{"guid": "05757407-993b-4ebe-8c9c-21cbcd517402:1fffd451-8fa0-435e-84c0-dd80870c4241", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1", "spisova_znacka": "1Szak/3/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Szak/3/2024 z 29. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 29. októbra 2024, sp. zn. 1Szak/3/2024, ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1", "identifikacne_cislo": "0924100677", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2024-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-230.odsek-2", "nazov": "§ 230 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-230.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-230"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-90.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-90.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-90"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-221", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-230", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-90"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fffd451-8fa0-435e-84c0-dd80870c4241", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n1Szak/3/2024\n0924100677\n29. 10. 2024\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSSR:2024:0924100677.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany\nHatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny\nCangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L. Y. R. nar. XX.XX.XXXX, štát.\npríslušnosť: Iracká republika, naposledy trvale bytom: K. C., bez CD, bez dokladu totožnosti, toho\nčasu umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce,\nprávne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašová 3, Košice, proti\nžalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, Banská Bystrica, v\nkonaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 8Saz/4/2024-23 z\n07.10.2024 vo veci nariadenia prepustenia zo zaistenia podľa § 221 ods. 1 Správneho súdneho poriadku,\ntakto\nrozhodol:\nI. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky m e n í rozsudok Správneho súdu\nv Košiciach č. k. 8Saz/4/2024-23 z 07.10.2024 tak, že n a r i a ď u j e, aby bol sťažovateľ: L. Y. R., nar.\nXX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká republika, bez CD, toho času umiestnený v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nII. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na správnom súde.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-66-009/2024-AV zo dňa 23.08.2024 zaistil žalobcu dňa\n23.08.2024 podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) na\núčel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného a vykonateľného\nrozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 1T/111/2022-238 zo dňa 23.02.2023 z dôvodu, že je to\npotrebné na účel výkonu trestu vyhostenia; podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku\ndoby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však na tri mesiace do 22.11.2024 a\nžalobcu podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov.\n2. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení uviedol, že lustráciou v informačných systémoch\nPolicajného zboru bolo zistené, že účastník konania na území Slovenskej republiky nemá udelené\nžiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný) ani iné právo a taktiež nie je v súčasnosti\nžiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 23.08.2024 po predvedení na správny\norgán bola s účastníkom konania spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1\n\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov,\nevidovaná pod číslom PPZ-HCP-BB4-66-008/2024-AV, za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do\njazyka slovenského a naopak. Účastník konania do zápisnice uviedol, že ustanovenému tlmočníkovi\nrozumie a súhlasí s tlmočením. Podľa jeho vyjadrenia si nevie na Slovensku zabezpečiť ubytovanie,\nzdravotné poistenie ani ďalšie finančné prostriedky legálnou cestou. Na území Slovenskej republiky\nnemá žiadnych príbuzných, ktorí by mu vedeli zabezpečiť ubytovanie alebo finančnú pomoc.\n3. Žalovaný tiež uviedol, že dokazovaním a na základe získaných poznatkov, zápisnice o podaní\nvyjadrenia účastníka konania, lustrácií v informačných systémoch a vlastných zistení správny orgán\nzistil a dokázal, že v prípade účastníka konania sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zaistenie je potrebné na účel výkonu trestu vyhostenia. Šetrením\nsprávneho orgánu bola nespochybniteľne preukázaná existencia právoplatného a vykonateľného\nrozsudku Okresného súdu Komárno.\n4. V preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že účastník konania nie je držiteľom\ncestovného dokladu, ani žiadneho dokladu oprávňujúceho jeho pobyt na území Slovenskej republiky,\npre potreby zabezpečenia výkonu trestu vyhostenia je zákonné zaistenie cudzinca v zmysle ustanovenia\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je potrebné zabezpečiť vydanie náhradného\ncestovného dokladu, s ktorým bude následne možné realizovať trest jeho vyhostenia.\n5. Taktiež poukázal na skutočnosť, že pri vydávaní rozhodnutia o zaistení a určovaní doby zaistenia\nsprávny orgán vychádzal z informácií zistených o účastníkovi konania, vrátane jeho správania sa\npred zaistením, pričom pre potreby trestu vyhostenia je v prvom rade potrebné pre účastníka\nkonania zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu, keďže účastník konania v súčasnosti\nžiadnym platným cestovným dokladom nedisponuje. V prípade účastníka konania nie je možné uplatniť\nalternatívne a menej prísne donucovacie opatrenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte\ncudzincov, ako aj v zmysle článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/.\n6. Počas konania sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života\nv zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Správny\norgán práva účastníkovi konania vyplývajúce z článku 8 ods. 1 citovaného Dohovoru neupiera a plne\nrešpektuje. Účastník konania na území Slovenskej republiky nemá žiadnu blízku rodinu ani žiadne\nzáväzky, avšak má rodinu v Nemecku, bývalú manželku a 2 maloleté deti ku ktorým sa chce vrátiť a živiť\nich. Správny orgán rešpektoval súkromný a rodinný život a konal v jeho záujme, nebola mu spôsobená\nujma, ktorá by mala následok na živote, zdraví a sociálnej existencii.\n7. Správny orgán vo svojom rozhodnutí citoval článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n8. Žalobca v žalobe podanej na Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) podľa § 221 ods. 2\nSprávneho súdneho poriadku (S.s.p.) žiadal o nariadenie prepustenia žalobcu zo zaistenia.\n9. Správny súd konajúc podľa ustanovenia § 221 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna žaloba bola\npodaná oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho\nspisu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 S.s.p. zamietol.\n10. Ako uviedol správny súd v odôvodnení svojho rozsudku žalobca v žalobe namietal, že nie sú dané\ndôvody pre trvanie zaistenia jeho osoby z dôvodu neúčelnosti zaistenia, pretože rozhodnutie o zaistení\nneobsahuje určenie krajiny ani správnu úvahu o tom, kam má byť žalobca vyhostený, teda žalovaný\nvôbec neskúmal skutočnú vyhostiteľnosť žalobcu. Výkon vyhostenia pritom musí byť aspoň potenciálne\nmožný či prípustný. Žalobca ďalej uviedol, že v prípade prepustenia zo zaistenia sa vráti do Nemecka\n(pozn. kde istý čas žil), kde žijú jeho dve maloleté deti.\n11. Úvodom správny súd uviedol, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 S.s.p.\ndomáhal prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie\nzákonnosti samotného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,\n\nale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali najneskôr v čase rozhodovania správneho\nsúdu také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie na účel výkonu trestu vyhostenia prestalo byť zákonné,\nv dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho okamžité prepustenie zo zaistenia (v zmysle § 90 ods.\n1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie účelu zaistenia počas celej doby\nzaistenia).\n12. Podľa názoru správneho súdu účelom správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha prepustenia\nzo zaistenia, je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení, jeho\npredĺžení alebo predĺžení lehoty zaistenia bolo síce súladné so zákonom, avšak následné trvanie\nzaistenia prestalo byť zákonné. K takejto situácii môže pritom dôjsť nielen vtedy, ak žalobca zostal\nzaistený aj po uplynutí doby vyplývajúcej z rozhodnutia o jeho zaistení, resp. o predĺžení zaistenia alebo\npredĺžení lehoty zaistenia, prípadne po uplynutí maximálnych lehôt vyplývajúcich z § 88 ods. 4 zákona\no pobyte cudzincov, ale aj skôr, ak zaistenie už nemožno vyhodnotiť ako nevyhnutne potrebné (§ 88\nods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov). (BERTHOTYOVÁ, Elena, ČERVENKA, Branislav, FEČÍK,\nMarián. § 221 [Predmet konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ,\nAnita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 1124).\n13. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia o zaistení, ale posúdenie prípustnosti ďalšieho trvania zaistenia žalobcu. Pre rozhodnutie\nsprávneho súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 S.s.p. pritom nie je podstatným, či toto zaistenie\nbolo nezákonné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, alebo sa stalo\nnezákonným až po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či je alebo\nnie je možné zákonnosť jeho ďalšieho trvania konštatovať v čase rozhodovania správneho súdu.\n14. Správny súd v prvom rade pristúpil ku skúmaniu, či je aktuálne daný účel zaistenia žalobcu. Podľa\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva,\nže základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)\nzákona o pobyte cudzincov je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení\ntrestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení následne vyplýva,\nže podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného\nsúdu Komárno, č. k. 1T/111/2022-238 zo dňa 23.02.2023, ktorým bol žalobcovi okrem iného uložený v\nzmysle § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 5\nrokov. Správny súd posúdiac súdenú vec môže teda konštatovať, že účel, pre ktorý bol žalobca zaistený\n- existencia trestného rozsudku, naďalej trvá.\n15. V ďalšom správny súd posudzoval zákonnosť trvania zaistenia žalobcu a to jednak z pohľadu doby\nzaistenia, t.j. či v čase rozhodovania správneho súdu neuplynula lehota, na ktorú bol žalobca zaistený\nv zmysle rozhodnutia o zaistení, resp. či neuplynula maximálna dĺžka doby zaistenia vyplývajúca z § 88\nods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko žalovaný zaistil žalobcu dňa 23.08.2024 na čas nevyhnutne\npotrebný, najdlhšie však na tri mesiace do 22. 11.2024, správny súd nevzhliadol nezákonnosť zaistenia\nžalobcu, nakoľko tak rozhodnutím určená ani zákonom ustanovená maximálna doba zaistenia nebola\nprekročená.\n16. Následne, v neposlednom rade správny súd pristúpil k posúdeniu účelnosti zaistenia žalobcu. Podľa\nčlánku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť\nosobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné\npozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu,\nproti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva, aby však mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom, efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri\nabsencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.\n17. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku\n15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia\núčelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67), v\nzmysle ktorého „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný\npredpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6\n\ntoho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie, a že tento neexistuje, ak sa zdá\nnepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“\n18. Vychádzajúc z uvedeného, preto s cieľom posúdiť efektívnosť a účelnosť trvania zaistenia žalobcu\nv čase rozhodovania správneho súdu, tento posúdil reálne predpoklady vyhostenia žalobcu z územia\nSlovenskej republiky. Ako vyplýva z administratívneho, ako aj súdneho spisu, žalovaný pracoval s\nviacerými možnosťami určenia krajiny vyhostenia a to predovšetkým s Irackou republikou a Nemeckom,\na v tejto súvislosti bolo od vydania rozhodnutia o zaistení vykonaných viacero úkonov. Žalovaný si na\núvod zaobstaral správy o situácii v Irackej republike a v Nemecku, následne s Útvarom policajného\nzaistenia pre cudzincov Sečovce overoval aktuálnu možnosť vybavenia náhradného cestovného\ndokladu pre príslušníka Irackej republiky, pričom mu bola poskytnutá odpoveď, že uvedené možné je,\nv lehote 2 mesiacov. V ďalšom postupe boli následne vykonané ďalšie úkony smerujúce k reálnemu\nzabezpečeniu vyhostenia žalobcu Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ako sú\npopísané v bode 11 odôvodnenia tohto rozsudku. Pre úplnosť správny súd tiež poukazuje na žalovaným\nuvádzanú skutočnosť, že u žalobcu bola identifikovaná aj väzba k Francúzsku, teda v prípade, že\nnedôjde k jeho vyhosteniu do skôr menovaných krajín, žalovaný bude vyvíjať činnosť smerujúcu\nk vyhosteniu žalobcu do Francúzska. Vzhľadom na uvedené mal správny súd za preukázané, že\nzaistenie žalobcu je naďalej efektívne a účelné, nakoľko ním je zaistená prítomnosť žalobcu pre účely\nuskutočnenia úkonov smerujúcich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, s ktorým bude následne\nmožné realizovať právoplatne uložený trest vyhostenia, ako aj pre účely výkonu úkonov smerujúcich k\nurčeniu krajiny vyhostenia.\n19. Pokiaľ žalobca v žalobe namieta, že ak dôjde k jeho prepusteniu zo zaistenia, vráti sa do\nNemecka, teda opustí územie Slovenskej republiky, čím de facto dôjde k výkonu trestu vyhostenia,\nsprávny súd uvádza, že takýto dôvod pre rozhodnutie o nezákonnosti zaistenia nemožno považovať\nza prípustný. Vychádzajúc z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa\n20. 09.2024, zo žalovaným\nvykonaných lustrácií vyplýva, že žalobca nemá udelené povolenie na pobyt, ani nie je žiadateľom o azyl\n(napriek tvrdeniu žalobcu v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 23.08.2024 č. PPZ-HCPBB4-66-008/2024-AV o podanej žiadosti o azyl v Nemecku v roku 2018) v žiadnom členskom štáte, preto\nneexistuje na strane žalobcu legálne oprávnenie k zdržiavaniu sa na území schengenského priestoru,\nteda podľa názoru správneho súdu bolo na mieste postupovať pri výkone trestu vyhostenia procesným\npostupom zvoleným žalovaným.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n20. Proti rozsudku správneho súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal sťažovateľ v\nzákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) S.s.p., pretože\nsprávny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, správny súd\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu.\n21. Sťažovateľ konštatoval, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení neuviedol, do ktorej konkrétnej krajiny\nmieni sťažovateľa vyhostiť z územia Slovenskej republiky. Sťažovateľ so zaistením nesúhlasí, považuje\nho za nezákonné. V jeho veci existujú prekážky vyhostenia v zmysle čl. 3 a čl. 8 ods. 1 Európskeho\ndohovoru a § 81 zákona o pobyte cudzincov.\n22. Sťažovateľ poukázal na to, že limitom zaistenia okrem formálnej zákonnosti je aj jeho účelnosť a\nefektívnosť, a teda reálna možnosť či prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejedávanej\nveci výkon rozsudku súdu o uloženom treste výkonu vyhostenia z územia SR v trvaní 5 rokov.\nSťažovateľovi nebolo uložené administratívne vyhostenie z územia všetkých členských štátov, a teda v\njeho veci nebolo súdom uložené jeho vyhostenie bezpodmienečne do krajiny pôvodu, ale iba z územia\nSR. Sťažovateľ má na území Nemecka dve maloleté deti. Z Iraku odišiel z dôvodu zlej bezpečnostnej\nsituácie a pre terorizmus v krajine.\n23. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v správnej žalobe poukazoval na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí,\nna základe ktorého je držaný v zaistení, neuviedol vôbec žiadnu bližšiu úvahu k potenciálnej krajine\n\nvyhostenia sťažovateľa (ani príkladmo), čím neskúmal skutočnú vyhostiteľnosť sťažovateľa z územia\nSR, a tým aj účelnosť jeho zaistenia v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. V tejto\nsúvislosti poukázal tiež na to, že zariadenie sa pokúsilo bezúspešne o návrat sťažovateľa do Nemecka,\nktoré jeho readmisiu vyslovene odmietlo a Francúzsko na žiadosť slovenských orgánov doposiaľ nijak\nnereagovalo. Sťažovateľ preto pred správnym súdom namietal, že jeho prípadné vyhostenie do Iraku\nnie je prípustné pre porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a pre\nhrozbu porušenia čl. 8 Európskeho dohovoru - rodinného života na území iného členského štátu. Pokiaľ\nnie je výkon trestu vyhostenia do konkrétnej krajiny pôvodu ani potenciálne možný, či prípustný, nie\nje prípustné ani zaistenie a takého obmedzenie osobnej slobody je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f)\nEurópskeho dohovoru.\n24. Žalovaný je podľa názoru sťažovateľa v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky povinný zaoberať sa aj účelnosťou a efektívnosťou zaistenia cudzinca. Žalovaný je v každom\nprejednávanom prípade limitovaný nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti\nochrany ľudských práv majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Zaistenie nesmie byť\nsvojvoľné, jeho limitom je teda naplnenie jeho účelu, teda reálnosť vyhostenia.\n25. Sťažovateľ dôvodil tým, že v tomto konkrétnom prípade pred správnym súdom poukázal na zlú\nbezpečnostnú situáciu v Iraku. Bezpečnostné zložky v krajine naďalej stoja za nezákonným násilným\nzmiznutím mužov a chlapov a osud tisícov zmiznutých iračanov z predošlých rokov zostal nejasný.\nVäčšina z 1,1 milióna vnútorne presídlených osôb v Iraku naďalej žije v obzvlášť ťažkej situácii a nie\nje schopná sa dostať ani k svojim základným právam. Napriek tomu žalovaný nezohľadnil aktuálnu\nbezpečnostnú situáciu v Iraku, ktorá je takej intenzity, že znemožňuje vyhostenie na jeho územie pre\nhrozbou utrpenia a ohrozenia života a zdravia v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru. V tejto súvislosti\nsťažovateľ namietal svoje zaistenie ako nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f ) Dohovoru, pretože\nnie je predpoklad, že bude možné realizovať jeho vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia.\n26. Sťažovateľ taktiež uviedol, že správny súd privodil nepreskúmateľnosť svojho rozsudku tým, že\nnezaujal žiadnu správnu úvahu k podstatnej žalobnej námietke sťažovateľa ohľadom prekážky jeho\nvyhostenia do Iraku pre zlú bezpečnostnú situáciu, a teda hrozbu porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru\na rovnako sa správny súd nijak nevyjadril k prekážke vyhostenia do Iraku z dôvodu existencie rodinného\nživota sťažovateľa na území EÚ.\n27. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poskytol informácie o úkonoch, ktoré ÚPZC Sečovce\nrealizoval od 23.08.2024, teda od zaistenia žalobcu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia.\n- 09.09.2024 - ÚPZC Sečovce zaslal do ÚPZC Medveďov žiadosť o vybavenie náhradného cestovného\ndokladu pre sťažovateľa;\n- 09.09.2024 - ÚPZC Sečovce zaslal Veľvyslanectvu Spolkovej republiky Nemecko v Bratislave žiadosť\no poskytnutie informácie týkajúcej sa možnosti prijatia sťažovateľa;\n- 12.09.2024 - prostredníctvom Oddelenia európskych záležitostí Úradu hraničnej a cudzineckej polície\nPrezídia Policajného zboru Bratislava bola poskytnutá informácia o odmietnutí readmisie sťažovateľa;\n- 16.09.2024 - policajná pridelenkyňa v Nemecku požiadala o dodatočné zaslanie fotografie a údajov\nsťažovateľa;\n- 18.09.2024 - policajná pridelenkyňa v Nemecku poskytla informáciu získanú od Spolkovej republiky\nNemecko o tom, že sťažovateľ od 10.03.2023 nemá pobyt v Nemecku, pričom od tohto dňa je jeho pobyt\nnemeckým policajným úradom neznámy;\n- 20.09.2024 - na základe pozitívneho výsledku lustrácie, potvrdzujúcej väzbu sťažovateľa na\nFrancúzsku republiku, ÚPZC Sečovce zaslal Veľvyslanectvu Francúzskej republiky v Bratislave žiadosť\ntýkajúcu sa možnosti prijatia sťažovateľa;\n- 09.10.2024 - ÚPZC Sečovce zaslal do ÚPZC Medveďov dožiadanie vo veci zistenia aktuálneho stavu\nvybavovania náhradného cestovného dokladu pre sťažovateľa;\n- 10.10.2024 - ÚPZC Sečovce bola zaslaná odpoveď od ÚPZC Medveďov, v ktorej bolo uvedené, že\nžiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre sťažovateľa bola dňa 11.09.2024 odovzdaná\nMinisterstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky;\n\n- 17.10.2024 - ÚPZC Sečovce zaslal Veľvyslanectvu Francúzskej republiky opätovné dožiadanie k svojej\nžiadosti zo dňa 20.09.2024, pričom ku dňu 18.10.2024, nebola z veľvyslanectva Francúzskej republiky\ndoručená žiadna odpoveď.\n28. S ohľadom na všetky doteraz vykonané úkony, úradne podanú žiadosť o vystavenie náhradného\ncestovného dokladu a k dnešnému dňu zatiaľ neuzavretú komunikáciu s orgánmi Francúzskej republiky,\nexistuje stále reálne možnosť zabezpečenia náhradného cestovného dokladu a realizácie výkonu trestu\nvyhostenia sťažovateľa.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n29. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2\nS.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť\nkasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodal sťažovateľ v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) S.s.p.] s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.\n30. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.10.2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n31. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n32. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.\n33. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n34. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n35. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo\nna slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,\npokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie\nslobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha\nkonanie o vyhostenie alebo vydanie.\n36. Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné\ndostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka\ntretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces\nodsunu, a to najmä keď:\na) existuje riziko úteku, alebo\nb) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.\n37. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“) zaistenie prestáva\nbyť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov\nneexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.\n38. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol\npozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by\n\nsúd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie\nslobody nezákonné.\n39. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nsprávneho súdu, ktorý postupom podľa § 229 S.s.p. zamietol žalobu vo veci nariadenia prepustenia\nzo zaistenia podľa § 221 ods. 2 S.s.p. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prejednávanú vec nesprávne\nprávne posúdil a odklonil sa od rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ nesúhlasí so zaistením,\npovažuje ho za nezákonné, a preto sa domáha prepustenia zo zaistenia z dôvodu, že v jeho veci existujú\nprekážky jeho vyhostenia v zmysle čl. 3 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ako i § 81 zákona o pobyte cudzincov,\nktoré bránia realizovať účel zaistenia. Limitom zaistenia okrem formálnej zákonnosti je aj jeho účelnosť\na efektívnosť, a teda reálna možnosť, či prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejedávanom\nprípade výkon rozsudku o uloženom treste vyhostenia z územia SR v trvaní 5 rokov. V rozhodnutí o\nzaistení sťažovateľa žalovaný neuviedol, do ktorej konkrétnej krajiny mieni sťažovateľa vyhostiť z územia\nSlovenskej republiky. V jeho veci nebolo súdom uložené bezpodmienečné vyhostenie do krajiny pôvodu\nteda do Iraku, ale iba vyhostenie z územia SR. Sťažovateľ má na území Nemecka dve maloleté deti.\nZ Iraku odišiel z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a pre terorizmus v krajine. V rozhodnutí žalovaný\nneuviedol vôbec žiadnu bližšiu úvahu k potenciálnej krajine vyhostenia sťažovateľa (ani príkladmo),\nčím neskúmal skutočnú vyhostiteľnosť sťažovateľa z územia Slovenskej republiky, a tým účelnosť jeho\nzaistenia v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\n40. Ako uviedol sťažovateľ z rozhodnutia o zaistení, ktoré je podkladom pre jeho zaistenie, nebolo vôbec\nzrejmé, vo vzťahu k akej krajine skúmal žalovaný prekážky vyhosteniu a ako konkrétne ich skúmal a\nvyhodnocoval a aké konkrétne aktuálne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým\núčelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika\nutrpenia vážnej ujmy sťažovateľa.\n41. Sťažovateľ má za to, že už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný správny orgán\nnáležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon trestu vyhostenia,\na za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných\nprekážok zrealizovania vyhostenia, pretože v opačnom prípade by nezákonne zasiahol do základného\npráva na osobnú slobodu jednotlivca už v čase, kedy vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci mal\nresp. mohol mať vedomosť o možných prekážkach zrealizovania účelu zaistenia, napr. z dôvodu zlej\nbezpečnostnej situácie, pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu zaisťovaného cudzinca.\nV tejto súvislosti poukázal na to, že jeho prípadné vyhostenie do Iraku nie je prípustne pre porušenie čl.\n3 Európskeho Dohovoru z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a pre hrozbu porušenia čl. 8 Európskeho\nDohovoru - rodinného života sťažovateľa.\n42. Kasačný súd zdôrazňuje, že zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá\nje v zmysle ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie\nznamená pozbavenie osobnej slobody. V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení\nštátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú\nz výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“\nzadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne\nna vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva\n(Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).\n43. V tomto kontexte je relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo\numožňujúce pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii\ntak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren proti Nemecku\nz 9. 7. 2009, bod 76). Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 dohovoru navyše\nvyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana jednotlivca\npred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné, nemôže byť v súlade s\nčl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie\nslobody môže byť zákonné v zmysle domáceho práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom.\nV zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej\nslobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\n\n44. Žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek\nprávne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona\no pobyte cudzincov). Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať,\npričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu\nnapomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení.\nAvšak v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia\npreskúmavaného rozhodnutia.\n45. Z uvedeného možno následne vyvodiť, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené,\nrozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom\nvšetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o\noprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.\n46. K skúmaniu prekážok vyhostenia kasačný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je\npotrebné posúdiť, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie\nčelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo\nna život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G. proti Švédsku ([GC],\n§§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§\n93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie predvídateľných dôsledkov\nodsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto\nkrajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie sťažovateľa\nby nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej\nsituácie násilia, osobnej charakteristiky sťažovateľa alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov\nproti Rusku [GC], § 95).\n47. Kasačný súd má za to, že žalovaný pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním prekážok vyhostenia\nsťažovateľa do krajiny pôvodu, či už z pohľadu všeobecnej situácie v krajine pôvodu a osobnej\ncharakteristiky sťažovateľa ako účastníka, keď mu tieto prekážky boli známe a vyšli v konaní najavo.\nŽalovaný ustálil štátnu príslušnosť sťažovateľa, ďalej s ňou pracoval a žiadnym spôsobom ju v\nkonaní o vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval. V takej situácii bol žalovaný povinný\nmožné prekážky pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a urobiť si úsudok o\ntom, či je vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné. O zaistení\ncudzinca nemožno rozhodnúť, pokiaľ zákonný účel obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude\npravdepodobne možné uskutočniť. Správny orgán je v takom prípade povinný cudzinca bezodkladne\nprepustiť na slobodu.\n48. Zaistenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru sa musí vykonať v dobrej viere; musí úzko súvisieť s\ndôvodom zaistenia; miesto a podmienky zaistenia by mali byť primerané; a dĺžka zaistenia by nemala\npresiahnuť dĺžku primerane potrebnú na sledovaný účel (Rozsudok ESĽP A. a iní proti Spojenému\nkráľovstvu [GC], § 164). Zaistenie bude odôvodnené len dovtedy, kým prebieha konanie o vyhostení\nalebo vydaní (Ibid). Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je nepodstatné, či príslušné rozhodnutie o\nvyhostení alebo odovzdaní možno odôvodniť vnútroštátnym právom alebo právom dohovoru (Rozsudok\nESĽP M a iní proti Bulharsku, § 63; De Sousa proti Portugalsku § 79 f), ale zaistenie prestane byť\nprípustné podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ak konanie o vyhostení, vydaní alebo odovzdaní nie je\nvedené s náležitou starostlivosťou (due diligence).\n49. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozhodol o zaistení sťažovateľa od 23.08.2024 do\n22.11.2024, pričom rozhodnutie, pokiaľ ide o stanovenie doby zaistenia odôvodnil potrebou vykonania\nvšetkých dostupných úkonov, smerujúcich k vyhosteniu, zabezpečením náhradného cestovného\ndokladu. Pokiaľ ide o konkrétne opatrenia, ktoré žalovaný vykonal za účelom zabezpečenia vyhostenia\nsťažovateľa, má kasačný súd zato, že žalovaný v konaní nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Z\nobsahu administratívneho spisu a z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že Nemecko prijatie sťažovateľa\nodmietlo, a to už v čase rozhodovania správneho súdu. Ďalší posun ani úkony smerom k vyhosteniu\nsťažovateľa do Nemecka sa už nevykonali. Francúzsko na žiadosť slovenských orgánov doposiaľ\nnijako nereagovalo, preto nie je ani v tomto prípade reálne jeho prijatie, keďže na jeho území nemá\nsťažovateľ oprávnený pobyt a ani blízke osoby. Držanie sťažovateľa v zaistení za účelom jeho núteného\n\nvyhostenia na územie Nemecka resp. Francúzska je teda zjavne neúčelné bez reálneho predpokladu\njeho oficiálneho zrealizovania.\n50. Kasačný súd ďalej uvádza, že štáty sa musia aktívne usilovať o organizáciu odsunu, podniknúť\nkonkrétne kroky a poskytnúť dôkazy o svojich snahách s cieľom zabezpečiť prijatie štátneho príslušníka\ntretej krajiny, aby splnili požiadavku náležitej starostlivosti, napríklad ak orgány prijímajúceho štátu sú\nobzvlášť pomalé pri identifikácii vlastných štátnych príslušníkov (Rozsudok ESĽP, Singh proti Českej\nrepublike) alebo ak sú problémy v súvislosti s identifikačnými dokumentmi (M a ostatní proti Bulharsku).\nAby bolo zaistenie v súlade s druhou časťou článku 5 ods. 1 písm. f), musí existovať reálna vyhliadka,\nže sa vyhostenie uskutoční.\n51. Kasačný súd zdôrazňuje, že konanie o zaistení musí byť vedené s náležitou starostlivosťou. Uvedené\nznamená, že správny orgán robí úkony smerujúce k tomu, aby bol naplnený účel zaistenia, ktorým je v\ntomto prípade administratívne vyhostenie. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je\nvýslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku\nreálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev\n(C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67) „ článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle,\nže iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené\nv odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento\nneexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v\ntretej krajine .“\n52. Možno teda dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o\nzaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t.j. správne vyhostenie, vycestovanie\nalebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie\nosobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami\nSR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami\nnávratovej smernice.\n53. Kasačný súd preskúmaním rozsudku krajského súdu, ako i súdneho a administratívneho spisu\ndospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nenariadil bezodkladné prepustenie\nsťažovateľa zo zaistenia. Žalovaný v konaní nepreukázal, že podniká aktívne kroky, ktoré by smerovali k\nnaplneniu účelu zaistenia, t. j. k výkonu trestu vyhostenia, čím nenaplnil požiadavku konania s náležitou\nstarostlivosťou. Vyhostenie sťažovateľa do krajiny pôvodu - Irak - nie je možné a nie je daný ani\npredpoklad vyhostenia do inej bezpečnej krajiny. S poukazom na uvedené má kasačný súd za to, že\nv prejednávanom prípade neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun sťažovateľa, jeho zaistenie tak\nnie je účelné a efektívne, čím nie je splnený predpoklad zákonnosti jeho zaistenia a ďalšie zotrvanie v\nzaistení je tak v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\n54. Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice sa dotknutá osoba bezodkladne prepustí, ak už z právnych\nalebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky\nustanovené v odseku 1. Kasačný súd poukazuje na názor SD EÚ, podľa ktorého sa normotvorca\nÚnie neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné\nnormy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje\npríslušnému súdnemu orgánu, aby po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa\nukáže, že jej zaistenie nebolo alebo už nie je zákonné\nC-704/20 - Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Examen d'office de la rétention) para 86).\n55. Kasačný súd berúc do úvahy závažný zásah do osobnej slobody sťažovateľa, ktoré predstavuje\njeho zaistenie, s poukazom na záver, že zaistenie sťažovateľa je v rozpore s ústavným poriadkom,\nDohovorom a právom EÚ, rozhodol v zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice tak, že zmenil rozsudok\nkrajského súdu a nariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Právomoc rozhodnúť o\nprepustení sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu rozporu s právom EÚ, odvodil kasačný súd zo zásady\nprednosti práva Únie, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty základných\npráv Európskej únie.\n56. K ďalšiemu osudu sťažovateľa, kasačný súd poukazuje na článok 6 ods. 4 návratovej smernice,\nktorý členským štátom umožňuje z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo\n\niných dôvodov udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území,\nsamostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt. V tomto prípade sa\nnevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho\núčinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo\nna pobyt. Rovnako odôvodnenie 12 tejto smernice stanovuje, že členské štáty by mali riešiť situáciu\nneoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí ešte nemôžu byť odsunutí,\npísomným potvrdením o ich situácii. Členské štáty majú podľa SD EÚ široké právomoci, pokiaľ ide o\nformu a úpravu tohto písomného potvrdenia (C-146/14 PPU - Mahdi).\n57. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\npriznal právo na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde. V zmysle § 175 ods. 2\nS.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania\nbude rozhodnuté samostatným uznesením správneho súdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}