{"guid": "2c3cb40c-4223-4ad9-9e92-f9d5796c2e87:f26eb1d7-54b9-4caa-92ed-1f637ba43cc5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1", "spisova_znacka": "6Ssk/19/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/19/2021 z 24. 1. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 24. januára 2023, sp. zn. 6Ssk/19/2021, ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1", "identifikacne_cislo": "3017200310", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "datum_vydania": "2023-01-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21", "nazov": "§ 21 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f26eb1d7-54b9-4caa-92ed-1f637ba43cc5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Ssk/19/2021\n3017200310\n24. 01. 2023\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala\nMatulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,\nv právnej veci žalobkyne: E.. O. D., nar. XX. M. XXXX, bytom B. O. XX/XXX-XXX, C. F. R., právne\nzastúpenej Mgr. Jozefom Gáplovským, advokátom so sídlom Centrum II 88, Dubnica nad Váhom, proti\nžalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 38939-3/2017-BA zo dňa 11. augusta 2017, v konaní o\nkasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/1/2021-30 zo dňa\n29. apríla 2021, takto\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne z a m i e t a.\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd\") rozsudkom č. k. 28Sa/1/2021-30 zo dňa 29. apríla\n2021 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „SSP\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej\nč. 38939-3/2017-BA zo dňa 11. augusta 2017 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie\"), ktorým\ntáto odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 289-34/2017-PB zo dňa 16. marca 2017 vo veci zániku\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Predmetným rozhodnutím\nprvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe\nnezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale\npovinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä\nv intenciách § 5 písm. c/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 ods. 1 písm. b/, 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.\") v znení účinnom v rozhodnom čase a\npostupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu\nžalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej\nvšeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov bol\nv súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.\n\n3. Krajský súd skutkové okolnosti ako aj právnu argumentáciu žalobkyne a žalovanej, z ktorých\nvychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, opísal v bodoch 1 až 19 kasačnou sťažnosťou napadnutého\nrozsudku. Za najpodstatnejšie skutkové okolnosti (z pohľadu ich posúdenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu)\npovažoval najmä nasledovné: (i) žalobkyňa je držiteľom licencie L1A/TN/0623/06 od 16. marca 2006 do\n10. mája 2016 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe; (ii) prvostupňový správny orgán prijal dňa 26.\nfebruára 2010 registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom žalobkyňa uviedla ako dátum zániku\npoistenia 28. február 2010, avšak neuviedla pobočke všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie, či jej\nako samostatne zárobkovo činnej osobe v tento deň skutočne zaniklo povinné nemocenské poistenie;\n(iii) podľa údajov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky žalobkyňa dosiahla za rok 2008 príjmy\nz podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.133.392,-Sk a za rok 2009 v sume\n34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma - za rok 2008 (106.827,Sk) a za rok 2009 (3.834,94 Eur)]; (iv) vychádzajúc z registračného listu (viď bod (ii) vyššie) prvostupňový\nsprávny orgán rozhodnutím č. 289-34/2017-PB zo dňa 16. marca 2017 rozhodol, že žalobkyni ako\nsamostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie dňa 28. februára 2010, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie\nzaniklo dňa 31. decembra 2010; (vi) žalobkyňa prvostupňové rozhodnutie napadla odvolaním, o ktorom\nrozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.\n4. Žalobkyňa napadla druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom (po stručnom\nzhrnutí skutkového stavu) odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové\nrozhodnutie sú v rozpore so skutočným stavom veci, skutkové závery nemajú oporu vo vykonaných\ndôkazoch, pričom právne závery uvádzané správnymi orgánmi nemajú oporu v ustanoveniach platných\nprávnych predpisov. Z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že nie všetky\nrozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Písomnú formu nemajú rozhodnutia,\nktorými organizačná zložka žalovanej rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia\nv nesporných prípadoch. V takýchto prípadoch príslušná organizačná zložka rozhodnutie o zániku\npovinných poistení len vyznačí v spise, resp. vo svojich elektronických databázach. Taktiež citujúc\nustanovenia § 172 ods. 5, § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 a § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.\nžalobkyňa namietala, že z výroku napadnutého ani prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na\nzáklade ktorého právneho predpisu správne orgány rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokoch ich\nrozhodnutí, v ktorých chýba akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis. Z odôvodnení rozhodnutí\nnevyplýva ani vysvetlenie, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce\nrozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s\nodstupom viac ako siedmych rokov. Rovnako tak namietala aj procesný postup Sociálnej poisťovne,\nktorá ju žiadnym spôsobom neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla\njej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia,\nuplatniť návrhy a dôkazné prostriedky.Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej,\nako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.\n5. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý predchádzal\njeho vydaniu, je v súlade so zákonom. Svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil argumentáciou o\ncharaktere tzv. licencie L1A, a to vo svetle rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 uzatvárajúc, že predmetné rozhodnutie je pre súdy\nzáväzné.\n6. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že podľa § 168 SSP žalovanej túto nepriznal,\nnakoľko o jej priznanie nežiadala, a ani nešlo o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobkyni\nspravodlivo požadovať. Zároveň vyslovil, že žalobkyni sa právo na náhradu trov kasačného konania\nnepriznáva, nakoľko prihliadol na výsledný neúspech v konaní po vrátení veci kasačným súdom, keď\nžaloba bola opätovne zamietnutá.\nII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v\n\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), a tiež, že\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n9. Namietala, že hoci predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v prejednávanej veci bolo\nkasačným súdom rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/90/2018 zo dňa 16. decembra 2020 zrušené pre jeho\nnepreskúmateľnosť, ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade s § 139 ods. 2 SSP, keď\nv jeho odôvodnení absentuje odkaz na relevantné právne predpisy, ktoré žalovanú oprávňujú zmeniť\npredchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia\npo viac ako siedmych rokoch.\n10. Ďalej namietala, že žalovaný a ani jeho organizačná zložka žalobkyňu žiadnym spôsobom\nneupovedomili o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytli jej príležitosť vyjadriť sa k\nzačatému konaniu, teda jej znemožnili vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť návrhy a dôkazné\nprostriedky, čím zasiahli do práv a oprávnených záujmov žalobkyne. Dodala, že na uvedené námietky\nkrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nereagoval.\n11. Za nepreskúmateľné označila odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu aj v jeho časti, v ktorej\nkonštatoval, že nie je potrebné vykonanie tzv. vonkajšej kontroly, keď podľa žalobkyne práve zachovaním\npostupu podľa ustanovení o vonkajšej kontrole zákona č. 461/2003 Z.z. by došlo k odstráneniu prevažnej\nväčšiny pochybení zo strany žalovanej a jej organizačnej zložky, resp. porušení zákona v neprospech\nžalobkyne.\n12. Napokon dodala, že bez riadneho odôvodnenia je aj neakceptovanie jej námietky, že vydanie/\nzrušenie licencie zo strany Slovenskej lekárskej komory je nepostačujúce na začatie/ukončenie výkonu\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti, k čomu musí nevyhnutne pristúpiť rozhodnutie príslušného\nsamosprávneho kraja o vydaní/zrušení povolenia na prevádzkovanie konkrétnej ambulancie.\n13. S ohľadom na uvedené žiadala, aby kasačný súd jej kasačnej sťažnosti vyhovel.\n14. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 28. júla 2021.\n15. Uviedla, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nevzniesla také námietky k správnosti preskúmavaného\nrozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie\npreskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Naopak zdôraznila, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí\npodrobne objasnila skutkový, ako aj právny dôvod, na základe ktorého rozhodla, že žalobkyni nezaniklo\npovinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale zaniklo dňa\n31. decembra 2010. Dodala, že žalovaná ku každej námietke žalobkyne, obsiahnutej v žalobe, zaujala\nstanovisko, ktorého sa naďalej v plnom rozsahu pridržiava. Zotrvala na právnom názore, že licencia na\nvýkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnením na vykonávanie činností podľa osobitného\npredpisu, ktorá zakladá fyzickej osobe podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do\n31. decembra 2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby.\n16. Taktiež uviedla, že z ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.\") vyplýva, že zdravotnícke povolanie sa\nnevykonáva len na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj v pracovnom\npomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe. V zmysle ustanovenia § 4 cit. zákona poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je nielen fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ale na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia,\nale aj fyzická osoba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského\noprávnenia vydaného podľa osobitného predpisu.\n17. Zároveň poukázala na to, že priamo zo zákona č. 578/2004 Z.z. vyplýva, že držiteľ licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať\nzdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom\nmieste ako v zdravotníckom zariadení a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.\n\n18. Vzhľadom na námietky žalobkyne uviedla, že výkon činnosti na základe licencie typu L1A nie\nje podmienený vydaním povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, resp. povolenia\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti príslušným orgánom. Prípadné rozhodnutie držiteľa licencie\nna výkon samostatnej zdravotníckej praxe fakticky nevyužívať túto licenciu pre účely zárobkovej\nčinnosti, nemá pre kvalitatívnu stránku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby právnu relevanciu.\nZdôraznila, že rovnaký právny názor na posudzovanie právneho postavenia lekára, držiteľa licencie\nL1A na účely sociálneho poistenia, aký zastáva žalovaná, vyslovil aj veľký senát správneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020.\n19. V závere vyjadrenia uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu\nvyjadrenými v napadnutom rozsudku a navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako\nnedôvodnú zamietol.\n20. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho\nzástupcu dňa 14. augusta 2021 na vedomie.\nIII.\nPosúdenie kasačnej sťažnosti\n21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd\") ako kasačný súd podľa\n§ 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. Vychádzajúc zo\nskutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis\nžalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003\nZ. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým\nsporné, či žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010 alebo až dňa 31. decembra 2010. Rozhodným\npre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň\nposúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou\nzárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej správneho orgánu náležite\npostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej\nčasti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z.\nv spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe\nktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.\n22. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s\nprvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených\nprávnych predpisov, ako i právneho záveru veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „veľký senát\") formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo\ndňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa\nSprávneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Tento záver odôvodňuje\nnajvyšší správny súd nasledovne.\n23. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/\nzákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký\nsenát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej aj „rozsudok sp. zn. 1Vs/3/2019\").\nÚstavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd\") bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd\") uznesením č. k.\nIV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.\n24. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby\nna základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení\nplatnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.\ndecembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona\nč. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.,\n\nkonštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov\nmedzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho\nzariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na\nvýkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c/].\"\n25. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.\nambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.\n578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti\nodborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods.\n3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§\n68 ods. 1 písm. b/ ]. Pojem „povolenie\", uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.\nz. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod\npovolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej\nstarostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má\nlicenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004\nZ. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného\nzástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.\nlicenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A\") nie je\npodmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je\nžiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie\nL1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.\n26. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú\nzdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom\niným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez\nďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho\nvôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy\no výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,\nv ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom\nsociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú\nstarostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o\ntzv. „návštevnú službu\". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým\nlekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,\nmedzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na\nvykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho\nzariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre\nvydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané\nna vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie\nL1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,\nnemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním\nlicencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po\ntom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.\n27. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností\nv zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné\nrozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora\npo tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie\nsamostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom\nčinnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude\nvykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných\npodmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,\npričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať\nčinnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje\nlekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v\n\npracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať\nzdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom\nzdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B\npredpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),\nktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením\nna vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v\nznení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára\n- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely\nposkytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade\nlicencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní\nlekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie\npovolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,\nči popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe\nlicencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup\njej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden\nvplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako\nfyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s\nručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,\nna získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba\nurčeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/\nzákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie\nčinnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C\nnie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.\nLicencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73\na § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom\nsenátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia\nna výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,\nktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť\nv zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,\nže držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,\naby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať\nobjektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.\nVzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby\nv zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.\n28. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že\nje potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či\nlicencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.\n548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.\nc/ zákona č. 461/2003 Z. z.\", uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/\nzákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o\nsociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A\npovažovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie\nzdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je\nsúčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na\nzáklade licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne\nzárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.\n310/2006 Z. z.\"\n29. Veľký senát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/\nzákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1,\n3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: „Status\nsamostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO\") na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho\ndôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania\ntakého poistenia.\". V tejto súvislosti považoval veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže\n\nbyť povinne poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.\nz., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec,\nprípadne aj ako iná samostatne zárobkovo činná osoba uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č.\n461/2003 Z. z.\n30. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie\") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje\nustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom\nlicencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie\npodľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona\nč. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006\nZ. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej\nosobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe\nuvedenej v § 5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať\noprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť\nsamostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.\n31. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch\ndôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom\nzániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu\nvzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom\n„a\". To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia,\nv ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako samostatne zárobkovo činnej\nosoby z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa §\n227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke\nSociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť\nsamostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda, že od uvedeného dňa nevykonáva\nčinnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).\n32. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia\" podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za\nsplnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého\nnáležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003\nZ. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne\nzárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo\nčinnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.\" Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa\ntýka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá vyhlasuje,\nže od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....\" túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva\nako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného\ndôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.\n33. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže\nzaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho\nroka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou\nzárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania\") nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho\nzákladu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom\n„a\" zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom\nzániku licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti,\nv ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227\nods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom\n„a\" tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného\npomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.\n34. Ústavný súd v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú\nsťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného\nsúdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,\n\nktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,\nzmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.\". O svojvôli pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak\nby sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\nZ ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,\npretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva\ndostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť\", nie však na podklade využiteľnom\npre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd\nopäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať\ntak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto,\nak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto\npostupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než\nústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil,\nže zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného\nkolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce,\nak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu.\nZároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej\notázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu\"\na vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19,\n21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj\nodlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup\nnemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované\n(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami\nveľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21\nods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov.\n35. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba\nústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi\nnajvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.\nSťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by\nvytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej\nsťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,\nkeďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto\nprípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je\npre súdy záväzné.\n36. Najvyšší správny súd v bode 21 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre\nrozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky\nkvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom\nčase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými\nsa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (sp. zn. 1Vs/3/2019) dôsledne\nzaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval\nich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v\nodôvodnení tohto rozhodnutia.\n37. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že\nv konaní nebolo sporným, že žalobkyňa ako samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za rok 2008\npríjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.133.392,- Sk a za rok 2009 príjmy\nv sume 34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma - za rok 2008\n(106.827,- Sk) a za rok 2009 (3.834,94 Eur)]. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania\na z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním\n\na s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže\nide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby, nie je právne významné, či tento príjem fyzická\nosoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/\nzákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.\n38. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako samostatne\nzárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až\ndňa 31. decembra 2010, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu\nv spojení s rozhodnutím ústavného súdu. Žalobkyňa, ako držiteľka licencie L1A, mala postavenie\n(status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Zároveň\nbola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje\nžiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila\nvykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom\nzariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Na to, aby licencia L1A nebola\noprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť\nvykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.\n39. Najvyšší správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobkyne týkajúcu sa\nnedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napríklad\nv náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019)\ntiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,\nako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie\nmá obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať\nodôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí\nspĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP\") - napríklad v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,\nč. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu\nzaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani\nústavného súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument. V tomto smere najvyšší správny súd podrobil prieskumu rozsudok\nkrajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty preskúmateľnosti spĺňa. Z napadnutého rozsudku\nje zrejmý stručný priebeh administratívneho konania, zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné\nzhrnutie pre danú vec zásadných faktov, zhrnutie argumentov žalobkyne a vyjadrenia žalovanej a tiež\nposúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Krajský súd v predmetnej veci\npostačujúcim spôsobom reflektoval na žalobkyňou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval\nrelevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a\nsvoje rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.\n40. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom\npodľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.\n41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v\ntomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP)\na žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168\nSSP).\n42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139\nods. 4 SSP).\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}