{"guid": "7e76c7fc-3da3-4221-8a8e-7a52387cd501:1946d932-9418-496e-a489-8c3405062d00", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5", "spisova_znacka": "6Ssk/124/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/124/2023 z 29. 11. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 29. novembra 2023, sp. zn. 6Ssk/124/2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5", "identifikacne_cislo": "2018200329", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2023-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1946d932-9418-496e-a489-8c3405062d00", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Ssk/124/2023\n2018200329\n29. 11. 2023\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSSR:2023:2018200329.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy\nTakáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej\nveci žalobkyne: F.. M. A., adresa trvalého pobytu: X. R. XXXX/XX, XXX XX K., dátum narodenia:\nXX.XX.XXXX, zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom:\nDobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so\nsídlom: Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovanej č. 69550-2/2018-BA, zo dňa 02.10.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 44Sa/20/2022-129, zo dňa 16.01.2023, ECLI:SK:KSTT:2023:2\n018200329.3, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta.\nIII. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Napadnutý rozsudok\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým, kasačnou\nsťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 44Sa/20/2022-129, zo dňa 16.01.2023 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 69550-2/2018-BA, zo dňa 02.10.2018 (ďalej aj\n„druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým táto postupom podľa § 218 ods.\n2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.\n461/2003 Z. z.“) zamietla odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové správne\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej aj „pobočka žalovanej“ alebo „pobočka“), č.\n57148-97/2018-TT, zo dňa 14.08.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Predmetným rozhodnutím\npobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len\n„SZČO“), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009,\nale zaniklo dňa 31.12.2010.\n2. V poradí prvým rozsudkom č. k. 48Sa/23/2018-64, zo dňa 08.04.2019, správny súd podľa § 191 ods.\n1 písm. c) a g) SSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podstatného\nporušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia, zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.\nTento rozsudok krajského súdu bol na základe kasačnej sťažnosti žalovanej podľa § 462 ods. 1 SSP\nv spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušený skorším rozsudkom Najvyššieho správneho súdu\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 7Sžsk/87/2019, zo\ndňa 15.07.2022 (ďalej aj „skorší rozsudok“).\n3. Krajský súd po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom v odôvodnení napadnutého\nrozsudku zopakoval závery, ktoré v súvislosti s otázkou posudzovania statusu lekára ako SZČO v zmysle\n§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinného k 31.12.2010 (ďalej len „zák. č.\n461/2003 Z. z. účinný do 31.12.2010“) z dôvodu držby licencie L1A vyslovil veľký senát Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. S odkazom\nna právny názor veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovený v citovanom rozhodnutí v podstatnom\nuzavrel, že „pokiaľ bola žalobkyňa držiteľkou licencie L1A, bola naplnená formálna aj materiálna stránka\noprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistovala žiadna prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky\ntejto licencie, ktorá by jej bránila túto licenciu využívať a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe\ntejto licencie v zdravotníckom zariadení prevádzkovaným iným poskytovateľom alebo na inom mieste.\nSamotná skutočnosť, že žalobkyňa uvedenú licenciu nevyužívala neznamená reálnu nemožnosť jej\nvyužívania.“\n4. O trovách konania vrátane trov kasačného konania rozhodol podľa § 168 ods. 1 SSP, keď procesne\núspešnej žalovanej nepriznal trovy konania, keďže u žalovanej sa jedná o orgán štátnej správy, ktorému\nmožno priznať trovy konania len výnimočne, pričom takéto dôvody v danom konaní správny súd nezistil.\nII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n5. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť, ktorej dôvody vymedzila tým, že\nkrajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods.\n1 písm. f) SSP] a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g)\nSSP]. V kasačnej sťažnosti navrhla, aby „... za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj [jej]\npráva na zákonného sudcu...“ najvyšší správny súd konanie prerušil a „...podal predsedovi Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu\nk zjednoteniu výkladu zákonov...“. Alternatívne žiadala, aby najvyšší správny súd rozsudok krajského\nsúdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n6. Žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti na úvod uviedla, že vykonávala podnikateľskú činnosť\nako fyzická osoba do 31.03.2009, keď prevádzkovala zdravotnícke zariadenie na podklade vydaného\npovolenia. Povolenie bolo svojím charakterom oprávnením na výkon podnikateľskej činnosti a žalobkyni\nzakladalo vznik statusu SZČO. Zároveň do 31.03.2009 z podnikateľskej činnosti generovala príjem,\nktorý presahoval zákonom stanovenú minimálnu hranicu. Žalobkyňa bola teda povinná platiť sociálne\npoistenie ako fyzická osoba - podnikateľ do 31.03.2009. Ku dňu 31.03.2009 vykonala všetky kroky a\nprejavila všetku možnú vôľu ukončiť svoj status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba\ndňom 31.03.2009. Bola preto presvedčená, že od dátumu 31.03.2009 nespĺňa podmienku statusu SZČO\nna to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie. V tomto presvedčení ju utvrdil aj sám správny orgán,\nktorý dňa 31.03.2009 rozhodoval o zániku jej sociálneho poistenia, keď zánik povinnosti žalobkyne platiť\nsociálne poistenie ako fyzická osoba - podnikateľ, ako nesporný prípad sám vyznačil v príslušnom spise.\nNapriek rozhodnutiu správneho orgánu o zániku účasti žalobkyne na povinnom sociálnom poistení ako\nSZČO ku dňu 31.03.2009, ten istý orgán, o deväť rokov neskôr, bez akejkoľvek zmeny skutočného a\nprávneho stavu, vydal protichodné rozhodnutie. V postupe pobočky žalovanej, ktorý bol aprobovaný\ndruhostupňovým rozhodnutím, žalobkyňa preto vzhliadla (i) porušenie princípu právnej istoty, práva na\nsúdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle\nčl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.\n7. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v ďalšom odôvodnila (ii) arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou\ndruhostupňového rozhodnutia a rozhodnutia pobočky žalovanej pre absenciu dôvodov ich vydania (iii)\nporušením procesných práv, keď jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez\npriamej účasti žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vydal prvostupňové rozhodnutie a\n(iv) porušením princípu právnej istoty, práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a\npráva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\nz dôvodu rozdielneho výkladu zákonov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu\n- 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019.\n8. V súvislosti s posledným uvedeným bodom žalobkyňa v kasačnej sťažnosti opakovane\nargumentovala, že k revidovaniu judikatúry najvyššieho súdu došlo v skutkovo a právne rovnakej veci\na navyše v krátkom časovom odstupe. Vo svetle prejednávanej veci sa následne venovala úvahám o\nprincípoch právneho štátu a s odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a na odbornú spisbu, žalobkyňa polemizovala so\nzávermi ústavného súdu vyjadrenými v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021 zo dňa?30.11.2021.\n\n9. Uviedla, že ústavný súd sám pripúšťa, že zmena judikatúry veľkého senátu najvyššieho súdu v\nrovnakej skutkovo a právnej veci, bez akejkoľvek zmeny objektívnych dôvodov, je z hľadiska zachovania\nprávnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR\nurčite nežiadúca. Zároveň však takéto judikatúrne zmeny pripúšťa ako tzv. „poistku omylu“ a vyšší stupeň\nzjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie. Prípadné eliminovanie neustálych zmien\nv rozhodovacej činnosti veľkého senátu najvyššieho súdu, ako strážcu zachovania princípu právnej\nistoty, má byť eliminované mechanizmom prijímania stanoviska v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zák. č. 757/2004 Z. z.“). Žalobkyňa ďalej poznamenala, že „poistka omylu“ nemôže slúžiť\nako legitímny nástroj na zmenu judikatórnej praxe veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu.\nLen zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu veľkého senátu\nnajvyššieho súdu, nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej\nistej skutkovo a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych, resp. objektívnych okolností. V opačnom\nprípade by mohol veľký senát najvyššieho súdu, ako garant zjednocovania rozdielnej rozhodovacej\nsúdnej praxe, v rovnakých, resp. obdobných skutkových a právnych veciach, generovať neustále nové\n(hoci aj protichodné) rozhodnutia, a to len na podklade iného právneho názoru, čo so sebou nesie\nsamotnú devalváciu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu.\n10. V rámci vnútroštátneho právneho poriadku neexistuje ani žiadny inštitút, na základe ktorého\nby mohla žalobkyňa, resp. iný adresát právnych noriem, sám iniciovať začatie konania za účelom\nodstránenia právnej neistoty, ktorá bola (je) založená protichodnou rozhodovacou činnosťou veľkého\nsenátu správneho kolégia najvyššieho súdu v rovnakých skutkových a právnych veciach, a tým odstrániť\nnečinnosť oprávnených osôb v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 3 písm. b) zák.\nč. 757/2004 Z. z., súčasne zabezpečujúc jednotnosť rozhodovacej praxe najvyššej všeobecnej súdnej\ninštancie v rámci vnútroštátneho súdneho systému. Žalobkyňa nenamieta, že judikatúra súdov sa v čase\nprirodzene vyvíja a rozvíja, čo so sebou nesie aj následné revidovanie staršej judikatúry judikatúrou\nnovšou. Na druhej strane, dynamický vývoj judikatúry sa prirodzene dostáva do konfliktu s princípom\nprávnej istoty ako základnej esencie právneho štátu. Z tohto pohľadu preto zmeny judikatúry za situácie\nnezmeneného právneho predpisu by sa mali odohrávať len a výlučne z principiálnych, resp. objektívnych\ndôvodov. Úlohou najvyššieho správneho súdu, ako vrcholného súdneho orgánu, je tak, ako to bolo v\nprípade správneho kolégia najvyššieho súdu, zabezpečovať v správnom súdnictve jednotu a zákonnosť\nrozhodovania.\n11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\nzamietnuť. Zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako SZČO postupovala v súlade so zák. č. 461/2003 Z. z.\nPobočka žalovanej dostatočným spôsobom ozrejmila skutočnosti, na základe ktorých bola žalobkyňa aj\npo 31.03.2009 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo\nčinnou osobou.\nIII. Právne odôvodnenie\n12. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal?kasačnú sťažnosť postupom\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť\nnie je dôvodná.\n13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n14. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n16. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v?\nsociálnych veciach.\n17. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom\npodľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania\n\nzákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 69550-2/2018-BA, zo dňa 02.10.2018. Napadnutým rozhodnutím\nžalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila správnosť rozhodnutia pobočky, ktorým bolo\nrozhodnuté, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie dňa 31.03.2009, ale zaniklo dňa 31.12.2010.\n19. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej,\nmá za preukázané, že\n- pobočka žalovanej prvostupňovým rozhodnutím rozhodla, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné\nnemocenské poistenie a?povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009, ale zaniklo dňa 31.12.2010;\n- proti uvedenému rozhodnutiu pobočky žalovanej podala žalobkyňa odvolanie tvrdiac, že (i) pobočka\nžalovanej rozhodla o zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia vyznačením v spise,\nkeďže ku dňu 31.03.2009 žalobkyňa oznámila skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného poistenia (ii)\nv prvostupňovom rozhodnutí absentuje odkaz na akýkoľvek relevantný právny predpis a z odôvodnenia\ntohto rozhodnutia ani nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje zmenu predchádzajúceho rozhodnutia s\nodstupom viac ako jedného roka (iii) licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe žalobkyňa nikdy\nnevyužívala na dosiahnutie príjmu a v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia\nvykonala všetky kroky potrebné k ukončeniu činnosti SZČO;\n- žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodla o podanom odvolaní žalobkyne\nnapadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové\nrozhodnutie pobočky;\n- proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby na krajskom súde, ktorý\nrozsudkom č. k. 48Sa/23/2018-64, zo dňa 08.04.2019, zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej\nvrátil na ďalšie konanie [krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c)\na g) SSP - nesprávne právne posúdenie veci, podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia];\n- žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny\nsúd skorším rozsudkom tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 48Sa/23/2018-64, zo dňa\n08.04.2019, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [kasačný súd pochybenie krajského súdu videl v\ntom, že nesprávne právne posúdil postavenie žalobkyne ako SZČO. Žalobkyňa ako SZČO dosahovala\npríjmy z podnikania za rok 2008 a rok 2009 v sume vyššej ako je zákonom ustanovená hranica a aj\nv období od 01.04.2009 splnila podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia];\n- následne krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu ako nedôvodnú vychádzajúc z právneho\nnázoru vysloveného najvyšším správnym súdom v skoršom rozsudku, ktorým bol viazaný.\n20. V úvodnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu\nSZČO ako jednu z podmienok účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa zák. č. 461/2003\nZ. z. účinnom do 31.12.2010. Mala za to, že po 31.03.2009 už nespĺňa podmienku statusu SZČO\nna to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie. Keďže právna podstata tejto kasačnej námietky\nkorešponduje právnym otázkam, ktorými sa najvyšší správny súd už v dôsledne zaoberal v skoršom\nrozsudku, na argumenty žalobkyne už duplicitne nereflektuje a považuje ich za zodpovedané. V celom\nrozsahu sa stotožňuje so závermi vyslovenými v skoršom rozsudku, v rámci ktorého boli zohľadnené\naj odlišné právne názory vyslovené veľkým senátom najvyššieho súdu (1VS/1/2019 a 1Vs/3/2019).\nNajvyšší správny súd vyčerpávajúco odôvodnil právny názor, že žalobkyňa aj v období od 01.04.2009\nsplnila podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia.\n21. V ďalšom sa kasačný súd nestotožňuje ani s námietkou porušenia princípu právnej istoty postupom\npobočky žalovanej, aprobovaným napadnutým rozhodnutím, keď žalobkyňa na základe konania\nprvostupňového orgánu očakávala, že jej vec je vyriešená definitívnym spôsobom. K porušeniu princípu\nprávnej istoty malo podľa názoru žalobkyne dôjsť tým, že pobočka žalovanej vydala protichodné\nrozhodnutie, a to o deväť rokov neskôr po tom, ako rozhodla o zániku povinného poistenia vyznačením\nv spise. Kasačný súd k danej námietke v prvom rade uvádza, že zák. č. 461/2003 Z. z. v nedávkových\nkonaniach ukladá Sociálnej poisťovni povinnosť rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné. Napriek\ntomu, že žalobkyňa podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s uvedeným\ndátumom zániku poistenia ku dňu 31.03.2009, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe č. L1A/TT/0556/05, zo dňa 23.01.2006 (ďalej aj „licencia L1A“), o čom pobočka\nžalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z § 227 ods.\n2 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010 vyplývala povinnosť preukázať skutočnosti\nrozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia. O držbe licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe sa žalovaná dozvedela až z údajov jej poskytnutých Slovenskou\n\nlekárskou komorou, nie žalobkyňou. Následne po preskúmaní skutkového stavu pobočka žalovanej\nrozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. Záver žalobkyne o retroaktívnom\nzásahu správneho orgánu do svojej rozhodovacej činnosti preto nie je dôvodný.\n22. Pre úplnosť najvyšší správny súd pripúšťa, že? namietaná doba deväť rokov je veľmi dlhý časový\núsek a mechanizmus poskytovania informácií, ktoré slúžia ako podklad pre rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne, by mal umožňovať promptnejšiu reakciu na vzniknutú situáciu. Treba však dodať, že zákon\nnelimituje konanie Sociálnej poisťovne lehotou, ktorá by jej bránila rozhodnutie v?danej otázke vydať,\nak sú spätne zistené skutočnosti, ktoré boli pre posúdenie okolností trvania povinného poistenia\nrozhodujúce, preto ani v?tomto?smere nemožno považovať rozhodnutie za nezákonné (por. aj rozsudok\nnajvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/143/2022, zo dňa 29.06.2023).\n23. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutí správnych orgánov kasačný\nsúd uvádza, že rozhodnutie pobočky žalovanej je síce stručné, ale obsahuje však všetky zákonné\nnáležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009 (držba licencie L1A a príjem v rozhodnom\nobdobí). Okrem toho v predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a\nvysvetlené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad\nna konštatovanie ich?presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti.\n24. Vzhľadom aj na vyššie uvedené, najvyšší správny súd poukazuje na všeobecne známu skutočnosť,\nže prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria\njeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma\nnapadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne\nzistené nedostatky odstráni (por. aj rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/20/2023, zo\ndňa 30.08.2023). V tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv\nžalobkyne v?administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k?veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie\nsvoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?\nopravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym\nsúdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov\nporušené. Žalobkyňa naviac nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej nebola zrušená a?\nzostala v?platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a?takisto si bola vedomá údajov, ktoré\nsa nachádzali v?daňovom priznaní, čo boli dva základné momenty pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne.\nSkutočnosť, že pred rozhodnutím pobočky nemala možnosť sa vyjadriť, nie je spôsobilá mať materiálny\nvplyv na jej práva, obzvlášť ak vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zapríčinila tým, že tomuto orgánu\nposkytla zavádzajúce informácie čo do dátumu zániku povinného poistenia.\n25. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že v danej veci bol porušený princíp právnej? istoty z dôvodu\nrozdielneho výkladu zákonov v rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a\n1Vs/3/2019), je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 1 SSP právna istota je\nstav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v\nktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O? otázkach, ktoré\nsú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom 1Vs/3/2019,\nktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a?ktorý je podkladom pre\nustálenie rozhodovacej praxe v?totožných otázkach. Ak teda žalovaná či správny súd formulovali svoje\nrozhodnutia so zreteľom naň, nemohlo dôjsť k?porušeniu princípu právnej istoty v?danej veci. Uvedený\nrozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu nahradil pôvodný rozsudok veľkého senátu vydaný k?danej\nproblematike (sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019), čo?je v?ňom explicitne vyjadrené. Kasačný súd\nv?danej súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo\nveci Atanasovski proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, č. 36815/03, zo dňa 14.01.2010,\nv?rámci ktorého ESĽP vyslovil, že vývoj judikatúry sám osebe nie je v?rozpore s?riadnym výkonom\nspravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a?vývojový prístup by mohol byť prekážkou\nreformy alebo zlepšenia. ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane pripomenul, že požiadavka\nprávnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní nezahŕňa právo na jednotnosť judikatúry (rozsudok\nUnédic proti Francúzsku, č. 20153/04, zo dňa 18.12.2008, neskôr por. aj rozsudok veľkej komory Nejdet\nŞahin and Perihan Şahin proti Turecku, č. 13279/05, zo dňa 20.10.2011).\n26. Žalobkyňa v?závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd („za účelom zachovania princípu\nprávnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v?zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v?spojení s?čl. 6 ods. 1 ...“) prerušil konanie a „... podal predsedovi Najvyššieho správneho\nsúdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k?\n\nzjednoteniu výkladu zákonov ...“. Odvolávala sa pritom na ust. § 21 ods. 3 písm. a) v?spojení s?ust. §\n24d ods. 1 písm. b) zák. č. 757/2004 Z. z. K vyššie opísanému návrhu najvyšší správny súd uvádza, že\nprávne závery ohľadom (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, zo dňa?30.11.2021, bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127\nÚstavy SR proti rozhodnutiu veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd\npritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne\ndostatočné a zrozumiteľné. Kasačný súd jednak z?uvedeného dôvodu a jednak preto, že nevzhliadol\nžiaden z?dôvodov uvedených v § 100 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP a ani dôvod na postup podľa\n§ 456 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.\n27. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v\nkasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n28. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní\núspech nemala, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanej\nich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení\ns § 168 SSP.\n29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá\nSSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44Sa/20/2022", "guid": "9d6fa9f2-a80c-4576-8169-683626b7cda9:81286b7f-4951-4ad6-af21-18ed45591229", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}