{"guid": "e45ce399-654f-443d-8fdf-bbda76200d47:ef23676b-17b7-4fa1-936b-4031d41a720e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1", "spisova_znacka": "6Szak/1/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Szak/1/2024 z 11. 3. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 11. marca 2024, sp. zn. 6Szak/1/2024, ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1", "identifikacne_cislo": "0924100061", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2024-03-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef23676b-17b7-4fa1-936b-4031d41a720e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Szak/1/2024\n0924100061\n11. 03. 2024\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSSR:2024:0924100061.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej\nveci žalobcu: G. T., narodený XX. B. XXXX, štátna príslušnosť: J. X., číslo cestovného dokladu ID\nkarta XXXXXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S., I. Č..\nXX, Slovenská republika, právne zast.: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom v\nBratislave, Námestie Slobody č. 12, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru\nTrnava, so sídlom v Trnave, Paulínska č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nzo 04. decembra 2023, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-197-011/2023-AV, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku Správneho súdu v Košiciach z 02. februára 2024, č.k. 13Saz/1/2024-26, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím zo 07. októbra 2023, číslo PPZ-HCP-BA9-134-015/2023-AV bol žalobca podľa § 82\nods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv rozhodnom znení (ďalej aj „zákon č. 404/2011 Z.z.“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej\nrepubliky. Žalobcovi bol podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. uložený zákaz vstupu\nna územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov po dobu 3 (troch) rokov. V\npredmetnom rozhodnutí nebola žalobcovi určená lehota na vycestovanie. Zároveň dňa 07. októbra 2023\nžalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. na\núčel výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nMedveďov.\n2. Žalobca počas zaistenia dňa 25. októbra 2023 podal žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky.\n3. Žalovaný nadväzne na túto skutočnosť v súlade s § 90 ods. 2 písm. b/ bod 6 zákona č. 404/2011\nZ.z. dňa 04. decembra 2023 žalobcu prepustil zo zaistenia z dôvodu zániku účelu zaistenia. V ten istý\ndeň bol žalobca pred Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov kontrolovaný a následne\npredvedený na základe zistenia, že sa jednak na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene\na jednak, že podal žiadosť o udelenie azylu.\n\n4. Žalovaný rozhodnutím zo 04. decembra 2023, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-197-011/2023-AV podľa § 88a\nods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. zaistil žalobcu, nakoľko išlo o štátneho príslušníka tretej krajiny,\nktorý podal žiadosť o udelenie azylu a existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu\nvýlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 88a ods. 2 zákona č.\n404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 04. marca 2024\na podľa § 88 ods. 5 menovaného zákona ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nMedveďov.\n[k dôvodom zaistenia žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca počas konania o zaistení dňa 07. októbra\n2023 na správnom orgáne počas spisovania zápisnice o podaní vyjadrenia uviedol, že nežiada o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky s tým, že pokiaľ by existovali relevantné dôvody, ktoré\nby odôvodňovali žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, uviedol by ich už pri konaní\ndňa 07. októbra 2023, respektíve ihneď v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a\nnie až po takmer troch týždňoch od umiestnenia. V tom žalovaný videl jasný úmysel zmariť výkon\nadministratívneho vyhostenia a docieliť prepustenie zo zaistenia, čím by žalobca mohol pokračovať do\ncieľa jeho cesty, do Nemecka].\n5. Žalovaný rozhodnutím z 27. februára 2024, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-25-034/2024-AV rozhodol o\npredĺžení zaistenia žalobcu do 04. júna 2024 podľa § 88a ods. 1 písm. c/ s poukazom na § 88a ods.\n2 zákona č. 404/2011 Z.z.\nII.\nKonanie na správnom súde\n6. Rozhodnutie žalovaného zo 04. decembra 2023, Č. p.: PPZ-HCP-BA9-197-011/2023-AV o zaistení\nžalobca napadol správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“)\ndňa 29. januára 2024 s návrhom, aby správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a\nnariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.\n7. V správnej žalobe vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu\nz dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci a tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\njeho nedostatočné odôvodnenie. Konkrétne uviedol, že z rozhodnutia musia byť zrejmé dôvody, na\nzáklade ktorých žalovaný dospel k záveru, že nebolo možné vo veci uplatniť iné menej závažné\nprostriedky než zaistenie, že žiadosť o azyl bola výlučne účelová a že naďalej existuje reálna možnosť\nnásledného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia\nmožno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe\nktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu\no zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné.\nPoukázal obsah výročnej správy USA US Department of State o dodržiavaní ľudských práv v Turecku\nv roku 2022, z ktorej vyplýva, že vládna strana systematicky likviduje opozičné politické strany, ako\nje HDP a PKK. V konkrétnom meradle suspendovala demokraticky zvolených starostov vo viacerých\nmiestach a obciach a na miesto nich boli dosadení štátni správcovia z vládnej strany. S odkazom na\npredmetnú výročnú správu uviedol, že je pôvodom Kurd a v krajine pôvodu je utláčaný, navyše sám\nparticipoval na politických aktivitách strany BDP (neskôr HDP), ktorej členovia sú zadržaní. Počas svojho\npohovoru žalobca uviedol, že v roku 2019 bol zvolený ako člen mestského zastupiteľstva v meste\nVan. Po voľbách bol obvinený z napomáhania terorizmu, čo mu nakoniec nebolo preukázané a bol\nprepustený, po tejto okolnosti organizoval protesty v meste Van proti zaisteniu úradníkov a členov HDP.\nNa základe všeobecne dostupných informácií o situácii v Turecku, kde dochádza ku konfliktom medzi\ntureckými štátnymi orgánmi a kurdským etnikom, preto ani nemožno vopred a jednoznačne uzavrieť,\nže žalobcova žiadosť o azyl je účelová. Uvedené spôsobuje prekážku aplikácie § 88a ods. 1 písm.\nc/ zákona č. 404/2011 Z.z. na prejednávanú vec, pretože žiadosť o azyl nie je výlučne účelová, a\nteda neboli splnené zákonné podmienky pre držanie žalobcu v zaistení po podaní jeho žiadosti o azyl.\nNesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho,\nže žalobca nepožiadal o azyl hneď pri jeho zadržaní a že pri tranzite cez bezpečné krajiny nepožiadal\no azyl v žiadnej inej krajine, pričom tak spravil zo strachu z jeho vyhostenia do krajiny pôvodu. Žalobca\nžiadosť o azyl podal akonáhle to bolo možné. Žalobca žiadosťou o azyl realizuje svoje právo na azyl.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vôbec nezisťoval konkrétne dôvody\nžalobcovej žiadosti o azyl a ani ich následne nekonfrontoval so všeobecne dostupnými informáciami o\n\nkrajine pôvodu žalobcu. V tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-534/11\n(Mehmet Arslan c/a Polícia ČR, Krajské riaditeľstvo polície Ústeckého kraja, odboru cudzineckej polície),\nďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 a rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/35/2014 a sp. zn. 10Sža/38/2014.\n8. V ďalšej časti podanej správnej žaloby namietal nedostatočné zdôvodnenie dĺžky stanovenej doby\nzaistenia a aj s odkazom na závery plynúce z rozhodnutí všeobecných súdov (napríklad rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/4/2012) uviedol, že správny orgán je povinný\nzdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci\nrozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel plynúci z príslušných\nzákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka,\nchránených inými právnymi predpismi. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne, z formulácie\nzákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že\ndĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade,\nktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný\nzdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež, pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie\nje podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je\nesenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Účelom zaistenia je ponechanie cudzinca - žiadateľa o azyl\nv zaistení, aby bolo v budúcnosti v zákonom prípustnej dobe zrealizované jeho vyhostenie z územia\nSlovenskej republiky. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a\nods. 1 písm. c/ a § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci\nnaďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom\nzrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Žalovaný nezohľadnil\nskutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území\nSlovenskej republiky aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným\núčinkom a že je teda oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky aj v ďalšom priebehu\njeho azylovej veci - počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu. Rozhodnutie\nžalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto skutočnosti nezohľadňuje, a je preto\nnepreskúmateľné, čím je zároveň nezákonné. Pokiaľ nie je prípustné, či fakticky možné zrealizovať účel\nzaistenia - vyhostenie cudzinca, takéto neúčelné a neefektívne obmedzovanie osobnej slobody cudzinca\nje v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n9. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 18. januára 2024 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú,\nžalobca dostal možnosť požiadať o azyl už dňa 07. októbra 2023, kedy s ním bolo realizované konanie o\nadministratívnom vyhostení, v ktorom žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia na otázku, či chce požiadať\nna území Slovenskej republiky o azyl, odpovedal „Teraz nežiadam o azyl na území Slovenskej republiky.“\nPožiadal o azyl až dňa 25. októbra 2023 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.\nŽalovaný vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu žiadosti o azyl a vyhodnotil ich\nako dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu len výlučne s cieľom\noddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011\nZ.z. s tým, že v danom prípade postačuje pre aplikáciu § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z.\nexistencia dôvodného podozrenia, že osoba chce oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie\na nie je nevyhnutné túto skutočnosť preukázať do roviny absolútne potvrdenej prípadne nevyvrátiteľnej.\nŽalovaný si o možnosti udelenia azylu spravil predbežný úsudok (najmä s poukazom na štatistiku\nmigračného úradu za rok 2023), pričom nie je oprávnený komentovať a vyjadrovať sa k okolnostiam,\nktoré účastník konania uviedol v žalobe, nakoľko to prináleží migračnému úradu. K námietke žalobcu\nohľadom neodôvodnenia dĺžky zaistenia žalovaný uviedol, že z podstaty veci musí, respektíve chce\npreklenúť obdobie, kedy sa bude rozhodovať o žiadosti o azyl, kedy žiadny policajný útvar nevykonáva\ns účastníkom konania žiadne úkony. V prípade, ak je zaistený cudzinec ako žiadateľ o azyl, účelom\nzaistenia je vyčkať na právoplatné rozhodnutie migračného úradu, a teda v prípade, pokiaľ sa nevyskytnú\nnepredvídateľné okolnosti, je konanie účelné počas celého rozhodovania o azyle. V prípade vydania\nprávoplatného rozhodnutia bude žalovaný adekvátne reagovať či už prepustením žalobcu, prípadne\nbude pokračovať v jeho vyhostení. V danom prípade však lehota zaistenia nie je pevne daná a v prípade\nokolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho prepustenie, by tak správny orgán zrealizoval jeho prepustenie.\nNavrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n10. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 30. januára 2024 na vedomie.\n\n11. Správny súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP“) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej\nsprávnej žaloby.\n12. Správny súd po preskúmaní veci vyhodnotil postup žalovaného ako zákonný, keď tento riadne\npreukázal dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť\nalebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere primárne vychádzal z vyjadrení žalobcu,\nz ktorých vyplývalo, že žalobca bol zaistený dňa 07. októbra 2023, o azyl požiadal až dňa 25.\noktóbra 2023, na území Slovenskej republiky nemal žiadnych príbuzných, jeho cieľovou krajinou bolo\nNemecko, pričom takýto postoj žalobcu považoval ako existenciu rizika úteku. Rozhodnutie v časti\nstanovenej dĺžky zaistenia, po vyhodnotení osoby žalobcu, a to najmä odôvodnenej existencie rizika\núteku žalobcu a odôvodnenej účelovosti podania žiadosti o azyl, nepovažoval za neprimeranú, nakoľko\njednak neprekročila zákonom povolenú lehotu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011\nZ.z. a naviac bola primeraná účelu zaistenia.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n14. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).\n15. Konkrétne namietal, že podanú žiadosť o azyl nemožno považovať za účelovú, žalovaný tento záver\nnepodložil žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami a rovnako náležite neodôvodnil dĺžku doby zaistenia.\nNepovažoval zaistenie za účelové, pričom v jeho prípade mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v\nšpecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl. Nesprávny záver o účelovosti žiadosti žalobcu o azyl\nako prostriedku na zmarenie procesu administratívneho vyhostenia vyvodil žalovaný ako aj správny súd\niba zo skutočnosti, že úmysel požiadať o azyl prejavil žalobca až neskôr a z výpovede žalobcu, keď\nuviedol, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko. Existenciu dôvodného podozrenia o účelovosti žiadosti\no azyl ako prostriedku na zmarenie realizácie administratívneho vyhostenia žalovaný neodôvodnil\nkonkrétnymi individuálnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu, ale formálne odkázal na existenciu\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení a skutočnosť až následne podanej žiadosti o azyl. Správny\nsúd si osvojil túto úvahu žalovaného, bez toho, aby skúmal individuálne skutkové okolnosti prípadu,\nčím podľa názoru žalobcu vážne pochybil. Zároveň sa správny súd svojím rozhodnutím odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, čím porušil ustanovenia SSP, pričom správny súd\ntento svoj odklon nijako neodôvodnil. V tomto smere odkázal na závery plynúce z rozsudku Súdneho\ndvora Európskej únie C-534/11 (Mehmet Arslan c/a Polícia ČR, Krajské riaditeľstvo polície Ústeckého\nkraja, odboru cudzineckej polície), ďalej z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.\nÚS 147/2013 a z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/40/2014 a sp. zn.\n1Sža/41/2014. Žalovaný sa nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu žalobcu, ani skutočnosťou,\nže nepochádza z úplne bezpečnej krajiny s ohľadom na jeho etnickú príslušnosť, nemá históriu útekov,\nktorá by opodstatňovala predpoklad potreby zaistenia na zamedzenie rizika úteku, či vyhýbania sa\nďalším úkonov správneho orgánu. Ďalej aj s odkazom na § 12 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“)\nministerstvo rozhodne o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej do 60 dní od začatia konania;\npo uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.\nV tejto súvislosti poukázal na to, že migračný úrad doposiaľ nerozhodol o žiadosti žalobcu o udelenie\nazylu, pričom dňa 25. októbra 2023 vyhlásil, že žiada o azyl, kedy sa začalo jeho azylové konanie. Jeho\nžiadosť teda nebola a už ani nemôže byť vyhodnotená migračným úradom ako zjavne neopodstatnená.\nV závere namietal, že dobu zaistenia žalovaný náležite neodôvodnil, pričom správny súd sa s touto\nžalobnou námietkou náležite nevysporiadal i napriek tomu, že doba zaistenia je esenciálnou zložkou\ninštitútu zaistenia.\n16. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že\nnariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.\n\n17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo 16. februára 2024 považujúc\nrozsudok správneho súdu za vecne správny. Žalovaný jednoznačne prišiel k záveru, že použitím\nmiernejších opatrení voči žalobcovi ako žiadateľovi o azyl by prišlo k zmareniu konania o azyle,\nrespektíve k zneužitiu konania o azyle a následnému odchodu do inej krajiny a v konečnom dôsledku\naj k možnému zmareniu uloženého administratívneho vyhostenia. K žalobcom namietanej nesprávne\nposúdenej existencie dôvodného podozrenia o účelovom podaní žiadosti o azyl uviedol, že podľa zákona\nide o ,,dôvodné podozrenie“, nie o stav, ktorý je bezpodmienečne preukázateľný a istý. Mal za to,\nže existencia dôvodného podozrenia bola riadne podložená a vysvetlená. Rovnako žalovaný nikde\na nikdy neuviedol, že žiadosť o azyl žalobcu bude posúdená migračným úradom priamo ako zjavne\nneopodstatnená. K námietke žalobcu ohľadom neodôvodnenia dĺžky zaistenia žalovaný uviedol, že z\npodstaty veci musí, respektíve chce preklenúť obdobie, kedy sa bude rozhodovať o žiadosti o azyl,\nkedy žiadny policajný útvar nevykonáva s účastníkom konania žiadne úkony. V prípade, ak je zaistený\ncudzinec ako žiadateľ o azyl, účelom zaistenia je vyčkať na právoplatné rozhodnutie migračného úradu,\na teda v prípade, pokiaľ sa nevyskytnú nepredvídateľné okolnosti, je konanie účelné počas celého\nrozhodovania o azyle. V prípade vydania právoplatného rozhodnutia bude žalovaný adekvátne reagovať,\nči už prepustením žalobcu, prípadne bude pokračovať v jeho vyhostení. V danom prípade však lehota\nzaistenia nie je pevne daná a v prípade okolností, ktoré by odôvodňovali jeho prepustenie, by tak\nsprávny orgán zrealizoval jeho prepustenie. Žalovaný si o možnosti udelenia azylu spravil predbežný\núsudok (najmä s poukazom na štatistiku migračného úradu za rok 2023), pričom nie je oprávnený\nkomentovať a vyjadrovať sa k okolnostiam, ktoré účastník konania uviedol v žalobe, nakoľko to prináleží\nmigračnému úradu. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu\nako nedôvodnú zamietol.\n18. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 28. februára 2024 na\nvedomie.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2\nSSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nžalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok\nsprávneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná\nsťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 11. marca 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý\nmá právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich\nprípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné\npozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti\nktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\n22. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o\nštátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal\nžiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s\ncieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n23. Podľa § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas\n\nzaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa\n§ 88 ods. 4.\n24. Podľa § 88a ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa\nprimerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.\n25. Podľa § 88 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nzaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) (odkaz na zákon č.\n480/2002 Z.z.; pozn.) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.\n26. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na\nčas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu\nzastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar\nrozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty\nzaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi\nalebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\n27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n28. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že zaistenie cudzinca (vrátane predĺženia zaistenia)\npredstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť je zaručená tak Dohovorom\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Zaistenie možno\npovažovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok,\na to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti\nprípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o\nvyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva,\nže k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t.j. z dôvodov\nustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011\nZ.z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 717/2016).\nOprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity. Podľa názoru\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze z 18. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 557/2012\ncit.: „ (...) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom\núzemí. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich\nzadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje\núzemie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá\nsi praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže\nbyť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. V\ntomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra\n2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého zaistenie nesmie byť\nnezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom.\nTo je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty.\nTento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň,\naby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred\nsvojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby\nosoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať\npresnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania.\n29. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým zamietol správnu žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení podľa § 88a ods.\n1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z., a preto Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\n\nsprávny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či\nkasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho\nsúdu. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu, ktorý podal žiadosť o udelenie\nazylu a súčasne existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom\noddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n30. Správny súd v tomto konaní preskúmava výlučne rozhodnutie o tzv. pre-zaistení, ktoré sa vydáva v\nsituácii, kedy štátny príslušník tretej krajiny po tom, ako bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona\nč. 404/2011 Z.z., požiada o udelenie azylu (medzinárodnej ochrany). Rozhodnutie o tzv. pre-zaistení\ntak de facto nadväzuje na prvotné rozhodnutie o zaistení vydané na účely výkonu administratívneho\nvyhostenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.).\n31. Z uvedeného je teda zrejmé, že v predmetnej veci sa prelínajú dve konania, jednak pôvodné konanie\nvo veci administratívneho vyhostenia, ktorého súčasť v tu prejednávanej veci predstavuje zaistenie\nžalobcu za účelom výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu a jednak konanie vo veci zaistenia\nžalobcu vystupujúceho v pozícií žiadateľa o azyl, a teda v zmysle úniovom ide o vyjadrenie vzťahu\nmedzi na jednej strane smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008\no spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „smernica č. 2008/115/ES“) a na strane\ndruhej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú\nnormy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu [ďalej len „smernica č. 2013/33/EÚ“ (ktorá\nnahradila smernicu Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre\nprijímanie žiadateľov o azyl)] a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna\n2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany [ďalej len „smernica\nč. 2013/32/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2005/85/ES z 01. decembra 2005 o minimálnych\nštandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca)]. Na\núvod treba uviesť, že článok 2 ods. 1 Smernice 2008/115/ES v spojení s jej odôvodnením 9 sa má\nvykladať v tom zmysle, že táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý\npredložil žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2013/32/EÚ, a to v období od predloženia\nuvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do rozhodnutia\no opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu (pozri analogicky rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie C-534/11 - Mehmet Arslan c/a Polícia ČR, Krajské riaditeľstvo polície Ústeckého\nkraja, odboru cudzineckej polície, bod 49, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-181/16 - Sanikou\nGnandi c/a État belge, bod 67, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-269/18 PPU - Staatssecretaris\nvan Veiligheid en Justitie c/a C a J, S c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie, body 46 a nasl.).\n32. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že podľa článku 8 ods. 1 smernice 2013/33/EÚ členské štáty\nnesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rovnako tak\npodľa článku 26 ods. 1 smernice 2013/32/EÚ členské štáty nezaistia žiadnu osobu výlučne preto,\nže je žiadateľom. Vzhľadom potom na to, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý pred\npríslušným orgánom prejavil svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu, má postavenie žiadateľa o\nmedzinárodnú ochranu, nemôže jeho situácia v tomto štádiu patriť do pôsobnosti smernice 2008/115/ES.\nInak povedané, členské štáty nemôžu zaistiť osobu len z toho dôvodu, že je žiadateľom o medzinárodnú\nochranu a že dôvody a podmienky zaistenia, ako aj záruky poskytnuté zaisteným žiadateľom musia byť v\nsúlade so smernicou 2013/33/EÚ (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-36/20 PPU - VL\nza účasti Ministerio Fiscal, body 98, 100). Okrem toho článok 8 ods. 2 smernice č. 2013/33/EÚ stanovuje,\nže k zaisteniu môže dôjsť len vtedy, ak je to nevyhnutné, na základe individuálneho posúdenia každého\njednotlivého prípadu, a ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.\nZ toho vyplýva, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu až po tom, ako v\nkaždom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané na účely, ktoré sleduje, pričom toto\noverenie vyžaduje najmä uistenie sa o tom, že sa zaistenie použije len ako posledná možnosť (napríklad\nrozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia c/a Maďarsko, bod 175, rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie C-924/19 PPU a C-925/19 PPU - Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Délalföldi Regionális Igazgatóság, bod 258, prípadne rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-18/16 K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie, bod 48). Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho\ndvora Európskej únie vyplýva, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek smernice 2013/33/EÚ taxatívne\nvymenúva jednotlivé dôvody, ktoré môžu odôvodniť zaistenie, a že každý z týchto dôvodov zodpovedá\n\nšpecifickej potrebe a má autonómny charakter (už spomínaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie\nC-808/18 - Komisia c/a Maďarsko, bod 168). Pokiaľ ide konkrétne o dôvod zaistenia uvedený v článku\n8 ods. 3 prvom pododseku písm. d/ smernice 2013/33/EÚ, toto ustanovenie stanovuje, že žiadateľa\no medzinárodnú ochranu možno zaistiť na základe tejto smernice, ak je už zaistený v rámci konania\no návrate podľa smernice 2008/115/ES, s cieľom pripraviť jeho návrat a/alebo výkon vyhostenia a ak\npríslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal\nmožnosť prístupu ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o\nmedzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate. Dôvod\nzaistenia uvedený v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. d/ smernice 2013/33/EÚ tak podlieha dvom\nodlišným kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane je nevyhnutné, aby bol žiadateľ o medzinárodnú\nochranu už zaistený na účely odsunu podľa kapitoly IV smernice 2008/115/ES, a na druhej strane,\naby existovalo odôvodnené podozrenie, založené na objektívnych kritériách, domnievať sa, že žiadateľ\npodal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o\nnávrate. Pokiaľ ide o objektívne kritériá, na ktorých musia príslušné orgány členských štátov založiť svoje\nodôvodnené podozrenie podľa článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. d/ smernice 2013/33/EÚ, treba\nkonštatovať, že hoci toto ustanovenie nevymedzuje pojem „objektívne kritériá“, poskytuje príklad kritéria,\nna ktoré sa môžu tieto orgány odvolávať, a to skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu už mal\nmožnosť prístupu ku konaniu o azyle. Použitie výrazu „vrátane“ v tomto ustanovení, ktorý je v bežnom\njazyku synonymom výrazov „ako“, „napríklad“, „okrem iného“, „najmä“, „podobne ako“, „obdobne ako“,\ntotiž jednoznačne naznačuje, že normotvorca Únie chcel uviesť príklad objektívneho kritéria, ktoré môžu\npríslušné vnútroštátne orgány uplatniť na odôvodnenie toho, že existuje odôvodnené podozrenie, že\nžiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia\no návrate (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-186/21 PPU - J.A. c/a Republika Slovenija, bod 35\na nasl.). Článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/33/EÚ vychádza z vyváženého posúdenia sledovaného cieľa\nvšeobecného záujmu, konkrétne riadneho fungovania spoločného európskeho azylového systému, ktorý\numožňuje priznať medzinárodnú ochranu žiadateľom, ktorí ju skutočne potrebujú, a zamietnuť žiadosti\nžiadateľov, ktorí nespĺňajú podmienky na jej priznanie, na jednej strane, a zásahu do práva na slobodu\nspôsobeného opatrením spočívajúcim v zaistení na strane druhej.\n33. Základný účel zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. spočíva vo\nvytvorení takých podmienok, aby iba z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie\nazylu, nebola zmarená realizácia vyhostenia podľa zákona č. 404/2011 Z.z. (smernica č. 2008/115/\nES). Jeho podstatou je teda zabezpečenie efektívnej kontroly nad priebehom správneho konania o\nadministratívnom vyhostení v situácii, keď štátny príslušník tretej krajiny uplatní svoje právo požiadať\no medzinárodnú ochranu. Účelom zaistenia v takom prípade nie je iba zabezpečiť účasť žiadateľa o\nazyl v konaní o tejto žiadosti, ale aj zabezpečiť jeho dostupnosť pred príslušným správnym orgánom\nfakticky vykonávajúcim rozhodnutie o administratívnom vyhostení v dobe, kedy žiadateľ stratí postavenie\nžiadateľa o azyl (medzinárodnú ochranu) za súčasného splnenia podmienky vykonateľnosti rozhodnutia\no jeho administratívnom vyhostení (§ 77 zákona č. 404/2011 Z.z.). V tomto smere najvyšší správny\nsúd považuje za potrebné uviesť a najmä vo vzťahu k smernici č. 2008/115/ES, že členské štáty\nsú povinné neohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou spočívajúcim vo vytvorení\núčinnej politiky odsunu a vydávania neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín\n(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-61/11 - El Dridi PPU, bod 59). V tejto súvislosti tak z\npovinnosti členských štátov zachovávať lojálnosť stanovenej v článku 4 ods. 3 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie, ako aj z požiadavky efektívnosti uvedenej najmä v odôvodnení 4 smernice 2008/115/ES\nvyplýva, že členské štáty majú povinnosť uskutočniť odsunutie uvedené v článku 8 ods. 1 tejto smernice\nv čo najskoršom termíne.\n34. V predmetnej veci bol žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/\nzákona č. 404/2011 Z.z., keď žalovaný mal za preukázané (existuje dôvodné podozrenie), že žalobca\npredmetnú žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Z\ndikcie predmetného ustanovenia vyplývajú dve podmienky, ktorých kumulatívne splnenie umožňuje\nžalovanému postupovať týmto spôsobom, t.j. na jednej strane je nevyhnutné, aby bol žiadateľ o\nmedzinárodnú ochranu už zaistený na účely výkonu administratívneho vyhostenia podľa zákona\nč. 404/2011 Z.z. (kapitola IV smernice 2008/115/ES) a súčasne, na strane druhej, aby existovalo\nodôvodnené podozrenie, založené na objektívnych kritériách a po individuálnom posúdení situácie\nžalobcu, domnievať sa, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť\nalebo zmariť jeho administratívne vyhostenie (§ 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. / článok\n\n8 smernice č. 2013/33/EÚ). Podľa názoru najvyššieho správneho súdu boli tieto podmienky v prípade\nžalobcu splnené, keď žalobca bol za účelom výkonu administratívneho vyhostenia zaistený v súlade s §\n88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. rozhodnutím zo 07. októbra 2023 a žiadosť o udelenie azylu\npodal dňa 25. októbra 2023, teda v štádiu jeho zaistenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nMedveďov. Rovnako podľa názoru súdu žalobca splnil aj druhú podmienku, keď na základe objektívnych\nzistení a po individuálnom posúdení situácie žalobcu dospel k dôvodnému podozreniu, že žalobca podal\nžiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Toto\ndôvodné podozrenie primárne pramenilo z toho, že žalobca ako plnoletá osoba (táto skutočnosť bola\npreukázaná identifikáciou žalobcu na základe ním predloženého občianskeho preukazu) a nemajúca\nzároveň status zraniteľnej osoby podľa § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. (skutočnosť potvrdená\nsamotným žalobcom v príslušnej zápisnici zo 04. decembra 2023) mal možnosť prístupu k azylovému\nkonaniu už skôr, a to v Bulharsku, kde podľa jeho výpovede obsiahnutej v dotazníku žiadateľa o azyl\nz 08. novembra 2023 bol ubytovaný v jednom byte tri dni a neskôr v Maďarsku. Z obsahu príslušnej\nžiadosti o azyl nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcovi neboli známe už pred jeho zaistením,\nalebo mu v skoršom podaní tejto žiadosti bránili. Ak hľadá štátny príslušník tretej krajiny medzinárodnú\nochranu z dôvodov obsiahnutých v zákone č. 480/2002 Z.z. (§ 8 a nasl.), má tak učiniť bezprostredne po\nvstupe na územie prvého členského štátu Európskej únie. Osoba, ktorá pociťuje potrebu medzinárodnej\nochrany, k podaniu žiadosti o azyl pristúpi bezprostredne po tom, čo má k tomu prvú príležitosť.\nŽalobca namiesto toho zvolil inú alternatívu, nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky za pomoci\nprevádzačov s cieľom dostať sa do Nemecka; týmto konaním žalobca porušoval právne predpisy nielen\nSlovenskej republiky, ale prinajmenšom aj Bulharska a Maďarska. Okrem toho, mal žalobca možnosť\npožiadať o azyl už pri svojom zadržaní, t.j. dňa 07. októbra 2023, namiesto toho mal pri výsluchu pred\nžalovaným uviesť, že v Slovenskej republike o azyl požiadať nechce. Táto skutočnosť nebola sporná.\nK podaniu žiadosti o azyl (25. október 2023) žalobca pristúpil až po tom, čo bolo rozhodnuté o jeho\nvyhostení a zaistení podľa zákona č. 404/2011 Z.z., t.j. skoro po troch týždňoch od jeho faktického\nzaistenia. S ohľadom na takto preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd má za to, že i táto druhá\npodmienka bola splnená. Zaistenie žalobcu v súlade s § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011\nZ.z. efektívne naplní účel spočívajúci v jeho dostupnosti pre výkon rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení (v prípade negatívneho výsledku konania o žiadosti o azyle), pričom súčasne, v konaní neboli\npreukázané také prekážky, ktoré by bránili reálnej možnosti odsunu žalobcu do krajiny pôvodu (napríklad\nveľká pravdepodobnosť udelenia azylu pre zjavné prenasledovanie cudzinca z politických, rasových,\nnáboženských dôvodov, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení, predstavovať\nprekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia (porovnaj nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013). Možno tiež uviesť, že pri posudzovaní podmienok\nzaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. sa neposudzuje dôvodnosť žiadosti\no azyl. Postačí iba zistenie, že existujú oprávnené dôvody, že žiadosť o azyl bola podaná účelovo.\nSkutočnosť, že žiadateľ o azyl v príslušnej žiadosti o azyl uvádza také okolnosti, ktoré môžu byť pri\nmeritórnom posúdení vyhodnotené ako relevantné z hľadiska medzinárodnej ochrany, nevylučuje postup\npodľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Rozhodnutie o zaistení nijak nepredbieha výsledok\nkonania o azyle, ani ho nenahrádza (pozri analogicky rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 10Azs/288/2016, bod 18). Možno teda uzavrieť, že v prejednávanej veci bola zo strany\nžalobcu podaná žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nŽalovaný a rovnako správny súd správne vzhliadli dôvodné podozrenie, že v prípade zrušenia zaistenia\nby žalobca po dobu konania o azyle na území Slovenskej republiky nezotrval a pokračoval by v\nnelegálnom vycestovaní do Nemecka, kam mal pôvodne podľa jeho vyjadrenia namierené. Uvedené\nzávery umocňuje navyše aj ten fakt, že žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, v\nSlovenskej republike nemá žiadne sociálne ani ekonomické väzby, a teda nemá ani žiaden subjektívny\ndôvod zdržovať sa na území Slovenskej republiky po dobu správneho konania. Takto preukázané\nzistenia žalobca navyše žiadnym spôsobom nerozporoval.\n35. Z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že žalovaný sa zaoberal aj možnými alternatívami\nzaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., keď v priebehu administratívneho konania skúmal\ntak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky (hlásenie\npobytu) ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia. Pokiaľ žalovaný tieto otázky riadne vyhodnotil\nso záverom, že vo vzťahu k žalobcovi uplatnenie iných menej reštriktívnych opatrení neprichádza do\núvahy, najmä s ohľadom na dôvody, pre ktoré pristúpil k zaisteniu žalobcu, jeho následnému postupu\nspočívajúcemu v zaistení žalobcu nemožno nič vyčítať. Takýto postup je plne v súlade s relevantnými\nustanoveniami zákona č. 404/2011 Z.z. a tiež smernicou č. 2013/33/EÚ (článok 8). Možno iba doplniť,\n\nže voľba alternatív, teda voľba miernejšieho opatrenia v porovnaní so zaistením žiadateľa o azyl je\nprimárne viazaná na predpoklad, že žiadateľ o azyl bude spolupracovať so štátnymi orgánmi pri realizácii\ntakéhoto opatrenia, uloženie takéhoto miernejšieho opatrenia je dostatočné na zabezpečenie jeho účasti\nv príslušnom správnom konaní o azyle a súčasne neexistuje dôvodná obava, že sa bude vyhýbať\nprípadnému výkonu administratívneho vyhostenia. Pokiaľ však existujú skutočnosti nasvedčujúce tomu,\nže by žiadateľ správne konanie maril, potom nemožno pristúpiť k uloženiu miernejšieho opatrenia podľa\n§ 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. Možnosť uloženia miernejších opatrení namiesto zaistenia a na to\nnadväzujúce úvahy žalovaného závisia v prvom rade od dôvodu, na základe ktorého bol konkrétny štátny\npríslušník tretej krajiny zaistený. Možno opäť zdôrazniť, že žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými\nprostriedkami, v Slovenskej republike nemá žiadne sociálne ani ekonomické väzby, a teda nemá ani\nžiaden subjektívny dôvod zdržovať sa na území Slovenskej republiky po dobu správneho konania. V\ntomto smere najvyšší správny súd dodáva, že s ohľadom na okolnosti tu prejednávanej veci a dôvody,\npre ktoré žalovaný dospel k záveru o opodstatnenosti zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/\nzákona č. 404/2011 Z.z. dostatočne vylučujú použitie iných menej reštriktívnych opatrení plynúcich z už\nzmieňovaného § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.\n36. O dĺžke zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. žalovaný rozhodol\ntak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia\nzrealizovaného na základe rozhodnutia zo 07. októbra 2023 (zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona č. 404/2011 Z.z., t.j. pred podaním žiadosti o azyl) zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia,\npričom takýto postup možno považovať za zákonný. K samotnému odôvodneniu dĺžky trvania zaistenia\nžalobcu najvyšší správny súd uvádza, že sú kladené iné požiadavky na odôvodnenie stanovenej dĺžky\ntrvania zaistenia uskutočneného podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. a iné na účely\nzaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. V tomto smere žalovaný\nsprávne uviedol, že v tomto prípade stanovená lehota závisí primárne od dĺžky trvania konania o azyle,\nktoré trvá niekoľko mesiacov, a teda pokiaľ sa nevyskytnú nepredvídateľné okolnosti, je konanie účelné\npočas celého rozhodovania o azyle. Najvyšší správny súd nadväzujúc na to len dopĺňa, že je potrebné\ni v takýchto prípadoch rešpektovať zákonom stanovené maximálne lehoty zaistenia a tiež skúmať po\ncelý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Za týchto okolností a najmä s\nohľadom na zaistenie žalobcu ako žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z.\nmožno považovať stanovenie dĺžky trvania zaistenia za dostatočne odôvodnené.\n37. Pokiaľ ide o záruku zakotvenú v článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, keď ide o zákonné\nzatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie\nštátu, je potrebné pripomenúť, že táto záruka nebráni tomu, aby bolo možné prijať nevyhnutné opatrenia\nspočívajúce v zaistení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu,\npokiaľ je také opatrenie zákonné a vykonáva sa v podmienkach zlučiteľných s cieľom, ktorý spočíva v\nochrane jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. januára\n2008, Saadi c/a Spojené kráľovstvo, § 64 až 74, číslo sťažnosti 13229/03). Článok 8 ods. 3 smernice\nč. 2013/33/EÚ povoľuje zákonné zaistenie osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo\nvydanie. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 22. septembra 2015, Nabil a i.\nc/a Maďarsko, číslo sťažnosti 62116/12 síce rozhodol, že pozbavenie slobody založené na uvedenom\nustanovení môže byť odôvodnené len vtedy, ak prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, a že\nv prípade, ak sa toto konanie nevedie s náležitou starostlivosťou, pozbavenie slobody prestáva byť\nodôvodnené vzhľadom na toto ustanovenie, no týmto rozsudkom nebola vylúčená možnosť, aby členský\nštát v súlade so zárukami uvedenými v tomto ustanovení zaistil štátneho príslušníka tretej krajiny, voči\nktorému bolo pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu prijaté rozhodnutie o návrate spojené so\nzákazom vstupu. Európsky súd pre ľudské práva tiež spresnil, že existencia prebiehajúceho azylového\nkonania sama osebe neznamená, že zaistenie osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, sa už neuskutočňuje\n„na účely vyhostenia“, keďže prípadné zamietnutie tejto žiadosti môže viesť k výkonu opatrení týkajúcich\nsa odsunu, o ktorých sa už rozhodlo (porovnaj tiež rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-601/15\nPPU - J. N. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie).\n38. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\nnajvyšší správny súd uvádza, že každú jednu prejednávanú vec je nevyhnutné posudzovať prísne\nindividuálne s ohľadom na (skutkové) špecifiká každej jednej takto prejednávanej veci. Vo vzťahu\nk skutkovo obdobným ba až rovnakým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n\n1Sža/40/2014 a sp. zn. 1Sža/41/2014 tam konajúci súd uviedol, že nebola účinne naplnená podmienka,\nže v čase vydania nového rozhodnutia o zaistení, bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., keď v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia o zaistení už\nbolo vyhlásené rozhodnutie krajského súdu o zrušení rozhodnutia správneho orgánu o zaistení a\nnariadení bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia, pričom odporca o tejto skutočnosti\nmal vedomosť, avšak s dôvodmi, pre ktoré krajský súd považoval skôr vydané rozhodnutie o zaistení\nnavrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona sa nijako nevysporiadal, ani ich nezohľadnil vo svojom\nneskoršom rozhodnutí. Podmienkou zaistenia cudzinca - žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. c/ zákona je\nskutočnosť, že cudzinec - žiadateľ o azyl je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/. Dodal, že na\nnezákonnosti, i keď právoplatne potvrdenej rozhodnutím najvyššieho súdu až po rozhodnutí odporcu,\navšak spochybnenej krajským súdom pred vydaním napadnutého rozhodnutia odporcu nemožno stavať\nzákonnosť rozhodnutia odporcu, pokiaľ podmienkou zaistenia navrhovateľa je existencia rozhodnutia o\nzaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcom\noznačený rozsudok na tu prejednávanú vec na situáciu žalobcu v tejto časti obsahovo neprilieha. V\nďalšej časti najvyšší súd vyjadril pochybnosť o závere správneho orgánu ako aj krajského súdu, že\nišlo o dôvodné podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho\nadministratívne vyhostenie, keď správny orgán vychádzal iba z toho, že navrhovateľ mal namierené do\nRakúska a že o azyl požiadal až po jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov. V tomto smere najvyšší\nsprávny súd opakuje, že každú jednu prejednávanú vec je nevyhnutné posudzovať prísne individuálne\ns ohľadom na (skutkové) špecifiká každej jednej takto prejednávanej veci. V tu prejednávanej veci bolo\npodľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaný jasne vymedzil dôvody, na základe ktorých ustálil\nexistenciu dôvodného podozrenia, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť\nalebo zmariť jeho administratívne vyhostenie (bližšie pozri body 34 a nasl.).\n39. K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 najvyšší správny súd uvádza,\nže žalovaný riadne a dostatočne uviedol dôvody, na základe ktorých vzhliadol dôvodnosť zaistenia\nžalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. V náleze, ktorý navyše vychádza z právneho\nrežimu zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ústavný\nsúd sám uviedol, že podanie vyhlásenia podľa zákona č. 480/2002 Z.z. (podanie žiadosti o azyl) nie\nje dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca, pričom uzavrel, že sťažovateľ bol zbavený osobnej\nslobody na účel ustanovený v článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, a to v rámci prebiehajúceho konania o administratívne vyhostenie, ktoré nebolo nevykonateľné,\nže cudzinecká polícia, ako aj krajský súd a najvyšší súd postupovali zákonne a ich postup nebolo možné\npovažovať za arbitrárny, teda nesúci prvky nedobromyseľného postupu voči sťažovateľovi. Za týchto\nokolností ústavný súd nemohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej namietal, že rozsudkom\nnajvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej polície, došlo k\nporušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhliadol\nvšak porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď tak krajský\nsúd ako aj následne najvyšší súd v danej veci postupovali zdĺhavo a svojimi rozhodnutiami, respektíve\ndôvodmi, na ktorých založili svoje rozhodnutia (primárne najvyšší súd) spôsobili, že konanie vo veci\nsťažovateľa prebiehalo po dlhší čas až do takej miery, že došlo k porušeniu menovaného článku 5 ods. 4.\n40. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne\nsprávny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.\n41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto\nkonaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a\nžalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení\ns § 168 veta druhá SSP).\n42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13Saz/1/2024", "guid": "f1419162-b3dd-435d-8144-257e3b23d5bc:0c9a5b86-5ceb-4440-95ec-0d81180a953c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}