{"guid": "c69360a7-bc71-4c1d-87b1-e91469dd0713:fa4df69d-18e2-4b4e-a046-6771fa8db88e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1", "spisova_znacka": "32D/23/2021", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/23/2021 z 16. 2. 2023", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR z 16. februára 2023, sp. zn. 32D/23/2021, ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1", "identifikacne_cislo": "9621200126", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2023-02-16", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/385", "nazov": "zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-30.odsek-4", "nazov": "§ 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-30"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/385#paragraf-30"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fa4df69d-18e2-4b4e-a046-6771fa8db88e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n32D/23/2021\n9621200126\n16. 02. 2023\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2023:9621200126.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu\nJUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Mariána\nFečíka a prísediacich sudcov JUDr. Zdenky Benčíkovej a prof. JUDr. Mgr. Vojtecha Vladára, PhD., v\nkonaní o určenie neplatnosti písomného napomenutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n18850/2021/151 z 19. októbra 2021 začatého na základe návrhu Y.. Q. O., sudkyne C. U. X. N., narodenej\nXX. Y. XXXX, bytom Z. XX, X., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. februára 2023, takto\nrozhodol:\nDisciplinárny senát podľa § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene\na doplnení niektorých zákonov návrh Y.. Q. O., sudkyne C. U. X. N. na určenie neplatnosti písomného\nnapomenutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 18850/2021/151 z 19. októbra 2021\nzamieta.\nodôvodnenie:\nI.\nPísomné napomenutie udelené ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky\n1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej taktiež „ministerka spravodlivosti“) rozhodnutím\nč. 18850/2021/151 z 19. októbra 2021 (ďalej len „písomné napomenutie“) podľa § 117 ods. 7 zákona č.\n385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000\nZ. z.“) udelila Y.. Q. O., sudkyni C. U. X. N. (ďalej taktiež\n„navrhovateľka“) písomné napomenutie za nedostatky v práci menšieho významu. Nedostatky v práci\nmali spočívať v tom, že navrhovateľka, ako sudkyňa v právnej veci žalobkyne T.. G. R. proti žalovanej\nSlovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vedenej na C. U.\nX. N. (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7C/323/2009 (ďalej taktiež „konanie sp. zn. 7C/323/2009“),\nz nedbanlivosti porušila povinnosť sudcu ustanovenú v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. tým,\nže spôsobila zbytočné prieťahy, keď vo veci, ktorá jej bola pridelená 29. januára 2010 vytýčila termín\npojednávania až dňa 27. mája 2019.\n2. Ministerka spravodlivosti písomné napomenutie v podstatnom tým odôvodnila, že (i) Ministerstvu\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) bolo dňa 3. decembra 2020 doručené\npodanie Mgr. Vladimíra Šárnika, právneho zástupcu žalobkyne v konaní sp. zn. 7C/323/2009 (ďalej\nlen „podnet“), ktorým tento žiadal vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči navrhovateľke za to, že\nv predmetnej veci vytýčila prvé pojednávanie až po takmer desiatich rokoch od podania žaloby; (ii)\nministerstvo si na základe podnetu vyžiadalo vyjadrenie navrhovateľky ako aj spis z okresného súdu;\n(iii) vychádzajúc z obsahu súdneho spisu ministerka spravodlivosti dospela k zisteniu, že navrhovateľka\nv konaní sp. zn. 7C/323/2009 vytýčila pojednávanie až na deň 18. septembra 2019 (teda takmer 10\nrokov od podania žaloby na súd) a zároveň, že v období od podania žaloby na súd až do vytýčenia\nprvého pojednávania vo veci bola činnosť súdu (až na niekoľko procesných úkonov) obmedzená len\nna vyžiadanie súvisiacich spisov a správ o stave súvisiacich konaní; (iv) ministerka spravodlivosti ďalej\n\nuviedla, že k rovnakým záverom dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nv náleze sp. zn. II. ÚS 258/2020 zo dňa 24. septembra 2020 (ďalej len „nález II. ÚS 258/2020“); (v)\nministerka spravodlivosti následne uzavrela, že navrhovateľka spôsobila svojím neefektívnym konaním\nzbytočné prieťahy; tento svoj záver podporila citáciou ustanovení § 30 ods. 4 a § 117 ods. 7 zákona č.\n385/2000 Z. z. a odkazom na ustanovenie čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n3. Rozhodnutie udeliť navrhovateľke písomné napomenutie podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.\nz. a teda aj kvalifikáciu zlyhania navrhovateľky ako „nedostatku v práci menšieho významu“ ministerka\nspravodlivosti odôvodnila tvrdením o ojedinelosti pochybenia navrhovateľky, ďalej poukazom na zhrnutie\nročných štatistických výkazov navrhovateľky (z ktorých ministerka spravodlivosti vyvodila, že „... prieťahy\nvo vyššie namietanom súdnom konaní sú skôr dôsledkom organizácie práce sudkyne Y.. O., než\nsamotného počtu pridelených vecí ...“) ako aj tým, že navrhovateľka „... na pojednávaní dňa 05.08.2020\nvo veci meritórne rozhodla ...“.\n4. Čo sa týka včasnosti udelenia písomného napomenutia, ministerka spravodlivosti uviedla, že toto bolo\nudelené v subjektívnej jednoročnej lehote (tvrdiac, že „ ... o neefektívnom postupe sudkyne vo vyššie\nuvedenom súdnom konaní som sa dozvedela zverejnením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. II. ÚS 258/2020-41 zo dňa 24.09.2020 najskôr dňa 29.10.2020...“) pri zachovaní objektívnej lehoty\n(začatie plynutia ktorej ministerka spravodlivosti datuje dňom 27. mája 2019, kedy navrhovateľka vytýčila\ntermín pojednávania).\nII.\nNávrh sudkyne (navrhovateľky) na určenie neplatnosti písomného napomenutia\n5. Navrhovateľka podaním označeným ako „Návrh podľa § 117 ods. 8 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) na určenie, že napomenutie\nudelené ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky Máriou Kolíkovou číslo: 18850/2021/151 z\n19.10.2021, je neplatné.“ zo dňa 12. novembra 2021, doručeným Najvyššiemu správnemu súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) dňa 12. novembra 2021 (ďalej len „návrh“)\nžiadala, aby najvyšší správny súd určil, že písomné napomenutie je neplatné.\n6. Navrhovateľka v návrhu v podstatnom dôvodila, že podľa jej názoru nie je písomné napomenutie\nv súlade so zákonom, keďže má podstatné nedostatky a zároveň nebolo udelené v jednoročnej\nsubjektívnej premlčacej lehote. Podstatné nedostatky písomného napomenutia videla v tom, že (i) v\ntexte skutkovej vety chýba presné vymedzenie v čom konkrétne spočíva nečinnosť ako nedbanlivostné\nkonanie zapríčiňujúce zbytočné prieťahy [konkrétne uviedla „ ... chýba samotná totožnosť skutku, ktorý\nje síce časovo ohraničený (od 29.01.2010 do 27.05.2019), avšak nie je špecifikovaný ani negatívne (t.\nz. aké úkony som nevykonala) a ani pozitívne ... ... teda bez konkrétneho uvedenia konkrétnych úkonov\nsudcu.“]; (ii) zároveň poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 37/2021 z 15. apríla 2021 a\nIII. ÚS 204/2021 z 27. mája 2021, vo vzťahu ku ktorým (akcentujúc apel ústavného súdu na venovanie\npozornosti rezortného ministerstva preťaženosti okresného súdu) navrhovateľka uviedla, že „Zistenia\nústavného súdu ohľadne prieťahov v konaniach vedených na C. U. X. N. sú nepochybne zarážajúce.“.\n7. Namietajúc nedodržanie jednoročnej subjektívnej premlčacej lehoty navrhovateľka uviedla, že\n„Minimálne z tlačovej správy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. S2/19/2020 zo dňa 28.09.2020\nvyplýva, že pod bodom 28. bol zverejnený výrok Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.\nÚS 258/2020 zo dňa 24.09.2020 o čom sa mohol a mal možnosť dozvedieť aj orgán disciplinárnej\nprávomoci. Nález nadobudol právoplatnosť 12.10.2020 ... ... pričom nález bol ústavný súd povinný\nzverejniť najneskôr do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti, t.z. do 27.10.2021, ak tak neurobil skôr.“.\nVychádzajúc z presvedčenia, že jednoročná subjektívna lehota uplynula dňom 28. septembra 2021,\nnavrhovateľka uzavrela, že písomné napomenutie (ktoré jej bolo doručené dňa 28. októbra 2021) jej\nbolo „... udelené jednoznačne po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty“.\n8. V závere návrhu navrhovateľka zdôraznila, že ku dňu 1. januára 2010 mala pridelených 629 sporových\nvecí (konkrétne uviedla, že „... nebolo možné konať bez prieťahov. Ide o taký počet pridelených vecí,\nktoré nebolo možné prejednať a rozhodnúť bez prieťahov.“) a poukázala na skutočnosť, že všetky\npracovné veci, ktoré mala v oddelení 14C ňou boli rozhodnuté, pričom išlo „o veci s výnimočnou\nrýchlosťou“. Navrhla, aby najvyšší správny súd určil, že písomné napomenutie je neplatné.\n\nIII.\nVyjadrenie ministerky spravodlivosti\n9. Návrh bol (potom, ako si najvyšší správny súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 7C/323/2009),\nspolu s upovedomením o začatí konania, doručený ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „minister spravodlivosti“) dňa 21. decembra 2022, ktorý sa k nemu písomne vyjadril\npodaním označeným ako „Vyjadrenie k Návrhu na určenie, že napomenutie udelené ministerkou\nspravodlivosti Slovenskej republiky Máriou Kolíkovou číslo 18850/2021/151 z 19.10.2021 je neplatné zo\ndňa 12.11.2021“ zo dňa 10. januára 2023 (ďalej len „vyjadrenie“).\n10. Minister k výhrade navrhovateľky týkajúcej sa nedostatočnej špecifikácii skutku vo vyjadrení v\npodstatnom uviedol, že (i) skutková veta obsahuje presné časové vymedzenie, kedy malo dôjsť k\nnečinnosti; (ii) keďže je navrhovateľke vytýkaná nečinnosť (teda to, že nekonala resp. nevykonala žiaden\núkon) nie je, podľa ministra, možné špecifikovať (pozitívne alebo negatívne vymedziť) úkony, ktoré\nnavrhovateľka vykonať mala; (iii) navrhovateľka teda svojou nečinnosťou vo vedomej nedbanlivosti\nporušila povinnosti sudcu (podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.), pretože vedela, že nedôsledným\nplnením svojich povinností môže porušiť alebo ohroziť záujem spoločnosti, ale bez primeraných dôvodov\nsa spoliehala, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.\n11. K navrhovateľkou artikulovanej námietke premlčania minister vo vyjadrení v podstatnom uviedol,\nže (i) podnet bol ministerstvu doručený dňa 3. decembra 2020; (ii) dňa 8. septembra 2021 bola\nministerstvu doručená odpoveď ústavného súdu, v zmysle ktorej bol nález II. ÚS 258/2020 publikovaný\nna webovej stránke najneskôr dňa 29. októbra 2020; (iii) ministerstvo si z „opatrnosti“ ustálilo začiatok\nplynutia subjektívnej lehoty na deň 29. októbra 2020 hoci mu bol podnet doručený až 3. decembra\n2020 a teda subjektívna premlčacia lehota by mala uplynúť až 3. decembra 2021; (iv) odvolávajúc\nsa na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 31D/24/2021 zo 7. septembra 2022 minister dôvodil, že\nsa ministerka o prieťahoch spôsobených navrhovateľkou dozvedela reálne až 3. decembra 2020 (na\nzáklade podnetu) a uzavrel, že písomné napomenutie bolo navrhovateľke uložené dôvodne.\nIV.\nKonanie na najvyššom správnom súde\n12. Najvyšší správny súd bol zriadený s účinnosťou od 1. januára 2021 ústavným zákonom č. 422/2020\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov, so začiatkom výkonu svojej činnosti od 1. augusta 2021. Do jeho právomoci bolo, okrem\niného, zverené aj rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, notárov a súdnych\nexekútorov [čl. 142 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 3 zákona č. 432/2021 Z.\nz. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) (ďalej ako „disciplinárny súdny poriadok“ alebo\n„DSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 2021].\n13. Dňa 1. júna 2022 nadobudla účinnosť novela zákona č. 385/2000 Z. z. vykonaná zákonom č.\n151/2022 Z. z. (čl. III bod 21), týkajúca sa znenia § 117 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z., a to v tom\nsmere, že potvrdila právomoc najvyššieho správneho súdu v konaní o určenie neplatnosti písomného\nnapomenutia s tým, že disciplinárny senát má postupovať primerane podľa disciplinárneho súdneho\nporiadku. O návrhu sudcu disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu rozhodne po vyjadrení\norgánu, ktorý napomenutie uložil a bez nariadenia ústneho pojednávania. S poukazom na uvedené\nnajvyšší správny súd ústne pojednávanie v danej veci nenariaďoval.\nV.\nPosúdenie veci najvyšším správnym súdom\n14. Vychádzajúc z tvrdení navrhovateľky obsiahnutých v návrhu posudzoval najvyšší správny súd\nako otázku prvú včasnosť udelenia písomného napomenutia ministerkou. Navrhovateľkou uvádzané\nskutkové východiská, tvrdené skutočnosti (ktoré majú podľa jej názoru právnu relevanciu) a nakoniec\njej argumentáciu týkajúcu sa tejto časti návrhu možno v podstatnom zhrnúť nasledovne: (i) písomné\nnapomenutie bolo navrhovateľke doručené dňa 28. októbra 2021; (ii) dňa 28. septembra 2020 bol\n\nzverejnený výrok nálezu II. ÚS 258/2020 (vychádzajúc z tlačovej správy ústavného súdu S2/19/2020\nzo dňa 28. septembra 2020); (iii) nález II. ÚS 258/2020 nadobudol právoplatnosť dňa 12. októbra\n2020; (iv) podľa § 70 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov je ústavný súd povinný zverejniť na svojom webovom sídle\nnález (rozhodnutie, ktorým sa končí konanie) do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto\nrozhodnutia; (v) navrhovateľka, vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospela k záveru, že jednoročná\nsubjektívna premlčacia lehota uplynula dňom 28. septembra 2021 a teda písomné napomenutie jej bolo\ndoručené po jej uplynutí.\n15. Proti tvrdeniam navrhovateľky sumarizovaným v predchádzajúcom bode stoja závery ministerky\no včasnom doručení písomného napomenutia, ktoré vychádzajú z konštatovania, že subjektívna\njednoročná premlčacia lehota začala plynúť 29. októbra 2020 (v zmysle odpovede ústavného súdu na\ndotaz ministerstva o dátume zverejnenia nálezu II. ÚS 258/2020) resp. až 3. decembra 2020 (kedy bol\nministerstvu doručený podnet). Čo sa týka objektívnej lehoty, z podaní navrhovateľky ani ministerky\npriamy konflikt nevyplýva, keď (i) ministerka na jednej strane uvádza, že „... je zachovaná aj objektívna\nlehota na udelenie písomného napomenutia, keďže dôvodom jeho udelenia je neefektívny postup\nsudkyne do vytýčenia prvého termínu pojednávania dňa 27. mája 2019 a doposiaľ neuplynulo päť\nrokov od zavŕšenia porušenia povinnosti.“ (ii) na čo navrhovateľka reaguje slovami, že „Argumentácia\n„neuplynutím päťročnej objektívnej lehoty“ je obsolentná, nakoľko subjektívna lehota sa vždy pohybuje v\nintervale objektívnej lehoty, a ak už raz bola „prekročená“ subjektívna lehota, je bez akejkoľvek významu,\nže nedošlo k uplynutiu objektívnej lehoty.“.\n16.\nPodľa § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase „Návrh na\nzačatie disciplinárneho konania možno podať na disciplinárnom senáte do jedného roka odo dňa, keď\nsa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení, najviac však do troch rokov odo\ndňa spáchania disciplinárneho previnenia, a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa sudca dopustil\nzavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, najneskôr do piatich rokov odo\ndňa spáchania tohto disciplinárneho previnenia.“. Toto ustanovenie sa primerane aplikuje na udelenie\npísomného napomenutia podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.. V súvislosti s konštatovaním\nministerky, ktoré sa týka zachovania objektívnej premlčacej lehoty (koncentrovaného do výroku, že „...\ndoposiaľ neuplynulo päť rokov od zavŕšenia porušenia povinnosti...“) najvyšší správny súd poukazuje\nna svoju rozhodovaciu prax, v ktorej rozlíšil disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a závažné disciplinárne previnenie podľa § 116\nods. 2 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (pozri napr. rozhodnutie\nsp. zn. 32D/7/2021 z 26. mája 2022). Najvyšší správny súd už skôr uzavrel, že „Podľa § 116 ods. 1\npísm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. je disciplinárnym previnením zavinené nesplnenie alebo porušenie\npovinnosti sudcu. Podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom\nčase) je závažným disciplinárnym previnením zavinené konanie sudcu, ktoré má za následok prieťahy v\ndisciplinárnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000\nZ. z. je disciplinárnym previnením samotný prieťah (referujúc na ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č.\n385/2000 Z. z. ukladajúce sudcovi povinnosť konať plynulo bez zbytočných prieťahov), tak ustanovenie\n§ 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom čase) je koncipované tak,\nže prieťah je následkom iného zavineného konania sudcu, ktoré je závažným disciplinárnym previnením.\nUstanovenie § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom čase) teda\nnemá slúžiť na postihovanie prieťahov „vyššej intenzity“.“. Najvyšší správny súd (vychádzajúc z vyššie\nuvedeného) teda na prejednávanú vec aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu, začiatok plynutia\nktorej ustálil, rovnako ako ministerka, na deň 27. mája 2019 (kedy navrhovateľka vytýčila pojednávanie\nna termín 18. septembra 2019). Keďže bolo písomné napomenutie navrhovateľke doručené 28. októbra\n2021 (ktorá skutočnosť nie je medzi ministerkou a navrhovateľkou sporná), najvyšší správny súd dospel\nk záveru, že sa tak stalo pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.\n17. Čo sa týka premlčacej lehoty subjektívnej, tá je v zmysle § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.\nv znení účinnom v rozhodnom čase jednoročná. K momentu začatia jej plynutia najvyšší správny súd\npoukazuje jednak na judikatúru ústavného súdu, jednak na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax resp.\nna rozhodovaciu prax disciplinárnych senátov. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16.\njúna 2011 (odvolávajúc sa na zdroj Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina:\nPoradca podnikateľa, s. 233) uviedol, že „Začatie plynutia subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže\nzávisieť od rozhodnutia oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods.\n\n2 písm. a) a d) zákona o sudcoch], pretože prípadná ľubovôľa oprávneného orgánu pri nakladaní so\nzačiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu sudcov. Konkrétne, zákonná\nsubjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré oprávnený orgán nemôže predĺžiť.\nInak povedané, určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle\nči vnútorných pomerov oprávneného orgánu .“. V ďalšom potom ústavný súd (tamtiež) uzavrel, že\n„Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch\nkoná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek podania adresovaného ministrovi spravodlivosti\nalebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej\nlehoty nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi\nkrajského súdu takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“ o tom, že\nmalo dôjsť k disciplinárnemu previneniu.“. Vyššie uvedený, ústavným súdom formulovaný, základný\nrámec interpretácie ustanovenia § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom\nčase následne rozvinuli disciplinárne senáty vo svojej rozhodovacej praxi. Napríklad disciplinárny\nsenát v rozhodnutí sp. zn. 6Ds/2/2016 z 26. novembra 2018 uviedol, že „Určenie začiatku plynutia\nsubjektívnej lehoty nemôže závisieť od svojvôle oprávneného orgánu, ale musí vyplývať z objektívne\nexistujúcich skutočností, od ktorých treba odvodiť, kedy sa oprávnený orgán mohol o disciplinárnom\nprevinení sudcu dozvedieť bez ohľadu na to, či sa skutočne v danom dni o disciplinárnom previnení\naj dozvedel. ... ... rozbory reštančných vecí predkladané predsedovi súdu zodpovedajú z hľadiska\nskúmania začiatku plynutia subjektívnej lehoty predsedu súdu podaniu či podnetu, ktoré spôsobujú\nzačatie plynutia subjektívnej lehoty.“, alebo disciplinárny senát v rozhodnutí sp. zn. 6Ds/2/2018 zo\n14. novembra 2019 uviedol, že „V prejadnávanom prípade disciplinárny senát aplikoval právne úvahy\nobsiahnuté v citovanom náleze ústavného súdu a dospel k záveru, že predkladané rozbory reštančných\nvecí predsedovi súdu spôsobujú začatie plynutia subjektívnej lehoty.“. Najvyšší správny súd sa napr.\nvo svojom rozhodnutí sp. zn. 32D/4/2021 z 31. marca 2022 stotožnil s názorom (vyjadreným taktiež v\nnáleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011), že rozhodným pre začatie plynutia\nsubjektívnej lehoty je moment, kedy subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval takou masou poznatkov\no disciplinárnom previnení sudcu, na základe ktorých „boli splnené zákonom predpísané podmienky\nnávrhu na disciplinárne konanie“. Tento záver teda najvyšší správny súd aplikoval aj na prejednávanú\nvec pričom dospel k tomu, že ministerka sa preukázateľne mohla dozvedieť o disciplinárnom previnení\nnavrhovateľky (v rozsahu potrebnom pre spísanie písomného napomenutia) na základe podnetu.\nSamotný moment zverejnenia nálezu sp. zn. II. ÚS 258/2020 na webovom sídle ústavného súdu\nnepovažoval najvyšší správny súd za relevantný z pohľadu začatia plynutia subjektívnej premlčacej\nlehoty z dôvodu, že táto skutočnosť (sama osebe) nedokazuje, že subjekt s návrhovou legitimáciou\n(subjekt oprávnený udeliť písomné napomenutie) v momente zverejnenia nálezu bol oboznámený s jeho\nobsahom a ani to, že by bol povinný jeho obsah poznať. Najvyšší správny súd moment začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej lehoty ustálil na deň, kedy bol ministerstvu doručený podnet (3. december 2020)\na vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že písomné napomenutie bolo udelené pred uplynutím\njednoročnej subjektívnej premlčacej lehoty.\n18. Následne najvyšší správny súd vyhodnotil námietku navrhovateľky spočívajúcu v nedostatočnom\nodôvodnení písomného napomenutia zo strany ministerky. Abstrahujúc podstatu odôvodnenia\npísomného napomenutia najvyšší správny súd identifikoval nasledovné dôvody: (i) prvé pojednávanie vo\nveci sp. zn. 7C/323/2009 bolo navrhovateľkou vytýčené dňa 27. mája 2019 na termín 18. septembra 2019\n(„... teda takmer 10 rokov od podania žaloby na súd ...“); (ii) okresný súd (resp. navrhovateľka) v období\nod podania žaloby na súd až do vytýčenia termínu pojednávania svoju činnosť, s výnimkou niekoľkých\nprocesných úkonov, obmedzil iba na vyžiadanie súvisiacich spisov a správ o stave súvisiacich konaní;\n(iii) k rovnakému záveru (ako tomu uvedenému v predchádzajúcom bode) dospel aj ústavný súd v náleze\nsp. zn. II. ÚS 258/2020; (iv) uvedený postup vyhodnotila ministerka ako porušenie povinnosti podľa §\n30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že\ndôvodom pre udelenie písomného napomenutia bola pasivita, teda nečinnosť resp. neefektívna činnosť\nnavrhovateľky v konaní sp. zn. 7C/323/2009, ktorú z podstaty veci možno vymedziť časovým úsekom\na nie výpočtom úkonov, ktoré mala navrhovateľka v tomto konaní vykonať. Ministerka v písomnom\nnapomenutí tento časový úsek vymedzila a ohraničila ho dňom 27. mája 2019 (kedy navrhovateľka\nvytýčila termín pojednávania na deň 18. septembra 2019), čo najvyšší správny súd považoval za\ndostatočné vymedzenie obdobia, v ktorom sa navrhovateľka mala dopustiť porušenia svojich povinností\npodľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase tým, že v pridelenej veci (v\nkonaní sp. zn. 7C/323/2009) nekonala plynulo a bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy ministerka\nv písomnom napomenutí identifikovala v spomínanej neefektivite činnosti navrhovateľky, ktorej snaženie\n\n(počas takmer desiatich rokov) bolo (podľa ministerky) koncentrované v prevažnej miere do získania\nsúvisiacich spisov.\n19. Vychádzajúc zo syntézy uvedenej v predchádzajúcom bode sa najvyšší správny súd zameral na\nobsah súdneho spisu sp. zn. 7C/323/2009. Ambíciou najvyššieho správneho súdu, vykonávajúceho\nprieskum písomného napomenutia, nebolo komplexné zhrnutie postupu/činnosti resp. nečinnosti\nnavrhovateľky v spomínanom konaní. Účelom prieskumu bola identifikácia alebo vylúčenie existencie\ntakých nedostatkov v činnosti navrhovateľky, v ktorých by najvyšší správny súd vzhliadol intenzitu\nopodstatňujúcu ich kvalifikáciu ako „nedostatkov v práci menšieho významu“ (použijúc terminológiu\nustanovenia § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.). Za týmto účelom najvyšší správny súd vyhodnotil\nako relevantné nasledovné skutočnosti: (i) navrhovateľke bol spis pridelený dňa 29. januára 2010, výzvu\nna vyjadrenie sa k žalobe (v lehote 30 dní od doručenia výzvy) adresovala navrhovateľka odporcovi\n(žalovanému) až 29. júla 2011 (po 18 mesiacoch od pridelenia spisu); (ii) napriek navrhovateľkou určenej\nlehote na vyjadrenie (viď predchádzajúci bod) doručil odporca (žalovaný) okresnému súdu vyjadrenie\nk žalobe (repliku) až dňa 26. augusta 2013 (po viac než dvoch rokoch od výzvy a po viac než tri\na pól roku od pridelenia veci navrhovateľke); (iii) uznesením zo dňa 25. októbra 2016 (po viac než\ntroch rokoch od doručenia repliky a po takmer siedmich rokoch od pridelenia veci navrhovateľke) bola\nžalobkyni doručená replika žalovaného s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 15 dní od doručenia\nuznesenia; (iv) dňa 16. decembra 2016 bola okresnému súdu doručená duplika žalobkyne, ktorú okresný\nsúd zaslal žalovanému na vyjadrenie spolu s uznesením z 10. októbra 2018 (teda po takmer dvoch\nrokoch od jej doručenia); (v) následne (po viac než siedmich mesiacoch) navrhovateľka dňa 27. mája\n2019 vytýčila termín pojednávania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v časovom rozmedzí\nod 29. januára 2010 do 27. mája 2019 (deväť rokov a štyri mesiace) v podstatnom len zabezpečila\n„cirkuláciu žaloby, repliky a dupliky“ stranám sporu a vytýčila termín pojednávania. V podstate všetky\nzostávajúce úkony (pozn. predvolanie na pojednávanie na termín 18. september 2019 má v spise č.\nl. 165) navrhovateľka smerovala k zapožičaniu spisov okresného súdu sp. zn. 6C/49/2010, sp. zn.\n3T/77/2009 a 1Er/1848/2002, pričom táto jej aktivita ochabla počnúc 12. decembrom 2016 (takmer tri\nroky pred nariadením prvého pojednávania vo veci), kedy podľa úradného záznamu (č. l. 126) došlo k\nodpojeniu pripojeného spisu sp. zn. 6C/49/2010, resp. ochabla definitívne po 2. februári 2017 (takmer\ndva a pól roka pred nariadením prvého pojednávania vo veci), kedy podľa úradného záznamu (č. l. 160)\nnaposledy žiadala zapožičanie spisu sp. zn. 3T/77/2009. Najvyšší správny súd vyššie opísaný postup\nnavrhovateľky kvalifikoval ako flagrantné porušenie povinnosti sudcu konať v pridelenej veci plynulo\n(viď niekoľkoročné „prestoje“ v zasielaní podaní sporových strán) resp. povinnosti sudcu konať bez\nzbytočných prieťahov (ktoré prieťahy najvyšší správny súd vzhliadol napr. v skutočnostiach podrobne\nopísaných v predošlej vete) a teda v porušení ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.. Z\ntohto dôvodu potom najvyšší správny súd dospel k záveru o neopodstatnenosti návrhu navrhovateľky,\nktorému nevyhovel a týmto rozhodnutím ho zamietol.\n20. O náhrade trov konania disciplinárny senát nerozhodoval, pretože znenie § 117 ods. 7 a 8 zákona\nč. 385/2000 Z. z. s takouto možnosťou rozhodovania nepočíta a vzhľadom na prieskumnú povahu\nrozhodovania neprichádza v tomto smere do úvahy ani primerané použitie ustanovení disciplinárneho\nsúdneho poriadku.\n21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 5:0.\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}