{"guid": "49934543-a399-4dc7-8d60-756752c5501e:1ebdbf81-f6e9-4390-961f-5628b44eee9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1", "spisova_znacka": "1SVs/5/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SVs/5/2022 z 27. 9. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 27. septembra 2023, sp. zn. 1SVs/5/2022, ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1", "identifikacne_cislo": "9622200082", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2023-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "nazov": "§ 462 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-a", "nazov": "§ 466 ods. 5 písm. a) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-466"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ebdbf81-f6e9-4390-961f-5628b44eee9f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1/text", "citacie_n": 114, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n1SVs/5/2022\n9622200082\n27. 09. 2023\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSSR:2023:9622200082.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Marián Trenčan ako\npredseda senátu, JUDr. Zdenka Reisenauerová, JUDr. Petra Príbelská, PhD., JUDr. Jana Martinčeková\nako členky senátu, JUDr. Marián Fečík, prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a Mgr. Michal Novotný\n(sudca spravodajca) ako členovia senátu vo veci žalobcu: S. P., nar. X. E. XXXX, Z. XXX, J.,\nzastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r. o., IČO: 36 839 132, Nám. sv. Anny\n361/20, Trenčín, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o\npreskúmanie rozhodnutia z 3. októbra 2018, č. 55326-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti\nrozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 26/2018-117 z 2. marca 2020 takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 26/2018-117 z 2. marca 2020 sa z r u š u j e a vec sa\nv r a c i a Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie a konanie pred správnym súdom\n1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 19. februára 1992 podnikateľom\nna základe živnostenského oprávnenia a od 1. januára 2004 bol povinne nemocensky a dôchodkovo\npoistený. Za mesiace júl až december 2007 a január a február 2008 nezaplatil poistné na tieto poistenia,\nani príspevky na starobné dôchodkové sporenie. Jeho živnostenské oprávnenie zaniklo 18. februára\n2008 a k tomuto dňu sa tiež odhlásil z povinného sociálneho poistenia. Okresný súd Trnava uznesením\nsp. zn. 25 K 9/2009, ktoré bolo uverejnené v čiastke Obchodnom vestníka zo 4. augusta 2009, vyhlásil\nna majetok žalobcu konkurz podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom\ndo 31. decembra 2011. Žalovaná zmluvou podpísanou 29. septembra/11. októbra 2010 postúpila\npohľadávku voči žalobcovi na dlžné poistné za obdobie mesiacov júl až december 2007 a januára a\nfebruára 2008 na Slovenskú konsolidačnú, a. s. Podľa rozvrhu výťažku z konkurzu, ktorý bol schválený\n1. augusta 2017, boli tieto pohľadávky uspokojené v kvóte 0,06 % až 10,73 %.\n2. Po skončení konkurzu pobočka Sociálnej poisťovne v Galante rozhodnutím z 5. apríla 2018 predpísala\nžalobcovi penále z dlžného poistného za mesiace júl až december 2017 a január a február 2018 v\nsume 355,22 €, ktorého výpočet bol ozrejmený v prílohe rozhodnutia. Na odôvodnenie stručne uviedla,\nže penále predpísala podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov, pretože žalobca v rozpore s § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 143 ods. 1 citovaného zákona a\n§ 26 ods. 1 zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov\nnezaplatil poistné a príspevky do ôsmeho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca.\n3. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal a namietol, že v dôsledku vyhláseného konkurzu podľa\n§ 100 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. nie je možné uspokojiť príslušenstvo pohľadávok,\nani sankcie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu. Za také príslušenstvo a sankcie sa malo podľa neho\npovažovať aj penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím z\n\n3. októbra 2018 toto odvolanie zamietla. Zdôraznila, že penále nie je príslušenstvom poistného a nárok\nnaň vzniká až predpísaním, v dôsledku čoho naň konkurz nemal žiaden vplyv.\n4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej v zásade zopakoval svoju\nargumentáciu z odvolania; zároveň poukázal na § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého\nvyvodzoval, že postúpením pohľadávky na poistné prešlo na Slovenskú konsolidačnú, a. s., aj právo\nna penále. Počas konania pred správnym súdom (avšak po uplynutí lehoty podľa § 181 ods. 1 SSP)\nžalobca doplnil, že právo žalovanej predpísať poistné už bolo premlčané. Správny súd tu napadnutým\nrozsudkom č. k. 43 Sa 26/2018-117 zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie pobočky z 5.\napríla 2018 „ako nezákonné“, bez citácie konkrétneho písmena v § 191 ods. 1 SSP. Vyšiel z § 147 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý sa podľa § 241 ods. 1 cit. zák. vzťahuje aj na penále a podľa ktorého\nsa právo predpísať penále zásadne premlčí za desať rokov odo dňa splatnosti poistného. Odkázal na\njudikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016), podľa ktorej sa pod\npojmom premlčanie fakticky rozumie preklúzia, na ktorú žalovaná mala prihliadať z úradnej povinnosti.\nII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej\n5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci\nna ďalšie konanie. Zdôraznila, že teória, ako aj text právneho predpisu rozlišuje medzi preklúziou\na premlčaním a preklúzia (zánik práva) nastáva len v prípadoch, ktoré zákon výslovne ustanovuje.\nUstanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. však normuje, že právo „sa premlčí“, nie, že „zaniká“.\nNa premlčanie má žalovaná prihliadať len na námietku dlžníka a premlčané nároky, ktoré boli zaplatené,\nnemôže dlžník vymáhať ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca námietku premlčania nevzniesol ani\nv odvolaní, preto žalovaná do vydania preskúmavaného druhostupňového rozhodnutia nemohla na\npremlčanie prihliadnuť. Toto rozhodnutie tak nemôže byť nezákonné kvôli tomu, že tak neurobila. V\ntejto súvislosti odkázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 9/2010, v ktorom bol vyjadrený\nrovnaký názor. Rovnako upriamila pozornosť na to, že rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016, z ktorého\nvychádzal správny súd, bol síce navrhovaný na uverejnenie v zbierke súdnych rozhodnutí, správne\nkolégium najvyššieho súdu ho však neschválilo.\n6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Námietku premlčania uplatnil v konaní pred správnym\nsúdom, takže jeho rozsudok je správny. Zároveň však zotrval na svojej skoršej argumentácii, že\npredpísaniu penále bránil zákon č. 7/2005 Z. z., ako aj § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nIII.\nPostúpenie veci veľkému senátu\n7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte\n[§ 22 ods. 1 písm. b) SSP] dospel pred rozhodnutím jednomyseľne k záveru, že existuje rozdielna\nrozhodovacia prax v otázke, či ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. normuje premlčanie\nči preklúziu a či má žalovaná na premlčanie prihliadať aj bez námietky dlžníka.\n8. Podľa predkladajúceho uznesenia totiž najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Szd 1/2010 zo 7. decembra\n2010 vyslovil, že sa nepremlčiava samo poistné (v tam riešenom prípade na zdravotné poistenie\npodľa zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení\nVšeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych\nzdravotných poisťovní), ale procesné právo poisťovne predpísať ho, ktoré premlčaním zanikne. Na\ntoto premlčanie musí poisťovňa prihliadnuť ex offo, ak právny predpis vyslovene neustanovuje, že sa\nnaň prihliada len na námietku dlžníka. Podobný názor vyslovil najvyšší súd aj v rozsudku sp. zn. 10\nSžso 43/2013. V ďalšom rozsudku sp. zn. 7 Sžso 9/2010 z 9. júna 2011 však najvyšší súd vyslovil,\nže na premlčanie práva (na predpísanie poistného) sa prihliada len na námietku a bez nej správne\norgány nie sú povinné skúmať premlčanie práva. Ak taká námietka v správnom konaní nebola vznesená,\nnemôže na ňu prihliadať ani súd prvého stupňa. Rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016 z 25. januára\n2018, z ktorého vychádzal aj správny súd, opäť dospel k názoru, že premlčanie v zmysle zákona č.\n461/2003 Z. z. znamená fakticky preklúziu, pretože tento predpis neustanovuje, že by sa na premlčanie\nmalo prihliadať len na námietku. Premlčacia lehota podľa § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. je tak v\nskutočnosti prekluzívnou lehotu. Avšak rozsudok sp. zn. 10 Sžsk 6/2019 z 30. júna 2020 znova uzavrel,\nže žalovaná nemusela ex offo prihliadať na premlčanie práva predpísať penále, pretože toto právo nie je\npostihované preklúziou, ale premlčaním. Keďže dlžník počas konania žalovanej premlčanie nenamietal,\njej rozhodnutie, ktoré sa premlčaním nezaoberalo, nemožno považovať za nezákonné.\n9. O určitú syntézu jednotlivých názorov sa pokúsil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 z 30.\njúna 2021, v ktorom podal aj prehľad dovtedajšej judikatúry (okrem posledne citovaného rozsudku sp.\nzn. 10 Sžsk 6/2019). Najvyšší súd vyšiel z toho, že názor vyjadrený v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 9/2010\nbol prekonaný neskoršími rozhodnutiami, preto nepovažoval za potrebné predložiť vec veľkému senátu.\n\nVecne najvyšší súd dospel k záveru, že premlčanie nemusí vždy znamenať preklúziu, rozlíšenie je však\nproblematické, ak sa premlčanie ustanovuje v netypickej situácii (napr. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ. z., ktorý upravuje premlčanie nároku na dávku). Na rozdiel od § 85 Daňového poriadku (č. 563/2009\nZ. z.) a § 60 Colného zákona (č. 199/2004 Z. z.), ktoré vyslovene vyžadujú, aby sa dlžník premlčania\ndovolal, zákon č. 461/2003 Z. z. takéto ustanovenie neobsahuje [ďalej citovaným ustanovením § 151\nods. 2 písm. h) tohto zákona sa najvyšší súd nezaoberal]. Žalovaná tak musí na premlčanie prihliadať\naj bez námietky dlžníka. Platiteľ však môže dlžné poistné dobrovoľne zaplatiť a také plnenie nie je\nbezdôvodným obohatením žalovanej.\n10. Senát kasačného súdu v predkladajúcom uznesení vyjadril názor, že podľa judikatúry k totožne\nznejúcemu § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorá je použiteľná aj pri výklade § 22 ods. 1\npísm. a) SSP, musí trojčlenný senát postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu nielen\nv situácii, ak sa chce odkloniť od jedného právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu,\nale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax. Úlohou\nveľkého senátu je nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe, ale\npredovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho (správneho) súdu (porov. uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VObdo 1/2020, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nI. ÚS 189/2021, ktorým bolo zrušené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 3/2019 s opačným\nnázorom). Z prehľadu, ktorý predkladajúci senát podal, je zrejmé, že rozhodovacia prax je rozdielna v\notázke, či ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. normuje premlčanie či preklúziu a či má\nna ne žalovaná prihliadať aj bez námietky dlžníka. Na rozdiel od tvrdenia v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk\n33/2020 nejde o ustálenú prax s ojedinelým vybočujúcim rozhodnutím, keďže odlišný právny názor bol\nznova potvrdený rozsudkom sp. zn. 10 Sžsk 6/2019 z 30. júna 2020 (teda menej než dva roky pred\nrozhodovaním predkladajúceho senátu). Preto senát podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP uznesením sp. zn.\n9 Sžsk 83/2020 z 30. marca 2022 postúpil vec veľkému senátu.\n11. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal\npodľa § 466 ods. 4 SSP, stotožnil s názormi, ktoré boli vyjadrené v rozsudkoch sp. zn. 7 Sžso 28/2016\na 9 Sžsk 33/2020. Podľa neho zásada, že účinky premlčania po uplynutí premlčacej doby nastanú až\npo námietke dlžníka, platí len v súkromnoprávnym vzťahoch. Naopak, vo verejnoprávnych vzťahoch\ntáto zásada platí, len ak zákon viaže účinky premlčania na námietku. Zákon č. 461/2003 Z. z. takéto\nustanovenie neobsahuje, a tak inštitút premlčania práva predpísať penále v skutočnosti zodpovedá\npreklúzii. Lehota ustanovená v § 147 tohto zákona je tak prekluzívnou lehotou, na ktorej uplynutie\nmusí žalovaná prihliadnuť z úradnej povinnosti. Zákon č. 461/2003 Z. z. neobsahuje ani ustanovenia\no spočívaní premlčacej doby, preto na jej plynutie nemajú vplyv úkony žalovanej v odvolacom konaní.\nPreto podľa generálneho prokurátora nepostačuje, ak je v premlčacej lehote vydané prvostupňové\nrozhodnutie. Napokon, 10 ročná premlčacia doba dáva žalovanej dostatočný priestor na to, aby vo veci\nprávoplatne rozhodla.\nIV.\nPosúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu\n12. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný\nsúd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj\npredchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach\nuplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).\n13. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie rozhodnutia organizačných zložiek Sociálnej\npoisťovne, ktorými bolo predpísané penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z., na základe správnej\nžaloby fyzickej osoby. Keďže rozhodovanie Sociálnej poisťovne je sociálnou vecou v zmysle § 199\nods. 1 písm. a) SSP, je táto správna žaloba správnou žalobou v sociálnych veciach v zmysle § 199\naž 205 SSP. Pretože ju podala fyzická osoba, nebol správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP viazaný\nžalobnými bodmi a žalobca mohol podľa § 203 ods. 1 SSP jej dôvody voľne rozširovať a meniť až do\nrozhodnutia správneho súdu. V dôsledku toho správny súd nepochybil, keď sa v napadnutom rozsudku\nzaoberal otázkou, či právo predpísať penále bolo premlčané a aký vplyv mala táto okolnosť na zákonnosť\npreskúmavaného rozhodnutia. Správny súd túto otázku vyriešil tak, že právo predpísať penále bolo v\nčase vydania preskúmavaných rozhodnutí premlčané a žalovaná na to mala prihliadať, aj keď to žalobca\nv konaní pred ňou nenamietol. Žalovaná s tým nesúhlasí a tvrdí, že ak žalobca premlčanie nenamietal\nv konaní pred ňou, nemôžu byť jej rozhodnutie nezákonné, aj keď sa ním predpísalo premlčané penále.\n14. Podľa § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2022 fyzickým osobám\na právnickým osobám povinným odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré\nich neodviedli za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, Sociálna poisťovňa\npredpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti do dňa, kedy\n\nbola dlžná suma poukázaná na účet v Štátnej pokladnici, zaplatená v hotovosti, zaplatená exekútorovi\nalebo do dňa začatia kontroly. Podľa § 241 ods. 1 cit. zák. na penále primerane platí okrem iného\nustanovenie § 147 o poistnom. Podľa § 147 ods. 1 cit. zák. sa právo predpísať poistné (t. j. aj penále)\npremlčí za desať rokov od jeho splatnosti (t. j. od splatnosti poistného, kvôli ktorého neodvedeniu sa\npenále predpisuje, porov. v tomto smere aj rozsudok sp. zn. 9 Sžsk 63/2018). Citované ustanovenia,\nale ani ustanovenia o konaní (§ 172 až 222) zákona č. 461/2003 Z. z. bližšie neustanovujú, ako treba\nvykladať pojem premlčanie, teda aké sú účinky premlčania práva predpísať penále (či len oslabenie\nalebo až zánik práva) a či je na tieto účinky potrebné prihliadať aj bez námietky toho, koho sa to týka\n(dlžníka), alebo len na jej základe.\n15. Ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predovšetkým z jazykového hľadiska jednoznačne\nnormuje, že právo predpísať poistné „sa premlčí“, a nie, že právo zaniká. Ako však naznačil už\nnajvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a tiež generálny prokurátor vo svojom stanovisku,\nposúdenie povahy a konkrétnych účinkov takého „premlčania“ je otázkou komplikovanou, pretože v\nodvetví verejného práva neexistuje jednotná zákonná (legálna) definícia pojmu a účinkov premlčania.\nÚčinky premlčania v súkromnom práve upravuje § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého\nsa na premlčanie práva prihliadne, len ak to dlžník namietne; ani to však neplatí v spotrebiteľských\nzmluvných vzťahoch, kde premlčanie práva vedie priamo na základe zákona k jeho nevymáhateľnosti (§\n54a Občianskeho zákonníka). Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento zákon upravuje v zásade\nmajetkové vzťahy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, teda oblasť súkromného práva. Podobne\ndefinuje účinky premlčania aj § 388 Obchodného zákonníka, ten sa však podľa jeho § 261 vzťahuje len na\nobmedzený rozsah záväzkovo-právnych vzťahov medzi štátom a inými osobami, teda rovnako upravuje\nsúkromné právo. Už staršia doktrína a judikatúra zastávali názor, že bezmyšlienkovité prenášanie\npredpisov civilného práva do verejného práva by viedlo vôbec k nemožným dôsledkom vzhľadom\nna rozdielnu povahu a účel tohto práva (porov. Hoetzel, J. Československé správní právo. Část\nvšeobecná. Melantrich : Praha 1937, 35; k nemožnosti použiť vo verejnoprávnej oblasti súkromnoprávne\nustanovenia o premlčaní porov. všeobecne aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh.\nadm. 9121). Neskoršia judikatúra, naopak, pripustila uplatnenie všeobecných zásad úpravy premlčania\nz občianskeho práva aj vo verejnom práve (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf\n58/1972, judikát R 1/1973). Podobne český Najvyšší správny súd vidí rozdiel medzi preklúziou a\npremlčaním v zásade zhodne so súkromným právom, podľa ktorého účinky premlčania nastávajú až\ntým, že sa ho povinný dovolá (porov. v tomto smere napr. rozsudok sp. zn. 5 Ads 188/2018, ods. 17,\nalebo rozsudok rozšíreného senátu sp. zn. 1 Afs 215/2014, ods. 24). Názor, že pojem „premlčanie“ sa\nmá vykladať zhodne s jeho zaužívaným súkromnoprávnym významom, vyslovil aj tamojší Ústavný súd\n(porov. uznesenie sp. zn. III. ÚS 3551/13, ods. 10).\n16. Podľa názoru veľkého senátu kasačného súdu je však správnejší starší právny názor a úpravu\npremlčania v súkromnom práve (vrátane odchýlok tejto úpravy, ktoré sa vzťahujú na rôzne skupiny\nsubjektov, ako napr. spotrebitelia) nemožno bez ďalšieho aplikovať vo verejnoprávnych vzťahoch.\nPremlčanie totiž nie je inštitútom typickým len pre občianske (resp. širšie súkromné) právo, z ktorého\nby bol prenesený do verejného práva (porov. v tomto zmysle ešte rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.\nCz 119/58, judikát R 82/1958). Okrem toho pojem a účinky premlčania sú odlišne upravené aj v rôznych\nustanoveniach právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávne vzťahy. Niektoré právne predpisy, ako\nnapríklad § 85 Daňového poriadku (zákona č. 563/2009 Z. z.) v znení neskorších predpisov alebo §\n60 Colného zákona (č. 199/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov, celkom zreteľne ustanovujú, že\nna premlčanie sa prihliadne iba na námietku dlžníka. Na druhej strane napríklad § 87 ods. 1 Trestného\nzákona výslovne ustanovuje, že trestnosť činu zaniká už okamihom uplynutia premlčacej doby, a preto\njej uplynutie vedie podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku spravidla k neprípustnosti trestného\nstíhania bez toho, aby sa obvinený musel tohto následku dovolávať. Už táto zásadne odlišná úprava v\ndvoch pododvetviach verejného práva svedčí proti tomu, aby sa pojem a účinky premlčania vo verejnom\npráve vymedzili analogickou aplikáciou ustanovení súkromného práva. Preto treba účinky premlčania\nvo verejnom práve riešiť predovšetkým na základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú\nverejnoprávny nárok, o ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých\npoužitie právny poriadok pre tento prípad normuje. Až zovšeobecním získaným z týchto ustanovení\nmožno dospieť k názoru, či sa premlčanie v danom prípade viac blíži úprave v súkromnom alebo inom\n(napr. trestnom) práve a či na základe toho možno použiť zásady jedného z nich, prípadne či sú splnené\nzákladné predpoklady analogiae legis alebo iuris, najmä existencia nezamýšľanej medzery v práve\n(porov. podrobne Melzer, F. Metodologie nalezání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydanie.\nPraha : C. H. Beck, 2011, s. 222 a nasl.).\n\n17. Samotný zákon č. 461/2003 Z. z. okrem premlčania práva predpísať poistné podľa § 147 ods.\n1 ustanovuje, že sa premlčiava nárok na výplatu dávky (§ 114 ods. 1), právo na vrátenie poistného\n(§ 145 ods. 3), nárok na náhrady podľa § 204 až 207 (§ 208), právo na vrátenie dávky poskytnutej\nneprávom alebo v nesprávnej sume (§ 236 ods. 2), právo na náhradu neprávom vyplatených súm\n(§ 237 ods. 2) a právo na náhradu škody (§ 238 ods. 5). Tieto ustanovenia neobsahujú výslovné\nustanovenie o tom, či sa na účinky premlčania má prihliadať len na námietku dlžníka alebo bez nej.\nV prípade nárokov, ktoré sú svojou povahou nárokmi na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného\nobohatenia, by snáď prichádzala do úvahy ich kvalifikácia ako kvázi súkromnoprávnych a tým aj použitie\nustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. To však nie je možné v prípadoch nárokov na dávky,\nktoré celkom zreteľne nie sú súkromnoprávnymi nárokmi. Práve údajné praktické problémy, ktoré by\nv týchto prípadoch prinášala aplikácia premlčania len na základe námietky, boli pre najvyšší súd v\nrozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 podstatným argumentom, prečo by sa na premlčanie malo prihliadať aj\nbez nej (k tomu pozri ďalej, ods. 26). Osobitným ustanovením je ďalej ustanovenie § 225e ods. 1 písm.\ne) zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré výslovne normuje, že výkon rozhodnutia sa zastaví, ak právo vymáhať\npohľadávku je premlčané a účastník konania vzniesol námietku premlčania.\n18. Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno\nprihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá.\nZároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej\nosobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume.\nCitované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto,\nže uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného\nzákona. To isté platí aj podľa citovaného § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k predpísaniu\npenále. Poistné a penále, ktoré mala príslušná fyzická osoba alebo právnická osoba odviesť, je podľa\n§ 148 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 pohľadávkou Sociálnej\npoisťovne a nakladanie s nimi je upravené v § 148 až 151 cit. zák. Podľa § 151 ods. 4 však takáto\npohľadávka zaniká okrem iného odpísaním podľa odseku 2 uvedeného paragrafu. Jeden z prípadov,\nkedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák.,\nv zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka.\nPráve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne\nna poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie\njeho vôľa namietnuť premlčanie. Až na základe takejto námietky sa žalovaná môže začať zaoberať\notázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo alebo nie; až potom, čo sa na základe takejto námietky\nrozhodnutím právoplatne uznalo, že tieto podmienky sa naplnili, môže postupom podľa § 151 ods. 3\nzákona č. 461/2003 Z. z. dôjsť k odpísaniu a tým zániku takejto pohľadávky. Ani ustanovenie § 150 ani §\n151 cit. zák. však neviažu odpísanie (a tým ani zánik) pohľadávky na samotnú skutočnosť, že uplynula\npremlčacia doba podľa § 147 ods. 1 cit. zák. Tým citované ustanovenia kontrastujú s ustanovením §\n151 ods. 2 písm. g) tohto zákona, podľa ktorého sa pohľadávka odpíše (a tým zanikne) už na základe\nsamotného uplynutia lehoty, v ktorej možno vykonať rozhodnutie, ktorým bola pohľadávka predpísaná,\na ktorú ustanovuje § 148 ods. 2 cit. zák. Ustanovenie § 151 ods. 2 g) sa pritom už podľa svojho znenia\ncelkom zreteľne vzťahuje len na pohľadávku, ktorá už bola právoplatne predpísaná rozhodnutím, a tak\nneprichádza do úvahy jeho použitie v konaní o jej predpísanie.\n19. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle\n§ 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa\nním zaoberá len na základe námietky dlžníka. Preto nemôže obstáť opačný právny názor vyjadrený v\ncitovanom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a v stanovisku generálneho prokurátora.\nV prospech tohto výkladu ďalej svedčia tak systematické úvahy, ako aj účel, ktorý má plniť zaplatené\npoistné. Podľa už citovaného § 225e ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž námietka\npremlčania vyžaduje na to, aby sa zastavilo vymáhanie pohľadávky, ktoré je premlčané. Vymáhanie\npohľadávky je pritom podľa § 225g a nasl. cit. zák. spojené s priamym núteným zásahom žalovanej ako\nnositeľa verejnej moci do rôznych majetkových hodnôt dlžníka (povinného). Medzi ne patrí napríklad\nprechod práva na výplatu mzdy, platu, služobného príjmu, odmeny z dohody alebo iného príjmu (porov.\n§ 225h ods. 1) z dlžníka na Sociálnu poisťovňu, ktorej ho platiteľ tohto príjmu musí vyplatiť (§ 225i ods.\n10 cit. zák.), prípadne podobný prechod práva na výplatu pohľadávky z účtu, z ktorého musí banka\nalebo pobočka zahraničnej banky odpísať peňažné prostriedky a vyplatiť ich žalovanej (§ 225j ods. 12)\naj bez súhlasu povinného. Ak treba namietnuť premlčanie na odvrátenie takto závažných následkov, o\nto viac je opodstatnené, aby takúto námietku bolo treba aj na odvrátenie (právoplatného) predpísania\npohľadávky, ktoré je len predkrokom k jej vymáhaniu.\n\n20. Právny vzťah medzi žalovanou a poistencom v rámci jednotlivých odvetví sociálneho poistenia (§ 3\nzákona č. 461/2003 Z. z.) navyše nie je vzťahom jednostranným, z ktorého by občan (jednotlivec) mal len\npovinnosti a verejná moc len práva (nároky), akým je napr. vzťah štátu a daňovníka alebo štátu a colného\ndlžníka. Podľa § 13 tohto zákona má totiž poistenec za podmienok ustanovených uvedeným zákonom\nvoči žalovanej nárok na nemocenské dávky, dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávku garančného\npoistenia a dávku v nezamestnanosti. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) cit. zák. má povinne nemocensky\npoistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba nárok na\nnemocenskú dávku zásadne len vtedy, ak do určitého obdobia zaplatili poistné na nemocenské poistenie.\nPodľa § 60 ods. 1 cit. zák. obdobím dôchodkového poistenia je obdobie povinného alebo dobrovoľného\ndôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia bolo zaplatené poistné. Citované ustanovenia tak vo väčšej\nči menšej miere robia nárok na tieto dávky závislým od toho, či poistné bolo alebo nebolo zaplatené.\nPritom nerozlišujú, či ide o poistné premlčané alebo nepremlčané. Ak by premlčanie práva predpísať\npoistné viedlo k tomu, že nárok žalovanej naň by zanikol bez prejavu vôle dlžníka - poistenca, znamenalo\nby to, že poistné za príslušné obdobia by už nebolo možné doplatiť, pretože by nebolo možné platiť na\nzaniknutý nárok. Naopak, naviazanie týchto účinkov až na námietku premlčania dlžníka, teda na aktívny\nprejav jeho vôle, na ňom ponecháva rozhodnutie, či tieto následky nastúpia alebo nie. Vzhľadom na\nto neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré\nnachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných (najmä daňových a colných) vzťahoch, aj to však\nspravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku (porov. v tomto smere\nnapr. uznesenie sp. zn. 4 Sfk 18/2022, ale osobitne v kontexte dane z pridanej hodnoty rozsudok\nSúdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až\n209). V poistnom vzťahu medzi žalovanou a poistencom totiž nemožno jednoznačne ustáliť, že by zánik\npráva žalovanej na poistné (preklúzia) s nemožnosťou doplatiť ho bolo pre poistenca skutočne tým\nmiernejším následkom. Iný prístup nie je odôvodnený ani okolnosťou, že žalobcom je fyzická osoba,\npretože ustanovenia § 147 ods. 1, § 151 ods. 2 písm. h) ani § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\nnerozlišujú vo svojich dôsledkoch medzi pohľadávkami voči fyzickým a iným osobám.\n21. Konečne, aj historický vývoj právnej úpravy odvetvia sociálneho zabezpečenia (poistenia) poskytuje\ndostatok príkladov, že medzi premlčaním a preklúziou a ich účinkami sa dôsledne rozlišuje. Prvým\nunifikovaným predpisom, ktorý upravoval sociálne poistenie v Česko-Slovensku, bol zákon č. 221/1924\nZb. z. a n. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, ktorý nadobudol účinnosť\n1. júla 1926 (§ 148 ods. 3 zákona č. 148/1925 Zb. z. a n.). Podľa § 136 cit. zák. platilo, že ak nebolo\nustanovené niečo iné, premlčiavalo sa právo na priznanie poistnej dávky za päť rokov odo dňa, kedy\nnastala poistná udalosť, a nárok na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok odo dňa jej nápadu. Podľa\n§ 176 ods. 1 cit. zák. sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo za tri roky odo dňa splatnosti\n(§ 163). Podľa odseku 3 sa premlčanie prerušovalo úkonom, ktorého účelom bolo vymerať poistné, ak\nsa o tomto úkone dozvedela povinná osoba. Ani tieto predpisy bližšie neupravovali účinky premlčania,\nlen dôvodová správa k § 195 o navrátení do predošlého stavu (Národné zhromaždenie, Poslanecká\nsnemovňa, I. volebné obdobie, tlač 4186) naznačovala, že dôsledkom premlčania mala byť strata\npráva. Na druhej strane však dobová judikatúra (porov. nálezy Najvyššieho správneho súdu sp. zn.\n11.806/36, Boh. adm. č. 12.343, alebo sp. zn. 6246/35, Boh. adm. č. 14.063) opakovane riešila otázku, či\nmožno na premlčanie poistného prihliadať až na základe námietky, ktorá bola vznesená v odvolaní proti\nplatobnému výmeru poisťovne. Z toho možno vyvodzovať, že na premlčanie poistného sa prihliadalo\npráve a len na základe takejto námietky.\n22. Zákon č. 99/1948 Zb. o národnom poistení, ktorý s účinnosťou od 1. júla a 1. októbra 1948 nahradil\nzákon č. 221/1924 Zb. z. a n., takisto upravoval premlčanie dávok aj poistného. Podľa § 105 ods. 1\naž 4 sa (v rôznych lehotách) premlčiavali nároky na peňažné nemocenské dávky, dôchodkové dávky,\nodškodnenie za pracovný úraz a chorobu z povolania, ako aj nárok na odškodnenie pozostalých. Podľa\n§ 105 ods. 5 cit. zák. sa nárok na výplatu jednotlivej splátky peňažnej dávky premlčiaval za jeden rok\nod jej splatnosti. Podľa § 133 ods. 1 sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo v zásade za\npäť rokov odo dňa splatnosti. Podľa § 133 ods. 3 sa premlčanie prerušovalo každým úkonom, ktorý sa\nmala zistiť výška poistného, vymerať poistné alebo vymáhať ho, ak sa povinný o tomto úkone dozvedel.\nDôvodová správa k tomuto zákonu (Ústavodarné národné zhromaždenie, tlač 1100) k § 105 všeobecne\npodotýkala, že lehoty v tomto ustanovení sú premlčacie a nie prekluzívne, čo znamená, že poisťovňa\nnemusí uplatňovať námietku premlčania tam, kde so zreteľom na osobitné okolnosti prípadu by sa v\nuplatnení tejto námietky mohla vidieť prílišná tvrdosť voči poistencovi. V nadväznosti na to judikatúra\nvyslovila, že na premlčanie nároku na dávky nemožno prihliadať z úradnej povinnosti (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu sp. zn. Cpo VII 287/51, judikát R 140/1951).\n\n23. Účinnosťou zákona č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení (1. január 1957) sa zmenila\npôvodná koncepcia sociálneho poistenia, založeného na odvádzaní poistného, na systém sociálneho\nzabezpečenia, financovaného zo štátneho rozpočtu bez odvádzania príspevkov (tak výslovne\nvšeobecná časť dôvodovej správy - Národné zhromaždenie ČSR, II. volebné obdobie, tlač 85). Uvedený\nzákon tak upravoval len premlčanie dávok v § 47, podľa ktorého sa už nepremlčiaval nárok na dávku,\nale na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok od jej splatnosti. Podľa dostupnej judikatúry možno súdiť,\nže Štátny úrad sociálneho zabezpečenia uplatňoval premlčanie tým, že zamietol žiadosť o dávku (porov\nnapr. rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 12 Co 524/61, judikát R 36/1962). Rovnakú úpravu\nv zásade prebral aj § 62 zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného postupne od 1.\njúla a 1. októbra 1964 a 1. januára 1965 a následne ju (spresnenú o určité podrobnosti) prevzal § 71\nzákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného od 1. januára 1976. Aj vo vzťahu k nim\njudikatúra opakovanie riešila, akú povahu má premlčanie či už nároku na dávku (porov. napr. uznesenie\nNajvyššieho súdu ČSR sp. zn. 6 Co 391/71, judikát R 26/1973, alebo stanovisko Najvyššieho súdu\nČSSR sp. zn. Sc 1/86, judikát R 34/1986), ale napríklad aj nároku správy dôchodkového zabezpečenia\nna vrátenie neprávom vyplatenej dávky (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/72,\njudikát R 1/1973).\n24. Zásadnú zmenu v otázke zániku nároku na dávku priniesol zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom\nzabezpečení, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1988. Podľa jeho § 97 nárok na dávku nezanikal\nuplynutím času, ale zanikal nárok na výplatu dávky alebo jej časti uplynutím troch rokov od jej splatnosti.\nO tom, že nešlo len o formálnu zmenu, svedčila aj dôvodová správa (Federálne zhromaždenie ČSSR,\nV. volebné obdobie, tlač 74), podľa ktorej sa novo prechádza k inštitútu preklúzie; vychádzalo sa z toho,\nže platiteľom dávok je štátny orgán a voči štátu by nemali existovať tzv. naturálne obligácie a štát by\nsa nemal dovolávať premlčania. Z citovanej formulácie možno usudzovať, že normotvorca vychádzal z\ntoho, že ak je v právnom predpise ustanovené premlčanie, jeho účinky nastávajú, len ak sa ho dotknutá\nosoba dovolá. Pritom normotvorca vzal toto pravidlo za východisko napriek tomu, že žiaden z právnych\npredpisov na úseku sociálneho zabezpečenia dovtedy výslovne neustanovoval, že by sa premlčania bolo\npotrebné dovolávať. Táto časť dôvodovej správy tak podporuje záver, že napriek nedostatku výslovnej\nprávnej úpravy boli účinky premlčania podľa predpisov účinných do 30. septembra 1988 predsa len\nzávislé od toho, či povinná osoba namietla premlčanie.\n25. Návrat k plnohodnotne príspevkovo financovanému systému sociálneho zabezpečenia predstavoval\nzákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní\nzdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorý nadobudol účinnosť\n1. januára 1993. Podľa jeho § 30 ods. 1 právo predpísať poistné sa premlčalo za tri roky odo dňa\njeho splatnosti. Ak sa urobil úkon smerujúci na zistenie výšky nezaplateného poistného alebo na jeho\nvymáhanie, začínala plynúť nová premlčacia doba podľa predchádzajúcej vety odo dňa, keď sa o\ntomto úkone dozvedel platiteľ poistného alebo jeho právny nástupca. Tento zákon bol s účinnosťou od\n1. januára 1995 zrušený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej\npoisťovni. Podľa jeho § 24 ods. 1 sa právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové\nzabezpečenie malo premlčať za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Judikatúra k tomuto ustanoveniu\n(porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 16/2011, judikát R 82/2013) zdôraznila, že právo\npredpísať poistné je obmedzené plynutím premlčacej lehoty a po jej uplynutí povinnosť zaplatiť\ndlžné poistné nemožno uložiť, ak povinná osoba námietku premlčania vzniesla. Podobne judikatúra\nzdôraznila, že zákon NR SR č. 274/1994 Z. z. v § 24 ods. 1 a § 24 ods. 2 (premlčanie práva vymáhať\npredpísanú pohľadávku) rozlišuje dve časové obdobia, ktoré zhodne vyžadujú pre účinnú obranu\npovinného vznesenie námietky premlčania (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 17/2017).\n26. Na toto ustanovenie nadviazal § 145 ods. 1 zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý\nmal nadobudnúť účinnosť 1. júla 2003, nikdy ju však nenadobudol. Podľa tohto ustanovenia sa právo\npredpísať poistné malo premlčať za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Dôvodová správa (Národná\nrada Slovenskej republiky, II. volebné obdobie, tlač 1381) k citovanému ustanoveniu zdôraznila, že v\nsúvislosti (okrem iného) s premlčaním sa preberá právna úprava účinná do 30. júna 2003. V nadväznosti\nna to dôvodová správa (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) k dnes\núčinnému § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. vychádzala z toho, že právny režim premlčania poistného sa\nv zásade preberá z platného (hoci neúčinného) zákona č. 413/2002 Z. z. Z uvedeného prehľadu možno\nvyvodiť, že predpisy na úseku sociálneho poistenia a sociálneho zabezpečenia v rôznych historických\nobdobiach rozlišovali medzi premlčaním a preklúziou (zánikom) nároku. Zároveň z uvedeného prehľadu\nvyplýva, že ak tieto predpisy upravovali premlčanie, jeho účinky minimálne dôvodové správy a judikatúra\nspájali s námietkou premlčania, ktorú vznesie povinná osoba. Ako dosvedčuje znenie dnes účinného\n§ 147 zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj dôvodová správa k nemu, toto ustanovenie jasne nadväzuje na\n\ndovtedajšiu právnu úpravu premlčania práva predpísať poistné, a nie jeho preklúzie. Takéto rozlišovanie\nsa týkalo aj nároku na výplatu dávky, čo dôvodová správa k § 114 zákona č. 413/2002 Z. z. (citovaná\nvyššie) odôvodňovala tým, že ide o nárok na výplatu dávok podmienených platením poistného, a preto\nzánik nároku preklúziou v systéme dôchodkového zabezpečenia je voči poistencom neodôvodnený. V\nrozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 tak ani premlčanie nároku\nna dávky nemožno považovať za žiadnu „netypickú situáciu“, ktorá by podporovala záver o tom, že v\noblasti sociálneho poistenia sa premlčanie musí považovať za preklúziu.\n27. Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“\npoistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej,\nktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178\nods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka\nSociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v\nrozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie\ntohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit.\nzák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným. Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2\npísm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. potom takisto rozlišujú medzi rozhodnutím o „predpísaní“ poistného a\nprávoplatnosťou tohto rozhodnutia. Z uvedenej úpravy možno usudzovať, že poistné nie je predpísané\naž právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe (v podobnom\nzmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 84/2019). Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo\nvydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák.,\nmôže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek\npočas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná\npremlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného.\n28. Na základe uvedeného veľký senát kasačného súdu uzatvára: Premlčanie práva predpísať poistné\npodľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala\npohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná\nodviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému,\nktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky\nSociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci\nautoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.]\nmôže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm.\nh) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí\nsa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky\nžalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení §\n241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej\npredpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk\n6/2019. Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je\npodľa § 148 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované\nustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona.\n29. Zostáva však vyrovnať sa s otázkou, či by k inému záveru nemala viesť aplikácia ustanovení\nSprávneho súdneho poriadku o správnej žalobe vo veciach správneho trestania. Najvyšší súd totiž v\nminulosti ojedinele vyslovil právny záver, že konanie o vyrubení penále podľa § 240 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z. z. je potrebné „vzhľadom na jeho sankčnú povahu chápať ako správne trestanie“ (porov.\nrozsudok sp. zn. 9 Sžsk 10/2017 s odkazom na predošlý rozsudok sp. zn. 9 Sžso 86/2014). Tento záver v\nnich však nebol nijako bližšie odôvodnený ani z hľadiska vymedzenia pojmu správneho trestania podľa §\n194 ods. 1 SSP, ani z hľadiska pojmu trestného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Podľa § 195 písm. b) SSP vo veciach správneho trestania nie je súd viazaný\nrozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutie\nprekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty za iný správny delikt alebo za iné obdobné protiprávne\nkonanie. Citované ustanovenie tak rozširuje kogníciu správneho súdu, ktorý vo veciach správneho\ntrestania musí uvedené otázky skúmať aj vtedy, ak žalobca vôbec netvrdí, že nezákonnosť rozhodnutia\nžalovaného o sankcii spočíva v sankcionovaní konania, za ktoré už zanikla zodpovednosť. V kontexte\nprerokúvanej veci by bolo potrebné analyzovať, či z tohto ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť za\nprotiprávne konanie musí vždy zaniknúť už uplynutím premlčacej doby (hmotnoprávny obsah), alebo len\nto, že správny súd musí prihliadať na uplynutie premlčacej doby, ak sú s ňou také účinky spojené podľa\npríslušných hmotnoprávnych predpisov (procesnoprávny obsah). Podľa veľkého senátu kasačného\nsúdu však riešenie tejto otázky vo výsledku nie je potrebné, pretože podľa správneho výkladu § 194\n\nods. 1 SSP konanie o predpísaní penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. nemožno považovať\nza správne trestanie.\n30. Podľa § 194 ods. 1 SSP sa správnym trestaním rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy\no priestupku, správnom delikte (t. j. kárnom, disciplinárnom alebo inom správnom delikte, porov. leg.\nskratku v § 71 ods. 1 SSP) alebo sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Z ustanovenia § 240\nzákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by sa neodvedenie poistného považovalo za priestupok alebo\niný správny delikt, pretože pokuty za iné správne delikty sú upravené osobitne v § 239 tohto zákona a sú\nzreteľne odlíšené od penále nadpisom celej časti aj nad príslušnými paragrafmi. Celkom zjavne nejde\nani o kárny alebo disciplinárny delikt, ktoré sú typické hlavne pre štátno-služobné vzťahy (porov. napr.\nrozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 Asan 20/2020) alebo pre vzťahy v rámci samosprávnych korporácií\nurčitých profesií (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6 Asan 12/2020). Podľa veľkého senátu\nvšak penále nemožno považovať ani za „sankciu za iné podobné protiprávne konanie“. Pod takou\nsankciou totiž možno rozumieť len ujmu na majetku alebo právach zodpovednej osoby (porov. v tomto\nzmysle aj formuláciu čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá nemá kompenzačný charakter, teda\nktorej účelom nie je nahradiť škodu, ktorú povinný spôsobil inému, ani vrátiť neoprávnený majetkový\nprospech, ktorý povinný získal na úkor iného. Charakter sankcie za iné podobné protiprávne konanie\nv zmysle § 194 ods. 1 SSP tak zásadne nemajú platby, ktorých cieľom je najmä kompenzovať škodu,\nresp. vyrovnať majetkový prospech, ktoré vznikli tým, že platiteľ poistného a iných verejných dávok svoju\nplatobnú povinnosť nesplnil včas. Hoci takáto platba je viazaná na porušenie povinnosti platiť (teda\ntiež na „protiprávne konanie“), svojou povahou sa viac blíži k úroku z omeškania v súkromnoprávnych\nvzťahoch (porov. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne § 369 Obchodného zákonníka).\n31. Ustanovenie § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. viaže penále výlučne na neodvedenie poistného a\npríspevkov na starobné dôchodkové sporenie v určenej lehote vôbec alebo v správnej výške. Podľa\ncitovaného ustanovenia je sadzba penále určená na 0,05 % denne, teda 18,25 až 18,3 % ročne, a určuje\nsa výlučne z dlžnej sumy (teda zo sumy poistného, s ktorého odvedením je povinná osoba v omeškaní).\nJeho výška je tak závislá výlučne od dlžnej sumy a trvania omeškania, ktoré sa podľa citovaného\nustanovenia končí okamihom, kedy príslušná platba dôjde na účet žalovanej alebo sa zaplatí v hotovosti,\nprípadne exekútorovi. Ide teda dôsledne len o obdobie, počas ktorého žalovaná nemá v príslušnom\nfonde (§ 158 cit. zák.) k dispozícii finančné prostriedky z poistného, pretože ich stále má u seba (a\npodľa okolností užíva) povinná osoba. Podľa veľkého senátu tak penále podľa citovaného ustanovenia\npredstavuje osobitný kompenzačný inštitút, ktorý má kompenzovať ujmu Sociálnej poisťovne a prospech\npovinnej osoby z oneskoreného zaplatenia poistného. Rovnaký záver vyslovila aj judikatúra českých\nvrcholných súdov vo vzťahu k penále v daňových veciach podľa § 63 zákona ČNR č. 337/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. decembra 2006 (porov. napr. uznesenie českého\nÚstavného súdu sp. zn. IV. ÚS 3602/17, ods. 14 a tam citovanú prejudikatúru), ako aj k penále podľa\n§ 20 zákona ČNR č. 589/1992 Zb. o poistnom na sociálne zabezpečenie a príspevku na štátnu politiku\nzamestnanosti (porov. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3 Ads 23/2013 alebo\nuznesenie tamojšieho Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Tdo 1069/2016). Znenie § 20 ods. 1 zákona ČNR č.\n589/1992 Zb. sa pritom takmer doslovne zhoduje so znením § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\n32. Pojem správneho trestania podľa § 194 ods. 1 SSP sa svojím rozsahom nekryje s pojmom trestného\nobvinenia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže sa zaň napríklad nepovažujú kárne a disciplinárne\ndelikty (pozri trebárs vo vzťahu k advokátom rozsudok ESĽP z 19. februára 2013, Müller-Hartburg proti\nRakúsku, sťažnosť č. 47195/06, ods. 42 až 49, a porov. s už citovaným rozsudkom tunajšieho súdu sp.\nzn. 6 Asan 12/2020). V dôsledku toho tak nemožno pri výklade rozsahu aplikácie § 194 ods. 1 SSP bez\nďalšieho vychádzať z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k pojmu trestné obvinenie. Napriek\ntomu však treba prihliadať na to, že účelom úpravy § 194 a 195 SSP je práve zabezpečiť záruky z\nčl. 6 Dohovoru, ktoré sa týkajú trestného obvinenia. Preto je v rámci možností žiaduce uprednostniť\nvýklad citovaných ustanovení, ktorý nebude viesť k rozporu s Dohovorom. V súvislosti so sankciami v\ndaňových veciach však treba zdôrazniť, že závery vyslovené v ods. 30 a 31 tohto rozsudku neodporujú\nani judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten už v rozsudku z 24. februára 1994, Bendenoun\nproti Francúzsku, sťažnosť č. 12547/86, pri posudzovaní daňových prirážok podľa francúzskeho práva\npovažoval za podstatné, že ich účelom nie je peňažná náhrada škody, ale potrestanie na odstrašenie\nrecidívy, a preto dospel k záveru, že rozhodovanie o nich je rozhodovaním o trestnom obvinení (ods.\n47). Naopak, v rozhodnutí zo 16. marca 2002, Mayer proti Nemecku, sťažnosť č. 77792/01, vyslovil,\nže úrok zo skrátenej dane, ktorý musí zaplatiť osoba, ktorá mala z tohto skrátenia prospech, je len\nkompenzáciou za stratu, ktorú štátnej pokladnici spôsobil daňovník, a to ho odlišuje od daňových prirážok\npodobných ako vo veci Bendenoun. K podobnému záveru dospel aj v rozhodnutí zo 6. septembra\n2016, A. Lazauskas a D. Lazauskas proti Litve, sťažnosť č. 4964/11, kde za dôležitý faktor považoval aj\n\nokolnosť, že takýto úrok z omeškania sa vyruboval na základe objektívnych skutočností bez skúmania\númyslu alebo nedbanlivosti.\n33. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že pobočka žalovanej 5. apríla 2018\npredpísala žalobcovi penále za poistné za mesiace február 2008 a skoršie. Žalobca však nenamietol\npremlčanie práva predpísať penále ani pred vydaním tohto rozhodnutia, ani v odvolaní proti nemu.\nNeurobil tak ani v správnej žalobe, ale až počas konania pred správnym súdom. Vychádzajúc z hore\npodaného výkladu sa však žalovaná nemusela zaoberať otázkou premlčania, pokiaľ to žalobca počas\nkonania pred ňou nenamietol, a po právoplatnom predpísaní sporného penále už takúto námietku nie je\nmožné uplatniť. Preto jej rozhodnutie nemôže byť „nezákonné“ len preto, že sa premlčaním nezaoberalo,\nnehovoriac už o tom, že správny súd ani necitoval konkrétne ustanovenie § 191 ods. 1 SSP, ktoré\nby mu dovoľovalo, aby toto rozhodnutie kvôli takejto nezákonnosti zrušil. Pretože predpísanie penále\nnemožno považovať ani za vec správneho trestania, nie je možné postup správneho súdu odôvodniť\nani ustanovením § 195 písm. b) SSP. Tomuto záveru neprekáža, že v čase vydania preskúmavaného\nrozhodnutia žalovanej judikatúra vykladala ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozporne.\nZmena právneho názoru v judikatúre je totiž prejavom jej vývoja a adresát právnej normy v zásade\nnemôže legitímne očakávať, že sa judikatúra nezmení (porov. v tomto smere z ostatného obdobia\nnapríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023). O to menej sa potom môže spoliehať\nna to, že veľký senát kasačného súdu zjednotí dovtedy rozpornú rozhodovaciu prax práve na takom\nprávnom názore, ktorý bude pre adresáta výhodnejší.\nV.\nZáver\n34. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané\nrozhodnutie trpí nedostatkami podľa bližšie neoznačeného písmena v § 191 ods. 1 SSP, a preto jeho\nrozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná\nsťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1\nv spojení s § 466 ods. 5 písm. a) SSP napadnutý rozsudok zrušil. Zároveň vec vrátil na ďalšie konanie\nSprávnemu súdu v Bratislave, na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení\nsprávnych súdov prešiel výkon súdnictva z doterajšieho krajského súdu.\n35. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto\nrozsudku (§ 469 SSP).\n36. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3\nSSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí.\n37. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 5 : 2. Podľa § 465 SSP k nemu pripájajú svoje odlišné\nstanovisko JUDr. Marián Fečík a JUDr. Petra Príbelská, PhD.\nOdlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka a sudkyne JUDr. Petry Príbelskej, PhD. k rozsudku\nveľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SVs/5/2022 z 27. septembra\n2023.\n\n1. Hoci si vážime väčšinový názor veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „veľký senát“), premietnutý do disentovaného rozhodnutia, domnievame sa, že pri posudzovaní\nrozhodnej právnej otázky, či premlčanie predpísania penále v zmysle § 241 ods. 1 a § 147 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) má povahu (autentického)\npremlčania alebo preklúzie, zaujal veľký senát právny názor, ktorý nepovažujeme za ústavnekonformný.\nDaný právny názor sa nám totiž javí voči žalobcovi ako sociálne nespravodlivý, popierajúci súčasne účel\nsprávneho súdnictva.\n2. V zmysle § 465 Správneho súdneho poriadku preto k rozhodnutiu veľkého senátu pripájame toto\nodlišné stanovisko:\nI. Premlčanie vo verejnom práve\n3. Napriek tomu, že právna teória jednoznačne rozlišuje medzi premlčaním a preklúziou, v normatívnej\nrovine nie je zákonodarca terminologicky presný a používa pojem premlčanie aj na právne vzťahy\nmajúce povahu preklúzie. Predovšetkým je tomu pri právnych predpisoch týkajúcich sa verejného práva.\n\n4. Typickým v tomto smere je použitie pojmu premlčanie v trestnom práve, v rámci ktorého sa premlčanie\nvníma ako preklúzia. Napríklad následkom premlčania trestného stíhania je zánik trestnosti činu (§ 87\nTrestného zákona). Keďže prekluzívny charakter trestnoprávneho premlčania „prežaruje“ aj na správne\ntrestanie, jednak s odkazom na vnímanie správneho deliktu (v širšom zmysle)1) ako trestného obvinenia\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i s odkazom na § 195\nSprávneho súdneho poriadku, možno skonštatovať, že premlčanie má povahu preklúzie vždy, ak ide o\ntrestanie, či už trestnoprávne (súdne) alebo správne.\n5. Vzhľadom na legislatívne spôsoby vyjadrenia premlčania v právnych normách verejného práva\nmožno tiež odvodiť, že premlčanie má povahu preklúzie aj vtedy, ak zákon, ktorý ho upravuje, výslovne\nneustanovuje možnosť vzniesť námietku premlčania.\n6. Verejnoprávny vzťah medzi účastníkom administratívneho konania a orgánom verejnej správy je z\ndôvodu svojho vrchnostenského charakteru totiž odlišný od súkromnoprávneho vzťahu medzi osobami\nobčianskoprávnych (súkromnoprávnych) vzťahov, ktoré majú navzájom rovnaké postavenie.\n7. Príkladom právnej úpravy takéhoto „verejnoprávneho“ premlčania s normatívne upravenou\nmožnosťou vznesenia námietky premlčania je potom:\n- znenie § 60 ods. 3 zákona č. 99/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov,\npodľa ktorého „na premlčanie sa prihliadne len vtedy, ak to dlžník namieta, a len v rozsahu uplatňovaných\nnámietok.“\n- znenie § 85 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, podľa ktorého „správca dane prihliadne na premlčanie, iba ak daňový dlžník vznesie\nnámietku premlčania, a to len v rozsahu uplatnenej námietky.“\n8. Clo aj daň predstavujú peňažné platby verejnoprávnej povahy podobne ako poistné na sociálne\npoistenie a s ním spojené penále.\n9. Právna úprava premlčania poistného na sociálne poistenie v § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\npritom explicitnú úpravu uplatnenia námietky premlčania neupravuje.\nII. Odpísanie pohľadávky a premlčanie\n10. Disentované rozhodnutie argumentačne spojilo otázku posudzovania povahy premlčania poistného\nvrátane penále s otázkou odpísania pohľadávky. Zákon č. 461/2003 Z. z. totiž v § 151 ods. 2 písm. h)\nupravuje odpísanie pohľadávky na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania.\n11. I keď sa pri „poistnom“ a „pohľadávke“ jedná o súvisiace inštitúty, treba prihliadnuť na to, že majú\nodlišnú povahu.\n12. Pohľadávka je pojmom výrazne širším, než poistné a penále, pretože zahŕňa aj dávky, náhradu škody\na pokuty (§ 148 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Pod pohľadávkou sa teda vnímajú tak verejnoprávne\ninštitúty (poistné, dávky, penále a pokuty) ako i nesporne súkromnoprávna náhrada škody (§ 238 zákona\nč. 461/2003 Z. z.).\n13. Odpísanie pohľadávky má preto podľa nášho názoru primárne ekonomický charakter.\n14. Samotná skutočnosť, že v § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. je ako dôvod odpísania\npohľadávky uvedené aj „právoplatné rozhodnutie o uznaní námietky premlčania dlžníka“, nemôže teda\npostačovať pre jednoznačný záver, že premlčanie penále nemá prekluzívny charakter.\n15. V tejto súvislosti možno poukázať i na to, že dôvodom odpísania pohľadávky môže byť aj jej preklúzia\nvyjadrená v § 151 ods. 2 písm. g) zákona č. 461/2003 Z. z.\n16. Zároveň premlčanie penále nie je normatívne explicitne upravené a zákonodarca vo vzťahu k nemu\nv § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. odkazuje nie na úplné, ale „len“ primerané použitie § 147 daného\nzákona upravujúce premlčanie poistného.\n\n17. Medzi poistným na sociálne poistenie a penále je pritom rozdiel. Penále má totiž sankčnú povahu. A i\nkeď možno súhlasiť s tým, že sa nejedná o sankciu, ktorú by bolo možné podradiť pod správne trestanie\n(sankciu sa iné podobné protiprávne konanie podľa § 194 Správneho súdneho poriadku), nič to nemení\nna sankčnom charaktere penále, ktoré i keď má fiškálny rozmer, postihuje dlžníka na jeho majetku nad\nrámec sumy dlžnej na poistnom a príspevku na starobné dôchodkové sporenie.\n18. Na základe uvedeného sme toho názoru, že (i) absencia jednoznačnej právnej úpravy premlčania\npenále ako aj (ii) možnosť extenzívneho výkladu odpísania pohľadávky na podklade preklúzie umožňuje\ndvojaký výklad povahy premlčania penále a to tak v prospech (autentického) premlčania ako i premlčania\ns povahou preklúzie. Dôkazom toho je nakoniec aj doterajšia protichodná judikatúra správnych súdov\nv tomto smere.\nIII. Ústavnekonformný výklad\n19. Veľký senát v disentovanom rozhodnutí prijal výklad, že premlčanie penále má povahu (autentického)\npremlčania zohľadňujúc pritom gramatický výklad spočívajúci v prepojení premlčania penále s\npremlčaním pohľadávky a historický výklad poukazujúci na charakter premlčania v rámci vývoja právnej\núpravy.\n20. Oproti uvedenému výkladu, ktorého nesporné ratio uznávame, sa však domnievame, že namieste\nbolo uprednostniť iné výkladové postupy akcentujúce špecifickú povahu rozhodovanej veci. Podľa nášho\nnázoru ústavnekonformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) by mal svedčiť prekluzívnej\npovahe premlčania penále a mal by byť založený na zohľadnení:\na) sociálnej povahy veci,\nb) princípu spravodlivosti,\nc) účelu správneho súdnictva.\na) Sociálna povaha veci\n21. Sociálna povaha veci spočíva v tom, že sa jedná o žalobu fyzickej osoby v sociálnej veci, pričom\ntakýto žalobca má v rámci správneho súdnictva postavenie tzv. slabšieho účastníka konania.2) Hoci\nslabší účastník konania nie je v správnom súdnom procese výslovne zakotvený, ako je tomu pri slabšej\nstrane v civilnom procese (§ 290 až § 293 Civilného sporového poriadku), je nesporné, že sa jedná\no ekvivalentný inštitút. I keď ochrana slabšieho účastníka je primárne nastavená k jeho procesným\nprávam, nie je vylúčené túto vztiahnuť aj na hmotnoprávnu úpravu v prípade, ak ide o aplikáciu takého\nhmotnoprávneho inštitútu, ktorý je v civilnom procese spojený s ochranou slabšej strany. Príkladom\ntakéhoto hmotnoprávneho inštitútu je pritom práve premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 54a\nObčianskeho zákonníka) spojené so spotrebiteľom ako slabšou stranou (§ 290 Civilného sporového\nporiadku), na ktoré sa prihliada ex lege.\n22. Zákonodarca potrebu takejto právnej úpravy zdôvodnil v dôvodovej správe3) k zákonu č. 343/2018\nZ. z., ktorý inkorporoval do Občianskeho zákonníka znenie § 54a, tým, že inštitúty premlčania a preklúzie\nje namieste používať po zohľadnení a vyvážení všetkých dotknutých hodnôt, pričom je prípustné, aby\nzákonodarca robil sektorové výnimky a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval rozdielne premlčacie\ndoby alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe.\n23. Z uvedeného možno vyabstrahovať ten záver, že ak zákonodarca pri premlčaní práva zo\nspotrebiteľskej zmluvy v rámci ochrany slabšej strany normatívne upravil premlčanie tak, že sa naň\nprihliada ex lege, potom sa javí per analogiam iuris v rámci ochrany slabšieho účastníka v správnom\nsúdnom konaní ako náležité, takto vyložiť aj nejasnú právnu úpravu premlčania penále.\n24. Pri súkromnoprávnych vzťahoch sú si účastníci právnych vzťahov navzájom rovní, a je na každom z\nnich, aby si ostražito hájil svoje práva v zmysle princípu vigilantibus iura scripta sunt, Pri verejnoprávnom\nvzťahu, o ktorý sa jedná v rozhodovanej veci, je však žalobca podriadený vrchnostenskému postaveniu\norgánu verejnej správy, ktorý by s odkazom na čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky jednak\nmal principiálne poznať limity svojej činnosti (najmä, ak sa jedná o rozhodovanie sankčnej povahy, resp.\ns majetkovým dopadom na účastníka administratívneho konania) a súčasne by tieto limity mali byť (bez\nďalšieho) navonok zrejmé aj účastníkom administratívnych vzťahov. Vo vzťahu k premlčaniu uvedené\n\nznamená, že zatiaľ čo v súkromnoprávnych vzťahoch sa ich účastník vznesením námietky premlčania\nbráni uplatňovaniu práva zo strany iného jemu rovného subjektu, pri verejnoprávnych vzťahoch neguje\nprávomoc orgánu verejnej moci, t. j. bráni sa, aby týmto orgánom bolo proti jeho vôli autoritatívne\nrozhodnuté o jeho právach a povinnostiach. Prípadne nejasná súkromnoprávna úprava premlčania má\npotom v zásade dopad na právne postavenie oboch strán súkromnoprávneho vzťahu (sporu), zatiaľ\nčo pri verejnoprávnych vzťahoch takáto nejasnosť zneisťuje, či poškodzuje predovšetkým účastníka\nadministratívneho vzťahu a nie orgán verejnej správy.\nb) Princíp spravodlivosti\n25. Aj na správne súdne konanie dopadá v zmysle § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku princíp\nspravodlivosti normatívne ukotvený v čl. II ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku. V zmysle daných\nzákonných článkov by mala byť žalobcovi poskytnutá spravodlivá ochrana jeho porušených práv, tak\naby bol naplnený princíp právnej istoty spojený s predvídateľným rozhodovaním súladným s ustálenou\njudikatúrou.\n26. V rozhodovanej veci však otázka posúdenia povahy premlčania poistného na sociálnom poistení a\nsúvisiacich penále nie je spojená so žiadnou ustálenou judikatúrou.\n27. Naopak posledné desaťročie vykladajú správne súdy vrátane bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky problematiku premlčania, resp. preklúzie poistného a penále rozdielne. Nakoniec práve táto\nskutočnosť založila v tejto veci aj právomoc rozhodovania veľkého senátu.\n28. S odkazom na čl. II ods. 2 Civilného sporového poriadku by pri absencií ustálenej rozhodovacej\npraxe najvyšších súdnych autorít mala byť vec rozhodnutá spravodlivo.\n29. Podľa nášho názoru sa však elementárnemu chápaniu spravodlivosti vymyká stav, keď sa „správny“\nvýklad nejasnej právnej úpravy, ktorú desaťročie odlišne chápu správne súdy na všetkých úrovniach a\njednomyseľný záver týkajúci sa jej výkladu nebol dosiahnutý ani na veľkom senáte (čoho dôsledkom\nje toto odlišné stanovisko), očakáva od žalobcu ako právneho laika, pričom sa jedná o sociálnu vec so\nsankčným dopadom na majetkovú stránku žalobcu.\n30. Podľa veľkého senátu mal pritom žalobca k takémuto výkladu zákona dospieť v časovo relatívne\nkrátkej 15 dňovej odvolacej lehote, nasledujúcej po doručení prvostupňového rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, pobočka Galanta č. 700-0610607918-GCo4/18 z 5. apríla 2018. Vydanie rozhodnutia o\npredpísaní penále je totiž v praxi prvým úkonom v administratívnom konaní, v ktorom sa penále\npredpisuje. Premlčanie penále pritom je legislatívne riešené v § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. „len“\nodkazom na primerané použitie § 147 daného zákona, v ktorom úprava vznesenia námietky premlčania\nabsentuje. Zároveň hoci zákon takúto povinnosť Sociálnej poisťovni neukladá, je potrebné vo vzťahu\nk princípu spravodlivosti skonštatovať aj to, že žalobca nebol o povahe premlčania, resp. možnosti\nvznesenia námietky premlčania poučený.\n31. Posudzovanie spornej povahy premlčania penále v rozsahu veľkým senátom prijatého gramatického\na historického výkladu príslušných zákonných ustanovení pritom nemožno spravodlivo vôbec požadovať\nod bežného recipienta, na základe čoho sa domnievame, že takýto výklad má skôr akademický rozmer.\n32. Výklad veľkého senátu pritom protirečí inému výkladovému postupu, ktorý sa mal podľa nás v danej\nveci uplatniť.\n33. Týmto malo byť uplatnenie zásady in dubio mitius, v zmysle ktorej nejednoznačnosť právnej normy\nnemôže byť na ťarchu jej adresátovi. Uplatnenie tejto zásady je pritom typické pre verejné právo vo\nvzťahu k interpretácii tých právnych noriem, ktoré majú za následok priamy zásah do osobnej alebo\nmajetkovej sféry subjektov v prospech štátu (trestné, resp. daňové).4) Na poli práva verejného je totiž\nvecou štátu, ktorý má monopol na tvorbu zákonov, aby ich tvoril výkladovo jasné a zrozumiteľné.\nSúkromné osoby nemajú vo svojej moci zákonodarstvo. Ak je teda výklad zákona nejasný, má sa dať\nprednosť výkladu výhodnejšiemu pre osoby a nie pre mocenské orgány štátu.5) Pokiaľ je uplatnenie\nzásady in dubio mitius charakteristické aj pre daňové veci6), o to viac je namieste ju akceptovať vo\nveciach sociálnych.\n\n34. Vo vzťahu k uplatneniu zásady in dubio mitius pritom zásadne nesúhlasíme so záverom veľkého\nsenátu, v zmysle ktorého nebolo možné v danej veci ustáliť výklad, ktorý by bol pre žalobcu výhodnejší\n(bod 20 odôvodnenia). Veľký senát totiž svoju úvahu spojil s posudzovaním premlčania poistného,\nhoci rozhodnutou právnou otázkou je posudzovanie povahy premlčania penále. Použitie právnej úpravy\npremlčania poistného sa pritom vzťahuje na penále len primerane. Opakovane je potrebné zdôrazniť\njednak sankčnú povahu penále, vo vzťahu ku ktorej má aplikácia zásady in dubio mitius v rozhodovanej\nveci aj rozmer zásady in dubio pro reo, ako i to, že povinnosť odviesť poistné a povinnosť uhradiť\npenále predstavujú dve samostatné i keď súvisiace pohľadávky. Zaplatenie penále nemá povahu\nzaplatenia poistného a teda ani dopad na dĺžku obdobia dôchodkového poistenia. Záver veľkého\nsenátu o nemožnosti identifikovania výkladu výhodnejšieho pre žalobcu preto logicky nemôže obstáť.\nOkrem iného by takýto výklad súčasne popieral aj nevyhnutný predpoklad podanej žaloby spočívajúci\nv preukázaní ochrany subjektívnych práv žalobcu. Zároveň, ak veľký senát skonštatoval, že výkladové\npravidlo in dubio mitius nachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných vzťahoch týkajúcich sa najmä\ndaní a cla, je potrebné k tomu uviesť, že o ekvivalentný jednostranný vzťah ide aj pri penále, i keď\nsúčasne k tomu dodávame, že z doterajšej judikatúry súdnych autorít uvedená preferencia podľa nášho\nnázoru nevyplýva.\n35. Vo všeobecnosti súhlasíme s názorom veľkého senátu, že judikatúra sa vyvíja (mení) a adresát\nprávnej normy sa nemôže spoliehať na to, že sa rozporná judikatúra zjednotí na právnom názore pre\nneho výhodnejšom. V rozhodovanej veci ide podľa nás ale o inú otázku a to o unifikáciu judikatúry, ktorej\nrozdielnosť bola primárne daná nejasnou právnou úpravou umožňujúcou dva výklady, pričom v zmysle\nvyššie uvedeného a aplikácie zásady in dubio mitius by mal byť prijatý záver v prospech prekluzívnych\núčinkov premlčania penále.\nc) Účel správneho súdnictva\n36. Základným účelom správneho súdnictva je ochrana práv alebo právom chránených záujmov\nfyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Tento\núčel je pretavený aj do princípu správneho súdneho konania upraveného v § 5 ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku, podľa ktorého „konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných\nľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.“\n37. Toto relatívne široké vymedzenie nie je samoúčelné, ale má slúžiť ako určitá výkladová inštrukcia. V\njej zmysle teda nemožno nepriznať ochranu právam žalobcu argumentujúc, že tento si nesprávne vyložil\nnejasnú právnu úpravu, za súčasného jej komplikovaného výkladu v prospech orgánu verejnej správy.\n38. Domnievame sa, že posolstvo rozhodnutia veľkého senátu by malo byť presne opačné.\n39. Sociálnej poisťovni musela byť nejasnosť právnej úpravy v danej otázke známa dlhodobo a to aj\nvzhľadom na judikatúru správnych súdov. Ak sa preto domnievala, že premlčanie predpísania penále\nmusí byť spojené s uplatnením námietky premlčania, malo byť jej snahou (snahou štátu) iniciovať zmenu\nprávnej úpravy. Inými slovami Sociálna poisťovňa mala dostatok času pripraviť, či podnecovať takú\nprávnu úpravu, aká je vo vzťahu k uplatneniu námietky premlčania obsiahnutá napr. v § 60 ods. 3\nColného zákona alebo § 85 ods. 3 daňového poriadku. Primárne by totiž malo platiť (a o to viac v\nsociálnej oblasti), že práva účastníkov administratívnych vzťahov majú jasne a jednoznačne vyplývať\nuž zo samotného znenia právnej úpravy a nie (komplikovane) až z nadväzujúcej judikatúry.\n\nIV. Záver\n40. Podľa nášho názoru v materiálnom právnom štáte nemožno akceptovať zásah orgánov verejnej\nsprávy do subjektívnych práv účastníkov administratívnych vzťahov na základe tak nejasnej právnej\núpravy, ktorá objektívne bráni alebo môže brániť týmto účastníkom v náležitej ochrane ich práv.\nNenahraditeľné miesto v tomto smere patrí správnemu súdnictvu a Najvyššiemu správnemu súdu\nSlovenskej republiky. Dôvera vkladaná v tento systém je neoddeliteľne spojená s dôverou občana\n\nv štát. Citujúc slová slovenského spisovateľa Jonáša Záborského „Nič natoľko neodcudzí človeka\nvlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti.“ Na podklade uvedeného sa preto nemôžeme stotožniť s\ndisentovaným rozhodnutím veľkého senátu a zastávame názor, že premlčaniu penále by mali byť\nprisúdené prekluzívne účinky.\n\nV Bratislave, dňa 27. septembra 2023\n1) viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.\nBratislava : C. H. Beck, 2018, s. 968.\n2) viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.\nBratislava : C. H. Beck, 2018, s. 78 a 79.\n3) Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 343/2018 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov „Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi\n„jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré\nsú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné, aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní\nobsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu, a pre určité typy právnych\nvzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou\ndobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia\npodľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy\nje opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych\nzáväzkov. Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný\nstav trhovej ekonomiky, niet v zásade z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany na podpore\nvynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom\ninštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Základným cieľom\nnavrhovanej právnej úpravy je vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli\nvymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho\ndonútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla\nbyť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej\nzmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je\nmožné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného\nsubjektu (dlžníka).“\n4) uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012.\n5) nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2021-28 z 9. novembra 2021, pozri tiež\nKoudelka, Zdeněk. Příslušnost soudu a státního zastupitelství v přípravném řízení trestním - nález Pl.\nÚS 4/2014. Trestní právo : odborný časopis pro trestní právo a obory související. Praha : Wolters Kluwer\nČR a. s., 2016, roč. 21, č. 3, s. 21 - 33.\n6) V daňovom konaní sa právne úkony či iné rozhodujúce skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu.\nV pochybnostiach orgány verejnej moci postupujú voči daňovému subjektu miernejšie (in dubio mitius).\nNález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 241/2007 z 18. septembra 2008. Tiež aj rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/45/2011 z 23. augusta 2012.\nJUDr. Marián Fečík\nJUDr. Petra Príbelská, PhD\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "43Sa/26/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:67869143-571e-4a49-8031-e4dcb5aee9bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.439.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 439/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 439/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.439.2023.1"}, {"guid": "ussr:c532a731-1e67-459f-b022-a55e7846d0e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.331.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.331.2021.2"}, {"guid": "ussr:afc2e60c-a536-4eee-a31a-a250c3686249", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "39a7f029-c34b-4ea2-82d3-3adf96d3feeb:c3c26c1c-2067-418b-afc9-65cadbafea35", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7192898779.1", "spisova_znacka": "1VCdo/3/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/3/2019 z 27. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7192898779.1"}, {"guid": "b052be3a-5666-45c9-a2d5-e084a4fbd5e7:622aa681-44a0-4a50-ad10-ddcc868ec6bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:9017200135.1", "spisova_znacka": "1Obo/17/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/17/2017 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:9017200135.1"}, {"guid": "395981ce-7fe7-4210-a3f3-b44d937a209e:d6d78c3e-db0f-4488-80c2-ce167958840b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1018200796.1", "spisova_znacka": "6Asan/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Asan/12/2020 z 25. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1018200796.1"}, {"guid": "6007217d-12d1-42d6-aa44-46ec58eea978:6f585af6-e09c-41c1-ad28-b77dde1b1ea3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200367.1", "spisova_znacka": "10Asan/20/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Asan/20/2020 z 30. 3. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200367.1"}, {"guid": "566fe684-5b3f-4667-b881-80b1903544ea:e9999ff0-0043-4493-aa9d-5fa260ffa5f4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2018200353.1", "spisova_znacka": "43Sa/26/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 43Sa/26/2018 z 19. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-02-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200353.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:95b17c36-3f93-41d8-8087-fcaeb9fbb990", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.321.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 321/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 321/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.321.2026.2"}, {"guid": "ussr:5d0d5873-5f14-4e92-ae42-6e12b1863522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.117.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 117/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/2026 z 25. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.117.2026.1"}, {"guid": "ussr:f7bd2498-20d3-46d3-a3db-1657f8dfebc6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.291.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 291/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 291/2025 z 10. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.291.2025.1"}, {"guid": "ussr:dbfa9db3-3985-4536-9735-e138b00b5636", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.131.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 131/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 131/2025 z 27. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.131.2025.1"}, {"guid": "ussr:c3e3ca87-1af3-41d9-972b-673ba4c2eea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.134.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 134/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 134/2024 z 7. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.134.2024.1"}, {"guid": "9137af39-a5a4-4194-a58e-0bc509a1ee79:1f6ee49d-c175-42a3-8bd2-68d9d23a13ae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022200583.1", "spisova_znacka": "6Ssk/22/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/22/2026 z 26. 8. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022200583.1"}, {"guid": "49ebac27-2ec9-4563-a911-835139d6c9fc:1f750e34-2dfb-4721-9aeb-82427e4e7dae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1", "spisova_znacka": "19SVs/4/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/4/2025 z 30. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200244.1"}, {"guid": "8f382bdb-5600-43a0-b2f8-399b53790d6b:b36319fc-a53c-465e-a580-f180973aeff8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201636.1", "spisova_znacka": "6Ssk/171/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/171/2025 z 29. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201636.1"}, {"guid": "29bf93ba-edf0-4573-be6f-1b954a87c88c:e9522f20-75f6-46b6-98f8-6766cd7bfa9a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:3022200288.3", "spisova_znacka": "7Ssk/34/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/34/2024 z 29. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:3022200288.3"}, {"guid": "3e33b22e-86a8-405c-8365-8d176dd10731:f909a8b1-7af7-4673-8a13-d8abd438cf29", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100486.1", "spisova_znacka": "6Ssk/112/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/112/2025 z 29. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100486.1"}, {"guid": "6b6557b7-a759-4d15-bbd4-1fff3c1417ea:b7ab541b-4695-4d85-8f03-ca70d429abb0", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:8021200445.1", "spisova_znacka": "19SVs/1/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/1/2025 z 26. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:8021200445.1"}, {"guid": "0b38b22e-ea84-438f-86af-3d6d774b20c2:e20063a5-820b-498d-a292-bf8da20f9f6a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100651.1", "spisova_znacka": "7Ssk/28/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/28/2026 z 28. 4. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100651.1"}, {"guid": "f4aac101-7526-4a82-8f22-3a50e8970395:f583c69c-740e-4306-ab54-b3765861c528", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201488.1", "spisova_znacka": "7Ssk/31/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/31/2026 z 28. 4. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201488.1"}, {"guid": "cddb9bc0-a79d-463d-b0e7-1e7f21f3877b:655de395-8cb4-4537-81de-3226bc5c92b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:6022200034.2", "spisova_znacka": "2Sfk/9/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/9/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:6022200034.2"}, {"guid": "77f8e933-ca68-4a99-8d0c-215564340b8e:ef96902d-14ee-4195-b51c-00bacdef6318", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201424.1", "spisova_znacka": "8Sfk/60/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sfk/60/2024 z 26. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201424.1"}, {"guid": "046fa041-da11-46c8-8360-679f379fbcb9:8fd9f459-4b6a-4a05-99e5-9bb2001a67ac", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100434.2", "spisova_znacka": "7Ssk/115/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/115/2025 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100434.2"}, {"guid": "adfad512-ec51-476e-acbb-7bd969c4d3f7:fb00ba8f-7f3a-4f79-b995-39eaab71ea50", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1021202041.1", "spisova_znacka": "7Ssk/5/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/5/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1021202041.1"}, {"guid": "58d12687-8f99-4055-a737-18590aa705af:e24bbf81-3503-4c36-b408-480b45a5b3ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201635.1", "spisova_znacka": "7Ssk/14/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/14/2026 z 25. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201635.1"}, {"guid": "a7aa12da-09bd-437d-b1fc-ce99dbe8edf6:ef0161fd-2081-4273-a01c-fcbf61ae26e1", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200421.1", "spisova_znacka": "7Ssk/85/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/85/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200421.1"}, {"guid": "07dbc628-f0ad-46d8-b409-a722a42412b4:5d6de4bc-9bbc-4e58-b895-042f67c4a46f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200548.1", "spisova_znacka": "3Svk/9/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/9/2025 z 25. 11. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200548.1"}, {"guid": "81388ee5-5483-4371-bf87-ea4d12b4db70:09163cab-bd68-49fb-840b-ac1a3b6e76b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1", "spisova_znacka": "19SVs/9/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1"}, {"guid": "81882645-bc4b-457d-9b7c-0397625b60d8:8e40469e-8d92-4382-9844-f1aba82fa049", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100039.1", "spisova_znacka": "7Ssk/63/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/63/2025 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100039.1"}, {"guid": "290e2664-c4b9-4d62-a516-32ecee8eff46:76d3eab9-ff8d-4091-8ea7-3b09bda57773", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100487.1", "spisova_znacka": "6Ssk/83/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/83/2025 z 30. 7. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100487.1"}, {"guid": "3ae53bef-f873-457f-a6d3-2091bb84358a:39b9648e-eb30-4541-9007-f3dbb0ee0aae", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8022200646.1", "spisova_znacka": "6Ssk/104/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/104/2024 z 30. 7. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8022200646.1"}, {"guid": "bdf2db4f-cb59-4560-9da7-0bedd985fdb0:ebf638e3-cca7-4dbc-9b1b-e73f09919c17", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200226.1", "spisova_znacka": "7Ssk/41/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/41/2025 z 30. 7. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200226.1"}, {"guid": "e371e436-02dd-4e0e-b88d-05c18ced39d2:08a2d039-8253-401a-9670-2723c49378d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200227.2", "spisova_znacka": "6Ssk/55/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/55/2025 z 30. 7. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200227.2"}, {"guid": "bfcc6313-94ff-4c13-8e75-7835af980835:831d5878-09db-4b77-b524-4ddeecf1a04b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:2018200164.1", "spisova_znacka": "6Ssk/62/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/62/2025 z 30. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:2018200164.1"}, {"guid": "3c98c6b3-d01d-4432-a8b9-f21becfdcdeb:5908563e-fba9-4701-b492-d1e9b7fdb092", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0723101466.1", "spisova_znacka": "7Ssk/53/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/53/2025 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0723101466.1"}, {"guid": "b91d5ead-cea2-422a-b173-e546ee3ec0bf:265c1a7f-4e90-466d-9379-db06099a796e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200355.1", "spisova_znacka": "7Ssk/67/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/67/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200355.1"}, {"guid": "bc3b96b2-2e74-42ca-a43a-0baa840514a7:16d265d3-a615-4103-95d6-996a9d6dc22f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:3022200227.1", "spisova_znacka": "6Ssk/45/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/45/2024 z 29. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:3022200227.1"}]}