024 považujúc kasačnú\nsťažnosť žalobcu za plne nedôvodnú. Mal za to, že kasačná sťažnosť je podaná v rozpore s § 440\nods. 1 písm. g) SSP, keď sťažovateľ neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a\ntiež neuviedol, v čom vidí nesprávnosť tohto právneho posúdenia. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ iba\nvšeobecne zhŕňa subjektívne názory vo vzťahu k reálnosti a prekážkam administratívneho vyhostenia,\nopomínajúc, že predmetom správneho súdneho prieskumu je druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty\nzaistenia. Podľa žalovaného efektívnosť vykonaných úkonov nemožno spochybňovať, pretože nimi je\nv priebehu konania jednoznačne preukázaný aktívny proces, v rámci ktorého sú prijímané ďalšie kroky\na postupy. K tomu nepochybne patrí aj komunikácia so zahraničím prostredníctvom Odboru vonkajších\nvzťahov ÚHCP P PZ Bratislava, ktorá prebieha nielen na medzirezortnej úrovni s Ministerstvom\nzahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ale aj na medzinárodnej úrovni, kde sú\noslovované jednotlivé štáty prostredníctvom zastupiteľských úradov so žiadosťou o prijatie sťažovateľa\nna ich územie. Je preto logické a pochopiteľné, že takáto komunikácia je časovo náročná a zaberie oveľa\nviac času než akákoľvek iná bežná komunikácia. Vo vzťahu k týmto okolnostiam je aj doručenie odpovedí\nz jednotlivých oslovených krajín zdĺhavejšie a náročnejšie. Záverom svojho vyjadrenia žalovaný súčasne\nspochybnil včasnosť podania kasačnej sťažnosti, ktorá bola podaná 28. novembra 2024 s tým, že\nprávnej zástupkyne sťažovateľa mal byť napadnutý rozsudok doručený až 22. novembra 2024, hoci\nžalovanému bol tento doručený už 7. novembra 2024, pričom právna zástupkyňa opakovane doložila\nku kasačnej sťažnosti plnú moc z 29. novembra 2024, hoci splnomocnenie na podanie opravných\nprostriedkov bolo obsiahnuté už v splnomocnení doloženom ku správnej žalobe z 10. októbra 2024.\nIV. Právny názor kasačného súdu\n18. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nSSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a rozsudok bol verejne\nvyhlásený dňa 19. decembra 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n\nCitácia dotknutých právnych predpisov\n19. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n\nPodľa článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,\nmá právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia\nslobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\nPodľa článku 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov upravujúceho zákaz vyhostenia alebo\nvrátenia („refoulement“)\n1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území,\nna ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva,\nnárodnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.\n2. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať\nza nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným\nrozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre\nspoločnosť tohto štátu.\nPodľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie prestáva\nbyť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov\nneexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\nPodľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom\nby bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký\ntrest môže byť uložený.\nPodľa § 81 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom\nby bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje\nbezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú\nrepubliku.\nPodľa § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v\nktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu\nzastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar\nrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty\nzaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi\nalebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\nK včasnosti kasačnej sťažnosti\n20. Pokiaľ žalovaný spochybnil včasnosť podania kasačnej sťažnosti, tak kasačný súd jednak\nzo súdneho spisu ako i zo súdneho registra jednoznačne a nespochybniteľne zistil, že právna\nzástupkyňa žalobcu (sťažovateľa) prevzala elektronicky doručovaný napadnutý rozsudok 22. novembra\n2024. Vzhľadom na to bolo podanie kasačnej sťažnosti vykonané elektronicky právnou zástupkyňou\nsťažovateľa dňa 29. novembra 2024 uskutočnené v zákonnej 7-dňovej lehote v súlade s § 443 ods. 2\nSSP.\n\n21. Samotná skutočnosť, že ku kasačnej sťažnosti bolo právnou zástupkyňou sťažovateľa nadbytočne\npripojené „ďalšie“ splnomocnenie z 29. novembra 2024, hoci už splnomocnenie doložené ku správnej\nžalobe z 10. októbra 2024 bezpochyby splnomocňovalo právnu zástupkyňu na podanie kasačnej\nsťažnosti, je pre posúdenie včasnosti a riadnosti podania kasačnej sťažnosti bez právneho významu.\nK dôvodnosti kasačnej sťažnosti\n22. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok, ktorým Správny súd zamietol správnu\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti druhého rozhodnutia žalovaného o\npredĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 mesiacov, t. j. do 20. marca 2025. Kasačný súd preto preskúmal\njednak napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania\nskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či Správny súd pri neformálnom\nposúdení správnej žaloby (§ 206 ods. 3 SSP) správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého\nrozhodnutia žalovaného.\n23. Meritom prejednávanej veci vzhľadom na uplatnené a komplementárne prepojené kasačné námietky\nsťažovateľa bolo posúdenie, či boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o predlžení lehoty\nzaistenia sťažovateľa, keď (i) sťažovateľ vo svojej podstate namietal, že administratívne vyhostenie\nv jeho prípade nie je možné reálne vykonať, pretože jednak nemôže byť z dôvodu rozhodnutia o\nneprípustnosti extradície vydaný do svojho domovského štátu - Tadžickej republiky a súčasne hrozí\nnebezpečenstvo, že v prípade vydania do tretieho štátu by mohol byť následne vydaný na trestné\nstíhanie do Tadžickej republiky a tiež, že (ii) žalovaný nevykonal účelné a efektívne úkony, ktoré by mohli\nviesť k administratívnemu vyhosteniu sťažovateľa do takého tretieho štátu, z ktorého by mu nehrozilo\nvydanie na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.\n24. Rozhodovanie o zaistení cudzinca na účel jeho administratívneho vyhostenia vrátanie rozhodovania\no predĺžení (lehoty) zaistenia predstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť\nje zaručená tak Dohovorom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky.\n25. Uvedené oprávnenie štátu vychádza z jeho imigračnej politiky a pramení zo štátnej suverenity. Podľa\nnázoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. apríla\n2013 „štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom\núzemí. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich\nzadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje\núzemie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si\npraje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť\npovažované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“.\n26. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia\nnasledovných podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane vzhľadom\nna konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie štátu alebo\nv súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1\npísm. f) Dohovoru a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu\nosobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon, resp. v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto\nzákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z. z. (pozri nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 717/2016 z 24. januára 2017).\n27. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody (vo všeobecnosti) oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané\nzákonom stanoveným postupom a musí byť účelné a efektívne, pričom všetky podmienky musia byť\nsplnené súčasne (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/8/2023\nz 31. júla 2023). Pri absencii niektorej z podmienok nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej\nslobody jednotlivca. Zaistenie má v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. jednak trvať\npo „čas nevyhnutne potrebný“ a súčasne podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. je policajný\nútvar povinný skúmať po celý čas zaistenia, či trvá účel zaistenia.\n\n28. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nie je možné vzhľadom\nna rozhodnutie o neprípustnosti extradície reálne vykonať, tak kasačný súd k tomu uvádza, že v rámci\nextradície platí zásada vydať alebo trestne stíhať aut dedere aut judicare, ktorá vyplýva z viacerých\nmedzinárodných zmlúv. Výnimkou z tejto zásady je princíp non-refoulement (zákaz núteného vrátenia),\nktorý zakazuje vydávať, deportovať alebo inak presúvať osoby do štátu, kde by mohlo hroziť vážne\nporušenie ľudských práv.\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí o neprípustnosti extradície skonštatoval, že: „Miera\npravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby S. T. v cieľovej krajine - Tadžikistanskej republike\n(„substantial ground test - test domnienok vážnych dôvodov“) a riziko porušenia čl. 3 a čl. 6 Dohovoru v\nprípade trestného stíhania menovaného v domovskej krajine sú mimoriadne vysoké, a tak nezlučiteľné\ns ochotou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o povolení vydania menovaného. Záruky\nposkytnuté Generálnou prokuratúrou Tadžickej republiky považuje najvyšší súd za všeobecné a vágne,\nnemožno očakávať, že sa nimi budú cítiť viazané miestne orgány. Záruky sú neoveriteľné, keďže\norgány Tadžickej republiky nereagujú na žiadosti dožiadaného štátu, a tak najvyšší súd posúdil záruku\nGenerálnej prokuratúry Tadžickej republiky za nedôveryhodnú. Hoci prítomnosti vyžiadanej osoby S.\nT. v Slovenskej republike môže predstavovať riziko pre verejný poriadok a bezpečnosť štátu, takéto\nriziko nemôže prevážiť nad reálnou možnosťou porušenia základných ľudských práv a slobôd vyžiadanej\nosoby (čl. 3 a 6 Dohovoru), ak by bola vydaná do jeho domovskej krajiny. Totižto ani prípadný terorista\nnesmie byť vystavený mučeniu ani krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,\nktoré mu hrozí, ak by Slovenská republika rozhodla o jeho vydaní do Tadžikistanskej republiky. Preto\nrozhodol najvyšší súd tak, že vydanie S. T. do Tadžickej republiky nie je prípustné. Rozhodnutím\nnajvyššieho súdu o tom, že povolenie vydania S. T. nie je prípustné, zanikol zákonný dôvod na ďalšie\ntrvanie - obmedzenie jeho osobnej slobody, a preto rozhodol najvyšší súd o prepustení S. T. z vydávacej\nväzby.“\n30. Kasačný súd k uvedenému zdôrazňuje, že z rozhodnutia o neprípustnosti extradície súčasne vyplýva\naj nemožnosť administratívneho vyhostenia sťažovateľa do jeho domovského štátu - Tadžickej republiky.\n31. Pokiaľ totiž trestný súd dospeje k záveru o neprípustnosti extradície podľa § 501 alebo podľa § 510\nods. 2 Trestného poriadku, má toto rozhodnutie povahu predbežnej otázky v zmysle § 81 ods. 5 zákona\nč. 404/2011 Z. z. vo vzťahu k prítomnosti prekážok administratívneho vyhostenia vymedzených v § 81\nods. 1 a 3 zákona č. 404/2011 Z. z. Zo znenia § 84 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. súčasne vyplýva aj\nnemožnosť administratívne vyhostiť sťažovateľa do takého štátu, v ktorom by mu hrozil nútený návrat\ndo Tadžickej republiky.\n32. Formálne preto administratívne vyhostenie sťažovateľa bolo možné vykonať, avšak za podmienky,\nže štát, ktorý by bol ochotný prevziať sťažovateľa, by sa musel (hodnoverne) zaviazať, že sťažovateľa\nnásledne nevydá na trestné konanie do Tadžickej republiky.\n33. Práve tejto podmienke však nebola podľa názoru kasačného súdu zo strany správnych orgánov\n(žalovaného aj ÚPZC Sečovce) venovaná náležitá pozornosť.\n34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024\nskonštatoval určitú neefektívnosť v postupe administratívneho vyhostenia, keď uviedol, že „do budúcna\nby bolo vhodné, aby príslušný správny orgán v prípade obdobných žiadostí adresovaných iným krajinám\nsúčasne určil primeranú lehotu, do ktorej by mali tieto dopytované krajiny oznámiť svoje stanovisko s\ndoložkou, že ak sa v lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím konkrétneho cudzinca udelený\nnebol.“\n35. Na uvedené bolo síce zo strany ÚPZC Sečovce reagované s tým, že osloveným štátom bola zaslaná\nurgencia, resp. žiadosť obsahujúca doložku, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadria, bude platiť, že\nsúhlas s prijatím sťažovateľa udelený nebol.\n36. Takýto postup sa však nemôže kasačnému súdu javiť ako dostatočne účelný a efektívny, pretože\nv rámci neho bola odignorovaná požiadavka, že sťažovateľ nemôže byť vydaný na trestné stíhanie\ndo Tadžickej republiky. Inak povedané dožiadané štáty neboli informované o výhrade Slovenskej\nrepubliky nevydať sťažovateľa, v prípade akceptácie administratívneho vyhostenia, na trestné stíhanie\ndo Tadžickej republiky.\n\n37. Práve táto skutočnosť znamená, že aj keby niektorá z oslovených krajín s prijatím sťažovateľa na\nsvoje územie súhlasila, nebolo by možné toto v krátkom čase z dôvodu absencie výhrady nevydania na\ntrestné stíhanie do Tadžickej republiky realizovať.\n38. Administratívne vyhostenie pritom nepredstavuje konkrétny časový moment alebo úsek ale\nadministratívny proces, v rámci ktorého správny orgán v zákonom určenom rozsahu rozhoduje a\nnásledne aj vyhostenie vykonáva. Ak je ale administratívne vyhostenie spojené so zaistením štátneho\npríslušníka tretieho štátu, je potrebné jeho výkon realizovať takým spôsobom, aby zaistenie trvalo\nlen nevyhnutný čas a tomu má zodpovedať aj realizácia potrebných úkonov zo strany správnych\norgánov. Sťažovateľ je pritom v rámci zaistenia pozbavený na osobnej slobode od 20. marca 2024, čo\npredstavovalo ku dňu rozhodovania Správneho súdu dňa 29. októbra 2024 celkovo 223 dní a ku dňu\nrozhodovania kasačného súdu 274 dní. Za tento čas pritom správne orgány nedokázali nájsť žiaden\nštát, ktorý by bola ochotný sťažovateľa prijať na svoje územie, nieto ešte štát, ktorý by súčasne poskytol\nhodnovernú záruku, že sťažovateľ nebude následne vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.\n39. Uvedené podľa názoru kasačného súdu jednoznačne odôvodňuje tvrdenie sťažovateľa, že postup\nžalovaného, resp. správnych orgánov pri realizácii administratívneho vyhostenia nebol účelný a\nefektívny. Ak by takým bol, už v prvých dopytoch osloveným štátom by boli obsiahnuté jednak (i) doložka,\nže ak sa daný štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím administratívne\nvyhosťovaného sťažovateľa na svoje územie nesúhlasí a súčasne i (ii) výhrada, že sťažovateľ nebude\nnásledne vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.\n40. Záver kasačného súdu o tom, že úkony spojené s administratívnym vyhostením sa mu nejavia\nako účelné a efektívne pritom nie je v rozpore s predchádzajúcim rozsudkom Najvyššieho správneho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024, podľa ktorého „pokiaľ nie je\nustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca vyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou\nmožného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z inej krajiny.“ Dôvodom je predovšetkým iný časový\nmoment posudzovania rozhodných skutočností. Opomenúť pritom nemožno ani následne riziko, ktoré\nbolo v predmetnom rozsudku pomenované tak, že sa „ďalším plynutím času zvyšuje pravdepodobnosť\nmožnej nevyhostiteľnosti žalobcu, a teda možnosti jeho prijatia v inej krajine sa znižujú“.\n41. Táto obava z možnej nevyhostiteľnosti sťažovateľa je nakoniec spojená aj s potrebou posudzovania\nhodnovernosti akceptácie výhrady o nevydaní sťažovateľa na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.\nPri materiálnom chápaní § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. v nadväznosti na čl. 33 Dohovoru o\nprávnom postavení utečencov nie je totiž rozdiel medzi posudzovaním štátu, v ktorom by bol sťažovateľ\nohrozený v rozsahu stanovenom v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z. z. a štátu, v ktorom\nby sťažovateľovi hrozilo vydanie do predmetných štátov. Podľa názoru kasačného súdu by takéto\npreverovanie malo svoje opodstatnenie najmä vtedy, ak by s prijatím sťažovateľa na svoje územie\nvyslovil súhlas niektorý z tých oslovených štátov, ktorý má z pohľadu Slovenskej republiky iný štandard\nvnímania demokracie a ľudských práv. Aj keď všetky oslovené štáty sú zmluvnými stranami Dohovoru o\nprávnom postavení utečencov z roku 1951 ako aj doplnkového Protokolu k nemu z roku 1967, nemožno\nignorovať nadštandardné politické a kultúrne vzťahy medzi bývalými najmä stredoázijskými republikami\nSovietskeho zväzu, pričom medzi oslovenými štátmi boli pritom Kazašská republika, Kirgizská republika\na Uzbecká republika.\n42. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že hoci zaistenie na účel výkonu administratívneho vyhostenia\nnie je vnímané cez atribút „nevyhnutnosti“, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde je nevyhnutnosť\nspojená tak s naplnením niektorého z dôvodov väzby ako aj trvaním väzby po nevyhnutný čas,\nneznamená to, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to\nreálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou\nstarostlivosťou. Správne orgány musia po rozhodnutí o zaistení cudzinca na tento účel postupovať\naktívne a svedomito v konaní o správnom vyhostení, aby tým ospravedlňovali dôvody trvajúceho\nzaistenia. Pokiaľ takýto postup nepretrváva po celú dobu zaistenia bez rozumného dôvodu, zaistenie\ncudzinca stráca svoju oprávnenosť (porov. napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nShiksaitov proti Slovensku z 10. decembra 2020, § 56).\n\n43. Prípady pozbavenia osobnej slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná\nospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej\nslobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na\nto, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu\nrelevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by mať zaistená osoba možnosť\ndomáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre\nľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia\nslobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným\na stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na\nperiodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,\naby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom,\nako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003,\n§ 88).\n44. Žalovaný odôvodnil potrebu predĺženia lehoty zaistenia okrem iného tým, že „v súčasnosti stále\naktívne prebieha proces komunikácie medzi ÚPZC Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov ÚHCP P\nPZ Bratislava a jednotlivými oslovenými krajinami. resp. ich zastupiteľskými úradmi o možnosti prijatia\núčastníka konania na ich územia. S poukazom na uvedené je v konaní potrebné počkal' na odpovede\nz krajín, ktoré boli ÚPZC Sečovce a Odborom vonkajších vzťahov UT ICP P PZ Bratislava oslovené z\ndôvodu, či účastníka konania v rámci vyhosťovacieho konania prijmú na ich územia. Ako už správny\norgán vo svojom rozhodnutí uviedol, k dnešnému dňu bolo dovedna oslovených 57 krajín, pričom len zo\nšiestich z nich bola doručená negatívna odpoveď. Na odpovede zvyšných krajín sa stále čaká.“\n45. Požiadavke periodickej súdnej kontroly pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa ale nemôže\nzodpovedať situácia, keď sa podľa žalovaného primárne len čaká na odpovede zo strany oslovených\nštátov. V takomto prípade by totiž trvanie zaistenia po nevyhnutný čas v zmysle § 88 ods. 4 zákona č.\n404/2011 Z. z. nebolo objektívne kontrolovateľné.\n46. V tomto smere možno citovať aj záver z predchádzajúceho rozsudku Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024, že v opačnom prípade by „hypoteticky,\nby bolo možné cudzinca „držať“ v zaistení až do konca zákonom stanovenej maximálnej lehoty zaistenia“\na to v (márnom) očakávaní odpovede zo strany osloveného štátu. Inými slovami, ak by správne orgány\npožiadali oslovené štáty účelným a efektívnym spôsobom, teda aj s doložkou, že ak sa dotknutý štát v\nstanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím administratívne vyhosťovaného sťažovateľa\nna svoje územie nesúhlasí a súčasne s výhradou, že sťažovateľ nebude vydaný na trestné stíhanie\ndo Tadžickej republiky, bolo v určitom čase a bez ďalšieho zrejmé, či je administratívne vyhostenie\nsťažovateľa objektívne uskutočniteľné a či je v nadväznosti na to zotrvávanie sťažovateľa v zaistení\ndôvodné a zákonné. V rozhodovanej veci však tomu tak nebolo.\n47. Predlžovanie lehoty zaistenia je upravené v § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. Pre posúdenie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného je v danom zákonnom ustanovení rozhodujúcim znenie tretej\nvety, podľa ktorej „Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu\nzastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar\nrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty\nzaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.“\n48. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom predĺženia výkonu administratívneho\nvyhostenia musí byť buď nespolupráca zaisteného alebo nevydanie náhradného cestovného dokladu.\nHoci je v rozhodovanej veci nespolupráca sťažovateľa preukázaná, primárnym dôvodom potreby\npredĺženia výkonu administratívneho vyhostenia bolo neúčelné a neefektívne oslovovanie štátov zo\nstrany správneho orgánu vo vzťahu k prijatiu sťažovateľa na ich územie.\n49. Po preskúmaní veci dospel preto kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok bol vydaný na\npodklade nesprávneho právneho posúdenia. Zosumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti do právnej vety\nkasačný súd akcentuje, že:\n\n- ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného)\nnestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať a súčasne sa na\nvyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského alebo iného štátu, musí byť pri\nvýkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen\nto, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie ale i to, či takýto štát vo vzťahu\nk prijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. hodnoverne akceptuje\nvýhradu jeho nevydania do štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje,\n- na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať\nvýzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej\nlehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí a súčasne i (ii) výhradu, že\nvyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.\nV. Záver\n50. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola dôvodná, napadnutý rozsudok podľa § 462 ods. 2\nSSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil s odkazom na § 230 ods. 1 písm. a) SSP per analogiam\ns „bodkou“ (t. j. bez vrátenia veci na ďalšie konanie) a súčasne nariadil prepustenie sťažovateľa zo\nzaistenia. Vo vzťahu k prepusteniu sťažovateľa zo zaistenia pritom kasačný súd aplikoval priamo čl.\n15 ods. 4 návratovej smernice, pričom túto právomoc odvodil zo zásady prednosti práva Európskej\núnie, priameho účinku smernice, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie.\n51. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\npriznal právo na náhradu trov konania na kasačnom súde aj Správnom súde. V zmysle § 175 ods. 2\nSSP v spojení s § 467 SSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením\nSprávneho súdu.\n52. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom\nhlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).\nPrávna veta\n1. Ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného)\nnestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať a súčasne sa na\nvyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského alebo iného štátu, musí byť pri\nvýkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen\nto, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie ale i to, či takýto štát vo vzťahu k\nprijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov hodnoverne akceptuje výhradu jeho nevydania do štátu, na ktorý\nsa neprípustnosť extradície vzťahuje,\n2. Na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať\nvýzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej\nlehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí a súčasne i (ii) výhradu, že\nvyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Saz/5/2024", "guid": "43758357-6a2e-4a1d-9f02-247f1316431a:a52c632d-f58b-4175-927f-2ed0196169f6", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}